Ahoj,
jak si muzete vsimnout, zmenila se nam prekladatelka. Me osobne tenhle dil nebavi, takze bych ho prekladala jeste hooodne dlouho. Jinymi slovy dekuji Vietnamce, ze mi vytrhla trn z paty! :)
Kerris
Nasledujúce ráno začalo veľmi zavčasu. Možno až príliš. Kaia bola celú noc hore, jej mozog bol príliš čulý, aby mohla spať. Takže keď zbadala na oblohe oranžovú žiaru slnka, zagánila na ňu a ukázala jej prostredník.
„Strať sa, ty bastard!“
Strider si hovel na „ich“ posteli a pobavene ju sledoval. On spal, roztiahnutý po celej šírke a dĺžke matraca. Ona pochodovala po miestnosti.
„S kým sa to rozprávaš?“ opýtal sa hlasom zachrípnutým od spánku.
Hlasom, ktorý ju vzrušoval. Dočerta s ním, všetko na ňom ju vzrušovalo. Buď proaktívna. Potlač to, ešte kým je to v zárodku.„Možno som sa rozprávala s tebou,“ vyštekla a prihrmela k posteli. Schmatla vankúš a začala ho ním udierať do hrude.
Vôbec sa neobťažoval pohnúť čo i len prstom, aby sa bránil. „Už ti niekto povedal, že si ráno radostná a usmievavá ako slniečko?“
Buch. „Nie.“ Buch.
„Nemohla by si si aspoň na chvíľu sadnúť?“ Vytrhol jej vankúš z rúk a hodil ho na zem. „Ježiši. Musím – vlastne ty sa musíš trochu upokojiť a prestať sa toľko strachovať.“
„Ja sa nestrachujem,“ povedala a žuchla vedľa neho. Lysander ich vzal všetkých na jeho oblak na nebesiach a dal každému vlastnú izbu, v ktorej budú v bezpečí pred ostatnými harpyami. Ona a Strider dostali spoločnú, a nikto, dokonca ani Lysander do nej nemohli vstúpiť, kým mu obaja nedali povolenie.
Ešte v živote nevidela taký nadupaný bezpečnostný systém. Navyše, steny ich izby z modrastej hmly fungovali ako televízne obrazovky, prostredníctvom ktorých mohla sledovať, čo len chcela. Jej matku? Bez problémov. Juliette? Nech sa páči.
A to najlepšie? Kaii stačilo povedať: „Chcem dýku,“ a požadovaný predmet sa jej okamžite zhmotnil v dlani.
Nečudo, že sa Bianka rozhodla zapliesť sa s dobrým chlapcom. Keď sme pri tom, Bianka by mala mať tímového ducha a presvedčiť Lysandera – možno aj trochou toho zapletania – nech zoženie jeden aj pre Kaiu. Veď viete, aby sa mohli s Biankou stretávať a tráviť spolu čas. Boli napokon dvojčatá a jej sestra ju potrebovala.
„Stresuješ, odkedy si dostala tú esemesku,“ povedal Strider. „Päť minút potom, ako sme sem prišli!“
Tá esemeska. Och. Zaplavili ju obavy a stiahlo jej žalúdok. Niežeby to priznala. Označovanie, prvý zo zápasov Harpyích hier, sa mal začať o dve hodiny.
Kapitánky jednotlivých tímov sa nikdy nezúčastňovali na prvom zápase, boli totiž príliš cenné a tímy si ich nemohli dovoliť stratiť hneď v úvode turnaja. Namiesto toho boli vybrané štyri najsilnejšie a najzúrivejšie členky tímu a kapitánka sa iba modlila, aby prežili.
No Kaiu vybrali, aj napriek tomu, že bola kapitánka.
