Brook Lynn síce mala nervy na dranc, ale svoje rozrušenie sa jej podarilo skryť za tvárou riaditeľky. Prísny výraz a úsporné efektívne pohyby. Táto schopnosť jej teraz prišla vhod. Spolu s Jaseom nasadli do auta.
„Vyriešime to,“ povedala. Lebo oni to vyriešia, však? Lenže, naozaj sa im to podarí? Možno má dieťa – a bývalú priateľku, ktorú bude možno chcieť podporovať.
Čosi zamrmlal na znak súhlasu. Bol taký omráčený, že sa na viac nezmohol. Na ceste si dávala obzvlášť pozor. Išla pomalšie ako zvyčajne, jej hlava zatiaľ spracovávala otázky a fakty. Boli ako bejzbalové loptičky a ona akoby v ruke držala pálku.
Jase... a otec?
Jase... je muž, ktorý má rodinu?
Rodinu, ktorá nezahŕňala Brook Lynn, ale zato zahŕňalaDaphne, dievča, ktoré kedysi miloval.
Teraz ľúbi mňa. Povedal to.
Ale ľúbi ma viac, než voľakedy miloval ju? Brook Lynn mala oproti nej jednu zásadnú nevýhodu. Akonáhle sa dozvedela o jeho minulosti, odišla od neho. Je aspoň niečo, čím sa previnila Daphne a ona nie?
Brook Lynn zvierala volant tak silno, že keď dorazili k Jaseovmu domu, mala k nemu takmer pritavené prsty. Rozochvene ho nasledovala ho na verandu a potom do domu.
Pri dverách čakal Beck a keď okolo neho prešli, vyšiel von. Súcitne pozrel na Brook Lynn a povedal: „Nechám vás, aby ste mali súkromie.“
Raz jej povedal, že chce dať Jaseovi možnosť vybrať si. Teraz tomu už rozumela. Vybrať si medzi Brook Lynn a Daphne, medzi prítomnosťou a minulosťou.
Vo vstupnej hale zbadala stáť kufor s kvetinovou potlačou a vyschlo jej v ústach. Ako dlho sa tu tá žena chcela zdržať?
Jase došiel do obývačky a tam zastavil. Brook Lynn si zastala vedľa neho. Na pohovke sedela pekná brunetka okolo tridsiatky. Mala na sebe šedú blúzku a čierne nohavice a navzdory horúčave vyzerala sviežo ako práve rozkvitnutá ruža. Jej decentný mejkap nemal jedinú chybičku. Mala štíhlu postavu, ktorá jej dodávala nádych vznešenosti, akú Brook Lynn v živote nedosiahne.
Prezerala si svoju súperku a v duchu sa cítila ako idiot za to, že žiarlila na svoju sestru, ktorá by po Jaseovi nikdy nevyšla, keďže s ním chodí Brook Lynn.. a Jase by nikdy neohrozil ich vzťah tým, že by mal pletky s Jessie Kay. Ale táto Daphne je celkom iný príbeh. Mohla mu dať niečo, čo Jase nikdy nemal, ale pravdepodobne vždy chcel. Rodinu.
Vedľa Daphne sedelo malé dievčatko. Bola oblečená v bielych letných šatočkách. Nepokojne sa hemžila a hrala sa s ramienkami šiat. Mala rovné tmavé vlásky po ramená a oči ako tie najbezchybnejšie smaragdy. Presne to si Brook Lynn často myslievala o Jaseovýchočiach. To dievčatko malo aj jeho ústa, s hornou perou o niečo plnšou než je spodná.
Upokoj sa. Len pokoj.
Brook Lynn sa pohľadom vrátila k Daphne... ktorá na ňu zvedavo pozerala a pravdepodobne premýšľala, aký je jej vzťah s Jaseom.
„Daphne,“ povedal Jase. Hlas mal drsný. „Rád ťa znova vidím.“
„Aj ja teba. I keď vyzeráš úplne inak. Si taký veľký.“ Obrátila pozornosť späť na Brook Lynn. „A koho to tu máme?“
„Toto je Brook Lynn,“ povedal.
Čakala, že dodá moja priateľka. Ale slová neprichádzali.
Cítila sa ako votrelec, a tak sa postavila pred neho, obrátila sa chrbtom k Daphne a zašepkala: „Chceš, aby som odišla?“
Hlboko vnútri dúfala, že ju chytí a prikáže jej, aby zostala s ním. Potom jej povie, že potrebuje jej oporu, teraz a už navždy. Lenže on sotva dokázal odlepiť pohľad od ženy, ktorá predstavovala jeho minulosť.
