Liliana sa nedokázala Jisse pozrieť do očí, keď poobede začali upratovať veľkú sieň. Stále cítila teplo Micahovho dychu na svojom najintímnejšom miestečku, otrasená mokrosťou jeho semena na stehnách, divokým zovretím jeho rúk na zadku. Označil si ju, urobil tak tesne pred koncom, ale inak ako jazvami na chrbte, Liliana to objavila krútiac sa pred zrkadlom, skúmala tieto hriešne odtlačky na svojom tele.
Počas nasledujúcich dní zmiznú, ale do tej doby to boli znaky nielen jej vlastného potešenia, ale aj Micahovho. Bude to bolieť, hrozne bolieť, keď mu povie o svojom pôvode, ale nič a nikto jej nemôže ukradnúť túto pravdu – že to ona ho preniesla cez okraj túžby, naplnila jeho potreby.
„Liliana," ozvala sa Jissa a podľa tónu jej hlasu sa pokúšala zaujať Lilianinu pozornosť už nejakú tú chvíľu.
„Prepáč." S bolesťou v srdci, zapletená do spomienok na jej najkrajší hriech. „Zamyslela som sa."
Ale Jissa sa neusmiala, ani nenadávala. „Nebol sám sebou," povedala. „Nie, ach, nie, keď si ho podmaní kliatba. Nesmieš ho obviňovať."Úzkosť v každom slove, v tých tmavých očiach. „Ach, prosím, ne-"
"Neublížil mi," podarilo sa Liliane zo seba dostať, keď sa jej priateľka zastavila, aby sa nadýchla. „Neurobil to, Jissa. Prosím, ver mi."
„Je taký hrôzostrašný, veľký a divoký a desivý."
„Áno," súhlasila Liliana, odkladajúc rozbité nádoby na prasknutý, ale ešte použiteľný, stôl. „Ale vo vnútri je stále Pán Čierneho hradu." Jej otec sa pokúšal pokrútiť Micahovu dušu, ale uspel len u fyzického tela. „Láskavosť a trocha zaliečania pomôžu, ak sa niekedy ocitneš sama zo zvieraťom."
Jissine oči boli obrovské. „Ach, nie, nikdy. Ja nie. Ja nie som odvážna ako ty."
Liliana si spomenula, ako sa krčila pod otcovým bičom, ako tam ležala slabá a vyhladovaná v jeho špinavej kobke; vedela, že nebola odvážna. Ale Jisse to nepovedala. Miesto toho zdvihla odlomenú nohu stoličky a spýtala sa: „Kde je pán teraz?" Nikde ho nevidela, keď sa vrátila hore, aby upratala – a teraz si už obliekla aj suchú spodnú bielizeň.
„Prišli sem starší z dediny. Zase tam majú problémy s Trpkáčmi." Keď na ňu Liliana zmätene vzhliadla, povedala: „Majú mnoho rúk a nôh, áno, sú pokrytí čiernou, takou čiernou kožušinou. Malé bytosti a tak veľa starostí. Samé problémy."
„Sú to bytosti Priepasti?"
Jissa zatriasla hlavou. „Ach, nie, jednoducho sú priťahované k Čiernemu hradu. Domov, kedysi dávno to bol ich domov. Ale majú radi ryžu a zemiaky, ts, ts. Kradnú ryžu a zemiaky."
Liliana sa smiala pri pomyslení na týchto „Trpkáčov" napchávajúcich sa cestou zemiakmi. „Čo s nimi Micah urobí?"
„Privedie ich naspäť domov," ozval sa dôverne známy mužský hlas od dverí.
Otočila sa a uvidela tam stáť Micaha, znova v plnej zbroji – a obklopeného malými chlpatými bytosťami, ktoré rečnili tými najzvláštnejšie znejúcimi zvukmi. Predtým, ako mohla povedať čo i len slovo, si Jissa založila ruky v bok. „Nie, nie! Škodcovia! Žiadny škodcovia v mojej kuchyni!" vyhlásil škriatok v nečakanej ukážke podráždenosti.
„Sľúbili, že sa budú správať slušne." Micah sa usmial, pomaly a chlácholivo, a Liliana videla, ako Jissa mäkne. „Budú tu len chvíľu. Niečo ich vystrašilo a tak sa prišli ukryť, až pokiaľ hrozba nezmizne."
