Liliana čakala na Micaha dlho. Keď sa vrátil, šiel rovno ku kobkám, jeho sila sa valila chodbami, ťažká a mocná. Zdalo sa, že mu trvalo večnosť vrátiť sa, ona zatiaľ rozprestrela stôl a zapálila sviečky.
Ruky sa jej triasli. „Prestaň, Liliana. Len sa ťa chystá pobozkať... možno trochu viac."
Dopadajúce kroky tvrdých čižiem na kameň. Buchnutie dverí. Otváranie tých do veľkej siene a teraz kroky viac bližšie. Užívajúc si spôsob, akým ju napĺňal, sa otočila od stola smerom k nemu. Ale nebol za ňou. Stál o niekoľko stôp ďalej, jeho telo uzavreté v čiernej, na prstoch sa mu leskli ostré hroty.
Žalúdok sa jej stiahol. „Čo sa deje?" Jeho tvár... ešte ho takto nikdy nevidela – tak uzavretého a vzdialeného a bez emócií.
„Lov bol dlhý. Potrebujem sa vykúpať." S tými chladnými slovami sa zvrtol na päte, opustil sieň, ktorú vyprázdnila od všetkých obyvateľov, vrátane duchov, čakajúc na túto noc.
Nevedela, čo urobila zle. Chvíľu tam len stála, stratená. Potom sa jej šaty v svetle sviec zatrblietali a ona takmer spadla pod vlnou poníženia. Zhasla sviečky, prikryla jedlo a vydala sa všetko odniesť do kuchyne. „Neopováž sa zlomiť," nariadila sama sebe, i keď ju v hrudi bolelo, srdce pukalo.
Takto to bude lepšie, vravela si, keď opúšťala kuchyňu a šla do svojej izby. Teraz bude schopná zamerať sa na svoje poslanie bez toho, aby bola zmätená divokými emóciami, ktoré ju dnes držali ako rukojemníka. Pán Čierneho hradu si už zvykol na svoje meno. Čoskoro si spomenie aj na titul.
Potom ho vezme domov, k zámku Elden, k rodine, ktorá ho očakáva. Jej otec musí zomrieť, a tak ho sama zabije, i keď sila na to potrebná bude vyžadovať ľudskú obeť. Napriek všetkým predstavám o vyhnanstve vždy poznala tú brutálnu pravdu: bude ju to stáť vlastný krk, ktorý podreže na vytvorenie smrtiaceho kúzla. Ale skôr, ako to urobí, obnoví pokrvnú líniu Eldenu, vráti mu srdce do zeme.
Možno potom dcéra Krvavého čarodejníka nepôjde do Priepasti, ale navždy nájde svoj pokoj. Neočakáva, že bude poslaná do Večnosti, na miesto, kde po smrti končí dobro. Iba dúfa v koniec svojej existencie. Alebo to tak bolo... skôr ako stretla Micaha. Predtým, ako ju pobozkal a prinútil cítiť sa viac nažive.
Strieborné šaty si pretiahla cez hlavu hneď, ako sa dostala do izby, starostlivo ich odložila do šatníka. Taký odev nebol pre niekoho ako Liliana. Pre ňu by bolo lepšie, keby stále nosila hnedé šaty, ako vždy. Odhrnúc si vlasy za uši, sa vydala vyzdvihnúť si svoje staré hrubé šaty, ale potom si uvedomila, že sú v práčovni. Mala už iba tie nádherne čokoládové šaty, ktoré jej dal Micah.
Už bez spodnej bielizne, nahá, skontrolovala dvere. Nemali zámku a nebola tu ani žiadna stolička, ktorú by zakliesnila pod kľučku, ale kto by chcel vstúpiť dnu? Bard zrejme už hodiny postával pred Jissinou izbou tak, ako každú noc, bez vedomia škriatka a Strážcu Priepasti, sa nemohol dočkať, aby bol od Liliany čo najďalej.
„Dosť," vybuchla, otrávená vlastnou sebaľútosťou. „Zajtra na neho zatlačím. A to tvrdo." Micah si na svoj osud musí spomenúť čoskoro, alebo to bolo všetko zbytočné.
