Micah sa prebudil s poznaním, že je už najmenej hodinu po úsvite. Tma nebola voľba – svetlo bolo ich priateľom, hlavne ohľadne oblúd vytvorených Krvavým čarodejníkom. Čo znamená, že ešte hodinu môže využiť iným spôsobom.
Pozrel dolu k žene stočenej po jeho boku, vravel si, že je unavená a mal by ju nechať odpočívať. Bola by to správna vec. Bohužiaľ, tá jeho dobrá stránka bola potlačená tou jeho časťou, ktorá ju chcela obrátiť, roztiahnuť jej stehná a hlboko a tvrdo do nej vniknúť.
Vyslobodiac si ruku spod Lilianinej hlavy, jemne ju pretočil na chrbát. Niečo zamrmlala, ale nezobudila sa. Jej hlboká dôvera k nemu mu do krvi vohnala prudký nával šťastia. Dôvera, jeho skazená časť namietla, že by ju tak mohol ľahšie dostať zo spodnej bielizne.
Zlupol z nej prikrývku, keď sa jeho pohľadu vystavili jej pevné prsia, spokojne sa usmial. Teplá a uvoľnená spánkom, s jednou rukou podloženou pod hlavou, len s jedným kúskom jemnej látky zakrývajúcej kučierky medzi jej stehnami, poskytovala jeho pohľadu presladký obrázok. Uvažoval, že ju zobudí satím bradaviek, ale ten pohľad ho tešil až priveľmi.
Oprel sa vedľa nej o lakeť, prezeral si jej plné tvary, prebehol po tých pevných malých kopčekoch s tmavými bradavkami a širokými dvorcami. Jeho penis sa už tvrdo, neústupne a požadovačne tlačil na jej stehno. Nepokojne sa zahniezdila. Ale nadvihla nohu, tenká látka zakrývajúca jej lono, sa napla.
Čo najjemnejšie ju začal hladiť po stehne, načo znova narovnala nohu a nechtiac stratiac príležitosť, začal jej jemne sťahovať bielizeň a odhodil ju na bok postele.
Teraz bola nahá. A celá jeho.
Znovu sa vedľa nej oprel, rukou jej vošiel medzi stehná, jemne prstom pošúchal šev ružových záhybov. Vydala tichý vzdych, telo sa vyklenulo v ústrety tomu hladeniu. Zastonala, načo svoj počin zopakoval. Dych sa jej zmenil a on stuhol... ale spala ďalej.
Znova sa jej dotkol, tak pomaly a opatrne, keď ucítil, ako vlhne.
Presunúc ruky jej roztiahol stehná a nadvihol sa nad ňu, pritisnúc sa penisom k vstupu, ktorý bol pre neho taký vlhký a rozpálený. Keď sa do nej začal vtláčať, otvorila oči, okamžite mu rukami zovrela vlasy, keď sklonil hlavu a začal jej sať bradavky, robiac jazykom rovnakú vec, akú ona predošlej noci robila okolo jeho mužnosti. Tak to teraz robil tiež. S vrčaním z hĺbky hrdla jej viac roztiahol stehná a vnikol do nej na doraz.
Jej výkrik bol stlmený na jeho hrudi, ale teraz bol plný len potešenia, žiadna bolesť. Nikdy by svoju Lilianu nezranil. Pumpoval do nej plytkými, ale tvrdými, výpadmi, zdvihol hlavu a nárokoval si jej ústa. V rovnakej chvíli okolo neho ovinula nohu, pokúšajúc sa mu byť ešte bližšie.
Smejúc sa jej frustrácii, že nebola schopná udávať rytmus, jej majetnícky stisol prsník – napokon, patrila mu –, ale pretočil ich tak, aby mohla prevziať vedenie, s ním pod sebou. „No tak, Lily. Vari nie som veľkorysý?"
Teraz na ňom, sediac s dlaňami pritisnutými k jeho hrudi, zastonala.
„Si taký tvrdý."
Uchopiac ju za boky, ju vyzval k pomalým pohybom, ktoré boli veľmi, veľmi príjemné „Je ráno. Ty nahá. Takže žiadna záhada." Posledné slová sa zmenili na stonanie, pretože ho stisla vnútornými svalmi, ach, bolo to úžasné.
„Micah, počkaj." Stisla mu ruky, keď ju vyzýval v rýchlejšiemu tempu.
Rozhodnutý presadiť si svoje, jej zovrel prsia a palcom a ukazovákom ju poštípal na bradavky. „Poď bližšie," povedal, jej prsia boli sladkým pokušením. „Chcem použiť zuby."