„Áno,“ povedal napokon, a bolo to akoby ju bodol do srdca. „Ďakujem za pochopenie. Napíš mi, keď dorazíš domov, aby som vedel, že si v poriadku.“
Oficiálne ju poslal preč. Keď sa od neho odvrátila, bolesť sa ešte zhoršila. „Jasné.“
Bez ďalších slov kráčala k dverám. Celou cestou sa jej triasli kolená.
„Čo tu robíš?“ počula, ako hovorí Jase Daphne.
Brook Lynn zaváhala, napoly vonku, napoly vnútri, s rukou položenou na kľučke. Stačilo trochu potiahnuť, a dvere sa zatvoria a zabránia jej v nedôstojnom načúvaní. Lenže ona naozaj potrebovala počuť, čo mu Daphne odpovie, a tak zostala stáť.
„Beck mi poslal email. Myslela som si, že ma chceš vidieť... že si sa možno dopočul... takže...“ Daphne si odkašľala. „Jase, rada by som ti predstavila Hope, tvoju dcéru. Hope, toto je Jase. Tvoj otec.“
Hope[1]. Krásne meno pre krásne dievčatko.
Jaseovo dievčatko.
Brook Lynn tam stála a bojovala o každý nádych. Prešla minúta... dve... a ona stále čakala na Jaseovu odpoveď. Ale on nič nepovedal, a ona už nemohla zostať dlhšie a riskovať, že ju odhalia. Dvere sa zavreli a ona sa dotackala k autu.
Možno Daphne klamala. Možno hovorila pravdu. Podľa Brook Lynn však skôr to druhé – a vedela, že jej vzťah s Jaseom sa čo nevidieť drasticky zmení.
Možno aj... skončí?
Netušila, ako sa jej podarilo dostať sa domov bez toho, aby nabúrala. Keď zabáčala na príjazdovú cestu, zhoreli aj posledné útržky fasády riaditeľky.
Ani nie pred hodinou si uvedomila, ako veľmi sa zaľúbila do Jasea. Teraz ho mohla stratiť.
Akonáhle bola vo svojej izbe, napísala Jaseovi, presne ako chcel. Minúty ubiehali, až z nich bola napokon hodina, ale odpoveď neprišla.
Dcéra, pomyslela si omráčene. Jase mal dcéru. Bol otec, s hotovou rodinou. Aké miesto mala v jeho živote odteraz Brook Lynn?
Môžem si nájsť svoje miesto.
Len mi na to musí dať šancu.
Bola to irónia. Aj on ju požiadal, aby mu dala šancu, a ona napriek tomu váhala.
Celú noc sa prehadzovala na posteli. Jessie Kay nedorazila domov, ale tentokrát ju nešla hľadať.
Ráno si dala Brook Lynn obzvlášť záležať na svojom oblečení. Zvolila ružové tričko so všitou čipkou a svoje najlepšie šortky, tie, ktoré mali najmenej rozstrapkané okraje. Jase stále nenapísal.
Keď dorazila k jeho domu, zistila, že Daphneino kombi je stále zaparkované na príjazdovej ceste.
Brook Lynn od strachu oťaželi nohy. Keď kráčala dovnútra, mala pocit, akoby vážili sto kíl. Otvorila si kľúčom, ktorý dostala od Jasea. Za dverami už nestáli kufre, čo nebolo dobré znamenie. Znamenalo to, že ich niekto presunul do jednej z izieb. A keďže tam neboli hosťovské izby...
Na pohovke neboli žiadne vankúše alebo prikrývky, ktoré by naznačovali, že na nej niekto spal.
Jase by ma nepodviedol, pripomínala si. Ale to neznamenalo, že by sa s ňou nemohol rozísť a vrátiť sa k Daphne.
Vzduch naplnila vôňa slaniny. Keď tu začala pracovať Brook Lynn, pripravovala každé ráno raňajky ona. Možno mal Beck v noci návštevu a rozhodol sa, že ju ohúri svojou povestnou špecialitu, ktorú zvykol pripravovať po noc strávenej sexom. Cenou útechy pre ženu, s ktorou neplánoval ďalšiu schôdzku. Brook Lynn však pochybovala, že pôjde o tento prípad. Väčšinou sa totiž o tieto veci starala taktiež ona.
Dovliekla sa do kuchyne. Pri sporáku stála Daphne a Brook Lynn zalievali vlny žiarlivosti, jedna za druhou. Možno už pre Jasea nepracujem, ale pripravovať mu jedlo je stále moja práca. Toto dievča jej ju ani náhodou nepreberie.