Liliana pocítila pri srdci mrazenie. „Čo ich vystrašilo?"
„Zlá mágia," povedal Micah. „Tieto bytosti boli stvorené na to, aby vnímali zlú mágiu a pohltili ju. Ale sú veľmi malí a dokážu pohltiť len trochu zlej mágie."
A mágia Krvavého čarodejníka, pomyslela si Liliana, je obrovská a stále narastá. To bol konečný znak toho, že už viac nemôže čakať – zajtra povie Micahovi pravdu, dúfala, že si spomenie... dúfala, že ju nebude nenávidieť.
***
Tej noci, zatiaľ čo Micah bol na love duší určených Priepasti, Liliana snívala o obrovských pavúkoch veľkých ako konský záprah. Ich oči horeli nenávistnou červenou, až sa na nich nemohla dívať bez krvavých sĺz stekajúcich jej po lícach. A predsa sa nemohla odvrátiť, ich nohy boli lemované ostrými hrotmi, ich tlamy so zubami ostrými ako britvy.
Potom spadla a oni boli na nej, rezali a trhali.
Bol to jej vlastný krik, ktorý ju vytrhol z nočnej mory.
Sedela v obrovskej čiernej posteli v izbe, ktorá patrila Pánovi Čierneho hradu, jeho košeľa – tá čo si požičala z jeho skrine, i keď jej nakázal, aby spala nahá – prilepená k jej spotenej koži. Zahryzla si do líca, vytvoriac tak dosť mágie, aby na dlani vytvorila guľu svetla. Tá vyplávala k stropu a všetko sa kúpalo v jej mäkkej žiare. V kútoch neboli žiadne pavúky, alebo ak aj boli, tak tí tvorovia boli príliš plachí, aby si kvôli nim musela robiť starosti.
Ale nebol to ten hmyz, čo ju znepokojoval. „Prichádzajú," povedala myške, ktorá ju sledovala z parapetu, mávala chvostom, akoby to tiež cítila. „Pavúčí prisluhovači prichádzajú."
***
Micah sa tejto noci vrátil do hradu s mnohými tieňmi, všetky z nich plné zla, ktoré akoby ho zalievalo. Nepôjde za Lilianou až kým zo seba nezmyje ich pach, ale ak nájde posteľ prázdnu, spokojný nebude – i keď lov bol dlhý a brieždenie sa dotýkalo oblohy v jasnej kaskáde farieb. „Kde je?" zamrmlal k myši, ktorá mala to šťastie spať stočená na nočnom stolíku pri hodinách s jednorožcom, ktoré včera večer ukázal Lily.
Myš zapišťala, v sekunde stála na zadných labkách, zoskočila dolu a zmizla pod posteľou. Nechávajúc to stvorenie tak, keďže bolo obyvateľom Čierneho hradu, i keď jeho mágia bola veľmi, veľmi slabá, sa Micah vydal smerom do kuchyne. Jissa vyskočila hneď, ako ho uvidela, potom mu zahrozila drevenou lyžicou. „Pozri sa! Pozri sa na to!"
Zmätený náhlou agresiou u tohto sladkého a bojazlivého škriatka, ju obišiel aby videl, čo ju tak podráždilo. Okolo jej nôh sa čerilo more chlpatej černoty. Trpkáči. Micah sa zamračil. „Sľúbili ste, že sa budete správať slušne."
Ozvala sa štebotavá, zvláštna odpoveď.
„Ach." Zdvihnúc hlavu k Jisse, povedal: „Zjedli ti nejaké zemiaky či ryžu?"
Jissa sa zamračila, odložila lyžicu a šla skontrolovať zásoby, s bytosťami v pätách. Vydali smutný, hladný zvuk, keď otvorila špajzu, ale nevrhli sa do nej. Miesto toho sledovali jej chrbát, keď sa otáčala späť k Micahovi. „Nie, nezjedli," zaznelo prekvapene. „Všetko je tu."
„Potom sa zdá, že si ťa len obľúbili, Jissa." Pobozkal ju na líce – vychutnával si jej prekvapenie – a odišiel obklopený spokojným švitorením bytostí.
