Gena Showalter

Spoločnosť pre vyšetrovanie a odstraňovanie mimozemšťanov – výcvikový tábor

Deň prvý

Z autobusu sa vynáral jeden žiak za druhým. Niektorí boli ešte násťroční a nedávno odmaturovali na škole A.I.R., ale väčšina z nich už mali cez dvadsať rokov, mužní a zrejme ohromení radom inštruktorov, ktorí ich nehanebne sledovali, keď si niesli batohy do svojich nových podnájmov: schátralé, kasárne, v ktorých bol luxus minulosťou, uprostred izolovaného údolia.

Izolované a škaredé. Bolo tu blato, blato a ešte raz blato, s príležitostnými, prepletenými, holými stromami, aby to tam trochu okorenili. Jediná vec, na ktorú nebol úplne hrozný pohľad, bola prekážková dráha, rozprestretá po kilometer dlhom úseku, s vysokými, ale tenkými stenami, zvýšenými trámami, umelými dierami a priekopami, ale na konci dňa, každý z prítomných, bude tú dráhu nenávidieť tak veľmi, že ju budú chcieť podpáliť a tancovať v popole, namiesto toho, aby sa na ňu pozerali. Pár žien, čo vystúpilo, nuž, aj ony mali niečo cez dvadsať, a boli rovnako ohromené. Až na tie posledné dve. Ony vyzerali dychtivé. Chudáčikovia, také hlúpe. Však ony sa naučia.

Pred trinástimi rokmi prišiel na takom autobuse aj agent Hector Dean. Na každého jedného na tom autobuse nakričali, podkopávali mu morálku a fackovali ho, to všetko, aby odstránili padavky. Čo tie dve dievčatá nevedeli, ale mali to vedieť? Že to kričanie, podkopávanie a fackovanie bolo iba predzvesťou niečo, čo malo prísť.

Chudáčikovia, také hlúpe a čoskoro také traumatizované.

Hector sa nemusel pozrieť na zoznam, aby zistil mená svojich dychtivých bobríkov. Zapamätal si mená všetkých dvadsať deväť žiakov a spoznával ten pár z fotografií. Ava Sansová a Noelle Tremainová.

Ava, dvadsaťtriročný pokrm ženskosti, ktorý mal sotva stopäťdesiat centimetrov s opätkami. Mala hnedé, kučeravé vlasy, čokoládovo hnedé oči. Taký rozkošný príklad učiteľky z nedeľnej školy v kostole. Čo bolo ironické. Jej trestný spis mal viac stránok ako Biblia. Vyrastala v Štvrti Štetiek, najchudobnejšej časti Nového Chicaga, s drogovo závislou matkou a mala viac náhradných otcov ako prstov. Hectorovi bol taký život známy. Nie to s tými početnými otcami, on mal iba jedného, a skurvene strašného, ktorý sa vyžíval v pozorovaní, ako jeho mladý syn bojuje v bitkách za peniaze, ale to s tou nadrogovanou matkou a život v Štvrti Štetiek.

Štvrť bola miestom, kde sa Hector narodil, kde bol hodený do mlynčeka, vypľutý a vyformovaný v muža – alebo v zbraň –, ktorým je dnes.

Ideme ďalej.

Noelle, tiež dvadsaťtriročná, hoci ona bola vysoká, štíhle stelesnenie elegancie, so svetlohnedými vlasmi, ktoré boli rovné ako tabuľa, a s očami v odtieni tej najžiarivejšej sivej. Výsledok starej aristokracie. Vyrastala v najbohatšej časti mesta, v usadlosti obrovskej ako zadok, so zbožňujúcimi sluhami, ktorí ju obsluhovali pri každom zafňukaní.

S niečím takým Hector nemal skúsenosti. Bola ľúbezná ako medailónik a vyzerala byť nedotknuteľná ako bohyňa. Čo bolo ironické. Možno mala kratší trestný register než Ava – zrejme preto, že jej peniaze kúpili čistejší spis – ale každé jedno jej zatknutie pramenilo z jej dotýkania sa niekoho. Násilne.

Nevadilo mu priznať, že na neho urobila dojem ešte predtým, než ju uvidel. Sám ako bývalý delikvent vedel, že dievčatá a chlapíci, ktorí sa dokázali pustiť do bitky, keď to bolo treba, nezaujímajúc sa, či sa zrania – alebo niečo horšie – bývali vždy tí najlepší agenti. Teraz to však musel prehodnotiť.

Vyzerala ako chutný dezert po večeri, pripravená chytiť pri všetkom záchvat, vôbec nie ako možná drsňáčka. Sledoval ju, ako si povystierala plecia, biele tričko s krátkymi rukávmi sa natiahlo ponad kypré krivky prsníkov, zlaté lúče slnka jej dopadali na pokožku, obdivujúc jej bezchybnosť, hoci sa nejakým zázrakom pýšila červenkastým odtieňom, akoby po orgazme. Hector sa prestal zaoberať porovnávaním ich životov a uvedomil si, že aj on sám sa jej chcel trochu dotknúť.

Och, dopekla, nie.

Príťažlivosť nebolo niečo, čo si dovolil cítiť, ani v najmenšej miere. Dotyky boli niečo, čo si nedovolil nikdy. Jedinú priateľku, ktorú mal, nechtiac zabil. Tie jeho prekliate zmutované ruky,pomyslel si so zavrčaním. Silná emócia ich doslova rozpálila, premeniac ich na atómy, na niečo podobné horúcej, roztavenej oceli, ktorá prepálila telá, roztrhala orgány a, dopekla, zničila čokoľvek. Dokonca aj ženu, ktorú chcel len potešiť. Takže sa naučil svoju lekciu. Nebolo dobré, ak sa on a ženy spojili.

Kamoš a spoluagent, Dallas Gutierrez, stál po Hectorovej pravici a zastonal, akoby mal bolesti. „Sladké peklo, tie nohy sú dosť dlhé, aby sa okolo mňa ovinuli ako praclík. A Bože, ja milujem praclíky. Vie niekto, kedy máme obednú prestávku?“

„To je moja sesternica, ty trkvas,“ ozval sa agent Jaxon Tremain po Hectorovej ľavici. Ak by Drsný Jacky stál vedľa Dallasa, už by mal hánky zaťaté v Dallasovom bicepse. „Dávaj si pozor na ústa.“

„S tým dávaním si pozor na ústa máš na mysli, že by som mal pozvať tvoju sesternicu ku mne domov a zahrať si s ňou hru Ukry čarovnú paličku alebo moju novú obľúbenú hru, Cigaretka s Čarovným drakom (obe sú narážkami na erotické hry – pozn. prekl.)?“ opýtal sa Dallas konverzačne. „A viem, čo si myslíš. V poslednej dobe mám rád rozprávky. Nuž, máš pravdu.“ Hector sa dusene zasmial. Už dávno nevidel Dallasa v takej dobrej nálade.

Jaxonovi uniklo hlboké zavrčanie. „Chcel som tým povedať, že ti vyberiem pečeň lyžičkou, ty idiot!“

„Z čistého striebra alebo plastovou?“ opýtal sa Hector. V ich práci boli detaily dôležité. Okrem toho, rád bol súčasťou ich vzájomného doberania sa. Vzhľadom na skutočnosť, že jeho priatelia z práce boli jeho jedinými priateľmi a on sa s nimi stretával po práci len zriedkavo, toto všetko mu dávalo pocit spojenia, pocit, že je súčasťou tímu.

Tím. Niečo, o čom si nikdy nemyslel, že toho bude súčasťou, pretože bol taký nebezpečný, ale spolupráca bola veľmi dôležitou časťou A.I.R. Niekedy jediná vec, ktorá ti zachránila krk, bol človek, ktorý ti kryl chrbát.

Dallas odvrkol: „Spomínam si na dni, keď si bol vážne milý.“

Na to si pamätal aj Hector. Kedysi bol Jaxon taký slušný, že by ho mohli nazývať chodiaca slušnosť. Potom stretol svoju manželku, Mishku, a tá krásna maličká vrahyňa ho nejako nakazila drsnosťou. Jaxon rád hovoril, že mu pomohla prijať jeho „skutočné ja“. A vážne to povedal skôr s hrdosťou a láskou, než odporom, ako keby vytrhnutie hlavy z piesku bolo dobrou vecou. Hectora neťahal nikto a hotovo. Bol akým bol z odôvodneného, život zachraňujúceho dôvodu, a ten dôvod sa nikdy nezmení. Takže ani on sa nezmení.

„Nebudeš si nič pamätať,“ povedal Jaxon s dunivým výdychom, „ak povieš ešte jedno prekliate slovo o mojej-“

„Jaxy!“

Hádka musela pritiahnuť Noellinu pozornosť, pretože zatlieskala rukami a s bezstarostným smiechom zatočila sa, potom hodila preplnený námornícky batoh na Avu, prebehla vzdialenosť a vrhla sa do Jaxonových roztiahnutých rúk. Tlieskanie? Zatočenie sa? Vážne? Možno jej register bol skôr prehnaný, než vyčistený, pretože dopekla, v tejto chvíli bola tá vyžarujúca dievčenská nevinnosť ohromujúca. Bohužiaľ, nebolo to také odpudzujúce, ako by malo byť. S tým bujným poprsím a správnymi, nebezpečnými krivkami, bola stála stopercentnou ženou.

Takto neuvažuj.A.I.R. bola jeho životom, zachraňovanie nevinných jeho jediným cieľom. Dobrú časť svojho detstva strávil zatvorený v klietke a bol nútený počúvať, ako je jeho jediný brat ubitý na smrť. Nikdy nechcel, aby niekto vytrpel taký druh tragédie. Ba čo viac, už nikdy nechcel spôsobiť ďalšiu tragédiu.

Noelle, bez ohľadu na to, aká bola sexy, bola mimo dosah. Počas výcviku, po ňom, navždy.

„Chýbal si mi.“ Keď sa odtiahla od Jaxona,, aby si ho obzrela, zachichotala sa ako keby všetci boli na pyžamovom večierku a práve sa bili vankúšmi. Zachichotala sa, hej, ale jej hlas v sebe niesol náznak chrapľavosti. Druh, ktorý ho prinútil myslieť na sex. „Si čoraz ešte viac príťažlivý – príťažlivejší? To je jedno! Si krajší zakaždým, keď ťa vidím.“

„Ty tiež, zlatko,“ povedal Jaxon. „Ty tiež.“

„Za toto som ochotná ti odpustiť, že si mi nezavolal, nenapísal a že mi nedovolil sa u teba schovať, keď ma prenasledovali súdne orgány.“

Agent sa polohlasne zasmial. „Máš súdnym orgánom pomáhať, Elle.“

Elle. Tá prezývka sa k nej nehodila. Bola až príliš rozkošná. Čo sa však podľa neho hodilo na porcelánovú bábiku stojacu pred ním. Vlastne, tá prezývka sa k nej hodila, až na ten náznak chrapľavosti.

„Och, ja pomôžem súdnym orgánom, fakt,“ odpovedala s ohnivým odhodlaním. „Hneď ako dostanem odznak.“

Hector sa zo všetkých síl snažil potlačiť odfrknutie. Nepodarilo sa mu to. Ako keby dokázala vydržať čo i len týždeň tréningu. Predtým, než ju uvidel naživo a osobne, by sa bol stavil, že sa bude Noelle prudko vznášať na vrchole triedy. Po tom, čo ju videl naživo a osobne... nebolo to obyčajné nie, ale jedno veľké nie. Či už bola vážne násilná alebo to iba predstierala, nikto, koho poznal, by nechcel partnera ako je ona.

Tie strieborno-sivé oči švihli jeho smerom, na krátko sa prižmúrili, prezreli si jeho telo hore-dole, ako keby si obzerala jeho oblečenie a zapamätávala si každý detail. Potom sa odvrátila preč, prepustiac ho, ako keby ho vyhodnotila ako nevyhovujúceho. Tak teda fajn. Nepovažovala ho za atraktívneho. Dobre. To vlastne aj uprednostňoval, pretože ho to chránilo pred nechcenými pokusmi o zblíženie. V skutočnosti udržoval svoju lebku oholenú, lesklú presne z toho dôvodu. Bol mužom ochotným urobiť čokoľvek, aby odradil ženskú pozornosť.

Pretože, hej, ženy dokázali byť márnotratné poľovnícke psi a väčšina uprednostňovala svojich partnerov s vlasmi. Čierne, blond, červené, na tom nezáležalo, pokým boli pramene dlhé a lesklé. A malá novinka pre malú Slečnu Chichotavú: keď dovolil on svojim vlasom narásť, boli tmavohnedé, takmer ako uhoľ, so zlatými odleskami, a zaslúžili si za to skurveného leva.

Nie, že by cítil potrebu brániť sa alebo niečo podobné.

Okrem toho, aj keby mal vlasy, Noelle by ho nechcela. Väčšina žien ho považovala za trochu príliš hrozivého na to, aby s ním hovorili, menej hodný, aby si s ním niečo začali. A jemné, pekné dievča Noelle musela mať rado jemných, pekných chlapcov. Tak proste fungoval svet.

„Ava,“ Jaxon povedal smerom k nedeľnej rozkošnej učiteľke, ktorá pomaly pristúpila k ich skupine. Jej batoh, tak ako aj Noellin, jej viseli z ramien, ťahajúc ju váhou k zemi. „Rád ťa znova vidím.“

„Hej, aj ja teba.“ Kývla hlavou na pozdrav, kučery jej poskakovali okolo tváre.

Aha. Ava a Noelle boli priateľky. A dosť dlho na to, aby sa to nižšie dievča stretlo s členmi Noellinej rozšírenej rodiny. Zaujímavé. S ich značne rozdielnymi zázemiami by ich Hector nikdy nespájal do dvojice. Na druhej strane, Noelle sa rada správala k Ave ako ku slúžke. A Ava to prijímala.

Ava sa naklonila k Noelle a zašepkala: „Vážne musíš znieť ako blbka?“ Noelle na ňu žmurkla.

Ak by Hector nebol taký sústredený na tú dvojicu, táto medzihra by mu unikla. Teraz sa jeho pozornosť zaostrila. Takže... boli časy, kedy Noelle neznela ako blbka? Mohla byť teda postava s prázdnou hlavou byť len predstieraním? Ak áno, čo bolo jej cieľom? A prečo Jaxon, jej pokrvný príbuzný, nespoznal rozdiel? Tá posledná otázka prinútila Hectora pokrútiť hlavou, zbavujúc sa svojich podozrení. Jaxon bol bystrý, jeden z najlepších a najpozornejších agentov v tíme, a poznal by svoju vlastnú sesternicu lepšie než nejaká priateľka/slúžka.

Dallas si odkašľal, univerzálne znamenie, ktoré hovorilo už nás konečne predstav, dopekla. So stvrdnutou sánkou to Jaxon urobil, predstavil ich. Najprv Dallasa, potom Hectora. Našťastie sa nikto nesnažil si s nikým potriasť rukou, ale aspoň Ava sa stretla s jeho pohľadom. Noelle hľadela niekde za jeho plece. Po tom, ako poštípala Dallasovi líce, ako keby bol tým najsladším batoľaťom, ktoré kedy videla. A ten hajzel si to vychutnával, venujúc jej vysokowattový povzbudzujúci úsmev.

„Obaja viete, že kým ste tu, nemôžem vám preukazovať protekčné správanie,“ povedal Jaxon rozpačito. Jeho zjazvená tvár zbledla pod slnečným svetlom, až vyzerala takmer ako vosková. „Jasné?“

„Samozrejme, že to vieme.“ Konečne presunula svoju pozornosť od Dallasa, Noelle poťapkala Jaxona po hlave so sladkou toleranciou, zvyčajne objednanú pre poškodenie mozgu. „Ale to je okej, pretože všetci ostatní budú.“

Uh, tak to bude ďalšie jednoznačné nie. V tejto sračke nemá nikto protekčné zaobchádzanie. Prvý týždeň mal na starosti Hector, potom mal opraty predať Dallasovi, ktorý sa bude starať o veci ďalší týždeň, než predá opraty Jaxonovi. Jaxon odovzdá moc na pekelný týždeň Ghostovi a tiež agentke menom Phoenix. Potom Ghost a Phoenix vrátia opraty Hectorovi a on bude musieť vytrpieť ďalších sedem dní. Hector sa sakramentsky ubezpečí, aby Ghost a Phoenix vedeli, že s týmito dvoma sa musí zaobchádzať tvrdšie než s hocikým iným.

Tvrdšie... doparoma. Teraz na sebe robil pychoanalýzu. Zvyčajne to bol prvý znak pred problémami. O Dallasa si nemusel robiť starosti. Chlapec vedel, čo má robiť. To bol hlavný princíp všetkého.

„Môžem ti garantovať, že odo mňa dostaneš zaobchádzanie so zlatou hviezdičkou,“ povedal Dallas, odstreliac tak Hectorove očakávania do zabudnutia. „Po tom, čo mi odpovieš na jednu otázku. Máš rada praclíky?“

Ava pretočila očami a niečo nezrozumiteľne zašomrala popod nos.

„Och, môj Bože, áno!“ Noellin úškrn bol sama nevinnosť a biele zuby. „Milujem praclíky! Sú také chutňučké.“

Chutňučké?

„Som rád, že si to povedala,“ začal Dallas. „Pretože-“ Jaxon sa začiahol okolo Hectora a vrazil Dallasovi päsťou do sánky. „Áu! To bolo za čo?“ zahundral agent, šúchajúc si opúchajúce miesto.

„Len buď rád, že nemám lyžičku.“ Mračenie z Jaxonovej tváre zmizlo hneď, ako venoval celú svoju pozornosť Noelle. „Kašli na neho. Proste... choď sa ubytovať, zlatko. Orientačný beh začína za hodinu.“ Jemne ju potlačil smerom, ktorým mala ísť.

Noelle zastala pri Avinom boku a prehodila si ruku ponad ramená toho dievčaťa. „V poriadku. Pôjdeme. Vieme, že vy, chlapci, máte na práci dôležité veci. Chcem len poďakovať. Privítali ste nás ako najlepšie ste vedeli a my sme za to veľmi vďačné.“

Mala slzy v očiach? Doriti. Boli to slzy. Hlboko v sebe vedel, že bola typom dievčaťa, ktoré plače. Aké patetické. A dokonca aj plné sklamania.

„Už si konečne vezmi svoj batoh,“ prerušila ju Ava. „Váži aspoň o sto kíl viac ako ten môj.“

„Nemožné. Ja som doniesla iba základy. Oblečenie, moje obľúbené čižmy, krém na tvár, makeup a pár kníh na čítanie, pár konzerv s kaviárom, spodnú bielizeň a moju kanvicu na kávu. Plus ešte zopár vecí, bez ktorých dievča ako ja nedokáže prežiť, ale nemôžem ich spomenúť v zmiešanej spoločnosti, pretože by to bolo netaktné. Veď vieš, sú na sex.“

Na konci vety šepkala, náznaky chrapľavosti premiešané s ozvenou polnoci. Horšie, pri slovách „spodná bielizeň“, sa Hector a Dallas trochu viac vystreli. Pri slove „sex“ obaja zastonali. Jaxon ich oboch udrel po hlave.

Hector vždy ignoroval veci, ktoré ho priťahovali, hej, ale no ták. Teraz mal do mozgu vypálené obrázky elegantnej Noelle, ktorá má oblečené chabý zdrap čipky a s na stávi, ktorý ho pozýva, aby si z nej odhryzol.

A hádajte čo. Jeho ramená začali horieť, ruky ho svrbeli. Druhý a tretí znak problémov. Ak to bude takto pokračovať, jeho ramená začnú žiariť a tetovania, ktoré sa tiahli od jeho pliec až ku končekom prstov, začnú praskať. Posledné, posraté znaky, ktoré znamenali, že už je takmer neskoro, aby zastavil nasledujúci masaker, že jeho pokožka, svaly a kosti sa chystali zmutovať na divokú hmlu a roztopiť všetko, čoho sa dotkne. Premena bude trvať niekoľko hodín, dokým horúčava napokon nestratí svoju energiu a nezhasne.

Problém bol, že nemohol masturbovať, aby odstránil svoje erotické túžby, pretože by si usmažil vlastný penis. A nemohol brať tabletky, pretože mu to zblbne hlavu a bráni mu to riešiť jeho prípady.

Takže, keď jeho frustrácie sú až príliš veľké pre neho samotného a pre jeho ruky, zavolá si prostitútku na orál. Takto dievča ostane na kolenách, čo najviac mimo dosahu, a on sa urobí bez toho, aby sa musel báť, že podpáli celé mesto. Ďalší problém dal o sebe vedieť. Nemohol – a ani to neurobí – hovoriť o šťastných koncoch, kým bol tu. To by zmiešalo tajomnú, otrhanú stranu jeho osobného života, s rozhodnou, čisto pracovnou stranou, a to by nikdy neurobil. A.I.R. bola jedinou čistou vecou v jeho živote, odmietal ju pošpiniť. Z nijakého dôvodu.

„Myslím, že som z toho batohu počula zastonať niekoho,“ vykríkla Ava, keď zápolila so zipsom. „Ty tu máš telo, však? Nuž, zo mňa znova neurobíš kriminálnika, to je isté.“

Noelle od nej odstúpila s dlaňami vysoko hore. „Drahá, len tú vec odnes. Neustále si fňukala, že potrebuješ urýchliť program na cvičenie a ja som sa rozhodla ti pomôcť. Mimochodom, nemáš za čo.“

„Ja som nikdy nežiadala - oh!“ Ava dupla nohou. „Zabijem ťa v spánku.“

Noelle zalapala po dychu, prúdili z nej silné vlny ublíženia. „Nemôžem uveriť, že si sa mi práve vyhrážala. Ja... potrebujem chvíľku, aby som sa pozbierala. Ospravedlňte ma, prosím vás.“ Pofňukávajúc odkráčala. Bez toho, aby si vzala svoj batoh.

Zamračiac sa, Hector si trel hruď, v ktorej mu náhle vystrelila tupá bolesť. Čo dopekla? Vážne ho trápilo, že sa jej vyhrážali? Ava nasledovala svoju priateľku, ťahajúc oba batohy a hundrúc si popod nos, že tentoraz to hrou na blbku prehnala.

Traja agenti ich sledovali odchádzať. Každý z iného dôvodu, tým si bol Hector istý. Jaxon preto, aby sa ubezpečil, že vstúpia do domu bez akýchkoľvek problémov. Dallas preto, aby videl, ako sa dokonalý zadok jeho praclíka kolíše a Hector len kvôli tomu, že sa nedokázal zastaviť.

„Dievčenské izby sú na poschodí, zlatko,“ zvolal Jaxon. „Vchod je napravo, takže nemusíš ísť cez chlapčenskú oblasť.“

„Och, vďaka,“ odpovedala Noelle bez spätného pohľadu – a bez toho, by zabočila doprava.

Vtipné bolo, že v jej tóne nebolo ani stopy po ublížení. Ave sa konečne podarilo zbaviť sa Noellinho batohu – tak, že ho hodila do cesty Noelle, ktorá sa oň potkla. Ava, oslobodená od nákladu, sa zasmiala a rozbehla sa dopredu. Keď sa Noelle narovnala, zodvihla nylon a tiež sa rozbehla dopredu a tiež sa celý čas smiala. Už to neboli tie dievčenské chichoty, ale smiech zrelej ženy.

Tá zmena bola prekvapujúca, ale pochopiteľná. Musela byť v ich prítomnosti nervózna. V posednej chvíli sa prestrčila pred Avu a ako prvá dočiahla ku dverám k ich novému domovu. Potom zmizli z dohľadu.

Dobre. Jeho posledný dojem? Vezmite „chutňučké“, pridajte chichotanie, vynásobte to nevedomosťou a zmenou emócií za zlomok sekundy, odčítajte smiech a žmurknutie a pravdepodobne dostanete recept na idiota, ktorý je hlúpy ako škatuľa skál. Pekná ako medailón, hej, to sa nezmenilo, ale stále bola hlúpa ako škatuľa skál.

O tom teraz nebolo pochýb. Jej register bol prehnaný. Trochu ako keď chudobný chlapec zaplatil tyranovi v triede, aby ho chránil. V tejto chvíli si Hector nebol istý, či Noelle Tremainová dokáže poraziť kus handry.

„Koľko motúzov si musel potiahnuť, aby si ju sem dostal?“ opýtal sa Jaxona.

Chlapík si povzdychol, všetky druhy únavy zabublali v podtóne. „Príliš veľa.“

Ako si myslel. „A prečo niekto ako ona chce robiť niečo takéto?“ A.I.R. agenti pracovali dlhé hodiny, robili príšerné objavy a neustále sa brodili cez najtemnejšie jamy ľudskosti. To všetko zachraňovalo Hectora, ale bohatá, rozmaznaná Noelle nepotrebovala zachraňovať.

„Hovorila niečo o tom, že musí využiť kung-fu zručnosti na dobré veci.“ Jaxon potriasol hlavou pri tých smiešnych slovách. „Zasmial som sa, takže mi nakoniec povedala pravdu. Chce možnosť nosiť odznak a hovoriť ľuďom, čo majú robiť a potom ich postreliť, ak ju neposlúchnu.“

Tomu už Hector veril. „Ty si taký mäkkýš.“

Dobrou správou bolo, že už nebolo dosť motúzov, ktoré by niekto mohol potiahnuť, ak to teraz pokašle. A ona to pokašle. Zrejme ešte predtým, než skončí orientačný beh.

Predstava, že by sa už nikdy viac nepozrel na tú krásnu tvár, spôsobila bolesť... ktorá začala kypieť v jeho hrudi. Rovnakú bolesť zacítil pri jej reakcii na Avine vyhrážky. Ignoroval tú bolesť, nech pramenila z čohokoľvek, s rovnakým odhodlaním, aký zvyčajne ignoroval svoju túžby.

Kým skončí deň, budeš preč, Tremainová. To ti garantujem.

Brand zdvihol Amazonku, Nolu, do náručia a odnášal ju preč z pláže. Krvácala, ale odmietala jeho pomoc kvôli obecenstvu. Jeden zo žralokov sa rozhodol, že si z jej nohy urobí chutné občerstvenie a zahryzol sa jej do lýtka. Krv sa vyvalila do vody a teraz už len kvapkala do piesku.

„Mám ťa,“ uistil ju.

Líca mala úplne bledé, ale zakývala hlavou. „Môžem chodiť. Je mi fajn.“

Pevnejšie ju zovrel. „Buď ticho, žena.“

„Zlož ma dolu. Musím nájsť Delilah.“

Za nimi bol zmätok, ale Brand sa o Nolinu priateľku nebál. Aj keď bol za problémy zodpovedný Tagart a nikto nemohol spôsobiť viac škody či krviprelievania ako naštvaný drak, Amazonka bude poriadku.

Videl, ako sa na ňu Layel díval, spôsob akým ju držal, výraz utrpenia a potešenia v jeho tvári, spôsob akým ju chránil pred žralokom a drakom. Upír sa postará o jej bezpečnosť, o tom nepochyboval.

Brand nikdy upírskeho kráľa nemal v láske. Odkedy sa pamätá, vždy boli vo vojnovom stave, narážajúc do seba všetkými možnými spôsobmi. Ale Layel niekoľkokrát ustúpil, dovoliac porážku. Všetko v mene lásky. Teraz Brand nechá odísť Layela. V mene lásky.

„Upír sa o ňu postará,“ uistil Nolu.

„Sú nepriatelia.“

Všimol si, že sa ani nemusela hádať, ktorého upíra mal na mysli. „Tak ako aj my,“ pripomenul jej. Tvoji ľudia na mňa zaútočili tesne predtým, ako sme sa dostali na ostrov. Nezabudol som.“

„Ďalší dôvod, aby si ma zložil dolu.“ Ale prestala s ním bojovať a dovolila mu odniesť ju za rad stromov, preč od ďalších tvorov ležiacich na pláži. „Mojim nepriateľom sa stávajú zlé veci.“

„A ty si nepraješ, aby sa niečo zlé stalo aj mne?“

„Nie, samozrejme, že si to prajem. Ja len… Ja –“

Zasmial sa. „Prijímam dôsledky. Dobre?“

Keď vycítil, že sú dosť ďaleko od sliedivých očí, konečne ju zložil dolu a nadvihol jej nohu, aby si ju obzrel. Mäso bolo vtrhnuté na niekoľkých miestach a jeden ostrý zub zostal hlboko v rane.

„Bude to bolieť.“

„Čo?“

Nedal jej ani čas zareagovať, chytil a vytiahol ostrý biely zub von z roztrhanej kože a svalu.

„Musíš mať veľké bolesti.“ Dokonca ani nezalapala po dychu, keď vkĺzol prstami do rany.

„Už som zažila horšie.“ V jej tóne zaznela absolútna pravda.

„Nebudem si o tebe myslieť nič zlé, ak vykríkneš.“

Odfrkla si, tak ďaleko od sĺz ako len jedna bytosť mohla byť. „Prečo muži takto jednajú vždy, keď je žena zranená?“

„Ako takto?“ Videl už aj horšie zranenia, ale toto v skutočnosti nútilo jeho žalúdok zdvíhať sa nevoľnosťou. Zdalo sa mu, že vidí bielu, lesklú kosť.

„Ochranársky. Keď sme ja a moje sestry s vami bojovali, muži nás radšej odtláčali preč, radšej ako by nás zranili.“

Zdvihol pohľad k jej tvári, mal chuť sa usmiať. Pripomínala mu sestry, ktoré sa stratili medzi ľuďmi. Miatlo ho to, hnevalo. Vlastne mohla byť pokojne dvojníčkou jednej z nich. Rovnaké tyrkysové oči, rovnako drzý nos. Rovnako tvrdohlavá brada a slnkom pobozkaná pokožka.

„Robíme to preto, že ženy sú jemnejšie,“ odpovedal jej konečne, hruď ho bolela kvôli tomu, čo stratil. „Oni potrebujúochranu.“

Vyšlo z nej ďalšie odfrknutie a natiahla sa na lišajníky.

„V živote som vydržala viac bolesti, ako by mal ktokoľvek vydržať za sedem životov. Musela som sa o seba postarať sama, dôverovať len sebe. Nič od teba nepotrebujem, ani od nikoho iného.“

„Kto ťa tak veľmi zranil? Zabijem ho pre teba.“

Odmietavo hodila rukou. „Netreba. Už som sa o to postarala.“

Myklo mu perami. I keď bola vysoká a svalnatá ako všetky Amazonky, v porovnaní s jeho obrovskou veľkosťou je maličká. Nesiahala mu viac ako po ramená.

„Myslíš si, že si tvrdá?“

„Myslím? Keď som zabila viac vojakov ako by som mohla spočítať, bojovníkov z každej rasy Atlantídy?“ V hlase jej neznela hrdosť, len konštatovanie faktov. Možno trochu smútok. „Koľko si ich zabil ty?“

„Viac.“

Teraz sa jej pery skrútili do úsmevu.

„Máš teraz bolesti?“ spýtal sa.

„Áno.“

Stále to ale nedávala najavo ani slovom ani činom. Pomyslel si, že keby na tom boli opačne, on by klial do nebies. Nemohol si pomôcť, ale obdivoval jej silu – a bol tým zdesený. Bolestivo sebou trhol, skutočne musela v priebehu rokov veľmi trpieť. „Zdá sa, že ty a tá druhá, Delilah, ste stále zranené.“

Nola zvraštila čelo. „Kedy bola zranená.“

Takže. Delilah jej nepovedala, že ju Layel uhryzol. Chránila toho upíra? Zaujímavé. I keď pochyboval, že Layel bude za takú ochranu vďačný viac, ako bola Nola.

„Myslel som si, že bola. Moja chyba,“ bolo všetko, čo povedal.

Založila si ruky za hlavu a zahľadela sa hore k oblohe.

„Muži vždy robia chyby.“

Ten povýšenecký tón by ho inokedy dohnal na hranu, ale opäť mu pripomenula jeho sestry a tak len zakýval hlavou a zaškľabil sa. Vrátil svoju pozornosť k jej úbohej nohe.

„Hojí sa vaša rasa rýchlo?“

„Žiadne obavy, drak.“

„Nechystám sa tú informáciu použiť proti vám.“

„To len hovoríš.“

Tak nedôverčivá. „Tak prisahám.“

„Ty dávaš svojim nepriateľom informácie o tvojej rase?“

Výborný zásah.

„Teraz ale nie som tvoj nepriateľ. Sme spoluhráči, ty a ja.“ Krvácanie neprestávalo. Rana bola tak hlboká, že sa to možno ani nestane. Bez pomoci. „Zavri oči.“

„Nie.“

Prekliata ženská. Podráždene zakýval hlavou. „Tak ich nechaj otvorené, ale vedz, že to bude bolieť.“

„Čo si –“

Zhlboka nasal do seba vzduch, na chvíľu ho zadržal a potom ho vytlačil z úst von. Vzduch sa zmiešal z oranžovo zlatými plameňmi. Tie plamene jej oblizli kožu, teraz rozpaľujúc živé mäso akoby vypaľoval značku.

Nola vykríkla. „Bastard! Diablov splodenec! Kantauria riť!“

Zvuk toho mučivého výkriku sa niesol medzi stromami, napĺňal mu hlavu, prinútil ho prihrbiť sa.

„Keby bol iný spôsob, tak by som ho využil.“ Z pleca si popadol chumáč vlasov a vytisol z neho chladnú vodu, nakvapkal vodu na pľuzgiere, upokojujúc zvyšné žeravé uhlíky. „Bolesť čoskoro prejde, prisahám.“

Pokračovala v jeho preklínaní. Nedíval sa jej do tváre, obával sa, že by zahliadol slzy. A to by nebol schopný zniesť. Keď žena plakala, stával sa z neho ubľabotaný blázon, potkýnajúc sa o vlastné slová, zúfalo túžiaci ujsť. A slzy tejto silnej ženy by boli ešte horšie ako od niekoho iného.

„Budeš mať jazvy,“ povedal. „Je mi to ľúto.“

„Jazvy sú… pekné.“ Zafunela s červenými lícami. Mal podozrenie, že bola viac v rozpakoch zo svojej reakcie ako od bolesti.

Za ním zašumeli listy. Niekto sa blížil. Keď vstal, vzduchom sa niesol rev, tmavá postava letela smerom k nim. Takmer tam… Napol sa, pripravený. So zavrčaním do seba vrazili.

Zane sa mu vrhol na hrdlo, ale Brand sa uhol pästi s pazúrmi, vrazil do čeľuste tej pijavice a ten spadol na chrbát. Nedržiac sa späť, po ňom Brand skočil. Niekoľko kopnutí a úderov od upíra bolo príliš divokých a sotva ho bol schopný prišpendliť k zemi.

Nepáčilo sa mu akým spôsobom ten chlap sledoval Nolu vo vode. Temne, majetnícky. Ale skôr ako po bojovníkovi vrhol oheň – Brand zaváhal – nechcel si priznať, že sa bál tomu upírovi postaviť počas výzvy – Zane ho udrel do nosa.

Chrup.

Krv vystrekla a ozvalo sa zavytie zúrivosti a bolesti. Pijavica sa rýchlo pozviechala a strčila do Branda tak silno, že ho odhodil do stromu.

„Moja,“ zavrčal Zane, vyskočil a kopol ho do žalúdka. „Nedotýkaj sa jej. Nedotýkaj sa mňa.“

V jeho očiach bol neskrotný, zvierací lesk. Brand bol o chvíľu na nohách, naplnila ho zlosť. Vždy bol drakom, ktorý uprednostňoval mier pred vojnou, ale teraz mal podozrenie, že ani na tomto ostrove nebude mier, pokiaľ bude ten nepredvídateľný upír nažive. Brand zabudol na hrdosť, zabudol, čo by mohli povedať ostatní a vypľul po ňom prúd ohňa.

Zane sa mu obratne vyhol, uchvátil ho len jediný plameň, zapálil mu košeľu. Uskočil, zrazu vytiahol provizórnu drevenú dýku. Brand sa otočil a práve vyrašeným chvostom narazil upírovi do tváre, vytryskla krv.

Konečne úplne v dračej forme, využil svoje krídla, aby sa vzniesol do výšky a potom začal klesať, nosom k zemi.

Rýchlejšie a rýchlejšie sa rútil smerom k upírovi. Už otváral ústa aby po ňom vrhol oheň, keď zazrel, že Nola kríva k potoku. S klapnutím zavrel čeľusť a narazil do Zaneho. Prepletený sa váľali po zemi, násilne bojujúc o nadvládu.

Ostnatý konár sa mu zaboril do ramena, zraziac ho k zemi. Zasyčal. Zbadal, že sa rovnaká vec stala aj Zanemu. Obaja muži funeli, hľadeli na seba, keď sa medzi nich postavila Nola s rukami na bokoch. Tvár mala bledú, pod očami tmavé kruhy.

„Mám už teraz vašu pozornosť?“

Vrhla po nich hrôzostrašný pohľad. Aj napriek jej zoslabnutému stavu z nej v silných vlnách vyžarovala zúrivosť.

Pery mala nespokojne zovreté a ruky bojovne zovreté v päsť.

„Po prvé, ja nie som tvoja,“ povedala Zanemu. „Po druhé, dokážem sa ubrániť sama,“ povedala Brandovi. „Ak by som to nedokázala, bola by som nedôstojná svojho kmeňa. Ak by sme boli na Atlantíde, bola by som potrestaná, ak by som vám dovolila starať sa o mňa.“

„Poznám tvoju chuť,“ zavrčal Zane, čím prekvapil Branda. „Si moja.“

Musel prekvapiť aj Nolu, lebo kým sledovala upíra, zbledla ešte viac.

„Nepoznáš moju chuť. Nikdy som sa ti neodovzdala.“

„Snívala si o mne.“

Zane zo seba tie slová vypálil, akoby to boli zbrane.

Potkýnala sa dozadu a zakývala hlavou.

„Ako to môžeš vedieť?“

„Lebo –“

„Ako!“

„Lebo to neboli sny! Prišiel som k tebe včera večer a ty si ma s nadšením privítala.“

Znova ustúpila dozadu, oči rozšírené, zmätené. Pozrela zo Zaneho na Branda, z Branda na Zaneho.

„Ja – ja –“

Brand si vytrhol konár z ramena a na roztrhaný sval a kožu sa zaškľabil. Pálilo to, ale tkanivo a koža sa mu rýchlo hojilo.

„Nikdy by som ťa tie veci nenechala robiť…“ vydýchla.

„Urobila si to.“ Zane postúpil smerom k nej. „A horlivo.“

„Klamár! Nechcem ťa.“

„Chceš. Urobila si to.“

„Nie, nie. Bol to len sen.“

Brandova zúrivosť znovu vzplanula. „Priblíž sa k nej a pred tebou budem stáť ja a zabijem ťa,“ povedal upírovi.

„Ja ťa zabijem,“ opravila ho, do očí sa jej vtisli slzy. Bohovia, ten pohľad ho takmer zložil. „Možno som v sne po tebe túžila, upír, ale teraz ťa nechcem. Nemôžem.“

Zane sa zamračil, v očiach mu zažiaril zmätok.

„Ale ja nemám chuť zomrieť, keď sa ma dotkneš. To ťa robí mojou. To musí znamenať, že si darom za všetko, čo som musel vydržať.“

„Nie, to nie.“ Zohla sa, popadla ďalšiu vetvu a udrela ho ňou. „Ja nie som určená pre nikoho.“

Ten pohyb ho prekvapil – alebo si vybral, že sa ani nepohne – tak mu tŕne opäť prenikli do druhého ramena. Nevydal žiadny zvuk. Len tam stál, s oboma konármi zabodnutými do ramien.

„Nechajte ma samu,“ vyštekla Amazonka. „Obaja.“

„Nola,“ zvolal Zane.

Otočila sa na päte a krivkala preč.

„Nola!“ zakričal bojovník, zvuk sa odrážal od stromov, spôsobiac, že kŕdle vtákov sa dali na útek.

„Neopúšťaj ma ako ona. Prosím.“

Zrazu nevediac čo robiť, Brand sledoval ako si upír prekrížil ruky, chytil konáre a vytrhol ich. Pozoroval ako upír postúpil dopredu, akoby chcel dievča nasledovať, zastavil sa a vydal zo seba zvuk tak príšerný svojou intenzitou a bolesťou. Zane po tej Amazonke úprimne túžil, bol skutočne zmätený, že ho aj ona nechcela. Brandova dračia forma ustúpila, zanechávajúc ho v mužskej podobe. Nahého, jeho oblečenie bolo roztrhané na kúsky.

„Nola,“ zašepkal Zane, kým padal na kolená.

Brand pomaly, potichu ustupoval do tieňov. Jednako sa Zaneho hlava obrátila jeho smerom a ich pohľady sa zrazili. S nenávisťou.

„Nenechám ťa znova to dievča zraniť, Zane,“ povedal Brand pokojne. Pred mnohými rokmi nezachránil svoju sestru. Toto dievča bude chrániť i svojim životom.

„Neublížim jej,“ zavrčal Zane.

Brandova čeľusť sa zaťala do tvrdej línie.

„Najbližšie dni budú zaujímavé, však?“

S tým odkráčal preč, odhodlaný nájsť Nolu a po zvyšok noci ju strážiť.

Ale vedel, že medzi ním a Zanem príde k zúčtovaniu. Čoskoro. Ach, áno, čoskoro.

Čo to dopekla?

Prižmúrenými očami som sledovalaRoma miestnosťou, cez húf ľudí a – stratila som ho z dohľadu, neschopná vidieť ho z môjho výhodného miesta. Prešla chvíľa, než som ho znova zbadala. Stále sa pohyboval cez – nie, počkať. Zastal pred prsnatou blondínou a mne padla sánka pri pohľade na jeho poďme-sa-konečne-baviťreč tela.

Prsty sa mi skrútili okolo okraja stola. Blondína sa na Rome zvodne usmiala, zjavne súhlasne, dokonca prebehla svojimi prstami po ploche jeho brucha. Nemohla som si nevšimnúť, že sa od nej neodtiahol. Možno sem dnes večer priniesol radšej mňa než Lexis, pretože nechcel, aby ho jeho drahocenná Lexisvidela flirtovať s inými ženami. Hajzel. Modlila som sa k Bohu, aby moje superschopnosti obsahovali aj supersluch. Kedysi som si bola istá, že by s takouto ženou neurobil nič sexuálne. Kedysi. Ale teraz už nie. Bola som tak naštvaná na túto skutočnosť, pocítila som túžbu zavolať späť Spomienkovému Mužovi a povedať mu, aby si tie sprosté spomienky nechal. Rome si ich nezaslúžil.

S touto myšlienkou, som takmer cítila, ako sa túženie Zlodeja spomienok po mne naťahuje cez priestor medzi nami... jeho túžba dať mi všetko... dožadujúc sa viac...

Kde bol? Sledoval ma do Colorada? Pristihla som sa, ako sa obzerám okolo klubu akoby som ho mohla zachytiť očami.

Čašníčka prešla vedľa mňa a ja som zvolala: „Pani, rada by som-“

Ani sa na mňa nepozrela.

Položila drinky, s ktorými balansovala na svojom podnose na ďalší stôl, mužskí príjemcovia sa na ne dychtivo vrhli. Vtipkovali a smiali sa a očividne boli pripití. Jeden z nich ju dokonca uštipol za zadok. Vrhla po ňom úškrn, ktorý popieral podráždený lesk v jej očiach. Keď s nimi skončila, znova sa vybrala mojím smerom.

„Prepáčte. Dala by som-“

Znova sa neobťažovala ani jediným pohľadom na mňa. Možnože karma ma oneskorene trestala za to, že som bola menej než starostlivé dievča – servírka – v starých časoch v Utópia Café. Alebo možno čašníčkam bolo prikázané, aby odpovedala iba mužom. To dávalo zmysel. Nenávidela som to, ale hodila sa to do tohto muži-sú-nadradení klubu. Zauvažovala som, koľko z týchto mužov by sa cítilo nadradene, zatiaľ čo by sa zvíjali pod horúčavou z môjho ohňa.

Ale no tak, Belle. Ty nie si násilná povaha. Neužívaš si robenie zlých vecí. Čo by na to povedala tvoja matka?

Plecia mi poklesli. Hlas môjho otca neustále vpadal do mojej hlavy v tých najdivnejších chvíľach. Vôbec to nebolo fér. Vedel, ako na mňa zapôsobiť, ako ma zahanbiť, aby som sa správala lepšie. Jedna vec bola ublížiť niekomu, aby bol zachránený niekto milovaný, ale druhá bola, urobiť to čisto z nevraživosti.

„Hej, kočka. Ešte nikdy sme ťa tu predtým nevideli,“ ozval sa mužský hlas.

V ďalšej chvíli si ku mne prisadol usmievajúci mladík okolo dvadsiatky, s rozkošnými štenacími očami a jamkami na lícach. Voňal po drahej kolínskej – a sexe.

Nakrčila som nos. „Som zadaná,“ povedala som. Myslím.

„Kým? Mne nepripadáš ako zadaná.“

Hlas bol identický, ako ten prvý, ktorý prehovoril, ale prišiel z mojej druhej strany. Rýchlo som obrátila svoju pozornosť – a zistila som, že hľadím do rovnakej tváre, do akej som hľadela pred chvíľkou. Ďalšie obrátenie sa – ten prvý chlapík tam stále bol. Takže dvojičky. Jediný rozdiel bol, že chlapík číslo jedna mal vedľa pravého oka tri pehy, akoby polmesiac. Chlapík číslo dva nemal.

„Čože?“ opýtala som sa, stratiac niť rozhovoru.

Obaja muži sa zasmiali. „Čia si žena?“ opýtal sa ten druhý.

„Och. Hm, patrím Deltovi.“ To je meno, ktoré použil Rome, aby sa dostal dovnútra, takže je to jediné meno, ktoré musím použiť v súvislosti s ním. Nepovedal mi, aby som to urobila, ale radšej byť opatrný, než to potom ľutovať. Nechcela som odvrátiť svoju pozornosť od mojich nepozvaných hostí, ale na sekundu som to urobila, hľadajúc Rome. On a tá blondína už nestáli pri stene. Vlastne, pokiaľ išlo o mňa, mohla som pokojne povedať, že boli preč úplne. Zaťala som zuby.

„Delta? Nikdy som o ňom nepočul. Chceš, aby sme sa s ním o teba pobili?“ opýtal sa ďalší hlas. Bol rovnaký ako dva predchádzajúce. Zalapala som po dychu, keď som zbadala tretiu známu tvár: rovnaké štenacie oči, rovnaké jamky na lícach. Tak teda trojičky. Nikdy predtým som sa nestretla s trojičkami. Tak ako aj druhý, aj tomu chýbal pehavý polmesiac.

„Nie,“ odpovedala som. Doparoma, obkľúčili ma. Neboli veľkí a svalnatí, mali priemernú váhu, boli štíhli. Ale aj tak. Traja proti jednej, to nebolo príliš dobré, keď tou jednou som bola ja.

Počkať. Máš schopnosti, hlupáčik. Si sila, s ktorou treba počítať. Och, áno. Nenávidela som, že som si to musela stále pripomínať.

„Koho to tu máme?“ opýtal sa štvrtý hlas.

To nie je možné. Proste to nie je možné. Ale bol tam, presná kópia tých ostatných. Ani on nemal pehy. Všetci mali na sebe oblečené rovnakú bielu košeľu, rovnaké džínsy. A všetci štyria boli natlačení na mňa okolo stola.

Začali sa mi potiť dlane. Čo znamenalo, že moje srdce začalo prudko biť a krv mi zhustla. Nechcela som primraziť týchto mužov k stolu. To by ku mne pritiahlo neželanú pozornosť.

„Džentlmeni, nechcem byť drzá, ale, uh, mohli by ste... odísť?“ nepohodlne som sa pomrvila, zaškľabila som sa, keď som sa obtrela o jedného zo štvorčiat. „Čakám, že sa môj spoločník každú chvíľu vráti. Dosť sa mračí, keď ma vidí, ako sa rozprávam s inými mužmi. A keď hovorím mračenie, mám mysli zabíjanie.“ Inokedy by ma takéto vyhlásenie prinútilo, prikrčiť sa. A bola by som pozrela na ktorékoľvek dievča, ktoré by tú vetu povedalo, mysliac si, že by potrebovala nového chlapa. Ale teraz som nevedela, ako rýchlo mám tie slová vysloviť.

„Och, neposielaj nás preč,“ trucoval ten s pehami.

„My sa chceme iba hrať,“ povedal druhý.

„Budeš sa baviť, sľubujeme.“

„Ešte si sa nestretla s našimi ostatnými bratmi.“

Bol tu aj piaty? Šiesty? Dobrý Bože. „Koľko vás tu je?“

„Jedenásť,“ odpovedali zároveň.

Oči mi takmer vypadli z jamôk. „Z jedného vrhu?“

„Mňau,“ povedal jeden.

„Samozrejme,“ odpovedal druhý.

Neveriacky som pokrútila hlavou. „Robíte si srandu, však?“ Museli si robiť srandu. Ale v tomto svete... možno ani nie. Všetci štyria pokrútili hlavami. „Ale ako vás mala vaša matka? To by väčšinu žien zabilo. Ak len nie ste bábätká zo skúmavky?“ Možno narástli v skúmavkách? Hej, je to možné. Alebo nie?

Teraz všetci štyria vybuchli smiechom.

„Vidíš, už teraz sa bavíme,“ povedala Trojka.

Štvorka si spokojne pošúchala dlane. „Milujem, keď niekto prinesie nový vzduch do nášho krúžku.“

„Bábätká zo skúmavky. Rozkošné.“

„Vyzeráš, že by si potrebovala drink,“ ozval sa opäť známy hlas. Päťka sa práve objavila. Pokynul na čašníčku. Tentoraz neváhala pribehnúť k môjmu stolu. Jej nahé prsia sa hojdali, zatiaľ čo sa objednávalo jedno kolo tequily.

„A urob si aj jednu pre seba,“ povedala Štvorka. Usmiala sa na neho a potom odišla.

Zatlieskala som rukami, aby som upútala pozornosť všetkých. „Niekto mi, prosím, vysvetlite, ako vás môže byť jedenásť.“ Nezabudla som, ako ľahko odviedli pozornosť od otázky.

Brat oproti mne sa uškrnul – a zmizol. So zalapaním po dychu som obrátila svoju pozornosť. Usmial sa - a zmizol. Stuhla som, znova presunula pozornosť. Brat po mojej ľavici sa usmial – a zmizol.

Čo – to – má – dopekla – znamenať? Kúzlo? Ilúzia? Ale ja som ich videla a počula všetkých. Len brat v strede, ten s pehami, zostal. Aj on sa usmial, ale nezmizol.

„Ako ste to urobili?“ vydýchla som.

Než stihol odpovedať, prišla čašníčka s našimi nápojmi. Ani trochu sa nezdala byť prekvapená, že viac ako polovica osadenstva pri stole je fuč. Pokojne položila poháre na vrch stola, jeden sama vypila, poťapkala posledného brata pri stole po hlave a odkráčala vziať objednávku niekoho iného.

Môj nepozvaný hosť prisunul pohár mojím smerom a sám vypil ten svoj. Vzala som si ho, ale nevypila som ho. „Sme rôzni ľudia,“ povedal, búchajúc svojím pohárom o stôl, „ale sme uväznení v jednom tele. Dáva to zmysel?“

Nie. „Samozrejme.“

So smiechom sa bratia objavili okolo stola, jeden po druhom, dokým tu nebol celý jedenásťčlenný tím. Čo bolo toto za schopnosť?

„Takto sme sa narodili. Jedenásť myslí s jednom tele, hoci máme dovolené, aby sme sa objavili a pohrali sa všetci naraz. Teraz pi,“ povedala Šestka, zodvihnúc mi pohár k perám.

„Vážne by som nemala.“ Ale olízala som okraj a pozorne som si obzrela tú tekutinu. Ak to nevypijem, budem vyzerať ako prudérna osoba a chalani zrejme odídu. Ak ma nechajú na pokoji, nebudem schopná ich vypočuť tak, ako by to urobil dobrý agent.

Vypočuť ich... áno! Presne to som potrebovala urobiť. Sedieť tu a vyzerať ako, no, šľapka, nebolo práve správanie dobrého agenta. Narozdiel od Roma, ktorý ma odkopol, aby si mohol pokecať s nejakou hlúpou blondínou, ja budem dobrým agentom.

„No ták.“ Osmička. „Ty vieš, že to chceš. Všetky pohodové decká to robia.“ Znova sa zasmiali.

„Nuž...“ Jeden panák by ma nemal zničiť. Aspoň to som vedela. Ale napriek tomu...

„Nekaz zábavu.“

Rome mi možno povedal, aby som toto nerobila, ale niekedy, aby sa dosiahli výsledky, pravidlá sa museli porušiť. „Dobre teda,“ povedala som. „V poriadku.“

Povzbudzovali ma, zatiaľ čo ja som pila. Tequila mi popálila hrdlo a usadila sa mi v žalúdku ako olovo. Jedla som večeru? Nemyslím si, a možno to tak bolo dobre, nechcela som zvracať. Našťastie však to pálenie prestalo a olovo sa premenilo na želatínu.

„To bolo dobré,“ povedala som s kašľom. Ďalšie povzbudzovanie,

„Ako sa voláš?“ opýtala sa Desiatka.

„Vipera,“ odpovedala som. Rome mi nedal meno, ktoré by som mala používať, a ja som nechcela povedať pravdu, ale ani som nechcela klamať a nechcela som riskovať, že nebudem reagovať, keď ma oslovia.

„Pecka. Takže si menič. Ukáž nám to!“

Pokrútila som hlavou, okúsiac chvíľkovú závrať. „Nie som menič.“

Jedenásť zamračení privítalo moje prehlásenie. „Tak čo si?“

Doriti. Tak teraz ma dostali. „Dievča na potešenie,“ povedala som s úsmevom.

Zaznelo ďalšie kolo smiechu, presne ako som dúfala. Dokonca sa pobúchali po chrbtoch a tlesli si, ako keby vedeli, že si vybrali to správne dievča. Dobre. Mám ich tam, kde som ich chcela mať. Však? Pretože som potrebovala... čo? Potrebovala som... Doriti! Nevedela som si spomenúť. A pýtať sa tieto otázky samej seba bolo –

Otázky! Áno, to bolo ono. Chcela som ich vypočuť. „Takže. Chodíte sem často, chalani?“ oprela som sa lakťami o stôl, dúfajúc, že vyzerám ako zaujaté obecenstvo, a nie ako opitá štetka, ako som začínala mať obavy.

