Gena Showalter

Joachim ležal v posteli s rukami pod hlavou. Mračil sa, hľadel hore na trblietavý kryštál, želajúc si, aby mohol využiť komfort nadbytku farieb vystreľujúcich so zubatých výčnelkov. Ružová ako ženské bradavky. Biela ako ženská pokožka. Červeno hnedá ako ženské oči plné citu.

Ach beda, žiadny komfort.

Noc sa už dávno rozplynula a bolo tu ráno. Cez to všetko jeho myšlienky zostávali čierne a odmietali sa urovnať. Posunul sa a mrkol na zbrane na stene, ktoré získal v priebehu rokov. Zbraň od každého muža, ktorého zabil. Ich počet bol veľký, už dávno ich prestal počítať. Nehanbil sa za to. Nie, oddával sa svojmu víťazstvu.

A preto jeho správanie včera večer zasiahlo jeho hrdosť tak hlboko.

Potom čo nechal Valeriana so Shaye samých, priviedol si do izby tie dve ženy. Chystal sa do jednej vstúpiť, už držal svoj penis v ruke, pripravený, prichystaný. Ona bola ochotná, tak ochotná, zvíjajúca sa vášňou, doširoka pred ním roztiahnutá. A zastal.

Zastal!

Ako hľadel dolu na ňu, ten pocit stravujúcej potreby ho opustil. Prešla chvíľa, potom ďalšia. Obraz tmavovlasej čarodejnice, ktorú tak veľmi chcel pri obrade výberu, tá s kučeravými vlasmi a zrelým malým telom, sa mu mihol mysľou. Zrazu chcel ju. Len ju. Predstavil si ju v Shivawnovom náručí, stonajúcu, pohltenú pôžitkom a prehnala sa ním hrozná zúrivosť.

Joachiove dve posteľové partnerky sa ho ešte potom pokúšali vzrušiť, ale zlyhali. Rozhodne si ich mal vziať. Potreboval sa nasýtiť a znovu získať silu. Ale… poslal ich preč, nájsť si iného milenca a miesto toho si doprial potešenie sám.

Jednako. Bol tak slabý ako predtým. Ale Valerian prinajmenšom tiež bol dnes oslabený, musel sa zdržať ženského dotyku. Dotyku jeho družky, ak by mu mal veriť. Družka. Ako len Joachim chcel nájsť tú svoju, tú jedinú ženu, ktorá by ho milovala nadovšetko.

Povzdychol si. Nechcel vziať Valerianovi tú bledú ženu. Nevzrušovala ho. Nie tak celkom. Nie ako tá tmavovláska s jej zmyselnými, bujnými oblinami, jej nevinnými a divokými protikladmi. Ako sa volala? Nepovedala to. Nehovorila vôbec. Uvažoval, ako by znel jej hlas. Nízko a zastreto? Sladko a jemne? Keby mal príležitosť, vybrať si ju, noc by skončila úplne inak. Prekliaty Shivawn, že si ju vybral a prinútil zmeniť jeho plány.

Keď jeho priateľ videl tú peknú čarodejnicu zo sály, Joachim sa rozhodol, že sa uteší prebraním Valerianovej koruny.

Mal rád a obdivoval svojho bratranca, ale mal rád a obdivoval aj moc.

Joachim nemal radosť z toho, čo robí. Nikdy nemal. Dával prednosť rozkazy zadávať ako ich poslúchať.

Dokonca aj so ženami. Bol pánom. Bol veliteľom.

Jeho bratranec vládol železnou päsťou, očakávajúc totálnu a úplnú podriadenosť. Prišiel čas, zmeniť to. Nastal čas na Joachimovu vládu.

Valerian mu ponúkol boj, pravda, ale Joachim sa nemohol stať kráľom týmto spôsobom. Nie, Valerian musel dobrovoľne súhlasiť, že sa vzdá trónu. Urobí to? Valerian mal celú noc, aby zvážil svoje možnosti a uvedomil si, že tu je len jediná možnosť, ako si udržať tú bledú ženu.

„Koruna bude moja,“ zavrčal Joachim.

Niektorým mužom bola predurčená veľkosť. Niektorým… nie. A Valerian v poslednej dobe urobil mnoho chýb. Tá prvá a najvýznamnejšia bolo opustenie žien nymfov, aby zabrali tento palác. Ženy boli teraz stratené, nenašli po nich žiadnu stopu ani vo Vnútornom ani Vonkajšom meste. Áno, Valerian poslal celú jednotku mužov, aby ich našli. Ale to nestačilo. Nepotrebovali by ich hľadať, ak by ich kráľ vzal so sebou.

Druhá a najviac neodpustiteľná Valerianova chyba bola, že nedovolil svojim mužom cestovať na povrch až do včerajška, keď ich sila bola už takmer vyčerpaná. Palác potreboval ochranu, pravda, ale muži ho nemohli chrániť, ak boli slabí.

Ja by som také niečo nedovolil. Prižmúril oči. Tá bledá žena jednoducho bola prostriedkom k jeho cieľu.

Videl, ako na nej Valerian visí, chráni ju, mlčky od nej odháňajúc bojovníkov. Tak si ju vybral Joachim, dúfajúc, že bratranec urobíčokoľvek, len aby si ju udržal.

Jeho nádej sa vyplnila.

A možno, keď sa stane najvyšším, jednoducho Shivawnovi tú tmavovlasú čarodejnicu vezme. Pri tej myšlienke sa zaškeril.

Ach, keď bude kráľom, urobí to veľmi rád.

***

Keď Shaye odhrnula záves a vydala sa smerom k nemu, Valerianovi sa zasekol dych v hrdle, pálil ako ten najhorúcejší oheň. To bude vždy na neho vplývať takto?

Mala na sebe jeho košeľu, jeho nohavice a aj keď na jej jemnej postave viseli ako vrece, bol to ten najkrajší pohľad, aký sa mu kedy naskytol. Na lícach jej kvitli dve ružové škvrny. Bola ako siréna, vábila ho, lákala ho. Dobrovoľne pôjde kvôli nej na smrť.

„Ak sa mi chystáš povedať, aby som sa prezliekla,“ povedala s výzvou v hlase, „šetri si dych.“

Povedať jej, aby sa prezliekla? Nikdy. „Páči sa mi to.“

Oči jej stmavli prekvapením, urobiac tú zamatovo hnedú takmer čiernou.

Natiahol k nej ruku, nie aby ju uchvátil, potreboval ju. Tak veľmi chcel, aby ho prijala dobrovoľne. Chcel ju ochotnú.

Chcel, aby mala radosť z každého okamihu spojenia, o ktorý sa podelia.

Jej nádherný pohľad sa uprel na jeho dlane. Farba jej pomaly mizla z líc. Je tak bledá, pomyslel si. Mohla by byť snom, duchom. Fantómom, ktorý ho prišiel trápiť.

Jej výraz prekryl náznak niečoho. Bolesti? Paniky? „Nie. Žiadne dotyky.“ Zatriasla hlavou, prerušujúc slová. Dokonca si ruky založila za chrbát, akoby chcela odstrániť pokušenie. Počul jej odmietanie, rozhodol sa zatlačiť – aby videl, ako ďaleko mu dovolí, zájsť. Chcel jej dotyk až priveľmi, aby priznal porážku hneď na začiatku hry. „Sladký mesačný svit, prečo sa nepodvolíš aspoň takej drobnosti? Nechcem nič viac ako dotyk.“ Zatiaľ.

„Prosím ťa. Nie som hlúpa. Jeden dotyk bude viesť k jednému bozku. Jeden bozk povedie –“ Začervenala sa, čo vrátilo jej pokožke božskú, ružovú farbu. Odkašľala si. „Myslím, že to vieš.“ Nadvihla bradu a preplávala okolo neho. Ale pri rozdeľujúcej sa chodbe zastala. Neobrátila sa čelom k nemu. „Ktorá cesta vedie k raňajkám?“

„Čo ak ti poviem, že to ja som hlavný chod?“ Sledoval, ako jej stuhol chrbát, ako po bokoch zovrela päste. Budeš ma o to prosiť, láska. „Bola by si aj potom taká dychtivá odísť?“

Sálala z nej frustrácia a vlny hnevu. „Kadiaľ?“ uzemnila ho.

Predtým ako odpovedal, zostal na chvíľu ticho, pohľadom sa vpíjajúc do vlasov krútiacich sa jej na chrbte. Niektoré konce sa krútili, niektoré padali rovno. Čo by dal za to, prejsť cez tú hustú masu prstami. Domov? Svoj život?

Svoju dušu?

Áno, každú z tých vecí. Tá potreba v ňom bodala, ale práve teraz bola nedosiahnuteľná. „Ukážem ti cestu,“ povedal, jeho hlas hlboký, takmer škrípavý. Uzatvoril medzi nimi vzdialenosť, jeho dlhé nohy ľahko dobehli ten krátky priestor a obišiel ju, zámerne sa nežne obtierajúc rukou o tú jej.

S lapaním po dychu od neho uskočila akoby ju uštipol. Dokonca na neho hľadela s podozrením. Perami mu myklo pobavením a víťazstvom. Ach, áno. Bude moja. Uvedomovala si ho – táto jej reakcia to dokazovala, či už to bude popierať alebo nie – napokon to bude jej záhuba.

Nemusí ho uznávať ako svojho druha, ale jej telo ho uznáva už teraz. Túžilo po ňom. A keď po niečom, alebo niekom túžilo fyzické telo, všetko čo je treba, bolo, presvedčiť myseľ, aby to prijala. Ľudia si nedokázali pomôcť.

Chceli to, či už to pre nich bolo dobré alebo zlé.

Shaye nebola iná.

Čoskoro, pomyslel si. Čoskoro.

„Nemyslíš, že by si mal nosiť košeľu?“ reptala, odvracajúc od neho pohľad.

„Videl som ako pozeráš na moju hruď a rozhodol som sa, že bude v mojom najlepšom záujme košeľu už nikdy nenosiť.“

Jej pery sa stisli do pevnej čiary. „Hľadela som na ňu so zdesením.“

„Koho sa o tom pokúšaš presvedčiť? Mňa? Alebo seba?“

Zamračene na neho vycerila zuby.

Má bod, tak nechal tú vec nateraz tak. Zatiaľ. „Raňajky sú tadiaľto.“ Zovrel jej ruku (bez dovolenia) a viedol ju okolo kasární, dolu točitou chodbou. Niekoľko párov sa tam rozhodlo utáboriť, dokonca aj keď už ich milovanie skončilo. Ležali tam nahí a prepletení. Na rozdiel od chaotických stonov zo včerajšieho večera, teraz všetci mlčali. Najskôr sú všetci unavení z tej dlhej noci plnej sexuálneho uspokojenia a zhýralosti.

Ako si len želal, aby mohol povedať to isté, aby mohol zažiť rovnaké uspokojenie.

Možno dnes v noci…

„Tak, čo budeme robiť s Joachimom?“ Spýtala sa Shaye. „Nemienim byť jeho otrokyňou. Bez ohľadu na čokoľvek. A nehovor mi, že s ním budeme vyjednávať, keď sa zobudí. Tentoraz mi odpovedz. Nenávidím nevedomosť.“

My, povedala. Nie on. Nie ona. My. To sa mu páčilo, páčila sa mu myšlienka, že neodmieta jeho pomoc. Páčilo sa mu, že ich už teraz videla ako partnerov. „Netráp sa. Urobím všetko, čo bude nutné, aby som ťa udržal pri sebe.“

„Ty by si –“ prehltla. „– zabil ho?“

„Ak to bude nevyhnutné.“ Odpovedal bez zaváhania.

Vyšiel z nej ston. „Ak by si ma len vzal na pláž, nemohol by ma mať a nemusel by si spáchať vraždu.“

„Ak by som ťa vzal späť, nemal by som ťa ani ja.“

„Presne.“

„Tvoj plán – ako si to nazvala moje vyjednávacie schopnosti? – vysávajúce? Áno, tvoj plán ma vysáva.“

Odkopol z cesty hromadu šiat a zabočil za roh. Nakoniec sa na dohľad objavila jedáleň. Vzniesla sa k nemu čerstvá, teplá vôňa. Mužský kentaur a minotaurus, ktorých sem priviedol z mesta, pripravovali zvyčajné raňajky, ryby, ovocie a orechy.

Shaye po jeho boju zavrčala, „Hmm.“ V žalúdku jej zaškvŕkalo.

V tejto dobe obvykle už bojovníci obliehali stôl, hltajúc každý kúsok jedla. Teraz tu on a Shaye boli sami, služobníctvo už ustúpilo do kuchyne na ich vlastné jedlo, jeho muži stále spali po noci plnej radovánok.

Shaye si bez slova ukoristila stoličku na čele stola. Keď to urobila, strelila po ňom pohľadom, čakajúc, že bude namietať, tým si bol istý. Keď to neurobil, pokrčila plecami a naložila si na tanier horu jedla. Prehltla sústo kokosového krému a oči sa jej privreli sladkou kapituláciou. „Kto to pripravoval? Iste nie tvoja armáda. Môžu vyzerať ako živé ukazovatele mužnosti, ale pochybujem, že vedia variť.“

„Ako by som dovolil mojim mužom variť,“ povedal, nakladajúc si na tanier.

„Hej, na mužovi, ktorý vie pripraviť jedlo, nie je nič zlé.“ Vrazila si do úst bobuľku hrozna.

Usadil sa na lavicu vedľa nej. „Bojovníci bojujú. Bojovníci zabíjajú. Bojovníci zvádzajú. Nevaria. To je práca pre sluhov.“

„Čo ak všetci sluhovia ochorejú a nebudú môcť pracovať? Čo ak všetci sluhovia zmiznú? Čo bude so všetkými tými veľkými, silnými bojovníkmi potom, há?“

Zamrkal, tá myšlienka mu nikdy nenapadla. Kto by bol natoľko šialený, aby vykradol nymfov? „Zaobstarali by sme si nové služobníctvo.“

„Typické,“ povedala sucho. Pohľadom prešla po miestnosti.

Hľadala východ? uvažoval. Nepochyboval, že ak by sa zapojila do rozhovorov so služobníctvom, len by ich pobláznila. Aj keď by jej to dovolil. Rozprávať sa s ňou, ho vzrušovalo. „Ako môže byť taká vec typická?“

Oprel sa a zahryzol sa do jahody. Ako rád by ňou prešiel po jej perách a následne z nich zlízal sladkú šťavu.

„Podľa mojich skúseností, muži ako –“

„Muži ako napríklad ja?“ nadhodil.

„Áno.“

„Aký druh muža tým myslíš?“

Jej pohľad sa vrátil k nemu a zdalo sa, že zabudla na pátranie. „Arogantný. Panovačný. Šovinistický. Tvrdohlavý. Húževnatý. Hlúpy. Skazený. Požadovačný. Sebecký. Morálne skazený.“

Keď zastala, aby sa nadýchla, zareptal, „To je všetko?“

„Nie. Nadržaný. Nadutý. Podlý.“ Stíchla, prstom si poklepala po perách, potom prikývla. „To je všetko. Každopádne, ako som povedala. Muži sú –“

„Podlý?“ Zamračil sa. „Bol som k tebe skutočné milý, nasýtiac každú tvoju potrebu. Neobliekol som ťa? Nekŕmim ťa? Nedržím ťa v bezpečí a teple? Nezdržal som sa dvorenia?“

Našpúlila pery. „Neokradol si ma o všetko, čo mi bolo drahé? Neodmietaš mi znovu a znovu, dovoliť odísť?“

Ľahostajne mávol rukou do vzduchu. „Jedného dňa mi za to odmietnutie poďakuješ. Teraz, prosím pokračuj v tvojom vysvetľovaní môjho typicky mužského správania.“

„Fajn.“ Nadvihla bradu, pozrela na neho. „Ale nebude sa ti to páčiť.“

„Aj napriek tomu. Počúvam. Pretože som milý.“

„Milý? Skutočne? Aby si si zachránil svoju samčiu hrdosť, radšej si niekoho uniesol z jeho domova a od rodiny, aby si si mohol poslúžiť.“ Zahryzla si do vlastnej jahody, biele zuby sa zanorili do ovocia.

Kvapôčky šťavy jej stiekli na bradu. „Som toho živým dôkazom.“

Jeho telo sa naplo. Znovu musel prekonávať túžbu, zlízať jej tú šťavu z pier a brady, možno ju aj tou šťavou pokryť celú a potom ju všetku olízať. Niekoľko sladkokyslých kvapiek by sa spojilo v pupku, samozrejme, načo by stiekli k svetlým, striebristým chĺpkom medzi jej nohami. A ona by sa zvíjala, kým by tú tekutinu nasledoval jazykom. Zaborila by mu ruky do vlasov. Roztiahla by kolená a odhalila svoju svätyňu.

Fantázia sa vytratila, keď si tú nevychovanú šťavu zotrela a zamračila sa na neho. „Zízaš na mňa a mne sa to nepáči. Prestaň s tým.“

Jej hlas znel priškrtene, akoby bojovala s vlnou hnevu – alebo túžbou.

„Áno, zízam,“ povedal. „Si nádherná žena.“ Vrazil si do úst bobuľku hrozna a vychutnával si jej zdesenie. Normálne by zjedol svoj podiel ryby, rovnako ako ovocia, ale teraz hladoval len po Shaye. Jeho žene. Jeho družke.

„Takže, žiadna reakcia na moje slová?“ Narovnala sa. „Práve som ťa nazvala nečestným.“

„Prečo by som mal na tvoje slová reagovať? Sú pravdivé. Radšej by som uniesol niekoho z jeho domova, ako sa stať kuchárom.“

Spadla jej sánka, vytvoriac rozkošné O.

Nadvihol obočie. „Moje ľahké prijatie ťa prekvapilo, ako vidím.“

„No, áno.“ Prikývla obozretne.

„Mal by som vziať len tých, ktorí potrebujú lepší život, Shaye alebo tých, o ktorých si myslím, že by som im doprial ľahší život bez toho, aby som sa spýtal či to chcú alebo nie. Muži, ktorí pripravovali toto jedlo, boli otroci démonov, kým som ich ukradol ja. Boli nútení kradnúť, zabíjať a ničiť a vedeli, že jedného dňa sa stanú hlavným chodom démonieho jedla. Ver mi, sú vďační, že som ich vzal sem.“ Zaklonil sa na lavici, naťahujúc si nohy, sledujúc ju, premeriavajúc si ju. „Možno ty to môžeš vidieť ako chybu v mojich spôsoboch. Som viac ako ochotný nechať ťa, presviedčať ma o mojom hroznom počínaní – donekonečna. Najlepšie počujem, keď je ten, čo rozpráva, nahý.“

Ako ju sledoval, do líc sa jej nahrnula červeň. Ďalší rumenec. Hedonistické ženy, ktoré doteraz poznal, boli v sexe pohodlné a erotické žartovanie bolo v poriadku. Že Shaye nachádzala túto tému za dostatočne šťavnatú, aby sa hanbila – ho vzrušovalo. Uchvacovalo.

Musel sa jej dotknúť.

Naklonil sa k nej, naťahoval ruku, aby zistil, či ten rumenec vydáva nejaké teplo a možno sa rozšíri až na jej prsia, keď do miestnosti vošli dvaja jeho bojovníci. Sklamaný sa znovu zanoril do lavice.

Oboch mužov zdobili široké, zubaté úsmevy plné blaženosti. Ich tváre boli úplne uvoľnené, rozžiarené. Vyžarovala z nich sila. Každý mal na sebe pozlátené brnenie, čierne nohavice a na paži pás husto pokrytý drahokamami.

Po noci plnej milovania boli pripravení trénovať.

„Dobré ráno, veľký kráľ,“ povedal Borederick. Jeho hlas nikdy neznel tak veselo.

„Toto je ten najlepší deň, nie?“ Povzdychol si šťastne Dorian.

Keď obchádzali stôl, pískali si a nakladali si taniere jedlom. Po dlhých nočných hodinách museli mať poriadnu chuť do jedla. Valerian na nich zazeral. Musel ešte ochutnať Shayeinu sladkosť – áno, vedel, že bude chutiť sladko – takže nie, toto nebol práve jeho najlepší deň.

O niekoľko sekúnd vstúpil Shivawn. Nebol usmiaty, nebol uvoľnený. Nie, bol meravý a mračil sa na všetkých okolo seba. Hodil sa na lavicu vedľa Valeriana, korálky v jeho vlasoch zaštrngali a v tichosti si naplnil tanier jedlom. Neobťažoval sa natiahnuť po ničom ďalšom.

Odoprela sa mu jeho žena? Uvažoval Valerian. On a Shivawn mali zrejme rovnaký výraz tváre. „Kde je tvoja vyvolená?“

„Spí,“ odpovedali Broderick a Dorian unisomo, akoby sa to pýtal ich. Ich úškrny sa ešte viac rozšírili a jeden druhého poplieskali po chrbte.

„Lietajú za bránami Olympu,“ dodal Dorian.

„Namáhali ste sa vôbec zastaviť a uistiť sa, či sú tie ženy vôbec ochotné, oddať sa vám?“ Spýtala sa Shaye, z hlasu jej odkvapkával odpor.

Dorian na ňu zažmurkal, tá otázka mu bola cudzia.

Broderick sa zachechtal. „Tvoja žena je zábavná,“ povedal Valerianovi.

„Zábavná?“ S rozhnevaným vrčaním vyskočila na nohy. „Nie som zábavná, keď sa tu bavíme o znásilnení.“

Aspoň nepoprela skutočnosť, že parí jemu, pomyslel si potešene Valerian.

„Ako by ma mohla žena odmietnuť,“ povedal Broderick.

„Ver mi, aj to sa stáva,“ zamručal Shivawn. Udrel vedľa taniera a bez slova vyšiel z miestnosti.

Všetci sledovali ako odchádza, každý ale s rozdielnou reakciou. Broderick – sa smial. Dorian – vyzeral zmätene. Shaye – s uspokojením.

„Héj, páni,“ povedala, priťahujúc znovu ich pozornosť na seba. „Len preto, že vaše mojo uvádza ženy do vytrženia, skutočne neznamená, že vás hlboko v duši aj chce.“

„Mojo?“ Keď už nemal na tanieri viac miesta, Dorian sa usadil na prázdne miesto vedľa Valeriana. „Čo to je?“

„No nevadí.“ Shaye si prekrížila ruky na hrudi, spôsobiac, že sa jej výstrih na košeli viac roztvoril a odhalil mäkké obliny jej pŕs. „Čo vadí je – že ak by ženy poznali vašu osobnosť, vás samých, vašu neľúbosť, vaše plány do budúcnosti, že by stále boli s vami?“

Keby len tá žena vedela, čo sa práve Valerianovi preháňalo mysľou. Nie veľmi vítaná myšlienka. Nikdy nevyužil ani chvíľu na premýšľanie o svojom živote – minulosti, súčasnosti alebo budúcnosti – so žiadnou z jeho mileniek. Nestaral sa o to a oni nevyzerali, že by ich to trápilo. Každopádne ho tá otázka zaujala.

Chce byť so Shaye, uvedomil si. Chcel jej o sebe porozprávať a sledovať jej reakcie, načúvať jen úvahám. Chcel ju počuť hovoriť o jej vlastnom živote. Chcel vedieť, čo jej robí radosť. Po čom tajne túžila každou uncou svojho bytia.

Taktiež bol zvedavý, aký typ muža uprednostňovala v minulosti. Učencov? Bojovníkov? Ako s ňou títo muži zaobchádzali?

Milovala ich?

Ruky po bokoch sa mu zovreli do pästí, jednou zovrel hranu lavice. Potreba zohaviť, zničiť, zabiť akéhokoľvek muža, ktorý si kedysi užíval náklonnosť tejto ženy, ho stravovala. Pálila. Rozžeravila do biela. Horúcejšia ako dračí oheň.

Možno to bolo od neho pokrytecké – v poriadku, bolo to pokrytecké, s ohľadom na jeho vlastnú zhýralú minulosť – ale nepáčil sa mu obraz jeho ženy roztiahnutej a otvorenej komukoľvek okrem seba samého.

Jej vášeň – patrí jemu.

Jej srdce – patrí jemu. Nechcel, aby jej najhlbšie túžby boli prebudené nikým iným ako ním samotným. Nedokázal tú myšlienku zniesť.

Túžil ju označiť svojou esenciou, každú bunku jej tela. Aby nepoznala žiaden iný pach, ako ten jeho. Necítila žiadny iný dotyk, ako ten jeho. Aby túžila len po ňom tak, ako on túžil len po nej.

„No, vidím, že moja vyvolená uhasila jeden hlad,“ ozval sa zrazu mužský hlas od vchodu.

Valerian stuhol, keď sa očami zastavil na bratrancovi. Joachim, ktorý očividne stále uvažoval o nárokovaní si Shaye, tam stál pripravený, odhodlaný. Nebol oblečený na tréning, ale na boj. Strieborné brnenie vytepané bojovými scénami ho pokrývalo od hlavy po päty.

Valerian nevstal. Ak by to urobil, preskočil by stôl a zaútočil. Joachim chcel bojovať, tak bude bojovať. Bol to už nejaký čas, čo jeho po moci bažiaci bratranec ukázal pochybenie na svojej ceste.

Začiatok je práve teraz.

Thad Wilson byl zpět v Mysterii a nebyl z toho vůbec nadšený. Bohužel se tu narodil, žil tu prvních dvanáct let svého života a trvalo mu patnáct let, než si uvědomil, že Mysterie se mu dostala do žil jako jed. Ten druh jedu, který vás nezabije, ale způsobuje, že se pořád cítíte bídně.

Jeho otec coby člen letectva znovu narukoval na jaře, když byl v sedmé třídě (Thad, ne jeho otec), a cestovali skrz naskrz celou zemí: Boston, Minot, Ellsworth, San Antonio, Vance, Nellis, Cannon. Žádné studny přání, které vážně fungovaly, žádní vlkodlaci, kteří zmizeli během úplňku. Žádné čarodějnice, žádní koně, kteří vyvolávají noční můry. Žádné suvenýry plnící přání. Jen raketové střely a zaměřovače PX.

Tak moc se nudil, že si myslel, že bude zvracet. A jako by potloukání se se svými vrstevníky nebylo dost, tak se přestěhoval do šesti měst během pěti let. Konečně to pak vzdal a vrátil se do Mysterie. Neměl žádné pochybnosti, že to najde. Pokud jste jednou žili v Mysteri, tak jste vždy našli cestu zpět.

Tak se to stalo, že místní říční nymfa (jak se to jmenovala? Pat? Pit?) prodávala budovu a on ji koupil a přeměnil na pizzerii. To, že žil ve městech jako Boston nebo Chicago, ho naučilo, jak má chutnat skutečná pizza, a Bože, ukázal to ostatním obyvatelům Mysterie–

Uslyšel vřískot, upustil těsto a vystřelil ze dveří. Závodil v běhu na obou středních školách, a tak byl v dobré kondici; jeho dlouhé nohy ho zanesly na místo činu (protože pokud v tom byla zapletena Desdainovic trojčata, tak co jiného by to bylo?) během chvilky.

„Děvčata!“ křičela paní Desdainová. Holky – kterým se Thad svědomitě vyhýbal od té doby, co se vrátil do města, protože byly cítit problémy a byly příliš hezké na vězení – vypadaly nepříjemně a nestoudně. „Dejte ho dolů! Holky!“

Tehdy si všimnul pošťáka, nepříjemného ožralu, který se jmenoval – jak? Ragman? Raggle? – jak padal ze stromu a srazil jednu z trojčat do studny přání.

„Oh, zatraceně,“ řekl, rychle brzdící před tím, než by mohl spadnout do studny přání sám.

„Xavier Phillips. Doriti.“

Hector a Noelle sedeli v Miinej kancelárií. V najväčšej kancelárií na veliteľstve A.I.R, a aj tak bola relatívne malá. Strop bol namaľovaný, aby vyzeral ako jasná obloha za úsvitu. Jej pracovný stôl bol zasypaný prístrojmi a zbraňami. Celú jednu stranu zaberala holotabuľa, fotografie a poznámky zo všetkých aktuálnych prípadov na nej svietili ako neónové žiarovky.

„Je taký bohatý ako ja,“ povedala Noelle, „a nebudeme schopní si s ním dohodnúť stretnutie. Nuž, budeme, ale nestretneme sa s ním. Ukážeme odznaky a jeho zamestnanci budú predstierať, že s nami spolupracujú. Zavolajú nám jeho advokáti – vždy sú na telefóne, to vám garantujem – a budú nás informovať, že Phillips je mimo mesta. Nejaká naliehavá udalosť. Dohodneme si iné stretnutie, ale vždy sa nájde niečo, čo ho zaneprázdni.“

„Okrem toho proti nemu nemáme žiadne pevné dôkazy,“ ozval sa Hector. A pochyboval, že Gordman, ktorý bol momentálne v cele, pevne spútaný a stále omráčený – len pre istotu, keby mal so sebou tabletku kyanidu, ktorú nenašli pri prehľadávaní, alebo existoval nejaký spôsob, akým by sa vedel spojiť so svojím šéfom – by im niečo povedal.

GPS navigácia z auta sa mohla považovať za náhodnú. Gordman sa mohol Phillipsovi vyhrážať, povedal by advokát, mohol navštevovať jeho pozemok bez jeho dovolenia. Alebo dokonca mohol Gordman pracovať na vlastnú päsť, bez toho, aby o tom Phillips vedel.

„Tak čo chcete, aby som urobila?“ Mia sa oprela o kreslo a založila si ruky na hrudi. Vlasy mala stiahnuté do gumičky a vyzerala mlado a nevinne ako škôlkarka a nie ako chladnokrvný zabijak, ktorým bola.

„Tento víkend sa koná charitatívny večierok a ja sa stavím, že tam bude,“ povedala Noelle. „Vstupenky stoja viac ako dvetisíc dolárov a ja mám dve.“

Pri pripomienke na jej status sa začal cítiť nepríjemne, ale nie tak veľmi ako predtým. Dala úplne najavo svoje city k nemu. Rešpekt. Túžba. Bola tou absolútne najúžasnejšou ženou na svete.

Moja. Chcem, aby bola moja. Vždy len moja.

Poškriabal sa na zátylku. „Môžeme ho tam vypočuť. Pokúsiť sa podraziť mu nohy, možno ho prinútime povedať nám niečo hlúpe, čo proti nemu neskôr môžeme použiť.“

„Na to je príliš inteligentný,“ povedala Mia.

„Musíme to skúsiť.“

„Možno. Ale uprostred davu bohatých ľudí? Nepáči sa mi to.“ Hlava A.I.R. sa zamračila. „Je to vrah neštítiaci sa ničoho a ak zaútočí tam...“

„S Gordmanom v cele a s našimi agentmi, robiaci raziu v jeho skladoch“ – už bolo nájdených osem mimozemšťaniek, nadrogovaných a čakajúcich na aukciu, ale stále nevedeli dokázať, že Phillips s tým má čokoľvek spoločné – „bude vedieť, že sme mu na stope,“ odpovedal Hector. „Musíme zaútočiť teraz.“

Ťažké ticho. A ešte ťažší povzdych. „Mala som Phillipsovu holofotografiu v momente, ako ste mi dali jeho meno. Ukázali sme ho každému dievčaťu, ktoré boli dnes nájdené. Nič. Pri Gordmanovej fotografii, na druhej strane... pri pohľade na neho začali úplne panikáriť a správať sa hystericky.“

„Nechceš dostať toho, kto je za to zodpovedný?“ opýtala sa Noelle prefíkane, tak prefíkane. „Ten večierok nám umožní dať ti ho ako darček. Ale, okej, fajn. Ty chceš radšej počkať, dať mu čas, aby skryl všetky dôkazy a uniesť ďalšie dievčatá, tak-“

„Bože, ty si taká neznesiteľná.“ Mia mávla rukou vo vzduchu. „Dobre. Choďte teda na tú charitatívnu akciu. Hovorte s Phillipsom, ale žiadne straty na životoch, inak prisahám Bohu, oboch vás odtiaľto vyrazím.“

Noelle nevinne zažmurkala a Hector musel potlačiť smiech. Nikto nepovedal nič o tom, že tam so sebou vezme niekoho iného a za to bol vďačný. Vedel, že Dallas by bol lepšou možnosťou. Bol uhladenejší, schopný dať si na tvár úsmev. Hector bude protivný a vôbec tam nezapadne, ale v žiadnom prípade by nedovolil Noelle, aby tam išla bez neho.

„Mimochodom. Ten môj anonym, ktorý mi dáva tipy, ma znova kontaktoval. Povedal, že nám pomohol už dosť, teraz je načase, aby sme pomohli jemu. Chce vedieť meno a opis každej ženy, ktorú sme našli. Myslím, že niekto, koho pozná, bol unesený, a teraz ju hľadá.“

„A ty máš predstavu, kto to je?“ opýtal sa Hector. „Alebo ako vôbec vie, čo sme našli.“

„Nie, ale pracujem na tom.“ Ďalšie kolo ticha. Mia rozhodila rukami, akoby hovorila čo tu ešte, dopekla, robíte?„To je všetko. Odchod.“

***

Zvyšok týždňa pre Hectora prebehol mučivo, každá sekunda bola agóniou. Nie len preto, že penil z úst pri predstave, že bude konfrontovať Phillipsa, muža, o ktorom vedel, že je zodpovedný za všetko, ale kvôli Noelle. Každý deň bola odvážnejšia, povedala niečo oplzlejšie, obliekla si niečo provokatívnejšie.

Myslel si, že odolať jej predtým bolo zložité.

Toto nebolo zložité, toto bolo peklo.

Keď prešiel okolo nej, ona sa vždy postarala, aby sa nejaká časť jej tela o neho obtrela. Keď sedel vedľa nej, ona sa hrala s jeho vlasmi. Keď sa rozhodol najesť sa, ona sa rozhodla kŕmiť ho rukou. Jeho odpor sa rúcal. Strašne túžil prijať jej ponuku, aby u nej zostal cez noc. Už len kvôli tomu, že s ňou chcel byť, či už sa jej mohol dotknúť alebo nie. Chcel dýchať jej vôňu, smiať sa na jej pohotových poznámkach. A že boli vtipné. Chlap u nej nikdy nevedel, čo povie v nasledujúcej chvíli. Ako vtedy, keď jej povedal, aby sa prestala obliekať, akoby si svojím oblečením pýtala sex, a ona mu odpovedala:

„Počkaj, keď uvidíš oblečenie, ktorým žobrem o sex.“

Na druhý deň si prezerala červené, saténové sandále a mračiac sa, prehovoril: „Uvažujem nad tým, že si kúpim dva hady.“ Pri pohľade, ktorým na ňu spýtavo hľadel, iba pokrčila plecami. „Dala by som im mená Pravá a Ľavá a keď budú dosť veľkí, stanú sa z nich čižmy pre mamičku.“

Dallas začul Hectorov smiech, keď prechádzal okolo jeho kancelárie. Agent zastal, nakukol dovnútra, a hoci sa usmial na nich oboch, v jeho očiach bol strach.

Jeho vízia sa zatiaľ nestala. Hector sa neprebudil nahý vedľa Noelle, ale ak to pôjde takto ďalej...

Využíval každú voľnú chvíľku, aby sa pokúsil ovládnuť svoju schopnosť. Zatiaľ bez úspechu. Spálil tucet zeleniny a takmer si podpálil vlastný dom. Teraz mal neustále kŕče v bruchu zo sexuálnej frustrácie. Vlastne, ruky ho práve svrbeli a jeho prekliaty oblek poskytoval len veľmi málo úľavy.

Stačilo.

Stál v hale Noellinho bytu a čakal, kým sa k nemu pripojí. Dnes bola noc, kedy konečne pribijú zadok toho otrokára na stenu. Žiadne ďalšie zotročené ženy zatiaľ nenašli, ale ani nebol nikto ďalší unesený ani zabitý, takže to si zaslúžilo zlatú medailu. Ako Hector predpokladal, Gordman odmietol rozprávať. Teraz bolo načase zistiť, či sa Phillips prezradí a-

Noelle skĺzla po schodoch a Hectorova myseľ jednoducho prestala pracovať. Jeho srdce prestalo biť. Pery mala plné a lesklé, líca krásne červené. Oči mala silno privreté, takmer ospalé. Hodvábne hnedé vlasy jej padali v bohatých vlnách po chrbte. Šaty sa jej leskli na tele ako fialky uväznené v slnečnom svetle, ľavé smotanové rameno nechala odhalené. Látka tesne obopínala jej krivky ako druhá pokožka.

„Viem čo si myslíš. Modrý odtieň mi pristane.“ Rozparok po celej dĺžke jej nôh, pri každom kroku odhaľujúc krátky výhľad na jej stehno, nad ktorým vlhli ústa. Ale tá najlepšia časť? Hrubý ametystový náhrdelník okolo jej krku. Bondage a zvádzanie v jednom.

Ja som ju ochutnal. Bol som v nej.„Myslel som, že si povedala, že tvoje šaty sú čierno-biele,“ podarilo sa mu zachrapčať.

Musím sa do nej znova dostať. Čoskoro.

Najprv ale musím zariadiť, aby bola v bezpečí.

Zmyselný úsmev, ktorý znova nakopol jeho srdce, ale iba sa dalo do nepravidelného rytmu. „Veď sú.“ Ten strieborný ohľad si ho celého prešiel, keď zastala na poslednom schode. „Vyzeráš... úžasne.“ V jej tóne bola hlboká poklona.

Cítil, ako sa skutočne červená, ako nejaké decko. „Nespravím ti hanbu?“ Radšej by umrel.