***
Micah sa drhol a drhol, ale zlo sa ho stále držalo ako zhubná škvrna. Nemohol sa Liliany dotknúť, nemohol ju ním nakaziť. Sklamane a rozhnevane si vrazil ruky do vlasov, v prvom rade musí byť čistý!
Mágia sa cez neho prelievala, mágia druhu, ktorú nikdy doteraz neochutnal. Nie. To nebolo správne. Kedysi áno. Dávno, pradávno. Bola to jeho mágia – ale nie tá Čierneho hradu. Vychádzala z jeho vnútra, našepkávala mu z miesta, ktoré bolo rovnako živé... aj zomierajúce. Telo mu stuhlo, ale skôr, ako mohol nasledovať tú zlovestnú myšlienku až po jej korene, bolo to preč. A on bol čistý.
„Liliana." Teraz mohol ísť k nej. Veľký mesiac mu napovedal, že je už neskoro. Že už je skrútená v posteli a tvrdo spí.
Možno bude nahá.
Vyceril zuby v úsmeve a otvoril dvere.
Rýchlymi krokmi sa vydal na cestu k izbe, ktorú jej dal, nikto sa k nej nemôže dostať bez toho, aby neminul jeho vlastnú. Pod dverami sa neukázalo žiadne svetlo, ale zaváhal len na sekundu, príliš hladný znovu ju ochutnať, aby sa trápil tým, či ju zobudí. Napokon, veľmi dobre vedela, že nie je civilizovaný.
Izba bola zaliata mesačným svitom. Liliana ležala na bruchu, tvár na vankúši obrátená na stranu, s prikrývkou zhrnutou pod lopatkami. Plecia mala holé, zalialo ho teplo.
Skrútiac prsty do dlaní, potichu zatvoril dvere a jednoducho ju sledoval. Možno takto nemal vpadnúť do jej súkromia, ale nedokázal odolať, veď bola jeho rozprávačka. Uprene hľadiac dolu na jej telo, si prial, aby prikrývka zmizla... potom sa usmial, pretože nepotreboval použiť mágiu, aby sa to stalo.
Vydávajúc sa naprieč podlahou, šiel-
Stuhol, nikdy jej chrbát z blízka nevidel. Keď bola ukrytá v pariacom sa kúpeli, tie značky neboli také očividné, ani pri zaväzovaní tých červených šiat, ale teraz tu nebola žiadna prekážka, aby ich mohol vidieť jasne. Hnev v ňom zareval ako divoké zviera. Kto sa odvážil jej ublížiť? Kto? Rozzúrený stiahol prikrývku dolu, aby mohol vidieť, ako ďaleko jazvy siahajú.
Hrubé a biele a vystúpené, vedel, že boli spôsobené bičom.
Nielen jedným bičovaním. Muselo sa to stávať opakovane a brutálne, len tak mohol bič vytvoriť takýto vzor jaziev, ktorý sa jej ťahal až ku krivke drieku. Nestiahol prikrývku ešte nižšie, i keď zúrivosť ho nútila chcieť zistiť všetky poškodenia.
Triasol sa, nedôveroval si natoľko, aby sa k nej priblížil, preto sa odvrátil a civel na mesiac. Ale nemohol odísť z miestnosti, nemohol odísť bez odpovedí na svoje otázky. Hneď, ako bol schopný prehovoriť bez toho, aby kričal, sadol si na posteľ vedľa Lilianinho spiaceho tela. Zrazu sa pohla. Obozretne jej stuhli plecia, ruky na vankúši sa zovreli do pästí.
„Liliana."
„Čo tu robíš?" S trhnutím si vytiahla prikrývku, ktorú predtým stiahol dolu.
Jej pokus zhatil tým, že jej položil ruku dolu na chrbát. Keď stuhla, jemne jej po ňom posúval ruku, jeho hnev bol ako samostatná rozzúrená osobnosť, ale jeho potreba... Nenachádzal slová. Ešte nikdy necítil také divoké emócie. „Kto ti to urobil?"
Pri ľadovom tóne jeho hlasu sa stiahla. „Nikto."
„Povedz mi to." A on potom toho netvora zatiahne do Priepasti.
Chrbát jej zmeravel. „On nie je nikto. Rozumieš? Nikto."
Počul jej vlastný hnev, pulzujúca stuha pretekajúca bolesťou. „Nepovieš mi jeho meno."
