Ani o desať minút neskôr sa Noelle neprestávala chvieť. Chvela sa od chvíle, čo Hector začal svoju spoveď. Och, toľko bolesti, čo si vytrpel.
Trúchlila pre traumatizovaného chlapca, ktorým bol, trúchlila za silným, no zlomeným mužom, ktorým sa stal. Ale... Hej, bolo tu to ale. Stále nebol ochotný skúsiť to s ňou, stále po nej netúžil dostatočne. A to bolo kameňom úrazu. Auto zabočilo ku krajnici, potom zastavilo a zaparkovalo pri obrubníku pred reštauráciou U Alfonza, klubom, do ktorého mali prístup len členovia snobskej smotánky.
„Dokážem to, pretože ja dokážem všetko,“ zašepkala, dodávajúc si odvahy, zatiaľ čo sa vynorila do chladného, vlhkého vetra a vyhla sa trúbiacemu autu, ktoré ju muselo obísť, aby ju nezrazilo. Emocionálne vo vnútri vyprahnutá, ukázala šoférovi prostredník.
Nemôžeš teraz rozmýšľať nad Hectorom. Musíš sa sústrediť. Na Bobbyho.
Ale neskôr...
Hector sa presunul pred ňu, aby ju chránil pred vetrom. Otvoril jej dvere, namiesto toho, aby dovolil vrátnikovi robiť si svoju prácu. Čo to má, dopekla, znamenať? Najprv ju od seba odstrčí, a teraz sa správa ako džentlmen?
Zabíja ma.
Vo vnútri uvidela steny potiahnuté tmavým zamatom a drobné škvrnky ebenovej a slonovinovej farby, žiariace na dlaždiciach. Malé krištáľové lustre viseli nad každým stolom, svetlá boli stlmené, vyžarujúc jemné, zlatohnedé svetlo, to všetko, aby navodili atmosféru intimity.
Vo vzduchu sa vznášalo množstvo vôní z parfumov, bitka návrhárov. Šampanské, čokoláda – urobená zo skutočných, naozaj skutočných bobúľ kakaa, namiesto umelých– a kaviár sa pridal k tej záplave vôní. Noelle zvlhli ústa, ale vzchopila sa a neukradla si jednu – alebo šesť– kúskov z podnosov, ktoré vedľa nej prešli.
Som hladná ako vlk! pomyslela si.
Z toho obviňovala Hectora. Nemala raňajky, bola príliš zaneprázdnená hľadaním ho, zúriac. Ako manévrovali okolo stolov, rozhovory utíchali, a potom sa zodvihlo šepkanie úplne iného druhu. Noelle si nebola istá, či zákazníci hovorili o jej škandalóznom tehotenstve, alebo sa sústreďovali na obrovského motorkára pred ňou, chlapa, ktorý na tele nosil hotový arzenál. A možno oboje. Netrápila ju pozornosť, ktorú priťahovali. Pre ňu bola každá osoba v miestnosti len ďalšou verziou jej matky. Nesúhlasná, nadradená a bažiaca po tituloch. Takže v podstate si všetci mohli trhnúť nohou.
Jej život bol iba jej a nemusela svoje činy vysvetľovať. Jej pohľad pristál na veľmi príťažlivom mužovi pri stole, sediacom osamote. Mala pocit, že ho pozná. Musela ho vidieť na nejakej párty alebo čo. Mal olivovú pokožku a tmavé vlasy. Jeho azúrový pohľad bol plný bolesti, ale usmial sa hriešnym úsmevom, keď si všimol, že ho Noelle sleduje. Kývla na pozdrav. Hector prudko zastal a Noelle do neho nabúrala. Jeho rukavicou potiahnutá ruka sa natiahla dozadu. Na jednu sekundu, iba na jedinú, položil dlaň na jej bok, aby ju podržal. Samozrejme, potom si všimol, že porušil jedno z jeho najdôležitejších pravidiel – kontakt s inou živou bytosťou– a prerušil spojenie.
