Poseidon sa nudil.
Bol bohom mora, vládcom rýb, morských ľudí a vĺn oceánu – a nudil sa. V poslednej dobe boli dokonca aj búrky a deštrukcia neschopné, trošku ho zabaviť. Ľudia kričali, ľudia zomierali, bla, bla, bla.
Možno by mu to nebolo jedno, keby ľudia nezabudli na jeho existenciu. Ale oni mu už dlhšie neslúžili, už dlho ho neuctievali – za to mu niečo dlžili. Napokon, pomáhal vytvoriť túto nevďačnú rasu.
Prstami prebehol po fľakatej tekutine okolo seba. Musí tu byť niečo na boj proti tomuto neustálemu pocitu nudy. Vytvoriť hurikán alebo tsunami – nie. Tých niekoľko posledných ho nudilo. Vyvolať vojnu – nie. Priveľa snahy za príliš malú odmenu.
Opustiť vodu a vstúpiť na Olymp – určite nie. Ďalší bohovia boli sebeckí a nenásytní a on sa nimi nechcel zaoberať.
Čo by mohol robiť, čo by len mohol robiť? Jediné svety, ktoré mohol ovládať, boli Zem a Atlantída, pomyslel si a narovnal sa. Och, och, och. Je to… áno, je. Po prvý krát po celej večnosti sa mu zdalo, že pocítil záblesk vzrušenia.
Nemyslel na Atlantídu a jej ľud už roky. Odvrátil sa od nich, zamyslel sa – dúfajúc, že možno – sa zničia navzájom, že už nikdy viac nebude musieť, hľadieť na to, čo považoval za ohavnosť. Miesto toho sa im darilo a on ich nechal tak, pretože sa podriadili zákonom, ktoré na tom mieste presadil. Viac ako to, vtedy ho úplne uchvátili ľudia a zabudol na rasy tých bytostí ešte skôr, ako im vyšiel dokonalý prototyp človeka.
Áno, bolo to už dávno, čo sa zastavil na Atlantíde a jej obyvateľov.
Poseidon si nedokázal pomôcť. Zaškeril sa.
***
Shaye civela na Valerianov chrbát, keď ju viedol palácom, tou istou cestou, ktorú podnikli už skôr. Neprotestovala. Svaly na nahých ramenách mal napäté. Krv zmiešaná s pieskom, to tvorilo línie a kruhy na celej jeho koži.
Takmer zabil človeka. Jeho vlastného bratranca. Vlastne sa to ešte môže stať, ak sa rany Joachimovy zapália. Urobil to bez zaváhania. Neľútostne. Sledovala to a pri tom to ňou ani nepohlo.
Až priveľmi sa jej uľavilo, že sa stal víťazom a bude žiť.
Boj pred ňou sa odvíjal ako z filmu. Valerian sa pohyboval graciózne a ladne, každý komplikovaný krok bol nádherný rovnako ako nebezpečný. Ako hrôzostrašný balet. Srdce jej nepravidelne búšilo v hrudi, a potom čo bol Valerian zranený, zastalo úplne. Nebola pripravená na hnev, ktorý v tej chvíli cítila k Joachimovi.
Nebola pripravená na strach, ktorý kvôli Valerianovi cítila.
Mohla utiecť a tomu šialenstvu uniknúť. Ale neurobila to. Zostala. Nie pretože to sľúbila Valerianovi – ten sľub bol vynútený, takže nie celkom sľub podľa jej spôsobu myslenia – ale pretože poznať výsledok boja, sa zdalo byť životne dôležitým pre jej vlastné prežitie.
Týmto si zároveň nárokujem Shaye Octaviu Holingovú ako svoju ženu. Moju družku, moju kráľovnú, povedal.
Jeho slová sa jej preháňali mysľou, nútili ju chvieť sa, ako keď sa ozývali arénou. Vyslovil to a ju to ani nerozrušilo, ako by malo. Vôbec ju to netrápilo, naozaj. V skutočnosti pocítila vzrušenie –
zabručala – uspokojením.