„Nie." Zaváhala. „Až kým nebudem musieť."
Zamyslel sa. Mohol by na ňu zatlačiť, násilím – bol by toho schopný –, ale mal pocit, že by ju rozplakal. A jemu sa nepáčilo, keď Liliana plakala. Tak sa nadýchol, zhlboka nadýchol, a rozdrvil svoj hnev do malej, tesnej guľôčky, ktorú skryl hlboko v srdci. Bude vypustený, keď príde čas, keď sa dozvie meno muža, ktorý sa odvážil zraniť ženu, ktorá pod jeho dotykom napäto ležala.
Iba keď bola tá temná zúrivosť v ňom pevne potlačená, aby ju nezranila, zohol hlavu a pritlačil jej pery na rameno. Jej pokožka bola teplá, tam, kde ju nepretínali jazvy, hodvábne hladká.
„Čo to robíš?" Zaznela tichá, nesmelá otázka.
„Ochutnávam ťa." Nemal dobrý prístup, tak si ruky položil po oboch stranách jej hlavy a pery jej pritisol na krivku krku, olizujúc jej pokožku.
Tentoraz bolo jej trhnutie dostatočne silné, aby ho takmer hlavou zasiahla do brady.
„Opatrne," zamumlal, presunul sa na jej chrbát, rukou klesal ešte nižšie. „Neublíž mi."
„Ja-" Rozochvene sa nadýchla, telo sa jej pod jeho dotykom rozochvievalo. „Ublížim ti, ak ma okamžite nepustíš."
„Nebudem ťa držať pod sebou." Možno nepozná pravidlá civilizovaného správania, ale vedel, že žena, ktorá vydržala také bolestivé bičovanie, bude nerada obmedzovaná.
Ticho. Potom: „Ty vieš, že nemôžem vstať," zaznelo syčivé obvinenie.
Hlboko spokojný so situáciou, ju pobozkal na vrch chrbtice. Hmm... Pobozkal ďalší stavec, potom ďalší. „Prečo by si nemohla vstať?"
Zavrtela sa. Okúzlený tým pohybom uvažoval o tom, že ruku presunie nižšie, hľadiac a stískajúc tie bujné krivky – ale to by mohla Lilianu prepadnúť panika.
„Micah."
„Áno?" Pokračoval v bozkávaní dolu po chrbtici.
„Ja som nahá," vyhŕkla konečne. „Keby si odišiel, môžem sa obliecť a potom-"
„Prečo by som to mal chcieť?" spýtal sa v nefalšovanom zmätku. „Vyzeráš dobre aj v strieborných šatách, ale viac sa páčiš nahá a horúca."
Tá horúčava pod špičkami jeho prstov, prial si, aby mohol zapáliť lampu a mohol si poriadne prezrieť celé jej telo. Ale pretože nemôže, doprial si predstavu, ako by jej prsia vyzerali zaliate rumencom. Na čo jeho telo oťaželo a stvrdlo spôsobom, ktorý by sa dal považovať za mučenie.
Ak to tak je, tak ho chce viac.
„Ty-" Keď ju prstami pohladil po krivke drieku a prebehol po rebrách, zachvela sa. „Nechcel si sa ku mne priblížiť, pamätáš?"
Prestal, zamračene sa rozhodol, že potrebuje byť v lepšej pozícii. Mlčky skopol topánky a keď sa natiahol k nej na posteľ, zalapala po dychu, pritiahol si ju k sebe a sám sa oprel o jeden lakeť. „Len preto, že som bol špinavý." Rukou sa vrátil na jej chrbát a skĺzol o zlomok nižšie.
Dlho, predlho bolo ticho. Nasledovalo: „Špinavý?"
„Vonku bolo vo vzduchu veľa špiny, ale nebudeme o tom hovoriť, keď sa chceme bozkávať."
Liliana nevedela, na ktoré jeho vyhlásenie má namietať skôr. Nakoniec sa rozhodla pre to najmenej mätúce. „Nemôžeš očakávať, že budem vítať tvoje bozky, keď si na mňa potom, čo si vstúpil, vrčal."
Prestal s vytváraním tých šialene pomalých kruhov na jej chrbte. „Nevrčal som."