Minulú noc, vďaka stenám ich oblaku, sledovala svoju hotelovú izbu. Videla, ako sa do nej potajomky prešmykovali harpye z ostatných tímov v nádeji, že do nej zatnú svoje pazúry. Fakt si mysleli, že by zostala v izbe, ktorú si prenajala pod svojím vlastným menom? Ale prosím vás. Lenže ony naozaj verili, že je taká hlúpa. Horšie však je, že s tým neprestanú, pôjdu po nej, kým im neudelí lekciu.
To sa naučila od matky.
Dnes ich teda naučí, že jej sa treba báť.
A kto bude stáť v dnešnom zápase po jej boku? Taliyah, Neeka – ktorú Kaia ešte nevidela bojovať, ale Taliyah ju odporučila a Kaia jej dôveruje – a Gwen. Bianka kvôli tomu ešte stále trucovala, lenže faktom je, že Bianka je príliš citlivá.
Raz upražila inú Harpyu za to, že jej pokrčila šaty. Super, nie? Lenže, keď sa to dievča začalo zvíjať a kričať, Bianku zachvátili výčitky a rozbehla sa priniesť jej pohár vody. Kto také niečo urobí? Mäkota, tak je to.
„Ak nedokážeš obsedieť, aspoň povedz ockovi Strideymu, čo ťa trápi.“
A zase tu bol ten jeho chrapľavý hlas, hladil ju, vpíjal sa jej do pokožky, aby mohol splynúť s bunkami a stať sa jej súčasťou. Bolo zrejmé, že zárodok sa jej nepodarilo potlačiť. „Premýšľam nad tým, že asi budem musieť aplikovať princípy, ktoré platia vo väzení.“
Vybuchol do smiechu. „Čo z toho máš na mysli? Že nemáš púšťať mydlo na zem? Prvé kolo bude prebiehať v sprchách alebo čo?“
„Nemohol by si byť vážny?“
Odfrkol. „Ty hovoríš niekomu, aby bol vážny? Čudné. Ale...“ Sadol si a v tvári mal náhle záujem. Prikrývka mu spadla na pás a odhalila vrstvy pevných svalov. „Povedz, že sa to bude odohrávať v sprchách.“
Skrivila ústa, napriek tomu, že sa jej začali zbiehať sliny, čo ho chcela ochutnať. „Nie, ty zvrhlík. Nebude to v sprchách. Hneď v prvý deň musím zabiť najväčšiu a najdrsnejšiu z mojich protivníčok. Iba tak ma nechajú ostatné na pokoji.“
„To znie rozumne. Ako môžem pomôcť?“
„Tak, že budeš sedieť v hľadisku a budeš pekný.“
„To je samozrejmé. Ale čo môžem urobiť, aby som ti pomohol? Preto som tu, nie?“
Ako by mohla zabudnúť. Nebol tu preto, lebo ju miloval, potreboval a chcel urobiť niečo pre ich vzťah. Bol tu, aby jej pomohol vyhrať to prekliate žezlo.
O žezle nevedel, keď sem šiel. Má ťa rád, a ty to vieš. Veď hej, mal ju rád. Lenže nie dosť. Povzdychla si.
„Len... ja neviem, povzbudzuj ma.“ Keď ho bude počuť, možno ju to posilní. Alebo jej to naruší koncentráciu, ktovie. Uvidí sa.
„To nebude problém. Je to zábava sledovať ťa.“
Srdce jej vynechalo úder. „Naozaj?“
„Si píš.“
Hlas sa mu prehĺbil a bol niečo zastretejší ako pred chvíľou. Skrýval v sebe veľavravný dvojzmyselný podtón. Bradavky sa jej zvraštili a musela vyskočiť a odvrátiť sa, aby nevidel dôkaz jej vzrušenia.
Sledoval ju včera v noci, keď jej harpya inštinktívne zareagovala na nebezpečenstvo, v ktorom sa ocitol, odhodlaná chrániť ho za každú cenu. Sledoval ju tiež, keď... pri spomienke na to sa zachvela.
