Quantcast
Channel: Gena Showalter
Viewing all 730 articles
Browse latest View live

Aféra Tawdryové - Kapitola 1

$
0
0


Jestli Glory Tawdryová najde svou sestrou, Evie a jejího upířího přítele, jak se po sobě sápají jako divoké pumy ještě jednou – ještě jednou! – tak se asi pozvrací, vydrápe si oči a uřízne si uši.
„Jste nechutní,“ zavrčela a stála v otevřených dveřích do Evienina pokoje. Ona a Hunter museli mít několik fantazií o odhalení, protože si vždycky zapomenou zavřít dveře, když se na to chystají skočit.
Ani se nepodívali jejím směrem.
Odkašlala si.
Pokračovali.

Bohužel, pokud by pokračovala chodbou jejich malého třípokojového domku, našla by svou další sestru, Godivu, jak se na to chystá skočit se svým přítelem vlkodlakem. Oni alespoň měli rádi své soukromí, když to dělali jako hyeny.
Ale stejně. Nebylo tu místečko klidu pro Glory. Ani ve městě. V nedávné době se Mysteria, město známé jak tím, že v něm bydlela ďábelská stvoření, tak i tím, že se jím pyšnila, se změnilo v místo zamilovaných s okouzlenýma očima a štípající se zadku.
Kromě mě. Nikdo se na mě zamilovaně nekouká. Nikdo neštípe můj zadek, i když je tam dost místa pro každého. Ale ji to vůbec netrápilo. Vážně.
Muži a vztahy nejsou nic pro ni. Vážně.
„Haló,“ řekla a zkusila to znovu. „Jsem tady. Můžete na chvilku přestat?“
Díkybohu Evie a Hunter skončili své představení a zhroutili se pod peřinami. Měsíční světlo se rozprostíralo otevřenými dveřmi a po posteli a zahrnovalo je zlatavým světlem. Oba lapali po dechu, pot se leskl na jejich kůži. Evieiny vlasy byly rozprostřeny na polštáři a pod Hunterovou paží. Vitalita z nich přímo čišela.
Krásný Hunter vypadal vyčerpaně a neschopen pohybu.
Bod pro Evie, pomyslela si Glory.
„Ó, Glory,“ usmála se Evie, štěstí jí zářilo v jejích očích. „Neviděla jsem tě.“
Ugh. Evie teď byla pořád šťastná a Glory byla za ni v rozpacích. Evie byla ta nejlepší čarodějnice pomsty, která kdy žila v Mysterii. A proto by se měla jednou za čas zamračit. Glory byla čarodějnicí lásky, takže Glory by měla být ta šťastná.
„Nevíš, jak máš klepat?“ zeptala se jí sestra.
To si ze mě děláš srandu? „Nevíte, jak zavřít dveře? Vím, že je to těžký úkol, ale s praxí a těžkou dřinou byste to určitě zvládli.“
Hunter se zasmál a odhalil tak své dlouhé ostré zuby.
„Ha-ha.“ Evie ho bouchla do ramene.
Když nic víc Evie neřekla, Glory zavrtěla zklamaně hlavou. Dříve se pořád dohadovaly, křičely na sebe, někdy po sobě házely věcmi. Teď byla ráda, když se na ni Evie zamračila.
Byl to problémový vztah, ale byl jejich.
„Chybí mi, jaké jsme bývaly!“ přistihla se, jak říká. „Jsi teď tak jemná, že to zabíjí mou radost.“
Pochopení se sneslo a Evie se zamračila. Dokonce na ni ukázala prstem. „Vážně, co se to s tebou děje, sestřičko? Každý den si myslím, že už nemůžeš být víc protivná, ale pak přijdeš a přesvědčíš mě o opaku.“
Mnohem lepší. Život najednou stál za to, aby se žil. „Podívejte se, nepříjemnosti, potřebuji vaši pomoc.“
„Jo? S čím?“ Neschopná vydržet naštvaný výraz se na ni Evie znovu usmála.
Tak jako vždy, ten spokojený úsměv způsobil, že se v Glory rozprostřela bolest. Kdy konečně nastane můj čas se zamilovat, mít skvělý sex a znechucovat všechny kolem mě? V ten moment, kdy jí hlavou proběhla tahle myšlenka, se zatřásla šokem a znechucením. Wau, holka. Tahle myšlenka musí zmizet. Jako okamžitě. Předtím, než budeš toužit po více.
Ano, byla čarodějnicí lásky, ale nechtěla se zamilovat. Nikdy. Lidi se změní na slintající se blbečky, když podlehnou jemnému pocitu. Podívejte se na Evie! Důkaz byl přímo před ní ve vší své kráse.
„Čekám,“ řekla Evie.
Glory otevřela pusu, aby řekla… něco. Co, to nevěděla. Velká Bohyně, jak měla začít? Nemohla dopustit, aby ji Evie odbyla.
„Vážně. Chci být za chvilku rozmazlovaná.“ Evie pohybovala svou nohou po dolní části Hunterova těla. „Pospěš si.“
„Přemýšlím.“
Evie si povzdychla. A ano, pořád se usmívala. „Jdi přemýšlet někam jinam.“
„Nechali jste otevřené dveře. Takže žádné rozmazlování. Jednou za rok,“ řekla svým nejvíc poručnickým tónem. Glory si přejela rukou po vlasech, překvapená, že jsou vždy tak chladné. Pokaždé, když viděla tu rudou změť vlasů v zrcadle, očekávala dým. Můžu to udělat. „Pamatuješ, jak před několika měsíci, jak tě Hunter ignoroval – znova – jsi mi slíbila laskavost, když ti pomůžu získat jeho srdce? Řekla jsem ti, že za svou pomoc budu chtít, abys mi dala něco, co zničí Falonův život, a ty jsi řekla dobře, tak jsem ti dala lektvar a ty-“
„Já vím, co jsem udělala. Ježíši.“ Evie, kousající se do rtu, se podívala na Huntera.
Věděl celý příběh, ale Glory předpokládala, že nemá ráda, když se mu to připomínalo. Zemřel kvůli Evie, po všem tom byl zabit démonem, který byl přivolán tou zaláskovanou blbkou. Pak byl změněn na upíra – stvoření, které doufal, že jednou zničí. Bylo pro něj těžké se s tím vyrovnat.
„Chceš zničit Falonův život? Proč?“ Hunterovy bílé ruce se sevřely kolem Evie. Očividně žádné špatné pocity v něm nezůstaly. Ale zamračil se na Glory, jako by jí vyrostla druhá hlava. S rohy. Falon byl jeho nejlepší přítel a jeho pravá ruka.
Glory si přinejmenším myslela, že je Falon člověk. V Mysterii to bylo těžké odhadnout. Mohl být démon, po tom všem, co věděla. Teď to dávalo smysl. „Prostě… protože,“ řekla, narovnala svá ramena a zvedla bradu. Odmítala říct víc o svých důvodech. „Evie mi to dluží. To by mělo stačit.“
Evie zvedla své ruce a nechala je těžce dopadnout na postel. „Nemůžeš to nechat být? Nevím, co ti udělal…“ Odmlčela se a čekala, že zbytek doplní Glory. Když to Glory neudělala, znovu si povzdechla. „Žiješ v bizarním světě, sestřičko. Ty máš být ta hodná čarodějnice a já ta zlá.“
Glory zvedla obočí a soustředila se na první část Eviena proslovu. „Ne, nemůžu to nechat být.“ Ten bastard si zasloužil zemřít. Pomalu. Bolestivě. Věčně. „Odmítáš mě?“
Červeň se objevila na tvářích sestry. „Ne. Samozřejmě, že ne.“
„Evie,“ řekl Hunter.
„Slíbila jsem jí to, zlato.“
Glory si založila ruce v bok. „Pokud ti to pomůže, Huntere, tak věz, že si za to může Falon sám. Ublížil mi.“
Hunterův zelený pohled se na ni zaměřil. „Ublížil ti? Jak?“
Znovu zvedla svou bradu a stiskla rty k sobě. Neplánovala, že toho tolik přizná.
Když si uvědomil, že nic víc neřekne, tak si přejel rukou přes drsnou bradu. „Víš, že varuju Falona, viď? Řeknu mu, co se chystá.“
„Jako by mě to děsilo.“ Glory chtěla, aby Falon věděl, že po něm jde. Chtěla, aby se bál, třásl se a lekl se každého zapraskání ve tmě. Sakra, možná ona byla ta, co byla zlá čarodějnice, protože se smála vždy, když si ho představila, jak se kroutí na zemi a volá svou matku.
Jistě, byl 188 cm vysoká, pevná – delikátní – hora svalů. Ano, nakopal víc zadků v posledních letech, než kolik teď bylo v Mysterii obyvatel. A ano, určitě přiměl několik démonů, aby se v podzemí počůrali strachem z něj. Ale děvče mohlo snít.
„Teď.“ Třela rukama o sebe. „Evie, moji pomstu, pokud můžeš. Snažila jsem se to už několikrát nadhodit, ale ty jsi mě ignorovala, utekla přede mnou nebo jsi nechala svého hocha, aby tě odnesl. Už nebudu čekat!“
„Cokoliv udělal, promluvím s ním,“ řekl Hunter. „Omluví se.“
Glory zavrtěla hlavou, prameny vlasů jí létaly kolem hlavy. Na to bylo už pozdě. „Já s ním budu mluvit. Evie…“
„Fajn.“ Mračící se Evie se odkulila od těla svého milence a vstala z postele, prostěradlo vzala s sebou.
S červenajícími se tvářemi se Glory rychle otočila a hleděla na chodbu. Nemusela vidět Hunterovu výbavu. Oceňovalo to? Jo. Chlapec byl vybaven. Přítel její sestry nebyl pro ni a ona nepotřebovala palivo k jejímu neutuchajícím touhám.
Za sebou uslyšela šustění oblečení, šoupání šuplíků, pak, jak do sebe naráží věci.
„Ó, tady to je,“ řekla její sestra.
Slyšela kroky a pak na její rameno jemně zaťukal prst. S nadšeně tlukoucím srdcem se otočila. Samozřejmě, její pohled nejdříve padl na Huntera, aby se ještě jednou podívala. Ale on už měl na sobě džíny – horní knoflíček mu chyběl. Evie ho pravděpodobně ukousla.
Gloryna hruď začala znovu bolet.
Evie zamávala černým perem před jejím obličejem. „Haló. Věnuješ mi pozornost?“
Její pohled padl na pero, následoval jeho pohyby. Její zamračení se vrátilo. „Dáváš mi pero? Pero, kterým mám získat pomstu na muži, kterými strašlivě ublížil?“
„Ano. Jak ti ublížil?“
Ignorovala tu otázku. „Co, mám nakreslit knírek na jeho obrázek? Novinka. To ho nezanechá plačícího v bolestech.“
„Proč chceš, aby brečel bolestí?“
Grr. „Nehledě na to, kolikrát se zeptáš nebo jakým způsobem, neřeknu ti to.“
„No, nenech ho plakat moc tvrdě. Je to dobrý muž a vždy k nám byl milý.“
Milý? Milý! Evie nevěděla, jaké krutosti je ten muž schopen. Ale odhalit to, co jí udělal, by bylo více pokořující, než, no, řekněme, vidět svou sestru v posteli s upírem, křičící jeho jméno při orgasmu.
„Dávej pozor, drahá sestro.“ Evie pustila pero; nespadlo. Létalo mezi nimi ve vzduchu, točilo se, třpytilo. „Tohle malé pero je magické.“
„No ne! Co dělá?“
„Cokoliv jím napíšeš, se stane skutečností.“
Gloryny oči se rozšířily, když vše vstřebala „Cokoliv napíšu, se stane skutečností?“
„Ano. No, cokoli fyzického, nic emocionálního. Jen buď opatrná. Čím víc toho napíšeš, čím víc použiješ inkoustu, tím víc se s tím nedá nic dělat. A taky následky netrvají věčně, jen pár hodin. Pro správnou pomstu je třeba dobré napsat, aby zmizelo oblečení uprostřed davu a -“
„Nepomáhej jí,“ zavrčel Hunter.
„Ano, ale cokoliv, co napíšu, se stane skutečností?“ zeptala se Glory znovu, jen aby si byla jistá.
Evie protočila oči. „Fyzicky, ano. To jsem už řekla, že ano?“
Zasmála se, poprvé za poslední měsíce. „Ó, to je klasika. Skutečně perfektní.“
„Věděla jsem, že oceníš tu ironii.“
„Jakou ironii?“ Hunter se posadil a opřel se o čelo postele.
„Můžu mu to říct?“ zeptala se Evie.
Proč ne? „Jistě. Je skoro rodina. A viděla jsem jeho nádobíčko.“
„Ona je spisovatelka,“ řekla Evie přes rameno. „Známa díky tomu, že nechává své hrdiny padnout na kolena. Ne vždy proto, že se zamilují, ale většinou proto, že je darebáci kopnou do koulí.“
„Drahý Bože,“ zamumlal Hunter. „To je zlý. Hodně zlý.“

Glory třela dlaněmi o sebe. Ano, to bylo. Falon, ten bastard, padne. A to tvrdě!

Nejtemnější lži - Kapitola 23

$
0
0

    
        
Ta děvka! Byla první myšlenka, která zasáhla Scarlet, když se probudila. Byla naštvaná, když se zvedla. Rhea ji nakonec vzala z Budapešti do nebes. Tam viděla svou nahou matku, obkročmo na jejím nahém příteli. Pak ji Rhea hodila někam, kde bylo slunce. Scarlet nevěděla kam. Všechno, co věděla, bylo, že náhlý přechod z temnoty na světlo zcela zmátl jejího démona. Na rozdíl od pole ambrosie, mezi oběma místy existoval čas.

            Získala pohled na auta, která překračují rychlost a stoupající budovy, předtím, než se její oči sami od sebe zavřely a její mysl se ponořila do hlubokého nerušeného spánku. Teď byla v děsivé nemocnici, uvědomila si, když se rozhlédla po svém okolí. Musela omdlít na rušném chodníku a nikdo ji nedokázal oživit, a tak jí zajistili lékařskou péči. Kurva!
            Vedle ní pípal monitor srdce. Elektrody byly připojené k její hrudi a z paže jí vyčnívala kapačka. Zdravotní sestra nahradila její oblečení papírově tenkými šaty a sundala zbraně. Místní policie si s ní o tom pravděpodobně přijede promluvit, a sakra, to teď právě nepotřebovala.
            Sakra,pomyslela si znovu. Přestala přemýšlet a vytáhla si jehlu, krev se jí rozlila po loktu, odstranila si šňůry monitoru. Monitor se zbláznil, hlasitě dlouho křičel, když přehodila nohy přes kraj postele.
            Ozvaly se kroky a pak zakulacená žena vtrhla do Scarletina pokoje. Když spatřila, jak Scarlet sedí, zastavila se, napětí opustilo její rysy, natáhla ruce a snažila se Scarlet zatlačit zpátky.
            „Madam, madam, musíte být opatrná.“ Mluvila anglicky, bez přízvuku. Jsem ve státech, uvědomila si Scarlet. „Zatím nevíme, co je s vámi špatně a-“
            „Jsem v pořádku a odcházím.“ Rozhodla se, odhodila ženu stranou a vstala. Její kolena byla slabá a téměř se zhroutila, ale rozložila hmotnost po celé šířce pat a ustálila se, i když ji zasáhla vlna závratě.
            Co mi sakra pouštěli žilou?
            Silné ruce se jí usadily na ramenou a vyvíjely tlak. Scarlet znovu odstrčila její ruce. „Kde je moje oblečení?“ její náhrdelník byl v kapse kalhot a ona ho chtěla zpátky.
            Žena zjevně nebyla zvyklá čelit výzvě: zbledla, couvla a zvedla dlaně do vzduchu. „Vaše šaty jsou s vaším arzenálem.“
            Jo. Ty zbraně ji zjevně dostaly do potíží. „A kde je můj arzenál?“
            Světle hnědé oči se zúžily. „U policie.“ Řekla tvrdým, pevným hlasem. „Je tu strážník, který by s vámi chtěl mluvit, a tak vám navrhuju, abyste se vrátila do postele. Neměla byste být na nohou a pobíhat tu. Stále ještě probíhají testy a snažíme se zjistit, co vám je.“
            Sakra,pomyslela si znovu. Pokud bylo její oblečení na nějaké policejní stanici, získat ho zpět by zabralo příliš času a úsilí. Čas a úsilí, které neměla. „Podívejte se, nic není špatně, kromě toho oblečení a věcí, které mi byly odcizeno. Tak kde to k čertu jsem?“
            „V Severozápadní Nemocnici.“
            „Ne. V jakém městě?“
            Sestra na ni zamrkala. „V Chicagu.“
            Proč ji sakra její matka poslala sem?
            „Já prostě zajdu pro vašeho lékaře a dám mu vědět, že jste připravena být propuštěna,“ řekla sestra. Samozřejmě Scarlet věděla, že lže. Díky Gideonovi se nyní považovala za živý detektor lži. Sestra se chystala zavolat strážníka.
            Scarlet dovolila ženě opustit pokoj bez protestů. V okamžiku, kdy byla sama, povolala stíny ze své hlavy. Omotaly se kolem ní, mazlily se s ní a obklopily ji neproniknutelnou temnotou. Vlastně nepropustnou pro všechny ostatní. Nikdo ji nemohl vidět, ale ona mohla vidět naprosto každého a všechno.
            Místo toho, aby opustila místnost, přitiskla se ke zdi přímo u dveří. Právě v čas. Strážník, kterému bylo kolem dvaceti, v dokonalé kondici, vešel na chodbu, s kávou v ruce. Náhodně rozlil kafe na stole zdravotní sestry, aniž by zpomalil krok a druhá ruka se spustila k rukojeti pistole.
            Scarlet zděšeně vyjekla uvědoměním. Byl to Lovec. Tetování na zápěstí, symbol nekonečna, nebylo jen na ozdobu. Byla to jeho značka, jeho slib zabíjet ty, kteří byli posedlí démonem.
            Proto ji sem matka přenesla. Nejspíš tady byl tým Lovců.
            Její žaludek se zkroutil. Alespoň ji Rhea nepřenesla přímo do středu týmu Lovců. Což mohlo znamenat, že na nějaké úrovni k ní Rhea chovala určitou náklonnost.
            To je zbožné přání a ty to víš. S největší pravděpodobností Rhea prostě špatně odhadla vzdálenost. Když muž dorazil do Scarletina pokoje, proletěl dveřmi stejně jako sestra Práskačka, jeho výraz byl odhodlaný. Zastavil se a zavrčel, když si uvědomil, že je sám.
            „Kam šla?“ zeptal se.
            Žádná sestra nepřišla a neodpověděla.
            Měla Rhea dost času, aby mu řekla, kdo Scarlet je? Co Scarlet byla? Asi ne. V opačném případě by tu byl víc, než jen jeden Lovec, který by čekal, až se probudí, a ten by ji tu nenechal samotnou. Dokonce ani na vteřinu. Tak proč tu byl on?
            Pravděpodobně dostal zprávu, že se najednou z ničeho nic objevila, a nejspíš chtěl vědět, jak to udělala.
            Znovu se v jejím hrudníku rozžhavil vztek, zmírňoval bolest v žaludku. Spala navzdory lidem, kteří by jí udělali cokoliv by chtěli a ona by se nemohla bránit. Byl to další hřích, za který potrestá svou nemilosrdnou matku.
            Jakmile strážník požádal vysílačkou o pomoc, zařval rozkazy nemocničnímu personálu, aby zamkly všechny dveře v budově, Scarlet vklouzla na chodbu, snažila se zůstat ve stínu, aby ji stíny i nadále obklopovaly.
            Bez komplikací se dostala ven. Ukázalo se, že je nemožné uzamknout všechny východy S.N., protože dorazili oběti autonehody. Sluneční světlo se vytrácelo a vytvářelo purpurové nebe, večer voněl letními květy. Cvrčci cvrlikali a ozýval se šum nedaleké silnice. Sirény sanitky zařvaly, když vjela na parkoviště.
            Scarlet k ní zamířila s jasným úmyslem ukrást auto. Ale kam by měla jít? Její teta byla příliš slabá, aby ji našla. Nedokázala se dostat do nebes, aby mohla udeřit na svou matku, nemohla skrývat svou polohu před bohy, a kdokoliv z nich ji mohl vystopovat a hodit ji do další jámy plné Lovců.
            Gideon nebyl doma, takže nemohl-
            Gideon. Sevřela ruce v pěst. Věděli jeho přátelé, kde byl? A co tam dělal? Její nehty se zakously do jejích dlaní. Zpomal. Seš si jistá, že měl sex s tvojí matkou? Nevypadal jako člověk ztracený v potěšení.
            Scarlet se zamyslela a zamračila se. Jasně, Gideon i její matka byli nazí. A jasně, její matka mu seděla obkročmo kolem pasu. A dobře, mezi ní a Gideonem nebyly žádné sliby. Řekla mu, že skončily. V jeho mysli se mohlo odehrávat cokoliv. Ale v očích měl paniku. Paniku a bolest a zuřivost.
            Co když tam nebyl za své svobodné vůle?
            Polkla, bála se doufat. A nenáviděla se za to, že si to přála. Mohl by mít vážné potíže.
            Ale jeho reakce by vysvětlila, proč matka Scarlet přenesla, aby mohla být svědkem toho činu a pak ji prostě poslala pryč dříve, než stačil něco Gideon říct. Existoval snad lepší způsob, jak jí ublížit než jí „ukrást“ jejího muže?
            Doufala v to, bála se naděje, která v ní vyklíčila. Kdyby se mýlila ohledně toho, co se stalo a on opravdu chtěl Rheu, udělala by…co? Zabila je oba? Snažila by se mu připomenout, jak dobře jim spolu bylo?
            Ne. Pořád to nebylo možné. Stále byla příliš nebezpečná. Kromě toho, po tom všem, co se stalo, si Gideon zasloužil dlouhý a šťastný život.
            A Scarlet konečně věděla, co musí udělat, aby ho zachránila a aby mu dala ten dlouhý a šťastný život. A ona by si raději ukousla vlastní nohu. Protože ji nyní čekala věčnost v utrpení.
           

Gideon stál před celou v žaláři, díval se dovnitř na NeeMah, který byla ještě převážně popálená. Bledé vlasy trčely z jejího skalpu a nová kůže se tvořila na tváři a končetinách. Byla by se už úplně zregenerovala, ale otrocký límec jí zabraňoval v užívání její božské moci, značně zpomalil její hojivý proces.
Neměl na sobě límec, ale jeho hojivý proces se zdál stejně pomalý. Po dvou dnech byl ještě slabý a stěží se dostal přes Pevnost a dolů po chodech, aby se mohl dostat sem – kde zůstal – ale jeho odhodlání ho pobídlo kupředu. Chtěl získat odpovědi pro Scarlet. „Ne – budeš-“ snížil hlas při slovu ne a doufal, že NeeMah uslyší jen to, co chtěl, aby slyšela.  „-odpovídat na všechno, co se zeptám. Pokud tak-ne-učiníš, spálím tvou novou kůži.“ On se tím jen nechlubil. On to udělá. S úsměvem.
„A-ano,“ řekla NeeMah. Ležela na lůžku, ruce měla složené pod tváří. Otevřela oči a odhalila bělma očí, byly překvapivým kontrastem k černým šmouhám kolem nich. „Budu.“
Byl zvyklý mučit Lovce pro každý kousíček informací, takže její poddajnost ho trochu rozhodila. Myslel si, že ji bude muset alespoň jednou popálit, až se jí zeptá na první otázku. Takže nemusel… Jeho podezřívavá povaha vystrkovala růžky a odháněla odhodlanost – a zklamání. Ugrilovat ji by byla nejspíš zábava.
„Proč jsi-ne-trápila Scarlet po celé roky?“ zeptal se.
„Proč tě to zajímá?“ její hlas byl chraplavý od kouře. „Ty nejsi její manžel.“
Ale chci být. Jednoho dne, budu její manžel.„Ne-,“ řekl tiše „-odpověz na otázku,“ zařval vztekle. Zvedl zapalovač.
Trhla sebou, dokonce zakňučela. „Nuda,“ vyštěkla. „Laskavost pro mou sestru královnu. Co jiného?“
Pravda. V téhle chvíli sám sebe nenáviděl, protože v jistém smyslu byl stejně tak na vině, kvůli tomu, jak bylo se Scarlet zacházeno, jako její teta. Kolikrát vstoupil do Tartaru? Nespočetněkrát. Proč si Scarlet nevšiml? Jako ženy, ne dítěte. Kdyby se tak stalo, existovalo tisíc věcí, které by mohl udělat, aby ji ochránil.
Mohl ji přesunout do samostatné cely. Mohl zabít obě, Rheu i NeeMah, nebo je alespoň varovat, co by se stalo, kdyby se nezastavily v jejím trápení. Přesto si nevšiml krásné ženy, která trpěla a nic pro ni neudělal.
Jak to, že si jí nevšiml? To byl tak hloupý a slepý? Byla ta nejdůležitější osoba v jeho životě.
Opravdu si ji nezasloužil, ale to ho nezastavilo, aby se ji nesnažil získat zpět.
„Existuje způsob, jak odstranit škodu, kterou jsi-“ ztišil hlas, aby tiše zašeptal „ne-“ a pak nechal svůj hlas vrátit do normálu. „-spáchala?“
„Ano. Mohu odstranit všechny její vzpomínky.“
Přesně to by Scarlet chtěla. Gideon ne. Chtěl Scarlet takovou, jaká byla. Ale taky umístil její potřeby nad své vlastní a udělá, co je potřeba, aby byla šťastná. Dokonce i teď si to uvědomoval.
To ho ale nezastaví od toho, aby se ji nepokusil znovu svést.
„Ale vymažu její vzpomínky?“  pokračovala NeeMah, hlas měla najednou vyrovnanější. „Ne. Věř mi, je lepší mít za nepřítele Scarlet než Rheu.“
A přesto se stala Kronusovou milenkou. Možná, že to udělala na žádost své sestry, byl to způsob, jak si o tom muži udržet přehled. Zajímavé. Amun by dokázal rozpoznat pravdu, a proto chtěl Kronus válečníkovu pomoc.
„A abych byla upřímná,“ dodala NeeMah, skoro jako by to byl dodatečná nápad, i když nedokázala skrýt ušklíbnutí „potom, co mi právě Scarlet udělala, bych raději zamřela, než abych jí pomohla.“
O tom si mohla nechat NeeMah jen zdát. Rozmyslela by si to, kdyby se k ní přiblížil se zapalovačem a kanystrem benzínu. Tím si byl jistý. Ale zatím ji nijak neohrozil. Nebyla to potřeba. Scarlet tady nebyla, tak proč právě teď vyvolávat problémy?
„Proč-ne-ji její matka nenávidí?“ zeptal se, zvyšoval a snižoval hlas podle potřeby.
NeeMah se překulila na záda, zasyčela bolestí. „Moje sestra si sama nepomůže. Myslela si, že miluje Scarletina otce, a přesto ji jen stále využíval. Měl svou vlastní ženu a odstrčil Rheu stranou, jakmile se dozvěděl o jejím těhotenstvím. A pak Řekové zavřely Titány do vězení, a to zabránilo tomu, aby se pomstila tomu pošetilému smrtelníkovi.“
„Takže ona-ne-viní Scarlet?“ Děvka. Cvakal si se zapalovačem, zatímco čekal na její odpověď, ukazoval jí, co se stane, pokud ho odmítne.
„Ze začátku to tak nebylo. Zpočátku to dítě milovala. Nebo jí spíš milovala tolik, kolik byla jen schopná. Ale jak Scarlet rostla, vypadala přesně jako její otec, Rheina láska skomírala. A taky nijak nepomáhalo, že ze Scarlet vyrůstala krásná žena. Rhea přišla už o tolik věcí. O svůj trůn, svou sílu, svou svobodu. A už nadále nebyla považována za nejkrásnější v říši, to byla rána pro její ego, kterou nemohla tolerovat.“
Z důvodu marnivosti prakticky zabalila svou dceru jako dárek pro monstra uvnitř jejich cely. Říkat té ženě děvka, byla urážka děvek.
„Ne.“ Gideon toužil po návratu k Rhee, s nožem v ruce. Bez váhání by jí podřezal hrdlo – a pak by plivl na její bezvládné tělo. Škrtl zapalovačem. Plameny ožily a zmizely. „Pokračuj.“
„Potom co se s ní spároval Spor,“ začala NeeMah trpělivě „se zesílily všechny její pocity, její nenávist, její žárlivost, potřeba předvést se. Byla nucena působit potíže. Jak jistě víš.“
„Máš démona.“ Bylo to prohlášení, ne otázka. Ani jednou jí oči nezčervenaly. Nikdy předtím neviděl záblesk nezředěného zla v jejím obličeji. Ach, bylo to zlo, jen prostě ne démonské.
Stejně odpověděla. „Ne. Byla jsem toho ušetřena.“
„Proč? Ne,“ zavrčel šeptem. Vyskočily plameny. Zmizely.
„Zeus si zvolil kdo byl spárován a jakým démonem, a každé párování bylo odůvodněné. Byl to trest. Neudělala jsem nic, čím bych mu ublížila. Vlastně nic, na co by si vzpomněl.“
Pravda, smíchaná se samolibou nadřazeností.
Lež zasyčela.
Zeus řekl některým Lordům, proč jim dal konkrétního démona. Lucien dostal Smrt, protože otevřel Pandořinu skříňku, téměř dovedl svět do záhuby. Maddox dostal násilí, protože zabil většinu vojáků ve své snaze dostal se ke skříňce. Paris svedl Pandoru, aby ji odlákal, a proto dostal Promiskuitu.
Proč však Gideon dostal Lež? Byl dobrým válečníkem krále. Pomáhal ukrást Pandořinu skříňku, to ano, ale jeho účast byla minimální, protože se cítil tak zatraceně vinen, že zradil svého stvořitele.
S touto myšlenkou se objevila další otázka? Proč Scarlet dostala Noční můru?
Lež začala příst.
Gideon se zamračil. Proč? Znamenalo to náklonost. Myslel jsem, že jedeš po Scarlet, ty vrtkavý bastarde. Není moje, řekla Lež. Což vlastně znamenalo, je celá moje.
Nemůžeš takhle uvažovat, ty malé hovno. Nemůžeš takhle měnit své rozhodnutí, v jednu minutu ji chceš a v další jí odkopneš kvůli jiné. Není moje.
Měl bych se zeptat svého démona-
NENÍ MOJE.
Počkat. Co? Její… démon?
NENÍ MOJE.
Jeho oči se rozšířily, když nakonec všechno zapadlo na své místo. Byli ti dva démoni… milenci, zatímco byli uvnitř té skříňky? Nebo možná uvnitř pekla?
Vrnění se zvýšilo a on mohl pouze třást hlavou v údivu. Celý ten čas, co strávil s démonem, si neuvědomil, že i tyhle bytosti by mohly navázat spojení. Ale Lež a Noční můra to musely udělat.
To by vysvětlovalo tolik věcí. Proč Lež chtěla zůstat se Scarlet, ale neměla zájem o Scarlet samotnou. Proč byla Lež ochotna udělat něco odporného, co se jí příčilo, jako mluvit pravdu, jen aby Scarlet zůstala nablízku. Proč Lež reagovala na Rheu, když vypadala jako Scarlet. Démon jen viděl obal a předpokládal, že uvnitř je Noční můra.
Možná Zeus o tom spojení věděl. Možná taky Zeus věděl o Scarletině touze po Gideonovi. Možná dal Gideonovi démona lži jako… dar.
A ty ses snažil najít způsob, jak ho zabít. Možná že dlužil sesazenému králi jedno velké a tučné poděkování. Raději by ale líbal Scarlet. Sakra, kde byla? Co dělala?
Bude mu chtít podříznout hrdlo při příštím setkání? Myslela si koneckonců, že brousí její matku. Nebo by se pokoušela vyhnout se mu po zbytek věčnosti?
I kdyby chtěla, tak by to nedokázala. Sledovala NeeMah a nakonec zjistí, že sem vede její cesta. Takže se znovu setkají. Musí se ujistit, že bude připraven. Musel si držet palce, protože ho zatím nezabila, když spal, nebo mu neusekla hlavu, aniž by měl možnost to vysvětlit.
Držel si palce, aby dokonce chtěla slyšet jeho vysvětlení.
„Když už mluvíme o ztrátě paměti… Myslím, že je legrační, že jste se se Scarlet znovu setkali.“
NeeMahin hlas ho vytáhl z jeho myšlenek, pozvedl obočí. „Neříkej to,“ zašeptal „znovu?“ hlasitě.
„Pravděpodobně si to nepamatuješ-“ usmála se. „-ale jednou jsi přišel, když si ji uviděl. No, vlastně malého chlapce, který jak si zjistil byl vlastně dívka. V té době ještě rostla, ale tobě se jasně líbilo to, co jsi viděl.“
Oheň mu vzplál v hrudi a pak se rozšířil do všech končetin. Zpočátku Gideon nevěděl proč. Pak si uvědomil, že Lež v něm křičela, byl tak rozrušený, až se to rozšířilo i do Gideonovi mysli. Proč? „Pamatuješ?“ zeptala se bohyně.
Vzpomněl si na malého chlapce a teď věděl, že to byla Scarlet. Přesto si nepamatoval, že by narazil na dospělou Scarlet. Byla jeho paměť pokřivená?
„Ale z nějakého důvodu ses nikdy nevrátil. Nechals ji tam.“ Nabídla mu další falešný úsměv. „Taková škoda.“
Vyskočil vpřed a vydechl silou náhlého vzteku. Škrtl zapalovačem. Světlo. Tma. Světlo. Tma. Snažila se s ním vyjebat.
„Ach, chceš si vzpomenout? Dej mi ruku a je to hotovo. I s mým límcem se dostanu dovnitř tvé hlavy.“
„Jednoho dne,“ zavrčel, uchopil mříže, třásl se, zapalovač osvítil kov.
„Ano?“ zeptala se, očividně si myslela, že nemůže udělat nic. Posadila se a nespouštěla z něj pohled. „Jednoho dne, co uděláš?“
„Já… já…,“ nic neznělo dostatečně násilně.
„Zabiješ mě? Budeš mě mučit? Co můžeš udělat, abys mi opravdu ublížil? Řekneš mi, že jsem škaredá? Řekneš mi, že jsem bezmocná? Udělej to, a uvidíš, jak potrestám Scarlet. Oba víme, že si pro mě přijde. Přesvědčím ji, aby tě nenáviděla, přesvědčím ji, aby tě zabila, přesvědčím ji, aby spala s jedním mužem po druhém, přesvědčím ji, aby zabila sama sebe. Není nic-“
Mezi nimi se ozval hlasitý a dlouhý řev. Celou dobu, co mluvila, se Lež plížila a zvyšovala své tempo, jako dravec plný zuřivosti. Při zmínce o Scarletině smrti démon vybuchl.
Než se Gideon mohl dozvědět, co se děje, démon vybuchl z jeho těla, temný kostnatý přízrak s rohy. Zlo.
NeeMah vyděšeně vykřikla v panice – předtím, než v ní démon zmizel. Trhla sebou, schoulila se. Zakňučela. Zanedlouho jí po tvářích začaly téct slzy.
„Jsem ošklivá,“ vykřikla. „Tak bezmocná. Nejsem hodna života. Ach, bohové, jsem tak ubohá.“
Všechno to byly věci, které Gideona potěšily, něco, čemu by o sobě nikdy neuvěřila. Ale teď, když ji démon přesvědčil, že ty lži jsou pravda, věřila v to, a to ji trhalo uvnitř.
Mohl jen sledovat, jak se jeho vlastní hněv uvolnil a činil se, byl naprosto v šoku a fascinovaný. Lež ho opravdu opustila. Opustila ho. A teď se zjevně procházela v hlavě NeeMah, aby uvěřila lžím o své kráse a síle. Jak to démon udělal, nevěděl. Proč ho démon nikdy předtím neopustil, nevěděl.
Jak démon zůstal v pořádku a Gideon naživu, nevěděl.
O několik minut později, když z NeeMah byla vzlykající louže na lůžku, celé tělo se jí třáslo, se k němu démon vrátil a usadil se v jeho hlavě, spokojeně předl.
Jak jsi to udělala?Zeptal se zmateně.
Já vím.
Démon tedy neměl nejmenší tušení. Proč si se vrátila?
Nejsem k tobě vázaná.
Sakra. Můžeš to udělat znovu?
Já vím.
Pojďme to zjistit.„Možná se budeš chtít protáhnout,“ řekl bohyni, když se usmál. „Zažiješ spoustu legrace.“



Podlehni temnotě - Kapitola 21

$
0
0


Chrám pokoja

Kaelth podopieral Rugnu odvtedy, čo jej s Tyrathom pomohli z postele. Virvaenth sa potichu držal za nimi, pretože starostlivosť o ňu spočívala na nich dvoch, pokým ona alebo oni nerozhodli inak.
,,Dovoľ nám niesť vás zvyšok cesty, Arasamya,“ požiadal ju úzkostlivo Kaelth. Ani on si však nedovolil nahlas vysloviť, ako zle na tom bola aj napriek skutočnosti. S Tyrathom niesli skoro celú jej váhu, no aj tak ju cesta do Siene rozsudkov vyčerpávala.
Rugna zo seba vydala slabý zvuk, skôr pripomínajúci chraptenie než smiech. ,,Musím vyzerať naozaj zle, keď ma o to žiadate.“

,,Ospravedlňujeme sa, Arasamya,“ zareagovali úctivo a sklonili previnilo hlavy. Dokonca aj Virvaenth, ktorý za nimi zaryto mlčal, sa ospravedlnil.
,,Vyzeráš, ale oni to nikdy nevyrieknu nahlas, Arasamya, “ prehovoril nežne Gabrielth, ktorý sa pred nimi zjavil. Spomedzi Ardaryunov zastával to najvyššie a zároveň najúctivejšie miesto, čím získal určité privilégia, ktoré si ostatní nemohli ani zďaleka dovoliť. Ako jediný niesol titul Meik Miara, čo znamenalo manžel Mágie. Bol otcom všetkých ôsmich Prastarých, aj keď to nikto nevedel s istotou, pretože to bola zakázaná téma.
Rugnina tvár sa rozžiarila a usmiala sa, keď jej aj on so sklonenou hlavou prejavil úctu. ,,Nemal by si byť už v Sieni a trpezlivo čakať na môj príchod?“  
Pokývol Kealtovi s Tyrathom, ktorí mu ju ochotne predali a vzdialili sa ,,Mal som silné podozrenie, že tí dvaja zažívajú krušné časy, tak som sa prišiel presvedčiť na vlastné oči.“
,,Zabúdaš na svoje miesto,“ vyhrešila ho na oko Rugna, keď muži odstúpili. 
,,Vždy, Arasamya,“ zazubil sa a jediným ladným pohybom ju vzal do náručia a vykročil k portálu, ktorým prišiel. ,,Mám nesmierne šťastie, že mi prejavujete toľkú poctu.“
Kaelth sa nad tým všetkým iba v duchu pousmial. Bol bratovi vďačný, že prišiel a pomohol im zvládnuť túto neľahkú situáciu.
Prešli portálom do Siene rozsudkov, kde Stelesnenia súdili prečiny bytostí a stanovovali tresty. Teraz sa v nej skoro po stáročí streli, aby rozhodli o tom Misakinom. Samo o sebe mu to bolo ukradnuté, ale stala sa Kearnovou družkou, ktorý bol Rugninym pokrvným vnukom. Okrem toho bola Misaki vnučkou Daenera, čo situáciu vôbec neuľahčovalo. Rugna milovala všetky svoje deti, preto nepochyboval, že bude namietať proti trestu smrti. Bohužiaľ preňho táto možnosť znamenala ďalšie starosti, o ktoré sa bude musieť postarať. Najjednoduchšie by bolo, keby ju Anmayera zabila, lenže to by spôsobilo ďalšie problémy, čím by sa dostali do začarovaného kruhu.
Okrúhla sieň nemala žiadne dvere, okná, ani steny. Chránili ju silné bariéry, ktoré znemožňovali všetky plány o únik alebo násilné vniknutie. Celá miestnosť pozostávala z piatich vysokých a širokých schodov, pričom na najvyššom stáli kruhovito štyri kreslá pre Stelesnenia, na treťom ďalšie štyri a na prvom kreslo so stolom. Za tým stolom sedela jedna zo Shaykáv v pozícií zapisovača. Shaykavy boli ženy rôznych rás a vekov, ktoré boli vybrané, aby Stelesneniam slúžili. Rovnako ako Ardaryunovia aj ony boli rozdelené do hierarchických tried. Zizia bola Tainvada inak označovaná ako Správkyňa, čo bola najvyššia trieda. Tainvadyspravovali všetky archívy, zapisovali a prepisovali dokumenty, fungovali ako vyslankyne a tlmočníčky. Tie štyri ďalšie kreslá, ktoré boli presne v stredoch medzi kreslami nad nimi a  symbolizovali Nebeských drakov, Ardhyamikov, Ardaryunova Prastarých.   
Rugnine sestry čakali na svoju sestru v tichosti, každá zahĺbená vo vlastných myšlienkach, ktoré si ustavične chránili pred ostanými silnými psychickými štítmi. Ako Ardaryunská etiketa nariaďovala, za nimi stáli iba ich hlavní strážcovia a štyria ďalší z bratov stáli pod posledným schodom v priestore, ktorý bol vyhradený pre odsúdencov. Prítomným Nebeským drakom bol Spyros, ktorý sedel medzi kreslom AnmayeriBhagie. Pri každom zasadnutí musel byť jeden z nich prítomný a väčšinou to býval práve on. Z radov Ardhyamikov to teraz bol Ravi, keďže jeho brat Hiroto mal plné ruky práce so Sayuri a Tasselis s Noxom sa pravdepodobne venovali inému.  
,,Už dlho som ťa nevidela v takomto stave, sestra,“ prehovorilaAaraea a venovala Rugne ľútostivý pohľad. ,,Paxina neprítomnosť ťa nesmierne vyčerpáva. Tvoji strážcovia by sa o teba mali viacej starať.“
,,Cením si tvoju starosť,“ usmiala sa na ňu Rugna, ako ju Gabrielth posadil do jej kresla.
Yvlen rukou pokývla a podala Jevithovi, ktorý k nej pristúpil, pohár. ,,Neunavuje ťa to ustavičné bojovanie medzi tvojimi deťmi?“
,,Majú slobodnú vôľu. Každý ju má a je iba na nich, ako sa rozhodnú. Ak je ich rozhodnutie ustavičný boj, tak nech. Dokým neporušia pravidlá, nebudeme sa im do toho pliesť.“
Yvlen pokývla hlavou na súhlas. ,,Ako povieš, sestra.“
,,Keď sme tu už všetky, môžeme prejsť k veci?“ opýtala sa prívetivo Aaraea. ,,Každá z nás by bola radšej inde, než sedela tu.“
Nato všetky ochotne prikývli a v kreslách sa vzpriamili.
Kaelth videl, ako si Spyros povzdychol. Všetci dobre vedeli, že kým sa tie štyri na niečom zhodnú v smrteľnom svete sa môže vystriedať aj ročné obdobie, keďže čas tu plynul inak a skoro nič neznamenal.
,,Okolnosti poznáte, preto sa vás rovno pýtam na názor, sestry. Mojim bezvýhradným právom je usmrtiť tú miešanku, keďže porušila jedno z našich najvyšších pravidiel a bez dovolenia vstúpila do môjho domova.“
,,Nikto ti toto právo neodopiera, sestra, ale nemyslíš, že vzhľadom na všetky okolnosti, je tento trest prikrutý?“ opýtala sa na rovinu Rugna. V jej stave nemienila márniť čas.
,,Súhlasím s Rugnou,“ pridala sa Yvlen. Z pomedzi nich bola vždy najmierumilovnejšia. Protivilo sa jej zabíjanie, no ak to bolo nevyhnutné, nikdy neváhala. Toto zrejme za nevyhnutné nepovažovala.
Aaraea sa obrátila na poslednú z nich – Tearaeau, ktorá ešte neprehovorila. ,,Aký je tvoj názor? Sama si sa s tou miešankou stretla a zabránila tak, aby mi ju priviedli.“
Odpoveď neprichádzala a tak naďalej ostávalo hrobové ticho. Všetci, ktorí ich poznali, vedeli, že odpoveď mohla prísť aj o niekoľko hodín.
V Kealthových spomienkach sa nachádzala jedna vzácna, ktorá pochádza ešte z dôb, keď väčšina bytostí neexistovala. Keď ho Rugna zvolila do jeho terajšej pozície, nedalo mu, aby neporušil pravidlá a neopýtal sa jej, prečo tak spravila. Odpoveď však prišla až o tisícky rokov neskôr, keď mu prikázala zabiť Temnú Matku. Vtedy už dobre vedel, že sa nikdy nemá pýtať prečo. Keď po vypočutí Temnej Matky, nesplnil rozkaz, v hlave začul jej odpoveď na dávnu otázku: ,,Práve pre toto.Ani jeden z tvojich bratov nemá v srdci presne vyvážený pomer milosrdenstva a bezcitnosti. Si rovnaký ako Gabrielth, aj keď ste tak odlišní.“ Pri tej spomienke sa pozrel na Gabrieltha, ktorý sa mierne mračil. Jeho mračenie sa nikdy neveštilo nič dobrého.
,,Súhlasím so sestrami,“ prehovorila Tearaea a Gabrielthovo čelo sa opäť vyjasnilo. ,,Dieťa by nikdy nemalo trpieť za chyby svojich rodičov, no porušila zákon, preto si žiada trest.“
Aaraea prešla vyčítavým pohľadom postupne každú zo svojich sestier. ,,To, že ju ochraňuje Rugna, chápem až pridobre. Pochopím tiež Yvlenin odpor voči zabíjaniu, ale nerozumiem, prečo si na jej strane ty. Kohokoľvek iného by si neváhala zabiť, tak prečo chrániš nejakú podradnú miešanku?“
,,Možno ju chránime všetky preto, lebo z časti pochádza z našej rodiny, sestra,“ vložila sa do toho Rugna a zo všetkých síl sa snažila, aby sa jej nelámal hlas. ,,V jej otcovi sme sa zmýlili, ale ako povedala Tea, žiadne dieťa by nemalo pykať za chybu svojich rodičov.“
Aaraea zúžila oči a zavrčala. Celú miestnosť pohltila vlna mágie, až bolo vidno drobné iskričky vo vzduchu. ,,Ak chcete, aby naozaj žila, potom predo mnou už nikdy nespomínajte jej rodokmeň. Je mi jedno, koho dcérou je a ešte viac, koho je družkou. Ani jedno z toho ju neoprávňuje k porušovaniu našich zákonov, ktoré sú staršie než samotná zem.“ Keď skončila, zhlboka sa nadýchla a mágie v miestnosti pohasla.
V tom okamžiku sa dalo krásne vidieť, ako sa všetci Ardaryunovia uvoľnili. Magickými väzbami boli napojení na každú jednu z nich a silno reagovali na akékoľvek kolísanie ich emócií. On sám mal s Rugnou natoľko silnú väzbu, že na akomkoľvek mieste stále dokázal vidieť jej očami, počuť jej ušami a cítiť to, čo ona. Iní jeho bratia sa museli skoncentrovať, aby toho boli schopní. Dokonca ani ostatní hlavní strážcovia nemali tak silné väzby, čo iba zdôrazňovalo Rugninu dôveru v neho.
Gabrielth odrazu vykročil vpred a sklonil hlavu. ,,Smiem prehovoriť?“ Táto otázka patrila k tomu málu, čo mali všetci dovolené opýtať sa. Ishnetarovia boli však jediní z jeho bratov, ktorí sa to v takýchto situáciách nemuseli pýtať.  
Ozvali sa štyri odpovede a z toho iba jedna jeho žiadosť zamietala. Bohužiaľ aj to stačilo, aby mu nebolo dovolené prehovoriť, preto sa stiahol späť na svoje miesto.
,,Prečo si odmietaš vypočuť, čo má na srdci, Ar?“ osopila sa na ňu mierne Yvlen. ,,Obávaš sa, že by bol aj on na našej strane?“  
,,V tejto veci nepotrebujem a nechcem počuť žiadne iné názory, preto,“ odsekla jej a pritom sa mračila na Gabrieltha, ktorý si upriamene hľadel na nohy.
Múdra voľba.
,,Zvolala som vás sem, aby sme my rozhodli o osude tej miešanky, nie niekto iný.“
Tearaea sa náhle postavila a pristúpila ku Gabrielthovi. Položila mu pod bradu prsty a nadvihla mu ju, až sa naňho pozerala zospodu, kvôli rozdielu ich výšky. Spokojne prikývla a obrátila sa k sestre, ktorá ju prebodávala očami. ,,Naším zákonom je aj ten, ktorý hovorí, že sa nič nesmie udiať bez nášho bezpodmienečného súhlasu a platí to aj pre nás štyri. Gabriel tento zákon dodržal, keď požiadal o slovo a ty si mu ho ako jediná neudelila, preto sa pýtam teba. Mieniš Misaki naďalej zabiť, aj keď mi tri nesúhlasíme?“
Aaraea sa miesto akejkoľvek negatívnej reakcie, žiarivo usmiala. ,,Dobre poznám naše zákony. Dodržiavala som ich od počiatku a mienim v tom pokračovať naďalej. Ak ste vy tri stále proti jej usmrteniu aj napriek jej prečinu, nemám na výber a podvolím sa, no ani jedna z vás mi nemôže upierať moje právo na jej potrestanie.“
Tearaea sa naspäť posadila a súhlasne prikývla. ,,To ti ani jedna z nás upierať samozrejme nebude.“ Otočila sa na Rugnu a milo sa opýtala: ,,Sestra, nemáš nejaký nápad na potrestanie tohto závažného prečinu proti jednému z našich najstarších zákonov?“
,,Prekvapivo ma niečo napáda. Čo by si povedala, Ar, keby priniesla Kvet odpustenia priamo k tvojím nohám? Samozrejme má to jeden zádrhel, ktorým je, že nepozná cestu a sama sa tam nedostane.“
Kaelth sa pozrel na Gabrieltha a telepaticky k nemu vyslal otázku: To bol tvoj nápad?
,,Neviem, o čom hovoríš,“ zaznela mu v hlave odpoveď.
 Ale vieš.
,,Keď sme už pri tom, nepáči sa mi, ako sa vyvíja ta bitka. Niečo mi hovorí, že Rugna sa tam bude chcieť ukázať.“
Nie je v mojej moci zastaviť ju.
,,To po tebe nikto nechce. Považoval som iba za zdvorilosť, pripraviť ťa na možný vývoj situácie.“
Som ti vďačný, ale stále neviem, kam týmto všetkým mieriš.
,,Nikam, drahý braček. Už dávno som sa vzdal politického tanga, kvôli zachovaniu mieru medzi týmito štyrmi. Starať sa o to, aby sa navzájom nezabili, mi dáva dostatočne zabrať, než aby som sa ešte staral o najnovší vývoj svetovej burzy.
Do myslí oboch sa votrela ďalšia, ktorej nedokázali zabrániť – Rugnina. ,,Nezaujíma ma, o čom sa to vy dvaja bavíte, no ocenila by som, keby ste aj napriek tej závažnej konverzácií, vnímali, čo sa deje okolo vás.
,,Hlboko sa ospravedlňujeme, Arasamya,“ odpovedali spoločne.
,,Kael budeš s Ashrielom sprevádzať Misaki na jej ceste. Očakávam, že ani jeden z vás nedopustí, aby sa jej niečo prihodilo. Kearn sa s ňou zviazal iba nedávno a veľmi by ma mrzelo, keby svoju družku tak rýchlo stratil.“
Rozumiem, Arasamya.  

