S úsmevom na svojom mieste, Noelle vystúpila zo svojej strany vozidla, dlhá sukňa šiat sa jej zošuchla dole po nohách a obtrela sa o zem.
Dôstojníci si ju poriadne prezreli od hlavy po päty, niektorí sa dívali ľstivo, iní, tí, ktorí boli očividne slepí, pokrčili ramenami a odvrátili oči, ako keby nebola nijako výnimočná. Niekto zapískal a niekto ďalší sa zachichotal: „Kto to je? Barbie z Červeného koberca?“
„Kdeže, pretože potom by sme ju mohli vyzliecť a ohnúť ju, akokoľvek by sme chceli.“
Vtipní.
Ak by tu bola Ava, ten chlap by bol už na kolenách, prosiac o odpustenie. Noelle ju by povzbudzovala, spokojná s vedomím, že bola bezpodmienečne milovaná a divoko chránená.
Teraz sa o to musela postarať sama. Niečo, čo dokázala urobiť, niečo, čo robila už mnohokrát predtým, a niečo, čo bude robiť znova a znova, pretože-
„Kurva, držte huby, inak vám vytrhnem hrdlá a urobím to za vás,“ zavrčal Hector.
Ticho. Po vyhrážke nasledovalo absolútne ticho. Alebo po tom sľube.
„Dobrí chlapci.“ Jeho tón znežnel, ale bol rovnako brutálny. „Teraz mi povedzte, kto to ohlásil.“
Nemala v úmysle poukázať, že tí chlapi nemohli držať hubu a hovoriť s ním. Bola príliš potešená, že ju bránil. Úsmev sa zrazu premenil na úprimný, pristúpila k jeho boku, a počas toho vrazila lakťom do slabín niekoľkých chlapíkov. Zhrbili sa, chrčiac. „Je mi to tak ľúto,“ povedala tak úprimne, že jej vlastné oči zvlhli. „Tie šaty... také dlhé... potkla som sa.“
Hector zakašľal, maskujúc tak smiech. „Takže? Kto to oznámil?“
Hector... pobavený... predviedol svoje jamky v lícach... prešlo ňou chvenie.
Mladý muž s pieskovými vlasmi a okuliarmi vystúpil dopredu. Mal priemernú výšku, bol štíhly a iba trochu vystrašený, keď sa našiel v Hectorových očiach. „Agent Dean, pane, uh, zavolal svedok. Nahlásil, že videl štyroch mužov. Boli tu dvaja, čakali. Jeden v obleku. Druhý bol oblečený ležérne. Potom sa zjavili ďalší dvaja. Jeden bol Arkadian, takže si myslíme, že bola použitá teleportácia. Ten druhý je obeť. V tom čase ešte živý. Svedok tvrdí, že chlap v obleku povedal niečo ako „to, že si si myslel, že by si mohol prezradiť moju operáciu, ťa práve zabilo“, a potom stlačil spúšť na pyre-gun.“
Hector stuhol pri slove Arkadian, potom zavrčal pri slove teleportácia. Musel myslieť na ženy, ktoré našiel tak dávno. Tie zo skladu, ktoré zmizli, zatiaľ čo boli v nemocnici. Aj vtedy bol podozrivý Arkadián, ale nikdy ho nenašli. Noelle o tom vedela, pretože možno tak trochu nakukla do jeho spisov.
„Odkiaľ vie svedok, že to bola pyre-gun?“ opýtal sa Hector.
Pyre-guny boli vyrábané pre A.I.R. agentov, a bolo nelegálne, aby ich pri sebe nosili civilisti. Okrem toho, pyre-guny neboli jediné zbrane, ktoré sa zapália ako prskavky.
„Povedal, že videl záblesk jasného svetla, ale nezaznel výstrel. Povedal, že to bol rovnaký typ zbrane, akú videl nosiť agentov v televíznej šou Ako sa točí mimozemský svet.“
Dobrá šou. Musí dohnať všetky diely.
„Niečo iné?“ opýtal sa Hector. „Skontrolovali ste pásky kvôli hlasu mimozemšťana?“
Dôstojník naprázdno prehltol. „Áno. Nič tam nie je.“
„Chcem sa na to pozrieť sám.“
„Samozrejme. Pokiaľ ide o ten zvyšok, obeť bola trafená na hrude, jeho orgány sa usmažili. Vtedy svedok zvrieskol, a tí traja muži si uvedomili, že sú sledovaní. Naháňali ho, ale svedok sa ukryl a zavolal nám.“
„Podal svedok opis tých troch?“ opýtala sa Noelle, vmiešajúc sa do rozhovoru. Toto je aj moje vyšetrovanie, veľký chlapec.
