Brook Lynn chystala objednávky pre Už to k vám ide a popritom si vyspevovala a tancovala po kuchyni. Dvadsaťtri sendvičov a šestoro zapekaných cestovín. Ale za jej dobrou náladou nestál jej rozrastajúci sa biznis. Minulú noc za ňou prišiel Jase a otriasol jej svetom. Vyzliekol ju, dotýkal sa jej. Miloval ju.
Myslím, že sme zlomili posteľ. A tiež svetový rekord v počte orgazmov za jednu noc.
Predtým ako od nej ráno odišiel, aby strávil deň s Hope, ju pobozkal a to tak nežne, že by prisahala, že ich duše splynuli. Keď potom zdvihol hlavu a pozrel jej do očí, a palcami ju pohladil po línii sánky, pocítila v duši absolútny mier.
Patrím do jeho náručia.
Ako doručovala objednávky, mala pocit, že vzduch vonia sladšie a nie je tak dusno, ako zvyčajne. Stromy sa jej zdali byť zelenšie, kvety bohatšie a ľudia v meste milší. Viacerí si všimli, že sa usmieva.
Dokonca aj Edna – ktorá si objednala sendvič a očakávala, že jej naň dá zľavu – si to všimla. Celá žiariš, Brook Lynn. Berieš nejaké nové vitamíny?
Áno. Vitamín J.
Napokon jej zostali tri posledné objednávky. Westova, Beckova, a nejakého chlapa, ktorý býval v Strawberry Inn, miestnom hostinci. Volal sa Stan, priezvisko neuviedol, a ona sa rozhodla, že pôjde najprv za ním, aby sa potom mohla zdržať o čosi dlhšie u chlapcov.
Keď Brook Lynn vošla do vstupnej haly, zakývala na pozdrav Holly Mathisovej, dcére majiteľky hostinca. Bola to znudená pubertiačka, ktorá mala na starosti recepciu. „Donáška na izbu číslo dvanásť,“ povedala dievčaťu.
„Len choď,“ odvetila Holly žuvajúca žuvačku a vrátila sa k svojmu časopisu.
Sotva Brook Lynn zaklopala, dvere sa rozleteli a objavil sa v ich muž, ktorý do nej vrazil na ulici... už hrozne dávno, aspoň tak sa jej zdalo. Prekvapene zažmurkala a povedala: „To ste vy.“
V krvou podliatych očiach sa mu objavil záblesk niečoho... čo ju donútilo cúvnuť. „Áno. Ja.“
Pokožku mal ešte žltšiu a vlasy neupravené. Napriek horúčave mal na sebe tričko s dlhým rukávom a šortky. Zdalo sa jej, že mu na lýtku zahliadla tetovanie, chvost hada alebo draka.
„Čo vaše kolená?“ opýtal sa.
„Už sa zahojili, ďakujem.“ Odkašľala si a podala mu sendvič. „Ehm, bude to pätnásť dolárov.“ Desať za sendvič, päť za donášku. Možno priveľa na tieto končiny, ale povedali jej, že jej sendviče za to stoja.
Podal jej zhúžvané bankovky. Boli trochu vlhké.
„Ďakujem. Dúfam, že vám bude chutiť.“
„Určite áno.“
Zvrtla sa a pobrala sa na odchod.
„Počkajte. Počul som, že sa priatelíte s Jaseom Hollisterom,“ povedal. „Je to pravda?“
Zamračene sa k nemu obrátila. „Poznáte ho?“
„Lepšie ako vy. Buďte opatrná.“ Prv než stihla niečo povedať jej pred nosom zabuchol dvere.
Stiahlo jej žalúdok. Poznal Jasea? Lebo úprimne, ak by mala človeka posudzovať iba podľa jeho zovňajšku, tipovala by, že tento bol vo väzení.
Zamierila na Fragaria Street. Priemyselná budova, ktorú si West a Beck kúpili, bola postavená z červených tehál, medi a ocele, na ktorých sa podpísal zub času. Chlapci ju postupne rekonštruovali, a vo vnútri to už teraz vyzeralo ako z časopisu – mäkké koberce, naleštené drevené podlahy a obklady na stenách.
Na recepcii bol masívny zložito vyrezávaný stôl, za ktorým sedela Cora Higalová, žena, ktorej patril. Predtým učila na miestnej základnej škole a nikto, kto ju navštevoval, sa doteraz nezbavil strachu z jej ukazováka. Keď ním na vás ukázala, najradšej by ste sa šli hanbiť do kúta.