Chat s Genou

$
0
0
Pro ty, co mají chuť naši oblíbenou autorku trochu víc poznat :)


Temná labuť - Kapitola 14

$
0
0


Lilica sa prebudila s plačom a v Dallasovi sa niečo zlomilo. Možno to bol odpor. Alebo spojenie k minulosti, na ktorú radšej zabudol, kde sa malý chlapec bál, že stratí ľudí, ktorých miloval a zo všetkých síl sa snažil udržať si odstup. Táto krásna, silná žena by sa mala iba smiať... alebo vzdychať od rozkoše.
Keď sa do budovy s apartmánmi nahrnulo viac ako dvadsať osôb nakazených chorobu Schön, Dallas zostal pri Lilicinom tele. On a agenti, rozostavaní na poschodí, dobre využili svoje meče na sekanie, zložiac každého jedného vojaka. Trinity plánovala dopredu a to urobil aj on. Nikto sa nedostal k Lilicinmu zraniteľnému telu. To by radšej umrel.

Teraz ju vzal do svojho náručia, potrebujúc kontakt tak veľmi, ako potreboval vzduch. Lilica zaborila svoju tvár do priehlbinky na jeho krku a ovinula okolo neho svoje ruky, držiac sa ho, zatiaľ čo vzlykala, jej horúce slzy mu stekali po pokožke.
Rukou jej prečesával vlasy. „Muži od Trinity mali rozkaz ukryť jej telo hneď, ako ho jej duch opustil. A.I.R. dokázala vyslobodiť zajatcov, ale nechytili ju. Nie hneď. John ju sledoval a naviedol nás priamo k nej. Teraz je vo väzení a na ceste do špeciálnej cely.“
„Dobre. Som rada. Ale Jade...“ Lilicou prešlo chvenie. „Ukradla časť z choroby, ako aj časť mimozemšťanských schopností, ktoré Trinity nahromadila.“
Ticho. Také skľučujúce ticho.
„Bude v poriadku,“ povedala. „Však? Nikdy si neudržala to, čo ukradla. Nikdy. Nikdy nebola dosť silná. Schopnosti sa vždy vrátili pravým majiteľom.“
„Ja neviem. Nič takéto sa nikdy predtým nestalo.“
„Chcem ju vidieť. Potrebujem ju vidieť.“
„Bude musieť byť zatvorená. Pre jej vlastné dobro,“ dodal, než mohla protestovať. „Pre tvoje tiež. Pre dobro všetkých v Novom Chicagu.“
Zaborila nechty do jeho ramien. „Nezaujíma ma to. Ľúbim ju a musím vedieť, že s ňou dobre zaobchádzajú.“
„Hej. Myslel som, že to povieš.“
Urobil zopár hovorov, než ju odviezol do zariadenia v Krajine Nikoho, kde A.I.R. tiež zatvorila zvyšok obetí Trinity. Lilica hľadela von oknom, bezvýrazne. Čo však bolo najhoršie? Skrz ich puto necítil žiadne emócie.
Prečo necítil jej emócie?
Hneď ako zaparkoval pred skladom, dal jej masku a rukavice, aby si zahalila každý kúsok odhalenej pokožky. Filtre na nozdrách zabránia, aby sa nadýchala kyslého vzduchu.
„Vieš, kedysi som tu žila,“ povedala, jej hlas jemný a zároveň ťažký. „Inštitút je odtiaľto vzdialený iba pár míľ. Z jedného väzenia do druhého.“
Vietor pískal, keď sa prehnal ponad auto, a na dvere sa lepil piesok. Ping, ping, ping. Desivá pieseň. Jediná, ktorá bola počuť medzi cestou spúšte a ruinami dlhou tridsať míľ. Toto nebolo miesto pre dieťa.
„Tvoj život je teraz lepší,“ odpovedal a stisol jej dlaň.
„Vážne je? Obe moje sestry trpia.“
Tie slová ho prenasledovali, zatiaľ čo bežali do budovy. Po celom teréne boli ukrytí ozbrojení agenti a počet identifikačných skenerov sa strojnásobil. Po dekontaminácii si Dallas a Lilica vyzliekli prebytočný výstroj. Vzal ju za ruku, držal ju pevne. Príliš pevne. Ale nemohol si pomôcť. Mal pocit, akoby ju mohol stratiť. Akoby ju strácal už teraz.
Mia tu už bola, hľadela do cely s Trinity. „Nemôžem uveriť, že ju máme.“
Trinity sa schúlila na podlahe, hoci v rohu bolo lôžko. Svetlé vlasy mala strapaté, pokožku zafúľaná od špiny, ale nemala žiadne otvorené póry. Dallas nič nepovedal, nasledoval Lilicu.
„Lilica,“ zvolala Trinity. „Lilica!“
Lilica nevenovala svojej najstaršej sestre žiadnu pozornosť, prešla popri jej cele, až napokon zastala pred Jadeinou. Stál tam John, mlčky, ale nie stoicky, zatiaľ čo ju sledoval pochodovať z jedného konca na druhý. Pulzoval z neho hnev.
Lilica sa triasla, keď položila dlaň na sklo. Izba poskytovala všetok komfort domova. Mäkkú posteľ s ešte mäkšou perinou. Toaletu ukrytú za stenou poskytujúcou súkromie. Minichladničku. Dokonca aj holotelevízor.
Jade si ju všimla, pribehla a priložila si dlaň k Lilicinej. Na rozdiel od Trinity bola celá pokrytá otvorenými pórmi. Jej kedysi hodvábne vlasy boli teraz bez života.
„Prečo si to urobila?“ naliehala Lilica.
V Jadeiných začervenaných očiach sa objavili slzy. „Bol to jediný spôsob.“
„Nebol. Choroba sa k nej vráti, ale časť z nej možno zostane v tebe, tvoja vlastná infekcia. Možno si to urobila zbytočne. Úplne zbytočne!“
Bolesť, ktorú Lilica vyžarovala, toľko bolesti... ako keby tentoraz bola totálne zničená. Doktori, ktorí ju vychovávali a mučili, ju nedokázali zlomiť, ale jej sestrám sa to podarilo. Dallasa v očiach pálili slzy a on ich musel potlačiť.
Všetko sa obráti na dobré. Nevzdávajme sa nádeje.
Vyslal tú myšlienku do jej mysle, ale prešli sekundy... minúta... a žiadna odpoveď. Už ho nemohla počuť?
Zamračiac sa, prehrabával sa jej spomienkami, tými, ktoré ich spojenie uchovalo v tajných zákutiach jeho mysle. Odhodlaný nájsť dôvod a riešenie. Na jeho zdesenie mnoho z tých spomienok už bolo dosť zahmlených, ako keby tie zákutia, v ktorých boli uložené, boli vytopené a škatule zničené. No aj napriek tomu našiel odpoveď, ktorú hľadal.
On a Lilica spolu nemali sex a ich puto slablo. Čoskoro s ňou nebude mať žiadne spojenie.
Každá bunka v jeho tele kričala odmietnutím. Nebol si istý, kedy prestal nenávidieť ich puto, alebo keby sa naň začal spoliehať, čakať ho a potrebovať, ale stalo sa to. Stalo sa to a on už nechcel byť ani deň bez spojenia s ňou. Niečo pre neho znamenala. Viac než si myslel, že je možné. Ale... znamenala pre neho dosť na to, aby z toho urobil niečo trvalé?
Čo cítila onak nemu?
„Čo urobíme, ak zostaneš chorá?“ zašepkala Lilica.
Jade jej venovala smutný úsmev. „Rozlúčime sa. Schön tak či tak umrie – pretože ty to zabiješ.“
„Chceš povedať, že zabijem teba.“ Lilica vrazila päsťou do steny. Sklo bolo odolné proti strele, proti pyre-gun a nerozbitné, a ona zasyčala, keď jej zapraskali články prstov a koža sa jej pretrhla.
Rana, ktorú on nepocítil. Zahryzol si do vnútornej strany líca.
Zadívala sa na svoju sestru. „Ty by si ma opustila? Aby som trpela v tomto strašnom svete bez teba?“
Už nikdy nebude sama. Vždy bude mať Dallasa.
Tá myšlienka do neho vrazila ako blesk, pretože odrazu to vedel. Áno. Znamenala pre neho dosť na to, aby to bolo trvalé. Znamenala pre neho všetko a v tejto chvíli lámala aj tie posledné kusy jeho srdca.
„Je mi to ľúto,“ odpovedala Jade a slzy jej neprestávali tiecť ako dážď. „Je mi to tak ľúto. Ale teraz máš šancu pomôcť Trinity. Ako si to chcela.“
„Už to nechcem.“ Výkrik z hĺbky jej duše.
Jade sklonila hlavu. „Je mi to ľúto,“ zopakovala.
Dallas ovinul ruku okolo Lilicinho pásu. „Či sa choroba vráti späť k Trinity budeme vedieť až zajtra ráno a tiež aj to, ako to po tom ovplyvní Jade. Poďme čakať domov.“
So sklesnutými ramenami mu dovolila bez slova ju odviesť od cely... po chodbe, kde Lilica znova ignorovala Trinity.
„Lilica! Prosím,“ zvolala Trinity, „aj mne je to ľúto. Nikdy som nechcela-“
Lilica zakopla. „Ty prosíš,“ zašepkala. „Ale už je príliš neskoro.“
Ako vstúpili do dekontaminačnej miestnosti, zdalo sa, že potlačila vzlyk. Spolu si znova nasadili bezpečnostné masky a rukavice, a Dallas po celý čas kvôli nej trpel. Kvôli dievčaťu, ktorým bola kedysi a kvôli žene, ktorou bola dnes.
Lilica mlčala po celú dobu ich jazdy domov. Načiahol sa po jej ruku, ale ona sa odtiahla, a on nepotreboval puto, aby vedel, prečo tak urobila. Pripravovala sa na ich rozchod, obrniac sa proti nemu. Zaťal zuby, ale nič nepovedal. V tejto chvíli bola zronená a on nebude pridávať k jej problémom.
Postrčil ju do bytu a hneď ako sa dvere zatvorili a laserové mreže boli na svojom mieste, pobozkal ju na čelo a povedal: „Počkaj tu.“ Vošiel do spálne, kde sa začal prehrabávať vo svojom šatníku.
Ak to urobí, tak to urobí poriadne.
Zodvihol malý zlatý prsteň do svetla. Mal väčšiu citovú hodnotu, než tú materiálnu, ale tak to bolo s tými najlepšími vecami vždy. Ako prvá ho vlastnila jeho stará mama. Jeho matka ho mohla predať tisíckrát. Mala ho predať. Zúfalo potrebovali každý cent na jedlo. Namiesto toho si ho nechala, ako keby láska a náklonnosť jej rodičov boli jediným lúčom nádeje v beznádejnom osude a smútku jej života.
Lilica prišla o mnoho ľudských zážitkov, ale odteraz sa to zmení. On sa o to postará. Ba čo viac, potrebovala tak veľa pút s ním, koľko jej len dokázal dať. Dopekla, on potreboval tie putá.
Potreboval spojenie – telom aj dušou. Manželstvo ju ochráni – ako sestra predátorského mimozemšťana – spôsobmi, ktoré ľudia rešpektujú.
Vyšiel zo spálne, ale okamžite zastal, keď zbadal Lilicu. Sedela v kresle, vznešene nahá a čiastočne ukrytá v tieňoch. Jednou rukou držala pohár s ľadovou whiskey, zatiaľ čo druhá zvierala operadlo na kresle.
„Pozri, aké sú pekné,“ prehovorila, a do neho vrazil blesk praskajúcej vášne. Presne ako v jeho vízii. Vzala do dlane svoje prsia, na ktoré sa mu zbiehali sliny. „Môžeme predstierať. Ty rád predstieraš, však? Si muž a ja som žena. Nič viac, nič menej.“
Toto. Toto bola vízia, ktorá sa stávala skutočnosťou.
Okamžite bol tvrdý ako skala. „Sex?“
„Nie. Bude to tak, ako predtým.“ Položila pohár na bočný stolík a postavila sa, padlo na ňu svetlo, odhaliac jej malé, ale pevné prsia, bradavky ako diamanty, a stuhy, vyryté do jej pokožky, žiarili. „Ako v sprche.“
Vrazila do neho jej lahodná vôňa, vzrušenie v tej najčistejšej podobe, a on takmer padlo na kolená. „Ja chcem viac,“ zachrapčal. „Chcem sex.“
Zamračila sa na neho. „Ale... to puto.“
„Ja viem. Chcem aj to puto.“ Oči sa jej rozšírili, a na krku sa jej roztrepotal pulz. „Chcem to puto. A chcem manželstvo, chcem, aby sme boli spojení právne pred svedkami. Chcem, aby si bola mojou permanentnou nepríjemnosťou.“
„Manželstvo?“ zalapala po dychu, ako keby tá predstava bola absurdná. „Trvalosť?“
Neustúpil. Nedokázal. Nejako sa stala tou najdôležitejšou súčasťou jeho života. Stalo sa to príliš rýchlo. Dobre. To je jedno. Ale faktom bolo, že sa to stalo. Dnes ju mohol stratiť. Nebol pripravený ju stratiť.
„Chcem ťa, celú. Chcem všetko, čo mi môžeš dať.“ Skrátil vzdialenosť a ukázal jej prsteň. „Chcem, aby si nosila moje meno. Chcem byť tvojím partnerom. Právna osina v tvojom zadku. Chcem ťa mať pri sebe, teraz a naveky.“
Ruka jej vystrelila k ústam. „Dallas... ja... ja nemôžem uveriť...“
„Už nikdy nebudeme osamelí. Nech sa stane čokoľvek, vždy budeme mať jeden druhého.“
„Ale... prečo chceš mňa? Nikdy som nebola tvojím typom, a moja situácia je-“
„Ty si môj typ,“ prerušil ju. „Ty si môj jediný typ. A s tvojou situáciou sa vyrovnáme tak, ako sa vyrovnáme so všetkými našimi problémami. Spolu.“
Triasla sa, keď jej navliekol prsteň na prst. Hľadela na ten krúžok, potom na Dallasa, potom znova na krúžok. „Viem, že to nie je veľa. Kúpim ti niečo lepšie. Len povedz áno.“
„Prečo by som chcela niečo lepšie? Nič lepšie už neexistuje. Toto je absolútne dokonalé,“ zašepkala a pohladila prsteň.
So zastonaním vyskočila do jeho náručia, vraziac svoje pery k jeho. Otvoril ústa, ich jazyky do seba narážali, obtáčali sa a tancovali. Tanec párenia. Jej sladká chuť rozohriala horúčkovitú vášeň v jeho žilách, jej dráždivá vôňa ich oboch obklopila, vytvorila kokón. V tejto chvíli neexistovalo nič okrem ich dvoch.
Potiahla za jeho oblečenie a látka sa roztrhla. „Vyzleč sa. Okamžite sa vyzleč.“

***

Lilicu pohltila potreba. Hneď ako bol Dallas nahý, prinútila sa spomaliť. Bol to jej muž. Dobrovoľne. A šťastne. Chcela o ňom vedieť viac. Všetko o ňom chcela vedieť. Chcela ho zachrániť. Pohladila tie hudobné noty, ktoré mal vytetované na prsných svaloch. „Povedz mi o nich,“ prosila.
Zreničky sa mu rozšírili. „Pre teba? Čokoľvek.“ Pobozkal ju na čelo. „Moja matka bola závislá na Onadyne, a počas vzácnych chvíľok, kedy bola pri zmysloch a veselá, mi zvykla spievať.“
Onadyn. Droga, ktorú niektorí mimozemšťania potrebovali, aby prežili atmosféru tejto planéty. Ľudia ju používali ako drogu, hoci ničila ich mozgové bunky.
Prstami prešla po cestičke na jeho hrudnom koši, až k miestu, kde kvitol strom života. „Pripomienka, vždy, keď sa pozriem do zrkadla,“ povedal. „Každé slovo a každý čin je semeno. Jedného dňa z neho niečo vyrastie. Či už to bude zlé alebo dobré. To záleží na tom, aké semeno som zasial.“
„To je krásne.“ On bol krásny. Zohla sa, aby olízala jednu z jeho bradaviek, a potom aj tú druhú. „A tie oči na tvojich nohách?“
Zodvihol jeden kútik úst. „Pripomienka toho, že niekto sa vždy pozerá.“ Bruškami prstov prešiel po jej tetovaniach, zdobiacich jej plecia. „Keď som ich po prvý raz uvidel, chcel som ich zlízať. Stále to chcem.“
„Ja prvá.“ Zatlačila ho do kresla, a on sa na ňu díval, úplne prikovaný, keď pred ním padla na kolená. „Odteraz k nim budem oveľa milšia.“ Pobozkala mu najprv jeden semenník, potom druhý. „Sľubujem.“
Zasmial sa a ona milovala ten zvuk. Hoci sa niekedy zdal byť taký šarmantný a bezstarostný, iba veľmi málo ľuďom sa podarilo rozosmiať ho úprimným pobavením.
Ja som jedna z mála. Som výnimočná!
Obtočila prsty okolo základne jeho erekcie. „Možno to vieš, možno nie, ale fascinuje ma táto časť teba.“ Vyplazila jazyk. Prešla ním po vonkajšej strane, potom cez štrbinu v strede. Objavila sa tam kvapôčka túžby a ona ju zlízala.
Prudko sa nadýchol – a ona ho vtiahla, úplne až do zadnej časti hrdla, a čoskoro si začala zvykať na spôsob, akým jej rozťahoval sánku.
„Túžim po tebe tak strašne a tak dlho,“ zachrapčal. „Ak budeš v tomto pokračovať, vybuchnem v tvojich ústach. Radšej by som vybuchol v tebe.“
V nej... áno. Jej prvý skutočný zážitok. Ich prvý spoločný zážitok. Postavila sa a posadila obkročmo na neho, jeho dlhá, tvrdá dĺžka poskakovala medzi nimi. „Nabudúce ťa dokončím vo svojich ústach.“
„A odo mňa nebudeš počuť žiadne sťažnosti. Možno zopár príkazov, aby si mi to robila tvrdšie a rýchlejšie, ale to bude záležať na tvojich zručnostiach. To budeme skúmať a hodnotiť neskôr.“
„Si veľmi vtipný chlap.“ Ovinula ruku okolo jeho penisu. „Si si istý, že ma chceš provokovať, keď ovládam tvoju cennosť?“
„Áno. Provokovanie ťa je moja nová obľúbená záľuba.“ Masíroval jej prsia, palcami sa obtieral o zvraštené vrcholky. „Taký dokonalý výhľad.“
Ako sa naklonil dopredu, aby svojím jazykom prešiel po tetovaniach vyrytých na jej ramenách, príjemný pocit vystrelil priamo do jej stredu, kde už bola celá rozboľavená roztavenou túžbou. Tento muž...och, tento muž... bol stelesnením každého jej sna, každého sna, o ktorom ani nevedela, že snívala, a každým snom, ktorý sa jej ešte len snívať bude. A on ju chcel tiež. Chcel ju zúrivo, bláznivo, hlboko, ako keby bola výhrou.
„Ty si výhra,“ povedal a mučil jej bradavku božským satím.
Ich puto znova začalo silnieť! Na chvíľu sa dokonca videla jeho očami. Exotická kreatúra s pokožkou z hnedého hodvábu, neobyčajným tetovaním hodným prieskumu, hriva uhľovočiernych saténových vlasov a oči také záhadné, ako polnočná obloha plná nespočetných hviezd, oduševnene žiariacich. Jej krivky boli ako neodolateľný švédsky stôl. Jedzte do sýta!
Usmial sa na ňu pomaly, hriešne, a potom priložil zuby na jej druhú bradavku. Urobil niečo so svojím jazykom... niečo zvláštne a báječné, ako keby ju hladili aj jeho Arkadiánske schopnosti. Pohladili ju hlbšie. Blažene vykríkla, jej ruky sa presunuli k jeho hlave, pevne zaryla nechty do jeho vlasov a držala ho na mieste. Hladil ju smerom dole... a stále nižšie, po hrebeňoch jej chrbtice, až ju napokon uchopil za zadok a pritiahol si ju bližšie. Jej jadro sa obtieralo o jeho penis, rozkoš bola veľká, no stále jej bolo málo.
„Ako keby si pre mňa bola stvorená,“ povedal a údiv v jeho hlase ju totálne zničil. „Ako keby som dal labáku zoznam a oni mi stvorili dokonalú ženu.“
Teplo z jej dychu ovanulo jeho ušný lalok, než sa do neho zahryzla... bozkávala strnisko pozdĺž jeho čeľuste... až nakoniec došla k jeho perám. Ako ich jazyky do seba narazili, načiahol sa rukou popod ňu, aby vkĺzol prstom hlboko, hlboko do nej, prinútiac ju zavzdychať.
„Taká horúca,“ chválil ju. „Taká vlhká.“
„Ešte.“ Jej hlas bol hrubý vzrušením, znela, akoby bola opitá.
„Dám ti čokoľvek potrebuješ. Vždy.“ Naplnil ju ďalším prstom, rozťahujúc ju, pohybujúc tými dvoma prstami z nej a späť do nej, napodobňujúc pohyby ich jazykov. Nemali sex prostredníctvom svojich úst a jeho prstov, oni sa milovali.
„Neprestávaj. Prosím, neprestávaj. Prosím... daj mi viac. Všetko.“
Som ochotná prosiť?
Ako dieťa odmietala prosiť Walsha o milosť. Odmietala prosiť o sladkosti alebo omrvinky náklonnosti. Bála sa ukázať slabosť, zraniteľnosť. Zlomila sa iba vtedy, aby pomohla sestre. Nič iné ju nevábilo. Až kým sa nezjavil tento muž. Áno, bude prosiť. Túžba po ňom bola veľkou súčasťou jej bytia. Materiál, z ktorej bola vyrobená nová silnejšia Lilica.
„Radšej by som umrel, než aby som prestal.“ Nedokážem sa jej nabažiť. Nikdy sa jej nenabažím.
Jeho myšlienky prenikli do jej mysle tak búrlivo, ako jeho dotyk. Potreba po ňom narástla do horúčkovitého prívalu. Zahryzla sa do jeho jazyka a sala tú ranu, vychutnávajúc si chuť jeho krvi. Hlava sa jej točila a jej hlad sa ešte zväčšil. Rovnaký hlad stravoval aj jeho. Jeho boky vystrelili dopredu, jeho tvrdá dĺžka kĺzala pevnejšie medzi jej nohami, vytvárajúc trenie, ktoré zapálilo tisícku nových požiarov v jej žilách.
Položila dlane na jeho hruď, presne ponad jeho srdce. Ten sval bol rovnako tvrdý, ako zvyšok jeho tela, orgán pulzoval rýchlo a nepravidelne. Vytiahla sa hore, aby jej prsia boli mimo dosah a zahľadela sa do jeho očí.
„Tvoje ostatné ženy-“
Zamračil sa a prerušil ju: „Žiadne iné ženy. Nespomínam si na ne.“
Zmietla ju neha, ale pokračovala, ako keby ju neprerušil: „-ťa nepoznali, pretože si im to nedovolil. Ja ťa poznám a chcem ťa vidieť, ako ma naplňuješ.“
„Áno. Naplním ťa, označím ťa, urobím ťa mojou telom aj dušou.“ Prsty zaboril do jej bokov, držal ju dosť pevne na to, aby jej urobil modrinu, naviedol ju ku špičke jeho erekcie. Užívala si jeho silu.
„Nechcem medzi nami nič,“ zachrapčal. „Ty áno?“
Ani neuvažovala nad použitím ochrany, viac bola zaujatá prítomnosťou než budúcnosťou. Ale ako on, ani ona nechcela medzi nimi nič. Nie počas ich prvého spojenia.
„Ja chcem len teba. A netráp sa. Neotehotniem. Antikoncepcia, ktorú mi dali, je ešte funkčná.“ Posunula sa dole a prijala z neho kúsok... snažila sa prijať viac, ale nedokázala. Bol taký veľký, taký široký a ona potrebovala chvíľku, aby sa prispôsobila. Dychčiac, povedala: „Po tomto... už nie je... cesty späť.“
„Ani nechcem ísť späť.“ Po spánkoch mu stekal pot, padal na jeho ramená, a odtiaľ dole po jeho hrudi. Po celý čas sa dívali jeden druhému do očí. Jeho zreničky boli široké, ľadové dúhovky ukryté za jazerom čierňavy. A... zalapala po dychu. Uprostred tej čierňavy boli svetielkujúce iskričky, ako tie v jej očiach.
Stávali sa jednou osobou?
To poznanie ju zelektrizovalo, vzrušilo ju do bodu šialenstva. So zúfalým výkrikom tvrdo dosadla na jeho erekciu, pochovajúc tú dĺžku v sebe. Ostrý oštep bolesti sa rýchlo vyparil pod náporom neriedenej rozkoše, keď na neho úplne dosadla.
„Okej? V poriadku?“ dychčal.
„Dobré, veľmi dobré.“
Postavil sa na nohy, stále v nej, jeho ruky na jej zadku, aby ju pridržal, zatiaľ čo vykročil dopredu, každým krokom z nej mámil ston. Kĺzal do nej a von. V spálni ju zložil na kraj postele, zatiaľ čo on zostal stáť.
Ležala pred ním ako hostina pripravená k jedeniu... a on sa do nej aj pustil. Pomaly sa z nej vytiahol... len aby do nej znova prudko vrazil. Tá rozkoš – och! Na chvíľu takmer oslepla. „Dallas.“
„Moja Lily.“ Vykĺzol z nej a potom znova späť. Zahrešil.
„Áno!“ Vychutnávajúc si divokosť jazdy, prehla sa v chrbte a začiahla sa rukami nad hlavu a zovrela prikrývku.
Jeho ovládanie – sa zlomilo.
Búšil do nej znova a znova, totálne nekontrolovateľne. Milovala to. Hlava sa jej točila a boky sa jej dvíhali, aby mu vychádzali v ústrety. Bez toho, aby spomalil tempo svojich výpadov, sklonil sa dole a vzal jednu jej nohu so sebou. Jej stehno sa vtlačilo do matraca, čím sa mu ešte viac otvorila, stala sa ešte viac zraniteľnejšou. Potom ju pobozkal, jeho chuť rovnako omamná ako jeho sex. Začal v nej rásť tlak. Tlak a rozkoš, rozkoš a tlak, dokým tie dve veci neboli to isté. Opojná kombinácia. Zahryzla sa do neho, sala jeho peru, dožadovala sa viac...viac... och, on jej dal viac!
Vzdychala jeho meno dokým dokázala zrozumiteľne hovoriť a potom už len stonala a vzdychala. Načiahol sa medzi nich, jeho prsty našli jej stred, kde pulzovala. S jediným stlačením ju poslal ako strelu k vrcholu, kričiac svoje uvoľnenie.

Ako sa jej vnútorné steny sťahovali a znova uvoľňovali okolo neho, posledný raz do nej vrazil, zaklonil hlavu a zreval. 

Pán vlkodlaků - Kapitola 15

$
0
0


Reda se probrala ze spánku, který cítila, že byl příliš hluboký a s třesoucími se vnitřnostmi ve svém břiše, které říkaly, že je něco špatně. Ležela na tvrdém povrchu a hlava ji bolela, ale ty záblesky se jí zdály být divné a vzdálené, její roztříštěné sny byly mnohem reálnější.
Byl to snad koneckonců sen, ne?říkala si, ale nebyla si jistá tím, odkud pochází vnitřní hlas, co to znamená.

Její myšlenky byly rozptýlené jako stádo lysohlavých koní, frkajících a řehtajících, když se stáčí a shánějí se. Minulost a přítomnost se proplétaly, byla šestiletá, či sedmiletá holčička, seděla se zkříženýma nohama v lese proti své matce, skrčená, oči do široka otevřené. „Vyprávěj mi víc o magii. Prosím?" Byla nováčkem v tomto směru, zatímco její matka byla odbornicí a pak se mohly potrhat smíchy, když zametly párek vražedných strážníků s červenými paintballovými cákanci. Bylo jí deset a stála v lese jen v noční košili. „Matko? Matko, kde jsi?“ Pak jako šestadvacetiletá stojící nad Benzovým hrobem s vědomím, že tam není, ale byl mrtvý, mrtvý…  
Hřbitov páchl posekanou trávou a jabloněmi. Nyní ale krčila nos před čpavým amoniakem a zápachem zvířat. Sílící hluk nezvěstoval nic dobrého. Hřbitovní ticho bylo roztříštěno podivnými zvuky, které jí přiměly si myslet, že se nachází ve stodole: čenichání, funění a tiché dýchání, pohyby velkých těl ve slámě.
Kde to je? Co se s ní děje? Co se dělo?
Snažila se otevřít oči. Pak se mlha začala rozpouštět… a nato si uvědomila, že už je má otevřené a jsou překrytá jemnou látkou, která jí byla těsně ovinuta kolem hlavy. V ústech měla strčený další kus hadru, který byl suchý a špinavý. Vnímala světlo a mohla dýchat, ale jen s námahou.
Vykřikla, zvuk to byl nepříjemný a tlumený, natáhla ruce, aby si uvolnila ústa. Na jejím zápěstí zachrastily řetězy, které se jí zakously do kůže a ruce se k jejím ústům ani nepřiblížily.
Teď si uvědomila, že nikdy předtím nepoznala skutečný strach.
„Ne!" snažila se postavit, ale narazila do zdi, tím se skácela a zjistila, že je na úzkém lůžku, a z něj spadla na studenou kamennou zem na jeden bok a rameno, stále připoutaná k řetězům. Nohy měla volné, ale řetězy na rukách byly vsazené do zdi a daly jí jen pár stop prostoru.
Otočila se tak prudce, až cítila, jak jí protestují svaly, rukama si přejela po obličeji a snažila se odstranit zavázané hadry svými slabými rozklepanými prsty. Dýchej, řekla si, že když nechá postoupit otupělost a zpomalí své pohyby, bude hrozit, že bude zcela nehybná. Sakra, dýchej!
Vybavily se jí nejnovější vzpomínky: ležela skloněná nad Daynem, zatímco spal; v dálce naslouchala praskotu, nato hlasům mužů, kteří tiše promlouvali, když prohledávali les; přesvědčení od Moragh, že to ona vyčerpala její magii a přivolala Feiynda a tak už dál nedokázala sledovat Dayna kouzlem jeho otce, ale byla si jistá, že musejí být blízko místu, kde zemřel drak a on byl raněný.    
Zadržela dech před tím pachem a zabraňovala panice, i když se tak snažila o zpomalení svých myšlenek. Jedna věc po druhé. Nejdřív se osvoboď. Uzel je vzadu. Ale. Ona. Se nemůže. Hýbat. Další záblesky vzpomínek: pohybující se muži; jak se snaží probudit Dayna, ale marně; pronesený slib, že s ním zůstane, ale oni jí v tom zabránili. Ze strachu z prozrazení jejich skrýše jí bušilo srdce a ona neměla žádný skutečný plán, jak je ukrýt bezpečněji. Ne do Mrtvého lesa, ale kam? Svatyně, pomyslela si, mohla by je přesunout do svatyně. Vír je vyděsí a ona si tak koupí tolik potřebný čas.
Kámen pod ní byl chladný a tvrdý, uzel pevný a mastný. Soustředila se na tyto body, uvolnila se a zlehka vdechovala slabé stroužky prašného kyslíku, který jí proudil skrz roubík, a pak se do uzlu pustila znovu.
Vzpomínky se vynořovaly rychleji, jasnější: její útok na muže, její ústa nakyslá a srdce bubnující proti žebrům; hledala je a kroužila kolem, jak by je mohla přivést ke stromu s třípatrovým převýšením a pak…
Úder zezadu. Na ní klečící muž a tlačící jí obličej do špíny. Hrubá a děsivá diskuze o tom, co s ní provedou, pak rozhodnutí ji odvést k výslechu k čarodějnici. Následoval další úder a pak tma.
Tma.
Zavzlykala proti roubíku, otřásala se, prsty ji neposlouchaly. Tiché rozeklané zvuky probudily otvory kolem ní; znedaleka se ozývaly zvuky, jako kdyby někdo přecházel po chodbě, slyšela, jak se o sebe kamínky třou, následovány tichým křiklavým kočkovitým vrčením, které neznělo jako něco, co by kdy slyšela.
Pak následoval hluboký tón trubky, která mohla být částí slona, který byl alespoň z části trombon.
Tohle nebyla žádná stodola. Hluk patřil tvorům, kteří se vyskytují v zoo. Nebo v této oblasti se tomu říkalo - bestiář. 
„Ne," zašeptala na kolenou. „Prosím, ne." Nevzpomínala si, jestli se během hledání ještě něco událo, ale příliš hluboký spánek a omamující mlha ji přiměla rozmýšlet, o magii víru.
Že by ji čarodějka zabila? Bolelo by to? „Dayne?" Zavolala rozpolcená mezi strachem a nadějí. "Jsi tu?"
Od jejích spoluvězňů nepřišla žádná odpověď; ani křik. Ale slabé teplo ji probouzelo k životu a pomalu se jí šířilo tělem a hromadilo se jí v krvi.
Žije. Nechala se jím naplnit, potlačila chlad a uvolnila svaly. Věděl, že je zajata na ostrově? Nevěděla, jak moc je schopný ji vnímat pomocí jejich spojení. Její myšlenky ji znervózňovaly; že by se obrátil ke své povinnosti zády a přijel za ní, že by jejich spojení převýšilo i potřeby království?  
Sama nevěděla, čemu by dala přednost; věděla, že nenávidí být součástí této vnitřní války, ve které bojuje. Byl váženým mužem, její spářený druh. Současně byl také princem Eldenu.
Měla odejít, když měla šanci, to jí bylo jasné. Ale ačkoliv by to byla lepší a čestnější věc, co měla na mysli, tak či tak by to bylo peklo. Chtěla Dayna, chtěla s ním mít budoucnost, i kdyby za to měla bojovat. Protože ho milovala.
„Láska," zašeptala tiše, když se v ní malé jadérko tepla zvětšovalo od malého bodu k zářící síle, která se jí usídlila v srdci. Ano, pomyslela si. Tak je to. 
Milovala ho. Ne proto, že byl myslivec, princ, či hrdina, ale protože byl upír i vlkodlak. Nedávalo to vůbec žádný smysl, vše, co jí říkal její logický rozum, bylo postavené na hlavu oproti tomu, co cítila. Ale jejímu srdci se to zdálo správné. Milovala ho, jasně a naprosto. Nemusela věřit svým pocitům, nemusela věřit, aby to existovalo; prostě to tak bylo.
Toto odhalení ji povzbudilo a znovu jí dalo sílu. Ruce se jí třásly; kolem žaludku ji lechtalo a ona se odkláněla od osudné zbytečnosti. Řetězy rachotily a zarývaly se do ní, když se přesunula na malé lůžko, použila jej jako podporu k osvobození jejích spoutaných zápěstí, když se natahovala a znovu začala pracovat na uzlech, přičemž tentokrát začala jeho vrchní částí. Výsledek byl okamžitý, smyčky povolovaly. Úspěch!
Zamrkala do náhlého výboje světla a zamžourala, dokud nepřišla na to, že je to spíš jiskřivé jantarově - ohnivé světlo pocházející z hořáků umístěných v držáku mimo její celu.
Protože to bylo to, co to bylo. Místnost měla velikost většího boxu; ve skutečnosti v rohu byly železné žebřiny a prostor k zavěšení vědra. Ale dveře nebyly vyrobeny ani pro koně, či osla - nebo cokoliv, co by kdy v minulosti viděla. Byly vyrobeny z železných tyčí, které stály od podlahy ke stropu, bez zámku, bez kladky, bez ničeho. Magie.
Vrátila se zpátky k uzlům a srdce jí překotně bilo, jak se jí zvedala žluč.
„Ach, Dayne. Pomoz mi." Její rty formovaly slova, ale nevycházel z nich žádný zvuk. Doufala, že se modlila, ale cítila potřebu se k ní přiklonit. Protože neexistovala žádná možnost, aby se z tohohle dostala svépomoci.   
*****
Dayne. Pomoz mi!
Při zvuku jejího hlasu se jeho hlava vynořila ze slabé stopy, kterou sledoval. „Redo?"
Jeho nohy se neustále pohybovaly, ale pohroužil se do sebe, když jejich vazba náhle zesílila než předtím, současně v něm stoupal strach, který z ní cítil, spolu s ozvěnou beznaděje, která ho vyděsila. Měla problémy!
Adrenalin ho pálil v žílách a jeho vnitřní osobnosti trhali jeho kůži a podněcovali v něm vlnu agrese jeho předků k sání krve.
„Vydrž. Jdu,"řekl, jak nahlas, tak ve svém srdci. „Vydrž. Nevzdávej to. Ne…“ Odmlčel se, zastavil na okraji Mrtvého lesa, kudy vedly hluboké ryté stopy a stopy po táhnutí se jevily, jako by táhli člověka její váhy. „Reda!"
Stopy byly staré několik hodin, což znamenalo, že je už dávno pryč.
„Ne!"Bože ne. Kdo ji unesl? Zloději, psanci, vojáci? Všichni byli stejně nebezpeční, stejně děsiví.
Pulzování v uších mu prozrazovalo, že vazba mu přes magii působí na instinkt, protože o spojení ani o tom, jak funguje, toho moc nevěděl, zvláště s někým z lidské říše. Redo, kde jsi?
Bez odpovědi. Zůstal pouze strach.
Kvůli ní postupoval dvakrát rychleji. Ale pak se zastavil, srdce se mu třepotalo. Tohle nebude fungovat. Musel se pohybovat rychleji, nemohl riskovat ztrátu stopy. Reda ho potřebovala a teď ho opravdu potřebuje.
Hluboko v něm se stáčelo kouzlo. Ne k jeho síle pít krve, ale k té druhé. Buď si jí vědom. Víš, co je důležité. 
Byl to hlas jeho otce, ale nebyl si jistý, zda to byla vzpomínka z minulosti, či zpráva. Na okamžik se zastavil uprostřed mýtiny, ruce podél boků, tělo se mu otřásalo stahy, které se jej snažily roztrhnout. Jeho právo na vůdcovství vyžadovalo, aby se nevzdával nástrahám vlkodlačí přeměny. A jeho sourozenci, jeho čest, jeho lidé, kteří stále žijí v této zničené zemi, potřebují, aby se dostal na Ostrovní zámek před půlnocí, která se kvapem blížila. Každý cár logického a racionálního myšlení, které mu zbylo, říkalo, že nic nepřevyšuje jeho touhu mít Redu.
Pokud se teď přemění, pokud se tomu kouzlu podrobí, odvede ho to ještě dále od jeho pravého já.
Přišlo mu, jako kdyby se to už událo, pokaždé když si myslel, že on k Redě patří. Byla jeho družkou, jeho láskou, jeho druhou polovičkou - bez ní nebyl živý; jako v posledních dvaceti letech v zemi vlkodlaků. S ní nebyl nikdy sám. Podíval se na noční oblohu. „Odpusť, otče. Přeji si, abych byl takovým synem, kterého sis přál, takovým princem, jaký Elden potřebuje. Ale takový já nejsem. Tohle to, čím jsem."
A v tu chvíli se přeměnil.
Proudila jím bolest, kterou poznával, přestože to bylo teprve potřetí, kdy se přeměnil. Pálily jej zuby, jak se maso protahovalo a trhalo se, šlachy se měnily a země se k jeho očím přibližovala, když se jeho tělo proměnilo do podoby obrovského vlka, Lovce. A dnes, pokud to bude třeba, bude zabijákem. Nejspíš bude muset zabíjet své krajany, pokud to bude nevyhnutelné, aby zajistil, že bude jeho družka v bezpečí.
Nad ním se kupila zuřivost a divoká agrese volala po té bestii uvnitř, zaklonil hlavou a zavil.  
Ptáci odlétli z nedalekých stromů a několik velkých stvoření srazilo ocasy a prchalo od draka, který se najednou ocitl mezi nimi. Jim ale nevěnoval pozornost; plně se soustředil na pach, který náhle zaplavil jeho tělo, když si přičichl k zemi a vydal se po stezce. V době jeho otce vše páchlo olejovanou kůží, jíž se zdobily ocelové a obilné postroje na koně kavaleristů. Nyní jej však ty drobnosti nově děsily, ochromovaly jeho krev a varovaly jej, že ji nezajali ani loupežníci ani psanci, ale vojáci.
Dostal ji čaroděj. Skočil na cestu a stočil se směrem k jezeru, hnal se tak rychle, jak jen mohl a to proto, že vůně byla tak silná a protože věděl, kam má jít - což bylo místo, kam mířil po celou dobu. Ne domů, ale k pomstě. Vrátil se k otcovým vzpomínkám na pád zámku - krví potřísněné kameny na nádvoří, které křičelo, vojáci bojující na druhé úrovni, kde žila jeho rodina, král a královna, plní zoufalství.  Jen to nebyly jeho rodiče, které viděl nyní; Reda tam stála sama, snažila se probojovat si svou cestu přes stvoření, která ji unesli a drželi ji. Nicméně neslyšel její hlas a jejich spojení rapidně sláblo. Pospěš si. Musí si pospíšit!Ignoroval panický úprk vesničanů, prolétl městem a pak spěchal po břehu jezera, tělo přikrčené u země, drápy se zakusovaly do půdy, končetiny mu prudce kmitaly po těžce střežené cestě. Vpředu zaslechl výkřiky a spatřil, jak se muži shromažďují, rychle se vyzbrojují polámanými oštěpy a starověkými meči.
Na to neměl čas, nechtěl jim ublížit a tak sklonil hlavu a napjal se, přehnal se přes šik a odhodil je do vzduchu. Šíp se nesl ze strany, ale ve vzduchu jej odrazil a v čelistech zlomil, pohyboval se automaticky, instinktivně, jako by v tomto těle žil věky.
Pronásledovaly jej výkřiky po úzké cestě a huňatý čumák zavětřil potíže. Na obou stranách se rozvířila hladina znečištěné vody Krvavého jezera; vpředu se vynořovala obrovská škorpiónům - podobná stvoření, tvořící řady, zabodávající se svými končetinami a švihajícími ocasy, jako by říkaly: Předveďtě to!
Neviděl rudě. Díval se skrze oči svého otce a zabitých vojáků, kteří byli jeho přáteli, jeho druzi. Intenzivní bojový instinkt alfa samce říkal, že bude zabíjet; priority muže říkaly, že v zámku nastane skutečné peklo.
Když se k nim přiblížil, připravil se, aby přeskočil ty obrovské tvory a spatřil, jak jejich ocasy šlehají v očekávání. Čtyři kroky. Tři. Dva. Přikrčil se, naznačil falešný skok a přitom podběhl pod nejbližšími dvěma a znovu vyskočil na nohy.
Ty věci vydávaly vysoké a trýznivé skřeky a před ním nárazovými vlnami vybuchovala zemina, aby ho zpomalili, všude nastal chaos. Zaslechl několikeré šplíchnutí, ale neotočil se. Skončil by, kdyby se otočil.
Dva jezdce na koni odhodil do jezera a tentokrát se po šplíchnutí ozývaly bolestné výkřiky. Nato se odklonil z cesty na ostrov a blížil se k hradu.
Následovaly další výkřiky a další výbuchy země, ale nezdálo se, že se mu přibližovaly. Hrad se hemžil pohyby, jako kdyby on nebyl jedinou neočekávanou návštěvou.
Dayn zpomalil, když si uvědomil, co by to mohlo znamenat.
Konec konců se to dělo. Vrátil se v čase, a pokud se mu to nepodařilo odhadnout, nebude jediný. Srdce mu poskočilo a on vyrazil k hradu.
Jeho směrem mířil šíp vystřelený z kuše a pohřbil se hluboko do jeho kožichu; druhý se zakousl do jeho boku a on už neudělal víc, než pár kroků. Cítil v sobě přítomnost kouzla, horkého a silného, jako by v sobě neslo sílu celého ostrova. Po několika vteřinách se kouzlo vytrácelo a on se mohl znovu rozeběhnout v plné síle k vnější hradbě a –
Tvrdě se sklouzl ve smyku, téměř narazil na zem, když se stopa, kterou sledoval, náhle stočila a mířila směrem od hradu ke shluku budov na druhém konci ostrova.
V hradě se ozývaly zvuky pochodu a brnění. Ale jeho vazba s Redou ho znervózňovala. Teď ji cítil; cítil její strach a zoufalství. Jdu si pro tebe. Vydrž!
A mířil od hradu k ženě, kterou miloval, protože konečně věděl, kým je: on patřil jí.


