„Xavier Phillips. Doriti.“
Hector a Noelle sedeli v Miinej kancelárií. V najväčšej kancelárií na veliteľstve A.I.R, a aj tak bola relatívne malá. Strop bol namaľovaný, aby vyzeral ako jasná obloha za úsvitu. Jej pracovný stôl bol zasypaný prístrojmi a zbraňami. Celú jednu stranu zaberala holotabuľa, fotografie a poznámky zo všetkých aktuálnych prípadov na nej svietili ako neónové žiarovky.
„Je taký bohatý ako ja,“ povedala Noelle, „a nebudeme schopní si s ním dohodnúť stretnutie. Nuž, budeme, ale nestretneme sa s ním. Ukážeme odznaky a jeho zamestnanci budú predstierať, že s nami spolupracujú. Zavolajú nám jeho advokáti – vždy sú na telefóne, to vám garantujem – a budú nás informovať, že Phillips je mimo mesta. Nejaká naliehavá udalosť. Dohodneme si iné stretnutie, ale vždy sa nájde niečo, čo ho zaneprázdni.“
„Okrem toho proti nemu nemáme žiadne pevné dôkazy,“ ozval sa Hector. A pochyboval, že Gordman, ktorý bol momentálne v cele, pevne spútaný a stále omráčený – len pre istotu, keby mal so sebou tabletku kyanidu, ktorú nenašli pri prehľadávaní, alebo existoval nejaký spôsob, akým by sa vedel spojiť so svojím šéfom – by im niečo povedal.
GPS navigácia z auta sa mohla považovať za náhodnú. Gordman sa mohol Phillipsovi vyhrážať, povedal by advokát, mohol navštevovať jeho pozemok bez jeho dovolenia. Alebo dokonca mohol Gordman pracovať na vlastnú päsť, bez toho, aby o tom Phillips vedel.
„Tak čo chcete, aby som urobila?“ Mia sa oprela o kreslo a založila si ruky na hrudi. Vlasy mala stiahnuté do gumičky a vyzerala mlado a nevinne ako škôlkarka a nie ako chladnokrvný zabijak, ktorým bola.
„Tento víkend sa koná charitatívny večierok a ja sa stavím, že tam bude,“ povedala Noelle. „Vstupenky stoja viac ako dvetisíc dolárov a ja mám dve.“
Pri pripomienke na jej status sa začal cítiť nepríjemne, ale nie tak veľmi ako predtým. Dala úplne najavo svoje city k nemu. Rešpekt. Túžba. Bola tou absolútne najúžasnejšou ženou na svete.
Moja. Chcem, aby bola moja. Vždy len moja.
Poškriabal sa na zátylku. „Môžeme ho tam vypočuť. Pokúsiť sa podraziť mu nohy, možno ho prinútime povedať nám niečo hlúpe, čo proti nemu neskôr môžeme použiť.“
„Na to je príliš inteligentný,“ povedala Mia.
„Musíme to skúsiť.“
„Možno. Ale uprostred davu bohatých ľudí? Nepáči sa mi to.“ Hlava A.I.R. sa zamračila. „Je to vrah neštítiaci sa ničoho a ak zaútočí tam...“
„S Gordmanom v cele a s našimi agentmi, robiaci raziu v jeho skladoch“ – už bolo nájdených osem mimozemšťaniek, nadrogovaných a čakajúcich na aukciu, ale stále nevedeli dokázať, že Phillips s tým má čokoľvek spoločné – „bude vedieť, že sme mu na stope,“ odpovedal Hector. „Musíme zaútočiť teraz.“
Ťažké ticho. A ešte ťažší povzdych. „Mala som Phillipsovu holofotografiu v momente, ako ste mi dali jeho meno. Ukázali sme ho každému dievčaťu, ktoré boli dnes nájdené. Nič. Pri Gordmanovej fotografii, na druhej strane... pri pohľade na neho začali úplne panikáriť a správať sa hystericky.“
„Nechceš dostať toho, kto je za to zodpovedný?“ opýtala sa Noelle prefíkane, tak prefíkane. „Ten večierok nám umožní dať ti ho ako darček. Ale, okej, fajn. Ty chceš radšej počkať, dať mu čas, aby skryl všetky dôkazy a uniesť ďalšie dievčatá, tak-“
„Bože, ty si taká neznesiteľná.“ Mia mávla rukou vo vzduchu. „Dobre. Choďte teda na tú charitatívnu akciu. Hovorte s Phillipsom, ale žiadne straty na životoch, inak prisahám Bohu, oboch vás odtiaľto vyrazím.“
Noelle nevinne zažmurkala a Hector musel potlačiť smiech. Nikto nepovedal nič o tom, že tam so sebou vezme niekoho iného a za to bol vďačný. Vedel, že Dallas by bol lepšou možnosťou. Bol uhladenejší, schopný dať si na tvár úsmev. Hector bude protivný a vôbec tam nezapadne, ale v žiadnom prípade by nedovolil Noelle, aby tam išla bez neho.