Na tom nezáleží. Dotyk, hoci aj taký krátky, ju celú zelektrizoval, horúčava z neho preskočila na jej oblečenie, na jej pokožku, tak ako aj vždy predtým, a usadila sa hlboko v jej kostiach. Zachvela sa pri tej lahodnosti. Čo ju ale skutočne dostalo, bolo, že nikdy predtým nevidela, že by sa bol niekoho dotkol tak ležérne, aj keby to mala byť len chyba.
Nemôžeš zmäknúť. Musíš sa sústrediť, pripomínala si.
„Čo si myslíte, že robíte?“ vyštekla Brenda Marksová. „Uhnite.“
Ach, tu je. Noelle obišla svojho možno-partnera. „Som agent Dean,“ ozval sa Hector. „A potrebujeme sa s vami pozhovárať o vašom synovi.“
Brendin chrbát, už aj tak vystretý ako pravítko, stuhol ešte viac pod šatami robiacimi z nej takmer obchodníčku . „Je mŕtvy. Ja viem.“
Zaujímavé.
„Odkiaľ to viete?“ opýtal sa Hector. „Zabili ste ho?“
Záblesk až príliš bielych zubov. „Ako sa opovažujete obviniť ma z niečoho takého. Držím smútok.“
Smútok? Vážne?
„Viem to, pretože mi niekto z A.I.R. zavolal,“ povedala s falošným vzlyknutím, „a povedal mi, že bol zastrelený, a potom mi položil niekoľko otázok.“
To ťažko. Nikto z A.I.R. by jej nevolal bez Hectorovho dovolenia. „Ako sa volal? Ten, ktorý vám volal.“
„Agent Smith.“
Žiaden agent Smith neexistoval. Buď klamala, alebo... čo? Ten zloduch jej zavolal a predstieral, že je agent?
Hector si prekrížil ruky na hrudi. „Čo sa vás pýtal?“
„Musíte to robiť tu a teraz?“ dožadovala sa Brenda, zahanbene prechádzajúc pohľadom po reštaurácii.
„Áno,“ odpovedali Noelle a Hector naraz.
„Nuž, tak teda, ak sa hráme na vypočúvanie, mám na vás jednu otázku. Ako ste sa dostali sem dovnútra?“ Brenda nedala možnosť odpoveď ani jednému z nich. „Čašník. Čašník! Vyveďte odtiaľto týchto... ľudí.“
Čašník tam len tak stál, prešľapujúc z nohy na nohu, nervózne pregĺgajúc. „Som členkou,“ povedala Noelle a konečne tak pritiahla Brendinu plnú pozornosť. Nikdy predtým sa spolu nestretli, nikdy si neboli navzájom predstavené, ale tá stará mrcha musela vedieť, kto je Noelle. Všetci to vedeli. „Dostať sa sem nebolo ťažké.“ Pohľadom prešla po zvyšných troch ženách, ktoré sedeli pri stole.
Každá z nich bola rovnakého veku: päťdesiatničky, možno okolo sto päťdesiatky. Vzhľadom na počet chirurgických zákrokov sa to ťažko odhadovalo. Mali na sebe tak veľa šperkov, že by potopili aj Titanic, než by vôbec narazil do ľadovca. Ani jeden vlas nebol vykrivený, ich rovnako upravené účesy by prežili víchrice aj tornáda. Upravené nechty mali až príliš dlhé. Make-upu mali toľko, že to bola skôr maska než doplnok.
Och, áno. Rozhodne boli kópiami jej matky.
„Vypadnite skôr, než sa rozhodnem z vás urobiť odstrašujúce prípadya vyrežem vám svoje meno na tváre,“ povedala, dodajúc: „ihneď!“, keď zaváhali. A áno, ukázala im dýku. Nikdy bez nej neodchádzala z domu.
