Jase sa strhol zo spánku. V jednej chvíli spal ako zabitý, a v druhej mal oči dokorán a ťažko dýchal. Pokožku mu pokrývala vrstva potu. Poobzeral sa okolo seba – uvedomil si, že to nie je jeho izba. Ani cela.
Je u Brook Lynn. V jej posteli.
Pohľad mu padol na štíhle telo ležiace vedľa neho. Štrbinou medzi závesmi prenikali lúče raňajšieho slnka a dopadali na jej spiacu siluetu. Šípková Ruženka. Jemné črty orámované kaskádami blond vlasov, teraz rozstrapatených z toho, ako ich zvieral. Dlhé riasy vrhali tiene na ružové líca. Pery mala ešte stále červené a trochu opuchnuté od jeho bozkov. Jase sa uvoľnil. Som späť tam, kam patrím.
Lenže na ako dlho?
Vravela, že sa ho bojí. Mrzelo ho to, ale nemohol jej to zazlievať. Dobre vedel, čo ona ešte len začínala tušiť: aký temný dokáže byť jeho hnev. Už dlho ho nič nedohnalo až do úplnej krajnosti, ale čo ak má pravdu? Čo ak sa jedného dňa zlomí a ublíži jej?
Náhle mu prišlo zle a vstal z postele. Dával pritom pozor, aby ju nezobudil. Nemala vlastnú kúpeľňu, takže použil tú na chodbe. Našiel nerozbalenú zubnú kefku a napadlo ho, či ju nekúpila preňho, prv než sa priznal.
Pozrel na svoj odraz v zrkadle a uvidel síce uspokojeného, ale očividne nešťastného muža. Nedokážem sa jej vzdať. Jednoducho musím nám obom dokázať, že sa mi dá veriť.
A on to dokáže. Iná možnosť neprichádzala do úvahy.
Z kúpeľne ho vyhnal náhly hluk. Akoby niekto zabíjal mačku. Ale nebola to mačka. Zistil, že je to Jessie Kay, ktorá v kuchyni pripravovala sendviče a popritom si vyspevovala. Keď zdvihla pohľad od vajec na panvici, zastavil. Jessie Kay sa naňho zamračila.
„Čo tu robíš?“ opýtala sa. „Nevidím tvoje auto a pokiaľ viem, dostal si kopačky.“
Povedala Brook Lynn sestre o jeho minulosti?
Tak či onak, asi nastal čas zúčtovania. Na chvíľu zatvoril oči – vzmuž sa– a potom si sadol za stôl. „Beck ma tu včera večer vysadil.“
„Škoda, že sa tu nezastavil. Potrebovala som pomoc s lakovaním nechtov na nohách.“
„Ja osobne som rád, že máme trochu času porozprávať sa, len my dvaja.“
Ešte viac sa zamračila. „Ježiši. Ak to na mňa skúšaš, vezmem tento nôž a strčím ti ho do—“
„Nie. Nič na teba neskúšam,“ prerušil ju. „Snažím sa ospravedlniť za to, ako som sa k tebe zachoval. To na úvod.“ Brook Lynn toto dievča milovala a teraz, keď Jessie Kay trochu spoznal aj on sám, chápal prečo. Mala ostrý jazyk a nákazlivý úsmev a pokojne by vypálila svet až do tla, len aby zachránila tých, ktorých milovala. Rovnako ako on.
„Rozhodne si si z nás dvoch vybral tú lepšiu,“ zahundrala. „Možno si si už všimol, že mám svoje problémy.“
„To aj ja. Ale Brook Lynn je lepšou voľbou pre mňa. Na svete je muž, ktorý bude veľmi šťastný, že ťa má.“
Prehodila si vlasy cez rameno a povedala: „Pch.“ Potom sa naňho trpko usmiala. „Čo sa vlastne medzi vami stalo? Brook Lynn nič neprezradí.“
Zachovala jeho tajomstvo, nevyzradila ho dokonca ani svojej sestre. To muselo niečo znamenať. „Povedal som jej o tom... ako som strávil takmer desať rokov v base,“ povedal.
„Čo?!“ Jessie Kay sa zvrtla a vytreštila naňho oči. „To si robíš srandu.“
Rozhodol sa, že už nebude nič skrývať. Spôsobilo by to len ďalšie problémy. Jemu aj ostatným.
