Otrasená vzrušením, zastonala.
Zdvihol hlavu. „Nerobím to správne?"
Chvíľu jej trvalo, kým pochopila, o čom hovorí. „Ešte nikdy som to neskúšala." Ives sa ju pokúsil pobozkať, ale jeho dych bol odporný. Podarilo sa jej tej potupe vyhnúť, i keď ju to stálo zlomenú lícnu kosť.
„Ani ja," prišla prekvapujúca odpoveď.
„Na dedine sú aj ženy, ktoré už nie sú panny." A určite aj také, ktoré by sa ho pokúsili zviesť, tohto zmyselného, nebezpečného tvora, ktorý ju držal vo svojom lone.
„Páchnu strachom," zaznela nemilosrdná odpoveď, silnými prstami jej pevne zovrel čeľusť. „Skúsime to znovu."
Po druhýkrát to bolo rovnako šokujúce, ale nechcela, aby prestal. Takže sa odvážila jazykom dotknúť toho jeho. Zastonal, prstami jej pevnejšie zovrel čeľusť. „Znova." Olizol jej podnebie úst, jeho jazyk hladil ten jej úplne bez zábran a so sexuálnou intenzitou.
Topila sa v ňom, v búrke toho erotického dažďa po celom živote strávenom vo vyprahnutí. „Prestaň."
„Si si istá?" Rukou jej čeľusť natočil smerom k svojim ústam.
„Nie." Bolo to úžasné, jeho bozk, taký úžasný.
Keď si s rovnakou surovou energiou znovu nárokoval jej ústa, zachvela sa, ruky položila na jeho čierne brnenie, ktoré ju držalo od jeho kože. Teraz bolo teplé, takmer ako koža – a to jej vzrušenie ešte zvýšilo.
Prelomiac ten dôverný kontakt, schovala si tvár v ohybe jeho krku. Aj vtedy hrozilo, že ju to pohltí, jeho koža horúca, vôňa taká iná. Mužská. Zatlačila na pevnú hradbu jeho hrudníka, skĺzla mu z lona a v nevzhľadnej kope pristála na posteli, sukne vyhrnuté nad kolená.
Oči mal prilepené na odhalenej časti jej nôh.
Tvár jej zaliala horúčava, bojovala, aby tú tkaninu stiahla dolu. „To nesmieme."
„Prečo nie?" Veľká ruka jej zovrela členok a ťahala ju dopredu.
Pokúšala sa odtiahnuť späť. Držal ju pevne. „Micah, dosť."
Čas sa zastavil.
Nie, nie, nie, pomyslela si. Po toľkej tvrdej práci predsa nemohla urobiť takú obrovskú chybu. „Ja -"
„Micah," zamumlal, akoby to meno ochutnával. „Áno, môžeš ma tak volať."
S úľavou si vydýchla. Nebol to úplný súhlas s jeho identitou, ktorý raz musí prísť, ale aspoň ho neodmietol. „Mohol by si mi pustiť členok?"
Posunul prsty na jej koži, dosť na to, aby do jej tela vyslal ďalšiu triašku. „Chcem ďalší bozk."
„Nemôžeš jednoducho požiadať o bozk."
„Prečo nie?"
To ju zaskočilo. Na jeho otázku nemala odpoveď. Všetko, čo vedela o dvorení – bolo to, čo videla medzi dvoranmi – a bol to veľmi zložitý tanec. Nikto jej nikdy nevysvetlil čo to znamená, všetko sa odohrávalo nesmelými pohľadmi a jemnými dotykmi.
Vždy jej to pripadalo ako príšerne nepríjemná vec, ona, ktorá nemala žiadny ženský pôvab a nevedela vyčarovať hanblivý úsmev ani v jej najlepší deň. „Predpokladám," povedala, „že je lepšie byť priamy."
„Dobre." Jeho ruka na jej členku znova zaťahala.
Zovrela prikrývku, aby mu zabránila ťahať ju k sebe. „To, že si požiadal, ale neznamená, že s tým súhlasím!"
V tých nádherných a smrtiacich očiach sa objavili čierne úponky. „Ak sa ti to nepáči, tak mi to povedz. Pobozkám ťa inak."
Srdce sa jej v útlom tele roztiahlo, bol taký hriešny a divoký, že mala problém pochopiť jeho slová. „Neviem, či chcem byť bozkávaná!"
Zamračil sa a zosilnil svoje zovretie. „Prečo klameš, Liliana?"
Ach, milosť. „Pretože ma mätieš," vyhŕkla. „Bozkávanie je... Potrebujem čas, aby som si na tú myšlienku zvykla."Že ma chceš aj napriek tomu, že rozumieš kráse, aj keď tam vonku sú ženy, ktoré by si mohol mať vo svojej posteli.