„Každý víkend,“ odpovedala Jedenástka, „Teraz hovorme o tebe, Dievča na potešenie. Povedz nám o tvojom chlapovi. Ako dlho ste spolu?“

„Nie dlho,“ povedala som, odmietajúc tak číslo. Aj keď naša známosť bola ako víchrica, mala som pocit, akoby trvala celú večnosť.

„Miluješ ho? Miluje on teba?“

Aby som nemusela odpovedať, zodvihla som jeden zo stále plných pohárov a predstierala som, že pijem. Ostatní, nechceli byť pozadu, hodili do seba svoje panáky a objednali ďalšie kolo. Ako čakali, rozprávali sa medzi sebou a ja som bola zabudnutá – aj keď som stále bola témou ich rozhovoru, spolu s čašníčkou a každou ďalšou ženou tu.

„Je sexy.“

„Išiel by do nej.“

„A čo ona?“

Začínala sa mi točiť hlava od toho, ako som prechádzala pohľadom z jedného na druhého. Párkrát ma ich vtipkovanie prinútilo hlasne sa zasmiať a uvedomila som si, že ich mám rada. Dokonca mi pripomínali malého Tannera. Dvojka nazvala Štvorku zbabelcom a vyzvala ho, aby požiadal čašnícku, aby mu ho vyfajčila. Šestka spustila za hrsť mincí na zem, a zohla sa, aby „ich pozbierala“, ale využil to vo svoj prospech, aby sa mohol pozrieť žene pod sukňu. Napriek ich vyvádzaniu, som na nich nevidela nič hrozivé – ale na druhej strane, buďme úprimní, nie vždy som bola dobrý odhadca charakteru.

„Okej, stop,“ ozvala som sa, a všetci sa obrátili na mňa. „Nemôžem na vás myslieť ako Jednotka, Dvojka, Trojka, a tak ďalej. Ako sa voláte?“

„Matúš, Marek, Lukáš, Ján, Skutok, Rím, Korint, Slávnosť, Efezián, Filip a Chrumka.“ Ako boli vyslovované ich mená, postupne dvíhali ruky. Nikdy si ich všetkých nezapamätám. V poriadku. Vrátim sa k číslam.

Pokrčila som čelo pri jednej veci, ktorá mi nesedela. Všetko to boli biblické mená, okrem jedného. „Prečo Chrumka?“

Chlapík oproti mne sa naklonil dopredu, svetlo zo sviečky mu hladilo tvár. Nevšimla som nič iné, čo by ho odlíšilo od ostatných. Rovnaké štenacie oči, rovnaká pekná tvár. „To je zvuk, ktorý vydávajú kosti, keď ich lámem.“

Au. Moje vlastné kosti ma začali bolieť zo súcitu k obetiam. „Takže to robíš často? To lámanie kostí?“

Usmial sa. „Robil som si žarty. Iba jem až príliš veľa chrumkavých tyčiniek.“

„Tak teda späť k tomu chlapovi, s ktorým si tu. Delta. Aký má problém?“ opýtala sa Osmička.

Doparoma. Chcela som im ukázať, kto tu koho vypočúva pri tomto stole, ale namiesto toho som bola prinútená usmiať sa. „Jeho?“ Mávla som pohŕdavo rukou vo vzduchu, modliac sa, aby ten búšiaci pulz na krku neprezradil moju nervozitu. „Pravda je, že ho využívam na sex, dokým si nenájdem riadneho priateľa.“ Wow. To bolo tak blízko k pravde, že sa mi chcelo smiať. Alebo plakať.

Všetci jedenásti sa naklonili dopredu ku stolu.

Deviatka povedala: „Len pokračuj!“

Šestka dodala: „Akékoľvek dievča, ktoré využíva chlapa na sex, je dievča, ktoré chcem poznať lepšie.“

Môj pohľad preskakoval z jedného na druhého. Och, Bože. Točila sa mi hlava. Bolo potrebné vedomé úsilie, aby som si vytvorila obrázok Codyho v mojej mysli. Nemôže bolieť použiť jeho tvár, keďže som hľadala jeho. „Môj skutočný priateľ má biele vlasy a totálne vražedné strieborno-fialové oči.“ A pridala som aj zachvenie, aby to dobre vyzeralo. „On sa-“

„Priatelí s CandaceBright a randí s jej sestrou,“ prerušila ma Dvojka a tiež sa zachvel. „Pobozkaj ho na rozlúčku, srdiečko. Nevráti sa k tebe.“

„Nie v jednom kuse,“ dodala Päťka. „Počul som, že posledný chlapík, ktorý urobil to isté, skončil ako schránka bez života, keď s ním dievčatá skončili.“

„Čože!“ Narovnala som sa, môj chrbát rovný ako tabuľa. „Videli ste ho?“ S Púštnym Dievčaťom/CandaceBright? Konečne moja noc začínala prinášať ovocie.

Jednotka prikývla. „Volá sa Cody a ovláda tú vec s elektrinou? Nuž, nedávno začal pracovať pre spoločnosť Big Rocky, kde pracujeme, a Candace, naša šéfka, si ho hneď všimla.“

Cody, hej? Používa svoje riadne meno, aj keď v jeho správe hovoril, že ide do utajenej akcie. Myslím, že si mohol zmeniť svoje priezvisko, ale koľko elektrofilikov sa volalo Cody? Veľa nie. Podľa mňa len jeden. S tým malým kúskom informácie, Candace by poľahky mohla zistiť, že Cody pracuje pre PSI. Ak sa to stalo...

„Candace si ho zavolala do svojej kancelárie na súkromné stretnutie. Potom odišla a objavila sa jej sestra. Aj oni si dali súkromné stretnutie. Ale ich stretnutie netrvalo len hodinu, ak vieš na čo narážam.“

Pri tomto som sa musela zamračiť. Jedna otázka bola zodpovedaná. Candace vydávala Púštne Dievča za svoju „sestru“. „Tak kde je táto CandaceBright? Kde je jej sestra? Pobijem sa s oboma. Je to môj muž, a ja sa nevzdávam toho, čo je moje.“ Lekcia, ktorú sa Lexis vážne musí už naučiť, pomyslela som si temne.

Z ničoho nič sa dvaja chalani vyparili. „Ver mi,“ ozvala sa Štvorka, poťapkajúc ma po pleci, „tie dve prinášajú problémy. Nezapleť sa s nimi. Zabudni, že si mala chlapa.“ Ďalší traja zmizli.

To sa tak báli tej ženy? „Hej, neodchádzajte! Mám ďalšie otázky.“ Ďalší sa vyparil.

Číslo Jedna sa priklonil ku mne, tie pehy sa zdali byť tmavšie ako predtým. „Stretnime sa v hoteli Holland. Objednám izbu. Ty sa len ukáž o deviatej zajtra večer a na recepcii sa pýtaj na Matúša Brooksa. Možno ti viem pomôcť.“

„Ale ja-“

„Ale uisti sa, že sa zbavíš svojej sexuálnej bábky. Ak príde on, nič ti nepoviem.“ S tým sa postavil. Aj zvyšok chalanov zmizol. Alebo skôr, postavili sa a vošli do tela Jednotky.

Bez toho, aby ma obklopovali, som odrazu mala zreteľný výhľad na Roma. Prikráčal ku môjmu stolu a zahľadel sa na mňa. Jednotka ho zbadala a rýchlo sa zdekovala. Neospravedlňovala som sa, nevysvetľovala som svoje činy. A on sa nezačal okamžite dožadovať, s kým som sa to zhovárala. Pretože ho to netrápilo? Neposlúchla som jeho rozkazy, koniec koncov. „Kde máš svoju blondínu?“

Vyceril na mňa svoje zuby, zatiaľ čo sa usádzal vedľa mňa na sedadlo. Vlasy mal rozstrapatené, všimla som si, a jeho oblečenie bolo pokrčené.

Zalapala som po dychu. „Ty si-“

„Nie,“ vyštekol. „Nič som neurobil. Ty si... pila?“ To posledné znelo neveriacky.

„Áno. Podľahla som nátlaku okolia, čo ti mám povedať?“

„Na začiatok, že to ľutuješ.“ Pošúchal si rukou tvár.

„Ja nie som tá, ktorá odbehla sa bozkávať so ženským robotom. Akú ma vlastne schopnosť? Dokáže vyvolať sexuálnu kómu?“

Prebodol ma tvrdým pohľadom. „Je to zamestnankyňa v Big Rocky. Nabúral som sa do ich záznamov o zamestnancoch a spoznal som ju podľa fotky. Trochu som s ňou flirtoval, naznačil jej, že potrebujem prácu, ale nedokázal som ju prinútiť, aby mi prezradila nejaké detaily, čo sa deje na veliteľstve Big Rocky, alebo akú rolu tam hrá Púštne Dievča.“

„Možno nedokázala rozprávať s tvojím jazykom v jej hrdle,“ navrhla som nápomocne.

„Nič sa nestalo.“ Odvrátil sa odo mňa, so zaťatou sánkou. „Máš moje slovo.“

„Hej, jasné. Pozri sa na seba! Vyzeráš ako z plagátu s názvom Muž, ktorý sa práve bozkával.“

„Mala svoje ruky na mne, to nemôžem poprieť. Ale nedovolil som, aby to niekam viedlo.“

„Hej. Jasné,“ zopakovala som.

„Pozri, ak to musíš vedieť, ty si jediná žena, pri ktorej stvrdnem. A šaliem z toho! Prečo asi som ťa tu nechal, keď som sa išiel s ňou pozhovárať? Bolo by jasné, že ma priťahuješ ty.“

„Čo len povieš,“ povedala som, ale myslela si: ďakujem ti Bože. Je môj, je môj, je môj.

„Doparoma, celý tento večer bol stratou času.“

„Nie, nebol. Zatiaľ čo ty si strácal čas s blondínou, ja som zistila, že Cody údajne chodí s Púštnym Dievčaťom. Ale používa svoje riadne meno. Prečo by to robil? Každopádne, všimla si ho v práci a rozhodla sa, že sa jej páčilo, čo videla. Och a Candace vyhlasuje, že Púštne Dievča je jej sestra.“

Romova pozornosť sa prudko obrátila na mňa. „Odkiaľ vieš toto všetko? Od tých mužov, s ktorými si sa rozprávala? Od tých mužov, ktorých si mala poslať preč?“

Takmer som sa usmiala. Žiarlivosť mu nádherne pristala. „Správne. Od tých mužov. Ty nie si jediný, ktorý môže flirtovať, aby získal informácie.“

Prižmúril oči, ale odignoroval ten úškľabok. „Keď ide agent do utajenia, kde je sám sebou, chce, aby jeho cieľ vedel, kto je, aby mohol predstierať, že prešiel na druhú stranu.“

Ach. Vynikajúca stratégia. Ako veliteľ si privlastním celú slávu.

„Zistila sa niečo iné?“ opýtal sa.

„Len to, že dokážem vypáčiť informáciu z človeka lepšie ako ty.“

Postupne mu jeho tvrdé črty zmäkli. „Vtipné.“

„A napriek tomu pravdivé. Tí chalani sa so mnou chcú stretnúť. Osamote. Hovoria, že mi môžu pomôcť.“

„Ty sa s nimi nestretneš osamote.“

„Och Bože.“

Povzdych. „Čo s tebou budem robiť?“

Možno to bol alkohol, ale počula som, ako hovorím: „Jednu vec by som vedela.“

Romove nozdry zaplápolali, zreničky sa rozšírili. Ale namiesto toho, aby sa naklonil ku mne a pobozkal ma, postavil sa na nohy, ťahajúc ma so sebou. „Pokúšaš sa, zviesť ma? Nuž, tvoje načasovanie je dosť na hovno, vieš to? Budem ťa mať. Už som ťa varoval. Ale keď ťa raz budem mať, ani jeden z nás nevyjde z postele hodne dlho. Čo znamená, že budeme musieť počkať, kým sa prípad nevyrieši. Takže sa poďme zamiešať do davu, ako sme to pôvodne plánovali, a možno ešte niečo zistíme.“

Layel nevedel čo robiť.

Mal Delilah v náručí. Krvilačné žraloky a morskí muži okolo nich plávali a výbušný Tagart lietal nad nimi, vrhajúc na vodu žeravý oheň. Každý z nich chcel kúsok z Layela.

Žiaľ, Amazonka bola chytená v krížovej paľbe.

Niekoľkokrát sa pokúsil dostať nad hladinu – len aby sa stretol s ďalšími plameňmi. Teraz boli s Delilah znovu pod vodou, strkali do nich oštepmi, zabárali do nich zuby. Strácala vedomie a naposledy jej chvíľu trvalo, kým sa prebrala. Bude v poriadku? Nevedel. Čo vedel bolo, že potrebuje vzduch. Čo najskôr.

Kopol do tváre morského muža a prebojovával sa na hladinu, silno Delilah stískal nos, aby jej zabránil nadýchnuť sa slanej vody. Ako vynoril hlavu nad hladinu, uvoľnil jej tvár, nasal do seba vzduch a vďakabohu ona urobila to isté. Ak by to neurobila, tak by jej potom čo by opäť klesli dolu, dal každú molekulu z vlastných pľúc.

Ďalší prúd ohňa. Rýchlo uskočil a sotva sa vyhol kontaktu. Cez to všetko Layel vedel, na koho za toto všetko zvaliť vinu. Delilah bola slabá len kvôli nemu. Nemu. Bola ženou, ktorá bola na svoje schopnosti hrdá, ale jeho činy ju zmenili na bezbrannú slečinku.

Bol schopný sa preniesť na pláž, ale nebol toho schopný aj s Delilah. On bol tiež slabý. Bez neho by klesla dolu, bola zožraná, dobodaná a popálená. Zomrela by, ako Susan.

Susan. V hlave znovu počul krik svojej družky, drakov, ktorý ju zneužívali tým najhorším možným spôsobom. Niečo v ňom sa chcelo pred tými výkrikmi prikrčiť, konečne sa im vzdať. Ale tak ako aj predtým, pomyslenie na Delilahine pridusené stony uspokojenia ho držali sústredeného, schopného odraziť protivníkov.

Delilah. Čo má robiť? Ako ju zachrániť? Pre niekoľkými dňami by ju mohol skutočne opustiť a zachrániť. Koniec koncov, bol zabijak, nie spasiteľ.

Dnes, v tejto chvíli, nechcel zachrániť len sám seba. Nechcel svoj život uprednostniť pred iným. Delilahin život bol cennejší ako jeho vlastný.

Valil sa na neho ďalší oheň, ale tentoraz bol príliš pomalý a zasiahol mu rameno, spáliac mu kožu a polovicu vlasov. Vznášal sa okolo neho kúdol čierneho dymu. Po prvý raz netúžil po odplate. Nestaral sa, že Tagart dýcha ten istý vzduch ako on, nestaral sa, že bol nažive.

Delilah bola všetkým, na čom mu záležalo. Dýchala? Nevychádzal z nej žiadny zvuk. Bola nehybná, ako mŕtva. Do pekla! Už toho veľa nevydrží.

Niečo sa mu ostro zarezalo do nohy. Žralok. Kopol ho druhou nohou, čím tvora odstrčil preč a ponoril sa práve keď prišla ďalšia spŕška ohňa. V temnej tekutine otvoril oči, uvidel vyškereného morského muža, ako uchopil Delilah okolo drieku, pokúšajúc sa mu ju vytrhnúť. Rozzúrene okolo nej ovinul nohy. Z jednej sa valila karmínová tekutina a vírila okolo nich.

Morský muž sa prestal škeriť a trhol. „Moja!“

Layel dokázal zachytiť hlas rybieho muža a ťahal ho dopredu, telo ľahko rozrážalo vodu. Schmatol ho pod krkom. Morský muž sebou mykal a chvostom udrel Delilah.

Konečne otvorila oči.

Okamžite okolo seba začala mlátiť, výraz plný paniky. Snažila sa mu vytrhnúť a vyplávať k ohňu nad hladinou. I keď bolo ťažké ju udržať a zároveň bojovať s dotieravcom, dokázal to, príliš zúfalý, aby robil niečo iné.

Morský muž sebou mlátil tak divoko, že sa im pod nohami vytvoril vír. Až keď tvor ochabol, Layel ho pustil a sledoval ako klesá hlbšie… a hlbšie…

Vynoril sa ďalší žralok.

Layel ovinul ruku okolo hrude Delilah, chytil ju pod prsiami a tvrdo ju prirazil k sebe. Pri tom kontakte znehybnela. Nevzpierala sa, akoby ho spoznala. Zatiaľ sa žralok otočil a rútil sa k nim, tlamu otvorenú, zuby žiariace, ona ho kopla do vrchnej časti papule. Ten rýchlo odplával.

A potom Delilah zmizla a Layel držal len vodu. Divoko začal prehľadávať tmavú kvapalinu… Žralok do neho vrazil odzadu a on sa otočil. Skočil po ňom ďalší morský muž, Layel ho odrazil.

Kde, u Háda, bola Delilah? Ako takto mohla zmiznúť. Len bohovia mohli – bohovia, uvedomil si. Poprava. Zareval do vody, prehnal sa ním strach. Strach a panika, nasledovaná šokom z vedomia, ako veľmi mu na nej záležalo. Ale bolo to tak. Záležalo a on to už nemôže popierať. Ani to nechcel.

Delilah nemôže byť zvolená. Zabitá. Jej spoluhráčom sa nepáčil jej vzťah k nemu. Layel už v mori nemárnil viac času. V mysli si predstavil praskajúci oheň, mesačné svetlo, skaly a mach. V ďalšom okamihu tam bol, oceán sa stal len vzdialenou spomienkou. Zrútil sa, zrazu nebol schopný udržať svoju vlastnú váhu. Jeho sila – bola preč. Všetky končatiny sa mu triasli tak silno, že by nebol prekvapený, keby spôsobil nejaký druh zemetrasenia.

Delilah. Musím ju nájsť. Sotva vládal zdvihnúť hlavu. Očami blúdil po okolí. Boli tam skaly, mach, kruh, v ktorom kedysi praskal oheň, ale žiadny ľudia. Nie, počkať. Boli tam ľudia. Jeho tím. Nie tá, ktorú hľadal. Vyšli spoza neďalekých kríkov, zmätene sa mračiac kým sa obzerali okolo seba.

„… vyzvaní sem,“ povedal niekto. „Prečo sme späť pri kruhu? Vyhrali sme. Náš tím vydržal najdlhšie.“

„Možno kvôli našej výhre?“ ozval sa niekto ďalší. „Možno sem musíme prísť po každej výzve, či už vyhráme alebo nie.“

Do čerta! Kam bohovia vzali Delilah? Bezmocnosť Layelovi ťažko doľahla na ramená, nemal na to žiadnu odpoveď. Mysli, mysli! Je preč z ostrova? Späť na Atlantíde? Nie, nie. Je niekde tu, musí byť.

„Určite je to tak,“ pokračovali v rozhovore, rozptyľujúc jeho zmätenú myseľ.

„Nemôžem čakať!“

„Zaujímalo by ma, kto z druhého tímu bude popravený.“

„Drahý bohovia. Pozrite!“

Ozvalo sa zalapanie po dychu, vzrušené výkriky a potom zvuk štrngania príborov o taniere.

Layel vzhliadol. Tam, miesto ohňa sa nachádzal stôl, do výšky naskladaný jedlom. Vôňa sladkostí a korenia k nemu zaviali, kým sa jeho spoluhráči začali napchávať.

Delilah. Iste tu niekde boli. Niekde. Layel ju chcel nájsť, vidieť ju, ubezpečiť sa, že je v poriadku. Musí si byť istý, že nebola vybraná na popravu.

Čo by urobil, keby to tak bolo, nevedel. Vedel len to, že je to jeho chyba. Kvôli jej… vzťahu k nemu. Vzťah, áno. Nie len spojenectvo, ako si myslel už skôr, ale skutočný vzťah. Nemohol to poprieť. Už nikdy viac. Vyhľadávali sa navzájom. Každý chcel od toho druhého niečo iné – krv, vášeň. Chovali sa k sebe dôverne. Rozprávali sa, delili sa, dávali jeden na druhého pozor.

Zadychčaný, krvácajúci sa vytiahol na nohy. Zakolísal sa rovnako ako Delilah počas státia na pilieri. Zakopol a musel sa zachytiť stromu. Nádych, výdych.

Zavetril, zrazu nenávidel ten pach jedla, pretože presycoval všetko v okolí, blokujúc Delilahinu vôňu. Nie, počkať! Znova zavetril, zachytil náznak jej prirodzenej vône – ženskej, silnej, ľúbeznej – a prinútil svoje ťažké nohy k pohybu. Každý jeden krok bol pre neho agóniou.

Kým sa prepletal révou s hrubými koreňmi a okolo zvierat, ktoré sa pred ním obvykle skrývali, prešla celá večnosť. Prasce, vtáci, akýsi druh mačkovitej šelmy. Zvedavo ho sledovali, akoby si uvedomovali, že je príliš slabý, aby ich zranil.

Prečo to robíš? Prečo sa staráš? To je zlé. Nemal žiadne odpovede, dokonca nad nimi nechcel ani premýšľať.

Konečne začul zvuk praskajúceho ohňa, takmer mohol cítiť jeho teplo. Zastal, pred očami sa mu mihali čierne bodky. Nieslo sa k nemu reptanie.

„…budeme si musieť vybrať.“

„Ale koho?“

„Najslabšieho alebo zradcu?“

Dostal sa bližšie, prikrčil sa ako najviac mohol a vzhľadom k jeho stavu radšej ostane pred bohmi neviditeľný. Konáre pokryté listami mu blokovali cestu. Odtisol ich bokom – stále potichu – a potom sa zadíval priamo na Delilah.

Srdce sa mu zastavilo. Svet spomalil. Bola premočená ako on, tá trocha oblečenia čo nosila k nej priliehalo ako druhá koža. Telo mala dorezané a pomliaždené, takže vyzerala, akoby sa vrátila z divokého boja – a prehrala. Ale bola hore. Živá. Triasla sa. A bol to ten najkrajší pohľad, aký kedy videl. Dokonca sa nedala porovnať ani so Susan a on cítil, že už aj to pomyslenie je hrozné.

Zviazala si vlasy na temene. Niekoľko tvrdošijných pramienkov ale odmietalo zostať na mieste a vinuli sa jej okolo spánkov na ramená. Tagart sedel vedľa nej, teraz už v ľudskej forme. Niekto mu dal zrejme nohavice, takže aspoň jeho mužné časti boli zakryté. Nohavice boli veľmi tesné, objímali mu svalnaté stehná.

Ten bastard sa načiahol a zahákol jej jeden z pramienkov za ucho, medzitým jej hánkami prešiel po líci. Layelovi sa zovrel žalúdok, prevalila sa ním zúrivosť.

Delilah rozhnevane draka pleskla po ruke a to Tagartovi zachránilo život. Zatiaľ. Layel sa trochu uvoľnil.

Tagart sa zamračil a niečo jej pošepkal – Layel tie slová nedokázal zachytiť.

„K akému rozhodnutiu ste dospeli?“ spýtal sa zrazu nadpozemský hlas. Príkry, akoby brúsený oceľou. „A nemyslite si, že budete žobrať o milosť ako predtým. Nemá to cenu. Nie pre vás. Mali ste len stáť na jednom mieste a ukázať svoju vytrvalosť. Ale aj v tom ste zlyhali, každý jeden z vás, nechali ste sa rozptýliť, zabúdajúc na dôsledky, ktoré ste nikdy nemali spustiť zo zreteľa. Ak by jeden z vás vydržal aspoň o minútu dlhšie, boli by ste vyhrali.“

Všetci sediaci okolo ohňa stuhli. Plamene vystúpili vyššie, miešali sa, vírili, takmer zúrivo, potom sa sformovali do ohromujúco vysokého tela, muža so širokou hruďou.

„Mohli by sme dostať ešte aspoň trochu času, aby sme sa dohodli?“ Spýtala sa Delilah cez drkotajúce zuby.

„Nie,“ zaznela ostrá odpoveď. „Nezaslúžili ste si to.“

„Potom myslím, že sme pripravení.“ Zatvorila oči, otvorila ich a črty jej naplnilo odhodlanie. Layel túžil okolo nej ovinúť ruky, pritisnúť ju k sebe, naplniť ju svojim teplom. Držať ju v bezpečí.

„Moja voľba je démon. Spadol ako prvý.“

„Ja tiež,“ povedal Tagart a po Delilah strelil ostrým pohľadom.

Zmienený démon na nich zasyčal. „Ja volím Delilah,“ povedal, rohy mal ostré a trblietali sa jedom. „Najskôr som plánoval vybrať upíra, ale práve som zmenil názor.“

Layel zaťal ruky do pästí. Sľúbil démonov Zanemu, ale tohto by si mohol zobrať na starosť sám. Alebo možno aj nie.

Zane sa otočil a radostne vyhlásil, „Moja voľba je démon.“

„Ja volím Amazonku,“ ozval sa kentaur.

„To sú tri hlasy pre démona a dva pre Amazonku,“ povedal boh dramaticky, akoby dnes každý zabudol počítať. „Tesné, skutočne. Formorian, koho si zvolíš ty?“

Jednoruký a jednonohý tvor sa zahľadel na svojich spoluhráčov. Jeho malé, ľahučké krídla sa trepotali v nepravidelnom rytme ako aj jeho myseľ. Démon, alebo Amazonka. Layel svoju pozornosť opäť upriamil na Delilah. Bola stuhnutá, bez emócií. Čakala a očakávala. Myslela si, že zomrie.

Túžba držať ju zosilnela, keď uprel pohľad na draka, ktorý sa ho len pred chvíľou pokúšal zabiť. Bojovník práve zazeral na formoriana s vraždou vpísanou v jeho zlatých očiach, pokojný rozkaz aby hlasoval tak, ako si Tagart myslel, že by mal. Alebo bolestivo zomrieť. Irónia, pomyslel si, ešte bude tomu drakovi vďačný.

Formorian počuteľne prehltol, inokedy zdravo červenú tvár mal bledú. „Démon. Volím démona.“

Presne ako volili démona i ostatní.

„Nie, prosím nie,“ kričal démon, zakýval hlavou. „Nerobte to. Som silný. Dovediem vás k víťazstvu.“

„Dosť. Verdikt bol vznesený.“ Strieborný meč, ktorý teraz Layelovi pripadal ako nočná mora, sa objavil v strede ohňa. Zbraň sa otočila dookola, smrtiaca, desivá.

Jedným výskokom bol démon na nohách, snažila sa ustupovať, „Nie, nerobte to. Prosím, nerobte to.“ Potkol sa o hrubý koreň a spadol.

Predtým ako Layel vôbec stihol žmurknúť, meč dopadol.

Ozval sa nepríjemný zvuk úderu, nasledovaný buchnutím. A gúľaním sa. Medzi stromami sa ozýval ženský výkrik, silný, bodajúci do uší. Božský? Ten zvuk sa miešal zo Zaneho rehotom.

Potom okolo ohňa zostalo absolútne ticho, dokonca aj plamene sa upokojili. Layela smrť tešila, teda ak sa netýkala jeho, takže pri násilí sebou ani netrhol.

Delilah sebou nemykla tiež, i keď v očiach mala smútok.

Layel toho vykonal toľko, čím jej už spôsobil bolesť, ona si zaslúžila len šťastie. Takmer som ju stratil.

Budem ju mať, rozhodol sa Layel. Len raz. Spozná jej chuť, vôňu, jej telo.

Samozrejme bude musieť svoje emócie oddeliť od konania. Nikdy by nepoškvrnil Susaninu pamiatku niečím iným. Ale musí Delilah mať, úplne, každé jej vydýchnuté zastonanie.

Zatiaľ nič Amazonku z jeho mysle nevytlačilo. A on už toho mal po krk. Nedokázal povedať koľko času ešte strávia na ostrove – alebo nažive, čo sa toho týka. Dvesto rokov poznal iba nenávisť, bolesť a smútok. Nikdy mu to nevadilo – dokonca to vítal – pretože si nič lepšie nezaslúžil. Aj keď si nič lepšie nezaslúžil – už dlhšie len utrpenie vítať nedokázal. Bolelo to.

Susan ho milovala po celý ich krátky spoločne strávený čas. Nechcela by pre neho tento hrozný život, ktorý si vybudoval. Poznala kedy bol zranený, bola by sa usmiala, prebehla mu prstami cez vlasy a povedala mu, aby bol šťastný.

Keby to bolo opačne, Delilah by zaútočila na každého, kto by ho v niečom takom povzbudzoval, pomyslel si s úsmevom. Ten úsmev sa rozšíril, keď si ju predstavil v posteli, roztiahnutú, vlhkú a dychtivú.

Jedna spoločnú noc. To by mu malo stačiť.

Ako dlho si chcel zničiť čokoľvek a kohokoľvek, pretože tu Susan nemohla byť? Postupne sa prestal usmievať. Vždy, vedel to. Od tej chvíle si nedoprial kúsok šťastia. Ale jedna noc, áno. Ale nič viac. Susan nezomrela šťastne, takže tak on nemôže žiť. Bez ohľadu na to, ako veľmi by chcel. Pomstila by sa.

Ale pre dnešok, tento raz, zabudne na všetko okrem Delilah. A vášne. Ach, áno. Vášeň. Bude človekom hodným lásky a nehy. Bude Delilahiným mužom, dávajúcim jej všetko po čom zatúži, možno i viac. Ak by bola jeho stále…

Tagart vstal, čím na seba upútal jeho pozornosť.

„Vráťme sa na pláž,“ povedal svojmu tímu. „Musíme urobiť všetko preto, aby sme vyhrali ďalšiu výzvu, aj keby to znamenalo, že budeme celú noc trénovať. Nemôžeme si dovoliť ďalšie kolo… tohto. Rozumiete?“

Hlas mal zachrípnutý, presiaknutý zlosťou.

Keď sa bytosti začali stavať na zoslabnuté nohy, ozvalo sa šomranie, pohľady sa snažili upierať kamkoľvek, len nie na mŕtve telo. Len Delilah zostala sedieť.

„Poďme,“ rozkázal jej Tagart, ponúkajúc ju zakývaním prstov.

Zjavne zmätená a skrehnutá zakývala hlavou. „Ja potrebujem… chvíľu osamote.“

Váhala. Čo naozaj chcela povedať? Layel sa zamyslel.

Tagart zaťal zuby. „Nemala by si tu zostávať. Boh by sa mohol vrátiť. Mohol by –“

„Ak by ma chcel zraniť, nezáležalo by kde na ostrove sa nachádzam,“ prehodila. „Potrebujem chvíľku, Tagart. Prosím. Nebudem dlho.“

To prosím obmäkčilo príkre črty jeho výrazu, ale zostal na mieste.

„Pamätáš sa, čo som ti povedal, Delilah?“

Znovu od nej prišlo jedno z tých neprítomných prikývnutí, ale v očiach sa jej zrazu objavil oheň. „Ja nezabúdam, to si buď istý.“

Niečo zvláštne sa v Layelovi búrilo. Čo jej drak povedal?

„Dobre. Dúfam, že nie.“ Ostro sa pozrel na mŕtveho démona a odkráčal.

Ostatní ho rýchlo nasledovali, očividne za tým chlapom nechceli zaostávať, teraz ho videli ako svojho vodcu. Layel chcel pokojne počkať, nič nerobiť, nič nehovoriť, jednoducho počkať na ženu, ktorá ho celé tieto dni hlboko fascinovala.

„Nečakala som, že to bude takéto,“ povedala Delilah, zdvihla pohľad. Našla ho, dokonca aj ukrytého v temnote a on len prekvapene zažmurkal. „Už som zabíjala, videla ako zabíjajú iní, ale toto vyzeralo tak… chladnokrvne.“

„Áno.“

„Všetko na čo dokážem myslieť je, že som to mohla byť ja. Pravdepodobne som to mala byť ja.“

Mysľou sa mu okamžite prehnalo odmietanie – ty nie, ty nikdy – ale potlačil ho. „Tak to nebolo.“

Narovnal sa a opustil svoju skrýšu. Pokúšal sa letieť dopredu, ale na to už nemal dosť síl. Potkýnal sa k nej a žuchol dolu na drevo vedľa nej. Ich ramená sa o seba obtreli a preblesklo medzi nimi niečo horúce.

Prehltla, potom prerývane povedala, „Ani som ti nepoďakovala. Za –“

„Nič mi nedlhuješ.“

„Ale áno.“

„Nie.“

„Spadla som z piliera ako prekliaty neškolený človek.“

Pery sa mu pri jej odpore v hlase skrútili. „Vlastne si skočila. Nepamätáš sa? A každopádne, nemusela by si to urobiť, keby som nebol na vine. Ja som ťa oslabil, myseľ i telo.“

„Možno som bola slabšia, ale takto som nikdy nereagovala.“ Teraz hovorila, akoby ho chcela presvedčiť o jej sile.

„Nemyslím si o tebe nič zlé, Delilah. Ja…“ Nehovor jej to, nehovor to nahlas, tým to len urobíš skutočným. Ale nemohol si pomôcť. „Páči sa mi starať sa o teba.“

Na dlhú chvíľu zostala ticho, praskot ohňa a spev okolitého hmyzu boli jedinými zvukmi, ktoré bolo počuť. Potom si povzdychla. „Som skutočne rada, že to počujem, aj keď by to tak nemalo byť. Amazonky majú len jediný cieľ, ochrániť svoje sestry. A nemôže ich ochrániť, ak je slabá, alebo je muž silnejší ako ona. Ale…“

„Ale?“ Chcel počuť aj zvyšok. Časť z neho to potrebovala počuť. Dnes večer bol len mužom a ona len ženou.

Keď mu nedala žiadnu odpoveď, Layel sa snažil zamaskovať sklamanie. „Počkaj tu. Pochovám telo.“

„Pomôžem ti.“

„Si slabá.“

„Urobíme to spolu, Layel. Dobre?“

Prikývol, prekvapivo šťastný jej naliehaním.

Trvalo im to asi hodinu a kým stáli znovu pri ohni, boli vyčerpaní, spotení, špinaví a bojovali s dychom.

„Tvoja sila ma teší,“ vyzradila mu konečne. „To som ti chcela povedať už predtým.“

Počuť to bolo tak úžasné ako si predstavoval. A predsa… „Ja nie som silný,“ povedal.

Prihodila do ohňa vetvičku a sledovala ako sa mení na popol.

„Ako to?“

Bol tu, aj keď mal byť niekde úplne inde. Nedokázal zachrániť Susan a nebol schopný ušetriť Delilah od toho, aby bola dnes volená. „Mohol by som vymenovať veľa dôvodov.“

Delilah sa na neho zahľadela, vo svetle ohňa ho sledovala. Čokoľvek v tom poblikávajúcom svetle zahliadla, muselo sa jej to páčiť, pretože sa k nemu načiahla a končekmi prstov mu prešla po čeľusti až k perám. Jemne, tak jemne.

„Si bledý,“ povedala.

„Ja som bledý vždy.“

„Teraz viac ako obvykle. Si zranený? Viac ako je vidieť?“

„Som v poriadku.“ Jeho sila ju tešila. U Hádesa, nikdy by teraz slabosť nepriznal.

„Potrebuješ viac mojej krvi?“

„Nie,“ zaklamal, neochotný ešte viac riskovať. Chytil ju za ruku a vtisol jej na zápästie mäkký bozk, tam, pulz jej zrazu podskočil k životu. Žilami sa jej rozprúdila krv, z kože sa jej vznášala sladká vôňa.

Ústa mu zvlhli.

„P – prečo si to urobil?“ spýtala sa.

„Čo?“

„Pobozkal mi ruku?“

„Chcel som.“ Pravda. „Páčilo sa ti to?“

„Páčilo, viac ako by malo, ale nikdy predtým si sa ma dobrovoľne nedotkol.“

Aký zločin. „Chcel som,“ priznal.

Dlhé mihalnice jej klesli na pol žrde, zatieňujúc jej rozochvený pohľad.

„Mala by som sa ti vyhýbať.“

Neschopný sa zastaviť sa k nej sklonil. Nechcel ju pobozkať na pery – mohol by jej podľahnúť tak hlboko – ale potreboval tie svoje niekde na nej. Kdekoľvek. Zľahka ich pritisol na líniu jej čeľuste, brady, nadychujúc sa jej sladkosti.

„Prečo?“ Ale odpoveď poznal. Tagart. Pamätaj čo som ti povedal, vyhlásil drak.

Zachvela sa.

„Čo prečo?“

„By si sa mi mala vyhýbať?“ Kmitol jazykom, sledujúc cestičku priamo k jej ústam.

Hladká, sladká, horúca. Penis mu okamžite stvrdol.

„Môj tím,“ vydýchla, ale ovinula okolo neho ruky.

Ak by ju s ním znova videli, zabili by ju, uvedomil si. „Tak im nedovolíme, aby nás spolu objavili. Nie dnes večer.“

Potrebovala ho tak veľmi ako on ju.

„Zajtra… zajtra sa môžeme opäť chovať ako cudzinci.“

Prstami mu kĺzala po chrbte, cez stavce chrbtice, potom sa zastavila a zanorila mu nechty do ramien. Vyklenula sa dopredu, pritisnúc sa prsiami na jeho hruď. Zasyčal.

„Tebe to nebude vadiť?“ spýtala sa.

Teraz si nemohol spomenúť kam tým smeruje. „Vadiť čo?“

„Dnes večer sa milovať a zajtra sa správať ako cudzinci?“

Jej slová by ho mali potešiť. Presne to chcel, vrátiť sa do svojho studeného, izolovaného sveta. Presne to je povedal, že sa musí stať. Ale vypočuť si jej jednoduchý súhlas a ochotu zabudnúť na jeho dotyk, ho podráždilo. Spôsobilo, že každá majetnícka kosť v jeho tele začala vrieskať.

„Nie,“ povedal cez zaťaté zuby. Aspoň malý protest od nej by bol milý. Však? „Nie, nebude mi to vadiť.“

„Na rozdiel od mojich sestier, nikdy som nechcela muža len na chvíľu.“

Ovinula okolo neho nohu a zdvihla sa hore tak, aby sa mu rozkročila na drieku, jej horúce jadro pripravené priamo nad jeho pripraveným penisom. Znenávidel ich šaty.

„Ale ako sa zdá, nedokážem sa zastaviť. Budem ťa mať, aj keď len na jednu noc. Tak ako si povedal. Čo so mnou plánuješ urobiť?“

Čo chcela počuť? Že spolu budú navždy? Hruď sa mu zovrela, pretože nejaká malá časť z neho by milovala jej to dať.

„Pôjdeme sa okúpať.“ Chcel byť pre ňu dokonalý. Keď si na neho v priebehu rokov spomenie, a dúfal, že to urobí, chcel, aby to bolo s láskou, možno z vášňou.

Zahryzla si do spodnej pery. „Vzhľadom k tomu, že sme práve vo vode boli, si si istý, že do nej chceš ísť späť?“

„Ach, áno. Pôjdeme k našim vodopádom.“

Ponúkla mu polovičný úsmev. „A potom? Čo so mnou urobíš?“

Sledoval ju. Špina jej pokrývala pomliaždenú tvár a čiastočne suché vlasy jej v spletencoch viseli z ramien, krútiace sa a trochu strapaté. Ale zrazu pulzovala životom, akoby myšlienka na to byť s ním jej dodávala všetku energiu, ktorú potrebovala. Pery mala mäkké a červené, fialkové oči jasné, zmyselné. Erotické. Pohľad na ňu ho priam zabolel v hrudi. Nepáčilo sa mu to, ale on po bolesti túžil, vďačný za pripomienku, že je ešte stále nažive, nie mŕtvy a pochovaný.

„No?“

Skôr ako jej odpovedal, sa potreboval na niečo spýtať on sám. „Si nervózna? To je dôvod prečo to chceš vedieť?“

„Nie nervózna. Zvedavá. Vzrušená.“

„Potom ti to vysvetlím a dúfajme, že tým len zvýšim tvoje vzrušenie. Ochutnám ťa tu.“ Špičkou prsta jej obkrúžil bradavku.

Vytržením zalapala po dychu.

„A tu.“ Palcom skĺzol nižšie, zastaviac navrchu krátkej koženej sukne, ktorá mu bránila v pohľade na jej ženské jadro.

„Ja – Áno. To je výborný plán.“ Oblizla si pery, naklonila sa k nemu. Takmer, takmer… Bude chutiť tak dobre, tak úžasne. „Dnes večer ma pomiluješ,“ zašepkala.

Milovať ju. Tie slová ním otriasli, odvrátil hlavu skôr, ako sa v nej utopí, klesajúc hlboko, úplne strácajúc sám seba. Jej bozk mu dopadol na líce, stiahla sa a sklamane zažmurkala.

Znovu ju zranil.

Vytlačil sa na nohy – nespadni, teraz sa neodvažuj spadnúť – a ona mu skĺzla z tela. Prebodol ho smútok, omamoval ho viac, ako akákoľvek zbraň. „Poď,“ povedal hrubo, kruto, podal jej ruku. Ešte môžeš odísť, počul svoj vnútorný hlad. Nemusíš to robiť. „Teda pokiaľ si nezmenila názor?“ Nemeň ho. Prosím nezmeň svoj názor.

Jej prsty sa preplietli s tými jeho. Bez slova vykročili k vodopádom.

Keď ho pohladila po ruke, Osborn sebou trhol. Jeho ruka okamžite uchopila tú jej.

Povzbudivo sa na neho usmiala. "Dovoľ mi to." A jeho ruka klesla. Breena nadvihla obočie. Prstami mu prebehla po nose. Perách. Líca mu pokrývalo krátke strnisko. Svaly sa mu pod jej prstami nahli. Silné telo sa mi na kratučký okamih zachvelo.

"Dovoľ mi aby som ťa milovala," pobádala ho.

Muž pred ňou stuhol. Každý sval, sila jeho tela, sa pri jej slovách napli akoby očakával fyzickú ranu. Zatvoril oči a päste zovrel po bokoch. S kým to teraz bojoval? S ňou, alebo sám so sebou?

Potom sa jeho viečka zdvihli a upreným pohľadom sa zavŕtal do toho jej. Videla všetok ten smútok a hnev, ktorý ho od útoku na domov sužoval. Dovolil jej vidieť ho.

"Dnes v noci sa s tebou chcem milovať," zašepkala mu do krku a cítila, ako sa zachcel.

Ale neodstrčil ju.

Srdce jej podskočilo úľavou a drobnými bozkami mu posiala krk, líniu čeľuste a skončila na perách. Breena mu zúbkami zaťahala za spodnú peru. Sala ju, až pokiaľ nezastonal.

"Vezmi ma k tvojmu jazeru," vyzvala ho. Bez toho aby počkala na odpoveď, pritiahla si jeho ruku k ústam, pobozkala ho na dlaň a vytiahla ho na nohy.

Šli tú krátku vzdialenosť k miestu, ktoré pre ňu bolo vždy tak výnimočné.

Potom čo si vyzula topánky, starostlivo si do nich vložila nôž, obrátila sa k nemu. Zdvihla si košeľu a pretiahla si ju cez hlavu, vlnená látka z jej kože klesala zmyselne pomaly.

"Povedal si, že na mne tie chlapčenské šaty nenávidíš."

"Teší ma, že sú preč."

Pod jeho žeravým pohľadom sa jej zvraštili bradavky. Osbornove hnedé oči sa v ubúdajúcom svetle zmenili takmer na čierne.

Breena k nemu pomaly vykročila, uvoľnila si nohavice a odkopla ich preč. Siahol po vlastnej košeli, ale pred ďalším pohybom ho zastavila.

"Dovoľ mi aby som sa dnes večer postarala ja o teba."

Prehltol. Ťažko. Zdvihla mu košeľu a pretiahla mu ju cez hlavu. Nohavice mal cez rastúci penis napäté.

"Toto nemôže byť veľmi pohodlné." povedala mu šibalsky.

"A každým okamihom nepríjemnejšie," povedal.

Usmiala sa na tohto úžasného muža pred sebou, cítila sa šťastná a žiaduca a veľmi, veľmi chcená. Zahákla mu palce o látku, stiahla nohavice dolu, odhaliac tak svalnaté a silné nohy.

Osborn bol veľkolepý. Jeho telo bolo dokonalé, križované jazvami, niektoré boli malé a niektoré už na pohľad brutálne. Po jednej zubatej na kľúčnej kosti mu prešla prstami. Tá na jeho tvári bola nová, z toho večera, keď bojovali s tvorom krvavej mágie.

Breena mu prstami prebehla po pekných rysoch, čeľusti, obočí. Zovrel jej ruky do svojich a sklonil hlavu. Ich pery oddeľoval len jeden nádych, zdvihla sa na špičky aby ho pobozkala. S povzdychom ju zovrel v náručí. Osbornov bozk bol horúci, páliaci, naplnený bolesťou, nádejou a tak obrovskou vášňou.

Jeho ruky nabrali na smelosti, do dlaní bral jej prsia, nežné boky, užívajúc si lenivé cestovanie po citlivej pokožke jej chrbtice. Na pažiach jej nabehla husia koža, bradavkami sa trela o jeho pevnú, husto zarastenú hruď. Nemohla sa dostať k nemu tak blízko, aby toho mala dosť. Už len prechádzanie rukami po povrazcoch jeho svalov do jej tela vystreľovalo neskutočné vzrušenie.

"Pozri sa na mňa," vyzval ju, hlas mal chrapľavý vášňou.

Viečka sa jej otvorili, zatiaľ čo jeho pátrajúce prsty prešli po jej oblých bokoch a uchopili ju za zadok. S trhnutím si ju pritisol na svoju nahú kožu. Podľa tvrdosti jeho erekcie nemala žiadne pochybnosti ako veľmi ju chce.

Osborn ju zdvihol na ruky a vykročil k piesčitému brehu jazera.

"Myslela som si, že to ja sa budem starať o teba," povedala zo smiechom.

"Nabudúce," prisľúbil, jeho hlas znel hrubo, plný potreby.

"Áno." Prikývla. Teraz a rýchlo. Ovinula mu ruky okolo krku a znovu si k sebe pritiahla jeho hlavu. Perami zajal tie jej, jazykom sa jej vnoril do úst. Ich bozk bol bezohľadný a divoký.

Zložil ju dolu, jemné objatie vody okolo nôh bolo teplé a zmyselné. Osborn si ju pritiahol k boku, perami a rukami vyhľadal jej prsia. Perami si doberal a mučil jej bradavku až pokiaľ si ju nevtiahol do tepla svojich úst. Breena sa proti nemu vyklenula, telo mala boľavé a zvlhlo túžbou po spojení ich tiel. Pre tohto muža sa pripravovala celý svoj život. Cez svoje sny.

"Musíme na to ísť pomaly, Breena. Pre teba to bude prvý krát a nechcem ťa zraniť."

"Tak sa ma dotkni." Túžila po jeho rukách na svojom najtajnejšom miestečku.

"Tu?" spýtal sa, kĺzajúc jej po koži na rebrách.

"Nižšie."

Teraz jeho ruka zakotvila na brušku. "A čo tak tu?"

"Nižšie," pobádala ho.

Prstami jej vkĺzol do vlhkosti medzi stehnami.

"Áno." Zastonala. Pri jeho pohladení ju zaplavila vlna vzrušenia.

"Síce to môže byť príjemné, ale ja ťa chcem ochutnať." Osborn si jednu jej nohu zahákol za rameno a pobozkal ju tam, kde bol v tej chvíli sústredený celý jej svet.

Osborn zakrúžil jazykom, čím len zvýšil jej potešenie. Cítila jemné sondovanie jeho prsta. Vkĺzol dnu a jej vnútorné svaly sa stiahli.

"Byť v tebe bude tak dobré," povedal, potom jej ukázal, čo ešte jazykom dokáže.

K tomu prvému sa pripojil aj ďalší prst a ten úžasný tlak ju zanechal napätú a túžiacu po uvoľnení. Celé jej telo sa začalo napínať a chvieť.

"Nenúť ma čakať, Osborn."

Medzi obočím sa mu vytvorila vráska. "Nechcem ťa zraniť. Urobím všetko preto, aby som ti nespôsobil bolesť."

"Je mi to jedno. Potrebujem ťa. Potrebujem ťa v sebe. Teraz."

Presunul sa medzi jej nohy, jeho penis dlhý a dosť hrubý na to, aby začala o svojej pripravenosti pochybovať. Pritisol sa tam, kde boli pred chvíľou jeho prsty.

"Pozri sa," povedal. "Vidíš ako tvoje telo víta to moje?"

S miernym tlakom sa do nej vnoril, našiel bariéru jej panenstva a prelomil ju.

Bolelo to, ale nie veľmi. Jeho váha na jej tele. Jemný bozk, ktorý jej vtisol na spánok. Ten pôžitok v jeho tvári. A potom bola bolesť preč. Nahradená blaženým šialenstvom. Plnosťou. Jeho dĺžka v nej. Osborn začal pohybovať bokmi a jej útle telo si na to začalo pomaly zvykať.

"Tvrdšie?" spýtal sa.

Breena nevedela či to chce tvrdšie, ale bola ochotná to skúsiť. "Áno," vydýchla.

Osborn jej vyhovel. Áno, určite to chcela tvrdšie. Znova a znova do nej vrážal, rýchlejšie, jej vzrušenie prudko narastalo. Breena nadvihla boky, aby sa stretla s tými jeho. Potrebujúc z neho viac. Už s ním potešenie zažila aj predtým. Teraz sa toho dožadovala. Jej túžba po uvoľnení rástla a rástla.

"Oviň mi nohy okolo bokov," riadil ju.

Tá zmena spôsobila, že jadro jej potreby bolo k jeho prírazom bližšie. Osborn jej oblizol ucho. Stískal prsník. Bol všade. Nad ňou. V nej. Vdychovala ho do seba s každým nádychom.

"Byť v tebe je tak úžasné, Breena."

To surové potešenie z jeho slov ju poslalo cez okraj. Zalapala po dychu.

"Osborn, ja -"

"Áno, Breena, áno," a ešte viac v nej narástol.

Do tela jej vyšľahol prúd vzrušenia a stisla v sebe jeho tvrdú dĺžku. So zastonaním vystrel chrbát a vylial sa do nej.

Potom na ňu klesol, vyvažujúc väčšinu svojej váhy na rukách. Len tam tak ležali, neschopní pohybu. Potom sa Osborn prevalil na chrbát, berúc ju so sebou, hlavu si položila na jeho hruď.

Breena si nevedela predstaviť, že by niečo takéto mohla zdieľať s niekým iným ako Osbornom. Keď bude Elden obnovený, odmietne akúkoľvek ponuku, ktorú by Nicolai v jej mene prijal. Nechce nikoho okrem Osborna. Jeho pevne objímajúce ruky. Jeho pery na tých jej. Jeho telo prinášajúce jej potešenie.

Špičkou prsta mu prešla po teplej hrudi. "Mohol by sa tvoj berserker dostať na povrch keď... veď vieš."

Osborn sa zasmial a ona od radosti zatvorila oči. To ona mu to urobila. Prinútila ho byť šťastným. Vyzdvihla ho z agónie, ktorú na seba sám zoslal. Breena nikdy skutočne nepochopila, akým cenným darom jej mágia bola.

"Daj mi niekoľko minút a môžeme to vyskúšať."

Všetka tá sila a moc bola trochu skľučujúca. "Ako sa z teba stal berserker?"

Osborn preplietol svoje prsty s tými jej. "Naši predkovia nám vraveli, že muž a medveď boli kedysi jedným, bermannen. Bermannen a jeho družka boli veľmi inteligentní, na vkus bohov až príliš. Ukoristili tajomstvo blesku a založili oheň. Ukradli kľúč k mrakom a mohli ovládať počasie. Bermannen a jeho družka dokonca zmúdreli natoľko, že objavili záhadu, ako môže z pôdy vzrásť ich vlastné jedlo. Tí dvaja bohov vôbec nepotrebovali."

Breena sa oprela na lakte a z hora hľadela na Osborna. "Čo sa stalo?" Počula už veľa príbehov, ale žiadne, ktoré by mali niečo spoločné s bohmi Ursanov.

"Bohovia žiarlili, tak dvojicu oddelili. Všetka sila a moc prešla do medveďa, zatiaľ čo múdrosť do muža. Muž i medveď volali po spojení. Potom sa hnevali. Zúrivosť berserkerov pochádza z našej potreby byť jedným, aj keď sa to už nikdy nemôže stať úplne. Cítiac ľútosť, dali bohovia mužovi oheň a znalosť o pôde. Medveď dostal silu a posvätné územie, kde sa môže voľne túlať."

"Ale o tom príbehu vedeli."

"Medveď a muž boli rozdelení, ale stále mali dosť rozumu a objavili spôsob, ako poraziť bohov a ich zasahovanie."

"Ako?"

"Tie dve duše sa spoja po smrti. Medveď a muž bojujú, ale vyhrať môže len jeden."

"Ty si bojoval s medveďom, aby si sa stal berserkerom?"

Osborn ukázal na jazvu križujúcu mu telo. Breena zalapala po dychu, potom po tej jazve prešla prstami. Sklonila sa a pobozkala ju.

"Stal som sa s ber jedným, ale len cez jeho čestnú smrť. Ten berserkergang tam je vždy, ale je to jeho kožušina čo nás spája, tak ako si to videla v uličke, a prečo som nemohol zabiť prieskumníka tu pri jazere."

"Bol si nahý. A ten kožuch ktorý nosíš patril medveďovi. To je smutné."

Osborn nadvihol obočie. "To by si chcela, aby vyhral medveď? Stávalo sa to často."

Rýchlo zakývala hlavou.

"Muž sa môže spojiť s medveďom, alebo medveď s mužom. To je naša cesta." Osborn zdvihol jej ruku zo svojej hrude. "Milujem tvoje nežné srdce."

Srdce jej narazilo do rebier. Miluje. Miluje jej srdce. To bol začiatok.

Pobozkal ju na každý jeden prst. Posledný vsal do úst.

"Včera keď si sa kúpala, počul som ako lapáš po dychu. Myslela si na mňa, Breena? Dotýkala si sa samej seba a myslela na mňa?"