Na stene za ňou visel nápis. WOH Industries. WOH, ako West, Ockley a Hollister.
„Brook Lynn Dillonová,“ povedala Cora a rázne prikývla. Vedľa nej zazvonil telefón. „Pán West a pán Ockley vás očakávajú. Môžete ísť ďalej.“
„Ďakujem.“
Boli tam tri kancelárie, každá s presklenými stenami, ale obaja muži sedeli v tej napravo vzadu. Back ju zbadal a kývol jej, aby šla dovnútra.
„Čaute chalani.“ Podala im ich sendviče. Nechcela za ne prijať peniaze, ale Beck jej ich napchal do vrecka. Dobre teda. Čo sa bude hádať. Jednoducho ich cestou von položí Core na stôl. „Ako sa máte?“
„Teraz už lepšie, keď si tu.“ Beck si ju oceňujúco premeral. „Dnes vyzeráš úžasnejšie, než kedykoľvek predtým. Myslím, že si ťa musím zviesť, tu a teraz.“
„Snívaj ďalej,“ odbila ho.
Oči mu žiarili od veselosti. Nezbedne sa na ňu usmial. „Ver mi, že by som to dokázal. Máš šťastie, že som na teba ešte nikdy nevybalil svoj povestný sexepíl.“
„Koľkéšťastie,“ povedala a prevrátila očami.
„Ale znova musím povedať, že som to nehovoril tebe, Brook Lynn.“ Pobozkal obal svojej žemle. „Ty si pre mňa jediná, miláčik.“
Keď sa zachichotala, West vstal spoza stola a jeho stolička sa s rachotom odsunula. Zamračil sa na Becka, potom na ňu, a potom znova na Becka. Podobne ako Stan mal krvou podliate oči a pokrčené oblečenie – i keď to jeho bolo oveľa drahšie. „V takomto prostredí sa nedá pracovať.“
„Tak ideme preč,“ povedal Beck bezstarostne.
„Neunúvaj sa.“ West vybehol z kancelárie a potom von z budovy.
Brook Lynn sa nemusela pýtať, čo mu je. Blížila sa Tessina oslava.
Keď už sme pritom, ešte musí doladiť zopár detailov. Možno už pre Jasea nepracuje, ale rozhodne ho nenechá v štichu. „Mám pripravené návrhy na kvetinovú výzdobu, ktoré som vám chcela ukázať, ale nevzala som ich so sebou.“
„S tým sa netráp, vyriešime to potom.“
Dobre. Dnes mala v pláne vybaviť ešte zopár vecí – bolo načase odškrtnúť si ďalšiu položku z jej zoznamu zábavných vecí.
„No,“ začala, „už radšej pôjdem.“
„Uvidíme sa neskôr.“ Beck sa na ňu smutne usmial. „Tamto ma mrzí.“
„Nemusí. Ja to chápem. Strata milovanej osoby zanechá v tvojom srdci veľkú dieru a ak si nedáš pozor, naplnia ju smútok a ľútosť.“
„Pár dní po tej party bude žiariť ako slniečko a bude samý úsmev. Tak funguje jeho cyklus – po dátume výročia sa veci vždy zlepšia.“
„To som rada.“ Nielen kvôli Westovi, ale aj kvôli Jaseovi a Beckovi. Keď ich priateľ trpel, trpeli aj oni. „Daj mi vedieť, ak budem môcť s čímkoľvek pomôcť.“
„Dám.“
Keď kráčala k dverám, do budovy vstúpil Jase. Okamžite ju zaplavilo teplo a musela sa ovládnuť, aby sa mu nevrhla do náručia. Boli s ním Daphne a Hope, a Brook Lynn si nebola istá, ako by reagovali na tento verejný prejav náklonnosti.
Obe ženy mali na sebe letné šaty, vlasy zopnuté do vrkoča, a vyzerali veľmi pôvabne. I keď Daphneine oči boli po okrajoch ružové a trochu opuchnuté, akoby celú noc preplakala.
Jase zúžil oči na Brook Lynn a pristúpil k nej, ako vyhladovaný predátor odhodlaný vychutnať si svoju korisť. Keď ju vtiahol do svojho silného náručia, zachvela sa od rozkoše.