Jase zovrel okraj stola. Musel sa prinútiť, aby uvoľnil prsty, inak by ho zlomil vo dvoje. Začal jej rozprávať celý príbeh. Pozorne počúvala a ani raz ho neprerušila. Na jej tvári sa zračil najprv šok, potom úžas, zhrozenie, a napokon porozumenie.
„Moje nervy.“ Zdvihla naňho svoje zlatisté obočie. Tento výraz často vídaval na Brook Lynn. „Vždy som si myslela, že ak niektorá z Dillonových sestier skončí s chlapom, ktorý sedel, budem to ja.“
„Stále ešte môžeš,“ odvetil sucho. „Tvoja životná láska je stále tam niekde vonku.“
„To je pravda. Držme si palce.“
„Takže?“ opýtal sa. „Teraz mi povieš, aby som dal ruky preč od tvojej sestry?“
Dlhú chvíľu naňho pozerala a premýšľala. Potom si povzdychla. „Nie. Ale ak jej niekedy ublížiš...“
„Neublížim.“ To radšej vezme nohy na plecia a zdúchne jej zo života akoby mu za pätami horelo.
„Dobre. Lebo nechcem skončiť za mrežami za vraždu, ktorú by som v takom prípade spáchala ja.“
Ale prosím ťa. Ešte nikdy nestretol ženu, ktorá by viac štekala a menej hrýzla. „Si dobrý človek, Jessie Kay. Si moja... priateľka.“ Bola, však? Mohla sa pokúsiť Brook Lynn prehovoriť, aby sa s ním nestretávala. Ona to však neurobila. Práve naopak, povzbudzovala ju. „Nikdy sa neuspokoj s niečím, čo je nie je to najlepšie. Ty si totiž zaslúžiš len to najlepšie.“
„Pravda pravdúca,“ povedala a on si želal, aby to znelo, akoby mu verila. „Ale v tejto chvíli nemám čas počúvať tvoje romantické výlevy o tom, aká som úžasná. Kým si spal, Brook Lynn ma zobudila a povedala mi o jej novom nápade – chcela by si otvoriť podnik, ktorý by sa venoval výrobe a donáške sendvičov. Budeme partnerky a nazveme to Už to k vám ide. Predtým, ako zaliezla späť k tebe do postele, upiekla chlieb udusila a okorenila mäso a dokonca namiešala špeciálnu zmes korenín. Ja to teraz dávam dokopy a potom doručím vzorky ľuďom z mesta.“
A on to všetko prespal, čo ho šokovalo. Keďže strávil kopu času úvahami o tom, kedy ho najbližšie napadnú, mal veľmi ľahký spánok. Asi bol uvoľnenejší, než si myslel.
„Tento projekt je predurčený na úspech.“ I keď ho skľučovala myšlienka, že stratí Brook Lynn ako svoju neoficiálnu manželku.
„Nesklamem ju,“ povedala Jessie Kay pevne.
Potreboval ísť domov a skontroloval Westa, no zistil, že hovorí: „Môžem s niečím pomôcť?“
Diabolsky sa naňho uškrnula. „Čo nevidieť oľutuješ, že si sa opýtal.“
Spolu pripravili trinásť sendvičov. Bolo tam všetko: od šunkovo-vajíčkovo-syrovej žemli a mexického wrapu pre milovníkov raňajok, až po sendvič s pečeným mäsom a kyslou uhorkou a sendvič s údeným lososom pre obedové typy. Cítil povinnosť ochutnať väčšinu ingrediencií – či tam náhodou nie je jed, rovnako ako kedysi Brook Lynn ochutnávala koláče. V tomto smere bol vskutku veľmi usilovný.
„Ješ naše vzorky, ty trúba,“ okríkla ho napokon Jessie Kay a hodila po ňom za hrsť odrezkov syra. „Dostanem ich späť, nech to stojí čo to stojí!“
Zasmial sa a hodil po nej kyslú uhorku. Akurát sa načahovala po prúžku slaniny, keď do kuchyne vošla Brook Lynn, oblečená v tielku, ružových kraťasoch a huňatých papučiach. Okamžite stvrdol.
Žiarivo sa na nich usmiala i keď bolo očividné, že je to len naoko. „Ránko.“
„Ajaj. Je tu riaditeľka,“ povedala Jessie Kay a ich ohadzovanie sa jedlom razom skončilo, prv než poriadne začalo.
„Takže je po zábave, čo?“ Ešte aj Brook Lynnin falošný úsmev zmizol.