„Ticho, pochábli, ticho," počul ju mrmlať, ale už v tom nebolo nepriateľstvo. Potom: „Ste veľmi hladní?"
Usmievajúc sa, lebo bytostiam nebude ublížené a Jissa nebude osamelá, mal aspoň na chvíľu dobrú náladu. Až pokiaľ si nespomenul, že Liliana ho nečakala teplá a nahá v posteli ako mala. Napokon, patrila mu. Vari nepozná pravidlá? Potom sa znova zamračil, vstúpil do kamennej záhrady, sledujúc vôňu jej mágie k trávnatému miestu pri dlhom jazierku, ktoré si obľúbili vtáky.
Mala nakreslený krvavý kruh a i keď ho mohol prekročiť, keďže boli v jeho doméne, neurobil to. Narušiť takéto kúzlo by jej mohlo spôsobiť zranenie. Miesto toho sa posadil na ležiacu sochu a sledoval, ako si kľakla na studenú, tvrdú zem oblečená len v tých starých hnedých šatách a čiernom plášti.
Aspoň ten plášť bol jeho, pomyslel si spokojne.
Pošteklenie na jeho nohe mu oznámilo prítomnosť jednej z bytostí. Pozrel dolu a v skutočnosti uvidel štyroch trpkáčov. Niesli šálku čokolády poprášenej škoricou. „Ďakujem." Vzal si ju, ďalšia skupinka prišla aj s tanierom s chlebom, maslom a medom. „Jissa tvrdo pracuje."
Všetci ale podskočili od radosti a vyštartovali späť k svojej novej pani. To bolo niečo, čo na Trpkáčoch nikto nechápe. Boli stvorení, aby pojedali zlú mágiu, a tak aj dostali svoje meno – pretože tým požieraním zatrpkli. To ale nebola pravda. Keď Trpkáči nasali zlú mágiu, stratila svoju skazenosť a vytratila sa. Trpkáči sami boli oddané bytosti, plné šťastia a túžby pomôcť. Keby neprišlo k ich nešťastnému sklonu vtrhnúť do komôr farmárov, boli by veľmi obľúbení.
Uhryznúc si kus chleba, sa Micah rozhodol držať sa od Liliany bokom. Nepáčilo sa mu, že nemal šancu sa jej dotknúť a bozkávať jej nahé telo, ale nemal rád ani jej zranený pohľad. Po strate toľkej krvi – z jednej rany na ruke – bude potrebovať výživu.
Pery sa jej pohli, prsty zdvihli aby urobila vo vzduchu zložité vzory, z ktorých sálalo svetlo. Bola to krvavá mágia, nádherná a tajomná ako Liliana. Fascinovane sledoval, že jeho vlastná sila rezonuje s tou jej, akoby bola zamilovaná do tej ženy, ktorá ju ovláda.
„Vidíš,"zašepkala.
O minútu neskôr jej ruky spadli, žeravé vzory zmizli. „Nebola som zlá, Micah," povedala, otvorila oči. „Poslal sem Pavúčích prisluhovačov."
Jej slová boli chladné ako vietor. Podľa toho. čo počul z pier odsúdených, Pavúčí prisluhovači sa kŕmili tou najhoršou temnou mágiou a ako takí boli nočnou morou už len svojou podobou. Vraveli, že môžu prejsť Veľkou mlákou, ľadovými pohoriami, lávovými tokmi a inými prekážkami, ktoré chránili túto ríšu. „Kedy?"
„Čoskoro. Niekoľko hodín."
„Preruš kruh, Liliana."
„Čo? Ach." Vstala, zapálila zápalku a hodila ju do kruhu. Ozval sa syčivý zvuk, mágia sa strácala. „To je pre mňa?"
Podal jej chleba. „Nebudem sa deliť o čokoládu. "Ale keď sa usmiala, dal jej aj tú.
Krátku, tichú chvíľu strávili sedením vedľa seba a vnímal iba Lilianu. Potom rozbitý kruh zasiahli žiarivé lúče, hladili temné rubínové škvrny jej krvi. „Koľko?" spýtal sa.
„Myslím... že celá armáda."
***
Bard sa postaral o evakuáciu ľudí z dediny do bezpečia Čierneho hradu – ktorý podľa legendy nikdy nepadol. Dedinčania prišli zmätení a vystrašení, nie z hrozby, ktorá sa blížila, ale zámku a jeho obyvateľov.
