Jaseove slová sa jej ozývali v hlave. Posledných deväť rokov som strávil vo väzení.
Brook Lynn sa zasmiala. Tak tento mu vyšiel! Lebo to bol vtip, však? Istotne to bol vtip. Muž, s ktorým chodí, nemôže byť bývalý trestanec. Nemohol urobiť niečo natoľko strašné, že za to musel stráviť takmer dekádu za mrežami.
„Nerob si zo mňa srandu,“ povedala.
„Nerobím.“ Hovoril to smrteľne vážne.
V žilách sa jej začali vytvárať kryštáliky ľadu.
„Určite máš otázky,“ povedal.
„Myslím to vážne,“ nedala sa. „To nie je vtipné.“
„Ja nežartujem,“ zopakoval.
V hrdle jej navrela hrča. Jase, muž, do ktorého sa zabuchla, naozaj strávil posledných deväť rokov vo väzení?
Vstala a odskočila od neho. Sledoval ju. Z tváre mu postupne mizlo napätie a nahradil ho prázdny výraz. Maska, ktorú dobre poznala. Lenže ona ho vlastne vôbec nepoznala, však?
Búrili sa v nej rozličné emócie. Začala pochodovať po miestnosti. „Ako je to možné? Prečo si mi to nepovedal?“
„Skúšal som to. Zastavila si ma.“
„Mal si mi to aj tak povedať. A mal si mi to povedať skôr!“
„Možno. Ale hovorím ti to teraz.“
„Teraz to nestačí.“
Strhol sa. Reakcia, ktorá jej zabránila rozbehnúť sa k dverám.
„Opýtaj sa čokoľvek,“ povedal. Teraz už nemal prázdny iba výraz tváre, ale aj hlas mu akoby otupel. „Odpoviem ti.“
„Za – za čo ťa zavreli?“
Na chvíľu zatvoril oči. „Za úkladnú vraždu.“
On niekoho zabil. Zdvihla ruku a siahla si na krk. Cítila, ako jej búši srdce. „Povedz mi všetko.“
Položil si ruky na kolená. „Mal som osemnásť.
Ešte dieťa. Celú mladosť strávil za mrežami spolu s ostrieľanými kriminálnikmi. Vrahmi. Sociopatmi. Násilníkmi. Stvorili z neho muža, ktorým bol teraz.
Teraz aspoň dávajú zmysel tie jeho jazvy.
„V meste žil jeden muž. Paxton Gillis. Pax. Mal devätnásť a chodil na výšku. Tessa šla na party, ktorú organizovali chalani z jeho školy. On tam bol tiež. Sledoval ju k jej autu a znásilnil ju.“
Brook Lynn si položila ruku na brucho.
„Keď sme sa to ja, West a Beck dozvedeli, našli sme si ho. Nepamätám sa, kto dal prvú ranu. Veľkú časť z toho všetkého mám rozmazanú. Bol som strašne nahnevaný. Jednoducho som mu vrazil... a nedokázal som prestať. Nešlo to.“
Spomenula si na fotku a článok, na ktorý natrafila, keď sa snažila nájsť na internete niečo o Jaseovi – chudý tínedžer, ktorého zatkli za to, že zabil iného študenta – a prišlo jej zle.
„Takže West a Beck boli vo väzení spolu s tebou?“ opýtala sa.
„Nie.“
„Prečo?“
„Vzal som to celé na seba.“
„Prečo?“ zopakovala. Jej hlas bol ako šľahnutie bičom.
„Mali pred sebou budúcnosť.“
„A ty nie?“
Pokrčil plecami.
Zastala a pozrela naňho. Už nemal prázdny výraz – teraz bol chladný. Rovnako chladný ako v deň, keď sa spoznali. Nezdalo sa, že by bol schopný čo i len sa naštvať, nieto ešte nekontrolovateľne rozzúriť. Lenže na druhej strane, dobre si pamätala, ako to bolo na tej ochutnávke vín a syrov. Ako na zlomok sekundy vyzeral, že je naozajschopný vraždiť. Čo ak by tú ženu naozaj udrel, napriek tomu, že tvrdil opak?
Pochytil ju strach. Čo by sa stalo, keby ho niekedy takto naštvala ona?
Vtedy na dvore do nej strčil a približoval sa k nej s rukami zovretými do pästí.
Možno to nechcel, ale...
Strach vzrástol a svojimi zubiskami, ostrými ako žiletka, sa jej zahryzol do srdca.
„Ľutuješ to?“ opýtala sa.
„Každý jeden deň,“ odvetil.
Hovorí jej pravdu? Alebo to povedal len preto, lebo to bola správna odpoveď?
