Gena Showalter

Bývalá sovietska podmorská základňa č. 15

Severný ľadový oceán

90° 00'' Severnej šírky, 00° 00'' Východnej dĺžky

Neviditeľní Sebastian Tremayne a jeho T-FLAC (Medzinárodná protiteroristická jednotka – pozn. prekl.) spolupracovník Anatoly Cohen potichu kráčali za troma fyzikmi, dvoma mužmi a jednou ženou, po dlhej, tlmene osvetlenej chodbe bývalej sovietskej podmorskej základne číslo pätnásť. Neformálna konverzácia cieľov nebola podstatná a Sebastian ju ignoroval. Jedna jeho polovica sa modlila, aby tá žena nebola tou, o ktorej mu hovorili. Tá druhá polovica cítila príval nádeje. Otázka bola, v čo by mal dúfať? Pozrel sa na ňu a otázka bola okamžite sporná.

Jej lesklé gaštanové vlasy boli dlhšie, než vtedy, keď ju videl naposledy. Ale farbu spoznal okamžite, aj v tomto otrasnom svetle. Na sekundu si spomenul na tú ťažkú, hodvábnu váhu, ktorú držal v dlani a položil ústa na tie jej. Jej vlasy mu pretekali pomedzi prsty ako prúd saténu. Sebastian si pamätal na pocit jej štíhleho tela natlačeného na neho. Predstavoval si, že cíti opojnú vôňu nočného jazmínu, keď sa okolo neho ovinulo jej teplo. Vôňa pečeného mäsa na grile, zvuk cinkajúcich pohárov a smiech ľudí postupne slabol, až úplne zanikol. Na pár neuveriteľných minút, stojac v zadnej chodbe v dome jeho najlepšieho priateľa, držiac nevestu jeho najlepšieho priateľa, Sebastian pocítil bolestivú túžbu, ktorá mala na míle ďaleko od sexuálnej vášne.

Teraz kráčal po inej chodbe. Chladnej, ponurej a páchnucou plesňou. Táto chodba bola oveľa nebezpečnejšia než byť prichytený pri bozkávaní sa so ženou iného muža.

Otoč sa, srdiečko, pomyslel si, naštvaný na seba, aj na ňu. Dovoľ mi vidieť tie veľké krásne klamárske hnedé oči.

Ako keby ho počula, žena otočila hlavu, aby odpovedala jednému z mužov, poskytnúc tak Sebastianovi jasný výhľad na jej profil. Sebasian sa díval do veľmi živej tváre mŕtvej ženy. Rozbúšilo sa mu srdce. Michaela Giese. Krásna, živá doktorka Michaela Giese. Veľmi živá po tom, čo bola pred dvoma rokmi vyhlásená za mŕtvu. Nečujne nasal vzduch, jeho srdce šialené lás- túžbou. Neopätovaným hladom. Búšiac divoko, pretože už len pohľad na ňu ho vzrušil ako žiadna iná žena, nikdy predtým, a on vedel, že ani nikdy nevzruší.

Stálo ho to každý kúsok T-FLAC výcviku za pätnásť rokov, aby sa prudko nenadýchol, aby ju nezdrapol, aby... Kurva – aby sa hneď teraz nedožadoval odpovedí. Mali pravdu. Ona bola tu a bola zodpovedná za výrobu nukleárnej bomby pripravenej o niekoľko hodín vybuchnúť. Vyrobenej tak, aby roztopila vrcholy ľadovcov po celom svete na rozčvachtanú margaritu, zaplaviac tak pobrežné mestá a v priebehu krátkej doby zodvihne hladiny oceánov. Rýchlo. Milióny ľudí zomrú kvôli jej činom. Kvôli jej naničhodným rozhodnutiam. Ak len teroristi, s ktorými spolupracuje, nedostanú do polnoci absurdnú sumu vo výške niekoľkých miliárd dolárov.

Sebastian a Cohen tu boli, aby ju zastavili. Tá krásna dýchajúca klamárska, vnútornosti vytrhávajúca mrcha, bola dostatočne neľútostná, aby to spravila. „To je ona?“ zašepkal Cohen do svojho slúchadla.

„Nech sa prepadnem, ak to viem.“ Och, áno. Potreboval čas, aby si zvykol na to, že bola späť medzi živými. Spolu s kúskami jeho duše, ktoré odišli do toho prázdneho hrobu spolu s ňou. Prsty ho začali svrbieť, zatiaľ čo sa jej lesklý vrkoč sa hojdal na štíhlom chrbte, keď kráčala. Keby ho mal na pokožke, mal by pocit, že je to hodváb. Vedel to... pokrútil hlavou, ako keby sa pokúsil zbaviť sa pavučiny.

Pozbieraj sa, Tremayne, čo o nej naozaj vieš?

Že možno schválne narafičila pád lietadla, aby mohla odísť a pracovať s teroristami? Ježiš. Ježiš. Ako dlho to trvalo? Nechcel tomu veriť, ale dôkazy boli príliš silné, aby ich mohol poprieť. To načasovanie bolo až príliš tesné.

Pred dvoma rokmi zrušila zasnúbenie s jeho najlepším priateľom, spolupracovníkom Coleom Summersom, mesiac po ich zásnubnej oslave. Bez akýchkoľvek vysvetlení. Ale bolo tu mnoho podozrení, väčšina z nich hádzaná jeho smerom, práve Coleom. Bolo obrovským prekvapením, že Coleovi a Sebastianovi sa napokon podarilo dostať sa cez to.

O pár dní neskôr boli na brehoch drobunkého ostrova menom Diomede uprostred Beringovho prieplavu nájdené trosky a kúsky zrúteného malého lietadla značky Cessna. Telo sa nenašlo.

Na veliteľstve T-FLAC sa rýchlo rozšírili špekulácie. Všetci vedeli, že Michaela nepoznala nikoho miestneho. Bola skúsenou pilotkou, ale nenašli sa žiadne stopy po atentáte. Proste... sa vyparila. Utopila sa v ľadovom mori. Alebo tomu aspoň všetci verili. Jej pohreb bol v jeho živote významnou udalosťou.

„Si tu stále so mnou, kamoš?“ opýtal sa Cohen potichu v Sebastianovom slúchadle.

„Hej.“

Dlhá úzkabetónová chodba, namaľovaná z polovice na sivobielu, z polovice na otrasný odtieň zelenej, mala klenutý strop a jednoduché žiarovky v kovovej mriežke. Uprostred bola koľaj, ktorá naznačovala, že počas Studenej vojny bola ťažká technika premiestňovaná tam a späť do lodenice pri hladine mora. Aj keď mal odhalené len ruky a tvár, bola taká zima, že mu takmer odmrzli gule, a Tremayne bol rád za ochranu pod Blokujúcim oblekom v podobe hrubého, ručne uštrikovaného sivého svetra a uhľovočiernych džínsov. Izolované topánky s tichou podrážkou, vyvinuté mozgami vedcov v T-FLAC, robili dobrú prácu v chránení prstov na nohách pred omrzlinami. Ak zostanú na tejto chodbe ešte dlhšie, z vreciek vytiahne masku na tvár a tiež aj rukavice. Uvažoval, či mal na obočí kryštáliky ľadu...

Michaela bola oblečená podobne, v huňatom, hnedom svetri a príliš dlhých čiernych nohaviciach, niekoľkokrát zrolovaných, aby v nich mohla chodiť. Vyzerala ako dievčatko, ktoré sa hrá na dospelú v otcových šatách. Ale ona už nebola dieťaťom. Čie oblečenie mala na sebe?

Sebastian pocítil príval nevítaného podráždenia kvôli smeru svojich myšlienok. Aj keď bol Cole teraz šťastne ženatý a otcom rozkošného dievčatka, Sebastian sa stále cítil čertovsky previnilo za to, že dychtil po priateľovej snúbenici.

Bývalej snúbenici.

Mŕtvej, zázračne oživenej bývalej snúbenici.

A tie výčitky a hnev boli bez pridaného komponentu v podobe jej príspevku k tejto konkrétnej teroristickej jednotke. Dočerta, dočerta, dočerta.

„Myslíš, že majú namierené k nukleárnej bombe?“ špekuloval Cohen. „Ak je to tak, budeme tu maximálne tridsať minút.“

„Ktorá operácia bola niekedy tak kurevsky ľahká?“ Sebastian si pošúchal zátylok. Dôveroval tomu svrbeniu a to mu hovorilo, že ešte na neho čaká tona sračiek a niekoľko fans, než sa odtiaľto teleportujú, a operácia bude ukončená.

Pred ním, jeden z vedcov, ktorých sledovali, zatlačil na zhrdzavené, kovové dvere, ktoré desivo zaškrípali. Michaela a tí zvyšní dvaja muži ho nasledovali do vnútra. „-len chcem, aby ste skontrolovali moje výsledky,“ povedal Michaele muž vpredu.

„Som si istá, že nie je dôvod na obav-“ hrubé dvere sa zatvorili.

„Pozriem sa, čo sa deje,“ ponúkol sa Cohen.

Sebastian sa oprel o stenu chodby a čakal. Spozná ho Michaela, keď ho uvidí? Dopekla, bude si na neho vôbec pamätať? Stretli sa len päťkrát. Vždy s Coleom a skupinou priateľov. Každá sekunda všetkých tých stretnutí bola v Sebastianovej mysli čerstvá. Dočerta. Mal by sa konečne pozbierať, než ju bude konfrontovať. Bol tu kvôli práci. Práci, na ktorú sa prihlásil dobrovoľne, aj keď ju nechcel. Či sa mu to páči alebo nie. Bol trénovaným protiteroristickým agentom s rozkazom. Bolo to úplne jasné. Nevyjednávateľné. V jeho príkazoch nebolo miesto na uhýbanie: osobné pocity boli nielenže irelevantné, boli dokonca zakázané.

Neďaleký závan vzduchu naznačoval, že Cohen bol späť. „Nateraz sa rozchádzajú a o hodinu majú stretnutie.“

„Postarám sa o ňu.“ Sebastianove srdce urobilo trojité salto. „Možno ťa tí muži privedú do laboratória.“

„To ušetrí čas.“

Schopnosť Anatola Cohena ako technopata spočívala v schopnosti ovládať technológie. Nepotrebovali vedieť, ako odpojiť bombu, alebo ako bola tá prekliata vec zmontovaná, Cohen použije svoju myseľ a ňou naruší signál a preinštaluje celú tú vec bez toho, aby sa jej vôbec dotkol.

Dvere sa otvorili a Michaela pustila tých mužov späť na chodbu. V rukách mala niekoľko veľkých čiernych zakladačov. „Prejdem si tieto,“ povedala staršiemu mužovi s nosom ako jahoda a rednúcimi šedivými vlasmi, ulízanými k lesknúcej sa plešine. „Ale som si istá, že sa nemáte kvôli čomu obávať.“ Zvuk jej chrapľavému kontraltu prešiel Sebastianom ako prvé lúče jarného slnka po dlhej tmavej zime Severného Pólu. Nevedomá si jeho prítomnosti, Michaela bola dosť blízko na dotyk. Opojná vôňa jazmínu bola prízrakom pre jeho predstavivosť. Schudla. Až príliš. Tvár mala prepadnutú, krásne oči bez lesku a utrápené.

„Prosím, potvrďte moje zistenia, Michaela. Poznáte Tongpana.“ Chvenie, ktoré roztriaslo štíhlu postavu toho muža, nemalo nič spoločné s arktickým vzduchom, ktorý fúkal v chodbe. Kto bol Tongpan? Jeho meno nebolo v žiadnych informáciách, ktoré získali. Tremayne si urobil v duchu poznámku, aby to meno neskôr odovzdal veliteľstvu.

Rybárska loď dnes ráno vyhodila kotvu šesť míle odtiaľto. Pre prípad, že by v podmorskej základni vypukli problémy. Sebastian neočakával problémy. Toto miesto bolo obsadené samými vedcami a veľmi malým počtom bezpečnostnej ochranky. Vedúci kontrolujú, čo sa tu deje, zo vzdialeného – a bezpečného – miesta.

„Skontrolujem to a potom to skontrolujem trikrát. Znova,“ povedala Michaela upokojujúco. „Som si istá, že sa nemáte čoho obávať. Po tomto všetkom potrebujete byť trpezliví už len niekoľko hodín. Potom už môžeme všetci len čakať.“

„Doktor Gangjon bude očakávať, že pôjdeme s ním, keď pôjde preč?“ Sebastian počul ten neviditeľný otáznik na konci jeho vety. Nádej a strach nakreslili tvrdú masku na mužových konských črtách. Psie oči vysokého a bolestivo chudého muža sledovali Michaelin každý pohyb cez hrubé sklá okuliarov. Ďalší nápadník odsúdený na smrť. Bol zatrpknutý? Dopekla, nie. Ale Michaela by mala nosiť na hrudi prekliaty nápis: Lámačka sŕdc. S úmyslom obrátiť sa opačným smerom ako jej spoločníci, Michaela zastala: „Úprimne dúfam, že máte pravdu, Doktor Ackart.“ Jej tón naznačoval, že ani trochu neverila jeho predpokladu.

„Musím si švihnúť,“ prehovoril Cohen do svojho mikrofónu. „Kry mi chrbát. Dopekla – radšej sa ma dotkni, pre prípad, že sa budeme musieť rozdeliť.“

Tá možnosť mu už napadla. Načiahol sa a ovinul svoje prsty okolo paži svojho partnera. Sebastianova schopnosť zostať neviditeľný vydrží ďalšiu hodinu, dokým sa znova fyzický nedotkne Cohena, aby obnovil zásoby. Sebastian nemal vlastné schopnosti. Na rozdiel od Cohena, on nebol kúzelníkom. Bol skôr nadprirodzenou hračkou prírody. Mal len jednu jedinú schopnosť. Ako mocný chameleón dokázal absorbovať čary čarodejov priamym fyzickým kontaktom. Táto schopnosť čarovného prútika bola užitočným nástrojom v jeho T-FLAC batohu, ale nebola niečím, čo ho definovalo. Rozhodne to nestačilo, aby sa stal členom T-FLAC paranormálnej jednotky. Prenos Cohenových schopností bol adrenalínový výboj, pri ktorom sa Sebastianove srdce príjemne rozbehlo.

„Kamoš, mňa čaká tá horšia časť úlohy,“ povedal Cohen, očividne pobavený. „Ja sa budem hrať s mysľou počítača, kým ty pretiahneš ju.“

„Nemôžem za to, že ty si si vytiahol kratšiu paličku, kamoš.“ Sebastian sa prinútil vložiť do svojho tónu ľahkosť, ktorú v žiadnom prípade necítil. „Choď,“ zašepkal do mikrofónu a okamžite pocítil neprítomnosť tepla druhého muža vedľa neho, keď sa Cohen teleportoval za dvoma vedcami.

Niekoľko okamihov tam Sebastian len tak stál, ľadový vzduch mu hral na tvári, keď od neho Michaela kráčala rýchlymi krokmi preč. Oči mu horeli a hruď ho pekelne bolela. Bol vybratý namiesto mužov s parapsychologickými schopnosťami vďaka Coleovmu odporúčaniu. Teraz ho na zátylku svrbelo čoraz viac a on mal sakramentsky dobrú predstavu prečo.

Táto misia sa začala jednoducho. Dostať sa dnu, použiť akékoľvek prostriedky potrebné na zneškodnenie nukleárnej bomby a potom odtiaľ vypadnúť. Nemal ani poňatia, že misia bude obsahovať aj stretnutie tvárou v tvár so ženou, ktorej „smrť“ roztrhala jeho srdce na kúsky. Cole už neobviňoval Sebastiana za rozchod, ale vedel sakramentsky dobre, že Tremayne ju spozná, ak tu naozaj bola. Ale bol obrovský rozdiel medzi „zistiť, či je tu“ a „urob, čo musíš, ak tu naozaj je“.

S Michaelou v balíku to nebola len ďalšia hra, toto bol rovno Super Bowl. A víťaz berie všetko. A on vždy prehral.

Prečo si to musela byť ty, Michaela?

Thad se zvládnul od Withering držet dál celý den, dokud to nevzdal a nepřinesl pizzu k ní domů. Zrovna ťukal na dveře, když ucítil studenou ocel, jak klouže po jeho krku. Bylo to znepokojující, mírně řečeno.

„Uh…“ Odkašlal si. Kruci, neslyšel, jak se pohnula, a ani jak se k němu připlížila. „Oběd?“

„Oh! Tato žena se omlouvá. Staré zvyky, víš.“ Otočil se a uviděl Withering, jak do pochvy zasunuje svůj nůž. Očividně byla nakupovat, protože měla na sobě džíny a tričko, obojí jí sedělo přesně. Také měla u sebe svůj meč a oba nože. Bylo to překvapivě sexy. „A přinesl jsi jídlo!“ Hladově mu vzala pizzu z rukou. „Tato žena je ti vděčná.“

„Tento muž říká žádný problém. Pozveš mě dál?“

Zamrkala na něj těma modrýma očima. „Proč?“

„Uh… abychom se mohli společně najíst?“

„Oh. Oh! Samozřejmě. Ano, pojď, prosím, dál. Moje důstojná matka je v práci, ale mé sestry jsou zde.“

„Skvělé,“ zamumlal a následoval ji dovnitř.

„Oh,“ řekla Scornful hledící na něj zřetelně nepřátelsky. „To jsi ty.“

„Jsem to já,“ souhlasil. „Chceš trochu pizzy?“

„Ne.“

„Omluvte mě na chvíli, prosím,“ řekla Withering. „Byla jsem zrovna na cestě močit, když jsi přišel.“

„Oh. Žádný problém.“

Withering byla jen taktak ze dveří, když Scornful začala. „Hele, hošánku, vím, co máš za lubem.“

„Víš?“ Bylo to dost znervózňující dívat se na o hodně mladší verzi Withering. Stejné blonďaté vlasy, stejně působivé modré oči. „Zvláštní, protože já stěží znám sám sebe.“

„Ochomýtáš se kolem mé sestry jako nějaký potulný pes.“

„Potulný p-?“

„Nech ji na pokoji! Stále si zvyká, že je zpět. A my si zvykáme, že je – ugh – dospělá.“

„Je to jen pizza,“ řekl v obraně.

„Jiiiistě, McNadržený, cokoli řekneš.“ Seděla u kuchyňského stolu a listovala knihou, která nebyla psaná v angličtině, ale místo toho byla pokryta runami a různými vlnovkami. Zavřela knihu a dodala: „Hele, myslíš, že nevíme, že je třída? Celá ta věc, že je slušná/tvrdá/zranitelná, pravděpodobně funguje na tvoje hormony.“

„My dva,“ rozhodnul se, „o tom nebudeme mluvit.“

„Hele, chápeme to. Ale ona toho má teď v hlavě hodně. A to ani nezmiňuju fakt, že se snaží najít cestu zpět. Nebo, přinejmenším, si to myslíme,“ dodala Scornful v skoro slyšitelném zašeptání. „Je pro nás těžké říct, co hodlá udělat; ale co je fakt, je, že si karty drží blízko u těla.“

„Chce se vrátit? Proč, sakra-“

„Nevíme, blbče! Nemluví.“

„Dobrá, uklidni se, neměj infarkt a nezačaruj mě. Nesnáším tyhle blbosti. Nemůže prostě jen skočit zpátky do studny přání?“

„Víš, jak náladová je ta věc. Není tu jistota, že skončí přesně tam, kde chce být.“

„Proč by vlastně chtěla–“ Zmlkl, hned jak Withering vstoupila do místnosti. „Chceš kousek salámové pizzy?“

Scornful vypadala pobaveně, ale nic neřekla.

„Myslíš, že by Derisive chtěla nějaké jídlo?“ zeptala se Withering.

„Ne. Je právě teď až po uši na síti, snaží se najít tvé zvláštní démonské království.“

„Je na síti?“ Withering vypadala vystrašeně. „To vůbec nezní bezpečně.“

Scornful potlačila vzdech. „To je jedno.“

„Jak může na naší síti hledat jinou dimenzi?“ zeptal se Thad.

„Magické, blbče.“

„Scornful,“ řekla ostře Withering.

„Hej, technicky jsi ve stejném věku jako já, takže hoď zpátečku.“

„To určitě nejsem; jsem starší, a pokud ne, nutně lepší než ty, a ty se budeš k našemu váženému hostovi chovat s respektem.“

Scornful udělala zvuk jako při zvracení. „Vážený host? Withering, co se ti tam, prokrista, stalo?“

„Několik věcí,“ řekla Withering suše. „Dávej si pozor na jazyk. Teď jez, drahá, nebo odejdi.“

„Nemůžu udělat obojí?“ popadla kousek pizzy a vyšla z pokoje, knihu run zastrčenou pod jednou paží.

„Věřím, že přehlídneš nezdvořilost mé sestry. Je to pro ni moc složité období.“

„Pro ni?“ Nemohl uvěřit, že dospělá, úplně v pohodě Withering se zastávala těch spratků. I kdyby nic jiného, tak být uvězněná v té pekelné dimenzi určitě zlepšilo její schopnosti jednání s lidmi. Hádal, že bojování o svůj život většinu dní a nakonec i převzetí vládnutí nad démony bylo skoro stejně tak dobré, jako škola šarmu. „A co pro tebe?“

Withering pokrčila rameny, vzala si svůj kousek pizzy a žvýkala. „Je to… složité pro mou rodinu. Vidět mě jako dospělou ženu po tom, co jsem byla pryč – jak dlouho jsem byla pryč?“

„Asi tak pět vteřin našeho času.“

„Zajímavé. A přesto to hodně vysvětluje. Umíš si představit tu složitost.“

„Vlastně jsem se víc bál o tebe.“ Withering znovu pokrčila rameny. „Co jsem to slyšel o tobě, že se vracíš zpět?“

„To, dobrý pane, není tvoje věc, ale moje.“

Thad se na chvíli odmlčel. „Poslouchej. Normálně nestrkám nos do životů ostatních lidí–“

Málem se udusila kouskem pizzy. „Ne?“

„– ale v tvém případě jsem udělal výjimku. Tvoje rodina ti musela celé ty roky chybět. Teď jsi zpět. Proč bys, zatraceně, chtěla znovu odejít?“

Withering zírala na svůj kousek pizzy, pak ho položila, jako by náhle ztratila chuť. „To je komplikované, dobrý pane.“

„Thad.“

„Ano. Thade. Mám mnoho povinností. A nejsem to já, že se budu schovávat v tomto krásném městě – zatímco se dějí věcí, kterým musím zabránit.“

„Nezasloužíš si přinejmenším alespoň dovolenou?“

„Dovolenou?“ zeptala se zmateně.

„Nebo schůzku?“

„Schůzku?“ zeptala se pořád zmatená.

„Máš ráda bowling?“

„Já – já si už moc nepamatuji, co to je. Je to jako lovení?“

„Jistě, akorát že s koulemi a kužely místo mečů a smyček.“

Rozesmála se. „Pak bych v tom mohla být dobrá!“

„Takže půjdeme. Dnes večer. Jestli se musíš vrátit zpět, tak to respektuji – a jak jsi řekla, není to moje věc.“ To byla dost velká lež, vše, co se týkalo Withering, byla jeho věc (bezdůvodně, to věděl). Byla ve světě – světech – další žena jako ona? Pochyboval. Nechá ji odejít jen tak snadno? V žádném případě. „Ale před tím, než odejdeš, nezasloužíš si trošku zábavy?“

„Nad tím jsem nepřemýšlela.“

„Tak. Vyzvednu tě dnes večer.“

„Neposlouchal jsi,“ zakřičela Scornful z obývacího pokoje, „ani slovo, co jsem řekla, McNadržený!“

Withering se podívala tím směrem a zamračila se. „Prosím, přehlédni nezdvořilost mé sestry.“

„Méně bych se o ni starat nemohl.“

„Eh?“

„Takže,“ dodal vesele. „Vyzvednu tě v sedm?“

Nech Hector v nasledujúcich týždňoch urobil alebo povedal čokoľvek, Noelle s ním nechcela mať nič spoločné. Nikdy mu nevenovala nič iné než jemný úsmev. Raz ho jemne poťapkala po hlave a poštípala ho do líca, ako to urobila Dallasovi prvý deň v tábore.

Keby nebol taký odhodlaný, už dávno by to vzdal. Existovali ženy, ktoré boli tvrdohlavé a potom boli ženy, ktoré vyznávali vieru radšej umriem. Noelle prekročila aj toto. Ale Hector bol dosť odhodlaný. Noelle ho prenasledovala a teraz on prenasledoval ju. To bolo len fér.

Na dlhú dobu Hector proste len prijal fakt, že nemôže s nikým byť. Potom prišla ona a pohrala sa s jeho hlavou a s jeho telom (Vďakabohu za to!) a s jeho srdcom. Teraz bude musieť Noelle žiť s následkami. Pretože suma sumárum – on nebude žiť bez nej.

Pochádzal z ulice, niečo, čo kedysi považoval za kameň úrazu. No, už viac nie. Za tie roky sa naučil, ako porušiť pravidlá, a presne to plánoval urobiť s ňou.

***

Noelle trávila všetok svoj čas zariaďovaním svojho nového domova, ako aj zotavovaním sa zo štichov v boku a menších popálením na krku. Hoci povedala novú adresu iba Ave, Hector ju našiel a ukázal sa u nej presne v ten deň, keď sa sem sťahovala. Po tom, čo zistila, ako to urobil – A.R.I. im obom vpichla izotopické sledovacie zariadenie, zatiaľ čo ležali v nemocnici, a to bol dôvod, prečo im vtedy agenti prišli na pomoc v tom sklade – mu zatvorila dvere pred nosom.

To isté sa stalo nasledujúcu noc a nasledujúcu tiež. Pohľad na neho ju zabolel až do morku duše. Takže hovoriť s ním? Dopekla, to nie.

Varovala ho. Ak ju znova nechá odísť, stratí ju navždy. Vtedy mu to nevadilo. Len preto, že si to rozmyslel, neznamenalo, že si to rozmyslí tiež. Dokázal si, že jej neublíži. A čo? Teraz sa jej môže dotknúť bez obáv. A čo, pomyslela si, zatiaľ čo ňou prešlo roztúženie. Príliš mnohokrát ju od seba odtlačil. Zlomil jej srdce na tisíc kúskov, ktoré už nikdy neposkladá. A vždy, keď si myslela, že podľahne, pripomenula si, že by si to mohol znova rozmyslieť. Mohol by sa rozhodnúť, že je príliš nebezpečný a opustiť ju. Noelle si tým všetkým znova neprejde.

Vyliezla po schodoch svojej novej verandy, použila identifikačné zariadenie, aby vošla do domu. Noc už padla, a ona zabudla nastaviť systém, aby sa svetlá automaticky zapli. Celý deň strávila s Avou, ktorá vykopla McKella z ich bytu do jeho jaskyne, aby mohla byť Noelle rozmaznávaná v pokoji.

Vo svojej obývacej izbe ťapkala po stene tak dlho, kým nenašla zapínač svetla. Trvalo jej to celú večnosť, pretože sa ešte nenaučila orientovať sa v novom dome. Nemala ani nainštalovaný softvér na identifikáciu hlasu, inak by jej stačilo len prikázať, čo sa v jej dome má stať. Nakoniec prstom zachytila zapínač a svetlo odohnalo tiene.

Hector sedel na jej novej pohovke, božský ako vždy. Čierne vlasy strapaté, košeľu mal pokrčenú a rukávy vyhrnuté k lakťom, nohavice zašpinené od blata. Ruky mal obnažené, bez rukavíc. Jeho tetovania boli tmavé, čerstvo vytetované – ale tie tetovania neboli symbolmi pokoja. Na každom viditeľnom kúsku jeho pokožky bolo vyryté jej meno, od končekov prstov až po lakte. Srdce jej vynechalo úder.

Zostaň silná.„Čo tu, dopekla, robíš?“

Zlaté oči ju prepichli. „Snažím sa ťa prinútiť, aby si ma vypočula. Je mi to ľúto. Strašne mi je ľúto, že som ťa takmer opustil.“

Ďalšie vynechanie úderu. „Takmer opustil? Cha! Ty si to urobil. Tvoje ospravedlnenie prichádza neskoro. Pohla som sa ďalej.“

Trhol sebou, potom sa rýchlo vzchopil. Vyžarovalo z neho odhodlanie. „Počula som, že si skončil v A.I.R.,“ povedala, snažiac sa o ľahký tón. Keď sa vráti do práce, ona a Ava budú partnerky. Budú spolu pracovať počas nočnej zmeny. Spolu, ako o tom vždy snívali. Aj keď bola Noelle nadšená, nenávidela predstavu, že bude pracovať bez Hectora.

„Mia ma vzala späť,“ odpovedal. „Dala ma do dvojice s Dallasom. Budeme spolu tiež pracovať počas nočnej zmeny.“

Takže si o nej zisťoval informácie. Zostanem silná, doparoma.„To je skvelé. V pohode. Som si istá, že Ava a ja budeme nakopávať toľko zadkov, že nebudeme ani v kancelárii.“

„Predátori by sa mali báť.“ Jeho tvár zmäkla. „Tiež som ti prišiel povedať, že ťa milujem. So všetkým, čím som, ťa milujem. Takú, aká si. Nechcem ťa zmeniť. Len s tebou chcem byť.“

A znova ďalšie vynechanie jej srdca. Silná. „Ako som povedala, prišiel si príliš neskoro.“

„Noelle-“

„Pozri, vážne musíš ísť.“ Než sa tu pred ním psychicky zloží.

Ruky v päsť, postavil sa. „Vždy si bola dosť dobrá pre mňa, ale ja som nebol dosť dobrý pre teba, a teraz to viem. A nehovorím o svojej minulosti. Pretože ja som najlepším mužom, ktorého poznáš. Povedala si to.“

„Rozmyslela som si to.“

„To len znamená, že mám šancu prinútiť ťa znova si to rozmyslieť. Len mi daj šancu. Prosím.“

Silná, silná, silná.„Povedala som ti, že nech povieš čokoľvek, nič sa nezmení, ak ma od seba ešte raz odoženieš, stratíš ma. Ty si ma odtlačil. Skončili sme, to si povedal.“

Na tvár ma padlo zahanbenie, ako záves. „Nikdy si to neodpustím. Bol som hlúpy a vystrašený, myslel som, že ťa tak chránim.“

„Namiesto toho si mi zlomil srdce. Ublížil si mi horšie než ktokoľvek iný za celý môj život.“ Slzy ju pálili v očiach. „A jedného dňa budeš znova hlúpy a vystrašený. Nechtiac ma popáliš a to riziko pre teba bude príliš veľké.“ Obrátila sa, otočiac sa tvárou k chodbe, než tie prekliate slzy začnú padať. Už pred ním raz plakala druhý raz to neurobí. „Zbohom, Hector. Vyprevaď sa sám.“

Presne ako to urobila v tom sklade, odkráčala od neho bez jediného spätného pohľadu. Vydupala schodmi, jej srdce sa znova lámalo na kusy. Práve jej ponúkol celý svet, všetko, po čom kedy túžila, a ona doslova povedala: nie, vďaka, neprosím.

Musí to byť takto.

Jedna slza jej stiekla po líci a ďalšia ju hneď nasledovala. Keď došla k spálni, zapla svetlo. Mala tu novú posteľ kráľovských rozmerov s tými najmäkšími bavlnenými perinami. Červenými – jedna z jej najobľúbenejších farieb. Hector si ju tu nikdy nevychutná. Ani ona si nevychutná jeho. Nikdy-

Za ňou sa ozval zúrivý dupot. Výkrik sa jej zachytil v hrdle, keď sa obrátila. Naštvaný Hector sa vynoril spoza rohu. Bez slova zrýchlil krok, zodvihol ju a odhodil dozadu. Pristála na matraci. Než sa stihla narovnať, mal ju prišpendlenú pod sebou.

„Milujem ťa,“ zavrčal na ňu, „a nenechám ťa znova odísť. Už nikdy. Z nijakého dôvodu. Ani kvôli tvojim dôvodom. Mal som ťa počúvnuť, a ty mi to môžeš hádzať o hlavu do konca života. Môžeš mi to pripomínať cez sviatky a vždy, keď nechám ponožky na podlahe. Zaslúžim si to. Mal som vydržať, než podľahnúť svojmu strachu. Ale teraz ty robíš to isté. Prerušuješ medzi nami kontakt a utekáš predo mnou, pretože sa bojíš. Rozumiem tomu, vážne, ale teraz si poriadne otvor uši, zlatko. Raz si ma musela prenasledovať a zvádzať. Teraz ja budem prenasledovať a zvádzať teba. To som robil aj doteraz, ale očividne musím viac zabrať, tak, ako si to urobila ty.“

Prudko pritlačil pery na jej a jeho jazyk prenikol do jej úst. Chutil ako mäta, tak ako predtým, a ona zastonala, ako túžba začala prepaľovať jej smútok.

Jeho ruky... jeho ruky ju vyzliekli, potom vyzliekli jeho, a potom ju nimi všade hladil. Nevynechal ani jedno miesto, uctieval ju. Hnietol jej prsia. Prechádzal prstami po jej brušku, jej nohách, dokonca aj chodidlách.

„Toto som chcel urobiť od chvíle, som ťa stretol,“ zašepkal divoko. „Si taká jemná, taká teplá. Taká sladká. Roztiahni pre mňa nohy, zlatko. Prosím. Potrebujem sa ťa dotýkať.“

Vášeň zahmlila jej myseľ a ona bezmyšlienkovite poslúchla, potrebujúc ho, milujúc ho. Jeden hrubý prst do nej vkĺzol. „Och, doparoma, zlatko. Si taká skvelá. Lepšia než som si to predstavoval. A ja som si predstavoval, ako ti toto robím každú prekliatu noc.“ Vnikol do nej ďalší hrubý prst.

Vzdychajúc nad tým erotickým pocitom, prehla boky, a on do nej prenikol ešte hlbšie. Tretí prst sa pridal k tým ostatným. Jeho pokožka bola horúcejšia než pokožka normálneho človeka, ale to bolo to, čo potrebovala. Cítila ho tam, tak úžasne hlboko, vzrušujúc ju tým najkrajším spôsobom.

„Chcem ti toto robiť každú noc, chcem ťa takto zobudiť každé ráno. A ak nie prstami, tak ústami. Chcem ťa všade na tele, v tele. Mala si pravdu, zlatko. Ty si pre mňa tá pravá. Nikto iný. Nikto iný tu nikdy ani nebol a ani tu nikto iný nebude. Iba ty. Len ty jediná.“

Ako hovoril, pohyboval v nej tými roztúženými prstami, prudko ich zasúvajúc, vyťahujúc ich von, dokým nefňukala, zúfalá túžbou po vyvrcholení. Potom s nimi zakrúžil, rozťahujúc ju, a ten pocit bol taký silný, taký úžasný, že sa musela chytiť jeho ramien, aby nevyletela z postele.

„Chcem ťa takto cítiť,“ zachrapčal, „keď sa urobíš na mojich prstoch.“

„Áno.“

Dovnútra, von, pomaly, tak pomaly, potom rýchlejšie, rýchlejšie. Potom sa jeho palec obtrel o jej klitoris, a ona vystrelila ako raketa, sťahujúc sa okolo tých prstov, ktoré do nej stále pumpovali, pošlúc ju cez okraj po druhýkrát. Blažene, s pocitom absolútnej správnosti, vykríkla.

„Hector! Ešte, daj mi viac.“

„Vždy.“ Presunul sa na ňu, jeho penis sa ponoril do nej, jeho hruď sa tlačila na jej. Ovinula nohy okolo jeho bokov. Ústa sa vrátili k jej ústam, jeho bozk pomalý a opojný. Zaplietol prsty do jej vlasov, nakloniac jej hlavu. Dotýkajúc sa jej, po celý čas sa jej dotýkal.

Miloval sa s ňou ako keby si ju potreboval vychutnať. Ako keby sa nechcel pohybovať príliš rýchlo, lebo sa bál, že ju odplaší a veci sa skončia skôr, než bude mať dosť. Ako keby bola pre neho všetkým. Jedna z jeho rúk sa sunula dole, dole, uštipla ju do bradavky, rozochvejúc Noelle, potom skĺzla medzi ich telá a našla jej najcitlivejšie miesto. Trel ho, zatiaľ čo sa bokmi pohyboval tam a späť, konečne pridajúc v tempe, len trochu rýchlejšie... rýchlejšie. Jej svaly sa stiahli, pripravené na ďalšie vyvrcholenie. Zatlačil silnejšie a ona znova vybuchla, tento orgazmus taký intenzívny, že na jeho chrbte zanechala stopy po nechtoch.

„Hector!“

„Noelle, moja Noelle.“ Lusknutím prsta vybuchol, jej meno zakričané, jeho horúce semeno vystrelené do nej. Keď sa zrútil na ňu, okamžite sa pretočil na bok, aby mohla dýchať, ale nedovolil medzi ich telami žiadnu medzeru. Držal ju pevne, dychčiac, obaja polepení od potu.

„Zlatko, prosím. Povedz mi, že ma stále miluješ.“ Vzal do dlani jej líce, jeho palec prechádzal po jej lícnej kosti. „Povedz, že mi dáš ešte šancu, len jednu, a ja urobím všetko v mojich silách, aby som ťa urobil šťastnou. Prisahám, že áno. A nikdy ťa neopustím, nikdy si to nerozmyslím,“ dodal rýchlo, než stihla odpovedať. „Viem, aké to je byť bez teba. Dokážem sa vyrovnať so všetkým, okrem tohto.“

Cítila, ako jeho srdce búši pod jej uchom, v neovládateľnom tempe. Ale on ešte neskončil. „Cvičil som so svojimi rukami a mám ich pod kontrolou. Celé je to o presmerovaní tepla. Teraz dokážem premeniť celé svoje telo na atómy, udržať tak plamene v sebe. Tiež dokážem vylúčiť horúčavu v pravidelných, ovládateľných dávkach, po celý čas, takže sa už nikdy neprehrejem ani nebudem horieť, ak to nebudem chcieť. Či sa stále bojím, že ti ublížim? Áno. A ak ťa nechtiac popálim, budem sa báť ešte viac, ale my to spolu prekonáme.“

Ticho.

Bruškom prsta prechádzala po písmenách svojho mena, toho, ktoré bolo na vrchu jeho dlane. „Myslela som vážne, čo som povedala. Vážne si ma ranil, Hector.“

„Ja viem,“ povedal smutne. „Zo všetkých vecí, ktoré som vo svojom živote urobil, túto by som zmenil ako prvú. Si pre mňa všetkým.“ Keď stále mlčala, dodal. „Nikdy sa nepokúsim zmeniť ťa. Milujem ťa presne takú, aká si. Si dokonalá.“

„To je pravda,“ odpovedala, jej srdce spievalo. Mohla by mu odpustiť a dostať toto, pomyslela si, zvažujúc svoje možnosti. Mohla by dostať Hectora a jeho telo a jeho intenzitu, teraz a navždy. Alebo by ho mohla poslať preč, neschopná preniesť sa cez to, čo urobil, a ísť do studenej postele sama. Znova, navždy.

Hector už neutečie, ak sa veci kvôli jeho rukám pokazia, v tom mu dôverovala. Vždy jej hovoril pravdu, aj keď sa s ňou rozchádzal, povedal jej pravý dôvod, odmietajúc ju „kŕmiť blbosťami“. Takže... vážne musela nad tým uvažovať?

„Čo povieš na toto?“ povedal, očividne zamýšľajúc s ňou trochu manipulovať. „Buď so mnou, už len kvôli tomu, aby si všetkých v A.I.R. presvedčila, že nie som gay. Vedela si o tom, že si to všetci myslia? Už aj Phoenix sa ma pokúšala dať dokopy s kamošom jej priateľa. A tiež si mi vzala panictvo. Ak mi teraz dáš kopačky, budem musieť všetkým povedať, ako využívaš mladých, nevinných chlapcov.“

Zadržať v sebe chichot sa ukázalo byť veľmi ťažké. „V poriadku. Ale len aby sme ostatných presvedčili o tom, že si na ženy. A budeš si ma musieť vziať,“ povedala. „Chcem mať legálne právo komandovať ťa. A podpíšeš dohodu o tom, že ak sa pokúsiš ukončiť to medzi nami, dostanem do vlastníctva tvoju dušu. O tom sa nevyjednáva. Vlastne, daj mi svoju dušu hneď teraz. Dostanem ju tak či tak.“

Prudko sa posadil a zahľadel sa dole na ňu, vyžarovala z neho nádej. „Myslíš to vážne?“

„Áno.“ Prešla ňou vlna nehy. Nikdy nevyzeral tak šťastný, tak uvoľnený. „Budem ti rozkazovať, o tom nie je pochýb.“

Kútiky jeho pier sebou mykli. „Nemyslel som to. To mi je jasné. Ale to o svadbe.“

Trasúc sa, načiahla sa a vzala do dlaní jeho čeľusť. „Áno. Myslím, že Hector Tremain znie celkom pekne, nemyslíš? Okrem toho, už je načase, aby si zo mňa urobil počestnú ženu a začal podporovať svoje vymyslené dieťa.“

Vybuchol do smiechu a sklonil sa pre ďalší bozk. „Dvojičky, zlatko. Čakáme dvojičky. A vedel som, že tie deti sú moje. Mimochodom, vo vrecku v nohaviciach mám prsteň.“

Jeho veselý smiech ju veľmi potešil. Noelle si nemyslela, že bola niekedy takto šťastná. Bola milovaná, opatrovaná, prijatá, zbožňovaná. Ale to najlepšie? Bola pochopená.„Vážne?“

„Povedal som ti, že som mal v pláne ťa prenasledovať ako šteniatko, až kým by si mi nepodľahla.“

„Ukáž mi ho.“

Ďalší bozk, taký, ktorý sa premenil na taký túžobný, že sa znova začali o seba obtierať, znova sa milovali, jeho ruky po celom jej tele, znova poznával jej telo, uctievajúc ju, tak, ako si to vždy zaslúžila – Hector by ako prvý potvrdil, ako veľmi to bola pravda, tým si bola istá– a konečne spolu vyvrcholili.

