Gena Showalter

Jasmine uprostred noci otvorila oči. Prebudil ju zvláštny pocit. Pozrela na pokojne spiaceho Willa a usmiala sa. Jej Viking teda má výdrž. Len čo sa trochu zotavila, pustil sa do druhého kola. A to trvalo celé mučivé hodiny, kým si povedal, že Jasmine má konečne nárok na orgazmus alebo tri.

Nasledovala svoj inštinkt a pozrela na dvere na balkón. Takmer vykríkla. Casey! Jej podarená dcéra stála na balkóne s metlou v ruke a kývala rukou.

Rýchlo našla Willovo tričko, prehodila ho cez seba a čo najtichšie vyšla von. Vyslovila tiché kúzlo, ktoré zabráni zvuku šíriť sa k spiacemu upírovi.

„Casey,“ vydýchla si s úľavou a objala mladú bosorku.

„Mami.“ Casey smrkla. „Chýbala si mi.“

„Aj ty mne, miláčik. Aj ty mne. Ale čo tu robíš?“ pozrela jej do bledej tváre. Obvykle rovné čierne vlasy mala strapaté z letu.

„Musela som ťa vidieť. Vedela som, že v Lausanne by sme sa nestretli. Ale prečo si tu?“

Jasmine sa oprela o zábradlie a všetko jej porozprávala. Ku koncu už znela zúfalo. „Musíme im pomôcť, Casey. Upíri sú dobrí. Mala si vidieť tie ich pohľady... tú ich snahu ochrániť nás. Mňa.“

Mladšia bosorka tomu verila len s ťažkosťami. Potom nazrela cez sklenené dvere do izby. Uškrnula sa. „A tamto bude môj nový ocko? Pekné bicepsy.“

Jasmine očervenela a postrčila dcéru, aby nevidela priamo na Willa. „Sústreď sa, Casey. Tety zostali v Lausanne?“

„Áno. Prileteli za nimi aj Ella s Laurou. Báli sa o teba.“

„Pochopiteľne,“ vzdychla. „Casey, Will o tebe nevie.“

Mladá bosorka nadvihla obočie. „Nie?“

„Nie. Ja som... to nedokázala. Vieš, vysvetliť mu... všetky okolnosti.“

Casey svoju matku s láskou objala. „To bude v poriadku. Nemusíš mu to predsa vravieť a obe vieme, že nebudeš klamať. Proste ma predstav len ako Casey.“

Tá predstava sa jej nepáčila. „Nie. Si moja dcéra. Len... vieš, je to komplikované.“ Prehrabla si vlasy. „Na tom teraz nezáleží. Zaujíma ma ten Brian. Chápeš jeho správanie?“

„Či mi dáva zmysel? Nie. Ale celkom ma desí, že sa dostal až do Valhally.“

„Mňa tiež.“

Casey sa posadila na zábradlie. „Ale prečo tú dýku použil? Teda práve teraz a na teba? Ak som dobre porozumela, chce sa zbaviť upírov okolo tamtoho... Salvatora.“

„Vie o spojenectve,“ vyhlásila Jasmine presvedčene. „Ale mám pocit... akoby som nebola jeho prioritou. Teda áno, určite by sa mu zišla moc bosoriek, ale zaútočil ešte skôr, než o mne vedel. A mňa zaujíma prečo. Upíri majú plné hlavy bosoriek, ale čo behá po rozume jemu?“

Casey mykla plecami. „Vravíš, že to začalo už pred rokmi. Keď chcel... čo to chcel?“

„Knihu mágie,“ mávla Jasmine rukou. „Patrila Conorovi, ale Isobel ju radšej zničila, než by mala padnúť do jeho rúk.“

Mladšia bosorka sa napla. „Zopakuj to!“

„Isobel zničila tú magickú...“ zasekla sa. Potom zaklonila hlavu. „Magickú knihu,“ šepla do vetra. „Bolo v nej napísané, že kniha zničí iba sama seba.“

Casey si poklepala po čele. „Základy mágie. Ako si na to nemohla prísť už skôr?“

Jasmine mala chuť dať si facku. Brian nikdy nechcel ju ani Willa. Tú dýku použil na odlákanie pozornosti. Určite si ju ukrýval na lepšiu príležitosť. „Po celý čas šiel po Conorovi a Isobel.“

Casey prikyvovala. „Magické knihy sú nezničiteľné. Ak bola viazaná na Conora cez jeho predkov, zničiť sa mohla, ale mágia v nej ju obnovila. A priviedla priamo k jej právoplatnému majiteľovi.“

Jasmine si trela oči. „Chce len tú knihu. Nič, len jednu prekliatu knihu!“

„Ale prečo to Conor svojmu kráľovi nepovedal?“ položila zaujímavú otázku Casey. „Musel to vedieť. On jediný to musel vedieť ešte predtým, než si sa do hry vložila ty.“

Pretože ich chcel chrániť, domyslela si Jasmine. Ale nevyšlo mu to. „Musíme získať späť dýku. Zastaviť Juniper vo vojne.“

„Ale za akú cenu, mami? Čo by Brianovi zabránilo rozpútať inú roztržku, alebo ísť rovno po nás?“

To je pravda. Všetky esá má on. A chce posledné. Knihu. Will jej povedal, aká moc sa v magických knihách skrýva a prečo ich Brian potrebuje. Rozkúskované kúzlo môže použiť, len keď budú všetky spolu.

Trhane sa nadýchla. Z tohto vedie len jedna cesta. Zastavia vojnu, ale cena bude... „Dáme mu knihu,“ rozhodla.

„Čo?“ Casey vyvalila oči.

Jasmine pozrela na spiaceho Willa. Nie sú si súdení. „Zradím ho. Mám prístup k upírom. A o tebe nevedia.“

„Mami, spamätaj sa! Nedáme mu knihu! Tetu Juniper zastavíme inak.“ Casey sa popred ňu začala prechádzať.

Jasmine z očí vytiekli slzy, ale aspoň mala plán. Zastavia vojnu. Brian prestane útočiť na Britániu. Ona len bude mať zlomené srdce. Ale inej možnosti niet. „Počúvaj ma, Casey. Celý život sme utekali. Chránili nás spojenci. Je načase konať vo vlastnom mene.“

Jej dcéra krútila hlavou. „Daj mi jediný dôvod, prečo by som do toho mala ísť.“

Jasmine sa na ňu láskyplne usmiala. „Zachránime tisícky životov.“

Casey zovrela pery. Potom zvesila plecia. „Tak hovor.“

Jasmine si vydýchla. Bez nej by to nedokázala. „V prvom rade musíš Conorovi ukradnúť tú knihu...“

Jasmine sa vrátila do postele až nad ránom, keď si s Casey asi miliónkrát zopakovala ich plán. Majú naň len pár dní. Naučila dcéru kúzlo ako vystopovať dvojicu upírov. Predpokladala, že Brian im je na stope a nebude ťažké ho nájsť.

Bude jej Will dôverovať natoľko, aby jej uveril, že to robí aj pre jeho dobro?

V spánku pozorovala jeho tvár. Ešte aj teraz bol ten mrzút zamračený, nepochybne pripravený do sekundy vstať a pobiť sa s celou armádou nepriateľov. Koľko spoločného času im zostáva? Ak jej plán vyjde, bude to len pár dní. Všetko závisí od Casey a jej presviedčacích schopností.

Potlačila slzy. Práve keď si dovolila dúfať, že im nič nestojí v ceste... Pobozkala ho na hruď. Na krk. Na mierne zarastenú tvár.

Will pootvoril oči a usmial sa na ňu. „Nemôžeš spať?“ zašepkal a pohladil ju pozdĺž chrbtice.

„Nechcem spať.“

Okamžite sa prebral. „V tom prípade viem o rovnako príjemnej činnosti.“ Objal ju a prehupol na seba.

Jasmine sa diabolsky zasmiala.

Willa prebudil nepríjemný pocit, že sa naňho niekto pozerá a nebol to vášňou naplnený pohľad jeho malej bosorky.

Strhol sa a otvoril oči.

Pri nohách postele stál vysoký plavovlasý muž s modrými očami a pobaveným úsmevom. Mal hranatú, akoby vetrom ošľahanú tvár, niekoľkodňové strnisko, príliš vytrénované telo a sebaistý postoj.

Mal na sebe jednoduché čierne oblečenie, na hrudi drôtenú košeľu a ľahký pancier chrániaci rebrá. Výnimočne sa vzdal dlhého plášťa.

„Môj pane,“ oslovil ho Will prekvapene.

Ódin sa ešte viac usmial a upriamil pozornosť na spiacu bosorku. „Dopočul som sa, že sa chceš so mnou stretnúť,“ povedal potichu.

Will sa posadil a pretrel si oči. „Áno, ja... no...“ Bol príliš rozospatý, aby sformuloval vetu.

Severský boh sa len uškrnul a kývol hlavou k Jasmine. „Prekrásne stvorenie. Myslel som si, že vyhynuli.“

„To my tiež.“

Jasmine sa pomrvila a otvorila oči. Len čo uvidela neznámeho chlapa, zvrieskla a pritisla si prikrývku k telu.

„Pokojne,“ tíšil ju Will, keď sa jej zježili vlasy a zaostrili zuby. „Jasmine, toto je Ódin,“ predstavil ich. „Môj pane, Jasmine.“

„Ospravedlňujem sa za to vyrušenie,“ povedal boh. „Netušil som, že Will... nie je sám.“

Jasmine si uhladila vlasy. Severský boh stojí pred ňou, pri posteli na ktorej skoro celú noc vyvádzali s Willom. Proste deň ako každý iný. „Rada vás spoznávam.“ Mierne sklonila hlavu.

„Podobne, Jasmine. Si pre mňa malý zázrak. Povedz, ako je možné, že si nažive?“

Will s Jasmine na seba pozreli a vyklopili mu celý príbeh o ťažkostiach v Británii a hrozbe vojny od valkýr.

Ódin trpezlivo počúval, potom sa usadil na kraj postele a vzdychol. „Môj syn Thór založil Valhallu a dal moc valkýram. Tá dýka mala byť v ich rukách z jediného dôvodu – aby ju žiadny bojovník nezneužil.“

„Ale varkýry sú predsa –“

„Bojovníčky, ja viem, Jasmine. Ale za tisícky rokov ju ani raz nepoužili. Thór im ju dal, lebo sú ženy.“

„Akú to má súvislosť?“ nechápal Will.

Ódin sa zasmial. „Čo aké sú mocné a bojovné, bojujú len keď musia, hlavne v obrane seba a iných. Nepotrebujú zabíjať z rozmaru. Nie sú ako mocichtiví muži.“ Žmurkol na Jasmine. „Ja o tom viem svoje.“

„On im ju dal, aby ju ochránili?“ snažil sa to pochopiť Will.

„Nielen preto. Chcel, aby ju mali v prípade, že ak sa niekto opováži zaútočiť na Valhallu, na sídlo žien ktoré do boja nikdy prvé nepôjdu, môžu ho počas obrany zabiť. Nič iné si dotyčný nezaslúži.“ Pohľad mu stvrdol.

„Prečo?“ vyzvedala Jasmine.

Ódin mykol plecami. „Valhalla nie je bojová pevnosť. Mýty ju zobrazujú ako domov žien s pracovnou náplňou mužov, ale pôvodne bola založená ako... azyl. Pre silné ženy, na ktoré spoločnosť nebola pripravená.“

„A založil ju boh vojny?“ podotkla ironicky.

Ódin sa zazubil. „Thór mal svoje obdobia. Celý náš panteón je dosť patriarchálny, ktorý nie, ale na našej úrovni sa rozdiely medzi mužmi a ženami nerobili. Aj keď sme vždy boli za to, aby boli ochraňované. A z tejto myšlienky vzišlo pravidlo, že ste slabé, neschopné sa brániť a to viedlo k utláčaniu. Avšak vinníkov nehľadaj medzi nami, bohmi, Jasmine, ale medzi ľuďmi.“

Zovrela pery. Ľudia. Iste. Rovnosť medzi nadprirodzenými bytosťami platila už dávno pred inkvizíciou. Len nie tak, ako sa očakáva dnes.

„Odbočili sme od témy,“ pokrútil hlavou Ódin. „Tá dýka – Brian ju nesmie použiť. V rukách jedného je príliš nebezpečná. Zabíja ako bohov, tak upírov, démonov, kohokoľvek. Nikto nie je imúnny.“

„Je možné imunitu voči jej účinkom nejako nadobudnúť?“ napadlo Willa.

„Obávam sa, že nie. Tvorí ju mágia stará ako tento svet. Je jednou z Mýtických zbraní.“

Obaja zalapali po dychu. Mýtické zbrane sú jedinečné. Podľa legendy ich používali prví zástupcovia nadprirodzených rás ešte v dobách, keď ľudstvo prechádzalo evolúciou. Ale nikto nikdy nepoznal pôvod týchto bytostí. Jediné, čo po nich zostalo boli nezničiteľné, magické zbrane. A nikto ešte neodhalil, ba ani neovládol mágiu v nich. Hovorilo sa, že ak sa to raz niekomu podarí, podriadi si celý svet a pravekú mágiu, tú mágiu ktorá dovolila nesmrteľným prežiť dinosaury, príchod človeka, ľadové doby aj potopy.

„Ale viac než tento fakt by ma trápil hnev valkýr,“ prerušil tok ich myšlienok Ódin veselo. „Odhadujem to na maximálne týždeň než povolajú spojencov a vyjdú do sveta. A to nikto nechce, tie ženské sú trochu na hlavu.“

„Spojencov?“ šepol Will. „Spojencov?“

Jasmine zbledla a chcela sa prepadnúť pod zem.

„Áno. Nepočul si o ich malom triumviráte? Vznikol pred storočiami.“

Will prižmúrenými očami pozrel na Jasmine. „Prečo mám odrazu nutkavú potrebu uškrtiť ťa?“

Nevinne sa usmiala. „Chcela som ti to povedať.“

„Kedy?“

Zahryzla si do pery. „Tak... keď by na nás zaútočili.“

Will škrípal zubami. „Hovor!“ vyštekol.

Preglgla. „Valkýry uzavreli spojenectvo s bosorkami a... harpyami.“

Chýbalo málo a vážne by ju uškrtil. „Zabijem ťa. Pomaly a bolestivo.“ Otočil sa späť k Ódinovi. „Čo môžeme urobiť?“

„Vrátiť im dýku a zabrániť vojne,“ odpovedal jednoducho. „Im je jedno, kto ju ukradol, zaútočia.“

Jasmine sa nepokojne pomrvila. Snáď to Casey zvládla... Nemôže Willovi dovoliť bojovať s Brianom. „Nemôžete valkýry nejako odhovoriť? Ste ich bohom.“

Ódin sa schuti zasmial. „Moja zlatá, tie pojašené ma možno rešpektujú, ale nepočúvajú. Obávam sa, že je to na vás.“

Prečo len musí byť jej adoptívna mama tak zaťatá?

Will si pretrel tvár. „Aby sme vyrazili. Ďakujeme za pomoc, môj pane.“

Ódin vstal. „Vôbec nie je zač. Vlastne by som ti rád niečo povedal. Ohľadom Salvatorovho kráľovstva.“

Will spozornel. Británia má problémov viac než dosť – ultimátum z najvyššieho dvora, Salvatorovu závislosť od Erin, Brianovho špeha a teraz aj ten útok. „O čo ide, môj pane?“

„O špióna, ktorého k vám nasadil Brian. Trochu som pátral. Neviem, kto to je, ale Brian ho k vám poslal zo strachu.“

„Zo strachu?“

Boh prikývol. „Zo strachu z neho, z toho špeha. Vraj má... násilnícke sklony. Akási trauma z minulosti.“

„Takže ja mám pod nosom násilníckeho psychopata?“

„Tiež som si to myslel, ale zamysli sa. Musí byť u vás roky. Dal Brianovi presné informácie o Annienej a Damianovej svadbe. Ale nezabil Annie. Potom musel byť aktívny aj počas boja s Ekremom. Mohol odstrániť Kamala aj Carolinu. A predsa to neurobil.“

„A to znamená...“

Ódin pozrel von z okna. „Neviem. Len ti hovorím, že ten špeh, nech je to ktokoľvek, má svoju minulosť. A očividne nie je taký psychopat, ako si myslíme. To je všetko.“

Will nevedel, ako s touto informáciou naložiť. Musí to prebrať so Salvatorom. Po tom, čo nájde Briana, vezme mu dýku, odvráti útok aliancie valkýr, zaškrtí Jasmine a prežije.

