„Mám ťa, mesiačik.“
Silné ruky sa omotali Shaye okolo drieku a ona vďačne pochovala tvár v priehlbine Valerianovho krku. V tej chvíli sa nestarala, kto ju drží, jednoducho bola šťastná, že tu niekto bol.
Dokonca okolo jeho drieku ovinula nohy, spevňujúc na ňom svoj stisk. Konečne mohla dýchať, len nemohla zastaviť to padanie.
„Nepúšťaj ma,“ zakričala.
„Nikdy.“
Ešte nikdy sa nikoho nedržala s takou silou, takou potrebou. To že Valerian ju držal rovnako pevne bolo… upokojujúce, niečo po čom túžila dlhé roky predtým, ako nadobudla presvedčenie, že ona sama také veci nepotrebuje, ani nechce. A bude tomu veriť ďalej – zajtra.
Točili sa rýchlejšie a rýchlejšie, vľavo – vpravo, do neznáma. Žalúdok jej zovrela nevoľnosť. Nechápala čo sa to deje, vedela len, že voda zmizla akoby tam ani nikdy nebola, zanechávajúc iba tento špirálovito čierny tunel, ktorý sa ťahal snáď do večnosti.
„Valerian,“ zafňukala. „Čo sa to deje?“
„Netráp sa, láska. O chvíľu to skončí.“
Hovoril o smrti?
Okolo uší sa jej opäť mihol záblesk svetla, svetluška ale opäť rýchlo zhasla a bola nahradená hustou, ťaživou tmou. Výkriky naberali na sile ničili jej krehké držanie pokoja. Nie. Nie! V spánkoch jej pulzovala ostrá bolesť. Krv jej mrzla, ale na kožu jej vystúpili koráliky potu. Strach ju zvieral v bolestivom zovretí.
Keď bola ešte dievčatko, jej obľúbenou rozprávkou bola Alenka v krajine zázrakov. Znovu a znovu čítala o Alenke padajúcej do králičej nory a chcela do tej diery padnúť aj ona. Ale nie teraz. Teraz, keď sa cítila ako Alenka, klesajúca do neznáma, nepáčilo sa jej to.
Alenka pristála v celkom novom svete – a tá myšlienka vystrašila Shaye viac ako to, že snáď nikdy nepristane.
„Nie som si istá… o koľko viac… toho znesiem,“ vydýchla.
Potom, zrazu, Valerianovo telo tvrdo narazilo do niečoho pevného. Jeho kolená sa zohli, absorbujúc dopad a tie vibrácie roztriasli aj ju. Jeho ruky sa okolo nej utiahli ešte viac, držiac ju s odhodlanou silou.
„Nadýchni sa.“ Centimeter po centimetri kĺzala po jeho tele. „Dýchaj pre mňa, láska. Necítim, že by sa ti hýbala hruď.“
Dnu. Von. Vzduch plnil a opúšťal jej pľúca. Dnu. Von. Prekvapivo bola pokojná. Cítila jeho vôňu, slanú, horúcu. Cítila jeho teplo, jeho silu.
„Dobre, dobre. Ale si bledá,“ povedal Valerian s náznakom účasti v hlase.
„Ja som vždy bledá,“ zamrmlala. Oči má pevne zavreté, uvedomila si a pomaly sa ich nútila otvoriť.
Vstúpili do jaskyne. Prehltla. Ako sa dostali do jaskyne? Steny boli drsné a skalnaté, striebristé kamene postriekané karmínovou. Kovový pach presakoval studeným, studeným vzduchom a ten studený vzduch sa ovíjal okolo Shayeino takmer nahého tela, vyťahujúc z nej Valerianovo teplo. Ten ľadový vietor rozháňal jej vlhkú sukňu a vlasy, zachvela sa.
Pomaly sa otočila, všímajúc si každý detail. Jeden po druhom, ďalší bojovníci vychádzali s číreho, želatínového jazierka, ktoré stále tajomne vírilo. Zvierali toľko vyľakaných, chvejúcich sa žien, koľko dokázali pobrať. Hmla sa krútila všade okolo nich a vznášala sa k stropu. Celá tá scéna bola akoby z filmu. Kde to som?