Keď bojovala s matkinými harpyami, niečo sa jej stalo. Niečo, čo sa jej ešte nikdy predtým neprihodilo. Začala horieť. Áno, bol v tom plameň hnevu, ale ona sa rozhorela aj fyzicky, doslova vzbĺkla. Zvnútra ju olizovali plamene, spaľovali jej bunky, orgány, až z nich zostal len prach. Aspoň si to teda myslela. Lenže keď sa upokojila zistila, že na pokožke nemá ani smietku sadzí, ani jedinú škvrnku.
Skrslo v nej podozrenie, ktoré len prilialo oheň do už tak blčiaceho ohňa.
V žilách jej prúdila krv fénixa a tvorila polovicu jej genetickej výbavy. Svojho otca stretla len raz, keď ju a Bianku uniesol a hodil do Krajiny trosiek. Otec – a vlastne všetci z jeho druhu – bol bytosťou bez srdca, ktorá necíti žiadnu emóciu. Akoby mu plamene, ktoré ho neustále pohlcovali spálili všetok cit. V tomto sa mu nemohla rovnať dokonca ani ich matka, a to je už čo povedať.
Fénixovia neboli len bezcitní a krutí, hrozivý bol aj ich fyzický zjav. Z fénixových tesákov a pazúrov presakoval jed. Ich krídla, hoci vyzerali jemne a krehko ako priezračná hmla vznášajúca sa okolo nich, boli v skutočnosti jazykmi modrého plameňa. Stačil jediný ich dotyk, a celá budova ľahla popolom.
Mali však aj svoju svetlú stránku. Keď fénix niečo – alebo niekoho – spálil, popol, ktorý vznikol, mal v sebe moc vrátiť mŕtvemu život.
Otec dúfal, že sa jeho dievčatká podajú viac na fénixov, než na harpye. Ukázalo sa však, že opak je pravdou a tak ich pustil. Pravdaže až potom, ako ich mučil svojím jedom. Poškrabal ich na rukách, iba trošičku, len jeden malý škrabanček pre každú z nich, ale ony mali pocit, ako by im do žíl vstrekol zmes kyseliny, rozbitého skla a napalmu. Celé dni sa zvíjali a kričali.
Ozajstnému fénixovi by to nič neurobilo, ten by bol na ich toxín imúnny, a preto si Kaia myslela, že nezdedila fénixovské črty. Lenže to ako horela včera... žeby si vypestovala imunitu a následne získala aj ich schopnosti?
„Čau Kye. Mali by sme už ísť,“ zvolala náhle Bianka z druhej strany dverí.
Kaia zažmurkala a uvedomila si, že stále stojí vedľa postele, akurát, že teraz sa vedľa nej týčil aj Strider. Nepočula ho vstávať, ale aj tak tam bol a ju obklopovalo jeho teplo a nos mala plný jeho silnej a sladkej vône.
Chytil ju za predlaktia a zamyslene naklonil hlavu nabok. „Kde si bola tentokrát?“
„Nikde,“ odvetila automaticky. Bola to jej štandardná odpoveď, keď sa jej sestry alebo niekto pýtal podobnú otázku.
Až tak často sa nechávala uniesť svojimi myšlienkami? Keby som sa toľko nezabávala, možno by som ne—
„Kaia!“ Strider prevrátil očami a ona si všimla, že zreničky mu takmer úplne pohltili tie jeho krásne dúhovky. Zároveň uvoľnil zovretie, ktorým ju držal a teraz ju prstami hladil po celých rukách. „Naozaj by sme mali popracovať na tvojom klamaní, bábika.“
On po nej... mohol by po nej... túžiť? „Mám nápad. Ak odo mňa chceš pravdu, musíš si ju kúpiť.“ Za bozky. Alebo orgazmy. Hocičo z toho. Áno, už jej ponúkol, že si ju prenajme ako zlodeja artefaktov, a na oplátku jej dá sex a áno, vytočilo ju to. Lenže vtedy ju v skutočnosti nechcel. Teraz však už možno áno a tým sa všetko mení. Tým pravdaže myslí, že sa všetko mení medzi nimi, nie v tej záležitosti žezla.