Oči zakryté za okuliarmi preskočili na ňu, zmäkli. „Nie. Povedal, že bola veľký tma, a toho jedného spoznal ako Arkadiána podľa jeho bielych vlasov a okamžitému zjaveniu sa. Preto vlastne zavolal A.I.R.“
„Kde je svedok teraz?“ dožadoval sa Hector.
Palcom ukázal ponad svoje tenké plece. „Vzadu v mojom aute, pane.“
Noelle si prezrela každé jedno vozidlo a zbadala ich chlapíka sedieť na zadnom sedadle toho najvzdialenejšieho auta, vo vnútri svietilo ostré svetlo. Feťák, pomyslela si. Človek. Bledá, papierová pokožka. Červené, vpadnuté oči. Popraskané pery. Špinavá tvár od blata. Kolísal sa sem a tam a niečo si mrmlal.
„Dajte ho na zadné sedla môjho auta,“ prikázal Hector. „A dvaja strážcovia nech stoja pri dverách. Ani na chvíľu z neho nespustite oči.“
„Áno, pane.“
Než stihol ten chlapík odbehnúť, Hector sa načiahol a vytiahol z vrecka na uniforme latexové rukavice, ktoré si natiahol, mal ich stále na ruke aj vtedy, keď kráčal ku kufru Miinho sedanu. Tam vzal kufrík s náradím. S prázdnym výrazom prekĺzol popod pásku a odkráčal preč. To všetko bez toho, aby Noelle povedal čo i len slovo. No, toto ju rozhodne nezastaví.
Pozrela sa na elegantnú dĺžku svojich šiat, potom na zem. S myknutím pleca vzala do dlane nôž pripnutý k jej stehnu – čím si vyslúžila ďalšie pískanie – a vyzliekla si spodnú časť látky a zostala tak obnažená od kolien až k zemi. Na mieste činu to bolo riskantné, jasné, ale na poslednom koktailovom večierku, ktorého sa zúčastnila, odhalila viac pokožky. Takto aspoň nezotrie žiadne odtlačky.
Zatiaľ čo chlapi zízali, vzala si pár rukavíc od jedného z dôstojníkov a nasledovala rovnaký smer, ktorým sa vydal Hector. Práca je hlavná, pomyslela si. Jej súkromný život nebude žiadnou prekážkou. Kľačal vedľa tmavej hromady. Keď tam prišla, zacítila hrdzavý pach krvi, vyliate vnútornosti. Videla... oveľa viac, než chcela. Chlap ležal na bruchu, jeho tvár natočená na bok, preč od nej. Schválne si neobzerala túto časť z neho príliš pozorne. Aj videla, ako má otvorené ústa v tichom výkriku.
Hector ho prevrátil na chrbát, opatrne, tak opatrne. Obeť na sebe mala čierne nohavice a jeho košeľa bola úplne zhorená. V hrudi mal obrovskú dieru, pokožka bola na okrajoch spálená, orgány hlboko uškvarené.
„Nehýb sa,“ povedal Hector, prehrabávajúc sa vo svojom, už otvorenom, kufríku. Postavil sa skôr než mu mohla pripomenúť, že nie je hlúpa a vrátil sa k páske. Kráčal po okrajoch, každú chvíľu zastal, aby zabodol do zeme halogénku. Keď sa vrátil na svoje pôvodné miesto po jej boku, tie svetlá obmývali miesto činu s neodpustiteľným cieľom, odháňajúc utišujúci tieň.
„Čo vieš povedať zo samotnej obhliadky?“ opýtal sa jej Hector. Okolo očí sa mi šírili vrásky napätia, jeho pokožka stratila trochu svojej farby.
Stále sa ju snažil učiť, aj keď teraz bola považovaná za rovnocennú k nemu? V pohode. Ako chce. „Nie sú tu stopy po pneumatikách. Ani odtlačky chodidiel. Nič nenasvedčuje tomu, že telo bolo ťahané. Takže, aj keď je svedok drogovo závislý, tak hovoril-“
Hector sa na ňu prekvapene zadíval.
