„Nemysli na to, Lily." Micah sa na svoje krídla zamračil. „Zameraj sa na to, čo urobiť s tým jedom, lebo bez krídel sa nedostaneme cez Veľkú mláku, nedostaneme sa tam včas."
Zachvela sa, dotkla sa jedného z priehľadných krídel. „Bolí to?"
„Áno."
Hlavou trhla nahor, ruky jej klesli. „Micah."
„Je to v poriadku." Načiahol sa a strčil do poškodeného tkaniva. „Je to zbytočné. Sú zničené."
Liliana sledovala, ako sa jeho krídla začali skrúcať dovnútra. Žalúdok jej stiahlo zdesením. „Nemôžeš stiahnuť krídla späť do tela."
„Neviem odkiaľ sa vzali, ale áno, ak sa vrátia do môjho tela, potom na mňa jed môže zaútočiť zvnútra. V tejto ríši by som nemal zomrieť, ale mágia tvojho otca je silná." Siahol do vaku a vytiahol veľký lovecký nôž. „Musíš ich odrezať, Lily. Ja na ne nedočiahnem."
Žalúdok sa jej pri tej predstave vzbúril, ale nezaváhala, pretože ako poznala otca, jed spôsobí Micahovi ukrutnú bolesť skôr, ako ho zabije. Vzala nôž, striasla zo seba všetky pocity a potom, po prvýkrát vo svojom živote, vzala na niekoho živého z vlastnej vôle nôž.
Tkanivo na jeho krídlach bolo tvrdé a takmer vzlykla od radosti, keď po prvom záreze nekrvácalo. Ale vedela, že to Micaha bolí, i keď nevydal ani jediný zvuk. „Už to skoro je," zašepkala cez stiahnuté hrdlo. „Už len chvíľku, miláčik."
V ďalšej sekunde skrútené krídla spadli na lesklý piesok taký horúci, že jej začínal taviť podrážky topánok. „Hotovo." Skontrolovala dve tenké brázdy tkaniva na chrbte, nevidela žiadne známky jedu, ale zahryzla si do spodnej pery, použila tú trošku krvi na svoju mágiu, aby mala istotu. „Môžeš tie zvyšky zatiahnuť."
Zrútil sa na kolená, pahýle krídel zmizli v jeho tele a čierne brnenie to miesto hneď prekrylo. Odhodila nôž, kľakla si pred neho, nestarajúc sa o piesok prepaľujúci sa jej cez nohavice. „Je mi to ľúto, Micah. Je mi to ľúto." Ovinula okolo neho ruky, bozkávala ho, hýčkala a hladila, až kým sa neprestal chvieť. Nakoniec vstal a vzal ju so sebou.
„Bez krídel," povedal, opäť Pán Čierneho hradu, „musíme nájsť iný spôsob ako sa dostať za hranice tejto ríše."
Teraz keď bola znovu schopná myslieť, si znovu začala uvedomovať páliacu horúčavu. „Môžem použiť moju krv," povedala, po chrbte jej stiekol korálik potu, ďalší medzi prsiami.
Micah zakýval hlavou. „Nie, musíme si šetriť sily ako to len bude možné. Tvoj otec je silný protivník."
„Je nejaký ďalší spôsob, ako použiť mágiu Priepasti, aby sme sa dostali k hranici?" Zdvihla ruku, aby si zatienila oči, rozhliadla sa okolo, videla iba nekonečný piesok, na ktorom sa prevaľovali vlny žeravého tepla.
„Áno." Micah sa na ňu vážne pozrel. „Mohol by som zavolať jedného z jašterov, aby nás zvyšok cesty niesli."
Do hrdla jej stúpla žlč. „Spália nás zaživa." Koža tých kreatúr bola ako oheň.
„Ochránim ťa," povedal a jemne ju pohladil po líci. „Musíš mi len veriť, Lily."
Dieťa v nej, to, ktoré ešte stále cítilo pach spálenej kože a zvuk otcovho krutého smiechu, sa topilo v panike, ale prikývla. „Urob to."