Dve sa postavili tak svižne, až pod nimi zaškrípali stoličky. Tretia zostala sedieť na svojom mieste, jej pery stiahnuté do prísnej čiary. „Ešte nám neprišlo jedlo a ja neodídem, dokým-“
„Povedala ihneď.“ Hector poklepal dvoma prstami po rukoväti svojej pyre-gun, založenej pod rukou, a tá protestujúca sa pridala k ostatným. Zoradili sa a odpochodovali preč, pravdepodobne majúc v úmysle zavolať svojím manželom. Alebo právnikom.
Noelle si zastrčila dýku späť do vrecka a obsadila jednu z prázdnych stoličiek, potom pokynula Hectorovi, aby urobil to isté.
„Nezaujíma ma, či sú z polície alebo nie. Zbavte sa týchto naničhodníkov,“ zavrčala Brenda na čašníka. „Otravujú ma.“
„Och, skvelé. Timmy,“ ozvala sa Noelle, prečítajú si jeho menovku. „Som rada, že si tu. Dáme si miešané vajíčka, taký tanier s lososom, ako je na tom stole, misku homárovej polievky, a nejaké hrozno. Máte dnes hrozno?“
„Áno, slečna Tremainová.“
„Výborne. A švihnite s mojou objednávkou.“ Pohladila si svoje (veľmi ploché) bruško. „Dieťatko je hladné.“
„Samozrejme, slečna Tremainová.“ S úľavou odbehol preč.
„Čašník,“ zvolala Brenda.
Ignoroval ju, pokračujúc v chôdzi. Noelle sa oprela lakťami o stôl. „Možno ste to nevedeli, ale moja rodina toto miesto vlastní.“
Zamračiac sa – teda, bola by sa zamračila, keby jej črty tváre neboli zamrznuté vo večne opovrhujúcom výraze– Brenda odhodila svoju vreckovku na stôl. Uhladila si dokonalý bob, ktorý bol príliš pekný na to, aby bol prirodzený. Jej orieškové oči boli viac zelenšie než hnedé, jej obočie tenké a vytvarované do dokonalého oblúku. „Potom odídem ja.“
Ako sa pokúsila postaviť sa, Noelle prudko švihla rukou a zdrapla ju za zápästie, stiahnuc ju späť na stoličku, neberúc ohľad na krehkosť, ktorú by mohla mať v kostiach. Alebo, veď viete, iniciujúc kontakt s jednou z nemŕtvych. „Zostanete tu, alebo urobím viac než len to, že vyrežem svoje meno na vašu tvár. Prehnem vás cez stôl a vyrežem vám ho do toho posratého zadku,“ povedala sladkým tónom. Dokonca sa usmiala. „Vyšetrujeme vraždu a vy nám pomôžete.“
Plasticky vyzerajúca pokožka nabrala kriedovobielu farbu. Ale keď Brenda prehovorila, jej hlas bol silný, a stekal z neho ocot. „So svojou matkou sa rozprávaš rovnako?“
„Nebuďte smiešna. S ňou sa rozprávam ešte horšie.“
Hectorove pery sa zachveli v kútikoch, jamôčky sa na moment objavili, a v ten nasledujúci už boli preč. Noellino srdce vynechalo jeden úder. Bude si musieť takéto veci prestať všímať.
S voľnou rukou Brenda zdrapla vreckovku a hodila si tú látku späť do lona. „V poriadku.“ Zúrivosť v nej musela doslova páliť, pretože jej drobné telo vibrovalo ako sopka pripravená vybuchnúť. „Ale toto je naposledy, čo som sem vkročila.“
„Och, nie. Hector, máš vreckovku, aby som utrela slzy?“ Noelle pustila tú ženu a znova sa pohodlne usadila na stoličku.