Zachránená temnota - Kapitola 7

$
0
0


Stisol si koreň nosa a premýšľal, kde vôbec začať. A ako ju čo najmenej vydesiť. „Máte vy anjeli nejakú vieru?“ prekvapil ju otázkou.
Nadvihla obočie. „Vieru?“
„Náboženstvo. Boh, Alláh, Zeus, čokoľvek.“
Naklonila hlavu na stranu. „Nie sme stvorením žiadneho náboženstva, žiadnej viery. Nepodliehame žiadnemu bohu. Veríme v dobro a spravodlivosť. V silu života a vesmíru,“ objasnila mu ich postavenie.

„Ale zmienky o vás sú v takmer každom náboženstve.“
„To nepopieram. Nesmrteľní sú tu dlho, a nie len my. Prečo to vôbec rozoberáme?“ Prekrížila si ruky na hrudi.
„Potrebujem vedieť nakoľko ovládaš korene náboženstiev.“
„Sme vzdelaní vo všetkých existujúcich aj zaniknutých vierach.“
Dobre. Pôjde to ľahšie. „Takže si čítala Genezis?“
Stále nechápavo prikývla.
„Hovorí sa v nej o prvom padlom anjelovi, však?“
Pootvorila pery. Áno, knihou Genezis začala doba straty krídel – vyhnanstva z neba. „Čo to má spoločné s nami?“
Preglgol a urobil krok smerom k nej. „Prečo bol vyhnaný, Angelica? Povedz mi to.“
Prižmúrila oči. Nebolo tajomstvom čo sa stalo a prečo anjeli pristúpili k tomuto riešeniu. „Pretože zasiahol napriek vyslovenému zákazu nadriadených. Ovplyvnil dianie na Zemi.“
„Ako?“
Prečo je to ona, kto rozpráva? „O čo ti ide, Dario?“
„Len mi odpovedz a uvidíš. Ako ovplyvnil dianie na Zemi?“
Navlhčila si pery. „On... on povedal ľuďom ako sa stať pánmi vlastných životov. Povedal, že sa budú podobať bohu. Myslel tým skutočnosť, že dostanú slobodu rozhodnutí.“
„Vieš prečo sa to stalo?“
Mala pocit, že  on to vie lepšie. „V počiatkoch civilizácie niekto zotročil časť ľudstva. Vzal im schopnosť... cítiť. Vidieť. Chápať. Nosič Svetla sa infiltroval do tejto komunity a povedal žene o strome, ktorý z nich urobí slobodné bytosti. Bol to vlastne plod, ktorý napravil chemickú nezrovnalosť v ich mozgoch a telách.“
„Výborne. Takže vám povedali ako to skutočne bolo.“
„Nie sme na to hrdí. Teda na to, že za ten čin prišiel o krídla a bol vyhnaný z neba. Urobil dobrú vec zlým spôsobom.“
Prikývol. „Vec sa má tak, môj drahý anjelik, že žiadny plod nemá schopnosť napraviť to, čo bolo na ľuďoch napáchané. To dokáže len mágia. On ten strom začaroval a práve mágia vrátila otrokom cit. A tým myslím doslova cit.“
„Prosím?“
Opäť si rozopol oblečenie a ukázal na tetovanie na svojom tele. Tentoraz bolo na ruke aj hrudi a čiastočne aj na bruchu. „Nedokázali vidieť. Cítiť. Počuť. Vnímali len to, čo niekto chcel aby vnímali. Preto im napríklad nevadila ani nahota, ak si spomínaš.“
„Nerozumiem,“ krútila hlavou.
„Ich zmysly nefungovali. Nosič Svetla im ich vrátil. Spomína sa predsa, že za trest blá, blá, blá, ženy budú rodiť v bolestiach, blá, blá, blá. To preto, lebo sa im vrátil zmysel dotyku. Vnímania vlastného tela.“
„Takže Nosič vlastne priniesol... zmyselnosť? Za to ho vyhnali?“
„Správne. Bola to moc anjelov, ich sila. On ju vzal a dal ľuďom. Lepšie povedané – vrátil. A tá moc sa nikdy do neba nevrátila. Jej najsilnejšia forma zostala naveky na Zemi.“ Ukázal na tetovanie. „Sila Hada.“
Vyvalila oči. „Had?“
„Podľa formy, v ktorej sa zmysly navrátili. Had, spomínaš si? Centrum moci je prisilné, aby sa kdekoľvek usadilo. A tak ju Nosič uvoľnil.“
Od šoku klesla na kolená. Začínala chápať. „Ty máš moc manipulovať zmyslami. Prinútiť iných vidieť, čo chceš ty. Počuť. Cítiť.“
Prikývol. „Tak nejako. Keď si bola zranená, odobral som ti zmysel vnímania bolesti.“
Spomenula si na tú náhlu úľavu. „A dnes ráno?“
„Omylom som hada trochu uvoľnil a zosilnil tvoje vnímanie dotyku. Bolesť si cítila kvôli drsnému oblečeniu. Potom ťa paralyzovala zima.“
Takmer neveriacky naňho zazerala. Môže to myslieť vážne? Po celý čas v sebe nosí silu samotných zmyslov?
Niežeby jeho slová nedávali zmysel. Každý predsa vedel o Nosičovi Svetla a jeho čine, ktorý bol ľuďmi neskôr prekrútený.
A Sila Hada je len zhmotnená energia. Nosič jej využil priveľa a keďže prišiel o krídla, nemohol ju vrátiť do neba.
To však nevysvetľuje jednu vec. „Ako si k hadovi prišiel ty?“
Vydýchol si. Neušla s panickým revom. Aj to je dobré znamenie. Tak trochu sa bál, že odmietne jeho vysvetlenie kvôli neinformovanosti o tom, čo Nosič urobil.
„Nenarodil som sa s ním. A ani som ho nechcel. Had sa na stovky tisíc rokov stratil, nikto nevedel kam. Až na konci stredoveku, keď som stretol Gloriu, som sa o ňom dozvedel.
Boli sme na cestách v okolí dnešného Iraku. Odtiaľ s bratmi pochádzame. Dostali sme sa k polorozpadnutému chrámu, kde sme našli niekoľko veľmi starých zápisov a zvláštnu nádobu. Otvoril som ju a had sa mi usadil na pokožke. Až potom sme preložili texty. Napísal ich sám Nosič, kde vysvetlil čo sa vtedy stalo a prečo obetoval krídla.
Chvíľu hada strážil sám, potom ho to omrzelo a tak ho uzavrel do nádoby. A ja blbec som ho vypustil.“
Začínala chápať celkový obraz. Stiahla si kusy látky z tváre, aby nevidel len jej oči. „Gloria chce hada, však?“
Prikývol. „Už vtedy... mala  podivné ciele. Moja moc je smrtiaca, Angelica. Môžem prinútiť armády vidieť desaťnásobnú presilu. Vsugerovať im smrteľnú bolesť. Alebo im odobrať akýkoľvek cit.“
Zachvela sa. On má hada už stáročia a ani jediný raz ho nevyužil proti nepriateľom. A tých rozhodne mal dosť! Čo to hovorí o jeho charaktere?
„Ale prečo toľká námaha s LSD? Mučením?“
Pozapínal si oblečenie. „Sila Hada je... ako to povedať... má dva póly. Kým ju mám len ja, použijem ju maximálne na jednu osobu v tom istom čase.“
„Prečo?“
„Poistka. Aby bola skutočne účinná, musí sa stretnúť sila tela muža so silou mysle ženy. Aby došlo k rovnováhe.“
„No jasné!“ usmiala sa. Anjeli nikdy nedovolili, aby sa v ich radoch nevyrovnávali sily oboch pohlaví. Od počiatkov chápali vzťah medzi logikou mužov a citom žien. „Had sa skutočne prebudí až keď pocíti súzvuk protichodných energií. Teba má ako mužského hostiteľa.“
„A potrebuje ženského. Gloria chcela byť druhou polovicou. Nikdy sa jej to nepodarilo. Podľa zápisov sa Sila Hada prenáša na partnera opačného pohlavia skrz puto lásky. Čo ako sme sa snažili, nešlo to. Myslím, že had vedel, aká je v skutočnosti. A tak sa s ňou nespojil.“
„Preto LSD. Chcela ťa doslova preprogramovať k tomu, aby si sa zamiloval.“ Keď si pomyslí, ako blízko k tomu bol...
Privrel oči. „Je čoraz zúfalejšia. Posadnutá tým, čo by mohla mať.“
Angelica sa zbavila strachu a podišla úplne k nemu. „Mňa anjeli neposlali chrániť len teba. Určite nechcú, aby sa had dostal do nesprávnych rúk.“ Zasmiala sa. „Už všetko chápem!“
Rád by cítil jej nadšenie. Na svojej situácii nevidel však nič pozitívne.
„Hej, to je dobre! Znamená to, že vieme, ako sa ma môžeš zbaviť.“
Nadvihol obočie. Možno jej ešte nerozmrzol mozog.
„Dario, len čo si nájdeš kráľovnú a podelíš sa o hada s ňou, budeš v bezpečí. Gloria nebude mať čo ukradnúť!“ Nadskočila. Predsa len má nejaký konečný termín!
„Nerád ti to hovorím, anjelik, ale mám cez osem tisíc rokov a zatiaľ sa nenašla žiadna žena, ktorá by vyhovovala.“
Neprestala sa usmievať. Bohovia, mala nádherný úsmev. „To nič. Niečo vymyslíme. Vidíš? Stačilo mi povedať pravdu. S tou viem pracovať.“ Otvorila dvere vozidla. „Tak poď. Musíme sa dostať do civilizácie.“
Rozpačito ju poslúchol, zahrial motor a vyrazili.
„Vzala si to celkom dobre,“ nadhodil po hodine ticha.
„Nuž, som anjel. Nepovedal si mi nič, čo by som nevedela.“
„Nebojíš sa?“
„Sily Hada?“
„Mňa,“ opravil ju takmer urazene. Ešte prednedávnom sa pri ňom triasla.
Začala si sťahovať látku z hlavy a prehrabovať vlasy, aby získala čas. „Som si vedomá, že hada môžeš použiť proti mne. Pocítila som to. Ale to znamená, že ho nepoužiješ na niekoho iného.“
Zamrkal. Kde je v tomto logika? Vážne mu museli prideliť jediného natvrdlého anjela na svete? „Niečo ako pud sebazáchovy ti nič nehovorí?“
Nadvihla jeden kútik pier. „Skočila som pred otrávený šíp. Je málo vecí, ktoré by som nepodstúpila pre vyššie dobro.“
Áno. Rozhodne natvrdlá. Možno by jej mal nájsť cvokára. „Si divná,“ povedal jej úprimne.
Nebrala to osobne. On nemôže chápať jej zapálenie pre vec. Jej vieru vo večné dobro v každom z nás. No, možno o Glorii trochu pochybovala, ale inak v každom z nás.
„Ja som sa aspoň neuzavrela pred vlastnou rodinou, ktorej pomoc by mi uľahčila mnoho vecí,“ vrátila mu to. „Tušíš ako sa o teba bratia a ich ženy boja? A Abby sa tiež trápi.“
„Moja sestra má dosť vlastných démonov.“
Angelica vzdychla. Mladá princezná Abigail bola kedysi znásilnená lovcami, ktorí jej pred očami zabili matku a zapálili dom, kde sa nachádzali. Zanechalo to v nej hlbokú traumu, z ktorej sa nikdy nespamätala.
„To neznamená, že sa o teba nebojí. Prečo sa tak vyhýbaš svojej rodine?“
„Nevidela si to? Prinášam problémy.“
„A oni by ti pomohli vyriešiť ich.“
„Alebo by skončili ako obete. Nebudem riskovať životy svojej rodiny.“
Krútila nad ním hlavou. „To isté si hovorili Nero a Justin a takmer umreli, spomínaš?“
Škrípal zubami. „Mohli by sme nechať moju rodinu na pokoji? Určite sú už panikou bez seba.“ Akoby tróny nestáli na vratkých nohách už teraz.
V tom mal pravdu. Kiež by im mohla dať vedieť, čo sa deje. Určite vyhlásili pátranie.
Čosi jej napadlo. „Dario! Viem ako nás nájdu!“ Otočila sa k nemu na sedadle.
„Ako?“ Spomalil a vypol motor.
Rýchlo si v hlave prepájala súvislosti svojho vzdelania a posledných udalostí vo svete nesmrteľných. Upíri získavajú spojencov. Prebúdzajú sa pradávne sily.
Ak sa obnovujú aj toky energie, je možné ich využiť.
„Erin Anglická,“ povedala. „Je predsa Pramatka všetkých upírov, geneticky prvá rodová línia. Je napojená na každého jedinca.“
Smutne sklopil viečka. „Erin sotva ovláda svoju silu. Nedokáže sa skutočne napájať na upírov. Nikto z jej biologickej rodiny.“ Navyše podpísali dohodu, že sa o nič podobné nepokúsia.
„Nevadí. Stačí ak ju upozorníš ty. Pocíti akési štuchnutie. Namiesto toho, aby sa ona napájala na teba, napojíš sa ty na ňu.
„Ako by som to mal urobiť?“
„Posaď sa čo najpohodlnejšie. Vylož si nohy na panel, ak potrebuješ,“ prikázala mu. Sama sa dostala na kolená a prisunula sa k nemu. „Si veľmi starý, to je dobre. Vek znamená silu. Pocíti ťa ľahšie.“
„Odkiaľ vieš tieto veci?“
„Som anjel,“ povedala, akoby to všetko vysvetľovalo. „Vieš niečo o frekvenciách organizmov?“
„Viem že všetko má svoju vlastnú frekvenciu.“
Zagúľala očami. „Jednoducho podané áno. Vy upíri máte vlastnú frekvenciu, niečo ako životnú silu, ktorá vás prepája. Nie ste prakticky schopní s ňou pracovať. Ak sa však budeš sústrediť, posilním tvoje snaženie a spoločne by sme mohli upozorniť Erin. Zavri oči.“
Urobil ako povedala a automaticky začal s dychovými meditačnými cvičeniami.
Bola to namáhavá práca. Dario bol nepokojný a Angelica ho musela nútiť k hľadaniu rovnováhy. Stále však z neho cítila silnú nervozitu.
Po troch hodinách snaženia a treskúcej zimy udrel do prístrojov. „Nefunguje to! Nie som toho schopný!“
Nevyškriabeš mu oči, nevyškriabeš mu oči, nevyškriabeš mu oči,opakovala si Angelica v duchu. „Ani sa len nesnažíš!“
„Prepáč ak nie som celkom vyrovnaný uprostred ničoho!“ kričal na ňu.
„Viedol si vojská a trochu snehu ťa rozruší? Zmäkol si.“
„Uisťujem ťa, že mäkké tu nie je nič!“
„A to je tvoj problém! Si príliš sústredený na svoje telo!“
„Pretože som z mäsa a kostí, pre všetko na svete! Kvôli tebe som si nevrzol celé mesiace! Uvedomuješ si, že už mi začínaš pripadať príťažlivá aj ty?!“
Klesla jej sánka.
Daria samého prekvapilo to vyhlásenie.
Angelice niečo zahorelo hlboko v hnedých očiach. „Máš rád svoje telo? Dobre.“ Než sa spamätal, vrhla sa naňho, otvorila dvere a v klbku rúk a nôh sa vyvalili do snehu.
Dario mal ústa plné studenej hmoty. Vypľul sneh a otočil sa k anjelovi, ktorý sa postavil na nohy a roztiahol impozantné krídla.
„Upozorni Erin!“ prikázala mu a spustila sa priamo naňho. Prisadla mu hruď a oboma rukami mu zovrela hrdlo.
Zalapal po dychu. „Čo to...“
Pridusila mu kyslík. On si inštinktívne zastavil tlkot srdca. Nemohol uveriť, že sa ho pokúša zabiť anjel. Jeho anjel!
Angelica zavrčala a stláčala ďalej.
Bolesť ho paralyzovala.
„Kontaktuj Erin. Volaj o pomoc,“ prikazovala mu pokojne.
Zmietal sa pod ňou, ale bol slabý a navyše nemal v sebe dostatok krvi.
Angelica stláčala najbolestivejšie tlakové body. Mal pocit, akoby mu chcela rozdrviť lebku.
Nemal kam ujsť. Nedokázal sa hýbať ani brániť. A na hrudi mu sedela dospelá žena obohatená o slušnú váhu krídel. Priam počul, ako mu praskajú rebrá.
Pomoc!
Zúfalo potreboval... niečo. Niekoho.
Erin! Pramatka, pomoc!
Bolesť sa stupňovala a jeho túžba po živote tiež. Vyslal zo seba čo najviac energie, než ho obalila temnota.

Erin sa v tej chvíli nachádzala spútaná na Salvatorovej posteli a ten sadista jej už šiesty raz odoprel orgazmus. Prisahala mu všetky druhy smrti a prepracovávala sa k mučeniu.
Nahý kráľ Veľkej Británie si pokojne sedel medzi jej roztiahnutými nohami a testoval Ekremov nový solárne nabíjateľný vibrátor. Už teraz tú hračku zbožňoval.
„Nenávidím ťa, ty odporná napodobenina chlapa! Dúfam, že ťa zožerú divé psy a...“ Prehla sa do oblúka a vyvrátila oči.
Za jedinú sekundu spoznal, že toto nie je súčasť ich hry.
„Erin? Erin!“ Vyslobodil ju z pút a pomohol jej posadiť sa. Prudko dýchala a držala sa za hlavu.
„Bolí ťa niečo?“

Zatla päste. „Nie... je to...“ nadýchla sa a vydýchla. Potom sa vrátila do normálu. „Volaj na najvyšší dvor!“ vykríkla. „Viem kde je Dareios!“

Zachráněná temnota - Kapitola 8

$
0
0


„Nemusela si byť násilná,“ frflal Dario, keď konečne našiel svoj hlas a dych.
Angelica ho po svojom útoku odvliekla do vozidla a zapla motor, aby sa zahriali. Mali posledné zvyšky paliva a nemalo zmysel sa kamkoľvek pohnúť, pretože Erin by teoreticky mala zaznamenať jeho presnú polohu na Zemeguli.
„Nemala som na výber. Absolútne neovládaš svoju myseľ. A dobre vieš že by som ti smrteľne neublížila.“

Trel si zmodralé hrdlo. „No v tej chvíli som mal iný pocit.“
Vypla motor. Ktovie koľko hodín budú čakať. Do tejto oblasti nelietajú pravidelné linky.
„Obaja vieme, že keby si veľmi chcel, spacifikuješ ma za pol sekundy.“
Pokrútil hlavou. „Sotva. Chýba mi krv a telo slabne. Šťastie že sú nad nami oblaky, inak by ma slnko vážne spálilo.“
Neisto naňho pozrela. Normálne by bez kŕmenia vydržal dlhšie, ale treskúca zima, mučenie a LSD si vyberali svoju daň. „Čoskoro ťa prídu vyslobodiť,“ povzbudila ho.
„Snáď nás,“ opravil ju.
„Ja nie som ohrozená. Nezabúdaj, som len nevidený sprievodca.“
„Čo ti tak vadí na tom, že by ťa iní videli?“ opýtal sa podráždene. Jej reči mu liezli na nervy.
„Je to proti pravidlám. Stovky rokov som strávila v pozadí. Neviem ako sa správať, keď ma niekto vidí,“ ohradila sa.
„Bola si predsa človek,“ spomenul si. „Vieš ako vyzerá bežná interakcia.“
Odfrkla si a zahľadela sa do diaľky pred nimi. „Ver mi, vtedy som si mohla len želať aby som bola neviditeľná.“
„Prečo?“
Pokrútila hlavou. „Môj život nebol ľahký a posledné čo potrebuješ sú depresívne príbehy.“
Prisunul sa k nej bližšie. Potreboval to počuť. Potreboval vedieť kto a ako ublížil jeho anjelikovi, aby sa uistil, že sa to nikdy viac nezopakuje. „Povedal som ti o hadovi. Je to najstráženejšie tajomstvo môjho života. Povedz mi o tom svojom, prosím.“ Nežne sa dotkol jej ruky v hrubej rukavici.
Nepozrela naňho. „Prečo? Prečo by ťa mal zaujímať osud niekoho ako som ja?“
Zvedavo naklonil hlavu. „Pretože mi na tebe záleží,“ povedal úprimne.
„Na mne nikomu nezáleží,“ pípla dievčenským hlasom.
S bolesťou v srdci jej stiahol bielu rukavičku a na jej prekvapenie ju pobozkal doprostred dlane.
Ten dotyk ju rozohrial na celom tele. Konečne naňho pozrela a zastonala, keď sa hneď neodtiahol. Bol to ten najnežnejší dotyk, aký kedy pocítila.
Dario si tiež stiahol rukavicu a preplietol im prsty. Páčilo sa mu aká je Angelica drobná a jemná. Chcel aby vedela aké to je, keď nie je sama. Keď vie, že sa za ňu niekto postaví a bude jej kryť chrbát.
Bohovia, ako len zo seba chcela dostať tú hrôzu. Povedať niekomu o tých strašných chvíľach smrteľnosti, len aby ju uistil, že sa to nikdy viac nezopakuje a že už nie je sama.
Vždy bola sama.
A nikto, nikdy, nebojoval za jej právo na čokoľvek.
„Ak... ak ti to poviem... budeš znechutený,“ varovala ho.
Prstom jej kreslil na ruke neurčité tvary. „Anjelik, videl som veľa hrôz. A buď si istá, že neexistuje nič na svete, čo by vyvolalo môj odpor k tebe.“
A myslel to vážne. Žena pred ním bola úprimná, dobrosrdečná a láskavá. Postavila sa presile a riskovala všetko, len aby ho zachránila. Keby mohol, vyváži ju zlatom, ale tých pár desiatok kíl by pre ňu bolo málo.
Vzdychla. Nechá ho, nech si vytvorí názor sám. Možno sa potom konečne vrátia k neformálnemu vzťahu a ona prestane chcieť... viac.
„Narodila som sa pred vyše dvesto rokmi v malej dedinke v Španielsku,“ začala. „Mama umrela pri pôrode. Boli sme veľmi chudobní a staromódni, otec neveril na žiadnych lekárov alebo aspoň vzdelanú pôrodnú babicu.
V našej malej komunite sa ženám veľa práv nedostávalo. Otec mi odmalička pripomínal, aká som príťaž. Nemohla som pracovať a živiť rodinu a nemala som ani veno, ktoré by uľahčilo môj vstup do manželstva.“
Hovorila to tak ľadovo a cynicky, až ho zamrazilo.
„Bola som jeho otrokom pre všetko – starala som sa o našu malú chatrč, varila, prala. Spávala som na zemi, pretože sme mali len jednu posteľ. A keďže otec bol hlboko veriaci, priam sa vyžíval v tom, že ma nechával hladovať, nedovolil mi umývať sa a odpočinúť si. Všetko v mene Božom, samozrejme, pretože to je naším údelom. Myslím, že niekoľkokrát...“ preglgla, „že sa ma dotkol. Nie práve otcovským spôsobom. Ale nikdy nezašiel ďalej a ja som nemohla tušiť čo je správne a čo nie.“
Dario, zatiaľ čo jej jednou rukou pokojne zvieral dlaň, druhú plný hnevu zarýval do sedadla pod sebou.
„Na ten život si veľmi nepamätám, bol jednotvárny,“ priznala. „A celkom som si zvykla. Práca, spánok, práca, spánok. Občasná bitka a urážky, ale to sa dialo väčšine žien v dedine.“
Len o mnoho rokov neskôr si uvedomila, že to vôbec nebolo v poriadku.
„Keď som mala šestnásť, otec ma raz za čas brával do neďalekého mesta na nákupy. Tam som po prvý raz prišla do kontaktu s vyššou triedou. Nie práve šľachtou, ale s bohatšími majiteľmi pozemkov. Jeden z nich si ma očividne vyhliadol a niekoľkokrát počas našich návštev si zašiel s otcom do krčmy.
No a len čo som dovŕšila sedemnásť, otec nadšene súhlasil so svadbou. Môj budúci manžel nechcel žiadne veno, vlastne mu ešte aj zaplatil. A keďže môj názor nikoho nezaujímal, pár dní na to som bola vydatá.
Vzal ma k sebe domov a okamžite do postele. Bola som vydesená a nemala som ani poňatia čo sa bude diať.
Môj... manžel, ktorý mal predo mnou štyri ženy, bol nadšencom diel markíza De Sade.“ Odmlčala sa, aby zahnala slzy a Dario išiel vyletieť z kože.
Poznal toho maniaka, aj jeho práce a čo je horšie, poznal takýchto “nadšencov“, ktorí si jeho diela vzali k srdcu ako Bibliu.
„Pripútal ma o posteľ,“ pokračovala tichučko. „Dostala som niekoľko úderov, keď som plakala, a aj rany bičom na prsia. Tiekla mi krv. Ale nebolo to nič v porovnaní s bolesťou, keď mi bez prípravy vzal panenstvo. Dal mi niečo do úst, aby som nekričala a pokračoval v... činnosti.
Mám to celkom zahmlené. Viem že som silno krvácala a nebola to panenská krv. Bol taký surový, že mi vnútri niečo... pretrhol. A tiež...“ Tentoraz sa roztriasla.
Dario premohol hnev. Angelica teraz potrebuje oporu, nie šialeného upíra. Opatrne, aby ju nevydesil, jej stiahol aj druhú rukavicu a obe dlane zovrel v rukách.
„Asi do mňa prenikol viacerými... miestami,“ zjemnila nepríjemný fakt. „A chcel mi odrezať... on sa pokúsil... urobiť mi... obriezku.“
Upír potlačil nevoľnosť.
„To je jedno. Viem že urobil horšie veci, ale odpadla som a prebrala som sa len na pár sekúnd. Bolesť ma hneď poslala do bezvedomia.
Ráno som sa zobudila slabá, dobitá a stále som krvácala. Povedal mi, že je to len trocha panenskej krvi a večer sa mám tešiť na druhé kolo. Potom odišiel a ja som sa sotva dokázala postaviť. Krv zo mňa doslova tiekla prúdom. Mala som početné zranenia po ihlách, nožoch a bičoch a jediné, na čo som v tej chvíli dokázala myslieť bolo, že tú bolesť viac neznesiem.
Nejakým zázrakom som vyšla z domu a mierila priamo k útesu s jasným cieľom – zabiť sa. Keď sa nad tým dnes zamyslím, aj tak by som asi neprežila do večera.
Každopádne, než som urobila posledný krok, zablyslo sa mi pred očami a odrazu predo mnou mávali krídlami dvaja anjeli. Bolesť zmizla.
Ponúkli mi možnosť stať sa anjelom. Kvôli čistej duši a nevinnosti. Vraj ma pozorovali už dlho. Ukázali mi, ako videli môj život oni – ako som potajme liečila zvieratká z lesov, nosila vlastné jedlo žobrákom za dedinou, prešívala staré šaty pre chudobné dievčatká, pomáhala opraviť dom vdove bez peňazí... je toho veľa.
Vysvetlili mi, ako to v nebi chodí a súhlasila som, len čo som sa dozvedela že nepoužívajú žiadne fyzické tresty a budem rovnoprávna medzi ostatnými. A tiež som chcela pomáhať takým ako som ja.“
Vysilene sa oprela o sedadlo a zaklipkala očkami. „Zvyšok je jasný. Nechali ma starnúť ešte asi päť rokov a vyliečili všetko, čo to zviera napáchalo. Dostala som vzdelanie a tréning v boji. A potom krídla.“ Usmiala sa. „Po prvý raz som nemala pocit hladu, zimy a ani menejcennosti, lebo som vedela, že tam niekde sú bytosti, ktoré ma pochvália za dobre odvedenú prácu, budú sa so mnou smiať a rešpektovať moje myšlienky.“ Na konci sa usmiala. Mala nanič život, ale tešilo ju že sa stala anjelom.
Dario jej stále trel dlane, napoly rozzúrený, napoly zhrozený. „A on? Ten bastard? Čo sa s ním stalo?“
„Umrel na syfilis pár rokov po mne. Dosť bolestivou smrťou. Okamžite bol za trest reinkarnovaný do strašných podmienok, ale viac neviem. Pre mňa to skončilo.“
Pocítil aspoň čiastočnú satisfakciu. „Preto si tak rada neviditeľná?“ došlo mu. „Lebo tak ti nemôže nikto ublížiť?“
Chcela sa priečiť, ale nevyšiel z nej ani hlások. Nemalo zmysel to popierať. Svoju traumu nikdy neprekonala. Sklopila pohľad na ich spojené ruky.
Dario jej nežne nadvihol bradu a prinútil ju pozrieť mu do očí. Jednu vec si musia ujasniť. „Anjelik, vieš že normálne to nebolí, však? Že je to príjemné a prirodzené.“
Hnedé oči potemneli a vytrhla sa mu. Áno, videla ako si ľudia spolu užívajú a rozhodne to nevyzerá na utrpenie, ale kdesi hlboko v srdci to nedokázala spracovať.
„Prosím, nerozoberajme to,“ šepla zlomene.
Akoby dostal ranu do rebier. Jeho anjelik si myslí, že sex jej môže len ublížiť! Keby mohol, osobne toho sadistu umučí k bolestivej smrti. „Anjelik,“ nenechal sa odbiť a znovu uväznil jej dlane. „Nerob to. Nezahadzuj niečo krásne kvôli niekomu, kto si ani nezaslúži titul človek.“
Po líci jej stiekla slza. Ona už nedokázala veriť v tú krásu, pretože videla k čomu to môže viesť. „Pre mňa je už neskoro.“
Lámalo sa mu srdce, a to už bol zmierený s tým, že žiadne nemá. Kto by tušil, že ho nájde vďaka jednému zlomenému anjelikovi? „Nikdy nie je neskoro.“ Naklonil sa k nej a prsty jednej ruky jej zahrabol do hebkých vlasov.
Ustrnula, ale nebojovala s ním. Bola si istá, že keby mu v tej chvíli povedala nie, okamžite by sa odtiahol. Je to predsa ten istý veľkráľ, ktorý pomáhal spísať Deklaráciu upírov, v ktorej znásilnenie a obťažovanie označili za druhý najhorší zločin ich sveta a aj ho kruto trestali.
Jej manžel ju nikdy nepobozkal. Ani nikto iný. A keď Dario priložil svoje pery na jej, nevedela čo ďalej. Paralyzovalo ju teplo, ktoré sa rozlialo v jej skrehnutom tele, tak ako neznámy pocit v žalúdku.
Jeho dotyk nebolel. Pevné pery ju hladili, nenaliehali. A ona dokázala len zavrieť oči. Jej snahy odtlačiť ho od seba skončili ako zúfalé zatínanie pästí na jeho oblečení, len aby neprestával.
Keď sa do boja pridal jeho jazyk, nevydržala to a zastonala.
Vtedy začal skutočný oheň. Upír jej prenikol do úst a ochutnával všetko, čo mohol. A očividne sa za tie tisícročia naučil, ako na to.
Angelica napodobnila jeho lenivé pohyby a keď jej jazyk narazil na ostrý tesák, celá sa rozochvela. Aké by to asi bolo, cítiť ten zub na pokožke?
A prečo ju to vôbec napadlo?
Dario potláčal úsmev nad jej nevinnosťou. Chcel byť tým, kto ju naučí všetky hriešne veci. Jeho penis súhlasil a predieral sa na slobodu, až to bolelo.
Ich dokonalú chvíľku prerušil vzdialený zvuk helikoptéry.
Zarazene sa od seba odtrhli a vyskočili von na sneh.
A skutočne! Na oblohe sa vznášala neurčitá šmuha a blížila sa k nim od severozápadu.
„Záchrana!“ nadchol sa Dario. „Dokázali sme to!“
Angelica si zahryzla do stále napuchnutej pery. V hlave si rýchlo urobila výpočty – hodina kým Erin kontaktuje dvor a vysvetlí im fakty. Minimálne tridsať minút na určenie lokality podľa jej pocitu. Ďalšia hodina na konverzáciu a plánovanie s Vasilym Ruským, kráľom miestnych upírov. On by, samozrejme, z Moskvy neposlal helikoptéru. To znamená, že zavolá poddaným v okolí.
Najbližšie mesto je Irkutsk, južne od nich. Ďalšia hodina pre helikoptéru.
„Ide od smeru, odkiaľ sme prišli,“ zamrmlala. Niečo jej nesedelo. Za prvé, neexistuje šanca aby ich našli tak rýchlo. Za druhé, ide zo zlého smeru.
Dario sa k nej spýtavo otočil.
„Tým smerom je len gulag.“ Oči sa jej rozšírili hrôzou. „Dario, to sú nepriatelia!“
Pochopil jej sled myšlienok a zazrel na helikoptéru. Uprostred snehu a bez poriadneho porastu sú ako päsť na oko. „Dúfam, že máš nejaký duchaplný plán.“
Pokúšala sa o ňu panika. Skákala pohľadom z Daria na vozidlo a zase naňho. Je jasné, že upír nemá dosť síl postaviť sa komukoľvek v helikoptére a ani nedokáže utekať dosť rýchlo.

Znova si nasadila kuklu a čiapku. „Dostaň vozidlo do pohybu! Hneď!“ prikázala mu.

Nejtemnější lži - Kapitola 24

$
0
0


Suché, křehké listy z nepřeberného množství stromů, plácly Stridera po tváři, poškrábaly mu pokožku, a přidaly naštvání k jeho již temné náladě. Měl Hadiee, aka Haidee, známou také jako Ex, svázanou, vedl ji cestou před sebou, přičemž hlavní nápor pleskání odnesla ona, bručela a stěžovala si, nadávala mu různými jmény. “Bastard“ byl asi nejmírnější z jejích oslovení.
            Předtím v hotelu na ní ležel a sliboval jí, že jí ublíží hůř, než kdy byla zraněná, ale nakonec ji nerozřezal na malé kousky, ani vlas jí nezkřivil. Byl naštvaný jako peklo. Zvedl svou čepel, aby to udělal. Chtěl jí alespoň uříznout prst. Zasloužil si to, za to že zabila Badena. Ale ona se na něj dívala s takovou odvahou, takovou výzvou, až se mu zdálo, že chce, aby ji zabil. Místo toho nad ní zůstal jen stát. V žádném případě by jí nedal to, co by chtěla.

            Jako by vycítila směr jeho myšlenek – a k čertu, možná že ano. Byla teď nesmrtelná, ale nevěděl, jak se to stalo, nebo co vlastně byla – když vykřikla přes rameno: „Měl jsi mě zabít, ty stupidní blbečku!“ Její šedé oči se leskly. Její kůže byla zarděná a orosená potem – vlastně se to podobalo malým korálkům ledu – a vlasy měla přilepené ke spánkům.
            Dokonce i když byla pocuchaná, byl na ní krásný pohled. Děkoval bohům, že “krásná děvka“ není jeho typ. „A ukončit tvoje utrpení. Ha! Mazej dál.“
            „Ty jsi ten, kdo bude trpět. Jestli si myslíš, že svůj vztek budu držet v sobě, tak jsi ještě hloupější, než vypadáš. A ty vypadáš nekonečně hloupě! Mám v úmyslu si ztěžovat na každou zatracenou věc, která mě trápí. A začnu s hmyzem. Sežerou mě zaživa!“
            Půl hodiny si stěžovala kvůli zatraceným broukům. Trvalo to však jen pět minut, než mu začaly krvácet uši z pronikavosti jejího hlasu.
            „Čas na přestávku,“ vyštěkla. „Jdeme už celé hodiny a já si musím odpočinout.“
            „Ještě ne. Jsme blízko místa, kde chci být. Zatím žádný odpočinek.“
            „Přestávka. Nebo máš příliš velký strach kvůli několika minutám odpočinku?“
            Vyděšený? Byla to výzva, kterou jeho démon přijal.
            Strider se zamračil. Ex si to neuvědomovala a neustále šla kupředu, dokud sebou lano kolem jejího kotníku netrhlo – lano které bylo přivázané k jeho zápěstí – škublo sebou a ona spadla. Dopadla na obličej, rychle se otočila a podívala se na něj.
            Jeho zamračení se změnilo v úšklebek, když si odhodil batoh ke stromu a padl vedle ní. „Dobře. Čas na přestávku.“
            Ex zůstala na zemi, posadila se a přitáhla si kolena k hrudi. „Bastarde,“ zamumlala.
            „Dotkni se kotníku a já ti uříznu ruce.“ Prázdné tlachání – možná – ale to nevěděla „A tady je další varování pro děvky, maličká. Odteď, pokaždé, když mě napadneš to budu vnímat, jako výzvu, abych s tebou měl sex.“ Nic by ji víc neodradilo, tím si byl jistý.
            Zbledla. „Varování přijato.“
            Dobře. Tak. Tu chvíli odpočinku by mohl co nejlépe využít. „Hlad?“
            „Ano.“
            Rozepl svůj batoh a vytáhl krabici s Ret Hots. (Red Hots jsou červené pálivé bonbóny, vypadají podobně jako Skittles – poznámka překl.)
            Ex je zahlédla a téměř se jí vyvalili oči z hlavy. „To je to, co jsi přinesl jako polní příděly? Ty idiote! Slovo hloupý je pro tebe příliš velkorysé. Bonbóny nás neuživí.“
            „Mluv sama za sebe.“ Hodil si hrst do úst, žvýkal a zavřel oči, když ho zaplavila lahodná chuť. Možná dokonce zasténal.
            Když se na ni podíval, zamračila se a natáhla ruku.
            „Jsi si jistá, že nějaké chceš? Ty jsou jen pro idioty, kteří jsou příliš hloupí, aby přinesli správné polní dávky.“
            „Prostě mi je dej.“
            Hodil několik drahocenných bonbónů do její překvapivě chladné dlaně, než mohl změnit názor o tom, že ji krmí, a pak si nacpal do pusy tolik bonbonů, kolik se mu tam vešlo. Opět zavřel oči v extázi. Skořice. Nic nechutnalo lépe. Dokonce ani ženy s tím nemohl srovnávat. Pokud by neměly chuť jako skořice, ale nikdy se s žádnou takovou nesetkal. Ne ve skutečnosti.
            „A kam jdeme?“ zabručela Ex.
            Polkl. „To není tvoje zatracená věc.“ Řekl to příjemně, ale nenechal žádný prostor pro argumentaci.
            Pravda byla, že ji bral do Budapešti. Jen jí udělal dlouhou cestu. Přes les a poušť a všechno ostatní, co zasáhlo jeho fantazii. Všechno, co by ji zlomilo, oslabilo a nutilo, aby na něj spoléhala. Nemluvě o tom, že potřeboval dostat jejího přítele ze stopy.
            Právě teď se nacházeli na vzkříšeném ostrově Nevyřčených, aby se dostali do chrámu, ale zůstali daleko od civilizace.
            Koneckonců, byl na cestě, aby navštívil Nevyřčené, když Ex a její přátelé přerušili jeho cíl a on neviděl žádný důvod, proč by kvůli nim měl měnit plány. Kromě toho měl další příležitost ukázat Ex, co je to skutečné monstrum.
            Oni ji vyděsí, uvědomí si, že Strider není tak špatný, jak si myslela, a bude mu vděčná, že ji udržel v bezpečí. Brzy by mu věřila, že ji ochrání. Otevřela a pověděla mu všechno, co chtěl vědět o ní a jejích kamarádech Lovcích. Protože zjevně neměl žaludek, aby ji zabil – za což se styděl – mohl ji i tak využít. A pak ji zradit. Stejně jako ona zradila Badena.
            Až s ní Strider úplně skončí, mohl by ji poslat zpět k lidem. Potom by viděli, jak je k nim neloajální. Pak by ji mohli zabít.
            Aby získal její důvěru, nemohl na ni být příliš příjemný. Hlavně ne ze začátku. Podezírala by ho. Kromě toho nebyl tak dobrý herec. Nenáviděl tuhle ženu a myšlenka, že na ní bude milý mu drásala každý nerv.
            „Máš nějakou vodu?“ zeptala se tím kňučivě stěžujícím hlasem.
            Otřásl se. „Jo.“ Popadl jednu z lahví vody, kterou přinesl, zakroutil víčkem a vypil většinu obsahu, zatímco ho sledovala. Uniklo jí zakňučení, a on stiskl láhev příliš silně až zapraskal plast.
            „Tak? Podělíš se nebo ne?“
            Pokrčil rameny a hodil jí to, co zbývalo. „Mám breberky,“ informoval ji.
            „Dobrá zpráva je, že mám aktuální očkování na všechny nemoci.“ Vyčerpala obsah lahve v několika vteřinách, pak se na něj podívala, očividně podrážděná tím, že jí dal tak málo.
            „Buď vděčná, že jsem ti vůbec něco dal,“ řekl procítěně.
            „Zlej bastarde.“
            „Vražedná děvko.“ Přestaň. Tohle není způsob, jak si ji získat. Koho zajímá, jestli ho bude podezírat kvůli jeho sladkému chování?
            Vyhraji ji, poručila Porážka. Vyhraj. Vyhraj. Vyhraj.
            Skvělé. Jeho démon ji viděl jako výzvu. Byla to výzva, kterou nepotřeboval, ale už nebylo cesty zpět. Musel ji přesvědčit – skoro zavrčel – aby ho měla ráda.
            Utnul své myšlenky, Strider prohledával batoh, dokud nenašel sušené maso, které přinesl. Vytáhl pytlík, a další lahev vody a obě věci hodil dívce.
            Snadno je zachytila, když si uvědomila, co jsou, zabručela: „Díky.“
            „Nemáš… zač.“ Fuj. Nebyla žádná sranda to říct. Vlastně ta slova na jazyku chutnala jako popel.
            Tiše ji sledoval, když jedla. Po obličeji měla rozmazanou špínu a na bradě drobné škrábance. Brouci ji pokousali na krku, takže otekla, způsobili růžové skvrny. Její šaty byly mokré od potu a stejně tak špinavé jako její obličej.
            Jak to, že nic z toho neodvádělo pozornost od její krásy?
            Pravděpodobně se dohodla ďáblem. Stejně jako Legie. Na rozdíl od Aerona nebyl ochoten umřít, aby ji zachránil. „Jak dlouho se už scházíš se svým mužem?“
            Tmavé řasy se zvedly a pak se její oči zadívaly do jeho duše. „Proč to chceš vědět?“
            „Jednoduchá zvědavost.“
            „Dobře. Řeknu ti to, ale nejprve mi odpověz na otázku.“
            „Jistě.“ To neznamená, že by odpověděl čestně.
            „Máš přítelkyni?“
            „Ne.“ Pravda. Neměl žádný důvod lhát.
            „To jsem si myslela,“ řekla s nadšením, které ho podráždilo.
            Strider vystrčil bradu. Co? Nemyslela si, že vypadá dobře natolik, aby zaujal ženu? Nemyslela si, že by ho vydržel někdo delší dobu tolerovat? Tak to se mýlila. Neměl přítelkyni, protože to tak chtěl. Jakmile jeho démon splnil výzvu vyhrát jejich srdce, zájem démona byl pryč.
            A pak ho samozřejmě ženy vyzývaly jinými způsoby. Způsoby, které nenáviděl. Vsadím se, že by si se mnou nemohl strávit celý den a bavit se. Vsadím se, že mi každý den v týdnu nebudeš volat. Bylo prostě lepší pro všechny zúčastněné, pokud věci mezi nimi udržoval dočasně.
            „Takže,“ řekl. „Jak dlouho se stýkáš se svým mužem?“
            „Sedm měsíců.“
            Sedm měsíců? V lidských letech – které byly podobné psím – to byla velmi dlouhá doba. „Tak proč sis toho chlápka nevzala?“
            Pokrčila rameny, když si nacpala poslední kousek sušeného masa do úst.
            „Nech mě hádat. Chtěla jsi, ale on ne?“
            „Vlastně,“ řekla tvrdě „on chtěl, já ne.“
            Zajímavé a nečekané. „Proč jsi to neudělala? Prostě jsi ho používala na sex?“
            Rozpaky se vrátily do její tváře, změkčily její rysy, což ji udělalo ještě víc krásnou. Zdálo se, že je zranitelná… sladká. „Něco takového,“ zamumlala.
            Prudce se napřímil. Nerozuměl tomu a nechtěl nad tím uvažovat. Ta žena mě nepřitahuje.
            „Změníme téma. Pamatuješ si, jak si mě zabil?“ zeptala se.
            „Ano.“ Před všemi těmi staletími jí zuřivě zabořil čepel do žaludku, zuřil kvůli tomu, co udělala Badenovi. Pak, když se zhroutila, usekl jí hlavu. „Nevadilo by ti říct mi, jak jsi to přežila?“
            Ignorovala ho. „Necítíš žádnou vinu za to, co jsi udělal?“
            „Sakra, ne. Cítíš se provinile ty za to, co jsi udělala mému nejlepšímu příteli?“
            „Sakra, ne.“
            To si nemyslel. A to ho… obtěžovalo. Nemělo by ho to trápit. Věděl, kdo a co je – z větší části. Odstranění zla bylo jejím cílem a ona považovala Badena za zlo. Až ji zabije, bude mít výčitky?
            Zamračil se, zavřel tašku a stoupl si. „Je čas. Vstávej,“ vyštěkl. Pak se přikrčil. Nechtěl, aby to znělo tak krutě.
            Ex ho neposlechla. Vlastně se na něj dlouze zadívala, rukama si nahoru a dolů třela lýtka.
            „Zvedni se,“ řekl jemněji a zatahal za provaz. Ale lano bylo přeřezané. Nějak se jí podařilo ho rozdělit, ale neviděl její prsty poblíž něj. A určitě neměla nůž. Ani jedno z toho nijak nezaznamenal.
            „Přestávka.“ S úšklebkem vykopla nohu větší silou, než by při své velikosti měla být schopna, zasáhla ho do kotníku a srazila ho k zemi. Jako blesk vyskočila na nohy.
            Chyť ji, chyť ji. Vyhraj, vyhraj. Porážka vykřikla, když Strider vyskočil na nohy a vrhl se za ní. Ztrácíš ji. Musíš vyhrát.
            Když se rozběhl, sáhl po plášti, který byl připoután k jeho hrudi, ukryl ho tam, protože věděl, že to poslední, co by Ex udělala by bylo na něj šáhnout. Jenže tam nebyl.
            Ta… děvka! Nějak ho ukradla. Stejně jako u lana neměl ani tušení, jak to udělala. Věděl jen, že ji musí chytit. Než se dostane ke svému příteli.