Nemohla to viac vydržať. Vytiahla si hore prikrývku, posunula sa a pretočila na chrbát, trošku prekvapená, že ju nezastavil. Ale v ďalšom okamihu bola jeho ruka na jej brušku – tentoraz na vrchu prikrývky. Vďakabohu, pretože drsná koža jeho ruky-
Oči sa jej rozšírili. „Tvoje brnenie je preč."Celé. A zatiaľ čo mohla vidieť nohavice z čiernej látky, nemal na sebe košeľu.
„Samozrejme. Potreboval som sa okúpať."
„Ale-"
Pohol sa, svalnaté stehná vtlačil medzi jej vlastné, aj keď zvyšok tela nad ňou nadľahčoval na rukách. „Nechcem sa rozprávať o ničom inom ako o bozkávaní, Liliana."
„Ty... ja..." Zadržala jazyk za zubami skôr, ako začne bľabotať, a pokúsila sa znovu dýchať.
Micah prešiel prstami dolu po jej tvári, našiel prameň vlasov a zaťahal zaň. „Tvoje vlasy sú kučeravé. Páči sa mi to." Obtočil si kader okolo prsta a zdvihol si ju k perám. „Jemné. Voňajú ako tá Jissina vodička."
„Ty si to ukradol Jisse?"
Spustil prameň, znovu zdvihol ďalší a pošúchal ho medzi prstami. „Požičal."
Bolo nemožné premýšľať keď bol tak blízko. Jeho ramená jej blokovali okolitý svet, svalnaté hrubé stehná a niečo tvrdé ju intímne poštuchávali do horúčavy medzi jej nohami. Vždy, keď sa nadýchla, nasala aj vôňu jeho tela, až pokiaľ sa necítila, akoby ho mala v sebe.
„Micah?" Chcelo to všetku jej odvahu, aby prehovorila.
„Áno?"
Srdce jej udieralo o rebrá, keď povedala: „Budeme si ešte bližšie?"
S neskrývaným záujmom v tvári sklonil hlavu, až pokiaľ ju vlasmi nepohladil po čele, jeho telo ťažké a silné. Cítila, ako pod ním stráca rozum, nadvihla hlavu a pritlačila mu pery na čeľusť.
Tá divoká chuť, pocit drsného strniska na jeho tvári, zvuk jeho dychu tak blízko, ju ohromovali. Odtiahla hlavu späť na vankúš, len na neho hľadela, zvedavá, čo urobí. Pritlačil sa na ňu ešte viac, pery jej pritisol na uško. „Znova."
Pri tej tichej žiadosti v jeho hlase sa zachvela, odvážila sa mu ovinúť ruky okolo nahých ramien a dala mu to, čo chcel. Keď zostával nehybný, stisla ho tuhšie, posievajúc mu bradu bozkami, s prsiami pritisnutými k jeho hrudi, keď sa jej nosom zaryl do krku, s tou tenkou prikrývkou ako jedinou bariérou medzi nimi.
Bolo to také opojné a trošku desivé a dych berúce, že nedokázala premýšľať. Hladila ho po ramenách, znovu ochutnávala. A chutil tak dobre.
S otvorenými ústami na jej hrdle ju začal sať.
„Micah."
„Si taká hebká, Lily." Olizoval ju, horúco a vlhko. Rozpúšťala sa.
Nazval ju Lily. Ešte nikdy ju nikto nenazval takou zdrobneninou. Bolo takmer zázračné zažiť to aspoň raz.
Potom ju uhryzol.
Jej telo sebou myklo. „Nevieš, kedy máš používať zuby?"
Zdvihol hlavu, dychtivý byť s ňou v posteli. „Nie."
„No..."
„Mám to urobiť znovu?"
„Áno." V hriešnom pozvaní mu ruku vo vlasoch zovrela v päsť, prsty na nohách sa jej skrútili.
Usmievajúc sa tým hriešnym druhom úsmevu a s temnou ukážkou jeho sily, jej dal ďalšie ostré uhryznutie, potom to miesto cical predtým, ako zdvihol hlavu. „Budem ťa hrýzť aj na iné miesta. Toto najmäkšie miesto-" bokmi do nej narazil, keď zmenil polohu, pritlačil ju pevne na seba, „- si vychutnám."
V tom momente jej myseľ akoby pohltila hmla.