Casey nemala veľký problém vystopovať Conora a Isobel. Dostali sa až do Verony, kde sa ubytovali v obrovskom paláci. Došlo jej, že ide o najvyšší dvor upírov.

Dostať sa cez ich bezpečnosť nebolo vôbec ľahké. Musela vypiť elixír, ktorý ju ochránil pred kamerami, a priletieť na metle až na strechu. Odtiaľ sa komínom spustila do najbližšieho krbu.

Dopadla s tvrdým zadunením. Rozkašľala sa. „Ešte červený kostým a batoh s hračkami,“ mrmlala sarkasticky.

Izba, v ktorej sa ocitla, bola prázdna, pravdepodobne nejaký salónik vylepšený o televízor o veľkosti okna, hracie konzoly a tú najväčšiu stereo súpravu, akú kedy videla. Obdivne pískla. „A my sme museli žiť medzi žobrákmi.“

Otriasla sa a oprášila a pootvorila dvere. Opatrne sa zakrádala chodbou. Snažila sa lokalizovať magické vyžarovanie knihy, ibaže tento palác bol mágiou nasiaknutý a to miatlo jej zmysly.

Niekoľkokrát ju takmer prichytilo služobníctvo, ale darilo sa jej ukrývať v prázdnych miestnostiach. Mágia z tohto miesta prúdila ako z reaktora.

Dvakrát narazila na sklad artefaktov, raz ju to zase pritiahlo k akémusi namrzenému upírovi, ktorého zamestnankyňa oslovila Veličenstvo. Casey bola dosť vzdelaná, aby vedela, že tento upír v sebe ukrýva mágiu mimo hraníc upírskej moci.

Prekonala túžbu odhaliť jeho tajomstvo a nechala sa viesť inštinktom až k obytnej časti, kde konečne našla izbu Conora a Isobel.

Počkala, kým odídu do jedálne, a vkradla sa dnu. Za obrazom v stene objavila moderný trezor. Zasyčala. Toto bude nepríjemné.

Využila všetky svoje sily, aby prekonala mágiou chránenú technológiu. Ku koncu ju bolelo celé telo a plakala od vyčerpania.

Knihu nahradila úbohým falzifikátom, ktorý ich snáď na chvíľu spomalí. Opustila izbu a dopotácala sa do skladu služobníctva. Žiadna metla. Ani len mop. Ako tu, krucinál, upratujú?

Musela zísť až úplne na prízemie, kde na malom nádvorí našla schody do podzemia. Tam ležalo pár zaprášených metiel. Jednu si ukradla a už jej nebolo.

„Tak, Brian, je načase stretnúť sa,“ mrmlala s polovičným úsmevom.

Axel požičal Willovi a Jasmine svoje lietadlo, ktoré ich dopravilo do Paríža. Odtiaľ plánovali vystopovať Briana.

Will jej ešte stále neodpustil, že mu zamlčala to spojenectvo.

„Ale no tak, vieš o mne len pár dní, nemohla som všetko vysypať,“ prehovárala ho cestou do hotela v prenajatom aute. Vlasy mala opäť ukryté. Podarilo sa im kontaktovať Salvatora aj najvyšší dvor, aby sa o nich nestrachovali.

„Ja som ti o upíroch povedal všetko,“ odsekol.

Vzdychla. „Will, len ťa chcem chrániť. Všetko, čo som urobila, bolo pre tvoju ochranu.“

Prudko zastal na červenej. Pozrel na ňu. „A kto ochráni teba? Už nie si sama, Jasmine. Teraz sme dvaja.“ Vzal jej ruku do svojej a pobozkal ju na kĺby.

Rozbúchalo sa jej srdce. „Ja neviem byť v tíme, Will. Vždy sme boli každá za seba. Urobila som veľa odporných vecí, aby som prežila. Za mňa nikto nebojoval.“

A to ho bolelo. Už len predstava, že sa niekde prediera životom sama, hladná a slabá, ho desila k smrti. „Teraz máš za sebou celú magickú ríšu. Všetci by chceli vidieť návrat bosoriek.“

Uhla pohľadom. Čoskoro ich budú všetci chcieť mŕtve. „My sme iné,“ povedala opatrne. „Nikto nás nikdy nechápal.“

Naskočila zelená a auto sa pohlo. „To je jasné, ste ženské. Na vás ešte nebola vynájdená rovnica.“

Zasmiala sa. „Nechcem sa hádať. Prosím, odpusť mi, že som ti nepovedala o spojenectve.“

„Prosím, už mi nikdy nič tak dôležité nezatajuj.“

V tej chvíli sa nenávidela. Will jej nadovšetko veril. Možno by mu mohla priznať, že má Casey a k čomu ju prinútila. Potom si spomenula na špióna medzi upírmi. Už teraz sa medzi nimi šíri, že bosorky nevymreli.

„Sľubujem,“ zaklamala. Chcelo sa jej plakať.

Zaparkovali pred luxusným hotelom. Jasmine na taký luxus nebola zvyknutá. Ich izba vyzerala ako kráľovské komnaty.

Will oznámil ich prítomnosť miestnemu kráľovi a potom zavolal Salvatorovi, aby s ním prebral postup.

Jasmine sa zatiaľ mučila myšlienkami na Casey, opretá o zábradlie balkóna. Hnevala sa, že Conor zatajil existenciu knihy. Mohli predísť mnohým nepríjemnostiam. Teraz má Brian všetky esá a navyše... navyše bude mať aj Casey.

Nikto jej neuverí, že to robí pre dobro upírov a možno aj celého sveta. Zradí Willa, ale zachráni ho. Aj keby sa mala po zvyšok života ukrývať.

Liliana sa s trhnutím a tichým výkrikom prebudila, v ústach mala sucho a hlavu plnú chladnej konečnosti smrti. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že dvere cely sú otvorené, Bard ju sledoval tými veľkými očami akoby plnými temnej tekutiny.

„Ahoj," povedala, hlas mala ešte napätý po ozvene nočnej mory.

Mávol jej.

Vytiahla sa na nohy, pripravená bojovať so závratmi, ale jej telo to vydržalo. Pokojne vykročila, nasledujúc Bardove ťažké kroky cez slabo osvetlený prechod, až kým nezastavil pred ďalšími úzkymi dverami. Keď neurobil nič iné, pretlačila sa okolo neho a líca sa jej sfarbili červeňou. „O chvíľku budem.“

Postarala sa o svoje súkromné potreby, použila zrkadlo z čierneho skla a čo možno najviac sa upravila – nebolo nič, čo by mohla urobiť so svojím špicatým nosom alebo očami farby sivého ľadu, tak ako s matkinou medovou pokožkou alebo strapatými a zlepenými čiernymi vlasmi, či zívajúcimi ústami. Ale bola schopná si aspoň uhladiť vlasy z tváre, založiť si ich za uši a zmyť krv z ešte stále špinavých zápästí.

„No," povedala si, „si tu. Musíš urobiť to, prečo si prišla.“ Aj keď nemala ani predstavu ako.

Vyrastala na príbehoch ľudí o tom, ako jej otec zotročil štyri kráľovské deti, zákonných dedičov klenotu, ktorým kedysi Elden bol. Nádej v ich tichých hlasoch živila tú jej vlastnú, starala sa o sny o budúcnosti, v ktorej strach, ostrý a štipľavý, nebol jej stálym spoločníkom.

Potom, pred mesiacom, poháňaná ustavične silnejúcim presvedčením, že je niečo veľmi, veľmi zle, sa vykradla od skazeného smradu a driapajúcich vetiev Mŕtveho lesa. Vyvolala víziu tak, aby to nemohol vidieť jej otec, jeho krv bola príliš skazená – a vtedy zahliadla to, čo prinesie zajtrajšok.

Dediči Eldenu sa vrátia.

Všetci z nich... až na jedného.

Strážca Priepasti tam toho osudného dňa nebol. Bez neho ten štvorstranný kľúč k moci zostane neúplný. Jeho bratia a sestra, ich druhovia, budú s jej otcom bojovať divoko, ale zlyhajú a Elden navždy podľahne zlu Krvavého čarodejníka. Síce to bolo desivé, ale nebola to tá najhoršia pravda.

Elden začal pomaly zomierať pomalou smrťou od chvíle čo kráľ s kráľovnou – krv Eldenu – vydýchli naposledy. Tá smrť bude úplná, keď hodiny odbijú polnoc na dvadsiate výročie invázie jej otca. Nie je to taká hrozná vec, aby to zničilo mágiu Krvavého čarodejníka, ale eldenský ľud bol tiež dotknutý mágiou. Bez toho jednoducho padnú tam, kde budú práve stáť a už nikdy nevstanú.

Jej otec strávil roky hľadaním riešenia na to, čo označoval ako „choroba". Čo bol dôvod, prečo by nevyvraždil vrátených dedičov. Nie, videla v jeho očiach zdesenie – spútal by ich a deň čo deň mučil extrémne starostlivo, ich krv by vsakovala do zeme v potokoch, len aby sa falošne verilo, že krv Eldenu sa vrátila. Boli rasou, ktorá prežila stáročia, nezomierali ľahko. A tak by jej otec mohol pokračovať v jeho hnusných–

Tresk!

Pri tom zvuku podskočila, uvedomila si, že to jej strážca udrel do dverí. aby ju posúril. „Už idem," povedala a odvrátila sa od zrkadla. Bard sa začal šuchtať pred ňou, hneď ako vyšla. Bolo ťažké s ním držať krok, aj cez jeho šuchtanie bol ďaleko väčší ako ona, jeho noha bola päťkrát väčšia ako jej vlastná. „Pán Bard," zvolala na neho, keď sa za ním ponáhľala do schodov.

Nezastavil sa, ale videla, ako mu zašklbalo ušami.

„Nechcem zomrieť," povedala jeho chrbtu. „Čo musím urobiť, aby som prežila?"

Bard odmietavo zakýval hlavou.

Nie je žiadny spôsob ako prežiť?

Alebo nevedel, čo by mala urobiť?

Iste, pomyslela si, nesmie podľahnúť panike, zlo jej otca určite úplne nezničilo dušu chlapca, akým bol princ Micah. Viac-menej nevedela o najmladšom dieťati kráľa Aefrica a kráľovnej Alviny nič, ale počula dosť príbehov; bol to milovaný princ, malým srdcom kráľovskej rodiny a Eldenu.

„Kto by mohol nemilovať dieťa s toľkým svetlom v očiach?"

Tie slová jej povedala stará slúžka, Mathilde, keď jej rozprávala rozprávky na dobrú noc. Liliane trvalo roky, kým si uvedomila, že Mathildine rozprávky boli skutočné príbehy Eldenu. A potom pochopila, prečo Mathilde jednej chladnej noci zmizla z detskej izby a nikdy viac ju živú nevidela.

O mesiac neskôr ju jej otec vzal na prechádzku, ukázal jej žiariace biele kosti v plaziacej sa tme Mŕtveho lesa a na tvári sa mu zjavil slabý úsmev.

Pri spomienke na jedinú bytosť, ktorá ju držala v náručí, keď plakala, jej v srdci zakvitla bolesť, ale rozdrvila ju neľútostnou rukou. Mathilde bola už dlho mŕtva, ale najmladší princ Eldenu stále žije a bez ohľadu na cenu, ho Liliana vráti Eldenu ešte pred posledným, smrtiacim polnočným zvonením.

***

Pán Čierneho hradu čakal na svojho väzňa. Nájsť duše určené Priepasti zabralo viac času ako predpokladal, niektorým sa nejako podarilo vyhnúť ceste k ich cieľu. Obvykle mal pre neho čas pramalý význam, ale minulý večer sa hodiny vliekli, zatiaľ čo votrelec, ktorý sa mu odvážil pozrieť do očí, spal v žalári.

Na takéto úvahy nebol zvyknutý a preto bol zvedavý.

A tak čakal na čiernej, kamenej podlahe pod svojim trónom, uvedomujúc si služobníkov z dediny, chystajúcich sa na odchod. Tak to bolo odkedy si pamätal. Báli sa ho, ale aj tak mu slúžili. Tak to bolo a vždy aj bude, Strážca Priepasti musí byť netvor.

Bardove hromové kroky zavibrovali skalou, rovnako ako jeho netrpezlivosť, a potom sa ozvalo hlboké stonanie masívnych dverí na konci siene. Pán Čierneho hradu pozrel hore, keď Bard vstúpil. Jeho väzňa nebolo nikde vidieť – až pokiaľ Bard neustúpil bokom a neodhalil tú za sebou stojacu zvláštnu bytosť.

Bola... nevhodná, pomyslel si. I keď jej koža bola hladká, zlato-hnedá, pripomínajúca nektár z načerveno kvitnúceho stromu, oči ako malé bodky neurčitej farby, ústa priveľké, špicatý nos príliš veľký do jej tváre. Vlasy jej vytŕčali v tuhej masy podobnej slame v stajniach a keď kráčala, krívala, akoby jednu nohu mala kratšiu ako druhú.

Skutočne, vôbec nebola príťažlivá. A predsa bol zvedavý.

Pretože mu pozerala do očí.

Nikto nemal toľko odvahy, aby to urobil... ani si nedokáže spomenúť, kedy sa tak stalo naposledy.

„Takže si prežila noc," povedal.

Zmietla si steblo slamy z hrubého materiálu vrecovitých hnedých šiat. „Ubytovanie bolo pekné, ďakujem."

Na tú nečakanú odpoveď len zažmurkal, vedomý si, že služobníctvo stojace za ním zamrzlo. Nevedel čo čakali, že urobí. Rovnako ako nemal žiadne spomienky na činy predtým, ako si po neho prišla kliatba. Vedel len to, že potom, čo sa to stalo, časti jeho hradu boli zborené a služobníctvo od neho utekalo ako hmyz, ktorý sa bojí, že bude zašliapnutý.

„Budem si o tom musieť pohovoriť s Bardom," zamrmlal.

„Ach, neobviňuj ho za moje pohodlie," povedala tá zvláštna bytosť s bezstarostným kývnutím kostnatej ruky. „Vidíš, som zvyknutá spať na kamenej podlahe, takže slamník bol pre mňa luxus."

„Kto si?" Ktokoľvek bola, nemohla mu ublížiť. Nikto mu nemôže ublížiť. Nikto sa ho cez jeho čierny pancier, ktorý sa mu plazil hore po tele, až pokiaľ ho nepokrýval od krku po členky, nemôže ani dotknúť. V poslednom čase cítil jeho úponky zachytávajúce sa mu do vlasov, vedel, že brnenie mu čoskoro pokryje aj celú tvár. Len s tým najlepším úmyslom. Pre zlo bude zložitejšie ho dostať, keď pôjde na lov jeho stúpencov.

„Liliana,“ povedala väzenkyňa, tie drobné oči sa stretli s jeho vlastnými so smelou sebaistotou. „Som Liliana. Kto si ty?“

Naklonil hlavu, zvedavý, o čo jej ide. Nikto si nedovolí takto s ním hovoriť. „Som Strážca Priepasti a Pán Čierneho hradu," povedal pobavene.

„To nemáš meno?" zašepkala potichu.

Prinútilo ho to zamyslieť sa. „Pán nepotrebuje meno."Ale kedysi som jedno mal, pomyslel si, dávno. Tak dávno, že sa ním prevalili vlny temnoty len čo na to pomyslel, ohavná kliatba v jeho vnútri nadobudla svoju podobu.