Prehltla hrču, ktorá sa jej vytvorila v hrdle a snažila sa potlačiť rumenec. Breena bola schopná len prikývnuť.

Na tvári sa mu pomaly rozšíril spokojný úsmev. "Rád by som to videl."

Jeho požiadavka vyznela nemravne, vyprskla.

"Všimni si čo so mnou tá predstava robí." Osborn ju vzal za ruku a umiestnil si ju na tvrdú dĺžku penisu.

Medzi stehnami sa jej opäť začala hromadiť vlhkosť. "Skutočne by si to chcel vidieť?"

"Bohovia, áno. Tu -"Štipol ju do bradavky. " - a tu." Prstami sa zaboril do jej ženského tepla. "Posaď sa."

Breena sa zdvihla a Osborn jej siahol po bokoch.

"Rozkroč sa."

Ja navrchu. Ty navrchu. Na všetkých štyroch ako zvieratá v lese. Tie slová do nej v ozvene vrazili. Zaujali ju. Nútili ju horieť.

Breena na neho vysadla a on si pridržal svoju erekciu.

"Daj si ma dovnútra."

Ten pocit slabosti tu bol znova. Breena mu siahla po penise, hladkom a tvrdom. Jemne ho zovrela, zastonal. "V ten deň keď som sa kúpala som ťa chcela," povedala mu. "Chcela som, aby si bol vo mne."

"Ja tiež," povedal, telo sa mu otriasalo potrebou zaboriť sa do nej.

"Sleduj," vyzvala ho. Teraz bol rad na jej príkazy. Breena sa umiestnila nad špičku jeho penisu a klesla na neho. Vyplnil ju. Pri tom skvostnom opojení zo spojenia ich tiel sa roztriasla.

Osborn so zatvorenými očami hlboko zastonal, rukami jej nadvihol prsia.

Prsia jej pri jeho dotyku tvrdli, bradavky sa zvraštili. Nadvihla sa tak vysoko, že takmer opustil jej telo, potom prudko klesla a znova. Jeho boky sa nadvihli, uchopil ju okolo pása a pokúšal sa prevziať kontrolu.

"Dotkni sa sama seba. Ako v ten deň," povedal jej chrapľavým hlasom. Oči mu potemneli.

Celé telo sa jej pri jeho požiadavke roztriaslo. Vzoprela sa Osbornovi o široké ramená, sadla si na päty a prstami sa vydala na púť. Obkrúžila si bradavky, na čo ešte viac stvrdli. Potom pomaly spustila prsty nižšie. Osbornov žeravý pohľad spaľujúco sledoval jej zmyselnú cestu. Dolu cez hrudný kôš, ako míňa bruško, až pokiaľ sa nestretla s kučierkami, ktoré skrývali miestečko, v ktorom boli spojení.

Pri prvom ľahkom dotyku medzi nohami zastonala.

"Áno," povzbudil ju jej milenec a vrazil do nej.

Pomaznala sa silnejšie, cítiac maximálne vzrušenie. Jej vnútorné svaly mu pevne zovreli penis. Osborn ju uchopil za boky a držal ju na mieste, kým sa do nej divoko zabodával. Breenine prsty sa začali pohybovať priam horúčkovito.

Poťahovala sa za bradavky, každý sval na tele mala napnutý. Pripravená na všetko, čo jej mohol dať.

"Tvrdšie,"žiadala.

Zovrel ju silnejšie, každým pohybom sa do jej tela zanáral hlbšie. S výkrikom ju vrhol cez okraj. Breenou sa prelievala rozkoš, vlna za vlnou. Z pier mu vykĺzlo jej meno.

Cítila akú má Osborn napätú hruď a ako sa jej prstami zabára do kože. Jedným rýchlym pohybom ju prevalil na chrbát. Zakliesnila mu nohy za chrbtom, čím ho do seba vtiahla hlbšie. Tešiac sa z jeho váhy na sebe, jeho sily, ktorá ju priklincovala k zemi.

"Áno. Ešte," povzbudzovala ho.

Akoby sa v jej vnútri ešte zväčšil, jeho výpady boli ešte hlbšie. Tvrdšie. Každý náraz jeho tela ju opäť vynášal na vrchol a uvoľňoval niečo v jej vnútri. Šírilo sa ňou ďalšie vyvrcholenie, tak sa ho držala tak pevne ako dokázala.

Breena sa k sebe vracala len pomaly. Špliechanie vody v jazere, vietor v stromoch, volanie vtákov a úžasná váha veľkého, láskyplného muža nad sebou. Tlkot srdca sa jej spomalil a konečne mohla nabrať dych, aby neznela akoby s Osbornom zápasila na cvičisku.

Osborn sa prevalil na chrbát, berúc ju so sebou a uložil si ju na seba. Pobozkal ju na vršok hlavy.

"Milujem ťa," zašepkala mu. Potom zaspala.

Osborn pevne stisol viečka. Ani nevedel ako veľmi tie slová potreboval počuť, až kým ich tak rozkošne nepredniesla keď zaspávala. Pevnejšie ju objal. Zaslúžila si lepšieho muža ako bol on. Niekoho čestnejšieho. Niekoho, kto by jej tie slová mohol povedať.

Zaslúžila si viac, ale to neznamenalo, že by nebojoval alebo nezabíjal, len aby ju udržal po svojom boku. Osborn nebol idiot.

***

Jeden deň za druhým plynuli až príliš rýchlo. Cez deň Osborn pokračoval s výcvikom Breeny a bratov. Jej mágia naberala na sile a mohla kontrovať jej malé úponky aj bez potreby emócií. Noci patrili jemu a Breene. Väčšinu nocí sa k nej pripojil v jej malej spálni. Tie ostatné trávili blízko jazera a pod hviezdami... A premýšľal o splne.

Brent a Torben vyrastali v silných mužov, jemu navzdory. Zaviedol tradíciu, že každý večer všetci skončili pred veľkým ohňom, ako jeho ľudia keď bol ešte chlapec. Tam povedal bratom o bermannenovi a jeho družke a hneve bohov.

Delil sa s nimi o tradície ich rodičov, aký mali spoločný život a ako ich otec Osborna trénoval a pripravoval na jeho Bärenjagd.

Ten neutíchajúci hnev v Berntovi každým dňom ubúdal.

Oni traja celé tie roky žili na posvätnom medveďom území, iba vďaka Osbornovej prísahe, že toto miesto bude chrániť. Žiadny medveď nenakráča k Berntovi aby sa stal bermannenom. Aby sa stal berserkerom. A predsa sa blížil k veku vhodnému pre jeho Bärenjagd. Bez minulosti. A predsa sa vyvinul do plnej sily.

Zmenil Osborn osudy oboch, medveďa i muža, keď sem prišiel žiť? Raz keď zápasili si Osborn myslel, že mladšieho brata zranil nožom, ale nemal dokonca ani škrabanec. Berserker nemohol byť zranený oceľou. Trúfne si otestovať Bernta tým, čo mohlo berserkera poraziť ? Zbraň vytvorená zo stromu a ohňa. Strom preto, že vzišiel z pôdy a oheň, lebo to bol dar mužovi daný bohmi. Žiarlivým bohom muselo prísť ironické, že ich darčeky boli taktiež jediným, čo im mohlo privodiť smrť.

Osborn si predstavil život bez brata a Bärenjagdu. Sila a česť bez boja a krvi? Ale tie úvahy musia počkať na inokedy... potom. Ale po čom, nedokázala povedať.

***

Neskôr toho večera nasledoval zvuk smiechu jeho bratov. Našiel ich okolo ohňa, smejúc sa aj s Breenou. "Čo je tu také zábavné?" spýtal sa.

"Breena práve chcela splniť svoju hrozbu, že naučí Bernta tancovať."

"To nebola hrozba," povedala im s predstieranou prísnosťou. "Tancovanie je dôležitá existenčná nutnosť."

"Matka rada tancovala," povedal Osborn.

Bernt na neho pozrel s dychtivým výrazom. V tejto chvíli bol viac chlapec ako muž, vyhladovaný počuť viac.

Osborn ich okradol. Obral ich o spomienky a príbehy, ktoré im nechcel rozprávať, lebo bol sebecký. Všetko len preto, že on nechcel spomínať. On nechcel cítiť bolesť. Nebola to chyba jeho bratov. Nebola to ich hanba. Torben a Bernt by mali byť schopní milovať matku a otca.

"Kedy tancovala?" Spýtal sa Torben tichým hlasom, akoby sa obával, že sa Osborn nahnevá a tento okamih sa stratí.

"Počas splnu sme sa zhromažďovali v strede našej dediny. Staršinovia zapaľovali veľké vatry a my sme jedli, spievali a tancovali. Vy ste radi jeden druhého naháňali okolo ohňa, čo vždy matku znepokojovalo."

Na Berntovej tvári sa rozšíril úsmev. "Pamätám sa."

"Aj ty si tancoval?" Spýtal sa Torben Osborna.

Zakýval hlavou. Bol by tancoval. Rok po jeho Bärenjagd. "Nikdy som sa to nenaučil."

"Breena by ťa mohla naučiť."

"Ach, pochybujem, že by sa tvoj brat chcel naučiť niečo také," povedala, očividne dúfajúc, že ich odradí od ďalších takýchto pokusov. Vo vlastnom záujme? Či jeho?

Teraz sa už otvorene usmieval. Veľmi sa to podobalo výzve a on pred takými nikdy neustupoval. Pošúchal si dlane o stehná, vstal a natiahol ruky jej smerom.

"Takže je načase, aby som sa to naučil."

***

Breena cítila, ako jej úžasom poklesli svaly na tvári. Osborn mohol v tejto chvíli povedať veľa vecí, ale nikdy by ju nenapadlo, že ju požiada o tanec. Alebo chce len lekciu. Nikdy ju neprestane prekvapovať.

"Ukáž mi ako sa tancuje tam odkiaľ pochádzaš, Breena."

Jeho hlas bol čistým pozvaním a ona mu nedokázala odolať. Vložila svoje ruky do jeho a dovolila mu odviesť ju na čistinku, zatiaľ čo jeho mladší bratia poštuchávali jeden druhého do rebier. Ťahal ju za sebou, načo mu pleskla po ruke. Toto si mienila užiť, hlavne po jeho požiadavkách aby pracovala tvrdšie. Teraz bolo na čase, aby mu vydala niekoľko vlastných príkazov.

"Džentlmen neschmatne dámu a nevlečie ju za sebou."

"Je tu niečo, na čo by som mohol namietať," povedal jej.

Skutočne to bol v jeho slovách humor? Rozhodla sa ho ignorovať a šľahla po ňom napodobeninou Osbornovho ja - som - tu - učiteľ - a - ty - budeš - počúvať výrazom.

"Ty stojíš vedľa mňa a dotýkajú sa len naše ramená." Mala si to lepšie premyslieť. Žiadny z jej predošlých partnerov nebol tak vysoký ako Osborn. Breena si zatočila prstom vo vlasoch. "Každý otočený iným smerom."

Osborn spustil ruky z jej ramien a otočil sa tak, aby stál vedľa nej. Bola si istá, že tento konkrétny tanec bol navrhnutý mladíkmi i dámami tak, aby zostával ako slušný, tak i rafinovaný, a Breena naň nikdy nemyslela ako na neslušný. Ale jeho bok zavadil o jej spôsobom, ktorý bol všetko, len nie nevinný a vdýchla jeho teplo a zemitý pach.

"Teraz čo?" povzbudil ju.

Pozrela hore a videla, že sa do nej zavŕtava tmavým, upreným pohľadom. "Zdvihni ruku a ja ti do nej vložím svoju."

Riadil sa jej návodom a Breena si uvedomila, že niekedy v posledných minútach stratila vo velení navrch. A to sa jej nepáčilo. Odkašľala si. "Je dôležité zapamätať si, že ako náhle si na tanečnom parkete, žena vždy vedie."

To bola tá najväčšia lož, akú kedy povedala, ale pochybovala, že sa to Osborn niekedy dozvie. Okrem toho, bolo zábavné tomu bojovníkovi hovoriť čo má robiť. "Tento konkrétny tanec má veľmi presné kroky načasované podľa hudby. Najprv urobíme pár krokov doprava. Potom doľava."

Osborn sa pomaly posunul, jeho uprený pohľad stále neopúšťal jej tvár.

"Potom ma chytíš okolo pása a spolu sa zatočíme."

Jeho ruka pomaly kĺzala dolu, dôverne po jej tele. Zbožňovala tancovanie. Bola to jej najobľúbenejšia vec, ktoré v Eldene robila. Ale už sa to nestane.

"Choďte spať, chlapci," nariadil im Osborn.

***

Dni ubiehali rýchlo, ale noci doslova leteli. Každé ráno sa prebúdzal s pocitom neblahého tušenia. Blížilo sa niečo temné. Zintenzívnil úroveň Breeninho tréningu. Menila sa vynikajúcu šermiarku, ale obával sa, že táto silná, odvážna žena by nemala silu premôcť vojaka za vojakom. Museli sa zamerať na jej obranu.

Osborn zdvihol zbraň. "Rozptýľ ma," rozkázal jej.

"Už si sa niekedy miloval na tej tvojej kožušine?" spýtala sa.

***

Osbornovi takmer vypadol meč z ruky, takže musel pevnejšie uchopiť rukoväť.

Breena si nemohla pomôcť aby sa neusmiala, a nevyužila príležitosť. Ale on jej výpad odrazil.

"Nie," povedal, jeho spodná pera zmyselne navrela.

"Och." Tá myšlienka ju zaujala už v tej chvíli, keď jej vysvetlil, že len v jeho kožušine sa stával úplným berserkerom. Dúfala, že by sa mohla dozvedieť ako medveď v ňom bude reagovať na ich vášeň.

Keď bol rozzúrený, bol taký silný a mocný. Aké by to bolo cítiť všetku tú silu a moc sústredenú priamo na ňu?

Vedela, že ako muž aj ako berserker by jej neublížil, ale pridať k ich milovaniu nádych nebezpečenstva?

Čoskoro bude musieť túto chalúpku opustiť a čeliť nebezpečenstvu vo svojej ríši. Aj napriek Osbornovmu tréningu a rastúcej sile jej magickej moci sa musela postaviť realite, ktorú nemohla prežiť. Mohla zomrieť ako posledný dedič Eldenu. Breena musela všetky svoje zážitky vopchať do veľmi krátkeho času. A milovať sa so svojim mužom v plnej zúrivosti berserkera bolo niečo, čo chcela zažiť.

"Osborn?" Spýtala sa, keď jej výpad odrazil.

"Áno?"

"Všimol si si, že som s tebou sama?"

Spustil zbraň a vsunul ju do puzdra. Očividne sa už dnes trénovať nebude. "Vyzerá to tak, že si to varovanie pamätáš."

"A som tu, nestarám sa o žiadne výstrahy. Pamätáš si, čo si mi sľúbil? Chcem tým povedať, hrozil?"

Zakýval hlavou, ale prižmúril oči a vzduch okolo nich ochladol.

"Ja navrchu. Ja pod tebou. Ako si ma vezmeš na všetkých štyroch ako zviera."

"Práve som si na to spomenul." Jeho slová boli zrazu nasiaknuté túžbou.

Breena zdvihla balík, ktorý nikdy nezostával mimo dosah a hodila ho k nemu. "Práve sa chystám bežať."

Odhodila meč na zem a vyštartovala, dúfajúc, že duch zvieraťa v ňom nebude schopné vzdorovať potrebe lovu. Breena nestála na mieste dosť dlho, aby to zistila. So smiechom bežala po cestičke, zároveň zo seba strhávajúc košeľu. Odstrániť nohavice bolo už trochu zložitejšie, ale čoskoro už bežala len v ľahkom spodnom prádle.

Vzduch okolo bol chladný, aj napriek žiariacemu slnku nad hlavou. On bol berserker. Túžba a vzrušenie z nebezpečenstva ju hnalo cestou ešte rýchlejšie. Šušťanie listov na stromoch jej oznamovalo, že nie je veľmi ďaleko.

"Breena," zvolal, jeho hlas bol naliehavý, akoby z iného sveta. Nie úplne ľudský. Nikdy ho nepočula hovoriť ako berserkera.

Silná ruka sa jej ovinula okolo drieku a jej nohy už nebežali po cestičke. Osborn ju prirazil k hrubému kmeňu stromu, kôra sa jej vtlačila do pŕs. Jeho ruky vyhľadali tenké mašličky na jej bokoch a roztrhol ich. Plátno ukrývajúce jej ženské miestečko spadlo a jeho prsty jej vkĺzli medzi stehná. A keď ucítil jej vlhkosť, penisom sa jej pritlačil na zadok. Zubami sa jej zahryzol do ramena. Jeho hra lásky bola drsnejšia a podfarbená nebezpečenstvom. Medzi nohami ju zaplavilo viac vlhkosti. Zovrel jej prsia, boli tvrdé a potrebovali jeho dotyk. Stisol jej bradavky a ona sa zachvela až po špičky prstov na nohách.

"Si moja, Breena?" spýtal sa drsným a chrapľavým hlasom.

"Áno." Navždy.

"Zdvihni nohu."

Nadvihla koleno, kôra stromu sa jej trela o vnútornú stranu stehna. Skúšal ju špičkou penisu, potom sa do nej so zastonaním zanoril. "Moja," povedal, stláčajúc jej prsník. Vrážal do nej a celé telo sa jej triaslo, jeho dĺžka v nej bola tak tvrdá, z toho nového uhla sa cítila tak plná. Jeho kožuch ich chránil oboch. Osborn sa v nej rozochvel, čo vlny Breeninej túžby vynášalo vyššie a vyššie. Medzi stromami sa ozývalo jej stonanie. Bola tak blízko...

Osborn sa z jej tepla vytiahol, jeho dych ju zozadu ovieval.

"Na zem. Na kolená," vyštekol, tie slová cez jeho potrebu vychádzali len sťažka.

Otočila sa, oprela o kôru stromu a zahľadela sa na svojho berserkera. Jeho oči boli takmer čierne. Tvár mal stiahnutú napätím. Ruky po bokoch zovreté do pästí a svaly napäté, pripravené na boj. Osborn bol vo svojej zbesilosti nádherný aj s tým hrôzu naháňajúcim pohľadom. Penis mu odčnieval od tela.

Breena klesla na zem. Osborn padol na kolená hneď za ňou, rukou ju pohladil po chrbte a pobozkal ju na rameno. Jeho prsty našli miestečko kde sa sústreďovala jej túžba a pohladil ho. Jej zmysly vzplanuli. Potrebovala ho v sebe. "Osborn. Teraz."

S chrapľavým zastonaním ju schmatol za boky a pritisol na svoje telo. Cítila horúčavu jeho erekcie a potom do nej vrazil. Breena sa rozochvela a otriasla sa vzrušením. Osborn sa v nej pohol, dnu a von, a ona znovu zastonala od rozkoše.

"Viac," pobádala ho. Chcela zo svojho milenca všetko. Potrebuje svojho bojovníka.

Vnoril sa do nej tak silno, že konečne skĺzla cez okraj. Jej svaly sa okolo jeho dĺžky zovreli a nemohla robiť nič, len cítiť. Vzduch okolo nej víril a s hrdelným zastonaním aj jeho telo podľahlo vyvrcholeniu.

Osborn sa zrútil na zem, sotva ju stihol odtisnúť na bok. Po niekoľkých minútach ju pobozkal na vrch hlavy. "Nikdy takto nestrácam kontrolu. Nechcel som -"

Breena sa posadila a položila mu na pery prst. "Nestratil si kontrolu. Vedela som, že by si mi neublížil."

Pevne si tohto muža pritisla k prsiam, telo sa jej stále chvelo. Osborn jej do života priniesol toľko radosti. Nové zážitky. Keby nebolo jeho, teraz by nebola tým kým sa stala. Nejaká časť v nej vytriezvela. Je táto žena tým, čím jej bolo súdené sa stať? Ak by krvavý čarodejník nezaútočil, všetko by zostalo rovnaké. Žila by ďalej ako princezná Breena.

Ale stalo sa. Jej rodičia boli zavraždený, jej ríša pravdepodobne zničená, ľudia ktorí podliehali kráľovskej rodine sú mŕtvi, alebo zotročení. Zatiaľ čo ona našla šťastie v náručí muža.

***

Breena bola po zvyšok dňa veľmi tichá a jeho znepokojenie len narastalo. Čo ak jej naozaj ublížil a ona sa to pred ním pokúšala skryť? Prečo to vôbec robil? Prehodil si na seba kožušinu a hnal sa za ňou? Bolo to šialenstvo.

Pretože ťa o to žiadala.

A Osborn by neurobil nič, o čo by ho Breena nepožiadala. Ale už nikdy viac, prisahal si. Nikdy viac. Predstava, že by ju zranil mu ubližovala.

Bezmocne ju sledoval až do večera. Nemala žiadne príbehy o ktoré by sa pri táboráku podelila. Večer bol naplnený pocitom viny za svoju slabosť. Osborn to musel napraviť. Nasledoval ju do jej izby.

"Celý deň si bola veľmi tichá," povedal, keď sa k nej pripojil v posteli. Nepovedala mu aby odišiel a nechal ju samú, tak to bral ako dobré znamenie.

"Uvedomila som si, aká šťastná som."

Od návalu úľavy sa takmer roztriasol. Osborn preplietol svoje prsty s tými jej. "To je dobre."

Breena zatriasla hlavou. "Nie, to nie je. Nemala by som byť šťastná. Nie keď môj ľud trpí. Keď sú moji rodičia mŕtvi."

Prenikol ním chlad. Nie ten čo upozorňoval na návrat jeho berserkera, ale zo strachu. Obával sa, že Breena sa trápi vinou... tak ako on. To čo ju teraz stravovalo pôjde až do samej podstaty. Sebaobviňovanie ktorým trpela jej bude trhať dušu, nakoniec ju zanechá v mukách a plnú žiaľu.

Chcel ju vziať do náručia a uistiť ju, že smrť jej rodiny nebola jej vina. Vyhladiť ryhu medzi jej obočím a povedať jej, že neexistuje nič za čo by sa mala cítiť vinná.

Ale neurobil to, vedel že by mu neverila. Tak ako on rovnakej situácii v jeho živote neveril tiež.

Tej noci sa nemilovali. Namiesto toho len vedľa seba ležali, sotva sa navzájom dotkli.

***

Ráno sa zobudil s rovnakým zlým pocitom.

Osborn sa vymotal s prikrývok a zahľadel sa dolu do Breeninej tváre. Ten pohľad by ho nikdy neomrzel. Dokonca ani keby mu bolo dovolené s ňou zostarnúť, vidieť jej vrásky okolo očí a viac šedivých prameňov v jej hodvábnych vlasoch. Neboli to jej črty čo ju pre neho robilo krásnou. To jej duša. Jej schopnosť milovať, jeho i jeho bratov, aj cez všetko čo sa jej v živote prihodilo. Breena sa nebála berserkera v ňom. Vtedy sa pre neho všetko zmenilo. Nebála sa ničoho.

Zatiaľ čo on bol strachu plný.

Že ju stratí. Vedel, že sa to stane skoro. Osborn ju tu zrejme zdržal pridlho.

Vykĺzol z postele a rýchlo sa obliekol. Nemohol už dlhšie odkladať cestu do dediny aby zistil niečo o Eldene. To bolo to čo sa rysovalo v diaľke. Breenina pomsta a vidina jej bratov, ak sú stále nažive, znovu dosadených na tróne. Bolo na čase umlčať príkazy - nie, kliatby - ktoré jej rodičia vštepili do mysle. Prežiť a pomstiť sa...prežiť, aby sa pomstila.

Keď vyšiel na hrebeň kopca, dedina bola tichá, väčšina obyvateľov ešte stále spala. Všetci okrem obchodníkov. Osborn našiel muža s korením vybaľovať svoj tovar a ako čo najvhodnejšie vystavuje svoj tovar. Ten muž sa pri jeho príchode usmial. "Vravel som ti aby si sa zásobil olivovým olejom, kým moje zásoby vyschnú. Teraz je už všetko preč. Elden sa stal pevnosťou."

"To čo potrebujem sú informácie."

Obchodník sa iba usmial. "Cena je tá istá. Nakoniec, som obchodník."

Osborn zalovil vo svojom batohu a podal mu mincu.

"Obávam sa, že tá správa je k ničomu, priateľ môj. Teraz sa nič nemôže dostať do Eldenu ani z neho. Hovorí sa, že tá zem je prekliata krvou." Obchodník sa otriasol. "Nevrátim sa tam, dokonca ani pre bohatstvo, ktoré by som mohol získať."

Prekliata krvou. Hadí prieskumník vytvorený krvavou mágiou. To všetko potvrdzovalo Breenine spomienky. Za útokom na Elden bol krvavý čarodejník . "A čo dedičia Eldenu?"

Muž zatriasol hlavou. "O nich viem dokonca ešte menej, aj keď pri tom mále informácií mám podozrenie, že sú všetci mŕtvi."

Osborn si to myslel tiež. Breeniny milovaní bratia... Nicolai, Dayn a maličký Micah.

"Ale existujú aj zvesti o odboji."

Konečne. Nejaká dobrá správa. "Aké?"

Obchodník zdvihol prázdne dlane. Šikovný trik. Prerušiť rozprávanie v tom najlepšom.

Osborn podal mužovi viac mincí. "Ak sa dozviem, že tvoje rozprávanie smerovalo len k tomu aby si zo mňa vytiahol peniaze, pripojíš sa k mŕtvym z Eldene."

"Nie, moje informácie sú solídne. Tí lojálny k pamiatke Eldenu sa zhromažďujú neďaleko jeho hraníc. Každý deň sa tam zbiera viac ozbrojencov a plánujú útok. Podľa mňa, posledný vzdor bláznov."

A Breena by tam mala byť, aby viedla svoj ľud.

Osborn bol dosť pochabý, keď v sebe choval štipku nádeje, že Breena zostane. Uvedomil si, že tá nádej práve zomrela. Mal to vedieť. V príbehoch ktoré rozprávala večer pri ohni, princezné nikdy nezostávali v chalúpkach v lese.

Cestou von z údolia Osborn zabezpečil všetko potrebné k ich ceste na Elden. Na miesto kde sa zhromažďovali jej ľudia a pravdepodobne čakali na vodcu. Naučil sa cestovať podľa hviezd už ako dieťa a ľahko ju môže doviesť domov.

Prejsť po cestičke lemovanej stromami vedúcej späť k Breene netrvala dlho. Rýchlo zaklopal na dvere jej spálne a vstúpil. Usmiala sa na neho a odohnala ranné driemoty.

"Práve som premýšľala kam si šiel." Posunula sa a nadvihla prikrývku. "Teraz sa môžeš vrátiť späť do postele."

Ani sa nepohol.

Jej vítajúci úsmev vybledol. "Osborn, čo sa deje?"

"Mám správy o tvojich ľuďoch."

Jej nádherné zelené oči sa rozšírili.

"Postavili sa na odpor. Dúfajú, že dobijú hrad späť."

Breena zatvorila oči. "Áno." Potom sa skotúľala z postele a rýchlo na seba hodila šaty. "Musíme sa tam dostať čo najskôr."

"Už som nás pobalil."

"Musím si vziať svoje veci. Vedia, že som stále nažive? Aká bláznivá otázka. Samozrejme že nie. Ako by to mohli vedieť? Som zvedavá, kto ich vedie. A rozprávam tak rýchlo, že ani nestíhaš odpovedať."

Pery mu zvlnil úškrn aj napriek jeho nakvasenej nálade. "Si nedočkavá. To je v poriadku."

Breena mu zovrela lakeť. "Bude to v poriadku, však? Cítim to tak."

"Pobaľ si čo ešte potrebuješ. Ešte dám bratom určité inštrukcie."

Bernt po Osbornovi šľahol obviňujúcim pohľadom keď vyšiel von, žmurkajúc pred svetlom.

"Chcem, aby tu zostala," povedal mu Torben, teraz vyzerajúc viac chlapec ako muž.

"Nepatrí k nám," pokúšal sa mu vysvetliť.

Bernt zatriasol hlavou. "Ale ty by si ju mohol donútiť zostať. Povedz jej čo chce počuť."

Milujem ťa.

Prosím, zostaň.

Pri pomyslení, že ma opustíš zvnútra zomieram.

Zaškrípal zubami. "Toto je jej cesta. Vždy sme to vedeli."

"A čo potom? Vrátila by sa ak by si ju požiadal."

"Nemám žiadne právo ju o to žiadať. Okrem toho, je princezná. Princezné patria na zámok."

Bernt sa zvrtol na päte a odkráčal do divočiny. Takže žiadne lúčenie s mladším bratom.

Ahoj, takže, drobné info pro ty, co neodebírají novinky...

Včera v noci jsem dojela domů, kde teď budu alespoň 14 dní (až 3 týdny). Co to znamená pro vás?

Během dneška se pokusím dodělat resty na blogu - to znamená rozplánování kapitol na následující týden + dodělání odkazů kapitol a obepsání všech překladatelek. To samé platí s dalšími dvěma blogy, o které se starám (Sherri + Erotic).

Ohledně Geny - info co zatím mám ohledně překladů, co nějakou dobu stály:

Black and Blue - 16 kapitola je u korektorky

Nymph King - nevím, jestli jsem to už psala, ale má to novou překladatelku. Na překladu se pravidelně pracuje a až bude za půlkou knihy, tak začneme se zveřejňováním (abyste měli kapitoly pravidelně)

Lord of the Wolfyn - Je to 3 díl série, ze které se na blogu uveřejňuje druhý díl - Pán Zuřivosti. Jakmile bude celý druhý díl zveřejněn (ano, už je dokončen, za což můžete poděkovat Stině), tak se domluvím s překladatelkou co a jak. Zatím má hotovo 5 kapitol :)

Otrok rozkoší - s překladatelkou se nějak nemůžu spojit, až budu něco vědět, řeknu vám to :)

On the Hunt - z této antologie chybí poslední povídka, která bude během následujícího měsíce celá dopřekládaná, takže se začne se zveřejňováním :)

Lordi - pokusím se toho teď během 14 dní přeložit co nejvíc, ale neslibuju, že stihnu celou knihu, protože jsem měla už půl roku v překládání pauzu, takže to nejspíš nepůjde tak rychle jako dřív :) Nemluvě o tom, že se taky musím věnovat Lize od Sherrilyn Kenyon :)

Na zbytku překladů pracují holky pravidelně a můžete očekávat kapitolu každý týden :)

Nicméně, překladatelky jsou u nás stále vítané, protože je ještě několik sérií volných, takže kdyby měl někdo zájem, nebojte se ozvat na k-jarova@seznam.cz

Jinak studentům přeju příjemné prázdniny a pracujícím nějaké to volno, aby si tohle horko taky mohli užít a nepekli se v práci :)

S očima stále příliš ztěžklýma na to, aby je otevřela, se Olivie protáhla s rukama nad hlavou, aby ze svalů vyhnala uzly. Tááák příjemné. S úsměvem se zhluboka nadechla vůně exotického koření a zakázaných fantazií. Její mrak nikdy předtím nevoněl tak… sexy. Ani nikdy nebyl tak teplý, skoro dekadentní.

Chtěla tam zůstat ideálně navždy, ale lenost nepatřila k andělům. Dnes navštíví Lysandra, rozhodla se. Pokud tedy nebude pryč na nějaké tajné misi, jak často býval, a nebo nebude někde zavřený s jeho Biankou. A potom zamíří k pevnosti v Budapešti. Co dnes Aeron bude dělat? Znovu ji bude fascinovat svými rozpory? Znovu ji vycítí, čehož by neměl být schopen, a pak po ní bude chtít, aby se odhalila, aby ji mohl zabít?

Ty žádosti vždy zranily její city, i když ho z jeho vzteku nemohla vinit. Nevěděl, kdo či co je, ani jaké jsou její záměry. Chci, aby mě znal, pomyslela si. Byla sympatická, vážně. No, alespoň jiným andělům taková připadala. Nebyla si jistá, co si o jejím skutečném já, jeho předpokládaném opaku, bude démonem posedlý a nesmrtelný válečník myslet.

Až na to, že Aeron jí nepřipomínal démona. Ani trošku. Nazýval Legii jeho „drahocenným děťátkem,“ kupoval jí čelenky a vyzdobil svůj pokoj dle jejího vkusu. Dokonce jeho společníka a přítele Lorda Maddoxe poprosil, aby pro ni vyrobil křeslo. Salonkovou židli, která spočívala vedle jeho postele a byla přes ni přehozena růžová krajka.

Olivia chtěla své vlastní krajkované křeslo v jeho ložnici.

Závist na tobě nevypadá dobře, připomněla si. Nepotřebuješ krajkové křeslo, aby si pomohla bezpočtu lidí se smát a radovat, abys je naučila milovat své životy. Ano, z toho získávala spoustu uspokojení. Ale… nyní chtěla víc. Možná, že vždy chtěla víc, ale jednoduše si to neuvědomovala do svého „povýšení“.

Chamtivko,pomyslela si s povzdechem.

Matrace hladká, ale tvrdá jako kámen, se pod ní posunula a zasténala.

Počkat. Tvrdá jako kámen? Posunula? Zasténala? Olivia najednou neměla problém s otevřením zvědavých očních víček. S trhnutím se posadila při tom, co spatřila. V dohlednu nikde nebyly tučné, macaté mraky a oslepující záře vycházejícího slunce. Místo toho viděla ložnici s drsnými kamennými zdmi, dřevenou podlahou a leštěným třešňovým nábytkem.

A také krajkové růžové křeslo.

Vzpamatovala se. Padla. Já jsem padla. Sestoupila do pekel a ti démoni – nemysli na ně. Jen při té vzpomínce se jí tělo začalo otřásat. Teď už jsem s Aeronem. Jsem v bezpečí. Ale jestli skutečně byla smrtelnicí, proč se cítila tak… fit?

A znovu se vzpamatovala: protože nebyla skutečně člověk.

Čtrnáct dní, vzpomněla si na Lysandrova slova, než ztratí veškeré své andělské schopnost. Znamenalo to, že… Mohla by se její křídla…

Skousnula spodní ret a se strachem doufat, se natáhla za sebe, aby dosáhla na svá záda. To, s čím se setkala, jí svěsilo ramena úlevou i smutkem. Nezůstala tam žádná zranění, ale křídla se znovu neobjevila.

Tvoje volba. Důsledky tvých činů. Ano. To přijala. Ačkoliv to bylo divné. Tohle bezkřídlé tělo teď patřilo jí. Tělo, které nebude žít věčně. Tělo, které cítilo vše dobré i špatné.

Ale tak to bylo v pořádku, rychle ujistila samu sebe. Byla v pevnosti Lordů a byla s Aeronem. Aeronem, který byl pod ní. Jak zábavné. Zatímco tohle tělo prožívalo jen to špatné, ona byla více než připravená na to dobré.

Olivia se odsunula a otočila, aby si ho prohlédla. Stále spal, rysy měl uvolněné, jednu ruku hozenou přes hlavu a druhou podél boku, kde předtím ležela. Tiskl ji k sobě. Rty se jí zakřivily zasněným úsměvem a srdce se divoce zatřepotalo.

Neměl na sobě tričko a to jí rozechvělo srdce ještě víc. Byla roztažená přes tu barevnou širokou hruď, ležela na těch malých tmavých bradavkách, na těch provazcích svalů a vyrýsovaném břichu.

Bohužel na sobě měl džíny. Ale nohy měl bosé, a viděla, že měl potetované i prsty. Rozkošné.

Rozkošné? Vážně?Kdo jsi? Na těch prstech byli vražděni lidé. Přesto, chtěla přes ně přejíždět konečky prstů. Prsty stopovala motýla na jeho žebrech. Křídla se napnula, čímž zničila jakoukoliv iluzi delikátnosti.

Při jejím dotyku vydechl a ona sebou škubnula zpět. V žádném případě nechtěla, aby ji načapal, jak ho otravuje. Tedy, bez jeho svolení. Ale ten pohyb se zdál být silnější, než měla v úmyslu, a s bolestivou ránou dopadla na zem. Vlasy jí zakryly obličej, a když prameny odtáhla stranou, uvědomila si, že Aerona probudila. Seděl a zlostně na ni zíral.

Olivia polkla a plaše mu zamávala. „Ehm, dobré ráno.“

Přelétl přes ni pohledem a zúžil oči. „Vypadáš lépe. Mnohem lépe.“ Hlas měl drsný. Pravděpodobně ze spánku, a ne touhou, jak doufala každá buňka v jejím těle. „Jsi uzdravená?“

„Ano, děkuji ti.“ Alespoň si to myslela. Ačkoliv se její srdce nemělo ke klidu, jeho neustálý nepravidelný tlukot jí byl cizí. A na hrudi cítila bolest. Nic tak hrozného, jako předtím cítila v zádech, ale divného. A dokonce se jí chvěl i žaludek.

„Trpěla si tři dny. Nějaké komplikace? Přetrvávající bodavá bolest?“

„Tři dny?“ Neuvědomila si, že už uplynulo tolik času. A přesto, tři dny se zdály sotva dost na to, aby se tak důkladně uzdravila. „Jak to, že je mi najednou líp?“

Zamračil se. „Minulou noc jsme tu měli návštěvu. Nedal mi jméno, ale řekl, že tě uzdraví, a myslím, že dostál svému slovu. Mimochodem, neměl mě rád.“

„Můj učitel.“ Samozřejmě. To, že ji vyléčil, znamenalo ohnutí pravidel, ale Lysander tato pravidla pomáhal stvořit. A pokud je někdo uměl obejít, tak to byl on. A anděl, který nemá rád Aerona? To byl rozhodně Lysander.

Aeron ji znovu přejel pohledem, jako by hledal zranění navzdory pravdě v jejím hlase. Jeho panenky se rozšířily a pohltily tak každičký kousek té krásně fialové. Ne radostí, ale… vztekem? Zase? Neudělala nic, čímž by zahnala jeho péči. Řekl snad Lysander něco, co ho rozrušilo?

„Tvé roucho…“ Zachraptěl a rychle se k ní otočil zády. Jeho druhé motýlí tetování ji pozdravilo a ústa se jí naplnila slinami. Jak by ty ostré křídla chutnaly? „Uprav ji.“

Zamračeně shlédla dolů. Kolena měla zvednutá a róbu měla shrnutou k pasu, takže byly odhaleny malé bílé kalhotky. To ho přece nemohlo naštvat. Anya, Lucienova manželka a nižší bohyně Anarchie, toho dennodenně na sobě měla méně. Přesto, Olivia si uhladila měkký, hebký materiál až ke kotníkům. Mohla se postavit a vrátit na postel, ale rozhodla se neriskovat ani pád ani odmítnutí.

„Jsem zakrytý,“ řekla.

Když se k ní otočil se stále rozšířenými panenkami, naklonil hlavu na stranu, jako kdyby si v hlavě přehrával jejich rozhovor: „Proč máš učitele?“

Na to měla snadnou odpověď. „Andělé, stejně jako lidé, se musí učit, jak přežít. Jak pomáhat lidem v nouzi. Jak bojovat s démony. Můj učitel byl – je – tím nejlepším svého druhu, a já byla požehnána prací s ním.“

„Jeho jméno.“ Ta dvě slova zněla jako prásknutí bičem, tvrdé a jisté, řezavé.

Proč tak negativní reakce? „Myslím, že je to ve skutečnosti tvůj známý. Znáš přece Lysandra, ne?“

Aeronovy panenky se konečně stáhly, znovu byly vidět fialové duhovky, které ji topily ve svých neodolatelných hlubinách. „Biančin Lysander?“

Při tom popisu se usmála. „Ano. Také mě navštívil.“

„Tu noc, kdy jsem si myslel, že mluvíš sama se sebou,“ řekl a kývl.

„Ano.“ A plánoval se vrátit. To nezmínila. Lysander ji miloval a nechtěl Aeronovi ublížit – zatím – protože by tím ublížil jí. Alespoň v to doufala.

Aeron se zamračil. „Ty andělské návštěvy musí přestat, Olivie. S lovci a našimi démony toho už máme na talíři dost. I když ti Lysander pomohl, za což mu jsem vděčný, nemohu dovolit, aby dál zasahoval.“

Rozesmála se. Jednoduše si nemohla pomoci. „S tím ti přeju hodně štěstí.“ Zastavit anděla by bylo jako zastavit vítr: jedním slovem, nemožné.

Zamračil se silněji. „Máš hlad?“

Změna tématu jí nevadila, vlastně ji potěšila. Často dělal to samé se svými přáteli, přeskakoval z jednoho tématu na druhé, bez varování. „Ó ano. Umírám hlady.“

„Pak bych tě měl nakrmit, než tě vezmu do města,“ řekl a přehodil nohy přes okraj postele a postavil se.

Olivie zůstala na místě, s pocitem, jako by měla všechny končetiny zakotvené ve skále. Za prvé, byl nádherný. Všechny ty svaly, nebezpečí a lákavá potetovaná kůže. Za druhé: „Pořád mě chceš vyhnat?“

„Samozřejmě.“

Opovaž se brečet.„Proč?“ Řekl mu Lysander něco, jak předpokládala?

„Mám lepší otázku. Kdy jsem plánoval něco jiného?“ Přešel ke koupelně a ztratil se jí ze zorného pole. Zaslechla šustění oblečení a pak vodu dopadající na porcelán.

„Ale celou noc jsi mě držel v náručí,“ zvolala. „Tři dny ses o mě staral.“ To muselo něco znamenat. Nebo ne? Muži takové věci nedělali, pokud nebyli otupělí. Nebo ne? Za celý čas co s Aeronem strávila, ho nikdy neviděla se ženou. Tedy, kromě Legie, ale malou démonku nepočítala. Ji nikdy celou noc nedržel. Takže pozornost, kterou věnoval Olivii, byla zvláštní. Nebo ne?

Na to nedostala žádnou odpověď. Brzy se místností linula vůně santalového dřeva. Sprchoval se, uvědomila si, a srdce se jí znovu rozbušilo, dokonce sem tam přeskočilo rytmus. Nikdy předtím se nesprchoval, když tu byla. Vždy počkal, až odešla.

Vidět jeho nahé tělo se pro ni stalo posedlostí.

Byl potetovaný i tam dole, mezi nohama? A pokud ano, jaký vzor si vybral?

A proč ho chci olízat stejně, jako ty motýli? Z té představy si Olivie přejela jazykem rty v mrazivém úžasu. Zlobivá, zlobivá holka. Taková touha…

No, nejsem už zcela anděl, připomněla si. Chtěla ho vidět – a ochutnat. Poté, co vše vydržela, si snad zaslouží malou odměnu. Nebo možná velkou? Ať tak či onak, nehodlala opustit tuhle pevnost, dokud ho alespoň nezahlédne.

Olivie se odhodlaně zvedla na nohy. Bez křídel, která by ji vyvažovala, neměla smysl pro rovnováhu a rychle přepadla, ostrá bolest jí projela koleny, až sebou škubla. Nicméně, taková bolest byla snesitelná. Po vyrvání křídel bylo zjevně vše snesitelné.

Znovu vstala. A znovu padla. Argh! Voda se vypnula příliš brzo. Zaslechla plácnutí mokrého těla o mramor a pak šustění bavlny na kovu.

Pospěš si! Než bude příliš pozdě!

Aby chytila rovnováhu, dala jednu nohu vpřed a jednu vzad a roztáhla ruce. Pomalu se celá napřímila. Zakymácela se doleva, pak doprava, ale podařilo se jí zůstat ve vzpřímené poloze. Jen tak dál!

A pak se Aeron vynořil z koupelny a ji naplnilo zklamání. Kolem pasu měl omotaný ručník a další přehozený kolem krku. Příliš pozdě. Dvojnásobné Argh!

„Osprchoval ses tak rychle. Určitě si kousek vynechal,“ řekla.

Přejel ji pohledem, ale jinak držel svou pozornost na prádelníku před ním. „Ne. Nevynechal.“

Oh.

„Teď si na řadě,“ řekl, když položil tričko na dřevo. Druhým ručníkem si vysušil tu trochu vlasů, co měl.

Nazvala ho předtím nádherným? Měla spíš použít velkolepý. „Mé roucho mě očišťuje.“ Připadala mu také tak bez dechu, jako zněla sama sobě?

Zamračil se, ačkoliv se na ni pořád neotočil. „I tvé vlasy?“

„Ano.“ Ruce se jí třásly, když si přetáhla kápi přes hlavu, dala jí chvilku, aby zapracovala svým kouzlem, a pak ji sundala. Když látka spadla, přejela si rukou přes hedvábné, rovné prameny. „Vidíš? Celou.“

Konečně na ni pohlédl, sjel očima přes její tělo, přetrval na některých místech, čímž rozehřál její krev a rozechvěl pokožku. Když se jejich pohledy setkaly, panenky měl znovu rozšířené, černá zastiňovala fialovou.

Vážně, co provedla, že způsobila takový vztek?

„To teda,“ zavrčel. Otočil se na patě a vykročil vpřed do šatny, čímž jí zmizel z pohledu. Ručník vyletěl ven a přistál na podlaze.

Znovu je nahý, pomyslela si a zapomněla na svůj hněv. Teď máš příležitost. Olivie se s úsměvem dala do pohybu. Podařilo se jí udělat dva kroky, než padla a přistála na kolenou – a pak se na zbytek cesty vydala na břiše, zatímco jí vzduch unikal z plic.

„Co to vyvádíš?“

Vzhlédla nahoru a ještě výš. Aeron stál ve dveřích šatny, oblečený v černém tričku, ke kterému přidal džíny. Také si natáhl boty a všude po tom svalnatém těle měl pravděpodobně poschovávané zbraně. Oči měl zúžené a rty pevně stažené v zamračení.

Znovu neuspěla. Sklíčeně povzdechla.

„Na tom nezáleží, vážně,“ řekl, zjevně nehodlal čekat na její odpověď. „Je na čase, abychom šli.“

Teď? „Nemůžeš mě vzít do města,“ řekla rychle. „Potřebuješ mě.“

Vychrlil ze sebe: „To sotva. Nepotřebuju nikoho.“

Vážně? „Na práci, kterou jsem nebyla schopna dokončit, bude poslán někdo další, vzpomínáš? Jako si nebyl schopen vycítit Lysandra, když mě navštívil, nebudeš schopen ani odhalit jiného anděla.“

Aeron si zkřížil ruce přes mohutnou hruď, hotový obraz mužské tvrdohlavosti. „Vycítil jsem tebe, nebo ne?“

Ano, to ano, a ona stále nepřišla na to, jak se mu to povedlo. „No, jak jsem říkala, nevycítils Lysandra. Nicméně já mohu anděly vidět. Mohu tě varovat, až přijde další.“ Ne, že by si pro něj přišli, dokud neskončí její čtrnáctidenní odklad – moment, už jen jedenáctidenní, protože už tři dny uběhly – ale to nepotřeboval vědět.

Pohnul čelistí vlevo a vpravo, čímž narušil celistvost inkoustu. „Řekla jsi, že máš hlad. Pojďme najít něco k jídlu.“

Znova změna tématu. Tentokrát to nesnášela, ale přesto to nechala být, protože vycítila, že by další dohadování se bylo marné. Kromě toho, měla hlad. Vyhrabala se na kolena a pak se zvednula. Jeden krok, dva… tři… brzy byla před Aeronem a usmívala se svému úspěchu.

„Co to bylo?“ Zeptal se.

„Chůze.“

„Trvalo ti to tak dlouho, že jsem oficiálně o padesát let starší.“

Zvedla bradu, její pýcha nebyla oslabena. „No, nespadla jsem.“

Zavrtěl hlavou – podrážděně? – a vzal ji za ruku. „Pojď, anděly.“

„Padlý,“ opravila ho automaticky. Z pocitu jeho prstů obtočených kolem jejích, teplých a silných, se zachvěla. Byl to pocit, který by si neměla vychutnávat.

Když ji popotáhl kupředu, zakopla o vlastní nohy. Naštěstí, než stihla políbit zem, si ji přitáhl k boku a tím ji ukotvil.

„Děkuju,“ zamumlala.

Tak tohle byl život. Přitiskla se k němu tak blízko, jak to jen šlo. V průběhu staletí pozorovala mnoho lidí, kteří podlehli svým základním tužbám, ale zdálo se, že dokud se na jejích křídlech neobjevilo zlato, nijak neuvažovala nad tím, proč tomu tak bylo. Teď už věděla: každý dotek byl stejně chutný, jako pravděpodobně bylo Evinino jablko.

Chtěla víc.

„Jsi nebezpečná,“ zamumlal Aeron.

„Ale užitečná.“ Možná, že když mu to bude připomínat často, začne si uvědomovat, že ji vlastně potřebuje.

Nenabídl jí žádnou odpověď, ale vedl ji chodbou a po celou dobu ji držel ve vzpřímené poloze. A ještě lepší bylo, že ji musel nést po schodech. Což by si užila mnohem víc, kdyby nebyla tak rozptylována. Stěny byly lemovány portréty nebes – andělů, které poznávala, kteří letěli skrz mraky – i peklem. To nijak nestudovala, protože nechtěla vzpomínat na svůj čas strávený tam.

A stěny byly také obloženy portréty nahých mužů, většina z nich lenošila na postelích z hedvábí. Na ty zírala, což ji nijak neuvedlo do rozpaků. Vážně. I když si musela utřít slinu. Všechna ta kůže… ty svaly… škoda, že nebyli od hlavy až k patě potetovaní.

„Anya to tu trochu ozdobila. Měla by sis zakrýt oči,“ řekl Aeron, hlubokým hlasem se vetřel do jejího zírání.

„Proč?“ Zakrýt si oči by byl zločin. Takový, který by jistě urazil její Božstvo, protože nebylo snad její povinností obdivovat jeho výtvory?

„Jsi anděl, u všech bohů. Neměla by ses na takové věci dívat.“

„Jsem padlá,“ připomněla mu. Znovu. „A jak víš, co bych měla dělat?“

„Jen… zavři oči.“ Pustil ji na nohy a přinutil ji se postavit, než ji vedl za roh.

K uším jí náhle dolehl houf hlasů, při čemž ztuhla a klopýtla, nepřipravená se vypořádat s kýmkoliv jiným než Aeronem.

„Opatrně,“ řekl.

Zpomalila své kroky. Lidé byli nepředvídatelní, a jeho nesmrtelní přátelé ještě víc než všichni ostatní. Horší bylo, že její tělo bylo nyní bezmocné vůči jakémukoliv zranění. Mohli by ji mučit, fyzicky, psychicky i emocionálně, a nebyla by schopna odletět.

V nebi se všichni milovali. Nebyla tam žádná nenávist, ani krutost. Tady byla laskavost často zapomenuta. Lidé po sobě pokřikovali hrozné jména, navzájem si podkopávali sebevědomí a úmyslně ničili hrdost toho druhého.

Olivia by byla nejšťastnější, kdyby každou minutu svého lidství strávila jen s Aeronem.

Zvažovala si to dobré i špatné, pamatuješ? A usoudila si, že potenciální rozkoš je hodna čehokoliv. Dokážeš si s tím poradit. Musíš.

„Jsi v pořádku?“ Zeptal se.

„Ano.“ Byla odhodlaná.

„Niečo sa deje,“ ozval sa Rome o niekoľko hodín neskôr, ako zaparkoval pred večierkou oproti nášmu hotelu. Pozoroval rušné parkovisko, s pohlteným výrazom na tvári a napnutým telom.

Môj pohľad prešiel po autách, po ľuďoch, ktorí sa tam potulovali, ale nevidela som nič nezvyčajné. „Čo?“

„Neviem. Zostaň tu a stráž auto. Mám tu výstroj a nechcem, aby sa dostal do nesprávnych rúk.“

Nedostala som šancu odpovedať. Vystúpil z auta a z tieňa noci, než som stihla vysloviť čo i len slovo. Doparoma s tým! Mohla som mu pomôcť. Mohla som ho (možno) zachrániť – ak by to bolo treba. Namiesto toho ma tu nechal. Samotnú. Znova.

Vlastne, dočerta s ním. Ja som bola jediná, ktorá zistila niečo v klube. Zamiešanie sa medzi ľudí po tom, čo odišli Bratia z Biblie neprinieslo žiadne výsledky. Neboli sme odignorovaní, ale ani sme nestretli nikoho, kto by nám povedal niečo podstatné. Tak veľmi som chcela vystúpiť z auta a odísť za ním. Ale nevedela som, čo sa deje, do čoho by som vkráčala, alebo či by som iba postavila do stredu paľby a chránila Roma. Okrem toho, auto očividne potrebovalo strážiť. Nevidela som žiadne náradie, ktoré Rome spomínal, ale zostala som na mieste. Ale ešte raz toto urobí so mnou... udrela som päsťou do palubnej dosky, sledujúc noc, čakajúc.

O polhodinu neskôr, som bola na pokraji nervov, naštvaná a hľadala niekoho na zničenie. Koľkokrát za jednu noc si Rome myslel, že ma môže opustiť bez výčitiek?Mala som pocit, že tá tequila, ktorá mi ešte stále prúdila v tele, bola jedinou vec, ktorá mi bránila v strieľaní skutočných plameňov.

Rome konečne nasadol do auta. Na líci mal nový škrabanec, krv mu už začínala schnúť. Môj hnev okamžite vyprchal, namiesto neho sa objavila starosť. „Si v poriadku?“

Ako zvyčajne, odignoroval moju otázku. „Po celom hoteli boli ozbrojení muži, ale postaral som sa o nich. Boli od Púštneho Dievčaťa. Vie, že sme tu, a že sme jej na stope. Poďme. Nemáme veľa času, než sem dorazia posily.“ Bez ďalšieho slova znova vystúpil z auta.

Kosti mi zaškrípali, ako som vystúpila z auta. Vzduch bol chladný oproti mojej pokožke, a ja som sa zhlboka nadýchla. „Nepotrebujeme vziať tvoje drahocenné náradie s nami? A si – v – poriadku?“

Jeho pohľad sa stretol s mojím na krátky zlomok sekundy. „Som v poriadku. Keď prídeme na izbu, drž sa od kúpeľne.“

On už bol v našej izbe? Samozrejme, že bol, pomyslela som si o chvíľu neskôr. Pán Ochranca by nechcel, aby som tam čo i len nakukla bez toho, aby vedel, že je to bezpečné. Očividne, niektoré veci sa nikdy nezmenia. „Lexis a Sherridan sú v poriadku, však?“ Videli, že sa blížia zlí chlapci a ukryli sa.