Shaye sa roztrasene znovu obrátila k svojmu únoscovi. Prešla po ňom pohľadom, začínajúc od jeho topánok, presúvajúc sa po jeho svalnatých nohách až k jeho mužským… partiám a k jeho hrudi. Kvapôčky vody stekali po jeho drobnej hnedej bradavke, zachytávali sa o strieborný krúžok v nej a zbiehali sa dolu k pupku. Nemal zarastenú hruď, nie, ani jeden chĺpok sa neodvážil kaziť jeho dokonalosť. Povraz za povrazom dráždivých svalov mu pretínali bronzové brucho. Mohla byť jedna osoba tak dokonalá?
Keď jej pohľad vyšplhal ešte vyššie, konečne narazil na jeho tvár. Jeho divoko, úžasne dokonalú tvár. Dokonalé svetlé obočie, dokonale jasné oči, dokonalý nos. Dokonalé pery, svieže a šťavnaté. Samozrejme, teraz mal pod očami modriny, pretože mu predtým vrazila do nosa. Ale dokonca aj s modrinami bol tým najzmyselnejšie erotickým tvorom, akého kedy videla. Nosil sebadôveru ako plášť, vyžarovala z neho primitívna divokosť.
Natiahol sa, jemne jej prstami obkreslil čelo, nos a bradu, zotierajúc z nich vodu. Chcela sa odtiahnuť, ale nemohla na to nájsť silu. Jeho dotyk do nej vrazil ako živý vodič. Žeravý. Spaľujúci.
„Vitaj v novom domove, maličký mesačný svit.“ V jeho slovách sa odrážala túžba – akoby tú iskru pocítil tiež. „Vitaj v Atlantíde.“
Atlantída. Zažmurkala raz, dvakrát. Atlantída… mesto pochované v oceáne? Ako oceáne, ktorým práve prešla? V ústach jej vyschlo. Nemožné. Do pekla, nemožné.
„Prosím, povedz mi, že si práve povedal Atlanta, tá v Georgii a vyznelo to inak len kvôli tvojmu prízvuku.“
Jeho čelo sa zvraštilo. „Neviem čo je Georgia. Počula si dobre. Vstúpila si do Atlantídy, mesta z najlepšími dielami bohov. Domova nymfov, upírov, démonov a mnohých iných, ktorých ani nebudem zmieňovať, lebo sú bezvýznamní.“
Nie, nie, nie. Do pekla, nie. Zavrtela hlavou, jej myseľ sa statočne pokúšala spochybniť takéto vysvetlenie. Atlantída bola mýtus. Nemohla byť skutočná. Tie bytosti čo vymenoval sú tiež len mýtus. Oni tiež nemohli byť skutoční. Pre Boha, upíri? Démoni? V nočných morách, možno, ale nie v realite.
Vitaj v Krajine zázrakov, Alenka.
Nie, nie, nie, pomyslela si znovu. Muselo tu byť iné vysvetlenie. A predsa… nemohla myslieť na nič iné. Vstúpila do mora, spadla do tmavého tunela a teraz stála v jaskyni. Jaskyni pod vodou, nie nad ňou.
Atlantída, ozývalo sa jej v mysli. Prehltla, stále sa držala nedôvery, neochotná vzdať sa ani na chvíľku.
To by znamenalo akceptovať nepríčetnosť Valerianovho tvrdenia – tvrdenia jej šialeného únoscu.
„Tak som sa utopila a som v pekle.“ S očami privretými tvrdohlavo nadvihla bradu. „A ty si zjavne sám diabol.“
„Uvidíme. Chlapi,“ zvolal Valerian, znelo to skôr ako príkre zavrčanie. Jeho prenikavý pohľad ani na sekundu neopustil jej tvár. „Vezmite ženy a zhromaždite zvyšok armády v hlavnej sále. Onedlho začne voľba.“
V ovzduší dychtivého očakávania, sa bojovníci vrhli do akcie. Jeden z nich sa ju pokúšal uchopiť za ruku, ale Valerian ho zastavil s divokým: „Túto ponesiem ja,“ aj keď udrela vinníka po ruke.