Na perách sa mu rozhostil hriešny úsmev. „Kto povedal, že chcem pravdu?“ Prestal ju hladkať, aby ju mohol potiahnuť za nos. „Si rozkošná, keď klameš.“
Vystrčila bradu. Šteniatka a zlaté rybky sú „rozkošné.“ Ja som šialene sexy, dočerta.„Klamem vynikajúco. Pokojne sa opýtaj hocikoho, kto ma pozná. Nikdy nevedia, kedy ich vodím za nos.“
„Podľa mňa som jediný, kto vie presne, kedy táraš do vetra. Som skvelý pozorovateľ.“
„A ešte aj skromný. Mimochodom, mal by si zapracovať na svojej povoľnosti.“ Pohýbala ramenami, zdvihla predlaktia a s nimi aj jeho ruky a ich hánkami si zľahka prešla po bokoch pŕs. Dobrí bohovia, to bol skvelý pocit, úplne ju rozpálil.
Vyceril zuby, akoby pocítil náhlu bolesť. Dýchal tak ťažko, až sa mu chveli nozdry. „A ako presne zapracujeme na mojej povoľnosti, hmm? V posteli?“
Je to tak, ako som predpokladala, pomyslela si omámene. Túžil po nej. Prečo inak by spomínal posteľ, keď Kaia naznačovala, že je až prílišpovoľný? „Páči sa mi spôsob, akým uvažuješ. Mali by sme—“
„Kye?“ zakričala Bianka a prerušila ich. „Si tam? Viem, že si tam Poď. Von.“
„Veď dobre, Bee. Som tu, ale potrebujem minútku,“ zakričala. Pohľad celý čas upierala na Stridera. „Budeme v tom pokračovať neskôr, dobre?“
Prosím. Potrebovala jeho dotyk, jeho náruživosť. Jeho všetko.
„Hmmm, nie, nebudeme.“ Odstúpil od nej, najprv jeden krok, potom druhý. Spustil ruky a prerušil ich kontakt. „Náš vzťah udržíme v platonickej rovine.“
Zúžila oči, až z nich boli len malé štrbinky, cez ktoré videla iba jeho prekrásnu tvár. „V platonickej rovine? Keď si mal jazyk až v mojom krku?“
Rovnako zúžil oči. „Tak fajn. Budeme v tom pokračovať neskôr.“
„Naozaj?“ Zaplavilo ju šťastie – nasledované zdesením. „Mám si myslieť, že si si to—“ luskla prstami „—len tak rozmyslel? Akú hru to hráš?“
„Žiadna hra. Predložila si pádny argument.“
Opäť v nej prevládlo šťastie. Bohovia, pozrite aké je dnes slnko krásne, vznáša sa nad oblakmi, také veľké a žiarivé. „No tak fajn, dobre teda. Tak neskôr.“ Keď hopkala k dverám a zdravila sestru, musela sa ovládať, aby sa neusmievala.
***
Strider nevedel, čo má pri prvom zápase čakať a po celej tej záležitosti so základnou školou sa pripravil na všetko. Alebo si to aspoň myslel. Onedlho však zistil, že len ohromene pozerá, kým jeho démon neprestajne vzrušene bzučí. Ten malý kretén ešte nikdy neprekypoval toľkou súťaživosťou a poskakoval v ňom ako malé dieťa napichané kofeínovými injekciami.
Strider sedel na jednej z lavičiek okolo stredoškolského basketbalového ihriska obklopený asi stovkou ďalších mužov. Nikoho z nich nepoznal, pravda okrem Sabina, ktorý okupoval miesto naľavo vedľa neho a Lysandera, ktorý mu sedel po pravici. Väčšinou to boli ľudia, i keď tam bolo aj niekoľko nesmrteľných. Zbadal výrečne bledú pokožku nejakého upíra, tmavú auru černokňažníka a plazivú vznešenosť hadieho meniča. Nanešťastie nevidel „jeho“, muža, s ktorým Kaia údajne spala.
