Hector prechádzal Marksovou rezidenciou už po druhýkrát v priebehu dvoch dní. Kedysi čistý dom bol dnes zničený. Na podlahe boli rozhadzované sošky, nábytok poprevracaný. V obývacej izbe bola kaluž niečoho mokrého a zlatého. Pravdepodobne rakanská krv. Po Margarete neboli stopy, ale on vedel, že tu stále bola.
Cestou sem požiadal Noelle, aby zavolala agentom, ktorí stáli pred jej domom a strážili. Povedala im, že Margarete vyhlásila, že sa k nej niekto vlámal, a jej sa podarilo premôcť tú osobu a zatvoriť sa v tajnej miestnosti, ktorú pre ňu Bobby postavil. Nevideli nikoho dostať sa dovnútra. Takže buď sa tam teleportoval Arkadiánec, napriek štítom na stenách, alebo bol ten chlap, ktorý sa dostal dovnútra, dobrý v schovávaní sa v tieňoch. V každom prípade to boli pre ich vyšetrovanie zlé správy.
„Skúsim sa pozrieť po nejakých odtlačkoch,“ povedala Noelle. V momente, ako jej vysvetlil, čo sa deje, zdrapla košeľu, džínsy a čižmy v rekordne krátkom čase – a obliekla sa v aute. Dostal tak nerušený výhľad na pokožku, ktorú nedávno olizoval, na prsia, ktoré sal, a na portál do raja, ktorý ho privítal mokrou, nenásytnou horúčavou.
Moja. A on bol jej. Tak to povedala.
„Vďaka,“ odpovedal. Potrebovali len jeden odtlačok, dokonca aj polovičný, a mali by identitu toho chlapa. Ak bol človekom. Niektoré rasy mimozemšťanov – ako napríklad Arkadiánci – nezanechávali odtlačky prstov.
Hector vytočil číslo, z ktorému mu Margarete zvykla volať. Chcel, aby zostala na telefóne po celý čas, ale zložila mu vo chvíli, ako vstúpil do domu, ako keby nechcela počuť žiadnu bitku, ktorá by mohla vypuknúť. Zodvihla to po treťom zvonení. „Ktokoľvek sa sem vlámal, je už dávno preč. Skontroloval som celý dom. Vyjdeš von kvôli mne? Teraz si v bezpečí, sľubujem.“
„S-si si istý?“
„Absolútne.“
„V p-poriadku.“ Klik.
Prešla minúta, potom ďalšia. Napokon sa vynorila spoza protiľahlého rohu. Zlatú pokožku mala bledú a na líci mala modrinu. Ružové šaty, ktoré mala na sebe, boli pri golieri a na stehne natrhnuté. Jej útla postava sa triasla a na hrudi zvierala čiernu rukavicu.
Nemal som ju tu nechávať, pomyslel si, naštvaný na seba. „Poďme sa pozrieť na tvoje zranenia.“
„V poriadku,“ povedala znova.
„Posaď sa sem.“ Noelle narovnala pohovku a zatlieskala rukami, ako pochvala za dobre odvedenú prácu. „Privediem sem jedného z ošetrovateľov.“ Čakali vonku, neschopní vstúpiť bez dovolenia. Odišla preč. A vedela, že komukoľvek, koho vybrala, sa má vyhrážať smrťou, ak spomenú niečo o Rakanke.
Margarete odpochodovala k pohovke a zložila sa do protiľahlého rohu. Po tom všetkom, čím si prešla, ju Hector nechcel nijako zastrašovať, tak obsadil na mäkký matrac na opačnej strane.
„Môžeš mi povedať, ako vyzeral tvoj útočník?“ opýtal sa.
Prehltla, lesklé slzy jej padali po lícach. „Bol to človek. Vysoký a s telom, ako to tvoje. Krivý nos. Tmavé vlasy, tmavé oči.“
No prosím. Práve opísala Bitkára, toho chlapa zo skice. Takže Arkadiánec neprišiel. Čo pravdepodobne znamenalo, že sa sem nedokázal teleportovať. Tak blízko. Niekam sa dostávali. Vyriešia to.