Luskol prstami na Barda. „Vezmi ju späť!"

***

Liliana by sa bola nakopla, keby nebola ťahaná preč obrovskou rukou, pätami sa šmýkala na kamennej podlahe. Skúsila priveľa, príliš skoro a pokrivené zlo otcových kúziel do nej vrazilo ako klbko hadov.

„Počkaj!" zvolala na odchádzajúci chrbát potiahnutý čiernym brnením. „Počkaj!"

Keď jej žalárnik začal otvárať dvere, divoko sa rozhliadla dookola, pokúšajúc sa nájsť niečo, čoho by sa chytila. Na stenách neboli žiadne zbrane, ale aj keby tam boli, ona nebola žiadny bojovník. Služobníctvo sa jej bálo pomôcť. Možno by po ňom mohla hodiť chlieb, pomyslela si pri pohľade na veľký kus, ktorý sedel na tanieri na obrovskom stole po jej ľavici – vyzerá dosť tvrdo.

Ach.

„Viem variť!" zajačala, zatiaľ čo ju Bard ťahal k východu. „Budem ti variť tie najchutnejšie jedlá, aké si kedy v živote ochutnal-“

Dvere začali jej slová uzatvárať.

„Bard."

Ten veľký obor sa pri hlase svojho pána zastavil.

„Vezmi ju do kuchyne," prišiel rozkaz. „Ak klame, hoď ju do kotla."

Po tej úľave pocítila slabosť, ale podarilo sa jej nezatackať sa, keď ju Bard pustil, obišla ho a obrátila sa smerom do inej chodby. „O tom kotle žartoval, však? Nemôžete tu mať predsa kotol dosť veľký pre človeka."

Bard zastal, povzdychol si a zahľadel sa na ňu tými veľkými, vodnatými očami. Keď prehovoril, zvuk akoby vychádzal z hlbokej jaskyne, silný a hromový sa jej ozýval v ušných bubienkoch. „My,“ povedal, „máme nože.“

Liliana nevedela povedať, či si z nej, rovnako ako jeho pán, nerobí žarty, tak zatvorila ústa a nepovedala nič celú cestu čiernou chodbou bez akýchkoľvek ozdôb, dolu po jedinom širokom schode a cez ťažké drevené dvere do teplej, voňavej miestnosti na jej konci.

Prekvapená bytosť od veľkého stola v strede miestnosti vzhliadla hore. „Bard!" povedala žena, jej hlas bol vysoký a sladký, zatiaľ čo jej tvár malá a vrásčitá tým najviac nečakaným spôsobom – v kútikoch pier a popri klenbe nosa. Zvyšok jej kože vo farbe zeme po daždi bola napnutá a hladká, predĺžené špičky jej uší vytŕčali cez tmavé vlasy, ktoré mala spletené do hrubého vrkoča.

Škriatok, pomyslela si Liliana začudovane. Bytosť, ktoré jej otec lovil v Eldene až na pokraj vyhynutia, pre ich krv, ktorá jeho mágiu tak veľmi posilňovala.

Bard jednou rukou vtlačil Lilian do miestnosti.

„Nová kuchárka." V ďalšej chvíli bol preč.

Škriatkova tvár sa pretiahla.

S pocitom hrôzy sa Liliana vydala k opačnému koncu stola. „Ospravedlňujem sa." Dokonca ani nepremýšľala nad tým, čo chcela povedať. „Len som sa pokúsila zachrániť pred tým, aby ma znovu poslali do žalára, a tak som povedala, že viem variť."

Druhá žena na ňu zažmurkala. „Ach, nie, ach, nie. Ja som strašná kuchárka a viem to." Zobrala sušienku z podnosu na stole a hodila ju o podlahu. Odrazila sa. „Neviem, prečo mi ešte Pán nedal zoťať hlavu. Možno, ach, áno, možno ho teší, že sa moje jedlo podobá tomuto miestu."

Prekvapená jej vľúdnosťou, Liliana povedala: „Ale vyzerala si byť taká sklamaná."

Ženine uši na špičkách zružoveli. „Ach, nie, to nič nebolo. Vôbec nič. Som Jissa."

„Liliana."

Natiahla ruku a Jissa sa pri pohľade na Lilianine krvou pokryté šaty zamračila. „Síce nie som dobrá kuchárka, ale udržiavam toto miesto v čistote. A ty nie si čistá."

„Nie." Liliana sa zmätene poškriabala vo vlasoch. „Za kúpeľ by som bola veľmi vďačná."

„Musíš byť rýchla, skutočne rýchla, ak chceš uvariť jedlo," varovala ju Jissa, pohroziac jej valčekom na cesto. „Pán na jedlo nerád čaká, inak budeš v okamihu opäť v žalári."

Škriatok bol okamžite v pohybe, mávajúc na Lilianu rýchlymi, prudkými pohybmi.

Liliana sa hnala za ňou, zaviedla ju do malej kúpeľne, kde Jissa už prácne napĺňala kaďu. „Urobím -"

Škriatok zatriasol hlavou. „Daj si dolu šaty a vlez dnu, hneď," povedala netrpezlivo. „Je mi to ľúto, ale musí byť studená, pretože nemáme čas ohrievať vodu."

Potešená šancou byť opäť čistá po niekoľkých dňoch v otcovom žalári, lebo odmietla podrezať jednému mužovi hrdlo, a potom včera tu, sa vzdala akéhokoľvek pokusu o skromnosť, stiahla zo seba šaty a vstúpila do studeného kúpeľa. Rozochvene zdvihla kocku hrubého mydla na rímse a strčila si hlavu pod pumpu, namočiac si vlasy.

Ako sa mydlila, Jissa povedala: „Nie si práve najlepšie tvarovaná."

Od niekoho iného to mohlo byť nepríjemné vyhlásenie. Od Jissy to znelo ako jednoduchý fakt, tak Liliana len prikývla. „Nie." Jej prsia boli také malé, akoby ani neexistovali, zatiaľ čo rebrá jej vytŕčali spod kože. Zozadu bola zase skôr veľká a jedna z jej nôh bola kratšia ako tá druhá.

„Veľmi dobre sem zapadneš, áno, veru tak," povedala Jissa s náhlym úsmevom, ktorý jej dodával donkichotský pôvab. „Pretože on je tu jediná krásna bytosť a pritom zostáva netvorom."

Zasmiala sa, Lilian sklonila hlavu pod vodu a zmyla zo seba mydliny predtým, ako celý proces zopakovala. Jissa prestala pumpovať, aby jej dala šancu rozotrieť mydlovú penu po celom tele, zavážiac sa na pumpu, akoby bola vysilená námahou.

„Odkiaľ pochádzaš, Jissa?" spýtala sa Liliana, mydliac si paže s blaženosťou, ktorú nemohla zmenšiť ani studená voda. „Nepatríš medzi obyvateľov Priepasti." V škriatkovi nie je žiadne zlo – na to by Liliana stavila svoj život.

Jissina tvár sa zachmúrila. „Z hornatých lesov ďaleko odtiaľto," zašepkala. „Krvavý čarodejník prišiel do našej dediny a ukradol našu mágiu. Kradol a kradol. Ja som prežila, ale povedal, že neznesie pohľad na mňa, tak ma vyhnal z kráľovstva, z ríše. Toto je miesto, kde som skončila."

Liliane sa stiahol žalúdok. Vedela, že by ju Jissa nenávidela, keby sa dozvedela o vražednej krvi, ktorá jej prúdi v žilách, ale Liliana potrebovala jej priateľstvo. Tak si zahryzla do jazyka a sklonila hlavu a telo pod pumpu, zatiaľ čo Jissa začala znovu pracovať.

Je mi to ľúto, šepkala si hlboko vnútri. Je mi ľúto, že moja krv je zodpovedná za preliatie tej tvojej.

S úsmevom na svojom mieste, Noelle vystúpila zo svojej strany vozidla, dlhá sukňa šiat sa jej zošuchla dole po nohách a obtrela sa o zem.

Dôstojníci si ju poriadne prezreli od hlavy po päty, niektorí sa dívali ľstivo, iní, tí, ktorí boli očividne slepí, pokrčili ramenami a odvrátili oči, ako keby nebola nijako výnimočná. Niekto zapískal a niekto ďalší sa zachichotal: „Kto to je? Barbie z Červeného koberca?“

„Kdeže, pretože potom by sme ju mohli vyzliecť a ohnúť ju, akokoľvek by sme chceli.“

Vtipní.

Ak by tu bola Ava, ten chlap by bol už na kolenách, prosiac o odpustenie. Noelle ju by povzbudzovala, spokojná s vedomím, že bola bezpodmienečne milovaná a divoko chránená.

Teraz sa o to musela postarať sama. Niečo, čo dokázala urobiť, niečo, čo robila už mnohokrát predtým, a niečo, čo bude robiť znova a znova, pretože-

„Kurva, držte huby, inak vám vytrhnem hrdlá a urobím to za vás,“ zavrčal Hector.

Ticho. Po vyhrážke nasledovalo absolútne ticho. Alebo po tom sľube.

„Dobrí chlapci.“ Jeho tón znežnel, ale bol rovnako brutálny. „Teraz mi povedzte, kto to ohlásil.“

Nemala v úmysle poukázať, že tí chlapi nemohli držať hubu a hovoriť s ním. Bola príliš potešená, že ju bránil. Úsmev sa zrazu premenil na úprimný, pristúpila k jeho boku, a počas toho vrazila lakťom do slabín niekoľkých chlapíkov. Zhrbili sa, chrčiac. „Je mi to tak ľúto,“ povedala tak úprimne, že jej vlastné oči zvlhli. „Tie šaty... také dlhé... potkla som sa.“

Hector zakašľal, maskujúc tak smiech. „Takže? Kto to oznámil?“

Hector... pobavený... predviedol svoje jamky v lícach... prešlo ňou chvenie.

Mladý muž s pieskovými vlasmi a okuliarmi vystúpil dopredu. Mal priemernú výšku, bol štíhly a iba trochu vystrašený, keď sa našiel v Hectorových očiach. „Agent Dean, pane, uh, zavolal svedok. Nahlásil, že videl štyroch mužov. Boli tu dvaja, čakali. Jeden v obleku. Druhý bol oblečený ležérne. Potom sa zjavili ďalší dvaja. Jeden bol Arkadian, takže si myslíme, že bola použitá teleportácia. Ten druhý je obeť. V tom čase ešte živý. Svedok tvrdí, že chlap v obleku povedal niečo ako „to, že si si myslel, že by si mohol prezradiť moju operáciu, ťa práve zabilo“, a potom stlačil spúšť na pyre-gun.“

Hector stuhol pri slove Arkadian, potom zavrčal pri slove teleportácia. Musel myslieť na ženy, ktoré našiel tak dávno. Tie zo skladu, ktoré zmizli, zatiaľ čo boli v nemocnici. Aj vtedy bol podozrivý Arkadián, ale nikdy ho nenašli. Noelle o tom vedela, pretože možno tak trochu nakukla do jeho spisov.

„Odkiaľ vie svedok, že to bola pyre-gun?“ opýtal sa Hector.

Pyre-guny boli vyrábané pre A.I.R. agentov, a bolo nelegálne, aby ich pri sebe nosili civilisti. Okrem toho, pyre-guny neboli jediné zbrane, ktoré sa zapália ako prskavky.

„Povedal, že videl záblesk jasného svetla, ale nezaznel výstrel. Povedal, že to bol rovnaký typ zbrane, akú videl nosiť agentov v televíznej šou Ako sa točí mimozemský svet.“

Dobrá šou. Musí dohnať všetky diely.

„Niečo iné?“ opýtal sa Hector. „Skontrolovali ste pásky kvôli hlasu mimozemšťana?“

Dôstojník naprázdno prehltol. „Áno. Nič tam nie je.“

„Chcem sa na to pozrieť sám.“

„Samozrejme. Pokiaľ ide o ten zvyšok, obeť bola trafená na hrude, jeho orgány sa usmažili. Vtedy svedok zvrieskol, a tí traja muži si uvedomili, že sú sledovaní. Naháňali ho, ale svedok sa ukryl a zavolal nám.“

„Podal svedok opis tých troch?“ opýtala sa Noelle, vmiešajúc sa do rozhovoru. Toto je aj moje vyšetrovanie, veľký chlapec.

Oči zakryté za okuliarmi preskočili na ňu, zmäkli. „Nie. Povedal, že bola veľký tma, a toho jedného spoznal ako Arkadiána podľa jeho bielych vlasov a okamžitému zjaveniu sa. Preto vlastne zavolal A.I.R.“

„Kde je svedok teraz?“ dožadoval sa Hector.

Palcom ukázal ponad svoje tenké plece. „Vzadu v mojom aute, pane.“

Noelle si prezrela každé jedno vozidlo a zbadala ich chlapíka sedieť na zadnom sedadle toho najvzdialenejšieho auta, vo vnútri svietilo ostré svetlo. Feťák, pomyslela si. Človek. Bledá, papierová pokožka. Červené, vpadnuté oči. Popraskané pery. Špinavá tvár od blata. Kolísal sa sem a tam a niečo si mrmlal.

„Dajte ho na zadné sedla môjho auta,“ prikázal Hector. „A dvaja strážcovia nech stoja pri dverách. Ani na chvíľu z neho nespustite oči.“

„Áno, pane.“

Než stihol ten chlapík odbehnúť, Hector sa načiahol a vytiahol z vrecka na uniforme latexové rukavice, ktoré si natiahol, mal ich stále na ruke aj vtedy, keď kráčal ku kufru Miinho sedanu. Tam vzal kufrík s náradím. S prázdnym výrazom prekĺzol popod pásku a odkráčal preč. To všetko bez toho, aby Noelle povedal čo i len slovo. No, toto ju rozhodne nezastaví.

Pozrela sa na elegantnú dĺžku svojich šiat, potom na zem. S myknutím pleca vzala do dlane nôž pripnutý k jej stehnu – čím si vyslúžila ďalšie pískanie – a vyzliekla si spodnú časť látky a zostala tak obnažená od kolien až k zemi. Na mieste činu to bolo riskantné, jasné, ale na poslednom koktailovom večierku, ktorého sa zúčastnila, odhalila viac pokožky. Takto aspoň nezotrie žiadne odtlačky.

Zatiaľ čo chlapi zízali, vzala si pár rukavíc od jedného z dôstojníkov a nasledovala rovnaký smer, ktorým sa vydal Hector. Práca je hlavná, pomyslela si. Jej súkromný život nebude žiadnou prekážkou. Kľačal vedľa tmavej hromady. Keď tam prišla, zacítila hrdzavý pach krvi, vyliate vnútornosti. Videla... oveľa viac, než chcela. Chlap ležal na bruchu, jeho tvár natočená na bok, preč od nej. Schválne si neobzerala túto časť z neho príliš pozorne. Aj videla, ako má otvorené ústa v tichom výkriku.

Hector ho prevrátil na chrbát, opatrne, tak opatrne. Obeť na sebe mala čierne nohavice a jeho košeľa bola úplne zhorená. V hrudi mal obrovskú dieru, pokožka bola na okrajoch spálená, orgány hlboko uškvarené.

„Nehýb sa,“ povedal Hector, prehrabávajúc sa vo svojom, už otvorenom, kufríku. Postavil sa skôr než mu mohla pripomenúť, že nie je hlúpa a vrátil sa k páske. Kráčal po okrajoch, každú chvíľu zastal, aby zabodol do zeme halogénku. Keď sa vrátil na svoje pôvodné miesto po jej boku, tie svetlá obmývali miesto činu s neodpustiteľným cieľom, odháňajúc utišujúci tieň.

„Čo vieš povedať zo samotnej obhliadky?“ opýtal sa jej Hector. Okolo očí sa mi šírili vrásky napätia, jeho pokožka stratila trochu svojej farby.