Vtedy sa Valerian potkol o vlastné nohy. Rýchlo sa narovnal, ale aj tak ju to už stihlo vrátiť do súčasnosti. „Si zranený,“ povedala, akoby to už nevedel. Jej obavy o neho sa zdvojnásobili. „Potrebuješ doktora.“
Neotočil sa k nej čelom. „Ty budeš moja liečiteľka.“
Tá myšlienka bola ako príťažlivá, tak aj znepokojujúca. „Ja neviem o zraneniach vôbec nič.“
„Verím ti.“
Prečo? Ona nedôverovala sama sebe. Nie pri ňom. „Mohla by som narobiť viac škody ako úžitku.“
„Shaye,“ povedal, očividne nahnevaný. „Ty si jediná osoba, od ktorej chcem dotyk akýmkoľvek spôsobom.“
Keď to hovorí… „Fajn. Ale ak zomrieš, môžeš povedať Bohu, že som ťa varovala?“
Ramená sa mu roztriasli a začula rachotivý zvuk jeho smiechu. Nechtiac sa jej pery skrútili do polovičného úsmevu a zabudla na svoje obavy. Mala rada jeho smiech.
„Bol si v pokušení ušetriť ho,“ spýtala sa, „alebo si len náhodou minul jeho srdce?“
Pri tej otázke stuhol. „Ja nikdy neminiem svoj cieľ.“
Mužská hrdosť je očividne rovnaká u nymfov ako u ľudí. „Čo ak ťa vyzve znovu? A čo ak bude nabudúce podvádzať a udrie nečakane?“
„To neurobí.“
„Ako si môžeš byť istý?“ dobiedzala vytrvalo.
„Joachim prehral. Ukázal sa ako slabší bojovník. Či ma už v budúcnosti zabije alebo nie, nikdy by nebol prijatý za vodcu.“
„Aha.“ Sotva sa jej tú slabiku podarilo zo seba vytisnúť, prehnala sa ňou myšlienka na Valerianovu smrť.
„A čo viac,“ pokračoval Valerian nevedomky,“ nemusel zomrieť, aby si sa stala mojou ženou a to bol hlavný dôvod, prečo som bojoval.“
Prevalilo sa ňou chvenie. „Ja nie som tvoja žena.“
„Prestaň už protestovať, mesiačik. Iba ťa to bude uvádzať do rozpakov, keď nakoniec priznáš svoju lásku ku mne.“
Odfrkla si, ale rýchlo zmenil tému. Jeho slová boli až príliš… prorocké. „Kam ma to berieš?“ ozvala sa, študujúc fakľami osvetlené už dôverne známe ošúchané steny. Rozpoznávala ten priestor, odpoveď ju zasiahla a každá molekula vzduchu v pľúcach zmrzla. „Nie!“
Ticho. Potom povzdych. „Do mojej spálne,“ priznal neochotne. „Áno.“
Žalúdok sa jej pri tom okamžitom bombardovaní erotického vzrušenia stiahol. Valerian. Posteľ.
Do pekla! Nie!
Znovu sa zachvela. „Chceš ma v nej zamknúť?“ Vyšla z nej roztrasená otázka.
„Nie.“ V to jedinom slove bolo viac odhodlania, ako počula v celom svojom živote.
„Č – čo so mnou chceš urobiť?“ Ale niekde hlboko v sebe už vedela, aká bude odpoveď –
„Pomilovať ťa, mesiačik. Chystám sa s tebou milovať.“
„Nie, nie. Nie!“ Zanorila podrážky do hladkej ebenovej podlahy, prinútiac ich tak, prudko zastať. „Odmietam. Počuješ ma? Ja odmietam!“
Pomaly sa k nej otočil čelom. Nepustil jej ruku. Jeho svieže pery boli stisnuté, jeho tvrdé črty ako vytesané zo skaly. „Bol som zranený,“ povedal, akoby jej to malo povedať niečo dôležité.
