„Takže vy ste z Čierneho hradu," povedal červenolíci muž, s modrou zásterou prehodenou cez oblečenie.
Liliana pozrela na Jissu či odpovie, ale škriatok len sklonil hlavu. „Áno," odpovedala mužovi. „Ja som Liliana a toto je Jissa."
„Jissu poznám." Potľapkal si veľké brucho. „Tá maličká bytosť toho veľa nenahovorí, však?"
Liliana sa ochranársky dotkla priateľkinho ramena. „Hovorí, keď má čo povedať."
Rozrehotal sa. „Prial by som si, aby moja žena robila to isté." Vzal malú, zrelú broskyňu a so žmurknutím ju vložil do Jissinho košíka. „Dobrú chuť."
Ako nakupovali, priateľské poznámky pokračovali.
„Majú strach z Čierneho hradu?" spýtala sa Liliana Jissy, kým skúšala nejaké zelené plody, z ktorých mienila urobiť dobrý džem. „Koniec-koncov, je to brána do priepasti."
„V noci, áno, ach, áno," potvrdila jej Jissa. „Dvere majú zamknuté, okenice zatvorené. Ale Pán dedinu chráni. Veru áno, chráni."
„A nie je ako tí ostatní," povedala majiteľka stánku, ktorá ich očividne začula.
Liliana pozrela na kostnatú ženu s masou krútiacich sa čiernych kučier a kožou ako ebenový hodváb. „Ostatní?"
„Dostali sa k nám nejaké príbehy," povedala žena, „z odľahlejších oblastí. Za pláňami a bublajúcimi jazerami, za horami ľadu, na druhej strane Veľkej mláky."
„Čo tie príbehy hovoria?"
Žena si založila ruky a stíšila hlas. „Že keď tam ich páni vstúpia do domov mužov, ukradnú im dcéry. A ak sú ich manželky pekné, tak tie tiež."
Liliana potichu prikývla. Vraždenie, nútenie k pohlavnému styku všetkých, ktorí sa sami nedokázali ubrániť, beztrestné zneužívanie starých i mladých, muži jej otca boli obludy prezlečené do ľudského tela. „Áno, počula som to isté."
„No," pridal sa vedľajší stánkar, „strážca je oveľa lepší, aj keď sa nám nepáči tráviť čas na hrade. Sú tam duchovia, veď viete."
Zatiaľ čo Liliana nasledovala Jissu k stánku plného exotického korenia, nemohla si pomôcť, ale čudovala sa, ako si muž, ktorý bol Strážcom, dokázal zachovať svoju česť, i keď žil v Čiernom hrade, kde každú noc vládlo zlo.
Spomenula si na duchov, sledujúcich, načúvajúcich...
„- veľký nos?"
„Hovoril som ti, nie je jeho milenkou."
Nepríjemné komentáre okolo prechádzajúcich žien ju vrátili do prítomnosti, Liliana cítila, ako jej stúpa do tváre horúčava. I keď mala chuť ujsť, predstierala, že to nepočula a čakala, kým sa ženy nezamestnajú inak, ako hľadením na ňu.
Drobné a elegantné ako bábiky, jedna zlatovlasá ako princezná, oblečená ako dcéra úspešného kupca. Jej priateľka bola vyššia, štíhla, ešte krajšia. Bujné čierne kadere sa jej vinuli okolo tváre, oči sa leskli sebadôverou ženy, ktorá vie, že je nielen krásna, ale aj zmyselná.
„Liliana."
Obrátila sa k Jisse. „Je tu v dedine mnoho nádherných žien?"
Oči jej priateľky sa naplnili nečakanou divokosťou, jej príjemný spevavý tón hlasu sa vytratil. „Nepočúvaj tie nevraživé dievčiská. Ty si tá, s ktorou hovorí, nie ony."
Len preto, pomyslela si Lilinana s ťažkým srdcom, že ich rodičia im zrejme nedovolia súložiť s Pánom Čierneho hradu. Nie, dovolili by to, len keby im predniesol dobrú ponuku. Takže bola jeho jediná voľba, nosatá, škaredá bytosť s krívaním a bez pôvabu.
Vždy to vedela, bola ochotná prehltnúť svoju hrdosť a ukradnúť si niekoľko okamihov šťastia, ale čeliť dedinským ženám; ženám krásnym a zmyselným; ženám, ktoré mu už museli skrížiť cestu, uvedomila si, že on to vie tiež.