„Ako si želáš, kráľ môj.“
Kráľ? Kráľ! Vyrazili k strmému, drevenému schodisku, ženy si ťahajúc za pätami. Väčšina mužov sa vyškierala a potľapkávali jeden druhého po chrbte. „Ktorú by si si chcel vybrať?“ počula povedať jedného z nich. Ďalší srdečne odpovedal, „Chcem tú ryšavku, jej prsia sú…“ Ich hlasy sa vytrácali.
Zostal tu jediný muž. Alebo možno čakal tu v jaskyni. Nebol mokrý ako ostatní. Mal na sebe bielu košeľu s hlbokým výstrihom do V, ktorý mu siahal takmer po pupok a tesné čierne nohavice. Valerian z nej konečne spustil pohľad a obrátil sa k tomu bojovníkovi. „Ako sa majú väzni?“ spýtal sa.
Väzni? Shaye sa rozšírili oči a siahla si na hrdlo. Drahý Bože.
Ten muž mu dal príkru odpoveď v tom neznámom jazyku, ktorý Valeriana počula použiť už skôr, ale Valerian zavrtel hlavou. „Hovor ľudským jazykom.“
„Žijú,“ povedal mu, mračiac sa.
Počkať.Ľudský jazyk? Čo to znamená vo Valerianovej reči? Nečlovek?
„Mali ste s nimi nejaké problémy?“ spýtal sa Valerian.
„Vôbec žiadne, kráľ môj.“
„Výborne. Postarajte sa o ich potreby.“ Mávol mu na prepustenie, zamračil sa a potom ho zavolal späť. „Vieme už niečo nové o našich ženách?“
„Nič.“
„V poriadku,“ povedal, jeho rozčarovanie bolo očividné.
Muž prikývol a vydal sa preč, jeho topánky na kamenistej zemi klopkali.
„Akí väzni?“ Našla sa Shaye pýtať rozochveným hlasom.
„Beštie. Zabijaci.“ Otočil sa k nej a ona bola znovu zasiahnutá jeho plnou majestátnosťou. Ľadový vzduch od chrbta, číra horúčava spredu. „Neboj sa, nedostanú sa do tvojej blízkosti. Niektorí budú darčekom môjmu priateľovi, Layelovi, a niektorí budú využití k vyjednávaniu.“
Ako zlovestne oba plány zneli. Čo ten človek potom plánuje s ňou? Mala byť darom pre jedného z jeho priateľov? Mala byť využitá ako vyjednávacia položka?
Sledoval ju s desivo majetníckou intenzitou. Voda v jeho vlasoch už schla, odľahčovala vlasy k bohatému, medovému zlatu. Niekoľko z tých jantárových pramienkov mu padalo do čela a posielali posledné malé kvapôčky na jeho líca.
„Vidím v tvojich krásnych očiach nedôveru,“ povedal, jedným ramenom sa oprel o zubatý striebristý múr, „a ja urobím, čo budem môcť, aby som ti dokázal, že toto je naozaj Atlantída. Tak rýchlejšie prijmeš pravdu, tak rýchlejšie prijmeš mňa.“
Skôr ako mohla odpovedať, siahol po kameni za ňou. Jeho ruka sa obtrela o jej nahú kožu, vystreliac tým do jej krvi elektrizujúci šok. Otočila sa, zahliadla jeden z obrovských kameňov zapustených do šmykľavej steny, ako sa posúva a klesá dolu. Odhalil sa tajomný otvor. Skaly škrípali, kým sa posúvali. Kúsok po kúsku odhaľoval hladký kryštál.
Sánka jej spadla v napodobenine toho otvoreného vchodu. Jej nohy nevedomky vykročili k okraju. Za ním vírila voda a na morskom dne sa pohojdával piesok. Ružové koraly a farebné rybky tancovali svoj lenivý valčík. Smaragdové rastliny hrdo rástli do výšky.
