Noelle sa zakolísala len so slabým váhaním, ako keby pri pohľade na neho nemala závrat. Ako keby nebola naštvaná za to, že jej celé tie týždne chýbal, zatiaľ čo jeho ani len nezaujímalo, ako prekabátila tri jeho spolupracovníčky. Nie, že by si uvedomil, že prekabátila Estrogénový Zbor. Ale prosím vás – použiť znova ten tunel? Vtipné. Ale pretože Noelle poskytla prijateľné vysvetlenie, Kitten sa na to sústredila, ani raz neuvažujúc nad možnosťou, že je tu aj iné vysvetlenie. To isté platilo aj na ostatné.
Hector tam stál minútu s vystrčenou bradou. Namiesto toho, aby ju prezradil, ako sčasti očakávala, vykráčal z obývacej izby, von cez hlavné dvere, a k jej boku. Neprehovoril, zatiaľ čo ju zdrapol za pažu – kedy si natiahol rukavice?– a ťahal ju preč od budovy.
Ďalší šok – neodvliekol jej zadok späť do ubytovne. Srdce jej búšilo v hrudi, a keby bola normálnou ľudskou bytosťou, určite by ju z toho poriadne boleli otlčené rebrá, možno by ju to aj nejako poškodilo spôsobom, o ktorom nevedela, ale úprimne? Nezaujímalo ju to. Voňal lahodne, tak ako v tú noc v uličke, ako zem a obloha, čerstvo a divoko a neskrotne. Cez jemnú látku bola jeho pokožka teplá, teplejšia než hocikoho iného, kto sa jej kedy dotkol, a intenzita tej horúčavy ju ovplyvnila, dočiahla k tým umŕtveným receptorom a nútila ich všimnúť si ho. Po tom, čo sa vyhol všetkým lampám, pustil ju a obrátil sa k nej, natlačiac sa jej do tváre. Mračil sa. Myslela, že vybuchne ako sopka za to, že sa vykradla zo svojej ubytovne, ale on na ňu iba mlčky hľadel. Stále ho dokázala cítiť, uvažovala, zatiaľ čo si trela zápästie.
Pozrel sa dole, zbledol. „Ublížil som ti?“
„Nie.“
Uvoľnil sa, ale iba na sekundu. „Čo si si, dočerta, myslela, že robíš, takto nás špehovať?“ Zlato v jeho očiach už neplápolalo. Bolo zamrznuté. „Mala by si byť v posteli – chcem povedať, že by si mala spať, oddychovať.“
Bol tak blízko, konečne na dosah. Každé vlákno jej podráždenia ochablo. Chvela sa vzrušením. „Nešpehovala som. Počúvala som za dverami.“ Aj jemu znel jej hlas tak zadýchane, ako jej samotnej?
„Je v tom nejaký rozdiel?“ opýtal sa so zodvihnutým obočím.
„Musí byť, keďže som robila to druhé a nie to prvé.“ Zodvihla bradu a špičky ich nosov sa o seba obtreli. Iskričky toho ohňa sa vrátili, roztopilo trochu z toho ľadu. Prudko odstúpil, uistiac sa, že medzi nimi nebude žiadny kontakt. Ale neodišiel, nenechal ju tam osamote. Ľavou rukou si masíroval hore-dole svoju pravú pažu. Žiaril cez tie rukavice? Nemohla to povedať naisto.
„Tvoje ruky,“ povedala.
Jeho mračenie sa vrátilo. „Mám na sebe krém, ktorý svieti v tme. A čo?“
Takže žiaril. A tiež bol klamár. Krém, ktorý svietil v tme, mal charakteristickú vôňu – vôňu, ktorá na ňom nebola cítiť. Okrem toho, ak bolo vaším cieľom žiariť v tme, prečo si ho zakrývate, keď sa vám podarilo dosiahnuť cieľ? Bude sa tým zaoberať neskôr. Na odpovedi vlastne ani nezáležalo. Bol tu Hector, krásny, silný, intenzívny Hector, a ona s ním bola konečne osamote. Ktovie, ako dlho tu zostane – alebo nezostane.
„Aké škody na tebe Kitten napáchala?“ dožadoval sa odrazu.