„Chýbala si mi,“ zašepkal jej pri uchu, čím zodpovedal jej otázku ohľadom VPN.
„Aj ty mne.“ Napriek tomu, že boli odlúčení len pár hodín. Aj minúta bola pridlho. Obtrela sa nosom o jeho krk a vdýchla jeho mužnú vôňu. Nikdy sa ho nenabažím.
„Roznášaš sendviče?“ opýtal sa, keď sa od seba odtrhli.
„Áno, ale už som skončila.“ Pozrela na Daphne. Čakala, že z nej bude sálať temná žiarlivosť. Alebo nenávisť. Jednoducho niečo, čokoľvek.
Ale Daphne sa na ňu iba usmiala. „Rada ťa znovu vidím, Brook Lynn.“
„Ehm... aj ja teba?“ Mala to byť oznamovacia veta, ale vyšla z toho otázka. Jase jej včera v noci nepovedal o situácii s Daphne ani slovo – boli totiž príliš zaujatí tým, ako sa čo najskôr dostať do postele – a ona si v duchu poznamenala, že sa ho na to musí opýtať. „Aké máte plány?“
„Ideme si pozrieť mesto,“ povedala Daphne, a potom váhavo dodala: „Jase nás požiadal, aby sme sa sem presťahovali.“
„Chcel som ti to povedať,“ povedal rýchlo.
Čakal, že bude Brook Lynn protestovať? „Už si ich vzal do Strawberryskej džemárne?“
Najprv bol ticho a iba na ňu prekvapenie pozeral... a potom sa jeho výraz zmenil na zmes lásky a túžby. „Si úžasná žena,“ povedal a nežne ju pobozkal. „Vieš to, však?“
Dnes v noci mu nedám spať. „Strawberryská džemáreň je farma, na ktorej pracovala Jessie Kay, moja sestra,“ povedala Brook Lynn Daphne. „Obhospodarujú niekoľko stovák akrov polí s lesnými jahodami, z ktorých vyrábajú tie najlepšie džemy, aké ste kedy jedli. Ak si zaplatíte prehliadku, dostanete vzorku z každej príchute.“
Hope podskočila. „Chcem ísť! Môžeme? Prosím, prosím, prosím mami.“
Kým Daphne sľubovala dcére, že sa tam zájdu pozrieť, Brook Lynn prešla rukami po Jaseových ramenách a uhladila mu tričko. „Takmer som zabudla. Poznáš nejakého chlapa s menom Stan?“
Na chvíľu sa zamyslel, a potom pokrútil hlavou. „Nie, prečo?“
„Doručila som mu do Strawberry Inn sendvič, a pýtal sa na teba.“
„Na mňa?“ Zamračil sa. „Žeby reportér?“
„Nemyslím. Nevyzeral ako profesionál. A povedal mi, že si mám dávať na teba pozor.“
Ešte viac sa zamračil a v očiach mu zaiskril hnev. „Posvietim si naňho.“
Prikývla a rozhodla sa, že zmení tému. „Čo je Daphne?“ opýtala sa potichu.
Rovnako ticho odvetil: „Povedala o mne svojmu priateľovi – o tom, že sem šla a on sa s ňou rozišiel.“
Ona mala priateľa? Fíha. Brook Lynn tú ženu takmer obvinila, že jej sem prišla ukradnúť Jasea. Zdá sa, že jej dlhujem ospravedlnenie.
„Hej, čo sú tie divné veci v tvojich ušiach?“ opýtala sa Hope a ukázala na Brook Lynnine implantáty. „Ty si robot?“
Jase zmeravel, ale Brook Lynn sa tentokrát necítila trápne. A mal to na svedomí muž stojaci vedľa nej. „Somčiastočne robot,“ doberala si ju. „Je tu naozaj tak horúco, alebo mám len poruchu chladiaceho systému?“
Hope tomu nerozumela, ale Jase áno, a zasmial sa. „Myslíš, že som už naplnil kapacitu tvojho systému, alebo by som mohol skúsiť pridať nejaké ďalšie dáta?“
„Neplatné prihlasovacie meno alebo heslo,“ zavtipkovala.
Ešte viac sa rozosmial a ona pookriala na duši. Nikdy nebudeš muž, ktorý dáva najavo emócie, čo? Skús to ešte prehodnotiť, láska.