„To je dno oceánu,“ povedala s úctou, ale šokovane. „Dno oceánu!“
„Viem. Túto stenu som objavil len pred niekoľkými dňami a strávil som tu dolu niekoľko hodín. Dych berúce, však?“
V ušiach sa jej ozval tichý šum, keď na kryštál priložila dlaň. Chlad a vibrácie vody ju uistili, že to nie len prelud. Môj Bože. Atlantída. Kým hľadela von a snažila sa vyrovnať s tým čo vidí, úžasná, tmavovlasá žena priplávala až ku kryštálu. Nie, nie žena. Shayeino čelo sa zvraštilo. Morská panna. Šupinatým chvostom kývajúca morská panna. Zvláštny lesk v jeho – jej – zelených očiach. Natiahla krehkú ruku a umiestnila ju tam, kde mala Shaye položenú svoju. Lapajúc po dychu, Shaye uskočila. Prelial sa ňou šok a ruka jej klesla k boku. V ústach jej vyschlo. Kolená sa roztriasli. Tá bytosť sa zamračila… až pokiaľ jej pohľad neskĺzol na Valeriana. Usmiala sa, v očiach jej zažiarilo potešenie a zamávala.
„Poznáš ju?“ Ozvala sa Shaye.
Prikývol, ale ďalej to nerozvíjal.
Tá žena… morská panna… čokoľvek, mala tvár anjela, nevinnú a krajšiu ako nadchádzajúci východ slnka. Dlhé čierne vlasy krútiace sa okolo delikátnych ramien a bujné prsia. Jej chvost žiaril ako tvarované sklo, odrážajúc fialovú, žltú, zelenú a ružovú, každý centimeter bol kaleidoskopom farieb. Z jej čŕt svietila obnažená túžba, keď hľadela na Valeriana.
„Teraz mi už veríš?“ spýtal sa.
„Áno.“ Shaye opustil rozochvený výdych. Časť z nej chcela klesnúť na halúzkami pokrytú podlahu, stočiť sa do klbka a plakať. Bola som unesená Atlanťanom a privedená do mesta pod morom. Iná časť z nej chcela – ani nevedela čo.
K brunetke sa pripojila ďalšia morská panna, súzvuk kriviek a farieb, tisnúca sa proti kryštálu a zvodne sa usmievajúc na Valeriana. V ametystových očiach sa jej leskla vášeň. Shaye nemala ani najmenšie pochybnosti, na čo tie ženy mysleli.
„Povedal si, že toto je domov najlepších výtvorov bohov,“ povedala potichu. Bez toho aby sa k nemu otočila, sa spýtala, „Čo si zač ty?“ Už spomenul, že nie je človek.
„Som víla.“ Jeho hlas bol nasiaknutý pýchou. „Vlastne, nymf. Kráľ môjho ľudu. Vodca. Bojovník.“ Zaváhal. „Milenec.“
Nymf. Ďalší takzvaný mýtus. Sexuálna bytosť. Zvodná. Neodolateľná. Schopná rozdávať potešenie pohľadom, slovom.
Stelesnená krása. Na Valeriana ten popis sedel dokonale, a to ju vystrašilo oveľa viac, ako keby povedal, že je duše-požierajúci démon z najhlbších hlbín pekla.
„Myslela som, že nymfy sú…“ Posadnuté sexom – pravda. Neustále nahé – skoro. Ochotné pomilovať čokoľvek, čo sa dá – možno. „Ženy.“ dokončila chabo.
Odfrkol si a pristúpil k nej bližšie. „Existujú ženy, áno, ale väčšinou sme muži.“
Bože, musí sa odtiaľto dostať. Jeho blízkosť narúša jej duševný pokoj a redukuje jej roztrasené, neukojené hormóny. Už jej tvrdli bradavky. Bruško sa jej zvieralo. „Vezmi ma domov, Valerian. Neparím sem.“
Neodpovedal. Stena sa začala zatvárať, postupne zahaľujúc výhľad na vodu a teraz už besniace morské panny trieskajúce do kryštálu. Shaye si rozochvenou rukou zakryla ústa.
„Prosím, vezmi ma domov.“
„Láska, teraz je tvoj domov tu. Prisahám, že ho čoskoro budeš zbožňovať, o to sa postarám.“
Ako očarujúco len znel. Jeho chrapľavý hlas jej sľuboval nekonečné noci vášne a dni divokej bezstarostnosti.
Odolaj. Uteč. Viac ako kedykoľvek predtým potrebovala bezpečie otupenia. Narovnala ramená a nadvihla bradu. K tomuto mužovi necítila nič, bola tvrdá, úplne iná. Niekedy to bol jediný spôsob ako sa od niekoho udržať ďalej. „Idem domov,“ povedala rozhodne. „S alebo bez tvojho dovolenia.“
Skôr ako mal čas odpovedať, dala sa do pohybu a vyrazila smerom k víru. Jej sandále zakopávali o kamene a halúzky. Dych sa jej zasekával v hrdle, pálil, pobádal ju ďalej. Takmer som tam… už len jeden krok…
Valerian ju popadol za rameno a zvrtol ju k sebe.