Stále sa ju snažil učiť, aj keď teraz bola považovaná za rovnocennú k nemu? V pohode. Ako chce. „Nie sú tu stopy po pneumatikách. Ani odtlačky chodidiel. Nič nenasvedčuje tomu, že telo bolo ťahané. Takže, aj keď je svedok drogovo závislý, tak hovoril-“

Hector sa na ňu prekvapene zadíval.

„Hej, aj to som si všimla. Každopádne, hovoril pravdu. Naša obeť sem bola prinesená a tu aj zabitá.“

„Prečo si myslíš, že nebol zabitý niekde inde a teleportovaný sem už ako mŕtvola?“

To myslel vážne? „Pozri sa na tie stopy po ohni tam, kde leží. Ešte stále žil, keď padol na tvár, a spálil trávu pod sebou.“

„Dobre. Čo ešte?“

„Vzhľadom na to, čo počul svedok – myslel si si, že by si mohol prezradiť moju operáciu – toto bol vopred premyslený zločin. Náš strelec chce niečo udržať v tajnosti. A naša obeť bola dobrým Samaritánom, snažiac sa ho poraziť. Čo naznačuje, že poznal svojho útočníka, alebo s ním bol minimálne nejako spojený.“

„Dobre,“ zopakoval. „Vážne dobré pozorovanie schopnosti, Noelle.“

Bola zvyknutá, že ju hladili po hlave, hovorili jej, čo musela urobiť, aby bola lepšia. Vo všetkom. Jeho pochvala, tak ľahko vyslovená, ju zaplavila. „Ďakujem.“

„Nemáš za čo. A teraz, čo mi ešte o ňom vieš povedať?“

Odrazu bola dychtivá urobiť na neho dojem. „No, mal peniaze.“ Jemný vánok tancoval medzi nimi, zodvihol pramene jej vlasov a pohladil ju nimi po líci.

Hectorov pohľad sa zaostril, ako keby ho udivila. „Vysvetli, ako si k tomu došla.“

„Jeho nohavice. Sú ušité presne na mieru, nie je to konfekčná veľkosť. Okrem toho, látka je pravý hodváb, namiesto umelej zmesi. A pozri sa na jeho topánky. Značka Burbans a tie sa predávajú za tri tisícky za pár.“

Pauza, ako keby vstrebával všetko, čo povedala. „Dobré oko.“

Chvála ju zapálila vo vnútri. Opatrne. Mohol by z nej urobiť závisláčku na jeho komplimentoch tak samozrejme, ako z nej urobil závisláčku na jeho bozkoch.

„Zistime, s kým máme tú česť.“ Hector k sebe stisol pery, vytiahol malý identifikačný skener z kufríka, a jemne vtlačil mužov palec na obrazovku. Zjavilo sa modré svetlo, prešlo od vrchu jeho odtlačku až po spodok. S väčšou opatrnosťou, než by mal v sebe mať muž tak svalnatý ako Hector, položil ruku obete do rovnakej polohy, v akej ju našiel. Potom prečítal z obrazovky: „Bobby Marks. Výška stopäťdesiatšesť centimetrov. Váha osemdesiattri kíl. Tmavé vlasy. Tmavé oči. Kaukazský typ.“

Meno jej zvonilo v mysli, dokým nemala pocit, ako keby ju udieralo do čela znova a znova. Teraz viac, než kedykoľvek predtým, sa chcela vyhnúť pohľadu do mužovej tváre, ale jej pohľad zablúdil presne tam. Známe hnedé vlasy, strapaté a neupravené. Známe hnedé oči sa dívali do prázdna, stále potiahnuté vrstvou bolesti a hrôzy. Tie pery jej kedysi vtisli bozk na vrch hlavy.

„Poznala si ho,“ povedal Hector, istý si svojím pozorovaním.

Musela zalapať po dychu. „Áno,“ zachrapčala. „Poznám. Poznala.“

Šok spôsobil, že slová z nej vychádzali rovnako vyskloňované, ako keby ich hovoril automat. Nijako. „Bol to gamblér. Vypracoval sa z nuly. Získal cenné papiere niekoľkých spoločností. Niektoré predal, niektoré kúpil. Tí zo starej šľachty ho nenávideli.“

Ako sa Hector prehrabával vo svojom kufríku, hovoril: „Tvoja rodina patrí ku šľachte.“ Vzal niekoľko vzoriek z tela – krv, tkanivo, oblečenie, spod nechtov.

„Áno. Môj otec sa s ním nikdy nestretol. Zomrel, než prišiel na scénu Bobby. Ale moja matka ho nenávidí – nenávidela. Nerobila z toho žiadne tajomstvo. Nikto nerobil. Takže ak chceš zoznam rodín, ktoré by ho chceli vidieť mŕtveho, bude dlhý.“

Svedok vypovedal, že strelec mal na sebe oblek. Mohol to by obchodník, ktorého Bobby zničil?

„Hej, budem chcieť ten zoznam. A čo ty?“ Hector pozbieral skúmavky, než ich vložil na ich pôvodné miesto v kufríku. „Chcem tým povedať, či si ho tiež nenávidela.“

Určite nechcel, aby to znelo ako obvinenie. Ako keby bola podozrivou, len preto, že s ním mala spojenie. „Považovala som ho za okúzľujúceho. Bezohľadného pokiaľ išlo o niečo, čo chcel mať, ale okúzľujúci.“ Taký okúzľujúci a teraz je mŕtvy. Preč. „Ale na druhej strane som dôverčivá a moje bohatstvo nikdy nezáležalo na mojom biznise. Mohla som si dovoliť mať ho rada.“

A teraz bol mŕtvy, pomyslela si znova. Tak omračujúce uvedomenie si. Spomínala si na jeho smiech. Smial sa na jej vtipoch, úprimne pobavený. Priniesol jej pivo, keď ho požiadala a dokonca s ňou tancoval raz alebo dvakrát. Ale už nikdy sa nezasmeje. Už nikdy si ňou nevypije. Nikdy nebude s nikým tancovať. Hoci cítila bolesť za to, čo si Bobby určite vytrpel, prinútila sa pozbierať sa. Sústrediť sa, ísť ďalej. Nemohla ho zachrániť, ale mohla ho pomstiť.

Hector stíchol a na chvíľu pochybovala, že vôbec dýchal. „Bola si ty jedna z vecí, ktorú chcel?“

V jeho mysli ju práve zhodil na zadok. Znova. Nemal právo na odpoveď. „Možno kedysi.“ Nahovárala si, že odpovedala len kvôli prípadu, ale hlboko v duši vedela pravdu. „Mal rád, keď ho sprevádzali pekné ženy a raz alebo dvakrát som mu robila spoločnosť aj ja. Potom, pred pár mesiacmi, s randením prestal. Stále chodil na rôzne večierky, ale nikdy sa neukázal so ženou. Vždy prišiel sám. A sám aj odchádzal.“

Ozvalo sa svišťanie vzduchu, kliknutie veka a cvaknutie zámku. „Okej,“ povedal Hector, postaviac sa. Jeho výraz sa vôbec nezmenil. Nič sa sebe nedal na najavo. „Urob mi láskavosť a zavolaj Dallasovi. Požiadaj ho, aby sem prišiel a nech to drží v tajnosti. Prezriem si zvyšok miesta činu a zistím, čo tu máme.“

Takže. Hector si nemyslel, že Noelle je dosť dobrá, aby bola jeho partnerkou v práci. Chcel Dallasa. Urážlivé, potupné... zničujúce. Nikdy nebola dosť dobrá. Ale okej. Zavolá Dallasovi. Potom by mohli byť obaja šokovaní a udivení jej schopnosťami.

Pretože, hej, ona túto záhadu vyrieši. Bez ohľadu na to, čo všetko bude musieť urobiť, vyrieši ju. Bobby si zaslúžil pomstu. Bobby si zaslúžil pokoj. A možno potom ju Hector bude považovať za hodnú akéhokoľvek riskovania. Keď zaregistrovala tú myšlienku, musela si zakryť ústa, aby preľaknuto nevykríkla. Už to robila znova, vracala sa k svojim detským spôsobom, stávajúc sa dievčaťom, ktoré bolo ochotné urobiť čokoľvek, aby sa predviedlo, a keď to nepomohlo, predvádzala sa kvôli pozornosti.

A hoci úspešne udusila výkrik, Hector zachytil jej napätie a primrazil ju k zemi intenzitou svojho pohľadu. „Čo sa deje?“

Ako to urobil? Ako to vždy vedel? „Nič,“ odpovedala, skloniac ruky. Pokryla ju hanba, tenký povlak na jej pokožke. „Nič.“ Vyrieši tento prípad, ale neurobí to, aby urobila dojem na tohto muža ani aby mu ukázala, že za to stojí. Urobí to pre Bobbyho. Len pre Bobbyho.

Hector sa zamračil. „Klameš.“ Prezrel si ju, zrejme hľadal zranenia. Do tejto chvíle zrejme nevidel stav jej šiat, pretože mu padla sánka. Teplo roztopilo jeho oči na tekuté zlato, variaci sa kotol.... túžby? „Ty si takmer nahá.“

Bojujúc s nutkaním pritúliť sa k nemu, aby povzbudila jeho ruky, aby sa ovinuli okolo nej a chránil ju pred zvyškom sveta, pred ňou samou, dokonca aj pred ním, zodvihla bradu. „V tejto chvíli si môj spolupracovník, nič viac. Nemáš právo vyzvedať o mojich pocitoch, alebo dokonca komentovať nedostatok môjho oblečenia. Takže odstúp.“

Tentoraz to bol on, z koho vyžarovala hanba. „Máš pravdu.“

„Nemám ju vždy?“ Pohotová odpoveď, keď všetko, čo v skutočnosti chcela urobiť, bolo skloniť hlavu na znak porážky.

Brian popíjal čierny čaj vo svojom luxusnom byte v Montpellieri. Normálne by sa nezdržiaval tak blízko nepriateľov, ale Will a tá malá bosorka ho chceli prilákať k sebe a on sa už tri dni rozhodoval, či na výzvu odpovedať.

Vedel, o čo im ide. Chcú dýku. Určite už vedia, že valkýry zaútočia na nich a nie na neho. On je len osoba v pozadí.

Bol by vyjednával – dýka za knihu. Ibaže ten debil Conor nikomu nepovedal, že ju znovu má, teda zrejme okrem svojej drahej Isobel a obaja o tom mlčali. Kým by upíri prekonali šok z toho, že kniha nebola zničená, mal by bradu ako Gandalf.

Teraz ale uvažoval, aké by to bolo, mať k dispozícii moc bosoriek. Omnoho by to vychýlilo ručičku váh v jeho prospech. A to zúfalo potreboval. Blíži sa boj a on nemá spojencov. Jeho moc nestačí. A tí sprostí upíri majú knihu!

Zahryzol do chrumkavého croissantu a prisladil si čaj. Chýbala mu Británia s jej nemožným počasím, suchým humorom a tonami čierneho čaju. Ale on už nie je kráľ.

Možno je to tak lepšie. Králi sú príliš na očiach. Vedú ľud, ktorý k nim vzhliada. K nemu nevzhliada takmer nikto. Možno okrem malej Zoe.

Pri spomienke na ňu sa usmial. Urobil dobre, že ju poslal do Britského kráľovstva. Nielenže je skvelá špiónka, ale zdá sa, že si tam našla domov. Už teraz vedel, že príde čas, keď ho nadobro opustí. Ale dovtedy využije všetky jej zručnosti.

Na dvere sa ozvalo klopanie a dnu nakukol jeden z jeho kumpánov. „Brian, niekto ťa chce vidieť.“

Zamračil sa. „Kto?“ Odhalili nepriatelia jeho úkryt?

Muž preglgol. „Tvrdí, že sa volá Casey Eversová. A na hlave má dva červené pásy vlasov.“

Upír ustrnul uprostred pohybu. Bosorka ho poctila návštevou? A neprebila sa dnu mágiou? Odkašľal si. „Tak ju pošli.“

Dvere sa na chvíľu zavreli a potom nimi prekĺzla mladá žena. Na prvý pohľad mal Brian pocit, že je to len dievčatko. Na sebe mala voľnú minisukňu s karmínovými pančuchami, vysoké čižmy a obtiahnutú korzetovú košeľu.

Čierne rovné vlasy jej padali na plecia, obohatené o dva jasné červené pramene. Len jej jasné modré oči prezrádzali, že je to dospelá žena.

Z čižmy jej trčala rukoväť paličky, ale nenamáhala sa po nej siahnuť. Takže vyjednávanie.

Brian vstal, aby ju privítal. Bosorka si ho premerala, akoby odhadovala kam zabodnúť zbraň. Potom mu pozrela do hnedých očí a nadýchla sa. Krásne jej tým vynikli belasé prednosti.

„Ty si Brian? Bývalý kráľ Británie?“ opýtala sa angličtinou s prízvukom.

„Očividne.“ Natiahol k nej ruku. „A s kým mám tú česť?“

S očividnou nechuťou mu dlaň na sekundu stisla. „Casey Eversová,“ predstavila sa. Hlas sa jej ani raz nezatriasol strachom. Išla z nej autorita a sebavedomie. Čo len môže chcieť?

„Posaď sa, Casey,“ oslovil ju menom, lebo tušil, že ju to vyvedie z miery. „Dala by si si so mnou raňajky?“

Odmietavo pokrčila nosom. „Neprišla som na zdvorilostnú návštevu. Viem, čo za bastarda si.“

Pokrčil plecami a odpil si z čaju. Len čo si odhryzol z croissantu, Caseyin žalúdok zaškvŕkal od hladu. „Tak povedz, bosorka, čo ťa privádza k tomuto bastardovi?“

Zovrela pery. „Ukradol si dýku smrti. Valkýry ju chcú späť.“

„A prečo by ma to malo zaujímať?“ Tie ženské ju aj tak nepoužívali. Bolo to mrhanie.

Casey si pod stolom prekrížila nohy. Aké roztomilé. „Pretože mám pre teba návrh.“

Aj on by pre ňu jeden mal a zahŕňal posteľ mínus oblečenie. Bosorky boli vždy dračice. Táto by sa nelíšila. „Počúvam.“ Odložil šálku a dojedol posledné sústo.

Casey sa narovnala. Srdce jej divoko búšilo, ale nevedela, že to Brian počuje a cíti jej napätie. „Jasmine je momentálne s Willom v Paríži. Conor a Isobel sa bezpečne dostali do Verony.“

„No a?“

„Vieme, teda ja a Jasmine vieme, o čo ti išlo.“

Pousmial sa. „Naozaj?“ Oprel sa a zhlboka sa nadýchol. B pozitív, starnutie zastavené v dvadsiatich dvoch rokoch. Keby ju stretol na ulici, sotva jej tipne dvadsať.

Zamračila sa. „Chceš Conorovu magickú knihu.“

Šokovane vyvalil oči. Myslel si, že nikto nevie, že magické knihy sú nezničiteľné. Prinútil sa zachovať pokoj.

Casey sa uškrnula. Lakťami sa oprela o stôl. „Aká som?“

Zaškrípal zubami. „Vidím, že chytrá. Ale to ti momentálne nedáva veľkú výhodu.“

Odfrkla si. „A čo keby som ti povedala, že som tú knihu ukradla a som ochotná ju vymeniť za dýku?“

Tentoraz mu už klesla sánka. Nie, to určite nie. Ani Zoe sa to nepodarilo. „Klameš,“ vyhlásil.

Casey siahla pod sukňu a z puzdra na stehne vytiahla mobil. Niečo v ňom hľadala, potom ho podala Brianovi. Takmer na mieste skolaboval. Tá pojašená bosorka si spravila selfie s knihou mágie v ruke. Pomyslel si, že teraz už videl všetko a môže pokojne umrieť.

Neveriacky na ňu pozrel a mobil jej vrátil. „Aká je cena? Určite mi ju nedáš len tak.“ Prebehol ju pohľadom. „Pochybujem, že sa chceš pridať na moju stranu.“ Aj keď by ju vyvážil zlatom. Jedna bosorka sa rovná celej armáde.