Jissa, plachá a obávajúca sa cudzincov, vyšla s Trpkáčmi držiacimi poháre sladkého čaju a koláčov pre tých najmenších. Najskôr len ľudia s úžasom hľadeli a šepkali si, ale pohľad na škriekajúcich Trpkáčov a počúvajúcu Jissu ich čoskoro okúzlil. Onedlho bol Čierny hrad plný zvukov smiechu detí, ktoré sa pokúšali chytiť Trpkáčov – ktorí sa tešili z toľkej pozornosti, ale vo svojej oddanosti k Jisse nikdy nezaváhali.
„Myslím," povedal Micah Liliane vo vzácnom momente ticha na hradných hradbách, „že Trpkáči tu už zostanú."
„Tak ich vítam." Prstami sa dotkla jeho ruky. „Poslal tie obludy po mňa, musíš to vedieť."
Nevedel, prečo mu to hovorí. Myslela si, že by ju odohnal, len aby sa vyhol Pavúčím prisluhovačom? Tá myšlienka ho nahnevala. „Dobre," povedal, „tak ťa postavím na kraj dediny a oni sa vrátia, odkiaľ prišli."
Krátke ticho, potom dokonca ešte tichší hlas. „Je mi to ľúto."
Mračil sa na krvavo temnú oblohu, strelil po nej zachmúreným pohľadom. „Ja neľutujem. Pomôžeš mi tú armádu zastaviť."
„Pavúčí prisluhovači sú jeho najsilnejšia zbraň," povedala Liliana s úľavou v hlase. „Ešte nikdy neboli porazení, keď sa s nimi vydal do vojny."
Micahovi sa to nepáčilo, ale taktiež vedel, že toto je jeho doména. Sila Priepasti nereagovala na nikoho iného, spievala len pre neho. „Nikdy predtým sa nepokúsil vtrhnúť do Priepasti." Niečo sa mu tlačilo v pozadí mysle, vytrvalé postrkovanie. „Ich oči žiaria v tme – ako živé žeravé uhlíky –, a vo vakoch na nohách nosia prudký jed."
Lilianin výraz sa zmenil na zúfalý. „Spomínaš si?"
„Na čo?" Zatriasol hlavou a odtisol to neúporné postrkovanie.
„Prosím, nebojuj s tým."
Ale sotva ju počul, jeho pozornosť upútal víriaci mrak v diaľke. „Musím ísť. Sú skoro tu." Otáčajúc sa zachytil jej pery v bozku, ktorý ho rozohrial do hĺbky duše, na čo sa vzniesol do vzduchu na kožovitých krídlach a vydal sa na lov temnej koristi.
Na nebi zahrmelo, hrozivé tiene červenej a čiernej olizovali horizont. Objavila sa ohavnosť toho najohavnejšieho čarodejníctva, bolo vidieť ďalšiu vrstvu temnoty. Ale táto bola ešte desivejšia a pohybujúca sa, záblesky kovu sa leskli vo svetle, keď sa obrovské pavúky plazili dopredu na britvami obrnených nohách, bolo ich tak veľa, že prekryli bublajúce lávové stuhy, ktoré veky zadržiavali dotieravcov. Divil sa, že sa neutopili v tých mučivo žeravých jazierkach – až pokiaľ sa nevzniesol nižšie a neuvidel, že používali telá svojich padlých ako most.
To nebolo žiadne prekvapenie.
Pavúčí prisluhovači napokon boli vytvorení z tej najtemnejšej krvavej mágie. Vravelo sa, že Krvavý čarodejník ich vytvoril sám zo seba; ten, ktorý napáchal viac zla ako ktorýkoľvek iný; ten, ktorý chcel žiť naveky a uniknúť Priepasti, vytvoril ich predtým- Mysľou sa mu prehnala zúrivá kopija bolesti, pokúšajúc sa uvoľniť spomienky, ktoré jeho vedomie odmietalo. Zaškrípal zubami, keď sa vznášal nad masou Pavúčích prisluhovačov.
Zastali ako jeden.
Ich hlavy sa zdvihli hore, ich mnoho očí sa zameralo priamo na neho.