Rome sa mlčky dal do pohybu a ja som sa rozbehla za ním, držiac sa blízko pri ňom. „No?“ naliehala som, srdce mi hlasno búšilo. „Nenúť ma, opýtať saznova. Už teraz mám pocit, že musím používať pinzety, aby som z teba dostala to, čo by si mal poskytnúť dobrovoľne.“

Romove pohyby sa nespomalili. „Nechcel som ti nič povedať, kým nebudeme vo vnútri, aby si sa nezlomila a nepritiahla na nás pozornosť.“

„Vďaka za tvoju dôveru.“ Snáď to sarkasticky zavrčané vyhlásenie zakryje môj rastúci strach a hnev.

„Dobre. Chceš informáciu? Dám ti informáciu. Uniesli ich.“ Hrozivé slová vyslovené tak vecným tónom.

Zakopla som, ako mi tá informácia došla do mozgu, narovnala sa a uchopila pracku na Romovom opasku, aby som ho udržala v dosahu. Jeho krok sa nikdy nespomalil, a ja som musela bežať, aby som s ním udržala krok. „Sú... sú-“ Nedokázala som sa prinúť, povedať to.

„Sú cenné.“ Viedol ma von z noci a k bočným dverám na budove. Pánty zaškrípali, ako ich otvoril. „Príliš cenné, aby sa ich zbavili. Budú v poriadku. Cody by nič iné ani nedovolil.“

„Cody? Cody! Začínam strácať dôveru v neho, Rome.“ Slová vyšľahli zo mňa, zmiešajúc sa s mojím dupotom, ako sme bežali po úzkej, prázdnej chodbe.

„Musel dokázať, že je schopný, Belle. Ako inak si mal získať dôveru Púštneho Dievčaťa? Ale pravdou je, že Lexis a Sherridan nevedeli, na ktorej strane pracoval. Neodišli by s ním dobrovoľne. Čo znamená, že s ním bojovali.“

„Počas toho boja mal nájsť spôsob, ako ich nechať uniknúť, a napriek tomu zostať dôveryhodným.“ Však?

Ale neurobil to. Prečo?Keď som po prvýraz stretla Codyho, mieril na mňa a Roma zbraň. Nepostrelil nás, iba sa nás snažil dostať na veliteľstvo, ale cítila som jeho odhodlanie, že urobí čokoľvek, čo bude treba, aby dostal, čo chce. Čo ak to, čo chcel teraz, nebolo dobré pre môj tím?

Prišli sme k ďalším dverám. Rome cez ne prebehol, s pripravenou zbraňou, ale nikto na schodisku nebol. „Dávaj pozor za mnou.“

Ďalší príkaz, ale znova som poslúchla, túžiac sa dostať do izby, tak rýchlo, ako to len bude možné. Stúpali sme stále vyššie a vyššie. Len jedna osoba prešla popri nás, opitý chlap, ktorý si takmer cvrkol do nohavíc, keď ho Rome pritlačil na stenu a prehľadal ho. Keď sme došli na našu izbu, bola som pokrytá od ľadového potu, čo robilo moje pohyby pomalšie a ťarbavé. Bola som vystrašená, tak vystrašená kvôli mojej kamarátke a dokonca aj kvôli Lexis – a ten strach len narástol po tom, čo som uvidela ten neporiadok. Prikrývky boli strhnuté z postele, na slúchadle, ktoré bezvládne viselo z telefónu,bola krvavá škvrna a lampy boli prevrátené.

Rome mal na tvári masku zúrivosti, ako prechádzal po miestnosti. Zastal pred pracovným stolom, jeho telo napnuté ako gumička, pripravená prasknúť. „Poobzeraj sa. Zisti, čo chýba. Urob zoznam.“ Na rozdiel od jeho tváre, jeho hlas bol pokojný, bez emócií. „A ako som už povedal, drž sa ďalej od kúpeľne.“

Okej, tak čo bolo v kúpeľni?Naprázdno prehltnúc, bojac sa tam pozrieť, som sa zohla a začala prehľadávať pestrofarebné more oblečenia, rozhádzaného po dlážke. Ruky sa mi triasli, hruď som mala zovretú. „Len aby si vedel, už nie sme v klube. Môžeš prestať s tým komandovaním.“

Vypustil unavený povzdych. „Prepáč. Nikdy som pre teba nepracoval, aspoň čo si pamätám,“ dodal rýchlo. „Neviem, čo dokážeš urobiť, čo nie, ako pracuješ.“

„Stačí, keď budeš vedieť, že ti môžem pomôcť. Každopádne, ospravedlnenie sa prijíma,“ dodala som s krátkou pauzou. Rada by som počula viac z toho podlizovania, ale teraz na to nebol ten správny čas.

Jeho pery sebou jemne šklbli. „Držíš sa celkom dobre. Chápem, prečo ťa má John tak rád.“

Kompliment? Pre mňa?

Nesprávaj sa ako zamilovaný holúbok. Vráť sa späť k práci. „Možno sa mýlime. Možno dievčatá utiekli, tak ako som spočiatku predpokladala, a teraz sa ukrývajú, čakajú na nás. Neporiadok v izbe ešte neznamená únos.“

„Máš pravdu.“ Rome stál obrátený chrbtom ku mne, ako mi hodil fotografiu mojím smerom. „Ale toto áno.“

Malý štvorec pristál so zasvišťaním predo mnou a ja som ho musela obrátiť, aby som videla skutočný záber. Uniklo mi zhíknutie. Boli na fotke, Sherridan a Lexis, ležiace na posteli, zviazané, so zapchatými ústami. „Sú-“

„Ako som ti už povedal, budú v poriadku.“ Slovo zatiaľ sa ozývalo vyslovené medzi nami. „Cody urobil tú fotku. Som si istý. Ten chlap miluje svoje Polaroidy.“

To som vedela z vlastnej skúsenosti. „Polaroid nič nedokazuje. A prečo si mi toto neukázal skôr?“

„Práve som to našiel. A pozri sa na stopy na stene.“

Moje oči sa zamerali na spomínanú stenu a samozrejme, boli tam biele krúžky, žiariace v tieňoch. Krúžky, ktoré mohli byť iskrami. Iskry, ktoré mohol vytvoriť elektrofilik. „Takže Cody skutočne randí s Púštnym Dievčaťom a zradil náš tím, aby jej dokázal svoju náklonnosť,“ zašepkala som. „Čo ak zabudne, že toto je misia a skutočne sa zamiluje do nej? Niekedy predstieranie vedie ku skutočným citom. Čo ako-“

„To sa nestane. Ako som povedal, postará sa, aby boli v bezpečí. Očividne si myslel, že toto je najlepší a najrýchlejší spôsob akcie.“ Každé slovo, ktoré Rome vypustil, malo v sebe viac a viac hnevu. „Ale doparoma, bol by som rád varoval dievčatá. Boli zrejme vystrašené. Mal som si skontrolovať svoj skurvený telefón!“ Vrazil päsťou do steny, zanechajúc dieru. Chumáče omietky zadymili okolie, vytvoriac okolo neho biely oblak.

Musela som vdýchnuť trochu z tej omietky do svojich pľúc, pretože ma začalo škriabať vzadu v hrdle. Zakašľala som a vopchala si fotku do podprsenky, aby bola v bezpečí. Napokon sa Rome obrátil ku mne. Hanba mu pokrývala jeho krásnu tvár, o to viac živšia, že bola zmiešaná so zúrivosťou a bezmocnosťou, to posledné som na ňom nikdy nevidela. „Prepáč mi za ten výbuch,“ zamrmlal.

„Netráp sa tým.“ Zodvihla som jednu košeľu z podlahy a pritiahla si ju k hrudi. Látka bola biela, bavlnená, a široká. Sherridanino pyžamo. Oči sa mi naplnili slzami. „A nedávaj si to za vinu. Si iba jeden človek. Nemôžeš urobiť všetko.“

„Ty ma obviňuješ?“

„Nie! Vieš to lepšie.“

„Vážne?“ znel smutne, stratene. Ale pošúchal si rukou tvár, zdanlivo si tak zmyjúc preč zraniteľnosť. „Mal som im povedať, čo robiť, keby sa takáto situácia objavila.“

Nenávidela som vidieť Roma takéhoto, tak zlomeného vo vnútri. Oživovalo to moje emócie, robilo to ich ešte nestabilnejšie. „Lexis už pracovala v teréne. Okrem toho, je to mocná veštica,“ pripomínala som mu. „Už predtým mala zlú predtuchu. Naplánovala by niečo. A Sherridan možno nie je cvičený agent, ale je to bojovníčka. Nikto ju nedokáže zastaviť.“

„Máš pravdu. Viem, že máš. To ale nič nezmierni frustráciu.“

Dokončili sme prehľadávanie izby v tichosti. A áno, priznávam. Konečne som našla odvahu nakuknúť do kúpeľne – a okamžite som sa prosila k Bohu aby som tak nebola urobila. V našej vani bol muž. Nespoznávala som ho, ale aj tak mi bolo zle, vidieť ho tak nehybného. Tak... mŕtveho. Bol úplne vysušený. Líca mal vpadnuté, jeho pokožka tenká ako papier, nažltkastá a odlupujúca sa. Aká strašná smrť. A absolútne nepotrebná, keďže som tušila, že jedine Púštna Suka ho tu nechala pre nás ako upozornenie.

Skrížte mi cestu, a toto sa stane aj vašim priateľom.

Moje ruky sa stiahli do pästí pri mojich bokoch. „Povedal si Codymu, kde sme usadení?“ opýtala som sa Roma. Ako som poznala Roma, bude sa cítiť zodpovedný aj za túto smrť, ak mu to povedal.

„Nie. Nepovedal som mu.“

Dobre. Ale to znamenalo, že Cody musel pátrať po tej informácii, alebo... napadlo mi niečo hrôzostrašné. Čo ak sme v PSI mali únik? Čo ak na to prišiel takto?

„Chýba niečo?“ opýtal sa Rome, vytrhnúc ma z môjho rozjímania.

Budeš nad tým uvažovať neskôr. „Iba ich kabelky, ktoré obsahovali ich identifikačné karty, zrejme ich makeupy, a vizitky pre Sherridan.“ Bola realitným maklérom. Niežeby v poslednej dobe predala veľa domov. Trávila príliš veľa času vo svojom vysnívanom svete, snívajúc o superschopnostiach. Sny, ktoré ju priniesli sem. Koho sa snažíš oklamať? Ty si ju sem priniesla. Mala si ju ochrániť, nie aktivovať jej vysnívanú fantáziu. „Neviem presne, aké oblečenie si priniesli, takže si nie som istá, či nejaké bolo vzaté. Ale ich kozmetika je tu.“

„Chýba niečo tebe?“

Pokrútila som hlavou. Okrem toho, čo som mala v kabelke, všetky moje veci boli v batohu a môj batoh bol v kúte. Prečo ho tu nechali?

„Dobre. Poďme,“ povedal Rome, a pokynul mi k dverám. Prešla som cez miestnosť a zohla sa, aby som vzala batoh, ale Rome prišiel ku mne a uchopil ma za pažu, zastaviac ma. Mlčky zavrtel hlavou. Otvorila som ústa, aby som sa opýtala, čo sa deje, ale venoval mi ďalší z tých jeho zakrútení hlavou. O-kej. Takže sa zdá, že odchádzame s prázdnymi rukami. Jeho zovretie zostalo pevné, ako ma viedol cez dvere na chodbu. Ako zatváral dvere za nami, sklonil sa dole a zašepkal: „Zrejme dali do tvojho oblečenia stopovacie čipy.“ Vypúlila som oči. Samozrejme. „Predpokladaj, že sme sledovaní. Nič nehovor, nič nerob bez môjho dovolenia.“

Tentoraz ma príkaz netrápil. Tento chlap vedel, čo robí. Ja nie. Ale jedného dňa, sľúbila som si. Jedného dňa, čoskoro.

Keď som bola po prvýkrát naverbovaná ako agent, v skutočnosti som nechcela túto prácu. Okej, jedna časť zo mňa stále túžila po vzrušení. Ale hlavne som súhlasila kvôli Romovi. Aby ochránil svoju dcéru, chcel odtiaľto odísť, takže som urobila obchod, ja namiesto neho na jeho miesto. Pretože ma miloval, nechcel ma nechať u PSI bez neho. Šokoval ma zmenou svojich plánov a tým, že zostal, žiadajúc po mne len, aby som mu pomohla ochraňovať Sunny. Nuž to, a že ho budem navždy milovať. Predtým som nad tým uvažovala, ale teraz som to vážne prijala, že za tieto mesiace som plávala vo svojej práci, urobila som, čo po mne chceli ale nič extra. Nič navyše. Netrénovala som, ako som mala, nehľadala som Púštne Dievča, ako som mala. Uprednostnila som seba. Svoju svadbu. Môj život. Kvôli tomu, môj najlepší kamoš ležal v nemocnici v bezvedomí, môj milenec bol bez svojich spomienok, a moja najlepšia kamoška bola teraz zajatkyňou vody vysávajúceho zločinca.

Už nikdy viac, pomyslela som si, ruky sa mi znova stiahli do pästí. Odteraz som agentom, čisté a prosté. Už sa nebudem v tejto práci zabávať, zabíjať voľný čas alebo uprednostňovať moje vlastné túžby pred misiami. Volali ma Zázračné Dievča, koniec koncov. Dokážem zázračné veci– nahovárala som si – a snažila sa tomu veriť.

Zostala som v blízkosti Roma, ako sme pochodovali po dĺžke haly a dole po schodisku. Zbraň mal napriahnutú pred nami, ale ani raz ju nepoužil. Zdalo sa, že zvyšok hotela sa uložil k spánku, a nás nechal, hrať sa na špiónov.

„Tadiaľto.“ Neviedol ma k parkovacím garážam, ako som čakala. Nie, viedol ma von, späť do tieňov noci. Pár áut sa potulovalo po ceste, ich svetlá oslepujúce. Stále som mala na sebe oblečenie pre prostitútku a vzduch bol chladný proti mojej pokožke, kvôli čomu som mala zimomriavky na každom viditeľnom kúsku. Môj pohľad zostal ostražitý, podozrievavo som si obzerala moje okolie. Každú chvíľu som čakala, že niekto na nás vyskočí a zaútočí.

S vlastným ostražitým pohľadom si Rome zložil sako a prehodil mi ho cez plecia, ale ani raz neprestal kráčať. „Ďakujem.“

„Za málo. Teraz sa priprav.“

„Na čo?“

„Na čokoľvek.“

Múdry muž. Hmm. Ako sa mám pripraviť? Myslím, že jediný spôsob, ako byť pripravený na čokoľvek, bolo vytvoriť si tlejúci hnev. Takto môžem niečo – alebo niekoho– usmažiť, ak to bude nutné, a nasledovný dym nám pomôže, ukryť sa. Ale musela som byť opatrná. Čokoľvek viac než tlejúce by ma mohlo celú pohltiť ohňom. Musela som byť naštvaná len tak veľmi, aby plamene zostali vo mne dovtedy, kým nebudem pripravená, vypustiť ich.

Na toto som potrebovala Rome a Tannera, nikdy som to nedokázala urobiť sama. Tanner by ma upozornil, keby sa veci dostali mimo kontrolu, a Rome by prefiltroval prebytočnú emóciu. Bez jedného to bolo riskantné. Bez oboch to bola zrejme samovražda.

Jednopercentná šanca úspechu však bola viac ako nič.

Rome a ja sme vošli do húštiny stromov, konáre sa za nami hojdali. Pod opätkami mi praskali halúzky, minúta po minúta odtikávala v úplnom tichu. Než som sa mohla v mysli pustiť do ďalšieho pokusu o hnev, prelomili sme ďalšie husté krovie a pred zrakmi sa nám zjavila dobreosvetlená budova. Bar. Červený neónový nápis: Biliard. Skupina mužov v strednom veku vyšla cez vchod, za nimi sa valil dym. Zhovárali sa a smiali, a jeden druhého poťapkávali po pleci. Všetci štyria zastali a zahľadeli sa na mňa, ako som vedľa nich prechádzala. Jeden dokonca zapískal. Hádam, že môj dekolt bol viditeľný cez škáru Romovho saka. Rome na nich zavrčal, ale aspoňže na nich nezaútočil. Iba proste zrýchlil krok, a ja som znova musela bežať, aby som s ním držala krok.

„Kam ideme?“

„Potrebujem svoju výstroj, potom musím nájsť miesto na odpočinok.“

„Výstroj? Nejaké iné okrem toho, ktoré máš v aute?“

„V aute nič nie je. Prepáč, klamal som. Iba som chcel, aby si bola v bezpečí, aby som mohol odhadnúť situáciu.“

A ja som si vymýšľala spôsoby, ako sa naštvať. Vystrčila som bradu, môj hnev začínal tlieť, ako som to chcela. Rome robil to, v čo veril, že bolo správne, nech to bolo čokoľvek. Bol to jeden z dôvodov, prečo som ho milovala, ale to nezmiernilo moju frustráciu. „Už to viac nerob.“

„Nemôžem to sľúbiť. Ale premýšľal som, klamal som ti niekedy? Predtým?“

„Spočiatku. Ale dospeli sme do takého štádia, že sme si boli navzájom totálne úprimní, bez ohľadu na to, ako veľmi to bolelo.“

Na chvíľu stíchol, uvažujúc nad mojimi slovami. „Skurvený Spomienkový Muž,“ zamrmlal.

Zbohom hnev. Jeho ľútosť bola neodolateľná.

Kde vlastne bol Spomienkový Muž?Už predtým som nad tým rozmýšľala, ale teraz som bola prekvapená jeho neprítomnosťou. Nazval ma magnetom na problémy, vyhlasoval, že ma zúfalo chcel chrániť, ale nebol tu v akcii. Znamenalo to, že zostal v Georgii? Alebo stratil moju stopu?„Môžeme sa tam znova dostať,“ povedala som. „Musíme len-“

„Nemôžem sa o tom teraz rozprávať, Belle. Chcem, ale nemôžem. Je mi to ľúto, nemal som o tom začať hovoriť. Musím si udržať svoju myseľ čistú, a keď sa rozprávame o našich citoch, o minulosti, chcem ťa proste držať v náručí, a to teraz nemôžem urobiť...“

Ne-o-do-la-teľ-ný. Ale pokúsim sa udržať svoju pozornosť na prácu, ako to chcel. „Možno si si to nevšimol, Rome, ale všetko je zatvorené,“ povedala som, obzerajúc si tmavé vitríny na obchodoch. Teda, okrem barov, ale pochybujem, že mali, čo potreboval Rome.

„To neznamená, že sa tam neviem dostať.“ Stisol mi prsty na ubezpečenie.

Mala som vedieť, že na náš dlhý zoznam nevyhnutného zla pridá aj vlámanie. „Kam presne to ideme? Čo ak nás sledujú?“

„Zatiaľ som nezbadal nikoho, kto by sa nás snažil sledovať. Okrem toho, Púštne Dievča nás nepotrebuje sledovať. Má niečo, čo chceme, takže vie, že k nej prídeme.“ Roztrasene som prikývla. „Všetko bude v poriadku.“ Pritiahol si moju ruku k svojim ústam a vtisol mi do dlane bozk. Bozk na upokojenie, myslím, ale stačilo to, aby sa mi zahmlil mozog.

Okej, toto nepomáhalo. Späť k hnevu, pomyslela som si, ako sme došli na opustenú bočnú uličku. Čo by ma naštvalo len trochu? Zápcha na ceste. Pomalí vodiči. Strata pamäte. Och, hej. Toto bola správna cesta. V hrudi sa mi zapálila iskra, spaľujúc, roztápajúc chlad.

„Prečo odrazu z teba vyžaruje teplo?“ zamrmlal Rome. „Si nasratá?“

„Trochu, ale je to tak schválne. Pre našu ochranu.“

„Dobre. Toto bude dobrý test pre nás oboch. Ak to bude pre teba príliš, daj mi trochu z toho.“

„Ah-“

Prebodol ma divoký pohľadom, tá sila ma takmer zrazila dozadu. „Tentoraz to urobíš, Belle.“ Žiadne výhovorky.“

Naprázdno som prehltla, napriek faktu, že mi ústa vyschli, a prikývla som. Nechcela som mu ublížiť. To by zo mňa urobilo ešte horšieho agenta, než už som. Ale toto urobím. Kvôli nám, kvôli Sherridan. Možno aj kvôli Lexis. Ak sa môj hnev vymkne spod kontroly, dám mu z neho kúsok, či už bude vedieť, čo s tým urobiť alebo nie, vytlačiac ho z môjho tela, do Romovho. Ale ak sa kvôli tomu popáli...

Nemysli na to.V poriadku, takže. Potrebovala som viac hnevu. Rady boli iritujúce. Čakanie v čakárni u doktora štyridsať päť minút, potom polhodinu v ordinácií. Potom, samozrejme, doktor má naliehavý prípad – v preklade: mešká, lebo mal dlhú obednú prestávku – takže termín sa bude musieť preložiť.

Strata pamäte.

Plamene mi vyšľahli cez prsty. „O chvíľu vybuchneš. Daj mi kúsok, Belle.“

„Nie. Ešte nie. Zvládnem to.“ Strata pamäte. Plamene sa šírili, olizovali mi zápästia. Doriti. Musím prestať myslieť na slová strata pamäte. Oheň sa rozšíril na moje lakte a Rome vykríkol a odskočil odo mňa. Doparoma!

Okej, upokoj sa. Veselé myšlienky.

„Belle,“ zavrčal. „Urob to. Ihneď.“

„Ešte nie sme pri zlomovom bode. Dokážem sa upokojiť sama.“ Zmrzlina. Strata pamäte. „Toto ešte nie je kritické.“ Čokoládová torta. Strata pamäte.

Zavrčal. Pristúpil ku mne. Zdrapol ma za plecia, napriek horúčave, ktorá zo mňa vyžarovala, a zatriasol mnou. Vyceril na mňa svoje zuby. „Urob to!“

Sľúbila si to. Strata pamäte. Nemáš na výber. Strata pamäte. Oboch vás usmažíš, ak sa o to aspoň nepokúsiš. Strata pamäte.

Oheň vo mne skákal, zúfalo sa snažiac uniknúť. Každú chvíľu sa vyslobodí. Trasúc sa, zatvorila som oči a strčila najhorúcejšie vrcholy mojej zúrivosti na Roma, moje telo sa okamžite začalo ochladzovať.

Zabručal, ako keby ho udrela poriadne veľká päsť. Moje viečka sa prudko otvorili. Nebol v ohni. Ani ja som nebola. Bol bledý, okolo očí mal vrásky, ale bol v pohode. Vďakabohu. Dokázal to. Dokonca aj bez svojej pamäte to dokázal.

„Povedal som ti, že to bude fungovať,“ precedil. Zhrbil sa, prudko oddychoval. Prešla chvíľa, potom ďalšia. Napokon sa vystrel a dal sa znova do pohybu, ako keby sme sa vôbec nezastavili.

Mala som späť svoj filter.

Než som mohla odpovedať alebo sa zasmiať, alebo sa zakrútiť od radosti, zastal pred obchodom s elektronikou. Pouličná lampa nad nami svietila ako reflektor. Rome ma o to nepožiadal, ale ja som namierila prst na žiarovku – Púštne Dievča, moji zranení priatelia, strata pamäte– a vyšľahlo z neho prúd ohňa. Ten prúd trafil žiarovku, a ona praskla. Po celý čas som cítila ako ma Romova sila obklopuje, drží to najhoršie z mojich schopností pod kontrolou. Svet okolo nás stmavol. Rome dokázal vidieť v tme, výhoda mačacích očí. Našťastie si moje oči privykli na tmu rovnako rýchlo.

Než som mohla dokončiť vetu: „Tu máš späť svoje sako,“ aby si ho obtočil okolo svojej ruky a ochránil si tak svoju pokožku, rozbil sklo nad zámkom na dverách.

Objavili sa rany a krv začala kvapkať, ale zdalo sa, že si to nevšimol. „Nechcel som, aby ti bola zima,“ povedal.

Aké sladké. A bolo to niečo, čo by urobil môj Rome, starý Rome. Vracal sa späť ku mne? Bez svojich spomienok? Neodvažovala som sa dúfať.

Načiahol sa do obchodu a svižne otvoril zámok. Vzadu som počula pípanie alarmu, pripravený vybuchnúť.

„Zostaň tu,“ povedal. „Drž stráž.“ Vtlačil mi rýchly bozk na pery, zamračil sa na mňa, miesto toho, aby sa odtiahol, pokrútil hlavou, aby si vyčistil myšlienky. Potom sa dal do akcie, a alarm sa konečne spustil k životu.

Stála som tam, chrbtom k obchodu, moja pozornosť zameraná na kohokoľvek, kto by mohol tadiaľ prechádzať, moja nervozita hasila oheň a zanechávala za sebou ľadový lesk. Začínala som mať plné zuby ľadu oveľa viac, ako hociktorého iného elementu. Za sebou som počula šuchot nôh, vŕzganie, ťahanie káblov. Myslím, že v diaľke som počula sirény.

„Mačací Muž,“ zvolala som, netúžiac použiť jeho skutočné meno.

V ďalšej chvíli stál po mojom boku. „Poďme.“

Mal na sebe naloženú váhu z výstroja, ale bežal po ulici bez akéhokoľvek problému. Držala som s ním krok vedľa neho, funiac a fučiac, odhodlaná začať cvičiť hneď ako to bude možné. Bude to súčasť môjho plánu – stať sa lepším superagentom.

Vďakabohu, nás nikto nenaháňal, a o pätnásť minút neskôr sme bez nehody vkráčali do motela. Rome nám zaistil izbu a keď sme boli konečne vo vnútri, zvalila som sa na posteľ, úplne zničená.

Bola to čertovská noc.

Využívanie mojich schopností ma vždy unavilo. A zdalo sa, že ma unavilo byť balená jedenástimi mužmi naraz, drobné krádeže a únos mojej kamošky. Pokiaľ ide o Lexis, nebola to moja obľúbená osoba, ale aj jej únos ma naštval.

Rome hodil svoj ukradnutý tovar na dvojposteľ vedľa mojej. Všimla som si, že sa nepozrel na mňa. „Chystám sa prezrieť si záznam z miestnosti.“ Jeho hlas bol napätý.

Prekvapene som zažmurkala, posadiac sa. „Stále to môžeš urobiť?“

„Samozrejme. Všetko som nahrával na svoj telefón. Dokážem sa napojiť na laptop a sledovať, čo sa dialo. Teraz si trochu pospi. Budeš to potrebovať.“

„Nie.“ Prehodila som nohy cez posteľ, zastonala pri bolesti v mojich kĺboch. „Pomôžem ti.“

Konečne jeho pohľad pristál na mne. Jeho zreničky sa rozšírili.

Od hnevu? Od vzrušenia?

Obzeral si ma, odhadujúc ma. Čo videl? Aké myšlienky mu prúdili hlavou? Že by som mohla pomôcť, uvidieť niečo, čo on nie? Že byť v mojej blízkosti by spôsobilo, že by po mne túžil ešte viac? Alebo to všetko bolo iba zbožné prianie z mojej strany? A kde bolo moje nové a vylepšené ja?

Nemala by som túžiť po mužovi, keď bolo treba naplánovať záchrannú operáciu.

Stroho prikývol. „V poriadku. Poďme na to.“

Evie seděla v lóži majitele Black Stadionu. PozvalaTysona Stara jako poděkování, že jí pronajal střechu Star Light Hotelu na následující noc, ale on odmítl. Co musí udělat, aby se s tím chlapem setkala?

Tajnůstkář!

Nesnášela fotbal,je to jako třešnička na E.coli zamořeném poháru. Blue zatím zvládl osm velkých srážek. Určitě musel mít otřes mozku, kromě další tisícovky zranění. Strikem byli jasně odhodlaní ho umlátit a utahat jak zvíře.

Ale byl tam jeden světlý okamžik. Blue běžel s míčem a v první čtvrtině dal jediný touchdown. Povzbuzovala tak hlasitě, že téměř roztříštila vyztužené okno, které bylo před ní. A okay, dobře, fajn, nebyl to jediný světlý okamžik. Blue byl sexy jako peklo v té jeho černo-zlaté uniformě a ona byla víc než jen vzrušená.

Jakoby tohle bylo něco nového.

To bylo jen… Nikdy nepotkala muže jako je on a pochybovala, že takového ještě někdy potká. On nebyl krásný jen zvenčí, padlý anděl v kůži Otherworlďana. Nebo jako něco pohádky. Jako hybrid prince a záporáka. On byl krásný i uvnitř. Jednal s ní s respektem, dokonce i když ona tak sním nejednala. Chránil ji. Bavil. Chtěla ho. Nahého. Ve své posteli. Nejen pro hrátky rukou nebo ústy, ale přímý sex. Tvrdý. Rychlý. Drsný. A pak, když by byla první vlna potřeby uspokojena, chtěla ho pomalu a něžně. Proč by jí to nedal?

A proč by to ona chtěla jen od něj? Proč ho nemůže nechat plavat a najít si někoho jiného? Zítra možná bude dělat věci s Tiffany, na veřejnosti…. A v soukromí.

Ne. Ne. Tentokrát ne. Nesnášel tuhle část práce. Nenáviděl, že to šlo tak daleko. Tyhle prácičky už skončily. Ona chtěla jeho a on chtěl ji. Proto ho bude mít – ne Tiffany. Mohl z té holky dostat odpovědi jiným způsobem. Evie si s ním promluví. Bude moct souhlasit nebo ne. Tak nebo tak, bude mít svou odpověď a bude se moci rozhodnout o dalším kroku.

Jednorázové svádění… nebo víc.

Protože na konci dne v něj věřila. A, wow, jaký rozdíl udělá jen pár slov. Přešli od nenávisti a znechucení k… čemukoliv,co to teď je.

„Já vím!“ prohlásil ženský hlas.

„To není správné,“ řekl jiný.

Ty hlasy přitáhly její pozornost. Za ní byla skupina obdivovatelek a přítelkyň hráčů, mluvily a jejich emoce se stupňovaly. Každá z žen byla vysoká, štíhlá a nádherná, oblečené byly ve skrovných kouscích, které měly přitáhnout pozornost, a lákaly muže k jejich ženským polovičkám. Nějak byly všechny „nejlepší přítelkyně navždy“.

Ou. Protože Evie dokončila školu brzy, jediné ženské přítelkyně, které měla, byly Claire a Eden, a jako rodina ji musely mít rády. Nikdy si neudělala přátele sama od sebe. Kromě Bluea. Ale on neměl prsa, takže to se nepočítá. Mechanika vazeb mezi ženami ji naprosto uchvátila, alespoň měla nejlepší místo, to jediné, které bylo přímo před oknem. Ostatní ženy se mačkaly za ní v řadě po šesti.

„Celá ta situace s Pagan je tak cool. Ale mluvila jsem minulou noc s Pagan a řekla mi,že si jen dávají přestávku,“ řekla jedna z dívek hraným šepotem.

„No tak lhala. Dneska ráno se ptali jejího souseda,“ odpovídala další tím stejným hlasitým šepotem, „a ten chlap řekl reportérům, že slyšel, jak Blue říkal Pagan, že skončili navždy.“

„Jak brutální!“

Evie si vzpomněla, jak hrozně se Blue cítil, když bylo po všem. V žádném případě nebyl brutální.

„Ale vážně, to vám řeknu. Nikdy jsem ji neměla ráda.“

„Já taky ne. Povídej mi o ubohosti, ta holka by se spokojilase vším, co má penis. Očividně den potom, co ji Blue pustil k vodě, ji někdo viděl v klubu JoyRide, jak se mazlí se třema různýma chlapama.“

„Nemůžu tomu uvěřit. Nachytala jsem ji, jak pohledem svlíkala mýho chlapa. Jako by byl někdy tak zoufalý, aby jí dal.“

Na tohle už nebyla žádná odpověď a každý okamžik ticha dělal napětí ve vzduchu hustší. Uh-oh. Vsadím se, že její muž to někdy dělal s Miss Cary.

„Cože?“ dožadovala se dívka.

„Uh, nic. Vůbec nic.“

„No, já myslím, žePagan měla plné právo hledat útěchu u jiných mužů tak brzy. Kolikrát ji Blue podvedl? Nespočetněkrát.“

Evie se naježila. Tyhle ženské… onyBluea neznaly. Neznaly jeho myšlenky, pocity, naděje a sny. Neznaly situaci ani co se dělo za scénou. A stejně jednaly, jako by měly právo soudit, jako by nikdy neudělaly chybu. Jednou jsem taky byla stejně vina. Ale už ne. Navíc, milenky chodily za Bluem s očima doširoka otevřenýma. Věděly, do čeho jdou. Řekl jim to. Stejně, jako to řekl i jí.

Konverzace se přesunula k jinému tématu, což ji zachránilo před tím, aby po někom něco nehodila. Po chvíli i to nejnovější téma upadlo do ticha. Dívky pak přesunuly svou pozornost ke hře. Naneštěstíto netrvalo dlouho.

„Á,Evangeline. Je hezké tě tu vidět.“

Otočila se, aby se setkala s jejím pohledem, a nabídla jí upjatý úsměv. Přestože dívčin tón byl přátelský, v jejích hnědých očích bylo zvědavé světýlko. Tohle byl lov na drby, ne otázka.

„Díky.“ Jmenovala se Red? Přítelkyně přicházely a odcházely tak často, že si je Evie ani neobtěžovala zapamatovat.

Zvědavé světýlko teď bylo hlubší. „Cítím se hrozně špatně, když chce tolik hráčů ven z jejich kontraktu, teď když je Michael pryč. Jsem si jistá, že to nemá co dělat s tebou osobně, i když... Já bych se nebála.“

Jaký to sladký kompliment. Pasivně–agresivní chování v tom nejlepším podání. Lépe s tím bojovat po hlavě. „Kdokoliv, kdo chce pryč, musí se jen zeptat. Bude odříznut a nahrazen během jednoho dne. Ato je vlastně to, proč jsem tady. Teď, když jsem převzala Black Industries, chci se na kluky mrknout.“ Pak, jen aby to bylo úplné, dodala: „Mohla by to být sranda, restrukturalizovat to a použít nové rozehrávače, to si neumíš představit.“

Red se začervenala a nic dalšího neřekla.

Pauza. „Teď když mě omluvíte…“ Evie se postavila ašla přes prostorný pokoj za dlouhý bar ve tvaru L obklopený vysokými židlemi. Ve vzdáleném rohu, ve stěně z tmavého dřeva, byl schovaný vchod do soukromé koupelny. Vstoupila dovnitř, zamkla dveře a – i když si to zakázala – přidala hlasitost na odposlouchávacím zařízení. Několik rozhovorů tak naplnilo prostor, když si umývala obličej. Soustředila se jen na jeden.

„- brát sázky na Blueův další cíl,“ říkala Red.

Zazněl kočičí smích. „Kdokoliv to je, bude blond a bohatá.“

Skvělý. Jako by někdy potřebovala připomínku Blueových preferencí – všechno, co ona nebyla!

„Tak co si myslíte o Evangeline? Nikdy jsem nebyla její fanda. Je to taková děv-“

Okay. To by stačilo. Vypnula to.

Položila ruce na umyvadlo a naklonila se čelem zrcadlu. Jsem v tom až po uši, že jo?

Blue mohl být v Ložnicovém Olympijském Týmu.Evie měla také zkušenosti. Hodně zkušeností. Víc než by chtěla připustit. Tolik, až se styděla, často se snažila schovat za masku spořádanosti. Můžu být upřímná s kýmkoliv, ale ne sama k sobě. Ale všechny její zkušenosti byly z doby před jejími osmnáctinami, kdy zoufale toužila po mužské pozornosti. Jakékoliv pozornosti, kterou mohla dostat. Učila se od chlapců, ne od mužů. Jak, sakra, měla svést někoho, jako je Blue?

Uh, zatím jsi s tím problém neměla.

Pravda. Tři vystoupení s ním, tři orgasmy otřásající zemí. Ale co byse stalo,kdyby to s Bluem dotáhli do konce? Povzdechla si a opustila soukromí koupelny, aby se posadila zpět na své místo. Žádná z žen na ni nepromluvila. Moudré.

Oba týmy spěchaly na hřiště na další hru. Každý člen Invaders a každý člen Strikers byl Otherworlďan nějakého druhu. Od bělovlasých Arcadiánů jako Blue, přes velké a rozložité Ell Rollies, štíhlé a barevnéMecs, kočičí Terrans a BreeLians, až po vikingský vypadající Targony. Každá rasa přichází s různými schopnostmi, což dělá hru tisíckrát nebezpečnější…a vzrušující. Bylo tady jen jedno pravidlo. Nepoužívat super rychlost. Jinak by rozhodčí nebyli schopni sledovat, co se děje.

Evie sledovala, jak hráči vyrazili do hry, míč svištěl vzduchem, někteří muži po něm skočili, někteří házeli jiné hráče přes půlku hřiště. Po jednom zvláště nechutném zastaveníArkádián známý jako „Mack“ strčil do Bluea, ruce mu vybouchly v bílém světle. Blue odletěl zpátky. Gigant EllRollie prorazil přes muže, kteří vytvořili obranný kruh kolem Bluea, aby ho zastavili. Ještě jednou Blue odletěl pozpátku…a stejně zvládl pevně chytit míč. Překulil se na nohy a skočil do akce, narazil do Ell Rollie a téměř toho muže rozpůlil vedví.

Dav zdivočel, milovali, když používal brutální sílu. Jak se muž zašklebil bolestí, Bluese usmál domýšlivým šklebem, zatímco sebral míč a ukončil hru.

Třetí čtvrtinu nezavršil žádný touchdown.

V polovině čtvrté čtvrtiny druhý tým konečně skóroval a ona mohla říct, že Blue byl královsky zatípnutý. Ale pak…kdokolivto byl, hodil míč Blueovi a Blue ho hodil…ne, Blue předstíral přihrávku a teď utíkal…a běžel…a běžel…dokud ho nedostihl Mack. Než aby semu vyhnul, Blue ho chytil za krk, zakroutil jím a hodil povadlé tělo bokem. Mack nebyl mrtvý, ale několik dalších dní ho to bude pekelně bolet.

Půlka stadionu vyskočila na nohy a tleskali, jak sprintoval…přes…ano! Právě překonal poslední čáru. Invaders skórují, druhý touchdown!

Blueovi spoluhráči na něj naskákali. Za Evie tancovaly a výskaly ženy.

Hra ještě pokračovala dvěma dalšími čtvrtinami, ale druhý tým už nedokázal prorazit obrannou liniiInvaders. Když zazvonil finálový zvonec, Invaders stále vedli. Vítězství patřilo Blueovi. Na hřišti vládl naprostý chaos. Když druhý tým odběhl, aby mohli trucovat, Invaders, jejich trenéři a nejbližší fanoušci se seběhli dohromady, slavili a objímali se. Blue stál uprostřed téhle bouře nějak mimo dění. Pročísnul si rukou světlé vlasy přitisknuté k hlavě. Černé proužky pod očima měl rozmazané. Po bradě mu tekla krev.

Žhavé uvědomění ji drželo v těsném sevření. Nikdy nevypadal více nelítostně.

Je můj.

Alespoň prozatím. Podíval se nahoru do okna, kde čekala, a pomalu se usmál. Na ni? Srdce jí bušilo, vyšla ven z boxu. Přidala se ke skupině reportérů, kteří se už shromáždili venku před šatnou, a opřela se o stěnu, aby počkala. Pár nadšenců se jí zeptalo,co říká na hru, ale její odpovědi je musely nudit, protože na ni brzy zapomněli. Uběhla hodina, než se Blue konečně dostal ven, osprchovaný a čistý. Měl na sobě černé tílko a džínsy.

Narovnala se, když mu strčili do obličeje diktafony a štěkali po něm otázky. Všechny je ignoroval, jeho pohled skenoval dav. Když ji našel, megawattový úsměv mu rozčísl tvář. Její srdce vynechalo úder a krev se zahřívala. Vyšel vpřed a každý, kdo byl dost stupidní, aby mu zůstal v cestě, byl převálcovaný. Pak už stál přímo před ní, hučení jeho síly se o ni otíralo, úplně se roztřásla.

„Jako nový majitel Invaders, co si myslíš?“ zeptal se.

Jemu dala mnohem barvitější odpověď. „Trošku zkrocení,yeah. Očekávala jsem potoky krve, občas nějaký ten orgán.“

Vyštěkl smíchy.

„Uvidíme se zítra večer ve Star Light, pane Blue.“ Odcházela, zatímco reportéři fotili a ptali se Bluea na další otázky, ale čekala na něj v soukromé garáži hráčů a jejich drahých poloviček.

Dorazil o chvíli později. Nikdo z dalších tu zatím nebyl, což ji vedlo k myšlence, že její muž za ní spěchal. Ta myšlenka ji zahřála. Jak kráčeli jeden vedle druhého, dotkl se jí ramenem. „Co sis vážně myslela?“

„Měl jsi zlomit každičkou kost v Mackově těle, ne jenom jeho hnusný krk.“

Jeho úsměv byl pro slova příliš neodolatelný.

Zpoza sloupu vystoupila blondýnka a na tvářích měla stopy po slzách. Blue okamžitě zastavil.

„Pagan,“ řekl překvapeně.

Okamžitý poct viny.

„Jestli tě nemůžu mít já, pak nikdo.“ Dívka zamířila čtyřiačtyřicítkou a dvakrát vystřelila ještě dřív, než si Evie stihla uvědomit co se děje.

Blueovo tělo sebou škublo jednou, dvakrát, dříve než vytryskla rudá tekutina, která mu zmáčela tílko. Vypadalo to, jako by mu uvnitř vybouchly chlopně.

Rudá. Krev.

Ne Blue. Kdokoliv, ale ne Blue. Pagan začala utíkat. Evie ji chtěla dohonit, tak strašně moc, ale chtěla dohlídnout na Bluea. Starosti jí otřásaly, jak hledala v kabelce, potřebovala krabičku první pomoci, kterou se rozhodla vzít s sebou dnes ráno, myslela si, že Blue bude mít pár ran, odřenin a modřin. Vtlačil si do rány pěst, pak zvedl zakrvavenou ruku na světlo. Jeho výraz zaplavil vztek. „Budu v pořádku. Běž za ní. Přiveď ji zpět. Pokud možno živou.“

„Blue, ty-“

„Evie.“

Fajn. Hodila mu krabičku první pomoci a rozběhla se, sledovala cestu, kterouPagan utekla. Jak běžela, vzala do ruky svůj pyre-gun, pohledem neustále skenoval okolí…tam! Blondýna zabouchla dveře řidiče u námořnicky modrého BMW. A očividně už naprogramovala svou únikovou cestu do GPS, protože vůz se dal do pohybu.

Tak to si nemyslím.

Evie zamířila. Vystřelila. Paprsek zlatého světla se zapíchl do zadní pneumatiky auta a vůz zpomalil, pak zastavil. To byl problém s přeprogramovanými systémy. Jedna maličkost byla špatně a celý vůz se vypnul. Evie zmenšila vzdálenost mezi nimi a škubla za dveře. Zamčené. Zamířila zbraní na okno a řekla: „Otevři a vystup si, nebo otevřu já a vytáhnu tvoji krvavou mrtvolu ven.“

Široké, vodnatě modré oči na ni zíraly dlouhou chvíli. Paganina zbraň ležela na sedadle spolujezdce, ale nenatáhla se pro ni. Její prázdné, třesoucí se ruce zatlačily na dveře a ona otevřela.

„Pomalu,“ poručila Evie.

Pagan přešla do hlemýždího tempa, sevřela stranu dveří, aby vůbec zůstala stát, jak se jí podlamovala kolena. Evie se kdysi cítila pro tuhle ženu špatně. Aokay, částečně se tak cítila pořád. Ale střelit Bluea? Sakra, ne. To nebylo dovoleno.

„N-neubližuj mi,“ vykoktala Pagan. „Prosím. Jsem…těhotná. S Bluem. Prosím, prostě mě nech jít.“

Těhotná? Těžko. Blue byl chytřejší. „Nebuď taková. Teď odejdi odauta a klekni na kolena.“

Pagan plakala opravdově, ale poslechla ji.Evie se přesunula za ní, vytáhla pár laserových pout z kabelky a připnula jí je kolem zápěstí. Když Evie zmáčkla střed, pouta se rozsvítila a připojila se na kůži Pagan. Kdyby se pokusila osvobodit, přišla by o ruce.

Evie jí pomohla na nohy. Lehké postrčení mezi lopatky ji popohnalo dopředu. Blue se nepohnul. Sundal si tílko a převázal si přes rány obvazy, ale bavlna už byla nasáklá krví. Eviin vztek se vrátil.

„Na kolena,“ poručila a donutila Pagan klesnout na zem. Pak přiložila hlaveň zbraně na dívčin týl. „Nezkoušela bych nic jiného. Už teď hledám výmluvu, jak bych tě mohla zabít.“

Dívka zafňukala. „Omlouvám se. Moc se omlouvám, Blue. Nemínila jsem tě zabít, jen jsem…moc mě to mrzí. Chtěla jsem ti ublížit tak, jak jsi ublížil ty mně.“

„Já vím,“ řekl ajeho něžný tón Eviepřekvapil. „Ale za tohle bys mohla strávit zbytek života ve vězení, Pagan.“

Sklonila hlavu. Tělo se jí třáslo.

„Řekni mu, co jsi řekla mně,“ vyštěkla Evie.

„Já…nejsem,“ řekla dívka, ramena se schoulila. „Lhala jsem.“

„O čem?“ zeptal se Blue.

Evie se setkala s jeho pohledem. „Těhotenství.“

Jeho stisknuté rty vytvořily pevnou tenkou linku.

„Moc mě to mrzí,“ řekla znovu Pagan.

Povzdechl si. „Nechám tě jít.“

„Cože?“ zalapala po dechu dívka.

„Yeah,“ řekla Evie omráčeně. Milost od tvrdého agenta? „Cože?“

„Běž domů. Vyspi se. Nikdyuž za mnou nechoď. Nikdy nechoď za Evie. Uděláš to, a budu tě považovat za hrozbu a přiměřeně tomu budu i jednat.“

„Ano, ano.“ Proud rychlých přikývnutí. „Dobře. Slibuji.“

Podíval se na Evie, jeho výraz byl kamenně tvrdý. „Propusť ji.“

I když se chtěla hádat, odstranila náramky. Pagan si přitáhla zápěstí k hrudi a třela si citlivou pokožku. „Děkuju ti, Blue.“ Postavila se. „Moc mě mrzí, co jsem udělala, opravdu moc.“

„Běž,“ řekl.

Nemusel jí to říkat dvakrát. Utíkala pryč.

„No, tak tohle bylo stupidní,“řekla Evie, zklamaná, klidnější a s tisícem dalších konfliktních emocí. „Zkusí to znovu.“

„Ne. Už na to zapomněla. A navíc to bylo zasloužené.“

Nazdárek, sebeobviňování. „Blue-“

„Ne,“ řekl. „Neříkej to.“

„Já to řeknu. Co se stalo, nebylo zasloužené.“

Věnoval jí malý úsměv. „Pojďme domů a dostaňme ze mě ty zatracené kulky.“

„Fajn. Ale tahle konverzace ještě neskončila.“

Delilah sa zdalo, že v nej víri tisíc emócií – vzrušenie, radosť, smútok, vášeň, hnev, ľútosť, zmätok, dokonca aj nervozita, ktorú Layelovi povedala, že necíti. Toto chcela viac, ako čokoľvek iné na svete. Pre tieto chvíle s Layelom by zabíjala, kruto a neľútostne.

Chcela byť s mužom, ktorý tak zaujal jej pozornosť. Spoznať ho dôverne tak, ako to len muž so ženou dokážu, privítať ho vo svojom tele, možno i duši. Tentoraz bola odmenou a nie dobyvateľom. A predsa…

Chcelo sa jej plakať.

Potom odíde bez toho, aby sa obzrel dozadu. Opäť nebude nič viac, ako len príjemné spestrenie, ľahko zabudnuteľné.

Slzy prelievala len raz v živote: v deň, keď ju matka poslala preč, aby začala trénovať boj.

Jej prvá tútorka ju za tie slzy zbila. Odvtedy neplakala. Ani od bolesti, keď bolo jej telo dobité na nepoznanie, ani od smútku, keď po boji pochovávala niekoľko sestier, ani od hanby, keď ju opustil Vorik. Slzy boli znamením slabosti. Ale slabosť jej vadila najmenej, keď Layel odvrátil tvár, aby sa vyhol jej bozku. Odvrátil od nej tvár rovnako ako jej sestry otáčali hlavy, keď sa ich pokúšali pobozkať ich otroci.

Akoby nebola dobrá na nič viac, ako na rýchle pretiahnutie – mala to vedieť.

Akoby nič necítila – mala podozrenie.

Akoby zostávala odstrkovaná, zatiaľ čo zo seba dala všetko, čo mohla – s tým nepočítala.

To vedomie ju pálilo viac ako horúci dračí oheň, zabárajúc sa hlbšie, ako pazúre démona a rozpáraná krutejšie ako upírími tesákmi. Bol ochotný vziať si jej telo, len nie ústa, aj keď ju už predtým pobozkal. Prečo? Bola to predtým len chyba? Nie, jeho činy boli poháňané len vernosťou k jeho družke, pomyslela si, a to len zosilnelo jej trápenie. Ale nedokázala sa zastaviť v tom, čo sa práve chystali urobiť.

Len jediný raz, hovorila si. Len jediný raz musí spoznať, aké je to byť ovládnutá týmto mužom.

Vorik si vzal jej telo, ale nebolo to stravujúce. Ona a Layel zostávali v tieni, dbajúc, aby ich nikto nemohol vidieť. Boli po tichu, opatrní, aby ich nikto nemohol počuť. Snáď po celej večnosti vyšli spomedzi stromov a otvoril sa im výhľad na vodopády, kaskádovito padajúca tekutina končiaca v chladných voňavých jazierkach.

Ruky sa jej začali potiť, telo sa rozochvelo.

„Okúp sa,“ povedal strohým hlasom. „Ja skontrolujem oblasť, aby sme boli skutočne osamote.“

Nedal jej čas na odpoveď, len ju pustil a odkráčal jej z dohľadu.

„Takže ďalšia emócia, ktorú si môžem pridať do stále sa rozrastajúceho zoznamu,“ zamrmlala.

Pocit straty.

S povzdychom sa vyzliekla a vošla do vody. Zdalo sa, že jej koža vstrebáva každú kvapku, svaly jej zmäkli. Kvetmi kvitnúcimi na okraji si umyla vlasy a zvyšok svojho tela vyčistila bielym, trblietajúcim sa pieskom. Aspoň im bohovia neupierali ľúbeznosť prírody.

Vydrhnutá od hlavy po päty a neistá koľko času uplynulo, sa vytiahla hore a usadila sa na hladkú, striebristú skalu, kolená si pritiahla k hrudi. Kde jej Layel?

Ako by ho myšlienkami privolala, objavil sa vedľa nej. Nepočula ho, čo znamenalo, že letel a necítila jeho pach, čo znamenalo, že sa rovnako vydrhol pieskom ako ona.

I keď on nebol nahý. Vlastne mal na sebe ešte nohavice. Ale boli rozopnuté a usadili sa mu nízko na úzkych, svalnatých bokoch.

Z vlasov mu kvapkalo, bielych a nádherných. No na perách mal krvavú škvrnku.

„Kŕmil si sa.“ Zamračene sa vytiahla na nohy.

„Áno.“ Pohľadom pomaly kĺzal po jej tele, dlhšie zotrvávajúc na prsiach – bradavky jej stvrdli a zvraštili sa – a medzi jej stehná.

„Od koho?“ Chcela tie slová vyšteknúť, ale vyzneli len zadychčane. Oči mal rozpálené takým vzrušením, že bolo takmer hmatateľné. Nymfa?

„Nikoho. Zo zvieraťa.“

Podozrenie ju opustilo, zanechávajúc sa sebou rovnaké vzrušenie ako to jeho. Žalúdok sa jej rozochvel, koža sa jej rozpálila a končatiny zoslabli.

„Mohol si si vziať moju.“

„Pekné,“ povedal, načiahol sa a prstami jej obkrúžil bradavku.

Zahryzla si do jazyka, aby zadržala hrdelný ston, žiadajúci o viac.

„Prečo si nevyužil mňa? Chcem tým povedať, moju krv?“

„Stratila si jej už dosť.“ Oči nespúšťal z jej pŕs, boli lesklé, akoby bol v tranze. „Potrebujem ťa silnú.“

„Nebojíš sa, že by som ťa v ďalšej výzve mohla poraziť?“

Zachechtal sa, ale bol to tvrdý zvuk. Napätý.

„Ak sa mi nepodarí poraziť ťa čestne, tak si nezaslúžim byť tu s tebou.“ Keď mu tie posledné slová opustili ústa, stuhol. Odtiahol sa.

Chystal sa ju opustiť, uvedomila si. Prečo, do pekla? Pretože necítil, že by si ju zaslúžil?

Oči sa jej rozšírili, hnev sa zmenil na nehu. Áno, presne to si myslel.

Uzatvorila medzi nimi vzdialenosť, takže cítila vzájomné trenie s každým jeho nádychom. Stáli telo na telo, koža na kožu. Len jeho erekcia a stehná boli stále zahalené. A to bolo dosť zlé. Chcela ho cítiť celého.

Akoby už nemohol vydržať to obtieranie sa, prestal dýchať, stuhnúc ako mŕtvola.

„Prišiel si sem, aby si ma odmietol?“ spýtala sa. „Znova?“

Trhol sebou. „Nie.“

„Tak potom, niečo konečne urob. Predtým, ako zmením názor a odídem ja.“

Nosné dierky sa mu rozšírili. „Netlač na mňa, žena.“

Vytiahla sa na špičky a pritisla pery na tie jeho. Boli také mäkké, vlhké. Nezatvoril oči, ale ich prižmúril. Dovolil to krátke spojenie predtým, ako odvrátil hlavu.