„Nevyzeráš, že by si to ľutoval,“ povedala. „Nezdá sa, že by si čokoľvek cítil.“
„Ale cítim. A ty to vieš.“ Pozrel na ňu – s výrazom, ktorý neprezrádzal žiadne city. „Bojíš sa ma?“
„Áno,“ vyhŕkla, pretože to bola pravda. Chápala, prečo vtedy vybuchol. Jeho kamarátke ublížili, strašným a krutým spôsobom. Ale on zašiel priďaleko. Nezastavil sa a podľa jeho vlastných slov to nešlo.
„Nikdy by som ti neublížil, Brook Lynn.“
„To sa ľahko povie,“ zamrmlala.
Znovu sa mykol, akoby ho udrela. No tak dobre, predsa len niečo cítil. Ale stačilo to na to, aby ho to udržalo, keď sa prestane ovládať?
„Jase,“ začala. V tej chvíli sa nenávidela – a nenávidela aj jeho. „Musím... musím odtiaľto odísť. Potrebujem čas, aby som to celé spracovala.“
Bez váhania prikývol, akoby tie slová očakával. Čakala, či ešte niečo nepovie, ale mlčal.
Pocítila príval sklamania. Čo čakala, že ju bude prehovárať, aby zostala, keď práve priznala, že sa ho bojí? Možno to bolo nesprávne, ale... áno. V kútiku duše si želala, aby si ju pritiahol do náručia, pevne ju objal a sľúbil, že bude všetko v poriadku.
Som taká zmätená!
„Ja... mrzí ma to.“ Otočila sa a ušla z miestnosti, z domu... a od muža, ktorého v skutočnosti nepoznala.
***
Brook Lynn na druhý deň neprišla do práce a ani na ten ďalší. Ale Jase aspoň prestal pociťovať pulzujúcu bolesť v hrudi – teraz ho to už totiž bolelo neustále. Mal chuť zakričať „Vidíte! Vedel som, že sa to stane.“
Niekde počul, že ak si do života vpustíte strach, privoláte tým to, čoho sa najviac bojíte. Akoby ste nad sebou vyniesli ortieľ, lebo strach začne ovplyvňovať to, čo hovoríte a ako sa správate. On sa najväčšmi bál práve tohto – že príde o Brook Lynn.
A tak som tu. Bez nej.
Nejakým zázrakom sa mu počas ich rozhovoru podarilo vrátiť sa k póze, ktorú ovládal najlepšie zo všetkých – kedy je každá emócia ukrytá za jeho brnením – a ktorá mu pomáhala obrniť sa voči zúfalstvu, hnevu a dokonca aj riziku, že mu niekto zlomí srdce. Od tej chvíle sa mu darilo držať sa pokope, jednu minútu – sekundu – po druhej. Pracoval. Šiel na ďalší futbalový zápas a fandil Strikers. Pomohol doladiť pár detailov na Tessinu oslavu.
Dnes jeho brnenie prasklo a on sa začal po kúskoch rozpadať.
Mal na to byť pripravený. Koľko ľudí už za svoj život stratil? V tejto chvíli to už mal hodiť za hlavu.
Lenže nestalo sa.
Jase stál vonku na zadnom dvore. Dnes v noci bol spln. Svrčkovia cvrlikali. Cikády bzučali. Zmes zvukov, ktoré vydávali, bola príjemná a mala by ho upokojovať, ale jemu to liezlo na nervy. Brook Lynn tu nebola, aby si ju s ním vychutnala a ani nikdy nebude. Jedného dňa si ju možno dokonca užije s niekým iným. S niekým, kto nemá záznam v trestnom registri.
Dopil pivo, ktoré držal v ruke a odhodil ho do koša, ktorý si sem priniesol. Na stole na dvore stál box so štyrmi pivami – dve z pôvodných šiestich už vypil.
„Nechceš mi povedať, čo sa stalo?“
Beckov hlas. Ozval sa zvuk zatvárajúcich sa dverí a potom kroky. Jase sa neobťažoval otočiť sa. „Nie,“ povedal.
„A čo tak dôvod, prečo sem prestala chodiť Brook Lynn a už mi nerobí večere?“
„Nie.“ Otvoril ďalšiu fľašu piva a vypil polovicu jej obsahu.
„Dobre teda.“ Beck si tiež vzal jedno pivo.
„Nebudeš na mňa tlačiť a snažiť sa zo mňa vytiahnuť odpovede?“
„Nie.“
„Prečo? Kašli na to, nemusíš odpovedať. Viem prečo.“ Jase sa drsne zasmial. „Už neviem, ako vám to mám povedať. Fakt by ste sa konečne mali preniesť cez tie vaše pocity viny.“ Hodil do seba zvyšok piva a zatackal sa. Naozaj to povedal posmešným tónom?