„Isteže nie,“ odsekla. „S vrahmi a podvodníkmi sa nespolčujem.“

Nedal najavo, že to zabolelo. Casey ale spozorovala záblesk v jeho očiach. Miatlo ju už to, že Brian je oblečený v bielom ako nejaký anjel. Mal pružné a silné telo, mierne dlhé čierne vlasy a pohľad plný chladu a krutosti.

„K veci, bosorka, čo chceš za knihu?“

Nadýchla sa. „Kniha je dobre ukrytá, tak nech ťa nenapadajú hlúposti. Dám ti ju, ak ty vrátiš Jasmine a Willovi dýku. Bez toho, aby o našom stretnutí a výmene vedeli.“

Brianovi začínalo dochádzať. S úsmevom sa tiež oprel o stôl. „Takže ty v podstate zrádzaš upírov?“

Zaškrípala zubami. „Robím, čo musím. Takže tu je môj návrh: akože zaútočíš na Willa a Jasmine. Budeš statočne bojovať, ale prídeš o dýku a zdrhneš. A ja ti za to dám knihu.“

„To znie pekne, mladá bosorka, ale kde mám záruku, že medzi mojou prehrou a predaním knihy si to nerozmyslíš a nezdúchneš?“

Casey svrbeli prsty, ako mu chcela vyškriabať oči. Zachovala však pokoj. Ide predsa o jej mamu. „Kým nesplníš svoju časť dohody, som ochotná poslúžiť ako zajatec,“ povedala s poriadnou dávkou nevôle. Radšej by čelila bande inkvizítorov, než tomuto maniakovi.

Ak niečo Brian obdivoval, bola to odvaha. Zoe jej mala kopec. Casey... Casey sa o ňu pokúšala a prekonávala vlastný strach. „Prečo mám pocit, že je tu ešte nejaké ale?“

„Odprisaháš mi krvou na vlastný život, že viac nevkročíš na územie Británie za účelom útoku.“

Na chvíľu sa zamyslel. Keby tak len to dievča poznalo pravdu... Ale nikdy by ju nepochopilo. Bude sa musieť ponížiť a prisahať, len aby mal v rukách knihu. Kľúč nie k víťazstvu, ale naopak, porážke.

Má na výber? Boj sa blíži. Ak chce mať aspoň malú šancu na víťazstvo, musí to urobiť. Znovu zo seba urobiť slabocha. „Fajn,“ precedil pomedzi zuby. „Urobíme to.“ Luskol prstami a Casey sa na zápästí objavila oceľová obruč.

Spýtavo naňho pozrela.

„Tá vec ti zabráni odísť odo mňa na viac ako dvadsať metrov vo voľnom priestore, alebo z budovy, v ktorej sa budem nachádzať,“ vysvetlil jej. „Ak sa o to pokúsiš, upadneš do bezvedomia.“

Mierne zbledla, ale nedala na seba znať paniku. Robí to pre mamu. Pre Willa. Pre celú Britániu. Prikývla.

Brian sa usmial nad jej odvahou. „A daj mi paličku. Nie som taký hlúpy, aby som nepoznal tvoju moc.“

Nespokojne mu ju podala. Niežeby nevedela čarovať bez nej, ale obmedzí ju to na maximálne jedno slovo v latinčine.

Brian sa na ňu nepríjemne usmial. „Dohodnuté, bosorka.“ Podal jej ruku.

Casey zavrčala a odtiahla sa. Upír sa rozosmial a nechal im priniesť dvojitú porciu raňajok. Nenechá predsa tú malú bosorku vyhladovať.

Jasmine po takmer týždni vstala z postele, na tvári úsmev a na tele škrabance od Willových zubov. Aj keď celé dni pátrali po Brianovi, noci patrili len im. Will jej nahrádzal toľké roky sexuálnej abstinencie a priam ju počas sexu podporoval, aby sa zmenila do svojej bosoráckej podoby.

Očakávala by, že to robí pre jej dobro, aby sa prestala vnímať ako príšeru, ale vždy keď ju uvidel celú divokú so zježenými vlasmi, hodil ju na posteľ a nešlo ho zastaviť celé hodiny.

Jasmine s ním každú chvíľu bojovala o nadvládu a kontrolu, ale upír ju vždy dokázal zvládnuť. Prestala sa strachovať, že mu ublíži.

Avšak ich čas sa krátil. Casey sa podarilo poslať jej správu, že Brian pristúpil na dohodu a nenápadne ich lákal do Montpellieru.

Jasmine na seba pozrela v zrkadle v kúpeľni. Zrádza ho. Celé kráľovstvo. Ale čo iné jej ostáva? Salvatorovi na krk dýcha špeh. Akonáhle by povedala o svojom pláne Willovi, dostalo by sa to k jeho kráľovi a tým aj k Brianovmu poskokovi.

Jej vinu to ale nezmenšilo. Na malú chvíľu, kým Casey nebude v bezpečí, musí mlčať. Až keď sa uistí, že jej dcérka je v poriadku, povie to Willovi. Pochopí ju.

Snáď.

Will zaklopal a potichu vošiel. Zozadu ju objal. Jasmine sa oňho s úľavou oprela.

„Volal Salvator,“ povedal zadumane. „Dnes ráno mu do paláca nakráčali dve valkýry a jedna harpya. Tvrdia, že obkľúčili Londýn a ak im do troch dní nevrátime dýku, zaútočia.“

Preglgla. Juniper to myslí vážne. Došiel im čas. „Vieme, kde je Brian,“ zamrmlala. „Will, musíme ísť do Montpellieru. Pritlačíme ho k stene a získame dýku.“

Krútil hlavou. „Ty nikam nepôjdeš. Čoskoro dorazia posily. Počkáš na mňa, kým nebude po všetkom.“

„To teda nie!“ vykríkla a naježila sa. Pri tom boji musí byť.

„Jasmine...“

„Nie! Žiadne oblbovačky typu ty si krehká žienka a ja veľký Viking! Som mocnejšia než ty a budem tam, či sa ti to páči alebo nie!“

Willovi sa tá predstava vôbec nepáčila. Mračil sa na ňu a odmietal ustúpiť.

Jasmine vycerila zuby. „Tak inak. Ak ma ešte niekedy chceš vidieť vyzlečenú, vezmeš ma so sebou.“

To bol silný argument. „Fajn,“ precedil pomedzi zuby. „Ale nemám z toho vôbec radosť, aby si vedela.“

Žmurkla naňho. „Budeš mať.“

O necelé dva dni prileteli do Montpellieru. Tam ich už čakal Oliver, Jason, Javier, Zoe, Damian a Kamal.

Stretli sa v jednom hoteli, kde bývali v izbách vedľa seba.

„Ako ste odhovorili svoje ženy od tohto výletu?“ čudoval sa Will Damianovi a Kamalovi.

„Kto povedal, že sme ich odhovorili?“ uškrnul sa Kamal.

„Zamkli sme ich v mojom dome, naplnili chladničku, odpojili telefóny a internet a vzali im kľúče,“ povedal Damian bez štipky súcitu.

Will vyvalil oči. „Ujdú oknami.“

„Nie ak sú na nich magické mreže.“

Upíri sa zachechtali. Jasmine sa na nich prísne mračila.

„Uvedomujete si, že budete spať na gauči minimálne mesiac?“ upozornila ich Zoe.

Mykli plecami. Pre bezpečie svojich najdrahších by si dali aj ruku odťať. „Radšej na gauči než pri nemocničnom lôžku. Toho som si užil dosť,“ zamrmlal Kamal. Mal na Briana ťažké srdce po tom, čo smrteľne otrávil Carolinu a zranil ju v boji.

Will sa otočil k Jasmine. „Len aby si vedela, aj teba to čaká.“

Sladko sa usmiala. „Miláčik, urobíš to a premením ťa na žabu.“

Niečo v jej pohľade ho presvedčilo, že je toho viac než schopná. „Vtipné.“

„Keď myslíš.“ Oprela sa o dvere. „Tak aký je plán?“

„Briana sme lokalizovali v jednom staršom sídle mimo mesta,“ začal Damian. „Podľa všetkého je tam s ním minimum poskokov a obydlie nechránia kúzla. Nečaká, že by sme sa dostali až tak ďaleko.“

Naopak. Vydláždil im cestu. Casey musela byť sakra presvedčivá.

„V noci sa pokúsime vniknúť dnu. Pôjdu dve uzavreté skupiny a jedna v prípade núdze odvedie pozornosť. Vezmeme dýku, zastavíme vojnu a pozajtra budeme opäť v tej upršanej diere s frustrovaným upírom a jeho ufrflanou spolubývajúcou,“ zhrnul ich plány Oliver.

To by mohlo vyjsť. Nájdu dýku. Casey dá Brianovi knihu. Ten nevstúpi na Britskú pôdu s nekalými úmyslami. Pri troche šťastia sa nikto nedozvie o jej malom úskoku.

Ale Jasmine vedela, že ju to bude ťažiť. Že vždy, keď pozrie Willovi do očí, pocíti to bodnutie, že ho zradila. A on by to nepochopil.

„Tak poďme na to,“ vzdychla. „Nech sa môžeme vrátiť domov.“

„Stádo bizónov je nenápadnejšie než oni,“ sťažoval sa Brian. Stál v tieni závesu a vyzeral von z okna sídla. Na svet sa zniesla tma a nikde v dome sa nesvietilo. Jeho muži boli informovaní, aby nekládli veľký odpor.

Casey sa postavila za neho a nakukla mu cez plece. Mala na sebe čierne oblečenie a dovolil jej jeden krátky meč. Jej modré oči žiarili aj v tej tme. Niečo na tej bosorke ho desilo a znervózňovalo. Nebol si istý čo. Akoby toho vedela viac než on.

„Nemôžu vedieť, že si sa pripravil. Keby o tom boli informovaní, ani si ich nevšimneš.“ Lenivo prešla k pohodlnému kreslu a usadila sa doň. Ani jediný raz nezakopla, nezaváhala.

„Nejako im veríš. Stále máš pocit, že sú silnejší než ja?“

Casey ľahostajne mykla plecami. „Sila nie je v tom, čo ovládaš, ale kto za tebou stojí. A ty máš mizerné štatistiky.“

„Och, to bolelo.“ Falošne sa chytil za srdce.

„Asi ťažko, keď v hrudi nič nemáš,“ odvrkla. „Povedz, zaplakal by si vôbec, keby pred tvojimi očami zabili nevinnú ženu s dieťaťom v náručí?“ Prenikavo naňho pozrela.

Brian potlačil zachvenie. Vážne ho znervózňovala. Akoby len čakala na moment, kedy ho bodne od chrbta. Ale to jej vystupovanie... videl potenciál. Možnosť manipulácie. „Prečo by som mal? Ak ju nepoznám, je len jedna z mnohých, ktoré denne postretne rovnaký osud.“

Casey zatla zuby. Jedného krásneho dňa toho bastarda zabije. Pomaly. Bolestivo. Ani vlastnej matke nepovedala, čo ju s ním spája. Nedokázala to. „Myslela som si.“

Uškrnul sa a odhalil tesáky. „Chcela by si vo mne nájsť kúsok citu, drahá Casey?“

„Ani omylom. Viem veľmi presne, v koľkej krvi sa kúpeš. Čo si urobil so strážcami, ktorých knihy už máš?“

Poklepkal prstami po stene. „Čo som musel,“ odvetil neurčito. Sám ešte neveril tomu, čo urobil. Kam až zašiel. A ako to dopadlo. A rozhodne to tej bosorke neprezradí. Až tak jej zase neveril.

„Iste. Za sebou nechávaš buď spojencov alebo mŕtvoly.“

„Za to sa ti nebudem spovedať.“

Tie modré oči ho prepaľovali. Už nech je po všetkom a zbaví sa jej. „Nuž, a ja ťa nemienim súdiť. To zvládneš aj sám.“

Ó áno. Súdený aj odsúdený a teraz musí pykať. „Až ma to zahrialo pri srdci. Moment, žiadne nemám. Takže nič.“

Casey z neho bolo fyzicky zle. Bol plný chladnej vypočítavosti a hnevu. Nezostalo v ňom nič svetlé a pozitívne. Vôbec nebude ľutovať, keď ho nakoniec zabije.

„Už idú,“ šepol a klesol na pohovku, kde sa chystal predstierať spánok.

Casey sa ukryla do tajnej dutiny v stene za knižnicou. Nikto ju tu nesmie vidieť.

Upíri vnikli nenápadne, jedna skupinka cez vchod pre služobníctvo, druhá hlavnými dvermi. Našľapovali opatrne. Na spodnom poschodí ich Brianovi muži nechali prejsť až k schodisku a jednu skupinku napadli.

Strhol sa boj, zaznelo rinčanie zbraní a výkriky. Brian siahol po zbrani presne vo chvíli, keď do salóna vleteli Will, Jasmine, Javier a Kamal.

Iste, nik lepší sa mu nemohol prihodiť. Will, šéf ochranky jeho nepriateľa, Javier, dvojitý špión v Salvatorovom kráľovstve, Kamal, ktorý nestrávil, že mu pred pár mesiacmi otrávil a takmer zabil ženu, a nakoniec Jasmine, bosorácke zlatíčko, ktoré túto akciu tajne zorganizovalo. A on nesmie zabiť ani jedného z nich.

Pustili sa do bitky. Ako prví sa naňho vrhli Kamal s Javierom, zatiaľ čo Jasmine s Willom sa mu pokúšali dostať za chrbát. Očakával to.

Začal cúvať, aby ho nasledovali a nechal sa zatlačiť do kúta. Používal dva dlhšie nože a aj keď sa snažil nikoho nezabiť, Kamala aj Willa poriadne dorezal. Javier mu zase hodil do boku vrhací nôž a Jasmine sa snažila nedať najavo, že s ním nechce bojovať.

Doprial im dve minúty a pár deci svojej preliatej krvi, než zasiahla Casey. Ticho ako myška vyšla spoza knižnice a rozsvietila svetlo.

Ten šok oslepil troch upírov a Brianovi sa podarilo udrieť Willa po hlave dosť na to, aby upadol do bezvedomia. O zvyšných sa postarala Casey jednoslovným kúzlom.

Upíri padli na zem ako podťatí. Dolu pod nimi sa stále bojovalo. Nemali veľa času.

Casey krátko objala Jasmine. „V poriadku?“ opýtala sa.

„Áno.“ Jasmine nepriateľsky zazrela na Briana. „Dýku.“

„A čarovné slovíčko?“ podpichol ju.

Zavrčala. „Choď do pekla ty mizerný vrah!“ Chcela po ňom skočiť, ale Casey ju zastavila. „Tak veľmi chceš vojnu?!“

„Jasmine, pokojne. Len pokojne,“ tíšila ju Casey. Bolo zvláštne nehovoriť jej mama.

Brian si obe premeral. Jedna horšia ako druhá. Chcel sa ich zbaviť. Vytiahol dýku s pošvou z opaska a podal jej ju. Nerád sa s ňou lúčil. Zúfalo ju potreboval, ale knihy mali prioritu. Však on si ju znova nájde. Musí.

Jasmine si ju s výdychom vzala. „Casey ťa zavedie ku knihe. A už ťa viac nechcem ani cítiť.“

„Podobne, bosorka.“ Dvakrát dupol nohou, čo bolo znamenie pre jeho mužov, aby pomaly začali ustupovať nahor k nemu. Casey si nasadila kuklu a zostala stáť po jeho boku. Potom sa trpiteľsky otočil k Jasmine. „Tak do toho. Rýchlo.“

Jasmine nemala veľké výčitky, keď ho bodla do brucha a pleca. Zreval a takmer neudržal rovnováhu. „Mám to! Mám dýku!“ vykríkla.

Oliver, Jason, Zoe a Damian dobehli hore a za nimi šprintovali Brianovi muži, zranení a slabí.

