Liliane ešte o hodinu neskôr zvonilo v ušiach. „Už si niekedy niečo takéto videla?" spýtala sa Jissy, keď sedeli v kamennej záhrade a lúpali orechy, jednoducho preto, že chceli byť na slnku. Pri tej spomienke Liliane na rukách nabehli zimomriavky.
Jissa jej so zatskaním prešla po koži. „Vždy tu boli. Duchovia. Vždy." Po utešujúcom potľapkaní ruku odtiahla. „Ale nikdy som ich nevidela urobiť to, čo teraz, nikdy."
„Ich sila bola iná." Chutila po smrti, ale bola čistá spôsobom, akým mágia jej otca nikdy nebude. „Jissa," prehovorila, stále mysliac na smrť, „vyvoláva v tebe myšlienka na územie mimo Priepasť strach?"
Jissa na ňu zvedavo pozrela. „Prečo by mala? Tu som šťastná. Ale chcela by som to vidieť, áno, chcela."
„Áno." Ale jej milá priateľka zostala uväznená v tejto ríši kvôli tomu, čo jej urobil Krvavý čarodejník, keď ju zabil a ukradol jej životnú silu. „Jissa... je mi to ľúto."
„Prečo?"
„Jedného dňa sa to dozvieš." Do tej doby si Liliana ukradne trochu viac času s prvou skutočnou priateľkou, akú nikdy nemala. „Tu." Podala škriatkovi zábavne tvarovaný orech. „Vyzerá ako zvyšok hradných obyvateľov."
Druhá žena sa zasmiala, ale ten sladký smiech bol prehlušený revom prudkého hnevu, ktorý vychádzal zvnútra hradu. Liliana položila kôš plný orechových škrupín na zem a vstala. „Micah."
„Liliana, nie!"
Ale ona nepočúvala, strmhlav sa rozbehla k domu. Obrovské ruky sa okolo nej ovinuli skôr, ako sa dostala cez prah. Bardove oči pretekali smútkom, zakýval hlavou, pomaly, tak pomaly.
„Nechaj ma ísť." Prinútila sa znieť pokojne, i keď sa jej v žilách búrila krv. „Prosím, Bard, nechaj ma ísť."
„Liliana," ozval sa zadychčaný Jissyn hlas. „Nesmieš, nie, nie. Je netvor, hrozný netvor, keď ho premôže prekliatie."
Liliana s trhnutím otočila hlavu smerom k škriatkovi. „Ja tiež, Jissa." Ona bola tým najhorším netvorom zo všetkých. „Povedz Bardovi, aby ma pustil."
„Ja -" Tá malá žena jej zovrela plecia. „Nie, budeme ťa chrániť."
„Potom mi je to znova ľúto, priateľka moja." Liliana si tvrdo zahryzla do spodnej pery a nasala do úst krv. Prevalila sa ňou sila, po toľkých dňoch bez prebudenia vibrujúca a mocná.
Vyšľahla z nej von, uvoľnila Bardovo zovretie, načo zakolísal. Bola preč skôr, ako mohol znovu nadobudnúť oporu, Jissyn plač sa jej ozýval v ušiach. Priraziac za sebou dvere, stiahla dolu podperu, aby ich zablokovala. Bardovo telo do nich v nasledujúcej chvíli narazilo, otriasli sa.
S nádejou že Jissa Barda v jeho pokusoch nasledovať ju, zastaví – si Liliana povzdychla. „Kadiaľ?" Srdce jej v hrudi búšilo, až pokiaľ si nebola istá, že začula šepot duchov.
Od stien sa odrazil ďalší rev.
Ten divoký rev jej svojou silou narazil do chrbta, na čo sa zvrtla a vyrazila smerom za tým zvukom tak rýchlo, ako jej nohy stačili. Krvácanie z rany už začalo spomaľovať, takže sa musí do veľkej siene dostať čo najskôr.
Veľká sieň bola chaosom črepov.
Liliana nemohla tomu masakru uveriť – masívny jedálenský stôl na boku, jeho stredom viedla obrovská trhlina, zatiaľ čo väčšina stoličiek už nebola nič iné, ako hromada zubatého dreva na podkúrenie. Opatrne okolo nich vykročila, mala obuté len mäkké zelené črievičky a hľadala páchateľa tejto devastácie.
„Micah?" Prekračujúc prevrátenú stoličku takmer stúpila na rozbité črepy veľkej amfory. Vtedy si všimla škrabance hlboko v stene.
Boli ich tam desiatky, všetky z nich – veľké i malé – boli v pevnom kameni vyryté dobré tri palce hlboko. A boli zoradené v dvoch upravených radoch... ako by boli vytvorené útokom z nejakého obrovského katapultu. Srdce mala teraz až v hrdle, ale neodíde, nenechá ho v tom samého. „Micah?"