Na druhej strane sedeli harpye. Kým muži boli tichí a krotkí, ženy sa šli potrhať. Skákali na schodoch a hádzali na ihrisko pukance a dokonca aj kelímky s malinovkou. Mali oblečené kratučké tesné tričká, ktoré končili tesne pod dolným okrajom podprsenky – ak dotyčná nejakú mala. A šortky také krátke, že mal výhľad na jeho obľúbenú časť ženského tela – zmyselné miestečko, kde sa noha stretáva s pozadím – a to nielen raz. Ó áno, videl aj stred raja.
„Falonwayovky to schytajú!“ zakričal niekto.
„Snívaj ďalej, Eagleshieldka. Hoci na druhej strane, ty máš rada, keď sú ženy na kolenách.“
„Ale prosím ťa! Ty by si nymfu neuspokojila ani keby ťa naštopali viagrou.“
„Viagra funguje len na mužov, ty ťava.“
„Ty a ženy tvojho klanu máte fúzy, tak prečo by ste nemohli mať aj vtákov?“
Smiech, protestné bučanie a syčanie sa zlievali dokopy.
„A to som si myslel, že moja Bianka je... oduševnená,“ povedal Lysander. „Nikdy by ma nenapadlo, že je medzi svojimi považovaná za umiernenú.“
Sabin odfrkol. „Ale choď. Ak ťa tie ich lesbické vtipy nevytúrovali, tak si gay.“
Lysanderov tmavý pohľad zabehol k Striderovi. „Teba to tiež túruje?“
Títo anjeli. „Ja som načatý odkedy som vošiel cez dvere. Na to, aby som sa odtrhol z reťaze vlastne ani nepotrebujem vtipy.“ Už však nedodal, že to všetko kvôli Kaii.
Ich „rozhovor“ – ten, ktorý sa pokúsil odložiť na neurčito, ale stačilo, aby naňho zaklipkala tými svojimi riasami a pozrela naňho roztúženým pohľadom a hneď vedel, že jeho úsilie bude márne – sa uskutoční skôr, než si Kaia myslela.
Stál pred ňou, vdychoval ju, vpíjal do seba jej teplo, pozeral na jej pôvabnú tvár a chcel na nej mať svoje ústa, úplne všade. Ešte raz ochutná, iba raz a prinúti sa vrátiť sa do pozície priateľa.
„Lysander!“ zakričal nejaký dychtivý ženský hlas z tribúny. „Lysander! Tu som!“
Strider pátral v hlučnom dave po Bianke. Našiel ju na jednej z horných lavičiek, ako máva vo vzduchu lízatkom a usmieva sa ako pojašená. Hodvábne čierne vlasy mala rozdelené do dvoch vrkočov, ktoré jej poskakovali na ramenách. Pripadala mu rozkošná, až kým si nevšimol nevhodne sexy uniformu študentky katolíckej školy. „Rozkošná“ sa v tej chvíli zmenilo na „o chvíľu z nej dostanem infarkt.“ Bielu blúzku na gombíky mala zviazanú pod prsami, medzi ktorými sa hompáľala kravata. Medzi dolným okrajom jej krátkej kockovanej sukne a podkolienkami bol obrovský kus odhalenej pokožky.
Pri pohľade na to si v duchu želal, aby sa Kaia rozhodla radšej povzbudzovať a nie bojovať. V takýchto handrách by vyzerala ešte lepšie ako „o chvíľu z nej dostanem infarkt.“ Na mieste by ho zabila.
Nie, bol rád, že si zvolila boj. Mal v úmysle využiť ich odlúčenie na to, aby mohol špehovať klan Eagleshield, možno dokonca prehľadať ich veci. Akonáhle začne Označovanie, on odtiaľto padá. A nebude mať ani trošku výčitky. Každý za seba.