Po tom, uvažovala, či to, že sa spolu zajtra ráno spolu zobudia, pretože Hector zostane u nej celú noc, doparoma s tým, a bude sa s ňou túliť a maznať sa, bude znamenať, že Dallasova vízia sa stala konečne skutočnosťou. Či sa začne odpočítavanie času do jeho záchrany – alebo pádu.

To čoskoro zistia.

Hectorovi sa konečne podarilo dostať sa k svojim nohaviciam a vybrať prsteň. Keď sa vrátil do postele, sledoval ju s tak zbožňujúcim pohľadom a túžbou, že jej hruď sa napla tým najlepším možným spôsobom, nedokázala z neho udržať svoje ruky a vyliezla na neho.

„Ukáž mi!“ dožadovala sa nenásytne.

Oprel sa o čelo postele, prsteň ukrytý v jeho pästi. „Ak sa ti nebude páčiť, môžem ho vždy vymeniť.“

Pomaly roztvoril prsty. V jeho dlani ležala lebka s prekríženými kosťami, namiesto očí mala diamanty a Noelle sa úplne roztopila. „Och, Hector. Moja matka dostane infarkt, keď to uvidí.“

„Ako som povedal, môžem ho vymeniť-“

„Neopováž sa! Milujem ho! Je to ten najdokonalejší prsteň na celom svete. Daj mi ho na prst, teraz, teraz, teraz!“

„Tak rozkazovanie sa už začalo.“

Usmievajúc sa, navliekol prsteň na prst a ona ho obdivovala vo svetle. Ktorý iný muž by jej bol dal taký vynikajúci kúsok? On ju poznal. Skutočne ju poznal, videl pravú Noelle, a aj tak ju miloval.

„Chcel som ti kúpiť aj iné veci, ale nevedel som, čo kúpiť dievčaťu, ktoré má všetko.“

„Seba,“ zašepkala, tie hlúpe slzy sa vrátili, tentoraz z úplne iného dôvodu. „Vždy chcem len teba.“

„Máš ma.“ Pevne ju stisol v náručí. „Teraz a navždy.“

„Milujem ťa,“ povedala, obrátiac sa, vrhnúc mu ruky okolo krku. „A teraz sa poďme znova milovať!“

Smial sa, keď ju hodil späť na matrac, a Noelle vedela, že obaja boli šťastnejší než kedykoľvek predtým, a než si mysleli, že niekedy budú. Bez ohľadu na to, čo sa teraz stane, zostanú spolu.

Navždy budú spolu.

A teraz, keď sa Noelle a Ava dostanú do problémov – buďme úprimní, samozrejme, že sa dostanú– Hector spáli všetky dôkazy. Nebolo treba spomenúť, že to bude jedna z neho povinností ako manžela. Zatiaľ to netreba spomenúť.

„Milujem, že sa nebojíš povedať, čo si myslíš,“ povedal, kladúc bozky po celom jej tele.

„Miluješ na mne všetko.“

„Pravda. Veľká pravda.“

KONEC

Temná labuť

Vrahové z jiného světa 2,5

vyjde 20.9.2016

Lilica Swanová není zrovna člověk ani otherworlďan; je to nejlepší i nejhorší z obojího. Je ochotna udělat cokoliv, aby zachránila svou sestru před svůdným a smrtícím agentem, Dallasem Gutierrezem, dokonce i sváže svůj život s jeho... tím, že si ho efektivně vezme.

Ale bez konzumace manželství pouto vymizí. Dokáže Dallas potlačit svou nenasytnou touhu po mocné krásce? Nebo ho zatratí k věčnému pádu?

(další díly z antologie překládat nebudeme - první vyšel v ČR a druhý spadá pod blog erotic-mirage)

„Teší ma, že si sa vrátila,“ povedal Joachim.

Brenna sa vydala k jeho posteli. Shivawn ju sem odprevadil a teraz stál vo vchode za ňou, sledujúc a chrániac ju. Dovolila mu to už predtým a dovolila mu to aj teraz. Zvyčajne ale nemohla vystáť, keď za ňou ktokoľvek stál.

To sa jej stalo, aj keď prišlo k útoku. Ethan k nej prišiel zozadu, prekvapil ju, než ju schmatol okolo – rýchlo tú myšlienku odohnala.

Boli spolu len chvíľu, ale jeho nálady sa stávali temnejšími a temnejšími. Keď sa to pokúsila skončiť, vybuchol. Takmer toho dňa zomrela, tak veľmi jej zblížil. Od tej doby si toľkokrát priala, aby zomrela.

Ale dnes, mať niekoho za sebou – mať za sebou Shivawna – ju nedesilo. Prišla na to, že sa jej Shivawn a jeho neha páčia. Napriek všetkému čo sa v takom krátkom čase stalo, sa s ním začala cítiť bezpečne a dokonca si predstavovala, ako s ním robí… intímne veci. S ním, uisťovala sa. Nie s Joachimom.

Predtým, keď bola zatvorená v izbe s inými ženami a oni opisovali svoje sexuálne zážitky, bombardovali ju roztopašné predstavy. Nebola si schopná predstaviť tvár muža, ktorý jej tú rozkoš poskytoval, ale verila, že to bol Shivawn, pretože s ním sa cítila v bezpečí. On jej ten pocit vnútil. Joachim… nie. Pri ňom cítila závrat a bolesť a slabosť, úplne mimo kontrolu.

Raz, možno bude môcť tie veci privítať. Áno, kedysi sex milovala. Kedysi mala milencov. Ale to sa zmenilo. Alebo si to aspoň myslela.

To Shivawn to v tebe zapálil. Musel to byť on. Až na to, že na tento okamih čakala celý deň, chcela znovu vidieť Joachima, počuť jeho hlas a rukami mu prejsť po tele. To nemohla poprieť a desilo ju to. Nebol ako Shivawn.

Nebol milý a nebol nežný. Bol tvrdý, prchký vojenský veliteľ, ktorý neváhal použiť päste. Ale už teraz, len nad tým uvažujúc, jej srdce búšilo o preteky a nielen strachom.

Hlupaňa, vravela si už po tisíci raz. Ak by sa niekedy odvážila byť znovu dôverne s mužom, bolo by to s niekým ako je Shivawn.

Prestaň myslieť na sex, Johnstonová. Daj sa do práce. Mlčky vyčistila a previazala Joachimove rany, potešená, keď videla, že sa pekne hoja. Žiadny náznak infekcie. Bol stále príliš slabý, aby vstal, ale jeho sila sa vrátila. Bude dokonca úplne schopný používať ruky i nohy, keď sa tkanivá opätovne zrastú.

Práve keď už končila, do miestnosti vstúpil nový muž. Niesol dlhý, hrozivý meč, zachytila ho len kútikom oka a okamžite sa pokúsila vyskočiť smerom k Shivawnovi, jej jedinému bezpečnému prístavu, ale Joachim ju schmatol za ruku a pevne držal. To ju vydesilo – nielen preto, že to bolo nečakané, ale aj preto, že jej to krv rozpálilo tak ako nemalo.

Vykríkla a okamžite bola voľná. Potkýnala sa na nohách, preč od všetkých mužov.

„Je ťa treba v jedálni,“ povedal votrelec Shivawnovi.

Shivawn sa pozrel na ňu, potom na Joachima, ignorujúc neznámeho. Divoko sa zamračil. „Ublížil ti?“ spýtal sa jej.

Pošúchala si zápästie a zavrtela hlavou nie.

„Volá ťa Valerian,“ dodal neznámy netrpezlivo.

Shivawn šľahol po mužovi podráždeným pohľadom, potom podišiel dopredu a utešujúco jej stisol rameno. „Nepáči sa mi, že ťa musím opustiť, ale musím počúvnuť kráľa. Budeš bezo mňa v poriadku?“

Panike v jej hrudi narástli krídla. Nechcela, aby šiel. V skutočnosti sa stal jej záchrannou sieťou v tejto neznámej a divokej zemi. Ale prinútila sa prikývnuť. Byť tak zúfalo závislá na jedinej osobe, je šialené.

„Chcela by si ísť so mnou?“ spýtal sa.

Znovu zavrtela hlavou nie. Zostane tu. Bude statočná. A ona nedovolí, aby na ňu takto Joachim vplýval alebo ju desil.

To sa ľahšie povie ako splní, Johnstonová.

Shivawn vrhol na Joachima krátky ale temný pohľad, jemne pohladil Brennu po líci a potom vykročil na chodbu, nasledujúc vyslanca. Brenna a Joachim osameli.

To zvládneš. Ty to zvládneš. Joachim je príliš slabý, aby ti niečo urobil. Pomaly sa k nemu otočila a upokojená sa vrátila späť k posteli. Dávala si pozor, aby sa pohľadom nestretla s jeho očami, tými modrými, nebeskými očami, ktoré akoby sa jej zarezávali priamo do duše. Prsty sa jej triasli, keď dokončovala posledný obväz.

„Som Joachim,“ povedal, prelomiac mlčanie.

„Viem.“ Hlas sa jej triasol rovnako ako ruky. „Nemal si vyzvať kráľa.“

Predstavila si, ako sa mu nosné dierky rozširujú zúrivosťou. Napriek tomu sa naklonila dopredu. „Bláznovstvo. Sila spočíva v súcite, nie v boji.“

Na chvíľu bol vzduch nabitý obvinením a čakala, kedy na ňu začne kričať. Ale neurobil to. Zmenil tému, zdráhavo pripustiac, „Včera v noci som na teba myslel.“ Z polovice bolestivo, z polovice obviňujúco. „Aj dnes. Zdá sa, že ťa nedokážem dostať z hlavy.“

Skôr ako sa mohla zastaviť, uprela na neho svoj pohľad. Po tom čo uvidela, zalapala po dychu. Túžba. Túžba rozžeravená do biela. Ruky jej znehybneli, nadvihnuté nad jeho stehnom. Cez stred tela mal prehodené prestieradlo – chrániac jej cudnosť skôr ako tú jeho. To prestieradlo bolo teraz ale vyššie ako pred chvíľou.

„V tvojich očiach vidím strach,“ povedal, stále hovoriac potichu, ale aj hlas mal žeravý. „Ale vidím aj záujem.“

Zahryzla si do pery a zavrtela hlavou. Nepriznala by ani len štipku záujmu. To by ho len povzbudilo. Ale…

„Hovor so mnou, Brenna,“ povedal. „Povedz mi niečo o sebe.“

Jeho tichý prosebný hlas ju prekvapil. Nikdy by to nečakala od takého po moci bažiaceho bojovníka. „Č –čo. By. Si rád. Vedel?“ Hrdlo mala zovreté, bolo pre ňu ešte ťažšie rozprávať.

„Všetko.“ Joachim naklonil hlavu a uprene sa na Brennu zahľadel. „Chcem o tebe vedieť všetko.“ Už poznal jej vôňu – fialky a slnečný svit, s ktorým sa na krátko stretol na povrchu. Poznal jej hlas – chrapľavý a hrubý, predstavoval si jej vášeň a nahé telo.

Teraz chcel poznať jej minulosť. Čo má rada. K čomu cíti odpor. Všetky veci, ktoré ju robili Brennou, ženou, ktorá ho prenasledovala viac a viac s každou uplynulou sekundou. Sila spočíva v súcite, povedala mu.

Chcel si odfrknúť, ale nemohol. Nevedel prečo.

„Začnime niečím jednoduchým,“ povedal. „Aká je tvoja obľúbená farba?“

Zazrela na dvere, akoby nevedela čo má robiť. Zostať a hovoriť, alebo utiecť. „Modrá,“ povedala konečne.

Keby bola jeho ženou, dal by jej všetky zafíry, čo mal. „Máš rodinu?“ Rodinu, ktorá jej chýba? Ku ktorej sa túži vrátiť?

Zavrtela hlavou. „Mŕtva.“

Nemal by cítiť úľavu, ale cítil. „Ako zomreli?“

„Autonehoda.“

Auto? Zaujalo ho to „auto“, ktoré mohlo zabiť celú jej rodinu, ale viac bol zvedavý na samu Brennu. „Je mi ľúto tvojej straty, maličká.“

Črty jej potemneli, rukou mávla do vzduchu. Ruka sa jej triasla, všimol si. „Dávno,“ povedala zlomeným hlasom.

Chcel si ju pritiahnuť k sebe a pobozkať ju, čokoľvek len aby zotrel tie tiene, ale zovrel do pästí len prestieradlo a ruky udržal po bokoch. „Páči sa ti tento nový svet? Atlantída?“

Odvrátila od neho pohľad, na stenu za ním. Zavrtela hlavou.

„Prečo nie?“ V krvi mu hučalo sklamanie. Dúfal, že si to tu už zamilovala rovnako ako on.

„Desivé,“ priznala potichučky. Špičkou prsta prešla po prestieradle.

„Ty sa bojíš nás?“

Neodpovedala. Nepohla ani jediným svalom.

„Nikdy by som ti neublížil, Brenna,“ povedal jej jemne, tak ako mu to len jeho zúrivá povaha dovoľovala. „Na to ti prisahám.“

Prehnala sa ňou triaška. „Možno nechceš, ale –“

„Nikdy. Nikdy.“

„Čo jej to hovoríš, Joachim?“ Dožadoval sa Shivawn, keď nakráčal späť do izby. „Nemáš žiadne právo používať pri nej ten tón.“

Brenna vyskočila na nohy, pohľadom medzi nimi preskakujúc so strachom v očiach.

„Dávaj si pozor na svoj tón, chlapče,“ vyštekol Joachim. „Vydesil si ju.“

Shivawnove črty okamžite zmäkli. „Prepáč,“ povedal jej. „Zavolali ma, aby som našiel nejaké pomaranče, ale už som tu. Nehnevám sa, prisahám.“

Brenna hľadela na oboch mužov s trochou… vzrušenia a neistoty kto – alebo čo – to vzrušenie spôsobuje. Pokúšali sa ju upokojiť a vyšlo to. Vyšlo! V skutočnosti stála medzi dvoma mužmi, ktorí jeden druhým pohŕdali, dvoma mužmi, ktorí na seba môžu kedykoľvek zaútočiť a pozabíjať sa a jej strach opadol.

Ako sa im to podarilo? zamyslela sa zmätene.

Ešte niečo viac šokujúce bolo nie to, že ju opustil strach, ale to niečo nové, čo zabralo jeho miesto: túžba. Do biela rozžeravená, stravujúca. Obrazy nahých, prepletených tiel, jej zrazu zaplnili myseľ. Znovu nedokázala vidieť mužovu tvár, ale obrazy boli tak živé, že dokonca počula vzrušené stony dvojice. Bradavky jej stuhli, medzi nohy sa zbierala vlhkosť.

Joachim vyceril zuby a pri nádychu zasyčal. Zúrivosťou? „Ty si vzrušená. Cítim to z teba.“

Líca sa jej rozpálili ako horúce inferno.

„Ja to cítim tiež,“ povedal Shivawn prerývane. „Brenna…“

Počula ho urobiť jeden krok smerom k nej, počula úder jeho topánky. Znova, v jej vnútri nebol žiaden strach. Čo to so mnou je? Čo sa to so mnou deje? Nepáčilo sa jej to, vôbec nie.

Joachim si sadol a Shivawn pokračoval v pohybe vpred.

„Potrebuješ muža, Brenna,“ povedal Joachim, bez zľutovania nad jej rozpakmi. „Ale ty sa svojej túžby bojíš, však? Odolávaš jej.“

„Áno,“ odpovedal za ňu Shivawn.“Bojí sa.“

„Bola si už niekedy s mužom?“ spýtal sa jej Joachim.

Bez dychu prikývla.

„Páčilo sa ti to?“ Shivawn.

Ďalšie prikývnutie. Mala by zastaviť túto paľbu vypočúvania, ale časť v nej si divne vydýchla, že to zo seba dostane von.

„Muž, ktorý ti ublížil a poškodil ti hlas,“ neprestával Joachim. „Prinútil ťa, báť sa sexu?“

Dlho váhala, nakoniec zvolila pravdu. „Áno.“

Obom mužom z hrdla vyšlo nízke zavrčanie, akoby toho muža chceli zabiť holými rukami. Každopádne strach sa nevrátil. „Teraz tomu rozumiem,“ povedal Shivawn. „Akonáhle bola žena raz prinútená, už nikdy nebude ako predtým.“

„Áno,“ povedal Joachim. „Ja už tiež chápem.“ Jeho hlas znel vzdialene, pomerne slabo.

„Joachim?“ povedala, náhla obava o neho ju prinútila, zabudnúť na všetko ostatné.

Spadol späť na posteľ a hlava mu klesla na vankúš, zbledol.

Ponáhľala sa k nemu. „Si v poriadku?“

„Závrat. Slabý,“ priznal rozzúreným zavrčaním. „Nemal som sa posadiť.“

Mohla by mu povedať, že ešte nemá dosť síl, ale to by ho mohlo len viac rozhnevať, vyviesť z rovnováhy. Bojovník ako on bol očividne zvyknutý na absolútnu kontrolu. Nemohol povedať kráľovi, Valerianovi, že ho rešpektuje a má ho rád, ale už ďalej nechce počúvať rozkazy?

Konečne sa zuby jej strachu vrátili. Kontrola. Niečo, čo si tiež cenila. Nemohla sa jej vzdať, bez ohľadu na to aká bola vzrušená. A vzdať sa ktorémukoľvek z týchto mužov, by znamenalo, vzdať sa jej drahocennej kontroly. Ako na to mohla zabudnúť, čo i len na sekundu?

Zamračene sa vydala k dverám.

Uvedomujúc si, že chce odísť, Joachim náhle povedal, „Zostaň.“

V jeho hlase zaznel rozkaz. Ach, áno, očakával absolútnu poslušnosť. Zavrtela hlavou, urobila ďalší krok. Jej oči boli neprirodzene veľké, vedela to.

„Brenna,“ povedal. Znovu sa pokúšal posadiť, ale tentoraz na to nemal silu. „Nebudem navždy taký slabý.“ V jeho tóne bolo varovanie.

Obišla Shivawna, pohľadom skákala od jedného muža k druhému. Boli takí krásni, takmer zraňovalo, hľadieť na nich. A ponúkali jej všetko, čo kedysi pre seba tak úporne hľadala: lásku, vášeň, vzťah. Ten sen je mŕtvy, spomínaš si? Toto je nebezpečná cesta.

Ale prehnala sa ňou vlna túžby. Na chvíľu si priala, aby sa po nej jeden z tých mužov natiahol. Dotkol sa jej… pobozkal ju… vkĺzol do nej, zanoril sa. Nie, nie jeden z mužov. Shivawn, vravela si. Ale neboli to jeho zelené oči, ktoré zrazu zazrela vo svojej mysli, nad sebou, hľadiace dolu na ňu. Oči toho muža boli modré. Pritisla si ruku na vlastné oči, blokujúc ten obraz.

Ako v nej mohol niekto ako Joachim, vzbudiť niečo takého, keď toho nebol schopný žiadny muž po celé dlhé roky?

„Neublížim ti,“ povedal Shivawn. Neškodne zdvihol ruky.

„Poď ku mne, Brenna,“ ozval sa Joachim.

„Nie,“ povedala Shivawnovi a Joachim sa zaškeril. „Nie,“ povedala Joachimovi, zotierajúc tým jeho aroganciu. Lepšie bude nemať ani jedného.

„Chcem ťa spoznať,“ povedal Shivawn. Jeho hlas bol láskavý. „Udržím ťa v bezpečí. Nikomu nedovolím, ublížiť ti.“

„Nedovoľ potrebe po bezpečí zničiť tvoj milostný život. Môžem ťa učiť, aby si porazila svoj strach a konečne znovu začať žiť,“ ozval sa znovu Joachim.

Shivawn sa zvrtol k Joachimovi. „Ja jej tiež môžem pomôcť, premôcť jej strach.“

„Možno. Ale ty ju nikdy skutočne neurobíš šťastnou,“ vyštekol Joachim.

To možno ani jeden z nich a to vedomie ju zalialo dychtivým pocitom sklamania. Návratom svojho hnevu jej Joachim pripomenul, prečo presne by si nikdy nedovolila byť s ním. Ak niekedy nasmeruje svoj hnev proti nej, zabije ju. Kontrola, pripomenula si.

Na chvíľu, ten jeden drahocenný okamih, keď jej strach zmizol, si naozaj myslela, že by mohla znovu začať žiť. Teraz… vedela, že taká vec je nemožná, vybehla z izby skôr, ako urobí niečo hlúpe. Ako že začne plakať.

***

Shivawn ju nenasledoval, zostal v izbe. Ešte dlhú chvíľu potom on a Joachim neprehovorili.

„Chcem ju,“ priznal potichu Joachim.

Shivawn zaťal ruky do pästí. Vedel to, ale počuť tie slová…„Ja ju chcem tiež a je to moja žena. Kto myslíš, že ju dostane?“

„Vyzvem ťa kvôli nej,“ vyštekol Joachim.

„Neprijmem. Pozrela sa na mňa s túžbou a zistil som, že ten pohľad potrebujem vidieť znovu.“

„Tá túžba patrila mne, chlapče. Mne. Čokoľvek si videl, bol to len odraz.“

Shivawn sa zamračil. Áno, pozrela sa na Joachima s túžbou. Väčšou túžbou, než s akou sa tá žena kedy pozrela na neho a to vedomie mu nerobilo dobre. Ale chcela aj jeho. Odprisahal by to. Frustrovane rozhodil rukami do vzduchu.

„Tak čo to pre nás znamená?“

„Daj mi ju.“

„Nie.“

Joachim si pohladil bradu dvoma prstami. „Nevzdám sa. Budem ju prenasledovať.“

„Je to vyhrážka?“

„Iba varovanie. Chcem ju a urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ju dostal.“

Shivawn takmer tasil meč, jeho hnev bol obrovský. Chcel Brennu chrániť, chcel, aby bola šťastná a nemohol zniesť predstavu takej nežnej bytosti s týmto po moci bažiacom bojovníkovi. „Ak ju vydesíš, zabijem ťa. Rozumieš mi? Zabijem ťa.“

Na Joachimovu tvár klesol temný mrak. „Nikdy ju nevydesím.“

„Ha! Vydesil si ju už svojou prudkosťou. Preto ušla.“

„Nepokúšaj sa predstierať, že poznáš jej dôvody a nepredstieraj ani to, že vieš, čo potrebuje. Bojí sa ťa stále rovnako, inak by sa ti už sama odovzdala.“

„Možno to urobí. Dnes v noci,“ posmieval sa Shivawn.

V Joachimových očiach sa rozhorela zúrivosť. „Nie. Neodovzdá sa ti. Viem to, pretože jej nikdy nebudeš rozumieť tak ako ja.“

„Ty? Ty si myslíš, že jej rozumieš?“ Precedil Shivawn cez zaťaté zuby.

„To že sa pýtaš, len dokazuje moje slová.“ Joachim zatvoril oči, prinášajúc si do popredia mysle Brenninu nevinnú tvár. Niekto jej ublížil počas sexu – niekto, kto čoskoro ucíti špičku Joachimovho meča. Ak bude musieť cestovať na povrch a dolapiť toho bastarda, tak to urobí.

Stavil by svoj život na fakt, že Brenna bola kedysi žena vášne a vitality. V jej očiach bola iskra, ktorú nedokázala ukryť. Hlboko vnútri, bez ohľadu na to aký silný jej strach bol, musela znovu po tom živote túžiť.

Mohol by ju nad Shivawnom vyhrať, vedel, že mohol. Hľadela na neho s neriedenou vášňou a on vedel, že by nikdy nebola šťastná s nikým iným. Keď sa pozrela na Shivawna, nebola v tom žiadna vášeň. Túžba, áno, ale nebola sexuálna. Bola… bojazlivá, ako keď sa dieťa pozerá na matku. Pre ochranu.

Čo znamenalo, že Joachim ju skutočne vydesil. Čo tiež znamenalo, že si ju nemôže nárokovať, kým nepremôže jej strach.

Navždy.

A on to dokáže. Nech to stojí čokoľvek.

Viac ako svoje vlastné uspokojenie, chcel ju. Sila spočíva v súcite. Jej slová sa mu znovu prehnali mysľou. Súcit… niečo, čo si vážila.

Po prvý krát bude potrebovať niečo špeciálne. Ach, vedel, že nebola panna. Povedala to na rovinu. Po jej utrpení – pre to čo sa jej stalo – sa sama odrezala od mužov. Takže jej nabudúce bude ako prvý krát. Sama sa odrezala od túžob a tých najsladších dôverností. Bude potrebovať priam lavínu oboch, aby ju vystrčili z tej jej rozvážnej existencie. Súcit.

Akonáhle sa vylieči… nebude tu nič, čo by ho zastavilo.

„Musím ju mať, Shivawn,“ povedal. „To po mne bude v posteli túžiť už navždy.“

Shivawnovi v čeľusti zatikal sval. „Mýliš sa. Chce bezpečie. Pre ňu som bezpečie ja. Nie ty. A ja jej to dokážem.“

***

Poseidon si pohmkával nad intenzitou tej chuti. Vlny vírili a rútili sa proti nemu, ich blankytná krása bola pre smrteľníkov smrtiaca. Vychutnával si ich soľ v ústach, cítil ju v nose, jej dôvernosť len zväčšovala jeho radosť.

Žiaden Atlanťan nemal dovolené vstúpiť na povrch. No, to nebola celkom pravda. Strážci portálov to mali povolené, aby chránili tajomstvá skrytého mesta. Ale žiadna nymfa nebola strážcom – a ako sa zdalo, oni si rozhodne dovolili vyjsť na povrch. Teraz bude Poseidonovou najväčšou radosťou, potrestať ich.

„Tak. Vy hovoríte, že ste videli nymfov kradnúť ľudské ženy z povrchu a priviesť ich na Atlantídu?“ pýtal sa, jeho hlas sa šíril celým dnom oceánu. Piesok podskočil, zdvíhajúc sa vysoko do víriacej vody, ružové a biele koraly zavibrovali. Farebná rybka uskakovala zo strany na stranu, zúfalo túžiaca utiecť z jeho blízkosti.

Dve morské panny pred ním sklonili hlavy. Obe oplývali vlasmi atramentovo čiernymi ako noc a tie vlasy sa miesili dokopy, pohybujúc sa okolo ich delikátnych ramien.

„Áno,“ povedala Denae.

„Áno,“ súhlasila Marie.

„Cez portál?“ naliehal. Tresol koncom svojho trojzubca o mramorový podstavec, na ktorom stál, prasknúc ho od jednej strany k druhej. Toto bolo to najvzrušujúcejšie, čo zažil za celé veky.

„Áno,“ zopakovali obe ženy unisono.

„Výborne.“ Poseidonove pery sa pomaly zdvihli, keď zostupoval z podstavca, jeho biela róba sa mu roztancovala okolo členkov. Odtiaľ kde stál, mohol vidieť obrovskú kryštálovú kupolu, zakrývajúcu to prekliate mesto. Tie sálavé, zlaté lúče iskrili ako kvantum bleskov. Presunul sa k nej, v jednej chvíli ďaleko a v ďalšej rovno pred ňou. Nepotreboval žiaden portál alebo vchod do sveta, ktorý vytvoril on sám. Jednoducho vkročil do kryštálu, akoby tam ani nebol.

Ešte nechcel, aby obyvatelia vedeli o jeho príchode, tak sa držal ukrytý za pláštikom neviditeľnosti. Zhlboka sa nadýchol čistého, slaného vzduchu. Zatvoril oči, užíval si to. Áno, otáčal sa chrbtom k tejto zemi a jej ľudu až pridlho. Chyba.

Prešli už stovky rokov, odkedy sem naposledy vstúpil a všetko vyzeralo tak pokojne. Deti minotaurov sa hrali v blate kaluží, kentauri sa pásli na hustej, orosenej tráve. Upíri, draci, griffi, kyklopy, gorgony, harpie – boli tu všetky.

Tieto monštrá boli prvým pokusom o vytvorenie človeka. Ale stali sa silnejšími, ako zamýšľali. Niekoľko bohov spanikárilo a preklialo ich k životu pod morom. Pre Poseidona boli odporní, škaredí, ale nie hrozbou.

Možno ich Poseidon a jeho nesmrteľní bratia a sestry mali zničiť už pred tisícročiami, ale mysleli si, že tie bytosti použijú na… čo? Sex? Niektoré ženy Atlantídy boli pekné. Prečo si to nikdy nevšimol? Pre súperenie? Bojovníci boli silní.

Nemohol si spomenúť na správnu odpoveď, aj keď v skutočnosti mu to bolo jedno.

Ako potrestať nymfy, ako potrestať nymfy… Mávajúc svojim trojzubcom a udržujúc si svoju neviditeľnosť, sa preniesol do paláca, kde sa teraz zdržiaval Valerian, kráľ nymfov. V priebehu niekoľkých sekúnd sa ocitol v izbe obývanej tromi veľmi ľudskými ženami. Diskutovali o rôznych polohách, v ktorých si ich muži vzali, rôznych polohách, v ktorých chceli, aby si ich vzali a aké boli smutné, že Valerian má svoju družku a im už nevenoval žiadnu pozornosť.

Poseidon pomaly dovolil svojej podobe, zjaviť sa, aj keď na seba vzal podobu bojovníka nymfov. Tmavovlasý, s modrými očami. Svalnatý. Opálený. Keď si ho ženy všimli, usmiali sa, vyskočili na nohy a hnali sa k nemu.

„Prišiel si nás pomilovať?“

„Si ten najkrajší muž, akého som kedy videla! Dokonca krajší ako Valerian.“

„Ticho,“ povedal, ten zvuk bol dunivý. Teraz nebol čas na potešenie. I keď neskôr…„Sadnite si.“ Ukázal im k hromadám vankúšikov za nimi.

Bez otázok si sadli, bez poznámok, hľadeli na neho, akoby bol chutná tabuľka čokolády. Stál nad nimi a dovolil im, zložiť sa mu k nohám, vzhliadajúc k nemu ako domáce zvieratko, čakajúce na odmenu. Hmm, pekné. Veľmi pekné.

Nymfy potrebovali k prežitiu sex. Možno práve preto ukradli tie ženy. Každopádne, na ich dôvodoch nezáležalo. Zákon bol vytvorený, zákon musí byť uposlúchnutý.

Ak do sveta na povrchu vystúpi Atlanťan, bude zničená, aspoň tak nejako sa to spomínalo v proroctve.

„Ako prvé mi povedzte, ako ste sa sem dostali,“ povedal. Chcel tú usvedčujúcu pravdu, počuť priamo. „Potom mi porozprávate všetko, čo viete o nymfách.“

Jedna zo žien ho pobozkala na stehno. Ďalšia na rameno. Zatvoril oči, vykĺzol mu blažený ston.

Odpovede, zanedbateľné.

Odkašľal si. „Môžete mi to povedať neskôr,“ povedal a začal im bozky vracať späť. Už len jeho vstup do Atlantídy spravil viac pre jeho nudu ako tisícka tropických búrok.

Aeron stál na balkoně vedle svého pokoje, svíral zábradlí, díval se na indigově zbarvené nebe. Nejtěžší volba, kterou kdy musel udělat, bylo rozhodování mezi Legiiným a Oliviiným životem. Kdyby si vybral Olivii, jak tak zoufale chtěl, Legie by věčně trpěla. Jeho přátelé by byli v nebezpečí. Nemluvě o Luciferovi. Kdyby si vybral Legii, jeho přátelé by se nemuseli obávat Luciferova hněvu a Olivia by se mohla vrátit domů, bez úhony. Pokusil se donutit ji to udělat. Ale teď po ní neskonale toužil. A Vztek po ní volal.

Udržíme si jí. Prosím. Musíme ji mít. Neposílej ji pryč. Neposlouchej. Necháme si ji pro sebe.

Legie mu prozradila, co provedla. A to se musí stát… věci, které s ní bude muset dělat… s ní a Olivia… jeho nehty se mu bolestivě zabodly do dlaní, až vytryskla krev. Co bylo to nejhorší? Nedokázal by to udělat a tak ublížit Olivii. Už ne.

Nebylo by žádné další milování s ní. A to bylo to, co dělali. Milovali se. Chtěl tomu vzdorovat, ale znal sám sebe. Být s Olivií bylo dobré. Perfektní.

Ale teď si ji nemohl udržet. I v případě, že by neodešla domů a nad nimi by nevysel ortel smrti, žádná žena by nezůstala, kdyby věděla, že se má brzy vyspat s někým jiným. A on to udělá. Do hrdla mu stoupala žluč. Nedovolil by, aby si Lucifer vzal Legiino tělo. Nedovolil by, aby Lucifer volně chodil po Zemi a pustošil a ničil cokoliv, co by se mu zachtělo. Nakonec, Olivia by mi za to měla poděkovat. To si alespoň říkal v duchu ve snaze o útěchu. Pokud by zde zůstala, stala by se člověkem. Chřadla by a umírala, musela by si dávat na vše pozor, byla by bezmocná a on by jí stejně nezachránil. Byla by vždycky bezbranná. Ta vyhlídka ho děsila, ale dal by cokoliv, aby s ní mohl strávit více času.

Nemůžeme ji ztratit.

Musíme. Byl by rád, kdyby si ji mohl nechat. Ke konci jejich milování nemyslel na nic jiného, jeho myšlenky se točily okolo toho, že spolu budou navždy. Nyní musel strávit zbytek svého života bez ní, přestože věděl, že je tam venku, ale nebude ji moci vidět, slyšet a ani cítit.

Ne!

Jak se mám vyspat s Legií, když Olivia je jediná na koho mé tělo reaguje a chce ji? Hořce se zasmál. Nikdy neměl žádnou přítelkyni, žádnou nepotřeboval, ale teď jednu měl nebo spíše dvě. Jedna po něm neměla toužit. A druhá byla připravená ho opustit.

Brzy se vrátím domů, řekla Olivia.

V té chvíli zpanikařil. Teď ji nemůžu ztratit, pomyslel si. Tak jí řekl, že teď nemají čas na dohadování a že má zůstat v Pevnosti. Jediné, co udělal, bylo, že prodloužil nevyhnutelné, takže mu to způsobí ještě více bolesti, když se tak konečně stane. Ale on s tím nebyl kurva smířený!

„Aerone,“ ozval se za ním tichý hlas.

Nebe, povzdechl si Vztek.

Zůstaň silný. Odolej jí. Nedovolil si k ní rozběhnout, a tak zavolal: „Tady jsem!“

Zaslechl měkké kroky a pak se vedle něj objevila Olivia, hleděla do blížící se noci, její divoká vůně se okolo něj rozprostřela. Cítit její nebeskou vůni, aniž by natáhl ruku a dotkl se jí, bylo čisté mučení. Ale on si to mučení zasloužil.

„Kde je Legie?“ Zeptal se a očekával, že každou chvilkou rozrazí dveře.

„Spí.“

Bez Aerona? „To se jí nějak nepodobá.“

Olivia pokrčila jedním ramenem. „Když to musíš vědět, omámila jsem ji. A není mi to líto!“

Usmál se. Oh, bohové on milova – obdivoval tuto ženu. Jeho úsměv opadl.

Jedna z vizí Vzteku se mu náhle otevřela v hlavě: Olivia a Legie se plížily po špičkách chodbami Pevnosti a navzájem se sobě vyhýbaly. Legie držela láhev vína. Olivia držela dvě sklenky.

Je zřejmé, že šly z kuchyně. A nesly si s sebou alkohol. Kdy se tomu tak stalo, když odešel a proč? Obě vešly do jeho ložnice a pak Olivia řekla: „Připijme si na tvůj úspěch.“

„To je pravda,“ řekla Legie samolibě. „Můj úspěch. Říkala jsem ti, že Aeron bude můj a nikdy ti nebude patřit.“

Aeron chtěl Legií zatřást, aby získala trochu rozumu.

„A měla jsi pravdu.“ Olivia pobledla, když nalévala víno do sklenek. Stála zády k Legii, odtrhla si malý kousek šatů z rukávu. A pak hodila malou skvrnu materiálu do jedné ze sklenic.

„Spi,“ zašeptala a dívala se, jak se materiál rozpouští, potom se otočila zpět k Legii s nuceným úsměvem. „Vím, že jsem poražena.“

Démonka začala lačně pít a ještě předtím než polka poslední kapku vína, začala se motat. Její oči se přimhouřily na Olivii. „Něco je špatně….“

„Samozřejmě, že je. Opravdu si myslíš, že jsem ti neotrávila víno?“

„Děvko,“ zašeptala Legie nezřetelně a pak se jí podlomila kolena. Dopadla na podlahu a začala hlasitě chrápat.

Oliviin plášť byl jednoznačně něčím víc, než si Aeron uvědomoval. Ale k jeho naprostému úžasu, Vztek byl ... okouzlen její akcí. „Nebe“ si hrálo s „Peklem“ a jeho démon chtěl, aby byl vítězem anděl.

„Zlobíš se na mě?“ Zeptala se Olivia, přitáhla ho zpět z jeho podivných myšlenek.

„Jsem rád.“ Pořád nebyl připravený vypořádat se s Legií. Nedokázal o ní přemýšlet jako o dívce, pro něj byla jeho dcera. Změň téma. Teď.„Tvůj hlas je nějaký jiný. Všiml jsem si toho už dříve, ale teď je to ještě zřejmější.“ Řekla mu o Legii, ale on necítil nutkání jí věřit.

„Ano,“ bylo vše, co řekla. „Něco je jinak.“

„Co je to?“ Zeptal se, ale myslel si, že zná odpověď. Musela začít ztrácet své andělské schopnosti kvůli tomu, že zde trávila více času. Jak by ji její kolegové andělé přivítali, kdyby se vrátila domů? Nelíbilo se mu pomyšlení, že by jí ignorovali a vyhýbali se jí.

Znovu pokrčila rameny, ale tentokrát se jejich kůže otřela. Zavřel oči a na okamžik si vychutnával tu měkkost. A když se chladný vánek přehnal přes balkon, zvedl její vlasy a hodil prameny proti jeho nahé hrudi, cítil, jak jeho kontrola povoluje.

Moje. Naše. Naše. Navždy, plakal démon v jeho hlavě.

Nikdy,řekl důrazně.

Když otevřel oči, vrátil se ke sledování oblohy. „Když jsi žila tam nahoře,“ řekl a jeho hlas byl ochraptělý.

„Ano?“

„Jaké to bylo?“

„Žijeme v oblacích, které jsou mnohem víc, než si myslíte,“ slyšel její náklonnost k tomu místu v jejím hlase. „Máme rozhlehlé místnosti a můžeme mít kdykoliv další.. Jsme skryti zbytku světa, ale stále můžeme vidět, co se děje kolem nás. Jako andělé létáme kolem, válečníci zabíjejí démony. Vidíme bouře, ale nemůžeme se jich dotknout. Můžeme vidět hvězdy, sálající tak blízko, ale nespálíme se jimi.“

Vztek byl vzrušený z jejího vyprávění. Ano, ano.

„A toho všeho ses vzdala.“ Pro něj. Pro zábavu. Byl pokořen. Cítil se provinile. Zahanbeně. Z větší části jí dal jen bolest a trápení. Ale také ji... potěšil.

„Ano,“ řekla znovu, tak jednoduše. Pak změnila téma. „Proč máš dvě motýlí tetování? Vždycky mě to zajímalo.“

„Ten na zádech je značka mého démona, a ten na mých žebrech je z mé vlastní tvorby. Chtěl jsem vždy vidět připomínku toho, co jsem a po jak úzké římse musím kráčet.“

„Nemyslím si, že bys někdy potřeboval vizuální pomůcku. Nikdy jsi, jak se zdá, nezapomněl.“ Smutek nahradil náklonnost. „Dost vzpomínání. Vím, že dnes večer míříte do boje.“

„Správně.“ Neptal se, jak ví o nadcházejícím souboji. Věděl to. Ona a Legie je špehovaly. To je důvod, proč opustily jeho pokoj.

„Chci jít s vámi,“ řekla. „Když se vrátím domů, pak budu mít možnost připojit se k vám a Lovci nebudou vědět, že tam jsem. Budu schopna vás chránit, jako štít. Budu moci-“

„Ne!“ Odkašlal si a zkusil to jemněji. „Ne.“ Zábradlí bolestivě zakňučelo, jak ho prsty zlostně ohýbal. Nemůžu jí ztratit, pomyslel si. Vztek opět zakňučel. „To není nutné.“

Máme ještě dost času, sakra.

„Musím stejně odejít, tak proč ne teď? Proč to tak nemám učinit, když vám mohu pomoci?“

Kdykoli jindy by byl obdivoval takové rozhodnutí. Teď se k ní otočil a vrčel. „Proč bys mi pomáhala? Proč na mě nekřičíš? Nenadáváš mi za to, co se chystám udělat?“

Místo toho se na něj klidně podívala. „Není třeba, abych se uchýlila k takovým emocím. Jsem anděl.“

„Padlá,“ opravil ji temně, pak zamrkal. To bylo poprvé, co uznal ten rozdíl, a ach, ta ironie ho hluboko uvnitř zasáhla.

Nastala pauza a pak si lítostivě povzdechla. „Ne na dlouho.“

Moje.

Uzavřel vzdálenost mezi nimi, chytil ji za plášť a přitiskl ji k zábradlí tak, aby mu nemohla uniknout. Bylo jí úplně jedno, že by se rozešli? Bylo jí jedno, že už nikdy nebudou spolu? Bylo jí jedno, že se už nikdy nebudou milovat? Že se brzy stane něco hnusného, neodpustitelného?