Zodvihnúc bradu, Brenda vyštekla: „O tomto sa dozvie tvoja matka.“
„Prosím, nezabudnite jej povedať, že som škaredo nadávala, pustošila dobré meno rodiny, a – ja viem, že toto sa zatiaľ nestalo, ale stane sa – že som tancovala na stoloch. Môžem povedať Timmymu, aby vám to všetko spísal na papier, ak by ste si to náhodou nevedeli zapamätať.“
„Si taká nehanebná, ako som počula.“
Hector prehovoril po prvý raz, odkedy si sadol. „Ešte raz s ňou takto prehovoríta, a ja vás zatvorím do cely a obviním vás z toľkých vecí, že vás právnik bude podávať žiadosti o prepustenie po celý rok.“
Noelline oči sa rozšírili. Práve ju bránil. Drsňák Hector, ktorý nedovolil, aby ho niečo trápilo, ju práve bránil. Doparoma s tým, z týchto jeho zmien nálad ju už bolela hlava.
„A teraz,“ povedala po tom, čo si odkašľala. „Čo sa vás ten agent Smith pýtal? A čo ste mu odpovedali?“
„Nemali by ste to už dávno vedieť?“ zahundrala Brenda.
„Dosť bolo vyhýbania sa. Hovorte.“
Chvíľka ticha, zatrasenie tou jej striebornou hlavou. „Opýtal sa ma, či Bobby nespomínal, na čom v poslednej dobe pracoval. Povedala som, že nie. Opýtal sa ma, či sa Bobby s niekým schádzal. Povedala som áno, s odpornou, hnusnou zlatokopkou. Opýtal sa ma, či viem, kde je to dievča. Povedala som áno, v Bobbyho dome, keďže spolu žili. A to je koniec, celý rozhovor.“
Detaily, ktoré už aj tak vedeli, ale teraz ich vedel aj vrah. A Noelle si bola istá, že volajúci bol vrah, a mierila k istote, že ten erotický trh bol v centre toho všetkého.
„Boli ste na večeri u Bobby v noc jeho vraždy,“ vyhlásil Hector. „O čom ste sa vy dvaja bavili? Okrem vašej novej nevesty.“
„Nie je to moja nevesta.“ Brenda zodvihla pohár s vínom a odpila si. „Ale ak to musíte vedieť...“
„Musím.“
„O ničom. Najprv mi ju predstavil, ako keby som podporila jeho výber. Ako keby som ju prijala, mimozemšťana.“ Obyčajná suka s predsudkami. Hoci Noelle strávila nejaký čas v Bobbyho spoločnosti, nemala ani poňatia, že jeho rodinný život bol taký drsný a neľútostný ako ten jej. Dokázala si iba predstavovať, čím všetkým si Bobby musel s ňou vo svojom príliš krátkom živote prejsť. Negatívne komentáre, láska s podmienkami. Ak tu vôbec nejaká láska bola.
Možno boli ich matky len rozdelené pri pôrode. „Spomenul Bobby, kde sa spoznal s Margarete?“ opýtal sa Hector.
„Nie.“ Ľahostajné pokrčenie plecom. „Ale ja som to ani nechcela vedieť. Povedala som mu, aby si vzal za ženu tú sladkú Kerry Jonesovú a konečne mi dal vnuka. Odmietol to.“
„Paródia. Som si istá, že by ste boli rovnako milujúca babička, ako ste boli aj matkou,“ odpovedala Noelle sucho.
„Áno,“ povedala Brenda, mŕtvo, zjavne nezvyknutá na sarkazmus.
„Nenávideli ste svojho syna?“ Možno sa pýtala kvôli prípadu, a možno preto, lebo Brendina odpoveď by odzrkadľovala odpoveď jej vlastnej matky, a Noelle bola zvedavá.
