Existovala nepatrná šanca, že Wiliam možno zašiel trošičku priďaleko. On by bol pravdaže prvý, kto by priznal, že možno urobil malilinkú chybičku. Či už je to chyba, alebo nie – a pravdepodobne nie – nebola to jeho vina, pomyslel si, keď odkopával z cesty to, čo zostalo z Gillyiných rodičov.
Ak to má zhrnúť: sami to chceli. Doslova o to žiadali. Počas „práce“ si pospevoval „Scotty doesn’know“ od Lustry – bola to jedna z jeho obľúbených piesní, lebo mal pocit, že jej text hovorí o jeho živote. Priebežne svojim obetiam pichal adrenalínové injekcie, aby mu nedajbože neomdleli. Samozrejme im aj podviazal žily, aby nevykrvácali.
Keď vám pri mučení pacient omdlie alebo vykrváca, oberie vás to o všetku radosť.
Ku koncu, keď si uvedomili, že niet nádeje na prežitie, ich prosby a fňukanie nabrali na intenzite. Až keď sa priznali k svojim hriechom, a rozzúrili ho do nepríčetnosti, lebo sa ukázalo, že Gilly trpela oveľa viac, než si myslel, konečne im vyhovel a skončil to s nimi. Takmer si želal, aby to neurobil. Bolo by pekné predĺžiť ich spoločne strávený čas ešte o niekoľko dní. Kašľať na to.
Teraz musí trochu poupratovať.
William sa poobzeral po tom masakri naokolo a zvažoval, kde začať. Možno by mal radšej odísť a nechať to tak. Toto dá zabrať. Lenže potom si spomenul, ako radi ľudia panikária a ako televízne stanice s obľubou vysielajú správy typu „psychopat na úteku“ a došlo mu, že by sa to donieslo ku Gilly. Niežeby jej to chcel nejako zatajovať. Povie jej to. Niekedy. Vo vzdialenej budúcnosti. Keď bude staršia. Možno okolo... päťdesiatky.
Po všetkom čo jej títo ľudia – nie, obludy – urobili, by ju to nemalo rozrušiť. Ako by aj mohlo? Ublížili jej tým najhorším spôsobom. Bola ešte dieťa a nedokázala sa brániť. Iba im oplatil ich láskavosť.
Vtedy mu čosi napadlo a náhle mu stiahlo žalúdok. Možno ich chcela zabiť sama. Pomstiť sa a celé to uzavrieť, alebo také čosi. Alebo čo ak to celé zle pochopil a ona na nich chcela len zabudnúť a nechať ich žiť si svoj život? Ľudia majú veľmi presne stanovené hranice a božechráň, ak by ste niektorú z nich prekročili. Naveky ste už pre nich diabol a zlosyn.
Presne ako sa to stalo Williamovku kamošovi Vladovi Napichovačovi. Tie reči, čo sa o ňom šíria! Stačí, aby človek odsekol hlavu pár tisícom svojich nepriateľov a nabodol ich telá na koly na očiach celému svetu a bum, zrazu je „zlý.“ To je absurdné!
Mučenie a smrť jednoducho neboli pre ľudí prirodzenou súčasťou života. Nad mučením ohŕňali nos, vraj je to nehumánne, a smrť rodinného príslušníka bola smutná udalosť, ktorú celá rodina oplakávala. Nechápali, že duša bude pokračovať ďalej, či už takým alebo onakým spôsobom, ani že sila prináša víťazstvo, kým slabosť pritiahne akurát hnev vašich protivníkov.
„Čo si to pre boha živého urobil?“ ozval sa spoza neho nečakane mužský hlas.
William sa zvrtol – a zistil, že stojí tvárou v tvár veľmi bledému Kaneovi. „Čo tu robíš? A ako si sa sem vlastne dostal?“
Kane nespúšťal pohľad svojich zelenohnedých očí z tej spúšte. „Požiadal som sudičky, aby ma k tebe preniesli,“ povedal roztržito. „Koľkých ľudí si tu zabil? Sto?“
„Čo si robil so sudičkami? Nikto sa k nim nedostane. A prečo si do pekla chcel ísť za mnou?“
„Zavolali si ma a k tomu druhému sa dostaneme.“ Ukázal na niečo na zemi. „Čo je toto?“
William sa neobťažoval pozrieť sa. „Záleží na tom? Vezmi vrece na odpadky a začni to doňho zhŕňať.“ Prečo si sudičky predvolali Kanea? Ďalšia otázka, na ktorú William nepoznal odpoveď, ale rovno ju zavrhol. Vlastne mu to bolo fuk. „Máme kopu roboty a málo času.“
Keby si mal vybrať, koho si zavolať na pomoc, určite by ho ako prvý nenapadol Kane. Neboli si zvlášť blízki. Okrem toho, Kane priťahoval problémy, ktorým by sa človek najradšej vyhol, aspoň na chvíľu – ale William sa nebude sťažovať.