„Nech mě jít, Aerone,“ řekla klidně.

Nikdy, pomyslel si.

Nikdy, souhlasil Vztek.

Nemůžeme myslet takhle. „Budou se k tobě tvoji lidé chovat jinak, když… se vrátíš?“ dokonce říct to bylo neskutečně těžké, ale potřeboval si připomenout, co se musí stát. „Už nebudeš ta stejná osoba, jakou jsi byla předtím.“

„Oni mě doma uvítají s nadšením.“ Zavrtěla hlavou a její hedvábné vlasy se o něj krátce otřely. „Až na Radu. Ale jsou velmi tolerantní. Velmi trpěliví.“

„Lysander mi tak nepřipadá.“

Ironicky se usmála. „No, on není typický anděl.“

Ten úsměv ... potřeboval víc. Musel mít víc. Co nejvíce, dokud ... „Zbývá ti sedm dní.“ Ta slova zaskřehotal. Byl naprostý hlupák. Přesto se svou hrudí přitiskl na její. Její bradavky se stáhly a laskaly ho na hrudi a on ji nemohl nechat jen tak jít. „Slib mi, že tu zůstaneš ještě šest dní.“

Klid ji konečně opustil a on se zamračila. „Co-proč?“

„Jen mi to slib. Prosím.“

Prosím, opakoval Vztek, stejně uboze jako Aeron. Kdo by si pomyslel, že se sníží k tomuto?

„Nemůžu,“ řekla. „Je mi to líto.“ Odvrátila se od něj a pohlédla přes rameno.

Ale ještě předtím viděl slzy, které zaplavily její oči. Slzy, které ho činily… slabým. Natáhl se a vzal jí za šíji, nutil ji znovu se otočit k němu, aby se ujistil, že sdílí jeho touhu a odhodlání.

„Je tohle ano?“

Roztřeseně se zasmála. „Ne. To není.“

To on to způsobil. Kvůli němu se smála. „Co mi můžeš slíbit?“ V tomto bodě by bral cokoliv.

„Já ... den,“ nabídla roztřeseně.

Jeden den. Jeden den mu nestačil. Věčnost nemusí stačit. Zesílil svůj stisk. „Zůstaň, dokud se nevrátím z města. Dokonce, i když má mise bude trvat déle, než čtyřiadvacet hodin. Prosím.“

„Proč je to pro tebe tak důležité?“ Zeptala se a ukázala mu svůj vztek, první náznak vířící bouře.

Protože tě potřebuju. Protože tě chci. A nenávidím myšlenku, být bez tebe. A kdyby to bylo jen mé rozhodnutí a nebyl by tu někdo, kdo mě ovlivňuje, ochotně bych zemřel, jen abych mohl strávit další minutu v tvém náručí.

„Zůstaneš?“ Trval na svém a ignoroval její otázku. „Pokud budu vědět, že je tu šance na tvůj odchod, nebudu se moci soustředit.“ Nikdy předtím s nikým nemanipuloval. Uvedl fakta, dobrá i špatná, ale výsledek mu byl lhostejný. A teď ... „Budu snadný cíl, možná mě opět zraní. Tak mi to už řekni. Řekni mi, že zůstaneš?“

Olízla si rty a její ramena poklesla. „Já… dobře.“

Takhle ne. „Řekni to.“

„Ano,“ zašeptala. „Zůstanu, dokud se nevrátíš z města.“

Bez vrstvy pravdy v hlase nevěděl, jestli mu lhala, nebo ne. Ale on si vybral, že jí věří, protože nemohl vystát představu její nepřítomnosti.

„Tak teď, když jsem ti to slíbila, necháš mě odejít?“ Když mluvila, položila mu ruce na hruď a snažila se ho odstrčit, ale přitom hladila jeho tetování.

Hmm, ještě,povzdechl si Vztek.

Možná, že po něm toužila předtím, ale on chtěl, aby mu znova řekla ano. „Proč po mě toužíš?“ Zeptal se prudce, byla to další připomínka překážek mezi nimi. „Proč sis mě vyhlédla? Kráska jako ty, chytrá jako ty, sladká jako ty, může mít kohokoliv. Někoho, kdo na sobě nenosí obrazy svých hříchů.“

„Protože,“ řekla.

„Proč?“ Měl chuť s ní zatřást, byl zoufalý zjistit pravdu, proč kvůli němu padla z nebes. „Prosím, Olivie. Řekni mi to.“

Možná to bylo prosím, co ji zviklalo. Nebo zoufalství, které z něj prýštilo. Ať tak či onak, vykřikla: „Protože nejsi to, co si myslíš, že jsi. Nejsi takový, jak si myslí ostatní. Možná máš na svědomí bezpočet mrtvých, ale miluješ zuřivěji, než kdokoliv koho jsem kdy poznala. Pomáháš ostatním bez ohledu na své vlastní štěstí.“ Zasmála se stejně hořce jako on před chvílí. „Zvláštní, že? Tyhle vlastnosti, které mě k tobě přitahovaly, mě teď odhání pryč.“

Zůstaň.

Nedokázal to vyslovit. Miloval zuřivěji? Bohové, to ano. Dříve by se nad tím slovem zastavil, ale dnes ne. Bez jakéhokoliv varování ji strhl k sobě a vzal si její ústa. Nemohl si pomoci a vrazil svůj jazyk dovnitř. Bez protestu se k němu přitiskla a dychtivě přijala jeho brutalitu. To bylo dobře, protože neměl žádnou kontrolu a byl rád, že ho neodmítá. Měli jen málo času a on nenáviděl, že jí bude muset ztratit. A její ztráta… bohové. Ta ztráta ho nejspíš zabije.

Ne, pomyslel. Její polibek ho zabijí. Můj zánik spočívá ve splynutí našich duší, uvědomil si, a znovu, byl rád. Tvrdě ji ochutnal, podmanil si ji bez výhrad. Bral si, co chtěl a byl za to odměňován.

Pokud je tohle jeho konec, zemře jako bojovník.

„Teď tě učiním svojí ženou.“ Strhl jí plášť z těla. Odhalil její dlouhé nohy. Její jádro, všechno patřilo jen jemu. Stále na sobě neměla žádné kalhotky a to poznání ho málem srazilo na kolena. Jednoho dne si ji chtěl vzít v posteli. Chtěl pomalu odstraňovat její oblečení a brát si jí něžně a dlouho. Vychutnával by si každý její nádech, každý nepatrný povzdech.

Teď chtěl pouze ji.

Naléhavě sáhl po knoflíku na jeho kalhotách, pokusil se je otevřít – zachytit sám sebe. Otevřel je. Jeho penis volně vyskočil ven. „Doufám, že jsi na mě připravená, Olivie.“

Jestli je na něj připravená? Olivia si myslela, že bude připravena na tohoto muže každou minutu každý den po zbytek svého života. Díval se na ni, jako by byla nutná pro jeho přežití. Jako kdyby žil jen pro ni. A tohle bylo naposledy, co zažije takový pohled. Smutek vyhrožoval, že jí přemůže, ale síla její touhy ji přemohla. Později. Později se mohla válet ve svém trápení. Ale teď byla v Aeronově náručí. Její tělo bylo v jednom ohni jen pro něj. Byla mokrá a bolavá a potřebovala jeho dotek. To proto se vzdala svých křídel. Proto se vzdala věčnosti. A teď jí to nabízel. Bez ohledu na to, co se bude dít dál, musela ho mít.

„Olivie,“ řekl její jméno s hrdelní prosbou.

„Připravena. Slibuju.“

Vzal její boky do dlaní, zvedl ji, a když ovinula nohy okolo jeho pasu, zajel do ní, až po jílec. Vykřikla, nemohla zastavit ten zvuk. Byl tak velký, prudce do ní vrazil, na chvíli jí zasáhla bolest, ale rychle ustoupila potěšení.

„Potřebuju tě.“ Vklouzl dovnitř a ven.

„Ano!“ Zaryla mu nehty do zad a pevně se ho držela. Nebylo cesty zpátky, pro ni ne. Potřebovala to. Potřebovala tuto vzpomínku, aby jí zahřála v noci, až bude osamělá. „Přesně takhle.“

Tvrději a tvrději do ní bušil. Bylo to nebe a bylo to peklo. Bylo to tak dobré, byla tak blízko u konce. Chtěla, aby to takhle bylo navždy. Modlila se za to, ale věděla, že její modlitba nebude nikdy vyslyšena. Zábradlí se otřásalo společně s nimi. Zavrzalo a povolilo pod jejich zběsilými přírazy. Zakňučela a cítila, jak se svírá. Cítila, jak padá, padá...Aeron nepovolil na zuřivém tempu. Milovala ho. Líbilo se jí, jak se okolo nich prohání vítr. Společně se svobodou, láskou a radostí. Beze strachu a bez lítosti. Aeron by ji udržel v bezpečí. A on to udělal. Těsně předtím, než se zábradlí rozpadlo, vyrazila jeho křídla ze svého úkrytu a obalila se kolem ní. Jemně ji usadil na zem a nepřestával přirážet. Nechala nohy uzamčené kolem jeho pasu, přijímala ho, prohnula se proti němu, zoufalá a dychtivá po uspokojení. Slunce postupně klesalo a každý je mohl vidět. Bylo jí to ovšem jedno. Její potřeba byla příliš velká.

„Olivie,“ zasípal.

„Aerone.“

Jejich pohledy se setkaly, jeho fialové oči byly divoké. Jeho výraz byl napjatý, divoký, jeho rty krvácely z místa, kde ho kousla. Byl tak úchvatně krásný, tak divoký a bez kontroly.

„Jsi moje,“ řekl těžce.

Víc než cokoli jiného, chtěla být: „jeho“. Ale nemohla, kvůli Legii. Brzy si jí vezme stejným způsobem jako teď ji. Legie řekla, že je Aeron její. Stop. Dost. Teď už měla svou vzpomínku.

Jako by vycítil, že se její myšlenky stáčí jinam a její vášeň opadává, sklonil hlavu a znovu ji políbil, tentokrát ještě tvrději než před tím, jeho jazyk do ní zajížděl a smyslně si s ní hrál. Tolik vášně … Znovu ho poškrábala na zádech a zakřičela, když se zřítila přes okraj, opět klesala, tentokrát vášní. Vykřikla a chytila se svého milence pevněji, každý sval v jejím těle se lahodně stahoval. Znovu přirazil a natrefil na její citlivé místo. Její orgasmus stoupal výš. Měla zavřené oči, ale cítila, jak se nad ní třese a věděla, že dosáhl svého vrcholu. Křičel její jméno. Když se na ni zhroutil, jeho váha jí tížila, ale milovala ho příliš na to, aby si stěžovala. Kéž by mohl zůstat takhle navždy, ztracen v ní tady a teď.

„Olivie,“ zachraptěl.

Pomalu zamrkala a otevřela oči. Aeron ji pozoroval, jeho rysy změkly. Jeho pohled byl prosebný. „Neříkej to,“ řekla. Pokud měl v plánu, aby jí řekl, že se tím nic nezměnilo, věděla, že už to nevydrží. Nedokázala znovu vydržet, když by jí zarazil nůž hlouběji do hrudi. Pokud má v plánu ji požádat, aby zůstala, i když bude s Legií, byla by v pokušení mu vyhovět. I přesto, že Rada by poslala někoho jiného, aby ho zabil. I přesto, že představy o něm s démonkou by ji navždy strašily.

Bez ohledu na to, jakým způsobem to skončí, oni byli ztraceni.

„Musím.“ Jeho hlas byl ochraptělý. „Chci, abys věděla-“

„Hm, Aerone,“ zavolal někdo. „Nerad ruším, ale je čas jít.“

Znovu přerušeni, pomyslela si s povzdechem. Nikdy jim nebude umožněno zůstat spolu o samotě a vysvětlit si to, co potřebují. Ale teď byla ráda, že se tak stalo. Vykroutila se zpod něj a oblékla si roucho. Ustoupila od Aerona a uhladila si oblečení okolo těla.

„Jdi,“ řekla, aniž by se na něj podívala. „Jak jsem slíbila, budu tady čekat.“ A pak se navždy rozloučíme.

Carys si búchala hlavu o stenu. Je v koncoch. Prečo sem vôbec chodila? Čo si myslela že napraví? Svet bol v riti už dávno predtým.

„Problémy v raji?“

Prudko sa zvrtla, keď za sebou začula známy hlas. V jej luxusnom byte na Novom Zélande práve pristála Evie, anjel vyšších oddelení. Drobná černovláska si uhladila červené šaty a posadila sa na kuchynskú linku. Zo stojana si vzala jablko a s chuťou doň zahryzla. Aspoň niekto má chuť do jedla.

„Ani slovo, Evie,“ varovala ju unavene.

Anjel si povzdychol. „Si strapatá.“

Carys sa už dávno nad takou poznámkou nečervenela. „Som.“

Evie zoskočila z linky a stiahla jej z krku jemnú šatku. Pod ňou mala na krku jednoznačnú modrinu. Smutne privrela oči. Obeť Carys ju vždy vedela dojať aj znechutiť.

Carys len odvrátila pohľad. „Vždy uvidíš to isté, Evie. Nič sa nemení.“

Ale mení a Evie to vedela. Carys sa mení. Jej srdce sa mení. „Bolí ťa niečo?“ opýtala sa súcitne.

Áno, niečo ju bolelo. Ale na srdce ešte liek nie je. Nie na to zlomené. „Nič, čo by nespravil teplý kúpeľ.“ Aj keď už jeden mala.

Evie zaťala zuby. „Salvatorovo sídlo vybuchlo.“

„Ja viem. Cítila som to.“

„A?“

Krútila hlavou. „Nie, neviem prečo to urobil.“

Smutne zvesila plecia. Sú veci, ktoré ani anjeli nevedia. Obzvlášť, čo sa týka Juliusa z Pergamonu – démona s neznámou minulosťou a silou ukradnutou od anjelov.

„Ale ja to zistím,“ dodala Carys rozhodne. „Len... potrebujem čas.“

„Časom láska nevyprchá, Carys,“ upozornila ju Evie. „Vždy keď sa k nemu vraciaš, len sa znásobí.“

Carys sčerveneli oči aj vlasy. „Neľúbim ho.“

Evie o tom vedela svoje. Dotkla sa miesta, kde jej bilo srdce. Carysin pôvod bol jedinečný, tak ako jej poslanie. „A si si istá, že on neľúbi teba?“

Erin sa zobudila nevyspatá a zničená. V hlave jej dunelo a pred očami mala hrôzy predošlej noci. Telo ju bolelo a na pokožke sa jej objavili modriny.

Omámene našla kúpeľňu a obliekla si veci, ktoré jej zbalili Conor a Isobel.

Zišla na prízemie a príjemne ju prekvapilo, že je chladnička plná. Vybrala slaninu a vajíčka a spravila si raňajky.

Umývala riad, keď zazneli kroky na schodoch a zjavil sa tiež nevyspatý Salvator. On modriny nemal. Aspoň nie tak veľmi viditeľné.

Bez slova si uvaril kávu a posadil sa k pultu. Oči mal neprítomné.

Túžila k nemu podísť a objať ho. Povedať mu, že všetko bude v poriadku. Chcela počuť to isté.

Ale to sa nestane. Múr medzi nimi je priveľký a príliš pevný. Zabolelo ju z toho srdce. Salvator ju síce odvrhol ako ženu, ale nemusel ju odvrhnúť aj ako priateľku. Obyčajné kamarátstvo a porozumenie by ich vzťah v mnohom uľahčilo.

Na druhej strane sa mu nečudovala. Musí sa priam báť dotknúť sa jej. Je chodiaca zbraň. Ako lovkyňa dostala neobvyklú výsadu, ktorá jej umožňovala privolať si na pomoc špeciálne predmety na zabíjanie upírov. Salvator to vie. Či ich videl, to nevedela. Mohla len hádať – a dúfať – že nie.

Salvator na ňu zazrel a odpil si z kávy.

Pochopila, že k žiadnemu rozhovoru nedôjde. Zamračila sa a zmizla v obývačke. O pár minút Salvator počul priam hysterický výkrik.

„Pre všetko sväté, tu nie je káblovka!“

Plesol sa po čele.

Erin bola celá červená v tvári. „Conor nás sem zavrel bez káblovky! Ešte mi povedz, že nejde internet a idem sa utopiť do záchodovej misy!“

Len tak zo zvedavosti si zapol nový, nevystopovateľný mobil. Nie, žiadny internet.

Erin niečo rozbila. Nechcel sa tam pozrieť. Nechcel vidieť, čo nikdy nebude jeho.

V tomto dome ho čaká peklo. Palác bol aspoň dosť veľký na to, aby sa v ňom míňali, ale tu je neustále obklopený jej vôňou a počuje jej pohyby.

Dopil horúcu kávu, vzal si z chladničky sendvič a keď ju zavrel, našiel na nej číslo na službu, ktorá im doručí potraviny. Doobjednal pár vecí, na ktoré Conor zabudol, a od nervozity zjedol všetko, čo mu prišlo pod ruku.

Toto budú dlhé týždne.

Večer sa obaja zišli v obývačke, aby si pozreli správy na jednom zo štyroch kanálov v televízii. Erin šlo poraziť, že neuvidí svoje obľúbené seriály a Salvator smútil nad stratou Discovery. Bol to jediný kanál, ktorý mu pomáhal v kritických chvíľach nadmernej nadržanosti. Spoľahlivo ho uspal.

Teraz obaja sedeli na opačných koncoch priestrannej pohovky, v rukách taniere s večerou, a snažili sa nedať najavo, ako im je nepríjemne.

Našťastie nikto nič nevedel o výbuchu na okraji Londýna. Salvatorovým poddaným sa podarilo všetko ututlať. Aspoň jedna dobrá správa.

Erin si od nervozity upražila kopu slaniny a chcela sa prejesť do bezvedomia. Radšej by strávila rok v akváriu s tarantulami a jedovatými škorpiónmi.

Po správach nasledoval akýsi nezaujímavý film, ktorý nevypli, aby sa náhodou nemuseli rozprávať. Áno. Až tak ďaleko dospeli.

O polnoci šli konečne s úľavou spať, opäť za trápneho ticha. Erin mala polhodinovú studenú sprchu, Salvator to natiahol na hodinu a aj tak nemohol spať na bruchu.

Bolo takmer ráno, keď Erin zobudil úder hromu. Trhla sebou a ospalo otvorila oči. Za oknami sa blýskalo a lialo ako z krhly.

Unavene sa prevalila na druhý bok. „Anjeli na nebesiach, prosím, nech do mňa udrie blesk,“ mrmlala, omámená spánkom.

Nestalo sa. Blesk neudrel, ale zaliala ju známa horúčava. Pozrela na hodinky. Päť ráno. Salvatorova krv už cestuje na juh.

Natiahla si prikrývku na hlavu. Vážne, čo jej bráni naklusať vedľa do izby, skočiť naňho a uhasiť tú páľavu?

Čo by len dala za vibrátor... ale nie, ona nemá ani ten luxus orgazmu. Nenávidela Salvatora. Chcela, aby trpel.

Škodoradostne sa usmiala. To pôjde zariadiť. Jemne prešla prstami po svojom rozhorúčenom tele. Okamžite zvlhla a dych sa jej zrýchlil.

Dlhé minúty sa hladila na citlivých miestach, týrajúc sama seba, kým odvedľa nezačula zavrčanie a zúfalý výkrik.

Spokojne sa hodila na vankúš. Tak. Nech v tom nie je sama.

Ráno už v sebe mala slušnú dávku čierneho čaju, štyri miešané vajcia a dva plátky slaniny, keď sa do kuchyne vpotácal Salvator, strapatý a s kruhmi pod očami.

„Dobré ránko,“ zašvitorila.

„Ako komu,“ odsekol a nalial si chladný čaj. Potom sa nechápavo zahľadel na špinavý riad na kuchynskej linke. „Kde mám raňajky?“

Erin zagúľala očami. Skromná ale moderná malá kuchynka spolu s jedálňou v jednom sa rozhodne nevyrovnala kuchyni v paláci. Hlavne preto, že tu nebol kuchár, pomocníci ani služobníctvo.

„V chladničke, čakajú, až si ich urobíš,“ povedala ľahostajne.

Nechápavo na ňu pozrel. „Ja si mám urobiť raňajky?“

Pousmiala sa. „Áno, Vaše Veličenstvo. Vezmete si suroviny, príbor a panvicu a ono to pomaly pôjde.“

Jej irónia ho vrcholne vytáčala. „Prečo si ich nespravila aj mne?“ štekol.

„No pretože nie som tvoja slúžka.“ Vstala a šmarila riad do umývačky. „Budeš si musieť poradiť sám. Och, a ešte niečo. Tvoja izba sa tiež neuprace sama.“

Salvator vyzeral, že jej o chvíľu upraví fasádu. Našťastie sa ovládol. Nemôže si poškodiť svoj jediný zdroj jedla.

Erin odvážne zdvihla bradu. Rozhodne nebude Salvatorovi robiť chyžnú, upratovačku a ani kuchárku.

„Strašne, strašne mi lezieš na nervy,“ povedal jej priamo.

Erin sa nad tým nijak nevzrušovala. Už jej povedal horšie veci. „Som rada, že je to vzájomné. Idem sa prejsť von.“

„Preskočilo ti?“ okríkol ju namrzene.

Otočila sa k nemu. „Áno, ale prečo to vyťahuješ teraz?“

Zaťal päste. Raz ju zhrabne, spúta a ukáže jej, že pri kráľovi sa nepapuľuje. Vlastne by pre tie jej ústočká našiel omnoho lepšie využitie.

Zaškrípal zubami. Nie je jeho. Nenávidí ho. Nechce byť s ním. „Práve nás vyhlásili za mŕtvych po tom, čo mi niekto zdemoloval palác.“

„No a?“

Rozhodil rukami. Zabije ju. Jednoducho ju zaškrtí. „No a?! Nemôžeš sa len tak prechádzať po vonku, čo ak ťa niekto uvidí? Celý magický svet už vie, že Salvator Anglický umrel aj s tebou. V momente by ťa spoznali.“

Mávla nad tým rukou. „Sme na okraji mesta, naokolo sú len stromy a snáď nečakáš, že tu budeme zavretí ako také škrečky?“

„Nikam nejdeš,“ vyhlásil.

Erin sa vystrela. Anjeli na nebesiach, prečo ju musí tak vytáčať? „Sleduj ma.“ Zvrtla sa a odkráčala chodbou k vstupným dverám a odtiaľ von, popred kuchynské okno. Tam mu ukázala veľavravný prst a zmizla v lese.

Salvator od zúrivosti rozdrvil šálku aj s čajom. Začínal obdivovať kultúry kde ženy nemali žiadne práva. Teraz už chápal prečo to všetkým vyhovuje.

Erin sa vrátila po troch hodinách, nezranená a vyventilovaná. Salvator sa zašil v posilňovni, kde sa s frustráciou vyrovnával po svojom. Na raňajky si zvládol upiecť len pizzu z polotovaru a to isté sa zopakovalo aj na obed.

Jeho nenávidená spoločníčka si opäť našla spôsob, ako ho mučiť. V kuchyni sa pustila do varenia a domom sa niesli lahodné vône pečeného kuraťa a smaženej zeleniny. Tá potvora si navyše upiekla aj koláč. To všetko si nechala pre seba a ani sa nepodelila.

Večer šiel spať hladný, ufrflaný a nadržaný. Toto nevydrží. Jeden z nich v tomto dome umrie a to čoskoro. A keď ju bude škrtiť, náramne si to užije!

Od toho dňa to šlo od desiatich k piatim. Salvator žil na mrazených polotovaroch a základných potravinách. Každý deň mlátil do boxovacieho vreca a predstavoval si na ňom Erininu tvár.

Aby sa jej aspoň trochu pomstil, pravidelne minul všetku teplú vodu, ktorej mali obmedzené množstvo, ako zistil, a ona sa musela uspokojiť s ľadovou sprchou.

Erin každý deň varila minimálne dve jedlá, ktoré okato jedla a ukladala do chladničky a nikdy mu nedala ani ochutnať.

Tvrdšie kalibre nasadili o pár dní. Salvator odpojil televíziu a oznámil jej, že ju zapojí až keď začne variť a upratovať.

Hodenú rukavicu prijala. Uvarila lahodnú večeru o troch chodoch. Keď Salvator vyliezol z posilňovne a opýtal sa, kde je jeho porcia, ukázala na tmu za oknom. „Visí na strome za domom, asi desať metrov nad zemou,“ odvetila pokojne.

Neveriacky zamrkal. „Prosím?“

Sladko sa usmiala. „Visí na strome. Tri chody vrátane koláča. Tak šup-šup, nech ti nevychladne.“

Salvator bol pripravený ublížiť jej. Na večeru sa vykašľal, pretože toto víťazstvo jej odmietal dopriať.

Ich ďalšie súboje boli len slovné. Nadávali si do všetkých možných miest a telesných otvorov a ku koncu týždňa boli takí vystresovaní, že sa na seba nedokázali ani len pozrieť.

A nikto ich neprišiel zachrániť...

Brian sa ukrýval v tieňoch stromov za domom a pozoroval tichú stavbu. Bola hlboká noc, ale Salvator s Erin sa hádali dlhé hodiny. On jej povedal, že je neschopná a nie je v nej vôbec nič ženské, súcitné a ušľachtilé, a ona mu vmietla do tváre, že on tú ženu v nej zabil pred mnohými rokmi, keď jej dal najavo, že preňho nie je dosť dobrá. A že by sa radšej vyspala s opicou nakazenou ebolou než s ním.

Ich vzťah bol horší než si myslel. Očakával, že spolu aspoň vychádzajú, ale tí dvaja sa neznášali ako oheň a voda. Radšej sa hádali, než aby si čokoľvek vydiskutovali. Mal zlý pocit. Takto čoskoro veľkráli zasiahnu a Salvator príde o trón, možno aj o život.

Vzdychol a vkĺzol hlbšie do lesa. Tu chvíľu pobudne. Výnimočne sa rozhodol prísť sám, svojich stúpencov poslal strážiť jeho sídlo s dôležitými hosťami a zvyšní zbierali informácie.

Vyšplhal sa na vysoký strom, aby zavolal Zoe. Tá ho najprv zrušila a potom mu zavolala o dve minúty.

„Brian?“

„Niečo nové?“ vyzvedal.

„Conor jedná s najvyšším dvorom. Celý svet si myslí, že Salvator je mŕtvy. Je to deprimujúce.“

„A ten útok?“

„No, podarilo sa nám nájsť zvyšky bomby. Bola silno začarovaná, nič ľudské. Základ tvoril mierne zastaraný systém založený na pušnom prachu.“

„Dokázali ste identifikovať mágiu?“

„Pracujeme na tom. Stále si podozrivý, pretože podľa nich ovládaš veľa druhov mágie. Nemám im to ako vyvrátiť.“

Plesol sa po čele. „Stále nerozumiem, prečo to urobil takto. Sú jednoduchšie spôsoby, ako zabiť Salvatora. Alebo Erin, keď sme pri tom.“

Zoe znela unavene. „Myslím, že príde na to, že prežili,“ priznala.

„Tiež mám ten pocit. Ale dovtedy sa musia naučiť brániť.“

Odfrkla si. „Skôr sa budú pretekať, kto koho skôr obetuje. Je mi ich ľúto.“

To aj jemu. Uprel pohľad na sotva viditeľný mesiac. „Čo len mohol chcieť, Zoe? Urobil to zo strachu pred Salvatorovým vplyvom, alebo pre niečo iné?“

Zoe pár sekúnd váhala, či mu prezradiť svoje zistenia. Nemala žiadne dôkazy, boli to sotva špekulácie. „Brian, počúvaj... je tu jedna vec, ktorú som zistila. Neviem, či zapadá do nášho problému, ale je to znepokojivé.“

„Počúvam.“

„Aislin prednedávnom našla v Erininej krvi niečo neobvyklé. Podobné spiacemu vírusu. Na Salvatora to vplyv nemá, ale nikto nevie, o čo ide.“

To upútalo jeho pozornosť. „Čo by to mohlo znamenať?“

Zoe si na druhej strane hrýzla peru. „Brian, myslím si, že Erin nebola narodená ako človek.“

Michaela odstránila rúčku metly, ktorú používala na zabarikádovanie dverí kúpeľne. Bol to potrebný, ak nie dokonca život zachraňujúci, čin, na ktorý nikdy nezabúdala. V kúpeľni bolo na dvoch stenách dvadsať päť hrdzavých sprchových hlavíc, pri tretej boli nainštalované pisoáre a umývadlá, a pri štvrtej boli umiestnené toalety bez dverí. Žiadne dvere, žiadne závesy, žiadne zámky. Toto zariadenia dalo slovu minimalizmus nový rozmer – alebo hĺbku. Uvažovala, či táto stanica bola vždy taká prázdna, alebo iba poslední vojaci, ktorí odtiaľto odchádzali, ju celú vyrabovali.

Dvadsať minút pod horúcou vodou bola jedna z vecí, ktoré jej od únosu chýbali najviac. Dobre, sex jej chýbal viac. Ale nie dosť natoľko, aby využila možnosti ponúkané niekým tu na základni. Kúpeľňa zapáchala plesňou a zúfalstvom a bola v nej taká zima, že videla svoj dych.

Otvorila ťažké, kovové dvere, vedúce na chodbu, nesúc svoj batoh a rúčku metly, okolo vlasov mala omotaný tenký uterák. Ako pre jedinú ženu na základni sa pre ňu stalo druhou prirodzenosťou postarať sa o svoje bezpečie, keď bol nahá. Strážcovia boli vo všeobecnosti ustavične nadržaní a odhodlaní. Počas posledných dvadsať tri mesiacov už zažila niekoľko vážne zlých momentov, takže bola vždy v strehu a vždy pripravená na najhoršie.

Ako fyzička na výplatnej páske protiteristickej organizácie T-FLAC, sa Michaela rýchlo naučila prispôsobovať sa. Obzvlášť keď bolo jasné, že neexistoval žiadny spôsob, ako sa odtiaľto dostať. Nie živá. A byť mŕtva znamenalo, že nemohla sabotovať tento projekt. Musela zostať nažive a dohrať hru do konca. Takže, kým nebola poslaná na túto operáciu, považovala sa stále za agentku v utajení.

Neexistoval nikto, komu sa hlásila, nikto nevedel, kde bola. Nikto, koho by trápilo, či je ešte nažive alebo mŕtva. Jediná neotrasiteľná istota, ktorú mala, bola, že to, čo tu robí, sa bude nakoniec rátať. A tak bola spokojná.

Ako nukleárna fyzička bola tou, ktorá navrhovala a zostrojovala experimenty, ktoré viedli k pozorovaniu a testom teoretických predpokladov. Napriek tomu, že bola unesená, aby pracovala na jadrovej zbrani, nikdy nemala kontakt, ani záujem o jadrové zbrane, keď pracovala pre protiteroristickú organizáciu. Ale keď jej nebola daná iná možnosť, prispôsobila sa.

Za hodinu sa mala uskutočniť narýchlo zvolaná porada. Ale Richard Ackart sa mýlil. Doktor Gangjon Bingwen Ling a Afanasei Popov opustili základňu v skorých ranných hodinách. Tongpan ich mohol odtiaľto poľahky teleportovať, ale nikdy sa neobťažoval to uľahčiť nikomu, kto prichádzal alebo odchádzal. Odišli, rýchlo a v tichosti, dnes skoro ráno, bez akejkoľvek pomoci. Michaela sledovala dvojčlennú ponorku vkĺznuť pod čierne vlny ľadovej vody a stratiac sa v temnote. Nikdy sa nevrátia. Bolo to niečo na štýl „krysy utekajú z potápajúcej sa lode“, aj keď v tomto prípade tá loď vybuchne a krysy o tom nielenže vedeli, ale sami sa o to postarali.

Geral Malard, britský fyzik, bol niekde tu. Nevidela ho odísť s ostatnými. Tí, ktorí tu zostali, boli právom vystrašení, nevediac čo prinesú nasledujúce hodiny. Nanešťastie, Michaela bola realistkou a pragmatičkou, takže vedela sakramentsky dobre, čo sa udeje. Čo sa už udialo. Ona, dvaja ďalší fyzici, a ochranka tu boli nechaní napospas. Boli nahraditeľní. Neexistovala pre nich milosť.

Nikdy nevedela ako ani kedy Tongpan, hlavný šéf bandy, prichádzal alebo odchádzal. So svojimi dlhými bielymi vlasmi, pripomínajúcimi vatu, hlboko posadenými čiernymi očami a sklonom k násiliu jej naháňal obrovský strach. Podobne ako Kang Gangjon, jeho desivo, zradne príťažlivá druhá ruka vo velení. Aj keď nasledujúce hodiny mali byť jej posledné, bola vďačná, že tie dve príšery už nestretne.

O chvíľu pôjde na posledné stretnutie. Bude sa usmievať, priateľsky si pokecá a potom... bude čakať na koniec.

Posledné stretnutie.

Toto bol deň vyhradený na posledné skúsenosti, pomyslela si so šibeničným humorom.

Vzduch na chodbe bol arkticky ľadový, napriek hrubým svetrom, ktoré mala na sebe. Doparoma. Mali peniaze na všetku tú drahú techniku, ale nie na slušný pár teplých nohavíc, ktoré by jej sedeli? Nie. Snažila si predstaviť si horúcu, tropickú pláž, keď rýchlym krokom kráčala do svojej izby, ale zvuk jej drkotajúcich zubov ničil tú krehkú predstavu. Aj keď nebola žiadna šanca, že sa odtiaľto dostane živá, jej obľúbená fantázia obsahovala horúci piesok, teplý vánok a spaľujúci sex so správnym chlapom.

A Michaela presne vedela, o kom fantazírovala. Coleov najlepší priateľ, Sebastian Tremayne. S čiernymi vlasmi s nádychom domodra, širokými plecami a úsmevom, ktorý uviedol ženu do stavu bezvedomia už na vzdialenosť päťdesiatich krokov, si u T-FLAC vyslúžil povesť veľmi schopného, a to nielen na bojovom poli, ale aj v posteli. Niežeby ona mala osobnú skúsenosť.

Jej zasnúbenie s Coleom muselo skončiť, keď sa spoznala s jeho družbom, Sebastianom, na jej zásnubnej párty. Predtým ho videla len niekoľkokrát, ale nehovorila s ním, nepozerala sa do tých očí, ani necítila, ako jej telo celé ožije, ako to cítila vtedy, keď jej potriasol rukou a zablahoželal k nadchádzajúcej svadbe.

Bolo to odhalenie. Odrazu si uvedomila, že jej vzťah s Coleom, hoci pohodlný, bol iba vzťahom dvoch priateľov s výhodami. Cole neotriasol jej životom. Sebastian Tremayne otriasol jej životom. Nedávno sa vrátil z dlhej misie v Južnej Amerike a počas tých pár týždňov ho videli všade.

Proti svojej vôli ju Sebastian okamžite a úplne zaujal. Nielen jeho príťažlivé črty. Nie tá jedna jamka na pravom líci. Nie, zbožňovala sýtosť jeho hlasu. Záblesk smiechu, ktorý zapálil tie bodajúce svetlomodré oči. Modré oči, ktoré sa vyhýbali tým jej, keď sa pozrela jeho smerom a pristihla ho, ako ju sleduje cez privreté viečka.

Stretnutie s ním bolo zle načasované. Po tom, čo zrušila zasnúbenie, odišla na ten osudný sólo let, aby si vyčistila hlavu. Nikdy nedostala možnosť vysvetliť mu, prečo dala Coleovi kopačky ani ako veľmi ju priťahoval – dosť na to, aby zmenila svoj život, ak by mal záujem.

Odvtedy Tremayne hral vo všetkých jej neuveriteľne horúcich, zadýchaných fantáziách. Jeho úsmev s jamkou na líci, horúčava v jeho modrých očiach a spomienka na dotyk jeho pokožky na tej jej ju udržala pri zmysloch po sedemsto tri nocí.

Michaela sa pozrela na hodinky a pridala do kroku... pol hodina... usmiala sa. „Už idem, Sebastian.“

Zastala pred oceľovými dverami od jej malej izbičky, keď jej uterák, omotaný okolo hlavy, skĺzol na zem. Zohnúc sa poň, náhle pocítila závan ľadového vetra a celé jej telo sa zachvelo. Nepokojná, si rýchlo usušila uterákom po plecia dlhé vlasy, obzerajúc sa po slabo osvetlenej chodbe, dokým si nebola istá, že sa za ňou nikto nezakráda. Uistená, že nikto nečakal na vhodnú príležitosť, zatlačila na ťažké oceľové dvere. Ani tu nebol žiaden zámok.

Sedemdesiat päť wattová žiarovka zhasla vo chvíli, ako sa dvere otvorili. Svoju malú lampičku vedľa postele nechala zapnutú. Dopekla. Izba bola taká malá, že musela ísť dovnútra a zatvoriť dvere, aby dočiahla na vypínač. Aj slabé svetlo z chodby bolo lepšie než nič. Temnota ju nedesila, dokým nebola uväznená v nehostinnom prostredí, proti svojej vôli, tri sto metrov pod ľadom.

Michaela zahrešila popod nos. Všetko bolo buď úplne temné, alebo hlboko v tieni za tenkými pásmi svetla. Nič nevidela, ale drobné chĺpky na krku ju upozorňovali. Jej inštinkty ju zachránili pred znásilnením a niečím horším už tucetkrát, odkedy tu bola. Teraz o sebe nebude pochybovať.

„Dočerta, nech si ktokoľvek ukáž sa.“ Chcela vyhlásiť, že bola ozbrojená, že mala revolver a mohla ním urobiť dieru do jeho slabín. Ale okrem príručnej, stále prítomnej rúčky od metly a jej malého batohu, bola neozbrojená, a všetci na základni o tom vedeli.

Ticho bzučalo.

Nebola dosť sprostá na to, aby verila, že tá žiarovka vypadla náhodou. Ak jej izba bola teraz v tme, bolo to tak preto, že to niekto tak chcel. Ak ten niekto bol vo vnútri, keby vbehla späť na chodbu, urobilo by to z nej len korisť. A vstúpiť do toho stiesneného priestoru s protivníkom si proste koledovalo o problémy.

Tak či tak je v kaši.

Buď niekto prišiel na to, čo mala v pláne a bol tu, aby ju zastavil, alebo to napätie z prichádzajúceho zúčtovania bolo príliš a nejaký idiot sa rozhodol, že ju musí konečne aspoň raz pretiahnuť. Nával adrenalínu vyostril jej zmysly a reflexy. Pustila uterák a batoh a pevnejšie zovrela hrubú rúčku metly medzi prstami, zatiaľ čo za sebou nohou zatvorila dvere.

Teraz boli uväznení obaja.

Namiesto toho, aby položila vojenskú stoličku s rovným operadlom pod kľučku, ako to robievala vždy, Michaela ovinula prsty okolo chladného kovu, pripravená použiť ten kus nábytku ako zbraň, keď to bude nutné. V jednej ruke so stoličkou, v druhej s palicou, sa cítila ako nejaký krotiteľ levov. Dokonca aj so svojím vynikajúcim sluchom nezachytila nič okrem plytkého dychu, ale bola si na deväťdesiat deväť percent istá, že nebola sama.

„Máš päť sekúnd na to, aby si odtiaľto bez akýchkoľvek otázok vypadol.“ Zhlboka sa nadýchla a presunula váhu tak, ako ju to v predchádzajúcom živote učil inštruktor. „Potom ti zlomím vtáka na polovicu.“

Tlmený smiech bol nasledovaný tichým „Pššt.“ Veľká ruka jej zapchala ústa, tak ju šokujúc, že pustila aj palicu. To je zlý sen. Tí hlupáci sa nikdy nenaučia. Predpokladala, že so svojím intenzívnym T-FLAC výcvikom dokázala zvládnuť každého chlapa na tejto základni. Okrem Gangjona a Tongpana, ktorí boli príliš diabolskí, aby sa mohli nazývať mužmi. V minúte, keď sa jej neznámy dotkol, zaborila nechty do jeho ruky. So slabou nadávkou si ju silno potiahol na hruď. Bol vysoký viac ako stodeväťdesiat centimetrov. Pevné svalnaté telo.

Kto to bol tentoraz? Sergei? Príliš vysoký. Richard? Príliš svalnatý.

Michaele sa podarilo otvoriť ústa dosť na to, aby ho tvrdo uhryzla. Zacítila jeho krv. Dobre. Zápas na život a na smrť by vyčerpal prebytok adrenalínu, ktorý stúpal jej telom. Ale bitka nebola to, o čo mal neznámy záujem a ona bola náhle vydesená, že jej zabráni, aby mohla v poslednej chvíli sabotovať ten nukleárny prístroj. Potom všetko, čo pretrpela počas dvoch rokov, by bolo nanič. Bojovala s ním ako amazonka. Zubami, nechtami, kolenami a päsťami.

„Ježiš, to som j-“

Nemala náladu na pokec. Obtočiac svoje prsty okolo jeho palca, skrútila ho dozadu, snažiac sa uvoľniť jeho stisk. Nepodarilo sa jej to. Zaťala nechty do jeho hrubého zápästia. Ani to s ním nepohlo. Načiahnuc sa oboma rukami dozadu, Michaela chytila útočníka do zovretia a pokúsila sa ho zo seba zhodiť. Príliš sústredená. Spustiac ruky, tvrdo ho udrela lakťom do žalúdka, potom vrhla hlavou dozadu, čo spôsobilo, že to ona videla hviezdičky a z neho nedostala žiadnu reakciu.