Zaťahal ju za členok a ona spadla na chrbát. Zadýchaný sa nad ňu naklonil, dlane ukotvil po oboch stranách jej hlavy, bojovala s nutkaním roztiahnuť stehná a tým mu vytvoriť nádherne dôverné lôžko. „Urobím to," povedal tým miernym hlasom, ktorý tak efektívne mrazil ľudskú krv, „dám ti ho, aby si si do zajtra rána na tú myšlienku zvykla."
To ju rozochvelo, ale nie preto, že by jej v žilách tuhla krv. „Chcem čas až do ďalšieho rána." Skôr, ako sa s ním mohla začať dohadovať, vedela, že toto nie je cesta ako dostať od Micaha to, čo chce.
„Nie."
Zatvárila sa spurne.
„Zajtra podvečer." Jeho tón vravel, že je to konečná ponuka.
„A ak sa rozhodnem, že sa mi bozkávanie nepáči?" spýtala sa, pretože bol veľký a neodolateľný a nútil ju hodiť za hlavu všetok pud sebazáchovy.
Pomalé, také pomalé skrivenie jeho pier, jej skrútilo prsty na nohách. „Ach, ale tebe sa môj bozk páčil, Liliana. Cítil som, ako tvoj jazyk hladí ten môj."
„Micah!"
Naklonil hlavu nabok, úponky čiernej opäť odhalili jasnú zelenú. „To som tiež nemal hovoriť?"
„Áno."
„Som Pán Čierneho hradu. Môžem si hovoriť, čo chcem."
Nevedela, či má kričať, alebo sa smiať. „Nie si ani trošku civilizovaný, však?"
Vrhol po nej zvláštny pohľad, akoby mu položila obzvlášť hlúpu otázku. Ale na jej prekvapenie jej odpovedal: „Žijem v bráne do Priepasti."
„Áno, predpokladám, že civilizované správanie tu nie je práve najužitočnejšie." Ak nebude opatrná, zmení ju na rovnako divokú. Ale ak má byť úprimná, nebola si istá, či by jej to prekážalo.
***
Strážca Priepasti tej noci spal. Sníval. O zámku s vlajkami vlniacimi sa vo vetre. O zámku s oknami plnými zlatého svetla a ozývajúcej sa hudby, ktorý sa týčil nad nocou potemneným jazerom, kým ležal dolu v malom člne.
„Už je čas, Nicki?" spýtal sa muža so striebornými očami pretkávanými zlatom, ktorý sedel po jeho boku.
Opatrne odložil veslo tak, aby bez neho neuviazli uprostred jazera. Jeho brat zakýval hlavou a pohľadom sa vrátil dolu k Micahovi, naťahujúc svoje veľké, svalnaté telo na prikrývku, ktorú si požičali zo stajní. Bola pichľavá, ale aspoň mama na Micaha nebude kričať, že zničil jej mäkkú vlnenú prikrývku, ako naposledy.
„Teraz už je čas?" Triasol sa vzrušením.
Nicolai povedal: „Ešte nie."
Micahovi sa páčilo ležať tam s Nicolaiom po svojom boku. Nicolai bol najsilnejší, s najmocnejšou mágiou. Breena bola najkrajšia a Dayn prinášal tie najzaujímavejšie veci, aby mu ich ukázal. Micah, i keď bol najmenší zo všetkých, bol ten „najtvrdohlavejší", ako všetci vraveli. Páčilo sa mu byť tvrdohlavým. Hlavne, keď to nútilo matku zadržiavať dych, a potom vybuchnúť do smiechu. Toľko smiechu.
„Už je čas, teraz?"
Nicolai konečne povedal: „Áno. Pozri."
Keď prvá hviezda preťala oblohu, Micah zadržal dych. Po celý čas, čo hviezdy padali k zemi, neprehovoril, taký nadšený, že si zabudol niečo priať, až kým mu Nicolai nezašepkal: „Ponáhľaj sa, lebo to skončí."
Micah nechcel premeškať ani minútu mágie na nebi, ale zatvoril oči a prial si. Keď o tom premýšľal, bolo to čudné prianie, ale urobil to, kým hviezdy pretínali oblohu a kým vyšli z člna k útesom vedúcim hore do hradu, zabudol ho.
Ale keď Strážca Priepasti otvoril oči, spomenul si.
„Prial som si, aby sme sa všetci vrátili domov," povedala Liliane ďalší deň, zatiaľ čo niečo kuchtila v kuchyni. „Zbytočné prianie, nemyslíš?"
Liliana na neho prekvapene pozrela, pery sa jej už oddeľovali, akoby chcela niečo povedať, ale potom ich znovu stisla dokopy. Pery, ktoré chcel znova obhrýzať. Motajúc sa okolo stola, na ktorom vaľkala cesto, jej zozadu priložil ruky na boky. „Rozmýšľala si už o bozkávaní?"