Zamračila sa na neho. „Videla som, že si bol zranený. Dokonca som ťa na to upozornila. Ale mal by si vedieť, že utŕžiš aj ďalšie zranenia, ak sa pokúsiš, vziať ma do postele.“
„Som zranený,“ zopakoval. „Sex ma posilní. Budem sa hojiť rýchlejšie hneď, ako do teba preniknem.“
Žeravé zalapanie po dychu jej zabublalo v hrdle, takmer ju zadusilo. „Ehm, pre mňa za mňa môžeš zomrieť. Ja ti nedovolím –“ rukou vystrelila do vzduchu „– vniknúť do mňa.“
„Moje milovanie budeš považovať za skvostné.“ Kútiky úst mu klesli v hlbokom zamračení. „Presvedčím ťa.“
„Nie.“
„Shaye,“ zaliečal sa. „Sladký mesiačik.“
„Valerian,“ vyštekla. „Zvrhlík!“
Pod okom mu zašklbal sval. „Odvrátil som sa od všetkých žien len kvôli tebe. Verejne som prisahal, že ťa urobím kráľovnou.“
„A ja ti aj tak musím oznámiť, že mi na tom nezáleží ani hovno a moja odpoveď je nie!“
Ak si predtým myslela, že jeho výraz je tvrdý, tak teraz sa jej domnienka ukázala byť chybnou. Jeho pohľad sa zmenil na nepriehľadný tyrkysový ľad, nosné dierky sa mu rozšírili. Jeho lícne kosti vyzerali akoby mohli rezať sklo. „Môžem ťa prinútiť žobrať o to.“
Otriasla sa znepokojením, ale povedala, „Ja nebudem žobrať o nič.“
Dlhú chvíľu ju pozoroval, potom si rukou vošiel do vlasov, spôsobiac, že mu niekoľko svetlých prameňov spadlo do očí. Niečo v nej – kúsok, ktorý sa v poslednej dobe ukazoval viac a viac – ju pobádal, natiahnuť sa a zahladiť tie zblúdilé pramene z jeho peknej tváre. Áno, mohol by ju prinútiť žobrať. No tak. Priznala to. Jeho dekadentná chuť bola stále v jej ústach, tlak jeho pier sa jej vtlačil do spomienok. Ale ona mu musí odolať. Musí s ním bojovať.
A napokon, musela mu uniknúť.
Predtým ako mohla o krok ustúpiť, sklonil sa k nej a olizol jej pery akoby vedel – vedel, čert ho ber – presne s čím sa jej nemravná myseľ pohráva a mienil proti nej využiť všetko, čo bude nutné. Všetky myšlienky na únik sa vyparili.
„Potrebujem ťa, Shaye. Viac ako som kedy potreboval niekoho iného.“
Len Valerian s ňou hovoril týmto tónom. Chrapľavo bohatým, medovo horúcim. Akoby myšlienka na jej únos bola skvostným blahom.
Akoby v jeho mysli bola už nahá a on bol v jej vnútri. Nemala pre neho žiadnu odpoveď.
Opäť ich obklopilo ticho, tentoraz to bolo mlčanie poznania, ťaživé ticho. Zvodné ticho. Čakal, kým jej telo a myseľ zvedú boj o nadvládu. Zostaň silná. Buď chladná. Ak sa jej dotkne… Počkať. Už sa jej dotkol a bol to úžasný pocit.
Vytrhla sa z jeho zovretia a ustúpila dozadu, bolo jej jedno, že to vyzerá zbabelo. „Vyčistím ti rany, ale to je všetko. Nič viac. Pochopil si?“
Zvažoval jej slová, kým jej hľadel do očí, premeriavajúc si jej vnútorné rozhodnutie. „Odolávaš mi, pretože som takmer zabil muža?“
„Nie,“ priznala.
„Tak prečo? Niektoré ženy majú odpor k násiliu. Niektoré to príjemne vzrušuje.“ Bližšie, pristúpil k nej bližšie. „Ktorou z nich si ty?“
„Ani jednou,“ povedala a pritisla sa k stene. Zalapala po dychu. „Ja len ne –“ hovor, zraň ho „ – nechcem niekoho ako si ty.“
Znehybnel, zaťal zuby. Možno mu ublížila, možno nie. Rozhodne sa zranila sama. Taká lož spôsobila, že jej silno zvieral žalúdok a hrdlo.