Uvedomila si, že rozdiel v ich výškach zapríčinil, že jej chvat bol neužitočný – jeho tvár a hrdlo boli príliš vysoko, aby tam dočiahla. Aby to bolo efektívne, musela sa k nemu otočiť tvárou. Izba bola malá, sotva osem krát šesť stôp. Ostré hrany stoličky sa jej natlačili na kolená, čo znamenalo, že úzka posteľ bola za ním. Nedokázala ale nájsť dostatok sily, aby ho ňou udrela, držal ju nehybnú. Keby dokázala stoličku pevne chytiť, mohla by použiť jeho vlastné telo, ako os a-

Jeho teplý vlhký dych ju pohladil po líci, stále mokrom od sprchovania. „Teraz ťa pustím, Michaela. Nekrič.“

To určite. Prikývla. Bolo ťažké ho identifikovať z takmer nečujného šepotu, tak blízko pri jej ušiach. Niežeby jej záležalo na tom, či to bol niekto z jej väzniteľov alebo spolupracovníkov. Nie teraz, keď už boli tak ďaleko v hre. Aj keď rozmýšľala nad sexom tak veľa, alebo skôr o jeho nedostatku za posledné dva roky z dôvodu jej prekliateho únosu teroristami, byť znásilnená niekoľko hodín pred smrťou bolo neprijateľné z každého uhla. Michaela vedela presne do poslednej sekundy, kedy príde jej koniec, a teraz ešte nenastal. Aj keď by rada zažila horúci, zadychčaný sex ešte naposledy, než otrčí kopytá, takto to nechcela.

Stiahol mozoľatú dlaň. Jej ústa boli stŕpnuté od tlaku, ale jej myseľ išla rýchlosťou míle za minútu, keď sa pomaly načahovala za kľučkou od dverí, ktoré boli od nej na jeden krok.

Okolo zápästia sa jej obtočili silné prsty. „Zostaň.“ Bola tma ako v srdci nejakej čarodejnice a on neomylne našiel jej zápästie? To bol vážne dobrý výcvik. To, že nevedela, s kým má tú česť, dosť skomplikovalo veci, a odrazu jej srdce bilo ešte silnejšie. Pracovala s týmito mužmi dvadsaťtri mesiacov. Poznala ich. Študovala ich silné a slabé stránky. Stále nedokázala nikam zaradiť tohto narušiteľa.

„Ty imbecil,“ vyštekla, neustále pohybujúc svojím telom v klietke jeho rúk, neustále poháňajúc svoju myseľ, aby vymýšľala možné únikové scenáre. „Ohrozuješ celý projekt, pretože si chceš užiť? Vypadni odtiaľto, dopekla, než ťa vykastrujem.“

Zamrmlal niečo šťavnaté a hriešne, potom ju obrátil tak rýchlo, že jej prišlo zle. Dezorientovaná v temnote, podarilo sa jej pevne chytiť prstami jeho paže, aby udržala rovnováhu, potom zaťala nechty do – mokrého obleku? Nejaké ochranné oblečenie? Niekto dostatočne hlúpy na to, aby si myslel, že môže uniknúť z tejto základni plávaním?

Všetci by kašľali na to, keby si tu vykričala aj pľúca. Všetci na tejto vyradenej podmorskej základni mali na práci oveľa zaujímavejšie veci, než sa starať o ňu. Ale možno sa mu nebude páčiť mať sex s uvrieskanou, uvrešťanou ženskou.

Hej? Vysmievala sa časť jej mozgu. Muž, dva roky bez sexu a bude mu záležať, či vrieska ako banshee (nadprirodzená žena, alebo víla, ktorá svojím nárekom veští alebo rovno prináša smrť nejakého človeka – pozn. prekl.), zatiaľ čo on bude do nej búšiť? Nie.

Otvorila ústa, aby ho krikom odplašila. Ak je to Gromyko alebo Ackart, utečie. Ani jeden z týchto mužov nebol konfrontačný typ. Ak to bol Ling, Popov alebo Malard, znásilní ju, potom zabije. A ak sa vrátil Gangjon, bude sa modliť za rýchlu smrť.

Michaele sa podarilo vydať zo seba hlasné zvriesknutie. Šanca, že ju niekto začuje, bola nulová. Steny boli hrubé deväťdesiat centimetrov. Konferenčná miestnosť, ktorú používali, bol prázdna, na opačnom konci tohto podmorského komplexu.

Jeho ústa sa uzamkli na jej bez varovania, efektívne ju tak umlčiac. Ukradnúc jej vzduch a schopnosť kričať. Ruky, silné ako oceľ, sa ovinuli okolo jej tela, zodvihnúc ju z nôh. Zacúval miestnosťou.

Nie, och nie, doparoma, nie!

Jeho ruky pevne držali tie jej, ale ona sa krútila a kopala ako divožienka. Nohy, kolená, chodidlá. So všetkým, s čím mohla docieliť nejaký kontakt. Bola príliš blízko k svojmu cieľu, aby dovolila, aby ju ktokoľvek zastavil. Dva roky jej života budú premárnené, ak jej tento barbar urobí niečo horšie ako to, že ju znásilní. Bol dosť silný, dosť odhodlaný, ju zabiť.

Príliš skoro.

Vyskočila proti nemu, obtočiac nohy okolo jeho pásu, ruky okolo jeho krku. Milenecká poloha, ale tiež taká, v ktorej mu mohla zlomiť krk, ak vyvinie ten správny tlak tu, a tu-

Uhryzol ju do spodnej pery. Michaelino srdce búšilo a hladina jej adrenalínu preskočila povolené limity, keď nepohodlne padli na úzke lôžko. Pružiny zavŕzgali a kovová príchuť krvi spôsobila, že v ušiach jej hučalo, zatiaľ čo päsťami a pätami tĺkla, kde sa dalo. Chrbát jej bolestivo narazil do betónovej steny vedľa postele. Napriek tomu, že u T-FLAC bola skôr laboratórnou krysou než agentom v teréne, mala rada svoj bojový výcvik a udržala si rovnaký stupeň pružnosti. Obzvlášť posledné roky. Bola silná a v dobrej kondícií. On bol silnejší.

Útok.

Protiútok.

Mužove mocné boky sa tlačili dole, uväzniac jej prekrížené členky na jeho chrbte. To nie je dobré. Och, Bože. To vážne nie je dobré. Horšie, ona teraz sedela obkročmo na jeho slabinách. Bol plne vzrušený, keď ju pretočil pod seba, efektívne tak prišpendliac jej telo, jej ruky a jej nohy.

„Prestaň. Ublížiš si,“ povedal jej drsne do ucha bolestivo známym hlasom, ktorý ju presviedčal, že mala halucinácie. „Doparoma s tým, Michaela. To som ja. Sebastian Tremayne.“

Rae Camileová, bývalá pokrývačka a nynější duch, sledovala se zájmem, jak Jan, říční muž, chodí okolo domu. Nejdříve dobrých pět minut ťukal na dveře, ale nepřineslo mu to žádné štěstí. Charlene vzala své smradlavé dítě ven, aby si hrálo s dalším slintajícím, počůrávajícím se nemluvnětem, a nevrátí se do tří. A vlkodlačí manžel Char byl v obchodě Cape on Pack.

Teď ztrácel čas na zahradě a zkoušel zadní dveře. Co to, sakra? Byl nějakým druhem zloděje říčních nymf? Fuj.

Teď dělal – dělal co? Doopravdy kopal do zadních dveří jeho čvachtající bledou nohou. Ve skutečnosti vypadal stejně jako její stará přítelkyně Pot, Janova královna: směšně vysoce a příliš hubeně.

Mohla pod kůží vidět lebku, vidět kosti, jak se natahují přes všechny záhyby. Jeho vlasy měly takovou zelenkavo-blonďatou barvu, jako by strávil spoustu času v chlorovaném bazénu (což podle toho, co věděla, dělal). A jeho oči byly bledě zelené jako letní rybník plný řas. Jeho obočí a řasy byly tak bledé, že ve skutečnosti nebyly vidět. Jeho prsty a palce byly divně dlouhé, jeho hlas nízký a bublající, jako by vždy mluvil, jako by byl ve vodě. Mělo to být nepříjemné, ale svým způsobem to bylo – co? Zajímavé? Jo. Dokonce uklidňující.

„Rae?“ zavolal zvláštním bublajícím hlasem. „Rae? Mohu vstoupit?“

Byl tady, aby viděl ji? Jo, kdy se to stalo naposledy?

Otevřela zadní dveře a on vstoupil dovnitř.

„Ahoj, Rae,“ vyhrkl vesele.

„Pozdrav sám sebe, ty velký mokrý podivíne. Co máš dnes na své čvachtající mysli?“

„Tebe,“ řekl stroze.

Zasmála se, zvuk se ozývající se skrz prázdný (no, už ne) dům. „Pak máš problém, čvachtálku.“

„Možná. Jak můžeš být osvobozena?“

„Eh?“

Přecházel v kuchyni, každý krok čvachnutí. Charlene bude vyšilovat, až uvidí ten nepořádek. „Osvobozena. Volná z vězení tohoto domu.“

„Hej, tohle vězení má skvělý průměr šest z devíti. A to nezmiňuji původní dřevěné podlahy a původní dřevěnou výbavu. A kdybych to neříkala sama, tak tohle místo běží jako hodinky.“

„Ale tvá nesmrtelná duše je uvězněna na tomto místě. Musíme tě osvobodit.“

„My, huh? Proč všechen ten divný, úchylný zájem, Jane, Jane, říční muži?“

„Před tím jsem nikdy nepotkal nikoho jako ty,“ řekl jednoduše. „Zarmoutí mě to, když si vzpomenu na tvoje uvěznění.“

„Uvěznění!“ zakřičela. „Hele! Nech mě ti něco vysvětlit o posmrtném životě, fešáku. Je to vše o svobodné vůli. Jistě, vidíš bílé světlo a vše, co vidíš, je tvá babička a tvůj pes Ralph-“

„Nikdy jsem neměl psa jménem-“

„– cítíš se, jako by ses měl k tomu natáhnout a být v teple navždy. Ale nemusíš jít. Obzvlášť pokud se cítíš špatně, že necháváš dům v tak hrozném stavu.“

„Nechávám dům–“

„Přestaň mě přerušovat, čvachto! Tak jak jsem řekla. Nemusíš následovat světlo. Obzvlášť pokud se ti líbí město, ve kterém jsi žil, a chceš zjistit – oh, já nevím. Je to jako odejít uprostřed skvělého filmu. Cítíš se podvedený. Chceš vidět, jak to skončí.“

„A viděla jsi, jak to skončí, Rae?“

„Tady? V tomhle městě? Ani jsem se nepřiblížila, fešáku. Ani trošku.“ Odmlčela se. Co přišlo pak, bylo proti její osobnosti, a nemohla málem uvěřit, na co myslí, a co dokonce říká. „Ale je to od tebe hezké, že máš obavy. Já, uh-“ Najednou se rozkašlala, a když přestala, tak dokončila, „- si toho cením.“

„Ale nemůžeš tu zůstat uvězněná navěky!“

„Říká chlap, jehož lid žije po staletí. Myslel jsi někdy na to, jaké to je být člověkem? S životem možná tak do šedesáti? No, bylo to šedesát, když jsem byla naživu. Teď je to spíš osmdesát něco.“

„V osmdesát něco,“ přiznal, „jen tak tak dosahujeme dospělosti.“

„Přesně. Tak proč bych chtěla odejít dříve? Hmm? Hmm?“

„Ale nejsi osamělá? Nelži. Vím, že jsi.“

„Nevíš vůbec nic, fešáku.“

„Ve skutečnosti vím, Rae.“

„Jak to?“

„Protože,“ odpověděl, „jsem také osamělý.“

„Ty?“ Nemohla skrýt své překvapení. A taky své podráždění z jeho neustálého sondování. „Ale ty máš miliony říčních nymf, se kterými se můžeš stýkat. Máš svou královnu, která se vrátila z exilu po – kolika? Sto letech? Máš celou řeku Mississippi, kolem které se můžeš potloukat. A jsi osamělý?“

„Ano,“ řekl jednoduše.

„No Ježíši.“ Odmlčela se. „To je ta nejsmutnější zatracená věc, kterou jsem kdy slyšela. A to jsem viděla Depresi.“

Nastal čas ďalšieho kŕmenia. Salvator bol príliš hladný, bledý a začal strácať na váhe. Erin vedela, že potrebuje krv.

Ráno si dala bohaté raňajky a zapila tabletky, potom sa nervózne hodinu potulovala po dome. Dohodli sa, že Salvator sa napije na obed.

V stanovenú hodinu si celá napätá ľahla na gauč a čakala na svoj osud.

Salvator nenávidel každú jednu sekundu kŕmenia. Nenávidel Erinin výraz, pach jej strachu, zdesený tlkot jej ľudského srdiečka.

Keby len vedela, koľkokrát ho v noci desili nočné mory ozvien jej kriku, keď pil. Ale nemal to srdce vstreknúť jej do obehu endorfíny proti jej vôli.

Vošiel do obývačky a chvíľu si ju prezeral. Ležala tam strnulo a nepohodlne. Ako obeta bohom, ktorú čaká osud horší než smrť.

Zaškrípal zubami a zároveň mu zaškvŕkalo v žalúdku. Keby len nebol tak hladný...

Podišiel k nej a kľakol si k jej hlave. Vyceril zuby. Len čo do nej ponoril tesáky, zvrieskla a ten krik neprestával dlhú dobu. Rozplakala sa bolesťou.

Odporná krv mu natiekla do úst a mal čo robiť, aby ju nevypľul. Prinútil sa hltať, kým bolesť z hladu neprešla a okamžite sa odtiahol, len čo jej oblizol ranky.

Erin bola bledá, takmer zelená, a triasla sa. Zalieval ju studený pot a okamžite sa schúlila do klbka.

Salvator okamžite pocítil nevoľnosť a musel odísť, aby to rozchodil a nevyvracal jej nedobrovoľne danú krv. Už takmer zabudol, aká je to chuť. Aké príjemné to môže byť, keď sa milenka pod ním zmieta vášňou, zatiaľ čo on je ponorený v nej viac, než len zubami.

Od erekcie nad tou predstavou ho zachránila len silná nevoľnosť. Prechádzal sa po kuchyni a chodbe, kým si nebol istý, že sa nebude musieť porozprávať so záchodovou misou.

Zničene nazrel do obývačky, kde Erin tichučko fňukala a trela si krk. Vedel, že normálne by zašla za Aislin a tá by jej dala niečo slabé na upokojenie a proti bolesti. Tu ten luxus nemali. A on sa nedokázal prinútiť ísť k nej a utešiť ju.

Aj tak by ho odstrčila. Nechce ho. Nikdy ho nechcela. A nikdy chcieť nebude.

Zvesil plecia a zavrel sa v posilňovni.

Erin to nezvládala. Bolesť bola príšerná, svaly jej protestovali a hlava jej šla prasknúť. Doslova sa odplazila z gauča v nádeji, že nájde nejakú vodu. Bola nehorázne smädná.

Po štyroch sa dostala ku skriniam okolo televízie. Conor tu určite musí mať nejaký minibar. Otvorila všetko, na čo dosiahla.

Zázrak! Malý zamaskovaný chladiaci box bol plný. Okamžite vypila fľašu minerálky, ale bolesť neustupovala.

Opäť prišiel záchvat plaču. Schúlená na zemi sa vyplakala a chcela si dať ďalšiu vodu, keď jej pohľad pristál na fľašiach v zadnej časti boxu.

Absinth. Silný Absinth. Upíri sa takmer nikdy nemôžu opiť, takže s pôžitkom chľastajú to najsilnejšie na trhu. Okrem zeleného moku tu našla aj Vodku a Tequilu.

Roztrasene siahla po Absinthe. Mohol by otupiť jej bolesť. Len trochu. Pár kvapiek...

Vykašľala sa na tradičné podávanie a napila sa z fľaše. Toto jej nič neurobí. Pri troche šťastia ju to uspí. To by teraz potrebovala.

Takmer sa zadrhla, ale aspoň ju to odpútalo od bolesti. Telom sa jej rozlial nový pocit.

Odplazila sa späť na gauč, fľašu si tisla k telu ako obľúbeného plyšáka. Po chvíli sa bolesť vrátila a ona si znovu cucla.

Konečne to prestalo. Vydýchla si. Celkom to začalo chutiť. Logla si znovu – pre istotu.

Ale bolesť neodchádzala. Vracala sa. Znovu a znovu.

A Erin pila.

A pila.

A pila...

Salvator si urobil rýchlu večeru pozostávajúcu z toastov a ovocného šalátu. Cvičenie mu pomohlo. Bol zase fit a pri sile.

Spokojne si odniesol jedlo do obývačky, kde Erin sedela pred vypnutým televízorom. Mala zdravú ružovú farbu a tajomne sa usmievala.

Uľavilo sa mu. Toto prešlo rýchlo.

„Môžem zapnúť správy?“ opýtal sa.

„Áno, to nám pomôže, čumieť na bedňu a predstierať, že je všetko v poriadku,“ povedala trochu zvláštne. Akoby ju zrádzala artikulácia.

„Čo prosím?“ Odložil večeru na stolík a vtedy v jej ruke uvidel nedopitú fľašu.

Erin naňho uprela sklenený, neprítomný pohľad. „Nič nie je v porrriadku, Salto... teda Salvator.“

Vyvalil oči. Jeho Erin bola spitá na mol. Neveril tomu. „Ty si pila Absinth?“

Zasmiala sa. Dievčensky si zahryzla do pery. „Ó áno. Pomáha proti bolesti, vedel si to?“

Zaklonil hlavu. Toto mu chýbalo. Ožratá Erin.

Erin chcela vstať, ale spadla naspäť. Podarilo sa jej to až na tretí pokus. Začala obchádzať stolík uprostred. „Vždy bola tá obývačka tak naklonená?“

Salvator sa posadil na jej miesto. Čo si počne? „Erin, čo keby si šla spať? Očividne to potrebuješ,“ dohováral jej. Podľa toho, ako sa kymácala, zrejme o sebe už ani nevie.

Zamávala rukou jeho smerom, ale zrejme ho videla dvojmo, lebo trochu minula. „Prd, som v pohodddde!“ Rozhodila rukami a takmer spadla.

„Čo ťa to napadlo?“ V momente bol pri nej a podopieral ju.

Mykla plecami. „Strrrašne to... lobe... é, bolelo. Tak. Bolelo.“ Zase sa zasmiala. „Ale konečne som našla llliek. Tú zelenú vodičku.“ Naklonila sa k jeho uchu a tiahol z nej alkohol. „Vieš že je celkom chutná?“

Krútil hlavou. Mal problémy dohodnúť sa s ňou za triezva, nie to v stave keď je spitá pod obraz Boží. „Erin, opila si sa!“

„Ja viem, nie je to srrr... sranda?“ Smiala sa tak, až sa prehýbala. Poodstúpila od neho.

„Erin, sústreď sa!“ štekol. „Potrebuješ sa z toho dostať. Uvarím ti kávu a potom si ľahneš.“ Čo iné mu zostáva?

„E-e,“ krútila hlavou. „Mne sa nechce. Chcem viac tej zelenej vodičky.“ Načiahla sa po fľaši, ale vytrhol jej ju.

„Nie, už ti stačilo.“

Odula pery. Prehrabla si vlasy, ktoré jej už aj tak stáli v podivných uhloch. „Si zlý. Keď už nemám sex, dopraj mi aspoň ten chľast!“

Zamrkal. Nie, toto mu nemohla povedať ona. „Erin, si na mol. Nevieš, čo hovoríš.“

Tleskla rukami. „Jasné, neviem čo hovorím, čo robím, ja vlastne neviem nič,“ zamyslela sa filozoficky.

Pokúšal sa ju dostať aspoň do sedu, ale stále od neho odbiehala. „Pozri sa na seba, sotva stojíš!“

Pozrela na svoje telo a takmer padla na hlavu. Rovnováhu udržala len vďaka stene, o ktorú sa oprela. Unikol jej smiech. „Vieš čo, Salvator? Trhni si! Mám po krrrk tvojho rozkazovania. Tvojho ksichtu. Ak ti ešte nikto nepovedal, že nemáš moc nad celým vesmírom, hovorím ti to ja.“

Anjeli, prečo práve ona musí byť tá, ktorá v opitosti melie? „Dobre, teraz si už dáš tú kávu?“

„Nie! Nedám si tú zasrrranú kávu!“ okríkla ho.

Do pekla, čo s ňou má robiť? „Dobre. Žiadna káva. Chápem.“

„Konečne! Prečo sa vôbec sta-staráš? Akoby ti na mne záležalo...“

Naklonil hlavu.

Erin sa napoly zasmiala, napoly smrkla. „To je jedno. Jasné, že sa staráš. Vychoval si ma. Som pre teba ako dcéra.“

Pootvoril pery. Čo to tára?

Erin sa rozosmiala. „Dcéra! Mizerná dcéra! Chápeš to?“

Nie, nechápal. „O čom to hovoríš?“

„Nie som tvoja. To si mi povedal.“ Začala sa prechádzať. „Odmietol si ma, Salvatorrr,“ obvinila ho spoza kresla, o ktoré sa musela oprieť. „Stále ma kom-koman-komanduješ ako nejaké decko.“

Dokázal len čumieť.

Erin sa očividne konečne rozhovorila. „Priťahujem ťa vôbec?“ opýtala sa zvedavo. „Asi nnnie, čo? Sme spolu už viac ako desať rokov a stále ma odmietaš.“ Zotrela si slzy.

„Ja ťa odmietam?“ zopakoval. Koľko toho to dievča vypilo?

„A nie? Vidíš ma ako svoju dcéru. Ale chceš niečo ééé vedieť?“ Zase dramatické rozhadzovanie rukami. „Ja som ťa ako otca nikdy nevnímala!“

Ona si myslí, že ju berie ako dcéru? To je teda poriadny úchyl, keď má erekciu už len z pomyslenia na ňu.

Erin odvrátila pohľad, privrela oči, ale alkohol ju mal pevne vo svojej moci. Pokračovala vo svojej ceste cez obývačku. „Tušíš, aké to je, keď ťa odmietne jediná osoba, s ktorou môžeš mať sex? Keď viem, že nie som dosť dobrrrá?“

Neveril vlastným ušiam. „Erin, hovoríš nezmysly.“

„Ticho!“ zahriakla ho. „Nielenže si ma ponížil a ublížil mi, ale ja od teba ani nemôžem odísť! A žiť vedľa niekoho, koho tak veľmi ľúbiš, až to bolí, je horšie než akékoľvek mučenie!“

Salvator chvíľu uvažoval, či to on nie je ožratý a toto si nevymyslel. Erin to nemohla povedať. To je predsa nemožné. „Ty ma ľúbiš?“

„A čo si si myslel, ty tĺk?! Ľúbim ťa odo dňa, keď si ma našiel v tom prekllliatom daždi!“ Teraz jej tvár pokrývali slzy, ale nezrútila sa pred ním. Alkohol urobil svoju prácu.

Salvator sa nedokázal pohnúť. „Ako ma môžeš ľúbiť? Neznášaš ma.“

Plesla sa po čele. „Neznášam ťa, lllebo ma odmie-odmietaš. Lebo si mi vzal nádej. Ale ani to nie je skutočné. Nenávisť nie je skutočná...“ Unavene klesla do kresla. „Nikdy nebola.“

Salvator k nej podišiel, kľakol si pred ňu a pozrel jej do lesklých očí. „Erin. Sústreď sa. Je to pravda?“

Nadýchla sa a vydýchla naňho opar alkoholu. Pokrčil nos, ale nevzdal sa. „Bohužiaľ áno. Ani netušíš, koľkokrát som prosila toho... tamtoho... Conora, aby na teba dával pozor. Koľkokrát som trpela, keď som čakala, až sa vrátiš z bitky.“

Cítil sa ako vo sne.

Erin ho nakoniec odstrčila. „Ale je to jedno. Ty ma nechceš. Nie som tvoja. A nikdy nebudem.“ Vstala na druhý pokus. „Som hladná. Chcem niečo sladké.“ Dopotácala sa do kuchyne, kde začala systematicky vyjedať chladničku, zatiaľ čo Salvator omámene kľačal pred kreslom.

Netušil, ako sa vysporiadať s tým, čo mu povedala. Z čoho ho obvinila. Čo priznala.

Pomaly sa preberal z tranzu a šiel za ňou do kuchyne. Oprel sa o zárubňu a pozrel na ňu novým pohľadom.

Pohľadom plným neskutočného hladu a potlačovaných pocitov. Už nikdy to nebude ako predtým.

Nikdy viac.

Erin sa zobudila a okamžite si priala umrieť. Do očí jej udieralo ranné slnko a žalúdok sa rozhodol dať si okružnú jazdu po jej črevách.

Zastonala, čo len zhoršilo dunenie v jej hlave. Každý pohyb ju zabíjal a predsa nemohla umrieť.

Zvládla to niekoľko sekúnd, než ju naplo a musela ísť na pokec s toaletou. Zostala pri nej sedieť takmer hodinu, než sa jej vyčistila hlava.

Ku koncu už len stonala. Takto nanič jej ešte nebolo. Bohovia, čo to včera stvárala? Spomenula si na bolesť a fľašu zeleného alkoholu.

Snáď sa neopila?

Jej stav bol dostatočnou odpoveďou. A mala okno veľké ako čierna diera. Ako sa dostala do postele? Pozrela na svoje telo. Niekto jej vyzliekol tričko aj nohavice a zabalil ju do županu. Spodné prádlo ju nepríjemne tlačilo.

Zafňukala. Keby mohla, utopí sa v tom záchode.

Akoby jej situácia nebola dosť zlá, dvere na izbe sa otvorili a zazneli kroky.

Salvator sa zjavil na prahu kúpeľne.

„Nepozeraj sa na mňa,“ zamrmlala a oprela sa čelom o kolená. Bála sa pozrieť do zrkadla. Určite by prasklo.

Upír potlačil smiech. „Priniesol som ti lieky,“ povedal potichu.

„Nemôžem brať lieky,“ upozornila ho. „Nevyprchajú z krvi do najbližšieho kŕmenia.“

Podal jej krabičku bielych tabletiek. „Dnes urobíme výnimku. No tak, zapi to.“ Napustil jej pohár vody.

Odtiahla sa od neho. Nepotrebuje žiadny dar milosrdenstva. Poradí si aj sama. Na bolesť si už predsa zvykla. Radšej na Salvatora nepozrela. Nechcela vidieť znechutenie v jeho očiach.

„Nechám ti ich tu. Nevoľnosť by mala ustúpiť.“ Zvrtol sa a odišiel. Bolelo ho, že sa uzavrela do seba. Predošlú noc s ňou dlho zápasil, než ju prinútil ľahnúť si. Len čo upadla do polovičného bezvedomia, zbavil ju oblečenia a navliekol ju do županu. Mohol len hádať, ako zle jej bude ráno.

Erin počkala, kým za ním buchli dvere, potom nahnevane vzala lieky a všetky vysypala do záchoda. Len aby ju to nepokúšalo.

Keď si bola istá, že sa jej telo zbavilo všetkého, čo bolo navyše, vstala a opláchla si tvár. Čo len včera robila? Mala pocit, že niečo vyviedla, ale nedokázala si spomenúť.

Odraz v zrkadle ju vydesil. Kruhy pod očami, bledá tvár, strapaté vlasy. Potrebovala hodinovú sprchu, aby sa aspoň trochu prestala cítiť ako opica. Potom sa dotackala do postele a zaspala.

Okolo obeda ju konečne prepadol zdravý hlad. Bolesť hlavy ustala, ale stále jej bolo mizerne.

V nádeji, že jej prekliatie v podobe dvojmetrového upíra s očami, ktoré jej vždy spôsobovali zimomriavky, bude v posilňovni alebo hoci aj v pekle, vošla do kuchyne.

Okamžite sa na ňu uprel pár tmavých očí. Strhla sa. „Salvator. Čo tu robíš?“

Pohodlne sa pomrvil na stoličke. „Čakám kedy vytriezvieš.“

Ajaj. Tento tón používal len keď ju plánoval uzemniť ako pojašenú pubertiačku. Otecko prebral vládu. Možno by sa mala opiť znovu. „Čakaj ďalej,“ poradila mu a otvorila chladničku.

„Dala si si lieky?“

Vybrala slaninu, syr, zeleninu, šalát a maslo. Prihodila k tomu niekoľko kusov pečiva a všetko to odniesla k stolu. Potom sa vrátila po džem, sušienky a džús. Nakoniec si priniesla banán, jablko a balík jahôd s jogurtom.

Salvator sa snažil ignorovať zásobu jedla pre celé Somálsko.

„Nie, spláchla som ich,“ povedala a pripravovala si prvý chod.

Privrel oči a počítal do desať. „Mala si si dať aspoň jeden.“

„Nie je to pre teba vhodné,“ opakovala Aislinine slová.

„Erin, bola si ožratá ako doga! Čudujem sa, že vôbec ješ.“

Fajn, takže je to zlé. Sklopila pohľad. „Prepáč. Bolo to prvý a posledný raz.“

Zovrel pery. „Tušíš vôbec, čo si stvárala?“

Ustrnula a zabudla prežúvať. „Tancovala som nahá na stole?“

Vyvalil oči. „Nie,“ uistil ju.

„Urobila som ti striptíz?“

Kam na tie nápady chodí? „Nie,“ odvrkol podráždene.

„Znemožnila som sa?“ pípla.

Prižmúril oči. „Vážne si nič nepamätáš?“

Pokrútila hlavou. Desil ju. Čo len mohla vyviesť? Určite sa s ním nevyspala, aspoň to vedela. Existuje ešte niečo horšie?

Salvator potlačil úsmev. Och, jeho malé zlatíčko si nespomína. A pritom mu povedala toľko vecí... Ale v jednom si musia urobiť jasno. Trápilo ho to celú noc.

„Erin, niečo by sme si mali vyjasniť,“ začal. Neznesie, aby si čo i len o minútu naviac myslela, že by ich vzťah akokoľvek chápal na príbuzenskom základe.

Odložila nedojedený toast. Teraz to príde. Vynadá jej. „Hovor.“

Neúprosne jej pozrel do očí. „Nikdy, a to od nášho prvého boja, som ťa nevnímal – a nevnímam – ako dcéru.“

Oči jej išli vyletieť z jamiek. „Nie. To som nemohla...“

„Ale áno. Celkom jasne si mi to vytkla. Takže aby bolo jasné, nie, nevnímam ťa ako príbuznú. Myslíš, že pre mňa bolo ľahké túžiť po šestnásťročnom dievčatku?“ Vstal, otočil jej stoličku k sebe a sklonil sa. Erin sa tisla na operadlo. „Aislin mi je ako dcéra. Učil som ju chodiť a rozprávať. Ty si mi obrátila život naruby svojpomocne a ani jediný raz si mi nepreukázala úctu alebo poslušnosť. Si drzá, nevychovaná a papuľnatá. A z toho všetkého mám maximálne tak erekciu, pretože si predstavujem, ako ťa naučím spôsobom. A nič otcovské v tom nie je. Zapamätaj si to.“

Erin nemala slov. Nemo sledovala, ako sa vystrel a odkráčal z miestnosti.

Nie, len toto nie. Vážne mu povedala, čo si myslí? Že je preňho ako dcéra? Od zúfalstva si tresla hlavu o stôl. Prečo sa musela opiť? To si nemohla radšej podrezať žily? Bolo by to menej ponižujúce.

Odmietla mu nechať posledné slovo. Vstala, vykašľala sa na raňajky a nasledovala ho do jeho izby. Plná roky potlačovaného hnevu rozrazila dvere a zostala stáť medzi nimi.

Salvator ležal na posteli a čítal knihu, ktorú našiel v nočnom stolíku. Obrátil k nej hlavu a zamračil sa.

„Ty môj chudáčik s trinásťročnou erekciou a čo si myslíš, že ja som žila v ružovej záhrade?!“ zrevala. „Žijem na dvore, kde ma každý nenávidí a viní za všetko zlé, čo sa stalo a ešte len stane! Ty si veľký hrdina, že ma znášaš a trpíš pri mne a ja čo?! V jednom kuse ma len komanduješ. Nedovolíš mi ani sa len zaujímať o tvoje kráľovské záležitosti, aj keď jediné, čo chcem je pomôcť ti. Vytlačil si ma až na okraj tvojho sveta a mňa to má tešiť? To, že si mi dal luxus a peniaze neznamená, že si mi dal šťastie alebo slobodu. Všetko by som vymenila za pár normálnych chvíľ, kde nebudem najnenávidenejšou osobou v kráľovstve, kde by skôr uprednostnili Briana než mňa!“ Nečakala na jeho odpoveď, tresla dvermi a šla dojesť svoje raňajky.

Salvator mal toho akurát dosť. Doprial jej pol hodiny, potom s dupaním zišiel dole na druhé kolo vzájomného jačania.

Erin práve dojedla a chystala sa ísť trucovať do izby. Zastal jej cestu. „Tak ty úbožiatko sa cítiš utláčaná mojim ľudom?! Poviem ti novinku – majú na to dôvod! Trinásť rokov im zakazujem povedať ti pravdu o pití krvi, aby som ti zanechal tú úbohú ilúziu slobody, v ktorej žiješ. Ešte aj Aislin som musel zakázať hovoriť o našich základných zákonitostiach, aby som sa uistil, že sa ti do uší nedostane, ako mi ubližuješ svojou tvrdohlavosťou!“

„Ja som tvrdohlavá, lebo sa odmietam podriadiť egoistickému kráľovi s božím komplexom?“ Ruky mala po bokoch zaťaté v päste.

„A ako môžeš vedieť, že práve v tom podriadení nenájdeš slobodu, po ktorej tak prahneš? Pretože toto nie je o podriadení sa mne ale sebe samej! A prečo ťa môj ľud nenávidí? Lebo som ti zatajil fakt, ktorý ľudstvo chráni pred upírmi od počiatku vekov – nedobrovoľne daná krv, ktorú si upír vezme násilím, je pre nás hnusná a priam toxická. Chutí odporne a nedodáva nám žiadne živiny. Len nás drží ďalej od smrti! A ja tú krv chľastám už trinásť rokov a hádaj čo, vždy po kŕmení mi je rovnako mizerne ako tebe! Mám čo robiť aby som sa nepovracal a keď sa to stane, som ešte slabší a nemôžem sa znovu napiť, aby si neprišla na to, čo mi tvoja krv robí!“ šplechol jej do tváre.

Erin prišla aj o poslednú farbu v tvári. „O čom to hovoríš?“

„O tom, že som ťa nedokázal prinútiť mať ma natoľko rada, aby si mi krv dala dobrovoľne. Takéto veci sa nedajú urobiť násilím. A ty si ma nenávidela od prvého momentu, keď som sa od teba napil. Tak sa mi nečuduj, že si udržiavam odstup.“

Erin sa každé jeho slovo zarývalo hlboko do srdca a oberalo ju o silu. Je to pravda? Toto jej tajil celých trinásť rokov? „Klameš,“ zamrmlala neveriacky. Upíri by jej to snáď povedali. Hocikto. Isobel. Annie. Cari. Všetci to museli vedieť.

Potom si spomenula. Ako jej Isobel vravela, že Conor sa od nej prvý raz napil, až keď sa udobrili a ona mu to dovolila. Aj Annie jej prezradila, že Damian si vždy pýta povolenie. A Cari jej zase rozprávala o tom, ako s Kamalom na čas kŕmenia vždy museli uzatvárať mier a skončili v posteli.

Naznačovali jej to. Chceli ju k tomu doviesť bez toho, aby porušili sľub Salvatorovi.

To poznanie ňou otriaslo. Roztriasli sa jej kolená.

„Naozaj? Klamem, Erin? Zapátraj v mysli.“

Po tvári jej stiekli slzy. Prichádzali ďalšie spomienky. Conor jej často vyčítal, že nie je schopná dať Salvatorovi to, čo naozaj potrebuje. Zoe jej rozprávala, ako ju kedysi napadla banda upírov a museli ju vysať takmer na smrť, aby vôbec prežili, pretože sa bránila. Všetci jej to chceli povedať. Ale nikto sa neodvážil neuposlúchnuť svojho kráľa.

„Prečo?“ smrkla.

„Pretože áno, vidím v tebe to šestnásťročné dievčatko. Tú nevinnosť v očiach. Nedokázal som ti ju vziať.“

Prikryla si ústa dlaňou, aby udusila vzlyk. Týrala ho trinásť rokov. Ani jediný raz sa nesťažoval. Neobviňoval ju. Nenútil ju. Len... trpel. A ona tiež. Ubližovala tomu, pre koho by obetovala aj život. Ale ako mu môže dať krv dobrovoľne, keď ju desí už len pomyslenie na tú bolesť?

Bola to slepá ulička. Chcela mu povedať, ako ju to mrzí a ako sa nenávidí. Ale slová Prepáč za zničený život asi nepostačia.

„Nikdy som ti nechcela naozaj ublížiť, Salvator,“ fňukla s pohľadom upretým do zeme. „Si pre mňa vzorom niečoho, čo sa mne nikdy nepodarí dosiahnuť.“

Prešmykla sa popri ňom a so slzami stekajúcimi jej po lícach sa zavrela v izbe.

„Už nebudem čakať, Shaye.“

Shaye vyskočila na nohy a stiahla sa od Valeriana, akoby bol jedovatý. On stále sedel na vankúšikoch, sledoval ju, úsmev mu skrútil kútiky pier. Už nechcel hovoriť o svojom prvom raze – chcel dať prvý krát jej.

Dokonale, dodala jej myseľ. Lahodne. Rýchlo. Drsne. Nežne.

Panika? Áno. Očakávanie? Rozhodne. Ten lesk v jeho očiach… tá chrapľavá bohatosť jeho hlasu…

„Musím ti obviazať ruku. Krv, uf, tečie ti.“

„Potom,“ povedal s naliehavou žiadosťou. Vstával centimeter za centimetrom, naťahujúc svoje rozložité, mocné telo. Nespúšťal z nej pohľad. Nohavice mal na svalnatých nohách vypasované, ale teraz ešte tesnejšie cez mohutnú erekciu.

Jej oči sa rozšírili, keď pristúpil bližšie. Odkedy ho stretla, chcela ho už mnohokrát. Teraz, keď čelila nevyhnutnému, dostala strach. Viac ako zvyčajne. „Zostaň kde si, okej? Potrebujem si to premyslieť.“

„Premýšľať o tom nikam nepovedie.“ Postúpiac dopredu, mávol rukou smerom k stene. „Neviem, či si si všimla, ale odstránil som zbrane.“

Rozšírenými očami si prezrela miestnosť. Naozaj, všetky zbrane chýbali. „Valerian,“ povedala varovne.

„Jednoducho sa bojíš toho, čo nepoznáš, Shaye. Teraz si to už uvedomujem.“

„Prestaň!“ Narovnala ramená, odmietajúc viac ustupovať.

„Si moja žena, ale dávaš mi rozkazy a očakávaš, že poslúchnem. Možno by som mal trénovať a vyjednávať s tebou ako s bojovníkom.“

Prinútila sa k smiechu, ale ten zvuk bol úplne zbavený akéhokoľvek náznaku humoru. „Nie som tvoja žena!“ Zatiaľ. „A nie som ani jeden z tvojich bojovníkov. Čo, chystáš sa so mnou bojovať?“

„Ach, nie. Chystám sa ti dať rozkaz a ty ho poslúchneš. Ak ten rozkaz neposlúchneš, potrestám ťa.“

Nosné dierky sa jej rozšírili. „Neopovažuj sa mi vyhrážať!“

„Vyhrážať? Nie, ja iba sľubujem.“ Očné viečka mu klesli na pol žrde, dodávali mu ospalý, poďme-do-postele výraz.

„Vari sme sa na tom nedohodli už ten prvý deň? Neprijmem trest a nebudem ťa poslúchať.“

„Ale áno, budeš. A užiješ si to, o to sa postarám.“

Dupla nohou, pretože vedela, vedela, že práve tento boj chce prehrať. A jedna jej časť sa z toho tešila. „Ak si myslíš, že tu budem len mlčky sedieť, kým mi ty naplieskaš, alebo niečo podobné, mýliš sa.“

„Na aké neslušné veci to myslíš, mesiačik. Myslel som vyšľahať ťa jazykom. Ale ak uprednostňuješ plieskanie, urobím to. Vieš ako milujem, potešiť ťa.“

Zlý, zlý muž. Zachvela sa. „Tak trestáš svojich bojovníkov? Olizuješ ich?“

„Videla si ako trestám svojich bojovníkov. Ale pretože odmietam zraniť teba, musím podniknúť niečo špeciálne.“ Ďalší krok.

Žalúdok sa jej zovrel. Chcela sa k nemu rozbehnúť, vziať si, čo jej ponúkal. Skutočne. Ale až priveľmi sa bála toho, čo by nastalo potom. Zavrhol by ju? Odvrátil by svoju pozornosť k druhej? Túžila by po ňom ešte viac? Zaľúbila by sa a stratila samú seba? Urobila by zo seba kvôli nemu blázna? Ublížil by jej napokon, ako každý iný muž v jej živote?