„Nemyslela som... kašli na to. Zjavne máš zlú náladu. Priveľa orgazmov?“ Jessie Kay začala baliť sendviče. „Musím poroznášať tieto sendviče, inak ma moja šéfka Dračica vyhodí.“ Uškrnula sa. „Vidíš, čo som urobila?“
Brook Lynn prevrátila očami.
„Padám.“ Jessie Kay pobozkala Brook Lynn na líce a porúčala sa.
„Si v poriadku?“ opýtal sa jej. Pozorne si ju prezeral. Ženu, ktorá mu ukradla srdce.
Zmeravel. Tie slová sa mu ozývali v hlave. Ukradla mu srdce. Lebo presne to sa stalo, však? Vedel, že k tomu môže dôjsť, ale neuvedomil si, že k tomu už dávno došlo. Miloval ju. Miloval ju každou bunkou svojho tela. Miloval ju každým kúskom svojej duše. Nejako sa jej podarilo dostať sa cez jeho obranu a stať sa jednou z najdôležitejších súčastí jeho života. Dôležitejšou než sú pľúca.
„Chceš, aby som odišiel?“ opýtal sa, bojujúc s nutkaním ísť k nej, vziať ju do náručia a ukázať jej, čo cíti.
„Ja... neviem.“
„Prečo?“
„Neviem.“
„Toto celé nebude fungovať, ak mi odmietaš povedať, čo sa ti preháňa hlavou.“
Dve modré jazierka, v ktorých sa tak často utápal ho teraz prosili, aby ju pochopil. „Som strašná osoba. Ušla som od teba, neozývala som sa ti, chcela som ťa naštvať – a teraz mi vadí, že si bol sám s mojou sestrou.“
Ona... žiarlila?
Neusmievaj sa. „Tvoja reakcia je pochopiteľná. Spal som s ňou.“
Z tváre sa jej vytratila farba. „Ja viem. Ten obraz mám vypálený v mozgu.“
Želal si, aby v tú noc nevošla do jeho izby. Už len pomyslenie na ňu s inými mužmi... zhlboka dýchaj, nádych, výdych. „Nemôžem to zmeniť, rovnako ako veľa iných vecí,“ povedal. „Čo sa stalo, už sa neodstane.“
„To je mi jasné,“ povedala a skľúčene zvesila plecia.
Vycítil v tom nejaké „ale.“ Oprel sa o kuchynskú linku a založil ruky na prsiach.
„Porovnávaš nás?“ opýtala sa.
„Nie!“ vyprskol. Ako si to mohla myslieť, čo i len na sekundu? „Neexistuje žena, ktorá by sa s tebou mohla porovnávať.“
Strhla sa. „Ja len že... nechcem...“
Prinútil sa ovládnuť svoj hlas a povedal: „Povedz mi, čo mám urobiť, a ja to urobím. Mám spáliť posteľ a kúpiť si novú? Urobím to. Kúpiť si nový dom? Považuj za vybavené. Jediné, čo neurobím, je tváriť sa, akoby tu nebola. Vy dve ste nerozlučné, zlatko a to sa nikdy nezmení. Vieš to ty a viem to aj ja. Okrem toho, keby som ju ignoroval, zranilo by ju to, čo by zase zranilo teba.“
„Nechcem, aby si ju ignoroval,“ povedala. „Nechcem, aby si urobil všetky tie veci. Ja len... neviem.“ Prešla cez miestnosť, ale keď prišla až k nemu, nepritiahla si ho k sebe. Namiesto toho doňho strčila, akoby ho chcela vyprovokovať. „V tejto chvíli som z vás oboch hrozne frustrovaná. Neexistuje žiaden rýchly liek, ktorý by to vyriešil.“
„Ver mi, že to viem.“
Pozrela dole na svoje ruky, akoby nedokázala uveriť tomu, čo urobila. Potom sa od neho odvrátili.
Jemne ju chytil okolo pása a zastavil ju. „Urob mi čo len chceš, len zostaň so mnou.“
***
Môj odpor sa už zase rozpadá, pomyslela si Brook Lynn.
Keď videla Jasea so svojou sestrou, zachvátila ju tá najtemnejšia a najprimitívnejšia žiarlivosť. Určite to bolo iracionálne. Rozhodneto bolo iracionálne, nehovoriac o tom, že to bolo aj nelogické. Verila mu, vedela, že by ju nepodviedol. A rovnako verila Jessie Kay. Ale...