„Kto sú – boli – títo ľudia?“
„Na menách už teraz nezáleží, nemyslíš? Stačí ti vedieť, že ma urazili.“
„Že ťa urazili,“ zopakoval Kane a stále sa nehýbal.
„Hej.“
Kane sa stretol z jeho pohľadom. „Ich mená ani náhodou nepatria Gillyiným rodičom, však nie? Lebo sa mi donieslo, že by si ich veľmi rád videl. Najlepšie roztrhaných na pár častí.“ V hlase nemal ani náznak odsúdenia, bolo to jednoduché konštatovanie.
Nezáležalo na tom, či ho za to odsudzuje, alebo nie. Nikdy nepotvrď ani nevyvráť niečo, čo si urobil, ale vždy pohroz tomu, kto sa na to pýta. To bolo odjakživa Williamovým mottom. „Ak to niekomu povieš, osobne sa postarám, aby tvoj pankreas skončil rovnako ako oni.“
Kanea to ani zamak nevydesilo. Iba na Williama zažmurkal.
„Prečo si bol vlastne za sudičkami?“ Síce mu na tom nezáležalo, ale pokojne bude diskutovať o niečom rovnako nudnom ako je počasie, ak to znamená, že zmenia tému.
Kane pokrútil hlavou a jeho hnedé, čierne a zlaté kučery sa mu roztancovali popri tvári. Bez slova odkráčal do kuchyne. O chvíľu sa vrátil aj s dvomi veľkými vrecami na odpadky. Jedno z nich podal Williamovi.
„Vďaka.“
Nasledujúcu polhodinu spolu v tichosti pracovali.
Kane si ale povzdychol, a celé to pokazil. „Takže k tým sudičkám, na ktoré si sa pýtal.“
„Tiež som sa pýtal, prečo si chcel vidieť konkrétne mňa. Už ma to ale prestalo zaujímať.“
„Tak v sebe skús znova rozdúchať nejakú tú iskierku záujmu. Toto budeš chcieť počuť, pretože sa to týka teba aj všetkých.“
To bolo šikovné. Kane mu ponúkol lákavú odrobinku, aby získal jeho pozornosť. William tiež z času na čas použil rovnakú taktiku. „Tak už to vyklop.“
„Povedali mi... povedali mi—“ Kane pustil svoje vrece a prešiel si rukou po unavenej tvári. „Povedali mi, že rozpútam Apokalypsu.“
Apokalypsa. Také protivné malé slovo. William sa zarazil. „Čo ti povedali?“
„Počul si.“ Ruka mu klesla na golier košele a vzápätí ním šklbol. „Nebudem to opakovať.“
„Si Katastrofa, takže by to aj sedelo, ale v žiadnom prípade by si nemohol—“ Každý sval vo Williamovom tele náhle stuhol, lebo ho čosi napadlo. „Ó, tak to nie. Nevyspíš sa s ňou, počuješ?“
Kane sa zmätene zamračil. „S kým sa nemám vyspať?“
Toto mu naozaj nebolo treba. „Prečo ťa tie bosorky poslali sem, za mnou?“ Jednotlivé slová boli čoraz sekanejšie.