„Potrebujem čas, Valerian.“

Tie slová medzi nich dopadli so všetkým jej strachom, všetkými jej túžbami. Zastal, pohľad zmučený. Potom jej meravo prikývol. Nechcel to, videla mu to na očiach, ale ustúpil. Znovu. Splnil jej prianie. „Ak je to čas, čo si želáš, tak ho budeš mať.“ S ťažkým povzdychom dodal, „Potrebujem kúpeľ. Môžeš sa ku mne pripojiť, ak chceš alebo ma môžeš sledovať. Máš na výber.“

„Ja… nevyberiem si ani jedno.“ Nechystala sa s ním kúpať a nechystala sa ho ani sledovať. Kvapôčky vody stekajúce mu po krku, ktoré sa mu možno zachytia na bradavkách skôr, ako klesnú na hrebene svalov jeho brucha. Jeho namydlené ruky kĺzajúce po jeho…

„Chcem sa vrátiť do mojej izby.“

„Budeš ma sledovať alebo sa ku mne pridáš. Medzi nami je to dávať a brať, Shaye. Ja ti dávam čas a teraz mi na oplátku musíš dať niečo ty. Vyber si.“

Jej mihalnice klesli takmer úplne dolu, zanechávajúc za sebou iba úzku štrbinu. Ale aj tak ju úplne okupoval on. „Čo sa stalo s tým tvojim, urobím všetko, čo budeš chcieť?“

„Ty ale nevieš, čo chceš.“ Uzatvoril vzdialenosť medzi nimi, jeho hruď sa obtrela o jej. Za sebou zanechával cestičku krvi a piesku. Rany mal otvorené. Neukázal jej ani náznak bolesti, dokazujúc, aký schopný skutočne je. Bojovník, skrz na skrz.

Nos jej naplnil jeho pach, tak sexy, divoký. Šírilo sa z neho teplo, obalilo ju ako dusivý povraz, sťahujúc ju tak pevne, že mala problém, znovu sa nadýchnuť. Zaplavil ju nával vášne.

Bol typom muža, ktorého si ženy vysnili, ale v skutočnosti ho nikdy nestretli. Neustále sa jej núkal, ako zjedz-všetko-čo-vládzeš bufet erotických potešení. A všetko čo mohla zjesť, tu stojí pred ňou a čaká, že sa ponúkne.

Aké to len bolo lákavé…

Olizol si pery a sklonil sa k nej. Tep jej búšil až v ušiach. Vezmi si alebo odmietni, ale urob to teraz!

Pozbierala svoje sily a odtrhla sa od neho, takmer sa potkla o vlastné nohy, kým cúvala dozadu. „Nie,“ povedala. „Nie.“

Pod okom mu zatikal sval. „Žiadne slovo mi ešte neznelo ako väčšia urážka,“ precedil cez zaťaté zuby.

Nadvihla bradu. „To je všetko, čo odo mňa dostaneš.“

„Mohol by som na teba viac zatlačiť, Shaye. My obaja to vieme. My obaja vieme, že by sa ti to páčilo.“

„Nie,“ zopakovala. Tentoraz to znelo skôr ako roztrasená, tichá prosba.

Bojujúc so silou svojich potrieb, Valerian zastal a študoval Shaye. Do čerta! Nechcel ju nútiť, priznať svoje túžby. Chcel, aby ich prijala – aj jeho – dobrovoľne. Keď mu povedala, že je panna, musel jednoducho reagovať. Krv a potreba sa ním prevalila bleskovou rýchlosťou. Penis mu neskutočne stvrdol. V ušiach mu spievala potreba, označiť si ju ako svoju ženu. Hlboko v sebe vedel, že čakala len na neho. Len si prial, aby aj on počkal na ňu.

I keď s ňou sa ako panic cítil. Neistý, dychtivý. Nadšený možnosťami. V takom krátkom čase sa mu dostala pod kožu.

Túž po mne. Poď ku mne.

Neurobila to. A ako minúty ubiehali, jej rozhodnutie odolávať, zjavne silnelo. Nakoniec povedal, „Už zase som zistil, že nie som schopný, prinútiť ťa prijať nevyhnuteľné.“

„Valerian,“ povedala roztraseným hlasom.

„Už ani slovo, mesiačik.“

„Nie je to tebou, okej? No, možno je. Trošku. Ja len… nemôžem, okej. Nemôžem si dovoliť, chcieť ťa. Ešte nie.“ Znovu na ňu hľadí tak zmučene, pomyslela si, smutne a túžobne a tvrdo. „Priala by som si, aby som mohla. Naozaj. Ale…“

V ceste im stálo priveľa vecí. Pomyslenie na to, že si niekoho pustí k sebe tak blízko, ju desí.

Bez ďalších slov odkráčal z hlavnej miestnosti a do kúpacieho priestoru, zanechávajúc ju samu. Samu s pulzujúcim telom a zradnými myšlienkami.

Prečo odišiel? Povedal, že jej výber chápe.

Nevadí, rozhodla sa vzápätí. Nie je to muž pre teba. Mal rád sex, a mal ho rád s viacerými ženami. Shaye nebola ako jej matka a neprijala by drobné zvyšky náklonnosti mužov, rozhodnutých skrížiť jej cestu. Ona by sa zamilovala, použila by tú vrtkavú emóciu ako ospravedlnenie a tolerovanie všetkého zlého a skazeného.

Páčilo sa jej byť sama, tak bola spokojná. A jej najhlbšie ženské inštinkty vycítili, že milovať sa s Valerianom, by znamenalo hlboko sa do toho muža zamilovať, že pre neho by sa vzdala všetkého. Dokonca aj seba samej.

Záves jej zablokoval výhľad do kúpeľne, odkiaľ sa ozýval šuchot. Ozval sa zvuk klesajúceho oblečenia, potom vyšplechnutie vody. Prehltla. Bol nahý? Asi. Možno sa okolo neho vznášala para. Jeho koža sa možno leskla vlhkosťou. Možno sa podobal na anjela plávajúceho nebesami.

V tej chvíli všetky dôvody pre ktoré ho odmietala, v jej myšlienkach vybledli. Túžba. Tak veľa túžby. Povedala, že by ho pri kúpeli nepozorovala, ale jedno nakuknutie sa jej zrazu nevidelo až také zlé. Jeden pohľad… Skutočne, to nemôže spôsobiť žiadnu škodu.

Nevedomky zistila, že ju nohy nesú k vstupu. Možno nebude tak úžasný ako si predstavovala. Mohol byť? Potichučky odhrnula záves nabok – ale len trošku. Valerian bol nahý chrbtom k nej. Svaly sa mu čerili po hnedastou pokožkou, keď sa načiahol a šplechol na seba vodu.

Skutočne sa okolo neho vznášala para, čo vytváralo výjav ako sen, fantázia, džin bývajúci vo fľaši, prichádzajúci, aby jej splnil každé prianie. Vlasy mal mokré a lepili sa mu na chrbát. Zahryzla si do pery. Možno by jej neublížilo, byť s ním raz a konečne jej telu dopriať úľavu od tohto neznámeho utrpenia. Ak si postráži srdce, mohla by ho využiť a potom s ním skončiť. Však?

Otočil sa na bok a rukou zovrel hrdlo sklenej fľaše. Nalial si, čo bolo vo vnútri – viac orchideového oleja? – do druhej ruky. Ach, bol to olej, pomyslela si, dívajúc sa, ako si olej vtiera do hrdla a hrude. Vôňa sa spojila s parou a plávala k nej.

„Ešte stále sa ku mne môžeš pripojiť, vieš?“ povedal drsným hlasom.

Zjojkla a pustila záves. Ten dopadol späť na svoje miesto, úplne jej blokujúc výhľad. V lícach jej vybuchli plamene.

Bola zachránená od analyzovania svojich myšlienok a činov, keď do izby vtrhla Brenna. To dievča dychčalo, jej pohľad bol divoký. Čierne kadere jej padali do tváre. Znehybnela, keď zbadala Shaye a vydýchla si úľavou.

„Čo sa deje?“ Vystrašená Shaye sa hnala k nej. „Stalo sa niečo?“

Za sebou začula vyšplechnúť vodu, ozvenu krokov, potom tam už bol Valerian, stál vo dverách. Nahý. Lákavo nahý. Nezdal sa byť prekvapený, že pri nej vidí Brennu, aj keď to dievča v skutočnosti nevydalo žiadny skutočný vzduch.

„Stalo sa niečo?“ zopakoval.

Shaye spadla sánka, keď dostala plný zásah pohľadu na neho. Bol vysoký a správne svalnatý, ale to už vedela.

Čo ale nevidela bola jeho erekcia. Až doteraz. Bola tak dlhá a tvrdá ako si predstavovala, hrdo sa mu týčiaca medzi nohami.

Nebol hanblivý a nesiahol po žiadnej možnosti, zakryť sa. Voda mu stekala z vlasov dolu bruchom až na jeho –

Drahý Bože.

Brenne spadla sánka tiež, a Shaye musela potlačiť nutkanie, zakryť dievčaťu oči. „Sme v poriadku.“ Vyštekla Shaye štipľavo. „Vráť sa do kúpeľa, Valerian. Prosím! Pre Boha, len budeme mať malý dievčenský rozhovor.“

S prikývnutím odkráčal. Do pekla aj s tým chlapom, zozadu vyzeral rovnako dobre ako spredu.

Až keď ho záves znovu zakryl, bola Shaye znovu schopná, dýchať.

„Veľký,“ povedala Brenna tým poškodeným hlasom, oči mala stále rozšírené.

Môj, vyštekla takmer Shaye. Zamračila sa. Nemá na neho žiadne právo. Práve ho odmietla. Znovu. Sústreď sa.

„Niekto ti ublížil, Brenna? Alebo sa ti vyhrážal?“

Brenna zavrtela hlavou. „Problém.“

„Aký? S kým?“

„Joachim.“

Jej zamračenie sa prehĺbilo. „Ublížila si mu?“

„Nie.“

„On ublížil tebe?“

„Nie.“

O-kej. Shaye stisla priateľke ruku – bola Brenna jej priateľka? zamyslela sa. Ešte nikdy žiadnu nemala.

Spolupracovníčky, áno. Zamestnancov, áno. Ale skutočne tráviť osobný čas s niekým iným? No, čokoľvek už Brenna bola, Shaye ju odviedla ku gauču. „Čo sa deje?“ spýtala sa znovu, urovnávajúc vankúše.

„Shivawn,“ povedala Brenna.

Zvraštila obočie. „On ti ublížil?“

„Nie.“

„Povedal, že ti ublíži?“

„Nie.“

Už vôbec zažila viac mätúci rozhovor? Zo Shaye vyšiel frustrovaný povzdych. Takto sa dostávajú do slepej uličky. „Musíš mi pomôcť, pochopiť, čo sa vlastne deje.“

Ružový rumenec sfarbil Brenne líca. Zahryzla si do spodnej pery. „Chcem. Ich.“

„Ty… chceš ich?“ Shaye zažmurkala. „Akože, sexuálne?“

Rumenec zintenzívnel a dievča odvrátilo pohľad. „Možno. Ale… myslím, že skutočne chcem jedného, keď by som mala chcieť druhého. Mám strach. Zmätená.“

„To by vystrašilo aj mňa.“ Sotva zvládala svoju túžbu po Valerianovi. Nevedela, čo by robila, ak by miesto toho chcela byť s jedným z jeho bojovníkov. „Takže je to celé o veci túžba proti povinnosti, hmm? Ako to vídame vo filmoch?“

Brenna zalomila rukami. „Vec. Možno. Ja neviem!“

„Prajem si, aby som pre teba mala odpoveď a ak by sme boli na povrchu, možno by som aj mala. Ale títo muži, tieto… nymfy. Očarovali všetky ženy a obrali ich o zdravý rozum.“ Shayeino rozhorčenie presakovalo aj do jej hlasu. „Nepáči sa mi to.“

„Raz si spomínala – útek.“ Posledné slovo už Brenna len sotva len naznačila, aby ho Valerian nezačul.

Shayeino telo stuhlo, dokonca aj keď sa jej srdce na niekoľko sekúnd zastavilo. Útek. Ktorý chcela od začiatku.

Čím si už teraz nebola tak istá, ale vedela, že by to mala chcieť. Máš domov. Prácu. Zamestnancov, ktorí počítajú so svojim príjmom.

„Nenašla som východ,“ pripustila potichu. Nie že by už všetko prezrela. „Ale je tu istý spôsob. Spomínaš si na portál?“

Brenna prikývla.

„Valerian povedal, že by som to sama nemohla prežiť. Ale spolu, ty a ja by sme mohli doplávať na povrch. Najprv ho ale musíme nájsť.“

Stáli vedľa seba a naraz zazreli na záves do kúpeľne. „Nebude už lepšia chvíľa ako teraz,“ povedala Shaye, zrazu hovoriac cez hrču v hrdle. Priala si, aby mala čas povedať Valerianovi zbohom, priala si, aby ho mohla znovu pobozkať. „Si pripravená?“

Brenna znovu prikývla.

Akoby počul celý ich rozhovor, Valerian zvolal, „Shaye!“

Oči sa jej rozšírili a Brenna zalapala po dychu. Ak neodíde teraz, stratí príležitosť. „Poďme.“ Rozbehli sa k dverám.

„Shaye!“ Prikazoval teraz. Voda zašpliechala.

Zakopla o niečo na podlahe a spadla tvárou vopred. Brenna ju rýchlo zdvihla. Dvojica zhíkla, ale nedala sa zastaviť nahým tancom. Shayeine pľúca takmer praskli námahou, keď sa odvážila na pohľad dozadu. Nahý Valerian bol tesne za nimi. Ako mu len mohla chcieť ujsť.

„Pohnime si!“ zafunela. „Rýchlejšie. Poznáš cestu?“ Všetko na čo si spomínala ona, bolo že okolo portálu, ktorým prešli boli skalnaté steny. Menej drahokamov. Menej svetla.

„Áno.“

Narazili na rozdeľujúcu sa chodbu a Brenna zahla vpravo. Shaye ju nasledovala. Bože, dúfala, že to bol správny smer. Ak ich Valerian chytí… Steny podľa nej vyzerali všetky rovnako. Chodby sa rozvetvovali do všetkých smerov. Bežali a míňali iné ženy, ďalších bojovníkov. Muži na nich síce hľadeli ako na zvláštnosť, ale nezastavili ich.

Potom, zrazu ju okolo drieku schmatli čiesi ruky a zdvihli ju do vzduchu. Mlátila okolo seba rukami. Kričala.

Brenna zastala a otočila sa práve keď Shaye vykopla nohami, snažiac sa dosiahnuť na nejaký pevný podklad. Keď spadla, znovu vykríkla.

Silné ruky ju schmatli, ovinuli sa okolo nej a uzamkli ju na mieste. Rýchlo dýchala a nedovolila si stretnúť sa s Valerianovým rozhnevaným pohľadom. Alebo pozrieť na jeho vlhké, vzrušené telo.

„Keď vojak utečie od svojho veliteľa,“ povedal zlovestne, „bude potrestaný. Si pripravená na svoj trest, Shaye?“

Ve tři ráno byli ulice opuštěné. Obchody byly zavřené. A lidé v baru se nehýbali. Světla svítila, ale uvnitř nezachytili žádný pohyb. Asi o sto yardů dál se Aeron krčil vedle Stridera ve stínu rohu. Válečník držel dálkové ovládání a malé autíčko s ještě drobnějším fotoaparátem upevněným na střeše. Kamera mohla proniknout tmou a natáčet tváře a těla nepřátel tak jasně, jako kdyby se koupali ve slunečním svitu. Torin vždy našel ty nejlepší hračky. Důkaz spočíval ve Striderově širokém úšklebku, když vypustil vozidlo dopředu.

Zbytek Lovců byl roztroušen po celém domě. Budovu, kterou kdysi pomohli obnovit, se teď chystali zničit. Někteří byli vysoko na střechách, hlavně zbraní mířily dolů na ulici pod nimi. Jiní byli na ulici jako Aeron, skrytí v různých místech.

Aeron zvedl přenosný monitor, který umožnil jemu i Striderovi vidět skrz objektiv fotoaparátu. A opravdu, viděli budovy a jejich stavbu. Úžasné.

„Moc hezký,“ řekl Strider. „Jsme připraveni, Willie,“ řekl do sluchátka.

Aeron měl na sobě taky sluchátko s mikrofonem, a tak slyšel Williamovu odpověď. „Bohové, nemůžu uvěřit, že mě Anya k tomuhle přemluvila. Jdu na to.“

O pár vteřin později William opustil svůj úkryt a zahnul za roh. Šaty měl pomuchlané a svíral láhev whisky. Sám sobě se vůbec nepodobal. Obarvili mu tmavé vlasy na světlé a modré oči překryly tmavými kontaktními čočkami. A jeho tvář ... nějak zdrsněla a změnila tvar.

Každý krok, který udělal, vypadal, jako by hrozilo, že každou chvíli upadne, ale podařilo se mu zpívat milostnou píseň, když se blížil k Lovcům.

Směšný bastard. Stejně jako on, plánoval zradit Olivii.

Sladká Olivia.

Moje,řekl démon.

Naše.Ne. Téměř rozbil zařízení, které držel. Nepatřila jim. Nepatřila Vzteku a už vůbec ne jemu. Až na…

Jak může bez ní dál žít? Byla tak sladká a neubližovala mu. Byla jeho láska a s ní zažíval blaženost. Byla ... všechno.

„Jsi tu se mnou, Vzteku?“ Zamumlal Strider.

Tato otázka přišla právě včas, vrátila ho do současnosti. Díval se, jak William zakopl, jak bylo plánováno, a narazil do dveří klubu. Rozptyloval je. Napůl dveře vyrazil a okolo se rozlétly třísky. Láhev mu vyklouzla z prstů a rozbila se, když padala. Na okamžik zůstal ležet, jako omámený opilec a něco nesrozumitelně mumlal. Dálkově ovládané autíčko se hnalo přes skleněné střepy, vklouzlo dovnitř budovy bez povšimnutí.

Netrvalo to dlouho a záplava ozbrojených mužů se přiřítila k opilému Williamovi.

„Co tu děláš?“

„Bože, ten smrdí!“

„Dostaň ho odsud a vyčistit to tu. Hned!“

Dva ze strážců hrubě chytili Williama a zvedli ho na nohy. „Hej, kluci,“ řekl nezřetelně s otřesným britským přízvukem. „Tady je ta párty? Oh, koukněte. Zbraň. Jak zatraceně mužný. Asi bych měl varovat anděly na kopci. Nemůžu vás podporovat ve zločinu, víte?“

„Šéfe?“ Řekl jeden z mužů, kteří drželi Williama. „Nemůžeme ho tady nechat jen tak toulat. Viděl toho příliš mnoho.“

„Tak za prvé, já nejsem váš šéf,“ řekl William, pak se zamračil a sevřel si žaludek. „Za druhé, myslím, že se pozvracím.“

Muž v čele byl Dean Stefano, Galenova pravá ruka. Vztek uvnitř Aeronovi hlavy výhružně zavrčel, připraven zabíjet. Raději obrátil svou pozornost na Williama. „Udělejte to tak, aby to vypadalo, že byl přepaden. Vezměte ho dál od budovy, nechci, aby se nám tu někdo potuloval a snažil se přijít na to, co se mu stalo.“

Naprosto chladně odsoudil jednoho z lidí na smrt. Lovci se údajně snažili „chránit“ lidskou rasu od újmy. Ale pak tu byl Dean Stefano, chladný, bezcitný člověk. Obvinil Lordy, především Sabina ze sebevraždy jeho ženy a nikdy nedojde klidu, dokud všichni z Lordů nebudou mrtví.

Potrestat…

V minulosti Aeron dovolil démonovi, aby převzal velení a ničil, a nenáviděl se za to. Bez ohledu na to, kolik obětí si to zasloužilo. Vyčítal si to. Ztráta Olivie byl důvod ke vzteku. Zničit zlo? Důvod k radosti. A to udělá.

Bude se bavit.

Již brzy.

Dva strážci odváděli Williama dál dolů ulicí. „Co se to děje? Nechte mě jít já-“

„Drž hubu, hajzle, nebo ti vyříznu jazyk.“

Pak začal William plakat jako dítě. Pokud by ho Aeron neznal, myslel by si, že se bojovník bojí. Ale on ho znal dobře. To vše bylo součástí Williamovi role, kterou se nabídl zahrát. A „dobrovolně“. To samozřejmě znamenalo, že „Anya vyhrožovala, že spálí jeho knihu, kdyby nespolupracoval“. Všichni doufali, že jim pomůže, a on to udělal.

William se nemohl stráží jen tak zbavit a utéct, zvýšil by tím podezření ostatních Lovců. Musel s muži odejít a hrát podle jejich pravidel. Stráže spěchali za roh dolů do zadní uličky, pěkně z dohledu. I přes to, že ho už Aeron neviděl, slyšel, co se děje přes sluchátko. Když dorazili na místo určení, jejich kroky se utišili a něco zašustilo.

„Nechtěl jsem nikomu ublížit,“ zvolal William.

„Je mi to líto, kámo, ale teď jsi problém.“ Slyšel zacinkání kovu a trhání masa a svalů. Zavrčení. Další zavrčení a bodnutí. William byl právě pobodán. Dvakrát.

Aeron sebou soucitně trhl. Pokud na sebe nechtěli upozornit, nesměli nijak reagovat na to, co se právě stalo, potřebovali, aby nepřítel nic netušil. I když to znamenalo, že Williamovi vnitřnosti se rozlijí po celém chodníku. Přežije to a bude se moc pomstít a zapojit do boje.

Zaslechl šustění oblečení, pak ránu. William musel spadnout na zem a hrát mrtvého. Znovu se ozvaly kroky a za chvíli se objevili dva usmívající se muži, spokojeni s dobře odvedenou prací. Zahnuli za roh a zamířili zpátky dovnitř.

Strider držel autíčko z dohledu, aby ho nezahlédl Stefano nebo ostatní Lovci, kteří opravovali rozbité dveře a sbírali střepy. Za chvíli měli vše hotové.

„Zmetci,“ zavrčel mu William do ucha. „Ti dva jsou moji. Zaplatí za to, že ublížili mým sladkým nevinným ledvinám.“

Nebylo nic sladkého nebo nevinného na Williamovi. Ani jeho ledviny.

„Ještě chvíli vydrž,“ slíbil Aeron.

„Dva z vás budou až do rána hlídat tyhle dveře,“ vyštěkl Stefano. „Vy ostatní se vrátíte k tomu, co jste dělali. A proboha, někdo zavolejte Galenovi. Raději mu řekneme, co stalo, než se to dozví od někoho jiného.“

Ti dva, kteří pobodali Williama, přikývli.

Takže Galen tam nebyl. To bylo zklamání.

Aeron sledoval zbytek Lovců, jak vstoupili přes halu do klubu a šli chodbou dolů. Strider se díval na monitor, když manévroval autíčkem tiše za nimi. V hale bylo několik vchodů. V první místnosti bylo několik odpočívajících Lovců u televize. V druhé místnosti byly počítačové monitory a Lovci pracovali podobně jako Torin. Ve třetí místnosti bylo několik postelí a pár Lovců spalo. Stefano vstoupil do čtvrté, prázdné místnosti. Nebylitam žádní jiní Lovci nebo zařízení. Byl tam jen koberec. Koberec, který vedl k temnotě. A nepopsatelné prázdnotě, do níž Stefano sestoupil.

Podzemní tunel. Kopou tunel k jejich Pevnosti? Plánují proklouznout dovnitř, aniž by se museli vypořádat s nástrahami na kopci?

„Máme místo jejich úkrytu,“ řekl Strider samolibě.

Je čas na útok. Aeron byl připraven.

„Víš, kudy máš jít?“ Zeptal se Strider.

„Ano.“ Při sledování monitoru si již naplánoval cestu dovnitř.

Strider ho poplácal po rameni. „Ať při tobě stojí bohové, příteli.“

„I při tobě.“ Aeron vyskočil na nohy. Neměl na sobě košili, protože věděl, že bude muset létat. Jediné pomyšlení stačilo a jeho křídla vyskočila ze svého úkrytu. Vděčná za svobodu se protáhla do plné délky.

„Hodně štěstí, kámo,“ řekl Paris.

„Dávej pozor,“ zopakovalo pár dalších.

„Pokud se mi něco stane,“ řekl nikomu konkrétnímu. „Ujistěte se, že se Olivia vrátí bezpečně domů.“ Aeron nečekal na jejich odpovědi a vzlétl.

Potrestat…

Začal stoupat vysoko ... výš ... pohyboval se tak rychle, že by ho nedokázal zachytit ani fotoaparát, aniž by nevypadl jen jako šmouha. Dokonce i ten, který by mohl proplout stíny. Nakonec svůj let vyrovnal a volně se vznášel.

Potrestat…

Pod ním se rozprostíral klub. Snažil se prohlédnout tmou, ale neviděl žádné Lovce na střeše, ani Lordy skrývající se ve stínech v okolí. Dnes v noci bylo vítězství jeho.

Potrestat…

S radostí. „Klesám.“ Padal dolů, dolů, vítr se prodíral přes jeho kůži, křídla se mu přimkla k tělu, což zvyšovalo jeho rychlost. Dorazil dolů k budově, proletěl přes opravené dveře dovnitř. Jeho křídla se poranila při nárazu, ale podařilo se mu srazit k zemi oba strážce. Aeron nezastavil, proletěl přes halu, obývák a chodbu. Lovci slyšeli jeho vpád a už byli na nohách, aby se vypořádali s novým vetřelcem. Ale byli příliš pomalí, aby ho zastavili. Teprve, když se dostal do místnosti s kobercem, dohonili ho. Vztek se zasmál, obrazy problikávaly přes Aeronovu mysl. Hříchy jeho cílů. Bití, bodání, únosy. Tolik násilí, tolik nenávisti. Tito muži si zaslouží, co dostanou.

„Démon!“

„Zastav ho!“

Schoval svá křídla, nebo se o to alespoň pokusil. Opět byla příliš rozbitá, aby se vešla do jejich otvorů. Na tom stejně nezáleželo. Vykročil směrem ke koberci a Lovci se v tu chvíli dostali ke dveřím. Kulka ho poškrábala na zádech, ale nezpomaloval. Prostě se v chůzi otočil, vytáhl zbraň z podpažního pouzdra a několikrát vystřelil, Lovci se ukryli, aby je nezasáhl.

„Bastarde!“ Další kulka prosvištěla vzduchem za ním a narazila do jeho boku.

Opětoval palbu.

Uprostřed nových výstřelů slyšel své přátele vběhnout do budovy. Brzy se místem rozlehl křik a nadávky. Tříštění skla. Neměl čas se z toho radovat. Přesto ho zasáhla další kulka, tentokrát do stehna a donutila ho klesnout na kolena.

„Potřebuju pomoc,“ zavrčel do svého sluchátka. Pokračoval v palbě a Lovci se krčili, aby je nezasáhl. Nemohl je takhle držet o moc déle. Cvak. Zbraň byla prázdná. Hodil teď zbytečný kus kovu na podlahu.

Potrestat. Více. Více!

„Jsme téměř u tebe,“ zafuněl Strider a střelba začala nanovo.

Aeron vytáhl druhou zbraň, když ostatní dorazili. Během několika okamžiků těla Lovců padla mrtvá na zem, ani se nepohnula. Strider nakoukl dovnitř. Krev potřísnila jeho tvář, ale jeho oči zářily a usmíval se.

„Všichni ven,“ řekl mu Aeron. „Jdu na to.“

Strider přikývl a pak byl pryč, křikl varování na své kolegy válečníky.

Aeron trhl západkou na dveřích tunelu, ale nepohnula se. Ačkoli jeho paže bolestivě pulsovala, stiskl spoušť pistole a opakovaně střílel do dveří, dokud kov nepovolil a nebyl rozstřílen na kusy.

„Teď!“ Striderův křik se rozlehl do jejich sluchátek.

Aeron nedovolil sám sobě, aby ho bolest ovlivnila, brzy přijde další a mnohem silnější. Nedovolil si, aby ho obestřela letargie a pracoval i přes to, že se mu podlamovala kolena. Díky Lovcům a jejich jedu. Prostě vzal granát z váčku u pasu a vytáhl pojistku zuby. Skrz otevřené dveře hodil odjištěný granát, i když po něm stříleli a několikrát ho zasáhli.

Vztek se radostně zasmál. Potrestat!

Výbuch!

Následný výbuch ho vymrštil do vzduchu, ale popadl další granát, vytáhl pojistku a hodil ji do temnoty pod sebou.

Výbuch!

Dřevěné a skleněné střepy se rozlétly do všech stran a nepříjemně se mu zabodly do těla a znovu ho srazily na zem. Přesto vytrval. Jeho křídla teď byla tak zničená, že se sotva třepotala, ale podařilo se mu vystoupat výš, přes rozbitou střechu. V bezpečné vzdálenosti se zastavil. Vznášení se nad budovou se však ukázalo jako nemožné.

Jak padal, přejel pohledem okolí. Stíny černého kouře zastiňovaly budovu. Ale skrze ně viděl praskající zlaté plameny, jak olizují budovu a ční směrem k obloze. Žádný z lidí nemohl přežít tento druh krveprolití. On však nechtěl ponechat nic náhodě. Vytáhl třetí granát, a jak se blížil na dosah budovy, upustil ho.

Výbuch!

Opět byl vystřelen vzhůru. Nové plameny mu sežehly kůži. Ve vzduchu se otočil a nápor tak zasáhl jeho záda, než opět změnil směr a nakonec padl k zemi, kde předtím čekali se Striderem.

Jeho přítel, už tam byl. „Mám chuť tě políbit,“ byla první věc, kterou bojovník řekl. „I když vypadáš jak hovno.“

Aeron by se zasmál, ale vdechl příliš kouře a jeho krk byl surově oteklý. Sotva dýchal. Jeho oči pálily a slzely od kouře a on neměl sílu nechat je otevřené.

„Jsem si jistý, že chceš vědět, co se stalo,“ dodal Strider, když mu pomáhal na nohy. „Williamovi se podařilo podříznout hrdla těm, kteří ublížili jeho vnitřnostem. Paris schytal kulku do žaludku a Reyes dostal kladivem do čéšky. Nedařilo se jim moc dobře, takže je Maddox a Amun vzali domů, aby jim pomohli. Lucien musí doprovodit mrtvé duše do Pekla a Sabin zůstal s ním jen pro případ, že by se někdo objevil a on tak nemohl chránit své tělo. Možná někdo z nich přežil. V případě, že tunel je dostatečně hluboko, ti, kdo běželi, by se mohli zachránit před výbuchem. A jak víš, Stefano velice rád utíká.“

Přehnala se přes něj závrať, z počátku mírná, poté ho zasáhla zuřivá záplava, a kdyby nebylo Stridera, zřítil by se opět na zem. Pomalu ho obklopovala tma.

„Určitě používají otrávené kulky,“ řekl Strider. „Jako ty, které tě málem zabily. Jak jsi přežil? Co jsi udělal? Ptal bych se dříve, ale se vším, co se okolo děje...“

Aeron se nedokázal soustředit, ale věděl, že musí svému příteli něco říct. Něco velmi důležitého. Něco co souviselo se životem a smrtí. Ano. To je ono. Život! „Muži ... výstřel ... zemřít ... potřebují ... vodu,“ podařilo se mu říci.

„Tomu nerozumím.“

Sakra, sakra, sakra. Kdyby omdlel dřív, než vysvětlí, co bylo potřeba, jeho přátelé budou trpět. Mohou umřít dřív, než se probudí, nebo jim to Olivia vysvětlí. „Řeka. Napít se.“

„Máš žízeň?“

„Voda. Muži. Musí. Napít se. Voda. Život.“

„Aerone, já ti nerozumím,“ řekl frustrovaně Strider. „Muži, kteří byli postřeleni, potřebují vodu? Jak je může obyčejná voda zachránit?“

„Voda života. Jediné, co potřebujete...málo. Olivia. Olivia ... to ví.“ A pak ho tma pohltila.

Brian s úsmevom načúval ich slovným výmenám. Konečne si to povedali. Musel uznať, že sa náramne bavil na Erininej opitosti.

Keby vedel, že im stačí len jeden slabý moment a fľaša Absinthu, dávno by im trochu oslabil mozgy.

Za tie dni, čo ich tajne sledoval, vycítil ich bolesť. Roky klamstiev a poloprávd sa na nich kruto podpísali.

Unavene sa oprel o kmeň stromu. Strážil ich deň-noc. So sebou mal len zásoby krvi a spával maximálne hodinu, usadený vo vetvách stromov. Nebolo to dvakrát pohodlné. Navyše musel byť neustále zamaskovaný. Vojenské maskáče neboli nijak pohodlné a stebielka trávy a listy si bude z vlasov vyberať celé týždne. Maskovacie farby na tvár si ani nezmýval.

Cucol si zo sáčku B negatív, zatiaľ čo počúval Erin tichučko vzlykať vo svojej izbe. Bola zničená, ale potrebovala túto facku. Salvator prišiel o veľa sily, ktorú bude potrebovať. Obzvlášť ak si naňho zasadol Julius. Ten démon je nebezpečnejší, než si všetci myslia. A on nemá jediný dôkaz, ako proti nemu poštvať upírov. O anjeloch ani nehovoriac.

Neustále mu v hlave vŕtalo Zoeino podozrenie. Žeby Erin skutočne nebola len človek? Myslel si, že si jej rodokmeň naštudoval dôkladne. Jej rodičia sú náboženskí fanatici zo silno veriacej línie. Pôvodom zo Škótska, odkiaľ sa jej predkovia presťahovali po druhej svetovej vojne.

Čo mu uniká? Ľuďom sa vždy rodia len ľudia. Bez výnimky. Tak ako sa upírom rodia len upíri. A Erin je vo všetkých ohľadoch človek.

Opäť zavolal Zoe. Tentoraz ho nezrušila. „Brian, dostaň ma láskavo z tohto blázinca, než niekoho zavraždím,“ povedala namiesto slušného Prosím.

„Problémy?“ uškrnul sa.

„Problémy boli, keď sa zistilo, že si nažive. Problémy boli, keď súdili Annie za Izabelline činy. Toto je peklo!“

„Stále ste sa s vyšetrovaním nepohli?“

„Conor trvá na tom, že všetko je tvoja vina. Špióni nenašli jedinú slušnú stopu. Nikto ma tu neberie vážne. A Aislin sa zotavuje z otrasu mozgu. Všetci sme zavretí v Conorovom sídle a ja prichádzam aj o tú poslednú bunku zdravého rozumu. A prisahám, ak mi Oliver ešte raz pozrie na zadok, urvem mu všetky vytŕčajúce časti tela!“ vyzúrila sa.

Brian zaťal zuby. Teraz naozaj nie je čas na Oliverove dráždenie hada v podobe nazúrenej Zoe. „Ten je naša posledná starosť. Čo Javier? Už sa dal do práce?“

Javier bol skutočne veľkým problémom. Tak ako Zoe, aj on bol len nasadeným špiónom a mal iného zamestnávateľa. Teda zamestnávateľov. A roznášal informácie, ktoré teraz nemali opustiť kráľovstvo.

Upírka si odfrkla. „Všetko už vykecal. Ešte v to ráno po výbuchu.“

Brian zanadával. „Robí niečo podozrivé?“

„Nie. Neaktivoval zvyšných agentov. Čo je dobré, lebo to necháva na nás a nezaťahuje do toho iné frakcie. Teda aspoň jeho šéfovia si to očividne neželajú.“

„Aj to je lepšie ako nič.“

„Pravda. Ale to je jedno, týchto tu ešte ustrážim. Ako to ide v Aylesbury? Ešte sa nepozabíjali?“

Zachechtal sa. „Nemajú k tomu ďaleko. Našťastie sa zdá, že ich tu nikto nenašiel. Pokiaľ teda niekde v Číne nezačujú ich hádky. Jačia po sebe ako paviány.“

„Aj to je pokrok.“

„Keď vravíš. Zistila si niečo nové o tej anomálii v Erininej krvi?“

„Nič relevantné. Čokoľvek to je, je to neaktívne. Erinina rodina je rozhodne ľudská.“

„Nijaké výnimky?“

„Skôr jedna zvláštnosť. Vieš, že Erin je jedináčik? To je trochu divné na hodnoty, ktoré vyznáva jej rodina. Veď vieš, sex len za účelom oplodnenia, žiadne predchádzanie tehotenstvu a podobné nezmysly.“

„Áno, je to neobvyklé. Ale možno si jej rodičia len povedali, že sex nie je zaujímavý.“

„Tiež som si to myslela, ale niečo sa mi podarilo nájsť. Jej matka dvakrát potratila ešte pred jej narodením. Druhý potrat bol sprevádzaný komplikáciami a museli ju operovať. Aká je podľa teba šanca po tom všetkom otehotnieť?“

„É, malá? Nie som práve osoba s maternicou, Zoe.“

Zoe na druhej strane gúľala očami. „Áno, malá. Tak ma napadlo, čo ak si Erin osvojili?“

„O tom by predsa boli záznamy.“

„Nie nevyhnutne. Všade je Erin uvedená ako ich biologická dcéra. Je to možno bláznivá teória, ale čo ak jej rodičia zatajili druhý potrat a jednoducho si našli vhodného opusteného novorodenca?“

„A kde by si len tak našla pohodené dieťatko?“

Aj na to mala odpoveď. „Napríklad v neďalekom sirotinci vedľa kláštora mníšok?“

To už bola stopa. „Je možné, že by tam boli nejaké záznamy?“

„No, ten kláštor už neexistuje. Ukázalo sa, že sa tam konali nekalé praktiky s adopciami. Aká náhoda, čo?“

Vskutku. „Je možné vykonať nejaké vyšetrovanie?“

„Za týchto okolností? Ešte aj na prechádzku po dvore potrebujem povolenie! Toto je mimo môj dosah, Brian.“

Nevadí. Pošle tam svojich mužov. „Som vďačný aj za to, Zoe. Pokračuj a nenechaj sa chytiť.“

Zasmiala sa. „Ja? Ty si ten, kto kempuje pri úkryte kráľa britských upírov.“

„Chápem, chápem. Maj sa, Zoe.“

„Drž sa, Brian.“

Upír zložil a sledoval zapadajúce slnko. Koho si to Salvator priviedol do domu? A je to skutočne on, na koho bol mierený útok?

Erin nemohla uveriť, že jej Salvator zatajil tak dôležitú vec. Ako si to mohla za toľko rokov nevšimnúť? Bola až tak sebecká?

V tej chvíli sa nenávidela. Schúlená do klbka na svojej posteli ignorovala hlad aj únavu a len čumela do neznáma. Kiežby sa dokázala zbaviť toho puta. Dala by za to čokoľvek. Len aby Salvator viac netrpel.

Niekoľkohodinový plač ju nakoniec natoľko vyčerpal, že zaspala.

Netušila, že Salvator stojí pred dverami, opretý o stenu, a ľutuje každé jedno slovo, ktoré jej povedal. Jej plač z neho vysával všetko teplo.

Keď vzlyky ustali, dopotácal sa do svojej izby a hodil sa na posteľ. Prečo jej dokáže len ubližovať?

Možno by si mal konečne pripustiť, že to nezvláda. Mal by odstúpiť z trónu a zmieriť sa s tým, že čoskoro aj tak umrie, pretože Erin sa rozhodne nenechá premeniť na upírku.

Erin prebral uprostred noci hlad. Od rána nejedla a jej žalúdok sa dožadoval svojej porcie. Dávno ho rozmaznala tým, že Salvatorovi v noci tajne vyjedala chladničku.

Potichu na seba hodila župan a cupitala tmavým domom k jedinej láske svojho života, ktorá ju po otvorení privítala svetlom a zásobami jedla.

Okamžite do seba natlačila toast, odjedla zo šalátu a oči jej zažiarili pri pohľade na čokoládový koláč. Zahryzla doň a svet bol zase o niečo krajší.

Ktosi za ňou si odkašľal.

V panike sa otočila, v ústach koláč, v jednej ruke mlieko, v druhej pohár. Salvatora ten pohľad pobavil.

„Takže to ty si mi celé tie roky kradla zásoby.“ Stál tam ako boh pomsty, polonahý a strapatý. Skoro, ale len skoro, lepší ako ten čokoládový koláč.

Erin si uvoľnila ruky a dojedla koláč. „Na chladničke nebol zámok,“ bránila sa.

„Chutí?“

Previnilo prikývla. Napila sa mlieka. Nenápadne poškuľovala po ďalšom kúsku koláča.

Salvator podišiel bližšie. „Už ti je lepšie?“ zaujímal sa úprimne.

Lepšie? Bolo jej nanič ako ešte nikdy. „Nie,“ povedala s pohľadom upretým do zeme. „Prepáč, už pôjdem. Bola som len hladná.“ A mala ten luxus, že svoj hlad mohla uhasiť.

Chystala sa odísť, ale Salvator ju chytil za lakeť a oprel o linku za ňou. „Erin, pozri sa na mňa.“

Nedokázala to. Salvator bol pre ňu cudzí. Nikdy nestrávili toľko času spolu a je jasné, že im to neprospieva. Cítila sa pri ňom malá ako mravec a nemalo to nič spoločné s jeho úctyhodnou výškou dvoch metrov. „Prosím, pusti ma.“ Inak sa mu tu zosype.

„Nechcel som, aby si sa to dozvedela takto. Bol som nahnevaný a neovládal som sa.“

Konečne k nemu zdvihla uslzené oči. „A ako si mi to chcel oznámiť? Na smrteľnej posteli?“ Vytrhla ruku z jeho zovretia. „Myslela som si, že sme si niečo vybudovali, Salvator. Aspoň kúsok vzájomného porozumenia. Ale ty si mi ani nedal možnosť dokázať ti, že ťa nevnímam ako nepriateľa. Nikdy si ma nebral ako rovnocennú.“ A to bolelo najviac. Nikdy mu nebola dosť dobrá. Ani len na to, aby poznala takú banalitu, ako pravidlo nedobrovoľne danej krvi. Nebola preňho nič, len prostriedok prežitia.