„Mimochodom. Ten môj anonym, ktorý mi dáva tipy, ma znova kontaktoval. Povedal, že nám pomohol už dosť, teraz je načase, aby sme pomohli jemu. Chce vedieť meno a opis každej ženy, ktorú sme našli. Myslím, že niekto, koho pozná, bol unesený, a teraz ju hľadá.“
„A ty máš predstavu, kto to je?“ opýtal sa Hector. „Alebo ako vôbec vie, čo sme našli.“
„Nie, ale pracujem na tom.“ Ďalšie kolo ticha. Mia rozhodila rukami, akoby hovorila čo tu ešte, dopekla, robíte?„To je všetko. Odchod.“
***
Zvyšok týždňa pre Hectora prebehol mučivo, každá sekunda bola agóniou. Nie len preto, že penil z úst pri predstave, že bude konfrontovať Phillipsa, muža, o ktorom vedel, že je zodpovedný za všetko, ale kvôli Noelle. Každý deň bola odvážnejšia, povedala niečo oplzlejšie, obliekla si niečo provokatívnejšie.
Myslel si, že odolať jej predtým bolo zložité.
Toto nebolo zložité, toto bolo peklo.
Keď prešiel okolo nej, ona sa vždy postarala, aby sa nejaká časť jej tela o neho obtrela. Keď sedel vedľa nej, ona sa hrala s jeho vlasmi. Keď sa rozhodol najesť sa, ona sa rozhodla kŕmiť ho rukou. Jeho odpor sa rúcal. Strašne túžil prijať jej ponuku, aby u nej zostal cez noc. Už len kvôli tomu, že s ňou chcel byť, či už sa jej mohol dotknúť alebo nie. Chcel dýchať jej vôňu, smiať sa na jej pohotových poznámkach. A že boli vtipné. Chlap u nej nikdy nevedel, čo povie v nasledujúcej chvíli. Ako vtedy, keď jej povedal, aby sa prestala obliekať, akoby si svojím oblečením pýtala sex, a ona mu odpovedala:
„Počkaj, keď uvidíš oblečenie, ktorým žobrem o sex.“
Na druhý deň si prezerala červené, saténové sandále a mračiac sa, prehovoril: „Uvažujem nad tým, že si kúpim dva hady.“ Pri pohľade, ktorým na ňu spýtavo hľadel, iba pokrčila plecami. „Dala by som im mená Pravá a Ľavá a keď budú dosť veľkí, stanú sa z nich čižmy pre mamičku.“
Dallas začul Hectorov smiech, keď prechádzal okolo jeho kancelárie. Agent zastal, nakukol dovnútra, a hoci sa usmial na nich oboch, v jeho očiach bol strach.
Jeho vízia sa zatiaľ nestala. Hector sa neprebudil nahý vedľa Noelle, ale ak to pôjde takto ďalej...
Využíval každú voľnú chvíľku, aby sa pokúsil ovládnuť svoju schopnosť. Zatiaľ bez úspechu. Spálil tucet zeleniny a takmer si podpálil vlastný dom. Teraz mal neustále kŕče v bruchu zo sexuálnej frustrácie. Vlastne, ruky ho práve svrbeli a jeho prekliaty oblek poskytoval len veľmi málo úľavy.
Stačilo.