„Micah!"
Odhrnul jej vlasy a zanoril jej nos do ohybu krku. Voňala po mydle, čo jej dal, múke a niečom sladkom. Rozhodol sa, že si chce na nej pochutnať a uhryzol ju.
Podskočila. „Micah, to si ma práve uhryzol?"
Uvažoval, či jej má odpovedať, alebo nie. Chutila naozaj dobre. Ešte jedno uhryznutie by si mohol ukradnúť neskôr. Bude lepšie, ak to nebude očakávať. „Nepovedala si mi, čo to tu robíš."
„Koláčiky," povedala, streliac po ňom podozrievavým pohľadom skôr, ako sa otočila späť k cestu. „Obvykle by som ich spravila s malinami, ale keďže z tých, čo si priniesol, už nezostalo, tak mi Jissa našla škatuľku hrozienok."
***
Bez ohľadu na predstieraný pokoj, si Liliana nebola istá, či sa čo i len raz nadýchla, až pokiaľ sa Micah nevydal okolo stola, aby zobral malé zelené ovocie. Keď si všimla niečo neuveriteľné. „Tvoje brnenie." Zmizlo mu z rúk, až po plecia.
„Hmm."
Jeho odpoveď ju prekvapila menej, ako fakt, že jeho pokožka je opálená, jeho svaly vyrysované pod kožou pobozkanou tou najteplejšou zlatou. „Nie vždy som mal všade brnenie."
Predpokladala, že to bolo kvôli otcovej pokrivenej mágii, ale čo ak bolo brnenie vytvorené silnou mágiou malého, vystrašeného chlapca vhodeného do prázdnoty bez toho, aby ho mal kto zachytiť?
„Kedy budú koláčiky hotové?"
Pozrela dolu, uvedomila si, že s prípravou skončila. „Onedlho."
Micah vykročil k peci, aby na nej otvoril dvierka, svaly na rukách sa mu pri žiare z nej zaleskli. Cítila, ako jej zovrelo lono, v ústach mala zrazu úplne sucho.
„Liliana." Ten hlboký, chrapľavý hlas. „Ešte nie je večer, takže ťa nemôžem pobozkať. Ale ty môžeš pobozkať mňa."
Zapýrila sa, vložila koláč do pece, sledovala, ako ju zatvára, túžiac oliznúť a pobozkať každú jednu odhalenú ruku. „Kde sú Jissa a Bard?" spýtala sa, mávajúc rukou, aby si ochladila tvár.
„Hrajú šach."
„Ach." Išla si naliať šálku čaju, ale ruka sa jej chvela tak veľmi, že vyliala. Odložila hrnček a povedala: „Choď preč. Keď si tu, nedokážem rozmýšľať." Teraz bol v jej srdci až príliš hlboko. Nechcela ho vziať späť do Eldenu, kde ho čakalo toľko zla.
Ale musí.
Ak to neurobí, Elden navždy padne.
A Micah by jej to nikdy neodpustil.
Potlačila trpký smiech. Nikdy by jej neodpustil, bez ohľadu na čokoľvek. Tie dotyky, tie bozky... boli ukradnuté. Dokonca aj keď to vedela, nedokázala sa zastaviť. Na tú trochu času, čo im zostáva, bude zlodejom.
Nie je to úplne sebecké, pokúšala sa presvedčiť samú seba, keď pocit viny vystrkoval svoju škaredú hlavu – začal strácať svoje brnenie. Všetky inštinkty jej vraveli, že brnenie sa musí úplne stratiť skôr, ako si spomenie na Elden. A ako náhle si spomenie, musí prebudovať svoje brnenie na ten najväčší boj svojho života. Ale čas... čas plynie tak rýchlo. Len kým znova úplne dorastie mesiac, tá konečná polnoc je už príliš blízko.
„Liliana."
Zvierajúc rukami okraj stola, povedala: „Tie koláče dobre voňajú."
„Ty tiež."
Uvoľnila ruky a vykročila k nemu, hľadiac mu do tváre. „Ja nie som krásna, Micah." Musela to povedať, pretože takéto slová sladkých klamstiev ju zraňovali. „Nemusíš mi takéto veci hovoriť."
Jeho mihalnice, husté a hodvábne a dlhé, zakryli tie úžasné oči, potom sa znova zdvihli. „Áno, si."
Tento tón jeho hlasu jej už bol dôverne známy. „Len preto, že to povieš, sa to nestane skutočnosťou!" Nohou dupla o zem ako mrzuté dieťa.