„Hej, aj to som si všimla. Každopádne, hovoril pravdu. Naša obeť sem bola prinesená a tu aj zabitá.“
„Prečo si myslíš, že nebol zabitý niekde inde a teleportovaný sem už ako mŕtvola?“
To myslel vážne? „Pozri sa na tie stopy po ohni tam, kde leží. Ešte stále žil, keď padol na tvár, a spálil trávu pod sebou.“
„Dobre. Čo ešte?“
„Vzhľadom na to, čo počul svedok – myslel si si, že by si mohol prezradiť moju operáciu – toto bol vopred premyslený zločin. Náš strelec chce niečo udržať v tajnosti. A naša obeť bola dobrým Samaritánom, snažiac sa ho poraziť. Čo naznačuje, že poznal svojho útočníka, alebo s ním bol minimálne nejako spojený.“
„Dobre,“ zopakoval. „Vážne dobré pozorovanie schopnosti, Noelle.“
Bola zvyknutá, že ju hladili po hlave, hovorili jej, čo musela urobiť, aby bola lepšia. Vo všetkom. Jeho pochvala, tak ľahko vyslovená, ju zaplavila. „Ďakujem.“
„Nemáš za čo. A teraz, čo mi ešte o ňom vieš povedať?“
Odrazu bola dychtivá urobiť na neho dojem. „No, mal peniaze.“ Jemný vánok tancoval medzi nimi, zodvihol pramene jej vlasov a pohladil ju nimi po líci.
Hectorov pohľad sa zaostril, ako keby ho udivila. „Vysvetli, ako si k tomu došla.“
„Jeho nohavice. Sú ušité presne na mieru, nie je to konfekčná veľkosť. Okrem toho, látka je pravý hodváb, namiesto umelej zmesi. A pozri sa na jeho topánky. Značka Burbans a tie sa predávajú za tri tisícky za pár.“
Pauza, ako keby vstrebával všetko, čo povedala. „Dobré oko.“
Chvála ju zapálila vo vnútri. Opatrne. Mohol by z nej urobiť závisláčku na jeho komplimentoch tak samozrejme, ako z nej urobil závisláčku na jeho bozkoch.
„Zistime, s kým máme tú česť.“ Hector k sebe stisol pery, vytiahol malý identifikačný skener z kufríka, a jemne vtlačil mužov palec na obrazovku. Zjavilo sa modré svetlo, prešlo od vrchu jeho odtlačku až po spodok. S väčšou opatrnosťou, než by mal v sebe mať muž tak svalnatý ako Hector, položil ruku obete do rovnakej polohy, v akej ju našiel. Potom prečítal z obrazovky: „Bobby Marks. Výška stopäťdesiatšesť centimetrov. Váha osemdesiattri kíl. Tmavé vlasy. Tmavé oči. Kaukazský typ.“
Meno jej zvonilo v mysli, dokým nemala pocit, ako keby ju udieralo do čela znova a znova. Teraz viac, než kedykoľvek predtým, sa chcela vyhnúť pohľadu do mužovej tváre, ale jej pohľad zablúdil presne tam. Známe hnedé vlasy, strapaté a neupravené. Známe hnedé oči sa dívali do prázdna, stále potiahnuté vrstvou bolesti a hrôzy. Tie pery jej kedysi vtisli bozk na vrch hlavy.
„Poznala si ho,“ povedal Hector, istý si svojím pozorovaním.
Musela zalapať po dychu. „Áno,“ zachrapčala. „Poznám. Poznala.“
Šok spôsobil, že slová z nej vychádzali rovnako vyskloňované, ako keby ich hovoril automat. Nijako. „Bol to gamblér. Vypracoval sa z nuly. Získal cenné papiere niekoľkých spoločností. Niektoré predal, niektoré kúpil. Tí zo starej šľachty ho nenávideli.“
Ako sa Hector prehrabával vo svojom kufríku, hovoril: „Tvoja rodina patrí ku šľachte.“ Vzal niekoľko vzoriek z tela – krv, tkanivo, oblečenie, spod nechtov.
„Áno. Môj otec sa s ním nikdy nestretol. Zomrel, než prišiel na scénu Bobby. Ale moja matka ho nenávidí – nenávidela. Nerobila z toho žiadne tajomstvo. Nikto nerobil. Takže ak chceš zoznam rodín, ktoré by ho chceli vidieť mŕtveho, bude dlhý.“
Svedok vypovedal, že strelec mal na sebe oblek. Mohol to by obchodník, ktorého Bobby zničil?