„Povedal ti niečo?“
Než stihla odpovedať, vkráčala Noelle a za ňou nasledoval medik, ktorý mal okolo dvadsať rokov. Bol nízky a zavalitý, no napriek tomu stále kráčal čulo a sebavedomo.
„Budeme v tomto pokračovať, keď budeš ošetrená,“ povedal. Medik si kľakol pred Margarete, prezrel si ju, a zo svojho veľkého kufríka vytiahol čo potreboval. „Toto bude trochu štípať.“
Keď jej priložil antiseptikum na ranu na ruke, mykla sebou. To bola jediná reakciu, ktorú zo seba vydala, inak zostala stoická a tichá, kým jej on obviazal rany a skontroloval jej vitálne funkcie. Celý proces trval len okolo dvadsať minút, ale pretože Hector nehodlal rozoberať detaily prípadu s niekým iným, ako s agentom, dokonca ani s medikom, to čakanie bolo utrpením.
Konečne však boli on, Margarete a Noelle sami. „Povedal tvoj útočník niečo?“ opýtal sa znova.
„Povedal... povedal, že patrím jeho šéfovi. Pokúsil sa mi vpichnúť niečo, ako si to urobil ty, ale ja som ho kopla, ako na to naučil Bobby, a utiekla som. Mal... mal rukavice. P-podarilo sa mi strhnúť mu jednu.“
„Kde je tá rukavica teraz?“ opýtal sa, hoci vedel, že to bola tá, ktorú si položila na kolená.
Ruky sa jej triasli, keď mu podávala materiál. Hector pokynul Noelle, ktorá sa držala blízko. Aj ona mala rukavice a skonfiškovala dôkaz. Zvnútra vyškriabe pokožkové bunky a behom piatich minút bude mať identitu, odtlačky už neboli potrebné. Rozochvela ho nástojčivosť. Tak prekliato blízko.
„Už tu bol aj predtým,“ priznala Margaret potichu. „Pred tebou. Vtedy som sa ale skryla skôr, než ma uvidel a on potom odišiel.“
„Povieš mi, ako ste sa ty a Bobby zoznámili?“ opýtal sa. „A tentoraz pravdu.“
Pery sa jej zvlnili, a ona prehltla. „On... si ma kúpil. Muž, ktorý sem dnes prišiel, bol ten, ktorý ma sem priniesol.“
Nepotrebné potvrdenie, ale sakra, bol to dobrý pocit. „Prečo si predtým klamala?“
Zahľadela sa na zem, zahanbená. „Pretože Bobby mi povedal, aby som o tom nikomu nepovedala. Hovoril, že by ho zabili a mňa by poslali preč a dali ma niekomu inému.“ Brada sa jej triasla. „Nechcem, aby ma dali niekomu inému.“
„Nedajú ťa.“ Sľub. „Už nikdy. Postarám sa o to.“
„Nerada ruším,“ ozvala sa Noelle, v jej tóne bublala radosť, „ale máme ho. Ruppert Gordman. Tridsať tri rokov, človek. Už niekoľkokrát ho zatkli za násilie. Žiadna známa adresa. Ak má nejaké stretnutie a bolo naprogramované do počítača, nájdem to.“
Ten pocit nástojčivosti zosilnel. „Hovorí ti to meno niečo?“ opýtal sa Margarete.
Chvíľka zamyslenia, potom pokrútila hlavou. Jemné chĺpky na krku sa mu zodvihli. Pokrčil čelo, ako očami prehľadával miestnosť, ktorú už prehľadal aj fyzicky. Mal pocit, akoby ho niekto sledoval. Ale všetko bolo na svojom mieste. Žiadne oči pozorujúce z obrazov, žiadne kamery. „Chcem, aby si zostala na veliteľstve A.I.R.,“ povedal Hector.