„Nie, ale ja možno spravím hanbu tebe.“ Skrátila zvyšok vzdialenosti medzi nimi, aby prešla nalakovanými nechtami po vreckách jeho saka. Sprevádzala ju vôňa jazmínu a zimozelu, jeho obľúbená, taká zvodná a opojná ako mesačná obloha a žalúdok sa mu stiahol. „Nemyslím, že sa ťa dokážem nedotýkať.“

Potom odstúpila, prerušiac spojenie. Jej výraz sa vyjasnil a on musel bojovať s nutkaním vrátiť ju tam, kde túžil, aby mohla zostať navždy.

V jeho náručí.

***

Noelle vedela, že Hector bude vyzerať úžasne v na mieru šitom obleku, ale nič ju nemohlo pripraviť na toto. Bol stelesnením dokonalosti. Sexy a diabolský a absolútne neodolateľný. Sako, vesta, kravata – žiadny motýlik – v čiernom talianskom hodvábe a každý kus nosil sebavedome.

Celú dvadsaťminútovú jazdu na staré Glasskovské panstvo, kde sa párty konala, na neho hľadela, túžila. Neobťažoval sa učesať si vlasy, a napriek tomu bol výsledok perfektný. Tie tmavé pramene boli vynikajúco neupravené, ľanové pramene žiarili, akoby boli pobozkané mesiacom. Tvrdý lesk v jeho očiach mu dodával temný nádych, obzvlášť keď pod mal pod jedným okom modrinu z bitky s Gordmanom a ešte len teraz začala pomaly miznúť.

Chcela ho vo svojej posteli. Chcela zaspávať v jeho náručí každú noc a zobúdzať sa s ním každé ráno. A neexistovalo nič, čo by nespravila, aby sa to stalo. Ten uplynulý týždeň sa mu podarilo udržať si odstup. Ale každé ráno v kancelárií, keď ju po prvý raz zbadal, vyzeral o trochu viac skľúčený za to, že odmietol ich vzťah, jeho nálada sa vyostrila o ďalší stupeň. Každým dňom sa mohol zlomiť. A keď sa to stane, ona sa postará, aby to nikdy neľutoval.

Ich auto zastavilo na úpätí kopca. Hneď vedľa jej dverí bolo mólo so schodmi, ktoré viedli ku vchodovým dverám. Červený koberec bol rozvinutý a po oboch stranách stáli reportéri, holofotoaparáty blýskali svetlami v temnote. Panstvo bolo postavené z bielych a červených tehál s množstvom obdĺžnikových okien. Múry sa tiahli doširoka a do oblúka, ako keby objímali smaragdové záhrady za nimi. Všade vrstvy špicatých vežičiek a osem komínov, ktoré mu dodávali na výške.

„Si pripravený-“ Odmlčala sa. Hectorova tvár nabrala nepríjemný odtieň zelenej. Naklonila sa k nemu, uistiac sa, že sa jej pery obtreli o jeho ucho, a zašepkala: „Tak strašne ťa chcem, ako keby som mala horúčku v krvi. Teraz vystúp z auta a chyť ma. A ešte niečo, zabudla som si obliecť nohavičky.“

Takmer vyrazil dvere z pántov, keď vystupoval, ale keď došiel k jej strane auta a pomohol jej z neho s rukou v rukavici, bol pokojný ako kameň, jeho výraz prázdny, dokonca unudený. Dobrý chlapec.

Noc bola chladnejšia než zvyčajne a on jej okolo pása ovinul ruku, aby ju udržal v teple. Hlasy na nich kričali.

„Od koho sú tvoje šaty, Noelle?“

„Vy dvaja spolu chodíte?“

„Ako sa má dieťa?“

„Čo si myslí Corban Blue o tom, že sa stretávaš s iným mužom?“

Hector bez slova hodil ovládač od auta sluhovi. Ovládač, ktorý dovolí preniknúť cez hlasové a odtlačkové zabezpečenie, umožňujúce niekomu, kto nie je naprogramovaný v systéme, ovládať auto.

Vyšli po schodoch a Noelle na všetky strany rozdávala krátke úsmevy. V duchu si urobila poznámku, aby zajtra ráno stiahla vydania všetkých denníkov v meste. Menšie kúzlo na počítači, a Hectorov oblek nahradí kostýmom zajačika a svoje šaty pokožkou a bude ho s tým dráždiť, prinúti ho smiať sa.

Bože, zbožňovala jeho smiech. Spodné tóny boli stále trochu hrdzavé, stále trochu mŕtvolné, ale bolo oveľa ľahšie ho prinútiť smiať sa, než v čase, keď sa s ním zoznámila. Keď vstúpili do haly, Noelle si privlastnila pohár s bublinkami od čakajúceho čašníka – Mec, ktorého pokožka pulzovala šťastnou ružovou farbou – nezaujímajúc sa o to, či niekto bude namietať voči kŕmeniu dieťaťa v bruchu alkoholom. Prezrela si okolie, ale Phillipsa nikde nezachytila.

Zaplnená tanečná sála bola ako v rozprávky. Klenutý strop vyzeral byť vyrezaný z pevného zlata, so zložitými symbolmi po bokoch. Luster uprostred bol vrstvený, každá vrstva bola širšia než tá nad ňou, tisícky krištáľových slzičiek padali smerom dole a vytvárali lesklý vodopád. Alabastrové stĺpy viedli do samostatných miestností, niektoré so stolmi preplnenými jedlom, niektoré k výstavám k umeleckým dielam, a niektoré do sviežich, voňavých záhrad. Nech ste vstúpili hocikde, všade hrala v pozadí jemná hudba, premiešavajúc sa so zvukom vravy a cinkajúcich pohárov.

„Ava je šťastná, že som sem vzala teba a nie ju,“ povedala Hectorovi. „Vždy tieto veci nenávidela.“

Odfrkol, ponoriac sa do rozhovoru. „Ja to viac než len nenávidím.“

Ak má byť úprimná, Noelle by radšej bola doma s mužom, ktorého zbožňovala, túlila sa k nemu, sledujúc televíziu, milujúc sa s ňou. Udivilo by to Hectora? Šokovalo by ho to? Alebo by ho to vlastne zvádzalo? „Takže... čo ak sa náš chlapík neukáže?“

„Ukáže. A.I.R. sa k nemu nepriblížila, takže sa zrejme uvoľnil, mysliac si, že Gordman nám nedal meno. A ani nedá.“

„Pravda, ale-“ Kútikom oka zbadala svoju matku a bratov, ako si to mieria priamo k nej. Doparoma, povedali jej, že neprídu, lebo sú príliš zahanbení jej nehanebným tehotenstvom.

„Ospravedlníš ma, Hector?“S búšiacim srdcom, stiahnutým žalúdkom, striedavo hľadela na svojho chlapa a svoju rodinu. „Musím si odskočiť na toaletu.“

Zamračil sa na ňu, nevyzeral, že by jej to veril, ale len povedal: „Nebuď dlho.“

„Taký panovačný,“ zamľaskala jazykom a potom sa vydala preč rýchlym krokom, akoby jej horelo za pätami. Po tom, čo položila prázdny pohár na podnos, okolo ktorého prechádzala, uistila sa, že si jej rodina všimla zmenu polohy a vydala sa za ňou. Zatiaľ čo sa pripravovala na vojnu, viedla ich na opačný koniec miestnosti. Dvojité dvere sa otvorili do prekrásnej záhrady s mramorovými sochami. Nikto sa v nej nepotuloval, vzduch bol zrejme príliš chladný a vlhký.

Ale supy to nezastavilo.

„Nemala by si tu byť.“

Za chrbtom sa ozval neznámy hlas a ona sa obrátila. Niekto zatvoril dvere, než ju jej rodina mohla dostihnúť. Z tieňa jednej zo sôch vystúpil príťažlivý muž, ktorého videla U Alfonza, keď s Hectorom vypočúvali Brendu Marksovú. Mal na sebe drahý oblek, vyleštené mokasíny. „Nemala by si tu byť,“ zopakoval.

„A to už prečo?“ nevidela, že by mal zbraň, ale nechcela nič riskovať. Prsty sa jej načiahli do bočného výstrihu v šatách a chytili rukoväť na pyre-gun. V momente, ako sa dotkla rukoväte, zmizol jej z očí – aby sa zjavil za jej chrbtom a zdrapol ju za zápästie, úplne ju tak vystrašiac.

„To si nemyslím,“ povedal. „Žiadne zbrane.“

Hrozba! Vrhnúc hlavou dozadu, trafila ho do brady a on ju pustil. Otočila sa, zamierila – len aby znova sledovala ako mizne. „Zbabelec,“ zavrčala. „Chceš sa hrať, pretože ja hrám. Pravidlá z basy.“

„Doparoma, ženská. Ja ti neublížim. Ak by som chcel, bol by som to urobil už dávno. Mal som nespočetné množstvo príležitostí.“

Prihovoril sa k nej z ľavej strany, ale keď sa otočila, už dávno bol preč. „Kto si?“ dožadovala sa, stále ho nevidiac.

„Informátor Mii Snowovej. Nateraz ma môžeš volať Pán Anonymný.“

Jeho hlas tentoraz zaznel z pravej strany, ale znova, keď sa otočila, nikde ho nevidela. Srdce jej búšilo v hrudi. „Si tiež mimozemšťan.“

„Sčasti Arkadiánec, aby som bol presný. A teraz sa zjavím pred tebou a ak na mňa vystrelíš, ja sa uhnem, veľmi ľahko, a ujdem. Nevypočuješ si nič z toho, čo pre teba mám.“

Nerozhodnosť v nej bojovala so zvedavosťou, ale nakoniec vyhrala zvedavosť. Sklonila svoju zbraň k svojmu boku. „Začni rozprávať. Ak sa mi nebude páčiť, čo hovoríš, stanú sa ti zlé veci.“

Ozval sa dobrosrdečný smiech. Ako sľúbil, zjavil sa pred ňou. Znova si ho obzerala, všímajúc si detaily, ktoré jej pri prvom pohľade na neho unikli. Jeho oči mali rovnakú elektrizujúcu modrú farbu ako Miine. Vlastne, uvažovala Noelle, tí dvaja mali podobné črty tváre. Rovnaký oblý nos, rovnaké vysoké lícne kosti, rovnaké plné pery. Ako keby sa dívala na vyššiu verziu veliteľky A.I.R. s penisom.

Boli... mohli byť... príbuzní?

V žiadnom prípade, pomyslela si v nasledujúcej chvíli. Povedal, že Arkadiánec. Dokázal to svojimi schopnosťami. Mia bola človek. Však?

„Mailujem ti adresu,“ povedal. „Tam nájdete ďalšiu z Phillipsových obetí.“

„A tá obeť je...?“

„Jeho konkurencia. Pred rokom ošľahol Gerarda Hendricka rovnaký plameňom zo zbrane, ako Bobbyho Marksa. Sledoval som ho.“

Bola to pravda? „A nikdy si to nenahlásil, aj keď si nám pomáhal? Prečo by si pominul taký detail?“ Ich vyšetrovanie by bolo išlo oveľa hladšie a o dosť rýchlejšie.

„Pretože Phillips je môj.“ Tvrdý, odhodlaný tón. „Nemám ho rád a nepáči sa mi, čo robí. Keď sa objaví vhodná príležitosť zaútočiť na neho, využijem ju, pokiaľ si budem istý, že zostane na slobode.“

Spomenula si na teóriu, o ktorej sa bavila spolu s Hectorom. „Vzal ti nejakú ženu? Niekoho, koho miluješ? Hľadáš ju.“

Modrá v jeho očiach stmavla na čiernu a on prikývol. „Ak je mŕtvy, nikdy ju nenájdem.“

„Ak ho zatkneme, môžeš s ním hovoriť, kedy len budeš chcieť.“

Kútiky jeho úst sa blahoskonne zodvihli. „Nikdy ho nezatknete. Hocikto, kto sa pokúsi vziať do cely, zomrie. Ale povedzme, že sa stane zázrak, pretože doslova počuje tvoje myšlienky a viem, že si myslíš, že je možné ho chytiť. Proste ujde. Ver mi, viem to. Pozorujem a študujem ho už viac ako rok.“

„Nuž, ja som to na neho ešte neskúsila.“

„Nebol by v tom rozdiel. Vždy je niekoľko krokov pred vami, vždy sleduje váš pokrok.“

Tie slová z neho vyšli tak ľahko, a napriek tomu mala pocit, akoby to boli kamene, hádzané do jej lebky. „Odkiaľ? Máme v A.I.R. špióna?“ Ak áno...

„Pokiaľ viem tak nie, ale na druhej strane, nie je ťažké sledovať A.I.R. V každom prípade si teraz Phillips nie je istý, či máte jeho identitu alebo nie. Je spokojný, stále robí obchody ako zvyčajne. Priblížite sa k nemu a ono to skončí. Bude chcieť vedieť, čo viete, kto vám to povedal a urobí všetko, aby to zistil.“

„Dokonca nás aj zabije, hej, hej, to si mi už povedal.“

Jej ľahostajnosť ho podráždila a on sa zamračil. „Možno len jednoducho zasiahne do vášho vyšetrovania tak, že sa zbaví teba aj tvojho partnera a zariadi, aby sa ostatní báli vziať váš prípad.“

„Niečo podobné, čo robí so svojimi zákazníkmi, hej?“ Ako keby sa ona a Hector nedokázali o seba postarať.

„Presne.“ Prižmúril oči, jeho pohľad ju prepaľoval. „Tak počúvaj. Viem, že plánujete urobiť dnes večer niečo hlúpe, ako napríklad s ním hovoriť. Nerobte to.“

Snaží sa zviazať ich ruky, zadržať ich. „My sa ho nebojíme, Pán Anonymný. Niekto ho musí dostať.“

„Áno a ten niekto budem ja.“

„Mal si rok,“ pripomenula mu. Nemilosrdná ako Hector. „Možno aj viac. Nemal si úspech, či áno?“

„Robil som svoju práce lepšie ako vy.“

„Ha!“ Bola aj ona taká otravná, keď hovorila ľuďom, aká bola skvelá? „My sme dostali jeden týždeň. Daj nám ešte jeden a Phillips bude za mrežami a skuvíňať ako ockova odvrhnutá štetka.“

Jeho prsty sa vystreli predtým, než sa skrútili do päste. „Nemáš ani poňatia, akú búrku spôsobíte, ak v tom budete pokračovať.“

No jasné. Nič, čo by nezvládla. „Prečo si toto celé nepovedal Mii? Prečo si prišiel priamo za mnou?“

Biele zuby sa zableskli pri náhlom úškrne. „Ten veľký strašidelný potetovaný chlapík ma bude skôr počúvať ako ona. A teraz, dosť bolo otázok. Povedal som ti, čo som povedať chcel. Povedz Mii, že chcem ten zoznam s menami a opisom každej ženy, ktorú ste našli.“ Úsmev ochabol, zanechajúc za sebou výraz bolesti.

„A povedz jej... povedz jej, že Dare je späť.“

Ahoj,
poslední dobou, i když nemám moc času, tak si pohrávám s myšlenkou na změnu designu... přeci jen, tenhle už tu máme dost dlouho :)

Jste pro, nebo se na to mám vykašlat? Popřípadě máte nějaké návrhy na barvy? (jestli tmavé pozadí, nebo spíš světlé, jestli udělat v kombinaci s černou třeba zelenou...). Ráda se nechám inspirovat :)

„Nemysli na to, Lily." Micah sa na svoje krídla zamračil. „Zameraj sa na to, čo urobiť s tým jedom, lebo bez krídel sa nedostaneme cez Veľkú mláku, nedostaneme sa tam včas."

Zachvela sa, dotkla sa jedného z priehľadných krídel. „Bolí to?"

„Áno."

Hlavou trhla nahor, ruky jej klesli. „Micah."

„Je to v poriadku." Načiahol sa a strčil do poškodeného tkaniva. „Je to zbytočné. Sú zničené."

Liliana sledovala, ako sa jeho krídla začali skrúcať dovnútra. Žalúdok jej stiahlo zdesením. „Nemôžeš stiahnuť krídla späť do tela."

„Neviem odkiaľ sa vzali, ale áno, ak sa vrátia do môjho tela, potom na mňa jed môže zaútočiť zvnútra. V tejto ríši by som nemal zomrieť, ale mágia tvojho otca je silná." Siahol do vaku a vytiahol veľký lovecký nôž. „Musíš ich odrezať, Lily. Ja na ne nedočiahnem."

Žalúdok sa jej pri tej predstave vzbúril, ale nezaváhala, pretože ako poznala otca, jed spôsobí Micahovi ukrutnú bolesť skôr, ako ho zabije. Vzala nôž, striasla zo seba všetky pocity a potom, po prvýkrát vo svojom živote, vzala na niekoho živého z vlastnej vôle nôž.

Tkanivo na jeho krídlach bolo tvrdé a takmer vzlykla od radosti, keď po prvom záreze nekrvácalo. Ale vedela, že to Micaha bolí, i keď nevydal ani jediný zvuk. „Už to skoro je," zašepkala cez stiahnuté hrdlo. „Už len chvíľku, miláčik."

V ďalšej sekunde skrútené krídla spadli na lesklý piesok taký horúci, že jej začínal taviť podrážky topánok. „Hotovo." Skontrolovala dve tenké brázdy tkaniva na chrbte, nevidela žiadne známky jedu, ale zahryzla si do spodnej pery, použila tú trošku krvi na svoju mágiu, aby mala istotu. „Môžeš tie zvyšky zatiahnuť."

Zrútil sa na kolená, pahýle krídel zmizli v jeho tele a čierne brnenie to miesto hneď prekrylo. Odhodila nôž, kľakla si pred neho, nestarajúc sa o piesok prepaľujúci sa jej cez nohavice. „Je mi to ľúto, Micah. Je mi to ľúto." Ovinula okolo neho ruky, bozkávala ho, hýčkala a hladila, až kým sa neprestal chvieť. Nakoniec vstal a vzal ju so sebou.

„Bez krídel," povedal, opäť Pán Čierneho hradu, „musíme nájsť iný spôsob ako sa dostať za hranice tejto ríše."

Teraz keď bola znovu schopná myslieť, si znovu začala uvedomovať páliacu horúčavu. „Môžem použiť moju krv," povedala, po chrbte jej stiekol korálik potu, ďalší medzi prsiami.

Micah zakýval hlavou. „Nie, musíme si šetriť sily ako to len bude možné. Tvoj otec je silný protivník."

„Je nejaký ďalší spôsob, ako použiť mágiu Priepasti, aby sme sa dostali k hranici?" Zdvihla ruku, aby si zatienila oči, rozhliadla sa okolo, videla iba nekonečný piesok, na ktorom sa prevaľovali vlny žeravého tepla.

„Áno." Micah sa na ňu vážne pozrel. „Mohol by som zavolať jedného z jašterov, aby nás zvyšok cesty niesli."

Do hrdla jej stúpla žlč. „Spália nás zaživa." Koža tých kreatúr bola ako oheň.

„Ochránim ťa," povedal a jemne ju pohladil po líci. „Musíš mi len veriť, Lily."

Dieťa v nej, to, ktoré ešte stále cítilo pach spálenej kože a zvuk otcovho krutého smiechu, sa topilo v panike, ale prikývla. „Urob to."

Už bol pokrytý čiernym brnením, ale teraz ho pohltilo úplne, až kým nezostala odhalená len tvár. Zdvihol ruky a vykríkol k nebesám. O chvíľu zaznel odpovedajúci rev. Čoskoro sa piesok začal vlniť neznámymi poryvmi. Keď pozrela hore, stretla sa s vyhladovaným pohľadom jaštera, zatiaľ čo na ohnivých krídla pristával vedľa Micaha.

Vyšľahol do vzduchu rozoklaným jazykom, jeho oči uzamknuté na nej, akoby bola veľmi chutným občerstvením. Musela pozbierať každý kúsok odvahy, aby dovolila Micahovi odviesť ju k tomu tvorovi, tá vyžarujúca páľava ju oberala o rozum. Pustil jej ruku, vyskočil tomu tvorovi na chrbát, meč mal stále na chrbte, ale teraz v inom uhle. „Dotýkaj sa len mňa, Lily," povedal, keď sa po nej naťahoval.

Nebolo to jednoduché, ale bol silný a vytiahol ju – aj so zásobami ktoré niesla – do svojho lona bez toho, aby sa dostala do kontaktu s jašterom. Pritúlila sa k nemu, jednou rukou objímal ju a druhou uchopil tenký, ale ohybný osteň vyčnievajúci z tvorovej šupinatej hlavy. „Leť!"

S revom, pri ktorom vychrlil zároveň oheň, žltý a smrtiaci, jašter vyletel do vzduchu, jeho krídla boli z čírych plameňov a tak neovplyvniteľné jedom otcovej kliatby. Strach jej zmrazil krv v žilách, zuby sa jej rozdrkotali, hruď jej zovrelo bolestivým napätím.

Jašter pokračoval v reve zároveň s ohnivým dychom. „Nie je práve najšťastnejší," podarilo sa jej cez strach so seba vytisnúť.

„Je to živelná bytosť. Ako vietor, nemôžeš ho ovládať." Naklonil telo do strany, keď sa jašter odklonil od neustále víriaceho piesku, Micah si ju pritisol bližšie. „Letí rýchlejšie ako ja. Dostaneme sa k hranici včas."

To áno, Lily to vedela, a od toho bodu bude ich cesta ešte zložitejšia. Keď už raz prekročia hranicu medzi oblasťami, budú v kráľovstvách, ale nie v Eldene. Prejsť zvyšnú vzdialenosť pešo zaberie veľa času, takže budú musieť nájsť iný spôsob cestovania, ale to je problém na neskôr. Teraz si hlavne musí udržať zdravý rozum.

Keď si neskôr spomenie na túto pekelnú horúčavu, odporný pach síry, bude si pamätať len Micahovu ruku a spôsob, akým ju drží, majetnícky, pevne ako oceľ, jeho telo jej prístavom. Leteli niekoľko hodín, ponad piesočné duny, ponad tajomné močiare plné poblikávajúcich svetiel a šesťnohých zvierat, ponad vysokú červenú trávu, v ktorej sa skrývali prefíkaní predátori s ostrými zubami, až sa konečne dostali k sviežo zeleným pláňam.

Na opačnej strane sa rozliehala Veľká mláka.

Letiac dolu, jašter znovu zareval, svojim ohnivým dychom spáliac všetku trávu a obhorená zem vytýčila miesto na pristátie. Vystúpili tak rýchlo ako je to možné, Liliane sa nejako podarilo udržať sa na nohách, i keď ich mala slabé a svaly stuhnuté. So srdcom až v hrdle sotva zadržala výkrik, keď Micah obišiel zviera a zastal mu pred hlavou, tak blízko tlamy, ktorá tak ľahko chrlila oheň.

„Ďakujem ti, priateľu," povedal a rukou v rukavici ho pošúchal po obrovskej šupinatej hlave.

Na Lilianine prekvapenie jašter takmer placho naklonil hlavu do strany. Podarilo sa jej potlačiť vlastnú zbabelosť, prinútila nohy hýbať sa vpred, až kým nestála pri jednom tom hrôzostrašnom oku. „Ďakujem," zašepkala chrapľavým hlasom.

Vrátiac sa k nej Micah povedal: „Leť domov."

Ohnivé krídla vystrelili do vzduchu a jašter s ohnivým revom vyletel v ústrety tmavnúcej oblohe. Sledujúc jeho stúpanie, bola prinútená priznať si, že to bola veľkolepá bytosť – jednako ju bude vždy desiť, to vedela, ale aspoň ju ten strach viac neoslabí.

„Poďme, Lily." Vezmúc ju za ruku, ju Micah viedol k samému okraju Veľkej mláky.

Priechod ako tento, pomyslela si, jestvuje len do Priepasti a Večnosti. Ponúka prechod do všetkých ríš, ale trblietajúca sa stena mágie nemohla byť narušená žiadnym smrteľníkom. Ale Micah, ako Strážca Priepasti, mal právo ňou prechádzať podľa ľubovôle. „Myslím," povedal, keď sa postavila po jeho boku, „že pre nás je to bezpečné, iba odsúdeným sa nepodarí prekĺznuť do inej ríše." Keď sa prstami dotkol tej vlniacej sa farebnej steny, tá mágia akoby si povzdychla privítaním. „Áno, tento priechod nás vezme do kráľovstva."

Vošla mu do náručia a vykročili cez bariéru. Ten zážitok bol... akoby ich tá mágia pobozkala, ak taká vec vôbec bola možná. Ale bol tam aj náznak slabej hrozby – a ak by nebola v Micahovom náručí, štít by ju násilím zahnal späť.

„Dokázali sme to."

Liliana uvidela, že sa ocitli v nočnom lese. „Čo je to za miesto?"

„Cesta k pohraničnej dedine."

„Micah." Dotkla sa jeho ľavého líca – tam, kde mal teraz symbol polmesiaca prekríženého mečom. „Je to znamenie Priepasti?"

„Takto nikto nezapochybuje o tom, kto som." Vzal od nej malý vak. „Poď – tie krikľavé kolíky vyznačujú hranice dediny."

Stromy poznali jeho meno skôr, ako sa k nim dostali, kvílili a nariekali, ich konáre rozrušene mávali. Dedinčania ich následne čakali ozbrojení kosami a vidlami. Ale po jedinom pohľade na Micaha zbrane odhodili a zostali stáť bledí ako duchovia. Niekoľkí ušli. Ale jeden silný muž s drevenou nohou a jazvou na jednej strane tváre vykročil dopredu. „Pán môj. Prišiel si pre nás?"

Micah položil jednu ruku na rameno odvážneho muža. „Tvoja duša nie je čierna. Potrebujem Esmine služby."

Od zhromaždených dedinčanov sa ozval šepot, ale ramená muža, s ktorým hovoril, sa zrazu hrdo narovnali. „Je to moja manželka, takže – ja som George."Žiarivo sa usmial. „Poďte so mnou, ctený pane."

Liliana začula slová škaredá a nosatá kreatúra, keď okolo nich prechádzala a hoci ju to zraňovalo, bolo to niečo, čo zo seba dokázala striasť. Pretože Micah si nemyslel, že je škaredá, aj keď krásu poznal, videl tie úžasné ženy v dedine pod Čiernym hradom. „Nespomínal si mi žiadnu Esme," zašepkala.

Odvrátil pohľad od tučnej mačky, ktorá na nich civela spoza okna jedného očividne prosperujúceho obchodíka. „Nevedel som, či tu ešte tá veterná čarodejnica žije. Bard z tejto ríše prišiel už pred mnohými mesiacmi."

„Veterná čarodejnica."Bard, myslím, že ťa zbožňujem.

„Tak sme tu," povedal v tej chvíli ich sprievodca, vedúc ich k malej chalúpke obklopenej kvitnúcimi kvetmi aj takto v noci. „Esme! Máme hostí! Priprav guláš!"

Liliana, zrazu si uvedomiac aká je hladná, k tej objednávke nič nenamietala, len spolu nasledovali muža do vnútra – a zastali tvárou v tvár guľatej žienke s červenými lícami, ktoré okamžite zbledli, keď pozrela na Micaha. „Nie!" povedala, i keď sa jej hlas triasol od strachu. „Nič zlé som neurobila."

„Poslal nás Bard," povedal Micah skôr, ako sa Liliana mohla pokúsiť zmierniť ženin strach.

Esme klesla sánka. „Bard?" Zrútiac sa na stoličku, i keď Pán Čierneho hradu stál pred ňou, len vypúlila oči. „Kedysi som mu zachránila život a sľúbil mi, že mi to oplatí, ale poslať mi Strážcu..."

Micah vytiahol z vaku so zásobami zamatové vrecúško. „Platba."

Esme sledovala, ako jej manžel otvára vrecúško, z ktorého sa mu do dlane vysypali rubíny, smaragdy a diamanty. Ten sa tiež zrútil na stoličku. Nečakajúc na pozvanie, sa Micah posadil tiež, a potom aj Liliana.

„To je veľké bohatstvo, pán môj," povedala Esme tichým, ustarosteným hlasom, zatiaľ čo manžela, zvierajúceho kráľovské výkupné, ignorovala, „buď chceš moju dušu, alebo život."

„Ani jedno. Lily?"

Uvedomujúc si, že pár sa na ňu díva ako na nejakú kuriozitu, na bytosť, ktorá prišla s pánom smrti, povedala: „Potrebujeme sa dostať do srdca Eldenu ešte pred zajtrajšou polnocou. Vládneš vetru?"

Esme sťažka prehltla. „Nie som žiadny silný mág, milostivá. Ovládam len šepot."

Jej manžel zatriasol hlavou, s hrdosťou sa narovnal. „Moja Esme vás môže dostať na polcestu k tomu pustému kráľovstvu – prepáčte mi tie slová, ale tak to je – a tam, si vyžiadate dva nočné kone od manžela Esminej sestry." Na chvíľku stíchol. „Nočné kone sú ale náladové."

„Sme si istí, že to bude v poriadku." Vedela, že tie silné zvieratá Micahovi poslúžia, pretože má čistejšie srdce ako ktorýkoľvek iný tvor na svete. A pokiaľ ide o ňu, zdalo sa, že ju akceptujú aj napriek jej poškvrnenej krvi.

„Dobre teda," George potľapkal Esme po ruke. „S nočnými koňmi budete v Eldene ešte zajtra navečer, ešte dlho pred polnocou."

Liliana prikývla. „Ďakujeme." Možno jej činy zmenia Micahovu budúcnosť, možno sa udalosti nezmenia tak, ako predpokladala, ale nemohla – nebude – to riskovať. Nič nebolo isté – Micahova zem, jeho súrodenci nebudú v bezpečí – až kým jej otec nebude mŕtvy.

***

Nedlho potom, čo zjedli jednoduché, ale sýte, jedlo, stáli v blikajúcom svetle fakle, ktorú držal George, zatiaľ čo jeho ružolíca manželka povedala: „Postavte sa k sebe bližšie." Zovrela ruky. „Držte sa ako budete môcť. Inak vás môže vietor od seba odtrhnúť."

Micah okolo nej ovinul ruky, mocne ako okovy, ona ho zovrela okolo pása, jeho brnenie sa pod jej rukami zahrievalo. Jeho prítomnosť potvrdila jej teóriu, že brnenie bolo vytvorené jeho vlastnou mágiou. Ako také ho chránilo voči jej otcovi – ale nie navždy, nie pred Krvavým čarodejníkom plným životnej sily nevinných.

„Šťastnú cestu, pán môj a pani," povedala Esme a zdvihla ruky.

Jej tvár, ako aj jej manžela, sa v ďalšej chvíli rozmazala v smršti vetra, smršti, ktorá ich zdvihla zo zeme a vzniesla do vzduchu. Ak by nebola pevne uzamknutá k Micahovi, pokojne ju to mohlo roztrhať na kusy. Vnímala jeho telo ovinuté okolo jej vlastného v snahe chrániť ju pred trestajúcim vetrom.

Jej Micah.

Silný.

Čestný.

Úžasný.

Liliana nevedela, ako dlho cestovali uväznený vo veternej smršti, ale keď dopadla na kolená na pustom dvore niečoho, čo vyzeralo ako opustený hostinec, Micah vedľa nej stál ako kamenný stĺp.

„Teraz možno," povedal podpichovačne, „jašter nevyzerá tak zle."

„To by som-" Prerušil ju hluk vychádzajúci z hostinca a objavenie sa fakle. „Micah, ak skutočne majú nočné kone, myslím, že by sme si tu mali oddýchnuť," povedala mu predtým, ako sa na dosluch dostala Esmina sestra – s rovnakými lícami, to bolo isté – a jej manžel. „Bude to naša posledná šanca pred Eldenom."

Micah stihol prikývnuť skôr, ako sa k nim dostali. Emmy ukázala, že nie je rovnakej povahy ako Esme – po jedinom pohľade na Strážcu Priepasti upadla do mdlôb. Micah sa zamračene zohol, bez námahy ju zdvihol a pozrel na jej manžela, ktorý len vytriešťal oči. „Vezmite nás dnu."

„Áno, pán môj!" Muž sa náhlil dopredu, fakľou divoko mával nad hlavou pokrytou dlhou bielou, nočnou čapicou.

„Áno," povedal, keď sa Liliana spýtala na nočné kone, zatiaľ čo Micah položil mužovu manželku na stôl, „máme tu jeden pár. Moja Emma je liečiteľka tých beštií – chodia sa na ňu pozrieť, chvíľu zostanú, a keď treba, pomôžu. Magické bytosti, veď viete, nemôžete ich k ničomu nútiť."

Vnútrajšok hostinca objasnil, prečo dvojicu zastihli takú nepripravenú – to miesto bolo prázdne, až na nich štyroch. „Boli sme zvyknutí mať tu rušno," zamrmlal krčmár, tvár mu posmutnela. „Potom prišiel on a teraz sa každý bojí chodiť touto cestou. Jeho obludy strážia všetky cesty do Eldenu. Také krásne miesto to bolo – smutné, čo sa stalo. Skutočné nešťastie."

Pokračoval vo svojom horekovaní, neuvedomujúc si, že svojimi slovami oboznamuje Lilianu z nečakanými vecami. Nevedela o tých obludách, nepripravila sa na to. Čo bude robiť?

Okolo šije ju objali teplé prsty a jemne stisli. „Budeme nad tým uvažovať, ale až za niekoľko hodín, Lily."

„Pane." Hostinský pokýval hlavou. „Tak sme tu. Jedna izba pre pani a jedna pre-"

„Jednu izbu." Micahov tón nepripúšťal žiadne pochybnosti.

Krčmárove oči strelili jej smerom, ale namiesto pohoršenej výčitky, ktorú očakávala, uvidela len ľútosť. Jej prvá reakcia bola ignorovať to, vedela ako vyzerá... ale potom pod ľútosťou zachytila strach a uvedomila si, že ten biedny muž si myslí, že Micah ju mieni zjesť zaživa, alebo ešte niečo horšie – napokon, bol Strážca Priepasti.

Radšej ako upokojovať roztraseného muža, sa natiahla po kľúčoch, otvorila dvere a vošla do jednoduchej, ale veľkej izby.

V ďalšej chvíli skopla topánky a nohavice, stiahla tuniku, nadvihla prikrývku a vliezla pod ňu. Nahý Micah ju nasledoval takmer v rovnakom okamihu, pritúlila sa k nemu a on si prehodil svoje silné stehno cez jej vlastné. S pocitom bezpečia okamžite podľahla spánku.

Krev a Slzy

Pospíšila jsem si za svými přáteli. „Zůstaňte tady. Ať uvidíte a uslyšíte cokoliv, neopouštějte tribuny, dokud pro vás nepřijdu, jasné?“ Zombie mohly mít odvahu jít na parkoviště, ale jejich citlivé maso by zaprskalo tady na světlech.

Kat zbledla – věděla, co se děje. „Dobře.“

„Co se děje?“ dožadovala se Reeve. „Viděla jsem Bronxe, Frostyho a Cola, jak se takhle chovají. Slyšela je říkat stejné věci.“

V klidu, ukázal na ni Gavin prstem. „Udělej tak, jak jsme ti řekli, nebo se ujistím, že toho budeš litovat.“ Otočil svou pozornost na svou svou noční záležitost. „Ty taky.“ Nic dalšího jsme holkám neřekli. Nebyl na to prostě čas. Spolu jsme přešli zbytek tribuny.

„Jsi na tohle připravená, dortíčku?“ zeptal se Gavin.

„Vždycky. Osle.“

Zasmál se.

Jak jsme běželi, vytáhla jsem mobil a vytočila Frostyho. Nebyl žádný důvod snažit se dostihnout Cola. Poslal by mě přímo do hlasovky. Ale Frosty neodpověděl taky. Nechala jsem zprávu. „Jsme na zápase. Nepřátelé jsou na parkovišti. Pošlete posilu ASAP[1].“

Po mém boku se objevil Justin, a držel s námi krok, když jsme se přibližovali temnotě. „Jak moc?“ chtěl vědět.

„Běž domů,“ odsekla jsem. „Nepotřebujeme tvůj způsob pomoci. Naservíruješ nás Hazartům ve chvíli, kdy budeme rozptýleni.“ Už to udělal dříve.

„Neudělám. Věř mi.“

Věřit mu, když nedokážu pomalu věřit ani Colovi?

„On pracuje pro Hazmaty?“ Gavin zpomalil a přesunul se za nás. Bez jakéhokoliv varování praštil Justina do zátylku a skopl ho dopředu. „Pak nepracuje s námi.“

Justin zakopl o vlastní nohu a spadl na zem, jeho ruce a kolena chytily většinu dopadu. Mohl by se vzpamatovat, ale Gavin ho kopl do zad a položil ho na břicho. Pak Gavin dupl na jeho tělo a pokračoval v cestě.

Část mě chtěla protestovat proti jeho metodám. Nebyla jsem Justinova kamarádka, ale wow. Druhá část mě byla tak trochu užaslá. On, děvka, měl schopnosti.

Ve chvíli, kdy jsme došli na parkoviště jsem vytáhla své oblíbené dýky z kabelky, která mi visela na boku, pak ji upustila na zem, nechtěla jsem dávat zombie nic, za co by mě mohli zachytit. Byly tam pouliční lampy po obou stranách a osvětlovaly sekce parkoviště. Čtyři děti, které jsem rozeznávala ze školy, nasedaly do červeného náklaďáku. Další dvě stály před sedanem, holka opírající se kapotu a on se opíral o ni.

„Vypadněte odtud!“ zařvala jsem tak trochu krutě. Opačně od známého názoru, hloupost z mozku nedělala menší lahůdku. Proužek temnoty zakrýval střed a to bylo místo, kam jsme směřovali. Porozhlédla jsem se po záři Krevních linii, ale… nenašla žádnou. Moc dobře. Žádné z aut nebude pevné, když budeme duchové. Můžeme proplout skrz - a to i zombie.

Čím blíže jsme šli, tím silnější byl zápach hniloby, a já polkla.