Tak hlasitý… tak odporný.Amun se nějakým způsobem udržel na nohou, svíral nůž. William a Aeron byli z obou jeho stran, obklopili ho, aby ho chránili. Obklíčila je nová horda démonů – už se probojovali první i druhou – někteří byli menší, jiní velcí, ale všichni byli odhodlaní. Jejich myšlenky… byly zcela zaměřené na krev a bolest a smrt.
            Ochutnat,pomysleli si. Zranit. Zabít. Udeřili na válečníky svými drápy, kousali je otrávenými tesáky, kopali a bili, smáli se a utíkali. Samotná bitva zuřila celé hodiny. Možná dny. Možná roky. Všichni byli vyčerpaní, pořezaní, krváceli, třásli se, byli na pokraji sil, v trýznivé bolesti, a pokaždé, když zabili démona, nahradili ho další tři. Ale oni se odmítli vzdát.
            Amun se jim pokoušel pomoci, ale pokaždé, když se pohnul, pokaždé, když se málem dostal k tomu, aby se srazil s jedním z tvorů, vstoupil do jeho mysli nový hlas, nové vzpomínky, které se odehrávaly v jeho hlavě – znásilnění, další mučení, a další zabíjení – téměř ho to srazilo na kolena.
            Přes to všechno, Lucifer seděl na svém trůnu, pozoroval, smál se, a Legie seděla u jeho nohou. Každou chvíli ji pohladil po hlavě, jako by byla jeho oblíbeným psem. A když se pokusila vstát a zoufale pomoc Aeronovi, kníže temnoty jí zaryl drápy do hlavy a držel ji tak dole, dokud nezačala fňukat a nevzdala to, krev jí ztékala po spáncích.
            „Nevím, kolik jich ještě zvládnu,“ procedil Aeron skrz zuby.
            „Rameno… visí... na vlásku,“ odpověděl William. Nepřeháněl.
            Musím jim pomoc, pomyslel si Amun. Vzduch byl horký a vyčerpával to, co zbylo z jeho síly. A kouř… bohové, vše, co chtěl udělat, bylo kašlat. Kašlat, až by nakonec kouř zaplnil jeho plíce natolik, aby zemřel.
            I když to nemuselo být nutné. Vůně smrti se držela každého vdechnutí, bodala ho do chřípí a slibovala zúčtování. Velmi, velmi brzy.
            Zatlač.Ignoroval hlas, obrazy. Jediný důvod, proč tito dva válečníci stále zůstávali na nohou, i přes jed, kterým jim pravděpodobně démoni vstříkli do žil kousnutím, byl, že vypili zbytek Vody Života.
            Až účinky vody vyprchají, ztratí svou sílu a nic je nezachrání.
            Nemůžu je nechat zemřít. Sebe, ano. Smířil se s koncem. Ale ne s koncem svých přátel. Jeho přátelé nikdy. Amun s řevem zvedl ruku, čepel připravenou. A ano, hlasy a obrazy intenzivně rostly, ale tentokrát je nenechal, aby ho zastavily. Otočil se dopředu, a dostal se tak z ochranného objetí svých přátel a sekl. Sekal a sekal a sekal. Démon po démonovi padali, vřeštěli, sténali, krváceli u jeho nohou.
            Když dosáhl jejich středu, kapaly z něj tekutiny, oči ho pálily, ústa měl plná chuti hniloby, ale přesto se nezastavil. A brzy se nechtěl zastavit. Obrazy… ano, chtěl zabít. Chtěl mrzačit.
            Odřízl démonovu paži a usmál se. Rozpůlil démonu nohu na dvě části a zasmál se. Odstraňoval oční bulvy, jazyky, dokonce i soukromé části a smál se o to víc. Tohle. Byla. Zábava.
            Strach se zažehl v jejich karmínových očích, a brzy se od něj drželi dál. Ale jemu to nestačilo. Potřeboval víc. Byl vzrušený. Představoval si všechno, co by jim mohl udělat. Křičeli by, prosili, krváceli. Ano. Zábava.
            „Zastavte ho!“ vykřikl Lucifer, už se nebavil. „Vezměte mu hlavu.“
            „Co kdybychom si místo něj vzali tvou hlavu?“ prohlásil nový hlas. „Bude vypadat dobře, jako má trofej.“
            Amun rozpoznal ten hlas, věděl, že patřil někomu, koho obdivoval, ale neměl čas, aby se na něj podíval. Tolik cílů čekalo na jeho čepel. Prořízl démonovi hrdlo, dalšího bodl do srdce, pocítil na tváři teplou krev, olízl ji. Lahodné.
            „Lysandere,“ zasyčel Lucifer.
            „Ach, Aerone,“ vykřikla žena. „Můj ubohý miláčku. Rozpadáš se.“
            „Olivie! Odejdi odtud. Jdi! Tohle by si neměla vidět.“
            „Ne bez tebe. A pokud si chtěl vymyslet skvělý plán, stačilo přesvědčit Nebeskou Radu, aby sem dolů poslali armádu, měl by si mě prosit o odpuštění za to, že jsi mě nechal doma a pak mi pořádně poděkovat, že jsem ti přišla na pomoc.“
            Dorazili andělé, pomyslel si Amun vzdáleně. Nejspíš by měl být šťastný, ale démoni utíkali z komnaty, a tak nezbyl nikdo, koho by mohl zabít. Nebo mučit. Tohle nebylo zábavné.
            Zamračil se a otočil se. Viděl armádu andělů v bílých rouchách, kteří kolem Lucifera utvořili půl kruh. Pozoroval knížete temnot, jak na ně syčí a také se pokouší utéct. Jeden z andělů držel vzlykající Legii, další z nich podpírat téměř bezvědomého Williama, a Olivia měla ruce omotané kolem třesoucího se Aerona.
            Když nemohl Amun zabíjet démony, předpokládal, že mohl zabíjet anděly. Ano. Ano, pomyslel si, můžu. Usmál se. Byli dokonce lepšími cíli. Budou křičet hlasitěji, padat tvrději, bolest bude jednodušší.
            Zašklebil se, dal se do pohybu, zvedl čepel… zhoupl jí dolů… chystal se vrazit ji jednomu z těch okřídlených bastardů do zad. Zábava, zábava, zábava. Ale kolem zápěstí se mu pevně ovinula něčí ruka a zastavila ho.
            Amun vykřikl zuřivostí. Delší dobu nemluvil a jeho hlasivky vydaly chraplavý zvuk.
            „Co to děláš, Tajemství?“ zeptal se Lysander a zatřásl jím. „Toto jsou mí lidé, přišli pomoci. Neútoč na ně. Nikdy.“
            Amun znovu zařval. Koutkem oka sledoval Aerona, který se pokusil vytáhnout z Oliviiny náruče. „Nech ho jít, Lysandere. Není sám sebou.“
            „Aerone, přestaň,“ řekla Olivia, omotala okolo něj křídla, aby ho udržela na místě. „Podívej se na Amunovi oči. Je teď plnohodnotný démon. Musíš se od něj držet dál, nebo by tě taky mohl infikovat.“
            Infikovat?Amun se nikdy necítil lépe. Nikdy si tolik neužíval. Jeho přátelé by to štěstí měli zažít.
            „Jen mě s ním nechte promluvit,“ prosil Aeron. „Tohle se stalo kvůli mně.“
            „Pouze mluvení nepomůže,“ řekl Lysander, jeho tmavé oči vířily a prakticky nahlížely do Amunovi temné duše. Jeho hlas byl klidný, hypnotický. „Že, démone?“
            Amun se trhnutím osvobodil a skočil na anděla. Lysander však očekával úder a zablokoval ho jednou rukou: druhou vytvořil ohnivý meč z ničeho.
            „Ne!“ Aeron a William vykřikli společně.
            Ale bylo pozdě. Andělův úder ho poslal na kolena. Byla by to perfektní pozice pro stětí hlavy.
            Jenže Lysander si nevzal jeho hlavu.
            Ohnivý meč klesl, udeřil ho do hrudníku, propálil se přes oděv a maso a zanechal zející díru.
            Amun byl nejprve příliš ohromen, než aby udělal něco víc, než že se jen díval na kouřící zranění. Pak se ozvala bolest, sžírala ho, v jeho hlavě se střídaly hlasy a obrazy, dokud se nestaly jedním. Přepadl dopředu, skončil na tváři, každý sval v těle mu bolestivě pulzoval.
            Lysander si vedle něj klekl. „Pokud budeš mít štěstí,“ řekl anděl „zemřeš. Pokud ne, přežiješ, ale budeš si přát, aby se tak nestalo. Ať tak či onak, strávíš zbytek svého života uvězněný.“
           

            

Podlehni temnotě - Kapitola 22

$
0
0


Dvor Temnoty, Temnota

Ani po hodinách úmorného boja sa nič nezmenilo, až nato, že prenechal Yumimu Severnú bránu a presunul sa za hradby. Hľadal Chnuma, v čom pred niekoľkými minútami uspel. Teraz stáli oproti sebe a súperili na psychickej úrovni. Okolo nich sa bojovalo, ale všetci mali toľko zdravého rozumu, aby im neskrížili cestu.

,,Keby mohol Mithra bojovať, stál by tu miesto teba,“ prehovoril Kearn medzi imaginárnym pretláčaním. Obaja na myseľ toho druhého pôsobili svojou vnútornou silou a zároveň bránili svoju. Išlo tu ako o magickú silu, tak aj o koncentráciu. Silní nesmrteľní sa takto dokázali pretláčať hodiny bez toho, aby sa ich telá pohli. Aj oni by tu takto možno stáli celý deň, keby nezacítili na bojisku prítomnosť Ardaryunov, čo znamenalo jediné – minimálne jedno zo Stelesnení prichádzalo alebo ich už omrzeli ich ustavičné vojny a poslali Bryalov, aby ich zabili. 
Pri oboch sa z každej strany zjavil jeden Ardaryun, pričom jeden im držal pod hrdlom ostrie dharru a druhí im ju tisol na zadnú stranu krku. Dharr bol jednoručnou a zároveň aj dvojručnou zbraňou. Na prvý pohľad sa podobal japonskej katane, avšak mal dlhšiu rukoväť, ktorá sa končila otvorenou dračou hlavou. Práve z nej totiž vychádzalo meter dlhé ostrie, ktoré sa z nej vysunulo po aktivovaní spúšťača. Dharr bol využívaní Ardaryunmi, Nebeskými drakmi a niektorými nesmrteľnými, ktorí si v tejto zbrani našli zaľúbenie. Ardaryunovia boli imúnni voči všetkej mágií, ktorá nepochádzala priamo od štyroch Stelesnení. Avšak neznamenalo to, že ju necítili. Behom niekoľkých stotín sa z bojiska vytratila všetka bojová mágia a zbrane padli na zem. Vojaci kľačali s hlavami dotýkajúcimi sa zakrvavenej pôdy. Jasnú oblohu nahradila čierňava, z ktorej sa spustil hustý lejak.
Za všetko mohli iba dvaja nesmrteľní, ktorí kráčali ich smerom. Prvým bol vysoký veliteľ Ardaryunov, odetý do Ardarunskej štvorfarebnej zbroje a v ruke držal obojstrannú dvojčepeľovú kopiju. Nizhak bol rovnako ako dharr vyrábaný a používaný samotnými Ardaryunmi, bo na rozdiel od neho sa využíval v bojoch. Nizhak v Gabrielthových rukách znamenal, že potečie krv. Gabrielth patril k tým najlepším bojovníkom a jeho telekinetické schopnosti pocítili všetci na bojisku. Po jeho pravici kráčala nižšia žena v medených šatoch, ktoré ju zakývali od hlavy po päty. Kearn napriek tomu vedel, s kým má tú česť. To Nuwa bola zodpovedná za tú náhlu stratu mágie a zmenu počasia. Ako Matka živlov vládla mocou nad zemou, vzduchom, ohňom, vodou a mágiou. Okrem iného patrila aj k Nebeským drakom, no napriek jej jemnej a mierumilovnej osobnosti fungovala ako upratovacia čata.
Ako sa tí dvaja blížili k väčšej skupine vojakov pri bráne, Ardaryunovia prinútili svojimi čepeľami Kearna aj Chnuma k pohybu. Chnum bol očividne sprostejší než si Kearn myslel, pretože bol tak hlúpy, že sa vzoprel svojim strážcom a zaútočil na jedného z nich ukrytou dýkou. Bolo to bezvýznamný čin, pretože len čo sa zbraň dostala do osobného priestoru Ardaryuna, zablokoval ju jeho štít. Chnumovi v tom okamžiku vypadla z ruky a bezvládne mu padla pozdĺž tela. Jeho druhý strážca ho skopol na zem a nohou pritlačil k zemi. Čepeľ dharru mu priložil presne na srdce. Kearnovi strážcovia si ich nevšímali a viedli ho ďalej. K jeho začudovaniu ho priviedli pred Nuwu, nie Gabrieltha, ani mu neprikázali pokľaknúť.
Gabrielth si ho chladne premeral očami. ,,Viem, že máš viac rozumu než on,“ prehovoril v Prastarom jazyku s pohŕdaním na každom slove. ,,Ale musím ťa varovať, že mám mizernú náladu. Keby to bolo na mne, zabil by som vás všetkých.“ Otočil sa ku kľačiacim anjelom a Temným. ,,Pokúste sa zopakovať ten pochabý čin svojho hlavného veliteľa a svojim mužom dovolím, aby vás zabili. Ak sa o to pokúsi obyčajný vojak, zomrie. Ak sa o to pokúsi veliteľ, zomrie s ním celá jeho jednotka.“ Varovanie v Spoločnom jazyku vyslovil s ešte väčším pohŕdaním, než keď hovoril ku Kearnovi. Do tretice prehovoril k svojim mužom. ,,Priveďte mi Mithru živého.“ Pár z nich hneď odišlo vykonať rozkaz.
Živého, nie nezraneného.
Nuwa sa na Gabrieltha zamračila. ,,Nebude nadšená, ak jej ho privedieš na pokraji života. Svoje deti miluje.“
Ten bez odpovede vykročil smerom k Chnumovi, ktorý stále ležal na zemi. Zastal pred ním a nemilosrdne mu vrazil nizhak do hrude.
Kearn tam nepotreboval byť, aby s istotou vedel, že ten úder bol smrteľný.
Gabrielth z mŕtveho tela vytiahol zbraň, z ktorej stekala anjelská krv. Dvaja bojovníci zodvihli bezvládne telo a držali ho vzpriamene. Gabrielth položil pravú ruku na otvorenú ranu, kde mal Mocný srdce. Bojiskom zavial chladný vánok popretkávaný mágiou, ktorú Kearn dobre poznal. Naposledy sa s ňou stretol v Oriasovej skrýši, keď ňou prevádzal Leilu. Ten nekromantský bastard tam mal snáď stovky žijúcich mŕtvol.
Chnum bol v jednej chvíli mŕtvy, v druhej lapal po vzduchu a vypľúval krv. Gabrielth ho totiž iba oživil a uzatvoril smrteľné rany. Ako čerešničku na torte, vytiahol nôž a vrazil mu ho do brucha.
,,Prezraď, kde sa skrýva Mithra?“
,,Nee... Nebojoval,“ odpovedal v krátkej prestávke medzi vypľúvaním krvi.
Ishnetar mu chytil pravé zápästie a zlomil mu ho.
,,Kearn,“ oslovila ho Nuwa. Vyslovila iba jeho meno, no znelo to ako rozkaz.
Otočil hlavu od sledovania Chnumovho mučenia a pozrel na ženu.
,,Arasamya čaká. Vedela, že ty ani Yumi nebudete robiť problémy, tak ma požiadala, aby som vás dvoch priviedla ja.“
,,Yumi je pri Severnej bráne.“
Spokojne prikývla. ,,Ak mi sľúbiš, že sa po ceste o nič nepokúsiš, to ostrie na tvojom hrdle nebude treba.“
,,Pri Temnote sľubujem, že sa po ceste k Arasamye nepokúsim utiecť, ani nikoho zabiť.“
Nuwa mykla plecami a pokývla mužom. ,,Síce si tam zabudol dodať aj zranenie, ale obídem sa bez toho. Koniec koncov Gabriel by ťa zabil, keby si mi akokoľvek ublížil a ostatní draci tiež. Od toho incidentu s prízrakmi sú ku mne ešte viac ochranárski.“ Pred odchodom sa pozrela do diaľky a zakričala. ,,Gab!“
Ten sa jej smerom hneď otočil a naklonil hlavu.
Zodvihla nad hlavu ruku a mávajúc mu s ňou sa vydala za Yumim. Prestalo pršať a mračná vystriedala čistá obloha.
Ardaryunovia sklonili zbrane a pokývli mu, aby išiel pred nimi. Predtým než nasledoval Nuwu, sa k nemu jeden naklonil. ,,Zraň ju a oplatíme ti to dvojnásobne, Suyun.“
,,Ja vás počujem, chlapci,“ zamrmlala Nuwa, čo prinútilo Kearna k úškrnu.     
,,Zatiaľ je iba päť žien, ktorým by som nikdy neublížil. Ona je jednou z nich.“
Obaja muži prikývli a nechali ho, aby ju dohnal. 
Kráčali po ceste a všade naokolo kľačali vojaci. Dokonca aj sarreti poslušne sedeli alebo ležali. Pomedzi nich sa prechádzali Ardaryunovia a dohliadali na poriadok.
,,Tak, ktoré sú to tie dve?“ prerušila mlčanie Nuwa, ale nepozrela naňho. Kráčala uvoľnene, akoby ani neboli na bojovom poli posiatom mŕtvymi anjelmi.
,,Leila a Tass.“
,,Tasselis? Bojíš sa Kaileana alebo je to kvôli jej chorobe?“
,,Ani jedno. Kaileana rešpektujem a urobil by som všetko preto, aby som s ním nemusel skrížiť sily, ale keby som musel, postavil by som sa mu. Tass je ako ty. Má jemné srdce a mierumilovnú osobnosť. Tiež vyliečila Andhru, keď bola šteňaťom.“
,,Tak to už áno. Kvôli záchrane svojej vlčice, by si spravil čokoľvek,“ povedala uštipačne, ale nezazlieval jej to. To Nuwe vďačil zato, že svoje detstvo mohol nazvať detstvom. Bol pokrvným vnukom Rugny, čo znamenalo, že ako malý nebol iba pod ochranou Temnej Matky. Čítala a rozprávala mu rozprávky, brávala ho na výlety, hrávala sa s ním a učila ho o svete. Keď dospel, ich vzťah sa zmenil ako všetky ostatné, no stále mal pocit, že ho neprestala brať ako svojho malého brata. 
   
Ríša spomienok
     
Nevedela, koľko padala. Nevedela, kam padala, ani koľko ešte bude padať. Cítila iba nesmiernu bolesť a mrazivý chlad, ktorý bodal do kostí. Sústavne upadala do bezvedomia, v ktorom ju prenasledovali čudesné nočné mory a precitala do ďalšej ešte horšej.
Dopad bol tak prudký a bolestivý, až si myslela, že má zlomenú chrbticu, z ktorej jej vystreľovala bodavá bolesť do celého tela.
,,Pozrimeže, kto konečne dopadol. Nemal by si jej pomôcť? Koniec koncov, je to povinnosť strážcov chrániť ich zverencov,“ povedal uštipačne cudzí hlas ďalej od nej.
,,Nemal by si jej pomôcť ty? Koniec koncov, nie je povinnosťou mentorov starať sa o ich zverencov,“ odvetil mu s ľahkosťou iný, ktorý sa jej zdal bližšie.
,,Tak kašlime na ňu, ľahká pomoc. Vďaka tej bolesti bude aspoň vedieť, že žije. Prezraď, nenudil si sa tie roky, čo si ju strážil?“
,,Bolo mi cťou strážiť jej dcéru.“
,,To nie je odpoveď, ktorú som chcel počuť.“
Misaki sa snažila upozorniť na seba, ale okrem chrčania z nej nič nevyšlo.
Jeden z hlasov sa zasmial. ,,Ale, áno, vieme, že nás počuješ, neboj sa. Chvíľu potrvá, kým sa tvoje telo postará o mnohopočetné zlomeniny a vnútorné krvácanie. Dovtedy tu budeme musieť pobudnúť, čo činí ďalšie hodiny nudenia sa. Dúfajme, že to zotavovanie ubehne rýchlejšie, než to tvoje padanie sem.“
Teplá ruka sa dotkla jej líca a nežne ju pohladila. Časť bolesti odišla spolu s jemným dotykom.
,,Prečo si taký odporný?“
,,Prečo by som nemohol? Ty si si ju možno vybral, no ja rozhodne nie a svoj trest u mentorov som si už dávno odslúži.“
,,Nepožiadal ťa o to Daener práve kvôli tomu? Tvojimi rukami prešlo množstvo nesmrteľných aj smrteľných.“  
,,Možno vyzerám na dvadsať päť, ale nezabúdaj, že som starší než táto hlina a nie je to žiadosť, keď nemôžeš odmietnuť.“
,,Práve preto, by si to mal spraviť.“
,,Fajn.“
O pár sekúnd neskôr sa jej brucha dotkla ruka, z ktorej prúdila mocná liečivá mágia, vsakujúca sa do slabého tela. ,,Uvoľni sa, pôjde to rýchlejšie. Nie som Yumi, aby som ťa zbavil bolesti úplne, takže to možno zabolí, ale neprestávaj naďalej zhlboka dýchať.“ Mužove ruky sa premiestnili k jej nohám a začali napravovať zlomené kosti. Pracoval rýchlo a napriek predchádzajúcim slovám sa snažil pôsobiť, čo najmenej bolesti. Od končatín prešiel k trupu a rebrám. Nakoniec jej prstami prehmatal jemne krk. ,,Fajn, teraz skús pomaly otvoriť oči a nezľakni sa, ak nič neuvidíš.“
Poslúchla ho a pomaly ich otvorila. Nevyľakala sa, keď nič nevidela, ale odrazu zbadala žiarivé svetlo, ktoré náhle zhaslo, keď jej palcami zavrel viečka.
Povzdychol si a pustil ju. ,,Kedy si sa naposledy kŕmila?“
,,Pri Obrade spojenia,“ odvetila zachrípnuto. Ucítila krv a hneď nato sa k jej perám pritisla krvácajúca rana.   
,,Pi.“
Prehĺtala dychtivo, až ju musel zastaviť a odtiahnuť od nej vlastnú ruku.
,,Ďakujem.“
,,Keď sa nato budeš cítiť, môžeš otvoriť oči a začať sa hýbať. Dovtedy počúvaj. Padala si približne osemnásť hodín. To, čo si počas nich videla neboli nočné mory, ale pochované spomienky s útržkami minulosti. Tvoja pamäť a celkové myslenie je momentálne na trosky, no to sa postupne upraví. Nachádzame sa v jednej z častí Ríše spomienok, ktorej vládne Nairn. Okrem mňa je tu tvoj bývalí dračí strážca Haenim. Predtým, než ťa Daener poslal sem, zrušil zmluvu medzi tebou a tvojimi strážcami. Nimir sa vrátil domov a pravdepodobne ho už nikdy neuvidíš.“
,,Mrzí ho to, ale praje ti iba to najlepšie,“ prerušil ho Heanim. ,,Ja som ostal, aby som ti pomohol uzrieť pravdu o tvojej matke. Po dlhé roky som bol jej strážcom a bohužiaľ som jediný, kto ti o nej dokáže niečo povedať. Potom, čo bola vyhostená, boli tebe aj Saitovi odobrané všetky hlavné spomienky na ňu a nahradila ich jej smrť.“
Otvorila oči a vďaka ohnivej guli, ktorá sa tam odrazu zjavila, zbadala ako dva metre od nej, sedí muž v červenej zbroji s plášťom a kapucňou, ktorá mu ukrývala dlhé čierno-červené vlasy. Hľadel na ňu sýtočervenými dúhovkami, ako sa rukou opieral o pokrčené koleno. O ľavé plece mal opretý dlhý meč so symbolom draka na čepeli.
Muž si povzdychol. ,,Prvou vecou, ktorú ťa budem musieť naučiť je, aby si prestala zízať na druhých. Zo Starodávnych to nemá rád nikto, no viac to považujeme za hlbokú neúctu.“
,,My?“ opýtala sa začudovane a opatrne sa posadila. Telo neprotestovalo, aj keď to ešte mierne bolelo.
Prikývol. ,,Som jedným z Nebeských drakov, čo ti zrejme hovorí toľko ako pojem Starodávny. Na začiatok bude bohato stačiť, ak vieš, že som tvoj nasilu novo pridelený mentor, no pokojne ma oslovuj Ashriel.“
,,Ashriel?“ ostražito prehovoril druhý hlas, lenže jeho majiteľa nikde nedokázala vypátrať.
Ashriel Mmvol rukou. ,,Bež, ostanem s ňou. Čo iného mi aj ostáva.“ Popri zívaní zabodol špičku meča do zeme a oprel sa o veľký kameň za ním. ,,Si nadmieru problémovým dievčaťom, ako vidím, ale to bol Saito tiež.“
Prekvapene zažmurkala a upriamila sa na jeho uvoľnené tvár. ,,Myslíš môjho brata alebo niekoho iného.“
Zasmial sa. ,,Samozrejme, že jeho. Bol som mu mentorom ešte pred tvojím narodením. Vtedy ma vonkoncom nenapadlo, že o niekoľko rokov budem mať na krku aj teba. Prejdime k dôležitejším veciam. Tým, že si prešla portálom a vstúpila do svätyne, si porušila jeden z najvyšších zákonov, ktorý platí od nepamäti. Do žiadneho zo sídiel Mágie, nesmie vstúpiť bez pozvania nik, okrem Ardariunov, Daenera, Nebeských drakov, Ardhyamikov a Prvotných. Žiadna výnimka neexistuje. Tvojim jediným ospravedlnením je, že si nevedela, kam ten portál vedie. To ťa možno zachráni pred rozsudkom smrti, ale nie pred trestom. Súd sa bude konať o šesť dní a mojou úlohou je pripraviť ťa naňho. Podľa tradície by si mala tento čas stráviť rozjímaním vo väzení, ale vďaka...“ Než dopovedal vetu, červený drak na čepeli zablikotal, čepeľ sa vyjasnila a ukázala mužovu tvár.
,,Doparoma. Kde trčíš, keď sa s tebou musím spojiť takto?“ vyblafol naňho okamžite niekto.
Ashriel sa zazubil a ukázal mu vystretý prostredník. ,,Práve si ma prerušil vo vysvetľovaní súdneho procesu môjmu novému menteemu.“
,,Ľutujem ho, ale musíš do klubu. Hneď.“
,,Ju, Sin. Je to žena.“
,,Poznám ju?“ opýtal sa ho muž s nádejou v hlase.
,,Je to Daenerova vnučka.“
,,Och. Prídeš alebo...“
Ashriel mávol rukou a mužova tvár zmizla uprostred vety. ,,Kde som skončil? Ach. Strávila by si ten čas tam, ale kvôli môjmu nabitému harmonogramu a silnému odporu k tomu miestu, sa odo mňa nebudeš môcť vzdialiť. Ako si počula, mám prácu a ty potrebuješ zúfalo sprchu. Si celá od krvi, hliny a ktovie ešte čoho.“
Náhle stála uprostred čierno-bielej kachličkovej kúpeľne.
Ashriel prešiel k vyššej zo skríň, vytiahol z nej bielu osušku a hodil jej ju. ,,Pošlem niekoho, aby ti priniesol čisté oblečenie. Nájdeš ho pred dverami. Keď budeš hotová, príď za mnou dole. Mimochodom, nesnaž sa z tadiaľto odhmotniť, ani inak utiecť. Pri prvej možnosti si škaredo ublížiš sama, pri druhej sa zraníš tiež, ale aspoň to už nebude z tvojich rúk. A keď sa mi budeš prehrabovať vo veciach, daj všetko tam, kde si to našla. Neznášam hľadanie vecí.“ S tým sa odhmotnil preč a zanechal ju samotnú v luxusnej miestnosti.
Nestačila prísť ani k vani, keď sa v  zrkadle zjavila ženská tvár a prekvapivo na ňu hľadela. Po chvíľke si odkašlala a ospravedlňujúco sa usmiala. ,,Ospravedlňujem sa, zrejme som sa pomýlila. Som síce nová, ale prisahala by som, že ešte pred maličkou chvíľou som ho tu cítila,“ prehovorila lámaným Spoločným jazykom.
Aj keď jej to mohlo všetko prísť čudné, nechala to tak. ,,Koho hľadáte?“
Ženine líca očervenali. ,,Ale nikoho. Ešte raz sa ospravedlňujem, nebudem vás ďalej rušiť.“ Len, čo zmizla, dnu vtrhla ďalšia žena. Nízka v bielych šatoch, zopnutých gaštanových vlasoch a celá zadychčaná. Pozrela na zrkadlo a zúfalo si povzdychla. Vystrela sa a v tom ju zbadala. ,,Prepáčte, ale tu nemáte rozhodne, čo robiť. Mali by ste okamžite odísť,“ prihovorila sa jej v angličtine.
Keď zaskočená Misaki neodpovedala, ani sa nepohla, žena sa zamračila. ,,Nepočuli ste. Odíďte!“
,,Odísť by ste mali vy. Mám sa umyť a rozhodne pri tom nepotrebujem spoločnosť. “
Misakina odpoveď ju zarazila. ,,Vy asi nebudete zákazník, čo? Nevadí, nie je to moja starosť. Len mi povedzte, nevideli ste tu náhodou zlatý prsteň?“

Misaki zavrtela hlavou. ,,Nie, rozhodne nie som zákazník, ani som tu nevidela žiaden prsteň.“

Temná labuť - Kapitola 15

$
0
0

Dallas stál pod prúdom horúcej vody a jeho myseľ bola nepokojná. Lilicu nechal spiacu v posteli. Jeho ženu. Dievča, ktoré mu darovalo svoje panenstvo. Bol jej prvým a bude jej jediným. Tak ako ona bola jeho prvou. Prvá, ktorá sa prebojovala cez jeho ochranné bariéry a našla za nimi skutočného muža.
Ako sa k sebe túlili, vychutnávajúc si chvíľku po milovaní, nemohol si pomôcť a trochu ju provokoval: „Toto bol orgazmus.“

Capla ho po hrudi. „To mi došlo aj samej, ďakujem.“
„Len aby si vedela, ja som jediný muž na celej planéte, ktorý ti vie orgazmus dať. Jasné, tvoje kamošky sa ti budú snažiť nahovoriť, že to dokáže každý chlap, ale klamú.“
Zachichotala sa a on opatroval ten zvuk jej dobrej nálady. A čo bolo rovnako úžasné, dôverovala mu natoľko, aby zaspala v jeho náručí. Hoci ju chcel prebudiť a osprchovať sa s ňou, vedel, ako veľmi potrebovala oddych. Predchádzajúcu noc si vôbec neoddýchla a pochyboval, že v nasledujúcich dňoch bude mať nejaký čas na oddych. Okrem toho, musela byť rozboľavená.
Čoskoro sa bude musieť zapodievať svojimi sestrami.
Pred pár minútami si pripadal ako nadrogovaný, pripravený čeliť celému svetu. On a Lilica boli nadobro spojení. Súhlasila, že si ho vezme za muža. Jeho telo nebolo nikdy predtým tak dokonale nasýtené. Potom prijal hovor od Mie. Trinity sa začala vracať choroba... a Jade sa neuzdravovala.
Teraz si Mia myslela, že jediný spôsob, ako navždy zastaviť chorobu Schön, je spáliť hostiteľa prostredníctvom špeciálne upraveného meča menom Sekáč Schön. Možno ten mimozemský organizmus zahynie, možno nie. Možno sa uzdravia a znova budú musieť byť upálení, možno. Ale aj uväznená v mŕtvom hostiteľovi by mohla choroba prežiť, latentnou formou. Ak by niekto tie telá znova otvoril, všetko by sa znova vrátilo.
Ak by A.I.R. niečo také urobila, Lilica by zúrila. A právom. Bolo to kruté. Viac než kruté. A možno by to ani nemalo žiaden efekt. A čo ak by z toho vinila Dallasa? Dokázala by mu odpustiť?
Nebol si istý, či by dokázal odpustiť sám sebe. Ale A.I.R. nemohla nechať Lilicine sestry na slobode. Trinity by aj naďalej šírila chorobu. Možno by Jade odolala potrebe ju šíriť, možno nie... ak by sa neurobili opatrenia, zomrela by a choroba by sa tak či tak rozšírila, našla si nového hostiteľa – možno dokonca aj po tom, keby na ňu bol použitý Sekač. V tejto chvíli tu bolo veľa neznámych premenných a žiadne miesto na chyby.
Z každého uhla to bola nevýhodná situácia.
Potreboval hovoriť s Lilicou. A nech bude od neho chcieť čokoľvek, on to urobí.
Odhodlaný, odstavil vodu, usušil sa a obliekol si bielu košeľu, nohavice a čižmy, klasický odev do práce. Pánty zaškrípali, keď vystúpil zo zaparenej kúpeľne. Vykročil k posteli – a prudko zastal.
Lilica ležala na podlahe, úplne oblečená, napriek skutočnosti, že bola nahá, keď od nej odchádzal. Zízala do prázdna a už v nich nemala hviezdičky, oči jej už nežiarili a v kútikoch mala krvavé škvrny. Krv mala aj v kútikoch úst.
Od hrôzy padol na kolená. Ako sa jej to... čo sa jej to... nie. Nie. Priplazil sa k nej, jeho myseľ uprená na jedinú myšlienku. Nie! Nemohla byť mŕtva. To puto-
To puto!
„Dallas?“
Jej hlas! Prudko sa obrátil a uvidel veľmi živú a zdravú Lilicu stojacu vo dverách. Jej zakrvavený obraz sa z podlahy vyparil.
Ďalšia prebúdzajúca sa vízia, uvedomil si. Úľava odohnala preč hrôzu, keď sa po nej vrhol, ovinul okolo nej svoje ruky, a pevne ju k sebe pripútal, utešujúc sa tepom jej srdca.
„Myslel som, že si-“
„Ja viem.“ Držala sa ho rovnako pevne. „Aj ja som to videla. A viem to o mojich sestrách. Počula som tvoje myšlienky.“
„Je mi to ľúto, srdiečko.“
„Myslím... myslím, že to, čo mám v pláne urobiť, je dôvod, ktorý spôsobil – spôsobí – moju smrť.“
„Čo máš v pláne?“ zodvihol hlavu, jeho ruky na jej pleciach, držiac ju na mieste. „Nedovolím ti ohroziť svoj život.“
„Musím. Musím sa pokúsiť zachrániť Jade.“
„Nechcela by, aby si ohrozila samú seba.“
„Máš pravdu, ale ja nemôžem robiť rozhodnutia na základe toho, čo chcú ostatní. Môžem urobiť iba to, čo je správne.“
„Toto nie je správne.“ Silnou ňou zatriasol. „Smrť nie je správna. Ani opustenie ma.“ Radšej by umrel, než aby žil bez nej. Niežeby bez nej žil. Boli spútaní. Čo sa stane jednému, stane sa aj druhému. „Ohrozíš tak môj život.“
„Tak ako ty budeš ohrozovať môj život zakaždým, keď odídeš do práce. Ale ja ti v tom nebudem brániť. Tvoja práca je súčasťou toho, kým si.“ Vtisla mu jemný bozk na pery. „Radšej by som umrela s vedomím, že som to skúsila, ako s vedomím, že som nič neurobila. A teraz, keď poznáme možný výsledok, môžeme podniknúť kroky, aby sme tomu zabránili. Môžeme mať na blízku lekárov. To preto máš tie vízie, no nie? Aby si mohol zmeniť výsledok toho, čo vidíš.“
„Možno. A možno iba dostávam upozornenia o tom, čo sa stane, nech urobím čokoľvek.“
Ďalší bozk. „Potom sme v riti tak či tak, tak prečo nejdeme bojovať?“

***

Dallas viedol Lilicu cez sklad v Krajine Nikoho, jeho kroky ťažké, srdce a žalúdok uvažovali, že si vymenia svoje pozície. Devyn čakal vo dverách vstupnej haly, ktoré viedli k celám, jeho výraz bol tentoraz bez jeho povestného úškrnu. Ignoroval Dallasa a okamžite objal Lilicu. „Ďakujem ti. Ďakujem za záchranu Bride. Navždy budem tvojím dlžníkom.“
„Áno, to budeš,“ povedala a Dallas sa usmial. Po prvýkrát od chvíle, čo mu zavolala Mia, ale úsmev netrval dlho. „Budem čakať pravidelné platby.“
„A aj ich dostaneš.“
„V poriadku,“ ozval sa Dallas. „Pokec môže počkať.“ Sužovala ho naliehavosť. Ak čoskoro nespustia Lilicin plán do pohybu, omráči ju, odnesie ju preč, a bude sa zaoberať následkami neskôr. Zovrel Llilicinu ruku a potiahol ju k Mii, ktorá stála pred celou s Trinity. Choroba sa jej rozhodne vrátila. Vlasy mala ulízané a viseli jej okolo vychudnutej tváre bez života. Pokožku mala ovisnutú, okolo krvou podliatych očí mala vredy. Pretože jej nebolo dovolené podeliť sa o svoju nákazu, toxíny sa zhŕkli v jej tele. Kŕmili sa z nej.
Trinity zbadala Dallasa a vystrela k nemu ruku. „Pomôž mi.“ Jej hlas bol slabý, roztrasený. „Pomôž mi.“ Toto. Toto bola jeho vízia. Keby ju tak mohol zastreliť a ukončiť celý tento veľký debakel, tu a teraz. „Pomôž mi.“
Vízia nezmenila budúcnosť, uvedomil si, ale viedla ho rovno k nej. Rovnako ako tá, ktorú mal o Lilici, ako sedí v jeho kresle. Tá tretia prebúdzajúca sa vízia sa tiež stane. Vedel to každou bunkou svojho tela.
„Pomôž... prosím.“
„Nemôžeš to urobiť,“ povedal Lilici. „Proste nemôžeš. Nájdeme iný spôsob.“
„Nie je čas hľadať iný spôsob. Ty to vieš.“
„Ak... prežiješ... prežijú aj oni... ak umrieš... umrú aj oni,“ povedala Trinity, dychčiac.
Zodvihla sa vlna podozrenia. Čo ak nehovorila o svojich ľuďoch, ale o svojich sestrách?
Prehltol žlč, ktorá sa mu zodvihla v hrdle, keď mu napadla hrôzostrašná myšlienka. Ak by ju bol zabil v minulosti, nespoznal by Lilicu.
Mia zatlačila tlačidlo a dvere medzi dvoma celami sa otvorili a dovolili Jade vstúpiť do cely s Trinity. Na chodbe sa John, ktorý držal hliadku celú noc, pohyboval zároveň s Jade a zastavil vedľa Mie. Trinity si nevšímala svoju sestru, stále mala pozornosť upriamenú na Dallasa. Jadein stav sa zhoršoval, jej kedysi zdravá pokožka bola teraz posypaná vredmi.
Dallasova ruka sa presunula k rukoväti Sekáča, ktorý bol založený na jeho boku. John zbadal ten pohyb a zavrčal na neho.
„Lilica, prosím,“ povedal Dallas, ochotný prosiť. Keď sa k nemu obrátila čelom, zdrapol ju a bozkom z nej vysal všetok vzduch.
Keď sa od seba odtiahli, zodvihla bradu a narovnala plecia, a on už vedel. Vedel, že ona neustúpi.
„Milujem ťa,“ povedala mu. „Milujem ťa celým svojím srdcom.“
Jeho svet sa otriasol. Cítil jej pocity, ale počuť tie slová... No ona ešte neskočila. „Milujem ťa rovnako ako milujem tie dievčatá. Ver mi, keď hovorím, že ja nestratím tých, ktorých milujem, budem bojovať. Nikdy to nevzdám. A prežijem.“ Potom kývla na Miu, ktorá zatlačila ďalšie tlačidlo. Otvorili sa predné dvere a Lilica vstúpila do cely. Dallas ju nasledoval a dvere za ním sa zatvorili, zabrániac tak obom infikovaným dievčatám v úteku. Nie, že by mali vôbec záujem odísť.
„Urobíme to spolu,“ vyštekol. „A ja ťa tiež milujem.“
Trinity aj Jade sa na neho zahľadeli, ako keby bol posledným kúskom steaku na švédskom stole. Choroba, a potreba rozšíriť ju, pohlcovala ich mysle. Trinity dokonca našla silu, aby sa postavila. Olízala si pery a usmiala sa, sladká vôňa jej feromónov zosilnela v snahe urobiť z neho šialenca posadnutého túžbou. Obe ženy okolo neho krúžili ako žraloky, ktoré zacítili krv.
„Splním ti všetky tvoje sny,“ povedala Trinity. Ako hovorila, jej vzhľad sa zmenil. Na chvíľu ju videl. Nie jej chorobu, ale jej krásu. Iba kúzlo, nič viac. Nástroj na prežitie.
„Jediný spôsob, ako to dokážeš je, že budeš mlčať.“
Lilica zdrapla Jade za ruku, a dievča na ňu prudko zažmurkalo, ako keby bola predtým v tranze. Zastonajúc, Jade povedala: „Nemôžeš sa ma dotýkať, Lil.“
„Je to v poriadku. Som v poriadku. Teraz vezmi Trinity za ruku. Prosím.“ Jade sa zamračila, ale urobila, ako jej prikázala. Trinity sa pokúšala vytrhnúť sa, ale Jade ju držala každým kúskom sily, ktorú v sebe ešte mala. Tie tri spolu vytvorili kruh.
Trinity sa znova pokúšala vytrhnúť sa, ale Lilica ju zastavila tým, že vytvorila nasávanie okolo nakazeného dievčaťa, ktoré sa tak nemohlo odtrhnúť. Parazit... sa vrhol na spojenie, zo všetkých síl sa snažil dostať sa aj do Lilice. Ale ona držala prúd sily pri okrajoch, vytvoriac tak bariéru.
„Jade, chcem, aby si vzala tak veľa zo Schön z Trinity, koľko len budeš vedieť. Tak ako predtým. Čím viac je to medzi vami dvoma rovnomerne rozložené, tým väčšia je pravdepodobnosť, že vás obe zachránim.“ Trinity sa začala vzpierať.
„Hotovo,“ povedala Jade cez zaťaté zuby, ako keby jej rozprávanie dalo riadne zabrať. Dallas sa pripravil na to, čo príde teraz.
Nestrácajúc čas, Lilica zatvorila oči. Vedel, že práve vyslala výboj elektriny do oboch dievčat, čím sa posilní tá časť ich bytia, ktorú obsadil Schön. Dúfali, že príliš veľa výboja príliš rýchlo spôsobí, že ten parazit sa zloží a zahynie – ako keď pumpujete do srdca adrenalín do chvíle, kým neexploduje – zatiaľ čo dievčatá prežijú.
Jade vykríkla a Trinity zvrieskla. Lilici po líci stiekla slza, nasledovaná kvapkou krvi, ale vyslala ďalší výboj. Tentoraz začali jej sestry sebou zmietať. Dallas chcel toto celé zastaviť, ale namiesto toho zakričal cez puto. Urob to! Daj im všetko, čo máš! Pomalý postup nerobí dobre ani jednej z vás!
Výboj, výboj, výboj. Všetky tri sa triasli. Lilici tiekla krv z kútikov úst aj z nosa. Dallas urobil krok smerom k nej, s úmyslom vytrhnúť ju z kruhu, ale cez ich puto prešiel ten najmenší kúsok elektriny a vystrelil do jeho Arkadiánskej časti. Mal pocit, akoby bol napojený na generátor, nervové zakončenia mu horeli. Všetky chlpy na jeho tele stáli, chrbát sa mu prehýbal, a hlava zaklonila dozadu. Bol zodvihnutý do výšky, kde levitoval, neschopný sa hýbať.
Ďalšie výkriky z Jade. Ďalšie vrieskanie Trinity. Nie, to nebola pravda. Všetky tri dievčatá teraz vrieskali. On kričal nadávky. Lilica začínala slabnúť. Vyčerpávala sa, vydávajúc zo seba všetku silu, a nenechávaj si nič pre seba.
Potrebovala znásobiť svoju silu, ale nebol tu nikto, kto by mal schopnosť ovládnutia-
Ale áno. Bol tu on! Prostredníctvom ich puta. Keď sa k nemu po prvýkrát pripútala, posilnila jeho schopnosti a on posilnil tie jej.
Sústrediac sa, vyslal svoj vlastný výboj elektriny cez ich puto. O sekundu neskôr sa vrátil späť na zem a napätie v ňom sa uvoľňovalo. Ale Lilica vrieskala a on sa bál, že urobil viac škody než dobra. Začal ukončovať výboj elektriny – ale ona zodvihla hlavu a chrbát sa jej narovnal. Naberala sily! Vyslal ďalší výboj a ďalší, dovoliac jej vyslať ešte silnejší výboj do jej sestier.
Ako lusknutím prsta sa všetky tri dievčatá zviezli k zemi, nasávanie a kruh sa prerušilo. Lilica omdlela – a mdloby išli aj na Dallasa. Bojoval s tým. Trinity bola na zemi, načahovala sa po Lilici, so zakrvavenou tvárou.
Možno bola stále nakazená, možno nie. Nebol ochotný riskovať to. Dallas vytiahol svoju zbraň, nastavil ju na omráčenie a vystrelil do nej. Potom sa aj on podvolil temnote a odpadol.