„Hrozné, divoké zviera." Odstrčila mu ruky a nahradila ich svojimi, zdvíhajúc sa na jeho penise.
Pri strate toho znamenitého hodvábneho zovretia vyklenul chrbát. Potom skĺzla dolu a to šokujúce tekuté teplo ho zaplavilo až po gule. Vediac, že sa do nej čoskoro rozleje, sa načiahol dolu a premasíroval ten drobný uzlíček medzi jej stehnami.
„Micah." Zovrela sa mu okolo penisu, a potom, potom tam už naozaj nebola nádej ani pre jedného z nich.
***
Po dokončení kúpeľa v plytkej kadi, si Liliana natiahla čistú spodnú bielizeň, ktorú jej Micah priniesol z dediny ešte pred odchodom z Čierneho hradu. Nikdy by sa nemohla tomu kupcovi postaviť zoči-voči, ale aspoň sa cítila slušne. Zohla sa, aby si natiahla nohavice, keď sa našla natiahnutá v Micahovom lone, ktorý si len napoly oblečený sadol na posteľ. Narovnala sa a ovinula mu ruky okolo krku. Mali ešte čas – slnko sa ešte nedotklo horizontu.
Rukou jej kĺzal smerom hore po hrudnom koši až kým jej nepodobral rukou prsník a aj keď to bol divoké zovretie, rovnako ako on bol nehanebne divoký muž, bolo to tiež milujúce a príjemné. „Neboj sa," povedal, zelené oči jasné a bez klamu, ale pre svoju čistotu o nič slabšie. „Tvoj otec nevyhrá."
„Ja len..." Zhlboka sa nadýchla ranného vzduchu, tvárou sa pritisla k jeho teplému, silnému krku. „Ublížil mi," povedala, rozhovoriac sa, pretože toto bol Micah, ktorý by ju nezradil. „Jedna moja časť je stále ešte vystrašeným dievčatkom, dúfajúcim, že sa mi viac v noci neotvoria dvere, že nebudem kričať, zaliata potom a roztrasená- " v hrdle sa jej vytvoril obrovský uzol, „- sa nestanem svedkom toho, ako podrezáva hrdlá nevinným ženám a mužom, sledujúc ako ich krv preteká kanálikmi vyrytými v jeho vražednom oltári do podložených hrncov, aby sa udržala čerstvá."
Micahova ruka na zadnej časti jej hlavy sa zovrela. „Práve preto ho nechám veľmi trpieť, kým zomrie."
„Nie, Micah." Nemohla zniesť pomyslenie, že by mala byť jeho dobrota poškvrnená Krvavým čarodejníkom. „Len potrebujem vnímať tvoju prítomnosť, len pre prípad, ak by som počas boja stuhla." Bola to ponižujúca a desivá predstava, ale musí s tým rátať. „Ak sa to stane, prosím, neukazuj žiadnu zraniteľnosť v snahe prebrať ma. Prefackaj ma, ak budeš musieť, ale dostaň ma von z tej nočnej mory."
„Ja ťa neudriem, Lily." Silno zaťal zuby. „Mohol by som ťa pobozkať a použiť pri tom aj jazyk."
Trápenie sa zrazu zmenilo na potrebu tak intenzívnu, že ju to vystrašilo.
„Zachráň sa, Micah," zašepkala. „Čokoľvek sa stane, prosím, nenechaj sa zabiť." Bol jedinečný a úžasný, nedokázala myslieť na svet bez neho.
„Ak zomrieš ty, Lily," povedal, maznajúc sa z jej prsníkom, „ukradnem tvoju dušu a vezmem ťa do Priepasti, kde ťa budem držať v mojom magickom žalári tak, aby si mi viac nemohla uniknúť." Tá vyhrážka bola spečatená Micahovým bozkom. Horúcim a temným a majetníckym.
Ten pôžitok ju omámil tak silno, že takmer zabudla na pocit viny. Pretože porušila sľub a znova mu klamala – klamstvo opomenutia, ale predsa len klamstvo. Ale ako mu mohla povedať o smrtiacom kúzle, keď vedela, že by jej to nedovolil? Nie, aj keď to bolo nečestné, ale nemohla sa mu priznať k tomu tajomstvu – nie, ak by to Micaha mohlo stáť život.