„Pojďme na to,“ řekl Gavin a vystoupil ze svého těla, jako by to bylo brnění a on už z něho byl unaven. Jak mi Cole jednou řekl, lidé byli duše. My měli duše žijící v těle. Duše byla zdrojem síly. Duše byla mysl, vůle a emoce a spojovala se s mocí. Tělo bylo dům.

Já jsem taky donutila svou duši a ducha, aby se odpojil od těla, a moje tělo ztuhlo na místě neschopno pohybu, dokud se do něj nevrátím. Když by někdo narazil na tu nehybnou schránku, no, nedostane žádnou odpověď a já si byla jistá, že z toho budou problémy. Nemůžeme jim pomoct.

Okamžitě se vzduch ochladil a světlo, které jsem jen oceňovala před pár sekundami, bylo příliš jasné a slzely mi z něj oči. Typická reakce na opouštění přirozeného prostředí a vstupu do duchovního. „Křič, když se dostaneš do potíží,“ zavolal Gavin.

Neodpověděla jsem. Někdy bylo prostě lepší zůstat potichu.

Cokoliv zabiják řekl v duchovní podobě, se stalo realitou. No, většinou. Byly tam dvě podmínky. Museli jsme tomu věřit a nesměli jsme tím zaútočit na kohokoli svobodnou vůli.

Některé věci se staly hned. Některé trvaly chvíli. Hned jak se slova setkala s požadavky, staly se. Bez výjimky.

Gavin zrychlil a přesunul se přede mě. Roztáhl ruce a vystřelil ze dvou SIG Sauerek[2] - bonusové body pro mě, že jsem znala ten typ... nebo značku... to je fuk! Jiskry vybuchly od barelů a následné bum bum mě donutilo se přikrčit. Ne že by to kdokoliv okolo nás uslyšel.

Boj započal.

Dvě zombie nejblíže k nám padly. Ale o zabušení srdce později se zvedaly nazpět na nohy, připravené na více. Zamračila jsem se. Ty kulky je měly zpomalit, alespoň trochu. Zombie necítily žádnou bolest, ale jejich duchovní těla byla objekty ke zranění, stejně jako naše.

„Neminul jsem,“ zavrčel Gavin. Střílel, dokud nepřišel o kulky.

Dostal se k nim první, využil první dvě, které ozdobil dírami jako boxovací pytle.

Já se natáhla ke svému cíli a prudce jsem řízla svými dýkami, zasahujíc jeho páteř, a téměř odsekla hlavu. Akce, která by je pouze znehybněla. Byla jen jedna věc, která ta stvoření zničila, a byl to oheň z dlaně zabijáka. Ale já dříve mohla mít mnohem více zábavy.

Kopla jsem další do břicha, odhazujíc ho dozadu, a odhalila ta zombie přicházející za ním. Příliš pozdě. Pohybovala se příliš rychle. Ta nová schopnost mě přitlačila a já zakopla o tělo a dopadla tvrdě na zem, můj bok pulzoval. O vteřinu později jsem odskočila a další byla přišpendlená k zemi, zuby mi šly po krku. Zlomila jsme mu nos a čelist a vypotácela se zpod něj; skončil zakousnutý do chodníku.

Když jsem vstala, pozvedla jsem svoje dýky a špičky se zabodly do jeho krku jednou, dvakrát, šly hlouběji a hlouběji do páteře, získávaly pro mě tak dočasný odklad. Alespoň od něj.

Snažila jsem se vyvolat můj oheň, stejně jako jsem opustila své tělo, věřila jsem, že můžu, a získala jsem vnitřní sílu, abych to doopravdy zvládla, ale v tomhle jsem byla nová, neměla dostatek víry jako ostatní a mohla se snažit jen tak. A dělání více věcí? Na to zapomeňte. Jak jsem očekávala, žádný oheň.

Další zombie šla po mně, černé špičaté zuby odhalené. Otočila jsem se a kopla, moje bota narazila do jeho boku. Zakymácel se ode mě, když se najednou objevila další. Bouchla jsem ji do nosu a znovu se otočila, vrazila loket do hlavy, když jsem se postavila po její levé straně. Padla na zem, ale rychle se otočila a natáhla se po mém kotníku. Nemyslím si.

Uskočila jsem a šlápla jí na nohu. Uviděla další dvě, jak se přibližují zprava. Se zakroucením mých dýk jsem přitiskla čepel proti zápěstí a udeřila jednu a kopla druhou. Na mé straně se natáhla zkroucená ruka. Chytla jsem ji a ohnula, donutila tak zombie se prohnout, když jsem vykopla koleno, zabořujíc se do jeho obličeje. Když jsem ji pustila, padla na zem.

Ale stejně jako ostatní se rychle vzpamatovala. Znovu jsem udělala otočku - začínám v nich být fakt dobrá! - vykopla jsem nohu a poslala ji tak několik stop dozadu. Dříve, než stihla znovu povstat, jsem mávla rukou okolo a vyhodila jednu dýku. Špička projela jeho otevřenou pusou a zarazila se do zadní části krku.

Býčí oči.

Instinktivně jsem se otočila a uviděla jsem, že se skupina zombie plíží za mnou, aby zaútočila. Natáhla jsem levou, pak pravou, těsně uhýbala nehtům a zubům, moje dýky se stále pohybovaly a krájely hnijící maso. Ledová černá břečka mi stékala po rukou.

Zaculila jsem se. Někteří lidé si jedou na drogách. Já si jedu na tomto.

Něco pevného se přitisklo na moje záda a já vyrazila loket a zvedla dýku. Jak jsem zabodávala dolů, Justin se přikrčil, sotva uhnul setkání.

„Idiote!“ vykřikla jsem. Věděl lépe než vyděsit zabijáka.

„Přicházejí,“ ukázal za moje rameno.

Rychle jsem přejela scénu přede mnou a rozhodla se, co udělat. Zombie využila mého rozptýlení, přibližovala se a připravovala na to, jak se do mě zakousne. Mohla jsem uhnout, ale Justinova blízkost by ho dostala do dosahu. Mohla jsem se prohnout, ale jeho pád by ho dostalo zpátky ke mně. Spadli bychom. Jeho tíha by mě uvěznila. Byla bych snadný cíl a šel by mi po krku.

Nechám ho, aby se do mě zakousl, a budu se modlit, aby mi Justin nebo Gavin dali protilátky hned, tak abych se mohla vrátit do boje.

Bude to bolet.

„Ne!“ Justin se natáhl, plameny vytryskly z pórů jeho ruky, světlo zářilo jasně jako pouliční světla. Zombie se zakouslo do toho světla a oba, zombie i Justin, padli na zem. Zombie horečně škubala pusou, krkem, břichem, jako by poprvé zažívala bolest. Ale to nebylo možné. Nebo ano? I tak nebyl vystaven Justinovu ohni natolik dlouho, aby zemřela. Na druhé straně, Justin byl vystaven dostatečnému množství toxinů, aby zemřel. Stačila jediná kapka. Zkroutil se, jed už proudil skrz něj, stahoval ho dolů, níž a níž, přejížděl přes ně a topil se v něm.

Chtěla jsem mu pomoct, chtěla jsem mu dát injekci, ale prostě nebyl čas ani možnost. Všechno, co jsem mohla dělat, bylo stát nad ním a bojovat, chránit ho od další újmy, vstřebávat to, že kluk, kterého jsem znala jako zrádce, za mě vzal ránu. Možná jsem na něj měla být hodnější.

Zombie, zombie, zombie, všude, kam jsem se podívala; tak moc groteskních těl, že jsem je nedokázala spočítat. Byly jako roj much, sténající místo bzučení. Odrazila jsem jednu a objevily se dvě - a pak se přidala ta, kterou jsem odrazila.

Moje nádechy se zmenšovaly a výdechy byly příliš rychlé. Chvěla jsem se, moje dýky se zdály každým mávnutím těžší. Příliš dlouho jsem netrénovala. Bylo to příliš mnoho příliš brzo. Nebyla jsem si jistá, kolik toho ještě zvládnu a zůstanu na nohou.

Nemůžu nechat Justina, aby se obětoval zbytečně.

Musím pomstít svou rodinu.

Jak jsem bojovala, zachytila jsem Gavina, jak bojuje uprostřed další hordy. Pohyboval se s ladností pantera, každá jeho akce byla plynulá, nic bezdůvodně.

Mohla jsem zavolat na pomoc?

Ruka s drápy se po mně ohnala. Tak tak se mi povedlo ohnout se. Ohnaly se po mně zuby. Syčení a vrčení zaplnily moje uši. Otočila jsem se, ale nabodl se do mě loket a já ztratila to málo vzduchu, co se mi povedlo vdechnout. Rozostřil se mi pohled. Prsty zamotané v mých vlasech, a ahoj, jízda k zemi.

„Gavine.“

„Ali!“ zařval.

Vykopla jsem, ale dvě zombie mě chytily za kotníky. Vyjela jsem pěstmi, ale dvěma se povedlo chytit mé zápěstí. Házela jsem sebou, ale nepovedlo se mi osvobodit se.

Nepanikař. Panika zničí veškeré logické jednání. Můžu se z toho dostat. Jen musím… CO?

„Ali!“ další hlas se ozval.

Cole! Cole byl tady!

Cole, světlo mého života.

Světlo. Ano.

„Rozsviťte se, rozjeďte to,“ poručila jsem svým dlaním. Zvládnu to. Dokážu to. Věřím. „Teď!“

Když Gavin ze mě strhl zombie, plameny vyšlehly z konečků mých prstů. Zombie, které mě držely, se okamžitě proměnily v prach.

„Pomoz tomu dítěti,“ poručil Gavin a vrátil se ke své kupě. Podívala jsem se přes rameno - uviděla zombie, jak hoduje na Justinovi. Zhrozená jsem se posunula po zemi a povedl se mi neelegantní tanec - dotyk a zničení - a uvolnila ho tak od chytajících rukou a příliš ostrých zubů.

Zpátky na nohou, moje paže jasně zářily, prorážela jsem se pozůstávajícími zombiemi, dotýkajíc se tamté a tamté, ničila je všechny. Když i ta poslední vybuchla na střípky prachu, moje kolena se podlomila a já padla. Při dopadu plameny zmizely a moje kůže se vrátila do normálu.

Vítězství.

Gavin s obličejem pokrytým černým hnusem se přiblížil a zaculil se na mě. „Tak to je ten druh schopností, který dokážu povzbudit.“

Cole prošel autem vedle mě a zastavil se. Sálal z něj strach. Jeho fialové oči, které chyběly každé mé součásti, po mně přejížděly, hledaly zranění. „Byla jsi pokousána?“

„Ne, jsem v pohodě. Ale Justin není.“

Zamračil se. „Justin?“

„Vzal kousnutí určené pro mě.“ Doplazila jsem se k Justinovi a zkoušela puls. Byl tak slabý, že jsem ho nemohla spočítat. „Potřebuje protilátku.“

„Dám mu svoji,“ řekl Cole, ohnul se a vytáhl injekci ze své kapsy.

„Justine,“ řekla jsem a pohladila ho po tváři. „Jsme tady. Postaráme se o tebe.“

Jeho oči se otevřely. Proudy červené proudily skrz jeho duhovky. Zalapala jsem po dechu. Určitě nebyl… Nemohl… Ne tak rychle.

Jeho hlava se otočila ke mně - a zahryznul se mi do zápěstí.

Rychle mě pustil, zkroutil se do klubíčka a zvracel, ale škoda byla napáchána. Vykřikla jsem. Bylo to jako elektrické zásahy do mé hrudi, jako by rozbušily druhé srdce poprvé, ale nikdy ve stejnou chvíli jako předtím.

Najednou tam byly dvě Ali a obě měly bolesti.

Jedna to nenáviděla. Druhé se to líbilo.

Ta byla hladová. Tak hladová.

Cole se objevil nade mnou, jeho výraz zmučený obavami. Jeho ústa se pohybovala, ale já ho nedokázala slyšet. Moje pozornost se směřovala na tep jeho krku.

Buch, buch. Buch, buch.

Hypnotické.

Chutné.

Oslnivé světlo se linulo z jeho pórů. Světlo, které neubližovalo mým očím. Světlo, které mě přitahovalo, každou moji část. Olízla jsem si rty. Jen kdybych tak dokázala projít jeho kůží, mohla jsem se dostat k tomu světlu. Dotknout se ho. Ochutnat ho.

Pohltit ho.

Zoufala jsem ho chytila za ramena a stáhla ho dolů, odhalujíc své zuby. Jen chvíli, než jsem se do něj mohla zakousnout, praštila mě pěst do zátylku. Koutkem oka jsem viděla Gavina, aby pozvedl ruku a znovu mě praštil. Cole ho zastavil.

Byla to poslední věc, co jsem viděla, než mě pohltila temnota.

[1] Co nejdříve

[2] Značka zbraní

Napätie a testosterón vírili miestnosťou, horúce dosť na to, aby sa Shaye cítila ako obarená. Zúrivosť syčala a prskala, zúrivé inferno, len tak tak potláčané, horelo vo Valerianových tyrkysových očiach.

Shaye bola zvyknutá mať okolo seba emocionálnych ľudí. Koľko prívalov nadávok, záchvatov žiarlivej zlosti okolo seba vrhala v priebehu rokov jej matka? Nedalo sa to ani spočítať. Ak niektorý manžel prišiel neskoro domov, bol mu na hlavu hodený kryštálový porcelán – spoločne s obvineniami z nevery. Ak niektorý zabudol na jej narodeniny, našiel si prepichnuté pneumatiky.

Ale Shaye aj tak teraz nevedela, ako reagovať na Valerianovu neskrotnú zúrivosť. Niekoho kto jej až do tejto chvíle ukazoval iba túžbu, pobavenie a trpezlivosť. No, boli tam i záblesky hnevu, ale nič takéto.

V jeho výraze bola teraz potreba zabíjať. Pery vyhrnuté, zuby vycerené ako zviera. Bol chladný, schopný akéhokoľvek zla.

„Mám pre teba jeden návrh, Joachim.“ Jeho hlas ešte nikdy neznel tak príkro.

Joachim nedal navonok nič najavo, aj keď jeho oči niesli výraz rovnakého neuspokojeného napätia ako Valerianove a Shivawnove. Zdanlivo ľahostajne sa oprel o stĺp vedľa dverí, bohato zdobený zlatom. „Počúvam.“

„Dám ti môj meč,“ povedal Valerian. „Môžeš ho mať s mojim požehnaním, ale musíš sa vzdať všetkých nárokov na to dievča.“

„Neprijímam.“ Joachim si zložil helmu a oprel si ju o bok. Jeho čierne obočie sa arogantne nadvihlo. „Urob ma kráľom a môžeš ju mať. Bude len tvoja.“

Shaye sa zaprela dlaňami o stôl, pohľadom behajúc od jedného muža k druhému. Nevedela čo urobiť, čo povedať. Cítila sa bezmocne, ako keď bola dieťa a sledovala boj medzi rodičmi.

Valerian napäto zavrtel hlavou. „Nemôžem z teba len tak urobiť kráľa. To vieš. Moji muži by nikdy nenasledovali muža, ktorý toho nie je hoden.“

„Pravda,“ súhlasil Joachim. „To je dôvod, prečo som ochotný preukázať svoju česť.“

„A ako to mieniš urobiť?“

„Včera si bol so mnou ochotný bojovať. Stále si?“

Valerian zaťal päste. „Áno.“

„Ale budeš ochotný, vzdať sa vlády, ak budem lepší ako ty a tým preukázať tvoju vlastnú česť?“

Valerian znehybnel. Dlho neprehovoril. Zvažoval svoje možnosti? Uvažovala Shaye.

Nakoniec odpovedal, “Také niečo sa ešte nikdy neudialo,“ jeho hlas bol opatrný, kontrolovaný.

Jaochimova ruka na natiahla k rukoväti meča. „Ale často je potrebné niečo také urobiť.“

Shaye si myslela, že napätie je už dosť vysoké. Ale po Joachimových slovách začala miestnosť pulzovať nebezpečenstvom. Viac ako kedykoľvek predtým nechcela, aby títo obrovskí muži o ňu bojovali. Mečmi, pre Boha živého! Nechcela, aby Valerian bojoval.

Zvláštne, ale pomyslenie na jeho zranenie ju nenapĺňala.

Len preto, že nechceš aby ho nakopal niekto iný, niekto menej tolerantný, uisťovala sa.

Pozrela na jeho súpera. Z Joachima vyžarovala sebadôvera, istota, že vyhrá. Vyžarovala z neho rovnaká arogancia ako z Valeriana, ale súčasne z neho sálala krvilačnosť, ktorá nevyzerala práve kráľovsky.

„Prečo miesto toho nebojuješ so mnou?“ zistila, že sa pýta Joachima. Tie slová z nej vypadli úplne nečakane. „Bolo by mi tým najväčším potešením odrezať ti gule a dať ti ich zožrať.“

Joachimovi v čeľusti zatikal sval. Valerianovi myklo perami, akoby potláčal… úškrn? Mračenie? Dvaja muži pri stole sa rozrehotali, našťastie uvoľnene.

„To by som chcel vidieť,“ povedal jeden z tých až-príliš-pekných. Čierne vlasy, fialové oči. Ak si spomínala správne, jeho meno je Dorian.

„Shaye nebude bojovať,“ povedal Valerian.

„Akoby ma žena mohla poraziť,“ odfrkol si Joachim. „No, Valerian.“ Narovnal sa, jeho brnenie zlovestne zaškrípalo. „Čo hovoríš ty? Budeme bojovať a víťaz sa stane kráľom so všetkými právami na túto ženu?“

Valerian sa ležérne vytiahol na nohy. „Súhlasím. Avšak, víťazzostane kráľom a udrží si túto ženu.“

„To ukáže len čas,“ zaznela Joachimova spokojná odpoveď.

„Tak počkať!“ Shaye udrela o stôl, frustrovaná, keď sa nádoby na ňom ani nezachveli a pitie sa nerozlialo. „Chováte sa ako deti. Nie je tu žiaden dôvod bojovať.“

Valerian ju prebodol divokým pohľadom. Prinajmenšom ona to tak videla. „V tomto, mesiačik, nemáš žiadne slovo. Môj bratranec má hroznú potrebu dostať lekciu.“

„On je tvoj bratranec?“ Rukou si prešla po tvári. Toto bolo horšie, ako si myslela. „Boli časy, kedy som chcela vyzabíjať moju rodinu, Valerian, ale musíš tomu pokušeniu odolať.“

„Nezmeníš názor?“ Spýtal sa ho Joachim, ignorujúc Shaye, akoby ani nebola v miestnosti. „Keď prehráš?“

Dorian a Broderick zavrčali ako zvieratá pri tejto urážke ich kráľa, ale potom nastalo ticho. Ako hrozivá vlna za vlnou sa okolo Shaye ovíjala Valerianova zúrivosť a ona bola vďačná, že nie je smerovaná na ňu.

„Ty. Nazval si mňa. Klamárom?!“ Zdalo sa, akoby z neho každá slabika priam vystreľovala.

Joachimove líca sa sfarbili do jasnej, žiarivej červenej. „Ospravedlňujem sa. To nebol môj zámer.“

Len nepatrne upokojený Valerian roztiahol ruky, zahŕňajúc celú miestnosť a každého v nej. „Máme svedkov. Dorian a Broderick budú týmto svedčiť o mojom súhlase s týmto bojom – a jeho výsledku.“

Do Shaye zaťala svoje päste panika, spôsobujúc jej bolesť. Oni to urobia, budú bojovať. Bolo to tam, odzrkadľovalo sa im to v očiach.

„Aká bude tvoja voľba zbraní?“ Spýtal sa Valerian bratranca, prekrížiac si ruky na hrudi.

„Meče, samozrejme,“ zaznela jeho odpoveď. „Zbraň skutočného bojovníka.“

„Na život a na smrť?“

Joachim tú myšlienku zavažoval a zamračil sa. „Nechcem ťa zabiť, Valerian. Niežeby som ťa nenávidel. Kedysi sme boli priatelia, ako deti, ale ja som bol zrodený k vládnutiu. Príkazy by som mal dávať ja, nie ich dostávať.“

Dlhú chvíľu na seba obaja muži len hľadeli. Nakoniec Valerian prikývol. „Choď do arény, Joachim. O chvíľu prídem.“

„Ďalší rozkaz.“ Joachim vyzeral akoby chcel protestovať, ale napokon prikývol. Zvrtol sa na päte a odkráčal. Shaye ani nemala čas namietať.

„Dorian,“ povedal Valerian, „zhromaždi mužov. Chcem, aby všetci videli, čo sa stane tým, ktorí si myslia, že si uzurpujú moju korunu. Broderick choď a priprav mi veci.“

Stoličky sa so škripotom odsunuli. Kroky zaduneli.

Nemôžem uveriť, že sa to skutočne deje, pomyslela si Shaye.

Bola unesená z matkinej svadby – pokrčila ramenom. Bola vtiahnutá pod vodu a do strateného mesta – zívla si. Mala byť vybratá ako kráľova milenka – mohol by mi niekto priniesť pilník na nechty? To všetko sa jej zrazu zdalo byť úbohé, ako sen.

Tento boj ale… to bola čistá nočná mora.

„Žiadam ťa, aby si to nerobil,“ povedala Valerianovi. Teraz tu boli sami, niekto iný na dohľad. „On ma v skutočnosti nechce. Chce ťa len zraniť a vziať ti korunu.“

Valerian si znovu sadol, znovu sa oprel a uprene ju pozoroval. „Máš o mňa strach, mesiačik?“

Odfrkla si. I keď, vnútri, sa triasla strachom. „Vlastne, mohlo by mi to byť jedno.“ Lož. Hlúpe od nej, áno, ale predsa len lož. Na jeho bezpečnosti jej záležalo, pripustila si mlčky. Povedal jej všetky tie pekné veci. Jeho dotyk bol elektrizujúci. A on bol… sladký, dočerta. „Ja len nechcem byť pešiakom v tejto Joachimovej hre.“ Pravda.

Nedbalo si hádzal do úst bobuľky hrozna. „Povedal som ti, urobím všetko, čo bude nutné, aby som ťa udržal v bezpečí a myslím to vážne. Teraz to nebudem brať ako útok a nedostatok dôvery k mojim schopnostiam, lebo si ma ešte nevidela bojovať. V skutočnosti ma ešte nepoznáš.“

„A už ani nemusím mať šancu, spoznať ťa. Niežeby som chcela,“ dodala rýchlo. „Ale aj tak.“

„Ja ale,“ pokračoval, akoby ani neprehovorila,“ to budem brať ako urážku, ak táto malovernosť ešte niekedy znovu nastane.“

Jej pohľad sa na neho sústredil s nútenou nezaujatosťou. „Už sa trasiem. Skutočne.“

Jeho oči sa zaguľatili nedôverou a zavrtel hlavou. „Chápeš to vôbec, ženská? Práve som ťa varoval pred mojim hnevom a ty sa mi vysmievaš?“

„Tri slová – do pekla, áno.“

Vôbec sa nenahneval, i keď, zdalo sa, že ho jej slová skôr pobavili. „Páči sa mi tvoj dôvtip, Shaye. Tiež sa mi páči tvoja guráž. Teší ma to, budeš mi dôstojnou družkou. A dôstojnou kráľovnou mojim bojovníkom.“

Kráľovnou? Ťažko. Stačí sa pozrieť na neporiadok, ktorý sa stal jej vlastným životom. Ako by potrebovala zodpovednosť ešte za iných ľudí.

A pokiaľ ide o to ďalšie, no, nechcela, aby sa jej Valerian páčil. Dobre, páčil. Len nechcela, aby ju mal rád. Čím viac ju bude mať rád, tým odhodlanejšie ju tu bude chcieť udržať, bude ju prenasledovať tvrdšie a tak mu bude ťažšie vzdorovať, musí mať na pamäti kto a čo je zač – inak by sa jej už nechcelo uniknúť.

„Poďme. Zdržal som sa už dosť, ale nebol som schopný odolať, aby som si neukradol chvíľku s tebou osamote.“ Vytiahol sa na nohy a natiahol k nej ruku, dlaňou nahor, mlčky jej prikazujúc, aby ju prijala. „Čakajú na nás v aréne.“

Sledovala jeho dlaň, neschopná odvrátiť sa. Vedela, že ak prepletie svoje prsty s jeho, teplo sa preplazí po celej ruke. Tak omamujúce teplo. Nechcené teplo. Nebezpečné teplo. Hrdlo sa jej zovrelo. Stála, ruky stále držiac po bokoch. „Choď prvý.“

Zostal kde bol, mávol k nej jediným zavlnením prstov.

Ruky si prekrížila na hrudi.

Jeho pery sa stiahli zamračením, keď si uvedomil, že ho znovu odmietla. „Dovolil som ti, odmietnuť ma raz. Teraz ti to už nedovolím. Potrebujem tvoj dotyk, Shaye. Potrebujem tvoju silu. Závisí na tom moje víťazstvo.“

Ach, do pekla. Akoby do nej vrazil nôž. Ich pohľady sa zomkli v súboji. Svieža dĺžka jeho čiernych mihalníc pokryla dekadentné tiene jeho líc. Ako mohol mať muž s tak svetlými vlasmi také tmavé mihalnice? Mali by byť bledé, ako tie jej.

„Ľutujem,“ povedala. A bolo to tak.

„Si tvrdohlavá,“ povedal. „A chceš pôsobiť chladne.“

Nadvihla bradu. „Uisťujem ťa, že som chladná. Som mrcha.“

„Príde čas,“ dodal sladko, „keď ťa zahrejem. Prinútim ťa horieť.“

Tie slová boli podfarbené prísľubom, odhodlaním a skrývala sa v nich výzva: každý odpor bude potlačený a porazený, až kým nevystúpiš na sladkú hranu kapitulácie.

Prehltla, ale aj tak si nedovolila, načiahnuť sa po ňom.

Na čeľusti mu zatikal sval. „Máš na výber. Vezmeš ma za ruku alebo ťa odnesiem na rukách.“

„Nezmienil si žiadnu tretiu možnosť. Nechať ma na pokoji.“ Prekĺzla okolo stoličky a ustúpila, jeden krok.

„Teba? Nechať ťa?“ Zavrtel hlavou. „Nie, si príliš odvážna. Dávam ti šancu, kým narátam do troch, potom urobím rozhodnutie za teba. Raz.“

Ďalší krok späť.

„Dva.“

Ešte ďalší.

„Tr –“

Vyrazila dopredu a schmatla ho za ruku. Pri prvom kontakte ju prebodlo teplo, ktoré očakávala, šírilo sa hore, rozťahovalo, prebiehajúc jej celým telom. Ale ak by ju naháňal a prehodil si cez rameno – a to by urobil – vzrušenie by bolo oveľa horšie. Oveľa mocnejšie.

Zamračila sa na neho. Svetlo mu zjemňovalo črty, dodávajúc mu dych berúci lesk, ktorý by nemala mať žiadna osoba.

Zaškeril sa. „Nebolo to také ťažké, však?“

„Čuš. Len čuš.“

Zachechtal sa, ale jeho smiech netrval dlho. Jeho výraz zvážnel. „Mám tvoju vôňu už navždy v nose, mesiačik a môžem ťa nájsť, kdekoľvek budeš. Kamkoľvek pôjdeš. Nemysli si, že to skúsiš a počas boja mi unikneš.“ S tým sa zvrtol na päte a vykročil von z jedálenskej sály, ťahajúc ju za sebou.

Vzduch jej zapískal medzi zubami, bojovala, aby s ním udržala krok. „Spomaľ. A čo myslíš tým, že máš v nose moju vôňu?“ Spomenula si na včerajšok, aký posadnutý bol tým, či ho tiež cíti.

„Len to, že tvoja esencia je zakorenená v každej mojej bunke,“ povedal, neobťažujúc sa k nej otočiť čelom. „Ako moja vlastná bude onedlho v tvojej.“

„Nebude tu žiadne zakoreňovanie!“

„V skutočnosti, nie je šanca to akokoľvek zastaviť.“ V hlase sa mu odrážala úplná istota.

Ďalší sľub.

Nezaoberaj sa tým. Nepovzbudzuj ho. Jej pohľad sa zameral na stenu. Biely mramor vykladaný striebristými kamienkami. Rozpadal sa na kúsky. So znakmi škrabancov, akoby niekto prechádzal nejakým nástrojom po každom jeho centimetri. Zmeniac tému, povedala, „Čo sa tu stalo?“

„Napadli to tu ľudia, pokiaľ viem.“

Pohľadom sa mu zabodla do chrbta. Tvrdé svaly a šľachy sa pod hnedým zamatom napínali. „Ľudia vedia o Atlantíde?“

„Niektorí áno.“

Vau. ľudia o tomto mieste vedeli, ale dokázali to udržať v tajnosti. „Vždy si žil v tomto paláci?“

„Nie. Moja armáda dobila palác len prednedávnom.“

Dobila. Alias „ukradla“, tým si bola istá. „Komu to tu patrilo predtým?“

„Drakom.“

So šmykom zastala, nútiac ho, tiež zastaviť alebo za sebou ťahať jej telo. „Draci? Povedal si, že draci vlastnili tento majetok? A ty si im ho ukradol?“ To vysvetľovalo tie dračie nástenné maľby, dračí medailón, o ktorom jej hovoril.

Pomaly sa k nej otočil, jeho výraz zmätený. „Rozčúlilo ťa to. Prečo?“

„Draci vrhajú oheň a jedia ľudí ako chutné rýchle občerstvenie. Budú chcieť palác späť.“

„Áno.“

Oči sa jej rozšírili nad jeho ľahostajnosťou. „A to ťa netrápi? Myšlienka na boj s tými zúrivými tvormi?“

„Nie. Prečo by malo?“ Zdalo sa jej, že sa jej pred očami jeho hruď rozširuje. „Ja som divokejší. Silnejší.“

Bože, ušetri ma od mužskej arogancie. „Prepáč, že nezdieľam tvoju sebadôveru,“ povedala sucho.

Zamračil sa. „Ak ťa pomyslenie na drakov desí –“

„Nedesí,“ prehodila.

„Ako budeš asi reagovať, keď ťa predstavím upírom?“

Z hrdla jej zasipel priškrtený vzdych, rýchlo si ústa prekryla roztrasenou rukou. „Nestretnem sa s upírmi.“

„Sú to naši priatelia.“

Povedal naši. Nepovedal moji. Ale naši, akoby už boli pár. „Vravel si, že tie bytosti žijú v Atlantíde, ale nikdy som si nemyslela, že ma s nimi zoznámiš! Upíri pijú krv, Valerian.“

„Tvoju piť nebudú.“

Gŕŕŕ. Nebude sa s ním dohadovať. Mal odpoveď na všetko. „To máš pravdu, oni nie. A nestretnem sa s nimi a nezostanem tu.“

„Upíri sú naši spojenci. Nemusíš z nich mať žiadne obavy. V tejto zemi nemusíš mať obavy z nikoho. Vždy ťa budem chrániť. Ak to bude nevyhnutné, tak aj vlastným telom.“ Jeho hlas bol presiaknutý zvodným, chrapľavým prísľubom, opäť záblesk obrazov nahých tiel, potom pokrytej kože a chvenie potešenia v jej mysli. Gŕŕŕ!

„Vieš, keby si mal nejakú šancu, presvedčiť ma, aby som tu zostala – čo si ale nemal – zahodil by si ju rozprávaním o drakoch a upíroch.“

Zavrtel hlavou, čelo sa mu zvraštilo. „Ako si ma len rozptýlila, ženská. Prečo o tom teraz vlastne hovoríme? Musím vyhrať jeden súboj,“ povedal, kým ju znovu potiahnutím prinútil k pohybu.

Blbosť. Boj. V diaľke mohla zachytiť zvuk mečov narážajúcich do seba. Vrčanie. Mužský smiech. Podráždenosť.

„Chystám sa to povedať ešte raz. Nechcem, aby si bojoval.“

Stratil ten nádych náklonnosti. Zastal, otočil sa a urobil k nej jeden hrozivý krok. Bol dosť blízko, aby zacítila teplo jeho kože, jeho opojnú vôňu. V jeho očiach videla modré a zelené škvrnky, jasnejšie ako tie najvzácnejšie šperky. Vyzeral byť úplne pohltený zlobou.

„Varoval som ťa, čo sa stane, ak znovu vyslovíš pochybnosti o mojich schopnostiach. Som silný, mám moc, ktorej sa treba báť a budem mať tvoju vernosť.“

Ak si myslel, že sa ospravedlní alebo ustúpi, tak nedostal, čo chcel. Pristúpila smerom k nemu, uberajúc medzi nimi ešte viac priestoru. Kde nabrala toľkú odvahu, nevedela. Vedela len to, že mu nemôže dovoliť, vstúpiť do ringu.

„A ja som ti povedala, že sa z tvojho varovania neposeriem.“

Svietnik žiaril zo steny, jeho žiara poblikávala na črtách jeho tváre. Tiene a svetlo bojovali o nadvládu, hrajúc sa na jeho lícach. Zrazu sa zdal byť ešte tvrdší, ako len okamih predtým.

Úponky túžby, tej istej stravujúcej túžby, s ktorou sa po prvý krát stretla, keď ho sledovala ako vychádza z oceánu, iskrili v jej vnútri.

„Veru áno,“ povedal len okamih predtým, ako zamotal svoje prsty do je vlasov a trhol. Jeho pery okamžite vrazili do jej s takou silou, že zalapala po dychu. Jej otvorené ústa okamžite využil ako výhodu. Jeho horúci jazyk sa vtlačil dnu, prešiel jej po zuboch, zničiac akúkoľvek myšlienku na odpor. Jeho veľké telo ju pohltilo ako plamene éterického ohňa. Ohňa, ktorý naberá závratnú rýchlosť. Úžasnú rýchlosť. V sekunde meniac chladnú, ľahostajnú, nedotknuteľnú Shaye na divokú, rozboľavenú, nikdy-sa-nezastavujúcu Shaye. Ženu, ktorá existovala len pre pôžitok. Pre sex a zhýralosť. Pre tohtomuža.

Stravoval ju. Konzumovala ju temná potreba. A ona zistila, že sa jej páči, byť konzumovaná.

Jeho jazyk pracoval so znaleckou zručnosťou, spôsobiac, že jej nervové zakončenia poskakovali blaženým životom. Bradavky jej stvrdli, medzi stehnami bolelo, bruško sa chvelo. Jeho chuť bola ako čistá sexuálna horúčava, exotická, návyková. Nemala by to chcieť, vedela, že by mala odísť, ale našla sa, ako ovíja svoje ruky okolo jeho krku a úplne ho prijíma, požadujúc viac.

Uniklo mu divoké zavrčanie uspokojenie, surové akoby sa už nemohol držať bokom.

„Chceš ma?“ zašepkal divoko.

Ako vždy, opojne bohatý zvuk jeho hlasu ju vzrušoval. Viac ako kedykoľvek predtým. Bol stvorený pre ňu, len pre ňu, každý jeho pohyb, každý nádych, existoval, len aby ju potešil. Tá myšlienka bola opojná. Ako muž sám. Prudký a horúci a omamujúci.

„Chceš ma?“ spýtal sa znovu.

„Nie,“ dostala zo seba, potom to poprela oliznutím švíka jeho pier. Kto bola táto roztopašná žena, ktorou sa stala?

Valerianova žena, prehnalo sa jej mysľou.

Jeho mozoľnaté ruky skĺzli od jej krku cez každý stavec jej chrbtice a zľahka sa zastavili na krivke jej bokov. Jeho prsty postupne vyhŕňali lem jej košele.

„Chcem ťa,“ povedal divoko. Teplý závan dychu jej ovial líce.

Bol tu dôvod, prečo by ho mala odstrčiť. Áno, určite tu bol nejaký dôvod. Dôvod, ktorý by mala… pritiahnuť si jeho ústa späť k svojim. Znovu ho ochutnať. Cítiť silu jeho hrude, tisnúcu sa na jej, cítiť tú sotva udržateľnú energiu hučiacu v jej krvi. Bradavky jej stuhli ešte viac a boleli, skutočne boleli po kontakte.

Vyhrnul jej košeľu a siahol pod ňu, jeho prsty ju pošteklili na koži. Údivom zalapala po dychu.

„Bradavky ťa kvôli mne bolia, viem to.“ Jeho horúci pohľad sa zameral na zmienenú oblasť, čím z nich urobil ešte tvrdšie perličky.

„Nie, nebolia,“ popierala.

„Bolo by mi potešením, dokázať ti opak. Mohol by som ťa postaviť pred zrkadlo, pomaly ti odstrániť zvršok, odkryť tvoje telo centimeter za centimetrom. Mohol by som tvoje prsia vziať do dlaní, orámovať tvoje bradavky, kým oni budú za mnou plakať.“

Mala by ho odstrčiť, ale obrázky, ktoré jej popisoval, jej tancovali v mysli. Valerian za ňou, jeho ruky ovinuté okolo nej, hnetúce jej prsia. Jedna z jeho rúk v jej predstaváchzačala pomaly, malátne kĺzať dolu jej bruškom, zastavujúc sa až na svetlých kučierkach medzi jej stehnami.

„Nenávidím tú myšlienku,“ klamala bez dychu. „Nenávidím to.“ Pritisla ruky k jeho hrudi, dlaňami prekryla jeho bradavky. Tie malé body boli tvrdé, túžila ich oliznúť jazykom. Sať. Keď špičkou prsta zavadila o oceľový krúžok, chcela lízať a sať aj ten.

Zastonal. „Páči sa spôsob, akým ma nenávidíš.“

Ach, áno, jej tiež. Ich dych sa zmiesil. Ich pohľady uzamkli, horúca zrážka tyrkysovej a hnedej, vášeň proti vášni.

„Nenáviď ma ešte trochu viac,“ vydýchol.