Zavrčanie.
Niečo jej preletelo okolo hlavy, potkla sa a spadla na hranu stoličky, ktorá ešte akoby zázrakom stála. Len jej zovretie jej zabránilo, aby neskončila na podlahe, na čakajúcich črepinách. Spevniac svoje zovretie prehľadávala miestnosť. Záclony z obrovských okien boli strhnuté, gobelíny na stenách rozpárané a nábytok zničený. Nie je tu miesto, kde by sa dalo skryť.
Ozvalo sa hlboké zavrčanie, ako u zvieraťa pripraveného zaútočiť.
Pre zmilovanie.
Ťažko prehĺtajúc sa Liliana odvážila pozrieť na miesto, na ktoré nemala. Na strop.
Krčil sa pri jednom masívnom tráme, veľké chlpaté zviera na štyroch nohách, jeho pazúry dlhšie ako dýky zavesené na stene. S každým nádychom sa pohli, jeho oči uprené na nej. A tie oči boli vražedne červené, bez akejkoľvek inteligencie alebo citu.
Toto, pochopila s výkrikom poznania, bolo skutočné kúzlo jej otca, ktoré tej noci vrhol na Elden. Chytilo sa Micaha, ovinulo ho vláknami tej najtemnejšej mágie.
Ako by sa mohol princ vrátiť, ak by viac nebol mužom?
Mala by ujsť. Ale nohy akoby jej vrástli do čiernej skaly hradu. Vedela, že ten pocit je smiešny, ale nesmie byť sám. Teraz Micaha nesmie opustiť, veď k tomu byť obludou ho prinútil jej otec.
„Ahoj," povedala, ukrývajúc si roztrasené ruky za chrbtom. „Prečo si tam hore?"
Ten obrovský tvor naklonil hlavu, v očiach mu vírila smrť, jeho pazúry sa pohli a zarezali sa do tvrdého dreva. Triesky sa vzniesli na podlahu, ujasniac jej, že boli ostrejšie ako akákoľvek zbraň. Hrdlo jej zovrel strach; on zavrčal, nízko a hlboko.
Predátor cíti pach strachu, lačnie po ňom.
Narovnala chrbát, zhlboka sa nadýchla a siahla po mágii vo svojom vnútri, v ústach stále cítila náznak kovovej chuti. Telo jej zaplavila sila, pretekala každou jej bunkou, až kým už nebola len jednoduchá Liliana so škaredou tvárou s divokými a tvrdými vlasmi. Bola krvavou čarodejnicou, ktorá pozná svoju silu. „Poď dolu," požiadala. „Chcem si ťa obzrieť."
Len na ňu hľadel.
„Chceš, aby som ťa obdivovala, nie?" povedala s úsmevom. „Si divoké stvorenie."
Začal si vykračovať po drevenom tráme, tento netvor bol rovnako nafúkaný ako Micah. Ale bola ohromená pôvabom tých uzlovitých svalov, tých zarastených pliec príliš veľkých pre zvyšok tela. Ale pohyb, ktorý urobil, s takou energiou, ktorá jej napovedala, že by ju mohol rozdrviť už len myšlienkou. Teraz tú silu použil na výskok do vzduchu a svoje pazúry zanoril do steny. Vykročil dolu po stene akoby kráčal po podlahe, používajúc svoje pazúry zarezávajúce sa do steny, ústa sa mu lenivo otvorili, aby mohla obdivovať rady zubov žiariacich v ebenovom tieni hradu všade navôkol. Každý zub končil smrtiaco ostrým hrotom – tak isto, ako ostne na jeho chrbte.
„Si silný," povedala, využívajúc svoju mágiu, aby jej slová naplnila intenzitou. „A taký veľmi veľký," vykĺzlo z nej sebaisto. Tento tvor, v ktorom sa skrýva Micah, bol vyšší ako ona, i keď bol prikrčený na všetkých štyroch, každá z jeho láb bola taká obrovská, že by ju bol schopný zabiť jediným úderom.
Zavrčal, ale neskočil jej po krku.
Potlačiac nervozitu, povedala: „Nechaj ma, nech ťa môžem obdivovať." Znova, s vábením v slovách, hodvábnym a zvodným – krvavá čarodejnica bojovala krvavou mágiou.
To vírenie červených očí sledovalo každý jej pohyb, zatiaľ čo ona jednu ruku položila na jeho hrivu. „Je mäkšia ako moje vlasy," zamrmlala skôr, ako sa dokázala zastaviť. „Žiarlim."