„Ústup,“ zavrčal Brian bolestivo, predral sa k svojim a otvoril portál. Postrčil doň najprv Casey, potom ostatných. „Ešte sme neskončili,“ povedal upírom a zmizol. Portál sa uzavrel.

Will otvoril oči a v hlave mu hučalo. Zbystril zmysly. Pach krvi. Ticho. Svetlo.

Prudko sa posadil.

„Pokojne,“ zašepkala Jasmine. „Je po všetkom, Will. Vyhrali sme.“

Obzrel sa. Zoe pomáhala Kamalovi na nohy a Javier už čulo pobehoval po miestnosti. „Čo sa stalo?“

„Bodla som ho. Vzala som mu dýku, ale ušiel,“ povedala zvláštnym tónom. „Mrzí ma to.“

Will ju na mieste pobozkal. „Nemá ťa čo mrzieť. Získala si dýku.“ Usmial sa. „A si nažive. Na ničom inom nezáleží.“

Spokojne vzlykla. „Tak veľmi som sa bála.“ Objala ho.

Will nemotorne vstal, hlava sa mu krútila. „Poďme domov.“ Pobozkal ju do vlasov. „Svoju úlohu sme splnili.“

A tak sa skupinka spokojných, mierne doráňaných upírov vydala preč zo zdemolovaného sídla. Len Javier zostal, aby zaistil dôkazy a možno získal nejaké informácie o Brianových plánoch.

Jasmine to bolo jedno. Ochránila Salvatorovo kráľovstvo. Možno za vysokú cenu, ale ochránila. A jedného dňa Willovi povie, prečo tak konala. Ale teraz nie. Teraz sa s ním chcela niekam zašiť na niekoľko týždňov a celý ten čas stráviť v posteli.

Co by se stalo, kdyby ho nechala, aby ji doprovodil domů? Nebylo to tak, že by byl cizinec, a měl pravdu. Už to nebyl teenager. Pravda. Bylo mu dvacet šest. A půl.

Navíc se bavila. Justin ji rozesmíval historkami o zpackaných donáškách jídla v jejich rodinné restauraci, U Karkulky a Ale House, která, jak se chlubil, byla „nejlepší steaková restaurace na okraji Denveru“. Nepamatovala si, že by byl tak okouzlující nebo vtipný na střední škole. Malá poznámka – jediná věc - více egocentričtější a hulvátštější než teenegeři, byly teenegerky.

Smála se a vydávala lítostivé zvuky, když dokončil historku o chumáči kožešiny, která se našla v balení buvolího masa, a jak jeho otec nepřišel na to, že je to ve skutečnosti buvolí kožich, dokud neostříhal kožichy každému z jeho bratrů.

„Díkybohu jsem byl v té době mimo město kvůli jedné z mnoha cest kvůli restauraci.“ Projel si rukou jeho husté vlasy. „Vím, že to doroste zpátky, ale i tak…“

„Tak to je to, co děláš? Pracuješ v rodinné restauraci?“

„Jo.“

„Líbí se ti to?“

„Myslím, že jo.“

Studovala ten pohledný obličej a přemýšlela, proč ta náhlá změna v jeho náladě. A pak se zjevila stará vzpomínka. „Počkat. Nejsi umělec? Nepamatuju si tě, jak jsi vyhrál PTA Reflection (pozn. Překladatele: je to soutěž pořádaná k rozpoznání talentů ve školách) na státní úrovni v druhém ročníku?“

Zakroužil rameny a vypadal, že se cítí nepohodlně. „To bylo už dávno. Už moc netvořím.“

„Proč ne? Vzpomínám si, že jsi měl velký talent.“

„Jen jsem ztratil zájem. Začal jsem to vnímat jako dřinu – jako umývání nádobí v restauraci. No nic.“ Pak jako by se mentálně oklepal a jeho výraz se projasnil. „To by stačilo. Chci slyšet o vás. Takže vy stále učíte?“

„Ne už moc dlouho, doufám,“ řekla.

Zasmál se. „Jak uniknete bojujícím vílám?“

„Ironicky přes vzdělání. Pracuju na svém MFA (pozn. překladatele – něco jako magistr umění). Hned jak to dodělám, tak vyrazím do Denveru a najdu si tam práci jako editorka.“

„No, bude to ztráta pro víly.“

„Právě teď to vypadá, jako by se víly nemusely bát. Jsem uprostřed přednášky o poezii, která mě zabíjí; občas si myslím, že tím neprojdu.“

„Vážně?“ Pohladil si bradu, jantarové oči mu zářily. „Schválně, jestli si vzpomenu…“ Odkašlal si a rychle, nervózně se zasmál.

Zvedla obočí v otázce. Co měl za lubem? Pak začal recitovat. Nejdříve říkal verše váhavě, ale pak jeho jistota začala růst.

Jestli je milovat hřích a držet jedno srdce

vysoko nad hvězdami, nejvyššími, nejvzdálenějšími,

jestli je hříchem jednu uctívat

a jednu držet bohatě a vzácně jako paprsky slunce

na ranní obloze,

pak jsem zhřešil, ale hřešením jsem dosáhl

ochutnávky ráje.

Jeho hlas hluboký a bohatý a jeho oči hleděly do jejích tak, že to vypadalo, že slova básně jsou jeho vlastní. A efektivně ji zanechal bez řeči, což za tu krátkou dobu, co byli spolu, vypadalo jako už po milionté.

„Řekl jsem to správně?“

„Ano!“ To slovo vyhrkla ze svých ohromených úst. Dej se dohromady a řekni něco inteligentního, než si začne myslet, že mluví s nedospělou teenegerkou. „Ano, řekl,“ řekla už více dospělým hlasem. „To je „Jestli je to hřích“ od DeMess, že? Máš rád poezii?“

Zasmál se, vzal ji za ruku a umístil na ni rychlý, hravý polibek.

„To, co jsem, je muž s velice dobrou pamětí, který měl velice přísnou učitelku angličtiny, která ho děsila a vtloukala mu do hlavy poezii tak pracně, že i po více jak deseti letech mu tam uvízla.“

„Oh, Bože. To jsem ti udělala?“

„Ano, paní Coxová, to jste udělala.“

Nečekaně se Candice začervenala. „Jakou známku jsem ti dala?“

„Trojku, a byl jsem za to rád. A také věřím, že jste mi mohla během toho semestru zapříčinit vřed, tak jako několik bolestivých erekcí.“ Zasmál se. Pak dřív, než mohla něco vyhrknout jako odpověď k té trojce, vředu nebo (nepříjemným) erekcím, podíval se kolem. „Není to už váš pozemek?“

Překvapivě si Candice uvědomila, že stojí na její příjezdové cestě. „Ano, to je.“ Usmála se na něj a musela přitlačit své ruce k nohám, aby si s nimi nervózně nehrála. „Děkuji za to, že jsi mě doprovodil domů.“

„Potěšení na mé straně.“ Chvilku ji studoval a jeho okouzlující úsměv slábnul, jak jeho výraz zvážněl. „Já – já bych tě rád viděl znovu,“ řekl rychle, pak zvedl svou ruku, aby ji přerušil, když automaticky otevřela ústa, aby mu řekla ne. „Počkej. Před tím, než mě odmítneš, rád bych abys odpověděla na jednu moji otázku. Líbilo se ti se mnou mluvit?“

„Ano.“ Odpověď přišla snadno.

„Protože jsem tvůj bývalý student nebo proto, že si myslíš, že jsem muž, který je zajímavý a možná i trošku okouzlující?“

„To jsou dvě otázky,“ řekla.

„Ne – je to jedna otázka, jen má dvě části. Tak trochu jako témata na eseje, které jsi používala, abys nás mučila.“

Váhavě se na něj usmála a rozhodla se říct mu pravdu. „Protože jsi, myslím, zajímavý.“

„A možná trochu okouzlující?“

„Možná…“

„Tak proč mě nevidět znovu?“

„Justine, mně je čtyřicet.“

Hleděl na ni, jako by čekal, že toho bude víc.

Vzdychla. „Justine,“ zkusila to znovu, „Je mi čtyřicet let a ty-“

„Ano, já vím. Měl jsem trojku z angličtiny, ale v matice jsem byl lepší. Jsi o čtrnáct let starší než já. Taky jsi ale chytrá a zábavná a snadno se s tebou mluví, a taky jsi hodně, hodně sexy. Vážně, Candice. Zkus najít tyhle kvality v dívkách o polovinu mladší, než jsi ty. Je to nemožné.“ Když vypadala, že se s ním chce dohadovat, tak ji vzal za ruku a řekl: „Okay, jestli tě náš věkový rozdíl tak moc trápí, tak co kdybychom to nenazývali jako skutečné rande? Říkejme tomu… cvičící schůzka.“

„Cvičící schůzka?“

„Běháš každý den, že ano?“

„Skoro.“

„Půjdeš zítra běhat?“

„Pravděpodobně.“

„Tak co kdybychom se zítra sešli a šli si zaběhat společně?“

„Okay,“ slyšela samu sebe říkat. „Kolem sedmé poběžím okolo Wolf Creeku.“

„Jsi úžasná! Uvidíme se zítra.“ Věnoval jí planoucí úsměv, mladistvě a atleticky se rozběhl a zmizel ve slábnoucím soumraku v zatáčce na cestě.

Úžasná? Přikrčila se. Jako, wow. Jsem, jako, totálně úžasná.

Jemně se usmívající své vlastní hlouposti vyskákala po schodech do domu. Odmítajíc si sama sobě nadávat za to, že byla nadržená ženská ve středních letech, si Candice nalila sklenici vody. Měla celý zítřejší den na to, aby se rozmyslela, jestli se vážně ukáže na jejich „schůzce“, nebo ne. Nebude o tom přemýšlet teď. A mimochodem, její pohled padl na její blok a tužku, které ležely na stole, kde je nechala. Měla domácí úkol, který musela udělat.

Candice se usmála.

Také měla rýmy, které jí nečekaně vyskakovaly v hlavě. Godiva měla částečně pravdu. Být v přítomnosti vlkodlaka ji dost jistě odblokovalo – i když večer strávený konverzováním byl docela něco jiného, než čarodějná kamarádka navrhovala. Dychtivě se posadila a přiložila tužku na nedokončenou stránku, navazující tam, kde skončila.

Ptáš se, co teď?

No, láska přichází s nocí,

na nejvíce nevysvětlitelnějších místech,

zanechávající ty nejvíce nevysvětlitelnější stopy.

Candice se zachichotala a pokračovala v psaní.

Vidíš… vlčí muž je ten pravý pro mě!

Hmm… možná by měla zítra jít na schůzku s Justinem.

Kúpeľ skončil, vstala a vytrela sa hrubým malým uteráčikom, zatiaľ čo Jissa zmizla – a vrátila sa s čiernou tunikou, ktorá Liliane siahala do polovice stehien, čiernymi nohavicami a mäkkými čiernymi topánkami. „Myslím, že patrili niektorému lokajovi," povedala, podávajúc jej šaty, „keď tu teda ešte nejakí boli. Odkedy tu žijem ja, nikdy tu žiadny nebol."

„Ďakujem, vyzerajú veľmi pohodlne." Nohavice jej ako-tak sadli, ale tunika na nej visela ako vrece, takže bola vďačná za tenký povraz, ktorý Jissa našla, aby ho použila ako opasok. „Máš hrebeň, ktorý by som mohla použiť?" Vykefovala si tú zauzlenú rohož vlasov, stiahla si tú masu z tváre a na zviazanie použila krátky kúsok povrazu. Nepozrela sa do zrkadla. Nepriala si vidieť svoju tvár, ktorá vraj dokázala vydesiť aj démonov tak, že sa rozutekali do svojich brlohov.

„Skutočne vieš variť?“ spýtala sa Jissa, keď sa vydali späť do kuchyne.

„Áno. Strávila som veľa hodín v kuchyni na zámku, kde som vyrastala.“ Aj napriek svojej mŕtvolnej postave Krvavý čarodejník jedol veľmi rád a preto svojho kuchára netyranizoval. Čoho výsledkom bolo, že sa ten muž ako jediný zo služobníctva nebál prejaviť aspoň štipku láskavosti dieťaťu, ktoré sa držalo v tieňoch, len aby neupútalo otcovu pozornosť.

„Aké tu máš suroviny?“ spýtala sa Jissy, strasúc zo seba spomienky. To dieťa bolo už dávno minulosťou, jej nevinnosť rozbitá na nespočetné množstvo čriepkov. Žena, ktorou sa stala, sa nenechala ničím zastaviť – dokonca ani netvorom, ktorý bol pánom tohto miesta.

„Ach, veľa.“ Pohla sa k stolu, na ktorom pracovala, škriatok mávol rukou a prázdny povrch zrazu oplýval červenými a žltými paprikami, mrkvou, kapustou, zrelým ovocím každého druhu, košom plných zelených listov, ktoré pri varení voňajú ako orechy a mnoho iného.

Liliana udivene chytila papriku. „Odkiaľ to všetko je?“

„Z dediny,“ povedala Jissa vecným hlasom, ktorý jej už začínal byť dôverne známy.

„V tejto ríši je dedina?“ Vždy predpokladala, že Priepasť je zhubné miesto zbavené všetkého života – ale to by vysvetľovalo služobníctvo, ktoré tu videla.

„Samozrejme." Jissa po nej vrhla pohľad, akoby bola hlúpa. „My sme len vchod Priepasti. Len dvere."

„Áno, vidím."Čierny hrad bol stále časťou živého sveta. „Je dedina blízko?"

Jissa zavrtela hlavou, na čo sa jej rozhojdali vrkoče. „Musíš prejsť cez bránu Čierneho hradu a potom lesom do osady. Temným, šepkajúcim lesom. Ale nie zlým." Pozorne na ňu hľadela, akoby chcela mať istotu, že Liliana pochopila.

Po Lilianinom prikývnutí pokračovala: „Keď potrebujeme zásoby, prechádzam ním s Bardom vždy rýchlo a za pánovo zlato nakúpim od obchodníkov." Náhle sklonenie hlavy skrylo jej výraz, ale slová boli jasné. „Bard všetko nesie. Vždy."

„On má zlato?" Vybavenie domu, ktoré Liliana videla, bolo funkčné, ale popri niekoľkých odpudivých gobelínoch tu nebolo nič krásne, nič čo by hovorilo o bohatstve. Všetko bolo temné, pochmúrne a chladné.

„To je zákon Priepasti, prvotný a stály zákon." Jissa začala prekladať zeleninu na stranu, aby uvoľnila časť stola. „Nevedela si to?" Na otázku si odpovedala aj bez toho, aby čakala na odpoveď.

„Hriešne zlato a hriešny poklad prichádzajú na Čierny hrad s odsúdenými." Odhalila ostré, špicaté zuby. „Iba ak sú nevinní, neskazení, ako sama vieš, a bola im spôsobená ujma, len vtedy to tak nie je."

Liliana si pomyslela na otcove pokladnice, vedela, že je ešte iný dôvod, prečo hľadal spôsob ako žiť naveky, i keď patril k rase, ktorá žije stáročia. Vzal ju do svojej krypty po tom, čo jej úbohý Bitty vykrvácal. Zlato na neskutočných hromadách, šperky sa jagali ešte stále postriekané od krvi posledných majiteľov, prstene na kostnatých prstoch, bolo to tam ako blyštiaca sa nočná mora.

„Toto," povedal jej otec rozťahujúc ruky, „toto je to, čo by si mohla mať, ak by si nebola slabá." Zdvihol náhrdelník s diamantmi v tvare sĺz stále pokropený hnedými škvrnami a ovinul jej ho okolo krku. „Cíť to, cíť tú krv."

A ona ju cítila. A to ju nútilo dusiť sa vlastnými zvratkami. Jej otec ju za jej „slabosť" udrel opakom ruky tak silno, že skončila na kope zlatých mincí. Keď z nej strhol náhrdelník, krvácala. Na krku mala jazvu do dnes – bola to stála pripomienka slávnostného sľubu, ktorý si dala ešte ako bezbranné dieťa. Nikdy nebude ako on, bez ohľadu na to, čo jej urobí.