Nemyslela, že odolá. Nadvihla sa na špičky – zdalo sa, že jej telo má svoju vlastnú vôľu – umiestnila svoje pery presne proti jeho. Jeho ruky na jej drieku spevneli, stiskom tak potrebným, tvrdým, veliteľským. Nedovoľujúcim únik. Vyzýval jej spodnú polovicu bližšie k sebe, tak tesne, až kým sa natlačila k dlhej, tvrdej dĺžke jeho erekcie.

Otriasol ním horúci, chrapľavý vzdych. Zanoriac do nej oštepy potešenia, vytvárajúc iné výbuchy vzrušenia. Potrebného vzrušenia. Vítajúceho vzrušenia.

„Chcem ťa nenávidieť tiež,“ povedal jej rovnako mäkkým hlasom. „Chcem ťa nenávidieť tvrdo a rýchlo, prvý krát. Nežne a pomaly, druhý krát.“

„Kráľ môj,“ zvolal niekto.

Shaye ten hlas počula len nejasne a nenávidela to vyrušenie. Viac bozkov. Chcela viac bozkov.

Valerian akoby si ten hlas nevšimol – alebo jednoducho nechcel – jeho pohľad skĺzol na jej ústa. V očiach mu žiaril hriešny úmysel.

Tak veľmi z neho vyžarovala túžba, že mala problém zachytiť dych. Bol mužom, pripraveným dať jej toľko bozkov, koľko by si len priala.

„Kráľ môj,“ zopakoval hlas, tentoraz vyžarujúci v rovnakej miere úctu, nedočkavosť a dychtivosť.

Valerianove prsty zovreli jej driek. „Nechcem prestať s nenávisťou k tebe,“ povedal potichu a zavrčal.

Fráza, „Musíš,“ ju takmer zabila.

„Musím nenávidieť?“

„Musíš prestať.“

Jazykom si prešiel po zuboch. Nosné dierky sa mu rozšírili, akoby v nich pretrvávala jej chuť. „Nateraz,“ pripustil.

„Navždy.“ Čo to robíš, hlupaňa? Prehltla. Nikdy nebola pobozkaná s toľkou vášňou. Toľkou horlivosťou. Akoby si muž tie bozky priam vychutnával. Akoby bol bez nej zničený. A do pekla, chcela tú naliehavosť zažiť znovu.

Nebezpečné, ozývalo sa jej mysľou.

Ale úplne dokonalé, odpovedalo jej telo.

„Nikdy ma už nebudeš nenávidieť,“ prinútila sa povedať. Vytrhla sa mu z objatia, odvrátiac sa k chladu a prázdnote. Bezútešnosti, akou bolo celé jej detstvo.

Zovrel jej ramená a otočil k sebe. Jeho oči boli privreté do úzkych škár, husté horné mihalnice sa takmer prepletali s tými spodnými. „Mojim najväčším potešením bude – ako to vaši ľudia hovoria? – dať ti zjesť vlastné slová.“

„Valerian,“ zvolal niekto iný. Tentoraz Joachim. Rozpoznala jeho hlboký barytón. Teraz netrpezlivý. Valerian sa k nemu neotočil. „Tá žena nie je tvoja, aby si ju mohol bozkávať.“

Shaye okolo seba ovinula ruky, snažiac sa, potlačiť záchvev strachu. Obzrela sa ponad plece, len aby videla, že ten tmavovlasý muž vyzeral ako anjel smrti. Skvelé. Znamenie?

„Zatiaľ,“ povedal Valerian, to jediné slovo bolo smrteľnejšie ako meč. Neodtrhol oči z jej tváre. „Zatiaľ.“

Paní Desdainová pomohla mokrému a rozzuřenému pošťákovi ven z fontány, který pak utekl s nevýrazným děkuji, což Thada ani moc nepřekvapilo.

Skoro okamžitě poté vylezla z fontány kreatura, neskutečně ošklivá. Smrděla, pokud to bylo možné, hůř než vypadala: jako shnilá vajíčka nakládaná ve zvratcích. Byla kolem sto padesáti centimetrů vysoká, zavalitá, se čtyřmi končetinami a dlouhým balancujícím ocasem. Měla barvu jedovatě zelenou a měla něco, co vypadalo jako tisíc zubů.

Pak si Thad všimnul, že kreatura měla stejný odstín šedé jako cihly, ze kterých byla postavena studna. Ošklivý jako peklo a ještě k tomu chameleon. Báječné.

Paní Desdainová křičela. Dvě (suchá) z trojčat křičela. Lidé začali vycházet ze svých obchodů, příliš pomalu, a on zvyšoval rychlost.

V jazyku víl byl naragai, což doslova znamenalo „žádná vůle“.

Což ve skutečnosti znamenalo, že nezdědil nic z matčiny vílí strany: žádná nesmrtelnost, žádná sílá, žádná křídla, ani dokonce výška (při svých sto devadesáti centimetrech byla jeho matka pořád o deset centimetrů vyšší než on). Lidské geny, rozhodl se před dlouhou dobou, musely být super dominantní, protože vypadal na každý pád jako jeho otec.

Ale uměl běhat jako bastard, což nyní dělal.

„Pozor, pozor!“ křičel a málem přepadnul do fontány sám, jak se snažil zastavit.

„Ta věc snědla Withering!“ zakřičela jedna z trojčat.

„Moje dítě!“ zavila paní Desdainová.

Ta kreatura – vypadala jako mix mezi mužem a velociraptorem – vylezla z fontány a stoupla si na dlážděnou cestu, kapající a vrčící a mrskající svým ocasem sem a tam jako bičem.

Thad neměl tušení, co má dělat. Nakopnout to? Dýchnout na to? Snažit se to utopit, aniž by mu to ukouslo obličej?

Pak vystoupila z vody ještě jedna postava, tahle byla vysoká, lahodná blondýna oblečená v potrhané kůži a po zuby ozbrojená; napočítal dvě dýky a jeden meč, a to byly jen ty, co mohl okamžitě vidět.

„Co?“ bylo vše, co dokázal říct.

Vypadala, jako by jí bylo kolem dvaceti, a on byl ohromen, když vyšla z fontány, která byla jen padesát centimetrů hluboká. Samozřejmě ještěrčí muž také vylezl z fontány.

Usmála se na ještěrčího muže. „To pro tebe neskončí dobře.“

Ještěrčí muž vyštěkl a zavrčel a vyrazil proti ní všemi končetinami. Jeho stehna byla velká jako tři kufry.

Nádherná blondýnka udělala něco se svým mečem; pohybovala se tak rychle, že ani nestačil zachytit, co udělala. Bylo to, jako by vytáhla meč z pouzdra, co měla na zádech, a nyní ho držela lehce ve své levé ruce. Slabě se usmívající monstru mečem zasalutovala. Hezky se usmála.

„Dakan eei verdant,“ řekla a protahovala své r. „Compara denara.“

Ještěrčí muž se na ni vrhnul. Jednoduše uhnula pod houpačku a odrazila jeho ránu svou vlastní. „Honila jsem tě přes tři světy a deset let,“ řekla, skoro jako by konverzovala. „Myslel sis, že tě jen tak nechám zmizet?“

Thad si nebyl jistý, jestli to byl jen dodatek k tomu, co řekla, nebo to byl překlad toho, co řekla před tím. Co bylo zajímavé, bylo, že nebyla vůbec zadýchaná, nevypadala unaveně ani začervenale… jen zaneprázdněně.

Švihla mečem a odsekla hlavu ještěrčího muže.

„Cantaka et nu,“ řekla, salutující bezhlavému (stříkajícímu… fialovou krev, ech!) tělu. „Deren va.“

Další dvě dívky přestaly křičet a Scornful (nebo to byla Derisive?) odkopla z cesty hlavu ještěrčího muže. Za to se jí musely připsat body, rychle se vzpamatovala. On měl ještě pořád problémy sledovat události, které se staly během posledních čtyřiceti sekund.

„Jsi– jsi Withering?“ zeptala se Scornful váhavým hlasem, u kterého by si Thad myslel, že ho není ani jedno z trojčat schopné.

Dospělá žena se podívala okolo a zamračila se. „Cander va iee – Právě jsem odešla, že?“

„Přála jsem si, abys vyrostla,“ řekla bledá paní Desdainová, vypadající, že by mohla omdlít do vody. „A pak jsi byla pryč. Ale hned ses vrátila.“

Najednou šla žena k paní Desdainová a pokleknula, vršek jejího meče se zabořil do kostek s bouchnutím a dokonce odštípl kousek jedné z nich. „Ó, moje matko, když tato žena byla dívkou, způsobovala ti mnoho sporů. Tato žena by ráda požádala o odpuštění a ráda by strávila svůj život tím, že by se to snažila napravit.“

„Cože?“ zalapaly tři Desdainovy po dechu.

„Prosím, tato žena žádá velice pokorně,“ řekla vysoká blondýnka, její pohled zaměřen na kostky.

„To není Withering,“ řekly další dvě najednou.

„Tato žena určitě je.“

„Zlato, stoupni si,“ řekla paní Desdainová, zastrkávající si rozcuchané vlasy. „To je v pořádku, vše je v pořádku. Jsem jen prostě ráda – že jsi zpět.“ Hlas se jí trochu zlomil na posledním slově, ale Thad si pomyslel, že odvedla dobrou práci s předstíráním, že jí vadí, že promeškala celé adolescentní období jedné ze svých dcer.

„Ahoj,“ řekl Thad zcela oslněn. „Jsem Thad Wilson, vedu tady naproti pizzerii.“

Pomalu si stoupala, dokud nebyla ve stejné úrovni očí. Její blonďaté vlasy byly rozcuchané a voda kapala všude okolo; její meč byl potřísněn fialovou, a on z ní stále nemohl spustit oči.

„Podívej se na sebe!“ řekla Derisive (nebo to byla Scornful?) kroužící kolem ženy. „Jsi dospělá a vyvinutá. A mluvíš s vážně divným přízvukem.“

„Trvalo mi spoustu let najít cestu zpět.“

„Pojďme si o tom popovídat,“ navrhnul Thad, „nad pizzou.“

Žena – Withering – se usmála. „Tato žena neměla pizzu už hodně dlouho. Tato žena by byla potěšena.“

A tak vyrazili přes ulici.

Micah sa prebudil s poznaním, že je už najmenej hodinu po úsvite. Tma nebola voľba – svetlo bolo ich priateľom, hlavne ohľadne oblúd vytvorených Krvavým čarodejníkom. Čo znamená, že ešte hodinu môže využiť iným spôsobom.

Pozrel dolu k žene stočenej po jeho boku, vravel si, že je unavená a mal by ju nechať odpočívať. Bola by to správna vec. Bohužiaľ, tá jeho dobrá stránka bola potlačená tou jeho časťou, ktorá ju chcela obrátiť, roztiahnuť jej stehná a hlboko a tvrdo do nej vniknúť.

Vyslobodiac si ruku spod Lilianinej hlavy, jemne ju pretočil na chrbát. Niečo zamrmlala, ale nezobudila sa. Jej hlboká dôvera k nemu mu do krvi vohnala prudký nával šťastia. Dôvera, jeho skazená časť namietla, že by ju tak mohol ľahšie dostať zo spodnej bielizne.

Zlupol z nej prikrývku, keď sa jeho pohľadu vystavili jej pevné prsia, spokojne sa usmial. Teplá a uvoľnená spánkom, s jednou rukou podloženou pod hlavou, len s jedným kúskom jemnej látky zakrývajúcej kučierky medzi jej stehnami, poskytovala jeho pohľadu presladký obrázok. Uvažoval, že ju zobudí satím bradaviek, ale ten pohľad ho tešil až priveľmi.

Oprel sa vedľa nej o lakeť, prezeral si jej plné tvary, prebehol po tých pevných malých kopčekoch s tmavými bradavkami a širokými dvorcami. Jeho penis sa už tvrdo, neústupne a požadovačne tlačil na jej stehno. Nepokojne sa zahniezdila. Ale nadvihla nohu, tenká látka zakrývajúca jej lono, sa napla.

Čo najjemnejšie ju začal hladiť po stehne, načo znova narovnala nohu a nechtiac stratiac príležitosť, začal jej jemne sťahovať bielizeň a odhodil ju na bok postele.

Teraz bola nahá. A celá jeho.

Znovu sa vedľa nej oprel, rukou jej vošiel medzi stehná, jemne prstom pošúchal šev ružových záhybov. Vydala tichý vzdych, telo sa vyklenulo v ústrety tomu hladeniu. Zastonala, načo svoj počin zopakoval. Dych sa jej zmenil a on stuhol... ale spala ďalej.

Znova sa jej dotkol, tak pomaly a opatrne, keď ucítil, ako vlhne.

Presunúc ruky jej roztiahol stehná a nadvihol sa nad ňu, pritisnúc sa penisom k vstupu, ktorý bol pre neho taký vlhký a rozpálený. Keď sa do nej začal vtláčať, otvorila oči, okamžite mu rukami zovrela vlasy, keď sklonil hlavu a začal jej sať bradavky, robiac jazykom rovnakú vec, akú ona predošlej noci robila okolo jeho mužnosti. Tak to teraz robil tiež. S vrčaním z hĺbky hrdla jej viac roztiahol stehná a vnikol do nej na doraz.

Jej výkrik bol stlmený na jeho hrudi, ale teraz bol plný len potešenia, žiadna bolesť. Nikdy by svoju Lilianu nezranil. Pumpoval do nej plytkými, ale tvrdými, výpadmi, zdvihol hlavu a nárokoval si jej ústa. V rovnakej chvíli okolo neho ovinula nohu, pokúšajúc sa mu byť ešte bližšie.

Smejúc sa jej frustrácii, že nebola schopná udávať rytmus, jej majetnícky stisol prsník – napokon, patrila mu –, ale pretočil ich tak, aby mohla prevziať vedenie, s ním pod sebou. „No tak, Lily. Vari nie som veľkorysý?"

Teraz na ňom, sediac s dlaňami pritisnutými k jeho hrudi, zastonala.

„Si taký tvrdý."

Uchopiac ju za boky, ju vyzval k pomalým pohybom, ktoré boli veľmi, veľmi príjemné „Je ráno. Ty nahá. Takže žiadna záhada." Posledné slová sa zmenili na stonanie, pretože ho stisla vnútornými svalmi, ach, bolo to úžasné.

„Micah, počkaj." Stisla mu ruky, keď ju vyzýval v rýchlejšiemu tempu.

Rozhodnutý presadiť si svoje, jej zovrel prsia a palcom a ukazovákom ju poštípal na bradavky. „Poď bližšie," povedal, jej prsia boli sladkým pokušením. „Chcem použiť zuby."

„Hrozné, divoké zviera." Odstrčila mu ruky a nahradila ich svojimi, zdvíhajúc sa na jeho penise.

Pri strate toho znamenitého hodvábneho zovretia vyklenul chrbát. Potom skĺzla dolu a to šokujúce tekuté teplo ho zaplavilo až po gule. Vediac, že sa do nej čoskoro rozleje, sa načiahol dolu a premasíroval ten drobný uzlíček medzi jej stehnami.

„Micah." Zovrela sa mu okolo penisu, a potom, potom tam už naozaj nebola nádej ani pre jedného z nich.

***

Po dokončení kúpeľa v plytkej kadi, si Liliana natiahla čistú spodnú bielizeň, ktorú jej Micah priniesol z dediny ešte pred odchodom z Čierneho hradu. Nikdy by sa nemohla tomu kupcovi postaviť zoči-voči, ale aspoň sa cítila slušne. Zohla sa, aby si natiahla nohavice, keď sa našla natiahnutá v Micahovom lone, ktorý si len napoly oblečený sadol na posteľ. Narovnala sa a ovinula mu ruky okolo krku. Mali ešte čas – slnko sa ešte nedotklo horizontu.

Rukou jej kĺzal smerom hore po hrudnom koši až kým jej nepodobral rukou prsník a aj keď to bol divoké zovretie, rovnako ako on bol nehanebne divoký muž, bolo to tiež milujúce a príjemné. „Neboj sa," povedal, zelené oči jasné a bez klamu, ale pre svoju čistotu o nič slabšie. „Tvoj otec nevyhrá."

„Ja len..." Zhlboka sa nadýchla ranného vzduchu, tvárou sa pritisla k jeho teplému, silnému krku. „Ublížil mi," povedala, rozhovoriac sa, pretože toto bol Micah, ktorý by ju nezradil. „Jedna moja časť je stále ešte vystrašeným dievčatkom, dúfajúcim, že sa mi viac v noci neotvoria dvere, že nebudem kričať, zaliata potom a roztrasená- " v hrdle sa jej vytvoril obrovský uzol, „- sa nestanem svedkom toho, ako podrezáva hrdlá nevinným ženám a mužom, sledujúc ako ich krv preteká kanálikmi vyrytými v jeho vražednom oltári do podložených hrncov, aby sa udržala čerstvá."

Micahova ruka na zadnej časti jej hlavy sa zovrela. „Práve preto ho nechám veľmi trpieť, kým zomrie."

„Nie, Micah." Nemohla zniesť pomyslenie, že by mala byť jeho dobrota poškvrnená Krvavým čarodejníkom. „Len potrebujem vnímať tvoju prítomnosť, len pre prípad, ak by som počas boja stuhla." Bola to ponižujúca a desivá predstava, ale musí s tým rátať. „Ak sa to stane, prosím, neukazuj žiadnu zraniteľnosť v snahe prebrať ma. Prefackaj ma, ak budeš musieť, ale dostaň ma von z tej nočnej mory."

„Ja ťa neudriem, Lily." Silno zaťal zuby. „Mohol by som ťa pobozkať a použiť pri tom aj jazyk."

Trápenie sa zrazu zmenilo na potrebu tak intenzívnu, že ju to vystrašilo.

„Zachráň sa, Micah," zašepkala. „Čokoľvek sa stane, prosím, nenechaj sa zabiť." Bol jedinečný a úžasný, nedokázala myslieť na svet bez neho.

„Ak zomrieš ty, Lily," povedal, maznajúc sa z jej prsníkom, „ukradnem tvoju dušu a vezmem ťa do Priepasti, kde ťa budem držať v mojom magickom žalári tak, aby si mi viac nemohla uniknúť." Tá vyhrážka bola spečatená Micahovým bozkom. Horúcim a temným a majetníckym.

Ten pôžitok ju omámil tak silno, že takmer zabudla na pocit viny. Pretože porušila sľub a znova mu klamala – klamstvo opomenutia, ale predsa len klamstvo. Ale ako mu mohla povedať o smrtiacom kúzle, keď vedela, že by jej to nedovolil? Nie, aj keď to bolo nečestné, ale nemohla sa mu priznať k tomu tajomstvu – nie, ak by to Micaha mohlo stáť život.

***

Nočné kone boli legendárne bytosti, vzácne a divoké. Jej otec nikdy nebol schopný žiadneho chytiť, i keď dychtil po ich hrdej krvi – a za to milosrdenstvo mohla len ďakovať nebesiam. Postávajúc vedľa Micaha, pozrela na dve obrovské beštie, ktoré priviedol – obe boli čierne ako smola, s očami strašidelnej jantárovej farby svietiacimi podráždením.

Zlostne hrabúc kopytami do zeme cerili zuby, akoby ju chceli uhryznúť. Micah vytasil meč a tomu najbližšie stojacemu ním poklepal po nozdrách. „Ona je moja družka. Tak s ňou jednaj s rešpektom."

Liliana nevedela, čo ju šokovalo viac – Micahove slová, alebo kone, ktoré sklonili hlavy akoby sa hanbili. Pozrela na Micaha, ktorý vyzeral, akoby si zmätok, ktorý v nej vyvolal, vôbec neuvedomoval. Natiahla ruku, aby opatrne pohladila jedny zamatové nozdry, potom aj druhé. „Ste nádherní," povedala so skutočnou úprimnosťou. „Som si istá, že ste najrýchlejšie bytosti vo všetkých ríšach."

Ich hlavy sa zdvihli, hrivy pyšne viali. Oči sa im jantárovo leskli, videla mágiu, ktorá im spievala v krvi. „Musíte bežať," zašepkala. „Keď nás dostanete do nášho cieľa, sľúbte mi, že sa otočíte a budete bežať preč." Jej otec, ak chytí tieto nádherné bytosti, s nimi bude zaobchádzať brutálne – vidieť ich dobyté, krvavé a v reťaziach, by jej zlomilo srdce.

Kone vzdorovito zaerdžali.

„Sú to veľmi hrdí tvorovia, Liliana," povedal jej Micah, „bojovníci za svoje vlastné práva. Musíme s nimi zaobchádzať ako s priateľmi."

Pre ňu to bolo ťažké, nedokázala prijať, že by tieto nádherné zvieratá mali cválať v ústrety smrti, ale nemohla sa dohadovať s vnímavými očami, ktoré na ňu hľadeli. „Ďakujem vám, priatelia." S tým kývla jednému z koní a počkala, kým Micah urobil to isté.

Krčmár a jeho pani manželka – obaja podstatne bohatší – im uslzene mávali na rozlúčku, uvedomujúc si cieľ ich cesty. Boli to dobrí ľudia, Liliana a Micahovi sľúbili, že budú mať pre nich vždy voľnú posteľ, bez ohľadu na to, čo príde.

Poslednýkrát sa obzrúc na pevnú budovu, sa Liliana stretla so zeleným pohľadom. „Pripravený?"

Jeho odpoveďou bol hriešny úsmev a hijó, ktorým popchol nočné kone dopredu.

So smiechom – a neočakávaným darom – sa vydala za ním, jej magický priateľ tiež pripravený vyraziť. Hnali sa jeden vedľa druhého, až kým sa im hostinec nestratil z očí, potom vyrazili v takej zúrivej rýchlosti, až Liliana očakávala, že im narástli krídla. Šťastná, aj napriek nadchádzajúcemu zlu, dovolila si spomenúť na chvíľu pred svitaním.

Prebúdzanie, vidieť Micaha s tým hravým, zmyselným úsmevom na tvári, jeho veľké a horúce telo vedľa nej, v nej... to bolo niečo, čo chcela zažívať miliónkrát za sebou. Ale aj keby to všetko nejakým zázrakom prežila, vedela, že sa to už nikdy viac nestane. Micah veril tomu, čo vravel, nemal o tom žiadne pochybnosti, ale ona tiež vedela, ako fungujú kráľovské rodiny.

Princ, bez ohľadu na to, či je následníkom trónu, by si mal vziať určitý typ ženy, ženu s dokonalým rodokmeňom, ktorá by mohla nosiť korunku princeznej s eleganciou. Krásnu ženu.

To všetko Liliana nebola.

Mohla by si byť jeho milenkou.

Tá myšlienka vyšla z tej jej časti, ktorá nemala česť, ktorá nebola ani Micahovi blízka. Bola si istá, že keby sa to stalo, spáchala by niečo hrozné – nemyslela si, že by sa o neho dokázala deliť, vedieť, že iná žena má právo nosiť jeho meno a jeho deti, milovať ho, držať ho. To by ju zlomilo.

Nie, keby tá chvíľa prišla, potlačila by túto sebeckú potrebu a nechala by ho ísť, dovolí mu uvítať osud, ktorý mu vždy patril.

„Liliana!"

Pozrela hore, nasledovala smer, ktorý ukazovala Micahova ruka. Najskôr nič nevidela, ale potom uvidela zem, ktorá akoby sa hýbala. „Čo to je?"

„Hady."

Zaplavila ju hrôza – zvíjali sa, v každom smere kam až oko dovidelo. Nebol spôsob ako ich obísť alebo preskočiť. Vtedy uvidela trblietavé červené váhy na ich chrbtoch. „Vráť sa!" Schmatla Micaha za ruku, pobádala ho, aby sa pohol s ňou. „Ich jed," povedala, keď boli v bezpečnej vzdialenosti, „je ho dosť, aby zložil aj kone."

Nočné kone zatriasli hlavani a dupali nohami, akoby zúrivo nesúhlasili. Hrdé, temperamentné bytosti. Skoro ako muž pred ňou, ktorý sa ale teraz mračil.

„Hadie tesáky nemôžu preniknúť ich kožou."

„Tieto hady nie sú normálne," povedala mu, keď ich jej otec stvoril, bola pripútaná nahá vo veži a krvácala z rán. Potreboval na to silnú krv, ale Krvavý čarodejník len zriedka prelial svoju vlastnú. „Ich tesáky sú z ocele. Ale môžem použiť svoju mágiu, aby som ich prinútila pohnúť sa."

Lesknúce sa hady syčali, týčili sa do vzduchu, prevaľovali sa cez seba navzájom – ale neútočili jeden na druhého. Zvláštne, ako otec mohol stvoriť niečo bez toho, aby to na seba kanibalicky útočilo. Hrubšie ako Micahovo predlaktie a prinajmenšom desať stôp dlhé, každý z nich mohol rozdrviť ľudskú bytosť. Jedinou dobrou správou bolo, že sa podľa všetkého mohli pohybovať len vo vymedzenom priestore – pravdepodobne kvôli kúzlu, ktoré malo zabezpečiť, aby sa nerozpŕchli po zemi.

„Nepoužijeme žiadnu mágiu," povedal po chvíli Micah. „Tvoj otec mohol pripraviť ďalšie pasce viazané na tvoju krv. Teraz sme v jeho ríši, kde vládne svojou mágiou on, je možné, že následky by boli viac smrtiace."

I keď znepokojená, súhlasila. Nemá význam dávať najavo jej prítomnosť, možnosť prekvapenia bola jediná ich výhoda. „Boja sa ohňa," povedala, spomenúc si na otcov hnev, keď tú chybu zistil. „Ale musel by byť obrovský, aby vyľakal takéto obrovské hniezdo."

„Nepotrebujeme ich vystrašiť všetkých." Otáčajúc svojho koňa tak, aby stál za ňou, povedal: „Keď ti poviem choď, popchneš svojho koňa a poletíš. Rozumieš!?"Nebola to ale otázka.

„Som pripravená."

„Sľúb mi to."

Uvedomujúc si, že to potrebuje vedieť, lebo útek si bude vyžadovať presné načasovanie, prikývla. „Sľubujem." Pohladila hrivu nočného koňa, ktorý bol príliš inteligentný na to, aby panikáril, ale očividne sa mu prítomnosť hadov nepáčila. A takmer vykríkla hrôzou, keď sa otočila dozadu a uvidela, že Micah zoskočil s koňa na zem. „Nie!"

„Pamätaj na svoj sľub." S tým zaryl prsty do zeme. Napätie v jeho ramenách a jeho tvári bolo očividné, na spánkoch sa mu zaperlil pot. Ale jeho pohľad bol sústredený dopredu. Sledovala jeho pohľad, uvidela, ako hniezdo povstalo vzrušením, syčanie vzrástlo, ostré a podráždené.

O chvíľu neskôr sa začali presúvať rýchlo preč v dvoch smeroch, vytvárajúc úzky – príliš úzky – koridor uprostred. Vtedy uvidela tenké potôčiky magmy nútiacej ich uhnúť z cesty. Srdce sa jej rozbúšilo, obrátila sa, aby sa pozrela na Micaha, keď začula:„Bež!"

Každá jej časť sa proti tomu búrila, ale sľúbila mu to, a tak sa predklonila k dlhému krku nočného koňa, poháňajúc udatného tvora naprieč magmou, jeho nohy leteli tak rýchlo. Dúfala, že jeho kopytá budú ušetrené zranení. Až keď už bola takmer na druhej strane, uvedomila si, že za sebou nikoho nepočuje.

Olivia seděla na okraji Aeronovi postele, pevně přitisknutá k jeho boku. Legie seděla na druhé straně, pevně přitisknutá k jeho boku. Kvůli svým starostem o něj pracovaly společně, aby se co nejdříve uzdravil. Olivia si nedovolila podívat na jeho penis, přestože jí to protivný hlas řekl, neustále ji dráždil a ponoukal k nestydatostem.

Ach ano. Hlas jí neustále pokoušel. Ale Aeron byl nemocný a slabý, a tak každá akce z její strany byla špatná. Byl tak slabý, že si jich ani nevšímal. Přestal sténat, i když už nezpívala a ona si myslela, že je to špatné znamení. Jeho rána stále prosakovala, a to i přesto, že mu omotala kolem ramene své samočistící šaty, jenže ty nestačily držet krok s jeho neustálým krvácením a tak byl promočený krví. Jeho potetovaná kůže byla vlhká, pokrytá potem. Aby ho zahřály, omotaly všude okolo něj přikrývku, ale nemohly ovlivnit to, že jeho teplota klesala. Jako poslední možnost si sedly vedle něj v naději, že jejich tělesné teplo by mohlo být kouzelný lék.

„Co jsi s ním udělala?“ požadovala Legie vysvětlení, když ho hladila.

„Nic,“ odpověděla Olivia, i když z tónu svého hlasu nedokázala odstranit vinu. Měla pro něj udělat víc. „Byl postřelen Lovci.“

„Protože jsi ho nechránila.“

Udeř ji.

Ignorování hlasu bylo velice obtížné, její starost o Aerona zastiňovala všechno ostatní. „Co jsem měla dělat?“ Ta otázka jí přinesla čerstvou vlnu trápení.

„Měla jsi tu kulku schytat místo něj. Měla jsi.“

Ano, Legie si to pravděpodobně přála. Selhala jsem jako jeho přítelkyně. Ne že by byla jeho přítelkyně. Ale ona chtěla být, a proto by tak měla jednat. „I když tohle přežije,“měla by to přijmout, „tak kvůli tobě do pár dnů zemře.“ Oh, bože. Smutek se připojil k utrpení.

„Lhářko!“ I když ta slova nenávistně zavrčela, sklonila se a něžně políbila Aerona na čelo. „Slyšíš to, miláčku? Tvůj anděl je lhář. Nikdy nezemřeš. Já tě nenechám.“

Odstrč ji pryč a potvrď svůj nárok na tohoto muže.

Znovu se musela pracně udržet a ignorovat hlas a temnotu, která společně s ním přišla. „Za devět dní si pro něj přijde anděl a zabije ho. Bude chtít jeho hlavu. Kvůli tobě. Vzhledem k tomu bys raději měla zůstat v pekle, kam patříš.“ Začni zuřit.

Legie se napřímila, otočila se k ní, zuby vyceněné v zamračení.Její oči zářily démoní červenou. „Ještě jedno další slovo a já tě probodnu, zatímco budeš spát.“

„I když spím vedle Aerona?“řekla posměšně a rozhodně toho nelitovala.

„Ty krávo!“

„Uh-oh. Holčičí bitka,“ řekl pobavený hlas ode dveří.William.

Kéž by to byl William, kdo by mě fascinoval, pomyslela si. Byl by jí svedl hned první den, a protože jeho pozornostu jedné ženy trvala jen několik dní, snadno by mohla odejít na konci svého dvoutýdenního procesu. Na druhou stranu, nejspíš by mu usekla hlavu, obětovala by svou budoucnost pro velice krátkou dobu s ním a stejně by se pak vrátila domů. Kde Aeron byl nezištný, William byl sobecký, byla to vlastnost, která by ji u někoho jiného dráždila. William ji zvládal dobře, to bylo jisté.

Jedním ramenem se opíral o rám dveří a paže měl zkřížené na hrudi. „Promiň, že jsem se tě snažil probodnout, když jsme dorazili domů,“ řekl William Legii. Ona Paris byli docela zaskočení, když se k nim řítila neznámá žena a volala Aeronovo jméno. Srazili ji na zem. Pouze Olivia,mohla vysvětlit, kdo to byl ajak se sem dostala, jinak by jí muži zasadili smrtelnou ránu.

Pomohla jsem jí, pomyslela si. Ne že by udělala něco dobrého. Torin, který měl oči a uši okolo celé Pevnosti, rychle potvrdil její příběh.

„Nemůžeš nás z toho obviňovat,“ pokračoval William hladce. „Ta změna je ohromující. Kromě toho jsem usoudil, že jsem již viděl všechny hezké ženy velice dávno a tak mě velice překvapilo, když jsem zahlédl takovou krásku.“

Fuj. Flirtuje. Copak William nikdy nepřestane? Jediný okamžik, kdy ho neslyšela flirtovat, byl na cestě zpět do Pevnosti. Gilly se snažila získat jeho pozornost, ale byl podivně tichý.

„Nebyl to žádný skutečný boj,“ zabručela démoní dívka kouzelným hlasem.

„Ty mi lichotíš,“ sevřel si rukou hrudník. „Budeme si muset později zabojovat a zjistit, kdo vlastně zůstane na vrchu. Dávám přednost jít do bitvy nahý. A ty?“

„Říkal jsi, že jsi chtěl mluvit s ostatními,“ vložila se do toho Olivia. „Má někdo nějaký nápad, co by mohlo být s Aeronem špatně?“

„To je vlastně důvod, proč jsem tady,“ řekl William a přijal změnu tématu bez protestu. „Torin si myslí, že byl otráven.“

Jed. To dávalo smysl. A vzhledem k tomu, že bohyně pomáhala Lovcům, nebylo pochyb, odkud se jed vzal. Lidský jed, stejně jako lidský alkohol, by ho vážně ovlivnil, ale takhle by mu neublížil. „Má Torin nějaký lék?“ Zeptala se s nadějí.

William vážné zavrtěl hlavou. „Ostatní ženy a Reyes prohledávají staré svitky, takže bych jim dal ještě několik hodin předtím, než začneme panikařit.“

Hodiny? Měl Aeron trpět tak dlouho? Zahnala slzy smutku. Možná nastal čas znovu změnit téma. Nikomu by nepomohlo, kdyby se zhroutila.

„Jak je na tom Scarlet?“ Zeptala se nejistě.

„Zamčeně a stále ještě spí. Roztomilá věc,“ dodal. „Možná si s ní půjdu pohrát.“

„No, myslím, že je ošklivá,“ rozzlobila se Legie. „Stejně jako anděl.“

„Padlý anděl.“ Olivia se na ni ani nepodívala, místo toho zůstala zaměřena na Williama. „Ta roztomilá věc může zabít každého okolo sebe. Řekni Lordům a ženám ať zůstanou vzhůru, pokud je to vůbec možné. V okamžiku, kdy půjdou spát, Scarlet může napadnout jejich sny, i když sama spí. Budou si myslet, že to,co se děje v těch snech je skutečné, a jejich těla budou reagovat odpovídajícím způsobem, takže to, co se jim stane ve snu, se stane i v realitě.“

Počkat. Aeron ... spí ... a má … noční můry ... napadla už Scarlet Aerona? Olivia musela potlačit výkřik při té myšlence. Musela ho probudit. Již brzy.

William stiskl rty. „Nemohla jsi nám to říct, poklade, než jsme ji sem přivezli?“

„Záleželo by na tom?“ Ohrozila jsem Aerona? Jsem ještě horší přítelkyně, než jsem si myslela.

„Ne,“ řekl s povzdechem. „Asi ne.“ Pravda, nebo se snažil, aby se necítila provinile?

„Jo, a když už mluvíme o Noční můře,“ dodal. „Jak to, že jsou zvířata po celé Pevnosti? Stejně jako to bylo na hřbitově a u Gillyiny školy. Nechceš mi to vysvětlit?“

„Kéž bych mohla,“ odpověděla Olivia, toužící, aby pro něj měla vysvětlení. „Od té doby, co jsme opustili tu kryptu, mě vyhledávají a já nevím proč.“ Poslední věc, kterou udělala, bylo povolání jejího vnitřního světla a… A to byla odpověď. Její vnitřní světlo. Samozřejmě. Oni vycítili světlo, a teď hledali jeho zdroj. Vysvětlila to hned Williamovi.

„Cool trik, ale všichni kvůli tomu vyšilují. A když říkám každý, myslím každý. Lucien sem přenesl zbytek mužů. Víte, ty, kteří byli v Římě. A tady je malý pamlsek klepů.“ S úsměvem si zamnul ruce. „Kvůli přenosu Reyes zvracel a mezitím musel bojovat s ptáky a hlodavci.“

„Omlouvám se.“

„Jistě, že ano,“ Legie na ni vrhla zamračený pohled. „Ty jsi potížista. Nic se nedaří, když jsi kolem ty!“

„Sklapni!“ Vyštěkla Olivia. „Měli bychom myslet na způsoby, jak pomoci Aeronovi. Nebo přinejmenším, najít mu lékaře.“

„On nepotřebuje lékaře. Potřebuje jenom mě. A já tu pro něj budu.“ Legie začala odhazovat oblečení, co našla, zatímco Olivia a Aeron bojovali o život. Sotva se to dalo nazvat šaty, chtěla soupeřit s Olivií o to, která z nich bude mít lepší oblečení coury.

Olivia na ni zírala. „Máš v plánu být nahá, zatímco on spí?“

„Správně,“ beze studu se svlékla a odhrnula Aeronovu přikrývku, aby si k němu mohla lehnout.

„No, to bude muset počkat. Legie, zlato, musíš jít se mnou,“ řekl William.

Zamračila se, zastavila a její obrovská prsa poskakovala. „Proč?“

„Proč?“ Zeptal se, jako by si to nepromyslel dopředu.

„Ano, proč?“

„No, musím tě představit válečníkům, kteří byli mimo město. Alespoň na tebe nezaútočí, když přijdou zkontrolovat Aerona. A oni přijdou. Budou ho kontrolovat a pokusí se ti ublížit, protože neznají tvou novou podobu.“

Vymyslel si to, aby mohla být Olivia s Aeronem na nějaký čas sama. Měla chuť ho za to obejmout.

„Ale nemůžu ho opustit,“ zakňučela Legie.

„Budeme to trvat jenom chvíli.“ Usmál se krásně nacvičeným úsměvem. „Slibuji.“

„Dobře,“ zabručela Legie, škubnutím si přetáhla šaty zpět přes hlavu a vyhladila bílý materiál na zaoblených bocích. Zasyčela na Olivii. „Pokud se ho jen dotkneš, sním tvé oči přímo před tebou a nebudeš mě schopná zastavit!“

Olivia nijak nepoukazovala na chybu v jejím plánu, opustili ložnici a William na ní mrkl přes rameno. Netušila, jak dlouho jí udrží mimo, a tak neztrácela čas a natáhla se vedle Aerona sama.