***
Nočné kone boli legendárne bytosti, vzácne a divoké. Jej otec nikdy nebol schopný žiadneho chytiť, i keď dychtil po ich hrdej krvi – a za to milosrdenstvo mohla len ďakovať nebesiam. Postávajúc vedľa Micaha, pozrela na dve obrovské beštie, ktoré priviedol – obe boli čierne ako smola, s očami strašidelnej jantárovej farby svietiacimi podráždením.
Zlostne hrabúc kopytami do zeme cerili zuby, akoby ju chceli uhryznúť. Micah vytasil meč a tomu najbližšie stojacemu ním poklepal po nozdrách. „Ona je moja družka. Tak s ňou jednaj s rešpektom."
Liliana nevedela, čo ju šokovalo viac – Micahove slová, alebo kone, ktoré sklonili hlavy akoby sa hanbili. Pozrela na Micaha, ktorý vyzeral, akoby si zmätok, ktorý v nej vyvolal, vôbec neuvedomoval. Natiahla ruku, aby opatrne pohladila jedny zamatové nozdry, potom aj druhé. „Ste nádherní," povedala so skutočnou úprimnosťou. „Som si istá, že ste najrýchlejšie bytosti vo všetkých ríšach."
Ich hlavy sa zdvihli, hrivy pyšne viali. Oči sa im jantárovo leskli, videla mágiu, ktorá im spievala v krvi. „Musíte bežať," zašepkala. „Keď nás dostanete do nášho cieľa, sľúbte mi, že sa otočíte a budete bežať preč." Jej otec, ak chytí tieto nádherné bytosti, s nimi bude zaobchádzať brutálne – vidieť ich dobyté, krvavé a v reťaziach, by jej zlomilo srdce.
Kone vzdorovito zaerdžali.
„Sú to veľmi hrdí tvorovia, Liliana," povedal jej Micah, „bojovníci za svoje vlastné práva. Musíme s nimi zaobchádzať ako s priateľmi."
Pre ňu to bolo ťažké, nedokázala prijať, že by tieto nádherné zvieratá mali cválať v ústrety smrti, ale nemohla sa dohadovať s vnímavými očami, ktoré na ňu hľadeli. „Ďakujem vám, priatelia." S tým kývla jednému z koní a počkala, kým Micah urobil to isté.
Krčmár a jeho pani manželka – obaja podstatne bohatší – im uslzene mávali na rozlúčku, uvedomujúc si cieľ ich cesty. Boli to dobrí ľudia, Liliana a Micahovi sľúbili, že budú mať pre nich vždy voľnú posteľ, bez ohľadu na to, čo príde.
Poslednýkrát sa obzrúc na pevnú budovu, sa Liliana stretla so zeleným pohľadom. „Pripravený?"
Jeho odpoveďou bol hriešny úsmev a hijó, ktorým popchol nočné kone dopredu.
So smiechom – a neočakávaným darom – sa vydala za ním, jej magický priateľ tiež pripravený vyraziť. Hnali sa jeden vedľa druhého, až kým sa im hostinec nestratil z očí, potom vyrazili v takej zúrivej rýchlosti, až Liliana očakávala, že im narástli krídla. Šťastná, aj napriek nadchádzajúcemu zlu, dovolila si spomenúť na chvíľu pred svitaním.
Prebúdzanie, vidieť Micaha s tým hravým, zmyselným úsmevom na tvári, jeho veľké a horúce telo vedľa nej, v nej... to bolo niečo, čo chcela zažívať miliónkrát za sebou. Ale aj keby to všetko nejakým zázrakom prežila, vedela, že sa to už nikdy viac nestane. Micah veril tomu, čo vravel, nemal o tom žiadne pochybnosti, ale ona tiež vedela, ako fungujú kráľovské rodiny.
Princ, bez ohľadu na to, či je následníkom trónu, by si mal vziať určitý typ ženy, ženu s dokonalým rodokmeňom, ktorá by mohla nosiť korunku princeznej s eleganciou. Krásnu ženu.
To všetko Liliana nebola.
Mohla by si byť jeho milenkou.
Tá myšlienka vyšla z tej jej časti, ktorá nemala česť, ktorá nebola ani Micahovi blízka. Bola si istá, že keby sa to stalo, spáchala by niečo hrozné – nemyslela si, že by sa o neho dokázala deliť, vedieť, že iná žena má právo nosiť jeho meno a jeho deti, milovať ho, držať ho. To by ju zlomilo.
Nie, keby tá chvíľa prišla, potlačila by túto sebeckú potrebu a nechala by ho ísť, dovolí mu uvítať osud, ktorý mu vždy patril.