Stál v hale Noellinho bytu a čakal, kým sa k nemu pripojí. Dnes bola noc, kedy konečne pribijú zadok toho otrokára na stenu. Žiadne ďalšie zotročené ženy zatiaľ nenašli, ale ani nebol nikto ďalší unesený ani zabitý, takže to si zaslúžilo zlatú medailu. Ako Hector predpokladal, Gordman odmietol rozprávať. Teraz bolo načase zistiť, či sa Phillips prezradí a-
Noelle skĺzla po schodoch a Hectorova myseľ jednoducho prestala pracovať. Jeho srdce prestalo biť. Pery mala plné a lesklé, líca krásne červené. Oči mala silno privreté, takmer ospalé. Hodvábne hnedé vlasy jej padali v bohatých vlnách po chrbte. Šaty sa jej leskli na tele ako fialky uväznené v slnečnom svetle, ľavé smotanové rameno nechala odhalené. Látka tesne obopínala jej krivky ako druhá pokožka.
„Viem čo si myslíš. Modrý odtieň mi pristane.“ Rozparok po celej dĺžke jej nôh, pri každom kroku odhaľujúc krátky výhľad na jej stehno, nad ktorým vlhli ústa. Ale tá najlepšia časť? Hrubý ametystový náhrdelník okolo jej krku. Bondage a zvádzanie v jednom.
Ja som ju ochutnal. Bol som v nej.„Myslel som, že si povedala, že tvoje šaty sú čierno-biele,“ podarilo sa mu zachrapčať.
Musím sa do nej znova dostať. Čoskoro.
Najprv ale musím zariadiť, aby bola v bezpečí.
Zmyselný úsmev, ktorý znova nakopol jeho srdce, ale iba sa dalo do nepravidelného rytmu. „Veď sú.“ Ten strieborný ohľad si ho celého prešiel, keď zastala na poslednom schode. „Vyzeráš... úžasne.“ V jej tóne bola hlboká poklona.
Cítil, ako sa skutočne červená, ako nejaké decko. „Nespravím ti hanbu?“ Radšej by umrel.
„Nie, ale ja možno spravím hanbu tebe.“ Skrátila zvyšok vzdialenosti medzi nimi, aby prešla nalakovanými nechtami po vreckách jeho saka. Sprevádzala ju vôňa jazmínu a zimozelu, jeho obľúbená, taká zvodná a opojná ako mesačná obloha a žalúdok sa mu stiahol. „Nemyslím, že sa ťa dokážem nedotýkať.“
Potom odstúpila, prerušiac spojenie. Jej výraz sa vyjasnil a on musel bojovať s nutkaním vrátiť ju tam, kde túžil, aby mohla zostať navždy.
V jeho náručí.
***
Noelle vedela, že Hector bude vyzerať úžasne v na mieru šitom obleku, ale nič ju nemohlo pripraviť na toto. Bol stelesnením dokonalosti. Sexy a diabolský a absolútne neodolateľný. Sako, vesta, kravata – žiadny motýlik – v čiernom talianskom hodvábe a každý kus nosil sebavedome.
Celú dvadsaťminútovú jazdu na staré Glasskovské panstvo, kde sa párty konala, na neho hľadela, túžila. Neobťažoval sa učesať si vlasy, a napriek tomu bol výsledok perfektný. Tie tmavé pramene boli vynikajúco neupravené, ľanové pramene žiarili, akoby boli pobozkané mesiacom. Tvrdý lesk v jeho očiach mu dodával temný nádych, obzvlášť keď pod mal pod jedným okom modrinu z bitky s Gordmanom a ešte len teraz začala pomaly miznúť.
Chcela ho vo svojej posteli. Chcela zaspávať v jeho náručí každú noc a zobúdzať sa s ním každé ráno. A neexistovalo nič, čo by nespravila, aby sa to stalo. Ten uplynulý týždeň sa mu podarilo udržať si odstup. Ale každé ráno v kancelárií, keď ju po prvý raz zbadal, vyzeral o trochu viac skľúčený za to, že odmietol ich vzťah, jeho nálada sa vyostrila o ďalší stupeň. Každým dňom sa mohol zlomiť. A keď sa to stane, ona sa postará, aby to nikdy neľutoval.
Ich auto zastavilo na úpätí kopca. Hneď vedľa jej dverí bolo mólo so schodmi, ktoré viedli ku vchodovým dverám. Červený koberec bol rozvinutý a po oboch stranách stáli reportéri, holofotoaparáty blýskali svetlami v temnote. Panstvo bolo postavené z bielych a červených tehál s množstvom obdĺžnikových okien. Múry sa tiahli doširoka a do oblúka, ako keby objímali smaragdové záhrady za nimi. Všade vrstvy špicatých vežičiek a osem komínov, ktoré mu dodávali na výške.