Políbit ...

Když se uklidnila, šla zjistit, kdo si pohrával s její hlavou.

Chtěla ho políbit, ale místo toho se začala modlit.

Pohladila Aerona po hrudníku a zavřela oči. „Drahé Nebeské Božstvo. Přicházím k Vám nyní jako pokorný služebník, který Vás miluje. Tento mužnení zlý, a to navzdory zlu uvnitř něj. Je laskavý a ohleduplný. Je schopen velké náklonnosti a bezmezné loajality. To jsou právě ty věci, kterých si nejvíce ceníte. Má zemřít, já vím. Ale ne teď. Ne takhle. Ty, jenž máš moc uskutečnit vše, na co jen pomyslíš, i ty nejhorší věci, ale i ty dobré, můžeš ho vyléčit a posílit. Ty, jenž jsi už dávno zvítězil nad smrtí, ho můžeš zachránit. "

Prosím, vyslechněte mě. Prosím, pomozte mi.

„Děláš to pro sebe Olivie? On je připraven zemřít, tak jako tak.“ Lysander. To bylo dokonce rychlejší, než doufala. Děkuji, děkuji, tisíckrát děkuji!

Hlas – Pokušení – jak ho nazvala, zavolal frustrací. Ne on. Každý, kromě něj. Nevydržím toho parchanta!

„Pak odejdi,“ vyštěkla, její podezření se zvýšilo. Pokušení jasně nenáviděl jejího učitele anděla, jediné bytosti nenávidějící anděly, byli démoni.

To znamenalo, že Pokušení byl démon.

Půjdu. Sbohem pro tuto chvíli, později, baby.

Až se démon vrátí, bude muset být dobře připravená a odrazit ho.

„Olivie?“ Řekl Lysander.

Otevřela trhnutím oči. Její učitel stál stranou. Vysoký, impozantní, pulzující silou. Jeho zlatá křídla se mu klenula přes ramena, a jeho šat se houpal okolo kotníků. Co kdyby první požádala? Ach ano. Proč to dělala, pro sebe? „Aeron si nezaslouží takhle zemřít.“

„Mnoho lidí si nezaslouží úmrtí, ale přicházíme pro ně.“

Stočila se po Aeronově boku, jako jeho štít, tak jak by to měla udělat správná přítelkyně. „Ty jsi dostal druhou šanci se svou Harpií. Já si zasloužím druhou šanci s Aeronem.“

„A když jeho čas vyprší, budeš žádat o další?“

Přála si, aby mohla v tuto chvíli lhát. „Proč jsi tady, Lysandere?“

V čelisti mu zaškubal sval. „Jsem tady, abych ti řekl, že tvá modlitba byla vyslyšena. Jsem tady, abych ti řekl, že Aeron bude uzdraven, ale je nutné obětovat něco na oplátku.“

Obětovat. Ano, takhle to obvykle chodilo. Od počátku času, sebeobětování, neředěný důkaz lásky, vždycky držela moc a mohla měnit svět. „Přijímám. Udělej to a pak odejdi.“

Zůstal nehybně stát. „Nezajímá tě, co ztratíš?“

„Ne.“

„Jsi si jistá? No, bez ohledu na to, ti to tak jako tak řeknu. Ztratíš svůj hlas pravdy. Už nikdy nebudeš čelit pochybnosti. Už nebudeš moci rozpoznat lež v okamžiku, kdy ji uslyšíš. A pokud ses rozhodla vrátitdo nebe a být znovu andělem, tvůj hlas pravdy se už nikdy nevrátí. Bude navždy pryč.“

Její ruka automatickyvyhledala hrdlo. Ztratit svou pravdu? Raději by přišla o ruce jako Gideon. Jak by se vypořádala s Aeronem a pochybnostmi, když nebude vědět, v duši, že to, co řekl, byla pravda? Její pohled sepřesunul k němu. Pořád byl tak bledý. Tak vyzáblý.

„Pečlivě se nad tím zamysli,“ řekl Lysander. „Každou hodinu, každou minutu, cesta, po které kráčíš má více nebezpečných křivek. A víš, co je na konci této silnice vidět, bez ohledu na to, jaký směr zvolíš? Víš, co tě čeká na konci? Smrt, Olivie. Tvá smrt. A kvůli čemu? Kvůli pár dním strávených s ním. Ještě pár dní s mužem, který uzavřel dohodu se mnou.“

„Co – o co jde?“

„Přísahal jsem mu, že když tě dokáže přesvědčit k návratu do nebes, budu se snažit přesvědčit Radu, aby ušetřil jeho život a stejně tak život jeho démona.“

Ústa se jí otevírala a zavírala, nevěděla co na to říct. Byla v šoku, to ano, to že byl Lysander nyní ochoten přemlouvat, když vždycky popíral její prosby. To jí vysvětlovalo vše. Lysander tajně navštívil Aerona. Proto jí Aeron nechtěl dát další orgasmus. Proto chtěl, aby ho viděla bojovat, aby poznala tvrdost života.

Nic na to neřekla. Jak by mohla, když se tak dychtivě hnal, aby ji použít jako trumf při vyjednávání? A přesto, byl stále člověkem, kterého obdivovala. Byl ochoten udělat cokoliv, aby zachránit někoho, koho miloval. Chtěl zachránit Legii.

Kéž by její milenec mohl být s ní.

„Když se s tebou vrátím, můžeš mi zaručit, že bude žít?“ Zaskřehotala.

„Můžu to zkusit.“ Což jí neznělo jako záruka. „Důležité je, že on souhlasil,“ dodal Lysander dřív, než stačila odpovědět. „Je ochoten se s tebou rozloučit, aby se zachránil.“

Bolest se rozšířila v jejím nitru a dusila jí.

„Znamená to, že se změní tvůj názor o tomto uzdravení?“ Zeptal se tiše Lysander. Nadějně. „A tvá oběť?“

„Ne,“ odpověděla bez zaváhání. Aeron umístil Legii nad ní, to ano, ale čekala to. Neočekávala, že ho ztratí, ještě než jejich čas vyprší. Navzdory všemu, nemohla ho ztratit.

„I přesto chci uskutečnit tento obchod.“

Smutek naplnil Lysanderovi oči. „Tak dobrá.“

Jak zazněla jeho poslední slova, její hlasivky byly zabaveny. Na chvíli nemohla vůbec mluvit. Nemohla ani chrčet nebo lapat po dechu nebo dýchat. Drápala se po hrdlu, její mysl byla zamrzlá ledem a její krví proudil oheň.

„To přejde,“ řekl Lysander, náhle se před ní objevil a hladil ji po spánku. Dělal to vždycky, když se jí nepodařilo rozveselit své svěřence. Nabízený komfort. Vždycky chtěl pro ni to nejlepší, tak jako teď. Nebyl to špatný člověk, jak si uvědomila. Jak slíbil, kyslík jí konečně začal prosakovat kolem krku a do plic. Oheň otupil, led roztál. Mlha se rozptýlila. Vděčně lapala po dechu.

„Udělalby Aeron totéž pro tebe?“ Zeptal se Lysander. „Ne. Neodpovídej. Jen přemýšlej o všem, co jsem řekl.“

Přikývla. Nebyla schopna dělat nic jiného.

„Buď připravena, sladká Olivie. Aeron by mohl být zraněn takhle znovu. Obávám se, že Rhea dala Lovcům vodu z pěti řek z Hádovy říše.“

Olivia sebou trhla. Jak byla tato voda použita jako zbraň, znamenala jistou smrt. Doušek, dotek, a sbohem navždy. Dokonce i duše uschla. Jediným způsobem, jak bojovat proti odpornému jedu,bylo pít z řeky života. Ani nevěděla, jak ji najít.

„Lovci již vyrobili kulky, které obsahují kapky Hádovi vody,“ vytáhl malou lahvičku z roucha. „Aeron potřebuje jen kapku, aby se vyléčil. Zbytek se musí schovat. Jen pro případ. Použij ji opatrně, protože další nedostaneš.“

Řeka života? Vzala si od něj lahvičku.

„Ale nemysli si, ani na okamžik, že ho to ušetří před stětím hlavy. A stane se to Olivie. Vrah přijde.“

Její pohled klesl. Lysander ji dobře znal, věděl, jak myslela. Ale na tom nezáleželo. Zavrtěla hlavou, odhodila pryč své zklamání a obnovila své odhodlání. Měla by si jednoduše najít jinou cestu.

„Myslela jsem, že kvůli němu budeš žádat Radu?“

„Jistě. Vím, jak to dopadne. S tebou jsou shovívavý, ale ty jsi jednou z nás. On je démon. Pro něj žádné slitování nebude.“ "

Všechno tedy bylo k ničemu?

„Neboj se Olivie,“ povzdechl si Lysander. „Nechám tě, než přijde tvůj čas.“

Temné pouto

Skrytá temnota 7

Salvator a Erin to spolu nikdy nemali ľahké. Dúfali, že tým najhorším si už prešli. Až kým niekto nevyhodil Salvatorov palác do vzduchu. Až kým neboli nútení stráviť celé dni len v spoločnosti toho druhého. Až kým si nevykričali všetky škaredé veci. Až kým Erin neprišla o spomienky. Až kým nemuseli čeliť možnosti horšej, než byť spolu – byť naveky bez toho druhého.

Nenávidené partnerstvo človeka a upíra, odsúdené celým svetom nadprirodzených, dosiahne novú úroveň vo chvíli, keď zo zeme vyrastie náhrobný kameň so skľučujúcim nápisom:

Erin Michelle Montgomeryová

1987 – 2016

Niekedy však ani smrť nestačí na to, aby sa upír vzdal svojej nevesty. Obzvlášť po tom, čo priznala svoje city k nemu. Ale ako môže získať späť niekoho, kto si naňho ani len nespomína?

Prolog

Kapitola 1

Kapitola 2

Kapitola 3

Kapitola 4

Kapitola 5

Kapitola 6

Kapitola 7

Kapitola 8

Kapitola 9

Kapitola 10

Kapitola 11

Kapitola 12

Kapitola 13

Kapitola 14

Kapitola 15

Kapitola 16

Kapitola 17

Kapitola 18

Kapitola 19

Kapitola 20

Kapitola 21

Kapitola 22

Kapitola 23

Epilog

Než sa Noelle vrátila späť k Hectorovi, ten chlapík – Dare? – jej vážne poslal emailom adresu, ktorú ďalej preposlala Mii, s textom, v ktorom jej opísala nedávne udalosti. Neprišla jej na to žiadna odpoveď, ale Noelle ani žiadnu nečakala. Mia ju nebude kontaktovať do chvíle, než si tú informáciu overí.

Hector si ju so zúrivým pohľadom prezrel od hlavy po päty. „Práve som sa chystal po tebe vyhlásiť pátranie. Kde si bola?“

Uchopila do ruky nový pohár šampanského. „Neuveríš, čo sa práve-“

„Noelle,“ zahučala jej matka zľava, prerušiac ju.

Dočerta! Jej rodina možno nešla za ňou až na dvor, ale rozhodne ju počkali, než sa vráti späť, však. A boli pripravení zaútočiť, zrejme s vycerenými zubami a vystrčenými pazúrmi. Rýchly pohľad a zbadala svoju matku, vyparádenú v kráľovských čiernych šatách, s diamantmi žiariacimi okolo jej krku a na prstoch, vlasy vyčesané. Všetci traja Noellini bratia upaľovali za ňou.

„Blíži sa nebezpečenstvo,“ zamrmlala. „Bude tu krvavý kúpeľ. Budú straty na životoch.“ Predtým dúfala, že sa jej podarí varovať jej bratov – opovážte sa vyhrážať sa alebo urážať Hectora a budete trpieť. S jej matkou sa už nedalo robiť nič.

„Phillips?“ opýtal sa, ostražito.

„Horšie.“

Štyria jazdci Apokalypsy prišli, vytvoriac okolo nej a Hector polkruh. Carter, Anthony a Tyler boli vyšší než ona, ale nie vyšší než Hector, a to ju prinútilo usmiať sa. Všetci traja mali vlasy rovnakej farby, mliečnej čokolády, ale len Carter, najstarší, mal Noelline strieborné oči. Anthony a Tyler ich mali hnedé.

Ako blato, pomyslela si škodoradostne.

„Som prekvapená, že ťa vidím na verejnosti,“ ozvala sa jej matka s bradou vystrčenou dohora. „V tvojom stave a ešte k tomu popíjať alkohol.“

Možno táto konverzácia nakoniec nebude ako súd. Bojujúc s úškrnom, Noelle vypila celý pohár. „Hovoríme tu o mojom bábätku. A ona bola pripravená oslavovať v momente, ako bola počatá. Možno dokonca ešte pred počatím.“

Vzdychy pobúrenia, štebot rozpakov. „Mal som ťa prehnúť cez koleno už dávno. Možno potom by si si tak veľmi nevychutnávala ubližovanie druhým.“ Carter, najstarší a dedič Tremainovského impéria, sa prenikavo pozrel na Hectora. „Ty si kto?“

„Ten, čo ti vrazí tvoj skurvený nos do mozgu, ak s ňou ešte raz budeš takto hovoriť.“ Hector odpovedal bez akejkoľvek vyhrážky v hlase a o to viac bola tá vyhrážka desivejšia.

Carter zbledol.

Noelle prestala bojovať a uškrnula sa. Môj muž si po tomto zaslúži odmenu. Všetkých ich predstavila a jej matka – hlavný dozorca v Tremainovkej domácnosti – mu venovala pohľad, ktorý hovoril, že na spodnej strane svojich topánok videla krajšie veci.

„Vždy som nechala preveriť každého, kto sa obšmietal okolo mojej dcéry, pán Dean. Váš ročný príjem je smiešny a vy ho míňate na... na...“ Madam Tremain stíšila svoj hlas a znechutene zašepkala: „profesionálky. Kto si myslíte, že ste, keď si dovoľujete priniesť taký hnus do blízkosti niekoho s Noelliným rodokmeňom?“

Slová boli namierené priamo do srdca. Alebo do slabín. Úžasné. A čím dlhšie sa tu zdržia, tým to bude horšie.

„On je tým najlepším mužom, akého poznám,“ vmiesila sa do toho Noelle, modliac sa, aby jej Hector veril. Pretože to bola pravda! „Lepší než tí bastardi, ktorých si vychovala.“ Keď jej bratia začali od urážky koktať, umlčala ich pohľadom. „Viete, že nimi ste. A hádaj čo, matka. Hector je lepší než ty. A teraz, ak nás ospravedlníte... vidím hostí, ktorí zúfalo potrebujú vidieť moje telo.“

Noelle podala svoj pohár Anthonymu s padnutou sánkou a potiahla Hectora na opačnú stranu dverí. Jeho rukavice boli stále na svojich miestach, takže sa nemusela obávať, že sa popáli. Starosť, ktorú cítila kvôli Hectorovým pocitom, ju takmer premohla, keď sa otočila tvárou k nemu. „Je mi to ľúto.“ Ich rozdielny sociálny status ho vždy trápil. Byť konfrontovaný s tým tak brutálne a bez možnosti na obhajobu... „Ona je snob a ja som myslela vážne to, čo som povedala. Si môj najobľúbenejší muž.“

Jeho tvár bola naďalej bez výrazu. „Netráp sa tým. Nepovedala ti nič, čo by nebola pravda. Nepovedala nič, čo by nehovorili aj ostatní ľudia.“

„Hector-“

Všetky svaly v jeho tele mu stuhli, zastaviac ju. „Nasaď si masku,“ povedal. Vyžarovalo z neho odhodlanie. „Pán Phillips práve vošiel do miestnosti.“

Noelle zbledla. „Počkaj. Než sa k nemu priblížime, musím ti povedať, čo sa stalo, keď som ťa tu nechala.“

***

Po príbehu, ktorý mu rozpovedala, mu tuhla krv v žilách. Noelle bola schopná agentka a on sa neobával o jej bezpečnosť. Nie príliš. Dobre, obával sa. Ale ako sa mu prehrávali jej slová v mysli, uvedomil si, že mohla byť postrelená, bodnutá, unesená, a on by o tom nevedel, dokým by nebolo príliš neskoro.

Ale to bola dilema na inú noc.

„Čo chceš urobiť?“ opýtala sa.

Hector sa len raz pozrel na Xaviera Phillipsa a vedel, že Dare – povedz Mii, že Dare je späť, povedal. Dare, Miin mladší nezvestný brat? – povedal len čistú, božiu pravdu. Nič, čo by Hector povedal, by neprinútilo Phillipsa hovoriť. Nič by mu nepodrazilo nohy. Vyžarovalo z neho až príliš veľa sebaistoty. Bol príliš pokojný. Príliš... dokonalý.

Phillips bol vysoký a štíhly so špinavými blond vlasmi a dokonale opálenou pokožkou. Dvaja Arkadiánci stáli po jeho bokoch, strážiac ho, akoby strážili národný poklad. Zastavoval, aby si potriasol rukou s ľuďmi, pohovoril si s nimi, zasmial sa, ale nikdy sa nezdržal, a tí ochrancovia nikdy nedovolili, aby sa dostal niekto príliš blízko. Chodil od jedného človeka k druhému, socializoval sa. Tváriac sa priateľsky, očarujúc ženy, a bolo jasné, že ho takmer všetci mali radi.

Iba niekoľko mužov odhalilo svoj strach. Ich smiech bol nútený, ich tváre napäté. Klienti, rozhodne, ktorí poznali neľútostnú stránku tohto muža, no ostatní nie. Muž, ktorý uniesol a predal nespočetné množstvo žien, ako keby neboli o nič dôležitejšie než svetre. Divné ale bolo, že Phillips im prezradil svoju identitu, namiesto toho, aby použil prostredníka. Hectora to prinútilo zamyslieť sa, či sa im vyhrážal raz alebo dvakrát.

Pre Margarete Marksovú veci dopadli dobre, ale Hector pochyboval, že mnoho ďalších si vychutnávalo ich situáciu. Zodvihla sa v ňom zúrivosť, rozpáliac v ňom horúčavu a to svrbenie v jeho rukách.

„Noelle,“ schválne sa nepozrel na ňu, keď prehovoril, „potrebujem, aby si pre mňa niečo urobila.“

„Čokoľvek.“

Taká dychtivá potešiť ho, pomyslel si. Predpokladala, že jej rodina ho ranila, keď v skutočnosti to bolo vlastne naopak. Rýchlo ho začala brániť. Nazvala ho najlepším mužom, akého poznala. Jej obľúbeným mužom. Na chvíľu sa cítil ako kráľ sveta. Nemohol dovoliť, aby o tom vedela, nie, kým boli tu. Prestane byť tak dychtivá ho potešiť. „Zostaň po mojom boku a buď ticho.“

Dare chcel, aby odtiaľto odišiel, ale Hector to nedokázal urobiť. Neurobí to.

„Hm, okej. Prečo?“

„To je podľa teba zostať ticho?“

Pauza. Ťuknutie zubov, ako zaťala sánku. „Tak poď.“ Dal sa do pohybu a ako sľúbila, Noelle zostala po jeho boku. A čo bolo šokujúce, mlčala.

Keď došli k Phillipsovej skupinke, Hector si začal raziť cestu dopredu, čím si vyslúžil niekoľko zahundraní, zastonaní a pár protestov – teda do doby, než si uvedomili jeho odhodlanie a drsnosť, potom všetci rýchlo odstúpili. Arkadiánci predstúpili pred Phillipsa, aby mu vytvorili štít, ale ten sebavedomý obchodník ich rukami odvolal a zamračil sa na Hectora. „Dúfam, že máte dôvod na takéto drzé predstavenie.“

„Mám. Moje meno je Hector Dean a pracujem pre A.I.R. Viem, čo ste urobili, čo robíte, a pôjdem po vás so všetkým odhodlaním, ktoré v sebe mám.“ Usmievajúc sa, Hector odkráčal preč, šokovaná Noelle stále po jeho boku a stále tichá.

***

„Urobil si zo seba cieľ,“ spustila Noelle naštvane v momente, keď sa usadili v aute a upaľovali po diaľnici. Nevedela, čo má očakávať, keď ho nasledovala cez tanečnú sálu, ale tá krátka a sladká konverzácia vôbec nebola jednou z reálnych možností.

„Po tom, čo Dare povedal, aby sme sa od neho držali ďalej.“ Nie, že by to mala v pláne, ale aj tak!

„Áno, urobil. A Dare je meno Miinho nezvestného brata. Neviem, či ten chlapík, s ktorým si hovorila, je dôveryhodný, ale jej brat bol raz pod vplyvom veľmi mocnej Arkadiánky, veľmi diabolskej Arkadiánky, a nedá sa mu veriť. Tak som urobil, čo som považoval za správne.“

Vložiac sa do svetla nebezpečenstva a chrániac Noelle. Umiestniac pozornosť na neho a len na neho. Typická Hectorovská vec a ona to mala očakávať. Nuž, teraz sa bude musieť vyrovnať s následkami.

„Má tvoj dom štíty, ktoré ochraňujú pred teleportáciou?“ opýtala sa.

„Nie.“

„Potom zostaneš u mňa.“

„Nie,“ zopakoval. „Chcem, aby tí Arkadiánci išli po mne.“

Samozrejme, že to chcel.„Aby si urobil čo? Aby si bol odvlečený do Phillipsovho brlohu a tam všetkých spálil na popol?“

„Áno,“ odpovedal, z jeho tónu stekal pôžitok.

Doparoma s tebou, Hector Dean. „Čo ak ťa strelia do hlavy, namiesto toho, aby ťa vzali k Phillisovi?“

Nastalo ticho na jeden úder srdca, a potom pokrútil hlavou. „To nie je jeho modus operandi. Phillips rád zabíja sám. Rád dokazuje svoju moc.“

„To sa stalo raz, ty idiot! Dvakrát, ak sa dá tomu Možno-Dareovi veriť. A dvakrát ešte nerobí vzorec. Takže zostaneš so mnou. Ale pokojne pokračuj. Hádaj sa so mnou. Zisti, čo tým získaš.“

„Noelle-“

„Hector.“

Ten zlatý pohľad po nej nakrátko blysol, zmučený. „V tejto chvíli som príliš rozzúrený.“

Jej hlas klesol do chrapľavého tónu, keď povedala. „A ja presne viem, ako ťa upokojiť.“

Jeho nozdry mu rozšírili, ako sa prudko nadýchol. „Nie. Nemôžem to riskovať. Neurobím to.“

Uvažuj znova. „Phillips ma videl s tebou a ja som veľmi známa. Možno sa pokúsi dostať ťa cezo mňa.“ Nevadilo jej trochu manipulácie z jej strany.

Jedna nadávka za druhou naplnila priestor auta. „V poriadku,“ zavrčal napokon. „Okej. Zostanem.“

Taký milostivý.

Aj keď bola vzrušená predstavou, že bude mať svojho muža vo svojom dome, vo svojej posteli, po celú noc, tiež mala kvôli nemu obavy. Už bojoval s tonami hanby kvôli jeho minulosti a počtom ľudí, ktorých upálil. Vážne si myslel, že tentoraz nebude cítiť žiadne duševné utrpenie? Po tom všetkom si bude pamätať výkriky, ten pach a strach, že ublíži Noelle, zosilnie. Všetok ten pokrok, ktorý s ním urobila, by bol porazený za jednu jedinú noc.

„Noelle,“ ozval sa mŕtvolným hlasom.

Podozrenie v nej narástlo, a jej srdce vynechalo jeden úder. „Áno?“

„Čo ak sa ťa nikdy nebudem vedieť dotknúť tak slobodne, ako to potrebuješ?“ Jej podozrenie sa potvrdilo. Jeho myseľ sa uberala tým smerom. S vyschnutými ústami sa na neho pozrela. Úspešne sa zbavil akýchkoľvek emócií, ktoré mohol mať vpísané v tvári, a ona ho nedokázala prečítať.

„Hector,“ povedala jemne. „Radšej s tebou budem len hovoriť, než aby som mala sex s niekým iným.“

To bola pravda.

Zaťal sánku, ako keby do niečoho hrýzol, ale nič iné už nepovedal a ona tiež nie.

Po poslednom pohľade na Shaye sa Valerian zvrtol čelom k bratrancovi a mesačný svit strčil za seba, svoje telo použijúc ako štít. Ako sa odvážil prerušiť prvý bozk so Shaye, jeho družkou, jeho jedinou. A to tento muž! Zúrivosť kypela a bublala v jeho krvi, ženúc sa ako rieka tekutej lávy.

„Mohla by som vám dvom odporučiť, aby ste sa posadili a prediskutovali vaše problémy skôr, ako sa uchýlite ku krviprelievanie?“ Navrhla Shaye napäto. Pokúsila sa ho obísť. A keď jej to nedovolil, len vykúkala spoza jeho ramena.

„Nie.“ Joachim. Samoľúbe očakávanie mu sfarbilo tvár. Ten muž si skutočne myslel, že vyhrá a stane sa kráľom.

„Nie,“ odpovedal Valerian, dokonca aj keď vedel, že Shaye nechce, aby bojoval. Aj keď jej nechcel čokoľvek odoprieť, bojovať musel. Aj keď bol v nevýhode. Kým Joachim strávil noc načerpávaním síl vďaka sexuálnemu uspokojeniu, Valerian mal… nie. Nedoprial si ani vlastné potešenie.

Bez pohľadu za seba, Valerian siahol dozadu s dlaňou vystretou, aby Shaye vložila ruku do jeho. Predtým ho už odmietla dvakrát a bolo nutné donútenie. Očakával, že teraz sa to stane znovu.

Ale musel to skúsiť, musel sa jej dotknúť znovu skôr, ako vstúpi do arény.

Otriaslo ním prekvapenie, keď sa jej prsty pomaly preplietli s jeho. Jej ruka bola mäkká a delikátna, kosti jemné, pokožka hladká. Nemohol si pomôcť. Stál na mieste, sledujúc svoje prsty prepletené s jej. Nechty mala perfektne zaguľatené a vedel, že sú namaľované farbou koralových mušieľ. Viac ako čokoľvek iné, chcel jeden z nich vsať do úst.

Stisla mu ruku a prekvapenie zosilnelo. Ponúka mu útechu? Pokojné varovanie? Nevedel, ale vyžíval sa v tom.

Znamenalo to, že si o neho robí starosti?

Reagovala na jeho bozk tak vášnivo, z chladnej sa v sekunde zmenila na výbušnú. Reagovala a chcela.

Rovnako ako on. V priebehu rokov spal s množstvom žien, viac ako mohol spočítať. Ale žiadna nepohla jeho srdcom ako práve táto. Jednoduchý bozk a on neovládateľne horel. Nechcel len jej telo. Chcel všetko, čo mu dokáže dať.

Neskôr, sľúbil si. Neskôr.

„Čakám,“ povedal Joachim netrpezlivo.

Valerian prižmúril oči. „Poďme,“ povedal Shaye, ignorujúc svojho bratranca. Jeho kroky poháňal hnev, kým ju viedol zvyškom chodby.

Joachim zostal na mieste, sledujúc ich.

Valerian ho obišiel, odstrčiac toho hlúpeho chlapa z cesty. Nikto sa k nemu nechoval s toľkou neúctou. Keď ich osobný boj skončí, každý kto ukrýval myšlienky na prevzatie jeho miesta, uvidí chybu svojich myšlienok.

Možno by mal Shaye odviesť do svojej izby a pred dvere postaviť stráž. Nebol si istý, či chce, aby ho videla aj z jeho zúrivejšej stránky, to zviera v ňom. Zviera, ktoré mrzačilo a podrobovalo.

Ona proti tejto konfrontácii namietala.

Ale tak, ako ju chcel chrániť pred zvieraťom vo svojom vnútri, chcel, aby to videla, spoznala jeho silu a vedela, že sa o ňu dokáže postarať. Bez ohľadu na akéhokoľvek nepriateľa.

„No, toto bude sranda,“ povedala Shaye sucho.

„Počkaj, kým začne skutočný boj,“ odpovedal jej Valerian.

Joachim sa mu pohľadom zabáral do chrbta, cítil jeho teplo, kým kráčal dopredu. Pod topánkami mu zaškrípal piesok. Aréna pretekala bojovníkmi, všimol si. Obliehali steny, vyžarovalo z nich očakávanie a dychtivosť. Dobre. Chcel, aby mu všetci muži dosvedčili nadchádzajúcu udalosť.

Viacero bojovníkov priviedlo svoje ženy a tieto ženy teraz stáli roztrúsené medzi mužmi. Boli zahalené v Atlantských róbach, fialových, žltých a ružovo sfarbených tógach pretkávaných strieborným vláknom. Z mäkkých materiálov iskrili zafíry, rubíny a smaragdy, všetky šaty sa v dolnej časti rozdeľovali, odhaľujúc pohľadom ich stehná. Jemné, kovové retiazky sa ovíjali okolo ženských driekov ako opasky, vystavujúc niektoré oblé a niektoré štíhle krivky ostatným. Boli rôzneho veku, veľkosti a krásy, ale každá oplývala sebe vlastnou príťažlivosti. Žiadna z nich ale nie tak ako Shaye. Ani zďaleka.

Valerian zastal pred Broderickom. „Je všetko pripravené?“

„Vzal som si na starosť každý detail.“ Broderick sa zaškeril a ovinul ruky okolo jeho vyvolenej, pôvabnej brunetky. „Ženy a boj v jednom dni. Bohovia sa na nás musia usmievať.“

Usmievať… alebo preklínať. „Stráž pre mňa tento malý kúsok,“ povedal Valerian a jemne k nemu potisol Shaye. Tá zavrčala. „Stráž ju dobre a nikomu nedovoľ, priblížiť sa k nej.“ Odmlčal sa, zvážil Broderickovu minulosť a dodal, „Dokonca aj pred sebou.“

Broderickov úškľabok zvädol a stratil všetky náznaky radosti. „Udržať ju pri sebe, ale nedotknúť sa jej? To dievčisko bojovalo aj s tebou. Čo ak sa pokúsi ujsť?“

„To neurobí.“ Obrátil svoje oči na Shaye a stretol sa s jej vzpurným pohľadom. „Urobíš?“

Študovala si lak na nechtoch. „Čokoľvek čo povieš, veľký chlapec.“

Povzdychol si. „Nechcem ťa potrestať, Shaye, ale urobím to, ak ma prinútiš.“

„Ak ťa ja donútim?“ Len na neho hore civela. „Tak toto je tá najhoršia Barbarská Mentalita číslo 1, o akej som kedy počula. Možno by som mala napísať novú kartu pre vaše ženy, ktoré uviaznu vedľa Neandertálca. Mohlo by to byť niečo jednoduché ako, „Máš žiletky?“

Dokonca ani nepredstieral, že by pochopil, čo práve povedala. „Sľúb mi, že zostaneš tu. Ak sa o teba budem báť, nedokážem sa sústrediť na meč, mávajúci okolo mňa.“

Opäť zbledla, bola ako krásna ľadová kráľovná. Nasával jej snehobielu krásu.

„Sľúb mi to,“ zopakoval, tentoraz nežne.

Jej výraz zmäkol len nepatrne. „Fajn. Sľubujem. Ale len kvôli tomu boju. Boju, ktorého nechcem, aby si sa zúčastnil. Potom…“

Spokojne pozrel na Brodericka. „Keď sa vrátim, chcem ju v takom istom stave, v akom som ti ju odovzdal. Bez jediného škrabanca.“

„Akoby som kedy zranil ženu,“ zareptal jeho priateľ.

„Akoby som mu dovolila, zraniť ma,“ povedala Shaye, tvrdohlavo nadvihla bradu.

Broderick nadvihol obočie, s kto-je-táto-žena výrazom v tvári. Valerian sa uškrnul.

Brunetka po Broderickovom boku namierila na Shaye obviňujúci prst. „Nepáči sa mi, že stojíš blízko Brodericka.“

Shaye vyvrátila oči.

Broderick znovu nadobudol svoje pobavenie a zaškeril sa. „Rissa je dosť majetnícka, čo už narobím.“

„Len sa ubezpeč, že udrží ruky ďalej od Shaye.“

„Dokážem sa jej zbaviť,“ povedala Shaye. Jej tmavo hnedé oči sálali výzvou.

„Viem, že dokážeš, mesiačik, ale ak by si ju zranila, dlhoval by som Broderickovi ďalšiu ženu.“ Zovrel jej delikátne ramená rukami a pošúchal ich. Odvážny, sladký drobec. „Radšej by som nemal na krku ďalší boj.“

Shayeine pery sa stisli do vzpurnej linky a dupla do piesku. Aspoň mu neponúkla ďalšiu štipľavú odpoveď.

Chcel ju pobozkať, strčiť jej jazyk do úst a cítiť jej teplo, jej vlhkosť. Ochutnať jej sladkosť. Nemohol. Ešte nie. Znovu nie. Nie s Joachimovou výzvou visiacou im nad hlavami.

„Valerian“ zakňučala nejaká žena spoza jeho družky. „Valerian!“

Svaly mu stuhli. Do čerta! Už teraz mu Shaye vzdorovala, až príliš jasne mu ukázala odpor k jeho minulosti plnej žiadostivosti. Ale teraz, hľadiac rovno na neho, tu stála jedna z troch žien z nedávnej noci. Razila si cestu davom, pramene červených vlasov sa okolo nej vlnili.

„Môj sladký kráľ. Prišla som ti popriať šťastie.“

Shaye stuhla – skôr ako mu bola odstrčená z cesty. Zamračil sa, chcel ten problém vyriešiť štipľavou výčitkou, ale ruky červenovlásky zrazu hladili jeho nahú hruď, prechádzajúc po každej krivke a vydutine, jemne zaťahajúc za krúžok v bradavke, potom prešla po hrebeňoch jeho brucha a na pevný zadok.

„Len čo som sa dopočula o zápase, chcela som ti fandiť.“

„No, nie je to zvláštne?,“ povedala Shaye, v jej hlase mrazivý tón. „Aký náruživý zväzok.“

S pohľadom upretým na prišelkyňu, Valerian povedal, „Náš zväzok je na konci, sladká.“ Udržiaval svoj tón jemný, pripadalo mu zbytočné, jej ublížiť. Cítil sa vinný, že si nezapamätal jej meno. „Teraz je tvoj milenec Joachim. Túto noc budeš zahrievať jeho posteľ, pretože bude potrebovať všetku tvoju lásku, ktorú len bude môcť dostať.“

Jej ružové pery sa našpúlili a špičkou prsta mi obkrúžila pupok. „Nechcem zohrievať jeho posteľ. Joachim ma nepotešil tak ako ty.“

„Urobí to. Vždy. Ja mám teraz družku,“ pripomenul jej. Jeho pocit viny narastal.

„Dokážeš potešiť viac ako jednu ženu súčasne, viem to. Tri z nás mohli –“

„Tento rozhovor je tak nudný.“ Shaye si zívla, ale súčasne s tichým výdychom prichádzala ostrá hryzavosť. „Myslím, že tvoj bratranec je pripravený, odrezať ti hlavu. Mal by si sa poponáhľať.“

So zaťatou čeľusťou Valerian ovinul ruky okolo drieku červenovlásky a podal ju jednému zo svojich mužov. Ktorému, to mu bolo jedno. Otvorila ústa, aby protestovala, ale rukou jej naznačil, aby mlčala. Miesto toho aby sa utíšila len ona, prestali hovoriť aj všetci v aréne.

Ale pri tomto rozhovore, ktorým potreboval, urovnať to so Shaye, nechcel publikum. „Porozprávame sa o tom neskôr,“ povedal jej s očami prilepenými len na ňu.

Pokrčila plecami, akoby jej to bolo jedno, ale nemohla skryť ten oheň v jej pohľade.

Musel sa snažiť zadržať úsmev satisfakcie. Jeho žene sa nepáčilo, že bol aj s inými. Mohla to popierať, ale ženy poznal dobre. Ona žiarlila.

Konečne sa ukázalo, že jeho zvádzanie prináša výsledky.

„Si konečne pripravený začať?“ Dožadoval sa Joachim za ňou.

S posledným pohľadom na Shaye, sa otočil. Je čas. Joachim stál v strede piesčitej arény, nad hlavou mával oštepom, svaly sa mu vlnili. Kov svišťal a pretínal vzduch ako bojový pokrik. V druhej ruke držal strieborný štít.

Až na farbu, bol Valerianov štít navlas rovnaký, s dvoma krídlami vytepanými na každej strane. V strede oboch štítov odpočíval meč.

Joachim vymenil helmu, zakrývajúcu mu lebku a uši. Každý pohyb spôsobil, že sa jeho brnenie zalesklo.

Valerian natiahol ruku a Broderick mu do nej vtisol oštep. Cítil jeho dôverne známu váhu, prikývol. Broderick mu potom podal štít. On mu ho vrátil späť. „Odstráň z jeho stredu Lebku a nahraď ho iným mečom,“ rozkázal.

Ale, pán môj, ešte nikdy si ne –“

„Urob to.“ Nikdy nepoužil meč iný ako jeho vlastný, ale nechcel bratrancovi spôsobiť nenapraviteľné poškodenie a presne to by sa stalo s Lebkou.

Nechcel Joachima zabiť. Ako Joachim už povedal skôr, ako deti boli priatelia. Najlepší priatelia.

Potom Valerianov otec zomrel a Valerian musel prevziať kontrolu, stať sa vodcom. Práve vtedy vzrástla prvá Joachimova nevôľa.

Valerian chcel bratranca živého, aby bol navždy príkladom pre tých, ktorí vyzvú kráľa.