Srdce sa jej zlomilo jediným silným úderom.
***
Postávajúc na najvyššej hradbe Čierneho hradu, sledoval Pán Lilianu vracajúcu sa z dediny, smiala sa na niečom, čo vravela Jissa. Zamračil sa. „Prečo sa smeje?"
Bard stál vedľa neho, otvoril ústa a povzdychol si. Bol taký napätý, akoby očakával útok. Strážca Priepasti čakal, vedel, že druhý muž chce niečo povedať, ale Bard si dával na čas. Bard si vždy dával na čas, až si väčšina dedinčanov myslela, že je ten obor nemý. Malo svoje výhody, aby ich v tom nedorozumení len utvrdil.
„Ženy," povedal, jeho hlas bol svojim hlbokým rachotivým zvukom podobný duneniu hromu. „Smiech. Jissa sa smeje."
Nikdy na Jissu nemyslel ako na ženu. Bola jednoducho sladká Jissa, ktorá podskočila vždy, keď niečo povedal príliš nahlas a usmievala sa, keď sa k nej Bard otočil chrbtom. Pokúšal sa Jissu nedesiť, ale bola taká bojazlivá, že sa to niekedy stávalo celkom náhodou. Bard na neho vždy vtedy pozrel s obvinením v tých jeho hlbokých, tmavých očiach.
Ale Liliana... áno, ona bola žena. Jeho telo sa pod čiernym brnením rozpálilo vždy, keď si pomyslel, ako ju cítil v kuchyni, všetky jej mäkké obliny a teplo. Chcel z nej preskúmať každý kúsok, kým by bola nahá, rástla v ňom nielen erotická túžba, ale aj hlad. Pozrel dolu, zohol prsty a sledoval, ako pancier ustupuje z jeho hánok, až kým sa nezastavil na zápästiach.
„Brnenie," ozval sa Bard dunivým hlasom. „Pohybuje sa."
„Áno." Nemôže sa Liliany dotknúť s brnením na rukách – mohol by ju poraniť. A tak ustupovalo. „Už sú pri hradnej bráne."
Práve vtedy Liliana zastala a pozrela sa hore. Bol príliš ďaleko, aby si mohol prečítať výraz jej tváre, ale keď sa znovu pohla, v jej chôdzi bolo zrazu niečo iné, plecia mala zhrbené.
Už sa neozýval žiadny smiech.
Nerozprával sa s mnohými ženami. V dedine sa niektoré chichotali, keď sa k nim priblížil. Ale to ho dráždilo. A keď bol podráždený, mračil sa a vystrašil ich. Páčilo sa mu to – udržovalo ich to od neho ďalej. A ak sa prikrčili kým kráčal okolo, jemu to vyhovovalo. Ale tie ženy neboli Liliana. „Vidíš ich?"
Bard nič neodpovedal, oči mal stále prilepené na Jisse.
***
Liliane sa podarilo vyhnúť Pánovi Čierneho hradu len preto, že tam bolo dosť tmavých zákutí a on musel otvoriť bránu Priepasti. Prikázal jej zostať v izbe na poschodí, ktorá jej už akoby patrila, zatiaľ čo Jissa a Bard boli v ďalšom krídle. Liliana nenamietala. Magická sila mohla byť nestála. A keď prišlo na silu Priepasti, jej Pán bol jediný, kto ju dokázal zvládnuť.
„Kam sa podel starý Pán?" zamrmlala, dom sa otriasol vlnami mágie tak rozdielnej od hocijakej inej, akú doteraz cítila – ťažká a brutálna a chladná –, brána bola otvorená.
Keď je starý Pán pripravený ísť do dôchodku, je vybraný nový pán.
„Ach," povedala, sediac na posteli sa jej srdce rozbúšilo. „Ďakujem."
Ten chlapec bol silný ešte kým spal pod Čiernym hradom.
Zavlnenie vzduchu po jej pravej strane postele, kde sa zjavil beztvarý obrys.
Vo svojich žilách nosíš krvavú mágiu.
Zrazu vedela, že tento duch pochopil presne čo – kto – je ona. „Nespôsobím mu žiadnu ujmu," povedala. „Prosím, nesmieš mu to povedať. Nie je pripravený."
Ticho.
Prsty ducha jej prešli po tvári, chladné a kostnaté. Stále sedela, dovolila duchovi čítať v nej. A vydýchla úľavou, keď trblietanie pri posteli začalo blednúť.