„Kde je Jase?“ opýtala sa Brook Lynn.
Daphne sa obzrela a strnulo sa na ňu usmiala. „Ty si Brook Lynn, však? Pomocnica v domácnosti?“
Som oveľa viac než to. Ale pazúry už boli von. „Kde je Jase?“ opýtala sa znova.
„Je vonku vzadu. Ale nevadilo by ti, keby si tam ešte chvíľu nechodila? Práve spoznáva svoju dcéru a ja by som im veľmi rada dala viac času.“
Zovrela ruky do pästí. „Viac času? Kde si bola pred deviatimi rokmi?“ Správam sa ako žiarlivá ženská. Táto moja stránka sa mi nepáči.
Daphne vypla sporák a otočila sa k nej. Črty tváre jej na okamih stvrdli. Dnes mala na sebe modré tielko a šortky, ktoré jej siahali tesne nad kolená. Ležérna elegancia. Vlasy mala stiahnuté gumičkou, vďaka čomu bolo vidno uši s viacerými náušnicami. Bola bosá, a nechty na nohách mala nalakované na svetloružovo.
„S Jaseom som to už prediskutovala,“ povedala Daphne meravo. „Dlhovala som mu vysvetlenie. Tebe nedĺžim nič.“
Nenechaj sa vyprovokovať.
Nemala by odísť?
Dvere vedúce na zadný dvor sa otvorili. Dovnútra vošlo malé dievčatko. Včera vyzeralo neisto a nervózne, ale dnes ani trošku. Žiarila šťastím.
Jase prišiel hneď za ňou. Na tvári mal nežný výraz. Pri pohľade naňho s jeho dcérou sa doňho ešte viac zaľúbila – ale keď zbadal Brook Lynn, zamračil sa.
Začali sa jej potiť dlane. Náhle sa ocitla späť vo svojom detstve, predtým, ako jej dali implantáty. Jessie Kay ju vytiahla von, aby sa hrali s inými deťmi, lenže oni ušli, lebo sa nechceli hrať s tým dievčaťom s divnými ušami.
„Brook Lynn,“ povedal namiesto pozdravu. Hlas mal pokojný, bez náznaku akejkoľvek emócie.
A sme zase na začiatku.
„Toto je Hope. Hope, toto je Brook Lynn.“
Opäť vynechal tú časť, kde by ju predstavil ako svoju priateľku. „Ahoj.“
„Tak teda ahoj.“ Dievčatko ju očividne nevítalo s otvorenou náručou, rovnako ako jeho matka. Ale zdedila po Jaseovi viac, než len oči a ústa. Brook Lynn si všimla, že mala rovnaký tvar tváre. Boli ako kópie, a ju pichlo v hrudi.
„Správaj sa slušne,“ napomenula ju prekvapivo Daphne.
Hope pozrela na Brook Lynn, akoby bola nepriateľ. „Ona si začala! Mali sme rodinný deň a ona nie je rodina.“
V preklade: choď domov. „Neboj sa, už pôjdem,“ zachripela Brook Lynn.
Jase postrapatil Hopeine tmavé vlasy, čím si od nej vyslúžil úsmev a potom chytil Brook Lynn za ruku. „Ospravedlňte nás na chvíľu.“ Vytiahol ju von z kuchyne a doviedol do svojej izby. Tam ju pustil a prešiel si rukou po tvári.
„Mrzí ma to,“ povedal. Zvalil sa na koniec postele.
Obe strany postele boli rozhádzané a na oboch vankúšoch zjavne niekto spal.
„Zostali na noc,“ povedala Brook Lynn prázdnym hlasom.
„Pravdaže.“ Znel trochu urazene, akoby ho práve obvinila, že ich vyhodil na ulicu.
„Daphne spala tu,“ povedala. Bolo to konštatovanie, nie otázka.
Konečne pochopil a vyhŕkol: „S Hope. Nie so mnou. Ja som prespal vo Westovej izbe. On aj Beck boli cez noc mimo.“
Brook Lynn vydýchla. Mala pocit, že zadržiavala dych snáď celý život. Dobre. Fajn. „Prepáč. Ja len že už neviem, kto som. Táto situácia je strašne...“
„Zložitá. Rozumiem.“ Chvíľu bolo napäté ticho, a potom dodal: „Ale bude to ešte horšie. Daphne a Hope tu pár týždňov zostanú.“
Žiarlivosť, ktorú cítila teraz urobila z tej, ktorú cítila ešte pred pár sekundami, obyčajnú frašku. Snažila sa však nedať ju najavo. „Som rada, že budeš mať príležitosť spoznať sa so svojou dcérou.“ To bola pravda.