„Žiadne bozky,“ povedal. „Musím nejakú časť zo seba udržať bokom. To je jediný spôsob, ako môžem dovoliť, aby sa to stalo.“

„Predtým si ma už pobozkal.“

„To bola chyba. Chyba, ktorá sa viac nemôže opakovať.“

Žiadna bolesť, povedala si. „Dobre. Žiadne bozkávanie na ústa.“ Potom pritisla ústa na jeho líce. „A čo tu?“ Potom na čeľusť. „A tu?“

Opäť začal dýchať. Nepravidelne. Prudko. Na kožu mu vystúpil pot. „Fajn. Tam je to fajn.“

O hruď sa mu obtrela tvrdými špičkami bradaviek, vytvárajúc oslnivé trenie. Áno, ach, áno.

Sústredila sa mu na krk, prechádzajúc jazykom po tom mohutnom stĺpci.

Prudko sa nadýchol a rukami ju zovrel okolo drieku, nechtami sa jej zaboril do kože.

„Daj si dolu nohavice,“ zavelila divoko. „Chcem ťa nahého.“

Prstami jej skĺzol na zadok a podržal ho, vytiahol si ju vyššie na seba.

„Myslíš si, že mi môžeš rozkazovať?“

„Áno.“ Vyklenula sa dopredu, sama sa otierajúc o jeho obrovskú erekciu mu zaťahala za tie nežiaduce nohavice.

„Nie.“ Jeho stisk spevnel, držiac ju na mieste, udržiavajúc ju nehybnú.

„Ale ja chcem,“ povedala predtým, ako mu oblizla jednu bradavku. Tvrdá špička sa jej lahodne obtrela o jazyk.

Vyšlo z neho potešené zastonanie, zvuk ozývajúci sa do noci.

„Ľahni si.“

„Ty prvý. Ja –“

„Ľahni si, Delilah.“

Jeho tón bol tvrdý, neústupný. Mala by sa naštvať. Neurobila to. Chvela sa, kolená jej zoslabli. Zadychčane sa podriadila. On sa k nej nepridal, len na ňu hľadel.

Čo si o nej myslí?

Porovnáva ju z jeho družkou?

Bývalou družkou, dodala jej myseľ žiarlivo. Dnes večer bude patriť Delilah, len Delilah.

„No. Plánuješ sa ku mne pripojiť?“

„Roztiahni nohy. Chcem na teba vidieť, všetko z teba.“

Ukolísaná mesačným svetlom a machom, pomaly… tak pomaly, oddelila stehná od seba. Zadvihla nohy, zohla kolená a svoju váhu ukotvila na lakte. Takto bola ako žena zraniteľná, ale prekvapujúco nadšená.

Jeho horúci pohľad ju dôkladne sledoval a tie jasné dúhovky takmer žiarili, prakticky okolo nej vytvárali blankytnú svätožiaru. Cítila jeho horúčavu na celom svojom vzrušenom tele ako lahodnú prikrývku.

„Si vlhká,“ povedal.

Úcta v jeho hlase ju hladila ako skúsené pohladenie, zachvela sa.

„Áno.“

„Chceš ma.“

„Áno.“

„Čo chceš, aby som ti urobil?“ Ako hovoril, siahol si na pás nohavíc a tie kĺzali nižšie… dolu… potom z nich vystúpil, zostal nahý.

„Ja – ja –“ Drahí bohovia. Jeho surová mužnosť ju fascinovala. Bol štíhly, ale tak svalnatý, že by ju svojou silou mohol rozdrviť. Na jeho tele nebolo žiadne ochlpenie, len centimeter za centimetrom dokonalej kože a svalov. Penis mal dlhý a hrubý – môj– a semenníky pevné, ťažké a pyšné.

„Páči sa ti, čo vidíš?“ spýtal sa chrapľavo, takmer omámene.

Neschopná prehovoriť cez zovreté hrdlo, len prikývla. Jej dlhé vlasy ju teraz šteklili na citlivej pokožke, bradavky ešte viac stuhli, odtrhla pohľad od Layela a pozrela sa na seba. Uvidela, čo videl on. Husté modročierne chĺpky sa krútili okolo pevného, ružového výbežku, ktorý láskyplne hladil vánok. Bruško mala ploché, stehná pevné a potetované, rozochvené.

„Pozri sa na mňa,“ zavelil.

Urobila to. Ach, bohovia, urobila to. Potreba sa v nej búrila, túžila splniť každý jeho rozkaz. Bol všetkým, čo kedy chcela, snívala, žiadala, teraz sa jej ponúkal za mesačného svetla a blaženosti, svite hviezd a snov.

„Čo chceš, aby som ti urobil, Delilah?“

Chvíľu to trvalo, ale potom znovu našla svoj hlas. „Dotkni sa ma.“

„Kde?“ Zovrel svoj penis v pästi a pohyboval ňou hore a dolu, tvrdými ťahmi.

Chcem byť jediná, ktorá ti dopraje potešenie.

„Všade.“

„Predtým si sa pýtala, čo najhoršie som kedy urobil a či som zabil ženu.“

Jej pohľad vystrelil hore a stretol sa s tým jeho.

„Na –“ tom teraz nezáleží, ale nebola schopná to dopovedať.

„Nielen, že som Marinu zabil, zabil som aj manželku draka,“ prehodil. „Bol tam… tej noci… bol tam. Utiekol skôr, ako som mu mohol vytrhnúť srdce a rozsekať ho na franforce. Ale ja som ho nasledoval. Šiel som po ňom. Mal rodinu. Manželku, dieťa.“

„Layel –“ Chcela vstať, ale on bol zrazu na nej, zatláčajúc ju späť do machu, kolenami jej tlačil na ramená, jeho penis sa jej týčil priamo pred tvárou. Prekvapene zjojkla, ale neprotestovala.

Jednoducho na neho hľadela, pokojná, vábiaca ho, aby to dokončil. Znel roztrpčene, časť z neho – dúfala – že ho odmietne, a tá druhá… sa bála? Toho, že zomrie, ak to urobí?

„Povedz mi to.“

Oči sa mu leskli temnotou spomienok, temnota s prímesou vášne.

„Bol som rozzúrený. Šialený. Ten bastard znásilnil moju ženu, smial sa, kým ona kričala, bojovala a on sa potom pohodlne vrátil k vlastnej žene.“

Delila pohla predlaktiami a pohladila ho po svalnatých stehnách, ponúkajúc mu oporu.

Tesáky sa mu predĺžili, zaostrili.

„A?“ povzbudila ho zľahka.

„Tej noci som vnikol do jeho domova. Z oboch som sa napil, aby som ich oslabil a potom ich zviazal. Chcel som si ju vziať, zneužiť ju tak, ako to urobil on – keď –“ Layel sa zhlboka nadýchol a potom vydýchol. „Ale nemohol som. Plakala, prosila. Tak som ju zabil, priamo pred ním. Ale jemu som rovnakú láskavosť neurobil. Odtiahol som ho do môjho paláca a zamkol ho, zanechávajúc ho tam so spomienkami na to, čo som urobil.“

Ako sám Layel, s tým čo urobili jemu, pomyslela si.

„Ale ako dni plynuli, jeho život… ma urážal. Nemohol som tolerovať, že dýcha rovnaký vzduch ako ja. Tak som povolal mojich ľudí a nechal ich z neho piť, trhať mu úd za údom, jeho smrteľné výkriky sa mi ozývali v ušiach. Ja som sa smial, ale jeho bolesť nestačila, vôbec nestačila.“

„Je mi to ľúto.“

„Nechal som ho horieť, až pokiaľ z neho nezostalo nič iné ako kosti. A potom som tie kosti použil na ozdobu môjho trónu. Vždy keď na ňom sedím – ich, všetkých za to zodpovedných – modlím sa, aby zhnili v pekle.“

Keď jeho slová dozneli, zahalilo ich ticho, zaťažené napätím.

„Ešte stále ma chceš? Chceš v sebe také zlo?“

Znova znel akoby bojoval sám so sebou, nevyrovnaný s dvoma rozdielnymi vecami. Pocítila presne to isté, ako keď ho stretla po prvý krát.

„Nie si zlý. Ale, áno, chcem.“

A bola to pravda. Nemyslela si, že by po ňom mohla túžiť ešte viac, ale bolo to tak. S jeho divokosťou, temnotou… volali ju k nemu, priťahovali. Znázorňovali presne tú vec, ktorú vždy požadovala od seba, byť milovaná tak veľmi, že žiadne konanie by nebolo dosť skazené, keby prišlo na jej ochranu – alebo na jej pomstu.

Ale kvôli tej divokosti, Layel nikdy nebude jednoduchý muž. Vždy bude brutálny, primitívny. Bol konfliktný a zložitý, zranený a narušený, pravdepodobne už nikdy nebude celý. Nebol nepochopený a tak nemôže sama seba klamať, kým a čím sa stal. Nebolo pochýb, že vykonal zlú vec.

Mnoho zlých vecí.

„Áno,“ zopakovala smelo. „Áno. Stále ťa v sebe chcem.“

Mykol sebou, akoby ho udrela. To nebola reakcia, akú očakávala. „Čo si povedala?“

„Že ťa stále chcem. Uvoľni mi ruky. Prosím. Potrebujem sa ťa dotknúť, Layel.“

V tvári mu zahralo množstvo emócií. To isté bombardovanie, aké zažila už skôr, kombinácia tisícky rôznych pocitov, ako tie úžasné, tak aj tie hrozné.

„Ty… chceš sa ma stále dotknúť?“

„Viac, ako som kedy chcela čokoľvek iné.“

Ako keby sa bál pohnúť príliš rýchlo, postupne sa presúval nad jej telom, až kým sa kolenami nerozkročil nad jej driekom. Keď mala konečne ramená voľné, načiahla sa hore a pritisla dlane na jeho silné stehná. Svaly pod nimi sa napli.

„Milujem, keď ťa môžem cítiť,“ zašepkala.

„Delilah,“ povedal, znelo to ako zlomený výkrik. „Budem opatrný.“ To bol sľub. „Dnes večer budem opatrný. Zažiješ iba rozkoš.“

Sledovala ho cez husté mihalnice, šero sa okolo neho rozpínalo ako polnočný fantóm, ktorý ho chce uniesť preč.

„Nechcem, aby si bol opatrný. Chcem ťa v sebe, tvrdého a požadovačného.“

Zohol sa dopredu, tento nádherný temný bojovník a olizol jej krk, jeho jazyk bol horúci. „Si krásna. Tak silná a statočná.“

„Znova,“ zalapala po dychu, vyklenula boky. „Olizni ma znovu.“

Zatiaľ čo ju poslúchol, prikryl ju svojím telom, jeho nohy medzi tými jej, penisom sa jej obtieral o bruško. Keď jej dlaňou prekryl jeden prsník, zachvela sa, neschopná zostať nehybná. Potešenie bolo jednoducho príliš veľké.

„Dobré?“

„Áno.“

„Mohol by som ťa olizovať navždy. Chcem olízať všetky tvoje tetovania.“ Jeho prsty čoskoro nahradili ústa a jemne jej začal sať bradavku, tak jemne. „Čo znamenajú.“

„Víťazstvo.“

Potichu sa zachechtal a ona sa pri tom skvostnom zvuku blažene zachvela.

„Mal som to vedieť,“ povedal. „Ak sa ti niečo nebude páčiť, povedz mi to. Pre mňa je to už tak dávno.“

Stravovala ju horúčava, krvou sa jej hnal oheň, ktorý ako sa zdalo nedokázala zadusiť, čím viac sa jej hnal žilami, tým viac akoby narastal. Oheň zúrivý ako bojovník, vytrvalý, besný, silný. Nemohla s tým bojovať, nechcela s tým bojovať. Chcela ním byť len stravovaná.

„Viac,“ prosila.

Stále sa neponáhľajúc, sa presunul k druhému prsníku a doprial mu tú istú horúcu, vlhkú pozornosť. Boky sa jej zvíjali, jazdiac na vlne vzrušenia. Layel ju práve pobozkal nad srdcom, akoby sa pokúšal pohltiť jeho tlkot. Jedna z jeho rúk jej skĺzla na bruško, okolo pupka, potom do krátkych chĺpkov medzi nohami.

„Áno, áno. Dotkni sa ma tam.“

„Takto?“

„Tak. Viac.“ Prešla mu rukami na chrbát, nechtami sa mu doň zaborila. „Budeš… Môžeš… Prosím. Ponáhľaj sa.“

Dva z jeho prstov vkĺzli medzi jej horúce, boľavé lupienky a rovno do jej jadra. Vyhŕklo z nej zastonanie. Dovnútra a von. Do hry sa pripojil ďalší prst. Bola napätá tým najlahodnejším spôsobom.

„Si tak vlhká.“

Vlhla proti tým zručným prstom viac a viac, zrak sa jej zahmlieval.

„Je to úžasné. Zajazdi si na nich, vezmi si, čo potrebuješ.“ Pokračoval v pumpovaní, dnu a von.

Zdalo sa jej, že jeho hlas znel napäto, chcela mu povedať nech tie prsty nahradí svojím penisom, ale slová sa jej zasekli v hrdle, keď do nej vystrelila divoká vášeň, ako baranidlo, ktoré potrebuje zničiť každú jej obranu. Zachvátil ju kŕč, trhla sebou, vyklenula sa do oblúka a ticho vykríkla.

„Chcem ochutnať tvoje uvoľnenie.“

Prebozkával si cestičku dolu jej telom, kopírujúc jej tetovania jazykom tak, ako jej sľúbil. A potom bol medzi jej nohami, olizol jej vlhkosť. Horúca, tak horúca. Jeho jazyk v nej, noriaci sa hlboko, práve tak, ako tam predtým boli jeho prsty, viezla sa na vlne orgazmu a naliehavo sa hnala k ďalšiemu.

Nohy uzamkla okolo jeho krku, rukami mu zovrela vlasy v päsť. Priveľa… priveľa… ale zistila, že ho neodstrkuje preč. Ťahala si ho bližšie, požadujúc viac. Potrebujúc všetko, čo jej mohol ponúknuť.

„Si tak sladká,“ povedal.

Pri lízaní s tesákmi bol nekonečne opatrný, ale ona si pomyslela, že by sa jej to možno páčilo. Páčilo by sa jej mať tam jeho zuby, tak dôverne si berúc to, čo od nej potreboval.

Keď jej vzrušenie opadlo, pobozkal ju na žalúdok, zanechávajúc za sebou cestičku vzrušujúcich, sladkých plameňov. Som pripravená na viac, uvedomila si. Po tých dvoch orgazmoch vôbec nebola nasýtená, jej telo sa zdalo byť stále pripravené.

Teraz nebol tak opatrný, možno bol blízko k strate kontroly a jeden z jeho tesákov ju škrabol. V prekvapivej rozkoši zasyčala.

„Prepáč, je mi to ľúto.“

„To nemusí. Viac.“

V nasledujúcej chvíli jej zamieril ku krku, nie aby sa napil, ale bozkávajúc ju, olizujúc a jeho vzrušenie skúmalo jej vchod v tom starodávnom, primitívnom tanci.

„Si tak tesná,“ zachripel.

„Vezmi si ma.“

„Nechcem ti ublížiť.“

„Teraz mi ubližuješ. Potrebujem ťa.“ Aby mu to dokázala, vyklenula sa hore a vzala ho hlboko do seba.

Na tvár mu vystúpil pot a kvapkal na jej rozpálenú pokožku.

„Vydrž… len… potrebujem chvíľku.“

„Teraz.“

„Nie, ja –“

„Áno!“

S revom sa do nej zaboril celý až po koreň, akoby sa už nedokázal dlhšie udržať.

Rozťahuje, páli. Bolo to pre ňu až príliš dlho, ale bola to len jedna noc. Ale… Ach, bohovia, ach, bohovia. Nikdy to necítila tak úžasne, tak dokonale. Bol v nej. Layel bol jej súčasťou, úchvatne hlboko, tak hlboko, úplne ju vyplnil.

„Prepáč,“ vyriekol. „Prepáč. Nepohnem sa. Daj si načas. Neodídem, srdiečko.“

Srdiečko. „Layel, pobozkaj ma. Prosím.“ Potrebovala to, zomrie bez toho.

Obhryzkával jej uško, jeho teplý dych jej obmýval lalôčik a rozfukoval jej vlasy. Ale nevyhovel jej žiadosti.

„Cítim sa v tebe tak dobre. Myslím, že by som v tvojom náručí mohol šťastne zomrieť.“

Popadla ho za tvár, s dlaňami na jeho lícach. Ich pohľady sa stretli v žeravom spletenci. Okolo očí a úst mal napäté vrásky, ale očividne to bol výraz vášne. Vášne a bolesti, potreby, nehy a odpor k sebe samému.

„Pobozkaj ma. Na ústa.“

„Nie,“ povedal a zatriasol hlavou. „Povedal som ti. Nemôžem.“

„Pobozkaj ma. Vezmi ma na koniec cesty. Prosím. Dávam ti všetko. Urob to isté aj ty pre mňa. Nežiadam ťa o nič, čo by si mi už nedal, omylom alebo nie.“

Zakýval hlavou, raz sa v nej pohol, druhý raz, pomaly a váhavo. Spoza pier mu vykukli zuby. „Si nebo, miláčik. Cítim sa ako v nebi.“

Vyklenula chrbát, strácala sa v tom, topila. Hlava sa jej kývala zo strany na stranu, kým on pokračoval v pumpovaní.

Naliehavo. Sústredene. V tej chvíli sa z toho zmyselného okamihu vymanila. Bolo tu niečo, čo chcela, čo potrebovala. Niečo – bozk! Áno. Prižmúrila oči, z pery do ktorej sa uhryzol mu kvapkala krv. Nemôže sa držať bokom. Ona to nedovolí. Neskôr ju za to môže nenávidieť, ale bolo jej to jedno.

Bola bojovníčka a bude bojovať za všetko, za čo bude musieť.

„Pobozkaj ma,“ rozkázala mu znovu. Zdvihla hlavu a zahryzla mu do brady. „Pobozkaj ma, hneď, tak ako si to urobil predtým, jazykom, zubami.“

Stuhol, svaly sa mu napli. Z hrdla mu vyšlo zavrčanie, zvieracie. Potreba.

„Nemôžem!“

Takmer to vzdala, ten výkrik ju mučil. Viac ako to, bola zúfalá, aby sa znovu začal pohybovať. Bez trenia jeho tela kĺzajúceho dnu a von, sa cítila stratená, bezmocná.

„Pobozkaj ma. Potrebujem tvoj jazyk v mojich ústach, ochutnať ťa. Potrebujem cítiť tvoju chuť. Potrebujem ťa tak, ako som nikdy nikoho nepotrebovala. Chcem ťa tak veľmi, cítim sa, akoby som na teba čakala celé veky a myslela len na teba, snívala o tebe, každú noc čo –“

Jej slová boli prerušené, keď sa jeho ústa zniesli na tie jej, jazykom vnikol bezohľadne hlboko. Jediným dotykom, tou zmesou ich úst, akoby úplne nad sebou stratil kontrolu. Žiadne držanie sa na uzde, už žiadne ovládanie sa.

Vrazil do nej tvrdo, rozhojdajúc ju a hneď sa sťahujúc. Niektoré kamene sa jej zarezávali do tela, ale nestarala sa. Toto bol bozk, na ktorý bude spomínať po zvyšok života, dokonca lepší, ako ten prvý.

„Áno. Viac.“

Jazyk mal hlboko v jej ústach, sondujúc ich. Ich zuby do seba narážali s divokosťou, ktorá ju prekvapila. Jeho tesáky sa jej zaryli do spodnej pery. Sal a vrážal do nej, vrčal, po celý čas čo sa vnáral do jej vnútra.

Toto nebol sex. To bolo privlastňovanie. Bolo to… čarovné.

Uvoľnenie do nej narazilo s rovnakou intenzitou ako jeho vniknutia a jej vnútorné svaly sa okolo neho zovreli. Nahlas a dlho zreval a ona ten zvuk prehltla. Nadvihol ju svojim telom, sila jeho vyvrcholenia bola taká mocná, že sa takmer zmietal v kŕči.

Držal ju tak pevne, až si myslela, že jej poláme všetky kosti, ale nezastavila ho. Držala sa ho, objímala ho, hrkútala mu tak ako ešte nikomu inému.

Uplynulo niekoľko minút, možno hodina. Upokojil sa a už sa len chvel… Jej vlastné končatiny boli slabé, telo nasýtené, ale stále ho držala. Jej ženské pudy v nej kričali, aby ho nikdy nenechala odísť.

Patril jej.

Len dnes v noci… bláznivé dievča.

Chcela ho navždy. Chcela viac ako toto, chcela sa v jeho náručí prebúdzať a rozprávať sa s ním, jesť s ním. Každé ráno.

Môj, pomyslela si.

„Je mi to ľúto,“ povedal prerývane. „Tak ľúto.“

Preplietla si prsty s jeho hodvábnymi vlasmi.

„Páčilo sa mi, čo sme urobili. Milovala som všetko, čo sa stalo. Ja –“

„Je mi to ľúto,“ zopakoval, akoby ju ani nepočul alebo nechcel počuť. Možno bol uväznený hlboko vo svojej mysli, jeho vlastné myšlienky ho stravovali.

Srdce ju pre neho bolelo. Pre samú seba.

„Layel –“

„Tak ľúto.“

Odtiahol sa od nej, úplne ich oddeliac. Jeho ešte napoly tvrdý penis bol pokrytý jej vyvrcholením a leskol sa v mesačnom svetle.

Zachvela sa od náhleho chladu.

„Hovor so mnou. Povedz mi čo sa deje.“

Bez slova sa od nej odvrátil a rozbehol sa. Utekal. Delilah ho sledovala, cítiac takú bezmocnosť, akú ešte v celom jej živote nepocítila. Dokonca ani vo chvíli, keď bola zajatá démonmi potom, čo bola zranená v boji, nezažila takúto beznádej.

Čo mám robiť?

Vytiahla sa na roztrasené nohy a ako sa pokúšala pohnúť dopredu, takmer spadla. Potom jej niečo chladivé a vlhké stieklo od kľúčnej kosti smerom dolu, až k brušku. Zmätene to otrela a pozrela sa na ruku. Čistá, trblietavá tekutina.

Slzy.

Layelove slzy.

***

Layel schúlený pri koreňoch hrubého stromu bol zničený, zmätený, sám. Po tvári mu stekali horúce slzy, trpko sa zasmial. Čo za bojovníka to bol? Aký kráľ? Reve tu ako prekliate decko?

Nebol bojovníkom, rozhodol sa. Nebol nič. Horšie ako nič. Zradil Susan každým možným spôsobom.

Myslel si, že Delilah odovzdá zo seba len kúsok, sám sebe dokáže, že je úplne iná ako jeho milovaná družka. Ale nakoniec dal Delilah všetko. Svoje telo, svoje ústa, túžbu, svoje semeno, možno dokonca aj svoju dušu – dokonca jej chcel dať ešte viac.

Zavalila ho hanba. Hanba a – nie, to iste nie. Ale bolo to tam, bezpochýb. Pýcha – že dokázal uspokojiť ženu akou je Delilah, že jej uspokojenie zalialo tvár, že ho pevne zvierala, vydychovala jeho meno, chcela viac. Odovzdala sa mu, ten vzácny dar, ktorým sama bola.

Nikdy viac, prisahal si. Mal jednu noc a tá by mu mala stačiť. Ak by dostal viac, zabudol by na Susan. A ak by na ňu zabudol, nebol by mužom hodným Delilah. Delilah, ku ktorej sa chcel vrátiť, znovu si ju vziať, držať ju. A milovať.

„Susan, je mi to ľúto. Budem lepším, prisahám.“

Mračiac sa, popadol zo zeme ostrý kameň a jeho najostrejšiu hranu si zabodol do zápästia. Tkanivo sa oddelilo, žily roztvorili, vyvaliac zo seba more krvi.

Do mäsa si vyryl dve slová, ako pripomienku: Nikdy viac.

Cestovali tri dni. Osborn nechcel pridať tempo aj napriek Breeninmu naliehaniu.

"Na konci tejto cesty bude boj, Breena. Pred prvým úderom si nemôžeme dovoliť byť unavený," varoval ju.

Po nociach sa milovali, ich spojenie bolo niekedy divoké, niekedy si ho vychutnávali, ale vždy bolo podfarbené zúfalstvom. Osborn ju potom čo zaspala dlho objímal a hľadel na hviezdy.

"Čo to robíš?" spýtala sa ospalo.

"Snažím sa zastaviť čas."

Niekedy po obede na tretí deň narazili na to správne miesto. Breena zalapala po dychu keď zbadala stany pretínajúce celú oblasť a jej ľudí potulujúcich sa sem a tam aj s rodinami, vojaci, služobníctvo zo zámku.

"Moji ľudia," zašepkala, zaplnená takou úľavou a láskou, že sa ledva dokázala nadýchnuť.

"Tam je Rolfe," takmer kričala a hnala sa smerom k nemu skôr, ako ju Osborn stihol zastaviť.

Breena bežala krížom cez pole s novou energiou, vánok jej dvíhal vlasy a chladil jej tvár. Ľudia pracujúci vonku zastali a pozerali, ich čeľuste spadli od šoku a oči sa im naplnili slzami. Jej ľudia ju vítali.

"A čo moji bratia? Počul niekto o nich niečo?" snažila sa prekričať ten hluk.

Ale Eldenčania sa radovali z dedičky, ktorý sa k nim vrátila.

"Rolfe," zvolala.

Muž sa pri zvuku svojho mena otočil. Rolfe bol kedysi dôležitým členom ich domácnosti, súčasť bezpečnostnej jednotky, ktorá chránila jej rodičov. Odkedy ho videla sa na ňom všetky tie udalosti značne podpísali. Vyzeral uťahane a porazene. Oči sa mu rozšírili a keď ju spoznal, jeho tváre sa dotkla radosť. Potom zbledla.

Vina. Tú emóciu poznala veľmi dobre.

"Nebola to tvoja chyba," ponáhľala sa ho uistiť. "Ako by mohla slabá ľudská sila poraziť krvavého čarodejníka?"

"Nemali by ste tu byť," varoval ju.

Aké hlúpe od Rolfa, že sa aj teraz staral o dekórum. "Nezmysel. Toto sú moju ľudia. Som presne tam, kam patrím."

"Ako ste sa sem dostali?" Rolfe sa rozhliadol po dave sústrediac sa na ďalšieho prišelca, Osborna. "Ty -" ukázal na neho, " - dostaň ju odtiaľto."

Osbornova ruka sa okamžite presunula na rukoväť meča.

Dvere vedľajšej budovy sa otvorili, vyšiel z nich muž a dav stíchol. Breena v ňom spoznala člena eskadry, ktorá kedysi chránila Eldenské hradby. "Čo je to tu za rozruch?" zakričal. Bol to veľmi silný hlas na to, že vychádzal z niekoho tak vyziabnutého.

Eldenčania sa okamžite prikrčili a začali sa ponáhľať preč.

"Prečo kričíš, keď sa všetci títo ľudia iba tešia z tohto dňa?" Spýtala sa vážnym hlasom.

"Cedric je, uf, vodca ľudu."

Breena potlačila zachvenie. Cedric jej vždy pripadal ako obzvlášť nechutný typ, ale napokon, vojna vytvárala čudné spojenectvá, otočila sa na Osborna. Prezeral si dav, ruka mu zostávala na zbrani.

"Niekedy je trocha sily potrebná, aby sa udržala disciplína. To určite chápete."

Nie, nechápala.

"Chcem niečo viac. Títo ľudia sa boja. Stratili svojich milovaných a majú strach z budúcnosti. Nepotrebujeme viac sporov a hnevu."

Cedricove pery sa skrútili nad jeho zuby v niečom, čo zrejme mala pokladať za úsmev. Ale vyzeralo to viac ako zavrčanie.

"Ďakujem za všetko, čo si vykonal, Cedric. Tvoje činy nezostanú nepovšimnuté," dodala. A varovala ho.

Osborn vystúpil dopredu. "Povedz mi čo máte v pláne."

Cedric stuhol, akoby chcel namietať, potom sa zahľadel na silu a šírku Osbornových ramien a masívny meč na jeho boku.

"Nicolai zhromažďuje jednotku na juhu."

Radosť a úľava po tých slovách ju takmer poslala na kolená. "Môj brat je nažive?"

Cedric prikývol. "Dayn tiež. Aj on vedie armádu. Vláda krvavého čarodejníka nad Eldenom už slabne. Toto územie bude znova naše," povedal, dosť hlasno aby ho počul celý dav.

Zaznel jasot a Breena pochopila, prečo Cedrica nasledovali. Možno bol jej prvý dojem nesprávny. Ťažké časy mohli v človeku podnietiť jeho osobnosť a dodať mu vnútornú silu. U nej to bola bojovnosť.

Cedricov pohľad sa preniesol na Osborna. "Ďakujem ti, že si princeznú priviedol späť do jej vlasti. Budeš za to odmenený. Rolfe, prines mi zlato čo máme odložené. Obávali sme sa, že ste boli zajatá a bude treba zaplatiť výkupné."

Pozrela na Osborna, ktorý prižmúril oči a jeho postoj stále zostával v pohotovosti.

"Ako vidím, najradšej by si ma odtiaľto čo najskôr vyprevadil. Som si istý, že sa nemôžeš dočkať kedy pôjdem svojou cestou. Na pol dňa cesty odtiaľto na východ je dedina. Som si istý, že s radosťou tvoje peniaze prijmú."

"Pre žoldniera je to mätúce gesto, Osborn," povedala mu. "Nepriviedol ma sem kvôli odmene."

"Ale je to žoldnier, nie?"

Osborn pomaly prikývol.

Rolfe sa vrátil s mešcom obťažkaným zlatom. Cedric mešec popadol a hodil ho Osbornovi, ktorý ho zručne zachytil.

Pozrela smerom k jej bojovníkovi, ale odmietol sa stretnúť s jej upreným pohľadom. Jeho pohľad bol uzamknutý na mužovi, ktorý ho práve nazval žoldnierom.

Cedric popadol za rameno okolo prechádzajúceho chlapca. "Priveď Ashera a Gavina." Cedric sa stretol s Osbornovým pohľadom. "Sú to naši najlepší vojaci. Okamžite ťa odprevadia z územia Eldenu."

"O čom to hovoríš?" spýtala sa. "Osborn tu samozrejme zostáva."

"Zostávaš, žoldnier? S princeznou?" Jeho otázka znela posmešne.

Stiahlo jej žalúdok. "Osborn?"

"Teraz je medzi svojimi. Na ceste sú dve veľké armády. Nie je žiadny dôvod aby si tu zostal."

Ťaživé ticho sa preťahovalo. Bolo to také šialené. Už otvárala ústa aby prehovorila -

"Nie. Nemám žiadny dôvod zostávať."

"Čo?" spýtala sa, zranená a zmätená. Toto musela byť len nejaká taktika, nejaký úskok, ktorým chcel Osborn odskúšať jej bezpečnosť.

"Tak potom choď s našimi vojakmi," vyhlásil Cedric, podľa hlasu bolo vidieť, že z toho má radosť.

"Chcem sa zo svojim žoldnierom porozprávať v súkromí," oznámila všetkým okolo.

Cedric vyzeral, akoby chcel namietať, ale potom len sklonil hlavu.

Osborn ju nasledoval k stromom, preč od Cedrica a Rolfa. "Aký máš plán?" spýtala sa.

Jej bojovník si prešiel rukou po tvári. "Vrátim sa domov. Trénovať bratov."

Prišlo jej zle. "Ty ma chceš naozaj opustiť?"

Osborn kývol hlavou k táboru. "Zdá sa, že je všetko v poriadku. Tvoji bratia prichádzajú."

"A ty ma tu len tak necháš?"

Jedno prikývnutie jej bolo odpoveďou.

"Ale... Ale ty si môj bojovník. Patríme k sebe."

Zovrel jej ruky. "Ty si si ma len vysnívala, urobila si zo mňa niečo, čím nie som. Urobila si zo mňa jedného zo svojich rozprávkových hrdinov." Jeho tmavé oči ju prepaľovali. "Ale ja som len muž. Muž, ktorý ťa chcel akýmkoľvek spôsobom, akým ťa mohol mať."

"Ako spriaznenú dušu?"

Prinajmenšom to znelo romanticky.

Ale bojovník Osborn zatriasol hlavou. "Neverím v spriaznené duše. Neverím v nič, okrem potešenia a vášne."

Telo sa jej roztriaslo. Nechcela sa na neho dívať. "Takže si len predstieral, že ti na mne záleží, však?"

Osborn prehltol a jeho pohľad sa zrazil s tým jej. Vyzeral, že sa chce jej slová poprieť. Prosím, popri ich. Prosím, povedz že sa mýlim.

"Užili sme si jeden druhého. Teraz je po všetkom."

Breena pred týmto mužom plakať nebude. Nechcela plakať kvôli nemu. Nikdy. "Choď," povedala mu, otáčajúc sa k nemu chrbtom.

Na okamih zaváhal, ona sa takmer zvrtla a schmatla ho za ruku. Ale potom začula ako jeho topánky šuštia v opadanom lístí. Osborn od nej odchádzal.

"A, žoldnier..."

"Áno?"

"Nevracaj sa."

Po niekoľkých hlbokých nádychoch sa obrátila smerom k Cedricovi a Rolfovi.

"Poďte dnu, princezná," pozval ju Cedric. "Pozrite sa čo bolo pripravená pre vašu rodinu a jej návrat na hrad."

S prikývnutím ho nasledovala do vedľajšej budovy. Dayn jej povedal, že toto bola pôvodná bašta Eldenčanov, ešte keď bola ich ríša mladá a nie taká rozsiahla. Strop končil hneď druhým poschodím, takže bol oveľa menší ako zámok, ktorý bol jej domovom. A bude znovu jej domovom ... až kým sa jej nenájde vhodný manžel. Stislo jej srdce, vedela, že po jej boku nebude Osborn. Ani v jej posteli.

Postavený z kameňa a dreva, steny boli očerneté od rokov kúrenia v kozube. Oheň tu teraz žiaril opäť pre ľudí, ktorí hľadali útočisko. V priebehu rokov tu z toho vzniklo skladisko, naplnené sudmi z vínom a olejom vyrobeným na ich území.

"Priniesol som vám darček," povedal Cedric niekomu v tieni.

"To kvôli tomu bolo všetko to pokrikovanie vonku?"

Breena sa roztriasla. Na rukách jej nabehli zimomriavky a smerovali až ku krku. To ten hlas. Zlo. To bolo všetko na čo dokázala myslieť.

"Layek, predstavujem ti Breenu, princeznú z Eldenu."

"Živú, aké rozkošné," povedal hlas, stále ukrytý v tieni.

Cedric pracuje pre krvavého čarodejníka. Jeho vyziabnutý zjav konečne dával zmysel. Ako mohli prisluhovači krvavého čarodejníka preraziť vonkajšie hradby - oblasť, ktorú mal na starosti Cedric. Teraz pochopila aj Rolfove slová, keď ju tu spozoroval. Nemali by ste tu byť.

Ľudia, o ktorých si myslela že sa zohrievajú pri ohni boli v skutočnosti priviazaný k hákom na podlahe. Muži, ženy a dve malé dievčatká, ktoré nemali viac ako štyri roky, ich tváre vystrašené. Ich osud bol stať sa len zásobou pre krv.

"Tá rozsiahla armáda o ktorej si hovoril bola lož, však?" spýtala sa. Ale ona už poznala odpoveď. Nikto ju nepríde zachrániť, ani jej ľud. Všetko zostalo na nej.

"Tvoji bratia sú mŕtvi, tak ako tvoji rodičia," zaškľabil sa Cedric a odpľul si na zem. "Teraz tu vládnem ja."

"Ako prisluhovač. Pre krvavého čarodejníka. Vy obaja."

"Vezmite princeznú," nariadil Leyek, stále nevychádzajúc s tieňa. Predvádzajúc tým svoju nízku mienku o Eldene. "Priviažte ju. Bude chutným pokrmom pre nášho Krvavého Lorda."

Teraz si skutočne cenila Osbornovu neústupčivosť, aby cvičila tasenie meča z pošvy znova a znova. Jediná chvíľa, kedy sa im mohla postaviť nastala teraz. Toto bola jej jediná šanca.

Prstami zovrela rukoväť meča.

***

Prečo do pekla odišiel?

Toto boli moderné časy. Iné a často krát zúfalé. Ich svetu hrozilo nebezpečenstvo - vo všetkých oblastiach. Môžu to byť roky alebo len dni, ale čoskoro budú všetci čeliť zúčtovaniu. Aká radosť, aká láska, nikto ju nemohol uchopiť ... Ale on ju chcel chytiť oboma rukami. Nezáležalo na tom či bola princezná a aj keby... nestaral by sa. Osborn by sa jej odovzdal celý. Breena bola jeho radosť. Jeho láska.

Osoby zodpovedné za smrť jeho matky, sestry a otca, ľudí z jeho dediny ... nikdy nemusí zistiť ich totožnosť.

Niečo sa v ňom zlomilo. Bolestivé priznanie, že možno nikdy nepríde čas na pomstu za svoju rodinu. To ho zranilo tak brutálne, tak surovo, že takmer zastonal nad tým, čo po svojom návrate z Bärenjagd stratil. Osborn sa zhlboka nadýchol, nútiac svoje srdce spomaliť, žalúdok povoliť.

Ale stále tu bola šanca pre Breenu.

Stále šanca pre ňu, aby oslobodila svoj ľud. Našla svojich bratov. Urobiť niečo, čokoľvek, aby naplnila tú všadeprítomnú potrebu po pomste.

Prečo by ju mal teraz opustiť? Bude bojovať po jej boku. Boj prinesie jej zemi mier alebo smrť, s mečom v ruke po jej boku.

Ale Osborn neplánoval zomrieť.

Osborn sa zvrtol na päte, pripravený vraziť do budovy, kde ju opustil. Pripravený spečatiť svoj osud s tým jej.

Oceľovo zvonivý zvuk kĺzania Breeninho meča s pošvy jeho krok spomalilo. Vedel, že to bol Breenin meč. Počul ten zvuk až priveľa krát. Nútil ju cvičiť tak často, až kým jej pohyb nebol plynulý a hladký. Aby vytasila svoj meč tak rýchlo, aby mohla svojim útokom prekvapiť.

Prečo by ho tasila teraz? Medzi jej vlastnými ľuďmi?

Od nôh sa mu začal plaziť chlad a šíril sa po celom tele. Všetko odhodil, okrem meča a kožušiny. Jeho berserker bol v strehu a dychtivý po boji. Osborn vkĺzol do budovy cez bočné dvere. Uvidel Breenu ako stojí v bojovom postoji, mečom si chráni telo a pohľad má sústredený. Bola nádherná.

A bola jeho.

Muž, ktorý ešte pred chvíľou vítal svoju princeznú zo srdečným úsmevom na tvári, dal Osbornovi zlato aby odišiel, teraz proti nej zdvihol zbraň.

V hrudi mu zadunela zúrivosť. Pred očami mu do biela zažiaril hnev. So zúrivým revom jeho berserkera Osborn zdvihol meč a zaútočil. O necelý úder srdca mužov meč cinkol o podlahu a telo ho za okamih nasledovalo.

Osborn sa postavil pred Breenu a zdvihol svoj meč. "Kto zomrie ako ďalší?" spýtal sa.

Zo zadnej časti izby sa ozvalo slabé zapískanie. Osborn cítil ako Breena stuhla a okamžite vedel, že ten zvuk bol hrozba.

"Ukáž sa," zavrčal Osborn.

"Alebo čo? Zabiješ týchto úžasných občanov Eldenu? Urob to. Aspoň mi ušetríš námahu. Aj keď..."

Pomalé škriabanie stoličky o podlahu varovalo Osborna, že čoskoro uvidí toho, kto chcel Breene ublížiť.

"Veľmi sa mi páči myšlienka, že to bude práve moja krásna tvár - ktorú uvidíš naposledy." Vysoký, chudý muž vykročil z tieňa. Osbornov berserker sa znova ozval. Počul zvesti o tom, čo z človeka urobí krvavý čarodejník. Pripraví ho o všetko, čo z neho kedysi robilo človeka. Najprv o rozum, až pokiaľ netúžili po ničom inom ako po zúfalých výkrikoch ostatných a nehladovali výhradne po chuti blížiacej sa smrti. Potom všetky emócie, ktoré postupne opustia dušu - empatia, ľútosť, až pokiaľ nezostane len nevraživosť a nenásytnosť. Nakoniec, sa zmenia ich telá. Krivky tela a všetky emócie v tvári zmiznú, až kým nezostane len chodiaca a dýchajúca mŕtvola.

"Leyek je silný. A brutálny," zašepkala mu Breena a Osborn pochopil. Tento prisluhovač krvavého čarodejníka mohol vyzerať krehko, ale bola to len ilúzia. Jeho sila bola nepremožiteľná, podfarbená obrovským zlom.

Osborn sa spojil s duchom medveďa.

"Si tým, kým si myslím že si?" spýtal sa Leyek.

Osborn pokrčil ramenami.

Z prisluhovača vytryskol radostný smiech. "Si. Ursan. A berserker. Myslel som, že sme vás všetkých pozabíjali."

Jeho prsty sa zomkli okolo rukoväte meča. "Myslel si si zle."

Leyek po ňom blysol úsmevom. "Dobre. Len tak mimochodom, vaše ženy zomierali s krikom. A práve tak sa ja budem tešiť z tvojej smrti." Jeho berserker v ňom zúril, ale Osborn ho potláčal. Vedel že Leyekove reči boli lži a vedel, že ho chce len vyprovokovať.

Leyek si začal kontrolovať dĺžku svojich nechtov. "Som prekvapený, že pomáhaš Eldenskej princeznej. Mysleli sme si, že preobliecť sa za Eldenčanov bol obzvlášť chytrý kúsok navrhnutý mojim pánom. Aj keď sa musím priznať, že podľa mňa bol ten trik zbytočný, veď išlo len o vás, zvieratá."

Do tela mu vkradol chlad a zaboril sa mu do hrude. Toto nebol chlad pochádzajúci z ovládnutia berserkerom - bolo to niečo iné.

Zabi.

Pomsti sa.

Ubližuj.

Breena položila mäkkú ruku na jeho rameno. Tíšila ho.

Jeho žena mala pravdu. Tento tvor, tento prenášač zla, ho chce len rozzúriť. Zatlačiť na neho aby urobil chybu, pretože to monštrum vedelo, že aj napriek jeho moci krvavej mágie ho môže Osborn zabiť. Chcel ho zabiť. So silou predkov a berserkera, a Breeninou blízkosťou.

Osborn zdvihol svoj meč, pokojne a s dokonalou rozvahou.

Noelle hodila svoj batoh – ktorý bol naplnený len potrebným oblečením a topánkami – na rozloženú dvojitú prístelku. Úprimne? Nestálo to tu ani za smradľavé somárske gule. Chajda, to bolo ich nové obydlie. Opadávajúca farba na stenách, špinavá betónová podlaha. Žiadne okná. Žiadne stoly. Žiadne zariadenie. Len úzke, malé postele a nočné stolíky, ktoré nič neudržia, s vrstvou prachu usadená zo vzduchu. Takže... s chudobou hraničiace základy, pomyslela si s grimasou.

Ako tu prežije?

Noellin život sa skladal len z troch zložiek. Ava, peniaze a pohodlie. Presne v tomto poradí. Ava bola jej skalou, jej spolukonšpirátorkou a jej najväčšou podporovateľkou. Ale nemohla si obmotať Avu okolo seba ako nejakú norku, aby odrazila jemný chlad vo vzduchu. Znova už nie. A jej peniaze, ktorých mala za kamión, boli počas jej pobytu tu mimo dosahu. To znamenalo, že pohodlie malo cez seba nalepenú jednu tučnú známku s nápisom zakázané. Minimálne na najbližšie tri mesiace. Tak dlho tu totiž mala nariadené zostať. Ale tá najhoršia časť? Ani keď skončia tie tri mesiace, stále nebude považovaná za agenta A.I.R. Nie, dokým niekto z organizácie neusúdi, že je hodná nosiť odznak.

Hej, veľa šťastia. Nikto predtým, okrem Avy, ju nepovažoval za hodnú niečoho. Jej rodičia vyhlasovali, že ju ľúbia a jej otec sa ju snažil chrániť, ale nikdy im nebola dosť... dobrá. Ani pre jedného z nich.

Nevieš nič urobiť poriadne?Koľkokrát jej otec vykríkol tú malú krátku vetičku? Vlastne, bol mŕtvy už niekoľko rokov, ale niekedy by prisahala, že ho počuje, ako na ňu kričí zo záhrobia.

Vážne si taká hlúpa, Noelle Jade?Vtedy, aj teraz, to bola matkina obľúbená fráza. A priloženie jej stredného mena, len aby mala extra demoralizujúci efekt? Neoceniteľné.

Bože, Noelle, kedy už vyrastieš?Tá nádherná otázka prišla s láskavým dovolením jej troch bratov zakaždým, keď nejaká spravodajská stanica priniesla príbeh o niečom, čo urobila.

Corban Blue, jej prvý, posledný jediný skutočný priateľ/vzťah, ktorý vyskúšala, trval na tom, že je vyberie oblečenie, povie jej, ako má nosiť vlasy a čo hovoriť. A napriek tomu s ním zostala viac ako rok, čím ukázala matke. Aká len bola hlúpa?

Až keď Corban žiadal, aby odstrihla Avu zo svojho života, mu dala kopačky. Vlastne ešte v ten deň. Dopekla ešte v tú minútu. V momente, ako sa za jeho zadkom zatvorili dvere, si Noelle uvedomila, že nikdy nemilovala, len dúfala, že ju niekto bude... chcieť, uvažovala. Niekto, kto ju bude aspoň obdivovať alebo rešpektovať, aj keď len v malej miere, a nie len kvôli jej výzoru a peniazom. Niekto, kto v nej vyplní tú prázdnotu. Tú dutinu, vyhladované miesto, ktoré nikdy nepoznalo ani chvíľu uspokojenia.

Prázdnota vyrezaná z hnevu, frustrácie a zatrpknutosti. Rana, ktorá sa nikdy celkom nezahojila, niekedy sa rozhorela, ale vždy otrávila jej sebaúctu. Ruky sa zovreli do pästí po bokoch.

No, ale tentoraz nie. Ak ju A.I.R. nebude chcieť, založí si vlastnú agentúru a ponúkne im malú súťaž v biznise s „chytaním a označovaním mimozemšťanských predátorov“. Nebolo to tak, že by chcela byť agentom. Ale Ava áno, pripomínala si, a čo Ava chcela, to Ava dostala. Takže, kašli na novú agentúru. Noelle to urobí tak či onak.

„Pripomeň mi znova, prečo sme také vzrušené, že sme tu,“ povedala Ave, potrebujúc povzbudzujúce slová po tom predstavení oceneným Oscarom, ktoré predviedla pre Tri slepé myši vonku.

„Pretože niečo zmeníme, budeme bojovať s nespravodlivosťou, bla bla bla.“

„To bla bla bla mi znie povedome, ale ešte stále tápem.“

„Nuž, spomínaš si na tú časť o nosení zbrane a legálnom práve ubližovať ľuďom?“

„Ach. Teraz sa mi to vracia.“ Ale vážne. Môžete ju trýzniť hladom, mlátiť ju, odopierať jej spánok, ale neberte jej páperový vankúš. Alebo jej pravý vlnený koberec. Alebo jej sluhov. Bože, čo by dala za to, aby ju v tejto sekunde obskakovali jej sluhovia.

„No nie je to super?“ Ava sa s roztiahnutými rukami zatočila ako balerína nadopovaná crackom. (Crack – druh drogy, podobná kokaínu – pozn. prekl.)„Je to perfektné, proste perfektné.“

„Tebe šibe? Toto miesto nie je super,“ povedala ďalšia žiačka, keď si skladala tričká a džínsy a odkladal ich do nočného stolíka vedľa postele.

Postele, ktorá bola vedľa Noellinej. Po prvé, nikto, okrem Noelle, nebude takto hovoriť s Avou. Nikdy. Milovala Avu viac než milovala seba. Možno preto, že Ava bola jedinou osobou, ktorej verila. Jediná osoba, ktorá jej vždy priamo povedala pravdu, nič si nenechala pre seba. Jediná osoba na svete, ktorá si myslela, že Noelle je dokonalá presne taká, aká bola. Po druhé, bolo dôležité zaviesť väzenskú hierarchiu hneď od začiatku. Takto sa nikto neodváži šliapať po nich.

Rýchle otočenie a kopnutie od Noelle a nylon toho dievčaťa sa šmýkal po podlahe, nohavičky sa rozleteli do všetkých strán. Ďalšie kopnutie a dievča ich nasledovalo. „Ešte raz jej povedz niečo také a tvoje gule pôjdu tou istou cestou, ako ty a tvoje spodky. Rozumieš mi?“

„Noelle, láska moja,“ povedala Ava spevavým hlasom, pohojdávajúc batohom na už prázdnej posteli. „Myslím, že tá dotknutá osoba je žena.“

„Och, moja chyba. Je mi to tak ľúto,“ povedala dievčaťu rovnakým presladeným hlasom, ktorý použila aj pred chlapcami. Ruka jej vyletela k srdcu ako jemnému vtáčatku. „Myslela som si, že si chlap. To bude tými fúzmi. Vždy ma pomýlia.“

Fučiaca a supiaca „spomínaná osoba“ vyskočila na nohy. „A s čím mi akože odrežeš gule, kurva? Prešacovali ťa, tak ako aj mňa. Nič nemáš.“

Otázka dňa: nastal čas, aby odhalila vyskakovací nôž, ktorý sa jej podarilo prepašovať?

Nieee, pomyslela si vzápätí. Tá dievčina bola plačkom. V buse sa čierny a veľmi božský inštruktor Ghost postavil a nazval ju karbónovým odpadom na zemi a jej spodná pera sa normálne zachvela. Bolo to rozhodne ponižujúce predstavenie. Noelle neplakala odvtedy, ako jej otec zaplatil svojmu nemocničnému personálu, aby jej usmažili všetky nervového zakončenia a zničili jej receptory bolesti, zatiaľ čo ona bola stále pri vedomí, takže ani náhodou nebude plakať, keď ju niekto nazve nejakou hlúpou prezývkou.

A okej, jej otec urobil nepredstaviteľné, aby ju ochránil, ak bude niekedy mučená inými, ale to nezmenilo fakty. V dvanástich bola pripútaná k nemocničnému lôžku a rozrezaná ako melón. To všetko, pretože pár týždňov pred tým ju jej únoscovia chceli vymeniť za výkupné. Aby dokázali, ako vážne to mysleli, poslali rodičom video, na ktorom bola bitá, kričala od bolesti a prosila o pomoc. Takže, keď ju jej otec dostal späť, urobil malé šialenstvo.

Tá malá procedúra s usmažením receptorov trvala dni, nekonečné dni, plné mučenia, ihiel vpichovaných do jej šliach, svalov a niekedy dokonca zavŕtané do kostí. Dni plné niečoho, čo sa podobalo na kyselinu a rozbité sklo a to jej vtekalo priamo do krvného obehu.

Vždy, keď omdlela, doktori ju oživili chemickým injekciami do srdca. Adrenalín a podobné hovadiny. Koniec koncov, musela im povedať, kedy to bolí, aby vedeli, kde majú zvýšiť snahu. Nuž, všetko bolelo. Až do úplného konca, kedy prestala cítiť úplne všetko.

„Budeš tam len tak stáť, ty zbabelec?“ zasyčala na ňu dievčina.

Zbabelec? Och, to nie, dopekla. Noelle bola všelijaká – rozmaznaná, niekedy krutá a nevšímavá, vždy božská –, ale nikdy zbabelá. Prežila peklo, ktoré väčšina ľudí iba stretne v nočných morách.

Ak na ňu vytiahneš ten kov, prvá vec bude, že utečie. Druhá, že si otvorí ústa. Stačilo by to na to, aby Noelle vykopli?

Ava musela vedieť, že zamýšľa o riskovaní, pretože jej priateľka, ktorá ju poznala lepšie, než hocikto iný na tomto svete, vytiahla z vrecka svoj mobil, postláčala zopár tlačidiel, naklonila sa dopredu a povedala „pozri, Noelle. Pozri, čo má Ava“, aby ju rozptýlila.

„Ako keby to... óch, krása!“ Holografická fotka sa objavila nad malým zariadením. Zvyčajne Ava robila jej fotky, keď sa cítila najhoršie. Monokel – bum, bola tu Ava. Ráno s opicou – znova Ava. Otrasná chrípka – ahoj, drahá Ava. Ale táto fotka: Noelle sa opierala o zárubňu s rukami vopchanými vo vreckách so zamysleným výrazom, ako keby bola stratená v myšlienkach.

„Kedy si ju urobila?“ opýtala sa, neschopná si spomenúť.

„Pred pár mesiacmi.“

„A ukazuješ mi ju až teraz? Surové, Ava. Proste surové.“

„Hej. Hovorím s tebou,“ zavrčalo Fúzaté Dievča.

Skrátene ju budem ju volať FD, pomyslela si pobavene, než povedala Ave: „Vyzerám tak múdro. Stavím sa, že som prvá uvažovala o nukleárnej fyzike. Alebo možno o kvantovej mechanike. Och, och, už viem. Teóriu paradoxov.“

„Kdeže. Len som sa opýtala, či si zjedla moju cereálnu tyčinku.“

FD vzdala čakanie na odpoveď a odkráčala si nájsť ďalšie lôžko.

„Pošli mi ju.“ Noelle si pomädlila ruky. „Bude to môj nový šetrič obrazovky. Vážne.“

Obraz zmizol a Ava strčila mobil späť do vrecka. „Pošlem ti to v deň, keď sa podelíš o zásoby karamelových cukríkov, ktoré si sem dávaš doručiť.“

Vždy vyjednávač, jej Ava. „Je mi ľúto, drahá, ale ja ne... ach, počkať. Už ti rozumiem, och ty diablica.“ Karamel bol Avinou najväčšou slabinou. „Budem ich tu mať do konca týždňa, len čakaj a uvidíš.“ Robiť jej priateľku šťastnou bola jedna z jej top priorít. „Dovtedy...“ Kdeže to boli, než ich tak drzo prerušili? Och, hej. „Tebe šibe? Toto miesto je skládka.“

„Uf, zabúdaš. Žila som aj v horšom.“

Pravda. Zoznámili sa iba na strednej, keď Noelle chcela ukázať, že jej na nesúhlase rodičov nezáleží a (vraj) podpálila svoju bývalú školu, až z nej bol popol. Ava sa zúfalo snažila zbaviť sa pozornosti kvôli svojej drogovo závislej matke a tiež aj pozornosti hnusných chlapov, ktorým jej matka dovolila voľne sa potulovať po ich karavane. Potrebovali sa navzájom, takže k sebe prilipli.