„Si pripravený-“ Odmlčala sa. Hectorova tvár nabrala nepríjemný odtieň zelenej. Naklonila sa k nemu, uistiac sa, že sa jej pery obtreli o jeho ucho, a zašepkala: „Tak strašne ťa chcem, ako keby som mala horúčku v krvi. Teraz vystúp z auta a chyť ma. A ešte niečo, zabudla som si obliecť nohavičky.“
Takmer vyrazil dvere z pántov, keď vystupoval, ale keď došiel k jej strane auta a pomohol jej z neho s rukou v rukavici, bol pokojný ako kameň, jeho výraz prázdny, dokonca unudený. Dobrý chlapec.
Noc bola chladnejšia než zvyčajne a on jej okolo pása ovinul ruku, aby ju udržal v teple. Hlasy na nich kričali.
„Od koho sú tvoje šaty, Noelle?“
„Vy dvaja spolu chodíte?“
„Ako sa má dieťa?“
„Čo si myslí Corban Blue o tom, že sa stretávaš s iným mužom?“
Hector bez slova hodil ovládač od auta sluhovi. Ovládač, ktorý dovolí preniknúť cez hlasové a odtlačkové zabezpečenie, umožňujúce niekomu, kto nie je naprogramovaný v systéme, ovládať auto.
Vyšli po schodoch a Noelle na všetky strany rozdávala krátke úsmevy. V duchu si urobila poznámku, aby zajtra ráno stiahla vydania všetkých denníkov v meste. Menšie kúzlo na počítači, a Hectorov oblek nahradí kostýmom zajačika a svoje šaty pokožkou a bude ho s tým dráždiť, prinúti ho smiať sa.
Bože, zbožňovala jeho smiech. Spodné tóny boli stále trochu hrdzavé, stále trochu mŕtvolné, ale bolo oveľa ľahšie ho prinútiť smiať sa, než v čase, keď sa s ním zoznámila. Keď vstúpili do haly, Noelle si privlastnila pohár s bublinkami od čakajúceho čašníka – Mec, ktorého pokožka pulzovala šťastnou ružovou farbou – nezaujímajúc sa o to, či niekto bude namietať voči kŕmeniu dieťaťa v bruchu alkoholom. Prezrela si okolie, ale Phillipsa nikde nezachytila.
Zaplnená tanečná sála bola ako v rozprávky. Klenutý strop vyzeral byť vyrezaný z pevného zlata, so zložitými symbolmi po bokoch. Luster uprostred bol vrstvený, každá vrstva bola širšia než tá nad ňou, tisícky krištáľových slzičiek padali smerom dole a vytvárali lesklý vodopád. Alabastrové stĺpy viedli do samostatných miestností, niektoré so stolmi preplnenými jedlom, niektoré k výstavám k umeleckým dielam, a niektoré do sviežich, voňavých záhrad. Nech ste vstúpili hocikde, všade hrala v pozadí jemná hudba, premiešavajúc sa so zvukom vravy a cinkajúcich pohárov.
„Ava je šťastná, že som sem vzala teba a nie ju,“ povedala Hectorovi. „Vždy tieto veci nenávidela.“
Odfrkol, ponoriac sa do rozhovoru. „Ja to viac než len nenávidím.“
Ak má byť úprimná, Noelle by radšej bola doma s mužom, ktorého zbožňovala, túlila sa k nemu, sledujúc televíziu, milujúc sa s ňou. Udivilo by to Hectora? Šokovalo by ho to? Alebo by ho to vlastne zvádzalo? „Takže... čo ak sa náš chlapík neukáže?“
„Ukáže. A.I.R. sa k nemu nepriblížila, takže sa zrejme uvoľnil, mysliac si, že Gordman nám nedal meno. A ani nedá.“
„Pravda, ale-“ Kútikom oka zbadala svoju matku a bratov, ako si to mieria priamo k nej. Doparoma, povedali jej, že neprídu, lebo sú príliš zahanbení jej nehanebným tehotenstvom.
