Zvládnem to. Som v pohode. Až na to, že to pravdepodobne nezvládnem a rozhodne nie som v pohode.
Brook Lynn kráčala po Fragaria Street, smerom k Lintzovmu autoservisu a snažila sa nabrať odvahu. Ešte nikdy sa nemusela s nikým rozchádzať. Nie je to o tom nájsť tie správne slová, pretože žiadne neexistujú. Je to o nádeji, že mu nezničím sebavedomie, hoci tomu pravdepodobne bude tak.
Jase šiel po jej boku. Krok mal rázny a telo napäté.
Zostal pri nej celú noc. Zakaždým, keď sa od neho nevedomky odtiahla, sa začal mrviť a prehadzovať. Keď sa k nemu znova pritúlila, upokojil sa. Zobudili sa s prepletenými telami a znova sa pomilovali. Bolo to vzrušujúce a uspokojivé – ale stále zo seba nevedela striasť pocit, že tomu niečo chýbalo.
Čakala, že pôjde domov, ale on povedal, že si musí v meste čosi vybaviť a odprevadí ju do autoservisu. Keď odmietla ísť jeho autom – netreba ho zbytočne povzbudzovať – rozhodol sa ísť spolu s ňou. Chcel si byť istý, že bezpečne dorazí k Bradovi, a Brook Lynn mu rozumela. Lenže ako tak kráčali cítila, ako z neho pulzujú vlny hnevu. Pristihla sa pri tom, ako premýšľa, čo by tomu mužovi urobil, keby sa ocitli tvárou v tvár.
„Choď,“ povedala a kývla mu, aby šiel preč.
„Nie kým nebudeš pri dverách.“
„Máš pocit, že zdupkám?“
„Len musím niečo zariadiť – ááá, konečne,“ povedal a ovinul jej ruku okolo pása.
Keďže to nečakala, zľakla sa a prekvapene zalapala po dychu.
Zistila, že sa spoza rohu práve vynorila Charlene Burnsová a keď ich zbadala, krok sa jej na okamih zadrhol. Nasadila si na tvár úsmev a úplne zastavila.
„Nevedela som, že na našu schôdzku vezmeš aj svoju asistentku,“ povedala, nevenujúc Brook Lynn ani jeden pohľad.
Čo?! Akú schôdzku?
Jase pobozkal Brook Lynn na spánok a povedal: „Nevzal som si asistentku. Priviedol som si svoje dievča.“
Charlene naňho vytreštila oči. „Och, to je... milé.“ Jej tón naznačoval, že milé je odteraz nový výraz pre katastrofa.
Keď si Brook Lynn uvedomila, o čo presne tu ide, zaplavilo ju teplo. Charlene zrejme začala pokukovať po Jaseovi a toto bol jeho spôsob, ako jej dať najavo, že z toho nič nebude. Navyše dokázal, hoci o tom vôbec netušil, že Charlenina poznámka o tom, ako ženy „iba využíva,“ bola úplne mimo.
Brook Lynn mu v tom okamihu odpustila akúkoľvek drsnosť, ktorej sa dopustil minulú noc.
„Len som ti chcel poďakovať za tie mafiny,“ povedal Jase. Tvoju nádobu mám v aute.“ Znova Brook Lynn pobozkal, pekne mľaskavo na ústa, a povedal: „Keď skončíš, budem doma. Budeš mi chýbať každú jednu sekundu, čo nebudem s tebou, zlatko.“ Jemne ju pohladil po líci a potom odišiel, spolu s Charlene.
Do tohto chlapa sa zabuchnem ako školáčka.
Charlene mala v tvári toľkú závisť, že jej Brook Lynn bolo ľúto. Potľapkala dievča po ruke a povedala: „To bude dobré. Tak zase niekedy, Charlene.“
Charlene od nej odskočila a zasyčala.