Hej, ešte stále boli k sebe prilipnuté. Nebolo nič, čo by Noelle neurobila pre milovanú Avu. Spáchať vraždu? Jasné, prečo nie. Jediná otázka bola, kam ukryť telo. Klamať, podvádzať, kradnúť? Bez problémov. Dychtivo, s radosťou. Ava bola tou najlepšou vecou, ktorá sa jej stala a Noelle sa starala o to, čo jej.

A hej, robili si zo seba žarty. Veľmi. Blbnutie s malou Avou, ako zvykli hovoriť Noellini bratia, bola to zábava. A ešte väčšia zábava bola mučiť ju. Ale na konci dňa, ak sa na Avu niekto vtipne pozrel, Noelle vražedne zošalela.

Keď už hovoríme o vtipných pohľadoch...„Videla si, ako si ma ten chlapík s menom Hector obzeral od hlavy po päty, ako keby som patrila do článku vo vedeckom časopise o novo objavenej hube?“

„Hej, ale videla si jeho svaly?“ Ava hodila za seba zabudnutý šatník FD, než si začala vybaľovať svoj.

„Ako by som si to mohla nevšimnúť? To tričko s nápisom ochutnal som ľudské srdce a chutilo mi na ňom bolo doslova prilepené, nepríčetne.“

„Hodina lekcie o slovíčkach. Chcela si povedať opĺzne. Čiže neslušne.“

„Strč si svoju lekciu. Mala som na mysli nepríčetnosť. Čiže šialene. Jeden pohľad a mne zoskratoval mozog.“ Zoskratoval nutkaním dotknúť sa, túžbou lízať, potrebou privlastniť si. Nič z toho nechápala! Privlastniť sa? Nie v tomto živote. Nebol jej zvyčajným typom. Bol vysoký, potetovaný a holohlavý, s tou najkrutejšou, zamračenou tvárou, akú kedy videla. Mala rada vysokých, ale potetovaných? Nie. Radšej s čistou kožou. Holohlavý? Dokonca aj broskyne mali chĺpky.

Aj keď nebol holohlavý kvôli veku alebo genetike. Tieň strniska mu pokrýval lebku, dôkaz, že korene boli tam a prosperovali. Takže, očividne sa holil. Ale kto si holil hlavu schválne? A prečo?

Takmer sa ho na to opýtala. Jediná vec, ktorá ju zastavila, bolo jej podozrenie, že ju bude ignorovať. Pretože po celý čas, ako tam stála, snažiac sa nevšímať si ho, ale opak bol pravdou, ju mal pod mikroskopom pre huby – a očividne usúdil, že je z nich z najhoršia.

Namojdušu, to jeho mračenie ju celú rozochvelo. Alebo roztriaslo. Nebola si istá, ktoré z toho. Ale nedalo sa poprieť, že niečo na ňom ju priťahovalo. Jeho oči boli intenzívne zlaté a absolútne prebodávajúce, zvyšok jeho čŕt bol dosť hrozivý. Od tvrdých línií jeho tmavého obočia, cez ostrý nos, až k agresívnemu sklonu jeho pier. Prihoďte drsný uhol jeho brady a máte obraz definície drsňáka.

A okej, okej, krásny obraz, keď už, s druhom drsného sexepílu, ktorý sa dal nájsť u divocha. Čo bola... keď už o tom uvažujeme, Noellina obľúbená fantázia. Často si predstavovala seba samotnú v horách, nejaké vyhladované zviera ju prenasleduje. Divoch Guy vyskočí z tieňov a zachráni deň. Potom sa k nej otočí tvárou, bez trička, spotený, trochu výstredný, jeho nohavice roztrhané a postriekané krvou a vnútornosťami toho zvieraťa, a odmietne čakať, kým mu ona poďakuje. Postrčí ju k stromu a spustoší jej ústa.

Sladké nebo. Tentoraz sa rozhodne roztriasla.

Ale v skutočnom živote nestojíš o drsňákov, spomínaš?

Hej, ale Hector mal také široké plecia. A aj keď bol vysoký ako ona, týčil sa nad ňou. Urobil z nej trpaslíka, vážne. Prinútil ju cítiť sa malou... ženskou. Páčilo sa jej cítiť sa malou a ženskou, uvedomila si.

„Okej, čas vypršal,“ povedala Ava. „Dala som ti šancu, ale ty si ju neprijala. Takže je môj!“

Doparoma. Noelle nebola sklamaná. Ak niektorá z nich ako prvá uvidela nejakého chlapa, tá druhá sa musela stiahnuť. Najlepšie priateľstvo malo prednosť pred semenníkmi a tak podobne. Takže, žiadne dotýkanie sa, žiadne olizovanie a žiadne privlastňovanie si Hectora pre seba.

„V poriadku, ja si beriem Dallasa.“ Namiesto toho, aby vybaľovala – pretože nakoniec to pre ňu určite niekto urobí – vyskočila na matrac. Z nepoddajných prikrývok z umelej bavlny sa zdvihol prach, čo ju rozkašľalo, zamračila sa.

Možno, keď zavolá kvôli tým cukríkom, požiada o slúžku. Jednu slúžku. A.I.R. jej neodoprie tak dôležitú časť jej života, služba taká podstatná ako dýchanie. Nie ak má svojho právnika, ktorý sa im bude vyhrážať. Na zamyslenie.

„Dallas.“ Ava sa priblížila k svojmu nočnému stolíku a namontovala zámok na rúčku, aby udržala od svojich vecí ľudí, ako je aj FD. „Dobrý výber. Je to božský kúsok.“

A bol oveľa viac Noelliným typom. Vysoký, temný a pekný. Aj keď v jeho elektrizujúcich modrých očiach boli vibrácie sériového vraha. Niečo, čím by sa dalo vysvetliť, prečo ju nepriťahoval tak ako Hector. Aj keď z Hectora vyžarovali rovnaké vibrácie. Okej, fajn, v jej logike bola chyba. No a čo. Neprizná sa, že ju Hector priťahuje. Aspoň nie nahlas. Po prvé, očividne ho nezaujímala. A hej, dôvod číslo dva trochu ustúpil dôvodu číslo jedna. Byť s mužom, ktorý by ju absolútne, totálne nezbožňoval, by zničilo jej ťažko vydobytú sebaúctu a prevrátil by celé jej vnútro.

Začala by dokazovať, že je ho hodná. Ako napríklad: upiekla by mu tortu po ťažkom dni v práci, aj keď ona a kuchyne boli dlhoročnými nepriateľmi. Alebo by predstierala, že ju netrápi, ak ju odbije alebo zabudne na jej narodeniny. Alebo by a zúčastňovala osláv s jej rodinou, keby si radšej stiahla kožu z kostí, pretože toto robia dobré dievčatká.

Noelle skončila s robením takých vecí. Skončila so snahou byť niekým iným než kým je. Ak chlap nedokázal vidieť poklad pod drzými ústami, nezaslúžil si ju.

A ja som poklad, doparoma. Jasné?

Ava dokončila prácu a pritúlila sa k Noelle na posteli. „Tak mi povedz, čo malo znamenať to chichotanie? A tá sprostosť, keď si sa tvárila, že nedokážeš nájsť svoj mozog ani za pomoci mapy a lopaty?

„A tá lenivosť,“ povedala, snažiac sa byť nápomocnou. Ako vždy. Noelle sa automaticky pretočila na bok a zložila ruky pod líce. Takto presne strávili ony dve mnoho nocí počas detstva. Ležiac vedľa seba, hodiny sa zhovárajúc. To boli jej najobľúbenejšie spomienky. Nič, čo povedala, Avu neznechutilo ani nešokovalo.

„Prosím ťa.“ Ava prevrátila oči. „Ty si vždy lenivá. To je súčasť tvojho šarmu.“

A jedna z jej inteligentnejších vlastností, pokiaľ išlo o ňu. Prečo robiť niečo sama, keď kopa ľudí chcela – a potrebovala – byť platená za to, že to urobí za vás? Bože, ja som taká dobročinná.

„Och, a nabudúce, keď sa zase rozhodneš ísť po ceste pán a otrok,“ povedala Ava, „potrebujem aspoň mesačné upozornenie, aby som popracovala na svojich bicepsoch.“

„Toto považuj za varovanie – po celý zvyšok našich životov chcem ísť po ceste pán a otrok.“

Odfrknutie. „Spomínala som, že milujem predstierať dotknutosť z vyhrážania sa mi smrťou? Klasika!“

„Čo ti poviem? Totálne som si pomýlila svoje povolanie ako najlepšia herečka na svete.“ Pomýlila, pretože nikdy nemala v pláne naozaj pracovať. Noelle by s radosťou financovala celý Avin bezstarostný život, uchrániac svoju priateľku – a seba– pred nutnosťou získať prácu. Ale Ava si vychutnávala zarábanie vlastných peňazí, takže Noelle sa s ňou vždy zviezla. Pracovali v pekárni, v autobazáre, v továrni na make-up a ako stážistky v právnickej firme Noellinho brata. Pravda bola taká, že Noelle by sa radšej zakopala do predčasného hrobu, ako by bola bez svojej najlepšej priateľky.

Psychická závislosť, tvoje meno je Noelle. Trápilo ju to? Bože, nie. Ona proste milovala Avu.

„Takže?“ súrila Ava. „Čo sa deje?“

Noelle sťažka vydýchla. „Nuž, vieš, že moja rodina ma vždy videla ako neužitočnú bábiku.“ Nielen jej najbližšia rodina, ale aj sesternice a bratranci, tety, strýkovia a hocikto, kto bol spojený s menom Tremain. Navzájom sa s potešením kŕmili o ponižujúcich historkách o veci, ktorú Noelle urobila alebo povedala.

„Neužitočná, ale taká nádherná,“ prikývla Ava. „Hej. Pokračuj.“

Rozžiarila sa. „Ja som vedela, že ma považuješ za sexy.“

„Blbá. Keby si mala penis, hneď by som si ťa vzala.“

Unikol jej nefalšovaný smiech. „Každopádne, len som dala Jaxonovi to, čo čakal.“

„Lesby,“ zamrmlala FD, ako prechádzala po pri nich, mieriac k... enzýmovým sprchám.

„Transvestita,“ vrhla po nej Ava.

Uf. Skupinové sprchovanie. Jasné, mohli ste zostať úplne oblečení v sprchovom kúte a suchá para by vám očistila aj topánky, ale Noelle uprednostňovala vyzlečenie sa a spievanie si v súkromní. Doma sa kúpala vo vode. V skutočnej vode, ktorá bola čertovsky drahá, ale netrápilo ju to. Niečo na vzore bubnovania kvapaliny proti porcelánu, bolo také upokojujúce, ten prúd horúcej vody proti pokožke, obklopujúca, osviežujúca para, ktorá naplnila váš nos, vaše pľúca.

Ava sa pritúlila bližšie. „Čo ešte?“

„Okrem toho,“ pokračovala Noelle, ako keby v rozhovore nebola žiadna prestávka, „som si myslela, že by bolo prezieravé zmenšiť Hectorove a Dallasove očakávania. Veď vieš, začať na úplnom spodku a vyletieť až k nebesiam.“ Aby sa mohli ľahšie predviesť.

Čo to má byť? Už teraz sa snažíš predviesť sa? Ale no ták.

A.I.R. nebola potencionálny milencom. Ale mohla byť tolerantná, tento jediný raz. A len preto, že to Ava tak strašne chcela.

„Zvyčajne by som súhlasila s tvojimi metódami,“ povedala Ava, „ale budeme tak trochu potrebovať ich podporu, ak chceme prejsť.“

„Och, my nielenže prejdeme, my toto miesto zničíme.“

Jemné prsty jej odhrnuli vlasy z čela. „Máš pravdu. Sme príliš skvelé na to, aby sme urobili niečo menej. Okrem toho, máme na našej strane starú dobrú vášeň. Myslím, že Dallasa si predstavoval tvoje telo ovinuté okolo neho ako praclík. Naznačovala to jeho otázka o praclíkoch a Jaxonova rýchla odveta.“

„Kdeže, Dallas sa len vychvaľoval pred svojimi kamarátmi. To preto som začala s tým Och, môj Bože, ako keby som si vážne myslela, že hovorí o jedle, ale potom som mala pocit, že som sa mala stiahnuť a povedať OMG.“

Kútiky Aviných úst šklbli pobavením. „To by bolo zábavné, a ja by som si zlomila pár rebier od smiechu. Tak som si iba trochu cvrkla do nohavičiek.“

„A tí druhí chlapi? Ako reagovali?“ Nie tak okato, nie tak dychtivo. „Bola som príliš zabratá do svojej úlohy, aby som si všimla.“

„Jaxon sa za teba hanbil. Prepáč. A Hector bol odmietavý.“

Žiadne sklamanie. Vedela si, že to tak cítili. Povedal Jaxon ponižujúce príbehy o nej Hectorovi, ešte pred jej príchodom? Uvažovala odrazu. To preto sa Hector mračil od chvíle, ako vystúpila z autobusu?Líca jej sčervenali, keď si predstavovala, čo presne mohol Jaxon povedať. Vtedy, keď Noelle prerušila večierok, ktorý usporiadali jej rodičia, len v bikinách, z čoho mal starý pán infarkt. To všetko, pretože jej otec v ten deň povedal: „Chceš mať lepšie známky, tak si ich kúp. Nemáš to, čím by si si ich získala vlastnou snahou a ja som už chorý a unavený z rozpakov z tvojho nevýrazného výkonu.“A Noelle ho chcela potrestať.

Alebo keď si zahrala vo filme Chuckyho Diabolské Dvojča (názov vymysleného filmového hororu – pozn. prekl) zavraždenú čašníčku, len aby uviedla do rozpakov svoju elitársku matku. Ďalší trest. Týždeň predtým, Madam Tremainová, ako ju Ava niekedy rada volala, požiadala všetky svoje priateľky, aby poslali svojich slobodných synov za Noelle, aby sa „prestala hrabať v odpadkoch, keď si hľadá niekoho na rande“.

„Možno je moja matika nesprávna,“ pokračovala Ava, „ale som si celkom istá, že všetci traja si mysleli, že si spadla na hlavu stosedemkrát.“

Noelle sa znova zasmiala, v Avinej prítomnosti to bol pravidelný jav. „Takže skutočnosť, že im to natrieme, urobíme túto skúsenosť,“ lahodnú, vzrušujúcu, napínavú, „aspoň o polovicu tolerantnejšiu.“

Kdyby nebylo jejích čarodějných schopností, Genevieve by nikdy nebyla schopná ho dostihnout. Pohyboval se neuvěřitelně rychle. Když se pohnul, zamumlala kouzlo přemístění. V jednu chvíli ležela na zemi v lese, v další chvíli stála před Hunterem.

Zavrčel a zastavil se. „Jdi ode mě!“

„Řekni mi, co se děje,“ přikázala mu. Měsíční svit osvětloval místo mezi nimi a vytvářel kouzelný zlatavý nádech. „Jsi zčásti démon?“

Hunter si projel rukou vlasy a otočil se k ní zády – přesně tak, jak to dělal dříve. „Předtímjsem ti lhal, Genevieve. Zemřel jsem.Po boji s těmi démony mě Barnabas Vlad vzal do podzemní jeskyně. On- on mě přeměnil v upíra.“ Jeho hlas byl protkaný bolestí a zněl zmučeně.

Ah. Teď rozuměla těm rudým očím. Dlužila Barnabasovi bufet lidských pochoutek, o tom nebylo pochyb. „To je dobrá věc, Huntere. Teď můžeme být spolu.“

Pohledem k ní zabloudil a otočil se k ní. „Jsem monstrum. Chci pít tvou krev.“

„No, já jsem čarodějnice a ty mě přijímáš takovou, jaká jsem.“

„Přestaň. Prostě přestaň. To není to samé. Mohl bych tě zabít, ale tvoje síla mi nemůže ublížit.“

„Ano, může.“ Odhodlaně zvedla ruce do vzduchu a povolala paprsky světla. Ne velké, aby mu neublížila, ale dostatečně velké na to, aby dokázala, že má pravdu ona. Zlaté paprsky začaly šlehat z jejích prstů.

Zvedl ruku, aby si zastínil oči. „Fajn. Tvé síly mě mohou zničit. Ty je můžeš alespoň ovládat.“

Spustila ruce kolem boků a paprsky dočista zmizely.

„Dokonce i teď jsem blízko k tomu, abych na tebe skočil a zabořil zuby do tvého krku, Genevieve. Jsem hladový a můžu cítit sladkost tvé krve. Jsem odporný, ohavný a strašný.“

„Huntere.“ řekla podrážděně. Mávla rukama ve vzduchu. Muži – oprava, upíři – umí být tak hloupí. „Jestli se ode mě chceš napít, mně to nevadí.“ Odhodila vlasy do zadu a odhalila tu smyslnou linii krku. „Přísahám.“

„Argh.“ Rychle se otočil, tělo napnuté, ruce zatnuté v pěst. „Už to znovu nedělej.“

„Nebo co?“

„Neznáš upíry tak jako já. Jakmile ucítí ve svých ústech krev, nejsou schopni přestat. Mohl bych si vzít příliš mnoho. Mohl bych tě zabít.“

„Neublížíš mi,“ řekla v hluboké víře. „Řekl jsi to sám tisíckrát. Kousni mě. Udělej to. Krev, krev, krev. Budu to říkat tak dlouho, dokud se nedostaneš ke mně a nekousneš mě. Krev, krev, kr-“

Hunter se otočil na patě a uzavřel vzdálenost mezi nimi. Zajal její obličej ve svých dlaních, oči vzteklé, ale nekousnul ji. Odhalil své zuby, ostré a bílé, ale přesto ji nekousnul. „Sklapni. Raději bych žil bez tebe jako nesmrtelný, než s vědomím, že jsem tě vysál.“

Viděla v jeho očích hloubku jeho obav o ni, a odhodlání uvnitř ní rostlo. Jestli mu neukáže, jak moc se mýlí, tak ji opustí. Navždy. „Jestli ode mě odejdeš, tak mi ublížíš.“

Odmlka.

Těžká, nepředstavitelná odmlka.

„Genevieve.“ Pohladil ji prsty po ústech a sjel s nimi na její krk, kde jí pulzovala krev. „Nedovolím si, abych se stal zabijákem.“

Obtočila své ruce okolo jeho zápěstí, držela ho tak na místě. „Málem jsem nepřežila naše první odloučení. Jak budu bez tebe žít?“ Myšlenka na to, že by byla sama, jí naplnila oči slzami. Po těch letech, co byli ona a Hunter od sebe, si zasloužili své žili šťastně až do smrti.

„Ty budeš žít. To je vše, na čem záleží.“ Obtočil ruce kolem jejího pasu a držel ji tak pevně, že se nemohla skoro ani nadechnout, ale bylo jí to jedno. Co bylo dýchání bez Hunterovy vůně? Co to bylo za život bez důvodu k jeho žití?

„Kousni mě,“ rozkázala mu. Jak promluvila, naklonila hlavu na stranu. Musela mu dokázat, že by ji nezabil. „Krev, krev, krev, kre-“

S bolestným zavrčením se sklonil, jako by dosáhl na dno své tolerance, a zabořil své zuby do jejího krku. Ucítila nepatrné štípnutí a zalapala po dechu. Uplynula minuta, pak další, ale on nepřestával. Ten pocit začal být dobrý, tak dobrý. On pil a pil a pil, a její mysl začínala vířit. Její končetiny začaly být slabé. Černé skvrny jí protínaly myšlenky.

„Huntere,“ zalapala po dechu. „Já..“

Odtrhl se od ní, jako by zakřičela. Spadla na zem. Lapající po dechu nad ní stál. Krev mu kapala z úst a vina naplnila jeho oči. „Omlouvám se. Sladké nebe, omlouvám se.“

„Jsem v pořádku. Jsem v pořádku.“ Lapala po dechu. „Vážně. Zastavil jsi včas.“

„Ne. Byl jsem příliš blízko. Ráno vystoupím na slunce,“ řekl, jeho hlas naplněn odhodláním, což ukazovalo ještě víc než divoké vrčení. „Není jiný způsob. Jinak bych se pořád pro tebe vracel.“

V další chvíli byl pryč.

„Huntere! Huntere!“ Jak byla slabá, upadla na zem. Vyřkla kouzlo přemístění, ale nefungovalo. Její magie zeslábla spolu s jejím tělem. Genevieve si prohlížela les. Kde to byla? Kam odešel? Vystoupím na slunce, řekl. „Jsem v pořádku. Neublížil jsi mi, jen jsi mě trochu oslabil.“ Nedovolila si panikařit a klopýtala skrz les. „Huntere, prosím!“

Větve se kymácely ve větru. Ptáci poletovali po noční obloze, jejich peří hrálo všemi barvami duhy. Jestli ho do rána nenajde…

„Huntere! Huntere!“ Točila se dokola a stále ho hledala. Minuty uplynuly. Strašlivé, trýznivé minuty.

Nikdo jí neodpověděl.

Hunter to zvládl do jeskyně během pár sekund. Pohyboval se tak rychle, že svět kolem něj se stal pouhou šmouhou, pět mil vypadalo jako jedna.

Barnabas byl stále tam, seděl na stupínku. Stěny jeskyně byly neopracované a holé. Pusté. Jako jeho emoce. Hunter nevěděl, proč sem přišel. Sem, ze všech možných míst. K tomutomuži. Jednoduše prostě nevěděl, kam jinam jít. Kousl Genevieve a málem ji vysál. Kdyby nezamumlala jeho jméno… Projel jím stud.

„Nemohl jsi zůstat daleko, chápu,“ řekl Barnabas samolibě.

Skleslý Hunter si otřel kouzelnou krev ze svých úst. „Vyjdu na slunce, upíre. Jsem příliš ubohý na to, abych žil.“

„Řekl jsem ti, že hlad zaútočí a ty nebudeš schopný to ovládat.“ Barnabas použil své ostré zuby, aby roztrhnul jednu z jeho černých rukavic. „Měl jsi mě poslechnout, oiu?“ Pak vydal zvuk jako ts, ts, ts. „Teď. Chtěl by sis zahrát svlékací poker? Přinesl jsem karty.“

„Žádné karty.“ Hunter stále mohl na sobě cítit Genevieve, stále mohl cítit chuť její kouzelné krve ve svých ústech. Jeho ruce se zaťaly v pěst, rozpoznal, že dělá krok k východu, aby se k ní znovu dostal. „Zatraceně.“ Ztuhnul. „Ráno tu nebude dostatečně rychle.“

Barnabas vzdychl a ten zvuk byl naplněn sklíčeností. „Ztratím tě buď tak, nebo tak, že ano? Buď smrtí, nebo kvůli tvé ženě, a já si myslím, že bych byl raději, kdyby to bylo kvůli tvé ženě.“

Hunterovy oči se na něj zaměřily. „O čem to mluvíš?“

„Sedni si a já ti řeknu tajemství…“

************

Když už dala průchod své panice, Genevieve se vrátila na díkybohu prázdný hřbitov a posbírala své oblečení. Bolel ji krk, ale bylo jí to jedno. Ruce se jí třásly. Zatahala za kalhoty, za tričko. Všechny hroby byly rozbité, špína rozházená, náhrobní kameny převrácené. Kde byl Hunter? Musela ho najít dřív, než bude pozdě. Její strach se ještě zintenzivnil, připojil se k její panice. Pohledem skenovala okolí, dokud nenašla své koště. Vyskočila na něj a poručila mu, aby vzlétlo.

Nefungovalo to. Fajn.

Uchopila ho a utíkala. Prostě utíkala. Když přiběhla do města, plíce ji pálily a srdce nekontrolovatelně tlouklo. Lidé byli na svých zahrádkách a ulicích, uklízeli nepořádek, který způsobili démoni. Nikdo jí nevěnoval pozornost.

Uviděla Johna Fostera, jak se schovává za stromem a pozoruje hezkou Candy Coxovou, jak hrabe na své zahradě. „Viděl někdo z vás Huntera Knighta?“

John v úleku zakvičel a utekl.

„Ne, omlouvám se,“ odpověděla Candy se zamračením. „Hunter je mrtvý, zlatíčko. Pochybuju, že ho nějakou dobu uvidím.“

Genevieve zalapala po dechu a utíkala k Knight Caps. Prohledala každý pokoj, každou skrytou místnůstku, ale to místo bylo prázdné. Nic nebylo uklizeno; vše bylo stejně jako tu noc, kdy Hunter zemřel. Převrácené stoly, alkohol rozlitý na zemi. Kaluže zaschlé krve.

Vyběhla ven a běžela dolů dlouhou, táhlou ulicí. Konečně doběhla k bílému plaňkovému plotu, který obklopoval její dům. Vyběhla nahoru po schodech na verandu, proběhla dveřmi a odhodila koště stranou. „Godivo! Glory!“ Docházel jí vzduch, takže měla problémy vůbec ta slova vykřiknout.

O několik sekund později Glory vyšla ze svého pokoje. Promnula si unavené oči. Žluté pyžamo, které měla na sobě, na ní viselo jako pytel. „Co se děje?“ zívla. „Jsi v pořádku?“

„Viděla jsi Huntera?“

„Ne. Myslela jsem, že je s tebou. Co to vlastně je s jeho rudýma očima? Je démon?“

Neobtěžovala se odpovědět. „Kde je Godiva?“

„Ve svém pokoji. S Romeem.“

„S kým?“

„Romeem. Jejím vlkem.“ Glory si protáhla ruce nad hlavou a znovu zívla. „Myslím, že mají sex. Znovu.“

„Přestaň si se mnou hrát a řekni mi, kde je Godiva. Prosím. Nemám moc času.“

„Řekla jsem ti to. V posteli. Pěknej cucflek, mimochodem.“ Glory se odmlčela a zadívala se do kuchyně. „Hele, donaty.“ Prošla kolem Genevieve a zamířila do kuchyně, kde byly na stole krabice Krispy Kremes (pozn. překladatele – je to firma, který vyrábí donaty).

„Godivo!“ zakřičela Genevieve. „Přijď okamžitě sem!“

Klika na dveřích od pokoje Godivy se pohnula a pak se dveře otevřely. Ven vyšla Godiva uvazující si kolem pasu župan. Tvářila se starostlivě, ale pod starostlivostí bylo vidět naprosté uspokojení. „Je všechno v pořádku?“

„Viděla jsi Huntera?“

„Ne, myslela jsem, že je s tebou.“

Muž jako válečník vystoupil z pokoje a přišel ke Godivě zezadu. Obtočil své silné ruce kolem jejího pasu. Tmavé vlasy mu sahaly k ramenům a rámovaly obličej s tak zlatýma očima, že Genevie horko těžko uvěřila, že byl skutečný. Ústa se jí otevřela, jak ji zasáhlo uvědomění. Tohle byl ten zraněný vlk?

„Co se děje, Evie? Je všechno v pořádku?“ opakovala Godiva. „Tvůj krk krvácí.“

„Hunter je upír a plánuje umřít s ranním sluncem. Musím ho najít. Můžeš mě k němu přemístit?“ Zakryla si oči rukama, skrývala slzy. „Nemůžu ho nechat se zabít.“

„Víš, že nemůžeme přemísťovat jiné lidi. Ale můžu se přemístit sama, a-“

„Nepřemístíš se před upíra, Godivo,“ řekl Romeo, jeho hlas byl hluboký a vražedný. „Budeme hledat společně. Můžu vystopovat lidi – i ty mrtvé – tak jako vy ne.“

Genevieve vděčně přikývla. Mohla letět na koštěti s Godivou, ale ta ho nemohla najít. „Asi jsem ho zapomněla na hřbitově,“ řekla její sestra. Genevieve stále nemohla rozhýbat to své a Glory je nemohla nést obě dvě. Šly teda pěšky.

Šly vedle Romea, který nabyl vlčí podobu. Hledali celou noc, zastavovali se jen kvůli pití. Nikdo Huntera neviděl a jen pouze pár lidí bylo překvapených, že se ptají na mrtvého muže.

Konečně, jen třicet minut před svítáním, Romeo zachytil jeho stopu. „Tudy.“

„Rychle. Rychle.“ Chtěla křičet úlevou, frustrací, agonií. Ale když je Romeo zavedl znovu k jejich domu, tak křičela. „Zatraceně. Proč jsi nás zavedl zase sem? On-“ Zalapala po dechu, když její pohled padl na muže stojícího na její verandě.

„Genevieve,“ řekl ostře.

„Huntere? Huntere!“ S pláčem se k němu rozeběhla.

Shivawn stále viac prepadal panike.

Prehľadal celé Vonkajšie mesto, ale Alyssa tam nebola. Tak ako aj vo Vnútornom meste. Nebolo po nej ani stopy. Potom sa vydal do pevnosti upírov, kde žila. Nikto ju nevidel. Veril im, pretože okamžite zahájili svoje vlastné pátranie.

Shivawn už nevedel o žiadnom ďalšom mieste, na ktoré by sa mal zamerať.

Kamkoľvek šla, nezachytil ani náznak jej vône – a odkedy sa jej naposledy nadýchol, prešli už takmer dva dni. Takmer dva dni čo s ňou hovoril, tešil sa z jej dôvtipu, pokúšajúc sa ju presvedčiť o svojej láske.

Bola jeho. Potreboval ju. Bez nej zomrie.

Už teraz bol slabý, ale nemohol s tým nič robiť. Nikdy viac. Dokonca nemohol ani pomyslieť na bozkávanie sa s inou ženou. Tá myšlienka mu bola odporná. Takto sa musela cítiť i Alyssa, potrebujúc jeho krv a žiadnu inú. Toto utrpenie si zaslúžil, uvedomoval si to. Toto a tisíckrát viac.

Alyssa bola pre neho jedinou ženou. Jedinou. Navždy. Už nedokázal stvrdnúť pre žiadnu inú.

Mnoho z nich sa to počas jeho hľadania pokúšalo zmeniť a zlyhali. A tá skutočnosť ho tešila. Nechcel žiadnu inú, nechcel, aby na ne jeho telo reagovalo. To by znamenalo zradiť Alyssu a ona bola pre neho dôležitejšia ako dýchanie.

Len ju musí nájsť.

Čo ak bola zranená? Čo ak sa o ňu pokúsil iný muž? V jeho vnútri sa prebrala k životu ohnivá zúrivosť.

Keby boli druhovia, nymfia žena by už nechcela žiadneho iného muža, ale nebol istý, ako je to so spárenými upírmi.

Nevedel o žiadnom nymfovi, ktorý by si za manželku vzal upírku.

Kde u Hádesa bola?

Je to moja vina, pomyslel si temne. Mal by som byť potrestaný. Hlboko ju zranil a plánoval stráviť zvyšok večnosti naprávaním svojho správania. Len aby sa mu ju podarilo nájsť.

Zrazu sa ozvalo buchnutie. Náraz. Okamžite otvoril oči. Kedy ich zatvoril? Shivawn sa zamračil a rozhliadol sa okolo seba. Všetko čo stihol zazrieť bola horda nymfích bojovníkov. Jeho zamračenie sa prehĺbilo.

Valerian si s mečom v ruke prerazil cestu dopredu a mračil sa dolu na neho.

„Kde si bol?“

Lepšia otázka: kde je teraz?

Jeho unavený pohľad sa presúval z bojovníkov vyššie a vyššie k slamou pokrytej streche. Nos mu naplnil pach koní a sena. Prenajatá izba, spomenul si. Bol v kentaurej stajni na okraji mesta, pretože bola blízko k upírskej pevnosti.

Len pre prípad, že by sa vrátila. Alebo ju našli jej súkmeňovci.

Do čerta. Kde je?

„Shivawn?“

Obrátil svoju pozornosť k Valerianovi a vytiahol sa do sedu. Zotrel spánok zo svojej tváre.

„Videli ste Alyssu?“ spýtal sa bez úvodu.

„Nie. Je nezvestná?“

„Áno. Do čerta, áno.“

„Kde si bol? Čo si robil? Neohlásil si sa mi ako som ti nariadil, robil som si starosti.“

„Poviem ti to.“ Ostrým pohľadom strelil po mužoch. Nemuseli počuť o jeho hanbe. „Keď budeme sami.“

Valerian zaťal čeľusť a niekoľko sekúnd nič nevravel, vôbec nič. Nenávidel neposlušnosť. To Shivawn vedel veľmi dobre, takých previnilcov väčšinou pre kráľa sám zabíjal.

„Prosím ťa,“ povedal Shivawn.

Valerian konečne prikývol a bez váhania vyhnal vojakov z miestnosti, ich topánky ťažko dupotali.

„Hovor.“

Teraz boli sami, ale Shivawn zrazu nevedel nájsť slová. Hlavu si zložil do dlaní a lakte ukotvil o kolená. Prikrývka mu skĺzla k drieku a navrstvila sa mu na ochabnutý penis. Bude ešte niekedy znova tvrdý? Alyssa… trhol sebou.

„Počul si niečo o našich bojovníkoch?“ Spýtal sa Valerian, pokúšajúc sa začať rozhovor.

„Nie. Zmizli, tak ako aj ďalšie dvojice z každej z rás. Nikto nevidel ani viac nepočul o svojich bojovníkoch. Niektorí dokonca zmizli priamo pred svedkami, v jednej chvíli tam boli a v ďalšej nie.“

„Takže je za to zodpovedný Poseidon,“ zamrmlal Valerian. „Kto iný by mohol dokázať niečo také?“

Bohovia ich ignorovali stovky rokov. Ale Poseidon, boh mora, im svoju prítomnosť pripomenul už pred niekoľkými mesiacmi a teraz si samozrejme myslel, že si vynahradí svoj stratený čas a všetkým spôsobí ťažkosti. Bastard.

„Myslíš, že sú… mŕtvi?“

„Ak to tak je, tak nastane taká božská vojna, akú dokonca ani bohovia ešte nevideli. Ale nie, mám podozrenie, že ich na niečo využívajú. Možno sa s nimi kráľ mora zabáva.“

„Všimol som si, že keď sa nudili, zažali sa diať zlé veci.“

„Správne.“ Valerian na chvíľku zatvoril oči. „Chcem toho bastarda nenávidieť, ale nemôžem.“

„Dal ti späť tvoju ženu,“ povedal Shivawn, želajúc si, aby Poseidon urobil to isté aj pre neho.

Kráľ nymfov prikývol. Vložil meč do puzdra a vykročil do stredu miestnosti k jedinému stolu, malej, štvorcovej, drevenej mase z nízkymi kreslami, ktoré kentaurom dovoľovali pohodlne sa natiahnuť. Valerian si sadol, aj rozvalený tak ako teraz dajako stále pôsobil kráľovsky.

„Prikážem vojakom strážiť obe mestá a dávať pozor.“

„Dobre.“

„Teraz mi povedz zvyšok.“ Valerianov pohľad stvrdol.

„Zvyšok?“

„Prečo vyzeráš ako –“ Valerian mávol rukou smerom k nemu. „ – smrť.“

„Našiel som svoju družku,“ povedal. V mysli sa mu vynoril Alyssin obraz. Hodvábne vlasy padajúce jej do tváre plnej potešenia – ako i bolesti – telo mäkké, dychtivé. Telo meravé, boľavé.

„Ach, tak to veľa vysvetľuje,“ povedal Valerian s rehotom. „Robil som si starosti pre nič za nič. Správna žena vždy prinúti muža najskôr trpieť, Shivawn. Shaye mi urobila to isté, keď sme sa stretli po prvý krát, jasne si na to pamätám. Chvíľu mi to trvalo, ale keď som si to konečne uvedomil, tvrdo som na sebe začal pracovať, čo bola dobrá vec. Nikdy nezabudnem akého požehnania sa mi dostalo, že som ju našiel a získal ju. Nikdy ju nebudem brať ako samozrejmosť.“

Ale Shivawn si nemôže byť istý rovnakým výsledkom pre seba a Alyssu.

„Áno, ty si o Shaye usiloval, ale ona ťa vždy chcela. Moja žena mnou opovrhuje.“

A bohovia, mala na to plné právo. Odstrkoval ju od seba zas a zas. Rok čo rok. Zranil ju, urazil, roztrieštil jej hrdosť, jej ženskosť. Jej srdce.

To drahé, nádherné srdce. Srdce, ktoré mal chrániť.

„Porozprávaj sa s ňou,“ povzbudil ho Valerian. „Ospravedlň sa. Ženy to majú radi.“

„Pokúšal som sa. Utiekla.“ Stisol si koreň nosa. „Čo mám robiť? Vždy som sa modlil za družku. Sledoval som pády mojich priateľov a prial som si, aby sa to stalo aj mne. Ale ani som si ju nevšimol a nakoniec som zistil, že som ju mal celý čas pred sebou. Teraz Alyssa má –“

„Upírka Alyssa?“ Každý vedel o Shivawnovom odpore k jej druhu.

Meravo prikývol.

„Mal som to uhádnuť, bol si tak… divoký, keď si bol s ňou.“ Valerian súcitne prikývol. „Je bojovníčka, nie je ľahké ju premôcť.“

„Nie. Nie je bojovníčka. Nechce ňou byť. Zrejme ňou nikdy nechcela byť.“ Ale bojovala kvôli nemu. Ach, áno, dlhuje jej viac, ako jej kedy bude môcť splatiť. Večnosť nebola dosť dlhá, aby ju mohol rozmaznávať.

Valerian na neho hľadel, akoby jeho tvrdeniu neveril.

„No, ona poznala boj. Ak ju chceš, ako hovoríš –“

„Chcem.“

Celým svojím srdcom. Chcel ju viac, ako kedy chcel niekoho iného.

„Potom musíš za ňu bojovať, s ňou. Pravdepodobne to bude ten najkrvavejší boj tvojho života.“

Ale odmena by mohla byť cenou za akékoľvek zranenia.

„Urobím všetko, čo bude potrebné. Len ju musím nájsť.“ Ukrývala sa pred ním, vedel to. Mohla predpokladať, že po nej bude pátrať, len aby ju zabil. Prinajmenšom, aby ju potrestal.

Napokon, sľúbil jej práve to.

Bol nejaký muž niekedy taký blázon? Pripútala ho reťazami, držala ho ako väzňa. Keby bol s ňou, nechcel by sa starať o nič iné.

„Má rodinu?“ spýtal sa Valeriana.

Kým uvažoval, zvraštil obočie. Ak aj mala, nikdy o nej nehovorila.

„Nemyslím si to.“

Valerian za zamračil, dvoma prstami si pošúchal bradu. „Bratia,“ povedal, potom prikývol. „Mala bratov.“

Shivawn nenávidel, že to nevedel. Chcel o nej vedieť všetko.

Potom sa jedno z Valerianových slov preniklo do mysle. „Mala? Zomreli?“

„Myslím, že Layel spomínal, že boli nezvládnuteľní, krutí. Muselo to tak byť, lebo boli popravení, ich hlavy odťaté a ich tela priklincované k stromom.“ Prikývol, akoby sa mu práve upírove slová opakovali v mysli. „Podľa toho čo viem, boli démoni, i keď Alyssa nemala ani tušenia, že Layel o tom vedel a ich kráľovná nikdy nenašla ich vrahov.“

Všetko na Shivawna doľahlo naraz, krv mu mrzla na ľad. Nie pretože nenávidel čím Alyssa bola – nemohol nenávidieť žiadnu jej časť – ale kvôli tomu, že si práve uvedomil, o čo ju možno obral. Ak bola skutočne spolovice démon a ak jej bratia boli zabitý tak… to znamenalo… Shivawn si myslel, že začne zvracať.

Kedysi dávno, sťal troch démonov a priklincoval ich k stromom.

„Koľko ich bolo?“ zachrčal. „Myslím tých bratov.“

„Nespomínam si presne. Dvaja. Možno traja. Očividne im boli odrezané rohy, spolu s ich hlavami.“

Ľad sa zmenil na milióny pichľavých ihličiek, zarezávali sa mu do každého z orgánov. Traja. Boli tam traja.

„Ja som ich zabil,“ podarilo sa mu vysloviť cez tvrdý uzol v hrdle. „Urobil som to. Odťal som im hlavy. Odrezal rohy.“

Valerian sa narovnal.

„Oni boli tí…“

„Áno.“ Cítil sa ako blázon. To preto mu Alyssa pripomínala tú hroznú noc.

Tie démonie oči civeli hore na neho kým udrel mečom, v skutočnosti, v jeho nočných morách – oči rovnaké ako tie jej.

Lenže tie jej boli láskavé a milujúce. Tiež z nej bolo cítiť jej démoniu krv. Možno tam bola a on to akosi podvedome zaznamenal.

Samozrejme, že tam bola, pomyslel si, i keď sa toho nezúčastnila. Pravdepodobne sa ukrývala a bála sa. Prichytil ju ako ho sleduje a vždy keď sa pozrel jej smerom, prikrčila sa.

Krivdil jej ďaleko viac ako predpokladal. Pohŕdal všetkými démonmi preto, čo sa stalo jeho otcovi, ale Alyssa mala všetky dôvody, aby ním opovrhovala. Tá žena bola čarovná. Hľadela na neho s láskou a túžbou v tých krásnych očiach.

Až do chvíle pred dvoma dňami, kedy sám všetko zničil.

„Čo sa chystáš urobiť?“

Shivawn si pomyslel, že už vie kde by mohla byť. Na mieste, o ktorom si nikdy nemyslel, že sa tam znova vráti. Miesto, na ktoré už nikdy nechcel ísť. Miesto smrti jeho otca.

„Hodlám získať svoju ženu,“ povedal rozhodne. Či ho už bude chcieť alebo nie.

***

Žiarivá oranžová ohnivá guľa stúpala po oblohe vyššie a vyššie, pálila Zaneho na koži, ale v skutočnosti mu neubližovala – tak ako bohovia sľúbili. Prial si, aby to tak nebolo. Privítal by každé pichnutie.

Nola ho odmietla.

Nechcela ho, netúžila po jeho dotyku tak on po tom jej. Toto nečakal.

V jeho náručí bola divoká, dokonca vykrikovala jeho meno. Bol si tak istý jej súhlasom. Bohovia mu to dlhovali. Nečakal, že od neho utečie, bude ho nenávidieť tak ako Cassandra.

Hľadela na neho, akoby bol démon, ktorého práve videli zomierať. Démon – ako sa mu len hnusili. Tešili sa z bolesti, výkrikov, agónie – bolesti, výkrikov a agónie, ktorú pôsobili iným. Milovali zraňovať partnera počas sexu. A on to vydržal. Nenávidel sám seba, ale dovolil jej všetky krutosti, po ktorých túžila. Nechcel na to myslieť. Bolo to príliš bolestivé. Keď sa oslobodil a Cassandra ho odvrhla, myslel si – dúfal – že už nikdy nebude mať sex.

Ale Nola… tá nádherná Amazonka ho prinútila cítiť pokušenie, zažiť jednoduchý pôžitok, z ktorého sa tešil za života predtým. Predtým… len predtým. Ale nie. Nenávidela ho.

Niekde hlboko vnútri musela vedieť, čo bol zač. Čím je stále. Proti príliš jasným lúčom zatvoril oči, pálenie na tvári zosilnelo. Čo očakával? Že mu padne k nohám? Že ho bude prosiť o potešenie?

Prinútil ju chcieť ho, tak ako jeho kedysi démonská kráľovná podriadila svojej vôli.

S tou myšlienkou sa Zane nahol a vyprázdnil obsah svojho žalúdka. A stále znova, až pokiaľ mu v ňom nič nezostalo. Až pokiaľ nebol prázdny. Až pokiaľ z neho neunikol každý kúsok jeho energie.

Ak Nola nebola ženou pre neho, prečo ju stále chce? Na to nemal žiadnu odpoveď. Chcela toho draka? Mal to vedieť. Samozrejme. Brand bol silný, neskazený a čestný.

Zaneho celé telo sa naplo, vzdúvajúca zúrivosť mu dodávala krátkodobú silu. Zdalo sa, že to Nolu skutočne k dračiemu bojovníkovi priťahovalo – ale k nemu nie. To Zane skutočne nemôže spoznať tú sladkú, prvotnú príťažlivosť?

Bude trpieť navždy a ešte aj v ďalšom živote?

Možno. Nebol dosť dobrý pre nikoho. Bol ničím, o nič lepší ako žlčou páchnuci piesok, na ktorom teraz ležal. Koniec – koncov, s kráľovnou všetky tie veci po celé roky robil dobrovoľne. Pre svoju ženu, áno. Pre jej slobodu. Stále sa dobrovoľne predkladal tej suke, len aby mohol zistiť ďalší spôsob ako ušetriť svojho milovaného človeka.

Ale možno, len možno, by som mohol za niečo stáť. Ak vyhrá tieto smiešne preteky a zostane posledný stojacim bojovníkom, dokáže, že je silnejší ako všetci ostatní. Možno…

Áno, možno.

***

Nola už toho mala dosť.

Chcela byť preč z tohto ostrova utrpenia, preč od mužov. Len… preč.

Chcela byť späť v Atlantíde, potom bude môcť preskúmať to chvenie žalúdka, ktoré sa objavovalo vždy, keď sa na ňu zadíval upír Zane. Ale nie tu, nie teraz.

Proste chcela ísť domov.

Bola by pohľadala Delilah, pretože teraz sestru potrebovala, ale neobťažovala sa.

Delilah je pravdepodobne s tým nenávideným upírím kráľom, mužom, ktorý ju zradí, zničí ju. Muži to urobia vždy.

Tak ako aj ženy, keď už sme pri tom. Ľudia jednoducho neboli dôveryhodní. Vo chvíli keď sa im otočíte chrbtom, vás zrania. Jej vlastná matka ju vzala do Vonkajšieho mesta a predala ju prvým tvorom, ktorý chceli Amazonku, ale nechceli byť otrokmi v Amazonskom tábore. Bojovala s nimi – najskôr. Ale držali ju dolu, dovoľujúc viacerým ľuďom vidieť jej poníženie.

Nola si zaťala zuby do spodnej pery, kráčala pomedzi hrubé stromy, v oboch rukách zvierala dýky. Upíri. Ako len nimi opovrhovala. Zane ju nemal nútiť cítiť sa takto, zmätená a boľavá, neistá a plná nádeje. Koľkokrát vo svojom živote dúfala v niečo lepšie, ale vždy bola sklamaná.

Mala by som zabiť Zaneho a jeho kráľa. Delilah nikdy nekonala tak… mäkko. Jediné, o čom očividne Delilah v poslednej dobe dokázala premýšľať, bol ten bastard kráľ. Vždy, keď sa na ňu Nola pozrela, hľadela na neho. Prečo? Delilah bola tvrdá, spoľahlivá a ku všetkým sestrám láskyplná. Nola vždy na ňu trošku žiarlila. Každý kto miloval boj, nemohol urobiť nič zlé. Nikdy nevedela o žiadnom trápení, ktoré by jej Nola mohla povedať.

Pokiaľ išlo o Nolu, ona vždy žila len na okraji, bála sa byť súčasťou kmeňa. Ani to Delilah nezabránilo v pokusoch chrániť ju v bitke s drakmi a na tomto ostrove.

Aj napriek vzdialenosti, ktorú Nola udržiavala medzi sebou a svetom, Delilah si úprimne myslela, že jej môže pomôcť.

Za to jej niečo dlhujem. A to bola jediná vec, kedy Nola mohla myslieť na boj. Sloboda. Pokiaľ bude žiť upírí kráľ, Delilah bude chytená v pasci, obeť, ktorá v mene lásky od muža prijme úplne všetko.

„Láska,“ odfrkla si.

„Slabá a zradná emócia,“ zašepkal jemný hlas.

Nola stuhla, otočila sa a hľadala dotieravca. Nikto tam nebol.

„Kto si? Kde si? Ukáž sa, zbabelec.“

„Zabi upírov, moja milovaná,“ pokračoval jemný, ale akýmsi spôsobom silný hlas. „Zaslúžia si to, vieš to a budeš štedro odmenená. Dokonca ti v tom aj pomôžem. Budeš sa hojiť tak ako ostatné bytosti, rýchlo a bez akéhokoľvek nepohodlia. Iste ti noha pôsobí bolesť ešte aj teraz.“

„Aká odmena?“ spýtala sa, uvedomujúc si, že to k nej musí hovoriť jeden z bohov.

„Ak uspeješ, poskytnem ti odmenu. Čokoľvek podľa tvojho výberu…“

Čokoľvek? Nola si z vzrastajúcim vzrušením oblizla pery. Viac ako čokoľvek iné chcela, aby sa jej matke vrátil život – a tak by tú suku mohla znovu zabiť. Zabijem upírieho kráľa pre Delilah a rovnako aj pre odmenu.

Zaneho by mohla zničiť jednoducho pre zábavu.

Prebudilo ma bzučanie môjho mobilu. Ospalo som sa poobzerala, ale Rome som nikde nevidela. Doparoma s tým. Pošúchala som si tvár v nádeji, že nakopnem svoj mozog. Nemala som v úmysle zaspať, vlastne som zostala hore a pomáhala mu znova prehrať väčšinu z videa, ktoré natočil.

Po tom, čo niektorú časť pretočil rýchlejšie, sledovala som, ako Cody a Púštne Dievča – žena mladšia a krajšia a so svetlejšími vlasmi, než som predpokladala – vstúpili do hotela a vošli do výťahu. Dvojica zostala ticho, nijako si nevšímali jeden druhého. Zjavne mali cieľ, vedeli presne, kam majú ísť a nič ich od toho nemohlo neodstrašiť. Znova som uvažovala, ako vedeli, kde nás majú nájsť. Boli sme sledovaní od chvíle, čo sme vystúpili z lietadla? Alebo, ako som mala podozrenie včera, mali sme v PSI zradcu?

Bzučanie telefónu ustalo, náhle mi to ticho liezlo na nervy. Žmurkajúc proti svetlu, ktoré prenikalo cez závesy, ťapkala som nočný stolík, kým som nenašla svoju kabelku. Rýchle som sa v nej prehrabala a mala som svoj mobil. Nanešťastie, na obrazovke sa mi ukázalo „neznáme číslo“ namiesto mena alebo čísla. Žalúdok sa mi stiahol a ja som padla späť na matrac. Čo ak to bol Rome? Sherridan alebo Lexis? Cody? Tannerov doktor?

Keď mi v pravom rohu na mobile začalo blikať červené svetlo, vážne som sa usmiala. Správa! Ale môj úsmev opadol, ako som stlačila sériu tlačidiel a správa sa mi prehrala. „Belle, potrebujem ťa. Prosím, zavolaj mi späť.“ Reese, ten upír. Už zase. Čo sa to s ním, dopekla, deje?

Práve som chystala ťuknúť prstom do tlačidla „zavolať späť“, keď môj mobil spustil ďalšie kolo bzučania. Stlačila som „prijať“, pohybujúc sa rýchlejšie, než kedykoľvek predtým. „Tu Belle.“ Môj hlas bol roztrasený, stále zachrípnutý od spánku.

„Ahoj, Belle. Ako sa máš?“

Prudko som sa posadila. „Spomienkový Muž?“

„Osobne. A vlastne, správne meno je Jean-Luc. Ja viem, trápne meno. Ale obaja muži, ktorí ma vychovali, chceli, aby som mal niečo z oboch. Počkať, to znie zle. Nemyslel som tým nič strašné, chápeš. Ja len... dočerta! Bľabocem. Prepáč. Som proste nervózny. Neurobil som dobrý prvý dojem, tak som odhodlaný urobiť lepší ten druhý, tretí a tak ďalej. Funguje to?“

„Neviem.“ Vlastne, to bľabotanie bolo rozkošné a uhasilo trochu z toho hnevu, ktorý som voči nemu stále prechovávala. Ak som ešte nejaký hnev prechovávala, samozrejme. Už som proste nevedela, čo cítim. Akoby tento okúzľujúci muž chcel ublížiť Romovi? „Takže si mal dvoch otcov, hej?“

„Hej.“

Nikdy som nestretla nikoho, kto by bol vychovávaný dvoma ľuďmi rovnakého pohlavia a bola som udivená tou vyhliadkou. „Nuž, zdá sa, že ťa vychovali správne. Z väčšej časti. Minule si ma zachránil, koniec koncov. A ja ti chcem za to poďakovať. Nemusel si, ale urobil si to. Takže, ďakujem.“

„Ver mi, bolo mi potešením.“

„Vážne ti dlžím. Ale chcem, aby si vedel, že som veľmi, veľmi odhodlaná dostať ťa k-“

„Čo povieš na večeru?“ prerušil ma, než som stihla vysloviť svoju požiadavku.

„Možno jedného dňa.“ A Rome sa k nám pridá, jeho spomienky budú naša jediná téma počas rozhovoru. „Práve som tak trochu uprostred niečoho. Ale počúvaj. Nemal si vziať-“

„Ja viem, zlatko. Ja viem. To neznamená, že to ľutujem.“

Zlatko. Rome ma tak zvykol volať – a odvtedy to urobil párkrát – a tá pripomienka ma prinútila zovrieť mobil tak silno, že plast sa nalomil. „Ale budeš. Budeš to ľutovať.“ Okej, áno. Stále som prechovávala hnev.

Zasmial sa. „Už si zase taká tvrdohlavá a rozkošná. Tak kde si? Chcem ťa znova vidieť.“

Prešla som si rukou po tvári. Kde som to bola? Dopekla, pomyslela som si, obzerajúc si izbu. Všetko bolo tak ako predtým. Lacné kvetinové tapety na stenách, dve malé postele so škrípajúcimi pružinami, oba pokryté prikrývkami s kvetinovým vzorom. Koberec bol tmavohnedý a zrejme ukrýval množstvo škvŕn.

„Som prekvapená, že si ma nesledoval,“ povedala som.

„Po tom, čo si odišla, som trochu poupratoval. Postaral som sa, aby ťa miestna polícia neobťažovala.“

„Vďaka.“ Sladký, tvrdohlavý muž.

„Nemáš za čo.“

„Doparoma. Ako môžeš byť taký milý? Chcem tým povedať, pracoval si pre Krásavca – Vincenta. Však? Však?“

„Nie dobrovoľne,“ bola napätá odpoveď.