Keď znova pokrútila hlavou a otvorila ústa, aby vyslovila nesúhlas, zodvihol ruku, aby ju umlčal. „Sú tam ďalšie dve ženy a prešli si tým istým, ako ty. Boli vybrané tými mužmi, ktorí ťa uniesli a nadrogovali. Boli určené na predaj.“
„Ja... nie.“ Znova sa jej spustili lesklé slzy, padali jej po lícach. „Chcem zostať tu.“
„Nemôžeš,“ povedal, použijúc drsnejší hlas. „Bobby nezmenil svoju vôľu. Čo znamená, že v nej nie si zahrnutá. V priebehu tohto týždňa jeho matka prevezme všetko a teba vyhodí. Nebudeš mať kam ísť. Žiadnu ochranu. Takto si budeš môcť zobrať, čo chceš so sebou, a my ti môžeme pomôcť nájsť miesto, ktoré je uzamknuté pred tou osobou, ktorá ťa chce predať.“
„Nemusíš sa vôbec trápiť,“ dodala Noelle nežne. „Poznám dievča, ktoré pozná iné dievča, a tak ďalej, a ty urobíš jej službu, keď jej postrážiš dom, kým je ona za hranicami nášho sveta. Je to veľmi bezpečné miesto. Sama som tam bola.“
Vážne pochyboval, že poznal nejaké dievča, ktoré bolo mimo planétu. Ava bola jej najbližšia – a zrejme aj jediná – priateľka. Čo znamenalo, že Noelle sa chystá zaplatiť za všetko sama. Také milé od nej a pre väčšinu ľudí aj zrejme zarážajúce. Takmer každý v A.I.R. ju v istom okamihu nazval rozmaznanou. Dokonca aj keď bola v zácviku, nechala si jedlo doniesť až k stolu – a podelila sa iba s Avou, bez ohľadu na to, ako veľmi ľudia nadávali. Menila autá, ako niektorí muži menili kondómy. Pila šampanské a jedla drahé čokoládové sladkosti a niekedy odchádzala z kancelárie vo večernej róbe.
Uvažujúc spätne, niektoré veci o nej teraz vyplávali na povrch. Zdalo sa, že si nikto nevšimol, keď sa im pokazili počítače a na druhý deň boli zázračne opravené. Alebo keď nejakému agentovi ochorelo dieťa, odrazu sa ani ona necítili dobre, takže možno by ich mal prezrieť jej lekár, aby sa uistil, že od toho decka nič nechytila – a ani nemohla. Tá podvodníčka, zachrániac hrdosť všetkých tým, že urobí zo seba sprostú kravu.
Podčiarknuté, keď na niečo záležalo, postarala sa o to. Teraz si to uvedomil. Ona len nechcela, aby niekto vedel o tom, že pomohla.
Prečo? uvažoval. Pretože ľudia by od nej čakali viac? Pretože by si uvedomili, že nie je... ako sa to vlastne nazvala?Šašom. Nezodpovednou.
Hej, pomyslel si. Presne tak. Tak tvrdo sa snažila vštepiť ľuďom ten obraz o nej, a potom nenávidela, keď ľudia nevidel cez tú masku. Ale na druhej strane, veľa ľudí si ona držala od tela, tak jej nemohli ublížiť, ak sa im na nej niečo nepáčilo.
On robil to isté. Držal si ľudí od seba, aby ho nemali radi. Aby im on nemohol ublížiť.
Zapamätaj si to.
„Gordman má stretnutie v Cirque du Culotte, zajtra,“ ozvala sa Noelle, jej radosť späť v plnej sile. „O desiatej ráno.“
Cirkus Nohavičiek?Doriti. Hector sa hanbil za to, že to miesto poznal. Bolo umiestnené v centre Štvrti Štetiek, to najhoršie, čo mesto mohlo ponúknuť. „Je to masážny salón, ktorý sa špecializuje v, hm, šťastných koncoch,“ povedal, keď počul otázku v jej tóne.
Znechutene našpúlila pery. „Okej, to je nechutné.“
Ignoroval náhlu vlnu žlče, ktorá sa mu dvíhala v hrudi. Čo by povedala, keby zistila, že v tom obchode bol?
„Margarete?“ opýtal sa, obrátiac svoju pozornosť späť na Rakanku. „Čo bude?“
Jej zlatá hava sa sklonila. „Áno,“ zašepkala. „Pôjdem s A.I.R.“
„Dobre.“ Nebol dôvod jej spomenúť, že by ju tam odniesol s jej súhlasom, alebo bez neho. Postavil sa na nohy. „Pobaľ si nejaké veci a my ťa tam hneď vezmeme.“
On a Noelle mali na práci ešte tisíc vecí – a mali na to čas len do zajtrajšieho rána.