Salvatorovi jej slzy fyzicky ubližovali. Zvieralo mu srdce. Po celý ten čas ho ľúbila. Chcela mu dať všetko a on si to nevšimol. „Len som ťa chcel chrániť. Vzdala si sa všetkého, aby som prežil.“

Smrkla. „Vzdala. Ale nič som nedostala na výmenu. Len lži a nenávisť tvojich poddaných. Vieš, ako veľmi mi na nich záleží? Myslela som, že budú mojou rodinou a dostala som len nenávisť. Kvôli tebe.“

Tie slová boleli. Nikdy ho nenapadlo, že Erin by si skutočne mohla obľúbiť kráľovstvo plné pijavíc. Bojovala predsa proti nim. „Prosím neplač. Napravíme to.“ Zotrel jej slanú slzu z tváre. Erin nad tým dotykom privrela oči.

„Už niet čo naprávať. Je neskoro. Príliš neskoro,“ povedala temne. Vzdala sa. Vyprchala z nej nádej. Kedysi verila, že je aspoň malá šanca, že so Salvatorom budú spolu. Teraz už len dúfala, že ho bude stretávať čo najmenej.

Nechala ho stáť v kuchyni a s bolesťou v srdci kráčala po schodoch nahor. Kolená sa jej triasli. Srdce sa jej rozpadalo a cez slzy sotva videla.

Na odpočívadle to už nezvládla a musela sa oprieť o zábradlie.

Dorazu ju zovreli dve mocné ruky a trochu necitlivo ju opreli o stenu. Salvator sa nad ňou týčil ako hora a temné oči sa zdali ešte tmavšie.

„Som kráľ a ja rozhodnem, kedy je neskoro,“ zavrčal.

„Pusti ma!“ jačala.

„Nikdy viac.“ Nadvihol ju, omotal si jej nohy okolo pása a pobozkal ju. Po trinástich rokoch urobil to, na čo mal chuť už v deň, keď sa spolu pobili.

Erin od šoku zmeravela. Sníva sa jej. Tak ako už mnohokrát. Ibaže pocit Salvatorových pier bol viac než reálny a jeho jazyk stváral veci, ktoré by si sama určite nevysnila.

Prázdnotu v jej vnútri nahradila pálčivá potreba. Salvator sa jej dotýka. Jeho pevné telo ju pritláčalo k stene a zubami jej nežne zahryzol do spodnej pery.

Zastonala a prehrala ten boj. Ruky zaborila do jeho zlatistej hrivy a bozk opätovala. Takmer vyvrcholila, keď jazykom našla jeho tesáky. Toto chcela. Túto blízkosť a pocit tepla. Priam horúčavy.

Salvator dostal erekciu v momente, keď na jej perách ochutnal zvyšky čokolády. Erin mu možno od začiatku odporovala, ale teraz sa mu roztopila v náručí.

Mal chuť zatriasť ňou, prečo ho toľko rokov trápila. Toto mohli mať už dávno. A rozhodne si to vykompenzujú. Počnúc dneškom.

Erin zaznamenala, že sa s ňou svet hýbe, keď ju Salvator odnášal do svojej izby. Ani na chvíľu od nej neodtrhol pery. Len čo prekonali schody, zase ju oprel o stenu.

„Salvator,“ zastonala. V hlave mala milión dôvodov, prečo by mu mala vraziť a ujsť. A len jediný prečo by mali pokračovať. A ten jediný vyhral. Chcela vedieť, či je Salvator naozaj taký dobrý ako sa šepkalo medzi upírmi. Na jeho posteľové výkony sa skladali ódy.

„Zastav ma, do toho,“ pokúšal ju, keď jej rozväzoval župan. Chcel ju nahú a to hneď.

Erin prechádzali elektrické výboje, keď ju jeho ruky pohladili po nahej pokožke. Ochotne mu pomohla zbaviť ju župana, pod ktorým mala len spodné prádlo. „Nenávidím ťa,“ vzdychla.

Salvator ju pobozkal na krk. Pošteklil ju jazykom. Bohovia, bola rozkošná. A mala na sebe ladiacu súpravu krajkového prádla. „Áno? Nenávidíš ma?“ Zaboril jej ruku do vlasov a zaklonil jej hlavu. „Tak bojuj, Erin.“

Plná adrenalínu sa mu pokúsila vytrhnúť. Chcela ho zmlátiť, hodiť na posteľ a robiť s ním veci, ktoré slušné ženy nerobia. „Choď do pekla!“ Po lícach jej tiekli slzy dlhoročnej frustrácie. A nebolo to jediné miesto na tele, kde bola úplne vlhká.

„Rád. A ty ma tam budeš sprevádzať.“ Jemne jej zahryzol do krku, nadvihol ju a prehodil si ju cez plece.

„Salvator! Ty necivilizovaný grobian!“ okríkla ho a pokúšala sa mu päsťami ublížiť. Sotva to cítil. Musí ju mať. Keby ho nechcela, nedotkol by sa jej. Ale to dievča je v jednom ohni a on tiež. Rozrazil dvere do svojej izby.

„Už si mi nadávala aj horšie, cukríček, strácaš fantáziu,“ zavrčal na ňu.

„Hulvát! Nie som tvoja hračka, tak ma láskavo pusti, inak...“

Hodil ju na obrovskú manželskú posteľ s nebesami, až nadskočila. Vlasy jej lietali okolo tváre. „Inak čo? Zabiješ ma? Prosím. Rád si dám súboj ako predohru.“

Och, ten namyslený, egoistický upír si myslí, že vyhral? Chcela ho. Veľmi. Ale nech sa prepadne, ak mu to uľahčí. Jej upír sa musí naučiť, že ona nie je žiadna poslušná ženuška.

Postavila sa na posteli, než ju stihol chytiť. „Nemysli si, že si ma sem odvlečieš a ja roztiahnem nohy!“

Uškrnul sa. „Ale áno, presne to urobíš. A ešte ťa to bude tešiť.“ Jedinou rukou ju chytil za stehno, zhodil ju späť na posteľ a pretočil ju na brucho. Keby nebola panna, v momente je v nej. Ani on však nie je taký krutý, aby jej ublížil týmto spôsobom.

Erinin výkrik udusil vankúš a keď sa spamätala, teplá dlaň jej prechádzala po zadku a mierila k brušku. Napla svaly. Salvator bol blízko, hruďou sa dotýkal jej chrbta.

„Dúfam, že nie sú tvoje obľúbené,“ povedal sekundu pred tým, než jej roztrhol nohavičky a odhodil ich na zem.

„Barbar!“ podarilo sa jej zvriesknuť. Potom jeho ruka doputovala až medzi stehná a prikryla jej citlivé miestečko. Erin zastonala. Vzrušovalo ju, že ju premohol.

„Och, čo to tu máme?“ Prešiel po hladkej pokožke. „Niekto sa už pre mňa pripravil.“

Očervenela. Pravidelne chodila na voskové odstraňovanie chĺpkov a teraz to ľutovala. Ktovie, či by bola preňho rovnako príťažlivá, keby vyzerala ako Yeti.

Ale čo si to nahovára, Salvator si nevrzol trinásť rokov. Pretiahol by aj lepšie vyzerajúcu opicu.

„Nefandi si,“ odsekla.

„Hm, zbožňujem, keď sa brániš.“ Prisal sa na citlivú pokožku medzi krkom a ramenom. „A pritom vieš, že to chceš.“ Prstami prešiel po Erininom vlhkom a vzrušenom pohlaví. Áno, rozhodne ju nenúti.

„Toto ti vrátim,“ vyhrážala sa mu bez dychu. Ešte chvíľu a niečo sa stane. Celé vnútro sa jej napínalo a Salvatorove prsty nemali zľutovania. Krúžili, skúmali a dráždili. Toľkokrát o tom snívala...

„V to úprimne dúfam.“ Ponoril do nej jeden prst. Viac nepotreboval. Trinásť rokov frustrácie sa na nej podpísalo. Divoko vyvrcholila, stiahla sa okolo neho a vykríkla.

Zmietala sa ako ryba na suchu a jeho silné ruky ju ani jediný raz nepustili. Anjeli na nebesiach, túto silu chcela kedysi premôcť? Nedokázala ani myslieť, ako ňou prechádzali vlny rozkoše. Takže takýto je to pocit. Šťastne sa usmiala.

Prudko sa otočila k svojej pijavici a pobozkala ho. Nebolo možné ignorovať jeho mohutnú erekciu, ktorá ju tlačila na stehne. Stále mal na sebe nohavice.

„Daj si to dolu.“ Spoločnými silami ho zbavili jediného kusu oblečenia a jej podprsenka preletela izbou ako posledná.

„Už nikdy ani len nenaznač, že ťa beriem ako dcéru,“ varoval ju. „Inak budem zlý.“

Rukami mu prešla po svalnatej hrudi. Takto to dopadne, keď si trinásť rokov lieči nedostatok sexu v posilke. „Už sa bojím,“ odvetila vzrušene.

„Potvora drzá!“ Vzal do zubov jednu napnutú bradavku. Erin zasyčala a prehla sa ako luk. „Je čas naučiť ťa, kde je tvoje miesto.“

Erin nedokázala nájsť chytrú odpoveď, keď sa jej tak dotýkal. Len nemo prosila o viac. Netrvalo dlho a bola znovu vzrušená. Musela mať na pamäti, že Salvator uprednostnil jej potešenie pred svojím. Muselo ho to už fyzicky bolieť.

Postrčila ho do hrude a prinútila ho ľahnúť si na posteľ. „Teraz sa budem hrať ja.“ Nečakala, kým to pochopí, vzala ho do dlane a užívala si jeho ston.

Anjeli na nebesiach, bol obrovský a tvrdý ako skala. Dlhé roky si predstavovala túto chvíľu, ale nič ju nemohlo pripraviť na trinásť rokov sexuálne frustrovaného upíra.

Salvator sa prehol, ešte viac sa natlačil do jej dlane. Na špičke sa zaleskla kvapka. Potom mu oči takmer vypadli z jamiek, lebo Erin ho oblizla a vsala do úst. Obklopilo ho vlhké teplo a on si vhlave musel začať recitovať periodickú tabuľku, aby sa nestrápnil.

Erin sa v duchu usmiala. A vraj porno nie je náučné. Vzala do rúk ťažký miešok pod penisom a Salvator bol nútený ju odstrčiť.

„Také ľahké to nebudeš mať.“ Násilne ju hodil zase na posteľ a roztiahol jej nohy. Tie dlhé nohy, o ktorých sníval nejednu noc.

„Chcela som ti len uľaviť,“ povedala gýčovo nevinne. Len oči sa jej blýskali. Salvator si nikdy nevšimol to množstvo dôvery, ktoré doňho vkladala. Vedela, že je silnejší a že ju to bude bolieť, ale dovolila mu pokračovať.

Sklonil sa k nej a vášnivo ju pobozkal. Bola tak sladká. Jemná. Dotkla sa jeho líca. Jemne ho pohladila prstom.

„Vždy si bola moja,“ zašepkal. „Vtedy som klamal.“

Rozbúšilo sa jej srdce. Tie slová pre ňu veľa znamenali. Voľnou rukou ho objala. „Som rada, že si ma uhryzol. Že si ma dostal preč od tých maniakov.“

Vydýchol si. Potreboval to počuť. Že neľutuje. Jemne sa jej prisal na krk. Vzrušene sa zachvela.

„Napi sa,“ povedala tichučko.

Salvator sa odtiahol. „Čo prosím?“

Erin naňho uprela oči zbitého šteňaťa. „Chcem, aby si sa napil. Tentoraz to bude dobrovoľne daná krv.“

Zahmlelo sa mu pred očami, ale pokrútil hlavou. „Nie. Neurobí ti to dobre.“ Navyše v tejto chvíli ju chcel vidieť kričať iným spôsobom.

„No tak. Napi sa a stlm bolesť.“ Nemohla uveriť, že to hovorí. Vždy považovala upírske endorfíny za nepriateľa. Teraz však chcela dať Salvatorovi, čo potrebuje. Všetko, čo potrebuje.

Zbiehali sa mu slinky. „Nikdy si to nechcela. Odmietam sa napiť len aby si si niečo dokázala, Erin. Neveríš našim endorfínom.“

Zdvihla k nemu hlavu a pobozkala ho. „Tak mi dokáž, že im veriť môžem.“ Prstom nadvihla jeho hornú peru a prešla ním po tesáku.

Salvator zastonal. Tá možnosť, že by po trinástich rokoch ochutnal plnohodnotnú krv... Priblížil pery k pulzujúcej žile. „Si si istá?“ šepol.

Preglgla. „Áno.“ Objala ho. Chcela mu uľaviť. Jej vinou trpel.

Salvator odhalil tesáky a ponoril ich do horúcej pokožky. Milisekundovú bolesť utlmil patričnou dávkou endorfínov a takmer so strachom si doprial plný dúšok.

Pred očami mal ohňostroj. Erinina jedinečná krv chutila lahodne a okamžite mu obnovovala sily. Pomaly pil, nechal ju pocítiť vplyv endorfínov, aby ich pochopila.

Erin jemne pípla, keď prenikol pokožkou, potom ju zaliala vlna vzrušenia a radosti. Usmiala sa a vychutnávala si to.

Necítila sa inak. Nemala pocit, že ju endorfíny k niečomu nútia. Chcela, aby Salvator pil a to sa nezmenilo. Ale zároveň vedela, že kedykoľvek je schopná povedať stop a neroztrhá jej to mozog na kusy, ako sa vždy obávala.

Nechala sa unášať vlnou, zatiaľ čo Salvatorovi prechádzala dlaňami po chrbte, aby mu dala najavo, že je všetko v poriadku. Tak ako má byť. Tak ako to malo byť už dávno.

Salvatorovi stačilo minimum, aby bol opäť pri sile. Zacelil drobné ranky a odtiahol sa. Erin sa usmievala a oči sa jej leskli.

Nedokázal viac čakať. Jej krv a obnovená sila mu vzali sebaovládanie. Nastavil svoj tvrdý penis k jej vlhkému otvoru. Neskôr sa s ňou pohrá. Bohovia, ako sa s ňou len pohrá! Ale teraz potrebuje toto. Okamžite.

Pomaly postupoval vpred, kým nenarazil na bariéru a Erin sa zachvela. Nemohli sa tomu vyhnúť.

Pomaly prikývla a zovrela povlečenie v očakávaní bolesti.

Salvator sa zastavil a pohladil ju po zaťatých pästiach. Prinútil ju uvoľniť ich, zdvihol jej ich k hlave a preplietol im prsty.

Niečo v tom geste ju hlboko upokojilo. Je to Salvator. Nechce jej ublížiť. Vydýchla si. Dotkli sa čelami.

Prirazil.

Erin vykríkla a celá stuhla. Nerobila si nádeje, že to bude bezbolestné, ale príjemné to naozaj nebolo.

Salvator sa nehýbal a trpezlivo čakal. Nenávidel výraz bolesti v jej tvári. Akoby jej neublížil už dosť.

Po chvíli konečne vydýchla a svaly sa jej uvoľnili. Našla jeho oči, hľadala v nich oporu. Upokojujúco na ňu mrkol. Pustil jednu dlaň a nenáhlivo prechádzal rukou po jej tele až k miestu, kde boli spojení. Pohladil ju po citlivom výčnelku a vzrušenie sa vrátilo.

Vytiahol sa a prirazil. Erin sa vyklenula ako luk. Začal sa pomaly pohybovať a ona mu vyšla v ústrety.

„Chutilo?“ opýtala sa s úsmevom.

„Nemáš ani poňatia,“ zachrčal a nežne jej zahryzol do pery.

Opatrnosť sa z ich pohybov rýchlo vytratila. Nekonečné roky trápenia si vyberali svoju daň v podobe neutíchajúcej potreby a energie.

Salvator pocítil, že sa okolo neho začína sťahovať a nezvládol to. Vykríkol ako ranený lev a vyvrcholil, až takmer stratil vedomie.

Erin ho mocne objala nohami. Ten pocit sa jej páčil. Že je v nej. Bol silný, omnoho silnejší než ona, mohol urobiť čokoľvek. Ale ovládal sa. Neublížil jej. Aspoň nie viac než bolo nevyhnutné.

„Ty, Salvator?“ napadlo ju.

„Hmm?“ zamrmlal s perami na jej krku.

„Čo ochrana?“ Asi to mali prebrať už skôr, ale hormóny robia svoje.

Pohladil ju po pleci. „Človek s upírom neotehotnie a navyše viem, že ešte nie si v správnom dni cyklu,“ uistil ju. Aj keď ho predstava malého dieťatka s červenými vláskami dojala viac, než by si pripustil.

Erin sa pomrvila. „Ty si stále... tvrdý?“

Zasmial sa. „Trinásť dlhých rokov, Erin.“ Podoprel sa nad ňou, aby si videli do tvárí. „Tak ľahko z toho nevyviazneš.“ A pustil sa do druhého kola.

A tretieho.

A štvrtého.

Erin prestala svoje orgazmy po piatom počítať a matne si spomínala, ako Salvator naposledy vykríkol a konečne sa unavil.

Zaspala roztrasená a pritisnutá k nemu, zatiaľ čo cez nich prehodil prikrývku a objal ju tak mocne, až sa nedokázala pohnúť. A cítila sa slobodnejšie než kedykoľvek v živote.

Michaelino telo zaplavilo úplne iné teplo, aj keď v žiadnom prípade nebolo možné, aby bol tým, za koho sa vyhlasoval.

Sebastian Tremayne?

Nemožné.

Nie tu v Bohom zabudnutom Severnom ľadovom oceáne, pod troma metrami ľadu. Nebola ani mizivá šanca, že by v T-FLAC vedeli, kde ju vôbec majú začať hľadať. A v žiadnom prípade by im netrvalo dva roky, aby ju odtiaľto dostali, keby áno. Hoci v poslednom čase myslela často na Tremayna, a v polohách dosť podobných tejto, fantázia nebola to isté ako plne fyzický prejav, lahodný ako pocit jeho tela medzi jej kolenami. Možno jej začalo hrabať? „Klamár!“

Sledovali ju po nociach v jej izbe? Bože! Videli-

Zúrivá, s horúcimi lícami, zadýchanou hruďou, Michaela namierila päsť, aby mu vrazil do tváre. Než päsť stihla pristáť, zdrapol ju do tej svojej. Jeho ruka bola obrovská, úplne pohltil jej ruku do klietky prstov.

„Zásnubný večierok?“ povedal vecne, uchopiac jej zápästia, aby uzemnil jej vzpínajúce sa telo, jeho boky a tvrdý obrys jeho erekcie sa tlačil ešte silnejšie do kolísky jej panvovej kosti. „V Bozemane (mesto v štáte Montana – pozn. prekl.), sedemnásteho mája pred dvoma rokmi. Mala si na sebe krátke červené šaty bez ramienok. V sekunde, ako som ťa uvidel, ohluchol som, oslepol a osprostel. A potom to poobedňajšie grilovanie...“

Prestala bojovať. Och, Bože. Akoby niekto mohol vedieť o tej noci, ktorá zmenila celý jej život? Jej reakcia bola rovnaká a priamo zodpovedná za to, že o mesiac zrušila svoje zasnúbenie. Jeden pohľad na vysokého a mocného Tremayna a jeho intenzívne belasé oči a neusmievajúce sa ústa a Michaela okamžite zabudla na svojho úplne nového snúbenca, Colea Summersa.

Kráčali po rovnakej zadnej chodbe v dome Colea, keď Tremayne vyslovil jej meno tým svojím hlbokým, sexy tónom. Sklonil sa, aby jej, ako svedok ženícha, dal pusu na líce a zablahoželal jej tak, ona otočila hlavu v poslednej sekunde, a skončilo to riadnym bozkom. Čo začalo ako náhodné obtretie jeho úst o tie jej, premenilo sa do okamžitého inferna, po ktorom obaja dychčali ako o život.

Položil ruky na stenu po oboch stranách jej hlavy, jeho dych na jej krku horúci a opojný. „Nemôžeme.“

Michaela si oprela hlavu o stenu, srdce jej búšilo tak silno, že hrozilo, že jej vyskočí z podprsenky. „Máš v úmysle o tom povedať Coleovi?“

Nikdy v živote nevidela tak zúfalý pohľad, ako ten, ktorý sa mihol v Sebastianových očiach. „Kdeže. Toto sa nikdy nestalo.“

„Dobre.“ Odtlačila sa od steny a vystrela ruku. „Priatelia?“

On len prikývol na súhlas, potom sa otočil na päte a kráčal od nej rýchlym krokom preč po chodbe.

Ale to bolo vtedy a toto je teraz. Sebastian nebol erotický výmysel jej predstavivosti. Už nebol nedosiahnuteľný. Bol tvrdý a skutočný a srdce mu bilo tak divoko ako to jej. V tme si vyslobodila ruku a s rastúcim údivom a neistými prstami mu prešla po krivkách tváre. Jeho silný nos, hranatosť jeho čeľuste; dlhá, takmer nepostrehnuteľná priehlbinka jamky na pravom líci, ju vzrušovali. Po tej noci sa už nikdy jeden druhého nedotkli a napriek tomu si spomínala na štruktúru jeho pokožky, poznala jeho vôňu.

Tep jej zmenil tempo, zo strachom poháňaného búšenia na búšenie poháňané vášňou, šialené bum-bum za desatinu sekundy. „Sebastian.“ Prebehla ňou silná vlna vzrušenia, od hlavy po päty, a to napnuté miesto v jej hrudi sa uvoľnilo, keď vydýchla jeho meno. „Si skutočný?“

Ako odpoveď ponoril prsty do jej mokrých vlasov. Tvrdou dlaňou zovrel jej hlavu a vzal si jej ústa v drsnom, živočíšnom bozku, ktorý nenechal nič na predstavivosť. Presne vedela, čo chcel, pretože od tej noci to chcela aj ona. Odpovedala rovnakou vášňou, skĺznuc rukou za jeho zátylok a držiac ho na mieste, zatiaľ čo si plne vychutnávala svoj prvý skutočný bozk po veľmi, veľmi dlhej dobe.

Jeho ústa opustili tie jej a ona zafňukala na protest. „Vráť sa späť, ja som ešte neskončila.“

„Trpezlivosť ruže prináša.“ Oždiboval jej ušný lalôčik, celú ju tak rozochvel, a potom vnikol horúcim, vlhkým jazykom do jej ucha a krútil ním, dokým s hlbokým stonaním nevyklenula krk. Jeho ústa, jazyk a zuby ju nútili na krátku chvíľu zabudnúť, kde bola. Nútili ju zabudnúť, kde bola a čo sa malo udiať.

Sebastian presunul hlavu o niekoľko centimetrov, potrebných na to, aby znova pustošil jej ústa. Za zatvorenými viečkami videla ohňostroj, zatiaľ čo pevnými ústami prechádzal tam a späť po jej ústach, vrážajúc jazyk späť, aby bojoval s jej jazykom. Majúc závrat od vášne a túžby, so srdcom, pripraveným vyskočiť jej z hrude, Michaela nedokázala – zabudla – dýchať a odtrhla pery od neho, aby nasala život zachraňujúci kyslík. „Ty ma m-mučíš-“

„Dýchanie sa veľmi preceňuje.“ Voľnou rukou zovrel okraj jej mikiny a potiahol ho dostatočne ďaleko, aby jej ten kus oblečenia mohol pretiahnuť cez hlavu. Potom sa jeho horúce, chtivé ústa vrátili na tie jej, než jej chlad v miestnosti znova nakopol omráčený mozog. Michaela sa podvolila bozku, hladiac jeho tvár, zatiaľ čo sa miloval s jej tvárou. Bože, kiežby bolo zapnuté svetlo, aby sa mohla uistiť, že toto bolo skutočné a nie zvyčajná, šťavnatá fantázia. Aj keď Boh vedel, že jej fantázie boli dobré, nikdy neboli takédobré.

Pohladila Sebastianove pery svojím jazykom a on ju uhryzol do spodnej pery. Jej tep poskakoval a pulzoval, keď jeho druhá ruka vkĺzla pod jej tielko, aby vzal do dlane nahý prsník, zatiaľ čo ju neprestával bozkávať, ako keby bol úplne vyhladovaný a ona bola hostinou. Jej tep, už úplne šialený adrenalínom, sa ešte zrýchlil, vystrelil do stratosféry ako rakety, keď jej chytil bradavku, prevaľujúc a poťahujúc ju prstami, kým si bral jej ústa jazykom a zubami. Slzy ju bodali v očiach, nával bolestivej rozkoše ubližoval jej srdcu – reakcia na to, že po tak dlhom čase bez ľudského kontaktu sa jej niekto dotýkal. Pudová reakcia. Bože. Bol tu. Ako hrdina z nejakej fantasy novely. Hlavný hrdina ju príde zachrániť v poslednej chvíli.

Už sa zmierila s nevyhnutnosťou vlastnej smrti.

Znova ju priniesol k životu.

Láska a nevysloviteľná vďačnosť naplnili jej hruď na prasknutie. Jeho prsty zovreli ten tenký top a zmyselne ho ťahali hore, potom sa zbavil aj tohto kusu látky. Bradavky jej stvrdli, keď po nich dlaňou jemne prešiel. „Chcem ťa vidieť nahú,“ zamrmlal, prechádzajúc perami po jej vyklenutom hrdle.

Áno. Bože, áno. Aj ona potrebovala vidieť a tiež cítiť jeho horúcu pokožku, hladkú ako satén. Chcela vidieť tie jemné chĺpky na jeho hrudi, chcela sledovať, ako sa jeho oči zakalia túžbou. „Svetlo,“ dožadovala sa, jej hlas zachrípnutý naliehavosťou.

„Hm.“ Skĺzol po jej tele, potom vlhkou horúčavou svojich úst obklopil jej bradavku a zubami pevne zovrel ten tvrdý púčik. Boky sa jej prehli nad posteľou, keď jej telom vystrelila intenzívna rozkoš. Zodvihla kolená, zovrela nimi jeho úzke boky, zatiaľ čo on jemne oždiboval jej bolestivo vzrušené bradavky. Najprv jednu, potom druhú, a tak dookola.

Začala poťahovať za jeho oblečenie. Košele sa zbavila relatívne ľahko – bola to otázka dostatočného dlhého uvoľnenia sa, aby sa porátala s gombíkmi a rukávmi, a potom ju roztiahla. Špeciálny športový úbor, ktorý mal oblečený pod ňou, si vyžadoval, aby sa z nej odvalil a mohol si ho vyzliecť. Zatiaľ čo si zo seba sťahoval to úzke ochranné oblečenie, Michaela si strhla tepláky a nohavičky a ľahla si na chrbát, čakajúc na neho.

„Nemôžem uveriť – Hmm.“ Sebastian prikryl jej telo svojím, umlčiac ju. Pocit jeho tela na tom jej prinútilo Michaelu chcieť zastaviť čas a zostať takto navždy. Nevidela ho v tejto čertovskej tme, ale, Bože, cítila na každom kúsku svojho po sexe vyhladovanom tele každý kúsok jeho bojom vybrúseného tela.

Pobozkal ju hlboko, pery a jazyk odhodlané, dokým sa jej myseľ neuvoľnila, a všetko, čo dokázala, bolo cítiť, všetky atómy v nej zošaleli v reťazovej reakcii na jeho dotyk. S prekvapením začula trhanie fólie, potom zacítila, ako sa posunul, keď si natiahol kondóm. „Ty si si na túto akciu priniesol gumu? Na záchrannú akci-“

Vnikol do nej, jeho široké telo sa triaslo, snažiac sa ovládnuť, keď s ľahkosťou vkĺzol do jej vlhkej horúčavy. Michaela okamžite začala pohybovať bokmi. Jeho penis bol obrovský. Dlhý a hrubý a neuveriteľne tvrdý, keď sa vtlačil do jej vnútra.

„Prestaň,“ podarilo sa mu precediť, „nehýb sa. Potrebujem... minútku.“

Bola vzdialená jednu nanosekundu od najväčšieho orgazmu vo svojou živote a on jej povedal, aby sa nehýbala?

Z hrdla sa ozval náruživý výkrik, keď zovrela nohy okolo jeho bokov a zaborila krátke nechty do jeho pliec. Celé telo sa mu zachvelo, keď sa pokúšal ovládnuť. Ale bolo príliš neskoro. S beštiálnym zrevaním do nej vrazil, tvrdo a hlboko, neschopný oddialiť nevyhnutné. Pre oboch. Stiahnutá okolo neho, Michaela dosiahla vrchol. Raz. Dvakrát. Trikrát za krátkosti za sebou, každý jej nerv horel, každý pór na pokožke sa otvoril a nasýtený pocitom Sebastiana na nej, v nej, dokým celé jej telo nebolo ako nič iné než svetlo, vzduch a energia. Jej svaly a nervy sa vznietili ako nukleárny výbuch, ktorý v nej podpálil všetky zmysly, až to bolo neznesiteľné.

Aj Sebastian sa potichu urobil. Jeho tvár bola pochovaná v jej krku, jeho paže pevne ovinuté okolo jej tela, jeho prsty zvierali jej zadok. Za hodinu tam bude mať modriny, ale vôbec ju to neštvalo. Držal si ju pri tele tak pevne, ako keby nemal v úmysle ju nikdy pustiť. Dobrou správou bolo, že do seba pasovali dokonalo. Zlou, že sa to stalo príliš rýchlo, pre oboch.

Tma v miestnosti sa naplnila zvukom ich drsného dýchania. Ich telá boli klzké potom, ich tepy vynechávali a stále búšili v divokom tempe. Začal sa z nej vyťahovať, ale Michaela ho uväznila rukami a nohami.

„Počkaj, ešte nie.“

Realita sa vráti každú minútu a po dvoch mizerných rokoch, mala iste nárok na zopár ďalších blažených chvíľ. Sebastian v jej náručí bol lepší než Sebastian v jej fantázii. Áno. Bolo to divoké a takmer zúfalé. Áno, bolo to celkom dosť rýchle. Ale milovala každú spotenú, pulzujúcu sekundu a bola to ona, kto nechcel zastaviť ani na jednu minútu. Bolo to takmer neuveriteľné – v jednej chvíli uvažovala nad tým, že má horúci, zadýchaný sex so Sebastianom, a v druhej skutočne mala horúci, zadýchaný sex so Sebastianom.

Mocný a živočíšny, on sa s ňou nemiloval. On sa s ňou páril ako zviera.

Michaela premýšľala, či poznal rozdiel. S radosťou by to chcela zistiť. Sebastian v tejto divokej polohe bol úžasný. Sebastian, ktorý by sa miloval, by úplne pobláznil jej myseľ.

Možno sebecky zauvažovala, či by si to mohli zopakovať predtým, než sa vrátia k práci a záchrane sveta.

Erin rozlepila oči. Prečo ju len všetko tak bolí? Potom si spomenula a hriešne sa usmiala. Ponaťahovala sa a zistila, že Salvator už v posteli nie je.

Zamračila sa. Kde má svojho upíra?

„Dobré ránko,“ zaznelo od dverí.

Prudko sa otočila a bolesť v stehnách jej pripomenula, čo sa včera odohralo. Na plachte sa stále vynímala tmavá škvrna zaschnutej krvi.

Salvator stál na prahu, polonahý, na sebe vyťahané tepláky a vlasy strapaté ako barbar. Jej barbar.

Očervenela. Včera to obaja prehnali. Pohádali sa ako psy a skončili v posteli. A čo v tej posteli robili... Pozrela na svoje telo. Na stehnách mala modriny a na hrudi cucfleky. Tipovala, že jej krk na tom nie je o nič lepšie.

Salvator si všimol jej pohľad a zasyčal. Posadil sa k nej a prstom jemne prešiel po farebnej pokožke stehien. Pocítil niečo ako výčitky. Nemusel byť taký hrubý. Bola to jej prvá noc.

Erin mu z nejakého dôvodu nedokázala pozrieť do očí. Chce ju ešte vôbec, keď si konečne uľavil? Kedysi jej povedal, že nie je jeho.

Bez jediného slova vstal, prešiel do kúpeľne a napustil vaňu. Prilial vonné oleje a soli, potom sa vrátil a videl, že vstáva. Podľa pohybov mala bolesti. Zase len bolesti.

Pribehol a zdvihol ju do náručia. Prekvapene zhíkla. „Čo to robíš?“

„Snažím sa uľahčiť ti to.“ Preniesol ju k vani a pomaly ju do nej ponoril.

Jej telo obalila teplá voda a svaly k nej vysielali ďakovné signály. Bolesť ustupovala. Do nosa jej udrela upokojujúca vôňa levandule. Uvoľnene sa oprela.

„Čoskoro to prejde,“ sľúbil jej. „Relaxuj a ja zatiaľ spravím raňajky a zavri tie ústa, áno, viem variť keď veľmi chcem.“

S hlasným cvaknutím ho poslúchla. Jej upír chce variť? Nestačí, že tento dom už raz vyhorel?

Salvator vstal. Takže takto. Užil si a zase sa vrátia do starých koľají. Že si robila nádeje!

„Mimochodom,“ povedal a čosi vzal z poličky. „Toto mi Conor pribalil k batožine.“ Hodil jej knihu a Erin ju v letku zachytila. „Možno v nej nájdeš inšpiráciu.“ S tým posolstvom sa zvrtol a vypochodoval z dverí.

Erin zazrela na knihu. Obočie jej vyletelo až k stropu. „Kamasutra?!“

Keď prišla do kuchyne, voňala po kúpeli a vlhké vlasy jej padali na plecia. Mala na sebe len župan a cucfleky podivne vybledli.

Salvator sa skutočne činil. Mali miešané vajíčka, slaninu, opečené toasty a kopu zeleniny a ovocia.

Niekoľkokrát zamrkala. „Kráľ britských upírov v zástere,“ povedala neveriacky. „A ja nemám foťák!“

Vyceril na ňu tesáky a poslal ju k stolu, kde sa k nej pripojil, len čo im nalial čaj.

„Tebe Conor vážne pribalil Kamasutru?“ nedalo jej neopýtať sa.

„Uhm. A nechci vedieť, čo tí dvaja ukrývajú v nočnom stolíku. Možno by si ich mala občas pozvať na vyšetrenie.“

Odrazu ju to nesmierne zaujímalo. „Čo?“

„Och, nechcem ťa vydesiť. Ešte včera si predsa bola panna.“

Zase očervenela. Budú o tom vôbec hovoriť? „A dnes ráno si mi dal Kamasutru.“

Jej rumenec ho vzrušil. A tá ženská, pre všetko na svete, nesmie nikdy viac jesť uhorku, lebo z nej skolabuje! „Možno ich spolu preskúmame.“

Rozkašľala sa. „P-prosím?“

Mykol plecami. „Alebo sa ti to včera... nepáčilo?“ Čo ak zistila, že ho nechce? Že má na viac? Nebol k nej práve nežný. Bohovia, veď ju do tej postele dotiahol násilím!

Vyvalila oči. „Nepáčilo? Ty si ten kto sa ma ráno sotva dotkol!“ obvinila ho.

„Veď si bola celá modrá! Polícia by ma zavrela za týranie,“ bránil sa.

Mávla rukou. „Nezveličuj. Keby si nebol upír, chrbát máš samý škrabanec.“

Zasnene sa usmial. Áno, jeho človiečik teda vie škrabať. Poriadne. „Znamená to, že to včera nebolo naposledy?“

Odložila toast a sladko sa oprela o stôl. „To mi povedz ty.“

Jeho. Celá jeho. Aj s tou drzou papuľou. Pritiahol si ju na kolená a pobozkal. Stále tak nevinne sladká. Bradavky sa jej pod županom napli. Výborne, nech nie je jediný, kto trpí.

Vzal jej nedojedený toast a priblížil ho k Erininým perám. Na tom, že by ju kŕmil vlastnými rukami, bolo niečo nenormálne majetnícke a napĺňalo ho to spokojnosťou.

Erin si poslušne odhryzla. Keby ich tak videli na dvore... Ale nie sú tam. Sú sami, len oni dvaja a celý svet im môže byť ukradnutý.

Salvator ju po celý čas hladil po spodnej časti chrbta. Akoby ju to vôbec mohlo odlákať od tej monštruóznej erekcie, na ktorej takmer sedela.

V takejto zvláštnej atmosfére pomaly dojedli a Erin sa neustále mrvila. Bola vzrušená a chcela sa vrátiť do postele. A ten idiot si pokojne vychutnával čaj s mliekom. Chcel ju dohnať do šialenstva?

Keď skončil, priblížil pery k jej uchu. „Ako veľmi to chceš?“ zašepkal.

Naskočila jej husia koža. „Nevieš to sám?“

Voľnou rukou jej rozhrnul župan a začal dráždiť jednu bradavku. „Viem. Si celá vlhká. Cítim to, Erin.“

Zastonala a zaklonila hlavu. Pokožka jej brnela. „Tak na čo čakáš?“ vzdychla na jeho pery.

Chladne sa odtiahol a vstal, pričom ju vrátil na pôvodné miesto. „Po jedle by sme mali chvíľu počkať.“ A začal odnášať riad, akoby sa nič nedialo. Len úsmev ho prezrádzal.

Erin zaškrípala zubami. „Už ti niekto povedal, že si nenormálne drzý kretén?“ prskla. Keď ho ona dostane do rúk... a do postele...

„Pár ich bolo. Čo keby sme si zahrali šach?“

Zamrkala. Má ju tu takmer nahú a on chce hrať šach? Chce snáď, aby sa zbláznila ako on? „Tebe to včerajšie odkrvenie mozgu asi neurobilo dobre, čo?“

Upratal kuchyňu a prešiel k nej. „A kto povedal, že sa tá krv vrátila späť?“

Pohľad jej skĺzol na napätú látku v jeho rozkroku. „A čo mám urobiť, Ó Vaše Veličenstvo, aby ste úbohé dievča opäť vzal do svojej postele?“ prehovorila afektovane a do toho sa zatvárila ako prvotriedna šľapka.

„Poraziť ma v šachu,“ vyzval ju a pomaly odkráčal.

Erin váhala tri sekundy. S toľkou krvou mimo mozgu to nebude ťažké. „Počkaj ma!“ rozbehla sa za ním.

Salvator sa včas otočil, vzal ju do náručia a s veselým smiechom ju odnášal do svojej izby.

Conor si prehrabol vlasy. Musí si to priznať – sú v slepej uličke. Ich jediný podozrivý, Brian, za sebou buď dobre zahladil stopy, alebo s výbuchom nemá nič spoločné.

Nepoznal nikoho iného, kto by mal záujem zničiť asi najsilnejšie upírske kráľovstvo na svete.

Zoe mu priniesla niekoľko dokumentov o Juliusovi z Pergamonu. Nedávno ho naštvali, ale nepovažoval ho za impulzívneho hlupáka bažiaceho po pomste. Na to je príliš inteligentný.

Nemá sa čoho chytiť. Salvator nemôže zostať ukrytý navždy a už aj tak ho veľkráli otravovali každý deň, aby zistili, ako sa mu darí.

Keby len vedeli, ako veľmi netúži po tróne... Keď sa stal Salvatorovým prvým mužom, urobil to s istotou, že kráľovi sa narodí potomok, ktorý prevezme vládu nad Britániou. Ale teraz? Erin mu nikdy dieťa nedá.

Obecne medzi upírmi vládla demokracia. Ak by sa im kráľ nepáčil, zosadia ho a zvolia si nového. Ale krv mala vždy prednosť. A on nepochyboval, že Salvator by syna či dcéru vychoval správne.

Vzdychol. Využil všetky prostriedky, aby dal kráľovský palác čo najskôr do poriadku. Nech sa má Salvator kam vrátiť.

Dopraje im ešte týždeň. Potom bude musieť vyjsť s pravdou von a Salvator bude zase kráľom. Posilnia ochranku, budú opatrnejší... ale bez riadnych dôkazov im ani zázrak nepomôže.

Ktosi mu zaklopal na dvere pracovne. Unavene povedal: „Ďalej.“

Do miestnosti vcupitala Zoe a držala za ruku slabú Aislin. Len nedávno ju pustili z nemocnice a stále vyzerala ako zbitý pes. Na celom tele mala škrabance a štichy.

„Ako sa máš, maličká?“ zaujímal sa úprimne.

Posadila sa do kresla pred jeho stolom a opatrne mykla plecami. „Už mi bolo lepšie. Nechcem vám pridávať starosti.“

„Aislin, ty nie si starosť. Bez teba by bola polka kráľovstva mŕtva. Je načase, aby si myslela aj na seba.“

Slabučko sa usmiala. „Závidím vám vaše rýchle hojenie. Ja si cítim každé rebro.“

Ľutoval ju. Mali by ju premeniť. Veľa vecí by to uľahčilo, ale ona nikdy nenaznačila, že by mala záujem o nesmrteľnosť.

„Tak čo vás ku mne priviedlo?“ zmenil tému.

Aislin si odkašľala a pozrela na Zoe. Tá prižmúrila oči. „No... podarilo sa vám zachrániť moje lekárske záznamy?“

Prikývol. „Naši experti preniesli informácie do nového disku.“

Zoe akoby si vydýchla.

„Je v nich niečo dôležité?“

Aislin sa pomrvila. „Možno. Máš k dátam prístup aj teraz?“

Prikývol.

„Nájdi súbor Pokusy a v ňom zložku Kukučka.“

Začal klikať myšou. „Kukučka?“

„Odvodené od kukučieho vajca... pochopíš neskôr.“

„Je tu ochrana heslom.“ Odkedy si Aislin hesluje záznamy?

Mladá žena bola čoraz nepokojnejšia. Srdce jej bilo zrýchlene. „Dátum Salvatorovho nástupu na trón obrátene.“

Conor sa začínal báť, čo v zložke nájde. Zoe to očividne vedela a prinútila Aislin povedať mu to. Ale prečo by Aislin niečo tajila? „Som tam. Čo to je?“

„Erinine krvné rozbory. Otvor si snímky.“

Urobil to a zamračil sa. „To nie je bežný krvný obraz.“

„Ja viem. Všetky moje pokusy sú zapísané v bloku na konci. Ale... je tam obraz jej DNA.“

Prehľadal niekoľko podivných krvných obrazov, kým nenašiel pre bežného človeka nepochopiteľné DNA testy. Hneď na nich niečo nesedelo. „Čo to má znamenať, Aislin?“ šepol hrozivo.