Tušili sme to. „Ako ťa prinútil? Povedz mi aspoň to.“

„Moji otcovia. Uniesol ich, ukryl a ukázal mi video, na ktorom obaja prosili o svoju slobodu. Video, na ktorom ich mučili. Stačilo, aby sa začal vyhrážať, že ich znova bude mučiť a ja som súhlasil s jeho požiadavkami. Pokúšal som sa ich nájsť, ale uistil sa, aby v mojom okolí nebol nikto, kto by vedel, kde sú. Bol by som ho zabil sám, ale zostal ukrytý, kým som sa nevrátil a dobrovoľne nevošiel do jednej z jeho klietok. Až keď ma Rome oslobodil, zistil som, že moji otcovia boli mŕtvi už vyše roka.“

Ako to len muselo bolieť. Ako ho to muselo zničiť.

„Ty si bola jediná vec, ktorá ma nútila ísť ďalej,“ povedal jemne. „Tak... prosím. Povedz mi, kde si.“

V tej chvíli som chcela. Čokoľvek, aby som zmenšila jeho vnútorné trápenie. „Ja... ja nemôžem.“

„Ako som povedal, tvrdohlavá.“ Znova znel pobavene. To bolo lepšie.

Romov batoh odpočíval na jedinej stoličke v miestnosti, na sklápacom kresle z umelej kože. Ak by bol odišiel na misiu, bol by si vzal so sebou svoje veci. Možno išiel po jedlo. Mmm, jedlo. V žalúdku mi zaškvŕkalo.

„Belle?“ Jean-Lucov hlas preťal moje myšlienky.

„Čože? Prepáč! Zamyslela som sa.“

„Robíš to často,“ povedal s ďalším príjemným smiechom. „To sa mi na tebe páči.“

„Odkiaľ vieš, že...“ hlas mi stíchol, pery som stiahla do tenkej čiary. Vedel to od Roma. Kvôli čomu som na neho ešte stále nenakričala, doparoma.

Myslím, že si uvedomil smer mojich myšlienok, pretože povedal: „Ty vieš odkiaľ. Tak kde si?“

„Nepoviem ti.“ Vážne, kde bol Rome? Chcel tu byť, hovoriť so Zlodejom Spomienok sám.

Jean-Luc mi venoval ďalší z tých zasmiatí. „Ak by si mi dala šancu, stavím sa, že by som ťa dokázal presvedčiť, aby si mi to povedala.“

Zase som sa pristihla, ako si želám mať v mobile stopovacie zariadenie. Hádam, že ho budem musieť prinútiť rozprávať, kým sa sem Rome nevráti. „Hej? A čo presne by si urobil?“

„Povedal by som ti to, ale naposledy si mi povedala, aby som nerozprával o tvojej vášnivej povahe,“ povedal zachrípnuto.

Okej. Tak na toto som mu skočila. V poslednej dobe sa to dialo často. „Máš pravdu. Nehovor mi to. Pozri, Jean-Luc, so všetkým, čo o mne vieš, si musíš uvedomiť, že si cením úprimnosť a nikdy by som nemohla byť s mužom, ktorému nedokážem veriť. V tejto chvíli ti neverím. Zachránil si mi život, áno, ale zároveň si ho zruinoval.“

Nastala dlhá pauza, než urobil vážny sľub. „Nejako, nejakým spôsobom si získam tvoju dôveru.“

„Existuje iba jeden spôsob, ako to urobiť a obaja vieme, aký.“

„Už som ti povedal. Urobím pre teba čokoľvek – čokoľvek okrem toho.“ Jeho hlas sa stíšil, premeniac sa na sexy hlas typu práve-som-vstal-z-postele. „Tie spomienky sú jediným svetlým bodom v mojom živote. Keď si bežala za svojím otcom, po tom, čo si utiekla Krásavcovi, vrhla sa pred neho počas paľby, aby si ho zachránila... takmer som plakal. Láska, ktorú k nemu cítiš, je krásna vec. Čistá. Vieš, aké vzácne to je?“

Zahľadela som sa na strop – fuj, čo bola tá hnedá škvrna?– prosiac o božskú radu, zmäknúc ešte viac, keď som mala zostať silná tvrdá. „Budeš aspoň uvažovať nad vrátením tých spomienok? Prosím?“

Povzdych zapraskal v slúchadle. „Možno. Nakoniec. Až po tom, čo so mnou budeš istý čas chodiť. To je všetko, čo žiadam. Pár stretnutí. Ty a ja. Potom, možno ani nebudeš chcieť, aby som ich vrátil späť.“

Pokrútila som hlavou. „Nemôžem s tebou chodiť. Som zasnúbená s Romom.“ Moje oči sa upreli na jediné dvere v miestnosti, kľučka zostala nehybná. Doparoma s tým, kde bol Rome?

„Ešte stále si ťa chce vziať?“

Zaťala som zuby, tak silno, že ma rozbolela sánka. Nebolo možné popierať, že ma sexuálne stále chcel. Ale chcel odo mňa niečo viac? Nie. A viete, bolo tu niečo znepokojujúce. Ak sme si boli súdení, nemal by byť do mňa už znova zamilovaný?

Viac a viac pochybností sa vo mne hromadilo a ja som to nenávidela. „Pozri, to nie je dôležité,“ povedala som. Klamstvo. „Chcel by si ma vziať, keby si na mňa spomínal.“

„Budem s tebou zaobchádzať lepšie, než by on o tom sníval. Budem ťa opatrovať. V skutočnosti som ti preukázal viac romantiky, než to kedy urobil Rome.“

Moja ubolená hrdosť – hrdosť, ktorá bola pošliapaná Romovou ľahostajnosťou –sa zaoblila na okrajoch proti sile tak srdečnej obetavosti. „Ale čo za ženu by som to bola, keby som tak ľahko obrátila svoju náklonnosť? Určite nie taká, ktorú by si dokázal milovať, tým som si istá.“

Povzdychol si. „Pozri, nezavolal som ti, aby som sa s tebou pohádal. Zavolal som ti, aby som ťa prinútil povedať mi, kde si, aj keď to už dávno viem, teda, zhruba, aby som ťa nevystrašil, keď prídem. Som na ceste do Denveru, mal by som prísť tak za hodinku.“

Stratila som svoj úsmev. „Ako si zistil moju polohu?“ Získal svoju informáciu na rovnakom mieste ako Púštne Dievča?

„Keď si sa nevrátila domov, prešiel som hlavy niekoľkým agentom, dokým som ťa nenašiel.“

Nuž, tak tu bola odpoveď. „Nemôžeš len tak chodiť do hláv ostatným ľuďom, kradnúť im spomienky.“

„Budeš rada, že som to urobil. Získal som pre teba nejaké informácie.“

Moja myseľ agenta ožila. „Počúvam.“

„Ten upír v PSI. Reese.“

„Áno. Poznáme sa dobre. A?“

„Poskytuje informácie Púštnemu Dievčaťu.“

Neveriacky som pokrútila hlavou. „To by neurobil. Nemohol by. On-“

„Neustále túži po tvojej krvi. Strávil som istý čas v jeho hlave. On je dôvodom, prečo si v poslednom čase absolvovala tak veľa krvných testov. Povedal Johnovi, že ich potrebuješ, že sa zloženie tvojej krvi mení. Nemení sa. Tá formula robí tvoju krv sladšiu než hocikoho iného, je z nej vo vytržení a on je na nej závislý. Je to závislosť, s ktorou bojuje už od začiatku. A spočiatku sa mu darilo. Ale ako každý iný závislák, ktorý prehral vojnu, potrebuje viac. Púštne Dievča má oči a uši všade a zistila, aký je jeho problém. Sľúbila mu, že mu ťa dá, keď s tebou ona skončí. Stačí, ak mu pomôže chytiť ťa.“

„Ale on chce randiť so Sherridan,“ povedala som chabo.

„Nie. Ďalšie klamstvo. Chcel ju využiť, aby ti zostal na blízku, pretože vedel, že ho nikdy neprijmeš, vedel, že tvoje srdce patrí... Romovi.“ Posledné slovo bolo vyslovené s nenávisťou plným zavrčaním.

Ja-ja- nemohla som tomu uveriť. Och, vedela som, že Jean-Luc hovorí pravdu. Bojoval, aby ma zachránil. Chcel sa so mnou stretávať. Čo hovoril, dávalo zmysel. Ale proste... Ja som Reesovi dôverovala. Dobrovoľne som mu dala svoju ruku, svoju krv. A on ma zatiaľ využíval len ako jedlo. Ako drogu. Mal ma v pláne odovzdať najväčšiemu nepriateľovi PSI, aby získal, čo chcel. Zachvela som sa.

Vedel o tom Cody? V každom prípade, musím zavolať Johnovi. Budem musieť priznať, že som zohrala úlohu v premene jeho kedysi verného laboratórneho technika na špióna. „Ďakujem ti,“ zachrapčala som. „Potrebovala som to vedieť. A teraz ťa musím nechať ísť. Mám tu zopár vecí, ktoré musím urobiť.“

„Počkaj,“ vyhŕkol Jean-Luc. „Nechoď. Ešte tu pre teba mám pár drobných informácií.“

Bože, bude niektorá z nich tak zničujúca ako tá, ktorú mi práve povedal? Alebo horšia?

„Neboj sa,“ povedal, akoby mi čítal myšlienky. „Toto sú dobré správy. Viem, že si sa nenávidela, keď si musela opustiť svojho kamošaTannera. Tak som trochu pátral pre teba a myslím, že by si to chcela vedieť. Zobudil sa. Darí sa mu veľmi dobre. Predpokladajú, že sa z toho úplne dostane.“

Uvoľnene som si vydýchla, zložiac sa späť na matrac. Vďaka Bohu. Neviem, čo by som robila, keby som stratilaTannera. Bol mojou súčasťou. Vlastne, tou lepšou časťou. „Ďakujem. Veľmi ti ďakujem. Je tu ešte niečo, čo by som mala vedieť?“

„Ja... viem pár vecí o Púštnom Dievčati. Strávil som s ňou nejaký čas.“

„Pokračuj.“

„Jej pravé meno je CandaceBright. Pracovala pre Vincenta a bola mojím dozorcom po tom, čo umrel. Zahanbene priznávam, že som ukradol niekoľko jej spomienok a dal ich Vincentovi ako výmenu za jedlo. Rád sledoval svojich zamestnancov a páčilo sa mu, použiť pritom mňa, pretože tak vôbec nevedeli, že ich kontroloval. V každom prípade, snažím sa povedať, že som strávil nejaký čas v jej hlave.“ Odmlčal sa, ticho sa plazilo medzi nami.

Pokúšala som sa to všetko vstrebať. Po prvé, Jean-Luc dokázal vziať spomienky jedného človeka a dať ich niekomu inému. Bez toho, aby sa ich dotkol, keďže nikdy nemal dovolené byť v blízkosti Vincenta. Wow. Po druhé, dôverne poznal Púštne Dievča. „Povedz mi všetko. Prosím.“ Nedokázala som vo svojom hlase zatajiť naliehavosť.

„Rada sa zamiešava do oboch spoločností, ako medzi civilistov, tak aj paranormálnych a úporne sa snaží, aby tieto dve jej osobnosti zostali absolútne oddelené. To prvé používa na peňažné zisky a tajné špehovanie svojej koristi. To druhé pri páchaní svojich zločinov. Pri kradnutí toho, po čom túži, aby zabila tých, ktorí jej stoja v ceste, aby zajala ľudí, ako sme my. Jej smäd po moci je neprekonaný. Ale to najhlavnejšie,“ pokračoval, „nenávidí ťa. Myslí si, že si jej vzala otca.“

„Čože? Ako?“ Pokiaľ som vedela, nikdy som sa nestretla s ňou alebo s jej otcom.

„Mal ťa radšej než ju, to je všetko, čo viem. Nuž, toto a hrdosť je pre ňu všetkým. Musí byť najlepšia vo všetkom, mať tie najlepšie veci, ako som povedal, byť najmocnejšia.“

„Ale... ale kto, dopekla, je jej otec?“ mohol to byť jeden zo zločincov, ktorých som pomohla PSI chytiť za posledných pár mesiacov?

„V spomienkach, ktoré som videl, ho spomínala len ako otec alebo ocko, takže nemám jasné vedomie o jeho identite. V tom čase som nemal potuchy, kto si. Kde si, Belle?“ opýtal sa nežne. „Daj mi svoju presnú polohu. Prosím. Ušetrí to čas.“

Povedať alebo nepovedať? Roma z toho trafí šľak, ak to poviem. Ale Jean-Luc bol tou najlepšou stopou, ktorú sme mali. „Prečo to chceš vedieť?“

„Chcem ťa mať v bezpečí.“

„Znamená to, že mi chceš pomôcť bojovať so zloduchmi?“

„Nie, ale urobím to, ak musím. Čokoľvek, aby si bola v bezpečí,“ povedal divoko. „Si moje všetko.“

Vedieť, že niekto sa o mňa staral tak veľmi, aj keď tá náklonnosť pramenila z niečoho falošného a nesprávneho a nemohla byť skutočná, bolo nebezpečným pokušením, zabaleným v peknej ružovej škatuľke. Kedysi by mi to povedal Rome. Kedysi by sa staral tak intenzívne.

Povzdychla som si a potom mu povedala, kde som. Možno to bola chyba, možno nie. Ale Rome tu nebol, aby sme o tom hovorili. Musela som urobiť rozhodnutie, dobré alebo zlé, a môj inštinkt mi hovoril, že toto bola správna vec. Potrebovala som každú pomoc, ktorú som mohla získať a v tejto chvíli Jean-Luc bol viac zdrojom než nepriateľom.

„Nechoď nikam, kým neprídem. Jasné? Povedal som jednému z mojich priateľov, aby ťa sledoval, ale neozval sa mi. To sa na neho nehodí.“

„Nikto ma minulú noc nesledoval.“ Rome by to bol vycítil.

„Multiprikátor dokáže byť na jedenástich rôznych miestach zároveň. To preto je tým najlepším stopovačom v tomto biznise. Ani by si nevedela, keby stál za tebou. Alebo pred tebou, vedľa teba. Prisahám.“

Multiplikátor? Jeden prostredníctvom jedenástich, uvedomila som si šokovane. Teraz viem, prečo boli tak zvedaví na Roma. „Stretla som ho. Ich. To je jedno. Vysokí, šteňacie oči. Jedenásť chlapíkov žijúcich v jednom tele.“

„To je on. Stretol som sa s ním pri práci. Dokáže ťa neskutočne vytočiť, ale je neškodný. Ale počkať. Ty si ho stretla?“

„Hej, a mám sa s ním, s nimi, no to je jedno, stretnúť dnes večer o deviatej. Povedal mi, že mi porozpráva o Púštnom Dievčati.“

Nastalo ticho. „Stretnúť sa s ním? Znova?“

„Hej.“

„Nikdy nemal nadviazať s tebou kontakt,“ povedal Jean-Luc napäto. „Toto nedáva zmysel, ale ja zistím, čo sa deje. Budem tam za hodinu. Za menej než hodinu.“ Odhodlanie vyžarovalo z jeho hlasu. Klik.

Zízala som na telefón. Bože, toto je ale bordel. A, kde, dočerta, bol Rome? uvažovala som už po miliónty raz. Teraz sa tým netráp. Máš na práci isté veci. Vytočila som Johnovo číslo. Neodpovedal, tak som mu nechala odkaz, aby dal Reesa sledovať. Potom som prehľadala posteľ kvôli nejakej správe od Roma, ale nič som nenašla. Rýchlo som zavolala do odkazovej služby, skontrolovať si odkazy, ktoré som dostala, zatiaľ čo som telefonovala so Jean-Lucom. Boli tu dva. Celé moje telo stuhlo, ako som si prehrala ten prvý.

„Slečna Jamison, tu je doktor Becket. Len som vám chcel oznámiť, že sa Tanner prebral. Darí sa mu skvele. Lepšie, než sme to čakali. Vlastne, pokúša sa odísť.“ Hlasité pípanie odrazu začalo zvoniť v pozadí. Nasledovalo mrmlanie. „To nemôžete urobiť, pán Bradshaw. Musíte-“ klik.

Tanner bol hore. Vedela som to od Jean-Luca, ale počuť to naživo a prakticky osobne upevnilo vedomie a prehĺbilo moju úľavu, moju radosť.

Usmievala som sa, ako sa spustil ten druhý odkaz. „Belle. Och, Bože.“ To bola Sherridan. Znova mi moje telo stuhlo. Počuť jej utrápený hlas spôsobilo, že sa mi oči naplnili slzami. „Cody nás uniesol. Ten bastard nás schmatol, keď sme sa pokúšali utiecť. Pracuje s Púštnou Čarodejnicou a ja-“

„To stačí, Kučera,“ ozval sa drsný neznámy, ženský hlas. „Poď si po ňu, Zázračné Dievča. Ak si dosť silná.“ V slúchadle zapraskala statická elektrina. Potom sa spojenie zrušilo.

Sherridan bola nažive a v poriadku. Toto, ako aj Tannerovo uzdravenie bolo dôvodom na oslavu. Púštne Dievča čakalo, že si po ňu prídem. To bola výzva, ktorú som nemohla odmietnuť. Ohľadom Codyho som si nebola istá. Vážne pracoval pre nepriateľa alebo nám stále pomáhal a zostal verný svojej postave v utajení?

Pozviechala som sa na trasúce sa nohy a odpochodovala do kúpeľne, kde som si umyla zuby – a na poličke som v batohu našla džínsy a čierne tričko s krátkym rukávom a na podlahe čižmy. V mojej veľkosti. Takže Rome bol nakupovať. Čo mi však ale nekúpil, bolo spodné prádlo.

Bol to kód, aby som išla naostro? Zrejme.

Dala som si rýchlu sprchu, trochu z mojej farby na vlasy sa mi zmylo, obliekla sa (bez spodného prádla) a prešla si zbrane, ktoré zostali v Romovom arzenály. Pokúšala som sa pripevniť niekoľko malých dýk k mojim zápästiam a členkom, ale nedokázala som si ich pripnúť dostatočne pevne a skončila som tak, že mi veľakrát popadali, až som to nakoniec vzdala a zodvihla väčšie nože. Boli ťažšie a ľahšie na držanie. Tie som si založila do pútok na opasku. Dokonca som založila aj mini-taser do zadného vrecka. Vedela som, aké škody tá vec vie urobiť. Koniec koncov, raz som s tým zastavila Roma v jeho stopách.

Nechcela som riskovať nosenie revolveru. Po prvé, nevedela som, kde ho ukryť. Po druhé, nebola som až tak dobrý strelec. Väčšina z môjho tréningu bola zameraná na moje schopnosti. Schopnosti, ako sa ukázalo, ktoré som poriadne nevedela ako pevne ovládať. Pracovala som s Tannerom a pracovala som s Rome, ale nikdy som nepracovala sama so sebou. Čo by sa stalo, ak by som išla do boja bez oboch mužov? Bolo načase aby som sa naučila postarať sa sama o seba. Dovtedy... pozrela som sa na zbraň, hryzúc si spodnú peru. Opatrne som ju položila do mojej kabelky. Pre istotu.

Potom som čakala. Pochodovala. A čakala. Pochodovala. Rome sa vôbec neukázal, ani nezavolal. Zavolala som mu aspoň trikrát. Dvakrát som nechala odkaz. Ani Jean-Luc sa neukázal do hodiny, ako to sľúbil. Nakoniec som sa rozhodla nečakať ani na jedného z nich. Bola som agentkou, doriti, dokázala som urobiť niekoľko rozhodnutí a nakopať zopár zadkov aj sama. Tak predtým, než som zamierila von, zavolala som Johnovi druhýkrát, a tentoraz mi to zodvihol.

„Dostal som tvoj odkaz,“ povedal, smrteľne vážne. „Postarám sa o to.“

Tušila som, že Reese skončí za mrežami do hodiny. „Nie preto ti tentoraz volám. Kedy si naposledy počul niečo o Romovi?“

„Minulú noc. Povedal mi o Lexis a Sherridan.“

„Dnes ráno ti nevolal?“

„Nie. Prečo? Stalo sa niečo?“

Začínala som si myslieť, že áno. Toto sa na Roma nehodilo. Nech si o mne myslel čokoľvek, nechcel by, aby som sa ja, spoluagent, trápila. Nechcel by riskovať, že pôjdem von sama. Nechcel by riskovať, aby sa ku mne niekto dosal, zatiaľ čo on bude preč. „Ja-“

Tvrdé zaklopanie sa ozvalo za dverami. Rome? „Musím ísť,“ povedala som Johnovi a zložila, vopchajúc svoj mobil do vrecka. Pribehla som k dverám a pozrela sa cez kukátko. Muž s pieskovými vlasmi a tmavými očami, ktoré mi boli nejako známe, na mňa hľadeli späť.

Pretože si ich takpovediac, videla pred dvoma dňami.

Wow. Len dva dni? Zdalo sa, akoby prešla celá večnosť. Jean-Luc bol tu. Ruka sa mi triasla, ako som otvorila dvere.

Je to múdre? Čo to robíš?

Ale nič zlé sa nestalo, keď sa dvere otvorili úplne, iba vzduch medzi mnou a mužom, ktorý ukradol spomienky môjho milenca. Jean-Luc bol vysoký, niečo cez stoosemdesiat centimetrov a voňal ako borovica. Bol oblečený celý v čiernom a držal batoh. Zrejme plný zbraní. To bolo tak... Romovské. Hruď sa mi stiahla.

„Belle.“ Jeho tvár bola ponurá, jeho líca porezané a dobité, ale jeho oči horeli, plné túžbou a vášňou a dokonca aj strachom. „Vyzeráš nádherne ako vždy.“

Ako vždy. Desivé slová od neho, muža, ktorého som predtým videla len raz, a aj to iba na zlomok sekundy. „Ďakujem ti.“

„Môžem?“ opýtal sa zdvorilo, pokynúc do vnútra izby naklonením brady.

Odstúpila som z cesty. Pre mňa to bol cudzí človek, ale vedel, aké to je milovať sa so mnou. Ja som o ňom nevedela nič. Teda, nie celkom. Teraz som vedela, že používa rovnaké mydlo ako Rome. Divoká a živočíšna, a dosť na to, aby ma prinútila zatvoriť oči a vychutnávať si tú známu vôňu.

Preplával vedľa mňa. „Prepáč, že mi to trvalo tak dlho. Vošiel som do niekoľkých hláv, snažiac sa zistiť, čo sa to deje s Multiplikátorom.“

„A?“ Zabuchla som dvere, uzatvoriac nás v miestnosti. Samotných, spolu. Moje chvenie neprestávalo, dokonca sa zhoršilo. Na hrudi sa mi začínala vytvára glazúra ľadu, rovnako aj na rukách.

„Nemôžem uveriť, že ma ten hajzel zradil. A ja som to vôbec nepredpokladal. Boli sme najlepšími priateľmi celé roky, zostávali sme v spojení, kedykoľvek to bolo možné... zdieľali sme príbehy o našich minulostiach... doparoma s tým! Veril som mu.“

Stuhla som, ľad sa rozšíril na moje nohy. Ovinula som si ruky okolo pása.

Jean-Lucova príťažlivá tvár potemnela obavami, vykročil ku mne s natiahnutými rukami. „Prepáč mi to. Nechcel som, aby ťa môj hnev vystrašil.“

Urobila som krok dozadu. „Nepribližuj sa ku mne,“ povedala som. „Nechcem ťa zmraziť. Budeš znehybnený na niekoľko hodín. A nebol to tvoj hnev, čo mi to spôsobil. Bojím sa, čo ďalšie mi povieš.“

Zastal, spustiac svoje ruky k bokom. „Rome dokáže zmierniť tvoje emócie, však? Ale ja nie.“ Smútok padol ako záves na jeho príťažlivú tvár. „Mal som teda počkať, než ti poviem, čo som zistil?“

Pokrútila som hlavou, vlasy ma plesli po lícach. „Musím to vedieť, aby som sa dokázala sama upokojiť.“ Chcela som si to precvičovaťa teraz sa zdá, že budem mať k tomu šancu.

Tvrdo prikývol. „Tak dobre teda. Multiplikátor má Roma a chce teba a keď ťa dostane, má v pláne predať vás oboch Púštnemu Dievčaťu.“

Každá lekcia, každý výstraha a poučenie ktoré jej kedy Osborn dal, teraz Breene prebehla mysľou. Nikdy sa tak nebála. Nie tak dávno sa prebúdzala len z dvomi príkazmi stále sa jej opakujúcimi v mysli. Prežiť a pomstiť sa.

Teraz si z vlastnej vôle pridala ďalší: vyhrať tento boj s Osbornom.

Leyek zdvihol svoj meč, mávajúc ním dokola v akomsi prepracovanom tanci.

Vzduch okolo nej ochladol. V Osbornovi vzrastala sila jeho berserkera.

Prisluhovač krvavého čarodejníka zaútočil. Rinčanie ocele o oceľ zazvonilo vo vzduchu, zatiaľ čo Osborn zablokoval úder. S rozmachom svojho meča takmer Leyeka zrazil na podlahu.

Zahľadela sa do davu ľudí, až pokiaľ sa nestretla s Rolfovým pohľadom. Ukázala smerom k dverám a ústami vyformovala jedno slovo: "Choďte!" S Leyekom ponoreným do boja bol správny čas pre útek jej ľudí. A prikývnutím Rolfe potichu zhromaždil Eldenčanov, ktorý čakali na svoju záhubu a odvádzal ich preč.

Keď boli jej ľudia v bezpečí, Breena siahla po vlastnom meči. Dvaja na jedného nebol práve čestný boj, ale odkedy si niekto ovládaný krvavou mágiou zasluhoval česť a rešpekt?

Osborn skočil dopredu, jeho meč sa jeho koristi zanoril do ramena. Leyek zvrieskol od bolesti, bol to odporný zvuk, steny sa otriasli a na hlavy sa im zosypal prach.

"To je zvuk, ktorý vydávali tvoji upíri kým som ich zabíjal," zakričal na neho posmešne Osborn. Vyrazil znovu, ale Leyek bol teraz schopný ho odraziť.

Prisluhovač sa začal triasť a niečo si mrmlať. Slová, temné slová, odrážajúce sa od trámov na strope. Do malej siene prenikla odporná hrozba. Začal sa jej obracať žalúdok.

"Vzýva svoju mágiu," zvolala.

Leyek sa bleskurýchlo pohol. Na pravej strane Osbornovej kožušiny sa objavila rezná rana. Potom na ľavej. So zákerným rehotom kožuch padol na podlahu a začal horieť.

Osbornovo spojenie s duchom medveďa bolo prerušené. Zničené.

Z rozhorčeným revom sa Osborn vrhol po prisluhovačovi. Ale nejaká neviditeľná sila ho odhodila späť a nechala ho krvácajúceho. Na hrudi sa mu zjavila hlboká rana z ktorej sa valil krv. Krvavá mágia.

Osborn sa pozrel dolu na svoje zranenie a prešiel si po rebrách. Ruka mu zostala celá od krvi. Pri tom pohľade znehybnel a miestnosť akoby sa zahriala.

Potom sa tvár jej bojovníka zmenila. Nemilosrdná zúrivosť sa z jeho tváre vytratila. Nahradilo ju odhodlanie. Osborn útočil, odrážal a znova útočil.

Leyek sa potkol dozadu, krv sa mu liala z rán na tvári a ďalšej na boku. Osborn zaútočil znovu, zanoriac prisluhovačovi čepeľ do brucha. Leyek padol na studenú kamennú podlahu, pod jeho telom sa zbierala krv.

"Povedz mi znovu ako zomreli," nariadil mu Osborn.

Leyek bojoval s dychom. "Dám ti silu. Moc. O to dievča sa podelíme. Môj pán ťa odmení."

"Povedz mi ako zomreli."

Oči prisluhovača zmenili farbu. Vedel, že v Ursanovi nenájde žiadneho spojenca. "Dal som upírom voľnú ruku. Mučiť, pustošiť, týrať... Všetko mali dovolené."

Leyekove slová začali slabnúť, obklopil ho temný opar. Rana na jeho líci sa začala hojiť. Nenechá tohto tvora žiť už ani jeden deň.

Rozbehla sa k Osbornovmu boku a popadla jeho oceľový meč. Breena zovrela čepeľ tak pevne, že sa jej zarezala do mäsa. Sila v nej sa pohla, vírila a rástla. V sekunde jej vytryskla s prstov, vlievajúc sa do ocele.

"Moja mágia s tvojou silou," povedala Breena. "Je na čase ukončiť to."

"To bude len správne," odpovedal jej.

Osborn ju odtisol bokom, kopol Leyekov meč smerom k nemu. Jej bojovník pozrel na prisluhovača. Pokynul mu k sebe.

Leyek krvavými prstami popadol rukoväť meča. Ako vstal začal spievať, ale Breena sa už jeho mágie nebála. Vrhol sa na Osborna, ale po jedinom švihnutí meča jej bojovníka, Leyek padol mŕtvy. Jej mágia ho zničila.

Osborn sa zaknísal, Breena sa k nemu rozbehla, prehodila si jeho ruku cez ramená a pomáhala mu k dverám. Potreboval byť na čerstvom vzduchu, preč od smrti a krvavej mágie.

"Dokázal si to, Osborn. Aj bez tvojej kožušiny."

"Dokázali sme to spolu."

***

"Zostaň po mojom boku, Breena," povedal keď prekročili prah, milujúc ten pocit jej sily a pokúšajúc sa neukázať jej, ako veľmi je zranený.

"Nemyslel si náhodou, že ty zostaneš po mojom boku?" spýtala sa, na perách sa jej pomaly rozlieval nádherný úsmev.

"Áno." S výdychom mu unikol tichý ston.

Jej k bozku lákajúce pery sa našpúlili. "Dokázal si to. Nemusel si sa zmeniť úplne na berserkera."

"Ja som berserker."

"Dokonca aj bez kožušiny."

Prikývol. Duch medveďa bol vždy jeho súčasťou. Teraz to pochopil. Bola to lekcia, ktorú jedného dňa musí naučiť aj svojich bratov. "A áno, môžem sa na berserkera zmeniť úplne. Pre teba."

Breena sa vytiahla na špičky a pobozkala ho na líce. "Preto ťa milujem. A jeho tiež. Ale predovšetkým teba," doberala si ho.

Osborn ju popadol za ruky. "Vieš že s tebou musím ísť na Elden. Krvavý čarodejník zabil aj moju rodinu."

Breena prikývla. "Dúfala som, že mi povieš ako ma tiež miluješ."

Pokúšala sa vytiahnuť svoje prsty z jeho zovretia, ale nedovolil jej to. Nikdy ju nepustí. "Pokúšam sa ti povedať, že by som ťa každopádne nasledoval na Elden. Dokonca aj keby som nevedel, že bol zodpovedný za to, čo sa stalo mojim ľudom. Vrátil som sa aby som ťa presvedčil, uf, no, že patrím k tebe, keď som začul ako tasíš zbraň."

Nechal jej ruky klesnúť. Bude to jej rozhodnutie. Jej voľba.

Siahla hore a dotkla sa mu líca, palcom mu prešla po spodnej pere.

"Dnes večer bude ďalší spln. Breena z Eldenu, chcela by si sa ku mne pripojiť pod hviezdami a spojiť svoj život s mojim?"

Potom čo vzal do rúk jednu jej drobnú, prstami ho stisla. "Neviem proti čomu budeme stáť zajtra, ale dnešná noc bude naša. Áno, Osborn."

"Hmm, Breena?"

Zadívala sa mu do očí. "Áno?"

"Milujem ťa."

Delilah strávila väčšinu rána rozjímaním o tom, čo robí Layel. Myslela si, – dúfala – že jedna noc s ním bude stačiť.

Nebolo to tak.

Teraz chcela viac. Viac z neho. Viac všetkého. Dotýkal sa jej tela, ale poznamenal jej dušu. Dokonca si myslela… že by ho mohla milovať. Milovať ho so všetkým, čím bol. Kým a čím bol. Dokonca aj tú temnotu v ňom. Chcela ho za to milovať, chcela ho za druha. Aby sa s ňou miloval a potom ju držal v náručí a nie aby splašene utiekol preč akoby bola jedovatá.

Chcela, aby sa o ňu staral rovnako, ako sa staral o iných. Ja som výhra, do čerta!

Delilah žiarlila, pripúšťala si to. A aj keď túžila mať Layela len pre seba, nemohla ho požiadať, aby zabudol na svoju prvú lásku. Len keby si pre Dalilah vytvoril miesto vo svojom srdci, áno. Mala podozrenie, že malý kúsok jeho srdca bude lepší, ako úplná oddanosť niekoho iného.

Keby mala Delilah trochu menej bojovného ducha, mohla by povedať, že zvíťaziť v tejto hre je nemožné. Už aj jej spoluhráči sa od nej odvracali, mysleli si, že pomáha ich nepriateľovi. A Tagart ju varoval.

Spojením sa s upírím kráľom by zrušilo ich dohodu. Viac ako to, zdalo sa, že Layel sám bol odhodlaný vytlačiť ju zo svojho života.

Plakal, ach bohovia. Plakal. Už i pomyslenie na tie horúce slzy jej sťahovalo žalúdok. Aký zlomený a zranený sa musel cítiť, keď takú vec urobil pred ňou.

Aká zlomená a zranená sa onacítila, keď na to myslela. Keď bol zranený, nevyronil ani slzu. Dokonca sa ani nezaškľabil. Prečo to potom urobil po milovaní s ňou?

Keby len vedela viac o mužoch a ich spôsoboch. Ale ona nie, mala len jedinú skúsenosť s Vorikom, takže o neho bude musieť bojovať úplne naslepo.

„Najdôležitejší boj môjho života a ja som prakticky bezbranná,“ zamrmlala k stromom.

Potom čo sa okúpala, nenávidela stratu Layelovej vône na jej koži, ale vedela, že je to nutné, ovinula okolo seba tenké pásy kože. Čím mala na sebe menej látky, tým horšie ju mal protivník za čo uchopiť.

S povzdychom sa vydala smerom k pláži. Nad ňou jasne svietila oranžová guľa a jej žiara jej na koži vytvárala perličky potu. Keď dorazila do tábora, videla ako oba tímy posedávajú okolo praskajúceho ohňa a jedia opekané prasiatko. Zahliadla Nolu, premočenú a krvácajúcu, ale tkanivo sa hojilo rýchlejšie, ako kedy Delilah videla. Ako je to možné?

Nola si ju všimla tiež, pozorovala ju, potom sa zamračila a kývnutím prstov ju zavolala k sebe. Prekrížila si nohy, rýchlo sa snažiac ukryť hojacu sa ranu.

Keď k nej Delilah vykročila, začervenala sa. Vyzerám inak ako predtým? Uspokojená? Sadla si na kmeň vedľa druhej Amazonky, korenistá vôňa sa jej vzniesla k nosu. Ústa jej zvlhli.

„Tvoje zranenie je –“

„To nie je dôležité. Dnes ráno sme stratili ďalšieho člena nášho tímu,“ povedala Nola, podávajúc jej hrubý zelený list naložený sčernetým mäsom.

„Čo?“ Z rozšírenými očami si list položila na koleno. „Ako? Prehral môj tím.“

„Ten hlupák sa pokúšal utiecť. Plával smerom ku kupole.“ Nola ľahostajne pokrčila ramenami. „Dostal ho žralok. Pravdepodobne milosrdná smrť oproti tomu, aký trest by mu vymerali bohovia. Ale ja sa ani nespýtam, kde si bola alebo prečo si tu nebola, aby si mi pomohla tak, ako si mi to prisahala.“

Delilahin rumenec sa zmenil na žeravé pálenie.

„Dúfajme, že počet spoluhráčov nebude mať počas ďalšej výzvy žiadny význam.“

Nola zahryzla do žltého ovocia a zamyslene prežúvala. „To sa skutočne staráš, či môj tím zlyhá?“

„Samozrejme.“

„Kvôli mne alebo kvôli tvojmu upírovi?“

Jej upír. Mala rada ten zvuk. „Prečo nemôžem mať obavy o vás oboch?“

„Upírí kráľ tebou opovrhuje, vieš to. Využíva ťa, aby zvíťazil.“

Delilah civela dolu na svoju porciu, zarezávali sa do nej úponky strachu.

„Prečo to hovoríš?“

Prišla sem plná nádeje na budúcnosť s jej mužom. Ale jej sestra ju dokázala zničiť len niekoľkými slovami a odhalila všetok strach, ktorým sa do teraz odmietala zaoberať.

„Vari ja nemôžem nájsť šťastie? To je to, čo sa mi pokúšaš povedať? Len preto, že som Amazonka?“

Roztrasenými prstami si zdvihla mäso k ústam a odhryzla si.

„Šťastie?“ Nola sa potichu zasmiala, ale ten zvuk bol ostrý ako uhryznutie. „S mužom? Nepriateľom? Bojovníkom, ktorý ťa napokon zradí? Nikdy sme neboli práve priateľkami Delilah, ale dokonca ani ja by som ti nepriala taký osud.“

Delilah to vedela a jedlo, ktoré práve prehltla, sa jej v žalúdku zmenilo na olovenú guľu.

„Si kvôli nemu ochotná opustiť náš kmeň, však?“

Ak by bol jej, myslela si, že by mohla. Mužom nie je dovolené žiť v kmeni okrem doby párenia. Dokonca aj žiadosť o niečo také by znamenalo trest.

Pri Layelovi by jej to za to stálo, i keď pochybovala, že by chcel bývať s jej sestrami. Jednako mala podozrenie, že ak by sa ho spýtala, urobil by to – teda ak by ju miloval, samozrejme. Urobil by čokoľvek, aby chránil a rozmaznával ženu, ktorú by miloval. Cítila to z neho. Nebol by šťastný, pokiaľ by nebola šťastná jeho družka.

Miloval by ju tak divoko, že by zabudol i na zvyšok sveta. Ona by nemohla urobiť nič iné.

Mohol by ju predsa len milovať? Tie slzy… a chcel ju len na jednu noc. A ty tiež. Pravda.

Možno, tak ako ona, teraz to rozhodnutie ľutoval. Možno pomýšľa na to, že bude o ňu bojovať. Pomaly sa zaškerila.

„Ty sa pri pomyslení na zradu svojej rasy usmievaš? Skutočne si šialená.“ reptala Nola.

Zábavné, že Amazonka myslela práve takto, ale Delilah sa nikdy necítila rozumnejšia. A nervózna, áno.

Neistá, áno. Ale pri pomyslení na seba s Layelom, sa cítila – správne.

Stojí jej za to? Za všetko?

Tie otázky ju obkľúčili práve vo chvíli, keď z lesa vystúpil Layel a smeroval k ohňu. Pri jasnom svetle nad ním sebou trhol, jeho pohyby boli pomalé, jeho výraz nečitateľný. Mal na sebe košeľu, zrejme ju ukradol niekomu z protivníkov. Ten čierny materiál mu zakrýval hruď – a škrabance, ktoré mu tam zrejme zanechala ona. Mal na sebe tie isté nohavice, čo včera večer, i keď teraz boli čisté, akoby ich starostlivo opral.

Pri pohľade na jeho krásu jej podskočilo srdce. Pocit uvedomenia sa jej prehnal žilami a narastal v nej pocit majetníckosti. Môj. Nepáčilo sa jej keď sa na neho dívali iné ženy, uvedomila si. Včera v noci tie biele vlasy zvierala v dlani. Bozkávala tie červené pery. Hladila jeho tvrdé telo.

Rozhodne môj.

Pozri sa na mňa, prosila mlčky. Poď ku mne.

Layel sa jej smerom ani nepozrel.

Iba jeden pohľad, to bolo všetko, čo potrebovala. Chvíľka medzi nimi, ukradnutá, ale vševedúca. Súkromná. Zobral si jeden list s mäsom a sadol si od nej tak ďaleko, ako to len bolo možné. Ďaleko od všetkých. Upíri mohli jesť tuhú stravu? Nevedela to.

Očividne ani Nola. „Prečo je upír normálne jedlo?“ spýtala sa, zamyslene naklonila hlavu do strany, akoby vymýšľala bojový plán.

„Nie som si istá. Možno chce len zapadnúť.“ Nenávidela, že to nevie. O svojom mužovi a jeho rase sa chcela dozvedieť úplne všetko. Layel, pozri sa na mňa. Prosím. Na čo myslí? Vedel vôbec, že je tu?

Delilah tiež nenávidela, že musí o jeho náklonnosť bojovať v súkromí, keď v nej všetko kričalo, aby išla k nemu, sadla si mu do lona, ovinula mu ruky okolo krku a bozkávať, až kým nezostane bez dychu. Zanechať na ňom svoju značku, aby každý vedel, komu patrí.

Patrí? Zamračila sa. Ten mocný bojovník by nepatril nikdy nikomu. To vedela. Bol príliš hrdý, príliš tvrdohlavý.

„Hanbím sa za teba,“ povedala Nola, čím prenikla do myšlienok Delilah. „Hlboko sa hanbím. Dívaš sa na neho, akoby si úplne prišla o svoju hrdosť, chuť vrátiť sa k svojej rodine a vzdať sa všetkého čím si, len ak ti ponúkne aj to najnepatrnejšie povzbudenie.“

Tie slová sa jej ozývali v mysli a Delilah sa vytiahla na nohy, list sa bez povšimnutia prevalil k zemi.

Hnev ju žeravo bodal. Hnev na Nolu, hnev na samú seba. „Ja sa za seba hanbím tiež“ povedala, „za to, že som dovolila názorom iných ovplyvňovať svoj život.“ Chcela ísť za ním, mala by. Nemala by sa starať o nikoho iného – jej sestru, jej spoluhráčov – a ich názory. Nemala by sa hanbiť za svoje city k upírovi a podľa toho sa aj správať.

To bola jej najväčšia slabosť a ona odmietala byť slabou.

Stál jej Layel za to? Dokonca i za riskovanie svojho života? Áno. Ach, áno.

Odhodlane sa nakopla k pohybu. Jeho pohľad sa zdvihol, zrazil sa s tým jej akoby bol na ňu naladený a sledoval každý jej pohyb. Očné viečka prižmúril do úzkych štrbín, čím zatienil úžasnú modrosť jeho dúhoviek.

Meravo zakýval hlavou, tým jediným pohybom sa ju pokúšal zastaviť.

Ale ona pokračovala dopredu. Napokon, toto bola vojna. Okrem toho, jeho dominancia by mohla byť vítaná – hlavne pri milovaní – ale nikde inde.

Sledovalo ju niekoľko upretých pohľadov, uvažovali nad jej zámermi.

A až keď dospela k svojmu cieľu, zastavila sa. Stála tak, že sa dotýkali prstami na nohách, úžasné. Z blízka mohla vidieť, že má ešte vlhké vlasy, ako sa mu koža trbliece ako čerstvo vyleštené perly. Voňal mužnosťou a silou.

Temnotou.

„Čo si myslíš, že robíš?“ dožadoval sa ticho, ale divoko.

„Dávam ti moju podporu.“ Mohla cítiť ako sa jej Nola pohľadom zavŕtava do chrbta, pálčivejšie ako ktokoľvek iný, ale neustúpi. Výsledok bol veľmi dôležitý.

„Ja nepotrebujem tvoju podporu, ženská.“

„No, ale máš ju.“

„Dovoľ mi, aby som to preformuloval. Nechcem tvoju podporu.“

„Klameš.“ Boj, pamätáš? Nemohla sa vzdať. „Včera v noci –“

„Nečakaj, že sa to zopakuje. Nebudeme o tom ani hovoriť.“

Delilah si založila ruky na bokoch. „No, zmenila som názor.“

Nosné dierky sa mu rozšírili. „To nemôžeš urobiť.“

„Urobila som to. Musím. Včera v noci –“

„Očividne to bola chyba,“ skočil jej do reči.

To ju zranilo, ale už aj predtým bojovala zranená a krvácajúca.

„Nie. Ja som si to užívala. Páčilo sa mi mať ťa v sebe a chcem ťa tam mať znovu.“

Jeho pozornosť sa presunul za ňu, na bytosti, ktoré ich iste sledovali. Tagart tu nebol, to vedela, ale dopočuje sa o tom. Bolo jej to jedno.

„Dohodli sme sa,“ zavrčal Layel. „Jediný raz. Viac nie.“

Zbavená hrdosti, povedala jej Nola. Ak je to to, čo sa musí stať, dobre… „Chcem viac. Potrebujem viac.“

Odmietavo zakýval hlavou, i keď zreničky sa mu rozšírili.

„Nemôžeš dostať viac.“

„Môžem. A dostanem.“

„Potom si budeš musieť nájsť niekoho iného, aby ti to dal.“ Povedal rozhodne, akoby sa nestaral a takmer dúfal, že jeho radu počúvne. Ale tam, v jeho očiach niečo bolo, záblesk absolútnej vražednosti. Tak divoký, že sa zachvela.

Povytiahla jedno obočie. „Mám tvoje slová vyvrátiť hneď teraz?“

„Delilah.“

Varovanie.

„Pre teba som ochotná riskovať všetko, Layel. Moja sestra ma za toto bude nenávidieť, ale ja som k tebe aj tak prišla. Môj tím si myslí, že ich zradím. A ja riskujem všetko.“

„Čo len dokazuje, že si šialená.“

Zrak jej zatemnil červený opar. Nemyslela si, že vyhrať jeho srdce bude ľahké, ale malá spolupráca by bola pekná.

„Ja som ťa nežiadala, aby si mi dal všetko. Chcem len čas. Príležitosť.“ Neodstrkuj ma. Nevidíš, že táto výhra stojí za každý boj?

Nastala dlhá pauza, ale jeho výraz nič neprezrádzal.

„Delilah…“ stíchol, čokoľvek už chcel povedať, zostane navždy nevyslovené. „Počúvaj pozorne, lebo ja si neprajem znovu viesť tento rozhovor.“

Vstal, týčiac sa nad ňou. Potom sa sklonil, aby stáli nos pri nose. Zahryzla si do spodnej pery, želajúc si, aby ju pobozkal tak ako včera v noci.

Dych sa jej zasekol v hrdle – odstúpil od nej o krok dozadu.

„Dostal som ťa a teraz je koniec,“ vyškieral sa s úškľabkom na perách.

Ďalšia lož. Vedela to.

„Layel,“ povedala a siahla po ňom. „Nerob to. Dovoľ mi –“

„Nie.“ Ďalšie pokrútenie hlavou, toto sa blížilo už k hnevu. „Nechcem ťa. Nič z toho čo povieš, to nedokáže zmeniť.“

Ostrosť tohto najnovšieho odmietnutia ju vyfackalo, zranilo, nútilo ju krvácať vo svojom vnútri, i keď navonok to nebolo vidieť. A jednako bojovala. „Layel –“

„Nie! Pozri sa mi na ruku, Delilah. Urob to!“ zavrčal, keď váhala. „Pozri sa a uvidíš, čo som bol včera ochotný urobiť potom, čo som opustil tvoju náruč.“

Zaliala ju hrôza, pretože v hĺbke duše vedela, že to, čo uvidí, ju navždy zmení.

„Urob to!“ zakričal a celý les naokolo stíchol.

Sťažka prehltla a skĺzla pohľadom dolu. Vyhrnul si rukáv košele a vystavil hlboké ryhy na oboch svojich predlaktiach. Pokryté zaschnutou krvou.

„Nerozumiem.“

„Musel som ich vyrezať šesť krát, pretože rany sa rýchlo hojili. Dokonca som si ich potrel špinou, machom a soľou po každom záreze, aby som spomalil ten proces. Prečítaj tie slová. Čítaj ich!“

Sústredila sa, skúmajúc každú chrastu. Nikdy. Viac.

„Teraz rozumieš?“ spýtal sa, hlas mal zrazu tichý.

Myseľ sa jej vyprázdnila, city otupeli. Ten inštinkt bojovníka, vďaka ktorému si bola tak istá, že vyhrá, zmizol, akoby tu ani nikdy nebol. Rozhodne a očividne netúžil po budúcnosti s ňou.

Nikdy viac. Nikdy viac ju nepobozká, nedotkne sa jej, nepomiluje ju. Nebola pre neho výhrou, bola na obtiaž. Bola všetkým, čím už nikdy viac nechcela byť, bezvýznamná, nedôležitá, nepodstatná. Opäť si vybrala nesprávneho muža. Túžila po niečom, čo nikdy nemohla mať. Ale tentoraz ju to zranilo oveľa viac ako predtým.

Omnoho viac.

„Rozumiem,“ povedala potichu. Tentoraz medzi nimi nemusel vytvárať odstup. Urobila to ona. Kúsok po kúsku ustupovala. Nohy jej zoslabli, uvedomila si nejasne, blízko k zrúteniu.

Kvôli nemu som bola ochotná vzdať sa všetkého, ale on ma nechce. Ach, bohovia. Nechce ju. Otupenie sa začalo vytrácať, pokúšali sa do nej zabodávať kopije bolesti.

Čím viac vzdialenosť narastala, tým viac emócií Layel ukazoval. V jeho nádherných črtách zažiarila ľútosť, nasledovaná smútkom.

„Musí to tak byť,“ povedal s takým odporom k sebe samému, že sa ním dokonca zaplnil aj vzduch okolo. „Mám poslanie. Mám družku. Nemôžem na to zabudnúť.“

„Mal si družku,“ povedala, chcejúc ho zraniť, pretože on ublížil jej. „Je mŕtva. Nedokázal si ju zachrániť a za to sa cítiš vinný. Myslela som si, dúfala, že si podstúpil už dosť pokánia. Očividne nikdy nebudeš mať dosť.“

Na čeľusti sa mu mykol sval, ale ona ešte neskončila.

„Bez ohľadu na to čo si urobil, kto si dnes, zajtra, to je najdôležitejšie. Zaslúžiš si byť šťastný. Chcela som byť tou, ktorá ťa ním urobí. Ale ako vidím, nemôžem. Nikto nemôže. Nemusíš sa znepokojovať, že ťa budem ešte niekedy obťažovať.“

„Delilah.“

No, prinajmenšom si pamätá jej meno. Ďalší krok späť.

„Nič viac nemusíš hovoriť. Videla som len to, čo som chcela vidieť, zatvárajúc oči pred… ostatnými vecami. Už taký blázon znova nebudem.“

Jazykom si prešiel po tesákoch.

„Si zranená. Nepomýšľaj na to, že by si sa vrhla do náručia iného muža. To pre teba urobí veci len horšími.“

„Je len jeden spôsob ako sa to dozvedieť, nie?“ spýtala sa trpko.

Keď si prstami prešiel po pripomienkach na rukách, dýchal zrýchlene.

„Bezo mňa ti bude lepšie.“

„Áno. Bude. To je jediný bod, na ktorom sa absolútne zhodneme.“

Ďalší krok späť. Chcela sa otočiť a ujsť, ale odmietla. Tak by vedel, ako veľmi ju zranil. Zasmiala sa. Čo na tom záleží, ak by to aj vedel? Nemôže na ňu myslieť menej. Ach, počkať. Môže.

„Môj prvý milenec bol drak. Vieš, čo to znamená, Layel? To znamená, že si si nárokoval kurvu tvojho najnenávidenejšieho nepriateľa. Vzal si si zvyšky po drakovi. Dúfam, že to vedomie ťa znechutí dostatočne, tak ako si dnes znechutil ty mňa.“

Jeden z tesákov mu vykukol spod pery.

„Ja som ťa nežiadala aby si sa kvôli mne niečoho vzdal,“ povedala mu,“ ale ja by som sa vzdala všetkého pre teba.“ Boj skončil a ja som prehrala. Boj. Ha! Ako by sa dalo bojovať s mŕtvou ženou. Boj skončil ešte skôr, ako vôbec začal. „Na veky vekov, Layel.“

S tým sa otočila. A ušla.

A tentoraz ani nedúfala, že by ju mohol nasledovať.

Spoločnosť pre vyšetrovanie a odstraňovanie mimozemšťanov – výcvikový tábor

Deň piaty

Noelle prežila orientačný beh. A tiež prežila prvé kolá výcviku. Aj druhé... tretie... a štvrté – nie vďaka inštruktorovi. Hector Dean jej dal poriadne zabrať, akože fakt, vyžadujúc, aby bežala rýchlejšie, liezla vyššie a strieľala presnejšie ako ktokoľvek iný. Zakaždým, keď mal pocti, že Noelle do toho nedáva všetko, čo bolo skoro stále, vrieskal po nej. Zvyčajne ju niečo také totálne nasralo a začala zúriť – buď od hnevu alebo z frustrácie, čo ju nútilo zopakovať jeho správanie. Namiesto toho na pristihla pri tom, že beží rýchlejšie, lezie vyššie a strieľa presnejšie.

Snažila sa pred ním predviesť – a nie len kvôli Avino dobre. Aj pre svoje vlastné. Presne ako to robila so svojimi rodičmi a Corbanom. A napriek tomu ju tentoraz zážitky naplnili divnou zmesou radosti a smútku. Radosť, pretože sa jej darilo, smútok, pretože sa zdalo, že Hectorovi na ton nezáleží.

Prečo nie som nikdy dosť dobrá?

Nuž, nevadí. Už nebude znova uvažovať nad tou záhadou a nebude ani uvažovať nad Hectorom ani A.I.R., nebude uvažovať nad tým, ako dobre zakaždým voňal. Ako čerstvo vypraté oblečenie a búrkou premočená obloha. Nebude spomínať, ako jeho oči žiarili ako jantár, keď niekto – menovite ona – rozohnil jeho hnev. Alebo spôsob, ako sa víriace tetovania na jeho rukách eroticky ohýbali, vyzdvihujúc pevné svaly pod nimi, vždy keď sa pohol. Alebo na zvláštny spôsob, akým sa jej krv rozpálila vždy, keď sa na neho pozrela.

Šalela. Zúrivosťou. Áno, zúrivosťou, a nie neukojiteľnou potrebou vrhnúť sa na neho a skĺznuť jazykom do jeho úst. Ava si ho, koniec koncov, vyhliadla ako prvá. Nie, žeby s tým Ava niečo robila. Nebol čas na flirtovanie a na konci dňa boli všetci príliš unavení na to, aby urobili niečo iné ako len padli do postele.