„Veľmi ma to mrzí,“ povedala skrúšene Daphne.
„Nič sa nestalo.“ Brook Lynn si čupla k Hope a povedala: „Čo keby sme šli do mesta spolu?“ Pozrela na Jasea a na Daphne. „Nebude to vadiť?“ To dievčatko bolo trvalou súčasťou Jaseovho života. Súčasťou jeho samého. „Môžeme sa navzájom spoznať.“
„Ani náhodou,“ povedalo dievčatko a pokrútila hlavou. „Chcem zostať tu. S mojimi rodičmi.“
Bodlo ju pri srdce. „Bude to zábava, sľubujem.“
Hope otvorila ústa, že začne znova protestovať, ale Brook Lynn dodala: „Mám v pláne zájsť do zvieracieho útulku. Chcem si osvojiť nejakého psíka. Ak nechceš, nemusíš ísť. Neskôr ti ukážem fotky a—“
„Psa?“ Dievčatko sa rozžiarilo. „Moja mama vraví, že psi okakajú celý dom a zničia koberec, ale ja ich mám aj tak rada.“ Objala mamu... a potom aj ocka. „Uvidíme sa neskôr.“
Jaseov výraz zjemnel a oči sa mu rozšírili od údivu. „Si úžasná.“
Pobozkala ho na ústa. „Hneď po tebe.“
***
Jase pochodoval po obývačke a sledoval hodiny. Bolo 22:01, zhruba deväť a pol hodiny potom, ako videl Brook Lynn naposledy a odvtedy od nej nemal žiadne správy.
Bál sa o ňu a o Hope. Keď asi hodinu potom, ako odišli, vyšiel von z WOH Industries zistil, že má po celom aute pohádzané smeti. Pomyslel by si, že to urobili nejakí výrastkovia, keby mu v noci niekto na ich kôlňu na zadnom dvore nenasprejoval slovo ZOMRI. Dva prípady náhodného vandalizmu? Nepravdepodobné. Bolo to cielené naňho.
Už len pri spomienke na to mu začala vrieť krv. Upokoj sa. Len pokoj. Toto nebolo prvýkrát v živote, čo sa mu niekto vyhrážal smrťou a istotne nebude ani posledný. Mal aspoň stopu. Keďže sa naňho ten neznámy muž, Stan, pýtal, nechal Jase Daphne s Beckom a šiel do Strawberry Inn. Majiteľova dcéra mu síce odmietla prezradiť mená ich zákazníkov, ale zámerne odstúpila od recepčného pultu a nechala na ňom položený zoznam zapísaných hostí. Bolo tam viacero mien, ale vedel, ktoré patrí Stanovi. Jediné, ktoré bolo ťažko čitateľné – priezvisko sa prakticky nedalo rozlúštiť.
Jase šiel do jeho izby, ale už tam nebol.
Prišiel do mesta niekto, koho spoznal vo väzení a kto má naňho ťažké srdce?
Bolo to možné, ale nerozrušilo ho to tak, ako by tomu bolo kedysi. Teraz na to už nebol sám. Mal Westa a Becka. A mal ženu a dcéru, ktoré potrebovali, aby nestrácal nervy a preto sa bude držať. Bolo to jednoduché.
„Jase,“ povedala Daphne zo svojho miesta na pohovke. Povzdychla si. „Čo ak sa rozhodnem, že sa sem nepresťahujeme? Čo potom?“
Pridal do kroku a rukou si prehrabol vlasy. „Asi sa presťahujem do mesta.“ Chcel byť v blízkosti Hope. Ale bude Brook Lynn ochotná presťahovať sa spolu s ním? Jednoducho sa zbaliť a povedať zbohom svojej sestre? Môže to od nej vôbec žiadať?
Nikdy neopustila Strawberry Valley a vlastne ani nikdy nechcela. Toto bol jej domov, jediný, aký kedy poznala. Mala tu korene. A prekvapivo ich tu mal aj on.
„Ako dlho už chodíš s Brook Lynn?“ opýtala sa Daphne, ktorá sledovala, ako sa prechádza hore-dole po izbe.
„Nie dlho.“ Nie dosť dlho na to, aby som od nej mohol žiadať, aby zahodila celý svoj doterajší život.
Spomenul si, ako naňho dnes pozerala, s toľkou bázňou a obdivom. Každá bunka v jeho tele na to zareagovala a zahorela rovnakými emóciami. Ako má bez nej žiť?