Brook Lynn sa tým nenechala rozhodiť a pokojne odkráčala. Akurát, keď chcela zabočiť za roh, jej krok zneistel. Nie preto, lebo dorazila do cieľa, ale preto, lebo vo výklade zachytila odraz muža rútiaceho sa k nej zozadu. Chcela uskočiť, ale nebola dosť rýchla a chlap ju nabral. Zakopla a spadla na kolená. Kabelka so žuchnutím pristála vedľa nej a ona si na betóne oškrela kožu.
Muž zastavil, aby jej pomohol vstať. „Veľmi ma to mrzí... ponáhľal som sa... nevidel som vás.“
„Netrápte sa tým.“ Prehodila si popruh kabelky cez rameno. „Som v poriadku.“
Keď si ho premerala, uvedomila si, že je to ten turista, ktorý k nej vošiel do obchodu a vzápätí bez slova odišiel. „Och, vaše kolená. Krvácajú.“
„Budú v pohode.“ Takto zblízka videla, že je zhruba taký starý ako ona. Mal blond vlasy pieskového odtieňa a tmavé, takmer čierne oči. Pôsobil však nezdravo. Jeho pokožka mala žltkastý nádych, a pod krvou podliatymi očami mal vačky. Košeľa a nohavice na ňom viseli a boli na nich škvrny.
„No,“ povedal, pozerajúc na ňu tak uprene, až jej to bolo nepríjemné, „mal by som ísť.“ Zvrtol sa na päte a už ho nebolo.
Do-obre teda. To bolo čudné.
Brook Lynn pokračovala v ceste do Bradovho obchodu. Keď stála pri dverách, vytiahla z kabelky sendvič, ktorý mu pripravila a zhlboka sa nadýchla. Zvládnem to. Možno.
Keď vošla do vestibulu, obklopil ju chladný vzduch. Prešla popri recepcii a vkĺzla do garáže. O pár áut ďalej našla Brada, ktorý uťahoval čosi pod kapotou auta. Bol oblečený v pracovnom a ruky mal od oleja.
Čo mu poviem?
V mysli sa vrátila k raňajkám, ktoré si dala spolu s Jessie Kay, kým sa Jase sprchoval. Kým žuli ovocie, ktoré kúpila ako vzorky na Tessinu oslavu, vyklopila sestre, akú má dilemu. „Ako to Bradovi citlivo vysvetliť?“
„Povedz mu, že mu dáš ešte šancu, ak zváži operáciu na predĺženie penisu. Uvidíš, že potom to on skončí s tebou.“
Tak to ani náhodou.
Tesne predtým, ako Brook Lynn odišla z domu, napísala esemesku Kenne, ale priateľkina odpoveď bola rovnako absurdná, ako odporúčanie Jessie Kay.
Povedz toto: Je tu tak horúco, alebo ma dusí náš vzťah? Nie? Tak potom povedz toto: Týmto oznamujem, že ti dávam kopačky a odteraz si single. Môžeš sa niekam strčiť.
Brook Lynn premýšľala, čo by jej povedala mama, keby ešte žila.
Je to človek, a má city. Správaj sa k nemu tak, akoby si chcela, aby sa správal on k tebe. Buď zdvorilá. Jemná.
„Brook Lynn.“ Bradov hlas ju vtiahol späť do reality.
Rýchlo zažmurkala, aby sa prebrala a jej nervozita bola okamžite späť. „Ahoj.“
Usmial sa a utrel si ruky do handry. „Aké príjemné prekvapenie. Rád ťa vidím.“
„Ehm, mohli by sme sa porozprávať v súkromí?“
Všimol si, aká je napätá, a jeho úsmev zmizol. „Jasné.“ Odviedol ju do kancelárie vzadu.
Cestou tam narazili na statného chlapa, ktorého tam už párkrát videla.
„Ahoj. Predávate ich?“ opýtal sa a ukázal na sendvič.
„Nie,“ odvetila.