Ozvalo sa zlostné vrčanie, ktoré ale znelo skôr ako smiech. To ju prinútilo usmiať sa, zachichotala sa do jeho hrivy, zatiaľ čo mu ňou prechádzala prstami. „Sú také nádherné," povedala obdivne aj napriek svojmu strachu, pretože bol tvor, ktorý vyžadoval rešpekt. „Aj keď si prajem aby si si sadol – bolo by jednoduchšie hladiť ťa."
Vyceril na ňu zuby, aristokrat, ktorým je, nemá rád príkazy.
Zrazu sklonila hlavu, pochopila, že akýkoľvek vzdor povedie len k tomu, že príde o hlavu. „Prosím, pán môj. Som len malá bytosť."
Nízky vrčivý zvuk so sebou priniesol aj závan vzduchu, ale napokon sa zohol, jeho masívna hlava v úrovni jej brucha. „Ďakujem ti." Znova ho začala hladiť. „Si silný, skutočne, zlomil si stôl."
Otočiac hlavu s veľmi veľkou čeľusťou pozrel na miesto, kde bol rozštiepený stôl.
„Áno," povedala, zvádzajúc ho úponkami presviedčania. Micah, ako muž, by sa do ich už chytil. Micah, ako prekliate zviera nemohol rozumieť subtílnosti jej mágie. „Nemal by si si po toľkej námahe oddýchnuť? Každý veľký bojovník musí odpočívať."
Naklonil hlavu a zadíval sa na ňu krvavými očami. To ju trochu vystrašilo, ale bolo v nich niečo... „Poviem ti príbeh," zašepkala, „o troch princoch a princeznej, ktorí kedysi vyvolali jednorožca."
Zviera sa posunulo a zložilo si hlavu na svalnaté ruky.
„A tak sa dediči," povedala, pokračujúc v príbehu od miesta, na ktorom prestala v ten deň v kúpeli, vedela, že Micah v tom zvierati bol, „dostali k Skalnatému kruhu. Hádali sa o najlepšom zaklínadle, keď Breena vytiahla starú knihu, ktorú vzala z knižnice ešte predtým, ako sa vydali na toto dobrodružstvo – keď sa jej vysmiali, zamrmlala, že jej bratia zrejme vnútrajšok toho miesta nikdy nevideli."
Ozval sa hlboký, rachotivý zvuk. Súhlas, možno.
„Tá kniha bola veľmi stará, písaná takmer zabudnutým písmom. Neskôr vyšlo najavo, že sa ju veľa čarodejníkov pokúšalo rozlúštiť, ale zlyhali. Väčšina verila, že to je len chiméra."
Nastražil uši.
„Ako vieš, pán môj," zamrmlala, hladiac ho po chrbte – bola opatrná, aby sa vyhla ostňom, ktoré mu vychádzali z kože, „chiméra je mýtické zviera. To neexistuje, až na vlastnú predstavivosť. Takže čarodejníci hovoria kúzla, aj keď neveria že sa podaria, ale ľudia trvajú na neustálom skúšaní." Vždy sa jej páčila táto malá výstrednosť. „A táto chiméra prežila celé stáročia."
Oči zvieraťa sa zatvorili, ale jeho veľké čierne uši zostávali v pozore.
„Vyžadovalo to určitú úroveň vrodenej mágie a jednoduché kúzlo," pokračovala. „Nicolai, najstarší a najmúdrejší, sa o to pokúsil prvý – bez úspechu."
Ozvalo sa odfrknutie, ktoré mohlo byť pokojne aj chrápanie.
Stíchla a on otvoril jedno oko, bol hore a počúval. „Breena bola ďalšia, mysleli si, že jednorožec uprednostní ženu. Nič. Nakoniec sa o to pokúsil Dayn, bol si istý, že jeho brat a sestra to robili nesprávne. Nič. Vtedy o šancu požiadal Micah.
„Usmievali sa na neho tým spôsobom starších súrodencov, ktorí sa na milovanom mladšom bratovi zabávali. Napokon, bol taký malý, že by ani nevedel poriadne tie strany prečítať, tak ako by mohol vyvolať jednorožca? Trvalo mu dlho, kým dokázal zaklínadlo nahlas prečítať do konca, ale keďže mal srdcia súrodencov už dávno podmanené, tak ho nezastavili, ani ho nesúrili."
Od zvieraťa neprichádzal žiadny zvuk, ale vedela, že počúva každé jej slovo.
Sadla si pred neho, keď chcela pokračovať, tie masívne svalnaté predlaktia sa otvorili a pritiahli ju k sebe. Namiesto strachu cítila len teplo, takže si položila hlavu na jeho krk a započúvala sa do tlkotu jeho veľkého srdca. „Vo chvíli, keď Micah zaklínadlo ukončil, zjavil sa výbuch svetla taký jasný, že si na chvíľu mysleli, že oslepli.