„Tak v poriadku,“ povedal bezvýrazne. „Dovolím ti, postarať sa mi o rany. Obe moje ruky potrebujú starostlivosť.“
Buď ľahostajná, nedotknuteľná. „Páni, vďaka. Že mi to dovolíš.“ Odfrkla si, dúfajúc, že vyzerala správne nezaujato. Zatiaľ čo ona mu ponúkla pomoc, on sa jej „náhodou“ dotkne? Jeho bručanie a teplý dych sa jej preplazí k ušiam, po koži, až kým nedovolí jeho žeravému pohľadu pohltiť ju? „Ale nebude tam žiadne… maznanie.“
Lebo potom by tu bola lepšia otázka: Bola by mu schopná odolať?
Jej rozhodnutie balansovalo na neistej pôde. Možno hrať sa na doktora, nebolo chytré. Bude mu musieť venovať plnú pozornosť. Byť s Valerianom, bude, ako dať si plnú dávku heroinu, pomyslela si. Návykové, smrtiace a absolútne hlúpe.
Keby sa jej podarilo, odolať jeho chuti, nemusela by sa ním viac zaoberať. A potom čo ho ošetrí, mohla by ho opustiť s čistým svedomím.
Už poznáš jeho chuť. Spomínaš si na jeho žeravý bozk? Sklapni!
„Kým mi budeš pomáhať,“ povedal, „nebudem ťa hladiť. Ak ale zmeníš názor a budeš si priať opak, stačí len povedať.“
Nemala čas odpovedať, popadol ju za ruku, zvrtol sa a znovu sa dal do pohybu. S jeho poslednými slovami zvoniacimi jej v ušiach, si bola vedomá každého kontaktu medzi nimi. Hladkosť proti tvrdým mozoľom.
„Máš tu nejaký Neosporin?“ spýtala sa, dúfajúc, že dostane svoju myseľ od všetko spojeného so sexom.
„Netuším, lebo ani neviem, čo to je.“
Keď má vlhké vlasy, trochu sa mu vlnia, uvedomila si. Potom sa zamračila. Prečo sa stará o jeho hlúpe vlasy?
„Je to liek na tvoje ruky.“
„Získam všetko, čo budeš potrebovať.“ Prišli k vstupu do izby a jednou voľnou rukou odhrnul biely záves nabok.
Vstúpil dnu s ňou v pätách. I keď sa izba nachádzala v rovnakej chodbe, ako tá v ktorej predtým spala, táto bola viac mužská ako tá jej, kombinácia zbrojnice a prázdnoty. Veľká posteľ okupovala vzdialenejšiu stenu, s pokrčenými fialovo – zlatými prestieradlami a známkou veľkého mužského tela. Zlaté brnenie a arzenál zbraní boli zavesené na rubínových hákoch. Od stien sa odrážali dúhové záblesky, ako diamanty uväznené v skle.
Vedľa z bazénika unikala krútiaca sa para, ovíjala sa okolo okvetných lístkov, plávajúcich na povrchu. Bol to veľmi ženský náznak a vedela, že Valerian zaň zodpovedný nebol. Vodu musela pripravovať jedna z jeho mnohých mileniek.
„Toto je tvoja hlavná spálňa?“ spýtala sa.
„Áno.“ Pustil jej ruku.
Pomaly sa otočila dookola. „Všimla som si, že v niektorých stenách vonku sú jamky, akoby z nich bolo niečo vyškrabnuté. Drahokamy? Ako sú tieto?“
„Áno,“ zopakoval.
„Prečo je táto izba stále neporušená? A tá ďalšia izba, tá čo som v nej spala?“
„Potom, čo som sa zmocnil paláca, uistil som sa, že zaslúžia moju dôstojnosť.“
Hovoril bez čo i len štipky samoľúbosti, ani náznak pýchy. Len fakty. „Ako vidím, ani trošku si o sebe nemyslíš priveľa.“
Len tam stál, Valerian pohľadom hltal svoju ženu. Potom sa pohľadom vpil do postele. Veľkej, vábivej. Fialové prestieradlá pretkávané zlatom. Chcel tam Shaye, natiahnutú a otvorenú jeho pohľadu. Jeho dotyku. Byť vo svojej izbe, mať blízko posteľ a Shaye na dosah ruky, sa ukázalo byť opojnou dilemou.