„Ospravedlníš ma, Hector?“S búšiacim srdcom, stiahnutým žalúdkom, striedavo hľadela na svojho chlapa a svoju rodinu. „Musím si odskočiť na toaletu.“
Zamračil sa na ňu, nevyzeral, že by jej to veril, ale len povedal: „Nebuď dlho.“
„Taký panovačný,“ zamľaskala jazykom a potom sa vydala preč rýchlym krokom, akoby jej horelo za pätami. Po tom, čo položila prázdny pohár na podnos, okolo ktorého prechádzala, uistila sa, že si jej rodina všimla zmenu polohy a vydala sa za ňou. Zatiaľ čo sa pripravovala na vojnu, viedla ich na opačný koniec miestnosti. Dvojité dvere sa otvorili do prekrásnej záhrady s mramorovými sochami. Nikto sa v nej nepotuloval, vzduch bol zrejme príliš chladný a vlhký.
Ale supy to nezastavilo.
„Nemala by si tu byť.“
Za chrbtom sa ozval neznámy hlas a ona sa obrátila. Niekto zatvoril dvere, než ju jej rodina mohla dostihnúť. Z tieňa jednej zo sôch vystúpil príťažlivý muž, ktorého videla U Alfonza, keď s Hectorom vypočúvali Brendu Marksovú. Mal na sebe drahý oblek, vyleštené mokasíny. „Nemala by si tu byť,“ zopakoval.
„A to už prečo?“ nevidela, že by mal zbraň, ale nechcela nič riskovať. Prsty sa jej načiahli do bočného výstrihu v šatách a chytili rukoväť na pyre-gun. V momente, ako sa dotkla rukoväte, zmizol jej z očí – aby sa zjavil za jej chrbtom a zdrapol ju za zápästie, úplne ju tak vystrašiac.
„To si nemyslím,“ povedal. „Žiadne zbrane.“
Hrozba! Vrhnúc hlavou dozadu, trafila ho do brady a on ju pustil. Otočila sa, zamierila – len aby znova sledovala ako mizne. „Zbabelec,“ zavrčala. „Chceš sa hrať, pretože ja hrám. Pravidlá z basy.“
„Doparoma, ženská. Ja ti neublížim. Ak by som chcel, bol by som to urobil už dávno. Mal som nespočetné množstvo príležitostí.“
Prihovoril sa k nej z ľavej strany, ale keď sa otočila, už dávno bol preč. „Kto si?“ dožadovala sa, stále ho nevidiac.
„Informátor Mii Snowovej. Nateraz ma môžeš volať Pán Anonymný.“
Jeho hlas tentoraz zaznel z pravej strany, ale znova, keď sa otočila, nikde ho nevidela. Srdce jej búšilo v hrudi. „Si tiež mimozemšťan.“
„Sčasti Arkadiánec, aby som bol presný. A teraz sa zjavím pred tebou a ak na mňa vystrelíš, ja sa uhnem, veľmi ľahko, a ujdem. Nevypočuješ si nič z toho, čo pre teba mám.“
Nerozhodnosť v nej bojovala so zvedavosťou, ale nakoniec vyhrala zvedavosť. Sklonila svoju zbraň k svojmu boku. „Začni rozprávať. Ak sa mi nebude páčiť, čo hovoríš, stanú sa ti zlé veci.“
Ozval sa dobrosrdečný smiech. Ako sľúbil, zjavil sa pred ňou. Znova si ho obzerala, všímajúc si detaily, ktoré jej pri prvom pohľade na neho unikli. Jeho oči mali rovnakú elektrizujúcu modrú farbu ako Miine. Vlastne, uvažovala Noelle, tí dvaja mali podobné črty tváre. Rovnaký oblý nos, rovnaké vysoké lícne kosti, rovnaké plné pery. Ako keby sa dívala na vyššiu verziu veliteľky A.I.R. s penisom.
Boli... mohli byť... príbuzní?
V žiadnom prípade, pomyslela si v nasledujúcej chvíli. Povedal, že Arkadiánec. Dokázal to svojimi schopnosťami. Mia bola človek. Však?
„Mailujem ti adresu,“ povedal. „Tam nájdete ďalšiu z Phillipsových obetí.“
„A tá obeť je...?“
„Jeho konkurencia. Pred rokom ošľahol Gerarda Hendricka rovnaký plameňom zo zbrane, ako Bobbyho Marksa. Sledoval som ho.“
Bola to pravda? „A nikdy si to nenahlásil, aj keď si nám pomáhal? Prečo by si pominul taký detail?“ Ich vyšetrovanie by bolo išlo oveľa hladšie a o dosť rýchlejšie.