Ale Noelle nie. Teda aspoň nie dnes večer. Zaslúžila si prestávku. Od Hectora, od cvičenia... od vlastných mučivých myšlienok. Okrem toho, Ava chcela tie karamelové cukríky a Noelle neprišla na spôsob, ako ich sem nechať doručiť. To sa teraz zmenilo.

Hodiac očkom na (ehm, ukradnutý, ehm) týždenný rozvrh, vedela, že agenti majú v pláne nechať nových členov spať celú noc. Po prvý – a jediný – raz. Akási odmena za Avu, ktorá urobila nový rekord v strieľaní na terč. Ideš, Ava! Tá malá krutovládkyňa zakaždým trafila svoj terč, dokonca aj keď jej oči zaviazali šatkou.

To je moje dievča. Takže, kým Noellini rovesníci chrápali ostošesť, a kým agenti zaspávali pred plazmovou telkou, ona sa vykradla von. V strede týždňa našla únikový poklop priamo v priestoroch. Jej otec bol inteligentný vládny agent a tiež aj obchodník a naučil ju, že plán B bol vždy nevyhnutný. Takže aj keď bolo od A.I.R. šikovné, že mali miesto pre cvičencov, kde by sa ukryli, keby ich napadli mimozemšťania, mali ho ukryť lepšie než len pod čiernou verandou ubytovne pre cvičencov, len s tenkou vrstvou hliny zakrývajúcou príklop. Prečo tam rovno nezavesili tabuľku s blikajúcim nápisom PÁRTY TU.

Noelle sa musela prešmyknúť popod drevené dosky verandy, zašpiniac si nahé paže a nohy hlinou a vdychujúc zrniečka plnými ústami, ale... stálo to za to. Roky tú vec nikto nepoužíval, čo dokazovali aj škrípajúce pánty. Vzduch vo vnútri bol plesnivý a plný prachu. Našťastie, dlhý, úzky tunel mal strop posiaty dlhotrvajúcimi žiarovkami, takže poskytoval dobre osvetlený chodník pre hocikoho, kto tadiaľ kráčal. Alebo... jazdil? Áno, dočerta! Boli tu tri malé golfové autíčka, usporiadané vedľa seba a pripravené vystreliť do akcie.

Musela som zomrieť a dostať sa do neba.

Noelle vliezla do auta na konci radu. Hlasová aktivácia a identifikátor odtlačkov palca boli odpojené. Zrejme kvôli tomu, pretože agenti A.I.R., ktorí prichádzali do tábora, boli rozliční. Tak jej stačilo iba otočiť kľúčikom, ktorý už odpočíval v zapaľovaní. Motor sa s hlasným revom prebral k životu, až sa musela prikrčiť a modliť sa, aby to nikto v nadzemnej ubytovni nepočul. Počkala chvíľu, očakávajúc, že niekto nakukne pod príklop, ale... nie. S úškrnom zatlačila plyn a bum, vyrazila do pohybu, uháňajúc tunelom, zatáčajúc a odbočujúc, výbuchy vzduchu dvíhali jej vlasy z ramien a zapletal pramene do seba.

Daj sa vypchať, Hector Dean. Nie, že by na neho myslela.

Krvou je prúdila radosť. Tak veľmi to potrebovala, každé vlákno jej bytia vykrikovalo túžbou po niečom, čo by ju naplnilo a uhasilo jej ďalší hlad. Vlastne bude musieť nájsť spôsob, ako získať ďalšiu voľnú noc. Ava to musí vidieť. Ešte lepšie, musí si dať s Avou preteky.

O dvadsať minút neskôr tunel náhle skončil. Objavila sa pred ňou stena z tehál a uprostred nej viselo chátrajúce drevené schodisko. Noelle dupla na brzdy, tesne sa vyhnúc smrteľnému nárazu. Hlasno sa zasmiala. Zábava. Po tom, čo vypla motor, vyliezla po schodoch, otvorila zámok na novom príklope a odstrčila ťažký kov na bok. Chladný nočný vzduch zahučal, keď vykukla von. Dve budovy, po stenách pokreslené grafitmi. Boli od seba vzdialené niekoľko metrov a tmavou, opustenou uličkou uprostred nich, vedúc priamo k-

Hlavnej ulici Nového Chicaga. Pecka!

Vyliezla na posledný schod a prešmykla sa, aby sa postavila, potom zatvorila príklop a zahľadela sa. Wow. Hocikto, kto by prešiel touto uličkou, by videl popraskaný betón, nič iné. Poháňaná naliehavosťou, vytiahla rúž z vrecka – dievča muselo byť vždy pripravené – a označila obruč, potom odhodila kontaminovaný lesk do najbližšieho odpadkového koša. Keď o jej únikovú stratégiu bolo postarané, Noelle doslova utiekla z uličky. Dávala si pozor, aby si zapamätala obchody. Jedno dvadsaťštyrihodinové fotoštúdio, ten druhý opustený a rozpadajúci sa dom. Čudné. Tiež si v duchu urobila poznámku, aby obe budovy kúpila. Mohla by opraviť uličku, možno ju premeniť na záhradný typ štvrti, potom používať tunel sa dodávanie tovarov a služieb podľa vlastného rozmaru.

To je ale deň!

Autá svišťali po ceste. Bicykle a skútre tiež. Napriek neskorej hodine sa davy v tejto chudobnej časti mesta ešte nezačali stenčovať. Ľudia a mimozemšťania kráčali po chodníkoch, zhovárali sa, smiali sa, nakupovali. Zbadala niekoľko Arkadiancov, rasu, ktorá bola známa svojimi bielymi vlasmi, ktoré nemohli byť nafarbené, schopnosťou teleportácie, a v niektorých prípadoch schopnosťou ovládať mysle.

Skupina Teranov, druh podobný mačkám, so špicatými ušami, fľakatou pokožkou, a mačacou ladnosťou. Jeden Mec, vysoký a štíhly, s pokožkou, ktorá pri rôznych náladách žiarila rôznymi farbami. A dvoch Deleseanov so šiestimi rukami a azúrovou pokožkou, ktorá jej pripomínala veľrybí tuk.

Jedného dňa budem medzi nimi robiť policajta. Neskutočná predstava. Noelle bola vždy samý problém. Takže, zatýkanie iných, pretože porušili právo? Vyzeralo to trochu divne. Možno preto na ňu Hector tak veľmi tlačil. Možno pochyboval o jej nadaní a bezúhonnosti, ako spočiatku predpokladala, a mal v úmysle ju pretvoriť na niečo lepšie.

Ty nepotrebuješ zlepšenie. A nemyslíš na neho.

Zhlboka sa nadýchla vône párkov v cestíčku – ústa jej zvlhli –, výfukov z áut a parfumov, a tiež aj slabý zápach špiny a... iných vecí. Vysoké pouličné lampy lemovali ulicu, nápisy obchodov blikali. Živé Nahé Dievčatá. Káva. Hračkáreň hneď vedľa Hooters (obchodná značka dvoch amerických súkromných reštauračných reťazcov, zameriava sa na mužských zákazníkov, pričom zamestnáva skromne odeté čašníčky – pozn. prekl.). Mesiac bol plný, lesklý maják zo zlata.

„Hej, zlatko,“ zvolal niekto. „Koľko chceš za hodinu?“

Radšej nech nehovorí na mňa.

„Hej, ty v tých červených šortkách. Vezmem čokoľvek, čo ponúkaš, na cene nezáleží.“

Jasné. Na mňa.Jediné veci, ktoré mala, bol úbor na cvičenie. Práve teraz mala na sebe červené tielko a rovnako červené príliš úzke šortky. Celá zašpinená, zrejme vyzerala ako keby strávila veľa času na kolenách a na chrbte. Okrem toho, vlasy mala strapaté, ako keby ich niekto až príliš často prečesával prstami. Niekto áno, samozrejme, ale ten niekto bola ona sama.

Noelle sa neunúvala vyhľadať toho chlapíka, iba ukázala prostredník smerom, odkiaľ prichádzal jeho hlas a pokračovala v chôdzi.

„Štetka!“ Jeho priatelia sa rozrehotali. Hej, hej.

Trvalo jej to pätnásť minút, ale nakoniec našla cukráreň. Nad dverami zazvonil zvonček, keď vstúpila. Ava zcvokne, keď jej Noelle do postele naservíruje karamelové raňajky.

Zablúdená myšlienka: kto servíroval raňajky do postele Hectorovi?

Noelline zuby ostro zaškrípali. Na odpovedi nezáležalo. Hector bol jej inštruktor, nič viac. Ani raz sa nesprával tak, že ju považoval za atraktívnu.

„Môžem vám pomôcť?“ opýtal sa chlap za pultom.

Odhadla ho jediným pohľadom. Človek. Tiahlo mu na päťdesiatku. Ulízané vlasy, od sladkostí mal tučné brucho. Mal na sebe bielu zásteru a získal si plusové body za čistotu. Obchod sám o sebe bol malý, s tromi vitrínami a ničím, čo by sa podobalo na nábytok. Rozhodne potrebovali nový obchodný manažment. Neboli tu pohovky pre zákazníkov, aby sa mohli posadiť a pokecať si, a jesť viac a viac z tých sladkostí. Žiadne tabuľky ponúkajúce vzorky zadarmo a alkohol, ktoré by podporovali nerozumné míňanie peňazí, na čo bola zvyknutá.

„Čo máte v ponuke z karamelu?“ opýtala sa.

„Veľa nie.“ Ukázal palcom na sklo po jeho pravici, tesne nad tanierom s niečím, čo vyzeralo ako kocky karamelu. „Len tieto.“

„Vezmem ich.“

Zodvihol obočie, až sa dotýkalo kučery, padajúcej mu do čela. „Jednu alebo-“

„Všetky.“

V jeho očiach sa doslova rozsvietili značky peňazí, pustil sa do práce, zabaliac každý kúsok osobitne a opatrne ich ukladajúc do malej škatuľky.

Zvonec nad dverami sa znova rozozvučal. Obsluhovač zodvihol pohľad, povedal: „Budem tam...“ Potom prudko zatvoril ústa a s obavami naprázdno prehltol. Tučné líca mu zbledli. „Ehm, len sekundu, prosím.“

Zlodej? Bitkár?Noelle sa otočila – a ocitla sa zoči-voči svojmu mučiteľovi. Hector Dean stál vo dverách, oblečený do čierneho trička, ktoré mu obťahovalo svaly a čierne nohavice, ktoré neslušne objímali jeho stehná. Zamračil sa na ňu, zlaté oči sa žiarivo zaleskli. Ruky mal založené na hrudi a nohy rozkročené, ako keby každú chvíľu chcel skočiť do útoku.

Och... doriti.

Evie nebyla překvapená, že Blue zůstal během jízdy při vědomí. Nebylo silnějšího muže. Ale dělalo jí starosti to velké množství krve, které ztrácel, a taky to, jak zíral přímo před sebe, jeho nepravidelné dýchání, a pokaždé, když ho kontrolovala, měl příliš silný a rychlý srdeční tep.

„Rozptyl mě,“ řekl.

„Jak?“

„Mluv na mě. Řekni mi o svém životě.“

Tohle nemohla odmítnout. „Dobře… udělala jsem závěrečné zkoušky ve škole a začala chodit na univerzitu ve třinácti. Odpromovala jsem z chemického inženýrství, moje první láska, ale mamka mi zajistila i soukromé lekce zbraňových technologií a bezpečnosti.“

Zamračil se. „Byla jsi moc mladá.“

„Jo. Věř mi, já vím. Děcka mě nikdy nenechala zapomenout. Žádní přátelé, ale hodně mě škádlili.“

„Není divu, že jsi ostražitá.“

„Ostražitá? Já?“

Odfrknul. „Ty víš, že jsi.“

Možná. Okay, tak určitě. Pustit lidi k sobě bylo těžké. Starosti o někoho jiného než jen o sebe tě dělají zranitelným. Nechají tě otevřeným všem druhům bolesti. A jestli ztratíš někoho milovaného? Nikdy už nebudeš stejným.

Žádná bolest, žádný zisk, co?

Uch. Pitomé klišé. Ale fajn, chápala podstatu. Pustit si k sobě lidi mělo i velké výhody. Máš někoho, na koho se můžeš spolehnout. Někoho, kdo ti bude krýt záda. Někoho, kdo tě zase postaví na nohy, když spadneš.

„Jak ses stala doktorkou?“ zeptal se.

„Medicína byla vždycky moje. Když jsem pracovala s lidmi při testechléků, uvědomila jsem si, jakmoc mě baví kontakt jeden na jednoho, jednotlivce to dělá lepšími. Přesunula jsem svou pozornost jinam a farmakologie se stala mým koníčkem.“ New WorldOrder (nový světový pořádek) – NOW – dovoloval studentům ponořit se do jejich vybraného studia, aniž by museli znovu dělat předměty, které už zvládli na střední škole. „Nicméně jsem se rozhodla tam nezůstat a místo toho jsem přijela za Michaelem do New States. Trénoval mě dva roky, než mě poslal na první osudovou misi.“

„Věděl jsem, že jsi byla mladá, když jsi s ním začala pracovat, ale wow. Jen dvacet.“

„Kolik bylo tobě na tvojí první misi?“

„Mise, dvanáct. Zabití, čtrnáct.“

Páni! „Tohle je zatraceně brzo.“

„Jo, ale já trénoval s Michaelem už od pěti let. Našel mě na ulici a umístil mě do lidské rodiny. Dal mě dohromady s Johnem a Solem. Dal mi podstatu.“

Není divu, že Blue miloval jejího otce tak moc. Byli spolu už dlouhou dobu. Spoléhali se jeden na druhého dlouhou dobu. „Žárlila jsem na vás, víš. Během našeho prvního setkání.“

Zavrtěl hlavou, jakoby špatně slyšel. „Žárlila na mě? Proč?“

„Po celé dva roky, které jsem strávila s Michaelem, mluvil jen o tobě a tvé úžasnosti. ´Blue je v tomhle tak dobrý. Blue je v tamtom tak dobrý, ´, jaké to bylo privilegium pracovat s tebou, bla, bla, bla. Bylo to až nechutné. Celý život jsem čekala na to, abych s ním mohla být, jen abych zjistila, že jeho pozornost je zaměřená na někoho jiného.“

Smutně se pousmál. „To hodně vysvětluje.“

„Jo. Ale nebyla to tvoje chyba, a omlouvám se, že jsem tak s tebou jednala.“

„Pořád to říkáš.“

„Protože to je pravda. Mrzí mě to.“

„Jestliže to můžu překousnout já, tak ty taky. Přestaň se omlouvat.“

„Vážně?“ pokračovala měkce. „Překousnul jsi to?“

Natáhl se, aby jí mohl sčísnout hedvábný pramínek vlasů za ucho, zašklebil se, když si všimnul, že po něm zůstala šmouha krve, a spustil ruku zpátky dolů. „Vážně si myslím, že ano.“

Myslet si to bylo lepší než ne.

„Ale i kdybych nebyl,“ dodal, „stejně by ses nemusela omlouvat. Řekla jsi to, mínila jsi to tak celým srdcem. Jestli tohle pro mě není dost dobré, tak problém je někde ve mně a ty bys měla raději vykopnout můj zadek.“

„Já-“

„Nevykopni můj zadek,“ vyhrknul a ona se usmála. „Jediná věc, o kterou tě přiměju prosit, je potěšení.“

Dorazili k domu dřív, než se ho stihla dále vyptávat. Její krásný cihlový dům měl tři sady oken na obou patrech, všechno osvětlené strategicky umístěnými nočními světly. Na boku domu jela dolů, dolů, dolů po rampě do podzemní garáže. Zaparkovala a spěchala na Blueovu stranu nabídnout mu své tělo jako oporu. Odmítl a vzal ji za ruku, vedl ji dovnitř domu. On – bože, pomyslela si se zachvěním. Taková síla.

Vzal ji přímo do vrchního patra, do jednoho z pokojů, které přeměnila na ženský ráj. Byly tam plyšové sedačky a židle udělané z pravé kůže a sametové závěsy plus pozlacené zrcadla a nábytek z třešňového dřeva. Její oblíbený? Obrovská postel s mramorovými sloupky zahalená do ledově modré látky.

„Posaď se,“ přikázala. V koupelně vzala svou doktorskou tašku zpod umyvadla. Byl na stejném místě, kde ho nechala. Stál.„Řekla jsem ti, ať se posadíš.“

„V žádném případě. Ve chvíli, kdy ti zakrvácím povlečení, strčíš mi účet na několik tisíc dolarů.“

Pravda. „Můžeš si to dovolit.“

„Ne, jestli budu dál pouštět peněžence žilou v Chez Black.“

Jejich paže se o sebe otřely, když ho obcházela, a zalapala po dechu, když jí proběhly bílé jiskřivé zablýsknutí. Zarděná postavila tašku na noční stolek a vytahovala vše, co by mohla potřebovat. Extraktor kulek, desinfekci na ruce, dvě injekce s regenerátorem buněk a vlhké ubrousky. Vše zabalené a sterilizované.

„Jsem překvapený, že nemáš tyhle zásoby v kabelce,“ řekl. „Když už o tom mluvíme, přidala jsi něco nového?“

„Tady.“ Zvedla pásek a předala mu celou kabelku. „Mrkni se.“

Jak roztáhla igelitovou plachtu přes postel, aby se ujistila, že ochrání všechny pokrývky, až na podlahu, řekl: „Měsíční kámen, skleněné oko, zatahovatelná čepel, páska přes oko a 3D brýle.“ Zasmál se na ni. „To mi musíš vysvětlit. Proč skleněné oko?“

„Myslela jsem si, že bys mohl to opravdivé ztratit během hry, a nechtěla jsem, aby pak na mě zíral prázdný oční důlek. Teď si lehni dolů.“

Teď se zasmál i zasyčel najednou, když se natahoval na matraci.

„Tady,“ řekla. „Nech mě ti dát něco na-“

„Ne. Žádné léky. Chci zůstat vzhůru a mít čistou hlavu.“

„Bude tě to bolet.“

„Nebojím se bolesti, princezno.“

Umyla si ruce a sundala mu obvazy, které tam původně dala. Byly tam dvě rány, obě velké jako čtvrťák a pořád krvácely. „Udělala jsem malý výzkum ohledně arcadiánské anatomie po tom,co jsme byli naposledy v téhle situaci. Zjistíš, že v tomhle kole jsem lepším doktorem.“

„Předtím jsi byla skvělá.“

Kompliment? Zraněný Blue byl sladký. To si musela zapamatovat. „Připraven?“ zeptala se a přes obě rány umístila extraktor kulek.

„Udělej to.“

Se zmáčknutím tlačítka se mističky přisály k jeho hrudi, kamera mapovala nejlepší cestu pro vytažení a sání pomalu vytahovalo kulky z jeho těla. Zanadával jen osmkrát.

„Nejsi lepší,“ procedil skrze zaťaté zuby. „Rozhodně nejsi lepší.“

Nesměj se. „Potřebuješ ještě další rozptýlení?“ zeptala se. „Protože to, co se bude dít teď, je tisíckrát horší.“

„Jo. Rozptyl mě.“

Zkusila to znovu se svou první otázkou. „Vážně tě to ke mně přitahuje?“

Kouknul se na ni. „Děláš si ze mě srandu?“

„Smrtelně vážně.“

„Opravdu se na to musíš ptát?“

„Ano. Ani se nepřibližuju k tvému typu.“

Přejel si jazykem přes zuby. „Takže tvoje pravá otázka je, jestli tě k něčemu náhodou nevyužívám. Pěkně děkuju.“

„Mýlíš se. Ta otázka nemá nic společného s tvými důvody a všechno má společné s mými vlastními nejistotami. Nebylo moc mužů, kteří by se chtěli začlenit do mého života, aspoň ne na dlouho, a přesto tu jsi, a já nechápu, co ti můžu nabídnout.“

Unavené linky kolem jeho očí zjemněly. „Opravdu mě přitahuješ, Evie Blacková. A je to velmi silná přitažlivost. Ta nejsilnější, jako jsem kdy zažil. I když jsem se s tím pokoušel bojovat – a takyto nemá co dělat s nějakým typem.“

To nejsilnější, co kdy zažil, bylo s ní? Sleduj Evie, jak se rozpouští v hromádku pudingu. „Co dál?“

„Co ještě? Tvůj otec. Podle něj jsi mimo dosah.“

Takže…on nechtěl naštvat Michaela. Byl tohle ten důvod, proč to s ní nedotáhl až do konce? „No, on se nikdy nedozví, co mezi námi proběhlo.“

„Dozví. Řeknu mu to.“

Co? „Blue-“

„Nehodlám to skrývat,Evie.“

On měl zatracené svědomí. Skvělý. „Pak mu to řekneme, až najdeme Johna. Ne že by toho bylo moc co říct,“ zamumlala.

„Stěžuješ si?“

„No a co? Nebylo to jasné? Já myslela, že to jasné je.“

Znovu mu zaškubaly koutky. „Jak dlouho už to je, co jsi naposledy měla sex?“

„Proč?“ Mohl říct, že jsem vyšla ze cviku?

„Říkejme tomu zvědavost a nechme to tak.“

Teplo se jí roztahovalo v hrudi. „Naposledy ve třiadvaceti,“ přiznala.

„Cože? Kolik je ti teď? Dvacet šest?“ Málem spolkl vlastní jazyk. „Proč? Jak jsi mohla bez toho být tři roky?“

„Byla jsem tak trochu divoké dítě, vlastně jsem spala s jakýmkoliv starším klukem z univerzity, který mi věnoval nějakou pozornost. Využívali mě hodně a já začala jsem se cítit špinavá. V sedmnácti jsem se rozhodla čekat na smysluplný vztah. To se nikdy nestalo, takže od sedmnácti do třiadvaceti jsem byla sama. Pak, po Claire, jsem hledala nějaký způsob trestu a skončila jsem v posteli nějakého cizince, znechucená sama sebou. A pak prostě moje tělo tak trochu zavřelo krám.“

Nic na to neřekl.

Okusovala spodní ret.

„Smýšlíš teď o mně hůř?“ zeptala se měkce. Jestli ano, tak si to zaslouží. Udělám cokoliv, abych si zasloužila zase jeho respekt.

Mohl ji trošku potrápit, tak jak ho vždycky škádlila ona. Mohl jí říkat děvko a kurvo, nebo i hůř. Ale neudělal žádnou z těch věcí.

„Nemyslím o tobě jako o horší. Myslím si pravý opak. Zvedla ses zpět na nohy ze situace, kterou jsi nesnášela. To vyžaduje zatraceně velkou sílu.“Byl lepším mužem, než mu přiznávala. Přivřel lehce oči a usmál se. „Tvoje tělo ještě nezavřelo, že ne, princezno?“

Naprosto mimo její osobnost se naklonila dopředu a políbila ho na čelo. „Měl jsi pravdu,víš. Byla jsem tak posedlá tvým sexuálním životem, protože jsem chtěla, abys byl součástí toho mého. Promiň, že jsem tě soudila. Neměla jsem na to právo. Myslím, že jsem to udělala, protože jsem se cítila mizerně kvůli své vlastní minulosti, a mizérie miluje společnost.“

V očích mu proběhla nějaká emoce, ale nebyla si jistá, co to bylo. „Řekl jsem ti, aby ses přestala omlouvat.“

„Ne,“ dodala, ignorujíc jeho poslední slova. „Ještě to není uzavřené.“

Zpátky do práce. Dřív, než se zlomí. Vložila polovinu jehly injekce do rány, která byla blíže k srdci, a vymáčkla její obsah. Když vypustil proud nadávek, udělala to samé i s druhou ránou.

„Už ti někdo řekl, že jsi jako Dr. Hodad?“ zavrčel.

„Ne. A co to vůbec znamená?“

„Ruce smrti a destrukce.“

„Ha! To se mi líbí. Můžeš mě nadále oslovovat jako Dr. Hodad.“ Očistila mu hrudník, pak svoje ruce.

„Ztratil jsi hodně krve.“

„Není to poprvé a aninaposledy.“

„Možná budeš potřebovat transfu-“

„Ne,“ řekl a zakroutil hlavou. „Arcadiáni nesdílejí krev a lidská krev by nepomohla.“

„Proč nesdílíte ve vlastní rase krev?“

„Vytváří to nezlomitelné pouto. Pamatuješ Dallase? Řekl, že ho arcadiánský král nakrmil krví, aby ho vyléčil. Teď je agent nucen dělat cokoliv, co mu Kyrin en Arr řekne, aby udělal.“

Ouch. Stejně jako Blue, Evie by raději zemřela, než aby se stala otrokem.

„Zavři oči a trochu se vyspi,“ řekla. Na obočí mu dala další sladký a měkký polibek. „Můžu říct, že jsi slabší, než dáváš najevo, protože nemůžu cítit tvou moc.“

Natáhl se a zastavil její ruku. „Neodcházej.“

Lehce ho zatahala za ucho. „Neodejdu. Budu tady, až se probudíš. Protože, upřímně? Není místo, kde bych byla raději.“

***

Niektorí z bratov budú okolo hotela, na stráži.

Niektorí z bratov budú vo vnútri, sledovať, čakať.

Rome nebude v izbe s tebou. Ukryjú ho niekde inde.

Znova a znova mi mysľou prechádzali Jean-Lucove varovania ako som kráčala chodbou v hoteli Holland. Na recepcii som sa opýtala na číslo izby MatthewaBrooksa – šesťsto osemnásť. Hodinky na zápästí, ktoré mi dal Jean-Luc, ukazovali čas osem hodín a päťdesiat tri minút. Výťahom som vyšla na šieste poschodie a hoci som bola sama, mala som pocit, ako keby tisíc párov očí sledovalo každý môj pohyb, tisíc rúk pripravených načiahnuť sa a zdrapnúť ma.

Jean-Luc vedel, čo sa deje, pretože našiel jedného z bratov, nakukol do jeho mysle a potom ukradol spomienku o ich stretnutí. Najprv Miltiplikátor plánoval, že ma iba hodí do vreca, keď prídem k izbe, k izbe, ktorú prenajal iba pre mňa, potom ma použije, aby vlákal Rome do pasce. Ale Rome, s jeho ušami pri podlahe, prišiel na ich úmysel ako prvý a pokúsil sa ich zastaviť. Sám. Myslím, že nedôveroval nikomu inému v oblastia nechcel čakať, kým sa tí, ktorým dôveruje, dostanú sem. Nejako sa bratom podarilo prekabátiť ho. Teraz už potrebovali len mňa, aby dokončili svoj plán.

„Prečo ma proste neuniesli v klube?“ pýtala som sa Jean-Luca.

„Pretože by tak museli bojovať s tebou a Romom, a bojovanie nie je ich silná stránka. Z toho, čo si mi povedala o klube, môžem len predpokladať, že ťa chceli opiť, ujsť s tebou, kým si nebola úplne pri zmysloch a prinútiť Roma, aby k nim prišiel. Ale aj keď s tebou neuspeli, Rome im vpadol priamo do náruče.“

Dlane sa mi potili, ale našťastie, neboli ľadové. Zatiaľ. Pokúšala som sa sústrediť na Jean-Lucove slová, nie na moje emócie. Úspech záležal odo mňa. Najprv som plánovala zistiť, kde ukryli Roma. Brat, do ktorého vstúpil Jean-Luc, túto informáciu nemal. Potom som sa chystala zmraziť tých sprostých bratov a poslať ich Johnovi, ktorý sa pravdepodobne postará, aby strávili zvyšok svojich životov hnijúc v Zámku Hrôzy.

Môžeš dôverovať Jean-Lucovi, že ti pomôže, ako sľúbil?

Jean-Luc mi nechcel pomôcť zachrániť Roma. To mi dal jasno najavo, keď si prekrížil ruky na hrudi, ľahol si na posteľ a odmietol opustiť hotelovú izbu.

„Čokoľvek, ale toto nie,“ povedal.

Takže som musela použiť ten najhorší trik: „Ak skutočne chceš odo mňa šancu, urobíš to.“ Hovorila som si, že agent robí, čo je treba kvôli práci, ale stále som sa cítila vinná z toho, že som mu klamala. Nemal so mnou žiadnu šancu.

Jeho líca sa mu zafarbili jasnou červenou, ale postavil sa, tvrdo prikývol a povedal niečo, čo rád hovoril Rome. „Poďme na to.“ Zvyšok dňa sme strávili premýšľaním nad najlepším spôsobom, ako vyriešiť túto situáciu. Spôsobom, ako sa neskôr ukázalo, ktorým som bola vrhnutá do stredu vojny. Sama. Nanešťastie Jean-Luc nemohol byť v blízkosti hotelu Holland, aby mi naozaj pomohol. Pokúsil sa o to, a takmer sa zložil od bolesti. Multiplikátor očividne používal nejaký druh zariadenia, ktoré vyžarovalo vysokú frekvenciu, ktorú dokázali počuť iba jedinci so schopnosťou ovládať myseľ a psy. Frekvencia, ktorá spôsobila, že v mozgu im to neznesiteľne búšilo. Len pre istotu. Možno si neuvedomili, že jednému z bratov vymazal pamäť, ale pretože poznali Jean-Luca dobre, vedeli, že bude nasratý a chcieť pomstu, keď zistí, že ho podviedli.

Chudák Jean-Luc. Zradený jedným z jeho pár priateľov. Pre peniaze.

Takže som tu bola sama. Presne ako som sa obávala. „Jedného dňa“ prišlo skôr, než som čakala. Len som sa modlila, aby som bola pripravená. Výťah zastavil, zacinkal a pritiahol tak moju pozornosť. Dvere sa doširoka otvorili. Zhlboka som sa nadýchla – pokoj, zostaň pokojná, toto musí byť uveriteľné – a vošla na chodbu. Šesťsto osemnástka bola na ľavej strane, tak som narovnala svoje plecia a sledovala správnu cestu. Keď som sa našla, ako stojím pred dverami, v ústach mi vyschlo. Ale nezaváhala som. Zodvihla som päsť, pripravená zaklopať. Nakoniec som to nemusela urobiť. Dvere sa rozleteli sami, aby odhalili jedného z bratov. Iba jedného. Ale vedela som, že ostatní sú nablízku.

Usmial sa na mňa, hlboko v jeho tmavých očiach vina a pokynul mi, aby som vošla. Nebol to ten s pehami: „Nemyslel som si, že prídeš.“

„Nuž, máte informácie, ktoré potrebujem. Však?“ prešla som popri ňom, plne si vedomá, že kráčam priamo do pasce a že obrátiť sa mu chrbtom bolo hlúpe. Ale nechcela som, aby vedel, že viem, čo sa deje. Uprostred izby som si rýchlo poobzerala svoje okolie. Malá, rovnako ošúchaná izba ako tá, ktorú sme si prenajali s Romom, s jednou manželskou posteľou, malou chladničkou, sklápacím kreslom a lampou týčiacou sa nad ním.

„Prečo si-“

Než som stihla dokončiť svoju vetu, dvojica rúk zdrapla obe moje paže. Boli horúce a vlhké. Ďalší z bratov sa zjavil. Vypustila som zo seba „prekvapené“ zalapanie po dychu, ako som striedala svoju pozornosť medzi nich. „Čo sa to deje? Čo to robíte? Pustite ma.“ Presvedčivé? Ani nie. Budem sa musieť snažiť trochu viac.

„Je mi toto celé ľúto,“ povedal prvý a znel, akoby to vážne ľutoval.

Ale nie tak veľmi ako to budeš ľutovať za chvíľu.

„Máme ju.“ Lusknutím prsta sa všetci jedenásti bratia natlačili do miestnosti. Dobre. Nebudem musieť ani jedného naháňať. Počula som zatvoriť dvere, a otočenie zámkom. Zopár z bratov sa presunulo predo mňa. Aj oni vyzerali kajúcne.

„Prečo toto robíte?“ opýtala som sa cez zaťaté zuby, aj keď som už poznala odpoveď.

Dvojka sa pozrela dole na svoje nohy. „Peniaze. Máme veľa hladných úst a Púštne Dievča zaplatí jeden milión dolárov za tvoje zajatie.“

Jeden milión? Wow. Kto by bol povedal, že som hodná tak veľa? Ale na druhej strane, ako majiteľka spoločnosti ako Big Rocky, CandaceBright musela mať miliardy po ruke. Možno by som mala byť urazená, že odmena za moju hlavu nebola vyššia.

„Ale nikdy sme si nemysleli, že my budeme tí, ktorí to dokážu,“ povedal jeden z nich. „Si neustále chránená, vždy obklopená a každý, kto po tebe išiel, neuspel. Ale tvoj kamošCody bol schopný ťa sem prilákať a potom nám zavolal starý kamoš a povedal nám, kde a kedy budeš v meste. Iba sme ťa sledovali. Bolo to ľahšie, než sme kedy o tom snívali.“

„Vážne si myslíte, že vám zaplatia, keď ma raz odovzdáte?“

Všetci jedenásti prikývli. „Samozrejme,“ odpovedala Osmička. „O Púštnom Dievčati by bolo potom známe, že nedodrží svoje sľuby, ak by to neurobila.“

A hrdosť bola pre Púštne Dievča všetkým. Jean-Luc o tom neklamal. „Prečo ma chce?“ Pokúšala som sa odtiahnuť z ich zovretia, ale držali pevne. „Prečo ma jednoducho nezabije?“ Možno im povedala, prečo ma jej záhadný otec mal tak rád.

„Ktovie? Púštne Dievča nie je práve typom, ktorý rád odpovedá na otázky.“

„Možno ťa chce naverbovať do svojho tímu?“

Nebolo to tak vždy?

„A teraz už stačilo rozprávania. Zviažte ju niekto.“

Nastal čas, aby som urobila svoju vec. Modlila som sa, znova, aby to fungovalo. „Máte aj môjho priateľa? Toho, ktorý ma vzal do klubu?“ očividne ho ukryl veliteľ a len on vedel, kde Rome bol. Opatrenie, ktoré prijali a potrebovali, aj keď o tom ešte nevedeli. Ale budú.

„Nie je dôvod, aby si sa kvôli tomu trápila. A tiež jej zapchajte ústa.“

„Proste ju omráčte.“

„Púštne Dievča nebude chcieť čakať, aby sa s ňou mohla porozprávať.“

Dovolila som, aby sa mi v mysli prehrali hrôzostrašné predstavy. Hrôzostrašné predstavy, ktoré so sebou priniesli pocit zúfalstva a tiež aj lásky. Rome – mučený. Bol tu strach. Lexis a Sherridan – zabité, ak ich nebudem môcť nájsť. Všetci spolu – na mojej svadbe. Bola tu láska. Vyvolávala som vietor. V tejto chvíli to vyzeralo byť ako nesprávna schopnosť na použitie, ale mala som plán. Ako sa pokúšali spútať mi zápästia k sebe, v izbe sa zdvihol vánok, roztrúsiac papiere, ktoré boli odložené na posteli. Urobila som si poznámku v duchu, aby som si tie papiere prešla. Aby som pridala na rýchlosti vetra, predstavila som niekoľko ďalších obrázkov v mysli. Rome – krvácajúci, takmer mŕtvy. Lexis a Sherridan – pochované v hrobe. Ja – v mojich vysnívaných svadobných šatách.

Zvyčajne som neznášala vyvolávanie vetra, neznášala som, koľko veľa emócií bolo na to potrebných. Dnes mi to nevadilo. Ako sa vánok vyšľahol doľava... doprava... hýbala som hlavou v malých kruhoch. Vzduch sledoval moje pohyby, víril. Posteľ sa zatriasla. Papiere pokračovali v tanci. Z vešiakov padalo oblečenie.

„Čo to má byť?“ počula som. „Otvoril niekto okno?“

Ako vietor hučal silnejšie, neprestávala som ho riadiť, dávajúc pozor, aby sa držal odo mňa. Lano sa voľne hojdalo z jedného môjho zápästia, k druhému sa vôbec nedostali. Niektorí z nich vykríkli, niektorí vrieskali. Ako vietor zúril, ťahajúc mojich nepriateľov do rôznych smerov, niekedy ich vraziac do stien, do seba navzájom a zabraňujúc im, aby sa vyparili, dovolila som, aby strach zatienil každú inú emóciu.

Rome, zabitý, ak toto nebude fungovať.

Sherridan, zabitá, ak toto nebude fungovať.

Sunny, sirota a sama, pretože jej rodičia budú mŕtvi, ak toto nebude fungovať.

Ja, sama. Snažiac sa ísť ďalej bez nich, ale netúžiac po tom.

Ľad vytvoril na mojom tele tenký lesk, vietor ho zo mňa zbičovával a trúsil ho do všetkých smerov. Čokoľvek trafil, úplne to pokryl. Jeden po druhom boli muži primrazení na mieste. Na posteli, na stene, k podlahe. S MattomDamon.

Sústreď sa, Jamison. Kde som to bola? Och, áno. Uprostred zmrazovania svojich nepriateľov. Vidieť ich takto ma naplnilo spokojnosťou. Predčasne. Pretože so spokojnosťou vietor ustal a ľad prestal. Jeden muž mal stále normálnu teplotu, bol schopný sa hýbať. Postavil sa na trasúce sa nohy, vrtiac hlavou, aby si pozbieral svoje myšlienky. „To bolelo!“ zavrčal.

„Myslíš? Nuž, len počkaj, kým ti ukážem svoj ďalší trik.“ Načiahla som sa do svojho zadného vrecka a vytiahla svoj taser. Než stihol urobiť mojím smerom čo i len krok, mala som svorky zapichnuté v jeho bradavkách, volty elektriny prechádzali jeho telom. Triasol sa, dokým sa mu nepodlomili kolená. Nestiahla som tlak na spúšti, dokým nespadol na podlahu tvárou vpred.

Vedela som však, že ho to neudrží nehybného na dlho, takže som k nemu pristúpila, predstavujúc si viac z tých strašných, hrozných predstáv v mojej mysli. Keď som k nemu došla, v ruke som už mala ľadovú guľu. „Uži si to,“ povedala som. Vrhla som ňou a on sa okamžite obalil do hustej vrstvy arktickej zúrivosti. Niekedy som mala pocit, že štyri elementy, ktoré som produkovala, boli živé. Myslím, že vycítili ľudské teplo alebo dokonca tvar tiel, predmetov a podľa toho vedeli, koľko presne hmoty bolo treba na pokrytie.

No prosím. Hotovo.

S povzdychom som prinútila svoju myseľ vyprázdniť sa a otupiť svoje emócie, poobzerala som sa okolo. Muži boli rozptýlení, všetci primrazení v rôznych polohách. Toto mi neposkytlo spokojnosť, ako sa to stalo pred chvíľou. Toto ma vlastne trochu... zarmútilo, že sa to muselo stať. V jednej chvíli som týchto mužov mala rada. Dokonca som ich porovnávala k môjmu drahocennému Tannerovi.

„Nemuselo to byť takto,“ zamrmlala som

Pokračovala som v mojom hľadaní, kým som nenašla počítačový softvér ukrytý pod posteľou. Bingo. Vytiahla som ten laptop a zatvorila ho, aby som zastavila... čokoľvek, čo spôsobovalo hučanie v Jean-Lucovom mozgu. Bola tu tiež drobná, čierna skrinka s pestrofarebnými tlačidlami. Napätá, očakávajúc výbuch, zatlačila som tlačidlo zapnúť aj na tom, a ono sa to vyplo.

Našťastie, nevybuchla som. Vytiahla som svoj mobil a zavolala Jean-Lucovi. Stačilo oba stisnúť jedno tlačidlo, keďže teraz bol na päťke v mojom rýchlom vytáčaní. (Postaral sa o to sám). Zodvihol to na druhé zvonenie.

„Všetko čisté,“ povedala som, odstrániac lano, ktoré mi stále viselo zo zápästia a odhodila ho na zem. „Izba šesťsto osemnásť.“

„Budem tam za desať minút.“ Ukončili sme hovor.

Zavolala som Johnovi a oznámila mu, že tu má niekoľko zločincov na vyzdvihnutie. „Pekná práca. Do hodiny tam niekto bude.“

„Skvelé. Vďaka.“ Zložila som, než sa stihol opýtať na Roma.

V poriadku. Mala som teda zhruba polhodinu, pretože som nechcela ďalších agentov v blízkosti Jean-Luca. Neboli by tak odpúšťajúci ako ja. Niežeby som mu odpustila úplne. Samozrejme, mohla by som klamať o jeho identite, ale nakoniec by ma odhalili a to by ma zaviedlo do väzenia. Nie, ďakujem. Mala som tu prácu. Zachraňovať ľudí. Z toho dôvodu som potrebovala nájsť veliteľa. Toho s pehami, Mattewa. Strčila som si telefón späť do môjho vrecka, vošla do kúpeľne a vzala jednu z fliaš na poličke a handru. Naplnila som fľašu horúcou vodou a presunula sa späť do izby, vylejúc vodu na ich zmrazené tváre, roztopiac trochu z ľadu, kým som nezbadala bodkovaný polmesiac. Šťastena sa ma držala, pretože patrili bratovi na posteli. Uľahčilo to veci.

„Tak začnime s vypočúvaním,“ zamrmlala som, nalejúc viac z horúcej vody na jeho tvár a zotierajúc námrazu handrou. Osem fliaš bolo potrebných, aby sa konečne roztopila posledná vrstva okolo jeho očí a sánky. V tom čase som sedela na jeho hrudi obkročmo a potila sa, ale moja obeť bola pri sebe.

„Č-čo sa stalo?“ zuby mu začali drkotať.

„Ja som sa stala,“ povedala som. „A teraz, už žiadne otázky od teba. Uniesli ste RomaMastersa, a ty mi povieš, kde je alebo zomrieš.“

„Nep-poviemt-tin-nič.“

„Nemám veľa času,“ povedala som, „a čím dlhšie ti bude trvať odpovedať, tým viac budem naštvaná. Neviem, či ti to Púštne Dievča povedalo, ale mám moc nad štyrmi elementmi. Čiže vrátane ohňa. Keď som naštvaná, veci začnú horieť. Takže môžeš zostať zmrazený v tvojej ľadovej schránke alebo môžeš zažiť, aký je to pocit, keď sa ti koža topí z kostí. Je to na tebe.“

Stisol pery k sebe, ale v jeho očiach bol strach. V tej chvíli, Jean-Luc vpadol do miestnosti, ako keby mu to tu patrilo. Kto by si to bol pomyslel, že budem tak šťastná, že ho mám so sebou? Tak ako aj včera, používanie mojich schopností, ma vyčerpalo. A s vysokou dávkou môjho adrenalínu som vedela, že už nemám veľa času.

„Vďakabohu,“ povedala som. Nepadol na kolená, takže som vedela, že som úspešne odpojila čokoľvek, čo mu ubližovalo.

Tvár mojej obete bola zväčša modrá, ale ohraničená náznakmi červenej. Keď zbadal Jean-Luca, mykol sa. „Je mi to ľ-ľúto, človeče,“ povedal. „Nerád som ťa využil, a-ale...“

„Ale si nenásytný. Daj mi päť minút,“ povedal mi Jean-Luc, jeho pozornosť prikovaná k posteli. „Získam všetky informácie, ktoré potrebujeme.“

Tie tmavé oči preskakovali zo mňa na Jean-Luca, zo Jean-Luca na mňa. „Jean-Luc, človeče, vieš, že ja-“

„Nechaj si to. Požiadal som ťa o pomoc a čo si urobil?“ zrada v jeho hlase, tá bolesť, bodlo ma v hrudi. „Kedysi by som za teba vzal guľku. Teraz som na jej strane, a čo ona chce, to dostane. Bez ohľadu na to, čo budem musieť urobiť, aby som to získal pre ňu.“ Načiahol ruku. Keď sa brušká jeho prstov obtreli o tvár Multiplikátora, zmizol, ako keby tu ani nikdy nebol. Zostala za ním iba jeho vôňa.

Sledovala som s doširoka otvorenými očami, vediac, že toto muselo byť presne to, čo sa stalo Romovi. O pár minút neskôr sa Jean-Luc zjavil na rovnakom mieste, ktoré opustil a vyzeral, akoby práve prečítal noviny.

„Nič som nevzal,“ povedal mi, ako keby mi čítal myšlienky. „Iba som sa kukol na posledných pár dní. Rome je vo vedľajšej izbe. Omámili ho jeho vlastnými sedatívami.“

Čože? „Povedz to ešte raz.“

„Vedľajšia izba.“ Neveselo pokynul svojou bradou. „Prisahám. Omámený, ale nažive.“

Príliš ľahké, kričal môj mozog.

Prečítal si moje myšlienky na mojej tvári. „Myslíš, že je to pasca, ale nie. Matthew sa ponáhľal, vystrašený, že ho chytí PSI a nebol si istý, čo robiť. Rozhodol sa mať ho nablízku.“ Jean-Luc zízal na spojovacie dvere cez prižmúrené oči.

„Pre pokoj mojej mysle, mier na neho zbraňou,“ povedala som Jean-Lucovi. Vyskočila som na nohy, kolená sa mi takmer podlomili, a priblížila som sa k spojovacím dverám. Jedna moja polovica čakala, že budú zamknuté, ale kľučka sa poľahky otočila. Chvejúc sa, uchopila som do dlane jeden z nožov, ktoré som priniesla. Pretože som bola nervózna, trochu som ho zmrazila.

Naprázdno prehltnúc, potlačila som dvere. Pánty zaškrípali. Vstúpila som do tmavej miestnosti, vkročiac do vnútra iba na pár centimetrov, než som zastala a započúvala sa. Moje uši sebou mykli pri zvuku hlbokého, pravidelného dýchania. Držala som nôž pripravený, ako som prechádzala rukou po stene. Nakoniec som našla vypínač a zapla svetlo. A potom sa mi pred očami zjavil Rome. Hoci hrozilo, že moje kolená vypovedajú službu, podarilo sa mi doteperiť sa k boku postele a zviesť sa vedľa neho so zakňučaním. Jeho zápästia a členky boli spútané, tak ako to plánovali urobiť so mnou, takže som rýchlo odrezala laná. Prespal to celé. Napriek tomu som odhodila nôž, moje oči sa zatvorili, ako ma obmyla úľava. Dokonca mi po líci skĺzla slza. Bol nažive. Bol nažive!

„Vďakabohu,“ vydýchla som.

„Stále ho miluješ,“ ozval sa odrazu za mnou Jean-Luc. Nebola to otázka, ale konštatovanie.

Postupne som otvorila oči, ale nepozrela som sa hore. Môj pohľad zostal na Romovi, na jeho dvíhajúcej sa hrudi, vťahujúc vzduch do svojich pľúc. „Áno.“ Nemohla som to popierať, nechcela som to popierať. Takmer som ho stratila.

„Prečo? Vyzerá celkom v pohode, ale je arogantný a dožadujúci sa. Zaslúžiš si niekoho, kto ťa bude uctievať.“

V spánku boli Romove črty uvoľnené, jeho pery mäkké. Bozkávania hodné. Už predtým som uvažovala nad faktom, že sme nemali nič spoločné okrem sexu. Myslela som si, že náš vzťah je v ohrození. Ale teraz, keď som ho takmer stratila, nemohla som považovať tie veci za dôležité. Z nejakého dôvodu sme sa k sebe proste hodili. Ak nič iné, boj s Multiplikátorom ma prinútil uvedomiť si, ako zúfalo som chcela Roma v mojom živote. Nezaujímalo ma, žeLexis mala víziu, ako si beriem niekoho iného. Nezaujímalo ma, že možno nie som láska jeho života. On bol láskou toho môjho. Budem bojovať, aby veci fungovali.

„Rome ma vzrušuje, dáva mi výzvy. A možno je dožadujúci sa a arogantný, ale tiež je ochranársky a milujúci.“

„Ja viem byť ochranársky a milujúci.“

„Ale moje srdce bude navždy patriť tomuto mužovi.“ Prešla bruškom prsta po jeho sánke, jeho strnisko pošteklilo moju pokožku, a pozrela som sa na Jean-Luca. „Tam vonku je niekto pre teba. Viem to. Proste ju musíš nájsť.“

Neodpovedal. Odvrátila som sa, príliš vystrašená, aby som sledovala ako sa jeho výraz zmení zo smútku a nádeje na odhodlanie a hnev. „Celý svoj život,“ ozval sa napokon, „som chcel ten druh lásky, aký mali moji otcovia. Tiež som po nej pátral, než som bol zajatý pred niekoľkými rokmi. Máš poňatia, aké je to ťažké zamilovať sa do ženy, keď o nej dokážem zistiť každú vec? Keď viem presne to, čo predo mnou chce utajiť?“

„Tu je riešenie. Nenaruš ich mysle. Nechaj ich spomienky na pokoji. Bum. Hotovo. Som strojca zázrakov.“

„A mám im dovoliť zradiť ma? To ťažko. Tak som bol zajatý. Dôveroval som dievčaťu, povedal jej, čo dokážem. Nazvala ma bláznom, tak som jej predviedol svoju schopnosť. Na oplátku o tom povedala ostatným a oni to povedali ďalším, a vtedy po mňa prišla OASS. Kvôli svojmu vlastnému bezpečiu musím poznať ľudí, s ktorými prichádzam do kontaktu, takže musím narušiť ich mysle. Ale s tebou, už teraz viem a milujem všetko.“

„Je mi ľúto tvojej minulosti. Vážne.“ Tak veľmi ľúto. „Ale... Jean-Luc... nemôžeš-“

„Spomienky na teba ma prinútili smiať sa a cítiť bolesť a znova snívať. Musel som ich mať. Nemôžem sa ich vzdať, Belle. A po tom všetko, čo som prežil v zajatí, si ich zaslúžim.“

Nedupni svojou nohou, nedupni svojou nohou. „Ale oni ti nepatria.“

„Patria!“

„Nie, nepatria. Neprežil si ich. On áno. A tak ako tvoja vôľa bola odignorovaná, keď si bol zajatý, ty si odignoroval tú jeho. Odignoroval si moju.“ Prinútila som sa roztvoriť svoje zaťaté päste a prešla nimi po Romovej tvári, nežne, jemne. Zastonal. Ten zvuk mnou prešiel, priniesol mi vlnu vzrušenia a ja som sa narovnala.

Na Jean-Luca som zabudla, ako som sa sklonila dole a pobozkala Romove pery. „Zobuď sa, miláčik. Zobuď sa mi.“ Znova zastonal. „Belle je tu. Ukáž mi tie nádherné modré oči.“

Pomaly sa jeho riasy zatrepotali a zodvihli. Jeho pery sa stočili do zamračenia. „Belle?“

Toto bolo tretí raz v našom vzťahu, čo som musela sledovať ako sa prebúdza po skúsenosti života a smrti. Nebolo to nič ľahšie, ale ani to nezmenšilo moju radosť, keď som si uvedomila, že bude v poriadku. „Tu som.“

„Kde to sme?“ prešiel si rukou po tvári, potom stuhol. „Doriti. Dostali ma, ako keby som bol nejaký zelenáč, zajali ma, vpichli mi môj vlastný koktail na dobrú noc, keď som sa ho pokúsil použiť. Dostali aj teba? Si v poriadku? Ublížili ti?“ čím viac hovoril, tým rýchlejšie a zlostnejšie tie slová zneli.

„Som v poriadku. Prisahám.“ Ukázala som mu svoje zápästia, bez lana. „Len tu robím takú menšiu záchrannú akciu a oživovanie.“

Prešla chvíľa v tichu, jeho telo stuhlo. Potom: „Zachránila si ma?“

„Hej.“ Nemohla som si pomôcť. Uškrnula som sa. „Zlí chlapci boli zneškodnení. Alebo, aby som použila tvoje obľúbené slová, boli zneutralizovaní. Vyzerá to tak, že Zázračné Dievča zachránilo deň, však?“

„Ako?“

„Je to dôležité?“ nebola som pripravená povedať mu, že som mala pomoc. „Vyhrali sme.“

Hlava mu padla späť na vankúš. „Doriti, toto je ponižujúce. A čo myslíš tým, že my?“ jeho pohľad prechádzal po izbe, kým nepristál na Jean-Lucovi, ktorý na neho zazeral, v jeho tmavých očiach vražda.

Ups.

Rome sa prudko posadil.

„On je dobrý,“ povedala som, položiac svoje dlane na jeho hruď. Väčšinu času. „A je to sakramentsky dobrý pomocník.“ Bez pochýb.

„Kto presne je „on“?“

Schválne som neodpovedala. Vypukla by hádka a na to sme nemali čas. Ale fakt to bolo otrasné načasovanie. Toto bolo prvýkrát, kedy boli tí dvaja spolu od toho „incidentu“ a my sme si nemohli zahrať hru ohromiť a predlžovať, dokým nebude urobené správne.

„Neviem, prečo si zahanbený kvôli zajatiu. Mňa si musel zachrániť tisíckrát.“

Nespúšťal svoje oči z môjho „pomocníka“. „Hej, ale ty si dievča. Ja som chlap.“

„Budem predstierať, že si to nepovedal.“

„Prečo? Je to pravda.“ Načiahol ruku a pohladil ma po líci. Vtisla som sa do jeho dotyku, zatvoriac oči. „Som rád, že si dievča.“

„Vy dvaja by ste možno chceli pokračovať v tomto opätovnom spojení neskôr,“ vybuchol odrazu Jean-Luc. Znel čertovsky nasrato. „Agenti sa tu ukážu každú chvíľu a ja tu nemôžem byť, keď sem prídu.“

Tí dvaja muži si vymenili pohľad, ako sa Rome postavil na nohy. Zakolísal sa, ale zostal vzpriamene stáť bez akejkoľvek pomoci. Aká tichá komunikácia medzi nimi prebehla, to som nevedela. Potom naraz povedali: „Poďme na to.“

Znova si vymenili pohľad, tentoraz prekvapený, než sme sa všetci pustili do pohybu.

Temná příchuť extáze - Kapitola 1

Upíří nevěsta - Kapitola 16

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 17

Upíří nevěsta - Kapitola 17

Pán Zuřivosti - Kapitola 11

Info

Nejtemnější vášeň - Kapitola 2/3

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 18

Black and Blue - Kapitola 16

Upíří nevěsta - Kapitola 18

***

Pán Zuřivosti - Kapitola 12

Temná příchuť extáze - Kapitola 2

Čarodějky z Mystérie a mrtví, kteří je milují - Kapitola 7

Upíří nevěsta - Kapitola 19

***

***

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 19

Pán Zuřivosti - Kapitola 13

Upíří nevěsta - Kapitola 20

Temná příchuť extáze - Kapitola 3

Black and Blue - Kapitola 17 1/2

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 20