„Je to ona?“ opýtala sa Daphne.
Netváril sa, že nerozumie. „Áno. Milujem ju. Najradšej by som ju mal fyzicky pripojenú k môjmu telu, keby to šlo. Ale nenechám si už ujsť ani minútu z Hopeinho života.“
Daphne zvesila ramená.
„Povedal som Hope o väzení,“ povedal. „Dnes ráno, ešte kým si spala.“
„Aha.“ Prekvapene zažmurkala. „To mi nespomenula.“
„Podľa mňa to považovala za nepodstatné. Vzala to lepšie, než som čakal.“ Opýtala sa ho, prečo ho tam poslali a on jej povedal, že ublížil niekomu za to, že ten niekto ublížil niekomu inému. Že to bolo nesprávne.
Nútili ťa tam jesť jedlo pre psi? opýtala sa. V telke som videla, ako dozorcovia nútili jesť väzňov psie konzervy.
Nad nevinnosťou jej otázky sa takmer rozosmial. Nedokázala si predstaviť, aké hrôzy si tam v skutočnosti vytrpel, ale nie, psie konzervy medzi nimi neboli. Bol taký vďačný, že sa ho po tom priznaní nebála!
Toľko sa toho bál, a zbytočne. Potom, ako jej odpovedal na otázku, sa rozbehla von naháňať motýľa. Neustále sa obzerala, aby si bola istá, že sa pozerá. Jediné, na čom jej záležalo, bola jeho pozornosť.
„To som rada,“ povedala Daphne. „A mrzí ma to. Naozaj. Celé som to zvládla dosť mizerne.“
„Robila si, čo si považovala za správne. Nemôžem ti to vyčítať.“
„Mal by si.“ Ťažko si povzdychla. „Tyler ma nazval klamárkou. Povedal, že mi už nemôže veriť.“
„Daj mu čas. Buď ti odpustí, alebo pôjde ďalej. A ak nastane tá druhá možnosť, bude ti lepšie bez neho.“ To sa ľahko povie. Jaseovi by nikdy nebolo lepšie bez Brook Lynn.
Skrz okná prenikli svetlá auta a Jase sa rozbehol k dverám. Vonku zaštekal pes. Nasledoval ho ženský smiech. Srdce sa mu prudko rozbúchalo. Od túžby. Od úľavy. Jeho dievčatá sa bezpečne vrátili.
Bojoval s nutkaním vybehnúť von a schmatnúť obe do náručia. Zdalo sa, že uplynula večnosť, kým Brook Lynn a Hope konečne prišli na verandu. Každá držala na rukách psa. Nedalo sa určiť, o aké rasy ide. Brook Lynnin bol strakatý a spodná časť tlamy mu prečnievala ponad hornú. Hopein bol celý čierny a chýbala mu polovica ucha.
„Volal som ti,“ povedal a vpíjal sa do nej pohľadom. Pripadalo mu, že ešte nikdy nebola krajšia, zaliata striebristým svetlom mesiaca. Ako vystrihnutá zo sna. „Nedvíhala si.“
„Och,“ odvetila Brook Lynn, „Prepáč, moja chyba. Vypla som si zvuk.“
„Z toho štekania ju boleli uši,“ povedala Hope vecne.
Nadýchol sa a vydýchol. S jeho výdychom odišiel aj posledný strach a panika a on sa rozhodol, že na tie pocity nepremárni už ani jedinú sekundu. Mohol robiť aj oveľa lepšie veci. „Netreba ti tie ušká pofúkať?“ opýtal sa potichu.
Hope ho počula a striaslo ju. „Nechutné!“
Jase musel potlačiť úsmev. „Mimochodom, niečo som ti kúpil.“ Vytiahol z vrecka sprej so slzotvorným plynom a strčil ho Brook Lynn do kabelky. „Nikdy bez toho neodchádzaj z domu.“ Pes v jej náručí sa pomrvil. „Dobre. A teraz mi povedz, koho to tu máme.“
„Toto je Steve,“ povedala Hope a hrdo sa usmiala na Pol-uška.
„A Iskrička,“ povedala Brook Lynn.
Iskrička?