***

„Lilica. Zobuď sa mi, srdiečko.“
Píp, píp, píp.
Lilica trepotavo otvorila oči. Dallas sa nad ňou skláňal, tmavé vlasy mu padali cez čelo.
Píp, píp, píp.
„Tak si hore.“ Usmial sa na ňu – tým zničujúcim úsmevom, ktorý ju roztavil. Pohladil ju po sánke. „Ale no ták. Zaspať v práci. Možno by som ťa nebol požiadal o ruku, keby som bol vedel, že si taká lenivá.“
Píp, píp,píp.
„Ale prosím ťa. Nedokážeš sa ma nabažiť. Ale... kde som?“ obzerala si svoje okolie a zamračila sa. Nemocničná izba. Z paží jej vychádzali hadičky a boli napojené na prístroje. „Čo sa stalo?“
„Dokázala si to. Zabila si Schön.“
Vypúlila oči. „A moje sestry?“
„Sú živé a zdravé. Možno by si si mala zvyknúť, že toto budeš počuť, pretože mám pocit, že to budem v nadchádzajúcich rokoch hovoriť opakovane, ale... mala si pravdu. O tej vízii. A o schopnosti posilnenia.“
„Mala som pravdu. Mala som pravdu a ty si sa mýlil!“ Zafňukala od úľavy. Prudko sa posadila, a vrhla sa okolo neho. „Ďakujem. Ďakujem ti, že si mi veril a pomohol. Bez teba by som bola umrela. Ony boli umreli a... a...“ Ďalšie vzlyky.
„Jade je v miestnosti s Johnom, ktorý nikomu nedovolí sa k nej priblížiť. Myslím, že v budúcnosti sa zúčastníme svadby. A možno nie. Odmieta sa jej dotknúť a ona sa neho kričí oplzlosti.“ Odtiahol sa od nej, aby jej nežne zotrel slzy. „Trinity je vo väzení, kde ju ošetrujú. Kde aj zostane, dokým nebude buď odsúdená, alebo zbavená obvinení.“
„Trinity,“ povedala a povzdychla si. „V skutočnosti všetky jej rozhodnutia a činy riadila tá choroba. Dokonca aj Jade išla po tebe, keď sa nakazila. Musím jej odpustiť, však?“
„Srdiečko, obaja vieme, že jej chceš odpustiť.“
„To je fér. Chcem. Tak veľmi mi chýbala.“
„Znova budete rodina.“
„Ale ak po tebe vyštaruje-“
„Neboj sa. Tentoraz ju naozaj zastrelím.“
„My ju zastrelíme. Spolu,“ povedala.
Prikývol. „Spolu.“
Aj ona sa konečne začala usmievať. „Pretože ma miluješ?“
„Pretože ťa milujem,“ odpovedal so smiechom. „Budeš využívať tento fakt po zvyšok svojho života, však?“
„Och, rozhodne. Lady Zlomyseľnosť získala svojho muža – a poriadne si ho vytrénuje.“ Pohladila ho po hrudi. „Spomínaš si na to, keď si zneškodnil moje schopnosti a keď si ma omráčil?“ Priložil svoje čelo k jej a zastonal. „Budem sa na našu minulosť pozerať lepšie hneď, ako mi prinesieš krabie koláčiky. A malinovku. Možno aj čokoládové keksíky. Nechám ťa rozhodnúť o tom, aké potraviny budeme jesť. A chcem robopsa. Teraz sme rodina a mali by sme-“
„Vaf.“
Ten zvuk vyšiel spod neho a spoza jeho chrbta. Oči sa jej rozšírili a zalapal po dychu. Pozrela za neho a uvidela na podlahe poskakovať robotického psa, ako na ňu hľadí rozkošnými očkami a vrtí chvostom. Po lícach sa jej spustli slzy.
„Ty si mi už kúpil psa,“ zašepkala.
„Volá sa Beetlejuice.“
„Môj!“ odtlačila Dallasa preč, aby sa dostala k svojmu novému psovi, pritúliac si tú kreatúru k hrudi.
„Spomínaš si na to, keď som ti kúpil robopsa tvojich snov?“ opýtal sa.
„Nie. Teraz buď užitočný a prines mi tie krabie koláčiky.“
Zasmial sa. „Vedel som, že to povieš.“
Usmiala sa na neho širokým úsmevom. „Pretože ma poznáš a aj tak ma miluješ.“

Poslal jej vzdušný bozk a zamieril ku dverám, prehodiac ponad plece: „Srdiečko. Poznať ťa je to isté, ako milovať ťa.“

Pán vlkodlaků - Kapitola 16

$
0
0


Stezka vedla k bestiáři, který se na rozdíl od hradu zdál opuštěný, přinejmenším prostý lidí. Stále ve vlčí podobě Dayn otevřel dveře na jednom konci budovy tvaru písmene L a postupoval dlouhou uličkou stodoly, která byla po obou stranách ohraničena opuštěnými boxy místo, aby byly zaplněné koňmi, jak si pamatoval.

Kožešina ho štípala a jeho mysl byla vyčerpaná. Cítil Redinu energii, ale nedokázal ji sledovat pomocí vazby. Mohl jen nahlížet do každého boxu o velkosti stolu a žluč mu stoupala pokaždé, když spatřil zvířata - o která se zajímal, ta která kdysi pozoroval a lovil v jejich divoké slávě - zlomená a spoutaná, když byla zbavená své velkolepé krásy.
Pralesní liger ležel přikován ke zdi; lysé skvrny na jeho bocích ukazovaly, že si kousal vlastní kožešinu. V rohu spaly dva páry polovičních draků, jejichž normálně tmavé šupiny vybledly z chladu a nedostatku slunce. Ze stropu visel obrovský pavouk, nohy měl omotané kolem svého těla a jeho mnohé oči měly skelný výraz. Stvoření se zdálo být zmatené a apatické… nebo, Dayn si uvědomil s chladným třesem, jako by byl zbaven všech svých životních sil.
Čarodějnice to všechno ovládla.
Potom ho probral hrůzný vzlyk, z něhož se Daynovi ježila srst, když se prodral dveřmi, za nimiž se v řetězech krčil malý vlk. Nevšední vlkodlačí zvonění v jeho hlavě mělo plochý hlas, jeho jantarové oči byly nenávistné.
„Jsem přítel,"řekl Dayn v jednoduchém jazyce, který ho naučila z vlčích knih Candida. „Můžu pomoct."
Vlkodlak neprojevil žádné uznání. Místo toho na něj zavrčel a pak se posunul zpátky za tyč, vymrštil se a pak se na Dayna snažil znovu zaútočit. Nezdálo se, že by v tom mladém muži zůstalo něco lidského. Což bylo možná požehnáním.
Jeho zavrčení vybudilo ostatní stvoření, která se neklidně probouzela a začala se kroutit a vrtět.
„Huš," zavrčel Dayn. „Uslyší vás." Pokračoval dál, zaznamenávající slabý výkřik květin a koření a na konci uličky se mu srdce naplnilo a vzneslo se. „Re - do?" Slovo vyslovil ve dvou slabikách, ve stejném rytmu jako jeho srdce. Bylo v pořádku, protože si vybrala jeho. 
Zastavil před boxem, který byl naplněný její vůní. Pak strnul a zemřel.
Byl prázdný. Mříže se táhly od stropu k zemi díky magii. Ona ale byla pryč.
A vzduch ho v té chvíli naplnil děsivým strachem a bolestí. Pach mu uzavřel všechny smysly. Nedokáže ji odsud odvést, nedokáže ji vysledovat.
„Ne,"žaludek se mu scvrknul. Zběsile pátral po vazbě, stopoval ji, ale nelíbilo se mu, co cítil. Byl tu hněv, což bylo dobré, protože to napovídalo, že bojuje. Ale byl tu i strach a zoufalství. A to vůbec nebylo dobré.
„Zajali ji." Hluboký rezonující hlas přišel z druhé strany cely a mluvil jazykem, který znal, ačkoliv mu nebyl blízký.
Srdce mu pádilo jako stádo vraníků, řítící se po zelené louce, Dayn se otočil a nahlédl do cely, která byla tak hluboká, že v rohu mohl vidět obrovský a nepochopitelný tvar. Sevřel tyče a zeptal se ve stejném jazyce: „Kam?"
A jeho vlčí jazyk řekl takové slovo, že ho lidský svět nepoužil. 
Masivní tvor se pohnul, obrátil se a vydal se k němu, po zemi se ozýval klapot kopyt a odrážely se od nich kovové jiskry od kamenů. Světlo z pochodně v uličce se odráželo od dlouhé kovové tyče a několika jasnými bliknutími ohnivých oranžových očí, které se téměř ztrácely pod dlouhou hřívou.
Byl to ten zatraceně největší jednorožec, kterého Dayn kdy viděl.
„Pusť mě ven a já ti to ukážu." Hřebec měl oči, které mu připomínaly, že i kdyby stvoření mohlo vlkodlaky tolerovat, v lásce je mít nebude.
Nakonec, v lásce je nemá nikdo. Ale zajetí ho opravdu štvalo.
„Mám lepší nápad,"řekl Dayn. A doufal, že to nebude další peklo.  
*****
„Věnujte se tomu, kdo je na zámku,"řekla Moragh. „Je to zneklidňující šelma."
„Ano, paní." Gnome se uklonil.
Tréninková hala - přinejmenším právě to si Reda myslela - byla postavená na otevřeném prostoru a naplněná zbraněmi - otřásla se dutým třeskem dvoukřídlých dveří, které se za ním zavřely a daly tak nahlédnout k vzdáleným rohům, kde byla v klecích pozavíraná zvířata.
Čarodějnice se obrátila a oči se jí nebezpečně zaleskly. „Nyní. Kde jsme to skončily?
Reda jen zírala. Bolela ji hlava a velká kamenná komnata se kolem ní stále neostře pohybovala, ale držela se při vědomí, tiskla se zuřivě k chladné kamenné zdi, která se přiblížila, když stráž otevřela dveře cely a ona se zlomila pro to, jen aby byla sražena a předvedena k cíli.
Zasáhl ji strach a hrůza v novém místě hluboko uvnitř ní, kde existovala tvrdá a odhodlaná vojačka, nepřející si nic jiného, než chytit Moragh za vlasy a strčit jí hlavu do kádě, která tak pečlivě udržovala oheň uprostřed kamenné místnosti. Nebo by si mohla dojít pro libovolnou zbraň vystavenou v místnosti; nebyla vybíravá.
Byla však uvězněná uprostřed podivného symbolu, který byl vyobrazený na kamenné podlaze třpytivým práškem. Vytvářel tak nějaké kouzelné pole, neviditelnou zeď, která ji obklopovala. Nyní k ní přitiskla dlaně. „Nevím, kde jsi byla," odpověděla na otázku čarodějnice, „ale přemýšlela jsem o situaci, kde ji zlá čarodějnice dostane, a přemýšlím, jestli můžu uvěřit, že bych na tebe mohla shodit dům.
Nedovol, aby tahle děvka viděla hrůzu pod tvou maskou, nechtěla přemýšlet o ničem, co by ji časem zastavilo. Dayn byl na ostrově - cítila jeho blízkost přes jejich spojení - a on za ní co nevidět přijde. Byla si naprosto jistá, že jako ona jeho - on ji taky miluje.
A že musí zůstat naživu a celá, dokud nepřijde.    
Moragh se ušklíbla. „Tvoje ústa jsou na tebe moc chytrá. Musí přijít s tvou královskou krví." Zúžila oči. „Co jsi ty, Medinian? Dá se ti to poznat z očí." Odhalila své zuby a prsty položila na koženou knihu, kterou měla otevřenou na hrudi. „Další síla pro mě. Až s tebou skončím, budu zatraceně blízko k nepřemožitelnosti. Říše cestování, magie, věda - to všechno bude moje."
„Ty…" Reda se zarazila. Její dědeček - Strážce byl obrovský muž - medvěd, stejně náchylný k smíchu a rozmrzelosti, všichni říkali, že to má v očích.
Něco venku vykřiklo, vysoký jekot, který zvedal jemné chloupky na Rediných pažích.
Moragh pohlédla směrem k bestiáři. „Nevím, co se to tam děje."
„Jsou tu ztracené děti," pronesla Reda věcně. „Zabijí čaroděje." Srdce jí dunělo za žebry. Dayne, rychle!
„Nechám je. Brzo už nebudu potřebovat plnokrevného čaroděje." Zvedla knihu, nalistovala stránku a pak knihu odložila, aby zvedla nůž s rukojetí a se špičatým ostrým ostřím. Nato pokročila k Redě, promlouvajíc nízkým tónem s důrazem na každou slabiku.
„Ne…“ Reda nahlas vykřikla, unikl jí vzduch, jak ji magie držela jako v pasti, při pohybu se jí zařízla do kůže. Panické zvonění - chtěla bojovat, zaútočit, stáhnout se, udělat něco, cokoliv - ale magie ji svírala, ovládala ji.    
Na gestikulaci od čarodějky poznala, že svolává kouzla, aby Redu přiměla kleknout na kolena a roztáhnout ruce na bocích a zaklonit hlavu tak, aby byla v nebezpečné pozici záklonu.
Ne, křičela Reda uvnitř sebe. Neee!
Ústa měla vyprahlá jako poušť, jak se k ní Moragh přibližovala, pokračujíc v recitování podivných slabik, které pro Redu neměly žádný smysl, ale stáhla se dovnitř s tvrdou a zuřivou intenzitou.
A najednou už nebyla chladná a ovládaná, nebyla důvěřivá, protože poprvé od chvíle, kdy se oddělila od své zbabělé schránky, bylo bolestně a nadmíru jasné, že být statečná, vždycky nestačí.
Matka statečná byla a nepomohlo jí to. Potřebovala svého druha, aby jí kryl záda.
Dayne, pospěš si! Ale netušila, jestli slova prošla přes magii, jestli něco projde. Panika v ní bodala a několik slz jí uniklo z očí.
Moraghin zpěv zesílil, když se čarodějnice zastavila přímo před Redou. Oči jí zářily silou, její tvář byla děsivě blažená, když pokládala nůž v ruce do žlábku mezi jejími ňadry.
Ucítila bolest z bodnutí a ucítila stékající kapku krve. Při pohledu na láskyplné kousnutí na zápěstí a na krku, na která si vzpomněla, zahalil zbytek bolesti a smutku. Je mi to líto, lásko. Snažila jsem se to prodloužit.
Čarodějka skončila svůj zpěv s okázalostí, odtáhla nůž a-
Bang! Moragh zalapala po dechu a otočila se, jak se dvojité dveře s rachotem, který Redě připomínal Dayna jako rozjetý vlak, rozletěly. Teprve pak spatřila stvoření zaplňující dveře ve ztemnělých futrech, které nebylo trojhlavou saní; byl to obrovský černý jednorožec s nadýchanou hřívou a ohonem, s obrovským rýhovaným rohem a vražednýma oranžovýma očima.
A viděla, že nese pohádkového prince.
Na sobě měl hadr, takzvanou rebelskou tuniku a blyštivý krátký meč, když pokračoval do místnosti a řítil se k Moragh. Čarodějka zaječela, klopýtala dozadu a sama tasila vlastní, menší nůž.
Dayne! Reda nevěděla, jestli se jí to podařilo vyslovit nahlas, nebo se jeho jméno ozývalo v jejich hlavách, nesoucí láskyplnou vazbu, která se náhle divoce a hrdě rozzářila. Slyšel ji oběma způsoby; jeho oči se na ni krátce zaměřily způsobem, který prozrazovaly vše, co k ní cítí.
Jednorožec se vyhnul Moragh, zastavil se a narazil do Redy a odhodil ji stranou, když Dayn seskočil takovým způsobem, který ho vymrštil přímo na čarodějnici.
Reda druhou nohou opustila symbol, který byl vyobrazen práškem, a magie byla přerušena. A ona byla svobodná. Vyškrábala se na nohy, opírala se o obrovskou hlavu jednorožce, která se k ní otočila, a od jeho do spirály stočeného rohu se odráželo světlo.
Dayn dopadl, zavrávoral, ale Moragh uhnula a odvrátila se k blížící se Redě s taseným nožem. Jednorožec se na ní vrhnul, sklonil hlavu a zaútočil tlustým rohem, ale Dayn se k ní dostal jako první. Sám se vrhnul na Moragh a oba padli na zem, váleli se a bojovali.
A nakonec už bojovat přestali.
Reda se vrhla vpřed, na okamžik se v ní zastavilo srdce a pak se s bolestí vrátilo k životu, jak se Dayn pohyboval, uhýbal, aby se vymanil od čarodějnice, která ležela na zádech, oběma rukama svírající rukojeť nože, který zel z rány v jejím srdci.
„Je pryč,"řekl, hlas zhrublý tím, co podstoupil, aby se k ní dostal.
Reda čekala, až se na ni podívá. Pak se usmála. „Nejsem."
Jeho výraz se pohnul, pak se vyjasnil. „Ach, Redo."
A pak bylo snadné se k němu přesunout, zvednout se a dotknout se jeho milované tváře. „Opustil jsi ostatní, abys přišel za mnou." Nezeptala se ho, ale bylo to důležité.
Ale jen zavrtěl hlavou. „Nejdřív jsem přišel pro tebe, srdce moje drahé. Nechci to dokončit bez tebe. Minulost, přítomnost, budoucnost - na ničem nezáleží, pokud nejsi se mnou."
Srdce jí v krku poskočilo, protože vše, oč kdy žádala - dokonce i věci, které si neuvědomovala, že by si přála - se jí náhle před ní otevíraly. A ještě lépe, už se na ně nechtěla dívat. Chtěla se jen dívat na muže stojící před ní a nikde jinde.
„Miluji tě." Ta slova už nebyla děsivá a neubližovala, prostě byla. A jen na tom záleželo.
Obličej se mu vyjasnil a v očích se mu zablýsklo. „Má sladká Redo." Přitáhl si ji do náruče a políbil ji, takže se rty dotýkali, když pronesl: „Taky tě miluji, bohové. Jsi moje. Jsi můj život, má láska, moje jediná. Nenarodil jsem se být králem a nechci hrát politické hry. Chci být muž, který je zamilovaný do své ženy."
Políbila ho na čelist, přitiskla se k jeho hrdlu a cítila, jak se proti ní třese.
„Mluvíš o království a politice, jako kdyby už bitva skončila. Spíš se mi zdá, jako by právě začala."
„Povinnost volá." Odtrhl se od ní, když se k němu jednorožec přiblížil, pak si shrnul svou dlouhou černou hřívu a otočil se na palubě. Naklonil se k ní a natáhl k ní ruku. „A volá nás oba. Od této chvíle jsme tým, bez ohledu na cokoliv.
Jako by odpovídal na poslední vyřčenou otázku, o níž si ani neuvědomovala, že díky ní z ní vyprchalo poslední napětí a uklidnilo její srdce, zanechávajíc pouze příjemné teplo z jejich vazby - a jejich lásky. Přijala jeho paži a opatrně se usadila na širokém, silném hřbetě jednorožce. „On patří k tobě?"
Stvoření si znechuceně odfrklo, jak se začalo překvapivě ladně pohybovat k dvojitým dveřím po kamenné kluzké podlaze.
„Myslím, že je patřičnější říkat, že jsme opatrní spojenci."
Zasmála se a posunula se nahoru, aby se dostala blíže k Daynovi a objala ho kolem pasu pažemi. Když je obrovské černé stvoření odnášelo z cvičebny, jen tak se zeptala. „Kdo je to Medinian?"
„Člen královské rodiny Vysokých Řek." Zašeptal jí přes rameno se zvědavým pohledem. "Proč?"
„To ti řeknu později.
Usmál se. „To se mi líbí. Později. Jo, to zní dobře."
Přitáhla si ruku ke svému žaludku, kde se shromažďovalo horko z jejich láskyplného spojení do šťastné záře. „Moje vnitřnosti mi říkají, že později bude všechno v pořádku."
„Moje také. A taky říkají, že ti tvé vnitřnosti po několika týdnech prozradí něco dalšího."
„Co?"
„To ti řeknu později."
Zasmála se, přitiskla se k jeho zádům a objala ho kolem pasu.
„To zní opravdu dobře. Teď pojďme pomoci ostatním postarat se o to ‚teď‘, abychom se dopracovali k tomu poté."
„Dobrý obchod."
Rukou přikryl její spojené ruce a pohnuli se, jak se obrovský černý jednorožec dal do pohybu, kovová kopyta klapala po kamenech, když zamířili k hradu k nadcházející bitvě… a zbytku jejich společného života v magickém království Eldenu.



KONEC

Zachráněná temnota - Kapitola 9

$
0
0


Vozidlo rovnou čiarou mierilo na juh. Pohonné látky sa rýchlo míňali, ale pár kilometrov ešte vydrží.
Helikoptéra zakrúžila nad miestom, kde stálo, potom ho nasledovala. Čoskoro sa z nej spustili laná a na nich postavy v bielom.
Viac Angelica nevidela, pretože boli príliš ďaleko.
Ustarane otočila hlavu k Dariovi natlačenému tesne vedľa nej. Ležali v neveľkej priehlbine v snehu a ona na seba privolala plášť z vojenskej maskovacej látky do bieleho prostredia. Prikryla ho ním a naniesla na nich toľko snehu, koľko sa dalo. Zhora ich tak nemohli zaznamenať.
To však neznamená, že sa nevrátia po stopách vozidla, len čo zistia, že šlo naprázdno.

„Ak odtiaľto odídeme, nikdy nás upíri nenájdu,“ vyslovil nahlas jej obavy.
„Ale ak tu zostaneme, dostanú nás nepriatelia,“ dokončila ich dilemu.
Vyhrabali sa na nohy, Angelica stále v maskáčoch.
„Myslíš, že sú medzi nimi upíri?“ opýtala sa ho.
Mykol plecami. „Tých v Gulagu si spacifikovala. Chce to veľké množstvo krvi vyliečiť ich.“
Pritiahla si pruh látky až na nos a ústa. Zdvihol sa vietor. „Nemáme na výber. Musíme ujsť.“
„Ale kam?“
„Vidíš ten zráz?“ Ukázala na západ od nich. Museli ho obísť a teraz sa nachádzali v polovici cesty nadol, na úbočí kopca.
Zastonal. „Anjelik, vážne nie som v stave na horolezectvo.“
„Musíme využiť vietor. Zahladí naše stopy a na zráze sa im definitívne stratíme. Možno nájdeme úkryt.“
„Vietor nikdy nezahladí všetky naše stopy,“ hádal sa s ňou.
Pod kuklou sa usmiala a roztiahla krídla. Sklonila ich až k zemi a zahladila sneh. „Lepšie? Vietor z toho urobí prirodzený závej. Dôveruj mi trochu.“
Jej dôveroval, ale sebe nie. Bol slabý a potreboval krv. Napriek tomu zaťal zuby a prikývol. „Poďme.“
Chytili sa za ruky a zamierili proti vetru. Angelica musela natočiť krídla po jeho smere, aby ju náhodou prúdy nezachytili.
Cítila, aký je Dario slabý, ale momentálne s tým nemohla nič robiť. Ten kus skaly je ich jediná šanca. Ani biele oblečenie ich neochráni naveky.
Predierali sa snehom, vzdychali a neustále sa obzerali. Cez vietor nepočuli helikoptéru.
Keď Dario v polovici cesty klesol na kolená, pochopila že ďalej nezájde. Ani jej energia mu už nestačila.
Sklonila sa k nemu a krídlami ho zaštítila pred vetrom. „Dýchaj. Dario, hlavne mi neodpadni!“
Pri vedomí ho udržiaval len jej hlas. „Nemôžem. Naozaj viac nevládzem,“ dychčal.
Kľakla si pred neho. Takto sa nikam nedostanú. Zaškrípala zubami. Poruší ďalšie pravidlo. Musí.
Rozopla si golier, odtiahla kuklu a odhalila pulzujúcu žilu na krku. „Pi!“ prikázala mu.
Od šoku zabudol, že mu je na omdlenie. „Čo?“ zhrozil sa.
„Napi sa, rýchlo. Mne sa krv obnoví okamžite,“ povzbudzovala ho.
„Nebudem piť od anjela.“ Už len tá myšlienka mu pripadala nesprávna. Zvrátená.
„Nemáš na výber. Nemáme čas na polemizovanie, Dario. Vezmi si koľko potrebuješ, mne to neublíži,“ presviedčala ho. „A nech to nebolí.“
Pokrútil hlavou. Nie. Proste nie. Určite do nich udrie blesk alebo niečo podobné.
Nahnevane vytiahla krátku dýku a porezala sa na krku. Vôňa jej krvi ho takmer zbavila zdravého uvažovania.
Než sa spamätal, zuby mal ponorené v jej krku a do obehu jej posielal endorfíny na stlmenie bolesti.
Angelica vždy tajne uvažovala, aké je to byť uhryznutá upírom. Nedokázala si predstaviť, že to nebolí. Tie tesáky sú predsa obrovské! Napriek tomu je tu, necháva sa odkrviť a je to naozaj príjemné.
Uvoľnila sa a dovolila mu vziať si, koľko potrebuje. Aj keď si uvedomovala príval endorfínov, jej myseľ zostala čistá.
Zastonala, keď ju pošteklil jeho jazyk, aby zacelil ranky po kŕmení.
„Anjelik,“ vzdychol Dario a objal ju. Dotkli sa čelami v tichom porozumení.
Usmiala sa, opäť si zapla golier a prinútila ho pokračovať.
Príval sily z jej krvi mu dodal takmer nadľudskú silu. Dokázal kráčať rýchlejšie a prekonávať prekážky. Bol si istý, že nikdy v živote neochutnal nič dokonalejšie. Jej krv bola sladučká, s vyváženými živinami a úplne nezávadná. V dnešnej dobe balenej krvi mali problém nájsť úplne čistú krv. Ľudia sú denno-denne vystavení pôsobeniu znečisteného ovzdušia, vírusom, toxickému jedlu a pôsobeniu elektromagnetických vĺn, ktoré oslabujú ich imunitný systém.
V minulosti to boli choroby a parazity, ktoré ich potravu znehodnocovali. V podstate sa vždy našlo niečo, čo robilo krv „nečistou“.
Pre ľudí, samozrejme, to bolo dobré. Potrebovali vírusy a zárodky na budovanie imunity.
Upíri na druhej strane... oni mohli len prekonať odpor a naučiť sa znášať to. Ľudské neduhy im nemôžu ublížiť, ale pili ste už niekedy krv nakazenú Španielskou chrípkou?
Striaslo ho pri tom pomyslení.
Angelicina krv však bola čistá a nevinná ako ona sama. Zamrznutá v čase, zbavená nedostatkov a posilnená.
„Ďakujem,“ povedal, keď si konečne v hlave ujasnil, že sa nielenže napil od anjela, ale ešte sa mu to aj páčilo.
Stisla mu ruku, ktorou ju držal. Vlastne by mu mala ďakovať ona – za novú skúsenosť. Oveľa viac ju však trápila ich situácia.
Prenasledovatelia, nech sú ktokoľvek, už musia byť na ich stope. A záchrana na ceste. Ako kontaktujú tých správnych?
Konečne sa ocitli na okraji zrázu. Opieral sa doň vietor. Na niektorých miestach ho obrastali popínavé rastliny, inak bola skala úplne holá.
„Čo teraz?“ snažil sa Dario prekričať besniaci živel.
„Zlezieme nadol!“ odkričala.
„Zbláznila si sa? Ty máš možno krídla, ale ja sa môžem zabiť!“
Pokrútila hlavou. „V tomto vetre nemôžem lietať!“ Krídla zmizli. „Ja sa nezraním a ty máš v sebe dosť krvi, aby si prekonal menšie zranenia!“
S hrôzou nazrel cez okraj a zakrútila sa mu hlava. Toto nezvládne.
Angelica sa odrazu vystrela. „Sú za nami,“ povedala varovne. „Cítim ich prítomnosť.“
Nuž, to bola iná reč. Pobiť sa s ktovie akým nepriateľom, bez zbraní a zálohy, alebo zliezť nevinnú skalnú stenu na Sibíri...
Prehupol sa cez okraj a dopadol na výklenok asi tri metre pod ním. Angelica doskočila o niečo pružnejšie. „Máš výcvik ešte aj v horolezectve?“ prskal.
„Od štrikovania až po deaktiváciu jadrovej bomby,“ pochválila sa a už liezla nižšie.
Nebola to ľahká cesta. Ostré skaly im porezali pokožku a niekoľkokrát padali do prázdna, len aby pristáli na miniatúrnom povrchu. Keby boli ľudia, mali by zlomené všetky kosti a vážne poškodené chrbtice.
Po viac ako dvoch hodinách boja s vetrom a neúprosnou skalou konečne pristáli na mäkkom snehu. Pred vetrom ich chránil riedky les.
Dario sedel opretý o stenu za sebou a prudko dýchal. Všetka sila, ktorú mal z Angelicinej krvi, ho opustila.
Jeho anjel, na druhej strane, vyzeral byť svieži a pripravený na ďalšie lezenie.
„Uvidia nás zhora?“ napadlo mu.
„Myslím, že nie.“ Pozrela nad nich. „Vietor rozvieva sneh pár metrov pod zrázom a tu nás kryjú stromy.“
„Dobre.“ Natiahol sa pohodlnejšie. „Pretože ja už nikam nejdem.“
Obávala sa, že bude musieť. Stále cítila nepríjemnú energiu. Čosi... silné a zlovestné. Nie, Gloria rozhodne nie. Niekto iný.
Cez clonu snehu sa predrala silueta a mierila nadol.
Neliezla.
Vznášala sa v akejsi ochrannej bubline.
Tomuto neujdú.
„Zastav si srdce!“ prikázala mu a hľadala vhodný úkryt. Sama prinútila svoje telo nevydať jediný zvuk.
Našla malý otvor medzi skalou a zamrznutou pôdou a začala doň pchať brániaceho sa upíra.
„Hej, prestaň!“
Ukázala nad nich. Postava bola takmer dolu. „Rýchlo!“ Postrčila ho pod skalu a sama sa vplazila dnu.
Nebola to práve jaskyňa, ale stačilo to na ukrytie. Okamžite ich zaplavili klaustrofobické pocity, no museli sa absolútne prestať hýbať, pretože neznáma postava ladne pristála na zemi a za ňou päť ďalších kumpánov.
Angelica prižmúrila oči. Muž, aspoň podľa postavy, bol celý zahalený, ale zložil si kuklu. Uvidela dlhé, husté čierne vlasy. Stál k nej chrbtom.
„Nemohli sa dostať ďaleko,“ povedal po anglicky s prízvukom.
Spýtavo pozrela na Daria, ale ten len pokrútil hlavou. Napoly dúfal, že jeho prenasledovateľom je Brian, bývalý upírsky kráľ Británie, momentálne zločinec snažiaci sa o vládu nad svetom. Podobný čin by sa mu podobal.
„Žiadne stopy,“ povedal ďalší muž.
„Zahladil ich,“ uvažoval čiernovlasý. „Rozdeľte sa a nájdite ho. Bez krvi a vyčerpaný ďaleko nezašiel.“
Angelica dostala nápad. Posunkovou rečou upírovi naznačila, že sa opäť zviditeľní len preňho a zistí, s kým majú dočinenia.
Prikývol.
Vyplazila sa z úkrytu a čakala, či ju neznámy muž zaznamená. Keď sa tak nestalo, prebehla k jeho kumpánom a zbledla viac než sneh okolo nich.
„Julius z Pergamonu!“ vykríkla šokovane.
Dario mal čo robiť, aby sa mu srdce panikou nerozbúchalo.
Julius z Pergamonu.
Démon.
Celé stáročia sa držal mimo diania a až keď mal priveľa moci, vyšiel na verejnosť. Hovorí sa, že kedysi bol kruto mučený, zrejme ľuďmi ale určite sa na akte podieľali aj nesmrteľní. Odvtedy zatrpkol a rozhodol sa podriadiť svet vlastnej vôli.
To je na démonoch najhoršie – nemá ich kto súdiť. Nepatria k žiadnej zjednotenej rase, pretože démonom sa stáva ktokoľvek s génmi dvoch a viacerých rás. Obvykle aj zdedia sily oboch rodičov a čím ďalej sa medzi sebou množia, tým sú mocnejší.
A tento konkrétny démon mal kopu nakradnutej sily od anjelov a armádu ochotnú zničiť na jeho povel všetko.
Ešte nikto sa neodvážil vystúpiť proti nemu. Nikto nie je taký šialený.
Angelica zhrozene pozrela na Daria. „Odkiaľ môže vedieť... Gloria! Ona pracuje preňho, však?“ dovtípila sa to, k čomu dospel aj on. „Potreboval ju, lebo tvoju moc ako muž nezíska,“ spájala si súvislosti.
Keby mohol, niečo v tej chvíli rozdrví. Je jedno, či Gloria prišla za ním alebo on za ňou. Najnebezpečnejší démon sveta vie o Sile Hada a použil by ju tým najhorším spôsobom.
A momentálne karty hrajú proti Dariovi. Gloria je len slabý odvar Juliusa. On bez mrknutia oka mučil nevinné ženy – najskôr Jasmine, jednu z posledných bosoriek na svete, a neskôr si dovolil aj na Erin Anglickú.
Určite by rád videl pád najvyššieho dvora upírov, ktorý začal zjednocovať nesmrteľných.
Angelica sa vrátila k otvoru a posadila sa čo najbližšie k Dariovi. „Nedáva to zmysel,“ prekvapila ho. „Silu Hada by mal len sprostredkovane cez Gloriu a teba s vymytým mozgom. Sotva by využil jej plný potenciál.“
V tom mala pravdu. Sám nerozumie hadovi, čo ako sa o to snažil. Jednoducho chýbali informácie.
Julius aj s pobočníkmi prehľadal okolie niekoľkých kilometrov, ale nič nenašli. Dario už dávno vo svojom úkryte premrzol na kosť kvôli zastavenej činnosti srdca.
„Nie sú tu,“ zhodnotil jeden z jeho mužov. „Za predpokladu že sú skutočne dvaja.“
Julius si trel spánky. „Prelud by Gloriu nezmasakroval. Dareia skutočne chráni anjel a ten by preňho urobil čokoľvek. Poznám tých vyšinutých operencov. Dala by sa vysať, len aby mal dosť krvi.“ Obzrel sa. „Musíme predpokladať, že to urobila.“
Zamrazilo ju nad tým, ako dobre odhadol anjelov. A jej správanie.
„V tom prípade môžu byť kdekoľvek.“
Démon len prižmúril kruté oči. „Carys!“ zvolal do neznáma.
Angelica ustrnula a mierne spanikárila, keď sa kúsok od Juliusa zjavila červenovlasá žena s rovnako červenými očami.
„Čo je zase?“ prskla a na milisekundu pistála pohľadom na šokovanej Angelice. Potom sa naplno venovala démonovi. A nevyzerala, že ho považuje za nepriateľa...
„Dareios bol chránený anjelom. Stratili sme stopu,“ povedal jej jednoducho.
Zatvárila sa prekvapene. „Anjelom? Skutočne?“
„Mám niekoľko svedkov, ktorí videli okrídlenú ženu raziť si to cez Gulag.“
„Zaujímavé.“ Dýchla si na ruky, aby sa zahriala. Mala na sebe len jednoduché čierne handry a čižmy s podpätkami. „Ak je to pravda, môže byť na kilometre ďaleko.“
„Myslel som si, že operenci nemajú dovolené zasahovať.“
Mykla plecami. „Nemajú. Myslím. Nie som anjel, ale ak ho naozaj nejaký strážil a porušil pravidlá, je možné že urobil viac než to. Možno ho premiestnil späť domov.“
Angelice klesla sánka. Čo za somariny to tára? Anjeli ako ona nemajú silu premiestňovať sa. Nie, kým sú spojení s chránencom. A čo tie reči, že nie je anjel?
Julius od hnevu rozkopol snehový závej a škaredo zanadával. „Ako ho teraz nájdem?! Tá suka Gloria ho ani len nezlomila!“
„Povedala som ti, že je to stratený prípad,“ odfrkla si Carys ľahkovážne. „Mal by si sa sústrediť na reálne ciele, nie nejakú úbohú legendu, ktorej pravosť je viac než pochybná.“
Julius k nej podišiel a zatriasol ňou. „Nie je to len legenda. Viem to. A potrebujem tú pijavicu, aby som to dokázal.“
Carys vôbec na jeho zapálenie nereagovala a ani ho neupozornila na anjela a upíra pár metrov od nich. Dokonca sa natočila tak, aby k nim stál chrbtom.
Znudene si začala prezerať nechty. „Pokiaľ viem, podľa tvojej smiešnej legendy, potrebuješ niekoho na druhej strane a tá je prázdna. Takže je to tak trochu vopred prehraný boj, nemyslíš?“
Démon nad ňou len mávol rukou. „Uvidíš,“ sľuboval jej.
„No jasné. Daj vedieť, keď budeš zase pri zmysloch.“ Naposledy pozrela na Angelicu a odmiestnila sa.
Julius zvolal svojich kumpánov. „Vraciame sa. Táto akcia skončila.“
Zhromaždili sa a on ich bez väčšej námahy pomocou mágie vyniesol späť nahor.

Angelica tam len nechápavo sedela. Čoho konkrétne bola svedkom?

Nejtemnější lži - Kapitola 25

$
0
0


Scarlet se zamkla v kryptě. Po dobu šesti hodin.
            Ukradla loď a hodlala strávit zbytek svého života na moři. Vydržela to dvě míle. Vrátila se na Sibiř. Během tří minut.
            Přenesla se zpět do Budapešti. Dovnitř Pevnosti – do chodby u Gideonova pokoje. Pokaždé se musela vyplížit ven, aniž by si toho všiml. Byla unavená z plížení se ven, ale věděla, že se pokaždé vrátí zpět. Kvůli komu? Nevěděla. Už na tom nezáleželo.
            Bylo jasné, že by si mysleli, že tu má nedokončenou práci. Takže by s tím přestala a vrátila se ke svému věčnému vyhnanství, které si sama uložila. Žádná pomsta. Žádné bitvy. Žádná láska. Žádný Gideon.
            Bylo to tak nejbezpečnější. Pro něj. Pro ni.