Tá emócia tu stále bola, bublala a privádzala ju do šialenstva. Vedela, že to preháňa, ale ani to jej nepomohlo. V tejto chvíli sa nedokázala zbaviť otázok, ktoré ju bombardovali zvnútra. Otázky, ktoré vyslovila aj nahlas. „V čom som podľa teba lepšia ako moja sestra? Prečo jednu z nás chceš, a druhú nie – keď ešte nedávno si chcel aj tú druhú?“
Na hrdle ju pošteklil jeho teplý dych a Brook Lynn sa zachvela. Zozadu sa k nej pritisla jeho hruď. Jeho sila ju chránila pred zvyškom sveta. Zdvihol ju, potom ju otočil a posadil na kuchynskú linku. Roztiahol jej nohy a postavil sa do ich útulnej kolísky.
Chytil jej tvár do svojich veľkých drsných dlaní. „Zažila si biedu a napriek tomu si nedovolila, aby ťa zlomila. Aj k zábave pristupuješ zodpovedne. Nesieš na svojich pleciach bremeno, ktoré nemôžeš uniesť, no ty vyzeráš, akoby si si to ani nevšimla. Ešte žiadnu ženu som nechcel tak veľmi ako teba. Nikdy som nepotreboval osobu tak, ako potrebujem teba. Si stvorená pre mňa – ona nie je.“
„Jase,“ povedala mäkko. Povedal jej už niekto niečo také krásne?
„Ešte som neskončil.“ Rukami sa posunul viac dozadu, na zátylok, a zovrel jej nimi vlasy. Rozcítene pokračoval: „Si balzam na moju bolesť, nádej na môj strach. Si všetko, čo som kedy potreboval, ale nikdy som nedúfal, že to dostanem. Zbožňujem spôsob, akým uvažuješ a veci, ktoré hovoríš.“ Zastretým hlasom dodal: „A nechci, aby som začal rozprávať o tom, ako tancuješ.“
Pohrával sa s končekmi jej vlasov, a jej po chrbte prešli zimomriavky. „To je tá najkrajšia vec, akú mi kto kedy povedal.“
„Brook Lynn,“ povedal.
„Áno, Jase.“
„Ľúbim ťa.“
Och... bože. Mýlila sa – toto je tá najkrajšia vec, akú jej kto povedal. „Ale... to predsa nemôžeš. Nemal by si. Opustila som ťa, keď si ma najviac potreboval.“
„Nie je to tvoja chyba. Náš vzťah som začal zle. Ale teraz sme sa už vydali správnym smerom. Vieš všetko. Dokážem ti, že mi môžeš veriť.“
Náhle si uvedomila, že aj ona mu musí niečo dokázať. „Jase, ja—“
„Stále som neskončil, zlatko. Ľúbim ťa každým vláknom svojej bytosti.“ Prstami ju zbožne pohladil po lícach. „Keď som s tebou, som šťastný, a keď nie sme spolu, som celý nesvoj. Pomyslím si na teba a hneď mám úsmev na tvári. A zároveň po tebe začnem túžiť. Nie je nič, čo by som pre teba neurobil.“
Uvoľnila sa, a v tej chvíli, v tom okamihu, v tom zlomku sekundy, jej strach zmizol. Jednoducho bum, zrazu sa zbalil a pobral sa kadeľahšie. Tento muž – tento úžasný vzácny muž – bol možno výbušný, ale miloval ju. Miloval ju, postihnutú Brook Lynn Dillonovú. A ona vedela, bez najmenších pochybností, že nikdy neobráti svoj hnev proti nej.
Možno nezabudla na chvíle, keď ho posadla zúrivosť, ale rozhodne zabudla na jeho reakciu na ňu. Stačilo jedno jej slovo, jeden dotyk a jeho to vytrhlo z jeho najtemnejších emócií. Prvé, čo ho vzápätí trápilo, bola ona a jej bezpečnosť.
Ako o ňom mohla pochybovať?