Pokrútila hlavou, až jej zapraskalo v krku. „Ja neviem. Ale možno je to dôvod útoku. Možno vôbec nešlo o Salvatora.“

„A o čo teda? Je v jej krvi niečo cenné?“

„Povedala som, že netuším. Ale jej DNA... nie je ľudská, Conor. Myslela som si, že je to jej spojením so Salvatorom, ale začínam pochybovať.“

Tak to rozhodne bola nová premenná. „Prečo si nám to nepovedala skôr?“

„Považovala som to za normálne, vzhľadom na jej prepojenie so Salvatorom. A tá vec v krvi stále spí, je neaktívna.“

„A nenapadlo ťa, že to môže ublížiť Salvatorovi?“ karhal ju.

Pokrútila hlavou. „Oboch pravidelne testujem. Salvatora sa tá vec ani nedotkla. Nikdy by som neohrozila život ani jedného z nich.“

Conor zazrel na Zoe. „Ty si to vedela?“

Netvárila sa veľmi previnilo. „Áno. Tiež som to nepovažovala za dôležité, ale od toho útoku som mala veľa času premýšľať.“ Vytiahla z vrecka USB kľúč. „Toto sú informácie, ktoré som získala.“

Bez slova si ich vzal a v tichu prebehol očami v počítači. Čoraz viac sa mračil. „No, to mení situáciu.“

Zoe v duchu ďakovala mocnostiam, že ju nevysmial. Bola zúfalá z ich posadnutosti Brianom. Nechcela zhoršovať Aislininu situáciu, ale došli jej nervy, preto ju vytiahla z postele a prinútila Conorovi všetko vyklopiť.

Snáď sa im podarí prísť na to, či útok bol skutočne namierený na Salvatora.

Odviedla unavenú Aislin do jej izby, láskyplne ju prikryla a podala jej pohár vody. Previnilo sa zavrela v komore na potraviny a zavolala Brianovi.

„Začnú skúmať Erin,“ oznámila mu šťastne. „Podstrčila som im svoje zistenia.“

„Uhm, to je super.“ Na druhej strane znelo chrúmanie.

„Si v pohode? Nič zvláštne sa nedeje? Stále na strome?“

„Všetko po starom,“ uistil ju.

„Ty chrúmeš popcorn?“ začudovala sa.

„Musel som si ho spraviť. Toto je lepšie ako kino!“ zvolal nadšene.

Zagúľala očami. „Ešte sa nepozabíjali?“

Zachechtal sa. „Nie. Ale kriku je tu dosť,“ povedal posmešne. „Inak hrajú šach, karty... bežné záležitosti.“

„Prečo to znie tak nejasne? Brian, čo sa tam deje?“

Upír si odpil z coly. „Niečo ti prezradím – za tieto dni mi tie storočia mimo diania stáli.“ Zasmial sa. „Tí dvaja sú na nezaplatenie.“

Z jeho úst to znelo čoraz horšie a horšie. Už niečo rozbili? Podpálili? Stojí ten dom vôbec? „Vieš čo, bav sa. Ja tu mám dosť problémov aj bez nich.“

„Verím. Ou... to bola sila, páni. Kto by to bol o Salvatorovi povedal?“

Vzdychla. „Maj sa, Brian.“

„Čau čau.“ A zložil.

Brian, sediac na strome, mal na kolenách popcorn, v jednej ruke colu a v druhej ďalekohľad. Vzdychy počul aj na takúto diaľku.

Tí dvaja boli ako dve nadržané fretky posilnené Viagrou. Keď dohrali šach – a on vedel, že Salvator nechal Erin vyhrať – dali si obed a partičku vyzliekacieho pokru.

Teraz si to rozdávali na zemi v obývačke a ani sa nenamáhali zatiahnuť závesy.

Po nekonečnej hodine fučania a stonania sa konečne upokojili a ľahli si pred krb. Salvator si k sebe chrbtom pritiahol Erin a jemne ju objímal.

„Ty si naozaj netušil, že mám len šestnásť, keď si ma uhryzol?“ opýtala sa s úsmevom neveriacky.

Upír ju pobozkal na spánok a hladil ju po hladkom brušku. „Bol som tak sústredený na tvoju AB, že mi to uniklo,“ priznal.

Veselo si zahryzla do pery. „Až tak ti chutí?“

„Miláčik, je to ako lahodné víno medzi viacerými značkami piva.“

Telo sa jej otriaslo smiechom. „Lepšie prirovnanie ťa nenapadlo?“

„Nuž, ešte by som mohol povedať ako čistokrvný pes medzi pouličnými orechmi, ale nechcem byť nakopnutý do partií, ktoré sa len teraz prebrali.“

Erin ho pobavene plesla. „Si vážne nemožný. Ako si sa ty dostal k trónu, to mi je záhadou.“

Brian ich ani nemusel vidieť, aby vedel, že sa Salvator celý napol a ustrnul. Jeho samotného pichlo pri srdci.

„Nie je to žiadny hrdinský príbeh,“ povedal vecne. „Bol som Brianova pravá ruka, prvý muž. Najlepší priateľ.“ Odmlčal sa, akoby sám tým slovám neveril. Popravde, Brianovi sa to tiež zdalo ako z iného života. „Keďže nemal potomkov, koruna pripadla mne. Nikto proti mne nevystúpil a tak som sa snažil urobiť všetko, aby to tak zostalo.“

Erin sa k nemu otočila. „Chcel si byť kráľom?“

Mykol plecami. „Počítal som s tou možnosťou. Vtedy upíri umierali vo vysokých počtoch, viedlo sa veľa vojen. Ale za Brianom som smútil. Kedysi.“

Áno, kedysi. Teraz zrejme ľutuje, že ho nezabil, kým mal príležitosť.

„Bol dobrým kráľom?“

Oboch mužov jej otázka prekvapila. Brian nad tým nikdy neuvažoval a Salvator nespochybňoval činy svojho bývalého kráľa.

„Bol... kráľom svojej doby. Stredoveku. Bojoval za svojich a proti všetkým.“

Brian zovrel pery. Nebol práve kráľom kráľov, ale chránil si čo bolo jeho. Podporoval veľkráľov a ľudí nemal práve v láske. Zarazilo ho, že Salvator nevymenoval všetky jeho nedostatky. Mal ich viac než dosť.

„Odkiaľ vôbec pochádza?“ vyzvedala ďalej Erin. „Teda, ty si Talian, pardón, Riman, takže pochybujem, že ste sa zoznámili len tak.“

„Brian pochádza odtiaľto, z Írska,“ prezradil jej. „Ja som sa sem dostal počas útokov a založenia Londýna a už som tu zostal. Brian bol samotár, ale mal charizmu. Nebol som pri jeho korunovácii. Našiel ma o mnoho rokov neskôr. Mal som malý hrad uprostred ničoho a on vycítil, že som upír. Prizval ma do svojho kráľovstva. Keďže k Rímu som už dlho nepatril, súhlasil som. Chýbala mi spoločnosť iných upírov.“

Brian si odfrkol. Vraj chýbala. V celej usadlosti žil sám, služobníctvo sa mu vyhýbalo a lovil počas noci ako prízrak. A preťahoval všetky povoľné ženy.

„Páni. A Brian je rovnako starý ako ty?“

„Pár dekád hore-dole.“

„Nikdy sa nenamáhal nájsť si kráľovnú?“

Brianovi takmer zabehla kola.

Salvator sa zasmial. „Myslím, že svoju budúcnosť videl inak.“

„Aha.“ Erin sa mu uložila na hrudi. „Neviem prečo, ale mám pocit, že o ňom ešte veľa nevieme.“

S tým Salvator súhlasil. Briana určite nevideli naposledy...

Valerian eskortoval Brennu k Shivawnovi bez jediného slova. Bojovník ju prijal so zamračeným pohľadom a zamumlal, „Ďakujem ti, veľký kráľ,“ a potom boli preč. Shaye ešte nikdy nebola tak nervózna. Toto bolo po prvý raz, čo Valerian nasmeroval takú mrazivú zúrivosť na ňu.

A predsa, zvláštne sa jej uľavilo, keď jej pokus o útek zlyhal.

„Vráťte sa späť k povinnostiam,“ zavrčal Valerian na vojakov, sledujúcich ich z haly.

Jeho muži sa dali do pohybu, hľadiac kamkoľvek inam, len nie na jeho nahú postavu. Hľadiac kamkoľvek inam, len nie na Shaye, ktorá bola nešetrne prehodená cez jeho rameno. „Valer –“

„Ticho,“ vyštekol.

„Valerian,“ neprestávala. „Povedala som ti, že sa pokúsim ujsť. Nemôžeš povedať, že by som ťa nevarovala. Aspoň som ti neklamala. Vždy budeme k sebe úprimný, pamätáš?“

„Dal som ti, čo si chcela, Shaye. Netlačil som na teba, aby si sa so mnou milovala a predsa si odomňa ušla.“ Valerian ešte stále nemohol uveriť jej trúfalosti. Vkráčal do svojej izby a hodil ju na posteľ. Zalapala po dychu.

On zostal stáť a hľadel dolu na ňu. Nepokúšala sa znovu ujsť, len ho obozretne sledovala.

Pohľad na ňu, by ho nemal ovplyvňovať. Ale povzdychol si. Ruky mu klesli k bokom a uvedomil si, ako rýchlo stráca silu.

Potreboval sex.

Potreboval Shaye.

Cítil na sebe jej pohľad, kým sa kúpal. Nasával do seba vôňu jej túžby. Myslel si, že už má víťazstvo na dosah ruky. A potom ušla. Ušla! To ju myšlienka na to, že ho privíta vo svojom tele, tak veľmi odpudzuje?

„Nastal čas,“ povedal temne.

Preliezla k vzdialenejšej strane postele, akoby sa s jeho slovami vymanila z nehybnosti. Ďalej na ňu len hľadel. Jej veľká košeľa sa pootvorila, odhaľujúc šťavnaté obliny jej pŕs.

„Porozprávajme sa o tom,“ povedala nervózne.

„Pokúsila si sa mi ujsť. Čas na rozhovory vypršal.“

„Pár by si vždy mal nájsť čas na rozhovor.“

Nadvihol jedno obočie. „Takže teraz sme pár?“

Pohľadom sa zastavila na jeho hrudi, nedovolila si, pozrieť sa nižšie, kde bol hrubý a pripravený. Sledoval, ako sa ňou prehnala triaška. Strachu? Vzrušenia? Niečo sa v ňom zovrelo. Ťažko si povzdychol. Pokúsil sa o iný postup.

„Vyzeráš v mojej posteli tak krásne, mesiačik, s tými vlasmi padajúcimi na ramená, nohami pritiahnutými pod sebou. Ale…“

„Ale?“ povzbudila ho zamračene.

„Ale ešte lepšie budeš vyzerať na mne.“ Nechal jedno koleno klesnúť na matrac, nasledované rukami. Pomaly sa plazil dopredu.

Rozšírili sa jej oči, pokúsila sa odliezť ešte ďalej. Možnosť úniku jej zablokovala stena. „Stoj,“ povedala. Znela zadychčane. Dychtivo. „Proste stoj.“

„Cítiš to spojenie medzi nami, viem že áno.“

Stisla zuby a v jej výraze sa zablesklo niečo temné. „A čo ak áno?“ vyštekla. „To ešte neznamená, že sa chcem s tebou vyspať.“

„Ach, ty naivný mesiačik, nikto z nás spať nebude.“ Prešiel po nej pohľadom a zrazu si prial, aby ovládal oheň drakov tak, aby mohol spáliť jej odev. „Ja viem, že si ešte nikdy nebola s mužom, ale už si sa niekedy zapojila do milostnej hry?“

Tvrdohlavá ako vždy, tvrdo stisla pery. „Do toho ťa nič nie je.“

„Necítim z teba žiadneho človeka, dokonca ani len ten najslabší náznak.“

„Ja – ja, predtým som klamala, okej?“ Študovala si nechty, prehnane si zívla. „Bola som s mnohými mužmi. Tisíckami.“

Zastavil sa, s rukami po oboch stranách jej kolien. To že sa ho ani nepokúsila kopnúť, mu napovedalo viac, ako pravdepodobne tušila.

Niečo v nej ho chce.

Nedotknutá, ozývalo sa mu mysľou. Jeho družka bola ešte mužom nedotknutá. Bude jej prvý. Jej jediný. Bude s ňou opatrný. „Páči sa mi, že si panna, mesiačik.“

Zmietla si z košele neviditeľnú špinku. „Nepáči sa mi, že si mužská kurva, Valerian.“

„Je mi ľúto, že som k tebe neprišiel čistý.“ Nymfy sa nikdy nechránili pre svojich druhov, na to boli príliš sexuálne bytosti, ich potreby príliš silné. Ale teraz si prial, aby mu bohovia dovolili, počkať na ňu. „Možno bola každý žena iba nacvičovaním pre deň, kedy stretnem teba.“

Prehltla, zahryzla si do pery. Bradavky jej pod košeľou stvrdli a už dlhšie nevládala predstierať znudenosť. „To je tá najhoršia výhovorka, akú som kedy počula.“

„Avšak je to pravda.“ Krv mu v žilách už horúčavou takmer syčala. Majetníckosť a hrdosť do neho vrazila rovnako, ako jeho armáda do tohto paláca. Žiaden muž sa ešte nikdy nevkradol pod fasádu tejto ženy, ukrývajúcej toľkú vášeň, ale on bol blízko.

Tak blízko k víťazstvu. Doprajem jej toľko rozkoše, že bude kričať.

Preplazil sa nad zvyškom jej tela, pritisnúc svoj nos k tomu jej. „Mám pravdu? Preto si sa mi odopierala? Prečo si všetko odopierala sebe?“ spýtal sa, umiestniac jej na svieže pery ten najmäkší bozk. „Pretože si ešte nepoznala muža?“

Jej ústa sa pootvorili k nádychu – možno povzdychu. „Nie… neklam sám seba.“ Jazykom si prešla po perách. „Nechcem z teba ani kúsok. Preto som ťa odmietla.“ Znovu znela zadychčane.

„Myslím, že chceš zo mňa každý kúsoček.“

„Nerob si ilúzie.“

„Alebo som len viac vnímavý, ako by si chcela.“

Prižmúrila oči, ukrývajúc svoje city v ich hlbinách. „To o tom mieniš celý deň hovoriť alebo prejdeme rovno k veci?“

Ako z nej vyšli tie posledné slová, odtiahol sa a vzal do dlane plnosť jej prsníka. Zatvorila oči, trošku vyklenula boky. Jej výraz pokrylo božské potešenie.

„Môžeme to mať za sebou,“ povedal. „Ale si si istá, že chceš, aby to skončilo rýchlo?“

„Ja… ja neviem,“ vydýchla.

„Povedz mi, aby som ťa okamžite nechal a ja to urobím. Povedz to.“

Otvorila ústa, ale nepovedala nič.

„Povedz mi, aby som odišiel, Shaye. Nebudem ťa nútiť. Len pôjdem preč.“

Znova, ani slovo. Prebodlo ho uspokojenie. Špičkami prstov jej prebehol po bradavke. „Nenávidíš ma, keď robím toto?“

Pery jej rozochvel ston. „Cítim sa… to je zlé.“

Bohovia, miloval, keď jej líca zružoveli vzrušením. „Len pomysli na to, o koľko horšie to bude, keď tento malý hrbolček tvrdo vsajem do mojich úst.“

Zastonala, zvuk tak obťažkaný potrebou, že odpovedal na tej najprvotnejšej úrovni, svaly sa mu zovreli, kosti zavibrovali. Keď odtiahol ruku – len na niekoľko sekúnd – jej ston sa zmenil na zavrčanie.

Prstami jej vkĺzol pod košeľu, preplachtil cez hladkú kožu jej bruška, iste tým najmäkším, najsladším mäskom, s akým sa kedy stretol.

Jej rysy sa zahmlili vytržením a zachvela sa.

„Núti ťa táto triaška stiahnuť sa?“ spýtal sa napäto. Špičkami prstov sa obtrel o spodnú hranu jej prsníka.

„Určite,“ zalapala po dychu.

„Mňa tiež. Ach, mňa tiež. Pozri, trasiem sa silou môjho odporu.“

„To je tá… najhoršia vec… kedy,“ povedala prerývane. Mala by som ho zastaviť, pomyslela si Shaye. Mala by som ho zastaviť… asi… o chvíľku. Jeho prsty boli žeravé, páliace a všade kde sa jej dotkli, jej pod povrchom kože vybuchoval oheň. Dotkol sa jej tvrdšie, čo ju prinútilo zalapať po dychu.

Jeho telo bolo ako živý vodič, uvedomila si a potom jej myseľ ovládla prázdnota, konzumovala ju s radosťou, keď sa jeho ruka uzatvorila okolo jej nahého prsníka. Nevdojak roztvorila nohy v tichom pozvaní.

Neprijal ho. V skutočnosti sa nepatrne nadvihol.

Takmer ho prekliala.

Druhou rukou jej centimeter za centimetrom nadvihoval košeľu. „Ak si na teba ľahnem, vezmem si ťa,“ vysvetľoval. „Najskôr ťa potrebujem vidieť.“

„Áno,“ povedala, zvedavá, kto bola tá vášnivá bytosť. Určite nie Shaye. Neznepokojovala sa minulosťou, netrápila sa, čo príde po milovaní, len nadvihla boky, aby mu to uľahčila. Jeho nahá erekcia sa o ňu obtierala. Absolútne dokonalé. Totálne vzrušujúce.

Pri nádychu zasyčal, urobila to isté. Aj napriek šatám čo mala na sebe, sa cítila akoby sa dotkol rovno jej jadra.

„Hmm, áno,“ povedala. „Páči sa mi to. Nie, nenávidím to. Nenávidím to.“

Bruško sa jej rozochvene stiahlo. Neschopná, zastaviť sa, to urobila znovu, tentoraz zámerne a sama sa obtrela o jeho penis. Valerian nasal ďalší nádych. Pretiahol jej košeľu cez hlavu, odhaľujúc jej prsia jeho pohľadu.

„Musím ich ochutnať. Musím mať tie sladké malé korálky v ústach.“

Shaye nemala dovoliť zájsť tým veciam ešte ďalej, ale zvedavosť v nej stúpala. Aspoň ona nazvala tú nekalenú túžbu, cítiť ho vkĺznuť, pumpovať a drviť ju z vnútra zvedavosťou. Spoznať a pochopiť prečo sa ľudia stávali otrokmi svojich emócií. Valerian uzatvoril svoje prsty na jej zápästí. „O čom premýšľaš?“

„Vášeň.“ Pripustila. „Sex.“

„Pozri sa na mňa.“

Nepremýšľala, len poslúchla. Jej pohľad sa sústredil na neho a znehybnela, užasnutá, čo videla. Pohľadom hltal jej prsia, akoby to boli tie najkrajšie veci, ktoré kedy videl. Akoby jej až príliš bledá koža a jej priemerná veľkosť pŕs prevýšili aj jeho Vianočné prianie.

„Myslím, že som nikdy nevidel nič úžasnejšie. Tvoja krása ma uchvátila,“ povedal úctivo.

„Ale veď si bol s tisíckou žien,“ pripomenula mu potichu. „Tisíckrát krajšími ako som ja.“

„Žiadna nie je krajšia ako ty, láska.“

„Ja som nikto,“ trvala na svojom. „Ja som –“

„Všetko.“ Jednou rukou ju vzal za čeľusť a palcom ju pohladil po líčku. Prinútil ju pozrieť na neho, vidieť ho. „Povedal som ti to. Pre mňa si všetkým.“

Bolo príliš prekvapujúce tomu uveriť apredsa, bolo to všetko, čo kedy chcela počuť. Len jej ľudia také veci nikdy nevraveli. V očiach ju zaštípali slzy, ale odtlačila ich preč. Vždy bola hrdá na svoju nezávislosť, na svoj nedostatok potreby komplimentov. Ale až do tejto chvíle si neuvedomovala, aké až neuveriteľne úžasné to môže byť. Aká silná sa potom bude cítiť.

Musím byť chladná, pripomenula si – koľkokrát si to ešte bude musieť pripomínať? Musím byť bezcitná. Ale ako jej pohľad skĺzol na Valeriana, nedokázala sa prinútiť, napomenúť ho.

Týčil sa nad ňou, jeho veľké, tvrdé telo osvetlené zlatou žiarou ohňa. Silné svaly a vzrušenie z neho vychádzalo vo vábivých vlnách. Brucho zvlnené a tvrdé. Jeho penis sa vzpínal smerom k jej centru, tak hrubý, tak tvrdý, ťahal sa k nej. Ťažká váha jeho semenníkov bola obklopená jemným popraškom zlatých chĺpkov.

Pohľad na neho, tohto boha krásy a sexu, ju oberal o dych. „Ty –“ odkašľala si „– tiež nie si škaredý,“ povedala. Ešte nikdy mužovi nezložila poklonu, vždy ich zo života vystrkovala rovnako rýchlo, ako do neho vošli.

Myklo mu perami. „Som rád, že ma nepovažuješ za škaredého, pretože ty si všetko, čo som kedy potreboval.“

Mučivý centimeter za centimetrom skláňal hlavu. Vzdych očakávania sa jej zadrhol v hrdle. Jeho ústa sa uzatvorili okolo jej bradavky, obkľučujúc ju vlhkým teplom. Keď jeho jazyk vyšľahol hore a dolu po tom perleťovom púčiku, rukou mu vošla do vlasov, pridŕžajúc si jeho hlavu na mieste. Do druhej ruky vzal druhý prsník a pri tom zdvojnásobenom vzrušení zavrtelabokmi.

„Nesľúbil som ti, že trest bude strašný?“

„Strašný, naozaj hrozný. Neprestávaj.“ Počkať. Mala mu povedať, aby prestal. Strácala kontrolu.

„Cítim sa ako pri horúčke, akoby môj život závisel len na tebe.“ Tvrdo nasal bradavku a ona zastonala bolesťou i rozkošou, potom ju olizol a teraz už stonala len opojnou blaženosťou. „Keď sa nymfa miluje, jeho konanie ho úplne absorbuje, divoko a beštiálne. Nič iné ako jeho žena nemá význam.“

Potrebuje to a ako sa zdá, potrebuje aj teba, pomyslela si, v jej vnútri sa rozpínala túžba a ešte niečo iné. Niečo sa v nej rozpadalo.

Posledné pozostatky jej odporu? Strach? Neistota? Zrazu to všetko bolo preč, nahradené potrebou spoznať ho, celého. V tej chvíli sa stal dôležitejším ako dýchanie.

So zavrčaním mu okolo bokov ovinula nohy, uzamkla členky o seba a strhla ho na seba. Celú jeho váhu – aká slasť.

Vychutnávala si a tešila sa s toho skvostného kontaktu. Tešiac sa z jej prvej skutočnej kapitulácie. Už žiadne popieranie vlastnej potreby, žiadne ignorovanie jej tajných prianí.

„Shaye?“ povedal chrapľavým hlasom. V sladkom odovzdaní zatvoril oči, jeho výraz nadšený, prekvapený, úctivý.

„Valerian.“

Zahryzol sa jej do kože nad kľúčnou kosťou, potom ju olizol hore-dolu po hrdle. Jeho ruka pokračovala k pásu nohavíc. Prstami vkĺzol dnu, pod jej nohavičky, a cez skvelý chumáčik ochlpenia. Takmer vykríkla, keď nadvihla boky pobádajúc ho ďalej.

„Väčšina žien si myslí, že toto jej to najvzrušujúcejšie miesto na ich telách.“

Prstami ľahučko prebehol cez jej klitoris. Bol tak sladký, pokúšajúc sa, ísť na to pomaly, aj keď to chcel rýchlo. S tým jediným dotykom takmer dospela ku bráne do raja. Tak blízko k vyvrcholenie… tak blízko…„Mali pravdu,“ vydýchla.

„Nie, mýlia sa.“ Prstami vkĺzol do jej záhybov a tej dokonalej horúčavy medzi nimi. „Úzka,“ povedal napäto. „Tesná. Úžasná.“

Myslela si predtým, že sa blíži k raju? Ani zďaleka nie. Jej vnútorné steny sa okolo nich zovreli, držiac ich ako otroka. Pohyboval nimi dnu a von. Pomaly. Dokonalé mučenie. Lapala po dychu, znovu a znovu.

„Niektoré ženy si myslia, že tento rytmus naplní ich túžbu.“

„A to tiež… nie je pravda?“ Sväté peklo, ona horela. Jej bunky prechádzali krvným riečiskom plnou rýchlosťou, spaľujúc všetko, čo im stálo v ceste.

„Ach, áno. Mýlia sa.“

Pokračoval v zasúvaní prstov hlboko do nej a podbruško sa jej zvieralo, napínalo, svaly na nohách sa jej roztriasli. Orgazmus balansoval na samom okraji svojho príchodu. „Valerian,“ zaprosila.

„Ach, páči sa mi moje meno na tvojich perách.“ Palcom sa obtrel o klitoris.

Hlavou mlátila so strany na stranu. Horela, tak horela, blížiac sa k výbuchu. „Ukáž mi to najcitlivejšie miesto na ženskom tele.“ Musí to prísť. Musí… zomrieť… čoskoro…

„Za bozk,“ povedal, snažiac sa s ňou vyjednávať ešte aj teraz. „Dám ti celý svet za jediný bozk.“

Bez váhania sa prisala perami na jeho. O chvíľu sa už jeho jazyk zrazil s jej, jeho chuť jej naplnila ústa. To skvostné vzrušenie medzi jej nohami zosilnelo. Uvoľnila členky, dovoliac kolenám klesnúť na posteľ, roztiahnuť ich tak doširoka, ako to len bolo možné.

Stratená vo vášni, to bola Shaye. Bola presne to, čoho sa obávala: otrokom, zúfalým po ňom. Ale bolo jej to jedno. Ten bozk bol tvrdý a horúci a stával sa ešte tvrdším a horúcejším. Jazyky bojovali, zuby narážali. Valerianove prsty pokračovali v pumpovaní do nej, šialene a neukojiteľne, rovnako ako ju bozkával.

Ale potom zrazu prestal. Prestal s bozkávaním, ustal pohyb jeho prstov. Telo jej pulzovalo a z pier jej takmer unikol vzlyk.

„Čo sa deje?“ zastonala. Rukami mu vošla do vlasov a pokúšala sa prinútiť vrátiť jeho ústa späť k jej. Nakoniec si dovolila, užiť si muža a on prestane?

„Teraz ti ukážem, kde si najcitlivejšia, kde budeš na pokraji orgazmu vždy, keď sa ťa tam dotknem.“

Hmm. Áno. „Švihni si.“

Po spánkoch mu stekal pot. Napäté vrásky okolo očí sa prehĺbili, zvýrazniac mu črty. On tiež potreboval úľavu, uvedomila si. Túžil po nej s rovnakou nekalenou divokosťou ako ona? Bol zúfalý a dychtivý? Mal pocit, že vybuchne, ak sa jej znovu nedotkne?

Jeho pery sa zľahka obtreli o jej, raz, dvakrát. „Tvoja chuť… je ako žiadna iná. To najlepšie, čo som kedy ochutnal. Návyková. Myslím, že by som bez nej zomrel.“

Dotkni sa ma. Pomiluj ma. „Valerian, som rada, že ti chutím a všetko ostatné, ale mal si mi niečo ukázať a som trošku sklamaná, že ti to musím pripomínať.“

Zachechtal sa. „Máš pravdu. Len sa ešte chvíľku potrebujem na teba pozerať, len si ten pohľad potrebujem vychutnať. Čoskoro ťa vyzlečiem úplne. Čoskoro ti stiahnem nohavice z nôh.“

Kým hovoril, myseľ jej zaplnili obrazy. Veľmi jasne mohla vidieť, ako ju obnažuje. Ako okolo nej ovíja ruky –

„Členky,“ povedal. „Zdvihnem si tvoju nohu k ústam. Oliznem –“

– klenbu, plachtiac po nej pomaly jazykom. Videla to, videla obrázky, každou uplynulou sekundou viac živé. Jeho ústa sa posúvali po jej lýtku, vytvárajúc jej na koži malé srdiečka, kým –

„– sa ti zahryznem do vnútornej strany stehna. Budeš vzdychať a zvíjať sa, presne ako to robíš aj teraz a budeš pre mňa ešte mokrejšia.Tak vlhká. Pritiahnem medzi nohy tvoju vlastnú ruku a ja budem sledovať, ako sa dotýkaš sama seba. Ty –“

– vlastným prstom si obkrúžila klitoris, celú dobu sa na neho dívajúc. V jej mysli mal očné viečka spustené na pol žrde a ruku má zovretú okolo svojho penisu, pohybujúc ňou hore-dolu.Hovorí jej, ako by chcel svoju ruku nahradiť jej ústami, ako by chcel svojimi ústami nahradiť jej vlastné prsty. Potom ju pobozká, ale to –

„– nebude dosť. Túžim ťa ochutnať inak, dôvernejšie ťa ochutnať, ale hovoriť o tom, tiež nestačí. Skloním hlavu medzi tvoje stehná. Rukami mi vojdeš do vlasov, hrubo ma za ne zaťaháš, lebo budeš tak pohltenú potrebou, že nebudeš schopná kontrolovať svoje reakcie.“

Toho nebola schopná už teraz. Už teraz sa Shaye nenásytne zvíjala. Stále na sebe mala nohavice, ale v skutočnosti sa cítila, akoby na nej tie fantómové ruky už teraz pracovali, akoby ju olizoval fantómový jazyk.

Bola udýchaná, horúci dych sa jej zasekával v hrdle.

„Valerian, Valerian,“ zasipela. „Valerian, prosím.“

„Prosíš o čo?“ Jeho hlas bol divoký, tak divoký. Chrapľavý, tak chrapľavý.

„Prosím, urob ma.“

„Ale mne sa páči, vychutnávať si to.“

„Ukáž mi to najcitlivejšie miesto na mojom tele, do čerta! Nevychutnáš si nič, ak si nešvihneš!“

„Zomriem cestou za potešením nás oboch.“ Hlas sa mu zlomil vzrušením. Znovu jej zatlačil na klitoris a ona takmer na posteli nadskočila. To dekadentné vzrušenie bolo naliehavé, takmer bolestivé. „Mienim ťa tu ochutnať skôr ako ťa pomilujem,“ povedal. „A keď ťa pomilujem, budeš poznať to najcitlivejšie miesto na mojom tele.“

„Tvoj penis?“ vydýchla. Bola z toho celá preč. Bolo toho priveľa. On bol priveľa. Jeho slová, jeho činy. Jeho pravá esencia.

„Nie, môj –“

„Kráľ môj,“ ozval sa čísi hlas naliehavo.

Valerian stuhol. Nízko v hrdle zavrčal a znelo to tak živočíšne. Tak vražedný zvuk.

Shaye chvíľu trvalo, kým si uvedomila, že sa niečo deje. Na okraji postele stál bojovník, jeho oči upreté na Valeriana, jeho výraz znepokojený. Vynárajúc sa z vášnivého oparu, vykríkla a skryla sa pod prikrývku. Ako si zakrývala nahé prsia, pocítila mrazenie. Ale ešte viac jej bolo ľúto Valeriana.

„Otoč sa, Boderick,“ zavrčal. Vyceril zuby v zúrivom, smrtiacom zamračení. „Už aj tak mám veľmi blízko k tomu, aby som ťa zabil.“

Broderick sa okamžite otočil.

„Nechaj nás alebo ťa zabijem.“

„Draci,“ povedal Broderick. Neodchádzal, ako mu rozkázal. „Blížia sa, očividne mienia bojovať.“

Ubehol ďalší týždeň, počas ktorého sa upíri na Conorov rozkaz rozbehli po krajine, aby vypátrali Erinine korene, Brian sa zmenil na opicu, ktorá väčšinu času strávila v korunách stromov, a Erin so Salvatorom zase trávili väčšinu času nahí.

Týždeň, počas ktorého si nikto nevšimol to, čo už Erin viac nedokázala popierať. Niečo sa s ňou dialo.

Ráno sa obzerala v kúpeľni a hľadala známky modrín po Salvatorových zuboch a drsných dotykoch. Jej pokožka však bola bezchybne biela, nepoškodená.

Na druhej strane, lopatky a chrbticu mala v jednom ohni. Boleli ju kríže a hoci stavbu kostry študovala len okrajovo, vedela že medzi lopatkami a chrbticou by žiadne viditeľné kosti byť nemali.

Zabalená v župane zišla do kuchyne a Salvator prestal pripravovať raňajky, len čo ju zbadal.

„Erin, je ti niečo?“

Preglgla. Počul jej srdce. Bilo na poplach. „Niečo... niečo nie je správne. So mnou.“

Pribehol k nej a objal ju okolo pása. „Prečo? Hovor so mnou.“

Netušila, ako mu opísať svoje pocity. Nešlo to. Cítila... niečo. Ako prúd v mori, skrytý ale silný. Oprela sa oňho. „Moje modriny. Vidíš, ako rýchlo miznú?“

Nemohol poprieť, že si to všimol. Erin sa uzdravovala zázračne rýchlo.

„To nie je všetko. Včera som sa v sprche porezala žiletkou.“

„A?“

Nedokázala mu to povedať. Prešla k stojanu na nože a než ju zhrozený Salvator zastavil, porezala si predlaktie. Na zem padlo niekoľko kvapiek jej krvi, než sa rana spojila a zahojila bez jedinej jazvičky, priamo pred ich očami.

Upírovi klesla sánka. Žiadny smrteľník sa takto neuzdravuje.

„Nepremenil si ma, však nie?“ uisťovala sa.

„To by som si bez tvojho súhlasu nedovolil. A bola by si mimo dlhé hodiny.“

Nepochybovala o jeho slovách. O to viac bola ale vydesená. „Tak čo to môže byť?“

Netušil. Sám bol prekvapený. „Stále máš moc lovcov, nie? Nemôže to byť ono?“

Pokrútila hlavou. „Moja moc lovkyne... má iné vymoženosti.“

Vzal jej studené dlane do svojich. Erin mu nikdy nepovedala o svojej ohromnej moci, no on vedel, čoho je schopná. Vyslal do jej pokožky kúsok mágie.

Nebránila sa, keď sa na jej tele postupne začali tvoriť nákresy rôznych zbraní – od dýk až po predlhé meče. Všetko sa navzájom prekrývalo ako zlé tetovanie, ktoré jej siahalo od dlaní až po líca a stehná.

Čas od času Erin tieto zbrane využívala. Neboli len nakreslené, ale fyzicky prítomné v jej tele. Ktorúkoľvek z nich mohla za cenu nepríjemnej bolesti povolať, aby sa mohla brániť.

Nie každý lovec zvládal túto moc a málokedy ju jej nositelia využívali. Začarované zbrane boli schopné zabiť upírov rýchlejšie než tie normálne.

Váhavo pozrela na Salvatora. Nevyzeral vydesene, skôr zvedavo. Nikdy mu neukázala všetko, čoho bola schopná, ale dýky naňho niekedy vytiahla. Napríklad keď sa u nich po prvý raz zjavila Isobel a on ju chcel zabiť.

Radšej sa vytrhla z jeho zovretia a vrátila pokožku do bežnej podoby. „Toto nemá s lovcami nič spoločné. Mením sa, Salvator. A neviem na čo.“

„Prečo teraz?“ zamyslel sa. „Nikdy predtým si podobné príznaky nemala?“

„Nie. Bojím sa,“ priznala.

Salvator ju okamžite uzavrel vo svojom objatí a pobozkal na spánok. „Pokojne. Dýchaj, Erin. Prídeme na to. Spolu.“

Brianov mozog pracoval na plné obrátky. Začínal tušiť, čo sa mohlo stať a zalial ho strach. Ak v tom má prsty Julius...

Zliezol zo stromu a ponaťahoval si svaly. Zašiel hlbšie do lesa, aby Salvatorov citlivý sluch nezachytil, ako bude okrikovať anjela...

„Carys!“ zreval. „Dostav sem svoj operený zadok, aby som ho mohol nakopať!“

Medzi stromami sa zablesklo a odrazu tam stála vysoká červenovlasá žena v anjelskej tunike sivej farby. Jej rovnako červené oči desili takmer každého, ale on sa naučil ignorovať to.

Podišiel k nej. „Erin má pod kožou arzenál zbraní. Odrazu sa vyspí so Salvatorom a získa neznáme schopnosti. Nechceš mi niečo povedať?“

Carys si previnilo zahryzla do pery. „Julius,“ vysvetlila jediným slovkom.

Brian zanadával. „Čo on má spoločné s Erin? Ona je nikto.“

Carys sa oprela o spadnutý kmeň. „Julius kedysi riadil niekoľko buniek lovcov v Británii. Pôvodne chcel oslabiť Salvatora, ale len čo bola Erin uhryznutá, stiahol sa.“

„Prečo?“

„Nie som si istá,“ pripustila. „Ani neviem, prečo ju zrazu chce zabiť. Akoby mu došli nervy.“

„Erin sa nenarodila ako človek. Čo o tom vieš?“

„Popravde, nič. Moja znalosť budúcnosti bola taká, že Salvator bol zosadený a Erin zabili vlastní. On umrel spolu s ňou.“

Nádherná predstava. V hlave mu dunelo. „Čo Julius Erin urobil?“

„Ja neviem, prisahám! Môžem len hádať, že jej niečo dal... moc. A spútal ju. Vravíš, že sa vyspala so Salvatorom? Zrejme všetko súvisí s panenstvom. Jeho strata odštartovala zmeny.“

Jasné. Julius je známy tým, že kradne jedinečné sily od anjelov, ktoré občas darujú ľuďom. Ide o dary ako predpovedanie budúcnosti, videnie duchov a podobne, ale niekedy tie dary hraničia s nadprirodzenom – vrhanie bleskov, premiestňovanie, čítanie myšlienok.

Tieto schopnosti človeka po smrti opustia a on našiel spôsob, ako ich zachytiť a využiť vo svoj prospech. Zrejme Erin použil na uskladnenie jedného z týchto darov.

„Takže uviazal jej moc na panenstvo?“

„Nie je to neobvyklé. Panenstvo symbolizuje dospelosť.“ Zamračila sa. „No, aspoň kedysi to tak bolo. Julius vie byť staromódny.“

Brian si prehrabol čierne vlasy. „Ak do nej vložil nejakú moc, prečo ju chce mŕtvu?“

„Uvažuj, upír. Vložil moc do lovkyne. Tá je teraz spoločníčkou najmocnejšieho kráľa na svete.“

„Chceš mi povedať, že ona má moc čeliť Juliusovi? Že sa jej... bojí?“

Carys si povzdychla. „Rozhodne ju vidí ako hrozbu.“ Zamračila sa a zdvihla pohľad k nebu. „Musím ísť. Dávaj na nich pozor. Tentoraz som aj ja slepá pri pohľade do budúcnosti.“ A zmizla.

Brian sa unavene zviezol na zem. Mal radšej doby, keď bol za zloducha a každý ho chcel zabiť.

„Dobre, len pokojne. Zatiaľ sme prišli len na to, že sa ti neprirodzene rýchlo hoja rany.“ Salvator sa pomrvil a zovrel Erin v náručí. Ležali spolu na gauči a on ju pevne objímal. Jej strach mu napĺňal nozdry.

Zaborila nos do jeho hrude. „Čo je prirodzené pre každú rasu okrem ľudí,“ dodala.

„A vieme, že tvoja DNA je o niečo iná, keďže si lovkyňa.“

Zahryzla si do pery. „Nie všetci lovci majú pozmenenú DNA,“ prezradila. „Väčšina sú ľudia. Potom sú tu nesmrteľní ako Ray. Tých je sotva pár desiatok. A nakoniec sú takí ako ja. Máme pod kožou zbrane.“

„A ako ste k nim prišli?“

Už dávno prestala byť verná lovcom a odpovedala na každú otázku, ktorú sa jej upíri opýtali. „Mala som prirodzený talent na boj. Preto som bojovala v tak mladom veku. Ray ma cvičil a potom, jedného dňa, nás navštívil jeho priateľ, ktorý mi tie zbrane vložil do pokožky. Bolelo to, ale krátko. Nikdy viac som ho nevidela.“

Pohladil ju po hebkých vlasoch. Nedokázal pochopiť, prečo sa jej to začalo diať práve teraz. Vôňa jej krvi sa zmenila len trošičku, čo pripisoval prívalu hormónov a endorfínov. „Je to len hojenie, Erin.“

Zdvihla k nemu tvár. „Ale ja som človek. Prečo sa mi to deje?“

Bol zúfalý, že jej nevie odpovedať. Keby tu mali Aislin, už by dostali podrobný výklad. On bol teraz bezmocný a ubíjalo ho, že Erin trpí. Pobozkal ju na roztrasené pery. „A záleží na tom? Hojenie je dobré. Som rád, že sa to stalo. Si tak odolnejšia.“

Zastonala a schúlila sa mu na hrudi. Má pravdu. Necerí predsa tesáky, netúži po krvi a nemení podobu. Čo je zlé na tom, že sa jej hoja rany? Možno to spôsobuje jej spojenie so Salvatorom. Keď navzájom cítia bolesť, prečo nie? „Asi máš pravdu.“ Zívla. „Idem do postele.“

Salvator jej to nedovolil. Zdvihol ju a na rukách odniesol do spálne.

Erin sa dievčensky zachichotala. „Kedy sa veta Idem do postele zmenila na Ideme si to rozdať?“

Upír s úškrnom rozkopol dvere. „Odvtedy, čo sa o tú posteľ delíme.“ A uložil ju do mäkkých prikrývok.