            Tímhle způsobem proti němu nemohla být využita. Kdyby mu měla ublížit, protože jí její teta znovu pocuchala hlavu… kdyby ho znovu viděla s matkou, nahého, a jak si užívá…
            Zatnula ruce v pěst. Přitiskla se ke stěně chodby, která vedla do Gideonovy ložnice, stíny jejího démona ji hustě maskovaly. Nikdo by ji nemohl vidět, ale určitě by bylo možné, aby ji slyšely. Křik Noční můry byl stejně silný jako stíny. Doufala, že si budou myslet, že se jen vítr opírá do oken.
            Jak znala Lordy, nevěřili by, že tomu tak je, byli opatrní, podezřívaví a náchylní nejprve jednat a až pak klást otázky. Některé z mnoha důvodů obdivovala. Ale ona nic neriskovala. Najde Gideona, promluví si s ním a pak odejde. Doufala, že to tentokrát dopadne dobře.
            Jeho dveře byly za rohem a napravo. Jen o kousíček dál…
            Všechno uvnitř ní křičelo, aby se k němu vrhla a skočila mu do náručí – on byl její Gideon, její sladký Gideon, který jí dal větší potěšení, než kdokoliv jiný před ním – ale musela udržet pomalé tempo, nebo by si někdo uvědomil, že je něco špatně. A pak by to bylo horší. Nikdy by neměli šanci si promluvit. Byla by hozena zpět do žaláře.
            „Jo, uh, hej,“ řekl náhle mužský hlas, ačkoliv byla sama. „Já vím, že jsi tam, Scarlet. Nevyčítej si, že ses přede mnou nedokázala skrýt, je to dobře. Mimochodem, právě jsem napsal Gideonovi, bude tu co nevidět-“
            „Scar!“ Slyšela, jak Gideon křičí z vedlejší místnosti. Její srdce se snažilo probít skrze žebra, když vyběhl zpoza rohu a rychle řekl: „Torin tě nenašel uvnitř Pevnosti, takže nevím, že-“ zastavil se pár metrů od ní, opřel se o kolena a vydýchával se. „Tady.“ Ramenu mu poklesla. „Neděkuju bohům.“
            Noční můra si povzdechla, poprvé po mnoha dnech.
            A do háje, Gideon byl tak krásný. Jeho modré vlasy mu na hlavě stály ve špičkách, jeho modré oči byly jasné, jeho pleť opálená a dokonalá. Ruce jí svědily, jak se ho chtěla dotknout. Toužila jazykem olízat jeho tetování. Jedno milování ani zdaleka nestačilo, aby ho mohla prozkoumat: byla příliš dychtivá, aby ho dostala dovnitř sebe. Příště, pomyslela si.
            Příště?Příště nemohlo být.
            „Nedovol mi, abych ti vysvětlil, co jsi viděla,“ řekl zadýchaně. „Tvoje matka mě nepřenesla do nebe a nenechala mi shořet šaty, znehybnila mě a vylezla na mě. Já ji nechci, přísahám ti.“ V okamžiku, kdy řekl poslední větu, jeho rysy se zkřivily bolestí a zhroutil se na kolena.
            Sakra. Pravda. Řekl pravdu. Já ji nechci. Uvnitř roztála, Scarlet nechala křik a stíny rozestoupit. Sklonila se, paže mu ovinula kolem pasu a vytáhla ho zpět na nohy.
            „Idiote,“ řekla tvrdě. „Věděla jsem to.“ Doufala v to. „Měl jsi lhát. Neměl ses kvůli mně oslabit. Idiote!“ řekla znovu. Mohla by toho teď využít… „Ale… já… tě… miluju.“
            „Co!“ Scarlet ho šokem upustila. Spadl na podlahu a zavrčel. „Promiň,“ zamumlala a vytáhla ho znovu nahoru. Drazí bohové. Nemohl to právě říct… to nebylo možné…
            Gideon ji nemohl milovat: nebyla milá. Byla příliš tvrdá, příliš tvrdohlavá, příliš násilná. Zasloužil si sladkou a uklidňující, něžnou a povznášející ženu.
            „Já-já-“ řekla a pak polkla.
            „Nemusíš mi to oplácet.“ Zalapal po dechu a rychle ze sebe dostal slova, jako by věděl, že každou chvílí omdlí. „Měla bys vědět, že mám tvou tetu. Kronus mi ji dal.“
            Skoro ho málem znovu upustila, ale podařilo se jí posouvat ho kupředu. Konečně obešli roh a vstoupili do jeho ložnice. Její teta byla tady. Její zkurvená teta byla tady. Její teta teď mohla udělat to, čeho se Scarlet bála nejvíc.
            „Kde je?“ zeptala se.
            „Žalář.“ Zasténal.
            „Zatraceně, Gideone. Začni mi lhát!“
            „Promiň.“ Roztřásl se.
            Znovu řekl pravdu. „Neomlouvej se. Prostě drž hubu, než si trvale ublížíš.“
            „Příliš… důležité…“ zasyčel.
            „Drž. Hubu!“ Scarlet mu pomohla do postele a její pohyby byly neohrabané. S tolika svaly se ukázal jako nesmírně těžký. Ale nakonec ho dostala na matraci, víčka se mu zavírala, hlava mu poskočila, když dopadla na postel.
            „Ne… opouštěj,“ řekl, bolest se zvýšila, tak až nebyl schopný slova. Naslepo po ní sáhl a uchopil ji. „Jenom… Scarlet?“
            Věděla, na co se ptá. Jestli jí někdo ovládal. „Ano, jsem pravá Scarlet,“ zašeptala. „Teď buď zticha, jak jsem ti řekla.“ Oči ji začaly náhle pálit, propletla jejich prsty a sedla si vedle něj, neschopna mu odolat, i když byla zoufalá seběhnout schody dolů a skončit to se svou tetou jednou pro vždy. Pokud bude mít vůbec odvahu přiblížit se k té ženě.
            Gideon se okamžitě uklidnil, a oči ji začaly pálit o trochu víc.
            Měsíční svit prosakoval oknem do místnosti, hladil ho, takže jeho pleť vypadala jako by byla posetá třpytem. Tolik jí chyběl. Toužila po něm.
            K čertu s ním. Všechno zničil. Miluju tě,řekl a myslel to vážně. Nemohla se ho teď vzdát, ani aby ho před sebou zachránila. Mohla by si to někdy udělat? Scarlet jemně prsty obkroužila jeho obočí. Vydal další z těch sladkých stenů, podobně jako Noční můra, jeho tělo se otočilo k jejímu, hledal ji. On. Ji. Miloval.
            Doopravdy. Jak by ji mohl milovat?
            Nemohl, rozhodla se. Byl zmatený, to bylo všechno. Možná se cítil vděčný, protože mu dala sex, jaký tolik chtěl. Až poblouznění opadne, uvědomí si, že je pro něj špatná. Uvědomí si, že někdo jiný pro něj bude lepší. Odhodí Scarlet stranou.
            Bude nucena se ho vzdát.
            Její nehty se prodlužovaly, a ostřily do drápů, když si představovala, jak tenhle nádherný válečník líbá a dotýká se jiné ženy. Ale Gideon musel vycítit její rozrušení, protože sebou začal znovu házet. Jakmile se ho znovu jemně dotkla, znovu se uklidnil.
            Uplynula dlouhá chvíle, Scarlet hladila jeho tvář, a nakonec vklouzla do hlubokého spánku. Její úleva byla stejně hluboká, jako předtím jeho. Nelíbilo se jí vidět ho, jak trpí. Pokud si někdo zasloužil mír, byl to tenhle muž.
            „Galen si pro něj přišel, víš,“ řekl náhle hlas z chodby.
            Její pohled se zvedl a přejel po místnosti. Znovu nebyl nikdo nablízku. Což znamenalo, že řečník byl všude. A bylo jasné, že ji ten chlap taky pozoroval, což znamenalo, že kamery byly všude a ukazovaly mu každý její pohyb.
            „Takže máte Galena pod zámkem taky, co?“ Vypořádá se s ním až půjde za tetou do žaláře. Pokud se odváží, pomyslela si znovu. Byla by schopna vytáhnout triky i za mřížemi?
            „Ne. Galen se asi konečně zcvokl, blábolil, že nedovolí Gideonovi, aby ho zabil. A pak se objevila královna bohů. Oba je odnesla pryč.“
            Galen blábolil, že nedovolí, aby ho Gideon zabil. Každý kousek tepla opustil Scarletino tělo, takže zůstala jen dutou skořápkou. Galen šel po Gideonovi záměrně. Gideon. Kvůli ní, uvědomila si s hrůzou. Protože si pohrála s Galenovými sny.
            Měla v úmyslu ho mučit, aby ustoupil. Místo toho ho vtáhla hlouběji do války, a on byl víc odhodlaný vyhrát. To byla další věc, kterou udělala, aby zničila jeho život. To byl jen další důvod, proč byl pro něj někdo jiný lepší. Pořád mu ubližovala, znovu a znovu. Bylo jí zle od žaludku.
            Scarlet se postavila na nohy, dávala si pozor, aby nerušila Gideona, a po špičkách vyklouzla z místnosti. Při své poslední návštěvě si zapamatovala půdorys budovy a přesně věděla, kam má jít.
            Ano. Odvážila se k tomu.
            „Nenechám tě ji zabít,“ řekla hlas. „Kdo jsi?“ zeptala se, když kráčela po schodech. Některé z oken měly barevné výplně, a zlaté paprsky měsíčního svitu odrážely duhové úlomky po stěnách.
            „Torin, strážce Nemoci a ochránce vesmíru.“ Bez ohledu kam šla, jeho hlas byl pořád zřetelný. „No, Pevnosti, přinejmenším,“ dodal.
            „Nikdy jsem o tobě neslyšela.“
            „Ani když jsi byla v Tartaru? Moje exploze byly legendární.“
            „Promiň.“
            Zklamaně si povzdechl. „Každopádně, Gideon s tou ženou ještě neskončil, takže se ujistím, že zůstane naživu, aby to mohl dokončit.“
            Věrný přítel. Nemohla se s ním dohadovat, byla vlastně ráda, že Gideon měl tak silnou podporu. Bylo to něco, co chtěla, ale nikdy nenalezla. „Hádej co? Šetřil ji pro mě.“ Myslela si, že zná Gideona natolik dobře, aby tahle slova pronesla. Byl štědrý. „Jsem si jistá, že mu bude jedno, když jí roztrhám hrdlo. Dokonce mi za to poděkuje.“
            „Tohle mi bude muset říct on sám.“ Torinův pevný tón nepřipouštěl žádné argumenty.
            Zabočila za roh, prošla další chodbou a sešla další schodiště. Tohle bylo širší, hruběji stavěné a špinavější. Dokonce i vzduch, který dýchala, se stával těžším, a prach jí pokryl plíce.
            „Kdyby sis toho nevšiml,“ řekla, „Gideon je právě teď neschopný.“
            „To znamená, co? Musím se ujistit, že zůstane naživu, i když je neschopný. Věř mi, sejmu tě, pokud si budu myslet, že se chystáš zabíjet. A mám pocit, že v bezvědomí strávíš dostatečně dlouhou dobu.“
            „A jak mě hodláš sejmout, hm?“
            Pobaveně se zasmál, byl to pěkný zvuk. „Jako bych ti chtěl vykecat má tajemství.“
            „Dobře, jenom si s ní promluvím,“ řekla s povzdechem. Jestli to byla pravda nebo lež, tím si nebyla jistá. Všechno bude záležet na její tetě.
            Nakonec dorazila na konec schodů a vstoupila do žaláře. Dobře ho znala, protože několik týdnů obývala jednu z cel. A téměř se začala chichotat, jako školačka, když uviděla, že její teta je uvězněna v té samé cele, jako Scarlet předtím. Tohle byla spravedlnost. Zlatá hvězda pro Gideona.
            Měla na sobě znečištěné bílé roucho, Mnemosyne spala na lůžku, velké části její kůže byly růžové, zatímco ostatní oblasti byly ještě černé a spálené. Některé z jejích vlasů narostly zpátky, i když byly tenké a krátké. Hrudník se jí zvedal a padal příliš rychle, mělce.
            S úsměvem Scarlet sevřela mříže. „Ale, ale, ale. Jak hluboko mocní můžou padnout. Od milenky krále bohů, k nesmrtelné polévce, až po vězně Pánů z Podsvětí. Ubožátko.“
            Mnemosynina víčka se otevřela a zaměřila se na Scarlet. Pak se její teta vymrštila do pozoru a natlačila se proti vzdálené stěně. „Co tu děláš?“
            Její strach ji potěšil víc než démona. „Přišla jsem pozdravit svou oblíbenou tetu, to je všechno.“
            Růžová špička jazyka jí přejela přes zčernalé rty. „A prosit mě, abych vymazala tvé vzpomínky, tím jsem si jistá.“
            „Žebrat?“ Scarlet se zasmála. „Ne.“
            Její teta zvedla hlavu, hněv jí dal zřejmě odvahu. „Bylo by to stejně k ničemu. Dlužíš mi díky ty malý bastarde, ne odsouzení.“
            „Vážně?“ posměšně pozvedla obočí a pevněji sevřela mříže. „Proč?“
            „Nikdy bys nehledala svého Gideona, kdyby sis nemyslela, že se s tebou oženil. Celá léta jsi ho sledovala z dálky, bála ses na sebe upozornit, protože ses bála, že by tě odkopnul.“
            „Po tisíce let jsem taky žila s přesvědčením, že jsem byla svědkem vraždy svého syna. Takže, děkuju?“ Uchopila tyče s takovou silou, že se celá konstrukce otřásla a prach padal ze stropu. „Znovu ne. Tohle ode mě nedostaneš.“
            „Tak mě zabij.“ Její teta zvedla bradu o další centimetr. „Udělej to.“
            Scarlet jí ukázala ve svém pohledu opovržení. „Už jsem ti to říkala. To není to, co s tebou udělám.“ Takže dneska tetu nezabije, uvědomila si, přestože touha tam pořád byla a ona byla v pokušení. Ne kvůli Gideonovi, ale proto, že tahle žena si nezasloužila rychlý odchod do nicoty, bez bolesti, bez utrpení.
            Opravdu?
            Jo,pomyslela si a zamračila se. Nechtěla teď jednat, protože Gideon ještě nevydal příkaz smrti téhle ženy. Scarlet mu chtěla být stejně věrná, jako jeho přítel. Možná, že by pak byla dost dobrá, aby byla jeho žena.
            Chtěla mu ukázat, že je ho hodna?
            Ano. Ano, chtěla. Více než cokoliv jiného na světě, dokonce by i odsunula pomstu proti její tetě. Milovala ho tolik, že to až bolelo. Nebyl její manžel, ale stále ho milovala, jako by byl. Možná to bylo kvůli vzpomínkám, které vytvořila, možná ne. V každém případě vlastnil její srdce. Vždycky vlastnil její srdce. Kdyby byla šance, že by mohli být spolu, i malá šance…
            „Tvůj muž za mnou přišel, víš,“ řekla Mnemosyne radostně, vytáhnula Scarlet z jejích myšlenek. „Chtěl vědět, proč tě tak moc nenávidím, ale odmítla jsem mu to říct.“ Samolibost se připojila k nadšení.
            Scarlet pokrčila rameny. „Upřímně je mi jedno, proč jsi udělala to, co jsi mi udělala, jde mi jen o to, že si to vůbec provedla.“
            Mnemosyne zamrkala a zavrtěla hlavou. „Vadí ti to. Já to vím.“
            „Kdysi možná, ano. Ale víš co? Nejsi nijak důležitá. Kromě toho jsi mě přivedla ke Gideonovi, jak jsi sama řekla.“ S tím se Scarlet otočila, připravená jít zpět za svým mužem. Utěšit ho. Dám mu vše, co potřebuje.
            „Kam jdeš? Vrať se zpět Scarlet.“
            Udělala první krok, druhý.
            „Scarlet! Nemůžeš odejít. Tvoje matka tě nemohla zabít, když jsme byli vězni, to víš. Pokud by se o to pokusila, začala by stárnout. Ale kdyby uspěla, znamenalo by to, že by se vzdala celé věčnosti, nebyla by žádná naděje, že by se jí vrátila její velkolepá krása. Proto mě požádala, abych si vzala na starost tvoje trápení a já jsem to přijala, protože… protože…“
             Scarlet se zastavila. Její teta byla schovaná za zdí, ale její hlas, ach, její hlas… ostrý, ale pravdivý. „Pokračuj.“
            „Pokud se to chceš dozvědět, tak se sem vrať a postav se mi.“
            Uplynul okamžik. A další. Mohla to být ztráta času, ale… Zvědavost jí táhla kupředu, dokud nestála před její celou.
            Mnemosyne přikývla, její ustaraný výraz se rozplynul. „Jednoho dne byl do naší cely hozen věštec. Stačil mu jediný pohled na tebe a rozesmál se, prohlásil, že zabiješ svou matku a převezmeš nebeský trůn. Vymazala jsem paměť všech okolo, kromě Rhei a Kronuse. Zasloužili si o tobě vědět pravdu.“
            „No a? Co to má s tím společného?“
            „Jsou propojeni tak, jak to nedokážeš pochopit, ale řeknu ti, že když jeden z nich zemře, druhý ho bude následovat. Kdyby si zabila Rheu, znamenalo by to, že by si taky zabila Kronuse.“
            Nebyla schopna promluvit.
            „Věštce,“ pokračovala teta, „jsme zabili. Ty jsi měla plné ruce práce s romantikou a tragédií a my doufali, že se sama zabiješ. Nikdy ses o to ani nepokusila, že?“
            Ale kolikrát už byla v pokušení to udělat? Nespočetněkrát.
            „Takže teď už chápeš skutečný důvod, proč mě Kronus dal Gideonovi?“
            „Ne.“
            Mnemosyne se usmála. „Abych mohla dokázat svou loajalitu vůči koruně… a jednou provždy tě eliminovat.“
            Předtím než měla Scarlet čas se pohnout, Mnemosyne odněkud vytáhla a hodila tři malé hvězdy. Ostří prořízlo Scarletino hrdlo, každá z nich krájela žíly a tepny, a dokonce přeťala hlasivky. Z vlastního popudu se stíny a křik vynořily z její hlavy, obklopily ji a naříkaly pro ni.

            A pak, stejně tak jako Gideon, už nic nevěděla. 

Podlehni temnotě - Kapitola 23

$
0
0


Ako Ashriel povedal, kráčala po schodoch do suterénu, z kadiaľ sa ozývala hudba a množstvo hlasov. Pred kúpeľňovými dverami našla poskladané rifle, čierne tričko a tenisky. Prešla prázdnou chodbou a otvorila dvere na konci. To, čo uvidela, vysvetľovalo toho ženinho zákazníka z kúpeľňového incidentu. Pred ňou stálo množstvo stolov, za ktorými sedeli ľudia, ktorí buď jedli, alebo iba niečo popíjali. Úplne vzadu oproti vstupným dverám stál barový pult. Na samom konci sedel na barovej stoličke Ashriel a niečo písal. Brnenie s plášťom vymenil za rifle a bieli sveter. Dlhé vlasy sa zmenili na oveľa kratšie, iba tú farbu si ponechali.
Prešla k nemu a posadila sa na prázdnu stoličku.    

,,Wenyan, daj jej, čo bude chcieť,“ povedal mladému mužovi za barom, ktorý práve zalieval kávu.
Ten sa bez toho, aby k nej vzhliadol, opýtal v mandarinčine. ,,Čo to teda bude? “
,,Stačí voda, ďakujem.“
Položil pred ňu pohár plný priezračnej vody a vrátil sa ku káve.
,,To tu mám iba tak sedieť a piť vodu?“ opýtala sa Ashriela, keď ju dlhšie ignoroval.
,,Samozrejme, že nie. Za chvíľu ti prinesú jedlo. Kým sa naješ, skontrolujem to celé.“
Naklonila sa, aby videla, čo robí.  Na papieroch bol ručne napísaný text v čínštine a Ashriel v ňom červeným perom opravoval chyby.
,,Vždy je ťažké spraviť zo smrteľníka nesmrteľného,“ prehovoril potichu, podčiarkol slovo a napísal ho nad to správne.  ,,U novorodencov je to oveľa ľahšie. Pri dospelých je to o inom. Stačí nejaká nehoda a prestanú byť obyčajnými. Rebeca sa pred rokom zobudila z polročnej kómy, spôsobenej autonehodou. Po prebudení si nepamätala väčšinu svojho života. Zato dokázala vyrozprávať život úplných cudzincov. Pátrači ju vzali z nemocnice a priviedli do Azylu, kde však trpela. Nevedeli si s ňou, ani jej novozískanými schopnosťami, poradiť, tak sme nad ňou prevzali dohľad my. Odvtedy sa okrem ovládania svojej moci, naučila päť nových jazykov, celú hierarchiu nesmrteľných a ich zákony.“ Ukázal na papiere. ,,Naučiť sa po čínsky bolo jej prianie už od malička. Je to jedna z mála spomienok, čo jej po tej nehode ostala. Pred piatimi týždňami ju Tris, jej mentorka, poslala sem za mnou, aby sa ten sen splnil.“
Žena v bielych šatoch pred ňu položila podnos plný jedla. ,,Ešte raz sa za ten incident hlboko ospravedlňujem.“
Usmiala sa na ňu. ,,Zabudnime na to a tvárme sa, že sa to nikdy nestalo.“
Šťastne prikývla a obrátila sa k Ashrielovi. ,,Tak, ako to vyzerá?“  
Ashriel napísal posledný znak a zatvoril pero. ,,Učíš sa rýchlo ako vždy, Bec.“
,,To je ona?“
Zasmial sa. ,,Dovoľ mi, predstaviť vás. Misaki toto je Rebeca, chránenkyňa Nebeských drakov. Bec, predstavujem ti Misaki, novú Kahalu Temnej rasy, Daenerovu vnučku a družku Kearnovu. Od včerajška som jej novým mentorom.“
Rebeca prekvapene zažmurkala. ,,Nevedela som, že má vnučku.“
Oprel sa o operadlo a otočil hlavu k Misaki. ,,To ani ona. Keby ňou nebola, bola by už pravdepodobne v Ríši mŕtvych. A ak tam nechceš ísť dodatočne, tak by som byť tebou, začal jesť.“
Svet sa odrazu zastavil a všetci smrteľníci v miestnosti skameneli. Vzduch zaplavil silný príliv starej mágie a korenistej vône.
,,Zavri oči, pokľakni a mlč, dokým nepoviem inak,“ prikázal Ashriel, ako vstával zo stoličky. Rebeca vtedy už dávno kľačala na podlahe so sklonenou hlavou.
Sklonila tiež hlavu, a tak pokľakla vedľa nej so zavretými očami. Nevidela, kto prišiel, no musel to byť niekto mocný, keď dokázal zmraziť čas.
,,Prinášaš rozsudok?“ prehovoril pokojne Ashriel.
Počkať! Nehovoril, že súd sa bude konať za šesť dní?
,,To musela byť naozaj nahnevaná,“ pokračoval Ashriel.
,,Ešte som ju takú nevidel,“ odpovedal cudzincov chladný hlas. ,,Naozaj chce jej život, Ashriel. Prišla by ju zabiť osobne, keby ju Rugna nezastavila.“
,,A tá nie je momentálne v stave, aby sa s ňou dohadovala,“ pridal sa povedomý hlas.
Kaelth! Určite to je jeho hlas.
,,Ale je ešte dostatočne tvrdohlavá, keď si s nimi prišiel ty a ona žije.“
,,Stačilo!“ rozkázal ďalší cudzí hlas. ,,Sme tu kvôli rozsudku, nie rečičkám.“
,,Pokoj, Dazenth,“ odpovedal ďalší hlas nezaujato. ,,Toto predanie nemá časový limit a my sme nedostali priami rozkaz.“ 
Dazenth? Dazenth? Nespomínala ho Tearae? Pri kom ho len spomínala? Yveln? Nie. Aaraea, áno. Je jedným z jej hlavných strážcov.
,,Môžeš ma pustiť, Razeth, nemienim ju zabiť,“ odvetil Dazenth. ,,Aspoň nie teraz.“
,,Možno je odsúdená a Aaraea ju chce mŕtvu, lenže stále je Daenerovou vnučkou a Kahalou,“ prehovoril ďalší muž.
Náhle sa jej pleca dotkla mužská ruka. ,,Vstaň, Kahala.“
Postavila sa, ale oči neotvorila.
,,Nikdy ma nenapadlo, že Ardaryunovia strpia, aby odsúdený stál pri vyrieknutí rozsudku,“ zasmial sa Ashriel.
,,Jevith má pravdu. Stále má určité postavenie, ktoré musíme rešpektovať aj my. Spyros začni. Rád by som sa vrátil domov.“
,,Z moci, ktorá vyplýva z môjho postavenia Nebeského draka a poverenia Stelesnení, som prišiel predať rozsudok, vyrieknutý Anmayerov a schválený Arasamyou, BhagyouLyarkov, ktorý je určený Misaki, démonskej vojvodkyni, súčasnej Kahale, vnučke Daeneraovej a družke Kearnovej. Rozsudok znie nasledovne: Súdená sa previnila nedovoleným vstupom na pôdu Svätyne obnovy, ktorá je domovom Anmayeri. Trestom za tento prečin je smrť, avšak v tomto prípade bolo súdenej dovolené naďalej žiť, ak podstúpi trest, ktorý jej bol udelený. Týmto trestom je získanie Kvetu odpustenia a prinesenie ho Anmayere. Dozorom pri plnení tohto trestu je Kaelth a Ashriel. Pýtam sa ťa, Misaki, prijímaš tento trest, aby si odčinila svoj priestupok?“
 Akoby som mala na výber.  ,,Áno, prijímam.“
,,Dobre. Výkon trestu je v rukách dozorcov. Týmto moja práca končí,“ na chvíľu sa odmlčal. ,,Prajem veľa šťastia, budeš ho potrebovať dieťa.“
Nemusela vidieť, aby vedela, že sa tí štyria premiestnili preč z miestnosti.
Ostal tu z nich iba Kaelth, ktorý prehovoril: ,,Vráťte sa na miesta, nech sa tí ľudia preberú. Vy dvaja potom príďte za mnou hore.“ 
Keď sa všetci vrátili ma miesta, kde boli predtým, než čas zastal, ľudia ožili. Ashriel sa postavil a ona ho bez slova nasledovala hore schodmi a do obývačky, kde na nich čakal Ardaryun.
Sedel na gauči a hrabal sa v lekárničke. ,,Nemáš niečo užitočnejšieho?“ opýtal sa potichu, keď vstúpili do izby. ,,Väčšina z tohto je na nič.“
Ashriel popri kráčaní ku kreslu, mávol rukou a na zemi sa objavila veľká čierna športová taška. ,,V pravom bočnom oddiely.“
Nesmrteľný sa tam začal prehrabovať.
Obaja sa usadili a pozorovali ho, ako po chvíli vytiahol niekoľko fľašiek s nejakými obväzmi a položil ich vedľa už vytiahnutých obväzov, misiek, malých aj väčších priehľadných uzatvárateľných vreciek s nádobami, nožníc, ihiel s niťami a alkoholu.
,,Za tento výlet vďačím Rugne?“ prehodil Ashriel, keď sa natiahol po jednu z fľaštičiek.   
Kaelth vzal druhú a jej obsah nalial do jednej z misiek. Ashriel urobil to isté so svojou. Vzduch nasiakol pachom alkoholu a čímsi ďalším, čo nedokázala identifikovať.
Ardaryun sa načiahol po prvom obväze, roztvoril ho a vhodil do misky. ,,Svojich vnukov miluje. Nechce, aby o ňu prišiel iba kvôli nejakému omylu.“ Kým sa v jej obsahu celý namočil, vzal jedno z malých vreciek, mokrý obväz vytiahol, nechal ho odkvapkať a vložil do vrecka, ktoré dôkladne zavrel. Celý postup opakoval s ďalšími obväzmi.
Ashriel medzi tým vytiahol z tašky ďalšie veci, ktoré primiešaval do misky. ,,Pripomeň mi, že jej za to musím niekedy poďakovať.“ Obsah sa sfarbil do biela a ustavičným miešaním zhustol. Keď bol s výsledkom spokojný, vzal lyžicu a začal to dávať do jednej z nádob.
Misaki absolútne nechápala, načo to robia. V tomto storočí si už málo z nesmrteľných rás vyrábalo vlastné liečivá a pomôcky na ošetrovanie, pretože o ich výrobu sa starali smrteľníci. ,,Nemôžete ísť do lekárne a kúpiť si tam, čo potrebujete?“
Obaja na ňu upreli pohľady a rozosmiali sa. ,,Naozaj si myslíš, že by sme tam našli, čo potrebujeme?“ opýtal sa neveriacky Ashriel. ,,O tom pochybujem. Z nových rás si umenie výroby liekov úplne ponechali iba elfovia a mágovia. Vy ostatní sa spoliehate na ich výrobky, mágiu a lieky smrteľníkov. Možno je to tým, že ste časom spohodlneli, možno tým, že sa už zriedkakedy stretnete s ozajstným smrteľným nebezpečenstvom.“
,,Čo myslíš, kto ju otrávil?“ zmenil tému Kaelth. ,,Aj medzi nami je jeho použitie zriedkavé.“   
,,Aj malé množstvo postupne ochromuje jednotlivé sústavy,“ vysvetľoval jej Ashriel popri práci. ,,Kým ju Yumi preniesol, mala už ochromenú časť pohybovej a opornej sústavy.  Kým sa začalo s proti liečbou, mala väčšinu kostí rozleptanú a trištvrte kože odumretej. Prestala jej úplne fungovať hormonálna, imunitná, tráviaca a vylučovacia sústava. Keby Rae nepoznal protijed, nepomohol by jej ani Reis. Každá duša potrebuje telo a to by po nejakej dobe už neexistovalo.“
,,Ako sa ten jed volá?“ naliehala Misaki. Nikdy nepočula o tak silnom a jedovatom jede.
,,Nekromancerov,“ odpovedal Ashriel, keď položil plnú uzavretú nádobu čohosi na stôl vedľa Kaelthových vreciek s obväzmi. ,,Jednou z jeho zložiek je krv nekromancera, preto ten názov. Kým to dorobíme, najedz sa. Je to na kuchynskom stole.“

Biela akropola, Dvor Temnoty, Temnota

Yumi na nich čakal pred Bielou akropolou. Sedel na najvyššom bielom schode so zavretými očami.
Zo začiatku bol Kearn viac než dotknutý, že jeho brata nikto nestrážil a on mal za sebou dvoch Ardaryunov. Potom si všimol, ako zo strechy akropoly visí modrý dračí chvost. Nebol príliš dlhý ani veľký, takže Sin bol vo svojej neúplnej podobe. Ako na zavolanie sa objavili krídla a o sekundu neskôr sa zo strechy vyklonila Sinova hlava. ,,Ach, konečne ste dorazili. Už som sa o teba začínal báť, Nuw.“
Nuwa mu zamávala na privítanie. ,,Nečakala som ťa tu. Čo tu robíš?“
,,Niekto predsa musel skrotiť tie lietajúce príšerky, keď Mikael zaspal. A Gab predpokladal, že  pôjdeš po Yumiho bez neho, tak ma poprosil, aby som naňho jedným očkom dohliadol.“
,,Naňho?“ Z tónu jej hlasu bolo jasné, že mu neverí ani nos medzi očami.
Sin sa zazubil. ,,Áno, naňho, Nunu. Je si vedomý toho, že Kearn by ti nikdy neublížil. Tí dvaja sa postarajú, aby to neurobil niekto iní a ja som tu, aby som dohliadol, že sa všetci bez problémov dostanete pred Rugnu. Teraz, keď ste vy traja dorazili, musím sa uistiť, aby v Temnote neostal jediný anjel.“ Zmizol im z dohľadu a následne vystrelil k oblohe malý modrý drak. Obkrúžil vrchol akropoly, v ktorom horel oheň a odletel preč.
V tichosti vkročili do akropoly a nasledovali Nuwu do hlavnej haly. Pred dvojkrídlovými dverami stáli dvaja Ardaruynovia, ktorí skôr pripomínali sochy než stráže. Dvere sa pootvorili a Nuwa prekĺzla dnu. Keď ju však chceli nasledovať, dva prekrížené nizhaky im v tom zabránili a dvere sa zavreli.
,,Arasamya vás prijme, až keď budete všetci,“ ozval sa z bočnej chodby Virvaenthov hlas v Temnom jazyku. Väčšina Temných ho tu poznala pod menom Levelys. V prítomnosti Stelesnení sa smelo rozprávať iba v Prastarom jazyku alebo Zabudnutom, ak to povolili. Keran mal niekedy podozrenie, že iným jazykom ani nerozumeli. Pravdepodobnejšie bolo, že ich považovali za podradné. Stelesneniasa však nedostávali do spoločnosti tých, ktorí by minimálne Zabudnutý jazyk neovládali, a ak sa náhodou dostali, boli využité špeciálne tlmočníčky. Avšak Virvaenth strávil v Temnote dosť dlho nato, aby si tento prešľap mohol dovoliť.
Zastavil sa pred nimi a najskôr sa mierne uklonil Kearnovi, potom Yumimu. ,,Suyun, Khan. Zavediem vás do komnaty, kde počkáte, dokým vás Arasamya neprijme. Požiadala ma, aby som vám po tú dobu zaistil pohodu, ktorá prislúcha vášmu postaveniu.“ Sladko sa usmial a prešiel si jazykom po perách. ,,Avšak boli tu návrhy, ktoré ma nesmierne zaujali. Škoda len, že mi ich Gabriel zakázal uskutočniť. Máte jediné šťastie, že to bolo ešte v stave, keď mal ako tak chladný rozum. Inak by som vás dal priviazať na nejaké pekné slnečné miesto a nechal wishunov hodovať na vašich telách.“ Zdvorilo sa uklonil, lenže jeho oči priam volali potom, aby ho vyzvali. ,,Teraz, ak by ste boli takí láskaví a nesledovali ma.“
Kearn pozrel na Yumiho, ktorý zavrtel hlavou. Ani jeden z nich nepochyboval o jeho slovách. Sám videl Gabrielthov stav, ktorý mohol vyvolať jedine strach a obavy o Stelesnenia. Bol vďačný, že poľoval na Mithru. Keď ho nájde, pravdepodobne z neho vymláti dušu. Ešte vďačnejší bol však zato, že zatiaľ nestretli Arasamynich hlavných strážcov. Ich privilégiom bolo, že v čase ohrozenia Stelesnenia, pre nich neplatili žiadne zákony a nikdy neboli súdení za činy, ktoré v tej dobe spáchali nech boli akékoľvek. Gabrielth by ani v stave najväčšej zúrivosti nezabil pokrvných potomkov Stelesnení, ak by mu to ony samotné neprikázali. Kaelth s Tyrathom by ich momentálne zabili na mieste. Najvďačnejší zo všetkého bol, že zatiaľ nevidel žiadneho z Byralovov. Ardaryunovia boli rozdelení do štyroch tried alebo klanov. Najnižšou boli Tsarrovia, inak volaní obyčajní, čo boli v podstate sluhovia. Druhou triedou boli Rrazmakovia, teda strážcovia a patrila tam väčšina Ardyrunov. Boli to práve tí, ktorých vo svojom živote najviac videl. Treťou boli Byralovia – bojovníci, ktorí sa posielali do skutočných bojov. Byralovia boli povolaní iba v dvoch prípadoch. Ak niektorému z vládcov preskočilo natoľko, že vyhlásil vojnu Stelesneniam. Ten druhí prípad bol, keď sa Stelesnenia z nejakého dôvodu rozhodli pre vyhľadenie určitej rasy alebo skupiny nesmrteľných. Ak by tu bol čo i len jeden Byral, všetci by boli ešte vo väčšom probléme než boli. Štvrtou a najvyššou triedou boli Ishnetarovia – praví princovia vesmíru. Sám Gabrielth bol v skutočnosti prvým Ishnetarom. Okrem neho exitovali ešte dvaja, o ktorých vedel, no pochyboval, že sú jediní, ktorí existovali.
,,Ako je na tom Arasamynin zdravotný stav?“ opýtal sa, aj keď poznal odpoveď. Ardaryunovia nerozprávali o Stelesneniach s kýmkoľvek, kto nepatril k Starodávnym. On ani Yumi k nim nepatrili.
Virvaenth sa neobťažoval otočiť, ani odpovedať. Pokračoval v kráčaní po prázdnej chodbe  a viedol ich ktovie kam.
Povzdychol si a zopakoval otázku v Prastarom jazyku.
Tento raz odpoveď prišla: ,,Chceš úprimnú alebo formálnu odpoveď?“ 
Aj na Yumiho tvári sa zjavilo nepatrné prekvapenie. Čakali odvrknutie alebo ubezpečenie, že je rovnako zdravá ako doteraz.
,,Videl si Gabriela,“ povzdychol si Ardaryun. ,,On s Tyrathom to nesú najhoršie. Keal to cíti tiež, ale je dostatočne ďaleko, aby to diaľka trochu stlmila. Cítime to všetci. Jedna zo Shaykáunezvládla toľkú bolesť so smútkom a zabila sa. Našla sa obesená s podrezanými žilami v jej izbe. Od zasadnutia sa ešte nepremenila do ľudskej podoby, aj napriek kŕmeniu. Prestala komunikovať s kýmkoľvek, okrem tých troch, Ishnetarov a Nuwi. Prosili sme ju, aby ostala v sídle a oddychovala, ale beznádejne.“ Prudko sa zvrtol na pätách a planúcimi očami ich prebodol. ,,Kvôli vašej malichernej potýčke, budeme mať čo robiť, aby sa jej stav zlepšil.“
,,Čo Mikael?“ opýtal sa ho Yumi.
Kearn sa k tomu neodvážil, lenže jeho nevlastný brat mal vždy viac odvahy než rozumu a rozum mu nikdy nechýbal. On bol vychovaný k vládnutiu Temnej rasy, Mikael na uchovanie tradícií a kultúry, ale Yumi... Z neho sa stalo smrtiace stvorenie vytrénované k jedinému účelu – boju. Matka sa postarala, aby vedel používať všetky zbrane rovnako dobre ako mágiu. Ešte pred stáročiami sa konečne dozvedel, že jeden z jeho majstrov bol samotný Gabrielth. Mohol sa iba domnievať, kto boli tí ostatní.
,,Vieš, že ťa rešpektujem Khan  a tvoje spojenie s budúcou Ardhyamikouti zvyšuje postavenie, ale nezabúdaj na svoje miesto. Nie, keď mám chuť zabiť vás oboch na mieste. Khan odpočíva pod našim dohľadom a ostane to tak do odvolania. Nemusíte sa oňho báť, stal sa Arasamyninim hosťom a bude oňho postarané nech bude situácia akákoľvek.“
,,Môžeme ho vidieť?“
Zavrtel hlavou. ,,Bohužiaľ nie. Zatiaľ spí tu, ale ako náhle sa jeho stav zlepší, presunieme ho.“ Odrazu sa pozrel za nich, čo ich prinútilo otočiť sa.
Kráčala za nimi úplne posledná bytosť, ktorú by tu čakali. Samotná Anmayera. Jej červené šaty sa tiahli po lesklej mramorovej podlahe. O odtieň svetlejšie vlasy mala rozpustené, čo u nej bolo zriedkavé. Pravú ruku mala položenú na Shamilthovom predlaktí a po jej ľavom boku kráčal Dazenth. Ani jeden z nich na sebe nemal zbroj ako ostatní prítomní Ardaryunovia. Na sebe mali čierne kožené topánky, nohavice s opaskom, na ktorom boli pripevnené dve dýky s vykladanými rukoväťami. Odhalené brucho, hruď a krk im zdobilo tradičné klanové tetovanie Ardaryunov. Na rozdiel od Kaelthovho čierneho, ich žiarilo červenou farbou.  Predlaktia im chránili chrániče a v ruke držali nizhak. Z toho Dazenthovho ešte kvapkala krv. Asi meter za nimi kráčal Rees a Roth vo svojich smrtkovských podobách.
Kearn s Yumim padli na kolená v rovnakom okamžiku, Virvaenth sa úctivo sklonil a všetci traja ju pozdravili v Prastarom jazyku.  
Anmayera zastala tesne pred Kearnom a položila mu ruku na hlavu. Svojimi kĺbovými prsteňmi v tvare pazúrov mu prechádzala vo vlasoch a zamierila na zadnú stranu krku. Ten kov bol natoľko ostrý, že stačil jediný okamžik jej nepozornosti a mohla mu prebodnúť kožu. V jej prípade by však o nepozornosť rozhodne nešlo. ,,Svoju sestru milujem. O jej rodine sa to už povedať nedá. Najskôr tvoja matka, potom vy traja a teraz dokonca aj tvoja družka. Mal by si mojim sestrám bozkávať nohy, že mi rozhovorili jej zabitie.“ Jeden z pazúrov ho poškriabal na boku krku tak silno, až mu začala tiecť krv. ,,Mala by som si na oplátku žiadať tvoju krv? Možno by som mohla prikázať Dazenthovi, aby prelial niečo z tvojej vznešenej krvi.“
Kearn neodpovedal, ani sa nehýbal. Tá otázka aj tak nepatrila jemu, a keby odpovedal, rozhnevalo by ju to. Anmayera možno bola stvoriteľkou, ale zabíjala s oveľa väčším potešením, než život dávala. Keď však spomenula Misaki, zašklbali mu svaly, čo spôsobilo, že sa mu pazúr zaryl hlbšie do mäsa. Odvtedy, čo ju od neho vzala Nidra, o nej skoro nič nevedel. Cítil ju v sídle Pánov času, no potom ju stratil. Pripisoval to Nidre a jej sídlu, ale teraz vedel, že sa zmýlil. Misaki sa musela dostať, kam nemala. V sídle Pánov času sa nachádzalo množstvo portálov, lenže zopár z nich viedlo do zakázaných a posvätných miest. Jedným z nich bola aj Svätyňa obnovy – domov Anmayeri a Ardaryunov.Iba jeho neobyčajná kontrola, ktorú tisícročia zdokonaľoval, mu zabránila spýtať sa jej na Misaki. Stelesneniam sa nikdy nepokladal taký druh otázok.   
,,Vieš, že tvoja družka bola odsúdená?“
,,Nie, Anmayera.
,,Porušila jeden z najvyšších zákonov tým, že bez pozvania vstúpila do môjho domova. Keby nebolo jej pokrvnej línie, jej duša by už dávno patrila do Sveta mŕtvych.“
Prudko vydýchol a znovu sa nadýchol, aby získal svoje emócie po kontrolu.
,,Anmayera,“ prehovoril Gabrielthov hlas a pazúry z jeho hrdla zmizli.
,,Anmayera, Arasamya ich očakáva,“ teraz prehovorila Nuwa pokojným hlasom. ,,Rozkázala mi, aby som Suyuna a Khana priviedla do siene.“
,,Fajn, ale prednosť mám ja. Jej čin naklonil váhy k chaosu a treba to napraviť.“
Kearn vstal, až keď sa ho dotkli Nuwine prsty.
Anmayera kráčala späť po chodbe a jej ruka driapala Gabrielthovu odhalenú potetovanú kožu na predlaktí. Kvapkajúca krv z jeho rán, ktoré mu spôsobovala, ju netrápila. Práve vzal na seba bolesť, ktorá mala patriť jemu. Možno mu dokonca zachránil život, čo mu nikdy nezabudne.
,,On sa zahojí, len čo z neho vytiahne tie pazúry, ale vám sa tie rany budú  hojiť niekoľko týždňov,“ zašepkala Nuwa. ,,Odvďačíte sa mu tak, že prežijete. Inak by to bolo zbytočné a on nikdy nerobí zbytočné veci.“ 
Ozvalo sa zachrapčanie a kašeľ. Pozrel na Yumiho, ktorý bol stále na kolenách. Z úst mu vytekala krv. Virvaenth ho držal za rameno a pomáhal mu na nohy. Kearn k nemu okamžite priskočil z druhej stany a chytil ho za druhé rameno. Zodvihli ho, lenže Yumi nedokázal stáť na nohách a neprestajne vykašliaval krv.
Už sa ho chcel opýtať, čo mu je, no Nuwa ho zastavila s rukou na perách. Pozrela na Virvaentha a obaja prikývli. Dotkla sa jeho a Kearnovho ramena a preniesla ich preč.

Na novom mieste ich privítalo zlostné vrčanie. Z tieňa miestnosti vyšiel vrčiaci vlkolak.
,,Pokoj, Kai. Tass! Anmayera pravdepodobne spravila niečo Yumimu. Vypľúva krv a nedokáže sa udržať na nohách.“
Vlkolak po jej slovách prestal vrčať a sadol si. Do tmavej izby vbehla Tassalis v zástere. Obehla vlkolaka a dotkla sa Yumiho čela. ,,Čo sa stalo?“
,,To je nadlho. Dotkla sa jeho hlavy a len čo odišla, začal vykašliavať krv.“
,,Mňa sa dotkla tiež a nič mi nie je,“ podotkol Kearn. Pochyboval, že za to môže ona.
Tass zastala pohľadom na jeho rane na krku, ale ruky sa mechanicky pohybovali po Yumim. Kontrolovala mu životné funkcie. ,,O tom pochybujem. Ktorým prstom ti to spravila?“
,,Neviem. Možno ukazovákom alebo prostredníkom.“
Prikývla. ,,K tebe sa dostanem neskôr. Ak pocítiš hocakú zmenu, ihneď mi to povedz. Položte ho na posteľ a dostaňte z neho tú zbroj. Nu, prines infúziu a krv. Viv, prines vodu s ľadom a samostatný ľad.“
S tým odbehla z izby s vlkolakom po boku. Tasselis bola v skutočnosti slepá. Ani on sám nevedel, ako to s ňou v skutočnosti bolo. Jej oči boli slepé k všetkých nemagickým veciam a z väčšiny aj k tým, ktorými prúdila mágia. Avšak v Kaileanovej prítomnosti jej zrak úplne fungoval. V prítomnosti iných psovitých stvorení sa jej zrak vrátil čiastočne. Kailean preto nefungoval len ako jej ochranca, ale aj ako slepecký pes.
Priniesli ho k posteli a Kearn začal bratovi zvliekať zbroj. Ardaryun ho naopak udržiaval v sede a pred ústami mu držal nádobu, kam vypľúval krv. Keď ležal skoro nahý Yumi na posteli, vrátila sa Tasselis s plnou náručou rôznych vreciek s bylinkami a ampuliek. Nasledovala ju Nuwa s ľadom.
,,Odíďte,“ prehovorila na nich Tass, ako sa postavila pred Yumiho s ampulkou v ruke.