„Mená im vybrali dávno predtým, než sme prišli my a osobne si myslím, že Iskrička patrila nejakej malej princeznej.“ Pohľad jej padol na Jaseovu dcéru a viditeľne znežnel. „Ďakujem, že si šla so mnou. Bola to s tebou zábava.“
„Aj mne sa to páčilo.“ Hope si privinula psa a pozrela na Jasea. „Brook Lynn povedala, že sa ťa môžem opýtať, či si ho môžem nechať a ak povieš nie, vezme si ho k sebe domov. Ale môžem si ho nechať? Prosím. Tak veľmi chcel domov. Plakal, keď som od neho chcela odísť. Prosím ocko.“
Ocko.
Takmer sa tam pred ňou roztiekol. „Pravdaže si ho môžeš nechať.
„Ehm, nie som si tým taká istá,“ povedala Daphne, ktorá sa k nim pridala. „Psi ma nenávidia. Úplne všetci, bez výnimky. A ty to vieš, Hope.“
Steve aj Iskrička na ňu zavrčali, akoby chceli potvrdiť pravdivosť jej slov.
„Vidíš!“ zvýskla, zbledla a cúvla.
„Myslím si, že cítia tvoj strach,“ povedala Brook Lynn.
„Neboj sa, mami. Prosím.“
Daphne pokrútila hlavou, s pohľadom upretým na psy. „Mrzí ma to, zlatko, ale to je nemožné.“
Jase videl, ako Hope posmutnela. Nedokázal to u niesť a tak ju pošteklil pod bradou. „Neboj sa. Steve môže bývať so mnou. Môžeš ho navštíviť, kedykoľvek sa ti zachce.“
Hope ich obdarila tým najzubatejším a najrozkošnejším úsmevom, aký kedy videl.
Brook Lynn sa načiahla a postrapatila dievčatku vlasy. „Keď si budeš chcieť dohodnúť psie rande, zavolaj mi.“
„Zavolám!“
Pohľad na to, ako sa Brook Lynn rozpráva s jeho dcérou... ak by už nebol do nej zaľúbený až po uši, v tejto chvíli by sa do nej zaľúbil.
„Veci pre psa mám vzadu v aute,“ povedala.
Obaja psíci sa začali mechriť, čím chceli naznačiť, že ich majú zložiť. Daphne sa rozbehla k pohovke a vyskočila na ňu. Steveovi sa podarilo vyslobodiť sa s Hopeinho náručia. Keď pristál na zemi, rozbehol sa ako strela a začal krúžiť okolo konferenčného stolíka, rovno pred Daphne. Hope naňho zakričala, ale on vyskočil na pohovku a začal chniapať Daphne po členkoch. Tá zjačala a on na oplátku zdvihol nohu a ocikal ju.
„Toto je moja nočná mora!“ vykríkla a zoskočila dole z pohovky.
Spoza rohu sa vynoril Beck. Nemal tričko, bol strapatý, a na hrudi mal škrabance. Ale, ale. Očividne sa mu podarilo prepašovať oknom nejakú ženu. „Čo je to tu za hluk?“ povedal práve, keď okolo neho obiehal Steve. „Pes? To myslíte vážne?“ Chytil zvieratko za obojok a zastavil ho. „Nie. V žiadnom prípade.“
Steve mu olizol ruku a usadil sa mu pri nohách.
„Zmier sa s tým, Beck, a pomôž mi ponosiť jeho veci,“ povedala Brook Lynn.
„Ale—“
Tleskla rukami, akože poďme, poďme. „Hneď! Nenúť ma začať počítať. Ak sa dostanem k trojke, už nikdy ti nič neupečiem.“
„Áno madam.“ Beck ju nasledoval von z domu.
Jase potlačil smiech. „Hope, čo keby si vzala Stevea do mojej izby?“
Hope si bez ďalších problémov vzala svojho psa a zmizla v chodbe.
„Zostaň v Strawberry Valley,“ povedal Daphne. „Dovoľ mi kúpiť jej všetky zvieratá, ktoré bude chcieť.“
„Ja—“
„Prosím. Budem platiť tvoje účty. Nebudeš si musieť robiť s ničím starosti.“
Zdalo sa, že Daphne o tom uvažuje. „Uvidíme.“
Beck vošiel do domu s veľkou škatuľou v rukách a niekoľkými taškami zavesenými na zápästí. Po Brook Lynn však nebolo ani stopy. „Povedala mi, aby som ti dal toto,“ povedal, a podal mu zložený list papiera.