Bol len zvedavý, ale ho to naozaj zaujímalo?„Nuž, myslím, že mám vnútorné krvácanie a budem mať šťastie, ak prežijem noc, ak sa pýtaš na toto.“
Hrôza obmyla jeho črty. „Ideš k doktorovi. Ihneď. Ani sa neopováž proti tomu protestovať.“
So smiechom mu uskočila, než po nej mohol chňapnúť. Alebo ju zodvihnúť na ruky, čokoľvek z toho plánoval urobiť. „Nie. Som v pohode. Vážne.“ Jeho ukážka starostlivosti ju potešila. Znamenalo to, že sa stará, ako v to dúfala. Aj keď tá starostlivosť bola len ako o podriadenú. „Niekoľko ráz ma udrela, ale nie je to nič, čo by som predtým nezažila.“
Stál tam, v sánke mu mykal sval. „Predtým.“ Hrozivé zavrčanie. „Kto ťa udrel predtým?“
Čo by urobil, keby mu to povedala? Ublížil by previnilcom? Bože, páčila sa jej tá predstava. Páčila sa jej predstava ako besní, zatiaľ čo ju obraňuje. Ava bola jediná, kto jej kedy kryl chrbát. „Zažila som viac bitiek, než si dokážem spomenúť, takže sa obávam, že ti nemôžem dať žiadne mená.“ Nastala pauza, zatiaľ čo pokojne absorboval jej vyhlásenie. „Dokým nebudem pred svojím počítačom, s otvoreným súborom s názvom Ľudia, ktorých jedného dňa zničím,“ dodala.
Podráždene zakrútil hlavou. „Takže. Ako si to urobila?“
Zmätene na neho zažmurkala. „Urobila čo?“
„Prepašovala tú slúžku. Nepoužila si tunel.“
Vypúlila oči. „Ako to vieš? Pokojne som to mohla urobiť.“
Vyceril na ňu zuby. „Ako?“
Mala by klamať. Ak by ju teraz prezradil...
On ťa neprezradí.
Ako to vieš? Počula si ho s Dallasom – ona je stále tu, hovoril. Od začiatku sa s tebou hádal a chcel, aby si odtiaľto odišla.
Spozná moje schopnosti. Uvedomí si, že som prínos.
Skvelé, teraz sa rozprávala sama so sebou. „Počula som, ako s tebou Dallas hovorí na telefóne,“ priznala sa, sledujúc jeho reakciu. V jeho tvári sa nemihla žiadna hrdosť ani prekvapenie. Žiadna emócia. „Hovorili ste o tom, ako nejaký Arkadianec vnikol do niekoľkých nemocničných izieb, schmatol zopár slečien a znova vyšiel bez toho, aby si to niekto všimol.“
Šklbanie svaly v sánke sa zintenzívnilo. „Pokračuj.“
Nie som sklamaná. „Zamestnávam jedného Arkadianca, a tak som urobila hovor.“
Stále nereagoval – ale pristúpil k nej bližšie. Jeho vôňa – divoká noc – ju obklopila, prenikla do jej pórov, prinútiac všetky jej myšlienky zamerať sa na neho – aby sa k nemu dostala ešte bližšie.
„Nahlásiš ma?“ opýtala sa.
Prešlo niekoľko úderov váhania, než odpovedal: „Nie.“ A zdalo sa, že to priznanie ho udivilo.
Prevalila sa ňou úľava. Neopýta sa prečo. Mohol by si to rozmyslieť, ten protivný surovec. „Takže... mal si šťastie so svojím prípadom?“
Prudko potriasol hlavou. Otvoril ústa a ona tušila – dúfala –, že jej chce povedať viac o prípade, možno sa jej dokonca opýta na jej názor alebo myšlienky, ale neurobil to.
„Kde si bol?“ opýtala sa, vrátiac ich späť k pôvodnému rozhovoru. „Mal si sa vrátiť prvého tento mesiac.“ Nie, že by sa niekoho na to pýtala alebo niečo také.
„Musel som sa postarať o pár vecí.“ Jeho viečka sa stiahli od úzkych štrbín. „A tých pár vecí sa ťa ani trochu netýkajú, tak sa ani nepýtaj.“
Z jeho krátkej odpovede sa jej špirálovito zakrútila myseľ. Bol zalezený s nejakým dievčaťom, ktoré považoval za intelektuálne rovnocenné? Pracoval na prípade a zranil sa? Ochorel?„Chceš vedieť, čo som robila ja?“ Do jej hlasu vošiel chrapľavý tón.
Stuhol. „Ja viem, čo si robila. Robila si problémy.“
Žiadne. Sklamanie. Muži v jej živote ju nikdy nebrali vážne, tak prečo by mal byť Hector iný? Aj keď videl trochu hlbšie než ostatní. „Boli sme v styku tak málo a napriek tomu ma tak dobre poznáš. Urobil si na mňa dojem. Vážne.“
Neskočil na tú návnadu. „Povedz mi niečo, Noelle.“ Tak zvodne vyslovené, ako keby už bol v posteli a volal ku k sebe prstom. Tá zmena v ňom bola dychberúca.