„Ona je... dokonalá,“ povedal a Brook Lynn by prisahala, že mu v očiach videla hviezdy.
Keď videla, akú veľkú lásku už teraz cíti k tomu dievčatku, zahrialo ju to pri srdci. „Prečo ti Daphne o nej povedala až teraz?“
„Lebo som bol vo väzení.“
„To nie je dôvod.“
Trpko sa na ňu usmial. „Naozaj? Lebo ja si dosť dobre spomínam, že si so mnou nechcela nič mať presne z toho dôvodu.“
Au. „Stále chceš so mnou byť?“ opýtala sa potichu.
„Chcem,“ povedal bez váhania. „Keď som povedal, že ťa ľúbim, nežartoval som.“
Zaplavila ju úľava. Bolo to akoby po dlhom období sucha konečne prišiel dážď. „Ale... prečo si nepovedal Daphne, že som tvoja priateľka?“
„Zlatko, posledné, čo si mi povedala bolo, že mi dávaš čas. Nevedel som, či ma berieš späť ako svojho priateľa.“
„Ja—“
Niekto zľahka zaklopal na dvere.
„—ťa chcem,“ dokončila. „Chcem od teba všetko.“
Vystrel k nej ruku, ale tesne predtým, ako sa jej dotkol, sa znova ozvalo klopanie. Zovrel ruku v päsť a spustil ju. „Dvere,“ povedal.
„Jasné.“ Rozochvene stlačila kľučku.
Dovnútra vošla Hope, s doširoka roztvorenými očami a tanierom s jedlom v ruke. „Ehm, ahoj.“ Preskakovala pohľadom z jedného na druhého.
„Ahoj, srdiečko,“ povedal Jase a hlas mu zjemnel.
Hope sa usmiala od ucha k uchu, celá natešená z jeho pozornosti. „Mama chcela, aby si to zjedol, ešte kým je to teplé.“
No nie je to milé? Možno až príliš.
Prišla sem Daphne v nádeji, že získa Jasea späť?
Brook Lynn sa takmer podlomili kolená. Ak má bojovať s Daphne, prehrá. Daphne mala eso.
Nech je ako chce, Brook Lynn sa nevzdá bez boja. Tentokrát nie. Už raz odišla a neprinieslo jej to nič, len boľavé srdce. Jase si zaslúžil viac. Zaslúžil si, aby oňho bojovala zo všetkých síl, a ona aj bude. Idem si po vás v plnej poľnej, pán Hollister.
„Najedz sa.“ Načiahla sa, pobozkala ho na čelo a zašepkala: „Tvoje dni patria tvojej dcére a ja som rada, že je to tak, naozaj som, ale noci sú moje.“
***
Jase pozrel na hodiny. Blikajúce červené čísla hlásili 10:07. Hope už hodinu spala. A on celú tú nekonečne dlhú hodinu chcel ísť za Brook Lynn.
Lenže Daphne sedela na pohovke a rozprávala Westovi a Beckovi, čo jemu povedala už minulú noc – čo robila celý ten čas, čo sa nevidela. Ani jeden z nich ju neprerušil. Nikto nenaznačil, že by otcom nemusel byť Jase, ako tvrdila.
Jase nepotreboval DNA test. Vo svojom srdci poznal pravdu. Otvorte najdrahšie cigary. Som otec.
Strašne sa bál, že to s Hope pokašle, možno ju dokonca emocionálne poznačí. Nemal potuchy, ako milovať dieťa, a ona potom bude chodiť desiatky rokov na terapie, ale miloval ju.
Naozaj si môj ocko?
Som.
To som rada. Celý život som o tebe snívala.
V tej chvíli jej totálne prepadol. A áno, na chlapa, ktorý tvrdil, že nechce deti, do toho spadol fakt rýchlo. Ale na druhej strane, celý čas nevedel, o čo prichádza.
„Že som tehotná som zistila deň predtým, ako Jasea odsúdili,“ povedala Daphne. „Bála som sa, ale myslela som, že si nájdem niekoho iného a všetko bude v poriadku. Jase nemal peniaze, vyhliadky ani budúcnosť. Chcela som niekoho, kto to všetko má. Ale ten, ktorého som si vybrala, stratil záujem, keď bolo tehotenstvo poznať. Našla som si prácu ako recepčná v právnickej firme. Popritom som chodila do večernej školy, aby som sa mohla stať súdnou zapisovateľkou.. Vedela som totiž, že musím svoje dieťa nejako uživiť sama. A aj sa mi to podarilo. Dokončila som školu a dala si dokopy život, ale Jase bol stále vo väzení. Ja len... nechcela som, aby ho Hope videla za mrežami.“
Na tom niečo bude. Ale keby o nej aspoň vedel, mohol tam pre ňu byť, dať jej peniaze, domov, jedlo, oblečenie. Čokoľvek, čo potrebovala, všetko, čo chcela.