Je náš. Budeme ho chrániť.
Pocítila prudký náraz mágie, ktorý prinútil každý jeden chĺpok na jej tele postaviť sa do pozoru... a potom ticho. Pokoj. Brána do Priepasti bola znovu zatvorená. S úľavou vydýchla, vstala z postele a odomkla dvere. Ale keď vykukla do chodby, videla len absolútnu tmu, všetky svetlá zhasli pod vlnami ničivej paľby moci.
Mohla by ich ľahko zapáliť, ale zrazu sa cítila veľmi vyčerpaná. Unavená, že je dcérou svojho otca, unavená svojou škaredosťou, unavená, že sa zahľadela do úžasného, silného muža, ktorý nikdy nebude, nikdy nemôže byť jej. Odvrátila sa od dverí a vliezla do postele.
***
Zlo ju našlo aj v snoch, tenké prsty Krvavého čarodejníka ju driapali, až pokiaľ nekrvácala. „Myslíš si, že mi utečieš? Si moja dcéra, môj majetok!"
Rozochvene zdvihla ruky, odtláčajúc ho preč. „Nie. Nemáš na mňa nárok!"
Jeho rehot jej roztriasol kosti, hrdlo sa jej zovrelo.
„Vlastnímťa celú."
Chrbtom narazila do steny a v panike sa rozhliadla okolo, hľadajúc únik. Nikde nič. Bola chytená v pasci lesklej čiernej miestnosti, podoba jej otca, mŕtvolného tieňa, sa spájala s temnotou.
„Teraz mi povieš, kde si." Bol to zlovestný rozkaz, ostré nechty sa jej zanárali do hrdla. „Povieš mi to, alebo zomrieš."
Vtedy si uvedomila, že to nie je sen. Bolo to kúzlo, pre ktoré otec nerozlial len nevinnú krv, ale aj svoju vlastnú. Krv volajúca svoju krv a tá jeho jej koluje v žilách. Ak by v tejto nočnej more zomrela, nezobudí sa ani v skutočnom svete.
Volajúc svoju vlastnú mágiu, sa ho pokúšala odstrčiť preč. Ale bola utlmená, rozlial dostatok nevinnej krvi. Jej energia po ňom len skĺzla s prenikavým výkrikom, ktorý znel ako ženský krik. Ktorý stíchol, keď zosilnil svoje zovretie, nechty mu zaborila do zápästí. Jej ruky zostali krvavé, nechty zlámané.
Temnota jej začala kaliť zrak, jeho dych sa jej obtrel o tvár. „Kde si, najdrahšia dcéra?" Pery takmer proti jej vlastným, v jednom strašidelnom bozku. „Kde sa ukrývaš?"
Nie. Nemôžem zomrieť. Nepriviedla som Micaha domov.
Ale otec z nej vytláčal život, srdce jej panikou búšilo v hrudi. Zdvihla slabé, roztrasené ruky a znovu sa pokúsila odstrčiť, ale prsty jej kĺzali, šmykľavé od krvi. Nie! Odmietala vzdať sa, odmietala sa vzdať. Nie jemu, jemu nikdy. Aj keď-
Masívny príliv energie – čistej, takej čistej a mocnej – jej vytryskol v žilách.
Vybuchol na povrch, keď sa jej pľúca konečne nadýchli, hodila ju po svojom otcovi v krupobití ostrom ako dýky. Jeho výkrik zničil čiernu miestnosť, padla medzi črepy obsidiánu, ktoré rezali a bodali. Dýchať, dýchať, použila tú opojnú energiu vo svojich žilách na konečné zlomenie jeho nadvlády. Vpadla späť do reality s trhnutím, ktoré ju vystrelilo do sedu.
Aby sa ocitla tvárou v tvár pánovi Čierneho hradu.
Jeho oči planuli temnotou a keď jej odhrnul vlasy, aby odhalil tvár blikajúcej lampe na stolíku, nevzdorovala.
„Krvácaš." Bolo to príkre vyhlásenie.
Nechal ju tam a vykročil do kúpacej miestnosti, aby sa vrátil s uterákom v ruke. Prsty si priložila na hrdlo, cítila rany, lepkavosť jej krvi. Otrasená a šokovaná ani neprotestovala, keď jej priložil na hrdlo uterák pravou rukou, jeho ľavá bola pevne zovretá do päste.
Jej oči zostali priklincované na tej pästi.