Už bol pokrytý čiernym brnením, ale teraz ho pohltilo úplne, až kým nezostala odhalená len tvár. Zdvihol ruky a vykríkol k nebesám. O chvíľu zaznel odpovedajúci rev. Čoskoro sa piesok začal vlniť neznámymi poryvmi. Keď pozrela hore, stretla sa s vyhladovaným pohľadom jaštera, zatiaľ čo na ohnivých krídla pristával vedľa Micaha.
Vyšľahol do vzduchu rozoklaným jazykom, jeho oči uzamknuté na nej, akoby bola veľmi chutným občerstvením. Musela pozbierať každý kúsok odvahy, aby dovolila Micahovi odviesť ju k tomu tvorovi, tá vyžarujúca páľava ju oberala o rozum. Pustil jej ruku, vyskočil tomu tvorovi na chrbát, meč mal stále na chrbte, ale teraz v inom uhle. „Dotýkaj sa len mňa, Lily," povedal, keď sa po nej naťahoval.
Nebolo to jednoduché, ale bol silný a vytiahol ju – aj so zásobami ktoré niesla – do svojho lona bez toho, aby sa dostala do kontaktu s jašterom. Pritúlila sa k nemu, jednou rukou objímal ju a druhou uchopil tenký, ale ohybný osteň vyčnievajúci z tvorovej šupinatej hlavy. „Leť!"
S revom, pri ktorom vychrlil zároveň oheň, žltý a smrtiaci, jašter vyletel do vzduchu, jeho krídla boli z čírych plameňov a tak neovplyvniteľné jedom otcovej kliatby. Strach jej zmrazil krv v žilách, zuby sa jej rozdrkotali, hruď jej zovrelo bolestivým napätím.
Jašter pokračoval v reve zároveň s ohnivým dychom. „Nie je práve najšťastnejší," podarilo sa jej cez strach so seba vytisnúť.
„Je to živelná bytosť. Ako vietor, nemôžeš ho ovládať." Naklonil telo do strany, keď sa jašter odklonil od neustále víriaceho piesku, Micah si ju pritisol bližšie. „Letí rýchlejšie ako ja. Dostaneme sa k hranici včas."
To áno, Lily to vedela, a od toho bodu bude ich cesta ešte zložitejšia. Keď už raz prekročia hranicu medzi oblasťami, budú v kráľovstvách, ale nie v Eldene. Prejsť zvyšnú vzdialenosť pešo zaberie veľa času, takže budú musieť nájsť iný spôsob cestovania, ale to je problém na neskôr. Teraz si hlavne musí udržať zdravý rozum.
Keď si neskôr spomenie na túto pekelnú horúčavu, odporný pach síry, bude si pamätať len Micahovu ruku a spôsob, akým ju drží, majetnícky, pevne ako oceľ, jeho telo jej prístavom. Leteli niekoľko hodín, ponad piesočné duny, ponad tajomné močiare plné poblikávajúcich svetiel a šesťnohých zvierat, ponad vysokú červenú trávu, v ktorej sa skrývali prefíkaní predátori s ostrými zubami, až sa konečne dostali k sviežo zeleným pláňam.
Na opačnej strane sa rozliehala Veľká mláka.
Letiac dolu, jašter znovu zareval, svojim ohnivým dychom spáliac všetku trávu a obhorená zem vytýčila miesto na pristátie. Vystúpili tak rýchlo ako je to možné, Liliane sa nejako podarilo udržať sa na nohách, i keď ich mala slabé a svaly stuhnuté. So srdcom až v hrdle sotva zadržala výkrik, keď Micah obišiel zviera a zastal mu pred hlavou, tak blízko tlamy, ktorá tak ľahko chrlila oheň.
„Ďakujem ti, priateľu," povedal a rukou v rukavici ho pošúchal po obrovskej šupinatej hlave.