„Takže...“ povedala a pobozkala ho do stredu brady. „z toho čo počujem, mám pocit, že ťa mám totálne omotaného okolo prsta.“
Zasmial sa. Znelo to zachrípnuto, ale napriek tomu úžasne. „Myslím, že vhodnejší výraz je, že som namäkko.“
„Akože som ťa dobre podusila?“
„Presne.“
Bola v povznesenej nálade, a bolo jej tak ľahko na duši, že ho musela podpichnúť, nemohla si pomôcť: „Myslíš, že som nejaká kuchta?“
„Veľmi krásna kuchta.“ Aj on ju pobozkal na bradu, a potom do kútiku úst. „Keď som hovoril, že ti dokážem, že sa ma nemusíš báť, myslel som to vážne. Jediný spôsob, ako to docieliť, je povedať ti o sebe úplne všetko. Nič nezatajovať.“ Okolo očí sa mu objavili tenučké napäté vrásky. „A je tu ešte niečo, čo som ti nepovedal. Niečo, čo som nepovedal nikomu, dokonca ani Beckovi a Westovi.“
Keďže zmĺkol a nepokračoval, pohladkala ho po hrudi. „Je jedno, čo to je,“ povedala jemne, „nikam neujdem. Tentokrát nie. Chcem, aby si vedel, že tvoje tajomstvo nikomu neprezradím. Čokoľvek mi povieš, nechám si to pre seba. Vždy to tak bude.“
Chvíľu premýšľal, a potom prikývol. Napäté vrásky sa mu však iba prehĺbili. „Keď... keď ma zavreli, bol som... bol som slabý, vychudnutý a veci, ktoré si zrejme počula o živote vo väzení... je to pravda.“ Odkašľal si. Na čele mu vyrazili kvapôčky potu. „Tie‘horšie’ veci, ktoré sa mi stali, boli že... držali ma na zemi a oni ma... znásilnili... stávalo sa to opakovane, až kým som nezosilnel a nenaučil sa brániť sa.“
Počúvať jeho priznanie bolo ako dostať bejzbalovou pálkou do hlavy: bola šokovaná, otrasená a zhrozená naraz. Keď sa spamätala, ovinula okolo neho ruky a pevne ho objala. „Tak veľmi ma to mrzí, Jase.“ Bublalo v nej toľko emócií, že sa nimi takmer zadusila.
Silno ju stisol a držal ju, akoby bola záchranným kolesom. Následkami toho, čo sa stalo, trpel dodnes.
Jeho telo sa začalo triasť. Na krku pocítila čosi vlhké. Slzy?
„Och Jase,“ zašepkala. Žiadne slová nestačili, ale musela sa o to aspoň pokúsiť. „Si nádherný úžasný muž a pre mňa je obrovská česť, že som ťa spoznala. Mrzí ma, že ti ublížili. Tak veľmi ma to mrzí. Ochotne by som na seba vzala tvoju bolesť, keby to šlo.
Držal ju ešte dlho potom, ako jeho triaška ustala. Keď zdvihol hlavu, utrela mu líca. Srdce jej búšilo ako zvon. Vtedy mala pravdu. Tento muž toho cítil až priveľa. Jeho emócie boli priveľmi hlboké.
Z vrecka sa mu ozvalo zabzučanie nasledované zvonením.
„Zdvihni to, ak chceš,“ povedala a štuchla doňho. „Potom chcem, aby si ma vzal do postele.“ Kde ti ukážem, ako veľmi ľúbimja teba. Po tom všetkom bude lepšie, ak mu to nebude hovoriť, ale radšej mu to ukáže.
„Nie. Najprv posteľ. Vlastne kuchynská linka. Pomôžeš mi zabudnúť na minulosť a zapamätať si, že mám budúcnosť.“
Skôr než si stihol pretiahnuť cez hlavu tričko, začal zvoniť jej telefón.
Povzdychol si, vystrel sa a skontroloval svoj telefón. „Zmeškaný hovor od Becka.“
Brook Lynn pozrela na svoj mobil. „Zmeškaný hovor od Becka.“
Jemne doňho strčila, ale tá hora svalov sa ani nepohla, presne ako predtým. Vyťukal priateľovo číslo. Kým spolu hovorili, rozopla Jaseovi nohavice. Ale čoskoro jej pozornosť upútal rozhovor. Počula síce iba Jaseovu časť, ale i tak zmeravela.
„Ako to myslíš?... Nie, to nie je možné... Ona nie je... nemôže byť...“ Jase sa odvrátil od Brook Lynn a ju zachvátila hrôza. „Dobre. Hneď som tam.“
Zavesil, ale neotočil sa hneď k Brook Lynn.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa.
Prešla tá najdlhšia chvíľa, akú si vedela predstaviť. Potom sa otočil. Bol bledý ako stena. „Beckovo tajomstvo. Podarilo sa mi vystopovať moju bývalú priateľku. Daphne. Keď ju našiel, poslal jej email, a teraz je tu. V meste. V mojom dome.“
„Čo?“ Brook Lynn zamrazilo a okamžite skočila na rovné nohy.
„To nie je všetko.“ Jase si prešiel rukou po vlasoch. „Má dieťa, dievčatko – a tvrdí, že je moje.“