Prečo jej vlastne sľúbil, že sa jej nedotkne, kým ho bude ošetrovať?
Nikdy predtým ženu zvádzať nemusel. Vždy po ňom túžili, nepotrebovali žiaden podnet. Pri Shaye sa cítil v pomykove. Zatiaľ čo hladoval po každom kúsku z nej, ona ho stále odstrkovala. A zo všetkých žien na svete by ho práve ona mala chcieť najviac.
Ako dlho ešte dokáže jeho telo znášať odmietnutie?
Mal podozrenie, že nie dlho.
Zhromaždil čisté handry, nádobu s teplou vodou, fľaštičku s čistiacim olejom a vrecúško hojivého prášku z Dračieho lesa.
Všetko to umiestnil na podnos. Jeho uši zostávali naladené na Shaye a každý jej pohyb, či sa nevydá k východu.
Napodiv to neurobila. Zostala presne tam, kde ju opustil, v strede, rozhliadajúc sa okolo.
Och pohľady sa uzamkli do seba, keď k nej vykročil. Bohovia, bola nádherná. Svetlé vlasy jej viseli cez plecia, ako milostná opona. Pobozkaj ju. Namiesto toho, aby jej do natiahnutých rúk položil podnos, sa nahol, pomaly, dávajúc jej dostatok času, uvedomiť si, čo chce urobiť.
Nemohol odolať. Musel to urobiť, bezmocný aby prestal. Žiadne maznanie, pripomínal si.
Jeho pery sa ľahko obtreli o jej. Nežný bozk, žiadny jazyk, ale predsa vzrušujúci. Jej snehovo-sladká vôňa mu zaplnila nos, keď jej vzdych ukoristil v ústach. „Ďakujem, že sa o mňa postaráš,“ povedal, jeho hlas bol mäkký ako jeho dotyk.
Oči sa jej rozšírili a teraz sa zaleskli náznakom strachu. Z neho? Alebo seba samej?
„Nie som práve známa nežnosťou,“ varovala ho. Hlas sa jej triasol. „Takže by si ma mohol tej vďaky ušetriť.“
Bojoval s úsmevom a narovnal sa. „Čím si potom známa, malý mesačný svit?“
„Som mrcha.“ Zahryzla si do pery, vzala mu z rúk podnos a zvrtla sa na päte.
„To ale nie je kompliment, či áno?“
Ramená sa jej nadvihli pokrčením, keď sa vydala k ametystmi vykladanej truhlici. „To určite nie.“ Postavila na ňu podnos.
Potom čo jej vysvetlil, čo musí urobiť s každou položkou, zdvihol jediné kreslo v izbe – pri jeho váhe sa zaškľabil – a umiestnil ho vedľa Shaye. „Tebe sa páči, keď si ľudia myslia, že si chladná a bezcitná. Dokonca si sa o tom pokúšala presvedčiť aj mňa. Niekoľkokrát. Prečo?“
Našpúlila pery a mávnutím ruky mu kývla na kreslo. „Len sa posaď a sklapni. Matka ma naučila ešte ako malú, vyhýbať sa bolesti, takže teraz nepotrebujem tvoju amatérsku diagnózu.“
„Povedz mi o tom,“ zaprosil. Zostal stáť. Mohla si myslieť, že chce byť chladná, ale videl tie chvíľky vrelosti a nehy, aj keď sa to pokúšala, skrývať. Všimol si, ako zaváhala vždy, keď mala vysloviť nejakú urážku, akoby sa ju musela prinútiť vysloviť. A keď hovorila o jej ľahostajnej povahe, v hnedých očiach bol smútok, potreba, ktorú ešte neprijala.