„V poriadku,“ podarilo sa jej povedať bez toho, aby sa zachvela. Veľmi. „Ako si to vtedy myslela? Keď si povedala, že som Avin?“
„Och, to.“ Pohŕdavo mávla rukou vo vzduchu. „Ava si ťa vybrala ako prvá.“
Jeho obočie znova urobilo tú vec s vyklenutí. „Vysvetli.“
„Krátka a sladká odpoveď je, ona s tebou bude mať sex a ja nie.“ Vážne bolo v jej hlase... trucovanie? Bože, bolo.
Medzi Hectorovými zubami zasyčal dych, všetky náznaky zvádzania boli preč. „Nebudem mať sex s ani jednou z nás.“
Au. Toľká istota z jeho strany. To ju tak veľmi dráždilo, prinútila sa bezstarostne povedať: „Nuž, samozrejme, že so mnou nebudeš mať sex. Práve som ti to povedala, ja som si ťa nevybrala prvá. Ja som si vybrala niekoho iného.“
Ticho. Ťažké, neznesiteľné ticho. „Koho si si vybrala?“ opýtal sa potichu. Hrozivo.
Žiarlivosť?„Veľmi božského Dallasa. Ja len dúfam, že mu nebude vadiť podeliť sa o mňa. Mám plnú montážnu linku mužov, ktorí čakajú, kedy sa u mňa dostanú na rad.“
Jeden krok, druhý, Hector skrátil vzdialenosť medzi nimi, znova sa postavil tesne pred ňu. „Spala si s ním?“ Stále používal ten tichý tón. Tichý a napriek tomu nejako smrteľný, režúci. „To na neho si čakala pred ubytovňou?“
Nebála sa Hectora, ale pristihla sa, že cúva aj tak, dokým ju nezastavila chladná, tehlová stena. Bol proste taký veľký, taký mužný, než ktorýkoľvek iný muž, ktorého stretla. Nebola si celkom istá, ako by ho mala zvládnuť. A neodpovedal na jej lož s montážnej linke. Položil si ruky vedľa jej spánkov, efektívne ju tak uväzniac. Bože, milovala, keď to robil. Teplý dych jej prešiel po lícach, voňal mentolom. Lampy boli dosť vzdialené, ale ona ho mohla dokonale vidieť, jeho tvár sa kúpala zlatej a bielej.
„Noelle,“ vyštekol. „Odpovedz mi.“
„Myslela som, ž ty vieš, čo som robila. Preto by si už mal vedieť odpovede na svoje otázky.“
„Nerob si srandu. Hovor.“
Bol žiarlivý. To poznanie ju naplnilo toľkou radosťou, pravda z nej okamžite vypadla. „Nie na obe otázky. Čakala som na teba.“
Ďalšie kolo ticha, toto pretekajúce sľubom. A napriek tomu jeho hnev ani trochu neopadol.
„Dovoľ mi dať ti radu,“ povedal tým rezavým tónom. „Vyspi sa so svojimi inštruktormi a stratíš rešpekt pred rovesníkmi.“
Prebehla si jazykom ponad pery, jej vlastný hnev začal rásť. „Prečo si myslíš, že ma trápi nejaký rešpekt? Som taká blbá, že by som ani nepoznala rozdiel. No nie?“ Ups. Trochu z jej zatrpknutia jej uniklo.
„Ty nie si blbá. Možno si tá najšikovnejšia osoba, akú som kedy stretol.“
Šokujúce. „Prečo si to myslíš?“
„Opakovane presviedčaš ľudí, aby verili tomu, čomu chceš, aby verili. To nie je náhoda.“
Takže si zaslúžil odmenu. Rozhodla sa zatlačiť, aby videla, ako ďaleko s ňou zájde. „A čo keď jeden agent randí s druhým agentom, hm? Povedzme, ty a ja. Je to prijateľné?“
No prosím. Toto bol dôvod, prečo tu bola. Chcela vedieť, na čom boli, či tá túžba bola vzájomná. Bol žiarlivý, áno, ale nemohli ste postaviť vzťah na žiarlivosti.
Teraz uvažuješ nad vzťahom s ním?
Zazrel na ňu s emóciou, ktorú nedokázala prečítať. Niečo horúce, ale... nie hnev, už nie. „Ty nie si agent.“
„Budem.“ To je pravda. Bude pokračovať v tvrdej práci, bude na sebe pracovať a jedného dňa bude nosiť odznak. Zachraňovať životy.