„Vždy sa budem cítiť vinný za to, čo sme urobili,“ povedal Beck potichu. „Lepšie povedané za to, čo sme neurobili.“
„Ani ste nemali.“ Keby bola situácia opačná, keby jeden z nich vzal všetko na seba a povedal mu, aby čušal, urobil by to, bez ohľadu na to, čo by si o tom všetkom myslel. Pretože presne toto jeden pre druhého robili. Čokoľvek, o čo tí ostatní požiadali.
Hodil fľašu ku stromu a nocou sa ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla. Brook Lynn ho obvinila, že nič necíti. Nuž, tak v tomto sa mýlila. Mal pocity, napriek brneniu. Cítil toho toľko, že sa tým náhle skoro zadusil. Zatrpknutosť, rozhorčenie. Nenávisť. Toľko nenávisti. Pocit viny. Smútok a výčitky. Bolesť – bože, tá bolesť, ktorú neustále cítil v hrudi, a ktorá rástla každou uplynulou sekundou. Pre všetkých – vrátane jeho samého – bolo lepšie, ak sám sebe nedovolil cítiť to všetko v plnej sile.
„Odišla odo mňa.“ Strčil do stola a zvyšné pivá popadali na zem. Rozbili sa a tekutina sa vyliala na zem. Jase ledva dýchal, musel bojovať o každý nádych. „Povedal som jej o väzení a ona vzala nohy na plecia.“
„Ale no tak.“ Beck mu položil ruku na zátylok a zatlačil. „Obaja vieme, že keď niečo jeden deň nevyjde neznamená to, že sa to nepodarí ten ďalší deň. To dievča som postupne spoznal. Videl som, ako sa na teba pozerá. Vo svetle tohto poznania vyzerá to, čo som urobil, ako extrémna hlúposť.“
Jase pocítil zmätok. „Čo si urobil?“
„To v tejto chvíli nie je dôležité. Som si istý, že Brook Lynn sa onedlho vráti.“
Beck nevidel tú paniku v jej očiach, nepočul strach v jej hlase. „Mýliš sa.“
„Niečo také by som nepovedal, keby som si nebol na sto percent istý,“ povedal jeho priateľ. „Poznám ženy. A tým myslím, že ich naozaj poznám. Poznám ich naozaj veľmi—“
Malá iskra pobavenia. „Myslím, že som to pochopil.“
„Potrebuje len čas. Prestav si, aké by to bolo, keby viedla život, o ktorom si nemal potuchy.“
„Chcel by som ju, nech by to bolo čokoľvek.“
„Ale tiež by si potreboval... povedz to spolu so mnou...“
„Čas,“ povedali naraz.
Náhle sa ozvala hlasná rana a škripot kovu ohýbajúceho sa proti svojej vôli. Jase a Beck si vymenili ustarané pohľady a vzápätí sa rozbehli za zvukom. Prvé, čo si Jase všimol, keď zahol za roh a ocitol sa pred domom, boli blikajúce predné svetlá auta. Westovho auta. Spod kapoty sa valil dym. Kapoty, ktorá bola omotaná okolo stromu.
Jase pridal do kroku. „Myslel som, že je vo svojej izbe.“
„Aj bol.“
„West!“ K dverám auta dorazil ako prvý. Boli úplne rozbité. On a Beck sa do toho museli poriadne oprieť, aby ich otvorili. Vzápätí z nich vypadol West, a zo stredu čela mu stekala krv.
„Volaj 911,“ povedal Jase, ktorému sa podarilo zachytiť Westa predtým, ako spadol na zem.
„Ten strom si o to koledoval,“ bľabotal West. Razil z neho alkohol.
Och... dočerta. „Zabudni na 911.“ Keby na miesto dorazili policajti, iba by sa to celé zhoršilo. „Prenesme ho dovnútra.“ Jase chytil Westa zľava, a Beck ho podoprel sprava. Spolu sa vydali k dverám.
„Mohol si niekoho zabiť,“ zašomral Beck.
„Ako? Veď som nikam nešiel,“ povedal West. „To by som nikdy neurobil. Len som chcel preparkovať.“
„A zámerne si vrazil do stromu?“ opýtal sa Jase.
„Povedal som ti. Ten strom si o to koledoval.“
„O tom hovorím,“ precedil Beck.
Jase presne vedel, čo tým myslí. Toto boli tie Westove sklony k sebadeštrukcii, ktoré sa objavovali v čase výročia Tessinej smrti.
Beck dodal: „Priprav sa. Bude sa to zhoršovať.“