Čo ak sa Kaia zraní? Podľa toho, čo vravela, sa bude riadiť „väzenskými pravidlami.“
Pred očami uvidel záblesk červenej a zovrel ruky v päsť. Kaia je čertovsky dobrá bojovníčka, pripomínal si. Ak mal niekto z jej tímu uspieť, bola to ona.
„Lysander!“ zakričala opäť Bianka. „Pozri sem, zlatko. Tu som!“
„Je ich tu priveľa. Neviem nájsť – Bianka?“ Lysanderovi poklesla sánka.
Zrejme ju nevidel, odkedy opustili nebesia. Vtedy mala na sebe šarlátový župan.“
„Lysander, videl si už toto?“ Bianka sa otočila, zdvihla si sukňu a ukázala mu – a tiež všetkým ostatným – svoje nohavičky. Cez celý zadok na nich mala neónovozelený nápis Lysandyho vlastníctvo.
Lysander vstal, akoby k nej chcel odletieť, ale potom sa ovládol a klesol späť na lavičku. „Sväté božstvo.“
„Tvoja žena nosí na verejnosti spodnú bielizeň,“ povedal Sabin. „To musí byť pekné. Ako sa ti podarilo docieliť tento malý zázrak?“
„Len Božstvo vie.“
Super. Teraz Strider nedokáže prestať rozmýšľať nad Kaiou. Aké nohavičky na sebe mala (alebo nemala)?
Dievča vedľa Bianky sa zrejme začalo sťažovať na jej jačanie, lebo Biankin úsmev zmizol a zamračene pozrela na dievča. Nasledovala hádka. Potom sa pravdaže vrhli na seba a klbčili sa hlava-nehlava.
„Je nádherná, nie?“ opýtal sa Lysander do pléna.
„Jasné,“ povedal Sabin roztržito. Prstami prechádzal po megafóne položenom pri jeho nohách. „A kde sú naše dievčatá?“
Naše dievčatá. Striderovi sa páčilo, ako to znelo. Nemalo by sa mu to páčiť. „Neviem.“
Naozaj si myslíš, že by mohla Kaia priniesť domov víťazstvo?
Striderovu hlavu naplnil zákerný hlas. Mužský. Známy.
Mohli by ju zabiť...
Ale nie. „Sabin,“ zavrčal. Tentokrát nemusel premýšľať nad tým, kto to hovorí. Sabin, strážca démona Pochybnosť, podsúval všetkým naokolo myšlienky, ktoré ich zneisťovali.
„Prepáč,“ odvetil jeho veliteľ.
„Povedz svojmu démonovi, nech sa stiahne.“
„Ver mi, že sa o to snažím. Nechcem, aby sa votrel do hlavy niekomu z tímu Kaia.“
Vyhrať. Musí vyhrať.
A už je tu Striderov démon, ktorý – tak počkať. Ona musí vyhrať? Porážku nikdy nezaujímalo iné víťazstvo, než Striderovo. Prečo Kaia? A prečo teraz? Lebo jej triumf bol (možno) prepojený so žezlom rovnováhy? Lebo bola... jeho? Jeho osobné ihrisko? Už nad tým premýšľal...
Nemôžeš takto uvažovať. Nemohol by urobiť, čo je treba.
Porážke povedal: Po prvé, žezlo rovnováhy získam ešte pred skončením hier. Po druhé, Kaia vyhrá. Lebo ak nie.... zvažoval, aká je pravdepodobnosť, že mu Porážka ublíži, napriek tomu, že porazený nebude on. Strider by ju musel chrániť, nakoľko si to výzva, ktorú prijal vyžadovala. Takže...
Usúdil, že šanca tu je a to dosť vysoká. Mal ju od toho odhovoriť. Čokoľvek sa stane, bude to jeho vina.
Tentokrát ho však neznepokojovalo, že možno bude trpieť. Jednoducho sa mu nepáčila myšlienka, že by Kaii niekto ublížil.