Jase si na ňom prečítal odkaz: Nezabúdaj, že tvoje noci patria mne. Budem čakať...
***
Brook Lynnino auto brázdilo veterné vidiecke cesty a za kolesami sa mu víril prach. To bol ale deň! Hope voči nej pookriala a porozprávala jej, po akom psovi odjakživa túžila. Biele šteniatko s modrými očami, ktorého by nazvala Vločka.
V útulku strávili hodiny, prechádzali po jednotlivých miestnostiach a maznali sa so všelijakými psíkmi. S niektorými boli dokonca na prechádzke. Brook Lynn musela viackrát zadržiavať slzy – a ovládnuť túžbu vziať si so sebou každé jedno zvieratko. Bolo to také smutné, všetci títo psíci, ktorí túžili po domove a pozerali na ňu so zmesou strachu, nádeje a osamelosti. Aj Hope to cítila a rozhodla sa, že už nechce šteniatko. Namiesto toho poprosila zamestnancov útulku, aby jej ukázali psíka, ktorý najviac potrebuje domov.
Brook Lynn ešte nikdy nebola taká hrdá na inú ľudskú bytosť.
Potom, ako vyplnili potrebné papiere, vzali Stevea a Iskričku do obchodu s vecami pre zvieratá a kúpili všetko potrebné. Následne zašli k veterinárovi, aby psíkov prezrel. Spoločne strávený čas ich zblížil. Brook Lynn teda aspoň dúfala.
Žeby na ňu to auto vzadu blikalo? Brook Lynn si pomyslela, že niekto sa ponáhľa, a odstavila auto na kraji cesty. Vozidlo ju však neobišlo. Zastavilo za ňou a vodič vystúpil von z auta.
Jase.
Jeho týčiacu sa siluetu by rozoznala kdekoľvek.
Iskrička spala na mieste spolujazdca. Náhle ju zachvátili obavy a rozochvene vyšla von do noci. Cítila, ako jej búši srdce.
„Niečo sa stalo?“ opýtala sa.
„Áno. Nie si v mojom náručí.“
Okamžite pocítila úľavu... nasledovanú záplavou túžby. Zastavila a čakala, kým príde k nej... Pritisol ju k jej autu a jeho blízkosť rozochvela každú bunku v jej tele. Triasla sa. Horela a točila sa jej hlava. Musela bojovať o každý nádych.
„Nedokázal si počkať, kým prídem domov?“ opýtala sa a objala ho okolo krku. „To som rada.“
Na tvár mu dopadalo mesačné svetlo a kreslilo mu na líca tiene. „Čakal by som na teba až naveky, ale som rád, že nemusím.“ Položil jej ruky na ramená a celú ju obklopila jeho sila. „Okrem toho, musím s tebou o niečom hovoriť a to čakanie ma zabíja.“
Srdce jej vynechalo úder. „O čom?“
Oblizol si pery. „Ak sa Daphne nepresťahuje do Strawberry Valley, možno sa budem musieť presťahovať do mesta. Musím byť blízko Hope, Brook Lynn, ale nechcem byť bez teba.“
Jeho hlas prosil, aby to pochopila, ale to sa vôbec nemusel obávať. Už ju napadlo, čo bude, keď Daphneina návšteva skončí. Čím viac času strávila s Hope, tým viac si uvedomovala, že Jase bude mať potrebu ochrániť ju, dať jej, čo on sám nikdy nemal. Stabilnú rodinu. Brook Lynn mu to nikdy neuprie.
„Ani ja nechcem byť bez teba a ani nebudem. Budem ťa navštevovať tak často, ako to bude—“
„To nestačí. Chcem, aby si šla so mnou,“ povedal potichu.
Hovorila si, či ju o to požiada – a v duchu sa už rozhodla. „Áno. Áno, pôjdem s tebou.“
Zatvoril oči a vydýchol si.
Och, tento chlap. „Ľúbom ťa, Jase Hollister,“ povedala.
Prudko otvoril oči.
„Je to pravda,“ pokračovala. „Ľúbim ťa tak veľmi, že si nechcem predstavovať život bez teba. Šla by som s tebou aj na koniec sveta.“
Pohyboval sa rýchlo, ako panter. Do sekundy bo pritisnutý k jej telu a vzal jej tvár do svojich veľkých horúcich dlaní. „Ty ma ľúbiš?“
Prikývla. Brada sa jej triasla.