„Hej, budem chcieť ten zoznam. A čo ty?“ Hector pozbieral skúmavky, než ich vložil na ich pôvodné miesto v kufríku. „Chcem tým povedať, či si ho tiež nenávidela.“
Určite nechcel, aby to znelo ako obvinenie. Ako keby bola podozrivou, len preto, že s ním mala spojenie. „Považovala som ho za okúzľujúceho. Bezohľadného pokiaľ išlo o niečo, čo chcel mať, ale okúzľujúci.“ Taký okúzľujúci a teraz je mŕtvy. Preč. „Ale na druhej strane som dôverčivá a moje bohatstvo nikdy nezáležalo na mojom biznise. Mohla som si dovoliť mať ho rada.“
A teraz bol mŕtvy, pomyslela si znova. Tak omračujúce uvedomenie si. Spomínala si na jeho smiech. Smial sa na jej vtipoch, úprimne pobavený. Priniesol jej pivo, keď ho požiadala a dokonca s ňou tancoval raz alebo dvakrát. Ale už nikdy sa nezasmeje. Už nikdy si ňou nevypije. Nikdy nebude s nikým tancovať. Hoci cítila bolesť za to, čo si Bobby určite vytrpel, prinútila sa pozbierať sa. Sústrediť sa, ísť ďalej. Nemohla ho zachrániť, ale mohla ho pomstiť.
Hector stíchol a na chvíľu pochybovala, že vôbec dýchal. „Bola si ty jedna z vecí, ktorú chcel?“
V jeho mysli ju práve zhodil na zadok. Znova. Nemal právo na odpoveď. „Možno kedysi.“ Nahovárala si, že odpovedala len kvôli prípadu, ale hlboko v duši vedela pravdu. „Mal rád, keď ho sprevádzali pekné ženy a raz alebo dvakrát som mu robila spoločnosť aj ja. Potom, pred pár mesiacmi, s randením prestal. Stále chodil na rôzne večierky, ale nikdy sa neukázal so ženou. Vždy prišiel sám. A sám aj odchádzal.“
Ozvalo sa svišťanie vzduchu, kliknutie veka a cvaknutie zámku. „Okej,“ povedal Hector, postaviac sa. Jeho výraz sa vôbec nezmenil. Nič sa sebe nedal na najavo. „Urob mi láskavosť a zavolaj Dallasovi. Požiadaj ho, aby sem prišiel a nech to drží v tajnosti. Prezriem si zvyšok miesta činu a zistím, čo tu máme.“
Takže. Hector si nemyslel, že Noelle je dosť dobrá, aby bola jeho partnerkou v práci. Chcel Dallasa. Urážlivé, potupné... zničujúce. Nikdy nebola dosť dobrá. Ale okej. Zavolá Dallasovi. Potom by mohli byť obaja šokovaní a udivení jej schopnosťami.
Pretože, hej, ona túto záhadu vyrieši. Bez ohľadu na to, čo všetko bude musieť urobiť, vyrieši ju. Bobby si zaslúžil pomstu. Bobby si zaslúžil pokoj. A možno potom ju Hector bude považovať za hodnú akéhokoľvek riskovania. Keď zaregistrovala tú myšlienku, musela si zakryť ústa, aby preľaknuto nevykríkla. Už to robila znova, vracala sa k svojim detským spôsobom, stávajúc sa dievčaťom, ktoré bolo ochotné urobiť čokoľvek, aby sa predviedlo, a keď to nepomohlo, predvádzala sa kvôli pozornosti.
A hoci úspešne udusila výkrik, Hector zachytil jej napätie a primrazil ju k zemi intenzitou svojho pohľadu. „Čo sa deje?“
Ako to urobil? Ako to vždy vedel? „Nič,“ odpovedala, skloniac ruky. Pokryla ju hanba, tenký povlak na jej pokožke. „Nič.“ Vyrieši tento prípad, ale neurobí to, aby urobila dojem na tohto muža ani aby mu ukázala, že za to stojí. Urobí to pre Bobbyho. Len pre Bobbyho.
Hector sa zamračil. „Klameš.“ Prezrel si ju, zrejme hľadal zranenia. Do tejto chvíle zrejme nevidel stav jej šiat, pretože mu padla sánka. Teplo roztopilo jeho oči na tekuté zlato, variaci sa kotol.... túžby? „Ty si takmer nahá.“
Bojujúc s nutkaním pritúliť sa k nemu, aby povzbudila jeho ruky, aby sa ovinuli okolo nej a chránil ju pred zvyškom sveta, pred ňou samou, dokonca aj pred ním, zodvihla bradu. „V tejto chvíli si môj spolupracovník, nič viac. Nemáš právo vyzvedať o mojich pocitoch, alebo dokonca komentovať nedostatok môjho oblečenia. Takže odstúp.“
Tentoraz to bol on, z koho vyžarovala hanba. „Máš pravdu.“
„Nemám ju vždy?“ Pohotová odpoveď, keď všetko, čo v skutočnosti chcela urobiť, bolo skloniť hlavu na znak porážky.