„Lysander!“ zakričala Bianka a opäť pritiahla Striderovu pozornosť. Roztržka s harpyou skončila a jej protivníčka teraz ležala v bezvedomí prevesená cez lavičky. „Tak páčili sa ti?“
Lysanderov výraz znežnel. „Páčili, láska. Veľmi sa mi páčili. Páči sa mi všetko, čo si oblečieš.“
To bolo patetické, pomyslel si Strider. To, že sa chlap zaľúbi ešte neznamená, že musí vymäknúť.
Och, pozrite, tam je Kaia! Strider vyskočil na nový a začal odušu kývať, aby upútal jej pozornosť. Chcel jej povedať, aby bola opatrná, ale keď kráčala cez dvojité dvere vedúce do telocvične, bola príliš zaujatá tým, čo sa deje pred ňou. Po boku kráčali ďalšie členky jej tímu. Mali rovnaké dresy z krvavočervenej kože. Top bol na chrbte prekrížený, aby vznikli štrbiny pre krídla a šortky boli na spodku vyhrnuté, aby im nebránili v pohybe.
Kaia si stiahla červené kučery do vrkoča, ktorý sa jej teraz vzadu hojdal doprava a doľava. Nemala kolenné ani lakťové chrániče. Dočerta, prečo si nevzala chrániče. Ak budú dievčatá bojovať na drevenej podlahe, poriadne sa pooškierajú a on mal jej pokožku rád takú, aká bola teraz.
Vyhrať!
Ja viem. Už si mi to povedal, idiot.
Harpie na tribúne zbadali prichádzajúci tím a začali bučať na znak protestu. Kaia stisla pery, ale inak nedala nijako najavo, že by ju to trápilo. Zasypávali ich pukancami, niekoľko z nich dokonca trafilo členky tímu Kaia do oka.
„Čau Millicent,“ zakričala Bianka dole na jednu z hádzačiek pukancov. „Vidím, že si sa rozhodla premárniť túto výnimočnú chvíľu a verejne sa zosmiešniť. To je vskutku úbohé!“
Pekná blondínka sa otočila, s rukami v päsť. „Ahoj, dvojča číslo jedna. Alebo dva? Nikdy si to nezapamätám. Ste jednoducho príliš bezvýznamné. Ak ti hodím palicu, rozbehneš sa za ňou a dáš pokoj?“
„Nie som pes, ty mrcha.“ Bianka si založila ruky v bok. „Minimálne tvoj otec si to nemyslí. Dnes ráno mi povedal, že som tá najchrumkavejšia čerešnička, akú kedy mal. Veď vieš, keď som vyliezla z jeho postele.“
Dav nahlas zalapal po dychu a Strider prekvapene zažmurkal. To bola tá poznámka o otcovi až taká strašná?
„Môj otec je mŕtvy, ty bezcitná hlupaňa,“ precedila tá, ktorú Bianka oslovila menom Millicent.
„Aha,“ povedala Bianka a zvesila plecia. Potom sa rozžiarila. „Tvoja mama si myslí, že som chrumkavá čerešnička. Povedala mi to dnes ráno, keď som vyliezla z jej postele!“
Zdesené výkriky vystriedalo chichotanie. Millicent vyletela hore po schodoch, aby sa pustila do Bianky. Ding dong. Začína ďalšie kolo.
Strider zistil, že sa usmieva. „Myslíš, že si uvedomuje, čo práve povedala?“
„Áno,“ povedal Lysander a povzdychol si.
„Držme palce, aby sa ona a tá žena, do ktorej búši vykašlali na boj a začali sa bozkávať,“ povedal Sabin. „Ak k tomu dôjde, rovno si zbehnem po pivo a zapnem náladovú hudbu.“
Lysander sa vystrel. Zjavne ho to zaujalo. „Už chápem, čo si myslel tým vytúrovaním.“
Harpye, ktoré pred chvíľou bučali, začali náhle ohlušujúco skandovať, a keď sa Strider otočil, aby zistil, čo je príčinou, okamžite zabudol na všetko ostatné. Zaťal zuby. Do telocvične práve vošli Tabitha a jej tím.