„A kto ich teda predáva? Kde ho môžem zohnať?“
„Nikto a nikde. Urobila som ho ja.“ Ako zvyčajne ho urobila celý sama, vrátane vlastnoručne upečeného chleba. Tentokrát dokonca objednala syr, ktorý objavila na ochutnávke a ktorý jej mimoriadne chutil.
Automechanikovi zasvietili oči. „Koľko si účtujete?“
„Áno,“ povedal ďalší muž prechádzajúci okolo. „Koľko?“
Zopár ďalších sa tiež pristavilo a so záujmom počúvali.
„Vonia to božsky,“ povedal niekto.
To bolo prekvapivé, vzhľadom na to, že to bola cena útechy pre Brada, ktorej hlavou prísadou bol jej pocit viny.
„Ďakujem,“ povedala, „ale nie je na predaj.“
Znova sa vydala do kancelárie a za sebou počula sklamané povzdychy. Trochu jej to zlepšilo náladu. Keď bola konečne v kancelárii, oprela sa o zatvorené dvere a podala sendvič Bradovi. „Toto je pre teba.“
„To je od teba milé.“ Prijal ho s obavami miešajúcimi sa s nádejou v očiach. „Naozaj vonia úžasne.“
Opäť nastúpili nervy a zničili všetku radosť z pochvaly jej jedla. Začali sa jej potiť ruky. Maj trochu gule a hovor!„Brad, no, vieš, mrzí ma to, ale už s tebou nemôžem ísť znova von.“ Akonáhle začala, nedokázala sa zastaviť, slová sa z nej len tak sypali. „Si skvelý muž a ja som veľmi veľmi dlho túžila po tom, aby si ma pozval von. Ty si to však neurobil a potom sa objavil Jase. Chcela som ho, hoci som si myslela, že ho nemôžem mať, ale zároveň som mala pocit, že potrebujem aj trochu radosti, takže som ťa pozvala von. Nebolo to voči tebe fér a ja... mňa... mňa to mrzí. Zavádzala som ťa a bolo to odo mňa nepekné. Pochopím, ak ma budeš naveky nenávidieť, ale teraz chodím s Jaseom. Už je to oficiálne.“
Brad položil sendvič na preplnený stôl a prešiel si rukou po tvári. Chvíľu uvažoval nad jej slovami a potom si povzdychol. „Aj ja som ťa chcel už veľmi veľmi dlho pozvať von.“
„Tak prečo si to neurobil?“ Keby bola s ním, nikdy by si nedovolila pokukovať po Jaseovi.
Žeby nepokukovala po Jaseovi? Nemožné. Ale to by bolo všetko, nič viac by sa nestalo.
„Myslel som si, že by si povedala nie,“ povedal Brad. „Keď som bol v Edninom obchode, nikdy som nemal pocit, že by si si ma všimla ako muža,.“
Takže... už iba pomyslenie na to, že by nemusel uspieť stačilo, aby sa o ňu neuchádzal, čo znamená, že strach z odmietnutia preňho znamenal viac než ona. Nebol ochotný bojovať o ňu.
Keď si to uvedomila, pocit viny sa vytratil. Muž, s ktorým by mala spojiť svoj osud, by mal byť ochotný bojovať o ňu – o jej lásku, jej život. Jej šťastie. Rovnako ako by ona bojovala oňho. Inak by vzťah nemal pevné základy, na ktorých by sa dalo budovať a bol by odsúdený na zánik.
Bol by Jase ochotný bojovať o ňu?
A neurobil to už, svojím vlastným spôsobom?
„Keby si sa opýtal skôr,“ povedala, „Povedala by som áno, áno, a tisíckrát áno.“
Oči mu zahalil smútok, ale rýchlo ho nahradilo odhodlanie. „Počkám,“ povedal a vystrel ramená. „Počkám, kým budeš znova voľná.“
„Nie. To nerob,“ povedala a pokrútila hlavou. V kútiku duše ju však napadlo, že to možno nebude trvať dlho. „Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby vzťah s Jaseom trval veľmi veľmi dlho.“ Možno aj do konca života.