„Pretože Phillips je môj.“ Tvrdý, odhodlaný tón. „Nemám ho rád a nepáči sa mi, čo robí. Keď sa objaví vhodná príležitosť zaútočiť na neho, využijem ju, pokiaľ si budem istý, že zostane na slobode.“
Spomenula si na teóriu, o ktorej sa bavila spolu s Hectorom. „Vzal ti nejakú ženu? Niekoho, koho miluješ? Hľadáš ju.“
Modrá v jeho očiach stmavla na čiernu a on prikývol. „Ak je mŕtvy, nikdy ju nenájdem.“
„Ak ho zatkneme, môžeš s ním hovoriť, kedy len budeš chcieť.“
Kútiky jeho úst sa blahoskonne zodvihli. „Nikdy ho nezatknete. Hocikto, kto sa pokúsi vziať do cely, zomrie. Ale povedzme, že sa stane zázrak, pretože doslova počuje tvoje myšlienky a viem, že si myslíš, že je možné ho chytiť. Proste ujde. Ver mi, viem to. Pozorujem a študujem ho už viac ako rok.“
„Nuž, ja som to na neho ešte neskúsila.“
„Nebol by v tom rozdiel. Vždy je niekoľko krokov pred vami, vždy sleduje váš pokrok.“
Tie slová z neho vyšli tak ľahko, a napriek tomu mala pocit, akoby to boli kamene, hádzané do jej lebky. „Odkiaľ? Máme v A.I.R. špióna?“ Ak áno...
„Pokiaľ viem tak nie, ale na druhej strane, nie je ťažké sledovať A.I.R. V každom prípade si teraz Phillips nie je istý, či máte jeho identitu alebo nie. Je spokojný, stále robí obchody ako zvyčajne. Priblížite sa k nemu a ono to skončí. Bude chcieť vedieť, čo viete, kto vám to povedal a urobí všetko, aby to zistil.“
„Dokonca nás aj zabije, hej, hej, to si mi už povedal.“
Jej ľahostajnosť ho podráždila a on sa zamračil. „Možno len jednoducho zasiahne do vášho vyšetrovania tak, že sa zbaví teba aj tvojho partnera a zariadi, aby sa ostatní báli vziať váš prípad.“
„Niečo podobné, čo robí so svojimi zákazníkmi, hej?“ Ako keby sa ona a Hector nedokázali o seba postarať.
„Presne.“ Prižmúril oči, jeho pohľad ju prepaľoval. „Tak počúvaj. Viem, že plánujete urobiť dnes večer niečo hlúpe, ako napríklad s ním hovoriť. Nerobte to.“
Snaží sa zviazať ich ruky, zadržať ich. „My sa ho nebojíme, Pán Anonymný. Niekto ho musí dostať.“
„Áno a ten niekto budem ja.“
„Mal si rok,“ pripomenula mu. Nemilosrdná ako Hector. „Možno aj viac. Nemal si úspech, či áno?“
„Robil som svoju práce lepšie ako vy.“
„Ha!“ Bola aj ona taká otravná, keď hovorila ľuďom, aká bola skvelá? „My sme dostali jeden týždeň. Daj nám ešte jeden a Phillips bude za mrežami a skuvíňať ako ockova odvrhnutá štetka.“
Jeho prsty sa vystreli predtým, než sa skrútili do päste. „Nemáš ani poňatia, akú búrku spôsobíte, ak v tom budete pokračovať.“
No jasné. Nič, čo by nezvládla. „Prečo si toto celé nepovedal Mii? Prečo si prišiel priamo za mnou?“
Biele zuby sa zableskli pri náhlom úškrne. „Ten veľký strašidelný potetovaný chlapík ma bude skôr počúvať ako ona. A teraz, dosť bolo otázok. Povedal som ti, čo som povedať chcel. Povedz Mii, že chcem ten zoznam s menami a opisom každej ženy, ktorú ste našli.“ Úsmev ochabol, zanechajúc za sebou výraz bolesti.
„A povedz jej... povedz jej, že Dare je späť.“