„Keď si agent, môžeš randiť s kým len chceš, dočerta,“ povedal so silnou zmesou nádeje a odporu. „Okrem mňa. Ja nerandím so ženami, Noelle. Nikdy.“
Jej dýchanie bolo rýchle a plytké, no každým jedným nádychom sa stvrdnutými bradavkami obtrela o jeho hruď. Trenie cez ňu posielalo jeden oštep potešenia za druhým. Horúce, brniace, všetkopohlcujúce.
„Takže muži?“ Nie, prosím, nie.
„Nie.“
Vďakabohu.
„Nerandím, vôbec s nikým.“
Och. „Tak potom...“ Hrýzla si spodnú peru, uvažujúc nad dilemou, ktorú práve vytvoril, ale žiadne odpovede neprichádzali. „Čo?“ podarilo sa jej dostať zo seba, neistá, ako má položiť nasledujúcu otázku.
„Čo robím, keď si potrebujem uľaviť?“ opýtal sa, zatiaľ čo obtieral svoju tvrdú, hrubú dĺžku erekcie medzi jej nohy, presne ako to robil, keď boli naposledy v tejto polohe. Robil to schválne, poháňajúc jej potrebu po ňom vyššie, len aby ju opustil? Alebo, tak ako ona, konal inštinktívne?
Pretože mala problémy naplniť svoje pľúca kyslíkom, prikývla.
„Zvykol som si za to platiť. Šokovalo to tvoj privilegovaný jemnocit? Pobúrilo ťa to? A prestaň si hrýzť pery.“ Sklonil sa dole a ponoril svoje vlastné zuby do citlivého tkaniva. Nie veľmi, aby to bolelo, iba aby si uplatnil nárok.
Och, Bože. Rád hrýzol. Vážne si želala, aby tento fakt nebola zistila. Nepochybne teraz začne fantazírovať o tých zuboch, ako si ju celú nárokujú.
Nárokovať...
Musím sa ho... dotknúť...
„Žiadna odpoveď?“ dožadoval sa. Položila dlane na jeho hruď. Jeho prsné svaly poskočili na odpoveď, pulzovali. „Noelle.“ Zavrčanie.
Čo sa to pýtal? Och, hej. Tie prostitútky. „Som z toho zmätená.“ Jeho prudkosť zrejme odplašila veľa žien, ale niektoré by tiež aj pritiahla. Nebol dôvod, aby platil za to, čo chcel. „Pobozkal si ma, a mne sa to páčilo. Nemal by si-“
Počkať. Povedal, že to zvykol robiť, no nie? Čo robil teraz?
„Smola,“ vyštekol. „Nevysvetlím to.“
„Povieš mi, či sa ti páčilo bozkávať ma?“
Tak zmučený výraz. „Áno. Nie. Doparoma, na tom nezáleží. Nemôžeme to urobiť znova.“
Och, vážne? „Výzva prijatá,“ zapriadla a dvíhala sa na špičky. Otvoril ústa, možno aby ju zadržal, možno aby ju privítal vo vnútri, ale v každom prípade pretlačila jazyk cez jeho pery. Unikol mu zúfalý ston, a presne ako predtým, bozk sa okamžite vymkol kontrole.
Ich zuby do seba narazili a obaja sa naklonili pre hlbší, lepší kontakt. Chutil sladko, dekadentne, a ona mala pocit, že už teraz je závislá. Dala mu všetko, čo mala, kŕmila ho jedným bozkom za druhým, prispôsobiac svoje telo tomu jeho, hnietla jeho svaly na chrbte. Rozkoš sa v nej prudko vzniesla a ona sa proti nemu znova a znova prehýbala, lejúc olej na vlastnú potrebu, pretože každým pohybom dopredu sa jej klitoris o neho obtieral. Toto bolo oveľa lepšie ako prvý bozk a ten bol veľkolepý. Ale teraz o ňom vedela viac. Chcela z neho viac. Snívala o tomto, noc čo noc.
„Hector, dotkni sa ma. Prosím.“ Masíruj jej prsia, štíp ju do bradaviek. Daj jej viac.
Kamenná stena za ňou sa triasla... triasla.. „Hector. Prosím.“ Rukou skĺzla po jeho hrudi, k pásu na jeho nohaviciach. Taká dlhá a hrubá, jeho erekcia sa vzpínala proti látke, špička uslzená túžbou po nej. Moje, pomyslela si. Toto je moje.