„Nie!“ vykríkla, kopala.
„Ak vstúpiš do portálu bezo mňa, zomrieš.“ Tie slová ju udržiavali na okraji zúrivosti. Jeho ruka spevnila zovretie.
„Nikdy nebudeš schopná uplávať tú dĺžku sama. Rozumieš? Zomrieš tam, tvoje telo nebude ničím viac ako len potravou pre ryby.“
Znehybnela, krv jej stuhla v žilách. Voda… ako len mohla zabudnúť na vodu? Akoby jej pripútal zápästia a členky k múru, bola tu uväznená. Odísť a zomrieť. Zostať a… čo? Na tom nezáleží. Život tu nemal žiadnu príťažlivosť – nie ak sa má uchádzať o Pána Rozkoše.
„Ty tú vzdialenosť preplávaš,“ povedala, používaj svoj najpovýšenecký tón. „Rozkazujem ti, vezmi ma domov.“
„Bolo by mi najväčším potešením dať ti, čokoľvek si zažiadaš, ale toto ti dať nemôžem. Čokoľvek iné si budeš priať, bude to tvoje.“ Uvoľnil svoje zovretie a špičkou prsta jej prešiel po kľúčnej kosti. „Jedného dňa, dúfam, to budem ja, čo si budeš priať.“
Poplach, poplach. Musela sa od neho dostať preč, musí sa dostať z jeho lákavej spoločnosti. Ako? Kam mohla ísť?
„Aspoň mi povedz svoje meno,“ zaliečal sa.
„Zober ma hore.“ Tie slová sa objavili udychčané, skôr ako urážka, ktorú mala v úmysle. Skvostný oheň sledoval tú istú cestičku ako jeho prsty. Nebezpečný.
Ťahalo sa medzi nimi ťaživé ticho. Po celú tú dobu z Valeriana vyžarovalo pobavenie, ale teraz smútok i hnev. Smútok?
Zamračila sa. Určite nie. Mocní bojovníci nikdy nebývali smutní. Alebo áno?
Jeho ruka sa ovinula okolo jej drieku, ako nepreniknuteľná sila. „Tak poďme, Ty, ukážem ti palác.“ Viedol ju hore po dlhom, točitom schodisku.
Nevediac čo iné robiť, ho bez reptania nasledovala. Skutočne, čo mohla povedať? Nechaj ma v tejto studenej, mokrej jaskyni zhniť? Bože, do akej nočnej mory sa to dostala? Každá uplynulá sekunda jej pripadala viac neskutočná ako tá predchádzajúca.
Musí tu byť ďalšia cesta domov, len ju musí nájsť. Shaye sledovala značky na stenách. Čím vyššie stúpala, tým menej boli steny zubaté. Zdalo sa, akoby boli poprášené trblietavým práškom, vábiacim ju k dotyku. Neschopná odolať, sa špičkami prstov obtrela o ten hladký povrch.
Valerian sa náhle zastavil. Vrazila do jeho chrbta a pri tom ohnivom kontakte zalapala po dychu. Keď sa rýchlo odtiahla, otočil sa čelom k nej. Pritlačil ju na studenú stenu, jeho pohľad divoký, tyrkysové oči žiarili jasným cieľom.
„Zavri oči,“ prikázal.
Jeho veľkolepý postoj ju nevydesil. Nie, bojovala proti vzdúvajúcemu sa vzrušeniu. Opojné, slastné vzrušenie.
„Do pekla, nie,“ povedala.