Ďalšie pokrčenie. „Nenávidela som, čo robil so svojím životom.“
Očakávané, ale stále nie to pravé. „Dosť na to, aby ste ho chceli zabiť?“
„Niekedy.“ Brenda dopila víno. „Prekvapuje vás moja odpoveď? Nuž, nemala by. Bol hanbou, slečne Tremainová, a to, čo robil, robil preto, aby ma zasiahol.“
Áno. Tu je dôvod.
„Jej meno je agentka Tremainová,“ vyštekol Hector.
Nepozriem sa na neho, nebudem nadšená z jeho divokosti.
Brenda mu nevenovala pozornosť. „Som si istá, že tvoja matka chápe moju dilemu.“
„Bobby bol zamilovaný do mimozemšťanky, pani Marksová. Nebol vrahom ani závislým na drogách, ani nebil deti.“ Schválne vynechala tú, zatiaľ nepotvrdenú, časť o jeho možnej účasti sa mimozemšťanskom otroctve. „Prečo ste sa museli hanbiť?“
Povýšenecká brada sa zodvihla, a Brenda povedala: „Dieťa je odrazom svojich rodičov. Takže prečo som sa hanbila? Za všetko. Ale zabila som ho? Nie. Každý mesiac mi poslal šek, zaplatil moje výdavky, nech boli akékoľvek. Ak by som bola schopná vraždy, bola by som sa zbavila toho mimozemšťana.“ Keď hovorila, na čele jej začala pulzovať žila.
Nazvať ju mrchou bolo veľmi slabé.
„A teraz máte prístup k celému jeho dedičstvu,“ povedal Hector. „Všetko zanechal vám.“
Zablysol sa krutý úsmev, z okrajov mu stekal pôžitok. „Ja viem. A viete, čo plánujem urobiť ako prvé, keď bude dom prepísaný na mňa? Vynesiem smeti.“
Smer Noelliných myšlienok sa zmenil. Od nútenia sa neuvažovať nad Hectorovým výzorom k núteniu nezabiť ženu pred sebou. „Keď už hovoríme o dome, o koľkej ste v tú noc odišli?“
„Ja neviem. Možno okolo deviatej.“
„A k vášmu domu sa dá poľahky dostať aj pešo?“ opýtal sa Hector.
„Áno. Ale ja som nešla pešo. Išla som autom.“
Bála sa tmy? Alebo tej tisícky ľudí, ktorí by jej s radosťou podrezali a nechali, aby vykrvácala v tmavej uličke? V každom prípade Noelle vedela, že Hector má v pláne prezrieť si kamerové záznamy zo susedstva a zistiť, či sa časový údaj zhoduje.
Prišiel čašník spolu s podnosom, na ktorom bolo všetko jedlo, ktoré si Noelle objednala, ale než mohol položiť čo i len jeden tanier na stôl, ozvala sa: „Zabaľ nám to, Timmy, a odnes to do nášho auta.“ V žiadnom prípade nedokázala stráviť ďalšiu sekundu s dvojníčkousvojej matky. Ich otázky boli zodpovedané. Prišiel čas zodvihnúť kotvy.
„Samozrejme, slečna Tremainová.“
„Och, a pridajte aj niekoľko kúskov z cheesecakeu na objednávku, a potom to všetko dajte na účet pani Marksovej.“
„Samozrejme, slečna Tremainová.“
Brenda zasyčala, snažila sa protestovať, ale Timmy už odbehol, a lahodne voňajúce dobroty zmizli spolu s ním.
Noelle zaškvŕkalo v bruchu, keď sa postavila. Hector sa postavil tiež a ona pristúpila k nemu. Jej desaťcentimetrové opätky ju robili vyššiu než kedykoľvek predtým, ale on sa nad ňou stále týčil.
„Vďaka za všetko,“ povedala. Jeden malý rez cez hrdlo tej ženy by veľmi nevadil, však?„Ďakujeme za rozhovor aj za jedlo.“
Stará bosorka sa stále pokúšala protestovať, zatiaľ čo Noelle a Hector kráčali preč.