Aj oni mali outfit pozostávajúci z topu s otvormi na krídla a šortkami, akurát ten ich bol modrý. Potom dovnútra vošiel ďalší tím, oblečený vo fialových dresoch. A ďalší v ružovom. Ešte jeden v žltom. Dočerta. Koľko ich tam ešte je? Ďalší v zelenom. A ďalší v čiernom.
Všimol si, že niektoré zo žien sú väčšie ako on a vyschlo mu v ústach. Boli svalnatejšie, vyššie a vôbec by ho neprekvapilo, keby im spod šortiek vykúkali gule. I keď je pravda, že niektoré zo súťažiacich vyzerali rovnako krehko ako Kaia.
Ženy vytvorili veľký kruh okolo ihriska. Do jeho stredu vystúpila Juliette, brunetka, ktorá mala na starosti Orientáciu, a zdvihla ruky. Dav napokon stíchol.
„Ak ste ako ja, na túto chvíľu ste čakali už dlho,“ zvolala a musela prestať, lebo dav začal opäť skandovať. Keď sa utíšil, dodala: „A tak nemárnime čas. Prvé pravidlo: nebudete rozprávať o Označovaní. Druhé: nebudete rozprávať o Označovaní.“
Ďalší bujarý aplauz.
Juliette sa usmiala a povedala: „Len žartujem. Takže, teraz tie skutočné pravidlá. V kruhu môže byť z každého tímu vždy len jedna hráčka. Keď chce ísť z kruhu von,“ ozvalo sa bučanie, a potom ustalo, „stačí, aby označila niektorú zo svojich spoluhráčok. Ak sa jej podarí dostať sa k nej.“
Aaaaaa.... z tribún sa znova rozozvučalo skandovanie a rozliehalo sa po celej telocvični.
„Ak je niekto príliš zranený a nemôže pokračovať, udrie rukou o zem a opúšťa kruh. Ale upozorňujem, že v takom prípade sa už nemôže vrátiť späť, takže si dámy dobre rozmyslite, či to chcete urobiť.“
„Nezaplatila som, aby som sa pozerala na zbabelcov,“ zakričal niekto.
Juliette súhlasne prikývla. „Pre tie, ktoré túto hru ešte nehrali: mali by ste vedieť, že zápas neskončí, kým nezostane iba jeden tím. A ešte jedno odporúčanie – bojujte špinavo.“
„Eagleshieldky vám nakopú zadky,“ ozvalo sa.
Juliette sa pozrela na Kaiu a jej úsmev nadobudol temný zlovestný podtón. „Želám veľa šťastia. Budete ho potrebovať.“ Po týchto slovách odkráčala preč a zmizla z dohľadu, sprevádzaná pohľadmi súťažiacich.
Kaia vrhla rýchly pohľad na Stridera. Takže vedela, kde je. Celý čas si bola dobre vedomá toho, že tam je, rovnako ako on vedel o nej. Povzbudivo jej kývol, napriek tomu, že mal žalúdok kdesi v gatiach. Ženy okolo Kaii si ju prezerali akoby bola šťavnatý kus mäsa a ony už týždeň nejedli. Mal by byť tam dolu, ochraňovať ju a nie sedieť tu hore so založenými rukami.
„Nerob si starosti,“ povedal Sabin a potľapkal ho po chrbte. „Gwen nedovolí, aby sa jej niečo stalo.“
„Nerobím si starosti,“ precedil. Rozhodne nedopustí, aby mal Sabin, samotný strážca Pochybnosti viac viery v schopnosti svojej ženy než Strider. Jednoducho nie. „Kaia ochráni Gwen.“
Jeho šéf naňho neveriacky zažmurkal. „Chceš sa hádať? O tomto? To myslíš vážne?“
Áno, dočerta, myslel to vážne.
Vyhraj.
Vždy.„Radšej drž zobák a sledujme hru,“ povedal. „Dám ti vedieť, keď pôjdem na druhú stranu, aby som začal s tým špehovaním.“