Kearn nechápal, ale Nuwa prikývla. ,,Poď. Rugna ťa stále očakáva.“    

Zachráněná temnota - Kapitola 10

$
0
0


Počkali celú hodinu, než sa Dario odvážil obnoviť svoj krvný obeh a vyliezť z úkrytu. Chvíľu mu trvalo zahriať sa a prestať vyzerať ako mŕtvola.
„Zdá sa mi to, alebo nás tá šialená ženská zachránila?“ boli jeho prvé slová na Carysinu adresu.
„Klamala mu. A on jej len tak uveril. Démon uveril anjelovi z najvyšších oddelení neba.“ Nedokázala to pochopiť.
„Hráte podivné hry, vy operenci.“

Zazrela naňho. „Za túto zradu by dávno mala byť zbavená krídel.“ Je možné, že o tom nadriadení vedia? Že to dokonca podporujú? Pretože aj keď očividne spolupracuje s démonom, zachránila ich.
„Možno si len ešte nepochopila fakt, že aj anjeli môžu hrať vlastnú špinavú hru,“ neodpustil si.
Udrela ho po pleci. „Anjeli konajú len dobro! Vždy sme konali len dobro!“
O tom by sa dali viesť polemiky. Vznikajúcu hádku ale prerušil vzdialený zvuk helikoptéry.
Obaja spozorneli.
„Myslíš, že sa vracajú?“ preľakla sa Angelica.
Dario privrel oči a započúval sa. „Zvuk prichádza z juhovýchodu.“ Vďaka jej krvi mal zmysly opäť silné, podporované hadom.
Vydýchla si. To musia byť upíri. „Poď. Tu dolu nás nikdy nenájdu.“ Ťahala ho naspäť na horu.
So zastonaním liezol a šlo to miliónkrát ťažšie než cestou nadol. Nebol ani v polovici, keď sa helikoptéra zniesla nižšie a pristála zrejme na súradniciach, ktoré poslal Erin.
Angelica mávala krídlami vedľa neho, schopná vyhnúť sa vetru pištiacemu nad nimi. „Takto to nepôjde. Čoskoro sa zotmie a oni to môžu vzdať,“ frflala.
„Robím čo môžem,“ prskol na ňu. Postavil sa na malú plošinku a chytal dych. Nezväčšuje sa tá skala?
„Porež sa,“ povedala odrazu.
„Prosím?“ otočil sa k nej. Jej sa lieta s tými krídlami!
„Ak sú to naozaj upíri, zachytia pach tvojej krvi a pôjdu naším smerom. No tak!“
Jeho anjel je vážne chytrý. Aj slabý závan vzduchu roznesie pach krvi do diaľky. Ochotne si na ostrej skale porezal predlaktie a nechal ho odhalené napriek zime. Zároveň liezol stále vyššie a vyššie a čoskoro sa k nemu pripojila aj Angelica, ktorej krídla viac nezvládali súperiace vzdušné prúdy.
Ani nie pár minút na to sa nad nimi zjavila zahalená postava. Kvôli vetru nepočuli, či niečo hovorí, ale aspoň spustila hrubé lano.
Dario pozrel na Angelicu. Pod kuklou sa mračila. „Môže to byť nepriateľ,“ povedala nahlas, čo si myslel. „Ale ak aj je, niekde nablízku je helikoptéra. A ty si pri plnej sile.“
V tom má pravdu. mohol by ísť do bitky. Prikývol a zachytil sa lana. „Čo ty?“
Mávla rukou. „Som k tebe priťahovaná, spomínaš si? Nikto ma neuvidí. Pokojne sa nechaj vytiahnuť a mňa mágia postrčí tiež.“
Prikývol a zatiaľ čo rukami pevne zvieral lano, nohami sa zapieral o stenu.
Stačilo len pár minút a vysilene sa prehupol cez okraj skaly, kde uvidel tri ďalšie zahalené postavy.
„Vaše Veličenstvo!“ oslovil ho ten najbližšie k nemu. „Ste zranený?“ Z vrecka vytiahol balík krvi a podával mu ho. „Prišli sme tak rýchlo, ako to šlo.“ Stiahol si čiapku a kuklu. „Volám sa Roman Markov, prišli sme z mesta Irkutsk.“
Podľa zubov a faktu, že sa ho nepokúsil zabiť, Dario usúdil, že je naozaj na jeho strane. Vďačne vypil krv. Angelica už stála vedľa neho. „Ďakujem,“ bolo jeho prvé slovo. „Držali ma v Gulagu,“ podal upírovi základné informácie medzi glgmi. „Podarilo sa mi utiecť, ale šli za mnou.“
Roman pohybom ruky vydal svojim druhom príkaz a tí tasili zbrane a rozostavili sa okolo nich.
„Poďte. Helikoptéra nezvládne horšie počasie.“ Ukázal smerom, odkiaľ len prednedávnom ušiel.
Malá skupinka sa predrala cez sneh k modernej helikoptére a len čo boli všetci bezpečne vnútri, pilot vzlietol.
Dario si až vtedy vydýchol. Unavene sa oprel o sedadlo a pohľadom skontroloval Angelicu učupenú čo najďalej od upírov. Nepáčilo sa mu, že sa krčí kdesi v rohu, nemôže si ani sadnúť a pripútať sa. Hlavne po tom, čo všetko preňho urobila.
„Vaši bratia sú na ceste do Moskvy,“ informoval ho Roman cez mikrofón. „Mám pripravené súkromné lietadlo, ktoré vás tam hneď vezme. Naozaj nie ste zranený?“
„Nie. Len uzimený.“
Upír sa zasmial. „Ruská zima nie je pre každého.“
„Nehovor!“
„Máte šťastie. Viete kto vás uniesol? Prečo? Vasily sem čo najskôr pošle jednotky a prehľadáme okolie, ale pomohlo by nám, keby sme vedeli do čoho ideme.“
„Nič nenájdete. Dávno sú preč,“ vzdychol si. „Stál za tým Julius.“
„Ten Julius?“ zhrozil sa Roman.
„Áno.“
„Tak to sa Vasilymu vôbec nebude páčiť.“ Ruský kráľ upírov mal špičkovú bezpečnosť a prvotriednu technológiu. Fakt, že ani on nestačí na Juliusa, nebol vôbec príjemný...

Veci sa dali rýchlo do poriadku. Teda do takého poriadku, aký existoval predtým.
Dario sa s bratmi stretol na druhý deň v Moskve, kde sa opäť uzavrel do seba a ani neopätoval objatie Kathrine a Miny, ktoré sa úprimne tešili jeho návratu.
Ostatným veľkráľom nepovedal, prečo ho uniesli. Ani čo s ním robili. Podelil sa len o informáciu o Juliusovi a jeho rastúcej moci.
Keď sa ocitli späť vo Verone, vyšetrili ho kráľovskí lekári a doporučili mu zvýšenú konzumáciu krvi, kým sa jeho telo nespamätá z LSD.
„Vieš, že svojej rodine takto ubližuješ?“ kritizovala ho Angelica, keď po hodine vyšiel spod horúcej sprchy. Stála chrbtom k nemu, kým sa obliekal.
Nenápadne naznačil, ako ju škrtí. „Nepotrebujú počuť o mučení,“ odpovedal. „Ani o tom, že som si to spôsobil sám Gloriinou premenou.“ Natiahol si tepláky a s tričkom sa nenamáhal.
„Každý robí chyby. Rodina je tu pre to, aby nám pomohla v ťažkých časoch a tešila sa s nami vo chvíľach radosti.“
„Tak ako tá tvoja?“ rypol si.
Šokovane sa k nemu otočila. Opäť bola v krásnej anjelskej róbe – bielych šatách na ramienka s voľnou sukňou po kolená a dievčenskými sandálami. „To si nemusel.“
„Prepáč.“ Vyšiel z kúpeľne a hodil sa na posteľ. „Jednoducho nechcem priliezť za svojou rodinou len keď mám problém.“
Oprela sa o stĺp pri jeho nohách. „Možno by pomohlo, keby si s nimi komunikoval aj mimo kritických situácií.“
Striaslo ho. „Nie vďaka. S Gloriou a Juliusom si poradím sám.“
Prekrížila si ruky na hrudi a jeho pohľad klesol na lákavé oblinky jej pŕs. „Uvedomuješ si, že Juliusa nezvládla poraziť ani samotná Pramatka upírov?“
„Budeš ma s tým otravovať ešte dlho? Pokiaľ viem, psychologické poradenstvo k tvojim povinnostiam nepatrí.“
Zovrela pery. Už porušila dosť pravidiel. Aký trest by jej anjeli udelili za prefackanie zverenca? „Fajn! Zožieraj sa vinou a bezmocnosťou. Možno raz budeš dosť zúfalý na to, aby si si uvedomil aký si debil a oceníš dar rodiny, ktorý mnohí nemajú!“ Zvrtla sa a uvelebila sa v kresle.
Ukázal jej vulgárne gesto a privrel oči. Spánok však neprichádzal, pretože si až príliš uvedomoval prítomnosť príťažlivého anjelika len kúsok od neho.
S povzdychom sa pretočil na bok, aby na ňu videl. „Prečo si ešte tu? Nebezpečenstvo pominulo. Som chránený. Nemala by tvoja práca skončiť?“
„Gloria je stále tam vonku. Tak ako Julius. A had je nechránený. Myslím, že tak skoro sa ma nezbavíš.“
Môže dať zbohom svojmu penisu. „Neexistuje nejaké pravidlo, čokoľvek, len aby si ma viac nemusela strážiť?“
„Krídel sa nevzdám. To je jediná cesta z mojej strany.“
„Čo tým myslíš?“
„Sú zločiny, ktoré nadobro ukončia spojenie s anjelmi. Ale ani jeden z nich nespáchaš.“
Odfrkol si. Ešte ho nepozná. „Aké?“
Preglgla. „Vražda. Mučenie a týranie. Zabitie bezbranných. Znásilnenie. Také niečo.“
Prešiel si rukou po tvári. Na tie zločiny naozaj chuť nemá. A niežeby ich vôbec niekedy spáchal. Ak zabil, zabil v obrane. Mučil len zločincov a to viac ich vlastným strachom než skutočným fyzickým aktom. A nemal žiadny pôžitok z akéhokoľvek násilného sexuálneho aktu. Teda pokiaľ nešlo o vopred dohodnutú hru.
„Tak sa asi musíme naučiť spolu vychádzať.“

Nevydržali ani dva dni. Angelica sa doňho pustila len čo sa rozhodol ísť mimo mesta bez ochranky, len aby si kúpil nové auto. Potom ju vytočil svojou ľahkovážnosťou počas obeda, na ktorý sa zastavil v reštaurácii – sedel chrbtom ku vchodu a ani sa neozbrojil!
Pílila mu tým nervy po zvyšok dňa a večer seriózne uvažoval, že jej niečím zapchá ústa. A mal aj celkom jasnú predstavu čím.
„Počúvaš ma vôbec?“ Šla za ním do kúpeľne, kde začal nastavovať teplotu sprchy. „Máš cez osem tisícok rokov a robíš začiatočnícke chyby vo vlastnej bezpečnosti.“
Nemôžem zaškrtiť anjela, nemôžem zaškrtiť anjela, nemôžem zaškrtiť anjela, opakoval si, keď sa vyzliekal.
Angelica sa ako obvykle otočila, aby nemusela vidieť... to čo vidieť chcela. Ani netušila, odkiaľ sa tá túžba berie. Doteraz mala z mužov, obzvlášť silných a no, nahých, strach.
Tohto upíra by si ale rada naservírovala so šľahačkou a čokoládou.
„Ako môžeš byť taký nezodpovedný? Som síce anjel strážny, ale nie som všemocná! Vieš ako som sa musela v Gulagu premáhať?“
Postavil sa pod prúd teplej sprchy. Ako dlho ešte môže vydržať, než zachrípne?
„A namiesto obrneného, nepriestrelného auta si si objednal ďalšie prašivé Lamborghini!“
A dosť! Vystrelil zo sprchy, schytil ju odzadu a stiahol ju pod vodu.
Prekvapením zvýskla a šaty jej hneď nasiakli. „Čo to robíš?!“
Oprel ju o chladné kachličky. „Celé mesiace som nemal sex, neustále ma komanduješ a nemôžem si dopriať ani chvíľku pokoja. Mám pocit, akoby som bol s tebou ženatý!“
Sotva vnímala jeho slová, keď priamo pred očami mala mocnú, vypracovanú hruď lesklú od kvapiek vody. Srdce sa jej rozbúchalo. Pokožku mala zrazu citlivú a šaty ju ťažili.
„N-no keby si sa začal správať ako dospelý, možno by som na teba nemusela dohliadať ako na decko!“ podarilo sa jej v mozgu skomponovať odpoveď.
„Tak ja som decko?“ Nadvihol ju a keď rozkročila nohy, pritlačil sa stvrdnutým penisom priamo na jej stred.
Vydala nejasný ston a zabudla dýchať. Ako blesk ňou prešiel mučivý, sladký pocit, ktorý ju obral o schopnosť vymýšľať ironické poznámky.
„Ver mi, že momentálne uvažujem veľmi dospelo.“ Chcel ju potrestať za frustráciu, ktorú cítil. Chcel, aby to zažila tiež. Ale oveľa viac by ho zaujímalo, ako asi jeho anjelik vyzerá pri vyvrcholení.
Voda ju úplne premočila a biele šaty spriesvitneli. Dario určite vidí jej spodné prádlo. Chcela sa zakryť rukami, ale zovrel jej zápästia a uväznil jej ich nad hlavou.
„Nemôžeme,“ pípla zúfalo. Je to proti všetkým pravidlám. Všetkým anjelským zásadám. Jej telo však nesúhlasilo. Prebúdzalo sa po prvý raz za celý jej život. Násilie a zmrzačenie, ktoré kedysi zažila, strácali moc nad jej myslením.
„Nechceš vedieť, aké to je?“ šepkal jej do ucha a jazykom ju pošteklil na krku. „Cítiť to, k čomu bolo tvoje telo stvorené? Bez bolesti? Bez násilia?“
Privrela oči. Prečo anjeli nezasiahnu? Prečo jej dovolia toto všetko? Naozaj sa nepozerajú? Sú až tak slepí voči upírom, ako sa hovorí?
„Nedokážem to,“ priznala plačlivo svoje obavy. „Som príliš... zničená.“
„Pokojne si to ďalej nahováraj, anjelik. Ja ti zatiaľ dokážem opak.“ Pobozkal ju na pootvorené pery. Ničilo ho pomyslenie na jej utrpenie, ktoré zažila na prahu dospelosti a začínal si uvedomovať hĺbku jej traumy.
Práve preto jej musel ukázať, že je stále schopná cítiť vášeň. Jeho anjelik bol stále nevinný a neskúsený.
Bola to práve jej nevinnosť, s ktorou nedokázal bojovať.
Stála pri ňom počas tých najhorších činov, či už spáchaných ním alebo na ňom, a nevzdala sa. On sám zutekal z toľkých bojov, že ich prestal počítať.
Odtiahol sa, ale len aby mohol ochutnať pokožku jej citlivého krku. Vôňa jej krvi bola ako afrodiziakum.
Angelica od pôžitku privrela oči. Tam, kde ju kedysi driapali prsty násilníka ju dnes šteklili pery upíra. Tichými stonmi ho prosila, aby neprestával.
„Teraz sa nezľakni,“ varoval ju sekundu predtým, než jej holými rukami roztrhol šaty od goliera až po lem.
Ó áno. Biele, čipkované spodné prádlo.
Zalapala po dychu a chcela sa zakryť rukami. Opäť jej v tom zabránil.
„Si na zjedenie, anjelik. A nie len jedným spôsobom,“ šepkal jej na pokožku krku.
Zasyčala, keď jedna z jeho dlaní pristála na jej stehne. Bol to taký nezvyklý, neznámy pocit, že jej myseľ vyhrabala jedinú spomienku, keď sa jej tak niekto dotkol.
Dario lenivo postupoval vyššie, nadšený že z nej strhne tie nevinne sa tváriace nohavičky, ale zastavil ho jej náhly zrýchlený tlkot srdca, ktorý nemal s vzrušením nič spoločné.
Pozrel jej do očí, kde uvidel paniku. Celá sa rozochvela a unikalo z nej teplo. Jej strach  mu naplnil nozdry.
„Anjelik,“ oslovil ju vážne, ale nevnímala ho. Bola v šoku. Z hrdla jej začali unikať tiché výkriky.
„Anjelik,“ zopakoval dôraznejšie a zatriasol ňou. Bola taká drobná a krehká, že pod rukami cítil jej kosti.
Angelica dýchala zrýchlene a v ústach jej vyschlo. Začala sa brániť.
„Anjelik!“ okríkol ju, aby ju prebral.
Konečne naňho uprela zničené, hnedé očká, a rozplakala sa.
Vzdychol, myšlienky na sex dávno preč.
„Je mi to tak ľúto,“ ospravedlňovala sa.
Zaškrípal zubami. „A čo ti je ľúto? Že nejaký maniak si vzal, čo si dobrovoľne nedala?“ Bohovia, keby tam vtedy bol, premení ho na upíra, len aby ho mohol mučiť dlhšie!
Angelica sa objala rukami a tichučko fňukala.
Načiahol sa po uteráku. „No tak. Pokojne.“ Vypol sprchu a opatrne ju zabalil do bielej látky. „Som tu len ja, anjelik,“ mrmlal upokojujúco. „Neurobím nič, s čím nebudeš súhlasiť.“ Rýchlo si okolo bedier omotal menší uterák. „Teraz ťa zdvihnem, dobre? musíš sa zahriať.“
Sotva badateľne prikývla.
Dario ju vzal do náručia a odniesol ju do postele, kde cez ňu prehodil hrubú prikrývku. Mokré spodné prádlo z nej zmizlo, ale ničím ho nenahradila. Len tam mĺkvo ležala.
Netušil, že je toho ešte schopný, ale v očiach ho zaštípali slzy. Je jednou z najmocnejších a najvplyvnejších bytostí na svete a nie je schopný odohnať démonov zmučenej ženy.
Ľahol si k nej, ale pod prikrývku nevkĺzol, aby jej doprial pocit istej bariéry. Vypol svetlá a jednou rukou ju objal. „To nič, anjelik. So mnou sa báť nemusíš.“
Vzlykla. „Je to stratený boj. Nie som úplná. Nikdy nebudem.“
Pobozkal ju na spánok. Konečne sa prestala triasť. „Si dokonalá. Dovoľ dnes mne byť tvojím anjelom. Uvoľni sa. Nikto sa ťa nedotkne. Zavri oči. Mne predsa dôveruješ, však?“
Smrkla. Dôveruje mu? Mal už milión príležitostí ublížiť jej. Utýrať ju jeho mocou.
„Dôverujem,“ pípla.
To mu stačilo. Usmial sa a pritiahol si ju bližšie. „Dobre. To je dobre.“ Získal si  dôveru tej najčistejšej bytosti na svete. To už stojí za boj. „Odpočívaj, miláčik. Ráno bude svet krajší.“

A uväznená v náručí upíra ho skutočne poslúchla.

Zachráněná temnota - Kapitola 11

$
0
0


Angelica presne zaznamenala, kedy sa Dario prebudil, ale zostala lenivo ležať, vychutnávajúc si jeho objatie. Neprotestovala ani keď jeho ruky začali blúdiť po zakázanom území. Tiež nespanikárila pri pocite jeho rannej erekcie na zadočku.
„Hmm, môj anjelik je ospalý,“ zamrmlal jej do ucha.
Vydala neurčitý zvuk a pretočila sa na druhý bok. V takejto pohodlnej posteli ešte nespala.
Dario sa zasmial, luskol prstami a niečo mu v nich pristálo. Nechcelo sa jej však preto otvárať oči.
„Čo takto malé cvičenie dôvery?“ Pobozkal ju na krk a postupoval na šiju a pozdĺž odhaleného chrbta.

Angelica uvoľnene zastonala. Jeho dotyk ju šteklil a zvláštne upokojoval. Akoby tíšil jej dávne trápenie nehou. Dovolila mu pretočiť ju k sebe a pokračovať v bozkávaní na hrudi a brušku. Spokojne sa prehla.
„Chceš ma, anjelik?“ Jediným prstom ju hladil na najcitlivejšom mieste a ona vykríkla potešením. „Vieš, čo všetko by som s tebou robil? Čo všetko som sa za svoj dlhý život naučil? Priviedol by som ťa na vrchol, ani by si sa nestihla pripraviť.“ Prenikol do nej prstom. Bola vlhká a úzka. „Jazykom by som sa zoznámil s každým centimetrom tohto zázraku.“ Ľahol si medzi jej roztiahnuté nohy a pobozkal ju na stehno.
Šokovane otvorila oči. Z toho bozku takmer vyvrcholila, tým si bola istá. Celé jej vnútro sa stiahlo.
Dario sa šibalsky škeril. „Ó áno. Určite chutíš ako stelesnená nevinnosť.“ Ukázal jej svoje tesáky. „Počul som, že uhryznutia v okolí panvy sú veľmi... stimulujúce.“
Oblizla si suché pery. Medzi nohami má stokilového upíra. Sexy, svalnatého, nahého a vzrušeného stokilového upíra. Jej vnútro sa opäť zovrelo. Cítila jeho dych na pokožke. Nedokázala hovoriť. Nedokázala sa ani pohnúť, len bezmocne čakala, čo urobí.
„Môj obvyklý štandard sú tak štyri orgazmy v priemere, než sa sám rozhodnem vyvrcholiť,“ pokračoval a pohyboval tým všetečným prstom do všetkých smerov. „Budeš úplne vyčerpaná a poddajná. Dokonalá. Ďalší orgazmus z teba vytiahne aj zvyšky rozumného uvažovania.“
Zahryzla si do pery. To nemôže myslieť vážne. Určite nie...
Dario sa presunul nad ňu a majetnícky ju pobozkal. „Ale nič z toho neurobím,“ povedal kruto a ruku odtiahol.
Angelica sa na protest pomrvila a chcela ju posunúť späť.
Zasmial sa a priľahol ju. „Musíš sa naučiť opäť veriť svojmu telu. Cítiť vzrušenie bez hrozby bolesti.“ Mrkol na ňu a čosi priložil k jej otvoru. „Nespanikár, dobre?“
Kým vôbec pochopila jeho slová, prenikli do nej dva malé predmety, chladné a hladké. Vykríkla skôr prekvapením než bolesťou. „Čo si mi to...“
„Dnes budeš pekne trpieť rovnako ako ja. Nech vieš, aké to je. Uvidíme, či večer nebudeš tá, kto sa na mňa zúfalo vrhne. A nech ťa ani nenapadne si ich vybrať!“ varoval ju vážne.
Angelica sa posadila a tie veci v nej sa pohli. Prešla ňou sladká agónia. „Dario?“
Spokojne vstal z postele a ponaťahoval sa. Angelica sa pristihla, že slintá. „Venušine guličky, miláčik. Sú duté a vnútri majú ďalšiu guličku. Každý tvoj pohyb bude vzrušujúci.“
„To nemôžeš!“ rozhorčila sa.
S ľahkosťou ju pritiahol k sebe. Automaticky rozkročila nohy a citlivým stredom narazila na jeho pevné boky. Vzlykla pod ďalším návalom rozkoše. „Ale môžem, anjelik. Pretože aj ty to chceš. Túžiš po tom.“ Zdvihol ju a pritisol si ju k nahému telu. „Mysli na mňa. Každú jednu sekundu. Ako ťa bozkávam. Hladím. Ako do teba prenikám. Presne tieto pocity budeš zažívať.“ Rozpohyboval sa s ňou, aby pochopila, o čom hovorí. Jazykom jej prešiel po spodnej pere. „Ak si ich vyberieš, anjelik, je koniec. Len ja ti môžem dať, čo potrebuješ. Vydržíš to pre mňa?“
Neveriacky naňho hľadela, hnedé oči plné zmätku a vášne. „Bojím sa,“ pípla.
Pobozkal ju na spánok. „Tak mysli na mňa. Urob dva kroky a spomeň si, čo môžeš mať.“ Odstúpil a ukázal na svoje dokonalé telo. Potom sa zvrtol a zmizol v kúpeľni a nechal ju vzrušenú bojovať s vlastnými pocitmi.
Inštinkt ju prinútil nasledovať ho, ale každý krok bol ako malý výbuch pre jej zmysly.
Toto predsa nemôže myslieť vážne! Určite sa zbláznil!
Dario sa rýchlo obliekol a uškrnul sa na anjela, ktorý sa pokúšal pozbierať sily a zdravý rozum. „Tak poď, dnes máme kopu práce,“ vyzval ju a pokojne zamieril za povinnosťami.
Angelica na seba privolala jednoduché šaty a udychčane ho nasledovala. Ako sa mohla v tejto situácii ocitnúť? Do jeho pracovne prišla celá rozhorúčená a s roztrasenými kolenami. Zložila sa do kresla a obviňujúco naňho zazrela, keď si zapol počítač na stole. „Toto mi nemôžeš robiť. Som anjel! Mám ťa strážiť!“
„A svoju prácu odvádzaš dokonale,“ povedal pokojne. „Navyše sa ti to páči.“
„To teda nie!“ Urazene si prekrížila nohy a takmer omdlela. Okamžite dala kolená od seba.
Upír sa nadýchol. „Cítim tvoje vzrušenie, anjelik.“
„Nenávidím ťa.“
Cmukol na ňu. „Zbožňuješ ma. A teraz ticho, musím pracovať.“
Vážne ju umlčal ako nejaké otravné decko? Po tom, čo ju prinútil mať v sebe tie pekelné veci?
Fajn.
Túto hru môžu hrať dvaja.
Trpezlivo čakala v kresle a ani nemukla. Po hodine na dvere zaklopal Drew, brat, ktorého si veľkráli adoptovali po tom, čo ich pred tisíckami rokov zjednotil.
Drew sa im v žiadnom smere nepodobal. Mal len niečo cez dvetisíc rokov a na rozdiel od ostatných bratov ešte nebral život tak dramaticky. Často sa usmieval a vtipkoval. Mal svetlé vlasy a teplé, hnedé oči, ktoré každého hneď presvedčili o jeho veselej povahe.
Čo si však bratia nevšimli je fakt, že táto veselosť a živý duch z neho pomaly vyprchávali. Neustále držal bratov pohromade, riešil ich problémy a robil aj nemožné, aby dvor budil pevný a jednotný dojem, hoci bratia sa odcudzili a svoje kráľovské povinnosti brali ako príťaž, než ako privilégium, ktorého sa im dostalo.
Drewa toto všetko unavovalo a Angelica z neho cítila nepokoj, znechutenie a zúfalstvo.
„Máš čas?“ opýtal sa, keď strčil hlavu do pracovne.
„Na teba vždy, braček,“ povedal Dario, ale ani nevzhliadol od obrazovky počítača.
Drew si vzdychol a posadil sa do kresla vedľa Angelicy. „Máme o teba strach, Dareios,“ priznal narovinu. „Ja aj bratia. O Mine a Kathrine nehovoriac. A Abigail je zase melancholická.“
Abigail, jediná pokrvná sestra veľkráľov, im spôsobovala najviac vrások. Ako mladučké dievča ju znásilnili lovci, ľudskí nepriatelia nesmrteľných, a pred očami jej zabili matku.
Nikdy sa nespamätala. Uzavrela sa do seba a desil ju aj vlastný tieň. Všetkých to v srdciach ničilo.
Upír konečne pozrel na nevlastného brata. „Strach? Som v najlepšom poriadku a venujem sa svojim povinnostiam. Prečo by ste sa mali báť?“
Angelica zagúľala očami. Raz blbec, navždy blbec. Nechala však Drewa, aby mu to vysvetlil. Ona zatiaľ odstránila svoje šaty a zostala len v čipkovanom spodnom prádle, ku ktorému si privolala podväzky a vysoké podpätky.
Dario vyvalil oči.
„Niekto ťa uniesol, mučil a predieral si sa Sibírou, Dario. Nič si nám k tomu nepovedal okrem toho, že za tým môže byť Julius. Nevieme čo chcel a ani ako sa mu to podarilo. S nikým si to neprebral a teraz si tu kraľuješ, akoby sa nič nestalo.“
Počúval len na pol ucha. Angelica si totiž rozstrapatila husté vlasy a oblizla si pery.
Videl každú hriešnu krivku jej drobného tela a ako inak, jeho penis sa dožadoval akcie. A vôbec sa mu nepáčilo, že jeho anjelik, hoci neviditeľný, sedí tak blízko jeho prekliateho brata!
„Počúvaš ma aspoň?“ rozhorčil sa Drew.
Násilne odtrhol oči od Angelicy. „Uhm. Únos. Julius. Bojíte sa o mňa. Ale ja som v pohode, Drew. Všetko mám pod kontrolou a viac sa to nestane.“
„O to nejde. Potrebujeme sa o tom porozprávať. Musíme prebrať našu bezpečnosť a pre všetkých bohov, musíme spolupracovať ako rodina!“
Angelica prehodila nohy cez operadlo kresla a zaklonila hlavu. Nikdy v živote nerobila niečo také odvážne, ale bol to oslobodzujúci pocit.
Dario naprázdno preglgol. Keby ho nekryl stôl, Drew by uvidel impozantný stan, ktorý mu zdobil nohavice.
„Veci fungujú dokonale presne tak, ako sú, braček. Nemusíme sa kvôli jednej nepríjemnosti hrať na rodinu.“
Tentoraz sa rozčúlila Angelica. „Ty si taký idiot! Tušíš vôbec, ako ich tvoje správanie trápi? Sú tvoja rodina! Keď už nie kvôli sebe, premôž sa kvôli nim!“
Zapchá jej tie drzé ústa a ešte si to aj užije! Nevedel sa dočkať. Len dúfal, že poriadne trpí, keď má v sebe tie hračky.
„Nestojím o hru, Dario. Len o normálnu komunikáciu medzi príbuznými.“ Drew sklamane vstal. „Dnes sa všetci zišli v paláci. Budeme mať spoločnú večeru. Mohol by si sa aspoň ukázať. Aspoň kvôli Abby.“ Nečakal na odpoveď a odišiel.
S bolesťou hlavy sa zavrel vo svojich komnatách a zdĺhavo, unavene si vydýchol. Jeho pohľad pristál na zbalenom kufri v rohu obývacej miestnosti. Stál tam už dlho.
Koľkokrát už chcel odísť?
Prestal počítať.
Keď pred toľkými stáročiami bratov zjednocoval, toto vôbec nemal v pláne. Nechcel trón. Nechcel zodpovednosť. Nechcel im robiť pestúnku.
Mal po krk ich problémov a správania.
Kathrine a Mina to na ňom videli. Pomáhali mu ako mohli. Ich manželia, Justin a Nero, sa umúdrili a čiastočne ho odbremenili.
Dve tisícky rokov si na ňom ale vybrali svoju daň. Pristihol sa, že už sa nezasmeje pri svojich obľúbených seriáloch. Pohľad na krásnu scenériu s ním nič nerobil. Pri pohľade na skrúšenú ženu žobrajúcu na ulici v meste sa v ňom nič nepohlo. Ani keď mu s plačom ďakovala za sto eur v drobných, ktoré jej dal.
Zašiel teda ďalej, vyhľadal jej rodinu a najal právnika, ktorý zistil, že ju akýsi podvodník obral o úspory, dom a auto.
Peniaze sa jej vrátili a prišla si po ňu rodina, od ktorej ušla, aby nebola bremenom.
Nič.
Necítil absolútne nič, žiadne sympatie ani radosť z napravenej krivdy.
Bol taký otupený, že mu vlastné emócie utiekli.
Zhrabol svoj druhý mobil s utajeným číslom a jediným kontaktom v zozname, a zavolal naň.
„Už ma to nebaví,“ povedal osobe na druhom konci ešte skôr, než sa ozvalo prosím. „Chcem odtiaľto odísť.“
„Za niečo ti platím, Andreas.“
Zaškrípal zubami. Prečo ho musí oslovovať celým menom? Za tie roky komandovania si snáď vybudovali nejaký vzťah. Pokrivený a plný hádok, ale obetoval všetko, len aby splnil svoju úlohu.
„Mám dosť peňazí, aby som si kúpil jeden kontinent. Nepotrebujem ich. Potrebujem vzduch. Potrebujem späť svoj život a, do pekla, potrebujem voľnosť. Urobil som, čo si chcel.“
„A pokiaľ viem, za odmenu si dostal korunu. Čo sa ti nepáči?“
Pretrel si oči. „Nechcem korunu. Pokojne ju vymením za chatku v horách s latrínou. Neviem, prečo ma tu ešte nútiš zostať.“
„Nehraj sa na hlúpeho. Nebyť teba, tróny dávno padnú. Musíš tam zostať. Aspoň kým sa proroctvo nenaplní.“
„Proroctvo? Myslíš to, ktoré mi predpovedá kráľovnú z ktovieakého druhu? To ma má tešiť? Že si ani nevyberiem, koho chcem?“ Striaslo ho. Nechcel ženskú. Chcel pokoj, samotu a žiadne povinnosti. „Vieš čo? Myslím, že som gay.“
V telefóne sa ozval pobavený smiech. „Predvčerom si bol na orgiách, Andreas. Mal si okolo seba sedem žien.“
Plesol sa po čele. „Ty ma sleduješ?“
„Isteže áno.“
„Uvedomuješ si, že ja ťa nepotrebujem, však? Už nado mnou nemáš moc. Ja, na druhej strane, môžem všetko bratom povedať a nechať ich, nech si ťa polapia.“
„Ibaže to by si prišiel o jedinú rodinu, ktorú si kedy mal. A obaja vieme, že ti na nich záleží.“
„Nenávidím ťa.“ Zložil a hodil mobil o zem. Chcelo sa mu kričať a niečo rozbiť.
„Jedna,“ povedal si nakoniec. „Ešte jedna kráľovná a potom odídem. Len čo sa obsadí ďalší trón, končím.“


Cely pod palácom by sa rozhodne nedali definovať ako päťhviezdičkový hotel. Vlastne zamrzli niekde v stredoveku. Chladný, vlhký kameň striedali oceľové mreže a jediným znakom modernej doby bola toaleta v rohu, ukrytá za potrhaným závesom, a umývadlo so studenou vodou.
Na spanie väzeň dostal len spráchnivený matrac bez prikrývky. Teplo bolo luxusom, ktorým naňho neplytvali.
Ale on sa nesťažoval.
Neľutoval sa.
Aj tak by ho vysmiali.
Prijal svoj údel.
V mysli však spriadal plán. Ujde odtiaľto. Čoskoro. Potrebuje len viac času a informácií.
A keď sa tak stane, vypáli toto miesto do tla. Neprežije jediná skazená pijavica. O to sa postará.
Tajný vchod pri jeho cele sa v tej chvíli nehlučne otvoril a dovnútra vplávala útla postava. Stráže ju zvonku nemohli vidieť a nikdy ju neprichytili.
Navštevovala ho už nesmierne dlho. Nerozumel prečo. Vedel, že je upírka, ale správala sa k nemu... inak. Ona jediná v ňom zapálila plamienok pochybnosti o démonizovaní jej druhu.
Posediačky sa prisunul bližšie k mrežiam a ona sa tiež posadila na kameň, akoby vôbec nebola vo väzení, ale v pohodlnej obývačke s krbom a horúcim čajom.
Chvíľu na seba len pozerali. Niekedy neprehovorili celé hodiny. Niekedy sa celé hodiny rozprávali.
„Niečo som ti priniesla,“ zašepkala. V drobných dlaniach zvierala papierový sáčok, ktorý mu prestrčila cez mreže.
Jeho žalúdok sa skrútil pri sladkej vôni. Nazrel dnu a keby mohol zdvihne ju do vzduchu a zatočí sa s ňou. „Muffiny?“
Nesmelo prikývla. „Potiahla som ich z kuchyne.“
Zahryzol sa do teplej sladkosti ako zviera, a čoskoro bolo po muffinoch. Normálne mu stráže nosili jedlo dvakrát denne a boli to nie najhnusnejšie pokrmy na svete.
Ona, na druhej strane... ona bola jeho vykúpením. Čo ako sa snažil, nikdy z nej nevypáčil prečo to robí a aká je jej úloha na dvore.
Počas tuhých zím k nemu dokonca prichádzala neskoro večer s hrubou dekou a včas ráno ju zase zobrala, aby ju uňho nenašli.
Nepoďakoval. Nedokázal ďakovať upírovi, nemŕtvej bytosti živiacej sa krvou. Podal jej skrkvaný sáčok a zostal sedieť pri nej.
V absolútnom tichu si dlhé hodiny len zničene hľadeli do očí, než sa Abigail znovu vrátila do paláca.



Podlehni temnotě - Kapitola 24

$
0
0


Yemerit, Isirit

Stáli uprostred čohosi priamo pred zelenými bránami pralesa. Nefúkal tu žiaden vietor, a predsa Misaki cítila mierny chlad, vychádzajúci z hĺbky stromov. 
,,Na chvíľu sa posaď,“ prehovoril Ashriel, predtým než odišiel za Kaelthom, ktorý od nich stál niekoľko metrov chrbtom. 

Miskai pochopila, že sa chcú porozprávať bez jej prítomnosti, tak odišla, čo k najodľahlejšej skale a posadila sa na ňu. Pred odchodom odmietali odpovedať na otázky, týkajúce sa ich úlohy a to, že ani teraz nechceli, aby ich počula, dokazovalo, že jej to ani teraz nemienia prezradiť.
Kealth natiahol ruku, na ktorú mu z nebies sadol obrovský zlatistý vták podobný orlovi, ktorého pohladil po hlave. 
Obaja chvíľu mlčali, až prehovoril Ashriel a hlavou kývol k lesu. 
,,Ostanem s ňou,“ ozval sa jej v hlave cudzí hlas, no pochopila, že patrí vtákovi. Nik iný tam nebol.
Videla, ako sa Kaelth okamžite zamračil, zavrtel odmietavo hlavou a čosi povedal. Ashriel mu položil ruku na plece a súcitne sa pousmial. Kaelth sa síce naďalej mračil, ale porazene prikývol a vydal sa do útrob pralesa. 
Orol rozprestrel krídla, vzniesol sa vysoko nad ich hlavy, vrhol sa strmhlav k zemi, avšak tesne nad zemou sa z neho stal mohutný okrídlený lev, ktorý ladne dopadol na všetky štyri laby. Jeho premena sa Misaki zdala najelegantnejšia z tých všetkých, čo v živote videla.
Tí dvaja mu, ale nevenovali žiadnu pozornosť. Kealth bol sústredený na vlastné myšlienky a cestu, ktorou kráčal, zatiaľ čo Ashriel sa vrátil k nej.
,,Ostaň tu so Shuom. Dá na teba pozor,  kým neprídeme,“ ukázal na leva rozvaleného na zemi so zavretými očami. ,,Potrebujeme si niečo overiť a ty by si nám pri tom prekážala.“
Aké milé. ,,Rozumiem. Budem dobré dievčatko a počkám tu na vás.“
Ashrielov zubatý úsmev, ktorým ju obdaril, predtým než zmizol, ju mrazil v kostiach.  Pri tých dvoch sa cítila ako lapené jahňa pred vlkom. Odvtedy, čo odišla z Tokia, sa tak cítila skoro stále. Dvor Temnoty bol desivý sám o sebe, ale počas Bhagynej prítomnosti si pripadala ako drobný mravec.
,,Kým sa tí dvaja vrátia, máme dostatok času, aby si mi prezradila, čo takého strašného si vyviedla, že ťa poslali sem,“ zaznelo jej v hlave. 
Myslela som, že to už všetci vedia.
Tvor sa zasmial. ,,Všetci rozhodne nie. Väčšina ani nevie, že tie štyri vôbec existujú. Dozvedia sa to, až keď je už neskoro. Ich vôľu väčšinou vykonávajú Ardaryunovia a Nebeskí draci, preto sú známejší než tie štyri. Avšak častokrát to nie sú ani oni, ale Prvotní, ktorí na to majú zase iných ľudí a tak ďalej. Niekedy smrteľníkom závidím tú nevedomosť. Tú istú nevedomosť, ktorá tebe pomohla udržať si život, teda aspoň zatiaľ.
Keby som vedela, tak by som tam nešla a nemusela by som byť teraz tu.
,,Naozaj si myslíš, že keby si to vedela, tak by si tým portálom neprešla? Mala by si na výber?  Nenaplánovala to Aaraea tak, aby si tým portálom prešla a mohla ťa tak konečne zabiť? Alebo to nemohla naplánovať Yvlen, aby spôsobila hádku? Nemohla to byť samotná Bhagya alebo nebodaj Rugna?
Nepohodlne sa zavrtela a nedôverčivo sa pozrela na stvorenie. ,,Prečo mi to hovoríš?“  
,,Ani neviem. Už som taký. Aby jeden v tomto svete dokázal prežiť, musí podozrievať všetkých. Tie štyri sú na svete dosť dlho, aby boli znudené a od nudy splietajú intrigy. To isté platí aj o ostatných starých nesmrteľných. Žijeme pridlho, než aby sme sa tešili z jednoduchého života. Bohužiaľ, niektorým z nás ani nie je dovolené zomrieť. Vezmi si takých Ardaryunov. Žijú sto tisícky rokov s tými fúriami bez toho, aby im bolo dovolené okúsiť ozajstnú sladkosť smrti. Môžeš ich smrteľne zraniť, no aj tak nezomrú. Nezávidím im.
,,Čo Ashriel?“
Lev pootvoril jedno oko, ktorým na ňu výsmešne pozrel. ,,Pýtaš, sa či ho dokážeš zabiť, ak ti bude liezť na nervy? Radím ti, aby si to neskúšala. Akurát si ublížiš, čo rozhnevá Kearna, ktorý si potom ublíži tiež.“
,,To som nemyslela. Povedz mi o ňom niečo.“
,,O Ashrielovi? Čoho by sa to malo týkať?
,,Počula som, že mentoring má za trest.“
,,Nech ti odpovie sám. Osobné záležitosti by nemali hovoriť iní. Jedno ti poviem. Skús sa zamyslieť, prečo sa odvtedy, čo si poznala Kearna, dejú zvláštne veci. Nemyslím iba tie vonku, ale aj vnútri teba. Naozaj bol za tie pochybnosti vinný iba ten tieň? Nemôže v tom byť niečo viac? Prečo si tento trest prijala tak poddajne? Nemala by si Kearna cítiť prostredníctvom puta, tak prečo to tak nie je? Prečo vo svojom srdci necítiš prázdnotu a neťahá ťa to k nemu.  Na svete je oveľa viacej tajomstiev a otázok, než si myslíš.
Zamračila sa. Niečo na tom bolo, ale viac ju v tejto chvíli zaujímalo, čo za tvorenie pred ňou leží. ,,Čo si v skutočnosti zač? Cítiť z teba starú mágiu, ktorú sa snažíš maskovať, no napriek tomu tam je.“  
,,Moje meno ti už predsa Ashriel povedal. Ale to nie je to, čo ťa zaujíma. Skús si potrápiť hlavu a prísť na to, kde si moje meno už počula.
Shu? Nič jej to nehovorilo, tak začala pekne od začiatku. Podľa mágie, musí byť starí, takže rozhodne patrí medzi bohov. Niečo v nej jej dokonca našepkávalo, že nie k obyčajným. Sumeri? An, Utu, Enki, Nana, Ninurta. V knihách a zvitkoch sa predsa nespomínal žiaden boh, ktorý by mal v mene Shu. Čínski boh to nie je určite. Aztécki a Mayskí boh tiež nie. Egypt. Amun, Osiris, Ra, Ptah, Set, Sobek. Shu. Stelesnenie vzduchu, otec Nut a Geba.Pozrela na nehybného leva. Niekedy tiež zobrazovaný s hlavou leva.
,,Egyptský boh vzduchu, lepšie povedané jeho stelesnenie. Podľa legiend otec Nut a Geba.“
Levova papuľa sa pootvorila vo zvieracom prevedení úsmevu. ,,Som stvorený z Prvotnej hmoty a Mágie. Ako si povedala, som stelesnením vzduchu, ktorý oddeľuje zem od nebies.“ Boh stál odrazu na všetkých štyroch nohách s nastraženými ušami.
Misaki spozornela tiež, ale nedokázala nič zachytiť. Čo sa deje?
Chvíľu trvalo, kým sa dočkala odpovede: ,,Nie sme sami. Hliadka zachytila známky našej prítomnosti. Povedali ti tí dvaja, kde sa to vôbec nachádzaš?
Nie.
,,Tak mi dovoľ privítať ťa v Yemerite. Najkrajšou vlastnosťou tohto rozsiahleho ostrovu je, že sa nachádza nikde a zároveň všade. Aby som bol presný, Yemerit je iba malou časťou Nebeského väzenia, ktorý je pre Starodávnych známi skôr ako Isirit. Druhou najkrajšou vecou a mojou najobľúbenejšou je, že je to domov tých najmilších stvorení, aké sa kedy zrodili.
Obloha odrazu potemnela a vietor k nim privial ohlušujúce zavytie. Nebolo to však vlčie vytie ani zvieracie. Skôr to pripomínalo nárek banshee so zvukom nechtov, škrabkajúcich o tabuľu. Rýchlo vzala zo zeme batoh a pripevnila si ho na chrbát.
,,Treťou najkrajšou vecou je, že je ti tu väčšina mágie k ničomu. Preto teraz dobre počúvaj. Niekoľko kilometrov na východ za lesom je Danyba – veľký oválny stĺp, ktorý ohraničuje kruh v zemi. Tvojou jedinou úlohou je dostať sa k tomu stĺpu za každú cenu a ostať pri ňom.“ Zaznelo ďalšie zavytie, no tentoraz to bolo bližšie a netvoril ho jediný hlas, ale niekoľko. ,,Bež a ostaň tam, kým po teba Kael alebo Ashriel neprídu. Pamätaj, že nemáš veriť nikomu, kto neprekročí vnútorný kruh. Bež.
Mohutný lev sa rozbehol presne rovnakým smerom, z akého prichádzalo ustavičné vytie. Nelenila a bežala na východ, aj keď nemala poňatie, či ide správne. Nesmierne vďačná za svoj nesmrteľný zrak vbehla do tmavého a hustého lesa. Preskakovala padlé konáre, vyhýbala sa a liezla cez skaly, pričom prosila, aby nezakopla a nezranila sa. Nevedela, čo ju v tej tme prenasleduje, no s istotou vedela, že krv by jej v úteku nepomohla. Zmyslami postrehla, že sa k nej niečo rýchlo blíži zo severu. Vytiahla z batohu meč, ktorý jej dal Ashriel a pripravila sa na stret s čímkoľvek, čo na ňu vybehne. K jej prekvapeniu, zo stromov pred ňou vybehla Shatee.
Čierna kobyla sriantara sa k nej strmhlavo hnala a prekvapivo elegantne pri nej zastala. Hlavou do nej strčila, čo bol jasný znak, aby sa poponáhľala.
Vysadla do sedla, schmatla uzdu a kobyla sa bez povelu pohla vpred. Cválala tak rýchlo, ako jej les dovoľoval. Nenútene preskakovala skaly s konármi a škriabala sa po kopčekoch. Vytie sa blížilo až im dýchalo na päty. Začínala ľutovať, že zastala a stratila tak drahocenný čas. Kobyla očividne vedela, kam ísť, takže si konečne mohla dovoliť otáčať sa dozadu. Asi pri desiatom raze, keď natočila hlavu, zbadala rozmazané tmavé siluety nejakých bytostí. V predných líniách bežali stvorenia príbuzné psom. Skôr to ale boli mohutné čierne stvorenia posiate srsťou s vycerenými zubami a žltými očami. Bytosti za nimi jej pripomínali nazgúlovPána prsteňovaž na to, že mali prilby, z ktorých im svietili modré oči a neboli deviati. Kone mali tiež modré oči a nohy sa im pri cvale vôbec nedotýkali zeme.
Shatee ešte viacej zrýchlila.
Čo sú zač? Napadlo ju hneď, ako ich zbadala.
,,Chranovia,“ odpovedal jej v hlave hlas a vôbec nemala tušenia komu patril. V tom si spomenula, že sriantarovia boli schopní telepatie.
Shatee?  
,,Kto iný. Tam tí nemajú telepatické schopnosti a ak majú, rozhodne ich nepoužívajú na dohováranie sa s votrelcami. Chranom je úplne jedno, čo si zač, zabijú ťa tak či tak. Jedinou výnimkou sú vyššie postavení Chranovia, ktorí komunikujú výhradne s Nebeskými drakmi, keďže to tu majú na starosti.“
Ako si sa sem vôbec dostala? 
,,Privolala si ma predsa.“
Ja?
,,Žiadneho iného vlastníka už nemám a takto nás dokáže privolať jedine on. Väčšinou sa zjavíme hneď pri ňom, ale kvôli mágií tohto miesta ma to vyhodilo pred portálom. Mňa by skôr zaujímalo, čo tu vôbec robíš, ale všetky vysvetlenia počkajú, kým sa nedostaneme do bezpečia.“
Bolo mi povedané, že sa mám dostať k nejakému stĺpu v kruhu. 
,,Danybe. Sú to záchranné miesta v Isirite. Sú zriedkavé a máme nesmierne šťastie, že je jeden tak blízko. Mágia v Danybách ich odpudzuje. Tie kruhy v zemi sú ukazovateľmi sily a teda hranicami.  Pokiaľ si v kruhu, neublížia ti, čo sa však o tých štvornohých beštiách povedať nedá.
Proti nim nás Danyba neochráni?
,,Proti wishunom ťa ochráni jedine ostrá čepeľ, ktorú im zabodneš do tela alebo šťava zo striebrovca, ktorú pravdepodobne nemáš.
Ashriel mi dával nejakú fľaštičku do batohu so striebristou tekutinou.
,,Nech mu Temnota požehná. Keď budeme pri Danybe, ofŕkaš ju niekoľkými kvapkami.
Medzera medzi nimi a Chranmi ostávala približne rovnaká, začo mohla ďakovať jedine Shatee. Keby utekala po svojich, dávno by ju dohnali. Les konečne končil a oni sa ocitli na trávnatom priestranstve na menšom kopci. Ďalší kopec stál hneď vedľa a na vrhu sa týčil vysoký kamenný stĺp.   
 ,,Štít,“ vyhŕkla Shatee, lenže Misaki zareagovala neskoro. Ľadová strela ju zasiahla do pravého ramena. Potlačila bolesť a rozprestrela okolo nich štít.
Prečo nezaútočili skôr?
,,V lesoch neútočia. Pevne sa drž.“ Kobyla prešla do trysku, ktorý si v lese nemohla dovoliť. Nebola jediná, kto zrýchlil. Kone Chranov doháňali medzeru a wishunovia sa blížili k Shateenim nohám. Misaki si preložila meč späť do pravej ruky aj napriek zraneniu. Ľavou rukou sa nikdy neučila bojovať, čo ak prežije, mieni zmeniť. Najbližší wishun sa priblížil na dosah a skočil po Misaki. Tá sa však obratne uhla a pes preletel. Dopadol na zem a opäť zaútočil, keď boli v jeho dosahu. Tentoraz bol rýchlejší a podarilo sa mu labou roztrhnúť jej nohavice a poškriabať ju. Napriek bolesti v ramene sa napriahla a sekla mu do trupu. Wishun zakňučal a prenechal miesto svojim druhom. Teraz po nej útočili dvaja. Sekala na pravo, na ľavo a nedbala na stupňujúcu sa bolesť. Do štítu narazili ďalšie strely, ale tie boli už jediné, pretože stĺp pred nimi sa rozžiaril červenou farbou a na vrchu stĺpa vytryskol oheň. Chranovia okamžite zastali a wishunovia tiež. Misaki si okamžite dala dole batoh a hľadala v ňom fľašku. Jedlo, voda, krv, proteínové tyčinky, obväzy, dezinfekcia, náplasti, no po fľaške so striebornou tekutinou nikde ani stopy. Shatee zastala pri záchrannom stĺpe a Misaki zoskočila. Vyklopila obsah batohu na zem a pokračovala v hľadaní. Otvorila taštičku v ktorej boli rôzne ampulky a fľašky.
,,Tam tá. Hneď na kraji.
Vytiahla požadovanú fľašku, otvorila ju, naliala si trochu šťavy do dlane a oprskala ňou kameň presne vo chvíli, keď jeden zo psov vystrelil po nich. Oheň zažiaril striebornou farbou a pes padol k zemi. Plamene sa rozšírili z nádoby a zasiahli nemohúce telo. Netrvalo dlho a po psovi neostali ani kosti. Misaki padla vyčerpane na zem s chrbtom opretým o teplý kameň. Jazdci aj psy začali krúžiť okolo kruhu, no žiaden neprekročil hranicu.  
,,Tak to bolo tesné.“ Pozrela sa na kobylu. ,,Ako to, že si vedela, kam ísť?“
,,V minulosti som tu bola a tie stĺpy vyžarujú energiu, ktorú cítim. Ako ťažko si zranená?
Zasiahla ma iba tá strela do ramena, ostatné sú škrabance, ktorá sa zahoja. Akoto, že si tu už bola? 
,,Nezahoja. Tu mágia samouzrdavenia nefunguje. Ošetri si, čo dokážeš, ale to rameno bude potrebovať medika. Ľadové streli spôsobujú vnútorné omrzliny.“
Neodpovedala si.
,,Rovnako ako Siley, ani ja nie som úplne obyčajným darom. Dá sa povedať, že som sirota. Od narodenia som žila v Nebeskom háji.“
V Yvleninom sídle?