„Ale keď sa iskrenie vytratilo, zistili, že stoja pred veľkolepým jednorožcom, ktorý medzi nimi zmätene podupkával, starodávna bytosť medzi pochabou mládežou." Spomenula si na Nicolaia, ktorého volali Temný zvodca, takže zaradiť ho medzi mládež bolo na smiech.
„Vidíš, na vyvolanie jednorožca si musel mať to najčistejšie srdce. Všetky deti sa tak narodia, ale každým dňom, ako rastieme, získavame aj trochu tieňov. Nie každý tieň je zlý. Silný muž potrebuje svoje tiene. Toho dňa bol Micah ešte taký, ako sa narodil. A tak len hlas Micaha mohol doznieť až do ríše jednorožca," povedala, oči sa jej so zachvením privreli.
Micah sníval o pôvabných a vznešených jednorožcoch a hlbokom mužskom smiechu. Nikdy nemal rodinu, ale v tomto sne naháňal dvoch vysokých mužov – rehotali sa, keď spadol, ale bol tvrdohlavý, bojoval a vždy vstal. Potom tam bol jeden z tých mužov, ťahá ho hore a oprašuje ho. Všetok hnev sa mu z mysle vytratil, keď bežal po piesku v stopách svojich veľkých bratov.
Nicolai sa predtým skryl dolu pod dunami.
Micah s ním chcel pretekať, ale hruď ho bolela a zostal len lapať po dychu. Ale nezostal pozadu. To nikdy. Potiahnuc ho za ruku, Dayn mu kývol smerom dozadu. Smiali sa, keď sa dostali na pláž, aby našli Nicolaia, naháňajúceho jedného útočného červeného kraba, voda im teplo olizovala nohy. Bol to pekný deň.
Tá myšlienka v ňom pretrvávala, aj keď sa prebúdzal, keď si začal uvedomovať, že leží na studenej podlahe veľkej siene Čierneho hradu. Bol nahý a to mu napovedalo, čo sa stalo skôr, ako zahliadol rozbitý stôl a rozštiepané stoličky.
Ale nebola to tá najzaujímavejšia vec.
Nebol sám.
Predtým bol vždy sám. Služobníctvo sa roztrúsilo už pri prvom náznaku kliatby, zatiaľ čo Bard a Jissa mali prísne inštrukcie zatarasiť dvere a držať sa ďalej, až kým znovu nebude človekom. Ale dnes sa zobudil pritúlený k ženskému telu, ktoré malo to najzaujímavejšie zaoblenie. Hlavne dolu, kde sa jej zadok tak pekne túlil na jeho tvrdosť.
Pritlačil sa na ňu, cítil sa pri tom tak dobre. Keď len niečo zamrmlala, ale neodtiahla sa, usmial sa a roztiahol prsty na jej brušku, držiac ju, kým stehnom kĺzal po hodvábnej koži medzi jej nohy, vyťahujúc zároveň šaty vyššie. Lepšie by bolo, pomyslel si, keby bola nahá, ale kamenná podlaha bola studená. Lilianu by to nepotešilo.
Jej meno sa mu ozývalo v mysli, signál, že už nebol stratený. „Lily," povedal, zatriasol ňou. „Lily, zobuď sa."
„Hmm." Ten chrapľavý zvuk ho potešil, vzrušil. „Micah?" Pokúsila sa otočiť na chrbát, ale zastavil ju svojim objatím. „Micah."Tentoraz jej tón podfarbil šok, zovrela stehná aj s tým jeho medzi nimi.
Pobozkal ju na krk, voľnú ruku presunul na jej prsník. „Si taká mäkučká, Lily. Som zvedavý, ako by som to cítil, keby som sa položil na teba."
Jej koža sa pod jeho perami rozpaľovala, rukou zovrela zápästie na ruke držiacej jej prsník. „Musíme vstať. Niekto by mohol prísť."
Ignorujúc tú chrapľavú požiadavku jej cez látku zelených šiat prešiel palcom po bradavke. Pokúšala sa odtiahnuť. Hlboko jej zavrčal do hrdla, držal ju pevne. „Moja."
„Už nie si zviera, Micah." Rukou ho zaťahala za zápästie. „Nepokúšaj sa ma oklamať."
Zasmial sa, znovu jej brnkal palcom po bradavke. „Takto sa mi páčiš, Lily. Cítim tvoju vlhkosť na mojom stehne." Zatlačil na ňu stehnom tvrdšie. „Zbiehajú sa mi sliny – myslím, že ťa tam chcem ochutnať."