A boli to veci, ktoré nespravil dokonca ani svojim nepriateľom.

„Ak nenavaríš, pôjdeš do žalára."

Vrátila sa do súčasnosti, Liliana prikývla a pustila sa do triedenia ovocia podľa chuti a vône. „Nakrájaš mi to, Jissa?"

Škriatok zdvihol nôž, zatiaľ čo Liliana vytiahla múku, maslo a mlieko a na jednej strane stola začala vaľkať cesto. „Dedina," povedala, zatiaľ čo pracovali, „žiješ v nej?" Dávalo by to zmysel – Čierny hrad bol temné miesto plné bdelých duchov a trblietavej temnoty.

„Nemôžem." Jissin smútok pretrvával v ovzduší, nehybný na Lilianinej koži, prenikajúci až na kosť. „Skúsila som to hneď, ako som sem prišla a ja... zomrela som, o dva dni boli všetci mŕtvi. Pán ma priviedol späť a tak opäť žijem."

Liliane sa zastavilo srdce, teraz pochopila. Bez ohľadu na jej spomienky, Jissa neprežila masakru v jej dedine. Krvavý čarodejník mal kúzlo, ktoré volal Driemoty. Také neškodné meno pre takú krutú vec. Používal to na tie magické bytosti, ktoré boli čistej krvi a veľmi vzácne. Skôr ako ich zavraždil, kedy ich mohol obrať o ich silu, v okamihu smrti zašepkal kúzlo, ktoré ich udržovalo dýchajúcich akoby v spánku.

Raz bola Liliana zatvorená v jednej miestnosti s týmito jeho obeťami, ale to už sa ho nedesila tak ako zamýšľal. Neskôr za to bola vďačná, jej mágia k tým bytostiam prehovárala, už tie duše nevlastnil. Oni utiekli. Ale nie Jissa. Čokoľvek s ňou jej otec urobil, udržiavalo ju to medzi životom a smrťou. „Je mi to ľúto."

„Prečo?" Bola zmätená. „Nie si Krvavý čarodejník. Nie, to nie si."

Akoby sa jej do hrude zanoril nôž, tá lož opomenutia ju škrtila.

Jissa sa znovu rozhovorila. „V chladiacom boxe je mäso. Môžem-"

„Nie. Žiadne mäso na stole." Jej vlastná krv bola jediná krv, ktorú kedy rozliala. Jej otca tešilo, keď ju nútil sledovať, ako trávil čas mučením a znetvorovaním magických bytostí. Stalo sa to, keď mala šesť rokov, začal jej šepkať kúzla, ktoré ju nútili robiť tie isté podlé činy, dokonca aj keď kričala a kričala a kričala.

Trvalo jej štyri roky, kým zosilnela dosť na to, aby blokovala jeho kúzla svojimi vlastnými. Potom začal ubližovať služobníctvu, ktoré si dovolilo s ňou hovoriť, prejaviť jej nejakú drobnú láskavosť – okrem kuchára. A tak sa naučila zostávať ticho.

„Ach." Jissa zvraštila čelo, ostrými, drobnými zúbkami si zahryzla do dolnej pery. „Mäso, vždy je mäso," zašepkala. „Dokonca ani zlý kuchár nedokáže pokaziť jeho chuť."

„Neboj sa, Jissa," povedala Liliana, rozhodne hnetúc cesto rukami, jej myseľ sústredená na chladné zelené oči, také nádherné, také smrtiace. „Nevšimne si, že tam nie je.“

***

Gong ohlasujúci jedlo zaznel hlasno a zvučne. Sediac v čele masívnej tabule z lesklého dreva takého tmavého, že bolo takmer čierne, Strážca Priepasti zdvihol pohár a dal si glg červeného vína. „Kde je moje jedlo, Bard?" spýtal sa, i keď sa netešil na potravu, ktorá si to meno ani nezaslúžila.

Ak by Jissa nebola už mŕtva, bol si istý, že by ju už dávno popravil za jej pokusy vyhladovať ho. Samozrejme, dnes to bude nová väzenkyňa, ktorá bude čeliť jeho hnevu. Uvažoval, ako by sa na neho pozrela, keby ju odsúdil na ďalšiu noc v žalári.

„Pozriem sa, môj pane." Ten veľký muž sa obrátil, aby otvoril dvere... a odhalil za nimi väzenkyňu, Lilianu, a Jissu stojacu tam s obrovskými podnosmi v ich rukách.

„Ďakujem," povedala Liliana s príliš širokým úsmevom. „Nemohli sme otvoriť dvere." A potom vošla do veľkej siene s tým jej šuchtavým krokom, tvár mala surovo odkrytú, keďže vlasy mala stiahnuté dozadu.

Opäť zistil, že ho tá zvláštna väzenkyňa vzrušuje.

Položila svoj podnos na stôl a čakala, kým Jissa urobí to isté, odklopila kryty z riadu a ponúkla ho, nech sa obslúži. „Toto," povedala, položila mu na tanier malú okrúhlu ovocnú tortu, „nie je moja najlepšia práca, ale nedal si mi veľa času, pán môj. Jissa mi povedala, že dnes sa na večeru bude zvoniť skoro."

Zdvihol tú maškrtu, zvedavý, či všetko jej jedlo bude v takých malých porciách. A či jej slová neboli mienené ako varovanie, že klamala o svojej schopnosti variť. Keby to tak bolo, musel by ju poslať späť do žalára. Nakrčil čelo. Zaujala ho dosť na to, aby ju chcel mať pri sebe, ale nemôže ju ušetriť – je Strážcom Priepasti. Milosť bola slabosť, ktorú nikdy nemal. I keď by mohol požiadať Barda, aby jej dal prikrývku.

„No, môj pane? Budeš jesť, alebo sa obávaš, že som to jedlo otrávila?“ spýtala sa, zatiaľ čo tú tortičku stále držal v ruke.

Zvažoval, či ju za tú bezočivosť potrestá, ale rozhodol sa, že je pravdepodobne slabomyseľná. „Strážca Priepasti nemôže zomrieť.“

Jeden silný prameň si zastrčila za ucho. „Ale len ak si v tomto hrade."

Bavila ho, tak sa rozhodol odpovedať: „Nie. Ak som v tejto ríši."

„Aha." Niečo sa jej mihlo v hlbinách očí a zauvažoval, či nebola len veľmi šikovný špión, ktorý ho prišiel zavraždiť.

Ale kto by sa odvážil pozdvihnúť zbraň proti Pánovi Čierneho hradu? A prečo by poslali tvora takého slabého, drobného a zvláštneho? Smiešne. S tým tú ovocnú tortičku zjedol.

Tá explózia chutí – sladkej a sviežej a korenistej a- „Čo si ešte pripravila?" Prehltol malú pochúťku a netrpezlivo čakal, kým ho obslúži ešte dvomi rovnakými.

Potom prišla na rad polievka s malými okrúhlymi zelenými vecami, ktoré nazvala jarnou cibuľkou. Zažmurkal, náhle mal pocit, že cibuľku nenávidí. Ale bola to nevysvetliteľná myšlienka – jedol čo Jissa pripravila, ale jej jedlo nemalo chuť. „Týmto ma chceš nakŕmiť?"

„Skús to, pán môj."

Lyžicou sa neobťažoval. Zobral misku a napil sa.

A pil.

Keď skončil s polievkou a odložil misku bokom, stálo pred ním niečo štvorcové, zhotovené z mnohých vrstiev. Tentoraz už nemal pochybnosti, jednoducho zdvihol vidličku a vzal si hlt.

Syr a krehké cesto, paprika, kapusta, paradajky a iné veci, korenie, ktoré nedokázal pomenovať, ale ten zhluk sa na jeho jazyku premenil na žiarivé teplo. S chuťou okamžite vyčistil tanier pred sebou.

„Čo je ďalšie?"

Naložila mu ryžu, mäkkú a nadýchanú, potom odkryla nádobu na mäso, ktorá bolo plná kúskov rôznej zeleniny, ktorá tú masu zmenila na búrku farieb. „Kde je mäso?"

Odložila misu a jeho zvláštna väzenkyňa si založila ruky. „Nebudem ho variť. Pokiaľ si praješ mäso, môžeš požiadať Jissu, aby ho pripravila."

Bol Pán Čierneho hradu a Priepasti. Nebol zvyknutý na odpor. Ale taktiež nebol zvyknutý jesť niečo, po čom bol dychtivý dostať ďalší chod. Tak skúsil túto dusenú zeleninu a ryžu. Bola to hustá, voňavá znes, ktorá mu do brucha vkladala teplo a uspokojenie. Keď skončil, odtlačil tanier preč. „Budeš mi variť."

Jemné prikývnutie – akoby mala v tej veci na výber. „Nemala som čas pripraviť poriadny dezert, pán môj, ale dúfam, že toto postačí."

Položila pred neho plátky ovocia, šťavnaté a čerstvé, v malom hrnci vedľa bolo niečo sladké a husté, s vôňou, nad ktorou sa mu rozšírili dierky. „Čo to je?"

Slabo sa usmiala. „Skús to, môj pane."

Nebol zvyknutý na akýkoľvek druh úsmevu už tak dlho, že niečo v ňom zaškrípalo a zrútilo sa, keď hľadel do jej tváre. „Nie, povedz mi to," vyštekol príkro, pobavenie sa vytratilo.

Ani sa nepohla. „Med s trochou vanilky a nejaké korenie. Niekedy sa to volalo nektár."

Viac, prosím!

Zatriasol hlavou, zbaviac sa toho podivného detského hlasu. Nevedel, čo to bolo za dieťa, tí najmenší nikdy neprechádzali bránou do Priepasti. Nemali čas stať sa zlými, čo by znamenalo vyhnanstvo do týchto miest trápenia a pokánia.

Viac, mami!

„Vezmi to preč,“ povedal, strčiac do stoličky za sebou takou silou, že sa prevalila na podlahu. „A už mi to viac nenos.“

Jeho väzenkyňa nič nepovedala – s Jissinou pomocou začala zhromažďovať zvyšky jedla. Preniesol sa na opačný koniec siene, využil silu tohto miesta, aby sa vzniesol k stene nad trónom a zvesil z nej obrovský kosák, rovnako čierny ako jeho pancier. Keď sa ho dotkol rukou, jeho hrany sa na chvíľu rozžeraveli dobiela.

Videl, že ho Liliana sleduje, keď sa vracal späť na zem, obrátil sa a vyšiel do studenej temnoty loviť duše.

***

Lilianine oči zostávali na dverách, v ktorých temný pán zmizol, ozvena úderu jeho stoličky o zem jej stále zvonila v ušiach. Niečo mu pripomenulo detstvo v Eldene, niečo sa v ňom ozvalo.

„Liliana." Jissa sa dotkla jej ruky. „Poď, poď, musíme ísť. Na duše ťahané k Priepasti nie je pekný pohľad. Vždy sa pokúšajú utiecť. Prosby, podplácanie, žobranie."

„Kde je hlavná brána?"

„Pod nami, pod našimi nohami. Dolu, pod hradom."

Liliana pozrela na čiernu mramorovú podlahu a uvažovala, čo by našla, keby pukla a otvorila sa. Pravdepodobne iba skaly. Len tí s čiernou dušou a Strážca Priepasti mohli vidieť tú hroznú pustatinu plnú výkrikov a hrôzy. A to bolo miesto, ktorému najmladší dedič Eldenu čelil každú noc. Bolo to miesto, ktoré ho tvarovalo.

„Teraz budeme jesť." Jissin jasný hlas prenikol jej pochmúrnymi myšlienkami. „Ty, ja a Bard budeme teraz jesť tvoje lahodné jedlo."

„Ostatné služobníctvo?" spýtala sa Liliana, keď upratali stôl v sieni a dostali sa späť do kuchyne.

„Vrátili sa do dediny." Okrúhle, žiarivé oči sa zaliali nekaleným smútkom. „Išli domov."

Lilianina nenávisť k otcovi ešte viac vzrástla. „Sadnite si," povedala, „jedzte. Vrátim sa, len odnesiem toto-" vzala ovocnú tortu, „- ďalšiemu priateľovi."

Keď Bard začal vstávať, Liliana povedala: „Kam by som ušla, pán žalárnik? A čo by som asi tak ukradla?" S tým sa pretlačila cez dvere a vydala sa na cestu do kobky. Dvere jej cely boli zatvorené, ale nie zamknuté.

Vošla dnu a ovocnú tortu položila blízko skrinky na jedlo. „Malý priateľko,“ zašepkala, „toto je pre teba.“

Ticho. Potom sa ozval jemný zvuk a malé telíčko chvejúce sa nádejou.

Vstala, odstúpila a zavrela dvere. Chystala sa vrátiť do teplej kuchyne, keď ju premohla zvedavosť na ďalšie cely. Počula iba ticho predošlej noci, ale v tom čase bola slabá a vyčerpaná. Z držiaka na stene vybrala fakľu, jej oheň poblikával do tieňov krušiaceho sa kameňa, vkročila hlbšie do toho chladu. Prvá cela vedľa jej vlastnej bola prázdna, rovnako ako tá ďalšia. Ale tretia, tretia bola veľmi obsadená.

„Sssessstra," ozval sa syčivý šepot, zatiaľ čo stála blízko malého zamrežovaného štvorca vo dverách, „pomôž mííí.“

Blue dovedl Tiffany do jeho auta, pak v tichosti seděli patnáct minut, než dojeli k jejímu domu. Ani neprotestovala, když ji píchnul injekci do stehna a dal jí sledovací isotop, i když mohl použít trochu svojí moci, kdyby musel. Nesnáším tuhle holku.

Jedna věc ze seznamu je hotová. Zaparkoval auto u obrubníku a studoval řadu městských domů. Byly to vysoké, dobře opečovávané a napůl spojené cihlové domy. Ten Tiffany byl lehce rozpoznatelný, protože u dveří stály ozbrojené stráže.

„Řekneš jim, že mě chceš uvnitř, že u tebe strávím noc, a ať nás nevyrušují.“

„Ano,“ řekla, oči měla skelné a hlas monotónní.

Nedalo se nic dělat. Vystoupil, obešel auto a otevřel její dveře. Z tohohle úhlu nebyl měsíc tak zářivý a hvězdy nebyly tak třpytivé. Ještě lepší bylo, že chodníky byly liduprázdné. Dal jí ruku kolem ramen a odváděl ji ke dveřím. Stráže ho obezřetně sledovaly.

„Chci ho pozvat dovnitř,“ řekla Tiffany. „Stráví tady noc a vy nás nebudete vyrušovat.“

Jestliže si všimli nedostatku zájmu v jejím hlase, nekomentovali to. Vstoupila dovnitř a Blue šel za ní, zavřel a zamknul dveře. Zatáhl ji do obýváku, jen pro případ, že je stráže poslouchaly. „Máš nějaké sluhy?“

„Ne. Jsme sami.“

„A co tvůj otec a bratr? Přijdou nás navštívit?“

„Ne.“

Smůla. „Tiffany, jsi unavená. Teď půjdeš spát a až se vzbudíš, budeš věřit, že jsi měla úžasný sex.“ Takhle to bude jednodušší, kdyby ji musel ještě někdy vidět.

„Unavená,“ řekla, pak zívla. „Spát. Sex.“ Oči se jí zavřely a kolena podlomila, ale Blue ji zachytil, než mohla spadnout na zem. V patře našel ložnici, velký, neuspořádaný prostor s oblečením rozházeným všude po podlaze.

Položil ji na postel, svlékl ji, rozcuchal ji a rozházel prostěradla, aby podpořil všechny sexuální pohádky, které její mysl vymyslí.