„Liliana!"
Pozrela hore, nasledovala smer, ktorý ukazovala Micahova ruka. Najskôr nič nevidela, ale potom uvidela zem, ktorá akoby sa hýbala. „Čo to je?"
„Hady."
Zaplavila ju hrôza – zvíjali sa, v každom smere kam až oko dovidelo. Nebol spôsob ako ich obísť alebo preskočiť. Vtedy uvidela trblietavé červené váhy na ich chrbtoch. „Vráť sa!" Schmatla Micaha za ruku, pobádala ho, aby sa pohol s ňou. „Ich jed," povedala, keď boli v bezpečnej vzdialenosti, „je ho dosť, aby zložil aj kone."
Nočné kone zatriasli hlavani a dupali nohami, akoby zúrivo nesúhlasili. Hrdé, temperamentné bytosti. Skoro ako muž pred ňou, ktorý sa ale teraz mračil.
„Hadie tesáky nemôžu preniknúť ich kožou."
„Tieto hady nie sú normálne," povedala mu, keď ich jej otec stvoril, bola pripútaná nahá vo veži a krvácala z rán. Potreboval na to silnú krv, ale Krvavý čarodejník len zriedka prelial svoju vlastnú. „Ich tesáky sú z ocele. Ale môžem použiť svoju mágiu, aby som ich prinútila pohnúť sa."
Lesknúce sa hady syčali, týčili sa do vzduchu, prevaľovali sa cez seba navzájom – ale neútočili jeden na druhého. Zvláštne, ako otec mohol stvoriť niečo bez toho, aby to na seba kanibalicky útočilo. Hrubšie ako Micahovo predlaktie a prinajmenšom desať stôp dlhé, každý z nich mohol rozdrviť ľudskú bytosť. Jedinou dobrou správou bolo, že sa podľa všetkého mohli pohybovať len vo vymedzenom priestore – pravdepodobne kvôli kúzlu, ktoré malo zabezpečiť, aby sa nerozpŕchli po zemi.
„Nepoužijeme žiadnu mágiu," povedal po chvíli Micah. „Tvoj otec mohol pripraviť ďalšie pasce viazané na tvoju krv. Teraz sme v jeho ríši, kde vládne svojou mágiou on, je možné, že následky by boli viac smrtiace."
I keď znepokojená, súhlasila. Nemá význam dávať najavo jej prítomnosť, možnosť prekvapenia bola jediná ich výhoda. „Boja sa ohňa," povedala, spomenúc si na otcov hnev, keď tú chybu zistil. „Ale musel by byť obrovský, aby vyľakal takéto obrovské hniezdo."
„Nepotrebujeme ich vystrašiť všetkých." Otáčajúc svojho koňa tak, aby stál za ňou, povedal: „Keď ti poviem choď, popchneš svojho koňa a poletíš. Rozumieš!?"Nebola to ale otázka.
„Som pripravená."
„Sľúb mi to."
Uvedomujúc si, že to potrebuje vedieť, lebo útek si bude vyžadovať presné načasovanie, prikývla. „Sľubujem." Pohladila hrivu nočného koňa, ktorý bol príliš inteligentný na to, aby panikáril, ale očividne sa mu prítomnosť hadov nepáčila. A takmer vykríkla hrôzou, keď sa otočila dozadu a uvidela, že Micah zoskočil s koňa na zem. „Nie!"
„Pamätaj na svoj sľub." S tým zaryl prsty do zeme. Napätie v jeho ramenách a jeho tvári bolo očividné, na spánkoch sa mu zaperlil pot. Ale jeho pohľad bol sústredený dopredu. Sledovala jeho pohľad, uvidela, ako hniezdo povstalo vzrušením, syčanie vzrástlo, ostré a podráždené.
O chvíľu neskôr sa začali presúvať rýchlo preč v dvoch smeroch, vytvárajúc úzky – príliš úzky – koridor uprostred. Vtedy uvidela tenké potôčiky magmy nútiacej ich uhnúť z cesty. Srdce sa jej rozbúšilo, obrátila sa, aby sa pozrela na Micaha, keď začula:„Bež!"
Každá jej časť sa proti tomu búrila, ale sľúbila mu to, a tak sa predklonila k dlhému krku nočného koňa, poháňajúc udatného tvora naprieč magmou, jeho nohy leteli tak rýchlo. Dúfala, že jeho kopytá budú ušetrené zranení. Až keď už bola takmer na druhej strane, uvedomila si, že za sebou nikoho nepočuje.