„To nebola žiadosť, láska. To bol rozkaz.“
„Mal si ma vziať domov, keď si mal šancu. Nikdy neurobím, čo povieš. Povedala som ti to už predtým.“
Jedno jeho obočie sa nadvihlo. „Tak potom nechaj oči otvorené.“
Zaškerila sa. „Dobrý pokus.“
Podráždene si povzdychol. „Nechcem, aby si videla cestu späť k portálu. Nenúť ma, zaviazať ti oči.“
„Nútiť teba? Prosím.“ Jej úškrn sa stal oslnivejším. „Vážne pochybujem, že by som ťa vedela donúť k niečomu, čo by si nechcel aj ty sám. A to isté platí aj u mňa. Nemám ťa rada, neverím ti a nikdy sa ti nepodarí ma ohýbať podľa vlastnej vôle.“
„Mohol by som ťa oklamať.“ Ako hovoril, uzatvoril medzi nimi tú malú vzdialenosť, tisnúc sa na ňu, do jej osobného priestoru. Ale nedotkol sa jej. „Mohol som ti povedať, že ak sa pozrieš na skaly, oslepneš. Nevedela by si, či je to pravda. Ale medzi nami bude len pravda. Bez ohľadu na to, aká bude krutá, vždy ti poviem pravdu.“
Jej vzdor sa rozplynul a cestičku si našiel strach – potlačil zrniečka túžby bojujúce o život. Jeho tón bol tak definitívny. Skutočne očakával, že tu zostane. Skutočne očakával, že ho bude počúvať. Že mu bude veriť.
Valerian už predtým povedal, že on a jeho muži chceli ju a ostatné ženy pre ich telá. V preklade: na sex. Mali sa stať sexuálnymi otrokyňami? Bola ona Valerianov otrok? Shaye prižmúrila oči do úzkych škár.
To skôr zomrie – a medzitým zabije každého muža, ktorý na ňu siahne. Detstvo strávila ako otrok rodičovských rozporov. Pobozkaj svojho nového ocka, Shaye. Daj tej žene moje telefónne číslo, Shaye. Neopováž sa používať vulgárne výrazy, Shaye.
Ťažko bojovala o nezávislosť a nikdy sa jej nevzdá.
„Aj tie ostatné ženy museli zavrieť oči?“ spýtala sa.
Jazykom si prešiel po zuboch. „Nie.“
„No, tam je tvoja odpoveď.“
Sklonil tvár blízko k nej, deliac ich teraz len niekoľko drahocenných centimetrov. Jeho teplý dych jej pohladil tvár, ale predsa sa jej nedotkol. Jeho mužná vôňa sa lahodne vznášala okolo. „Na rozdiel od teba, ostatné sa nebudú pokúšať ujsť.“
„Neviem prečo. Tá čiernovlasá nevyzerala byť šťastná, že je tu.“
Niečo temného mu zastrelo výraz.
Nedráždi toho muža. Nehovor mu, čo máš v pláne urobiť. „Čo ak ti sľúbim, že sa nepokúsim ujsť?“ Neplánovala to len skúsiť, mala v pláne uspieť.
„Takej bezohľadne lži by som sa vysmial a potom ti vynadal, že klameš svojmu mužovi.“
„Ty nie si môj muž!“
„Ešte nie.“ Ale budem, ozvalo sa mlčky, ale jednako silno.
„Nikdy,“ precedila cez zaťaté zuby.
Jeho čelo sa zvraštilo, v jeho nádherných rysoch sa usadil zmätok. „Neustále ma prekvapuješ. Ako mi budeš môcť s toľkou horlivosťou odolať?“
Odolá? Nevedela. Ešte nikdy necítila takú… potrebu. Ešte aj teraz, keď do nej vzdor tvrdo búšil päsťami, srdce jej búšilo a koža sa jej zdala príliš tesná. Jeho teplo sa cez ňu plazilo, v nej, ničiac a osekávajúc ľad, ktorý si tak cenila. Jej bradavky sa stále tlačili smerom k nemu. Jej nohy mierne pootvorené, lákajúce k dôvernému kĺzaniu a tvrdému tlaku. Len… lákajúce.
Jeho nozdry sa rozšírili, akoby ucítil jej rastúce vzrušenie. Ak by sa posunul o ďalší centimeter, naplno by sa k nej pritlačil. Konečne.
Časť v nej kričala na protest, časť sa triasla v privítaní.