***
Jase sa prechádzal po svojej izbe ako tiger v klietke a čakal na Brook Lynn. Mala ešte desať minút, ak dovtedy nepríde, pôjde do Lintzovho autoservisu a—
Čo? Ten obchod vlastnil syn šerifa.
Dopekla. Inštinkt mu vravel: daj konkurencii na známosť, čo sa stane, ak sa dotkne tvojej ženy. Pud sebazáchovy kričal: Naozaj sa chceš vrátiť späť do basy?
Lenže... je moja.
Jeho prvé „moja“ od čias Daphne, a tie dve ženy sa nedali vôbec porovnať.
S Brook Lynn sa musím viac snažiť. Nemôžem dovoliť, aby ma opustila tak, ako Daphne.
Z omámenia ho vytrhol zvonec pri dverách.
Prešiel k dverám a našiel za nimi vysokého štíhleho muža s vráskavou tvárou. Mal na sebe uniformu z tmavého polyesteru, ktorá mu bola trochu tesná, a na hlave biely stetson, ktorého okraj mu zakrýval oči.
Šerif, akoby ho Jase privolal svojimi myšlienkami.
„Zdravím. Som šerif Lintz a vy musíte byť Jase Hollister.“
Šerif zrejme prišiel na to, že Brook Lynn chodí s Jaseom, ktorému dala prednosť pred Bradom a prišiel ho varovať. Alebo ešte horšie, šerif Lintz sa dozvedel o Jaseovej minulosti. Prečo iné by tu bol?
Jaseovi na zátylku vyrazil studený pot a zároveň mu v žilách vzplanul oheň. Koľko bude trvať, kým Brook Lynn zistí pravdu?
„Som to ja,“ povedal a zdvihol bradu.
„Dobre, dobre. Dnes som už bol v meste navštíviť vašich chlapcov. Bol som sa im predstaviť a povedať, že som tu, keby ma potrebovali. To isté chcem povedať aj vám.“
Vari privítanie? V tom bude nejaká zrada. „Ďakujem,“ povedal opatrne. Prečo ho chalani nevarovali?
Šerif preniesol váhu na päty a pokračoval: „Počul som, že pre vás pracuje naša milá Brook Lynn.“
„Áno,“ odvetil. Nič viac, nič menej.
„Pekná ako obrázok.“
Chce ho nachytať? Tentokrát nepovedal nič.
„Nie ste veľmi zhovorčivý typ, čo?“ zasmial sa šerif. Znelo to úprimne. „Dobre teda. Myslím, že máme obaja ešte nejakú robotu. Pôjdem. Opatrujte sa.“ Pomalým krokom prešiel k svojmu policajnému autu, nasadol a odišiel.
Jase zotrval pri dverách, až kým mu auto nezmizlo z dohľadu. Vytiahol telefón, aby zavolal Beckovi – a zistil, že mu priateľ poslal tri správy. Dočerta, mal vypnuté zvonenie.
Znepokojivý zážitok so šerifom zvýšil potrebu vidieť Brook Lynn a vziať ju do náručia na takmer neľudskú úroveň. Čo jej doparoma toľko trvá?
O pár minút neskôr zaškrípali pánty a dverách a ona vošla dovnútra. Jeho telo okamžite zareagovalo, naplo sa, zahrialo – pripravovalo sa. A stačilo tak málo.
Nebol si istý, ako dlho ju ešte bude mať vo svojom živote a zaplavil ho pocit, že ju musí mať hneď a zaraz. O sekundu nato bol už na nej a prišpendlil ju o stenu.
„Tak ako?“ povedal. „Vybavené?“
Pritúlila sa k nemu. Jeho drsné privítanie ju ani trochu nevykoľajilo. „Porozprávala som sa s Bradom,“ odvetila bez dychu.