„Lebo som sa dopočul, že si jedna ruka s Luciferom. Že si stvoril jazdcov Apokalypsy. A keďže jazdci majú v konci sveta jednu z hlavných rolí, predpokladal som, že—čo je? Prečo vyzeráš, akoby si sa mal čochvíľa povracať?“
Toto je zlé. Zlé, zlé, zlé. Ak sudičky povedali Kaneovi, že rozpúta Apokalypsu, tak rozpúta Apokalypsu. Ale to, že sa Kane rozhodol zájsť za Wiliamom... znamenalo to, že Apokalypsa možno začne skôr, než ktokoľvek predpokladal. „Nie som jedna ruka s Luciferom. Myslíš, že by mi starý kamoš chcel vytrhnúť ruku, keby som sa uňho zastavil na pokec? Nie!“
„Nie, ale brat možno áno. Súrodenecká rivalita a tak.“
„Nie je to môj brat!“ Tá lož mu vykĺzla úplne plynule, automaticky, tak ako už miliónkrát predtým. Lenže toto bol Lord z Podsvetia. On ten je posledný, kto by ho mal súdiť. „Tak dobre. Je to môj brat.“ Och, to priznanie ale bolelo. Ich vzájomná nenávisť sa nedala považovať za obyčajnú súrodeneckú rivalitu. „No a čo?“
No počkať. Práve si niečo uvedomil. Harpye boli potomkami Lucifera. Lucifer je jeho brat. Takže Williamova drobná posadnutosť Kaiou bola—
Kurva nechutná! Keď mu to celé došlo, striaslo ho. Kaia sa bude musieť naučiť žiť bez jeho dotyku.
Dočerta! Jeho brat pokazil všetku zábavu.
Žiarovka nad ich hlavami vyskratovala a na Kanea sa zniesla spŕška iskier. Nevenoval im pozornosť. „Nič. Som len zvedavý. Sú jazdci dobrí alebo zlí? Sú na našej strane, alebo idú proti nám?“
„Neviem.“ Lenže vedel.
„Tak dobre, skúsme to inak. Spomenul si čosi o žene... že s ňou nemám spať...“
Žiadna reakcia.„A?“
„S kým to vlastne nemám spať, vznešený Princ Temnoty?“
Ó áno. Skôr, než ktokoľvek predpokladal. „S jediným jazdcom ženského pohlavia,“ zamrmlal a zovrelo mu hruď. „Alebo aj jazdkyňou. Akokoľvek ju už nazveš. Oni sami seba nevidia ako bytosť s pohlavím.“
„Dobre, tak teraz som zmätený.“
William prešiel k jedinému čistému kreslu v miestnosti a zviezol sa doň. Vyzeral by ako padavka, keby si teraz zložil hlavu medzi kolená? Na druhej strane, ak ho pochytí panický záchvat, bude vyzerať ako ešte väčšia padavka. „Tak dobre, poviem ti to na rovinu. Lucifer a ja máme rôzne matky, ale máme rovnakého otca. Je ním Hades.“
„Počkať. Myslel som si, že Hades a Lucifer sú bratia.“
„To veľa ľudí, lebo tí dvaja s veľkou obľubou šíria klebety. Lenže mám pre teba ďalšie prekvapko – obaja sú klamári. Chceš počuť aj ten zvyšok, alebo ti mám prenechať slovo, aby si mi mohol povedať všetko, čo nevieš?“
Kane zúžil oči, ale kývol mu rukou, aby pokračoval.
„Život tam dole sa mi nepáčil.“ To je slabé slovo. Bolo to peklo. Ha! To bolo vtipné. „Našiel som spôsob, ako zo seba vypudiť časť temnoty – a tak vznikli štyria jazdci.“
„Ako to, že to neviem? Môj démon tam tiež žil.“
„Ale no tak, Katastrofa stál po boku Lucifera. Mali sme trochu problém deliť sa o veci, a preto sme si museli rozdeliť podsvetie na dve oddelené ríše. Luci si vzal oheň a démonov, a blablabla, a ja som si vzal očistec a duše. Jeho minioni mi tam aj tak potajomky liezli a kradli. Ja som mu však odpustil.“ Odpustenie je tiež svojím spôsobom kliatba, pomyslel si s úsmevom. Túto však Luci nikdy nezlomí.
„Čo to má spoločné so mnou?“ opýtal sa Kane.
„Dostávam sa k tomu.“ Čo už na to povedať.Hades sa rozhodol, že podrží stranu Luciferovi. Očividne videl Williama ako hanbu, ktorá v sebe nemala naozaj „zlého“ ducha.
Po prvé, to bola totálna blbosť. Ak bol niekto zlý, tak to bol William. Pozrite, čo urobil týmto ľuďom. A vôbec mu to nebolo ľúto! Po druhé, na tom, že chce porušiť rodinnú tradíciu a byť sám sebou, predsa nie je nič zlé.