„Akýkoľvek meč,“ povedal. „Nik neprežije Lebku.“

Nastalo ticho, potom mu bol štíť vzatý z ruky. Kroky. Chladný stisk na rúčke štítu. Jeho zlatého štítu, áno, ale už v ňom neležal jeho meč. Obyčajná, ostrá – rovným hrotom zakončená čepeľ teraz mala tú česť. Schvaľujúco prikývol. Tento boj nie je len o Shaye. Nie.

„Tvoja helma, kráľ môj,“ povedal Broderick.

„Nie.“ Udržiaval svoj pohľad na Joachimovi. „Tentoraz nie.“

Broderick sa zamračil. „A čo tvoje ostatné brnenie.“

„Nie.“

„Dúfam, že jeden druhého zmlátite na krvavú kašu,“ zamrmlala Shaye za ním. „Toto je blbosť.“

Jej slová vyvolali rehot viacerých mužov a niekoľko žien zalapalo po dychu zdesením. Mal podozrenie, že jej hnev bol iba obranou pred niečím, čoho sa obávala. Jeho straty? Mal by zvrhnúť jej malovernosť, ale bol ňou zvláštne nadšený.

„Ako sa opovažuješ, niečo také povedať,“ povedala vyčítavo červenovláska.

„Ona má dovolené hovoriť, čo len chce,“ informoval Valerian všetkých, „Jedného dňa bude vašou kráľovnou.“ Vrhol na ňu pohľad ponad rameno a uvidel, že sa teraz tvári urazene.

„To neznamená, že vždy vyhoviem jej túžbam. Ale, budem mať veľké potešenie vyhovieť jej žiadostivosti.“

„Ja tiež budem mať potešenie, vyplniť všetky jej potreby,“ povedal Joachim.

Valerian sa na neho zamračil. V jednej ruke pozdvihol váhu oštepu, štít v ďalšej a vstúpil do arény.

Odhodlane obkrúžil Joachima. Ten muž ho sledoval, ani len nespomalil krúženie svojho oštepu. „Môžeme začať?“

„Poďme na to. Chcem byť kráľom čo najskôr,“ priznal Joachim.

„Viem. Ale čo ťa núti myslieť si, že budeš lepším vodcom mojej armády? Si príliš bojachtivý, príliš dravý na kontrolu.“

„Také kvality by mali byť velebené.“

„Velebené? Keď hlad nikdy nebude ukojený? Vždy tu bude niekto, koho treba poraziť. Ak by si vládol mojej armáde, viedol by si ich rovno do vojny. Nakoniec, verím, že by si dobil celú Atlantídu a všetkých kráľov a kráľovné v nej, ale taktiež by si zničil celé mesto.“

„Lepšie vládnuť zdecimovanej zemi, ako nevládnuť vôbec.“ S revom sa Joachim vrhol na neho.

Ich oštepy sa zrazili vo vzduchu. Valerian okamžite útok oplatil, sklonil sa, zvrtol a sekal. Minul, keď Joachim uskočil do strany. Kov zazvonil. Oštepy sa stretli znovu. V nasledujúcom okamihu Joachim zdvihol svoju kopiju a švihol ňou po Valerianovi.

Otočil sa a snažil sa ísť bratrancovi po krku.

Joachim mu uskočil z cesty s úškrnom. „Si akýsi pomalý, Valerian.“ Stiahol si helmu a odhodil ju bokom.

Valerian sa pohol dopredu, jeho oštep a štít sa pohybovali súčasne. Joachim rýchlo stratil svoj úsmev, keď bol prinútený, zohnúť sa. Potkol sa. Valerianov oštep sa mu takmer zanoril do žalúdka, ale Joachim ho zablokoval a rozohnal sa. Výpad.

To nízke bodnutie škrablo Valerianovi stehno, prerežúc skôr látku ako kožu. Valerian klesol na jedno koleno, absorbujúc ďalší úder štítom. Keď znovu získal oporu, vrhol sa vpred. Špička jeho zbrane so zasvišťaním minula Joachimov bok, berúc so sebou veľký kus jeho brnenia.

„Stále si myslíš, že som pomalý?“ spýtal sa Valerian.

Stretli sa ohnivými pohľadmi, modrá proti modrej a Joachim sa zamračil. Výpad doľava, minul, potom doprava. Keď sa kopia ponorila smerom dolu, Valerian ju preskočil, dupol na ňu a lakťom vrazil Joachimovi do nosa. Vystrekla krv a Joachim zreval, keď zakopol, padol dozadu a piesok vystrelil všetkými smermi.

„Vstávaj,“ zavelil Valerian.

„Za to zaplatíš.“

Bratranec vyskočil na nohy a bežal rovno na neho s hrotom dopredu.

Valerian rýchlo uhol a zablokoval ho štítom. Svaly ho pálili a pot sa mu začal z tváre a hrude spájať v potôčik. Dochádzal mu dych. Do pekla! Pri tejto rýchlosti sa jeho sily rýchlo vyčerpajú. To s nymfou urobí nedostatok sexu.

Vidiac jeho únavu, Joachim zamieril vyššie, mieniac mu prepichnúť rameno, ale Valerian mu udrel do zápästia a jeho bratrancovi vypadol oštep. V nevýhode Joachim uskočil, prevalil sa a siahol po ňom. Jeho prsty sa okolo neho uzavreli. Udržiac tempo, chcel znovu vyskočiť na nohy. Ale Valerian už tam bol, dupol na oštep a zlomil ho na dve polovice.

Zavrčiac hlboko v hrdle Joachim vykopol. Jeho noha vrazila do Valerianovho zápästia a Valerian tiež prišiel o kopiju. Obaja muži od seba odskočili, tasiac z držiakov v štítoch meče. Kým mu krv stekala dolu tvárou, Joachim sa vrhol dopredu, divoko ním mávajúc. Vzduch svišťal rovnako ako pred zápasom. Pohybujúc sa pomalšie ako zvyčajne, Valerian neuhol včas. Čepeľ sa mu zarezala do predlaktia. Cítil bodnutie, pálenie roztrhaného mäsa.

Nedal nič najavo, nesmie si dovoliť, aby ho to viac spomalilo.

Bodol dolu, potom hore, uhýbajúc pred Joachimovými výpadmi. Špička jeho meča presvišťala bratrancovi pred tvárou a muž zbledol. Ten zdvihol štít a vrazil ním do Valerianovej druhej ruky, ostré krídla sa mu zarezali do kože. Valerian využil hybnú silu na otočku a bodol Joachima do stehna.

Jeho bratranec vykríkol a kolená sa mu zaborili do piesku.

„Vstaň,“ zavrčal Valerian. „Nie som tu len pre teba.“

Škrípajúc zubami, sa Joachim vytiahol na nohy. Stále zvieral štít a meč. Oči mal stmavnuté zúrivosťou, pery ohrnuté smädom po moci. „Ja tu tiež nie som len pre teba.“

Odhodil štít a spoza pása vytiahol druhú dýku.

Valerian odhodil štít tiež. Natiahol prázdnu ruku a Broderick mu hodil dýku. Ľahko ju zachytil za rukoväť. Dve čepele proti dvom čepeliam.

Okamžite sa vrhli jeden po druhom. Jedna čepeľ sa zrazila, potom ďalšia v smrtiacom tanci úskokov a rezania. Valerian sa aj s čepeľami zvrtol a bodol.

„Ja som sa mal narodiť tvojmu otcovi. Ja som mal byť kráľ,“ fučal Joachim, keď zohol hlavu.

„Bohovia to nemali v úmysle.“ Výpad, otočka, výpad.

„Ja som bol stvorený vládnuť.“

„Bol si stvorený, to áno, ale nie aby si vládol. Mal by tu byť Verryn, vládca nás oboch, ale je mŕtvy. Môj otec je preč. A prenechal vládu mne. Bolo by na čase, aby si to akceptoval.“ Prvá čepeľ konečne zaťala do živého, zarývajúc sa do Joachimovho boku.

Jeho bratranec vykríkol a spadol na kolená. Valerianova hybná sila mu zabránila zastaviť druhú zbraň. Nebol si istý, či by vôbec mal, či dokonca mohol. Ale podarilo sa mu, trochu pohnúť rukou a druhá čepeľ skončila v Joachimovom ramene, blízko jeho srdca, ale nevrazil ho rovno. Striebro hladko skĺzlo cez spoje brnenia. Joachim zalapal po dychu, keď mu z úst vytiekol pramienok krvi. Arénu zaplnilo ticho.

Valerian sa so zrýchleným dychom narovnal.

„Prečo… si ma nechal… na žive?“ zamrmlal Joachim. „Mohol si… ma… bodnúť… do srdca.“

„Budeš žiť a budeš toho ľutovať,“ povedal Valerian chladne a dosť nahlas, by to mohol počuť každý. „Ak ma niekedy znovu vyzveš na boj o moc, bez rozmýšľania ťa zabijem. Bez zaváhania. Bez ľútosti. Bez ohľadu na to, že sme rodina. Bez ohľadu na to, že sme kedysi boli priatelia.“

Joachimovi klesla brada na hruď a zatvoril oči. Temné krvavé šmuhy mu pokrývali tvár. Spadol na zem, v bezvedomí. Zrnká piesku sa rozstrekli na Valerianove topánky.

Kopol do špičky dýky vedľa bratrancovho tela a šľahol pohľadom po zástupe bojovníkov, ktorí ho sledovali s ústami otvorenými šokom. Možno očakávali, že bratranca zabije. Možno očakávali, že mu zasadí poslednú ranu.

Jeho pohľad sa spojil s tým Shaye. Moja, kričala jeho myseľ. Teraz je moja. Nikto nemôže tvrdiť opak.

Ako u jeho mužov, jej tvár bola stmavnutá šokom. A hrôzou? Vedel, že musí vyzerať príšerne, krv a piesok mu pokrývali ruky, nohy i tvár. Pramene vlasov nasiaknuté potom sa mu prilepili na spánky.

Možno obyvatelia povrchu nebojovali tak násilne, ale nemohol sa prinútiť ľutovať, čo urobil. Patrila mu. Bude žiť s ním, takže bude pre ňu lepšie, ak uvidí spôsob jeho života už teraz.

Odtrhnúc od nej pohľad, pozrel na každého z jeho mužov. „Je tu ešte niekto iný, kto by ma chcel vyzvať?“

Po ozvene jeho pevného hlasu zavládlo ticho. Urobil krok smerom k nim. „Teraz je na to správny čas.“

Nikto nevystúpil dopredu.

Znehybnel, s rukami zaťatými po bokoch. „Týmto si zároveň nárokujem Shaye Octaviu Hollingovú ako moju ženu. Prehlasujem ju za moju. Moju družku. Moju kráľovnú. Ktokoľvek to spochybní, stretne sa s oceľou môjho meča.“

Po Shayeinom vypísknutí sa presunul pred Brodericka. Znovu sa už na Shaye nepozrel. Ešte nie. Nebol pripravený vidieť, ako sa teraz trávi – vzpurne? Zúrivo? Zhnusene? Nebol pripravený, spoznať jej myšlienky.

Broderick si odkašľal. „Čo máme urobiť s Joachimom?“

„Modliť sa, aby ho navštívil Asclepius a jeho dve dcéry.“

Tie slová boli vyslovené už zo zvyku, keď bola nymfa zranená, boli zvyknutí modliť sa k bohom o vyliečenie, keď nechceli mať s ľuďmi z Atlantídy nič spoločné, už mnoho, mnoho rokov. Nikto nevedel, prečo ich bohovia opustili, ibaže to urobili.

Valerian jednako nechcel, aby Joachim zomrel. Chcel, aby trpel.

Valerian prehľadával dav divákov. „Je medzi vami nejaký liečiteľ?“

Po chvíli, vystúpilo dopredu Shivawnovo čiernovlasé dievčisko. V jej očiach boli slzy, keď nadvihovala roztrasenú ruku. Kývol jej a otočil sa k Broderickovi. „Vezmite Joachima a liečiteľku do jeho izby. Obviaže ho a nič viac. Uistite sa, aby sa ho nedotkla sexuálnym spôsobom.“ Ak by to urobila, Joachim sa vylieči rýchlo, na svoje zranenia zabudne až priskoro. Pred bojom si Valerian myslel, že bratrancovi dopraje rýchle zotavenie. Ale teraz už nie. Nemal čas na problémy, ktoré ten muž ešte určite spôsobí.

Broderick prikývol.

Bez ďalšieho slova Valerian popadol Shaye za ruku a ťahal ju ku chodbe.

Teraz mu už skutočne patrila – a bolo na čase, aby to dokázal aj jej.

Withering jedla, jako by jí to chtěl někdo vzít. Vzhledem k jejímu stavu oblečení (očividně domácí výroba z kůže zvířat) a vyčnívajícím klíčním kostem Thad hádal, že její jídla nebyla snadná k nalezení.

A kde byla posledních pět sekund – patnáct let? – byla pryč? Na nějakém místě, které bylo náročné… možná i neodpouštějící.

Scornful a Derisive nebyly moc nadšené z nového vývoje situace, to bylo hned vidět. Normálně jste je nemohli umlčet. Ale teď se hnípaly ve svých obědech a nemohly přestat zírat na jejich sestru, pak na sebe navzájem, pak na Withering.

Ani Thad nemohl přestat zírat na Withering, ale z docela jiného důvodu.

„Zlato, mě to moc mrzí,“ říkala paní Desdainová a truchlivě se přebírala kousky červené papriky na svém kousku pizzy. „Nikdy jsem neměla říkat něco takové okolo studny přání. Žiji v tomhle městě celý svůj život a nemůžu uvěřit, že jsem byla tak nezodpovědná – a ještě to odnese má vlastní dcera.“

„Nechtěla jsi mi ublížit. A pokud se paměť této ženy neplete, tak jsme ti v první řadě způsobovaly potíže my.“

„Zrádkyně,“ zamumlala Scornful, sundávajíc další kousek salámu ze své pizzy.

„Čarovně vysoká zrádkyně,“ dodala Derisive a odstrčila svůj talíř.

„Je mi to jedno!“ zakřičela jejich matka. „Očividně jsi byla poslána na nějaké hrozné místo a byla jsi donucena vyrůstat tam. Tvoje oblečení – a tvé zbraně – a jsi tak hubená.“

Withering vypadala překvapeně, jako by nebyla zvyklá, aby se o ni někdo bál. Pravděpodobně nebyla. „Tato žena se adaptovala.“

„Můžeš teď začít používat nějaká zájmena?“ vyštěkla Derisive. „Celá ta věc s „touto ženou“ začíná být docela zastaralá.“

„Ty mlč, Derisive,“ nařídila jí matka. „Řekni mi, Withering, drahá. Jak dlouho jsi byla – tam, kde jsi byla?“

Withering pokrčila rameny. „Tato žen- Nepočítala jsem to. Dost dlouho na to, abych přežila a převzala království.“

„Království?“ řekl Thad, který promluvil za tu dobu poprvé.

„Démonské království, do kterého jsem spadla. Naučila jsem se bojovat tím, že jsem zabíjela démony. A když nastal správný čas, tak jsem zabila vůdce a převzala jeho vládu. Ten, kterého jste viděli ve vodě – to byl někdo, kdo se snažil získat zpět korunu.“

„Takže jsi něco jako královna na tom druhém místě?“ řekla Scornful a konečně zněla trošku – ale jen trošku – ohromeně.

Withering pokrčila rameny. „Vedu. Ale teď…“ Podívala se po prázdné pizzerii. „Nevím, kde je moje místo.“

„Je samozřejmě s tvou rodinou,“ řekla její matka pevně.

„Možná, ó, má matko,“ odpověděla, ale vypadala, že pochybuje.

„No, proč ne?“ zeptal se Thad.

Withering vypadala, že jí to je nepříjemné. „Nemusí to být… bezpečné. Pro mě, abych tady zůstávala.“

„Samozřejmě, že zůstaneš tady,“ řekla její matka ostře.

„Ano,“ dodala Scornful a pak se zasmála. „Tato žena zůstane.“

„Nemusíš nic rozhodnout zrovna v tuto chvíli,“ zdůraznil Thad a byl odměněn jedním z jejích vzácných plných úsměvů.

Pred trinástimi rokmi, Bristol, Veľká Británia...

Salvator odhodil prázdnu pištoľ a ľutoval, že si nevzal viac zásobníkov. Teraz mu zostala len dýka a pol tucta lovcov naokolo. Je skutočne ťažké bojovať proti niekomu, koho nechcete zabiť, ale kto má veľký záujem zabiť vás.

Vyzrel spoza rohu. Spolu so svojimi vernými už hodinu bojovali o prežitie v sklade uprostred Bristolu, kam ich zahnali lovci po tom, čo prišli na pomoc skupinke miestnych upírov. Zdalo sa, že tí fanatici si tu urobili hlavný stan a Salvator bol odhodlaný dostať ich na kolená. Vo svojom kráľovstve týchto bláznov trpieť nebude. Vojna medzi nimi už dávno skončila a predsa sa našli vzbúrenci, ktorí to nepochopili. A silneli.

Salvator v tlmene osvetlenom priestore uvidel Conora ukrytého medzi dvomi kovovými kontajnermi. Aj na ňom bolo badať známky únavy.

Kráľ posunkami naznačil svojmu prvému mužovi, aby sa stiahol a viac neútočil. Sám sa potom vyšvihol na kontajner, aby prilákal pozornosť.

Pár sekúnd na to okolo neho preleteli dve vrhacie hviezdice nasledované rozmazanou postavou v čiernom. Tú vôňu poznal pridobre.

Zvrtol sa a zastavil ruku s dýkou smerujúcu na jeho obličky. Tá ruka bola drobná. Jemná. Nežná. Pozrel do zelených očí, ktoré mu boli príliš známe za posledné týždne.

„Nedotýkaj sa ma, ty mŕtvola!“ okríklo ho dievča na prahu dospelosti a vytrhlo sa mu.

Salvator nedokázal vnímať nič, len neodolateľnú vôňu AB krvnej skupiny, ktorú nemal možnosť často ochutnať. Jej majiteľka bola celá v čiernom, no aj tak vynikli jej zvodné ženské krivky. Mala krásnu okrúhlu tvár s črtami neposlušného škriatka poprášenú pehami. Ryšavé vlasy si stiahla do copu, ktorý jej tancoval vzadu na hlave.

„To ty si sa chcela biť,“ pripomenul jej a vyhol sa ďalšiemu smrteľnému úderu. Žena pred ním využívala vlastnú obratnosť proti jeho sile. A rozhodne mala v pláne zabiť ho.

„Do toho, Erin, doraz ho!“ kričal nejaký lovec neďaleko nich, než ho Oliver omráčil a odtiahol k ostatným v bezvedomí.

Erin. Prvý raz počul jej meno. Odzbrojil ju a pritlačil o zem. Prehmatával jej telo a odzbrojoval ju. Nedokázal ignorovať teplo ženského tela pod sebou. A tá vôňa...

„Fuj, zlez zo mňa, pijavica!“ bránila sa.

Salvator odhodil jej zbrane a postavil ju, ruky jej držal za chrbtom. Vzdorovito prižmúrila oči. Hľadala pomoc u komplicov, ale boj sa skončil. Salvatorovi agenti a agentky zväzovali lovcov, ktorí neboli v bezvedomí a potichu sa radili, kam ich odpracú. Najjednoduchšie by bolo nechať ich pred policajnou stanicou aj s ich zbraňami. Nebudú mať dostatočné vysvetlenie a tak ich aspoň na chvíľu zavrú. Nič iné kvôli mierovej zmluve urobiť nemôžu.

Erin sa však nevzdávala. Kopla ho do stehna, odskočila a ladne dopadla na zem vedľa kontajnera.

Salvator bol rýchlejší. Doskočil za ňu a keď sa pustili do boja, Erin si nevšimla ďalší kontajner a nechala sa k nemu zahnať. Pri nesprávnom pohybe si udrela hlavu a v bezvedomí dopadla na zem. Na čele sa jej objavila povrchová ranka, z ktorej tiekla neodolateľná krv.

Conor k nemu podišiel a priložil na Erinino čelo obväz. „Nie je to nič smrteľné, bude v poriadku,“ odhadol a vstal. „Čo s ňou urobíme?“

Salvator zazrel na dobitých lovcov a potom na Erin. Je jasné, že je z nich najmladšia. Určite len v zácviku, museli ju naverbovať nedávno. Nezaslúži si trest len za to, že si nechala vymyť mozog.

„Prehľadaj ju, či má pri sebe doklady,“ prikázal Conorovi. Nechcel sa jej dotýkať, aj keď nevedel prečo. Bolo na nej niečo znepokojivé.

Conor jej z vnútorného vrecka tenkého kabáta vytiahol občiansky preukaz. „Erin Montgomeryová.“ Zamračil sa. „Jej trvalá adresa je v Harlowe.“

„To je len kúsok od Londýna. Čo robí tak ďaleko?“

„Zrejme je tu len kvôli boju. Vezmeme ju domov?“

Salvator si vzdychol, nozdry plné vône AB. „Áno,“ rozhodol. „Postarám sa o ňu.“ Zdvihol ju do náručia. „Oliver, postaraj sa o ostatné a uvidíme sa v Londýne,“ povedal.

„Rozkaz.“

Hlboko v noci Salvator s Erin v náručí stál pred rodinným domom v Harlowe. Nebol ničím výnimočný, typický anglický príbytok. Až na to, že na dverách mali kríž. Znechutene si odfrkol. Fanatici. Pochyboval však, že Erinina veriaca rodina vie niečo o jej činoch.

Uložil jej telo na lavičku na verande a chcel odísť, no už celý deň nejedol a jej krv... AB je príliš vzácna, aby od nej odišiel.

Sklonil sa nad Erin a zahryzol sa jej do krku. Chutila neuveriteľne lahodne... nedokázal sa od nej odtrhnúť. Vychutnával si každú drahocennú kvapku.

Nakoniec ale predsa len prestal, oblizol ranky a narovnal sa. Pohľadom sa lúčil so ženou, ktorú už nikdy v živote nemal v pláne vidieť.

Jakmile dorazil Solo, věci se daly rychle do pohybu.

No, až na malé jeden-na-jednoho, který si dali s Bluem. Zatáhl Bluea na chodbu a řekl: „Věděl jsem, že tam něco je, ale nevěděl jsem, že to bylo vážný. Evangeline Blacková? Blue, máš na lepší.“

„Není žádná lepší.“ Ona byla špičkou. První jakost. A zamilovávala se do něj víc a víc. Nikdy jí nedovolí vzít ta slova zpět. Otřásla jeho světem.

„Nemohl sis to svědění poškrábat někde jinde?“ naléhal Solo.

„To není svědění,“ odpověděl suše. „Je to navždy.“

„Takže co, hodláš se oženit s ďáblovou oblíbenou paničkou?“

Blue se jen tak tak zastavil, než mu jednu vrazil. Tohle je tvůj kamarád. Máš ho rád. „Dávej si bacha, jak o ní mluvíš, kamaráde, nebo budeme mít problém. Jak by ses cítil, kdybych takhle urazil Viku?“

„Musel bych tě zabít.“ Zahanbený Solo ho poplácal po rameni. „Omlouvám se. Jestli máš rád Evie, tak to mi stačí. Nikdy s ní nebudu zacházet jinak, než s respektem.“

„Děkuji.“

„Není zač. Záleží mi na tvém štěstí.“

„Bez ní nikdy šťastný nebudu.“ Evie byla úžasná. To, jak se postavila svému otci. To, jak bránila Bluea a vyznala své city. Nikdy nic takového neviděl a pochyboval, že něco takového ještě uvidí.

Přijala ho. Kompletně. Jeho minulost, přítomnost. Budoucnost.

Vždycky nesnášel, když ho nazývali děvkařem a kurevníkem, vždycky si říkal, že to dělá pro práci, takže to je ok. Když zjistil, že Michael ho viděl v tom špatném světle a soudil ho… Jo, to bolelo. Ale Evie neustoupila.

„Dobře,“ řekla nyní a kontrolovala zaměřovač na pyre–rifle, zrovna když se vrátil Solo do kuchyně.

„Jsme připraveni to udělat? Máme odměnu na chlápky, co jsou na fotce s Cooperovou těhotnou přítelkyní.“

Nádherná ženská.

Solo si promluvil s Cooprovou ženou, a s trochou přesvědčování přiznala, že zaplatila Starovi, aby jeho milenku unesl a ublížil jí. Milenku už našli, živou, a vrátili ji panu Cooperovi. Všichni tři měli před sebou dlouhou temnou cestu.

„Víc než připraveni.“ Kdysi dávno Blue odmítal připustit, že Evie byla ten typ ženy, který chtěl. Typ, který potřeboval. Ale ona byla. A neměnil by na ní jedinou věc. „Ale nechci, abys ses vrhla do masivního hrrr-na-ně, princezno.“

„Uh,“ řekla. „Vážně mi nejde bojovat s více než jedním nasraným chlapem najednou, jak jsem si ověřila. Budu víc nápomocná na kopci, sbírat ty idioty, kteří budou dost hloupí, a všimnu si jich.“

To je moje holka. „Tak pojďme,“ řekl Blue.

Shromáždili všechny zbraně, které mohli unést. Čekání na tmu by dalo Starovi více času se skrýt nebo připravit.

Seberou ho, pak jeho syna, pak jeho dceru.

Solo si v autě zabral místo řidiče, Blue pak spolujezdce a Evie si sedla dozadu. Celou cestu nikdo neřekl ani slovo, ale to bylo v pohodě. Věděl, že všichni myslí na tu stejnou věc. Bez slitování.

Asi tak míli od přední brány vysadili Evie. Než mohl odejít, Blue se natáhl přes otevřené okýnko, přitáhl si ji za krk a tvrdě ji políbil.

„Buď opatrná,“ zašeptal jí proti rtům.

„Bez problému.“ usmála se očima. „Ale ty taky. Myslím to vážně, Blue. Netušíš, jaký vztek rozpoutám, jestli si dovolíš zranit se.“

„Zraň se a oddálíš naše mazlící chvilky? Ne.“ Dal jí další polibek, než ji nechal jít.

Bylo to těžké. Musel se nutit, aby kývl na Sola. Otherworlďan šlápl na plyn a přiblížil se k bráně a zablokovali cestu na veřejnou silnici. Vyrazili vpřed. Kamery sledovaly jejich každý pohyb, Blue nastavil malou bombu na levé straně a Solo nainstaloval tu stejnou na straně druhé.

Otočili se zády a BOOM!

Výbuch byl dost malý a dostatečně odizolovaný, takže jen cítili závan žhavého vzduchu, který jim olízl záda, ramena, paže a krk. Jak se kousky kovu rozprskly po zemi, on aSolo vlezli zpět do auta a vyrazili dopředu.

Z domu vyrazily ozbrojené stráže, ale Solo ani nezpomalil. Měl vozidlo pod kontrolou a vyřadil všechny senzory, dovolilo mu to přejet jednoho chlapa, pak druhého. Jak padali přes střechu a křičeli, zbytek chlapů se raději klidil z cesty.

Když dorazili až k verandě, prorazili autem dovnitř předními dveřmi. Cihly a další suť lítaly vzduchem. Blue měl v rukou zbraně a už vyrazil ven z auta. Pohyboval se rychleji, než kdokoliv mohl sledovat pohledem, přehnal se přes stráže, střelil jednoho, bodnul dalšího. Střílel a bodal. Rány a vzdechy. Těla padala na zem, nikdy se už nezvedla.

On a Solo nenechali žádné přeživší.

Vrazili dovnitř objektu v pohotovosti, hledali Stara seniora, stejně jako další vojáky, kteří by mohli čekat v záloze. Blue si všimnul hlavně pyre-gunu, vyčuhoval zpoza rohu na konci chodby. Pokynul Solovi, pak se natáhl dopředu, nepozorovaně se přibližoval k dalšímu muži.

Paprsek žlutého světla vyrazil na druhého válečníka. Nastavení usmažit, ne paralyzovat. Solo se tomu vyhnul, ale ne dost rychle. Ožehlo mu to paži.

Blue dostal svůj cíl o chvíli později a střelil ho do spánku.

„Ostatní utíkají ven,“ zavolal Solo. „Buď se nás bojí, nebo ví něco, co my ne.“

Naštvaný hlas vyplivnul z interkomu. „Ví něco, co vy ne.“

Star.

Zatímco Solo hledal důvod, proč muži utekli, Blue skřípal zuby a hledal kameru. Jedna tady musela být – tam, v rohu, vedle vstupu do kanceláře. Zíral do objektivu. „Máš mi co říct?“

„Jestli už jsi to neuhádl,“ řekl Star, „nejsem tam.“

„Škoda.“

„Myslel jsem, že jsme našli společné pochopení, pane Blue.“

„Ale ano. Vy jste se mě pokusil zabít a taky moji ženu, a já udeřil zpátky.“

Ozvalo se hluboké zavrčení. „Zavraždil jsi celý kontingent mých mužů a zničil můj domov. Nebojíš se toho, co udělám tvému příteli?“

„Ano. Ale měl bys vědět, že cokoliv uděláš Johnovi, já tobě udělám dvakrát.“

„Neoceňuji vaše výhružky, pane Blue.“

Blue řekl svým nejurážlivějším tónem: „Já nevyhrožuji, pane Stare. Já slibuji.“

„Bomba!“ zařval Solo zničehonic. „Dvě minuty.“

Blue se vrhnul do akce, postrčil Sola a vytáhl ho ven. V době detonace už byly u brány, ale pořád to bylo dost silné, aby je to srazilo na zem.

Bluea to odhodilo na jeden z těch falešných stromů, narazil s takovou silou, že celou tu věc srazil na zem. Ostrá bolest v boku ho přiměla kouknout se dolů. Z jeho břicha trčel kus kovu.

Krev a jeho arcadiánské síly z něj rychle unikaly, slábnul. To, co mu zbývalo, použil, aby zkontroloval Sola. Agentova tvář byla hodně pořezaná a karmín zbarvil dolní polovinu jeho obličeje, ale byl stabilní.

„Musíme odejít dřív, než přijedou autority,“ řekl Solo, sirény už se dokonce v dálce ozývaly. „Nebo než Star pošle další muže.“

Jejich auto bylo na kusy, takže se vydali hlouběji mezi stromy. Potom, kousek před cestou, skupina Starových mužů vystoupila zpoza kmenů a obklíčili je – mířili na ně pyre-guny.

***

Evie stiskla spoušť.

Pop!

Otočila se, zamířila. Zmáčkla spoušť.

Pop!

Otočila se, zamířila. Zmáčkla spoušť.

Pop!

Pokaždé, když zaznělo pop, padl jeden ze strážných – a z jeho hlavy toho zbylo jen velmi málo. Starovi muži brzy zjistili, že kdokoliv se odvážil namířit zbraň proti Arcadianovi, zemřel.

Nemůžu se podívat na Bluea. Nemůžu běžet k Blueovi. Ještě ne.

Kdyby se podívala, plakala by. Ten trn...

Kdyby běžela, dala by nepříteli čas dostat Bluea.

Zbývající muži stříleli na agenty. Vybouchlo jasně žluté světlo. Hezké. Jako ohňostroj. Blue a Solo se zvládli vyhnout, ale Blue spadl. Dopadl s tvrdým nárazem, trn se zapíchl hlouběji. Zašklebil se – a zůstal dole.

Zatraceně. Podívala se. A už brečela.

S řevem se Solo srazil s jedním z mužů a dopadli spolu na zem.

Jeho tělo se o několik čísel zvětšilo. Jeho kůže nabrala karmínovou barvu. Ze špiček jeho uší rostly trny a z jeho nehtů vyrazily drápy. Teprve tehdy byl monstrem, kterého se bojí jiná monstra, a přesto stráže neutíkaly s křikem.

Jak si vybrala dalšího ze Starových mužů, přemýšlela, jestli byli všichni pod nátlakem, aby zůstali a ničili. To by hodně vysvětlovalo. A bylo to i možné. Star zaměstnával spoustu různých mimozemských ras včetně Arcadiánů.

Koukla přes dalekohled, ale muži teď byli opatrnější a byli v neustálém pohybu. Pořád ale mohla trefit cíl, ale teď to zabere více času.

Pop!

Další šel k zemi. Ještě pět.

Solo jednoho odzbrojil drápy. A ruka letěla – bez paže. Vystříkla krev.

Ještě čtyři.

Blue se zvedl na nohy, kymácel se. „Evangeline!“ zařval. „Na třech.“

Rozuměla, zamířila napravo. Muž byl dole na jednom koleni a mířil, aby mohl vypustit granát jejím směrem. Trefila ho mezi oči, ale bylo příliš pozdě. Raketa už byla vypuštěna. Padla na zem, rukama si kryla hlavu, aby se aspoň trošičku ochránila. Jenže střela nikdy nedoletěla.

Zamračila se, narovnala se a prohledávala okolí. Blue chytil střelu velkou jako pěst pomocí svojí síly. Jak to sledovala, poslal tu věc vysoko do vzduchu. Byla to exploze ohně a kouře. Blue zkolaboval, vyčerpaný.

Solo se přesunul k němu a stál široce rozkročený, zval zbývající tři, aby se pokusili přiblížit. Evie stabilizovala pušku. Drž se pohromadě. Jeden po druhém muži obklíčili ty dva, přibližovali se, ona je seznámila s hrobem.

Přehodila se zbraň přes rameno a utíkala. Konečně utíkala a křičela: „Blue! Vydrž. Dám tě dohromady. Přísahám, že jo.“

když k němu doběhla, padla na kolena – na zubech měl krev. „Zachránilas mě… ty, princezna bojovnice... mě, vojáka v nesnázi… pohádka...“ mluvení skončilo a jeho hlava padla na stranu – a zemřel.

***

„Michaeli!“ křičela Evie. „Pomoc!“

Srdce se jí bouřilo v hrudi, spěchala chodbou a dělala místo pro Sola, který nesl bezvědomého Bluea v náručí. Povedlo se jí ho oživit během jízdy, ale srdce se mu zastavilo ještě třikrát. Kdyby se jí ho nepodařilo stabilizovat, mohla by ho ztratit nadobro.

Vika se objevila ve dveřích a zalapala po dechu, když uviděla to zakrvácené trio.

„Tady,“ řekla Evie Solovi a vrazili do její ložnice. Cestou zavolali Michaelovi a řekli mu, aby se s nimi setkal v bezpečném domě, který používala při zdravotnické pohotovosti. „Polož ho na postel, a jemně.“

Železná trubka, kterou měl zaraženou mezi svaly břicha, se posunula tak hluboko, že teď vyčuhovala na druhé straně.

Ve chvíli, kdy byl položený, vrhla se do akce, shromáždila věci, co bude potřebovat. Možná nebyla připravená se vypořádat s masivními popáleninami, ale tohle… tohle mohla zvládnout.

Drž. Se. Pohromadě.

Michael vrazil do pokoje.

„Budeš mi asistovat,“ řekla, její hlas byl klidný navzdory bouřícím emocím. „Ta trubka musí ven, ale nemůžu ji vyndat a zastavit krvácení ve stejný čas.“

„Dělal jsem třídění,“ odpověděl její otec. „Můžu tohle udělat. Nezklamu tě.“

V koupelně se pak vydrhla, jak nejlépe uměla. Třásla se, a to nebylo dobré. Mohla by mu ublížit ještě víc… Blueovi… jejímu Blueovi.

Zhluboka se nedechni... výdech... okay. Ano. Jsem schopná. Řezat lidi je prakticky moje superschopnost. Její nervy se uklidnily, jak ji adrenalin nakopl, a její sebevědomí se vrátilo.

Blue se z toho dostane. Nic jiného není přijatelné.

***

Micah túto krajinu nepoznal. Nebola jeho. Skôr, ako k nemu prehovorila, musel svoju mágiu tejto zemi vnútiť, doslova z nej vytiahnuť magmu. Bolo to ťažké, svaly mal stuhnuté. Vedel, že tenké prúdy lávy čoskoro ustúpia druhému spojeniu. Čakal, kým Liliana nebude v bezpečí na druhej strane, načo jediným plynulým pohybom vyskočil na chrbát nočného koňa.

Ten inteligentný tvor v tej chvíli vyrazil, žeravé slzy zeme sa už začali strácať. Syčiace hady vyrazili, ich cieľom boli nohy koňa. Videl, že Lily zoskočila z vlastného koňa, zachytil záblesk čepele v jej ruke a pochopil, že je pripravená použiť krvavú mágiu. Ešte nie, ešte nie.

Sklonil sa k šiji nočného koňa. „Pripravený, priateľko?"

Mocný výskok, napnuté svaly a nočný kôň preskočil posledného hada. Odhadzujúc čepeľ, Liliana sa k nemu rozbehla hneď, ako zoskočil z koňa. Očakával objatie. Miesto toho ho začala mlátiť oboma rukami. „Ako si mi to mohol urobiť!" Zúrivosťou jej sčerveneli líca, v očiach jej blýskalo. „Teraz si tam mohol ležať mŕtvy, tie odporné hady by do teba zatínali tesáky!"

Micah ju schmatol za zápästia, tak ho začala kopať. Drvil ju v náručí, ovinúc jej nohy vlastnými. „Liliana," začal, ale nebola schopná počúvať. Nikdy predtým nemal v náručí takú rozzúrenú ženu, nebol si celkom istý, čo by mal robiť, ale zdalo sa mu rozumné, že vzrušenie by malo jej hnev potlačiť.

Tak ju pobozkal.

Pohrýzla ho do pery.

Trhol sebou a zazrel na ňu. „Zachránil som nás!"

„Ale ohrozil si svoj život smrteľným nebezpečenstvom!" Znova sa ho pokúsila udrieť do hrude, trhane dychčala. „Ako by si sa cítil, keby som to urobila ja? Ako?"

Po chrbte mu prešiel chlad, zarezával sa mu do žil. „Prepáč, Lily." Nikdy predtým sa nikomu neospravedlnil – Pán Čierneho hradu sa nemusí nikomu ospravedlňovať. Okrem tejto mrzutej bytosti vo svojom náručí, ktorá ho uhryzla tak tvrdo, že to bolelo.