„A?“
„A povedala som mu, že sa mienim romanticky stretávať iba a len s pánom Jaseom Hollisterom.“
Napätie, ktorého sa nedokázal striasť, ten balvan, ktorý ho ťažil na ramenách, náhle zmizol. „Plakal? Ja by som určite plakal.“
„Ale prosím ťa. Ty nie si typ, ktorý plače, Hollister.“
„Nie, asi nie som.“ A zrazu počul, ako dodáva: „Plakal som, keď ma brali z bytu, v ktorom som býval s mojou mamou,“ čím odhalil kúsok svojej minulosti a oboch ich prekvapil. „Čakal som, že sa vráti... bál som sa, že ak tam nebudem, nebude ma vedieť nájsť. Taktiež som plakal, keď ma po prvýkrát vzali preč od pestúnov. Potom som už nemal viac sĺz.“
Brook Lynn sa k nemu privinula. Bola taká teplá a mäkká – a celučičká moja. „Je mi veľmi ľúto, že si musel prejsť tým všetkým.“
„Učím sa vážiť si, čo mám.“ Tvárou ju poláskal po líci. „Ale zo všetkého toho sťahovania sa z miesta na miesto mi zostala boľačka, ktorá sa nikdy nezacelila. Viem, že tie ty zvykneš pofúkať.“
„To áno,“ povedala rozochvene. „Povedz, kde ťa to bolí?“ Ukázala mu prstom na srdce. „Tu?“
„Nie.“ Vzal ju za ruku a pritisol si ju na svoju erekciu. „Tu.“
Zasmiala a pevne ho zovrela. „Veľmi rada ti to pofúkam... potom, ako ťa oboznámim s mojím základným pravidlom.“
Má ma úplne omotaného okolo prsta... a ja to milujem.„Rozprávaj.“
„V pracovnom čase žiadne VPN.“
Bolo krátko po deviatej, a toto rozhodne bol verejný prejav náklonnosti. „K tomu pravidlu treba ešte pridať dodatok. Žiadne VPN, iba ak ti dám výpoveď. Potom môžeš porozprávať svojmu priateľovi o tom, akého máš krutého šéfa a tvoj priateľ ťa bude utešovať... nahú... a potom môžeš presvedčiť svojho šéfa, aby ťa znovu prijal.“
Jase cítil, ako mu pokožku poláskal jej teplý dych a vzápätí mu oblizla krk. „To je námietka, nie?“ Ako hovorila, rukou mu pohladila rozkrok, a jemu sa v ňom začalo zbierať napätie.
„Ja mám tiež pravidlo,“ precedil. „Od pondelka do piatku musíš na sebe nosiť vrece na odpadky. Považuj to za svoju novú pracovnú uniformu. Čokoľvek iné z teba pravdepodobne strhnem akonáhle prekročíš prah dverí.“
„A to by bolo strašné, však?“ Zľahka ho uhryzla na kľúčnej kosti.
Napätie rástlo...
Pokračoval ďalej. „Vlastne mám zopár ďalších pravidiel. Nesmieš pobehovať okolo domu, ak mám v ruke kladivo. A nesmieš sa zohýbať. Nikdy.“
„To sú prísne pravidlá,“ povedala... a voľnou rukou mu vkĺzla pod tričko. Prstami mu vypálila ohnivú čiaru až k bradavke.
Položil jej dlaň na obnažené stehno a musel si zahryznúť do jazyka, aby nezastonal. Bola taká hebká.
„Máš na sebe šaty, čo znamená, že už v tejto chvíli porušuješ pravidlá. Čo znamená, že ťa budem musieť potrestať.“
Jemne ho uštipla. „Dáš mi po zadku?“
„Ťažké bičovanie jazykom. Ale keďže som tvoj muž, bude len správne, ak si trest odpykám za teba.“ Rozopol si džínsy.