Brian len gúľal očami, keď k nemu zase doľahli vzdychy a výkriky. Vytiahol malé nožničky a začal si robiť manikúru. Áno, až tak bol zúfalý.

Keby bol len o niečo viac zlomyseľnejší, natočil by ich a video poslal Conorovi. Rozhodol sa však, že bude lepšie, ak sa nikto nedozvie, že Salvator Anglický je znovu pri plnej sile a má pravidelný sex.

Stopol im čas. Tí dvaja to dokázali zvládnuť za päť minút aj štyri hodiny.

Po takmer šesťdesiatich minútach pochopil, že tak skoro sa neunavia.

Erinin pôvod mu vŕtal v hlave. Mohla byť čímkoľvek, ak Julius spútal jej moc. Hoci mohol vylúčiť bosorky, nemala dvojfarebné vlasy. A teoreticky aj anjelov, tí sú vychovávaní v nebi.

Patrí vôbec k známej rase? Čo ak...

Zavibroval mu mobil. Znudene ho zdvihol. „Čo je?“

„Brian, do Aylesbury mieria štyri neoznačené autá. Vyštartovali z Oxfordu a podľa niektorých zdrojov je v jednom z nich Julius,“ oznámil mu jeho kumpán.

Upír od šoku spadol zo stromu. Chvíľu šmátral po mobile, než si ho vydesene priložil k uchu. „Si si istý?“

„Máš nanajvýš sedem minút. Julius už vie, že sú nažive.“

Áno, to si domyslel. Zhodil kuklu, rozopol si maskáčovú bundu a odhodil ju do kríkov. „Stiahnite sa,“ prikázal. „O tých dvoch sa postarám sám.“

„Si si istý?“

Vzdychol a uprel pohľad na dom. „Nie, ale nemám na výber. Maj sa.“ Hodil mobil na zem a rozdupal ho.

Julius má na jeho vkus priveľkú moc. Čokoľvek urobil, zistil, že životy Erin a Salvatora nevyhasli. Môže tušiť, že Erin sa mení?

Ponorený do nebezpečných myšlienok vyslal k vchodovým dverám silné kúzlo a vylomil ich z pántov.

Vbehol dnu a zamieril do spálne. Bez dlhšieho váhania trhol dverami a prekvapil ospalú dvojicu, ktorá sa len teraz spamätala z orgazmu.

„Brian!“ vykríkol Salvator a pretočil ich tak, aby chránil Erin svojím telom.

„Nemáme čas. Julius už vie, že ste nažive,“ povedal a začal im hádzať roztrúsené oblečenie. „Švihnite si, o chvíľu je tu.“

Obaja šokovane civeli. Erin sa mierne triasla hrôzou, ale Salvator bol pripravený pustiť sa do boja. „Čo tu robíš?“ opýtal sa ho s vycerenými zubami.

„Snažím sa zabrániť vašej smrti, ak dovolíte.“ Prešiel k oknu. „Tú bombu som ti nedal do paláca ja,“ povedal. „Bol som na opačnom konci sveta.“

Salvator už vstal a natiahol si nohavice. Erin vystrčil z miestnosti. „A to ti mám veriť? Ako si vôbec... aha. Tvoj špeh.“ Povedal mu, kde sú.

Brian sa k nemu obrátil. „Nemáme čas na dlhé rozhovory, Salvator. Môžeš na mňa nadávať cestou, ale teraz potrebujem, aby ste sa obliekli a vypadli.“

Erin napriek silnej bolesti povolala krátku dýku zo svojho tela a oblečená sa postavila k Salvatorovi. „Prečo si tu, Brian?“

Upír zazrel na dýku a klesla mu sánka. „Takže takto ťa vylepšil.“

Zamračila sa.

Brian jej pozrel do očí. „Chce teba, Erin. Julius ide po tebe.“

Salvator zbledol a stisol jej voľnú ruku. „Prečo by si nám pomáhal?“

V diaľke už zneli motory áut. Brian zatiahol závesy. „Lebo mám očividne masochisticko-samovražedné sklony. Poďme, ideme!“ Prešiel okolo nich a neobzrel sa, či ho nasledujú.

Salvatorove uši však tiež zaznamenali autá. A Brian ich predsa mohol zabiť už dávno. Ak niekto ide po jeho Erin...

Netušili, či robia dobre, ale rozbehli sa za ním zadným vchodom k lesu. Stihli sa len obuť a Salvator cez Erin prehodil tenkú bundu.

Len čo dobehli medzi stromy, Brian ukázal k domu.

Z áut vybehli mužské postavy a nahrnuli sa dnu. Zaznelo rozbíjanie nábytku a streľba. Krik a rozkazy.

Erin cúvla. Brian im práve zachránil holé životy. Spustila nebezpečnú zbraň a vrátila ju späť do svojho tela. Všetko ju bolelo.

„Čo teraz?“

Salvator sa postavil tak, aby ju mal Brian z dosahu. „Ako dlho nás špehuješ?“

Uškrnul sa. „Dosť dlho na to, aby som mal doživotnú traumu.“

Kráľ zaškrípal zubami. „O čo ti ide, hm? Čo od nás chceš, keď si nás tak veľkoryso nechal žiť?“

To Briana zabolelo. Ale prečo by mal byť prekvapený? Doteraz nič nerobil nezištne a vždy keď sa objavil, niekto umrel alebo trpel. „Momentálne chcem len, aby ste ma nasledovali,“ zavrčal. „Kúsok odtiaľto mám auto. Tamtí chlapíci začnú prehľadávať les a dovtedy vás musím dostať do bezpečia.“ Začal kráčať hlbšie do temného lesa.

Erin vydesene pozrela na Salvatora. Majú na výber? Čo ak ich niekde odchytia jeho kumpáni? Ale je lepšie nechať sa zajať Juliusom? Videli, ako umučil Jasmine. Sotva prežila.

Salvator rozhodol za oboch. Radšej sa pobije s Brianom. Nasledovali ho a neustále sa obzerali.

Brian ich neomylne viedol cestou, ktorú poznal len on, a snažil sa zahladzovať stopy.

„Aislin mala otras mozgu,“ povedal do ticha Brian. „Len prednedávnom sa vrátila medzi upírov.“

Erin zalapala po dychu. „Chúďa malé.“

Salvator neustále uvažoval, čo Brian sleduje touto záchranou. Rozhodne pochyboval, že sa zmenil na samaritána.

„Dostala sa z toho. Prečo si Salvatorovi nikdy nepovedala, že máš inú krv, Erin? Určite si to vedela.“

Salvator sa zastavil a vyčítavo pozrel na roztrasenú červenovlásku. Potkýnala sa a teraz takmer spadla. „O čom to hovorí?“

Preglgla. „Ja... nepovažovala som to za dôležité.“

„Prečo?“ vyzvedal.

„Aislin mi pred pár rokmi robila testy a našla anomáliu. Ale potom testovala Salvatora a zistila, že ho to nijako neovplyvňuje, preto sme došli k názoru, že nejde o nič nebezpečné,“ vysvetlila. „Prisahám, keby som vedela...“

Salvator jej stisol dlaň. „Verím ti. Len čo sa dostaneme do Londýna, zistíme čo sa stalo.“

Vydýchla si.

Brian ich doviedol až k ukrytému tereňáku, z ktorého strhol maskovaciu látku. „Nasadnite!“

Obaja naňho ironicky pozreli.

Zagúľal očami. „Budem za volantom, áno? Tak vás asi neohrozím a kedykoľvek ma môže jeden z vás podrezať. Myslím, že v nevýhode tu budem len ja.“

Salvator sa musel rozhodnúť rýchlo. „Fajn. Sedím vedľa teba.“ A napchal Erin na zadné sedadlo.

Brian si v duchu vydýchol, naštartoval a čo najopatrnejšie viedol auto von z lesa.

Michaela skĺzla rukou a štíhlou nohou po jeho boku. To kĺzanie jej hodvábnej pokožky nalialo príval horúčavy, poháňanej testosterónom, do každého citlivého kúsku Sebastianovho tela. Zachytiac jej pižmovú vôňu, jeho nozdry sa rozšírili. Lacné mydlo z nedávneho kúpeľa voňalo čistotou a sviežosťou, premiešané s prirodzenou vôňou jej pokožky. A bolo to oveľa zvodnejšie ako nejaká vôňa navrhnutá parfumérom. Zubná pasta, ktorú použila, mu pripomínala, ako chutila, zatiaľ čo jeho telo do nej búšilo.

Seriem na to!

Počas tých minút, kedy sa jej telo zvieralo okolo neho, keď si jej ruky a nohy priťahovali Sebastiana silnejšie a pevnejšie proti jej sťahujúcemu sa vlhkému teplu, zabudol na svoj rozkaz: dať Cohenovi čas, aby použil svoje super schopnosti na zničenie nukleárnej bomby, zistiť, čo vie Michaela a prečo sa z nej stala zradkyňa. Zistiť mená, miesta, a dátumy. Ošukať ju, ak to bude nutné, aby zahnal akékoľvek podozrenie, že si je vedomý toho, že Michaela prebehla na druhú stranu.

Potom ju zabiť.

Chcel svojím nadriadeným dokázať, že sa mýlili. Že žena, ktorú poznal tak krátko, nebola schopná vykonať taký strašný teroristický čin. Ale fakty, podporované informáciami z informačných služieb, dokazovali, že bol bláznom. Bláznom, ktorý sa mýlil, a ktorý myslel svojím vtákom. To ona bola hlavnou fyzičkou v tomto projekte. To ona urobila „vynikajúcu prácu a bola pochválená“. To priame citovanie z jednej zo správ, ktorú informačná služba zachytila, hlásenie od doktora Ackarta pre doktora Gangjona. Ten skurvysyn si dal záležať na svojom hlásení, zdĺhavo opisujúc schopnosti obdivuhodnej, nenahraditeľnej doktorky Giesovej a jej nesmiernych príspevkov k úspechu tohto projektu.

Doriti s tým všetkým!

Existovalo tisíc vecí, ktoré Sebastian chcel Michaele urobiť. Zabiť ju nebolo – a stále nie je – na zozname. Bolo dosť zlé, že to ona bola tou, ktorá mala na čele terč, ale mal vážne pochybnosti, keď trval na tom, že pôjde na túto misiu. Pochybnosti, o ktorých nehovoril, pretože, ako správny blázon, dúfal... bol skúseným T-FLAC dôstojníkom. Nádej nemala dovolené hrať rolu v jeho profesionálnom živote a v týchto dňom nemal mimo svojej práce žiaden život. Dôstojníci T-FLAC-u boli vytrénovaní, aby urobili čokoľvek bolo potrebné, kdekoľvek na svete, aby urobili svoju prácu. Tancovali tango, aby urobili svet bezpečnejším miestom. Michaelina práca ohrozovala toto bezpečie. Sebastian bol známy ako disciplinovaný muž. Urobil, čo sa urobiť muselo. Stále mal erekciu. A čo? Stále dokázal vystreliť zo svojej zbrane – dočerta s jeho penisom.

Ale aj tak. Zabiť ženu, akúkoľvek ženu, a chladnokrvne, išlo proti jeho náture. Zabiť túto ženu, ktorá bola integrálnou súčasťou jeho fantázii za posledné dva roky...

Prestaň fňukať a urobiť si svoju skurvenú prácu, Tremayne.

Bola tak prekliato múdra a vtipná, rýchlo sa chytila jeho bláznivých vtipov. Zdieľala jeho zmysel pre humor...

Realita sa vrátil. Bola zodpovedná za zostrojenie nukleárnej bomby. Želal si, aby ju mohol vidieť. Ale potreboval element prekvapenia, ktorý mu temnota ponúkala. Teraz ľutoval, že vykrútil tú žiarovku, pretože ju chcel vidieť nahú. Chcel, doparoma s tým, len jediný raz, vidieť každý kúsok jej vynikajúceho tela, o ktorom len sníval. Ošukať ju bola jeho práca. Bola to len práca. Hej, jasné. Išiel za ňou po chodbe až do jej izby a keď uvidel v jej rukách osušku a ten batoh, keď sa vynorila z izby, rozhodol sa prehľadať jej izbu, zatiaľ čo sa ona bude sprchovať. Ukázalo sa to byť veľmi múdrym krokom, pretože vidieť ju mokrú a nahú, by mohlo neodvolateľne zmeniť smer udalostí. V tom malom, čistom priestore nebolo nič inkriminujúce. Ale na druhej strane ani nečakal, že by tu našiel niečo také. Michaela bola brilantná a tiež inteligentná. Nenechala žiadne stopy svojej zrady, pre prípad, že by tí dobrí prehľadali ponorku kvôli dôkazom.

Jemne zaplietla prsty do záplavy chĺpkov na jeho hrudi a vtisla mu bozk na prsný sval, ktorý bolel ako rana po guľke, vystrelená rovno do srdca. „Spíš?“ opýtala sa, potom ho znova pobozkala.

„Iba na pár minút, potom uvidíme, či to môžeme zopakovať, ale pomalšie.“ Udržať hnev z hlasu bolo zložité. „Pst. Zatvor oči a odpočiň si so mnou trochu.“

„Musím- dobre.“ Zacítil trepot jej mihalníc na pokožke, keď sa jej svaly uvoľnili.

Doparoma s tým, Michaela-

Celý rok po jej „smrti“ držal jej spomienku na piedestáli. Kurevsky vysokom piedestáli. Bola všetkým, čo chcel, ale nemohol mať. Svätý Grál, ktorý zlomil jeho najlepšiemu priateľovi srdce. Teda aspoň na deväťdesiat dní. Cole sa dostal cez jej zradu a odchod oveľa rýchlejšie než Sebastian.

Dokým informačná služba nezistila, že nabúrala svojou Cessnou schválne.

O rok neskôr bol jej prestup na stranu zločinu dokázaný komunikáciou medzi Číňanom a Rusom, naznačujúc, že teroristi boli potešení pokrokom doktorky Michaely Giesovej. Smútil za ňou jeden skurvený rok. Potom strávil ten sledujúci túžbou zabiť ju. To preto sa rozišla s Coleom po menej než mesačnom zasnúbení. To preto odletela bez toho, aby o tom niekomu povedala. To preto, bez jediného skurveného spätného pohľadu, trhala srdcia a duše všetkých, ktorí ju milovali. Ani náhodou ju nezaujímal ten myseľ zničujúci bozk, ktorý si vymenili. Dopekla, nie. Zrejme na neho aj zabudla.

A toto vracanie sa po horúcom chodníku zákutí minulosti a s bosými nohami v žiadnom prípade nebolo spôsobom, ako urobiť svoju prácu. Musel si udržať pokojný zovňajšok a toto nebol spôsob, ako to docieliť. Späť k hlavnej práci. Doslova.

Sebastian prebehol prstami po krivke jej chrbta a po krivke jej zadku. Zachvela sa, pomrviac sa proti nemu, jej hodvábna pokožka chladná na dotyk. Všetko mužské v ňom kričalo, aby ju chránil, pritiahol si jej nahé telo bližšie k tomu svojmu, ale jeho intelekt, jeho výcvik, mu dal poriadnu facku do tváre.

Ona je tango. Never tomu, ako sa cítiš. Dôveruj tomu, čo vieš.

„Je ti zima?“ Ak toto bola správna vec, ktorú urobiť, tak prečo, dopekla, mal pocit zrady, keď robil svoju prácu?

„Nie. Áno,“ odpovedala, túliac sa k jeho hrudi, keď sa znova zachvela. „Vždy je tu chladno. Ale tvoje telo je chutne teplučké, ako elektrická prikrývka. Takto teplo mi nebolo celé roky – Nie, dohýb sa. Nepotrebujem nič na zakrytie, okrem teba.“

Doparoma. Rada sa túlila. Jej dych na jeho pokožke bol teplý, keď kládla malé bozky kamkoľvek dočiahla. V inom čase, na inom mieste, by to bolo dokonalé. Užíval by si pocit jej tela krúteného okolo neho, ako mačiatko. Teraz to bolo mučenie, pretože si neželal vedieť, aké to je cítil jej krémovú pokožku alebo úzku horúčavu, on to vedel sakramentsky dobre.

„Ako si ma našiel?“

Užívaj si to, alebo tomu podľahni, jej bozky a nežné dotyky mu znova spôsobili erekciu. „Informačná služba odhalila spojenie medzi Číňanmi a Rusmi,“ odpovedal vecne, snažiac sa potlačiť svoju erekciu. Raz sa to stalo pre kráľa a krajinu, ale po druhýkrát by to bola úplne iná hra. „Spomenuli tvoje meno.“ Sedemkrát. Veľmi pestro.

„Kedy sa to stalo?“

V skutočnosti sa pýtala, ako dlho vedel, že prebehla na druhú stranu. „Pred rokom?“

Prešlo niekoľko úderov ticha, ozývajúcich sa v tme, keď jej prst kreslil osmičku po jeho srdci. „Ako sa má Cole?“

„Oženil sa, má decko a druhé na ceste,“ povedal jej smelo, zachytiac jej ruky, aby ju zastavil, a on sa mohol sústrediť na niečo iné, ako len na pocit jej tela. „Som krstným otcom jeho dcéry.“

„Som rada, že sa pohol ďalej.“

„Vážne?“

„Áno.“ Jemne pokrútila hlavou a tie hodvábne gaštanové vlasy pošteklili jeho bradavky. „Nikdy som nechcela, aby bol nešťastný.“

Ak by to bola skutočne pravda, bola by v tomto čase vydatá za toho starého bastarda. Nebola by zradkyňou a ani sa nechystala odpáliť nukleárnu bombu, ktorá skončí zaplavením sveta a vráti ho späť do doby kamennej. Nemohol si pomôcť, musel niečo povedať.

„Nielenže si mu vytrhla srdce bez anestetika, ale ešte po ňom aj poriadne pošliapala, keď si odo m- od neho odišla bez vysvetlenia.“ Spomienka sa mu zachytila v stiahnutom hrdle. Cole, na druhej strane, sa pohol ďalej v živote behom niekoľkých mesiacov. Sebastian si želal, aby aj on mohol robiť to isté.

Otočila tvár do jeho hrude a odpovedala, jej hlas skrotený. „Nemala som na výber.“

Hej? Koľko ti zaplatili?„Všetci máme na výber, Michaela.“

„Nie každý.“

Sebastian si prial, aby sa to už skončilo. Jej obtierajúce sa telo okolo jeho vlastného, ako mačka v ruji, mu nepomáhalo v odhodlaní. Odhadol čas a uvedomil si, že ju musel zdržať aspoň na ďalšiu polhodinu, aby tak poskytol Cohenovi dostatok času na zneškodnenie bomby. Ich stretnutie s Michaelou bolo až príliš rýchle. Cohen potreboval čas. Obzvlášť, ak časť tej bomby bola čínska a druhá časť ruská. Cohen dokázal manipulovať oboma časťami, ale musel hovoriť jazykom originálnych častí, aby ich prinútil spolupracovať, čo nejaký čas trvalo.

„Nakoniec našli trosky z vraku.“ Jej horúčava sa odrazu premenila na značku, ktorá sa mu vypálila do pokožky. Už to nebolo zmyselné, ale žeravé. Chcel odísť z postele. Chcel byť úplne oblečený, ozbrojený po zuby. Chcel, doparoma, aby svietila žiarovka a medzi nimi bol oceán.

Ale najviac zo všetkého, chcel skurvenú lobotómiu, aby zabudol, že Michaela vôbec existovala.

„Všetci predpokladali, že si sa stratila na mori.“ Okrem mňa. Nie. Ja som bola dosť veľkým idiotom, aby som dúfal, že si stále nažive. Zodvihnúc jej ruku, vtisol jej bozk do stredu dlane, a ona prudko nasala vzduch. „Cole a ja sme boli na tvojom pohrebe, dvadsiateho ôsmeho júna. Ani jedno oko nezostalo suché.“ Tí dvaja išli spolu na miesto nehody. Boli súčasťou tímu, určeného na prehliadanie okolia. Jej telo sa nenašlo. Nakoniec dali spáliť prázdnu truhlu.

Po prvý raz v živote sa Sebastian opil do bezvedomia, po tom, čo sa vrátil domov. Opitosť mu vydržala týždeň. Spomienka na ňu oveľa dlhšie.

Zodvihla hlavu a teplo jej pohľadu sa zavŕtalo do neho, napriek absolútnej tme, ktorá ich obklopovala. „Ako si sa sem dostal, Sebastian – teleportáciou?“

„Hej.“

„Nemohol si to urobiť sám.“

Vedela, že nebol súčasťou paranormálnej jednotky T-FLAC. Mal schopnosť, ale nie čarodejné schopnosti. Teraz sa snažil dať dokopy nejaký plán. Ako zhrabnúť peniaze a utiecť.

Nie tak rýchlo, srdiečko. Bez ponorky – a tá v dokoch bola opotrebovaná a nepoužiteľná, skontrolovali ju – jediný spôsob, ako sa dostať na alebo z ponorky, bolo plávanie alebo teleportácia. Nikto by vydržal v Severnom ľadovom oceáne dlhšie než desať sekúnd bez toho, aby sa z neho nestal okamžitý nanuk, ani so špeciálnym ochranným oblečením pod skafandrom. Nikto by jej nepomohol, keď toto všetko bola jej práca. Nikto.

Zodvihla hlavu v tme, jej telo sa naplo. „Cole?“

Tá otázka bola zbraň pri Sebastianovej hlave. Doriti. Vedel, že stále ku Coleovi niečo cítila, bez ohľadu na jej vlastné slová. Stále bol skurveným idiotom.

„On nie je jediný čarodejník u T-FLAC-u. Preniesol ma sem Anatoly Cohen.“

Pomrvila sa a brada jej teraz spočívala opretá v dlani, ktorá nepohodlne ležala nad Sebastianovým tlčúcim srdcom. „Musím ešte niečo urobiť skôr, než odídeme.“

Neurobíš už nič, pomyslel si Sebastian zúrivo, pretočiac sa, aby prikryl jej telo svojím a prišpendlil ju tam, kde bola. Neurobíš nič a ani nikam neodídeš.

Možno, ak bude mať šťastie, a sám sebe potvrdí jej smrť, konečne nájde pokoj. Bože, dúfal v tom, pretože život bez nej bol peklom.

Erin sa priam triasla energiou, keď sa konečne dostali na cestu. Salvator sledoval každý Brianov pohyb a občas mrkol na ňu. Vždy ho nemo uistila, že je v poriadku.

Brian bol chvíľu ticho, snažil sa nebudiť dojem hrozby. A tiež vymyslieť spôsob, ako ich dostať do Londýna bez toho, aby skončil za mrežami.

„Prečo je Julius odrazu taký aktívny?“ opýtal sa Salvator. „Práve teraz?“

Brian zaškrípal zubami. „Bol aktívny aj predtým. Len sme si to nevšimli.“

„Čo chce? Moc? Územia? Postavenie?“

„Pomstu. Nemá v láske... ľudský rod. Anjelov. Vlastne nikoho.“

„To nedáva zmysel,“ zamyslela sa Erin.

„Nepoznáš jeho minulosť. Bol lovnou zverou, reprezentoval všetko zlé a mnohokrát ho chytili a mučili. Nepáči sa mu postavenie anjelov a politické celky upírov, vlkov a iných rás.“

„Chce rozbiť kráľovstvá?“

Brian mykol plecami. „Môžem len hádať. Ale ide mu aj o ľudí.“

„V tom ste si podobní, čo?“ rypol si Salvator.

Brian zaškrípal zubami, ale nevyjadroval sa. „To ti môže byť jedno. Ja aspoň nechcem tvoju a Erininu smrť.“

„Zatiaľ.“

Erin spozorovala, ako Brianovi trhlo svalom na čeľusti. Nehovorí im celú pravdu. Zachraňuje ich zo zištných dôvodov.

„Ak proti nemu má niekto šancu, si to ty. A hlavne, chce Erin. Už len z princípu ju nesmie dostať, nech je dôvod akýkoľvek.“

„Boj čerta s diablom?“

Brian dupol na plyn. „Nazvi si to ako chceš.“

Erin sa pomrvila. Chrbát ju neskutočne bolel. „Čo vieš o mojich... zmenách? Prečo sa mi to deje?“

Váhal. „Mám len teóriu. Podľa správ môjho špeha si zrejme bola nezákonne adoptovaná rodinou Montgomeryovcov.“

Klesla jej sánka. Niežeby ju to zruinovalo, ale nikdy nepredpokladala, že by to bolo možné.

„Ako vravím, nemám dôkazy. Ale v čase tvojho pôsobenia medzi lovcami do ich činnosti zasahoval Julius. Myslím si, že to on ti dal moc vládnuť zbraniam pod tvojou pokožkou.“

Zamyslene pozrela na svoje ruky. „Povedali mi, že niektorí lovci...“

„Klamali ti. Tie zbrane sú jedinečné a nie každý ich dokáže ovládnuť ako ty.“

„Čo tým myslíš?“

Brian pozrel na Salvatora. „Je ti známa legenda o Zatratených?“

Upír prikývol. „Je to len príbeh.“

„O čom je?“ vyzvedala Erin.

„Asi vieš, že nadprirodzení celkom nevedia, ako boli stvorení,“ začal Brian.

„Áno.“

„No, naše záznamy siahajú o niečo dávnejšie než domnelé ľudské. Kolíska našich predkov bola úplne inde. Naši terajší veľkráli sa narodili v oblasti Iraku na relatívnom počiatku ľudských dejín. Ale samotná rasa upírov pochádza z hlbín Karpát v Európe. Predpokladáme, že naši predkovia sa presunuli k Eufratu a Tigrisu kvôli potrave.“

Erin zastonala. Potrava. Ľudia.

„História vlkolakov sa zase zrodila ďaleko na Urale, na samotnom pohraničí Európy. Časť po stáročiach prešla viac na západ a časť prešla do Ameriky. Preto teraz existujú dva mocenské celky, Ruskí a Kanadskí upíri.“

O tom už niečo vedela. Jordanna, vlčica zo svorky pod Salvatorovou ochranou, sa narodila v Kanade a prinútili ju vydať sa za Georgyho, ruského vlkolaka.

Slovo prevzal Salvator. „Každá rasa vznikla inde. Džinovia na Arabskom polostrove, bosorky okolo Ukrajiny, valkýry v Škandinávii a démoni ako kríženci v rovnakých oblastiach.“

„A anjeli?“

Brian si povzdychol. „Tí tu akoby boli odjakživa. O svoju históriu sa nedelia a nestalo sa, že by sa s nimi nadprirodzené rasy nepotýkali.“

„Mohli vás stvoriť oni?“

Salvator krútil hlavou. „Oni nie. Zatratení. Aspoň podľa kúskov legiend. Počula si už niekedy ten výraz v spojení s nesmrteľnými?“

„Ak nerátaš náboženské teórie, ani nie.“

Brian si odfrkol. „Zatratení nie je slovo, ktoré sa používalo, ale doslovný preklad neexistuje. Preto sme ich takto pomenovali.“

„Kto to teda je?“

„Údajne Praotcovia a Pramatky. Pôvodní stvoritelia našich rás. Všetkých rás.“

„Bohovia?“

„Nie, Erin,“ opravil ju Salvator trpezlivo. „Je to niečo ako naši vlastní Adam s Evou. Prví upíri. Vlkolaci. Každá rasa má svojich mitochondriálnych predkov, dokonca aj ľudia.“

Erinin mozog hneď prepol do biológie. „Bytosti, ktoré nesú vašu odlišnosť? Vampirizmus je v DNA?“

„Očividne. Myslíme si, že Zatratení, predkovia, nevyzerali celkom ako ľudia. Trvalo tisícky, možno milióny rokov, než nadobudli relatívne ľudský výzor. Teraz budeme hovoriť len o upíroch, áno? Naša teória je, že to bolo ako s rybami. Keď sú niektoré druhy rýb obklopené jediným pohlavím, zmenia aj to svoje. Upíri sa teda začali podobať na ľudí.“

„Ako teda vyzerali?“

„To nevieme. Tá časť DNA sa vytratila.“

„Dobre, a čo tí Zatratení?“

„Žili veľmi dlho,“ prevzal slovo Brian. „A boli považovaní za šľachtu. Vytvárali ďalších upírov. Vládli silami, ktorým nerozumieme. Možno dokázali ovládať samotnú premenu a to aj obrátenú. Proste mocní a bla, bla, bla. Pointa je, že nakoniec sa zmenili na tyranov. Ich druh sa ich bál. Vtedy zasiahli anjeli a pomohli väčšine premôcť týchto predkov.“

„Zabili ich?“

„Tam legendy končia. Nikto nevie, čo sa stalo, ale nikdy viac sa neobjavili. O veľa rokov neskôr sa začali formovať celky a zvyšok poznáš.“

„Takže veľkráli nie sú biologicky nadradení? Nie sú ich potomkovia?“

„Nie,“ uistil ju Salvator. „Ich moc pochádza zo vzdelania a veku. Všetko si vybojovali sami.“

„Ale čo to má spoločné so mnou?“

Brian na ňu pozrel v spätnom zrkadle. „Zatratení vládli nad životom. A ty dobre vieš, že upíra sa nedá zabiť. Spomínaš si na tú dýku, ktorú som ukradol pred pár mesiacmi?“

„Kvôli ktorej takmer vypukla vojna? Niečo sa mi marí...“

Prižmúril oči nad jej uštipačnosťou. „Bola to Mýtická zbraň. Je ich niekoľko a vždy sa vyvíjali s časom. To znamená, že čo pôvodne bola nejaká dýka, dnes môže byť samopal. Každá zbraň na Zemi má jeden jediný ekvivalent v Mýtických zbraniach. Tie jediné zabíjajú nesmrteľných podľa zákonov prírody.“

Erin zbledla. „Tie veci pod mojou pokožkou...“

„Každá jedna,“ pritakal.

„A to mi urobil Julius?“

„Tiež som si to myslel. Naši predkovia mali presne takéto zbrane. Niektoré im vzali anjeli a dali ich rasám na obranu pred nepriateľom. Ty ich máš koľko? Tucet?“

„Približne.“

„Zbrane nesmrteľných žiadny človek nezvládne. Áno, Julius ti ich musel dať po tom, čo ich ukradol anjelom. Ale to nie je hlavné. Myslím si, že si poslednou generáciou Zatratených. Pramatka. Nesieš v sebe našu stratenú DNA.“

Carys z neba sledovala počínanie Juliusa a Briana. Traja vysokopostavení anjeli stáli okolo nej v záplave beloby a mlčali.

Pokojne na nich pozrela. „Vedeli ste to?“

„Áno,“ nepriečil sa jeden z nich. „Julius vložil naše nazbierané zbrane do jediného dieťaťa. Vedel, že len ona ich ovládne, lebo má DNA predkov.“

„Chcel z nej urobiť superzbraň?“

„Plánoval ju vycvičiť ako lovkyňu, nech zabíja všetko nadprirodzené bez toho, aby vedela, že jej činy riadi démon.“

To sa mu podobá. Zatla päste. „Jej boj a spojenie so Salvatorom nie je náhoda, však?“

Anjel sa zachmúril. „Priznávam, že sme zasiahli, ale nie z dôvodu, z akého nás podozrievaš. Erin je citlivá a obetavá osoba. Pridala sa k lovcom, lebo chcela pomáhať.“

„A k Salvatorovi ste ju priviedli lebo...“

„Lebo jej je súdené zasadnúť po jeho boku na trón. Británia je vďaka nemu silným a nezávislým kráľovstvom plným tolerancie. Ona doň vnesie nehu a pokoj. Bola mu súdená dávno pred narodením.“

A jej narodenie bola ďalšia vec, ktorá Carys zaskočila. Mrzelo ju, že Erin nikdy nespozná svojich rodičov, ale ak ona sama má nejakú mať, bude musieť obetovať ešte veľa. Možno aj vlastnú dôstojnosť.

Nejde o to, že Salvator by z nej urobil kráľovnú. Je to ľud, kto jej dáva moc a upíri ju výsostne neznášajú.

„Je rozumné nechať jej toľko moci?“

Anjel zažmurkal. „Je len na nej, či ňou začne ničiť alebo pomáhať. Je v nej oboje.“

Carys preglgla. Jej znalosť budúcnosti sa prikláňala k deštrukcii.

Erin mala ústa dokorán a Salvator vyceril jeden tesák. Brianova teória bola viac než reálna a predsa nezmyselná.

„Ale... ale... doteraz som bola človek,“ hádala sa Erin.

„Julius musel časť tvojej moci zviazať a namiesto toho ti nechal zbrane. Anjeli kedysi dávali deťom schopnosti, ale ich využitie podmienili dospelosťou, ktorá podľa starých hodnôt nastávala stratou panenstva. Dnes by som ti už netvrdil, ale Julius je magor.“

„Takže on zo mňa urobil človeka, kým som...“

„Kým si sa nevyspala so Salvatorom. Vtedy sa začali prejavovať tvoje odlišnosti.“

Salvator túžil prejsť k Erin, objať ju a povedať jej, že všetko bude v poriadku, ale nemohol. Ak sú Brianove slová pravdivé, Erin by mohla narušiť suverenitu všetkých kráľovstiev a ohroziť aj postavenie veľkráľov.

„Prečo by robil niečo také zložité?“ napadlo Salvatora.

Brian zagúľal očami. „Mať k dispozícii účinnú zbraň proti upírom a rovnocenného súpera ostatným rasám...“

Erin bolela hlava. A nielen tá. Všetko ju pálilo, štípalo, týralo. Takto to predsa nemá byť. Nemôže byť tým, čo vravia. To proste nejde... „Je mi zle.“

„Spracuješ to,“ zľahčoval Brian.

„Nie, mne je vážne... nanič.“ Pred očami mala červené bodky a ťažko sa jej dýchalo. Chrbát jej priam horel. Ruky jej tŕpli.

Salvator sa k nej otočil. Bola bledá a oči sa jej rozširovali šokom. „Zastav!“ prikázal Brianovi.

„Nemáme čas!“

„Hovorím ti, zastav! Niečo sa s ňou deje!“ skríkol.

Brian trhol volantom a zastal na kraji opustenej cesty obklopenej stromami.

Erin sa podarilo nahmatať kľučku a vyplaziť sa von. Dopadla na chladný asfalt tvárou k zemi. Cítila, ako sa jej okolo chrbtice premiestňujú kosti. Vlasy jej vstávali dupkom. Prsty strácali svoj tvar, predĺžili sa o jeden kĺb a zakončili ich ostré, čierne pazúry.

Odkiaľsi z diaľky počula, ako Salvator vydesene volá jej meno. Dokázala však len vzdychať a tŕpnuť.

Odrazu jej oblečenie zmizlo a nahradil ho podivný, drsný materiál karmínovej farby, ktorý odhaľoval ubolený chrbát.

V jedinej sekunde oslepujúcej bolesti jej koža pozdĺž chrbtice na dvoch miestach praskla a z otvorov vystrelil jeden pár krídel čiernych ako noc.

Salvator aj Brian spadli z nôh, keď do nich narazilo rozpätie cez šesť metrov. Rýchlo sa však pozviechali a šokovane sledovali chvejúce sa blanky prerastených netopierích krídel vyrastajúcich z Erininho chrbta.

Bolesť ako zázrakom prešla a zostal len podivný tlak. Erin pootočila hlavu a takmer odpadla, keď uvidela, čo jej narástlo. „Preboha, čo to má byť?!“

Brian so Salvatorom si vymenili neisté pohľady. Majú jej povedať, že oči má červené ako krv, bez beľma a zreničky? A vlasy jej neprirodzene stoja dupkom ako nejakej pekelnej princeznej? A jej uši sú špicaté a trochu dlhé?

Nebolo pochýb. Erin je skutočne z rodu ich predkov.

Salvator pristúpil k jej hlave a kľakol si. „Pokojne, miláčik. Dýchaj. Bolí ťa niečo?“

„N-nie. Ale ja mám krídla!“

„Viem, všimli sme si. Sú celkom výrazné.“

„Čo mám robiť? Snáď ich nebudem mať navždy!“ preľakla sa.

„Určite nie,“ upokojoval ju a pomohol jej posadiť sa. Jej krídla okolo nich zaviali. Očividne ich vedela ovládať vôľou, pretože ich nadvihla, aby sa nedotýkali zeme.

Brian mal dosť pudu sebazáchovy, aby nekomentoval jej trochu démonickú premenu. Trpezlivo čakal pri aute, kým prekonala počiatočný šok.

„Ako ti je?“ opýtal sa Salvator. „Cítiš, vnímaš niečo, čo ti je cudzie?“

Jeho teplá náruč ju upokojovala. „Počujem vtáčiky v korunách stromov,“ priznala. „Vidím, že na Brianovom tričku je vybielená škvrna.“

Brian uznanlivo prikývol. „Dokážeš povedať od čoho?“

Pokrútila hlavou.

Oboch upírov napadlo to isté. Bude Erin potrebovať krv? Vycíti ju? Je tá zmena postupná?

Salvator si odkašľal. „To je úplne prirodzené pre všetkých nesmrteľných. Nebojuj so svojimi zmyslami.“

Striasla sa. Pozrela na svoje oblečenie. Premena jej vzala, čo mala na sebe. Teraz na nej viselo niečo, čo vo svojom stave dokázala pomenovať ako plachtu. Pozahýbaná, vpredu spojená sponou. S holým chrbtom pre krídla. Niekoľko tenkých vlákien sa jej obmotalo okolo krku v neznámom vzore. Krvavočervená farba akoby žiarila do noci.

„Nechcem vás náhliť, ale musíme si pohnúť. Julius začne prehľadávať okolie. Teraz, keď je Erin pri moci, nebude s nami jednať v rukavičkách,“ prehovoril Brian nebezpečne pokojne.

Salvator pozrel na Erin. S krídlami a v tomto stave ju do auta nenapchajú ani pri všetkej dobrej vôli.

Zrejme uvažovala podobne, pretože nepriateľsky zazrela na vozidlo. A v žiadnom prípade nebola pripravená letieť. „Čo mám robiť?“

„Tvoja premena by mala byť podobná ako u anjelov. Nech máš akúkoľvek DNA, je v nej zakódovaná aj ľudská podoba,“ teoretizoval Brian.

„Akože to viem ovládať vôľou?“

Prikývol. „Musíš sa sústrediť. Toto všetko si ty, skutočná ty. Je to tvojou súčasťou ako končatiny, vlasy, srdce. Ovládni svoje telo.“

Salvator ju povzbudivo pohladil po pleci. Len jeho prítomnosť jej zabránila spanikáriť. Je nesmrteľná. Pramatka upírov, nesie gény ich predkov. A všetci ju nenávidia.

Zavrela oči a pokúšala sa vrátiť do ľudskej podoby. Trvalo jej to niekoľko minút a po treťom pokuse to takmer vzdala. Salvator ju ale privinul k sebe a šepkal jej upokojujúce slová. Zovrela jeho dlaň a nakoniec sa jej to podarilo.

Váha krídel zmizla, pazúry sa zmenili na bežné nechty. Tvár bola opäť ľudská, bledá a s niekoľkými pehami.

Salvator sa usmial a pobozkal ju na spánok. „Si skvelá.“

Zružovela a sklopila pohľad.

Brian im otvoril dvere. „Panstvo.“

Spoločne sa pozviechali na nohy a usadili sa ako predtým.

Brian dupol na plyn. Mal mierne pochybnosti, že ich dostane do Londýna bez prekážok. Ak je Julius len trochu inteligentný, bude predvídať ich kroky. Je jasné, že kráľ sa bude chcieť vrátiť k svojim. Nie je z tých, ktorí sa ukrývajú za živé štíty.

Aby sa presvedčil, zavolal svojim. Potvrdili mu jeho obavy. Na všetkých cestách vedúcich do Londýna hliadkujú jeho démoni. Dokonca aj vlakové trate sú strážené. Letiská má zrejme pod kontrolou tiež.

Akoby to nestačilo, čoskoro sa za nimi zjavili dva terénne autá a značne prekračovali rýchlosť. Juliusovi poskokovia.

Brian porazene privrel oči. Svoj život riskovať môže. Ale za týchto okolností sa Salvatormusí vrátiť na trón a politicky ochrániť Erin.

„Dobre, je to zlé. Teraz ma dobre počúvajte, lebo máme asi pol minúty.“

Ahoj,

takze... vzhledem k tomu, ze ted na nejakou chvilku odjizdim do zahranici + mam jeste jednu dulezitou zkousku, tak informativne pisu, ze to ted bude bida :)

Aneb - kapitoly, co u sebe mam dopredu, rozplanuju nez odjedu. Na zbytek si budete muset pockat az prijedu :)

Zcela mimo budu: 23-28.6 a 1-10.7, takze to nebudu nejspis nikde nijak reagovat. Tech par dni mezi max. odepisu na urgentnejsi maily.

Proto bych se tedy rada omluvila, pokud u nekterych prekladatelek napr. neco zapomenu rozplanovat a bude v jejich prekladu momentalne pauza.

Diky za pochopeni.

Ostatnim jinak preju pekne prazdniny nebo dovolene :)

Kerris

Pokušení na ledu - Kapitola 1

Chodící trable - Kapitola 8

Temná příchuť extáze - Kapitola 42

Dark Swan - Temná labuť (#2,5)

Temná labuť

Král Nymfů - Kapitola 17

Nejtemnější vášeň - Kapitola 23

Temné pouto - Kapitola 5

Pokušení na ledu - Kapitola 2

Chodící trable - Kapitola 9

Temné pouto - Kapitola 6

Král Nymfů - Kapitola 18

Nejtemnější vášeň - Kapitola 24

Temné pouto - Kapitola 7

Pokušení na ledu - Kapitola 3

Temné pouto - Kapitola 8

Král Nymfů - Kapitola 19

Temné pouto - Kapitola 9

Pokušení na ledu - Kapitola 4

Temné pouto - Kapitola 10

Info