Natiahnuc k nej prsty, ucítila temnú vlhkosť. „Čo si to urobil?" Civela na veľkú ranu na jeho dlani. „Čo si urobil?
Ruka, držiaca uterák na jej krku, sa pohla, znovu ho pritláčajúc. „Používaš krvavú mágiu."
Trasúc sa, pochopila. Videl ju uväznenú v nočnej more, dal jej tú vlnu mágie, ktorú potrebovala, aby sa dostala von, jeho krv bola silná. Jej vlastná bola v porovnaní s tou jeho úbohá. V jeho žilách koloval samotný Elden. „Ďakujem ti," zamrmlala, dokonca si vzala druhý uterák, ktorý položil na nočný stolík, a pritlačila mu ho na ranu. „Nemal si mrhať svojou krvou. Udržuje ťa pri sile."
Strážca Priepasti po nej vrhol pohľad plný takej zúrivosti, až stuhla. „To som ťa mal nechať zomrieť, Liliana? To je to, čo odo mňa chceš?"
Urazila ho. „Nie," povedala okamžite. „Ale ty si oveľa dôležitejší ako ja."Oveľa viac. „Ak zomrieš, čo sa stane s Priepasťou?"
„Príde nový pán." Hnev sa mu ešte stále blýskal v očiach, ale už boli znovu zelené. „To nikdy nebude iné, Liliana."
Srdce jej urobilo kotrmelec, zastalo, a keď začalo znovu biť, patrilo jemu, tomuto princovi Eldenu, ktorý sa stal Pánom Čierneho hradu. Nedokázala zabrániť, aby sa jej nerozochvela dolná pera, nedokázala zastaviť slzu, ktorá jej stiekla po tvári. Už druhýkrát pred ním plakala, aj keď sa pokúšala nikdy, nikdy mu neukázať svoju zraniteľnosť.
Strážcovi Priepasti vyšiel z hrdla divoký zvuk, potom bola zdvihnutá a dopadla mu do lona, pritisnutá k jeho chladnému brneniu. Keď jej nariadil, aby si stále tlačila na rany, podriadila sa, ale odmietla povoliť zovretie okolo jeho dlane.
„Ty stále krvácaš," podarilo sa jej prehovoriť cez slzy. „Cítim tvoju silu." Takú bohatú a temnú a lákavú. Takú lákavú. Tie kúzla, ktoré by s jeho krvou dokázala vytvoriť... Nie. Odhodila mu ruku a s uterákom stále na hrdle sa zdesene schúlila do seba. „Nechaj ma ísť. Som zlá." Koniec-koncov, dcéra Krvavého čarodejníka.
Ucítila na tvári silné prsty, jeho ruky ju pevne držali na mieste.
„Krv, ktorú cítiš, ti bola daná dobrovoľne," zamrmlal jej do ucha. „To opája."
Zachvela sa, pretože mal pravdu. Tá úžasná nádhera jej prebehla žilami, krútila sa jej okolo zmyslov, hroziac, že z nej urobí svojho otroka. „Prosím."
„Cítila si krv, ktorá nie je daná dobrovoľne?"
Spomenula si na otcovu izbu vo veži, na tú hrôzu, keď tam musela sedieť a obetiam nedokázala pomôcť... a potom, neskôr, keď ju ovládal a nútil ju asistovať mu. „Áno." Slabé, tiché slovo. „Bola som dieťa," zašepkala, zvedavá, či jej bude veriť. „Nikdy som nerozliala nevinnú krv z vlastnej vôle."
„Ja viem." S prstami v jej vlasoch jej masíroval hlavu. „Vieš, ako vonia?"
„Skazene, hnilobne, odporne." Keď sa prvýkrát povracala, otec jej za trest zatlačil hlavu do vlastných zvratkov. „Nie ako tvoja krv."
„To preto, že bola ukradnutá. Chápeš ten rozdiel, Liliana?"
Ach. „Potom mi nesmieš slobodne dávať svoju krv," napomenula ho. „Mohlo by sa stať, že sa na nej stanem závislá a zavraždím ťa v posteli."
Niečo sa jej pod tvárou zachvelo, tie vibrácie... On sa smial. Pán Čierneho hradu sa smial, akoby vyslovila tú najabsurdnejšiu vec na svete. Takže keď sklonil hlavu a pobozkal ju, bola príliš prekvapená na to, aby vedela urobiť aj niečo iné, ako roztvoriť pery pod smelým tlakom jeho jazyka.