„Si na mňa taký dobrý.“
Zasyčal, lebo sa sklonila a uhryzla mu bradavku, presne ako to mal rád. Potom si kľakla na kolená. Sledoval, ako ho vyslobodila z trenírok a musel sa rukami oprieť o stenu. Brook Lynn. Na kolenách. Pre mňa.
Pozrela naňho a v tých modrých očiach jej tlela horúca túžba. Oblizla si pery. Bola to tá najerotickejšia vec, akú kedy videl. Až kým neroztvorila pery a nevzala ho hlboko do úst. Dokázal len zakloniť hlavu a lapať po dychu, lebo ho zaplavil príval rozkoše.
Pevne ho zvierala. Vždy keď šla hlavou dole, zo všetkých síl sala, a keď išla hore, kmitala po ňom jazykom. Napätie stále rástlo a zdalo sa, že to nemá konca. Keď zubami poškrabala citlivú hlavičku, šklbol bokmi a zasunul sa do jej hrdla, hlboko, tak nádherne hlboko. Pokúšal sa ospravedlniť sa, že je príliš drsný, ale dostal zo seba iba jej meno. Keď pozrel dole zbadal, ako si rukou siahla medzi nohy.
Prináša rozkoš mne... a aj sebe.
To vedomie ho takmer postrčilo dole po špirále slasti. Položil jej ruku na zátylok a naznačil jej, že má zrýchliť.
„Presne tak, anjelik. Je to také dobré. Robíš mi to skvelo.“
Keď špičkou opäť narazil do hrdla, Brook Lynn zastonala, a vzniknuté vibrácie sa šírili po celej jeho dĺžke až do semenníkov, kde.. och... dočerta.. zapálili tam oheň, ktorý tlel, bol čoraz väčší... Hore, dole, neprestávala sa pohybovať, nespomaľovala, práve naopak, bola čoraz rýchlejšia. Každý sval v tele sa mu stiahol okolo kosti, oheň v semenníkoch stúpal hore... až jej napokon konečne vystrekol do úst.
Prehltla každú kvapku, ktorú jej dal, stonala, a ďalej doňho zosielala vibrácie, ako malé záblesky čistej extázy.
Keď mu už nič nezostalo, naposledy ho oblizla, pustila ho a pozrela hore. Oči jej žiarili, pery opuchnuté a červené a v jemnej tvári neha.
Zohol sa, chytil ju za zápästie a pomohol jej vstať. Trochu sa zatackala, lebo sa jej triasli kolená. Jase si pritiahol jej vlhké prsty k perám.
„Povedz mi, ako silno si sa urobila,“ povedal.
Zružoveli jej líca. „Tak silno, že som si možno zlomila dušu.“
„Dobré dievča.“ Vzal jej každý prst do úst a vychutnal si jej med, ktorý na nich zostal.
Zachvela sa. „Mimochodom,“ povedala, keď ju napokon pustil, „za dnešok mi neplatíš.“
Vytiahol si zips a opýtal sa: „Prečo?“
„Preto, lebo mi neplatíš za dni, v ktoré máme sex počas pracovnej doby. Inak by som sa cítila ako prostitútka.“
Zaťal zuby, až ho z toho rozbolela sánka. Pochopil, čo tým myslela, ale nepáčilo sa mu to. „V tom prípade gratulujem. Dnes je u Hollistera štátny sviatok. Volá sa to Medzinárodný deň fajok. Žiadna práca, veľa zábavy, a navyše preplácanej.“
Zúžila oči, až z nich boli drobné štrbiny. „Nie. Absolútne neprijateľné.“
Mal chuť povedať: „Takto to jednoducho bude, zlatko. Zvykaj si na to.“ Lenže potreba urobiť ju šťastnou potlačila všetko ostatné. „Tak dobre. Nebudem ti platiť, ale ty zároveň nebudeš pracovať.“ Ach, dočerta. West a Beck ho zabijú. Žili pre jej sendviče a ostatné jej jedlo.