„Nie je tu nič, čo by som mohla povedať, naozaj. V priebehu rokov som sa naučila, že city prinášajú len bolesť a pocit straty.“ Zatlačila mu na ramená. Jej sila nestačila tej jeho, ale predsa klesol do kresla.
S trochu roztrasenými prstami otrela tmavý piesok z jeho ramena, opatrne sa vyhýbajúc rane. Trhol sebou, keď ostrá bolesť z jednej strany tela prešla do druhej.
Zamračil sa. „Teraz by som netrpel, keby si jednoducho prijala nevyhnutné a milovala sa so mnou.“
„Nebuď ako decko. Varovala som ťa, že v tomto som k ničomu.“ Vzala jednu handričku nasiaknutú olejom. „Dobre to vonia. Čo to je?“
„Mydlo, myslím, že tak to nazývajú vaši ľudia.“
„Naše mydlo nevonia ako toto, ako orchidea a kúzelný vodopád.“
Jeho brada sa naklonila do strany a zahľadel sa na ňu. „Chceš, aby som si myslel, že si chladná a predsa ti takéto lahodné vône dokáž potešiť zmysly.“
Mračiac sa, mu plesla plátno na ranu. Zasmial sa, pretože začínal spoznávať náznaky jej hnevu.
Keď mala pocit, že si neudrží odstup, reagovala uštipačne.
Keď mu jemne otrela mäso okolo rany, odstrániac pot a špinu, zdráhavo povedala, „Tam vonku si bol dobrý.“
Jeho pobavenie zomrelo rýchlou smrťou, prelial sa ním šok. Úľavné zamručanie mu dokonca vykĺzlo z pier. Možno ju násilie netrápilo až tak, ako si myslel. Potešil sa, lebo to znamenalo, že dokáže prijať svoj život tu, kde neustále besnili vojny. „Môžu aj muži na povrchu medzi sebou bojovať mečmi?“
„Nie. Nie bez následkov.“
„Čo tým myslíš?“
„Ak muž na povrchu zmrzačí iného muža, ako si to ty urobil dnes, je lovený a zatvorený. Ak jeho obeť zomrie, bude tvrdo odsúdený.“
Prevaľoval si jej vysvetlenie v mysli. „Čo ak muž len chráni sám seba alebo svojich milovaných?“
„Vždy tam sú následky, ale nie sú také tvrdé. Ľudia v mojom svete podávajú žaloby aj za tie najmenej predstaviteľné veci. Počula som o jednom prípade, kde muž prenikol do domu iného muža. Ten muž spadol zo strechy a podal žalobu na majiteľa domu. Vlastne ten prípad aj vyhral. Je to hlúpe, však?“
„Potom, nemyslím si, že by som chcel žiť na povrchu.“
„No, mne sa tam páči,“ povedala obranne.
Povzdychol si.
„Táto rana je dosť hlboká,“ zamumlala, sondujúc jej okraje prstami. „Myslím, že potrebuje zašiť.“
Zahryzol si do pery, aby utajil trhnutie. Nikdy predtým sa ranami nemusel zaoberať. Po boji sa ihneď pomiloval so ženou a jeho rany zmizli samé od seba. „To čo potrebujem, je sex.“ Pokúšal sa o zvodný tón, ale znel vyčítavo. „S tebou.“
Zamračila sa, dokonca jemne osušila ranu. „Som viac ako ochotná, ísť ti pre jednu z iných žien.“
Kým sa jej slová medzi nimi ozývali, stisla pery. Kombinácia hnevu a znepokojenia – že by sa zaoberal jej ponukou? – sa jej mihlo tvárou.