„Kde si Hope myslí, že bol?“ opýtal sa Beck
Daphne si odtrhla z rukáva drobnú nitku. „V inej krajine, kde pomáhal hladujúcim deťom.“
Radšej svätec, ako hriešnik. Isteže. „Poviem jej pravdu,“ povedal Jase. „Čoskoro.“ Pri pomyslení, že by sa ho mohla jeho vlastná dcéra báť mu vyrazil studený pot, ale nebude jej klamať alebo riskovať, že jej to povie niekto iný. Zároveň nechcel, aby si myslela, že mu boli iné deti prednejšie ako ona.
„Je vonku už šesť mesiacov,“ povedal West a v hlase mu bol badať hnev. „Mala si kopu času vymyslieť ďalšiu lož o tom, ako sa jej ocko vráti.“ Rana na čele sa mu už hojila, ale z rán na duši začínal presakovať jed.
Jase cítil, že z neho opäť razí alkohol.
„No,“ povedala a pozrela na Jasea pohľadom plným ľútosti. „Myslela som na to, naozaj som to zvažovala, ale nebola som si istá, ako by sa Jase cítil a či by mu na tom záležalo. Ale teraz už vidím, že som len klamala samu seba. Bála som sa. Už takmer tri roky mám stabilný láskyplný vzťah a nechcela som oň prísť. Ale Tyler je v armáde. V súčasnosti je v zámorí, odišiel minulý týždeň a bude preč pol roka. Preto som sa rozhodla odpovedať na Beckov email.“
„Je na Hope dobrý?“ opýtal sa Beck
Túto otázku jej položil aj Jase.
„Veľmi. Miluje ju ako vlastnú.“
Lenže ona nie je jeho. Je moja. To malé dievčatko zbožňoval každým vláknom svojej bytosti.
„Budeš mu musieť o mne povedať, Daph.“ Jase ju prebodol tvrdým pohľadom. „Budem súčasťou Hopeinho života.“ Odteraz až navždy.
„Viem,“ povedala, čím ho prekvapila. „Večer som si s ním dohodla videohovor, ak sa mu bude dať. Chcem mu to dnes povedať.“
„A potom bude všetko oveľa lepšie?“ vybuchol West. „Odišla si bez slova, deväť rokov si ukrývala svoje tajomstvo a myslíš si, že môžeš prísť späť, akoby sa nič nestalo?“
Daphne zmeravela.
„West,“ povedal Jase. „Mám ťa rád, ale nedovolím ti takto s ňou hovoriť.“
„Niekto sa musí za teba postaviť.“ Keď West pozrel na Jasea, z očí mu doslova šľahali plamene. „Predtým som to neurobil, ale teraz nebudem váhať.“
Zatvoril na chvíľu oči a nadýchol sa. Uvedomil si, že toto má na svedomí pocit viny. Človeka to trhá zvnútra. Zostane po ňom len troska. Nedokáže ísť ďalej. Jase už ďalej nechcel takto žiť a nechcel ani, aby takto žili jeho priatelia.
Vstal, prešiel k pohovke, kde sedeli West s Beckom a sadol si na konferenčný stolík oproti nim. Pohľad upieral na Westa. „Už to nechaj tak,“ povedal potichu. „Je čas nechať to plávať. Minulosť je ako slučka okolo tvojho krku, ktorá z teba vysáva život.“ Pozrel na Becka. „Pre teba platí to isté. Ty to akurát lepšie skrývaš.“
Obaja muži odvrátili pohľad od Jasea a nepovedali ani slovo.
„Chcem pre vás niečo lepšie. A chcem to aj pre seba.“ Oboch potľapkal po kolene. „Chcem späť svojich priateľov. Tých, ktorí ma vidia ako seberovného, nie ako niekoho, komu čosi dlhujú.“
Stále ticho.
„Žiadam vás, aby ste šli ďalej. Takže sa musíte pohnúť a ísť ďalej,“ pokračoval. „Už ste dosť platili. Rovnako ako ja. Odteraz si budeme užívať života. Konečne.“ Znova ich potľapkal a stretol sa s Daphniným uslzeným pohľadom. „Som naozaj rád, že si našla šťastie.“
„Aj ja. Dúfam, že ho nájdeš aj ty.“
„Pracujem na tom.“