„Musím ťa mať. Tu a teraz.“ Nedal jej čas odpovedať a rovno sa zmocnil jej úst a vrazil jazyk dovnútra.
Jej zábrany zhoreli na popol. Pevne ho chytila a bola si istá, že dosiahla bod, v ktorom ho už nikdy nepustí. Jeho chuť jej premohla zmysly a pripomenula jej, o čo všetko prichádzala. Jeho hruď, tak blízko jej, bola ako stena z ocele, pod ktorou búšil bubon.
Šklbol za zapínanie jej šortiek a stiahol ich dole, spolu s nohavičkami. Potom potiahol aj za opasok svojich nohavíc. Akonáhle boli rozopnuté, stiahol si boxerky, len toľko, aby z nich vyslobodil úd a keď mu ovinula nohy okolo pása, vstúpil do nej a naplnil ju. Zvlhla už vtedy, keď ju pobozkal – vlastne už vtedy, keď ju prirazil k autu – a teraz ho jej telo vítalo prívalom horúcej úľavy.
Chytil ju za vlasy a prinútil ju zakloniť hlavu. Bozk, ktorý nasledoval bol tvrdý, trestajúci... lahodný. V žilách jej prúdil oheň, spaľoval ju, tak nádherne pálil.
„Bože, to čo robíš, je také úžasné,“ pochválila ho. Dnu. Von. Prirážal a prirážal a prirážal a ona cítila, ako sa pod nimi hojdá auto. Ich stony sa zmiešali s húkaním sovy a zavíjaním kojota. Vdychovala sladkú vôňu jahôd a poľných kvetov.
„Nenechám ťa odísť,“ povedal.
„Nikdy.“
„Si moja.“ Siahol medzi ich telá zatlačil o jej najväčšiu túžbu. Vyvrcholenie bolo rýchle a tvrdé a ona vybuchla, s výkrikmi uspokojenia na perách. Nasledoval ju cez okraj a striekal do nej, kým sa okolo neho sťahovala.
Zostali tam tak, spojení telami, celí rozochvení, až kým jej svaly na nohách nezačali protestovať. Pomaly skĺzla na zem, ale Jase sa od nej stále neodtiahol. Skláňal sa nad ňou a váhu ich tiel podopieralo iba auto.
Na krku ju šteklil jeho teplý dych. Pohrávala sa s končekmi jeho vlasov.
„Nasťahuj sa ku mne,“ vyhŕkla. „Kým sú tu Daphne a Hope.“
Jeho výraz ukryla tma. „Odpusť, ale môj mozog teraz nefunguje práve optimálne. Mám pocit, že si zo mňa vysala mozog. Ale... dobre som rozumel, že si ma práve požiadala, aby som sa k tebe nasťahoval?“
„Áno.“ Hrýzla si spodnú peru. „Ak nechceš—“
V diaľke zablikali svetlá. Vykríkla, odstrčila ho a rýchlo si začala upravovať oblečenie.
Zasmial sa, a potom sa nasúkal späť do nohavíc. „Si rozkošná, keď hrozí, že ťa prichytia v kompromitujúcej situácii.“ V okamihu však zvážnel. „Choď do auta, zlatko. Hneď. Zamkni dvere.“
Žeby myslel na Stana? Otvorila ústa, aby protestovala – v žiadnom prípade ho tu nenechá – a on ju trochu poštuchol. Urobila krok, potom druhý a myslela na to, že vytiahne svoj nový slzotvorný sprej. Vzápätí zastavila, lebo za nimi zaparkovalo Ednino auto.
Jase sa uvoľnil a kývol Brook Lynn, že sa môže vrátiť.
„Máte nejaké problémy s autom?“ opýtala sa Edna.
Vedľa nej sedela jej dcéra, a stačil jej jeden pohľad na nich, a zakryla si oboma rukami ústa. „Choď ďalej, mama. Nemajú problémy s autom.“
„Ale“ povedala Edna—.
„Choď,“ prikázala jej dcéra a znova sa zasmiala.
Edna im neurčito zakývala a odišla preč.
Brook Lynn cítila, ako jej horia líca. Skryla si tvár do jamky na Jaseovom krku.
Pobozkal ju na spánok. „Áno,“ povedal. „Presťahujem sa k tebe.“