Na Lilianine prekvapenie jašter takmer placho naklonil hlavu do strany. Podarilo sa jej potlačiť vlastnú zbabelosť, prinútila nohy hýbať sa vpred, až kým nestála pri jednom tom hrôzostrašnom oku. „Ďakujem," zašepkala chrapľavým hlasom.
Vrátiac sa k nej Micah povedal: „Leť domov."
Ohnivé krídla vystrelili do vzduchu a jašter s ohnivým revom vyletel v ústrety tmavnúcej oblohe. Sledujúc jeho stúpanie, bola prinútená priznať si, že to bola veľkolepá bytosť – jednako ju bude vždy desiť, to vedela, ale aspoň ju ten strach viac neoslabí.
„Poďme, Lily." Vezmúc ju za ruku, ju Micah viedol k samému okraju Veľkej mláky.
Priechod ako tento, pomyslela si, jestvuje len do Priepasti a Večnosti. Ponúka prechod do všetkých ríš, ale trblietajúca sa stena mágie nemohla byť narušená žiadnym smrteľníkom. Ale Micah, ako Strážca Priepasti, mal právo ňou prechádzať podľa ľubovôle. „Myslím," povedal, keď sa postavila po jeho boku, „že pre nás je to bezpečné, iba odsúdeným sa nepodarí prekĺznuť do inej ríše." Keď sa prstami dotkol tej vlniacej sa farebnej steny, tá mágia akoby si povzdychla privítaním. „Áno, tento priechod nás vezme do kráľovstva."
Vošla mu do náručia a vykročili cez bariéru. Ten zážitok bol... akoby ich tá mágia pobozkala, ak taká vec vôbec bola možná. Ale bol tam aj náznak slabej hrozby – a ak by nebola v Micahovom náručí, štít by ju násilím zahnal späť.
„Dokázali sme to."
Liliana uvidela, že sa ocitli v nočnom lese. „Čo je to za miesto?"
„Cesta k pohraničnej dedine."
„Micah." Dotkla sa jeho ľavého líca – tam, kde mal teraz symbol polmesiaca prekríženého mečom. „Je to znamenie Priepasti?"
„Takto nikto nezapochybuje o tom, kto som." Vzal od nej malý vak. „Poď – tie krikľavé kolíky vyznačujú hranice dediny."
Stromy poznali jeho meno skôr, ako sa k nim dostali, kvílili a nariekali, ich konáre rozrušene mávali. Dedinčania ich následne čakali ozbrojení kosami a vidlami. Ale po jedinom pohľade na Micaha zbrane odhodili a zostali stáť bledí ako duchovia. Niekoľkí ušli. Ale jeden silný muž s drevenou nohou a jazvou na jednej strane tváre vykročil dopredu. „Pán môj. Prišiel si pre nás?"
Micah položil jednu ruku na rameno odvážneho muža. „Tvoja duša nie je čierna. Potrebujem Esmine služby."
Od zhromaždených dedinčanov sa ozval šepot, ale ramená muža, s ktorým hovoril, sa zrazu hrdo narovnali. „Je to moja manželka, takže – ja som George."Žiarivo sa usmial. „Poďte so mnou, ctený pane."
Liliana začula slová škaredá a nosatá kreatúra, keď okolo nich prechádzala a hoci ju to zraňovalo, bolo to niečo, čo zo seba dokázala striasť. Pretože Micah si nemyslel, že je škaredá, aj keď krásu poznal, videl tie úžasné ženy v dedine pod Čiernym hradom. „Nespomínal si mi žiadnu Esme," zašepkala.
Odvrátil pohľad od tučnej mačky, ktorá na nich civela spoza okna jedného očividne prosperujúceho obchodíka. „Nevedel som, či tu ešte tá veterná čarodejnica žije. Bard z tejto ríše prišiel už pred mnohými mesiacmi."
„Veterná čarodejnica."Bard, myslím, že ťa zbožňujem.
„Tak sme tu," povedal v tej chvíli ich sprievodca, vedúc ich k malej chalúpke obklopenej kvitnúcimi kvetmi aj takto v noci. „Esme! Máme hostí! Priprav guláš!"