,,Našla ma pri jednej z jej prechádzok pri mojej mŕtvej matke. Odvtedy sa stal jej domov aj tým mojím. Až pred niekoľkými rokmi som požiadala, či by som sa nemohla vrátiť a nájsť si stádo. Yvlen súhlasila a láskavo mi ponúkla, že sa môžem kedykoľvek vrátiť ako všetky stvorenia, o ktoré sa kedy starala...“

Podlehni temnotě - Kapitola 25

$
0
0


Shateen príbeh prerušil mocný rev, ktorý Misaki dobre poznala, pretože ho počúvala od narodenia. Obe vzhliadli k nebesiam a k lesu, nad ktorým teraz letel obrovitánsky tmavočervený drak celý posiaty ostňami. Chranovia aj wishunovia, ktorí doteraz chodili v kruhoch zastali a hľadeli na mýtické stvorenie.
Drak otvoril papuľu, z ktorej vyšľahol plameň.
Tuším je naštvaný.
,,Jeho rozhnevá máločo.“

Teraz sa už na ňu pozrela a ukázala na draka, ktorý pristával. ,,Ty ho poznáš?“
Zviera mrsklo chvostom a zarevalo, čo spôsobilo, že sa útočníci dali na útek. Z dračieho chrbta zoskočil Kaelth, akoby to robil denne.
,,Na chvíľu ťa opustíme a ty sa už stihneš zraniť,“ ozval sa Ashrielov hlas z dračieho hrdla.
,,Ashriel?“
Drak vyceril zuby. ,,Hádam si si nemyslela, že sa drakmi nazývame iba kvôli našim tetovaniam.“
Kaelth sa priblížil a Misaki si všimla, že je posiaty krvou. ,,Ste zranení?“
Ardaryun sa na ňu ani neobťažoval pozrieť a dlaňou sa dotkol kamenného stĺpa.
,,Chce to viac než Divoký hon, aby sme si vôbec všimli, že sme zranení. Voči mágií sme imúnni a nie sme tak sprostí, aby sme si ich pustili bližšie k telám, čo sa o tebe povedať nedá. Chutila si im?“
Odrazu sa jej ramena dotkla vrelá ruka. Kaelth už nestál pri kameni, ale skúmavo si prezeral ranu. Trhla sebou, keď jej po nej prešiel prstami. 
,,Ľadová strela ju zasiahla do ramenného kĺbu,“ prehovoril sucho. ,,Omrzliny sa ťahajú až k lopatke. Potrebuje to vypáliť.“
Omrzliny sa predsa neohrievajú nad ohňom a už vôbec sa nevypaľujú. ,,Omrzliny sa predsa nevypaľujú.“
,,Tieto áno. Posaď sa a vyzleč si tričko.“ Otočil sa na Ashriela. ,,Máš horák?“
Drak vystrčil prednú nohu a medzi pazúrmi držal batoh. Napriahol sa a hodil mu ho. ,,Byť tebou, nerobil by som to. Je to blízko srdca a pľúc. Ak zasiahneš niečo iné, nemusíme sa ani vracať.“
Kaelth vytiahol čierny tryskový horák a položil ho na zem. Neskôr k nemu priložil ďalšie zdravotnícke veci, ktoré mienil použiť.
Ashriel odrazu spozornel a natočil sa k lesu, z ktorého vyšla žena s košíkom v ruke a čierno-šedastým vlkolakom, ktorý poslušne kráčal po jej boku.
,,Dúfam, že to nechceš použiť na to dievča, Kaelth,“ zakričala zdesene. ,,Obaja ste bojovníci a ja som sa nikdy nemiešala do vojenských vecí, ale ak ju musíš zabiť, urob to menej bolestivo a rýchlejšie.“
Ashriel sa rozosmial a Misaki si uvedomila, že to muselo vyvolať niečo v Kaelthovej tvári. ,,Nemaj strach. Jej smrť by nám spôsobila iba problémy. Do ramena ju zasiahla ľadová strela.“
Žena odrazu stála vedľa Misaki a prezerala si zranenie. Bolesť v ramene sa stupňovala a ju nenapadlo nič iné, než že tá žena musí byť mocná, keď je schopná teleportácie na takomto mieste. Otočila hlavu, aby si ju lepšie prezrela. Výzorom vyzerala tak na tridsať bez žiadnych chybičiek krásy okrem jazvy, ktorá sa ťahala od ľavého pleca skoro až po lakeť. Žlté voľné šaty zdôrazňovali jej ženskosť a dlhé nohy, aj keď tie nevidela. Tmavozelenými očami na ňu pohliadla, no v tom pohľade niečo nesedelo. ,,Cítiš tŕpnutie?“
,,Nie.“
Žena jej chytila ruku a začala ňou hýbať, čo tak bolelo, až zaťala zuby, aby sa nerozkričala. Bez varovania vrazila do otvorenej rany prsty a snažila sa s nimi niečo nahmatať. Vytiahla ich, privoňala si ku krvi a nechala Kaeltha, aby si tiež privoňal. ,,Nebola to obyčajná strela. Keby si použil oheň, jed by sa začal šíriť krvným systémom a napadol by vnútorné orgány. Opýtala by som sa, čím si naštvala tie štyri, že ťa poslali sem a ešte sa ťa snažia zavraždiť, ale prítomnosť tých dvoch a tvoj pach odpovedá na mnoho otázok. Cítim Temnotua Kearna. Už je to naozaj dlho, čo mala Temná ríša Kahalu. Ak si však nebudeš dávať pozor, dlho ňou nebudeš.“ Otočila sa a ukázala prstom na oboch mužov. ,,Teraz mi povedzte, čo v Yemerite hľadáte. Potom sa rozhodnem, či pomôžem alebo nie.“
Muži na seba pozreli, ale odpovedala Misaki. ,,Kvet odpustenia, aj keď neviem, čo je zač.“
Vlkolak nastražil uši a zavetril. Žena nadvihla nedôverčivo obočie. ,,Jeho zber bol pred mesiacom. Ako prísada je už nepoužiteľný.“
Ashriel si povzdychol. ,,Je to jej trest za porušenie zákonu, Tass. Nechystá sa ho nijak zneužiť.“
Teraz sa žena pozrela naňho. ,,A čo tu s ňou robíte vy dvaja, keď to má byť trest? Ani jeden z prítomných odsúdencov nemá so sebou takú honosnú spoločnosť.“
Zazubil sa na ňu. ,,Rugna má Kearna rada. Nechce, aby o ňu prišiel hneď, ako ju našiel.“
Žena sa zamyslela, ale nakoniec jej nedôverčivú tvár nahradil úsmev. ,,Vo svojej zbierke ich zopár mám. Jeden by som dokázala oželieť. Čo nato hovoríš, Kahala? Stačí povedať a nebudeš sa musieť trmácať Yemeritom a hľadať tento vzácny kvet.“
,,Nepoznám ťa, ale dobre viem, že nič nie je zadarmo. Čo zato?“
Vlkolak stál okamžite pred ženou a ceril na Misaki ostré zuby. Očividne sa mu nepozdával tón, ktorým vyslovila otázku.
Žena zacmukala a vlkolak sa poslušne stiahol, no neustále sledoval Misaki chladnými temnými očami. ,,Tvoj druh bude vedieť. Ale aby nedošlo k zbytočnému omylu, jednalo by sa o zvitky, ktoré som kedysi dávno čítala.“
Musia to byť naozaj dôležité zvitky, keď ich požaduje za tak vzácny kvet. Mala by som jej veriť? Misaki prechádzali vlny pochybnosti a skúmavo si prezerala ženou pred ňou, aj napriek neutíchajúcej bolesti v ramene. Nemienila však sľúbiť niečo, čo jej Kearn nebude schopný dať. Alebo ochotný.
Vlkolak sa zrazu otriasol a čierno-šedastá srsť sa mu zježila. Odrazu sa mu začalo meniť telo. Zadné aj predné laby sa mu začali predlžovať a nadobúdať ľudskejšieho tvaru. Telo mu mohutnelo, zväčšovalo sa a začali sa tam objavovať znaky chrbtice.
Misaki videla túto premenu iba jediný krát v živote. Bolo to presne pred tristo štyridsiatimi šiestimi rokmi na Mrznúcej hore. Vtedy ju na chlp podobné stvorenie zachránilo pred rútiacim sa stropom podzemnej jaskynnej chodby. Tomu vlkolakovi však tá premena netrvala tak dlho. V jednom momente to bol vlk, v druhom obrovitánsky vlkolak stojaci na dvoch nohách, ktorý ju schmatol a bežal s ňou preč. Potom, čo ju preniesol do bezpečia, zmizol, no predtým v mysli začula jedinú vetu v spoločnom jazyku: Ešte sa stretneme. Odvtedy ho už nikdy nestretla, ani takú premenu nevidela. V starých archívoch sa dozvedela, že takej premeny sú schopní iba čistokrvní a veľmi starí jedinci. Čo znamenalo čistokrvní nikdy nezistila a teraz pred ňou jeden stál. Znovu.
Stvorenie sa zohlo, aby naňho žena mohla dočiahnuť. Natiahla ruku a pohladila ho po hlave. Vlkolak sa po druhý raz otriasol a narovnal sa do celej svojej niekoľkometrovej veľkosti. Nasal ňufákom vzduch a priblížil sa k nej. Čím bližšie pri nej bol, tým silnejšie vetril. Žena, Kealth a Ashriel ich bez slova pozorovali zo svojich miest.
,,Tak sme sa nakoniec stretli, démonka,“ vydralo sa mu hrdelne z hrdla.
Žena prekvapene zažmurkala a ukázala na ňu. ,,Si si istý, že je to ona?“
Stvorenie na ňu otočilo hlavu. ,,Vieš, že sa v tomto nikdy nemýlim, Ardhyamika.
Ardhyamika? Už to niekde počula. Ashriel ju predtým oslovil Tass. V tom jej to doplo. Stála pred samotnou Správkyňou Magickej Akadémie,  Tasselis. A tomu vlkolakovi vďačila za život.
,,Nemyslela som to tak, Kai. Len ma vôbec nenapadlo, žeby ona mohla byť tým dieťaťom, ktoré si v tej jaskyni zachránil.“
Kaelth náhle vytiahol katanu. Jediným pohybom zápästia ju vrazil do zeme a padol na koleno so sklonenou hlavou. Ashriel sa v rovnakej chvíli zmenil z draka do ľudskej podoby a sklonil hlavu. Žena tiež sklonila hlavu, ale nie tak hlboko ako Ashriel a ruky zložila na seba, pričom jej pravý prostredný prst končil na začiatku jej ľavého zápästia. Vlkolak sa sklonil tak nízko, až sa mu hlava dotýkala zeme, lenže v jeho podobe to nebolo najjednoduchšie.
,,Čo...“ Misaki nemala ani čas dokončil otázku, keď vzduch nasýtila mocná mágia. Prvým nezvaným hosťom bola okrídlená biela kobra, ktorá na nich pozerala zelenými šupinatými očami. Čo ju však prekvapilo nebolo ani hadie stvorenie, ani zahalený nesmrteľní po jej boku, ale Kearn, Mithra a Chnum. Všetci traja odetí v zbroji boli na kolenách a pozerali rovno do zeme pod nimi. Iba zahalený neznámi stál pri hadovi uvoľnene a očami skúmavo prechádzal po horizonte. 
Misaki rýchlo pokľakla a sklonila hlavu. Spolu s ostatnými vyriekla: ,,Arasamya.“
Periférne videla, ako Kaelth bez vyzvania vstal a prešiel na opačnú stranu hadovho boku, než stál muž.
,,Ashriel, Tasselis, Kailean,“ ozval sa im v hlave jemný lahodný hlas. ,,Vstaňte, deti. Nečakala som ťa tu, ale keď sa nad tým zamyslím, neprekvapuje ma to. Nezazlievam ti tvoju ochotu, pomôcť jej, no nemôžem to dovoliť.“ Had sa obrátil na vlkolaka. ,,Kailean, vezmi ju domov. Musí sa starať o svojho nového pacienta.“
Misaki podvihla hlavu, aby lepšie videla, ako sa vlkolak aj Ardhyamika úctivo uklonili a obaja premiestnili preč. Žiadne námietky, žiadne prevrátenie očami. Nič. Iba okamžité splnenie rozkazu. Keby im prikázala navzájom sa zabiť, možno by ani nezaváhali. Bolo to desivé a očarujúce zároveň.
,,Ashriel, vezmi toho anjela a potrestaj ho podľa platných zákonov za napadnutie hlavného mesta inej rasy s vražedným úmyslom. Tiež ťa zbavujem tvojej mentorskej povinnosti voči Kahale.“
Ashriel prešiel k anjelovi, dotkol sa jeho ramena, uklonil sa a obaja sa vo vzduchu rozplynuli.
,,Viete, že by som mohla Gabrielovi jednoducho prikázať, aby vás dvoch zabil. Ušetrila by som si tak problémy a medzi vašim druhom by bol mier. Aspoň na nejakú dobu. Ja však svoje deti milujem a bohužiaľ pre mňa jeden z vás je mojim synom a ten druhý vnukom. Ďalší dvaja moji vnukovia ležia na lôžku. Nechcem, aby ste sa tam ocitli aj vy traja.“
Misaki jej posledné slovo prekvapilo. Zahŕňalo to aj ju alebo hovorila o niekom inom.
,,Áno. Nezabudla som na tvoju prítomnosť, ani trest.“
Misaki nevedela, či ju zaerdžanie koňa prerušilo alebo sa odmlčala sama. Nasledovalo ďalšie zaerdžanie a hneď nato, počula približujúce sa kopytá niekoľkých koní. Keď skupina zastavila vedľa nich, nemohla si pomôcť a od zvedavosti zodvihla hlavu. Stálo tam päť statných, veľkých koňovitých stvorení. Na obyčajné kone boli moc veľké a zvláštne. Nenazvala by ich ani sriantarmi, pretože tí boli čierny s červenými očami. Títo mali rôzne farby a každému sa po tele tiahli jemné tetovania z čiar. Ich oči neboli červené, ale biele skoro až priezračné. Na všetkých sedeli jazdci, ale na tom jedinom bielom stvorení sedela žena v bielo-červených šatoch, ktoré padali aj z konského chrbta. Biele vlasy a tvár jej zakrýval závoj z rovnakej látky. Čo ju prekvapilo boli jasne modré oči, ktoré si ju zaujato prezerali, potom, čo sklonila pred Stelesnenímhlavu.
Jeden zo štyroch mužov, čo sedeli v sedlách za ženou, zoskočil, prešiel k nej a silou ju prinútil skloniť hlavu až k zemi.
Vedela, že to mohol spraviť bolestnejšie, ale z toho núteného pohybu jej zapulzovalo v zranenom ramene. Sykla od bolesti a striasla jeho ruku, čo spôsobilo, že dostala facku. 
,,Nemiešaj sa do toho, Kearn,“ prehovoril zahalený muž, ktorý naďalej uvoľnene stál na svojom mieste. ,,Kahala sa musí naučiť prijať dôsledky za svoje činy, nech sú akékoľvek.“
Kearn bol už skoro na nohách, keď ho ten muž jedinou vetou zastavil. V jeho očiach vrel hnev, ale zovrel päste a naspäť pokľakol. No nespúšťal z nej zrak.
,,Kahala je síce nesmrteľná, ale musí sa toho ešte veľa naučiť. Možno jej v tom bolesť z toho úderu pomôže, Suyun. Tak, či tak, nezazlievam to ani jednému z vás troch. Každý ste mal právo nato, čo ste spravili. Žiaden z Rrazmakov nemá právo bez dovolenia udrieť člena akejkoľvek vládnucej rodiny. On však Misaki nikdy predtým nevidel a nepozná ju. Kahala zase nebola vyzvaná, aby mohla vstať, ale naopak nepozná spôsob zdravenia pre ňu určený. Zo spôsobu jej zdravenia by si každý vyvodil, že je nízko postavená alebo previnilá. A ty si iba chcel chrániť svoju družku. Nemám pravdu, Kearn? Nie, neodpovedaj. Som unavená z toho všetkého. Cítim, ako si Gabrielth aj Kealth želajú, aby som sa vrátila a po pravde ja tiež. Váš trest je jednoduchý. Obaja budete pokorne sprevádzať Misaki počas jej trestu. Ishnetar, ku ktorému vás táto Shaykava privedie, bude mať nad vami plnú moc a voľnú ruku. Sám posúdi, či ste trestom prešli.“
Veľký had sa rozplynul spoločne s Kaelthom. Zahalený muž tam ostal a prešiel k Misaki. Bez slova k nej natiahol ruku a položil jej ju na zranené rameno. Chcela pred dotykom ucuknúť, ale niečo v jeho pohľade ju zastavilo. Z tej ruky ucítila teplo, ktoré napĺňalo ranu a liečilo ju. O pár okamihov bolesť zmizla. Vystrel obe ruky pred seba a v dlaniach sa mu zjavila dlhá zdobená pošva s mečom. ,,Kedysi dávno som tvojmu otcovi sľúbil, že ti ho predám. V spoločnom jazyku znie jeho meno Klamný šepot. Stelesneniaťa síce môžu nenávidieť, no nechali ťa žiť, čím tvoju existenciu prijali. Nech sú akékoľvek, zastávajú názor, že žiadne dieťa by nemalo trpieť za hriech svojich rodičov.“
Než zo seba dokázala dostať odpoveď, muž sa premiestnil preč. Meč, ktorý mal po jeho odchode spadnúť, sa ďalej vznášal, akoby ho neviditeľné ruky držali naďalej. Neisto chytila rukoväť a pomaly meč vytiahla z pošvy. Ku podivu bol ľahký ako pierko, až sa zdalo, že v ruke nič nedrží. Keď sa dotkla jeho ostria, okamžite sa porezala. Krv, ktorá vytiekla z rany, kvapkala na čepeľ, na ktorej sa odrazu zjavili znaky, ktorým nerozumela.
,,To je písmo Prastarého jazyka,“ zašepkal jej do ucha Kearnov hlas. Od ľaknutia sa mykla, pretože ani nezaznamenala, kedy k nej prišiel.
Kearn jej rýchlo zabránil porezať ho a voľnou rukou ju zachytil. Pritiahol si ju tesnejšie a pobozkal ju. Keď sa od nej odtiahol, zašepkal. ,,Chýbala si mi.“
,,Viem, čím ste si obaja prešli, ale na tieto veci budete mať čas neskôr. Musíme ísť. Nie je múdre ostávať na jednom mieste príliš dlho.“
Kearn sa otočil na zahalenú ženu, no nepustil Misaki z náručia. ,,Ani Chranovia nie sú natoľko hlúpi, aby ublížili Shaykave. Jedným z vašich darov, ktoré vám pri znovuzrodení Stelesnenia darovali bolo, že vám žiaden muž už nikdy neublíži.“ Sklonil seba aj Misaki. ,,Je mi cťou opäť stretnúť prvú Sibylu.“
Žena sa zasmiala. ,,Tou už dávno nie som. Po mojej ohavnej smrti to miesto nahradili moje nasledovníčky. Jocelyn je v tejto dobe jediná, ktorej titul Sibyly prislúcha. Kedysi si ma volal mojim pravým menom, vráť sa k tomu.“
Kearn sa uškrnul. ,,Bude mi potešením, Sarrell.“ Pozrel späť na Misaki a v jeho očiach žiarilo šťastie. ,,Dovoľ mi, predstaviť ti moju pravú družku Misaki. Misaki toto je Sarrell. V detstve patrila k mojim učiteľom. Práve jej vďačím za znalosť Prastarého jazyka.“
V diaľke sa ozval hlas bojového rohu. Jeho zvuk bol tak mocný, že Misaki nepochybovala, že ho počuť na kilometre ďaleko.
Jazdec, ktorý ju udrel prehovoril v Prastarom jazyku, no Sarrell mu odpovedala v Spoločnom. ,,Viem, čo ten zvuk znamená. Každá vyššia tlmočníčka musí ovládať aj nehovorené jazyky. Zrejme k tvojej nevedomosti musím pridať aj nevedomosť o vedomostiach Tainvád. Okrem toho som Ishnvada, ak si zabudol alebo to nebodaj nevedel. Znamená to, že som jedna z najvyššie postavených Tainvád, ktoré majú tú česť sprevádzať Ishnetarova stáť po ich ľavom boku aj v prítomnosti samotných Stelesnení. Neviem, ako si sa dostal do princovej družiny a nechápem, ako ťa mohol veliteľ vybrať, aby si sprevádzal mňa. Už dávno mám rešpekt všetkých princov, lenže ty si mi ešte skoro žiaden nepreukázal. Dokonca si v mojej prítomnosti udrel ženu, čím si ma znevážil. Mienila som to nechať tak, ale ako náhle sa pripojíme k Ishnetarovej družine, budem žiadať tvojho veliteľa o nápravu.“
Rugna mala pravdu. Naozaj sa toho musela veľa naučiť.
,,Nechcem byť neúctivý, Tainvada, ale my nemáme to posvätné privilégium, ktoré vlastnia všetky Shaykavi,“ vložil sa do toho Mithra, na ktorého, ako sa zdalo, všetci zabudli. ,,Po zaznení Yemeritského rohu, keď oznamuje začiatok Loveckých hodín, nie je nikde bezpečne.“
Misaki na nich pozrela s nevyslovenou otázkou na jazyku.
Sarrell zapískala a zjavili sa Naver, Shatee a tretí kôň. ,,Prastarý má pravdu. Po tom, čo nájdeme Kvet odpustenia bude na rozhovory času dosť. Vysvetľovať sa dá aj za jazdy.“
Mithra sa na svojho koňa vyšvihol bez ďalšieho slova a Kearn ju vysadil do sedla kobyly vlastnoručne predtým, než nasadol na Navera sám.

Keď bola v sedle, Sarrell na ňu mávla, aby k nej prišla. ,,Aj keď viem, žeby si najradšej cválala po boku svojho druha, z viacerých dôvodov pôjdeš pri tom mojom.“

Nejtemnější lži - Kapitola 26

$
0
0


„Gideone. Gideone!“
Torinův šílený hlas vytáhl Gideona ze spánku a uvrhl ho přímo do řeky bolesti. Hořel, pálil, kosti se mu rozpadaly a střílely zubaté střepy přes jeho krevní oběh, řezaly všechno, co našly, taková to byla bolest. „Gideone, chlape. Slyšíš mě? Musíš se probudit.“
            Proč byl – ach, jasně. Řekl Scarlet pravdu. Stálo to za to, pomyslel si a téměř se usmíval. Scarlet byla tady, jeho krásná Scarlet, a teď věděla, že ji miluje. Konečně.
            Věděla, že nespal s její matkou. Říkala, že je jen Scarlet. Ne Scarlet Pattisonová. Ne Scarlet Reynoldsová. Jen Scarlet. Jeho Scarlet.
            Musela ho taky chtít.

            Až se mu síla vrátí chtěl ji sakra svést tak jak si naplánoval. Dokáže jí, že mají být spolu.
            Dokonce i Lež spokojeně zapředla správností tohohle rozhodnutí.
            Nech ji odejít.
            „Gideone!“
            Ačkoli jeho mysl a tělo toužilo k propadu do bezvědomí, Gideon přinutil oční víčka otevřít. Měsíční světlo klesalo, slunce bojovalo o místo na obloze. Jeho žena brzy usne. Mohl by ji držet. Mohl by ji prostě cítit.
            „Scarlet byla zraněna. Kane ji právě teď odnáší do tvého pokoje. Měla by tam být za méně než jednu minutu. Několikrát se zase zapotácel a vymkl si kotník. Ta děvka bohyně mu něco udělala s myslí a on ji pustil z cely. Utekla z Pevnosti a nikdo ji nezastavil.“
            Gideonovy myšlenky se zaměřily na první větu, a každý ochranný instinkt, který měl, se dostal do vedení. Scarlet byla zraněna. Tak to kurva ne. Posadil se, ztěžka dýchal, potil se, a divokým pohledem prohledával místnost. Jak zle zraněná byla? Kde byla?
            Jeho dveře se rozlétly a Kane se dokulhal dovnitř s nehybnou Scarlet ve svém náručí. Krev jí smáčela krk, ramena a tričko a slepila její vlasy. Gideon zasténal. Ne. Ne!
            Vyškrábal se z postele, kolena se mu zhroutila. Když dopadl na zem, Kane něžně položil Scarlet na vrchol matrace. Nevydala žádný zvuk. Gideon se probojoval do podřepu, viděl rozmazaně, když se podíval dolů na svou ženu a začal prozkoumávat škody.
            Na krku měla tři hluboké řezy. Jeden jí proťal krkavici, jeden průdušnici a jeden křivku ramena. První dva mohly zabít, dokonce i nesmrtelné, poslední měl jen prodloužit její agónii. Uvnitř zakvílel. „Co-“
            „Nevím,“ řekl Kane a utišil ho. „Ona-“
            „Bohyně si pohrála s jeho pamětí,“ řekl Torin a umlčel Kana. „Zatímco byl zaneprázdněný a bral Scarlet do náruče, Mnemosyne se dostala k mřížím a chytila ho za kotník. Řekla mu, že je Scarlet uvnitř cely a že ji potřebuje otevřít, aby se k ní dostal. Takže to udělal. Řekla mu, že v cele není nikdo jiný, a tak bohyni nevěnoval pozornost, když vyrazila z cely. Všechno jsem to zaznamenal. A och, jen tak dál vy všichni.“ Zatleskal a ta samotná akce vyzařovala sarkasmus. „Odvedl si vážně skvělou práci, když si měl tu děvku prohledat kvůli zbraním.“
            Gideon ji měl zabít, když měl šanci. Neudělal to, a teď Scarlet… jeho Scarlet… Slzy zničily, co zbylo z jeho zorného pole. Položil chvějící se dlaň na její srdce. Rytmus byl mělký, nepravidelný a nebezpečně pomalý.
            Rány stále krvácely, a pokud se brzy neuzavřou, mohla by vykrvácet. Torin nemohl přijít, dokud nezasáhne doktor. V žádném případě by Gideon nedovolil, aby jeho žena byla nakažena jednou z nemocí bojovníka, přestože si myslel, že nemoc udrží v sobě. Ano, Torin mohl nosit rukavice, aby zabránil kontaktu s kůží, ale bylo to riskantní. A Gideon nebyl ochotný riskovat. Když byla Scarlet takhle slabá, nemoc by ji mohla skutečně zabít. Pokud by se o to nepostaraly její rány.
            Kane byl taky nepřítel. Ten muž se mohl sotva udržet naživu. Omítka milovala, když mu mohla spadnout na hlavu a podlahy zbožňovaly se pod ním zřítit, když na ně vstoupil. V žádném případě by Gideon nenechal tohohle muže ošetřovat Scarlet.
            Zbýval Gideon, slabý a roztřesený. Nebyl čas dostat ji do nemocnice.
            „Nepotřebuju polní soupravu,“ řekl. Zašíval sebe i své přátele asi tisíckrát.
            „Nemůžeš…“ začal Kane.
            „Teď ne!“ zavrčel, dal průchod své netrpělivosti a obavám.
            Kane přikývl a odkulhal splnit úkol.
            Gideon slyšel, jak Lež kňučí v jeho hlavě, skandovala, sladký sen, sladký sen, sladký sen.
            Gideon si to přeložil: Noční můra, Noční můra, Noční můra.Musel zastavit ten kňučivý řev.
            „Budeš v pořádku, Scarlet,“ řekl. Bolest nepřišla. Jeho mysl a jeho démon ta slova pokládali za lež. „Budeš v pořádku,“ opakoval, slzy mu volně stékaly po tvářích.
            Jeho ruce se třásly, když jí z tváře odstranil vlasy a krev. Tenhle pohyb mu zablokoval svaly v ramenou, ale nestaral se o to. Bolest oproti tomu byla nic.
            „Nemáš na to,“ řekl Torin vážně.
            Jako by měl na výběr. Nedělat nic a jen se dívat, jak umře. Ale on ji nebude sledovat, jak umírá. Ona to zvládne, bez ohledu na to, v co někdo věřil.
            Kane se vrátil zpátky do místnosti, na tváři měl bílé šmouhy. Musela na něj spadnout omítka, přesně jak si Gideon myslel.
            „Je to celé tvoje.“ Kane položil černý kožený vak na postel. „Jen doufám, že víš, co děláš.“
            Gideon se roztřeseně natáhl po materiálu. Zvedl nit, jehlu a malé nůžky, pak se pustil do práce. Postupoval jednotlivě, začal s první ránou, oči se mu neustále zamlžovaly, jeho úchop slábnul, ale nevzdal to. Potom se přesunul k další a potom k další, dokud nepřestala Scarlet krvácet.
            Faktem ale bylo, že už ztratila hodně krve a on neměl pořádné vybavení pro krevní transfúzi. Kterou potřebovala. Zoufale. A dostane ji. Takže to bude muset udělat staromódním způsobem.
            Nesmrtelní měli stejný typ krve a nemuseli se obávat o negativní reakci, jakou trpěli lidé. Scarlet byla napůl člověk a on nikdy nedával krevní transfúzi polovičnímu člověku. Pouze sám sobě a ostatním Lordům. Přesto ho to nezastavilo. Popadl injekční stříkačku z vaku, procvičil si ruku a bodl sám sebe do jamky loktu. Poté připevnil jehlu do Scarletiny paže a pomalu do ní vtlačil tekutinu.
            Pokud si později bude stěžovat na použití stejné jehly, naplácá jí. Potom, co ji obejme. A pomiluje se s ní. A znovu ji obejme. Byli nesmrtelní a patřili k sobě. Bude to v pořádku.
            Tenhle proces opakoval tolikrát, až to přestal počítat. Opakoval to tolikrát, dokud mu Kane nesevřel zápěstí a řekl. „To stačí. Vyčerpáš se.“
            Pravda. Byl slabý. Slabší než kdy předtím. Ale pokud by Scarlet potřebovala víc, dal by jí to. Dal by jí každou kapku.
            „Nemůžeš udělat nic jinýho, chlape,“ řekl Kane stejně vážně jako Torin. „Kromě čekání. A modlení.“
            Sladký sen, sladký sen, sladký sen.
            Bylo peklo nemoci udělat něco dalšího, pomyslel si Gideon temně. Ale něco tu přeci bylo. Mohl přivolat Kronuse.
           

Stíny a křik obklopily Scarlet a přitáhly ji do moře temnoty a křiku, držely ji v zajetí. Byly silnější než ona a byly v ní uvězněni, takže neměly jiný způsob, jak se nakrmit. Potřebovaly strach, aby se nasytily. Spousta strachu.
            A tak naháněly strach jí. Hrůzné obrazy hrály v její mysli a téměř ve všech se objevoval Gideon. Gideon s jinou ženou, jak si užívá každý okamžik. Gideon sťatý Galenem. Gideon šel po Mnemosyne, aby pomstil Scarletinu smrt a sám zemřel.
            Scarlet se pokusila vložit do každé scény a změnit výsledek, ale to jen zhoršilo situaci. Gideon se jí smál a ona mu šla po krku. Měla problémy s dýcháním a její končetiny byly těžké a chladné. A ona věděla, že se mýlí, Gideon by tohle nikdy neudělal. Ona -
            Překvapeně zamrkala. V její krvi se zapálil teplý oheň, který jí procházel a zanechal drobné kapsy energie. Energie rostla a propojila se, dokud nebyla spotřebovaná. Tma a výkřiky se konečně usadily a ona vklouzla do klidného spánku.
            Kolik času uplynulo, nevěděla.
            „Ďáblíku! Nemůžeš mě slyšet?“ Z dlouhého tmavého tunelu k ní zavolal dunivý mužský hlas. „Nemůžeš mě vidět?“
            Gideon. Gideon byl blízko. Zamrkala a otevřela pálící oči, přehnalo se v ní vzrušení, když se její oči zaměřily na jeho tvář. Viděla rozmazaně, protože křičící stíny se z ní uvolnily a tancovaly kolem něj.
            Vlna zklamání a vzteku zničily její vzrušení. Tohle byl další trik, pomyslela si. Gideon nebyl nic víc než přelud, který ji trápil.
            „Ďáblíku. Nemluv se mnou. Prosím.“
            Nemůže být skutečný. „Jdi pryč,“ řekla a bohové její hrdlo stále bolelo. Snažila se odvalit. „Nech mě na pokoji.“
            „Vždycky.“ Silné prsty uchopily její bradu, přikrývka tepla uprostřed zimní bouře, naklonil jí hlavu a přinutil ji, aby udržovala oční kontakt. Pomalu se usmál. „Nebudeš v pořádku. Tolik jsem se nebál… Nemodlil jsem se ke Kronusovi, neprosil jsem ho, aby ti pomohl. Nepřipomněl jsem mu, že mi dluží, když mě ignoroval ohledně Aerona. Neoznámil mi, že tě sem přivedl. Nedal jsem ti lahvičku s jeho krví.“
            Blábolil a ona věděla, že je to další noční můra, hltala ho pohledem, její pohled se proměnil v temnotu. Střapaté modré vlasy, elektrické oči. Piercing v obočí, svalnaté tělo. Její tep se zrychlil, náhle byl silnější a stabilnější.
            „Není mi líto, že jsi byla zraněná. Není mi líto, že jsem se nepostaral o tvou tetu, když jsem měl šanci.“
            Zamračila se. Proč se jí snový Gideon omlouval? Démon byl potěšen, nechtěl vypustit děsivý strach. Neměl důvod se jí omlouvat: neudělal nic špatného. Ale přesto se démon radoval. Radost nebyla jeho oblíbená zábava.
            To by mohlo znamenat, že… Gideon byl opravdu tady. Byl blízko ní, mluvil s ní. Dotýkal se jí.
            Mohla na něj jen zírat v úžasu. „Jsem vzhůru. Žiju. Tomu nerozumím.“
            „Nedal jsem ti Kronusovu krev.“ Pohladil ji po spánku a pozorně ji sledoval. „Nechceš přežít, správně? Je to tak?“
            Dal jí svou krev? Tak tohle musel být záblesk síly, který zažila. A že na něco takového přistoupil Kronus, bytost, která požádala její tetu, aby na ni udeřila… Proč Kronus souhlasil, nevěděla. Věděla jen, že nebylo lepšího člověka než Gideona.
            Tento válečník ji skutečně miloval, pomyslela si užasle. Bolelo ho, když jí řekl pravdu, a přesto nějak našel sílu, aby jí dal, co potřebovala.
            Znovu roztávala. Ublížíš mu, pokud s ním zůstaneš.
            Už jsem se roztála. Ve skutečnosti jí kolem srdce nezbyl žádný led.
            „Ano. Ano, přežiju,“ řekla mu. A nakonec zabije Mnemosyne. „Kvůli tobě se už teď cítím silnější.“ Zvláště teď, když byl s ní.
            „Špatně, to je tak špatně. Můj démon chtěl-“ jeho slova se vytratila, když stíny a výkřiky kolem něj začaly vířit víc.
            Nyní měly další cíl. A pro jednou si Noční můra ani nevšimla, nebo jí to bylo jedno, že novým cílem byl Gideon. Hlad byl prostě příliš velký, jak předpokládala.
V dalším okamžiku se na jeho těle objevily tisíce drobných pavouků, které po něm lezly.
„Není to lež, není to lež, není to lež,“ křičel, nechopen skrýt svůj strach. Snažil se připomínat si, že obrazy jsou jen iluze.
„A co tvůj démon?“ zeptala se ho, aby ho rozptýlila. Ovinula kolem něj paže, a chytila se ho za krk. Byl tak tvrdý, tak horký. „Řekni mi to. Prosím.“
„Nechtěl… jít… za tvým.“ Byl napjatý a jednoznačně bojoval s touhou k plácání těch malých stvoření. Ale udeřit na ně by znamenalo přiznat, že tam doopravdy jsou. Prohrál by zápas se svou myslí.
„Tak ho nech,“ řekla.
„Jasně. Vůbec to není nebezpečné.“
„Udělej to a nechám tě mě políbit.“ Pokud by to po tom všem ještě chtěl. Po všem, co ona –
„Jak?“
Stále ji chtěl líbat: její úleva byla hmatatelná. „Jak tě políbím? Stiskneme rty k sobě, strčím ti jazyk do úst a budu si vychutnávat tvoji úžasnou chuť.“
Ústa mu pobaveně zacukaly. „Ty nevíš, co tím myslím.“
Dobře. Byl správně rozptýlen. Chtěl vědět, jak spojit svého démona s jejím. „Upřímně řečeno, nevím. Můj nejlepší návrh je možná… vzdát se kontroly? Když jsem nad sebou ztratila kontrolu, Noční můra mě opustila, stejně jako dnes, i když zůstává vázaná ke mně.“
Gideon si přejel jazykem po zubech. „Lži se to nepodařilo samo. Nebyl přemožen hněvem a vytrhnul se ze mě. Takže možná, že se mýlíš. Možná, že to pro něj nemohu udělat jednodušší. Ale jestli tě pohladí…“
Jestli jí ublíží. „Neublíží.“ Možná. „Stojí to za to.“ Prosím, ať to funguje, prosím ať to funguje, prosím ať to funguje. „Prosím.“
Přikývl. Gideon zavřel oči a jeho výraz ukazoval soustředění. Několik okamžiků uplynulo, ale nic se nestalo. Byl to válečník a převzetí kontroly by bylo obtížné, takže Scarlet mu na tvář věnovala malé polibky a připomněla mu, co ho čeká, když uspěje.
„Je to… je to… nefunguje to.“ Pomalu, tak pomalu, temná mlha začala prosakovat z jeho kůže. Zdálo se, že uplynula věčnost, než se z něj mlha úplně vytrhla, a vypadala jako vysoká bytost, z hlavy a ramenou jí vyčnívaly rohy. Peklo v každém centimetru.
Nakonec se Noční můra uklidnila, výkřiky se utlumily a zanechaly jen ohlušující ticho. Potom na sebe s povzdechem vzal její démon tvar, vysoký tvor s tesáky, které sahaly až k bradě a svaly, které zahanbovaly každého Pána z Podsvětí.
Tahle dvě stvoření se vrhla kupředu, setkala se uprostřed a objala se pokroucenýma rukama. Jejich rty se setkaly, tesáky o sebe zazvonily a pak oba klesli k zemi, Noční můra se obrovskou erekcí otírala o menší Lež, která měla pro něj otevřené nohy.
„Můj démon je holka?“ zeptal se Gideon užasle.
Pravda. Právě mluvil pravdu, ale netrpěl. Uvědomoval si to? „Nevěděl jsi to? Vždycky jsem věděla, že můj byl muž.“
„Zjevně jsi z nás dvou ta chytřejší.“
Jejich oči se setkaly a společně se rozesmáli.
Gideonův výraz změkl a na bradě se mu objevil ďolíček. „Bože, zbožňuju tvůj smích.“
Její oči se zamlžily a rychle se vrátila k démonům. Než by se před ním rozbrečela jako dítě. „Myslím, že se navzájem milují.“
„Taky si myslím, že se navzájem milují.“ Zarazil se a zamračil se. „Já mluvím pravdu,“ řekl, „a přesto nemám bolesti.“
Ne, neměl. „Jsi… šťastný? Myslím kvůli tomu, že můžeš mluvit pravdu?“
„Sakra, ano.“
Díky bohům.
Gideon se usmál a podíval se na ni s obdivem v očích. „Mám toho tolik, co ti chci říct, a tak jsem se bál, že tě ztratím a nedostanu šanci. Miluju tě. Jsi tak krásná.“
Slyšet ho mluvit pravdivě bylo tak zvláštní, že se na chvíli zarazila a snažila se najít význam jeho slov.
„Obdivuju tvoji sílu a odvahu a chci s tebou strávit celý svůj život. Chci, aby sis mě skutečně vzala. Chci s tebou mít děti.“
„Jako Steela,“ nemohla si pomoc, ale zašeptala to.
„Stejně tak jako našeho drahého Steela,“ řekl a sdíleli něžný pohled. A přesto se jeho úsměv vytratil a jeho výraz se napjal. „Co ke mně cítíš, Scarlet? Musím to vědět.“
Nemohla mu to odepřít. „Neměla bych ti to říkat… Já jen… Jsi mou slabostí, můžeš proti mně být použit znovu a znovu, a oni ti ublíží.“
„Jsem tvoje slabost?“ Jeho úsměv se vrátil a pomalu mu zvedl rty.
Zrychlil se jí tep, když přikývla. Chodila po tenkém ledě – s masivní kotvou. „Ano, a dokud jsme spolu, jsi v nebezpečí. Což mě dělá sobeckou mrchou, že bych i tak chtěla být s tebou, ale…“
„Nemůžeš si pomoci.“
Znovu přikývla. „Chci, abys věděl, že já – já mám… já-“

Přitiskl jí prsty na ústa a umlčel ji. „Všechno, na čem teď záleží je, že se chceme navzájem. Všechno ostatní vyřešíme později.“ 
Viewing all 730 articles
Browse latest View live


<script src="https://jsc.adskeeper.com/r/s/rssing.com.1596347.js" async> </script>