Odbočil si. Keď Gréci obsadili nebesá, uväznili Titánov. Ukázalo sa však, že Hades, ktorý pomohol Diovi získať trón, je úplne nekontrolovateľný a preto uväznili aj jeho. William jeho roztržku s nebesami využil vo svoj prospech a konečne sa mu podarilo ujsť.
Lucifer mu s radosťou pomohol, nakoľko chcel podsvetie iba pre seba a nemal chuť bojovať o trón so svojím bratom.
William strávil mnoho nasledujúcich storočí súložením so všetkým, čo sa hýbalo. Vyspal sa dokonca aj s Herou, Diovou milovanou kráľovnou. Zeus ho pravdaže musel epicky prichytiť – doslova so stiahnutými gaťami. William sa ani nenazdal a znova bol prekliaty a zatvorený vo väzení.
Teraz bol slobodný a opäť sa mohol premiestňovať z jedného miesta na druhé. Život bol skvelý!
„William?“
William zažmurkal. „Čo?“
„Chcel si mi povedať, čo to má spoločné so mnou.“
„Nie, nechcel.“
„Dočerta, povedz mi, prečo sa podľa teba vyspím s jedným z tvojich poondiatych potomkov,“ trval na svojom Kane. „Lebo poviem ti, to je pekne nechutné. Už teraz sa mi dvíha žalúdok.“
Oprel sa lakťami o kolená a zagánil naňho. Hlboký nádych. „Ak máš rozpútať Apokalypsu, musíš pomôcť oslobodiť jazdca. Napadá ma len jediný dôvod, pre ktorý by si pomáhal oslobodiť jedného z tých bastardov a to je láska. Nie si na mužov, takže zostáva iba moje dievča. A existuje jediný dôvod, prečo by si sa do nej zaľúbil: lebo si s ňou spal.“ Pomalý výdych.
Kane si odfrkol. „To tvoje dievča má svoje intímne partie napustené heroínom, alebo čo?“
„V podstate áno,“ povedal bezvýrazne.
Kane sa konečne prestal tváriť tak nechápavo. „Takže už viem, čo nemám robiť. Nepôjdem do pekla. Problém vyriešený.“
„Mám rád tvoju hlavu tam kde je, aj keď je to v Hlúpom svete.“
„Hej—“
„Počúvaj. Sudičky nie sú milé. Nevysadili ťa tu preto, lebo majú dobré srdce. Ony žiadne nemajú. Videli, ako rozpútaš Apokalypsu a tak začali ukladať kocky domina do radu. Odteraz budeš musieť na každom rohu čeliť pokušeniu a v istom okamihu ťa to zavedie do pekla.“
Prv než stihol Kane odpovedať, čosi preletelo cez okno, rozbilo sklo a dokotúľalo sa k nim. Pozreli na to a potom jeden na druhého. Granát.
„No doriti,“ povedal William a vyskočil na nohy.
„Utečte, je tu bomba!“ zakričal Kane a vrhol sa k Williamovi.
Neskoro. Bum!
Tlaková vlna ho odhodila dozadu a oblizli ho plamene – spolu s asi tisíckou úlomkov dreva a kameňa. Letel a letel a letel. A potom padal, a padal, a padal. Pristál rovno na hlavu a praskla mu lebka. Kane dopadol naňho a skoro ho rozpučil. Bojovník sa nedvíhal.
Prekliaty Katastrofa. William presne vedel, kto je tomuto na vine.
„Si... v poriadku?“ podarilo sa mu dostať z rozdrásaného hrdla.
Niečo mu tvrdo narazilo do spánku a v okamihu ho pohltila tma. Viac už nevedel.
***
William sa... vznášal. Sekundu potom, ako si to pomyslel, sa mu k doráňanému chrbtu pritislo niečo tvrdé a studené. Ozvalo sa škrípanie koliesok a pocítil drobné otrasy, ktoré mu vysielali do celého tela oheň. Uvedomil si, že leží na posteli na kolieskach, a niekto ho ťahá preč. Nie že zastonáš. Ani sa nepohni.
„Tento vyzerá, že je mŕtvy,“ povedal mužský hlas. Nepoznal ho. Mohol mať tak päťdesiat. Zachrípnutý od fajčenia.