Liliana, zrazu si uvedomiac aká je hladná, k tej objednávke nič nenamietala, len spolu nasledovali muža do vnútra – a zastali tvárou v tvár guľatej žienke s červenými lícami, ktoré okamžite zbledli, keď pozrela na Micaha. „Nie!" povedala, i keď sa jej hlas triasol od strachu. „Nič zlé som neurobila."
„Poslal nás Bard," povedal Micah skôr, ako sa Liliana mohla pokúsiť zmierniť ženin strach.
Esme klesla sánka. „Bard?" Zrútiac sa na stoličku, i keď Pán Čierneho hradu stál pred ňou, len vypúlila oči. „Kedysi som mu zachránila život a sľúbil mi, že mi to oplatí, ale poslať mi Strážcu..."
Micah vytiahol z vaku so zásobami zamatové vrecúško. „Platba."
Esme sledovala, ako jej manžel otvára vrecúško, z ktorého sa mu do dlane vysypali rubíny, smaragdy a diamanty. Ten sa tiež zrútil na stoličku. Nečakajúc na pozvanie, sa Micah posadil tiež, a potom aj Liliana.
„To je veľké bohatstvo, pán môj," povedala Esme tichým, ustarosteným hlasom, zatiaľ čo manžela, zvierajúceho kráľovské výkupné, ignorovala, „buď chceš moju dušu, alebo život."
„Ani jedno. Lily?"
Uvedomujúc si, že pár sa na ňu díva ako na nejakú kuriozitu, na bytosť, ktorá prišla s pánom smrti, povedala: „Potrebujeme sa dostať do srdca Eldenu ešte pred zajtrajšou polnocou. Vládneš vetru?"
Esme sťažka prehltla. „Nie som žiadny silný mág, milostivá. Ovládam len šepot."
Jej manžel zatriasol hlavou, s hrdosťou sa narovnal. „Moja Esme vás môže dostať na polcestu k tomu pustému kráľovstvu – prepáčte mi tie slová, ale tak to je – a tam, si vyžiadate dva nočné kone od manžela Esminej sestry." Na chvíľku stíchol. „Nočné kone sú ale náladové."
„Sme si istí, že to bude v poriadku." Vedela, že tie silné zvieratá Micahovi poslúžia, pretože má čistejšie srdce ako ktorýkoľvek iný tvor na svete. A pokiaľ ide o ňu, zdalo sa, že ju akceptujú aj napriek jej poškvrnenej krvi.
„Dobre teda," George potľapkal Esme po ruke. „S nočnými koňmi budete v Eldene ešte zajtra navečer, ešte dlho pred polnocou."
Liliana prikývla. „Ďakujeme." Možno jej činy zmenia Micahovu budúcnosť, možno sa udalosti nezmenia tak, ako predpokladala, ale nemohla – nebude – to riskovať. Nič nebolo isté – Micahova zem, jeho súrodenci nebudú v bezpečí – až kým jej otec nebude mŕtvy.
***
Nedlho potom, čo zjedli jednoduché, ale sýte, jedlo, stáli v blikajúcom svetle fakle, ktorú držal George, zatiaľ čo jeho ružolíca manželka povedala: „Postavte sa k sebe bližšie." Zovrela ruky. „Držte sa ako budete môcť. Inak vás môže vietor od seba odtrhnúť."
Micah okolo nej ovinul ruky, mocne ako okovy, ona ho zovrela okolo pása, jeho brnenie sa pod jej rukami zahrievalo. Jeho prítomnosť potvrdila jej teóriu, že brnenie bolo vytvorené jeho vlastnou mágiou. Ako také ho chránilo voči jej otcovi – ale nie navždy, nie pred Krvavým čarodejníkom plným životnej sily nevinných.
„Šťastnú cestu, pán môj a pani," povedala Esme a zdvihla ruky.