„Som Pán Čierneho hradu," pripomenul jej znovu s temnou aroganciou. „Moje slovo je zákon. Nezabudni premýšľať o našich bozkoch. Ešte pred západom slnka chcem znovu cítiť tvoju chuť."
Liliana ešte o niekoľko minút neskôr hľadela na zatvorené dvere, keď jej najmenší priateľ v tomto hrade plnom starej mágie a šepkajúcich duchov, preskočil cez nohu v ostrej pripomienke. „Tie koláčiky!" Schytila utierku, otvorila pec a vytiahla ho práve včas. „No," zamumlala, pozrela na pošklbávajúci ňufáčik zvedavej bytosti, ktorá teraz vyzerala celkom zdravo, „myslím, že teraz dostaneš jeden sám pre seba."
Prisahala by, že sa radostne zachichotal.
***
Micah nechal Liliane tentoraz výrazné strieborné šaty, vlákna odrážali každý záblesk svetla a znásobovali svoje zafarbenie. Bude vyzerať ako padajúca hviezda, pomyslel si, a on ju pobozká.
Telo sa mu pod brnením zahrialo a po prvýkrát ho tá váha dráždila. Každopádne ho nemôže zložiť, nie dnes večer. Vzduch zhustol ťažkou, neurčitou energiou, ktorá mu napovedala, že po neúrodnej pôde sa potulujú odsúdenci – musia byť zozbieraní skôr, ako niekomu uškodia.
„Vrátim sa dve hodiny po východe mesiaca," povedal Bardovi, keď odchádzal. „Povedz Liliane, nech na mňa čaká." Keď vyšiel do zamatovo tmavej noci, roztiahnuc krídla, aby ho vzniesli do vzduchu, myslel na jej bozky. Vidiecke ženy ho častokrát vábili, ale pod všetkou ich zvodnosťou bol záchvev strachu, hlad po tanci s nebezpečenstvom.
Netúžil pobozkať ženu, ktorá sa triasla od strachu. Liliana sa chvela, ale nie preto, že by sa bála. Pery sa mu skrivili. Nezáležalo na tom, že ešte nepobozkal iné ženy – vedel, že sa chvela, lebo sa jej to páčilo. Hlavne keď sa jazykom obtieral o ten jej. Chcel ju oliznúť-
Nával olejnatej energie. Zápach hniloby.
Opäť plne obrnený, i keď si nespomínal že by to urobil vedome, sa vydal prenasledovať dušu. Podľa zápachu to bol krvavý mág. Nie ako Liliana. Tento rozlial nevinnú krv a tá škvrna sa ho držala. Ten mág, s telom scvrknutým po smrti, s očami žiariacimi červenou, sa ho pokúšal polapiť ostrou silou. Nevšímal si to. Bol to starý trik. Ostrými hrotmi sa pokúsil preraziť brnenie a jednému sa to podarilo, spôsobiac mu malú spáleninu.
Použijúc silu z hlbín Priepasti, otočil hroty späť k svojmu tvorcovi. Čarodejník vykríkol, vysokým a prenikavým hlasom. Keď sa k nemu Micah dostal, našiel len fňukajúcu kopu, rozdrvenú, akoby prešiel veľkou ostrou sieťou.
„Priepasť ťa očakáva."
„Nie, nie."Čarodejníkov hlas bol slabší ako šepot, jeho mágia potlačená.
„Ako si zomrel?" Keďže bol blízko absolútnej smrti, jeho tieň vybledol.
„Bol som obetovaný." Teraz sa hlas takmer vytratil. „On hľadá svoj majetok."
Aby jeden temný čarodejník obetoval jedného z vlastných, musel potrebovať obrovské množstvo energie. „Kto?"
Ale čarodejník bol preč, vyblednutý do ničoty. Sklamaný myšlienkou, že stratil šancu zistiť takú dôležitú vec, strávil zvyšok nočných hodín v zúrivosti, nemilosrdne zbierajúc tých, čo boli určení Priepasti.
Zlo pretrvávalo všade. Na to si už zvykol, existoval pre to, aby toto územie čistil. Ale dnes večer bolo zlo temnejšie, silnejšie, zákernejšie. Niečo v ňom nariekalo, akoby smútok nad veľkou prehrou, v hrudi sa mu šírila panika.
Čas sa kráti.
Nevedel, čo to znamená, nevedel, čo musí urobiť. Ale mohol cítiť čas utekajúci stále vyšším tempom. Každým dňom, ktorý prešiel, každou plynulou hodinou sa temnota šírila, zanárala svoje korene ešte hlbšie.
Ponáhľaj sa, Micah.
Ponáhľal sa, letel tvrdo a rýchlo, ale nenašiel nič okrem tieňov, ktorých zlo ho zaplavovalo, robilo ho nečistým.