Ha ha, lebo ja nie.
Každý deň pripravila niečo nové. Mali párky zapečené s kukuričnou kašou. Potom zapečené údené s ananásom. Zemiaky zapečené s nivou a slaninou. A jeho najobľúbenejším jedlom bol moriak zapečený s čedarom.
Sendviče boli taktiež rôznorodé. Raz namiesto chleba použila sladké žemličky. Inokedy do nich povkladala malé štvorčeky mäsa a syrov, aby to pripomínalo Rubikovu kocku. Potom tu bol sendvič, ktorý nazvala Chrám južanskej skazy, s dvoma veľkými kuracími rezňami plnenými popučenými zemiakmi, poliatymi výpekom zo slaniny.
Začali sa mu zbiehať sliny a na chvíľu si takmer želal, aby počkal a zahájil Medzinárodný deň fajok až po večeri.
„Dobre,“ povedala napokon. „Vezmem si deň voľna.“
Pomohol jej upraviť si oblečenie a všimol si, že má oškreté kolená. „Poranila si sa,“ povedal a zamračil sa. „Čo sa stalo, a kedy to bolo?“
„Spadla som cestou do autoservisu.“
Dočerta. Keby vedel, že má poranené kolená, nikdy by jej nedovolil kľaknúť si pred ním.
Zdvihol ju a usadil na pohovku. Keď našiel lekárničku, čupol si pred ňu, aby vyčistil a prelepil odreniny.
„Bolí to?“ opýtal sa.
„Trochu. Skús ma trochu rozptýliť.“
„Ako?“
„No... môžeš mi povedať, či si niekedy bol zaľúbený.“
„Áno, bol som zaľúbený.“
„Koľko si mal rokov?“
Začal byť trochu podozrievavý, keďže rozhovor sa zvrtol k časovým obdobiam. „Chodil som s ňou počas strednej. Nechala ma, keď som mal osemnásť,“ povedal.
„Ešte stále ju ľúbiš?“
„Nie.“ Daphne naozaj miloval, a navyše to bol jediný vzťah, aký kedy mal, takže na ňu počas tých osamelých rokov vo väzení často myslel. Ich spoločná minulosť bol tiež dôvod, prečo sa s ňou chcel znovu spojiť, keď ho pustili. Ale jeho city k nej sa už úplne vytratili, nezostalo z nich nič, len ozvena minulosti, na ktorú sa snažil zabudnúť.
To, čo cítil k Brook Lynn horelo jasným plameňom. Mohol by ju milovať. Šialene a hlboko.
Ale mohla by milovať ona jeho? Takého, aký naozaj bol?
To sa nikdy nedozvie... iba ak by jej povedal pravdu. Vtedy naňho doľahla trpká realita. Čím dlhšie bude mať pred ňou tajomstvá – hoci ho sama žiadala, aby jej ich nevyzrádzal – tým bude ticho medzi nimi ťaživejšie.
Opäť pocítil nutkanie všetko jej povedať.
Čo ak to zistí prv, než jej to stihne povedať on sám? Čo ako sa o jeho hriechoch dozvie od niekoho iného? Toto je malé mesto – akonáhle na to ľudia prídu, bude nemožné udržať to v tajnosti. Bude v takom prípade vôbec ochotná vypočuť si aj Jaseovu verziu príbehu?
Pozrel na ňu. Na jednej strane dúfal, že u nej nájde pochopenie, na druhej sa obával odmietnutia. „Brook Lynn. Musím ti niečo povedať.“
Stuhla, akoby sa bála toho, čo jej chce povedať a potom si rezignovane povzdychla. Prešla mu prstami po sánke. „To, čo si mi chcel povedať už predtým?“
Prikývol. Vedel, že to musí urobiť, musí jej to povedať, skôr než stratí odvahu.
Ako strhnúť náplasť. Poďme nato.
„Posledných deväť rokov som strávil vo väzení.“