Pri jeho slovách zažmurkala. „Prepáč?"

„Áno."

Dolná pera sa jej zachvela, a potom sa mu vrhla okolo krku a pevne zovrela. „Ak by si zomrel, zlomilo by mi to srdce. Ty nesmieš zomrieť, Micah. Nesmieš!" Na koži zacítil vlhkosť.

Plakala.

„Vyčerpala si možnosť plakať už na celý rok dopredu,“ zavrčal. „Nemysli si, že som si to nevšimol."

Potiahla nosom, začkala a zdvihla hlavu, aby sa dotkla prstom jeho pery. „Bolí to?" Výčitky svedomia v tých premenlivých očiach sa stali jeho Polárkou.

„Strašne."

„Ach, Micah." Vytiahla sa na špičky a vsala jeho peru do vlastných úst, jemne ju poláskala, načo sa znovu odtiahla a povzdychla si. „Musím ti niečo povedať." Bude naštvaný, ale potom, čo sama prežila, pochopila, ako veľmi by ho zranila, keby sa obetovala, aby ho zachránila.

Srdce ju ešte stále bolelo, myslela si, že to nezvládne, v mysli sa mučila obrazmi ako bezmocne padá pod ostrými, jedovatými tesákmi. Na tú hrôzu nikdy nezabudne, a práve to ju prinútilo obzrieť sa na následky jej vlastného plánu. Nenechá Micaha bezmocného, zatiaľ čo ona bude zomierať... to by mu ublížilo viac ako hocijaká otcova pasca.

V tvári sa mu objavilo zamračenie. „Znovu si mi klamala."

„Nebola to skutočná lož," povedala, vedela, že sa tým len zakopáva do hlbšej jamy.

„Vidím tvoj pocit viny. Povedz mi to."

Vedela, že neexistuje spôsob, ako skrášliť chladnú konečnosť svojho konania, ale musí s pravdou von. „Viem, ako môžem zabiť otca. Ale to kúzlo si vyžaduje smrť."

Zo zelených očí vyšľahla zúrivosť. „A tysa hneváš na mňa?" Zjavne si uvedomil, koho smrť by to mala byť.

Jeho oči, divoké zúrivosťou, sa od nej ani na sekundu neodtrhli.

„Prepáč."

Bezvýsledne.

Vycerila zuby a zatlačila mu do hrude. „Ja som tvoje ospravedlnenie prijala."

„Ja som ale neplánoval zomrieť a len ti o tom zabudol povedať."

Vina sa do nej zabodla, ale nenatiahla k nemu ruky, pretože ak by sa teraz vzdala, prinúti ju vždy konať tak, ako chce on. „Taktiež si ma nevaroval. Ja som to práve urobila." A tým zničila ich najlepšiu šancu na porážku jej otca – pretože tu nie ani len nádej, že by jej Micah dovolil to kúzlo uskutočniť.

Zavrčal a pobozkal ju. „Ak čo i len uvažuješ o použití toho kúzla, priviažem ťa k stromu, zatiaľ čo sa vydám na stretnutie s tvojim otcom sám."

Rukami ho pohladila po hrudi a uhryzla ho do brady. „Ak sa opovážiš, použijem krvavú mágiu na to, aby som ťa dostala do inej ríše."

S bručaním ju zdvihol na očividne zmäteného nočného koňa. „Potrestám ťa neskôr."

„Pomstychtivý muž."

„Pamätaj na to."

S tým sa znovu vydali na cestu do Eldenu.

Bolo takmer poludnie, keď sa dostali k mostu, kde stál troll s takým obrovským kamenným kladivom, že by muža a koňa zlikvidoval jediným úderom. Ale v tomto prípade žiadne násilie nebolo potrebné.

Troll, tvor, ktorý mal od prírody povahu ako straka, bol uspokojený ružovými zafírmi a žiarivými topásmi. Micah sa mračil, keď strácal tak veľa z kráľovskej pokladnice, ale Liliana na neho prenikavo hľadela, tak nepovedal ani slovo – až pokým neboli mimo škodoradostného tvora, ktorý si práve proti slnku prezeral jeho šperky. Potom si mrmlal o strate rozumu, keď dal drahé kamene trollovi, len aby ich ukryl vo svojej jaskyni.

Liliana sa k nemu otočila, aby namietala, aspoň teraz, keď už bol dosť pokojný, aby s ňou znovu hovoril, ale nedostala šancu povedať ani slovo – pretože okolo nich začali lietať šípy.

Ostrá bolesť.

S výkrikom sa sklonila ku krku koňa, so šípom zaboreným do ľavého ramena. Zúfalá, aby sa jej krv nedotkla zeme – otec sa určite neobťažoval zviazať výstražné kúzla aj so vzduchom, na to bolo treba veľa energie, ale určite to urobil s pôdou – si ruku pritisla na ranu a pokúšala sa udržať v sedle nočného koňa nasledujúceho Micaha k malému výbežku, za ktorým sa mohli skryť.

Strhol ju zo sedla v okamihu, keď zastali. „Musíme ten šíp vytiahnuť."

Prikývla, zahryzla do rukavice na jeho ruke, ktorú jej pritisol na ústa, kým druhou vytiahol šíp. Po tvári jej stekali slzy, ale prinútila sa nepoužiť mágiu na zašitie rany. Akákoľvek pasca jej otca by zachytila sútok jej krvi a mágie.

Na ranu jej pritisol kus plátna a rozkázal, aby ho tam držala, Micah zatiaľ obalil šíp druhým kusom látky a vložil ho do sedlovej brašne, uistiac sa, že sa ani kvapka jej krvi nedotkne zeme.

„Statočné dievča," zamrmlal, hladiac ju po tvári. „Ja by som reval od nespokojnosti a vyhrážal sa, že ťa hodím do žalára."

Jeho slová z nej vymámili bolestivý úsmev. „Tým som si istá." Keď vyzeral, že sa chystá povolať svoju silu, stisla mu zápästie a povedala: „Použil si ju už pri hadoch. Musíš svoju moc chrániť." A zaťahala za lem svojej tuniky. „Odšklbni kus z tohto a previaž tým ranu. To bude stačiť – teraz to už veľmi nekrváca."

Zamračil sa. „Lily-"

„V tomto ma musíš počúvnuť." Za nimi sa ozvali nárazy šípov. „Poznám silu môjho otca – a budeme potrebovať všetko, čo máme, ak nechcem použiť to smrtiace kúzlo."

„O tom sa porozprávame neskôr." Odtrhol pruh látky z jej tuniky a oviazal jej ním rameno.

Dunenie šípov sa ozvalo bližšie.

„Vieš, kto to na nás strieľa?" spýtala sa.

„Banda škriatkov."

Liliana sebou trhla. Malé, chudé bytosti s hnedými, špicatými zubami, mŕtvolne šedou kožou a túžbou po krvi, boli prirodzení spojenci jej otca, kŕmili sa zdochlinami. Ale zdá sa, že zo zdochlinožrútov sa po rokoch slobody zmenili na lovcov. „Teraz sa len tak nevzdajú."

„Tak sa ich budeme musieť zbaviť."Šiel k vaku a vrátil sa so šípom, ktorý ju zasiahol a množstvom malých, hladkých nožov.

Dotkol sa šípom jednej z čepelí a mrmlal si pri to tiché slová. „Trošku mágie, Lily. Len trošičku." Vstal a hodil nože smerom k škriatkom. Zaznel bolestivý výkrik, nasledovaný krupobitím šípov pristávajúcich okolo nich.

Usmievajúci sa Micah ich začal zbierať.

Potom čo šípy začali samé lietať ich smerom, aby spoľahlivo našli živé ciele, škriatkovia s bolestivými výkrikmi začali utekať.

„To bolo veľmi šikovné," povedala, keď jej pomohol späť do sedla. Rameno bolelo, ale dokázala ruku ďalej používať a na tom záležalo najviac.

„Bola to hra, ktorú ma naučil ešte môj otec." Micah sa vytiahol na vlastného koňa, nevyzeral o nič viac vyčerpaný ako po jednaní s hadmi. „Tak ma učil hľadať veci."

Na to sa Micah obzrel do krovia, kde sa skrývali škriatkovia, tie bytosti mali dve ruky a nohy ako ľudia, ale inteligenciu potkanov. Jediné, čo nosili, boli ich zbrane. Škriatkovia sa nestarali čo jedli, pokiaľ to bolo mŕtve.

„Už nám nič nehrozí, Lily. Poďme."

Zdalo sa im to ako večnosť, kým dorazili k hraniciam Eldenu, obloha sa z modrej zmenila na oranžovú, hodiny utekali. Do cesty sa im postavili aj ďalšie prekážky, vrátane vyhladovaného medveďa a kŕdľa vrán s otráveným zobákmi. Medveďa boli schopní jednoducho oklamať, ale inokedy musel Micah použiť svoju mágiu... a s každým novým incidentom bol slabší.

Slnko pomaly zapadlo, keď konečne prekročili neviditeľnú hranicu, čo ho prinútilo povedať: „Elden.“ Údiv v jeho hlase sa rýchlo zmenil na zúrivosť a smútok, lebo uvidel stav zeme okolo nich, očividný aj v tieňoch blížiacej sa noci – stromy zakrpatené a zhnednuté, pôda rozpraskaná, žiadny spev vtákov, i keď už bolo neskoro.

Zoskočiac na zem, sa jej Micah dotkol rukou. „Prišli sme," zašepkal. „Prišli sme."

V pôde zadunelo, ale zlomene, takmer mŕtvo.

Nie, nie. Srdce sa jej lámalo. Bez sily zeme bude Micah teraz príliš slabý, aby zviedol boj s krvavým čarodejníkom a prežil.

Zrazu zdvihol hlavu, oči mu žiarili zmätenými emóciami. „Podaj mi nôž, Lily."

„Nie, Micah." Zoskočila dolu, zablokovala mu cestu k jeho taške. „Ak tu vykrvácaš, môj otec vyhrá a zem zomrie."

Jeho telo jej vibrovalo pod dlaňami a vedela, že ak sa rozhodne odstrčiť ju stranou, nebude schopná ho zastaviť. „Prosím, počúvaj ma. Zostaneme tu – zem sa vylieči. Vylieči sa."

Ale oči, ktoré na ňu teraz hľadeli, patrili smrtiacemu Strážcovi... a tiež princovi Eldenu, plnému moci a neuveriteľne surovej energie.

„Ako to?" zašepkala, zem okolo nich ďalej zomierala.

„Tá sila je staroveká," povedal, jeho hlas rezonoval mocou. „Zostala ukrytá, spala, až kým nezaznamenala moju prítomnosť. Cenou za to bol tento úpadok – zem obetovala samú seba, aby chránila túto moc."

Pod ťarchou mágie v tých zelených očiach sa zapotácala, ale neustúpila. „Môj otec sa pokúsil vyhubiť tvoj rod už pred dvoma desaťročiami," povedala, nútiac sa vydržať ten hrozivo nádherný upretý pohľad. „Dokonči to a uspeje. Obeť tvojich rodičov, táto zem, bude to k ničomu."

Prstami jej zovrel bradu. „O mojich rodičoch nevieš vôbec nič."

„Nie," povedala, chápajúc jeho emocionálny stav, pretože bola dcérou z krvi Krvavého čarodejníka, čo bol dôvod, prečo Micah stratil rodičov.

„Ubližujem ti." Ruka mu klesla, jeho výraz strácal svoj kamenný tvar.

„Neublížil si mi." Prešla si po neporanenej koži na mieste, kde ju držal. „Vidíš?"

„Tam nie," veľká dlaň sa jej dotkla prsníka; miesta, kde bolo srdce, „tu."

Srdce sa jej zovrelo potrebou, smútkom, láskou. „To je v poriadku-"

„Nie, nie je." Zachvel sa, čelo pritisol k jej. „Táto zem mi spieva takým zlomeným hlasom, až takmer nepočujem vlastné myšlienky."

Roztrasene sa natiahla k jeho hlave, prstami mu vošla do hustých hodvábnych vlasov. „Je len šťastná, že si prišiel, Micah." Elden už tak dlho čakal, kým sa jeho krv vráti domov.

Pobozkal ju na špičku nosa s toľkou nehou, ktorú od Pána Čierneho hradu nečakala, palcom jej prešiel po líci. „Ak ti sľúbim, že už na teba nebudem vrčať, uveríš mi?"

Zatriasla hlavou, prstami sa dotkla jeho pier. „Držím s tebou krok, veď to vieš," doberala si ho. „Možno ťa požiadam o tie najkrajšie šperky, ako kompenzáciu."

„Môžeš ich mať všetky."

„Ach, Micah." Nechcela nič viac ako zostať v jeho náručí, prinútila svoju myseľ vrátiť sa k úlohe, ktorú nemohli nechať nedokončenú. „Požiadaj zem, aby bola ticho až kým neskončíš s mojim otcom. Pochopí to."

Klesol dolu na kolená, Micah sa prstami dotkol suchej a popraskanej zeme, potichu zamumlal svoju žiadosť. Nie navždy, sľuboval. Len pokiaľ zlá krv nezmizne. Teraz som tu – budem ti spievať koľko budeš potrebovať.

Zem si povzdychla, odpovedala miernym pohladením.

„Poď, Lily. Je čas."

Vysadli na nočné kone a mlčky sa vydali na poslednú cestu k hradu, ktorý bol kedysi srdcom Eldenu, teraz bol v rukách zla, ktoré túto krajinu ničilo. Šli, až pokiaľ sa nedostali k miestu, ktoré Liliana nazvala Mŕtvy les.

„Hrával som sa tu," povedal, spomenul si na trblietajúce sa kvety asérie, jasne zelené stromy obťažkané kvetmi podobnými tulipánom, súzvuk vtáčieho spevu.

Teraz sa tu plazili len hnijúce rastliny, čierne stromy vystierali choré vetvy k nebu. Živé stvorenia, ktoré sa potulovali v jeho hlbinách, boli podobné škriatkom, vravela Lily – nechutní tvorovia živiaci sa len smrťou.

A ktoré by sa s rozkošou vrhli na nočné kone.

„Choďte," povedal Micah hrdým bytostiam potom, čo z nich zosadli a zbavili ich postrojov. „Ďakujeme vám za pomoc."

Kone zatriasli hlavami.

Bohaté hrivy im spadli do očí. „Musíte ísť. To, čo sa tu potuluje, vám ublíži a ak sa tak stane, Liliana bude plakať. A mne sa nepáči, keď Lily plače," hrozil im, ako len bol schopný – a to Strážca Priepasti vedel veľmi dobre. „Choďte."

Nočné kone sa vzopäli na zadné, otočili sa a s hlasným erdžaním sa rozbehli preč.

Šiel k taškám, vytiahol nože a podal ich Lily, on si vzal len svoj meč.

„Počkaj." Liliana vybrala ešte potraviny od Emmy a prinútila ich oboch niečo zjesť, aby sa posilnili.

Pripravení ako len mohli byť, vstúpili do vyhladovaných čeľustí Mŕtveho lesa. Tie tvory sa uškŕňali a lietali tesne nad nimi, ale nie dosť blízko.

Zvláštne rastliny páchnuce po hnijúcom mäse sa po nich chniapali, akoby okolo Micaha a Liliany chceli ovinúť svoje obrovské jazyky a vtiahnuť ich k zubom hladných kvetov. Micah preťal jeden z útočiacich jazykov a rastlina zajačala, vytryskla z nej čierna krv. Na výstrahu ich odsekol ešte niekoľko. Postupovali dopredu bez prestávky, Liliana použila nôž, aby sa oslobodila z brečtanu, ktorý sa jej pokúšal ovinúť okolo rúk.

To je jeho družka, pomyslel si, divoká a silná.

Vyceril zuby v hrdom úsmeve, kráčal vedľa nej, kým spoločne rezali, ťali a prerážali si cestu týmto bujným lesom, z ktorého sa stala skôr nočná mora. Trvalo to dlho, čas im ubiehal pod prstami neúprosným tempom. O niečo neskôr im pod topánkami zapraskali kosti, už bola úplná tma.

„Môj otec," povedala Liliana s hlbokou vráskou okolo úst, „likvidoval svojich nepriateľov tu, alebo v jazere. Požiadal svojich obľúbencov, aby ich pochovali, ale tí sa nestarali, tu sa pach rozkladajúceho mäsa medzi ostatnými úplne stratí."

Micah následne začal našľapovať opatrnejšie, i keď niektoré kosti mohli patriť mužom, ktorí kedysi slúžili Krvavému čarodejníkovi, mohli patriť aj nevinným. Práve keď obchádzal jednu lebku bielo žiariacu v nočnom vzduchu, zachytil pohľadom to, čo bolo kedysi Eldenským zámkom.

Gideon, strážce Lži, sebou pohodil a obrátil se na vrcholku své postele. Jeho boxerky byly přilepené k potem nasáklé kůži, ovázané ruce – nebo spíše jejich pozůstatky – bolestivě pulzovaly. Krev se v korálkách rozplývala na obvazech, ale ještě několik týdnů bude trvat, než se uzdraví. Regenerace?

Spal, ale stále si toho byl vědom, což bylo divné jak hovno. Byl uvězněn v nejhustší tmě, na jakou kdy narazíte. Opět divný, ne to nebyla pravda. V každém případě ne pro jeho démona. Tma uvnitř Pandořiny skříňky byla právě takováhle, dusivá a nesnesitelná. Když do ní vstoupil, neustal v křiku, který se mísil s vrstvami tmy. Tisíce a tisíce nesouhlasných skřeků, každý z nich byl větším mučením než předchozí. Vydrápat se ven, se ukázalo jako nemožný úkol.

„Gideone. Gideone, člověče, probuď se. Nesmíš spát.“

Slyšel Parisův hlas, chtěl poslouchat, ale zase nemohl. Tma byla příliš svazující, obalila se kolem něj, držela ho pevně, málem kvůli ní utonul. A když se utopí, ztratí nit vědomí úplně. Nemůže dýchat ...

Šero se rozestoupilo a on nasál chamtivě dech.K čertu, ne. Pavouk!Jeho démon se nechtěl uklidnit.Musíš se uklidnit! Lapal po dechu a snažil se nekřičet jako holčička, když se přitiskl ke zdi. Monstrózní pavouk ho následoval, osm párů nohou se zabodávalo do země, ty korálkové oči prakticky nahlížely do jeho duše.

Nepříteli, řekla Lež. Což znamenalo, příteli.

Stěží. Sakra, sakra, sakra. Každá mozková buňka, kterou vlastnil, byla uvězněna v tomto - na hovno – oparu paniky. Dala mu vědět, že bude večeří velkého pavouka. To by byl raději zapálen. Raději by se oběsil. K čertu, to by byl raději zničen.

„To bude chutný,“ řekl zoufale. Pravda byla taková, že by chutnal jak hovno, ale pak i ve svých snech, nedokázal říct, co tím myslí. Aspoň si to myslel. Nikdy to nezkusil. A nechtěl. Následky by mohly být stejně zničující, jako když by to udělal v reálném životě. Bolest, bolest a bolest. Vzpomínky na jeho poslední mučení byly v jeho mysli čerstvé. Před několika týdny mu Lovec, který ho skutečně nenáviděl, řekl, coby s ním opravdu chtěl udělat. Způsobil by mu bolest, mrzačil by ho a nakonec zabil. Všechno to dělal, protože chtěl obalamutit někoho, kdo byl daleko tisíce mil. Chtěl napálit Sabina, strážce Pochybností, aby si myslel, že je mrtvý Lovcovou rukou. Což byl velice špatný nápad. Ale musel to vydržet kvůli svým přátelům, aby ho mohli v čas najít a zachránit. Tak ztratil ruce, pilkou. Byly z nich jen pahýly s několika prsty. Dokonce i v jeho snech tomu tak bylo. Z tohoto důvodu se nemohl bránit proti pánu Hlad – který ho neustále pozoroval, jako by byl plátek hovězího masa, který se stěhoval z jednoho rohu snové místnosti do druhého.

Ty tenké nožičky se přiblížily a prostor mezi nimi se zmenšil.

Peklo. Ne. „Pojď blíž!“ Ani se nehni!„Chceš to udělat.“Nechceš to udělat.

Nesmíš se uklidnit, opakovala Lež.

Nebyl čas analyzovat divné chování svého démona. Jedna z těch chlupatých nohou vystřelila dopředu. Špička byla ostrájako čepel, zasekla se mu do stehna. Možná, že ostrý konec byl namočen do jedu, protože v příští vteřině uvnitř něj explodovala nesnesitelná bolest a poslala ho na kolena, což způsobilo, že jeho svaly se zatnuly do kostí a téměř je zlomily na polovinu.

„Udělej to ještě jednou,“ zachraptěl. Drž hubu, drž hubu!Málokdy pohrdal svým démonem. Většinu dní měl dokonce toho bastarda rád. Byl rád, že je silnějším, tvrdším vojákem kvůli tomu malému ďáblovi, kterého nosil uvnitř. Ale ne teď. Chtěl proklít toho zatraceného pavouka do věčného pekla.

Proč se tak bojí pavouků, nevěděl. Ten strach tam prostě vždy byl.

Pavoučí noha znovu vyrazila. Tentokrát bolest cítil na zádech, snažil se otočit pryč od bolesti. Osten bolesti se rychle rozšířil, svaly se kroutily námahou. Kosti v podpaží se pod náporem zlomily.

„Znovu,“ opakoval slovo jako šíp, zaťal zuby. „Znovu.“

Nenech se uklidnit!

Pavouk se uklidnil, jeho nechutná hlava se naklápěla do strany. Pozoroval, studoval ho. Sakra! Nemohl utéct pryč, byl nyní uzamčen na svém místě.

„Zůstaň!“ Běž!Dech se mu bolestí zúžil, ale opakoval svá slova znovu.

„Proč říkáš přesný opak toho, co máš na mysli?“ Hlas přišel odnikud. Nebo možná mluvil ten pavouk. Až na to,že si myslel, že pavouk je muž. Hlas, který slyšel, byl čistě ženský. Důvěrný. Měkký, přesto silný. Uklidni se, řekla.

Lež si spokojeně povzdechla.

„Zůstaň!“ Křikl Gideon na šelmu. On nebyl uklidněn tak, jako jeho démon.

Pomalu, příliš pomalu, pavouk vybledl, ztratil se z jeho dohledu. Další trik. Muselo-

Žena vystoupila z následující záře.Byla vysoká a štíhlá, s černými vlasy po ramena, ani jeden vlásek nenesl náznak vlnky. Něco na ní mu přišlo povědomé, stejně jako neznámý hlas.

Kdo to byl?

Měla oči jako černý samet, královský nos, rty červené jako tisíce drobných, čerstvě vyleštěných rubínů, které se hromadily do podoby srdce. Její lícní kosti byly ostré, brada tvrdohlavá, ale u všech bohů, ona byla krásná. Královna Bojovnice. Jeho srdce pokračovalo ve svém zběsilém tlukotu, dokonce i Lež začal blaženě vzdychat. Panika ho opustila, zanechala za sebou pouze fascinaci. Trik? Komu na tom záleží! Jeho mysl jistě využila své nejhlubší fantazie, aby ji vytvořila.Pot na jeho těle zaschl, led v jeho krvi se rozpustil. Tak moc se chtěl natáhnout, aby se jí dotkl, pohladil její tvář a zapletl prsty do jejích vlasů. Chtěl vědět, jestli byla stejně měkká a hedvábná, jak si myslel, že bude.

„Proč říkáš přesný opak toho, co máš na mysli?“ Zeptala se znovu.

„Nevím,“ řekl, což znamenalo, že ve skutečnosti znal odpověď. Mohl jí lhát podrobněji, dát jí lež, kterou by zvládla rozluštit pravdu, ale jediná myšlenka ho zastavila. Co když byla jen návnada, někdo jí poslal, aby ho zničila? Byli Lovci teď tak silní, že mohli napadnout sny?

Je to možné. Torin ho navštívil už dříve a řekl mu, že Galen získal artefakt a podařilo se mu úspěšně spojit démona Nedůvěry s tmavovlasou ženou a - tmavovlasá žena?

Ztuhl. Byla to ta, na niž zíral?

„Přijď do vězení,“ řekla. „Sám.“

„Kdo ne?“ Zeptal se.

„Kdo ne?“ Odsekla. Rozprostřelo se mezi nimi ticho a žhavý vztek naplnil její černé oči. Hněv a ještě vířící zvědavost. „Pojď do vězení, nebo budu muset přivést zpět pavouka.“ S těmito slovy zmizela.

Gideonova víčka se otevřela dokořán, jeho mysl se vynořila ze snového stavu, jako když vystřelí raketa.

„Díky bohům,“ řekl zoufale Paris. „Konečně.“

Gideon popadal dech. Na rozdíl od jeho snu, jeho pot nebyl vysušen. Stejně jako ve snu, jeho paže, stehna a záda bolestivě pulzovaly, krvácelyz míst, kde byl zasažen pavoukem.

„Co se stalo?“ Zeptal se nejistě. „Malé, lysé, komárům ...“

„Jenom zlý sen, už jsem se o tebe bál.“Zapadající slunce protékalo dovnitř jediného okna v jeho pokoji, stropní světlo osvětlovalo jeho přítele. Parisovy vlasy byly neuvěřitelně zářivé. Jeho pokožka byla bledá, ale přesto se třpytil jako perla. Teď se Gideon mohl chovat jako kočička, ale Paris tak vypadal, pomyslel si a jeho humor se vracel.

„Usnul jsi dřív, než jsem ti stihl říct, abys to nedělal. Máme hosta.“

Dívka. „Kdo není naším hostem?“

„Jmenuje se Scarlet a je Lordem z Podsvětí. Nebo Lady, myslím.“

Oni skutečně našli jeden z chybějících článků a přivedli ji sem? „Co je ona zač, není chovatel?“ chtěl si rukou přejet po tváři, aby ze sebe setřel zbytky otřesného spánku, ale vzhledem k jeho zranění to nešlo.

Paris vycítil jeho potřebu a otřel mu koutky očí do okraje svého rukávu. „Noční Můra, zdá se. Docela roztomilá věc, když se ti líbí drsňačky, ale zřejmě je blázen, tak jako Lovci.“

Noční Můra. Z nějakého důvodu jen to samotné slovo bylo skoro dostna to,aby jeho vlastní démon měl orgasmus. A Gideon, no, on najednou přemýšlel, proč ta dívka vypadala tak povědomě.

Zůstaň, zůstaň, zůstaň, požadovala Lež uvnitř jeho hlavy.

„Olivia nám pomohla ji chytit, a ona je teď zavřená v kobce,“ pokračoval Paris.

„Je zraněná, že jo?“ Zeptal se, hodil své oslabené nohy přes okraj postele.

„Co to děláš, člověče?“

Gideonovi se podařilo vstát, zapotácel se, ale naštěstí neupadl, jeho pohled přelétl po celém jeho těle. Stále na sobě měl boxerky, byly špinavé od potu a pravděpodobně velice nehezky voněl. Nebyla to ješitnost, která ho nejistýmkrokem hnala ke koupelně, řekl si v duchu, ale smysl pro slušnost. Neměl žádný důvod, aby Scarlet mučil kvůli tomu, co se stalo. Paris tvrdil, že ještě neudělala nic špatného. No trochu. Jeho nejnovější rány bolely, kapala z nich krev a špinila čistou podlahu. Její vina? Aeron byl ten, kdo uklízel celý dům, a vždy byl mimořádný naštvaný. Rty se mu kvůli tomu zkroutily do úsměvu. Když nic jiného, bude zábavné to sledovat. Aeron s mopem. Klasika.

Všichni Lordi měli přidělený konkrétní druh práce. Skvělá věc pro jeho přátelé, jistě, Gideon vynikal v parazitování. Tenhle titul kdysi nosil s pýchou. Pak ho Parispřiřadil na nakupování. Střídali se spolu, každý jel do obchodu s potravinami jednou týdně, Paris na začátku týdne a Gideon na konci. Napadlo ho, jestli někdo jiný převzal jeho fušku, protože při jeho zranění nemohl vykonávat zadanou práci a pokud ano, co bude muset dělat místo toho, jakmile se plně zotaví. Pravděpodobně bude muset pomáhat Aeronovi s úklidovým servisem.

Jeho rty sebou pobaveně zaškubaly.

„Tak co ti udělala?“ Zeptal se Paris, přiblížil se k němu a zatarasil mu zbytek cesty do koupelny. Otočil se a pustil vodu. Tak horkou, jak se Gideonovi líbila. „Zmínil ses o malých, lysích komárech a musím ti říct, že nemám ponětí, co to znamená.“

S trochou Parisovi pomoci se Gideonovi podařilo svléct. Vstoupil pod sprchu. Nikdy nebyl skromný a věděl, že Paris viděl tisíce a tisíce nahých žen a dokonce i příležitostně několik mužů v průběhu let a bylo mu to jedno. Po dlouhou dobu prostě stál nehybně, pahýly rukou vypjaté na stěně před sebou, zlomená ruka pulzovala, když se přes ni přelila voda, obličej ho pálil a celé tělo taky. Pak Paris chytil jeho dobré zápěstí, obrátil ho a položil na bandáž mýdlo.

„Ne, díky,“ zamumlal. Jak tohle zvládne?

„Žije,“ zamumlal Paris. „Mou otázku jsi ještě nezodpověděl. Co ti udělala s těmi komáry?“

„Nic,“ řekl a myslel tím něco.

„Já vím. Začni mluvit.“

Když se drhl mýdlem, jak nejlépe mohl, s ohledem na to, že jeho pohyblivost byla snížena jen na pravou ruku, začal Gideon vysvětlovat. Význam jeho slov byl jasný – probudil se na párty s jeho oblíbenou věcí – zbytek si nechal pro sebe.

„Víš, co to znamená, ne?“ Zeptal se Paris ponuře.

„Jo.“Ne. Co to sakra mělo být? Jeho mozek byl zmatený. Jediné na co mohl myslet, bylo, že Scarlet nějak věděla, že má vykouzlit jeho největší noční můru a pak jí nechala zmizet a pomohla mu ze sna ven.

„Věděla, čeho se bojíš nejvíc. Jediným logickým závěrem je, že tahle žena může cítit naše nejhlubší obavy a ukáže nám je, zatímco spíme. Proto jsi měl noční můru.“

Bezva. Přesně to, mu v životě chybělo. „Nechci jí navštívit.“

„Bezvadnej nápad.“

„Ty budeš totálně schopnej mi to vymluvit, takže být tebou nedržel bych hubu.“ Chvíli mu to trvalo, ale podařilo se mu vypnout vodu. „Nechci ručník.“

Vrčel, zatímco po němParis hodil bílý nadýchaný ručník. Gideon ho nechytil s ovázanými výstupky, prostě nebyl dostatečně rychlý. Sehnul se a po několika pokusech se mu podařilo zvednout materiál. Jeho ruka pulzovala. Hloupé zlomené kosti! Snažil se osušit sám, opravdu, ale neodvedl příliš dobrou práci.

Nakonec mu Paris vytrhl ručník a otřel ho do sucha. „Jsi horší než dítě, víš to?“

„Nesháněj mi žádné oblečení.“

Paris zavrtěl hlavou a zmizel do vedlejší místnosti. Zásuvka prádelníku se odsunula, bouchla, pak uslyšel další bouchnutí a Paris přišel zpět do koupelny a pomohl mu natáhnout šortky a tričko. Gideon nijak neprotestoval. Mohl by se obléknout, ale to by vyžadovalo zbytek jeho energie.

„Nehodlám se nechat to udělat.“

Zavrtěl hlavou. „Jestliže ji chceš vidět, alespoň si vezmi nějaké zbraně.“ Paris mu stáhl košili přes hlavu a pomohl mu vytáhnout ruce skrz. Pak klesl na kolena „Tak jako já.“

„Jasně.“ Bohové, to bylo tak trapné. Být takhle bezmocný. Alespoň se Paris nezmínil o těch bodnutích.

Paris obrátil oči v sloup, když přidržoval kraťasy otevřené, aby do nich mohl Gideon vstoupit. „Jen protože je zavřená, neznamená to, že je neškodná.“ Jeho pohled ostře klesl na stále krvácející rány v Gideonově stehně.

Gideon pokrčil rameny. „Mohl jsi pro mě vybrat něco víc mužného?“ Zeptal se s odporem, když se na sebe podíval. Selhal by, kdyby se pokusil na Scarlet zapůsobit v něčem takovém. Prostá bílá košile - byla pro něj příliš malá - a šedé kraťasy. Báječný.

Paris vstal a zkřížil ruce na prsou. „Takže jsi přemýšlel o tom jít beze mě?“

„Ne,“ řekla, aby přišel sám. Pokud přivede kamaráda, mohli by se její nádherné rty uzavřít a nic by mu nepověděla. Chtěl odpovědi, sakra. Konkrétně: jak to, že tě ksakru znám? Nevadilo by mu, kdyby se omluvila za zranění, jež díky ní utrpěl.

„Gideone,“ varoval ho Paris.

„Ona není zavřená, že jo?“ Pomalu se rozešel do ložnice a koukl se přes rameno. „Budu v nebezpečí po celou dobu.“

„Seš příjemnej jak prdel. Dobře, ale buď opatrný,“ zavolal Paris.

„Nebudu.“

Poté co zdolal dvě klikaté chodby a schodiště, musel se opřít o zeď a na chvíli si vydechnout. Po cestě narazil na několik svých přátel a každý z nich se mu snažil vymluvit jeho výpravu a chtěli mu pomoc zpátky do postele. Odpálil je tak slušně, jak jen to bylo možné. Báli se o něj a on je za to měl rád. Ne že by jim to někdy řekl. „Nenávidím tě“ bylo to nejlepší, co by jim mohl říct a nelíbilo se mu to. Přinutil se zpět k pohybu. Když překročil práh vězení, vzduch okolo něj se úplně změnil.Místo bylo špinavé, nasáklé krví, potem a močí. Lovci zde byli mučeni, znovu a znovu. Jak znechucená z toho musí dívka být. Možná je schoulená v rohu a třese se. A pláče. Co by udělal, kdyby tomu tak bylo? Pravděpodobně bych začal řvát, přemítal. Jediná věc horší než pavouci, byly ženské slzy.

Potýkající se s hrůzou, otočil se k poslední zatáčce. Konečně mu přišla do zorného pole, a on se uklidnil. První věcí, které si všiml, bylo: že neplakala. Neměla strach. Za druhé: byla mnohem hezčí osobně, než v jeho snu.

Chytila se mříží a čekala, až přijde blíž. „Přišel jsi,“ nezněla překvapeně pouze rezignovaně.

„Ne, já ne.“ Jako v transu, uzavřel vzdálenost mezi nimi, zaplavila ho vůně nočních květů. Zhluboka se nadechl. A stejně tak Lež.

Její pohled ho opatrně přelétl, hledala každou chybu. „Možná bys tady neměl být.“

Opět byl zasažen její krásou, jejím hlasem a tváří, ale stále nemohl přijít na to, kde se s ní setkal. „Neříkej mi, proč.“

Její tmavé oči se zúžily. „Řekni mi, že jsem hezká.“

Byla domýšlivá? No, nedostane od něj, co chce. „Ty jsi ošklivá.“

Část z něho čekala, že bude lapat po dechu hrůzou. Neudělala to. Odevzdaným hlasem řekla: „Řekni mi, že jsem chytrá.“

„Ty jsi hloupá.“

Pomalu se její rty roztáhlydo úsměvu. „Páni, páni, páni. Lež. Jsi to opravdu ty. Konečně jsme spolu sami.“

Hector mal viac rozumu, než aby zostal na noc s Noelle. Mal vôľu na to, aby jej odolal? Zrejme nie. Ako ju poznal, Noelle bude tvrdohlavo trvať na svojom. Vždy to tak robila a ona ju mal rád presne takú. Rozhodne nemal vôľu odolať jej.

Ale na druhej strane, stačilo, aby sa nadýchla a on okamžite stvrdol. Túžil po nej viac než... dopekla, po čomkoľvek inom. A miloval ju. Doparoma, skutočne ju miloval.

Oči sa mu rozšírili. Vážne ju miloval, uvedomil si. Kurevsky ju miloval každým vláknom svojho tela.

Bola tou najrozkošnejšou ženou, akú kedy videl. Mala veľké srdce, drzé ústa. Bola pre neho výzvou, klamala, aby sa zabavila, dokázala byť násilná, keď si to vyžadovala situácia, ale tiež aj zábavná, iskrivá a pulzujúca ako letné slnko.

Skutočnosť, že ho nijako nesúdila – kvôli ničomu – ho stále udivovala. Skutočnosť, že sa ho snažila upokojiť a ubezpečiť, vždy, keď začal panikáriť, ho udivovala ešte viac.

Zamiloval sa do nej až po uši a vedel, že teraz bola niečím viac než len posadnutosťou. Bola jeho životom. Jej telo sa dokonale hodilo k tomu jeho. Mäkké, teplé a vlhké. Jej chuť a vôňa boli afrodiziakom, jej vášnivé výkriky ako pieseň sirény. Pretože nemala žiadne zábrany, vyskúšala by čokoľvek by od nej chcel. A páčilo by sa jej to. Prosila by o viac. A napriek tomu...

Som pre ňu taký zlý. V každom smere. Takže áno. Dnes v noci jej odolá. Bez ohľadu na to, ako veľmi bude jeho telo trpieť. Než príde ráno, bude ho zrejme nenávidieť. Ďalšie odmietnutie už Noelle nedokáže zniesť. Spôsob, akým s ňou hovorila jej rodina... keď bude tento prípad ukončený, Hector navštívi jej bratov a dostanú rovnakú intenzívnu starostlivosť ako Barry. Ale nečudo, že Noelle bola taká neistá v tom, ako ju vidia ostatní.