Jej tvár, ako aj jej manžela, sa v ďalšej chvíli rozmazala v smršti vetra, smršti, ktorá ich zdvihla zo zeme a vzniesla do vzduchu. Ak by nebola pevne uzamknutá k Micahovi, pokojne ju to mohlo roztrhať na kusy. Vnímala jeho telo ovinuté okolo jej vlastného v snahe chrániť ju pred trestajúcim vetrom.
Jej Micah.
Silný.
Čestný.
Úžasný.
Liliana nevedela, ako dlho cestovali uväznený vo veternej smršti, ale keď dopadla na kolená na pustom dvore niečoho, čo vyzeralo ako opustený hostinec, Micah vedľa nej stál ako kamenný stĺp.
„Teraz možno," povedal podpichovačne, „jašter nevyzerá tak zle."
„To by som-" Prerušil ju hluk vychádzajúci z hostinca a objavenie sa fakle. „Micah, ak skutočne majú nočné kone, myslím, že by sme si tu mali oddýchnuť," povedala mu predtým, ako sa na dosluch dostala Esmina sestra – s rovnakými lícami, to bolo isté – a jej manžel. „Bude to naša posledná šanca pred Eldenom."
Micah stihol prikývnuť skôr, ako sa k nim dostali. Emmy ukázala, že nie je rovnakej povahy ako Esme – po jedinom pohľade na Strážcu Priepasti upadla do mdlôb. Micah sa zamračene zohol, bez námahy ju zdvihol a pozrel na jej manžela, ktorý len vytriešťal oči. „Vezmite nás dnu."
„Áno, pán môj!" Muž sa náhlil dopredu, fakľou divoko mával nad hlavou pokrytou dlhou bielou, nočnou čapicou.
„Áno," povedal, keď sa Liliana spýtala na nočné kone, zatiaľ čo Micah položil mužovu manželku na stôl, „máme tu jeden pár. Moja Emma je liečiteľka tých beštií – chodia sa na ňu pozrieť, chvíľu zostanú, a keď treba, pomôžu. Magické bytosti, veď viete, nemôžete ich k ničomu nútiť."
Vnútrajšok hostinca objasnil, prečo dvojicu zastihli takú nepripravenú – to miesto bolo prázdne, až na nich štyroch. „Boli sme zvyknutí mať tu rušno," zamrmlal krčmár, tvár mu posmutnela. „Potom prišiel on a teraz sa každý bojí chodiť touto cestou. Jeho obludy strážia všetky cesty do Eldenu. Také krásne miesto to bolo – smutné, čo sa stalo. Skutočné nešťastie."
Pokračoval vo svojom horekovaní, neuvedomujúc si, že svojimi slovami oboznamuje Lilianu z nečakanými vecami. Nevedela o tých obludách, nepripravila sa na to. Čo bude robiť?
Okolo šije ju objali teplé prsty a jemne stisli. „Budeme nad tým uvažovať, ale až za niekoľko hodín, Lily."
„Pane." Hostinský pokýval hlavou. „Tak sme tu. Jedna izba pre pani a jedna pre-"
„Jednu izbu." Micahov tón nepripúšťal žiadne pochybnosti.
Krčmárove oči strelili jej smerom, ale namiesto pohoršenej výčitky, ktorú očakávala, uvidela len ľútosť. Jej prvá reakcia bola ignorovať to, vedela ako vyzerá... ale potom pod ľútosťou zachytila strach a uvedomila si, že ten biedny muž si myslí, že Micah ju mieni zjesť zaživa, alebo ešte niečo horšie – napokon, bol Strážca Priepasti.
Radšej ako upokojovať roztraseného muža, sa natiahla po kľúčoch, otvorila dvere a vošla do jednoduchej, ale veľkej izby.
V ďalšej chvíli skopla topánky a nohavice, stiahla tuniku, nadvihla prikrývku a vliezla pod ňu. Nahý Micah ju nasledoval takmer v rovnakom okamihu, pritúlila sa k nemu a on si prehodil svoje silné stehno cez jej vlastné. S pocitom bezpečia okamžite podľahla spánku.