„Chcem sa ťa dotýkať a bozkávať ťa, láska, a cítiť –“
„Nie!“ Vykríkla. “Žiadne bozky. Žiadne dotyky. A pre Boha, prestaň ma volať láska.“ Ale, ach, pomyslenie na jeho pery divoko na nej hodujúc. „Nechcem ťa, a ako som povedala, do pekla, nemám ťa rada. Uniesol si ma. Zaslúžiš si väzenie.“
„Môžem sa ti zapáčiť.“ Oprel ruky po oboch stranách jej hlavy, uzavrúc ju tak v tvrdom, svalnatom kruhu, dotýkajúc sa jej vlasov, ale nie kože. „Ach, môžem ťa prinútiť.“
Pravda jeho výroku medzi nimi nemilosrdne zablikala. Pretože niekde hlboko dolu, sa jej s každou uplynulou sekundou páčil viac. Chcela ho viac. Tým kontaktom kože na kožu chcel dosiahnuť, aby to poprela. Urobil to zámerne. Chcel ju mať zúfalú po tom, čo nikdy nemohla mať?
Hlupaňa! Shaye nepotrebovala značné skúsenosti s mužmi, aby vedela, že sa hojdá na neistom lane. Ak zatlačí, ona sa rozpadne. Vzala by si to krátkodobé potešenie čo jej ponúka a tešila by sa z neho. Ale potom by nebola o nič lepšia ako ostatní, zabudla by na jeho zločin a nasledovala jeho zvodné kroky.
Nebola jedným z tých patetických tvorov, ktorí urobia čokoľvek pre potešenie, všetko pre lásku. Ako jej matka.
Donúť ho pohŕdať tebou. Zraň ho. Teraz! Odhodlane trhla kolenom nahor. Očakával takú akciu a uskočil dozadu, z jej dosahu. Zovrel pery.
„Varujem ťa.“ Stretol sa s jej pohľadom, magická modrá proti hlbokej hnedej. Odhodlanie proti odhodlaniu. „Bojuj so mnou, ak musíš, ale nepokúšaj sa o útek. Potrestám ťa, o tom nepochybuj.“
Odfrkla si. „Ešte len som bojovať začala. A čo do pekla myslíš tým, že ma potrestáš?“ Už sa do zúrivosti nemusela nútiť. Tá sa len zvyšovala s každým jej slovom. „Pred chvíľou si mi povedal, že by si mi nemohol ublížiť.“
„Existujú spôsoby ako ženu potrestať aj bez toho, aby bolo nutné, fyzicky ju zraniť.“
„A stavím sa, že ty poznáš každý jeden z nich, ty chorý perverzák.“
Vyšiel z neho dlhý, frustrovaný povzdych. „Teraz nemáme čas bojovať. Poďme. Ukážem ti Atlantídu skôr, ako sa stretneme s ostatnými.“ Natiahol k nej ruku.
Civela na jeho tupo zakončené prsty, mozole a jazvy naprieč dlaňou, v kontraste s jeho dokonalou krásou. Ako na ňu hľadela, jej hnev sa rozplynul. Bola v nej sila, teraz spiaca, ale pripravená hocikedy zabiť. Až na to… že by ju mohol kedykoľvek tými rukami rozdrviť. Jej ale ukázal len nežnosť.
Bláznivá ženská, karhala sa a položila svoju ruku do jeho. Samozrejme, že ťa nezranil. Potrebuje zdravú sexuálnu otrokyňu. Jeho prsty sa preplietli s jej. V okamihu toho kontaktu do nej vniklo temné, erotické pulzovanie. Už sa dotkli aj predtým a vždy z toho vyšľahli iskry. Ale tentoraz… to bolo intenzívnejšie. Hlbšie uvedomenie si tohto kontaktu kože na kožu vôbec nechcela. Zadychčane sa od neho pokúsila odtiahnuť, pretrhnúť to spojenie. Ale držal ju pevne.
„Moja,“ povedal.
Zahryzla si do vnútra líca pred potešením, ktoré jeho vyhlásenie spustilo. „Ničomu nerozumiem. Nerozumiem ti.“
„Budeš. Časom.“
Tie hrozné slová – varovanie? sľub? – jej zvonili v hlave, kým stúpala do zvyšku schodov. Na vrchole boli dvojité žiariace kryštálové dvere, podopreté obrovskými rubínmi. Zarážky z rubínov?