„Ach, malý mesiačik. Kedy pochopíš, že sa to jednoducho stane?“
Uvoľnila sa, výraz jej zmäkol. „Áno, no kedy pochopíš, že nespím s kadekým?“
„Nevysvetlil som ti už, že si moja družka?“ Nechcel už počúvať jej ďalšie odmietanie, tak dodal, „Tvoje námietky sú hlúpe.“
„Druh je ochotný partner, však? Myslím, že my obaja vieme, že ja som neochotná. A nie som tvoja družka. Či kráľovná. Ja nie som žiadna kráľovná.“
Neschopný si pomôcť, odvážne jej vošiel do vlasov a preosial tie hodvábne pramene cez prsty. Nadvihol si ich k nosu a nadýchol sa. Ach, sladké nebo. „Ty dobre voniaš.“
„To isté ale nemôžem povedať o tebe.“
Nezobral to ako urážku. „Rozhodne potrebujem kúpeľ. Nechcela by si sa, ku mne pridať?“
Zachvela sa a handra jej spadla na podlahu. „Do čerta. Prestaň hovoriť také veci.“
„Prečo? Chcem ťa. Ja nie som ten, kto popiera svoje túžby.“
„Veru. Všimla som si.“ Zohla sa, zdvihla handru a hodila ju do nezapáleného krbu. Vzala čistú handričku a z roztvoreného vrecúška nabrala piesok. „Uvedomuješ si, že ti mám nasypať do otvorenej rany piesok, však?“
„Správne.“
„A stále chceš, aby som to urobila?“
Zvraštil čelo. „Samozrejme.“
Nedôverčivo zavrtela hlavou, potom pokrčila plecami. „Ako chceš. Je to tvoja infekcia.“ Ale na chvíľu zaváhala, kým mu do rany nasypala zrniečka.
Dlhú chvíľu neprehovoril. Sústredil sa na jej dych, jemne ovievajúci jeho ramená. Koncentroval sa na jej zuby, zahryzávajúce sa do spodnej pery. Jeho penis tvrdol viac a viac.
„Túžba je prirodzená vec, mesiačik,“ povedal. „Čím viac ju popieraš, tým silnejšou sa stane, až pokiaľ sa nestane jediným, na čo dokážeš myslieť, všetkým čo budeš vidieť.“
„Prestaň.“ Hlas sa jej triasol a vedel, že tým čo povedal, nezostala nedotknutá. Jej bradavky sa pod košeľou zmenili na malé tvrdé body. „Nepokúšaj sa ma zapojiť do rozhovoru o túžbach, dobre? Nezaujíma ma to.“
Popadol ju za zápästie, zovrel svoje prsty okolo tých delikátnych kostičiek s lahodnou obratnosťou.Žiadne maznanie, uisťoval sám seba. Potiahol ju pred seba. Jej upretý pohľad skĺzol k jeho ústam, k jeho erekcii. Vypadol z nej prekvapený vzdych.
„Máš pravdu,“ povedal. Tak veľmi ju potreboval. „Nemali by sme o tom hovoriť. Mal by som ti to ukázať. Povedz mi, aby som ti to ukázal, Shaye. Povedz to.“
Zrazu od neho v panike uskočila k stene, z ktorej popadla jeden z menších mečov. Držala ho pred sebou, pohľad veľmi podobný bojovníckej kráľovnej, ktorou sa tak vehementne odmietala stať. „Nie. Nie! Rozumieš?“
Shaye bojovala v divokou túžbou od chvíle, čo si pred ňou sadol a vždy keď sa jej dotkol, vždy keď sa na ňu pozrel, vždy keď na ňu prehovoril, jej odpor sa rozpadal viac a viac.
Na mieste stuhol, výraz mu pokryla prázdnota. Len jeho oči odhaľovali akúsi štipku emócie. Žiarili potrebou, zúrivosťou a sklamaním.
„V poriadku,“ povedal. „Dnešný večer je tvoj. Nedotknem sa ťa.“
Nie, jej telo plakalo. Nepočúvaj ma. Bojuj o mňa. „Ďakujem ti.“ Musí zostať silná. Nemôže to vzdať. Následky by boli príliš veľké.
Hľadeli na seba, pohľady uzamknuté v tichom súboji. „Ale zajtrajšok, ten bude patriť mne. Potom ma už neodstrčíš. Rozumieš?“
Prehltla, neodvážila sa ani prehovoriť.
„Ak sa pokúsiť opustiť túto izbu, budeš to ľutovať.“ Vstal a potom ju tam nechal, bez jediného pohľadu späť odkráčal.