„Nie, pane. Ešte nie.“ Ďalší muž, tento bol mladý, možno niečo po dvadsiatke. „Ale ak si myslíte, že tento je na tom zle, mali by ste vidieť druhého. Toho démona.“
„Teraz na tom nezáleží. Potrebujem ich oboch živých.“
„Ale pane—“
„Bez otázok, synak. Urob, čo musíš, ale udrž obe tieto bytosti nažive.“
Nastalo ticho, a potom bolo počuť hlasné preglgnutie. „Tento však nie je démon. Mali by sme—“
„Je mi jedno, čo dopekla je. Bol s tým druhý v tamtom krvavom kúpeli. Zaslúži si, čo ho čaká.“
Tentokrát mladší hlas nezaváhal. „Áno pane. Súhlasím pane.“
Posteľ znova poskočila, tentokrát ráznejšie, a udrela Williama už druhýkrát do hlavy. A rovnako ako predtým ho obklopila tma.
***
Píp. Píp. Píp.
Pomalé rytmické pípanie sa miešalo so zvukmi náhliacich sa krokov a horúčkovitými dychmi. William rozlepil oči a bohovia, to bolelo. Mal pocit, akoby mal pod viečkami triesky, a každá sa mu svojim ostrým hrotom zarývala do rohovky. Keď sa mu konečne podarilo zaostriť, zamračil sa.
Miestnosť aj všetkých v nej pokrýval hustý povlak. Ľudia pobehovali naokolo, ale on nedokázal rozoznať ich tváre.
„Strácame ho!“ vykríkol niekto – žena.
„Jeho démon—“
„Ja viem! Robím, čo môžem, ale možno to nebude stačiť.“
Hovorili o Kaneovi. O tom, že ho strácajú... William skúsil zdvihnúť ruky. Pomôže im bojovníka zachrániť. Lenže zápästia mal pripútané k posteli a nemal dosť sily, aby sa z nich vyslobodil.
Čo to má dopekla znamenať?
„Doktor, tento sa prebúdza.“
„Dočerta. Ešte nie som pripravený zaoberať sa ním. Podaj mu ďalšiu dávku sedatív. Bude musieť počkať, kým nedostanem tohto mimo nebezpečenstva.“
Niečo ostré ho bodlo do ramena a myseľ sa mu vymkla spod kontroly.
***
“—dobre, chlapče?“
William sa prebojoval von z temnoty a okamžite to oľutoval. Tá bolesť! Bolelo ho úplne všetko. Mal pocit, akoby mal spálenú kožu a kosti z rôsolu.
„Tak je to dobre. Už len kúsok.“
Rozlepil riasy. Na chvíľu sa svet zatočil. Onedlho sa však všetko ustálilo a on zistil, že pozerá na krásnu ženu. Pôvabnú tvár mala poznačenú únavou. Bola oblečená v bielom nemocničnom plášti a okolo krku mala prevesený stetoskop. Blond vlasy si vzadu stiahla do gumičky a na nose mala okuliare s kovovými rámami.
„Asi rozmýšľaš, kto som, a prečo si tu.“
Tak s tým mohol iba súhlasiť, i keď si vedel domyslieť odpoveď. Lovci zrejme podnikli ďalší krok. Spomenul si na nenávisť, ktorú počul v hlasoch „pána“ a jeho spoločníka, keď sa rozprávali o démonoch.
Williamov pohľad zablúdil k jeho spútaným členkom a zápästiam. Pevnému lanu očividne neverili, lebo použili hrubé a ťažké reťaze. Potom si prezrel svoje zranenia a zhodnotil, že je zázrak, že vôbec drží pokope. Cítil sa ako škatuľa roztrhaného baliaceho papiera z vianočných darčekov. Kožu mal takú dotrhanú, že pod ňou videl svoje rovnako dotrhané svaly.
„No?“ povzbudzovala ho žena.
„Je mi to jedno.“ Aby mohol prehovoriť, musel pohnúť sánkou, čo mu vystrelilo do spánkov pulzujúcu bolesť. „Ten muž...“ Viac slov nezvládol, hrdlo ho príliš bolelo.
„Je nažive,“ odvetila. Zrejme vytušila, na čo sa chcel opýtať.
Vďaka bohom. Zaplavila ho úľava. So všetkým ostatným si už poradí.
„Nechcela som to byť ja, kto ti to povie, ale máš právo to vedieť. Tvoj priateľ... práve ho prevážajú do najhlbších častí pekla.“
Okrem tohto.