Premohla ju zvedavosť. „Prečo máte tie dvere len takto podopreté?“
„Na ich úplné otvorenie je potrebný dračí medailón a ja nechcem nosiť nič, čo patrilo drakovi.“
Slovo drak vypľul, akoby to bola zakázaná kliatba.
Akú odpoveď mu mohla ponúknuť?
Hnevlivo sa na ňu obzrel ponad rameno. „A urobila by si lepšie, keby si po tom medailóne nepátrala. Ak to urobíš, budeš potrestaná.“
„A budem potrestaná aj za dýchanie?“ vyštekla. Zdalo sa, akoby si hľadal nejaké ospravedlnenie, len aby ju mohol potrestať.
„Ak to urobíš smerom k inému mužovi, áno.“ To varovanie znelo vážne, i keď v jeho hlase chýbalo skutočné teplo.
„Sviňa.“
„Miláčik.“
„Bastard.“
Šľahol po nej ďalším pohľadom. Tentoraz boli jeho pery skrútené v polovičnom hriešnom úsmeve, pochopila jeho úmysel, ktorý mu horel v očiach ako modrý plameň. „Povedz mi to, keď budeme nahí. Trúfni si na to vtedy.“
Prehltla a odtrhla od neho svoju pozornosť. Šikovná ženská by si všímala okolie ako možnú únikovú cestu, namiesto znepriatelenia si (alias slintanie) svojho únoscu. Shaye sa prinútila konať ako šikovná ženská. Dlhá, točitá chodba ktorou kráčali, opäť zubaté steny a úplne prázdne, žiadne symboly, ktoré by jej pomohli nájsť cestu späť. Zabočili vľavo. Potom znovu. Vpravo. Vľavo. Vpravo.
Obišli niekoľko otvorených dverí, ale presúvali sa tak rýchlo, že nemala šancu nazrieť dnu. Ozvena ich krokov sa ozývala sieňou.
„Kam to ideme?“ spýtala sa.
„Do mojej spálne.“
„Tvojej čo?“ S ústami otvárajúcimi sa zatvárajúcimi, zaryla sandálmi do mramorovej podlahy. „Do pekla, nie. Do pekla. Nie.“
Mohol by ju odvliecť, ale zastal a otočil sa k nej. Jeho presladké ústa sebou mykli. „Nebudeme sa dnes milovať, iba ak by si ma o to poprosila. To by mohlo ten tvoj náhly strach z mojej izby zmierniť, nie?“
„Nie,“ zaťala sa.
„Len ti chcem ukázať z okna Vonkajšie mesto.“ Povzdychol si ďalším s tých dlhých, predlhých výdychov.
„Žiaľ, nie je čas na nič viac.“
Trápne, založila si ruky na boky. „Klameš. Tvoj druh má vždy čas na sex.“
„Môj druh?“ Úsmev sa mu rýchlo vytratil z tváre. „Dúfam, že si tým myslela ten čestný druh. Sľúbil som, že ti nikdy nezaklamem a neurobím to. Moja česť si nežiada nič menej. Povedal som, že sa ťa dnes večer nedotknem, kým ma o to nepoprosíš a tak to aj bude.“
Shaye nemienila jeho slávnostnému sľubu uveriť. Aj keby dodržal svoje slovo a udržal od nej ruky preč, budú blízko postele. Najskôr jedna z tých dekadentných, vyrobená-pre-hriech posteľ. A čo ak ju uvidí ona, stratí vôľu odolávať a vrhne sa na neho? „Na tvojej cti mi hovno záleží. Nejdem do tvojej spálne.“
Na čeľusti mu zatikal sval. V očiach mu zažiarilo samo peklo a temne modrá búrka. Od blankytne modrej k bledo fialovej. „V poriadku,“ povedal, kladúc dôraz na každú slabiku. „Tak si neukradneme chvíľku len sami pre seba. Pridáme sa k ostatným. Môžem len dúfať, že tvoja prudérna povaha zabráni mojim mužom, aby si ťa vybrali.“
„Vybrať si ma kvôli čomu?“ vyštekla, ignorujúc jeho poznámku o prudérnosti. Mala určité podozrenie a takmer vykríkla, keď sa potvrdilo.
Jeho obočie sa vyklenulo a kútiky pier stočili smerom dolu. „Ako milenku, samozrejme.“