S revom odtrhol svoje ústa. „Doparoma s tým!“ Stále o ňu obtieral svoju erekciu a ona okolo nej ovinula prsty ako najlepšie vedela. „Nemôžem to urobiť!“
Jeho pokožka bola ako oliznutie ohňa, vystreľujúc do Noelle teplo. Drobné kvapky potu jej vystúpili na čele. Milovala to, chcela viac. Chcela, aby to bolo ešte horúcejšie. „Zodvihni mi tričko. Saj mi bradavky.“
„Doriti! Počúvaš ma?“ zavrčal. „Mám tvoju plnú pozornosť?“
„Áno.“ Áno, áno, áno. Cítila tep jeho srdca, ako búši proti jej dlani.
„Dobre.“ To obtieranie náhle skončilo a ona zastonala. „Už som ti povedal, aby si ma nevyhľadávala. Teraz ti hovorím, aby si na mňa ani len neprehovorila. Ani sa na mňa nepozri. A ti to oplatím rovnako. To je všetko, čo som kedy od teba chcel, Noelle.“ S tým sa narovnal, prerušiac všetok kontakt, a odkráčal preč.
Odkráčal od nej. Znova. Ani sa neobzrel späť.
Čo. To. Malo. Dočerta. Znamenať? Mala tušenie, ale...
Noelle sa oprela o stenu, kolená mala slabé, krv jej vrela, zúrivosťou... vášňou... chcela jeho ústa na svojich, aby si brali, dávali, pustošili. Chcela sa znova naučiť jeho chuť – a nielen z jeho úst – chcela ho počuť stonať, keď sa tlak aj pre neho stal neznesiteľný. A po celý čas chcel iba dokázať svoje slová. Ponížiť ju. Prinútiť ju, aby sa mu vyhýbala.
Nuž, dostane, čo si želá, pomyslela si. Nestrávi ani jediný ďalší moment túžbou po ňom. Dokonca si na neho nedovolí ani myslieť. Skončili. Ešte než vôbec začali, skončili. Jeho smola.
Vystrúc svoje plecia, odhodlaná, Noelle vrátila svoju váhu na nohy. Obrátila sa a bola rozhodnutá vrátiť sa späť na ubytovňu, ale pred tvárou jej tancoval hustý kúdol dymu, páchnuci zhorenou umelou bavlnou a okorenenou roztaveným kovom. Poobzerala sa okolo, hľadajúc zdroj. Tentoraz to nebola ona, ale stena. Dva dokonalé odtlačky rúk boli vpálené do steny. Veľké, mužské ruky. Presne tam, kde mal Hector položené tie svoje.
Zmätene preglgnúc, načiahla ruku a prstom prebehla cez poškodený kameň. Zasyčala, keď sa ho dotkla. Hoci necítila bolesť, vedela, že kov bol dostatočne horúci, aby jej popálil pokožku.
Takže, tie stopy boli čerstvé. Ale... ako to bolo možné? Jej pohľad sa vrátil na Hectora. Alebo skôr na miesto, kde stál predtým. Teraz bol preč, v tme po ňom nebol ani náznak. Bol... mohol by byť mimozemšťan, schopný jediným dotykom spáliť predmety? Aj keď vyzeral na sto percent ako človek?Možno. Mnoho rás malo zvláštne schopnosti, ktoré nemali ich ľudské náprotivky. Ona vždy vítala tieto rozdiely a prijala by aj tie Hectorove, keby jej dal šancu.
Ale nedal. Podľa jeho vlastného priznania, radšej by zaplatil za sex s neznámou cudzinkou, než aby mal Noelle zadarmo. Takže dostane to, čo si prial, pomyslela si znova. Nechá ho na pokoji.
Usadila sa v nej pevná, mučivá myšlienka. Jedného dňa spolu budú pracovať a ona sa bude musieť tváriť chladne, pokojne, ako keby sa táto noc nikdy nestala. A vážne, malo by to byť ľahké. Koniec koncov, muži v jej živote vždy na nej našli niečo zlé. Takže v tomto smere ani Hector nebol iný od ostatných. Jednoducho bol iba otvorenejší než ostatní.
Som v pohode. Je to v poriadku. Tušila, že sa k sebe nebudú hodiť a on jej dokázal pravdu. Nič sa nedeje. Až na to, že brada sa jej chvela a oči mala rozmazané slzami.
Doriti. Ona nikdy neplakala! Prečo tu? Prečo teraz? Prečo kvôli nemu?
Na odpovedi nezáležalo. Ako už mnohokrát predtým, strčila bolesť hlboko do svojho vnútra a na tvár si nasadila bezstarostný úsmev. Vpochodovala späť do ubytovne, k Ave, k jedinej stálosti v jej živote.