Hector sa ale dokázal vyrovnať s jej nenávisťou. Bol by radšej, keby nenávidela celú jeho existenciu, než aby ju zranili jeho ruky. A ak ho bude nenávidieť, bude sa mu vyhýbať. Bude s ním zaobchádzať rovnako, ako zaobchádzala s ostatnými. Ako keby neboli hodní jej času. A on ho nebol hodný.

Nebol to dôvod, prečo ju od seba od začiatku odstrkoval?

Hej, ale on už si zvykol, že sa objavila vždy tam, kde bol aj on, vrhajúc po ňom pohľady typu poď si po mňa, nosiac na sebe zvodné oblečenie, zvádzajúc ho, hovoriac nemravné veci, rozosmievajúc ho, nikdy ho nesúdiac, vždy ho brániac.

Čo ak to už nikdy nebudem mať?

Na čele mu vyrazili kvapôčky potu, panikáriac z úplne iného dôvodu, než pre ktorý sa trápil. Sakra, musel sa dať dokopy. Musel zostať sústredený. Inak sa zloží ešte predtým, než prídu k jej domu.

Dnes v noci ju bude strážiť a to je všetko. Ráno navštívia miesto činu, ktoré spomenul Dare. Hector sa možno ukáže u Phillipsa v kancelárii, aby toho chlapíka popohnal do akcie trochu rýchlejšie. Tým si možno vyslúži guľku do hlavy, ako to spomenula Noelle, ale to je v poriadku.

Ak Hector musí zomrieť, aby dostali Phillipsa, tak nech. Už žiadne ďalšie unesené ženy. Už žiadni ďalší mimozemšťania predaní do otroctva. Žiadne ďalšie vyhrážky Noelle.

Auto pomaly zastalo a Hector z neho vystúpil, ale zostal stáť pri svojich dverách, rýchlo si obzrúc terén. Hlavný vchod, zatvorený. Svetlá na verande, zapnuté. Okná, zatvorené. Nikto sa nepotuloval po pozemku, nikde nečíhali žiadne podozrivé tiene.

Noelle prikázala svojím dverám, aby sa otvorili, potom vystúpila z auta, tichá a utiahnutá. Prečo? Veď jej ešte nepovedal-

Noc preťalo hrozivé zavrčanie. Hector obrátil pozornosť dosť rýchlo na to, aby videl, že jeden z Arkadiáncov z tej párty, sa z ničoho nič zjavil, stále v obleku, rútiac sa Noelliným smerom, v ruke držiac niečo strieborné. Strieborné a ostré, lesknúc sa pod svetlom z verandy.

Och, kurva, to nie. S revom vyskočil na kapotu auta, kĺžuc... kĺžuc.. modliac sa, aby ju stihol odstrčiť z nebezpečenstva, aj keby on sám mal prijať tú smrteľnú ranu. Mimozemšťan ju dostihol o zlomok sekundy skôr než Hector. Jej inštinkty boli veľmi dobré, a keď do nej ten chlap vrazil, strčiac ju na zem, pokúšajúc sa ponoriť čepeľ do jej obličky – smrteľná rana – skrútila sa a pretočila, a Hector na nich oboch padol. O jeden úder srdca vyskočil na nohy, prudko sa otáčajúc, červená zúrivosť mu zatemnila zrak. Červená zúrivosť a krv. Napriek Noellinmu manévru, špička čepele ju musela porezať cez šaty, pretože krv rýchlo vsakovala do látky na jej páse. Rukou si držala bok, keď sa narovnala a postavila. V druhej ruke zvierala svoju vlastnú dýku. Aj tá bola zakrvavená.

Podarilo sa jej bodnúť toho muža, možno to bol dôvod, prečo odtiaľ sa zatiaľ neteleportoval preč... prečo sa tackavo snažil postaviť a dostať sa od nej preč, unikajúc z miesta klasickým spôsobom.

„Si v poriadku?“ dožadoval sa Hector, taký sakramentsky naštvaný, že mal pocit, akoby ho pohltili plamene. Nedostal sa k svojej žene včas. Ak by nebola reagovala, ako reagovala, bola by mŕtva. Ešte stále mohla umrieť... tá krv... jeho páliace, svrbiace ruky začali prepaľovať látku, ktorá ich zakrývala.

„Som v pohode, prisahám,“ povedala s prekvapujúcou silou. „Teraz ho chyť.“

Hector nepotreboval ďalšie pobádanie. Okamžite sa dal do pohybu, pustiac sa do naháňačky.

Tento muž. Ublížil. Noelle.

Tento muž zomrie.

Hectorovi netrvalo dlho, než ho dostihol. Vrhol sa na neho po druhýkrát, dosiahnuc kontakt. Obaja vleteli do obrovského duba na Noellinom prednom záhone, než sa skotúľali na zem.

Hector zdrapol toho chlapa za kabát. Alebo sa o to aspoň pokúsil. Jeho ruky zničili aj zvyšok rukavíc a prešli rovno cez mužove telo, naraziac do chladného kusu zeminy pod ním. Mimozemšťan sebou raz trhol – a potom sa už viac nepohol. Na svojej paži Hector cítil ako sa srdce toho chlapa škvarilo. Vedel, že ten orgán sa práve piekol. Oslobodil sa, ten chlap zhorel na popol a vietor jeho popol roztrúsil. Tak rýchlo.

Neľutoval to. Hocikto, kto ublížil Noelle, si zaslúžil to, čo dostal.

Noelle!

Strach a hnev bojovali o nadvládu, keď sa Hector úplne postavil na nohy. Po celý čas v tráve poskakovali iskry na mieste, kde bolo telo, šíriac sa ďalej, naberajúc na sile, až sa dostali ku kvetom, stále rastúc, až sa oheň vydal smerom k Noellinmu domu. Doriti!

Hector sa prudko obrátil, hľadajúc ďalšiu hrozbu pre jeho ženu. Nikto iný nevystúpil z tieňov. Sústredil sa na Noelle. Jednou rukou si pridržiavala pri uchu mobil, tou druhou si stále zvierala bok. Bledá a roztrasená, ukončila hovor a urobila krok k nemu. „Celý tím je na ceste. Hasiči, záchranka, A.I.R.“

„Zostaň, kde si, srdiečko. Nechcem ťa popáliť.“ Vystrel ruku, aby ju zadržal, a uvidel blikajúcu modrú hmlu, tak žiarivú, že aj oči mu začali slziť. Jeho sako bolo preč. Košeľa sa vyparila. Pokožka, sval, kosť zmizli. Iba tá hmla zostala.

Jeho ruky sa úplne premenili na atómy. Čohokoľvek by sa dotkol, v momente kontaktu by to zhorelo.

Prevalila sa ním vlna hrôzy, ale nepodvolil sa tomu pocitu. Za ním stále rástol a šíril sa oheň. Počul praskanie plameňov, cítil páľavu z tehál.

„Dovoľ mi pomôcť ti,“ povedala Noelle, jej strieborný pohľad upriamený na neho, než aby sledovala svoj zničený domov.

„Počúvaj ma, srdiečko.“ Okolo neho sa dvíhal dym, hustý a čierny, a on sa rozkašľal. „Nemôžeš sa ku mne priblížiť. Nie v túto chvíľu.“

Hoci vyzerala, že sa s ním chce hádať, oprela sa o auto. Žeby sa jeho hrdé, silné dievča triaslo? „Ako veľmi si zranená?“ dožadoval sa. Len pokoj. Nerob veci ešte horšie.

„Nie veľmi. Pár štichov a budem v poriadku.“

Štichy, ihla preťahovaná cez jej vzácnu pokožku. Ďalšia iskra hnevu spôsobila, že tá modrá hmla začala pulzovať. Zaškrípal zubami.

Konečne prišli záchranári a zbehli sa okolo Noelle, aby ju ošetrili. Keď sa jeden z nich pokúsil priblížiť sa k Hectorovi, v jeho očiach šok a strach, Hector vyslovil drsnú vyhrážku, ktorá všetkých udržala od neho. Ako ďalší prišli hasiči, snažiac sa uhasiť plamene s nejakým enzýmovým sprejom, ktorý používali. Postriekali aj jeho, ale tá modrá ani trochu neustúpila. Mohol utiecť, mohol sa pokúsiť utajiť svoju identitu pod oblečením, ale nehodlal odísť, dokým vedľa Noelle nestál niekto, komu dôveroval.

Ako keby ho Hector privolal svojimi myšlienkami, zjavil sa Dallas, skočiac do akcie ako hrdina. Skontroloval Noelle, ktorá okamžite spustila monológ, ktorý Hector nepočul kvôli hluku zo sirén.

Hector obrátil svoj pohľad k spáleným zvyškom Noellinho domova. Nič sa nedalo zachrániť, uvedomil si, kurevsky sa za to nenávidiac. V hrudi mal dieru, obavy ho zaplavili. Mohol upáliť Noelle, toto všetko mohol urobiť Noelle.

Tak ľahko urobil rozhodnutie. Skončili spolu. V každom smere. Žiadne čakanie, či sa mu podarí naučiť sa ovládať. Žiadna spoločná práca. Žiadne opakované zvádzanie. Žiadna nádej, že sa zmení. Práve dokázal, že sa mu nedá veriť.

Zamračený Dallas sa k nemu pomaly priblížil. „Ako ti môžem pomôcť?“

„Pichni mi to najsilnejšie sedatívum, aké tu záchranári majú. Dvojitú dávku.“ Bez emócií, ktoré by ho poháňali, sa jeho ruky vrátia do normálu. „Potom ma vezmi domov a postaraj sa, aby nikto – kurva, nikto – ku mne neprišiel.“

Poseidon sa nudil.

Bol bohom mora, vládcom rýb, morských ľudí a vĺn oceánu – a nudil sa. V poslednej dobe boli dokonca aj búrky a deštrukcia neschopné, trošku ho zabaviť. Ľudia kričali, ľudia zomierali, bla, bla, bla.

Možno by mu to nebolo jedno, keby ľudia nezabudli na jeho existenciu. Ale oni mu už dlhšie neslúžili, už dlho ho neuctievali – za to mu niečo dlžili. Napokon, pomáhal vytvoriť túto nevďačnú rasu.

Prstami prebehol po fľakatej tekutine okolo seba. Musí tu byť niečo na boj proti tomuto neustálemu pocitu nudy. Vytvoriť hurikán alebo tsunami – nie. Tých niekoľko posledných ho nudilo. Vyvolať vojnu – nie. Priveľa snahy za príliš malú odmenu.

Opustiť vodu a vstúpiť na Olymp – určite nie. Ďalší bohovia boli sebeckí a nenásytní a on sa nimi nechcel zaoberať.

Čo by mohol robiť, čo by len mohol robiť? Jediné svety, ktoré mohol ovládať, boli Zem a Atlantída, pomyslel si a narovnal sa. Och, och, och. Je to… áno, je. Po prvý krát po celej večnosti sa mu zdalo, že pocítil záblesk vzrušenia.

Nemyslel na Atlantídu a jej ľud už roky. Odvrátil sa od nich, zamyslel sa – dúfajúc, že možno – sa zničia navzájom, že už nikdy viac nebude musieť, hľadieť na to, čo považoval za ohavnosť. Miesto toho sa im darilo a on ich nechal tak, pretože sa podriadili zákonom, ktoré na tom mieste presadil. Viac ako to, vtedy ho úplne uchvátili ľudia a zabudol na rasy tých bytostí ešte skôr, ako im vyšiel dokonalý prototyp človeka.

Áno, bolo to už dávno, čo sa zastavil na Atlantíde a jej obyvateľov.

Poseidon si nedokázal pomôcť. Zaškeril sa.

***

Shaye civela na Valerianov chrbát, keď ju viedol palácom, tou istou cestou, ktorú podnikli už skôr. Neprotestovala. Svaly na nahých ramenách mal napäté. Krv zmiešaná s pieskom, to tvorilo línie a kruhy na celej jeho koži.

Takmer zabil človeka. Jeho vlastného bratranca. Vlastne sa to ešte môže stať, ak sa rany Joachimovy zapália. Urobil to bez zaváhania. Neľútostne. Sledovala to a pri tom to ňou ani nepohlo.

Až priveľmi sa jej uľavilo, že sa stal víťazom a bude žiť.

Boj pred ňou sa odvíjal ako z filmu. Valerian sa pohyboval graciózne a ladne, každý komplikovaný krok bol nádherný rovnako ako nebezpečný. Ako hrôzostrašný balet. Srdce jej nepravidelne búšilo v hrudi, a potom čo bol Valerian zranený, zastalo úplne. Nebola pripravená na hnev, ktorý v tej chvíli cítila k Joachimovi.

Nebola pripravená na strach, ktorý kvôli Valerianovi cítila.

Mohla utiecť a tomu šialenstvu uniknúť. Ale neurobila to. Zostala. Nie pretože to sľúbila Valerianovi – ten sľub bol vynútený, takže nie celkom sľub podľa jej spôsobu myslenia – ale pretože poznať výsledok boja, sa zdalo byť životne dôležitým pre jej vlastné prežitie.

Týmto si zároveň nárokujem Shaye Octaviu Holingovú ako svoju ženu. Moju družku, moju kráľovnú, povedal.

Jeho slová sa jej preháňali mysľou, nútili ju chvieť sa, ako keď sa ozývali arénou. Vyslovil to a ju to ani nerozrušilo, ako by malo. Vôbec ju to netrápilo, naozaj. V skutočnosti pocítila vzrušenie –

zabručala – uspokojením.

Vtedy sa Valerian potkol o vlastné nohy. Rýchlo sa narovnal, ale aj tak ju to už stihlo vrátiť do súčasnosti. „Si zranený,“ povedala, akoby to už nevedel. Jej obavy o neho sa zdvojnásobili. „Potrebuješ doktora.“

Neotočil sa k nej čelom. „Ty budeš moja liečiteľka.“

Tá myšlienka bola ako príťažlivá, tak aj znepokojujúca. „Ja neviem o zraneniach vôbec nič.“

„Verím ti.“

Prečo? Ona nedôverovala sama sebe. Nie pri ňom. „Mohla by som narobiť viac škody ako úžitku.“

„Shaye,“ povedal, očividne nahnevaný. „Ty si jediná osoba, od ktorej chcem dotyk akýmkoľvek spôsobom.“

Keď to hovorí… „Fajn. Ale ak zomrieš, môžeš povedať Bohu, že som ťa varovala?“

Ramená sa mu roztriasli a začula rachotivý zvuk jeho smiechu. Nechtiac sa jej pery skrútili do polovičného úsmevu a zabudla na svoje obavy. Mala rada jeho smiech.

„Bol si v pokušení ušetriť ho,“ spýtala sa, „alebo si len náhodou minul jeho srdce?“

Pri tej otázke stuhol. „Ja nikdy neminiem svoj cieľ.“

Mužská hrdosť je očividne rovnaká u nymfov ako u ľudí. „Čo ak ťa vyzve znovu? A čo ak bude nabudúce podvádzať a udrie nečakane?“

„To neurobí.“

„Ako si môžeš byť istý?“ dobiedzala vytrvalo.

„Joachim prehral. Ukázal sa ako slabší bojovník. Či ma už v budúcnosti zabije alebo nie, nikdy by nebol prijatý za vodcu.“

„Aha.“ Sotva sa jej tú slabiku podarilo zo seba vytisnúť, prehnala sa ňou myšlienka na Valerianovu smrť.

„A čo viac,“ pokračoval Valerian nevedomky,“ nemusel zomrieť, aby si sa stala mojou ženou a to bol hlavný dôvod, prečo som bojoval.“

Prevalilo sa ňou chvenie. „Ja nie som tvoja žena.“

„Prestaň už protestovať, mesiačik. Iba ťa to bude uvádzať do rozpakov, keď nakoniec priznáš svoju lásku ku mne.“

Odfrkla si, ale rýchlo zmenil tému. Jeho slová boli až príliš… prorocké. „Kam ma to berieš?“ ozvala sa, študujúc fakľami osvetlené už dôverne známe ošúchané steny. Rozpoznávala ten priestor, odpoveď ju zasiahla a každá molekula vzduchu v pľúcach zmrzla. „Nie!“

Ticho. Potom povzdych. „Do mojej spálne,“ priznal neochotne. „Áno.“

Žalúdok sa jej pri tom okamžitom bombardovaní erotického vzrušenia stiahol. Valerian. Posteľ.

Do pekla! Nie!

Znovu sa zachvela. „Chceš ma v nej zamknúť?“ Vyšla z nej roztrasená otázka.

„Nie.“ V to jedinom slove bolo viac odhodlania, ako počula v celom svojom živote.

„Č – čo so mnou chceš urobiť?“ Ale niekde hlboko v sebe už vedela, aká bude odpoveď –

„Pomilovať ťa, mesiačik. Chystám sa s tebou milovať.“

„Nie, nie. Nie!“ Zanorila podrážky do hladkej ebenovej podlahy, prinútiac ich tak, prudko zastať. „Odmietam. Počuješ ma? Ja odmietam!“

Pomaly sa k nej otočil čelom. Nepustil jej ruku. Jeho svieže pery boli stisnuté, jeho tvrdé črty ako vytesané zo skaly. „Bol som zranený,“ povedal, akoby jej to malo povedať niečo dôležité.

Zamračila sa na neho. „Videla som, že si bol zranený. Dokonca som ťa na to upozornila. Ale mal by si vedieť, že utŕžiš aj ďalšie zranenia, ak sa pokúsiš, vziať ma do postele.“

„Som zranený,“ zopakoval. „Sex ma posilní. Budem sa hojiť rýchlejšie hneď, ako do teba preniknem.“

Žeravé zalapanie po dychu jej zabublalo v hrdle, takmer ju zadusilo. „Ehm, pre mňa za mňa môžeš zomrieť. Ja ti nedovolím –“ rukou vystrelila do vzduchu „– vniknúť do mňa.“

„Moje milovanie budeš považovať za skvostné.“ Kútiky úst mu klesli v hlbokom zamračení. „Presvedčím ťa.“

„Nie.“

„Shaye,“ zaliečal sa. „Sladký mesiačik.“

„Valerian,“ vyštekla. „Zvrhlík!“

Pod okom mu zašklbal sval. „Odvrátil som sa od všetkých žien len kvôli tebe. Verejne som prisahal, že ťa urobím kráľovnou.“

„A ja ti aj tak musím oznámiť, že mi na tom nezáleží ani hovno a moja odpoveď je nie!“

Ak si predtým myslela, že jeho výraz je tvrdý, tak teraz sa jej domnienka ukázala byť chybnou. Jeho pohľad sa zmenil na nepriehľadný tyrkysový ľad, nosné dierky sa mu rozšírili. Jeho lícne kosti vyzerali akoby mohli rezať sklo. „Môžem ťa prinútiť žobrať o to.“

Otriasla sa znepokojením, ale povedala, „Ja nebudem žobrať o nič.“

Dlhú chvíľu ju pozoroval, potom si rukou vošiel do vlasov, spôsobiac, že mu niekoľko svetlých prameňov spadlo do očí. Niečo v nej – kúsok, ktorý sa v poslednej dobe ukazoval viac a viac – ju pobádal, natiahnuť sa a zahladiť tie zblúdilé pramene z jeho peknej tváre. Áno, mohol by ju prinútiť žobrať. No tak. Priznala to. Jeho dekadentná chuť bola stále v jej ústach, tlak jeho pier sa jej vtlačil do spomienok. Ale ona mu musí odolať. Musí s ním bojovať.

A napokon, musela mu uniknúť.

Predtým ako mohla o krok ustúpiť, sklonil sa k nej a olizol jej pery akoby vedel – vedel, čert ho ber – presne s čím sa jej nemravná myseľ pohráva a mienil proti nej využiť všetko, čo bude nutné. Všetky myšlienky na únik sa vyparili.

„Potrebujem ťa, Shaye. Viac ako som kedy potreboval niekoho iného.“

Len Valerian s ňou hovoril týmto tónom. Chrapľavo bohatým, medovo horúcim. Akoby myšlienka na jej únos bola skvostným blahom.

Akoby v jeho mysli bola už nahá a on bol v jej vnútri. Nemala pre neho žiadnu odpoveď.

Opäť ich obklopilo ticho, tentoraz to bolo mlčanie poznania, ťaživé ticho. Zvodné ticho. Čakal, kým jej telo a myseľ zvedú boj o nadvládu. Zostaň silná. Buď chladná. Ak sa jej dotkne… Počkať. Už sa jej dotkol a bol to úžasný pocit.

Vytrhla sa z jeho zovretia a ustúpila dozadu, bolo jej jedno, že to vyzerá zbabelo. „Vyčistím ti rany, ale to je všetko. Nič viac. Pochopil si?“

Zvažoval jej slová, kým jej hľadel do očí, premeriavajúc si jej vnútorné rozhodnutie. „Odolávaš mi, pretože som takmer zabil muža?“

„Nie,“ priznala.

„Tak prečo? Niektoré ženy majú odpor k násiliu. Niektoré to príjemne vzrušuje.“ Bližšie, pristúpil k nej bližšie. „Ktorou z nich si ty?“

„Ani jednou,“ povedala a pritisla sa k stene. Zalapala po dychu. „Ja len ne –“ hovor, zraň ho „ – nechcem niekoho ako si ty.“

Znehybnel, zaťal zuby. Možno mu ublížila, možno nie. Rozhodne sa zranila sama. Taká lož spôsobila, že jej silno zvieral žalúdok a hrdlo.

„Tak v poriadku,“ povedal bezvýrazne. „Dovolím ti, postarať sa mi o rany. Obe moje ruky potrebujú starostlivosť.“

Buď ľahostajná, nedotknuteľná. „Páni, vďaka. Že mi to dovolíš.“ Odfrkla si, dúfajúc, že vyzerala správne nezaujato. Zatiaľ čo ona mu ponúkla pomoc, on sa jej „náhodou“ dotkne? Jeho bručanie a teplý dych sa jej preplazí k ušiam, po koži, až kým nedovolí jeho žeravému pohľadu pohltiť ju? „Ale nebude tam žiadne… maznanie.“

Lebo potom by tu bola lepšia otázka: Bola by mu schopná odolať?

Jej rozhodnutie balansovalo na neistej pôde. Možno hrať sa na doktora, nebolo chytré. Bude mu musieť venovať plnú pozornosť. Byť s Valerianom, bude, ako dať si plnú dávku heroinu, pomyslela si. Návykové, smrtiace a absolútne hlúpe.

Keby sa jej podarilo, odolať jeho chuti, nemusela by sa ním viac zaoberať. A potom čo ho ošetrí, mohla by ho opustiť s čistým svedomím.

Už poznáš jeho chuť. Spomínaš si na jeho žeravý bozk? Sklapni!

„Kým mi budeš pomáhať,“ povedal, „nebudem ťa hladiť. Ak ale zmeníš názor a budeš si priať opak, stačí len povedať.“

Nemala čas odpovedať, popadol ju za ruku, zvrtol sa a znovu sa dal do pohybu. S jeho poslednými slovami zvoniacimi jej v ušiach, si bola vedomá každého kontaktu medzi nimi. Hladkosť proti tvrdým mozoľom.

„Máš tu nejaký Neosporin?“ spýtala sa, dúfajúc, že dostane svoju myseľ od všetko spojeného so sexom.

„Netuším, lebo ani neviem, čo to je.“

Keď má vlhké vlasy, trochu sa mu vlnia, uvedomila si. Potom sa zamračila. Prečo sa stará o jeho hlúpe vlasy?

„Je to liek na tvoje ruky.“

„Získam všetko, čo budeš potrebovať.“ Prišli k vstupu do izby a jednou voľnou rukou odhrnul biely záves nabok.

Vstúpil dnu s ňou v pätách. I keď sa izba nachádzala v rovnakej chodbe, ako tá v ktorej predtým spala, táto bola viac mužská ako tá jej, kombinácia zbrojnice a prázdnoty. Veľká posteľ okupovala vzdialenejšiu stenu, s pokrčenými fialovo – zlatými prestieradlami a známkou veľkého mužského tela. Zlaté brnenie a arzenál zbraní boli zavesené na rubínových hákoch. Od stien sa odrážali dúhové záblesky, ako diamanty uväznené v skle.

Vedľa z bazénika unikala krútiaca sa para, ovíjala sa okolo okvetných lístkov, plávajúcich na povrchu. Bol to veľmi ženský náznak a vedela, že Valerian zaň zodpovedný nebol. Vodu musela pripravovať jedna z jeho mnohých mileniek.

„Toto je tvoja hlavná spálňa?“ spýtala sa.

„Áno.“ Pustil jej ruku.

Pomaly sa otočila dookola. „Všimla som si, že v niektorých stenách vonku sú jamky, akoby z nich bolo niečo vyškrabnuté. Drahokamy? Ako sú tieto?“

„Áno,“ zopakoval.

„Prečo je táto izba stále neporušená? A tá ďalšia izba, tá čo som v nej spala?“

„Potom, čo som sa zmocnil paláca, uistil som sa, že zaslúžia moju dôstojnosť.“

Hovoril bez čo i len štipky samoľúbosti, ani náznak pýchy. Len fakty. „Ako vidím, ani trošku si o sebe nemyslíš priveľa.“

Len tam stál, Valerian pohľadom hltal svoju ženu. Potom sa pohľadom vpil do postele. Veľkej, vábivej. Fialové prestieradlá pretkávané zlatom. Chcel tam Shaye, natiahnutú a otvorenú jeho pohľadu. Jeho dotyku. Byť vo svojej izbe, mať blízko posteľ a Shaye na dosah ruky, sa ukázalo byť opojnou dilemou.

Prečo jej vlastne sľúbil, že sa jej nedotkne, kým ho bude ošetrovať?

Nikdy predtým ženu zvádzať nemusel. Vždy po ňom túžili, nepotrebovali žiaden podnet. Pri Shaye sa cítil v pomykove. Zatiaľ čo hladoval po každom kúsku z nej, ona ho stále odstrkovala. A zo všetkých žien na svete by ho práve ona mala chcieť najviac.

Ako dlho ešte dokáže jeho telo znášať odmietnutie?

Mal podozrenie, že nie dlho.

Zhromaždil čisté handry, nádobu s teplou vodou, fľaštičku s čistiacim olejom a vrecúško hojivého prášku z Dračieho lesa.

Všetko to umiestnil na podnos. Jeho uši zostávali naladené na Shaye a každý jej pohyb, či sa nevydá k východu.

Napodiv to neurobila. Zostala presne tam, kde ju opustil, v strede, rozhliadajúc sa okolo.

Och pohľady sa uzamkli do seba, keď k nej vykročil. Bohovia, bola nádherná. Svetlé vlasy jej viseli cez plecia, ako milostná opona. Pobozkaj ju. Namiesto toho, aby jej do natiahnutých rúk položil podnos, sa nahol, pomaly, dávajúc jej dostatok času, uvedomiť si, čo chce urobiť.

Nemohol odolať. Musel to urobiť, bezmocný aby prestal. Žiadne maznanie, pripomínal si.

Jeho pery sa ľahko obtreli o jej. Nežný bozk, žiadny jazyk, ale predsa vzrušujúci. Jej snehovo-sladká vôňa mu zaplnila nos, keď jej vzdych ukoristil v ústach. „Ďakujem, že sa o mňa postaráš,“ povedal, jeho hlas bol mäkký ako jeho dotyk.

Oči sa jej rozšírili a teraz sa zaleskli náznakom strachu. Z neho? Alebo seba samej?

„Nie som práve známa nežnosťou,“ varovala ho. Hlas sa jej triasol. „Takže by si ma mohol tej vďaky ušetriť.“

Bojoval s úsmevom a narovnal sa. „Čím si potom známa, malý mesačný svit?“

„Som mrcha.“ Zahryzla si do pery, vzala mu z rúk podnos a zvrtla sa na päte.

„To ale nie je kompliment, či áno?“

Ramená sa jej nadvihli pokrčením, keď sa vydala k ametystmi vykladanej truhlici. „To určite nie.“ Postavila na ňu podnos.

Potom čo jej vysvetlil, čo musí urobiť s každou položkou, zdvihol jediné kreslo v izbe – pri jeho váhe sa zaškľabil – a umiestnil ho vedľa Shaye. „Tebe sa páči, keď si ľudia myslia, že si chladná a bezcitná. Dokonca si sa o tom pokúšala presvedčiť aj mňa. Niekoľkokrát. Prečo?“

Našpúlila pery a mávnutím ruky mu kývla na kreslo. „Len sa posaď a sklapni. Matka ma naučila ešte ako malú, vyhýbať sa bolesti, takže teraz nepotrebujem tvoju amatérsku diagnózu.“

„Povedz mi o tom,“ zaprosil. Zostal stáť. Mohla si myslieť, že chce byť chladná, ale videl tie chvíľky vrelosti a nehy, aj keď sa to pokúšala, skrývať. Všimol si, ako zaváhala vždy, keď mala vysloviť nejakú urážku, akoby sa ju musela prinútiť vysloviť. A keď hovorila o jej ľahostajnej povahe, v hnedých očiach bol smútok, potreba, ktorú ešte neprijala.

„Nie je tu nič, čo by som mohla povedať, naozaj. V priebehu rokov som sa naučila, že city prinášajú len bolesť a pocit straty.“ Zatlačila mu na ramená. Jej sila nestačila tej jeho, ale predsa klesol do kresla.

S trochu roztrasenými prstami otrela tmavý piesok z jeho ramena, opatrne sa vyhýbajúc rane. Trhol sebou, keď ostrá bolesť z jednej strany tela prešla do druhej.

Zamračil sa. „Teraz by som netrpel, keby si jednoducho prijala nevyhnutné a milovala sa so mnou.“

„Nebuď ako decko. Varovala som ťa, že v tomto som k ničomu.“ Vzala jednu handričku nasiaknutú olejom. „Dobre to vonia. Čo to je?“

„Mydlo, myslím, že tak to nazývajú vaši ľudia.“

„Naše mydlo nevonia ako toto, ako orchidea a kúzelný vodopád.“

Jeho brada sa naklonila do strany a zahľadel sa na ňu. „Chceš, aby som si myslel, že si chladná a predsa ti takéto lahodné vône dokáž potešiť zmysly.“

Mračiac sa, mu plesla plátno na ranu. Zasmial sa, pretože začínal spoznávať náznaky jej hnevu.

Keď mala pocit, že si neudrží odstup, reagovala uštipačne.

Keď mu jemne otrela mäso okolo rany, odstrániac pot a špinu, zdráhavo povedala, „Tam vonku si bol dobrý.“

Jeho pobavenie zomrelo rýchlou smrťou, prelial sa ním šok. Úľavné zamručanie mu dokonca vykĺzlo z pier. Možno ju násilie netrápilo až tak, ako si myslel. Potešil sa, lebo to znamenalo, že dokáže prijať svoj život tu, kde neustále besnili vojny. „Môžu aj muži na povrchu medzi sebou bojovať mečmi?“

„Nie. Nie bez následkov.“

„Čo tým myslíš?“

„Ak muž na povrchu zmrzačí iného muža, ako si to ty urobil dnes, je lovený a zatvorený. Ak jeho obeť zomrie, bude tvrdo odsúdený.“

Prevaľoval si jej vysvetlenie v mysli. „Čo ak muž len chráni sám seba alebo svojich milovaných?“

„Vždy tam sú následky, ale nie sú také tvrdé. Ľudia v mojom svete podávajú žaloby aj za tie najmenej predstaviteľné veci. Počula som o jednom prípade, kde muž prenikol do domu iného muža. Ten muž spadol zo strechy a podal žalobu na majiteľa domu. Vlastne ten prípad aj vyhral. Je to hlúpe, však?“

„Potom, nemyslím si, že by som chcel žiť na povrchu.“

„No, mne sa tam páči,“ povedala obranne.

Povzdychol si.

„Táto rana je dosť hlboká,“ zamumlala, sondujúc jej okraje prstami. „Myslím, že potrebuje zašiť.“

Zahryzol si do pery, aby utajil trhnutie. Nikdy predtým sa ranami nemusel zaoberať. Po boji sa ihneď pomiloval so ženou a jeho rany zmizli samé od seba. „To čo potrebujem, je sex.“ Pokúšal sa o zvodný tón, ale znel vyčítavo. „S tebou.“

Zamračila sa, dokonca jemne osušila ranu. „Som viac ako ochotná, ísť ti pre jednu z iných žien.“

Kým sa jej slová medzi nimi ozývali, stisla pery. Kombinácia hnevu a znepokojenia – že by sa zaoberal jej ponukou? – sa jej mihlo tvárou.

„Ach, malý mesiačik. Kedy pochopíš, že sa to jednoducho stane?“

Uvoľnila sa, výraz jej zmäkol. „Áno, no kedy pochopíš, že nespím s kadekým?“

„Nevysvetlil som ti už, že si moja družka?“ Nechcel už počúvať jej ďalšie odmietanie, tak dodal, „Tvoje námietky sú hlúpe.“

„Druh je ochotný partner, však? Myslím, že my obaja vieme, že ja som neochotná. A nie som tvoja družka. Či kráľovná. Ja nie som žiadna kráľovná.“

Neschopný si pomôcť, odvážne jej vošiel do vlasov a preosial tie hodvábne pramene cez prsty. Nadvihol si ich k nosu a nadýchol sa. Ach, sladké nebo. „Ty dobre voniaš.“

„To isté ale nemôžem povedať o tebe.“

Nezobral to ako urážku. „Rozhodne potrebujem kúpeľ. Nechcela by si sa, ku mne pridať?“

Zachvela sa a handra jej spadla na podlahu. „Do čerta. Prestaň hovoriť také veci.“

„Prečo? Chcem ťa. Ja nie som ten, kto popiera svoje túžby.“

„Veru. Všimla som si.“ Zohla sa, zdvihla handru a hodila ju do nezapáleného krbu. Vzala čistú handričku a z roztvoreného vrecúška nabrala piesok. „Uvedomuješ si, že ti mám nasypať do otvorenej rany piesok, však?“

„Správne.“

„A stále chceš, aby som to urobila?“

Zvraštil čelo. „Samozrejme.“

Nedôverčivo zavrtela hlavou, potom pokrčila plecami. „Ako chceš. Je to tvoja infekcia.“ Ale na chvíľu zaváhala, kým mu do rany nasypala zrniečka.

Dlhú chvíľu neprehovoril. Sústredil sa na jej dych, jemne ovievajúci jeho ramená. Koncentroval sa na jej zuby, zahryzávajúce sa do spodnej pery. Jeho penis tvrdol viac a viac.

„Túžba je prirodzená vec, mesiačik,“ povedal. „Čím viac ju popieraš, tým silnejšou sa stane, až pokiaľ sa nestane jediným, na čo dokážeš myslieť, všetkým čo budeš vidieť.“

„Prestaň.“ Hlas sa jej triasol a vedel, že tým čo povedal, nezostala nedotknutá. Jej bradavky sa pod košeľou zmenili na malé tvrdé body. „Nepokúšaj sa ma zapojiť do rozhovoru o túžbach, dobre? Nezaujíma ma to.“

Popadol ju za zápästie, zovrel svoje prsty okolo tých delikátnych kostičiek s lahodnou obratnosťou.Žiadne maznanie, uisťoval sám seba. Potiahol ju pred seba. Jej upretý pohľad skĺzol k jeho ústam, k jeho erekcii. Vypadol z nej prekvapený vzdych.

„Máš pravdu,“ povedal. Tak veľmi ju potreboval. „Nemali by sme o tom hovoriť. Mal by som ti to ukázať. Povedz mi, aby som ti to ukázal, Shaye. Povedz to.“

Zrazu od neho v panike uskočila k stene, z ktorej popadla jeden z menších mečov. Držala ho pred sebou, pohľad veľmi podobný bojovníckej kráľovnej, ktorou sa tak vehementne odmietala stať. „Nie. Nie! Rozumieš?“

Shaye bojovala v divokou túžbou od chvíle, čo si pred ňou sadol a vždy keď sa jej dotkol, vždy keď sa na ňu pozrel, vždy keď na ňu prehovoril, jej odpor sa rozpadal viac a viac.

Na mieste stuhol, výraz mu pokryla prázdnota. Len jeho oči odhaľovali akúsi štipku emócie. Žiarili potrebou, zúrivosťou a sklamaním.

„V poriadku,“ povedal. „Dnešný večer je tvoj. Nedotknem sa ťa.“

Nie, jej telo plakalo. Nepočúvaj ma. Bojuj o mňa. „Ďakujem ti.“ Musí zostať silná. Nemôže to vzdať. Následky by boli príliš veľké.

Hľadeli na seba, pohľady uzamknuté v tichom súboji. „Ale zajtrajšok, ten bude patriť mne. Potom ma už neodstrčíš. Rozumieš?“

Prehltla, neodvážila sa ani prehovoriť.

„Ak sa pokúsiť opustiť túto izbu, budeš to ľutovať.“ Vstal a potom ju tam nechal, bez jediného pohľadu späť odkráčal.

Král Nymfů - Kapitola 10

Chodící trable - Kapitola 2

Temná příchuť extáze - Kapitola 36

Design

Pán propasti - Kapitola 23

Skrz sklo nemrtvých - Kapitola 4

Král Nymfů - Kapitola 11

Chodící trable - Kapitola 3

Pán propasti - Kapitola 24

Nejtemnější vášeň - Kapitola 18

Alexa - Temné pouto (Skrytá temnota 7)

Temné pouto

Temná příchuť extáze - Kapitola 37

Král Nymfů - Kapitola 12

Chodící trable - Kapitola 4

Temné pouto - Prolog

Black and Blue - Kapitola 24 1/2

Pán propasti - Kapitola 25

Nejtemnější vášeň - Kapitola 19

Temná příchuť extáze - Kapitola 38

Král Nymfů - Kapitola 13