Jak prohledával celý dům, dal do každého pokoje štěnici. Prohlédl si těch pár obrázků, které tam měla, byli na nich její otec, bratr a ona. Podle toho, jak se Star senior usmíval na Tiffany, usoudil, že ji musí zbožňovat – tahle informace by mohla být použitá proti němu.

Michael si nemyslel, že by byl Star typ, který by se vzdal požadavkům, ale za pokus to stálo.

Nezdálo se, že by městský dům měl nějaké tajné průchody. Co ale měl, byly hromady a hromady oblečení, různé role látek a přístroje plné digitálních náčrtů.

Podíval se na několik z nich, hledal něco, co by bylo spojené s Golden Sunrise kolekcí – a našel toho spoustu. Bojoval, aby neztratil kontrolu, když četl poznámky v nákresech.

Nechat odřezky z ramen a použít na dekorativní okraj sukně.

Pohrát si s páskem a zvýraznit pas.

Je možné obohatit Rakanovu kůži o hedvábí pro měkčí pocit?

Najednou se otevřely dveře. Bylo slyšet několik párů bot. Blue pustit přístroj a sáhl pro pyre-gun. Kolem rohu proběhly tři stráže, zrovna když zamířil. Mohl vystřelit na toho uprostřed a ostatní dva vyřídit během další sekundy. Ale bylo tam hodně dalších stráží, které byly hned za triem. Mohl vypustit kruh energie, zasáhl by šokem každého v okruhu, ale pak by byl vyšťavený.

Proč by to riskoval, když by si mohl cestu ven vykecat?

Když první tři zamířili pyre-gun na něj, zvedl ruce nad hlavu, úplné neviňátko.

„Pan Star by s vámi rád mluvil,“ řekl ten uprostřed. „Podle toho, v jakém stavu najdeme tu holku, se pak budeme řídit, v jakém stavu necháme tebe.“

Dobrá, dobrá. Je dobře, že se nerozhodl pro šokovou terapii stráží. „Jaké překvapení,“ řekl s úsměvem plným humoru. „Taky bych rád mluvil s panem Starem.“

Na schodech se ozvaly kroky. Potom muž zavolal: „Je v pořádku. Jenom spí.“

Blue dovolil těm mužům, aby ho vyvedli z domu do tmavého SUV. Doufal že Tiffany zůstane doma, sama, s rukou u boku, rychle napsal Solovi, řekl mu, aby šel a vzal ji… ale ať je opatrný. Stejně Blue pochyboval, že věci půjdou tak hladce. Nejspíš ji Star přesune někam jinam, do soukromí, bude nad ní držet stráž. Jeden muž vklouznul na přední sedadlo a dva si sedli vedle Bluea, zbraně namířené na něj.

„Bojíš se?“ zeptal se Přední. „Měl by ses bát.“

„Mám hlad. Tiffany byla trochu divoká kočička a vypracoval jsem si apetit. Nemáte něco k zakousnutí?“

Přední na něj zíral. Chlápek vedle něj na něj vesele koukal. „Mohl byste, já nevím, podepsat se mi na tričko, nebo něco, pane Blue? Jsem fanoušek už od-“

Pohled od Předního ho umlčel. „Dovolili jsme vám ponechat si zbraně, na příkaz pana Stara. Ale to taky znamená, že máme právo se bránit v případě, že budete jednat.“ Pohladil hlaveň zbraně. „Prosím, udělejte něco.“

Blue se usmál. „Možná příště.“

Zbytek cesty proběhl v tichosti. Když auto zastavilo na příjezdové cestě, viděl celý areál osvětlený masivními lampami. Další dva strážní čekali a otevřeli dveře, aby Blue mohl vystoupit. Udělal to bez zaváhání. Byl John někde uvnitř a Blue ho minul, když sem přišel naposled?

Skenoval vstupní halu, všímal si každého detailu, věcí, které by mohl minout ve spěchu. Podlaha se leskla a byla protkána žilkami zlata. Stěny byly bílé se zlatými tečkami. Nad hlavou měl lustr, vypadal jako šlahouny zlata s tisícem malinkých safírů a rubínů, kvetoucích ze smaragdových listů.

Star byl očividně posedlý zlatem.

V klidu. Nespěchej.

Mračící se Gregory Star otevřel dvojité dveře, které vedly do jeho kanceláře. Byl o trochu vyšší než Tyson, s lehce prošedivělými vlasy, štíhlou stavbou těla a s rysy muže, který viděl to nejhorší, co měl svět nabídnout – a hodně z toho způsobil.

„Vítejte, pane Blue. Vítejte.“ Mávnul na Bluea. „Pojďte dovnitř. Promluvíme si v soukromí.“ Pak se k němu otočil zády, jako by se nebál toho, co by mu Blue mohl udělat.

Blue ho následoval, aniž by sáhnul pro jednu ze svých zbraní. Něco, co ho stálo hodně sil. Ale Johnův život měl přednost před vztekem a pomstou. Kancelář byla podobná té Michaelově. Tmavá kůže, masivní stůl, plyšová křesílka a hologramové obrázky dětí, vystavené na zdi. Star se usadil za stolem a Blue se posadil do křesla naproti němu.

„Nelíbí se mi, že jdete po mojí dceři,“ řekl Star a rukama vytvořil stříšku před obličejem. „V tomhle všem je nevinně a nezaslouží si, aby jí bylo ublíženo.“

Blue syknul. „Ale no tak, oba víme, že ona má daleko do nevinnosti, a upřímně, jsem dotčen, že se mě snažíte přesvědčit o opaku.“

„Takže nebudeme v této situaci předstírat ignoranci,“ řekl Star a přikývl. „Souhlasím.“

„To jsem rád,“ řekl Blue suše.

Letmý úsměv s náznakem pobavení. „Chvíli mi trvalo, než jsem přišel na to, že nejste jen fotbalová star, za což se hluboce stydím. Obyčejně nejsem tak pomalý. Ale nyní konečně vím, že jste součástí týmu vládních tajných sil.“

„Co mě prozradilo?“

„Můj syn poslal muže za slečnou Blackovou, doufal, že vyláká jejího otce z úkrytu. Tito muži byli pak mrtví. A vy, pane Blue, jste byl viděn, jak se vkrádáte do jejího domu brzy poté. Tak jsem se zeptal sám sebe, proč by playboy jako vy držel takový vztah v tajnosti? Nebyl byste zastrašen myšlenkou na tisk. Nezajímá vás, co si o vás myslí lidi. Tak jsem předpokládal, že jste tam nebyl pro sex, ale kvůli ochraně. Jak si zatím vedu?“

„Vlastně celkem dobře.“ Jeho reputace mu konečně oplatila. Star neměl ani tušení, že Blue a Evie byli romanticky zapletení, nebo že Evie byla agent.

„Pak, samozřejmě, byl tady fakt, že jste narazil na mou dceru, všude po domě jsme našli štěnice. Ano. Našli jsme je a zničili. A ani nemyslete, že byste to zkusil znovu. A před půl hodinkou jsem přidal rušící puls dovnitř mých zdí. Neznám všechny technické aspekty, ale mělo by to vyrušit veškeré audio signály.“

„Děkuju za varování.“

Star přikývl, jako by byl vážný. „ Pak tady byl fakt, že moje dcera se stala vámi posedlá. A pak, když jste vy dva byli spolu, jednala jako robot. Moji muži mi zavolali, dělali si starosti. Očaroval jste ji, hádám?“

Blue pokrčil rameny.

„Víte, vy Otherworlďani možná máte vaše nadpřirozené schopnosti, ale my lidi máme vlastní opatření. Jsou tady léky, které si můžeme vzít, abychom byli imunní proti arcadiánskému nátlaku, i když vedlejší účinky jsou hrozné. Nikdy jsem si nemyslel, že to za to stojí. Až doteď. Viděl jsem vás hrát. Viděl jsem věci, které jste udělal na hřišti, sílu, kterou v sobě máte. Proti tomuto jsem taktéž udělal protiopatření. Zkuste expandovat svou energii, zkuste to.“

Byl opatrný, aby se na jeho tváři nic neobjevilo. Jeho zbraně mu byly sebrány jedna za druhou. „Hurá pro vás, děláte, co je můžete, abyste se ochránil. Ale jsou i jiné způsoby, jak vás dostat.“

Záblesk nelibosti se objevil ve Starových očích. Takový, který měl v sobě ostří krutosti. Tady byl ten hoch z ulice. Chlapec, podezřelý z prodeje orgánů na černém trhu. Chlapec s dovedností sloupnout maso z kostí.

„Jste na mě naštvaný, pane Blue, přitom nemáte žádný důvod.“

„Žádný důvod? Děláte si srandu? Odpálil jste mého šéfa a blízké přátele. Jo, jasně. A mě.“

„Vy a vaši přátelé jste byli jednoduše kolaterální škody. Bývalá asistentka Michaela Blacka, Monica Gains, za mnou přišla. Řekla, že pan Black byl vládní agent a že pátral po sedmnácti zmizeních, které jsou spojovány s mým jménem. Byl jsem překvapený, přiznávám. Považoval jsem pana Blacka za obchodního rivala, ale nic víc. Řekla, že bychom mohli jeden druhému pomoct.“

Michael měl pravdu.

„Vzácně se ptám svých společníků na motiv, ale v jejím případě, když jsem věděl, že budu útočit na New World Order, jsem udělal výjimku. Vypadalo to, že se dostala do hrozného dluhu, ale váš drahý Michael jí nepomohl. Místo toho to pro ni udělal ještě horší, sebral jí ten jediný zdroj příjmů, který měla. A to po tolika letech oddané služby. Hanebné.“

V jejich businessu byla důvěra vším, a Monica to zničila. „Takže když přišel detonační den, moji přátelé a já jsme prostě byli ve špatný čas na špatném místě.“

„Přesně.“

„Ale vy jste se stejně rozhodl této situace využít. Jednoho jste prodal a vzal si Rakana.“

Star téměř mrknul, zajímavé. „Co vás přimělo myslet si, že váš přítel přežil výbuch?“

Tolik k nepředstírání. „Viděl jsem náčrty. Vím, pro co ho používáte, a neodpočinu si, dokud nebude doma v bezpečí.“

Star na něj dlouho hleděl, v tichosti, bez zájmu. „Kdybych si dělal starosti s vaším vměšováním, pane Blue, byl byste už mrtev. Ale nic z toho, co jsem vám právě řekl, nemůže být prokázáno, navíc to nebylo nic víc, než to, na co už jste sám přišel. Udělal jsem všechno pro to, abych ochránil své investice, stejně jako sebe samého.“

„Nejste neomylný.“

„Souhlasím s vaším nesouhlasem. Protože, vidíte, pane Blue, jestli zemřu, váš přítel zemře. Jsem jediný, kdo ví, kde je. Beze mě zemře hlady.“

Blue se kousl do jazyka, až ochutnal krev.

„Zkuste vzít jedno z mých dětí k výměně a najdete části svého přítele prodané na aukci. Ruku tady, nohu támhle.“

„Tím byste odsoudil své dítě k smrti.“

„A já bych vás proklínal a udělal všechno pro to, abych měl svou pomstu, ale nebyl bych za mřížemi, a na tom záleží nejvíce.“

Jak se měl Blue vypořádat s takovým chladnokrevným bastardem?

„Když už mluvíme o mých dětech, Tyson volal, než jste přijel. Žije v Star Light Hotelu a vzal slečnu Blackovou do jeho bytu. Chytil ji, když strkala nos, kam neměla, přimělo ho to přemýšlet nad její úlohou v tomhle všem. Je odhodlán ji potrestat,“ Star zvedl pyre-gun, „a vás z toho budou vinit.“

Malá kaviareň páchla kofeínom (prirodzene), cukrom (bonus) a cigaretovým dymom (zločin). Keďže jedinými zákazníkmi boli agenti A.I.R., žiadne zatýkanie dnes, ani inokedy, nebude. Noelle strávila nejaký čas v polepšovni pre mladistvých za kto, že si na strednej zapálila. Samozrejme, urobila to s úmyslom nasrať svojich rodičov a – nerada to priznávala – dúfala, že si vypestuje rakovinu pľúc. Modlila sa, aby na ňu zaútočila choroba, bude musieť byť hospitalizovaná v nemocnici a celá jej rodina k nej pribehne, bude ju držať za ruku, plakať, a hovoriť jej, ako veľmi ju milujú, presne takú, aká bola, a ako veľmi ľutujú, že sa k nej správali tak strašne.

Potom sa zoznámila s Avou. Prvý deň si vymenili urážky a dokonca sa aj pobili. Na druhý deň sa uzmierili a tá malá štetka sa k nej sklonila a povedala: „Prečo smrdíš ako moja matka?“ Noelle sa toho dňa navždy vzdala cigariet.

Bože, už teraz jej Ava chýbala. Ava by tu mala byť. Ava by mala byť jej partnerkou na tomto prípade.

Mala, mala, mala.

S povzdychom Noelle vkĺzla do boxu v zadnej časti Poslednej Zastávky, malej, zapadnutej, nonstop večierky, čakajúc, že Hector vkĺzne vedľa nej. Ale neurobil to. Posadil sa oproti nej a Dallas zaujal miesto vedľa neho. A samozrejme, Dallas bol zase vo svojej mrzutej, zamyslenej nálade a zazeral na ňu. Pretože boli obaja veľkí a svalnatí, obsadili celú lavicu. Doska stola sa im vtlačila do tvrdých povrazcov na bruchách. Ich plecia sa o seba treli. Radšej budú v nepohodlí, než aby sa jej dotkli. Paráda. Nuž, ona by bola radšej, keby boli v nepohodlí a dotýkali sa jej. Ponorila sa do svojho sedadla, vystrela nohy, ubezpečiac sa, aby sa jej jedno z kolien vsunulo medzi Hectorove nohy, a to druhé medzi Dallasove. Obaja zároveň stuhli a ona bojovala so samoľúbym úškrnom.

„Toto asi nebude prospešné pre správne držanie tela,“ povedal Hector ufrfľaným tónom, ktorý tak rád používal na ňu. „Posaď sa poriadne. Ihneď.“

Aký bol rozkošný, dávajúc jej príkazy, ako keby bol jej šéfom. „Nemyslím, že urobím. A ak mi vyskočí platnička,“ odpovedala svojím sladkým tónom, ktorý tak rada používala na svojich nepriateľov, takže vôbec nečakali, že zaútočí, „dovolím ti urobiť mi masáž, aby si už prestal dávať toľko náznakov, že to je presne to, čo chceš urobiť.“

Zamračil sa na ňu. Usmiala sa na neho, krátko odhaliac zuby – a potom mu ukázala prostredník. Dallas sledoval celý dialóg cez prižmúrené viečka. Jeho ústa sa vznášali medzi divokým mračením sa a špirálou najhlbšieho teroru.

O čo mu išlo?

Nuž, ona sa kvôli nemu nebude trápiť. Záležalo iba na prípade, pripomínali si. Svedka vysadili na stanici A.I.R., než prišli sem, v nádeji, že vytriezvie a rýchlo si prejde abstinenčnými príznakmi, aby sa s ním mohli porozprávať.

Priblížila sa prepracovaná čašníčka s počítačovým zápisníkom v ruke, prešľapujúc z jednej tenisky na druhú. Bola staršia, s kučeravými, prešedivenými vlasmi a atramentovými škvrnami na rukách. Ale mala na sebe náhrdelník z cestovín a Noelle poskočilo srdce. Aj ona vyrobila podobný náhrdelník pre svoju matku veľmi, veľmi dávno. Madam Tremainová uchopila tú vec medzi prsty a skrivila tvár. Skrivila tvár, ako keby jej podala zapáchajúcu zdochlinu nejakého zvieraťa

„Mamička nosí diamanty, zlatko, nie cesto,“ povedala. „Okrem toho, nechceme, aby sa nám do domu nasťahovali nechutné chrobáky, však? Nie, nechceme. Takže toto zahoď do koša a pôjdeme kúpiť skutočný náhrdelník.“ Noelle odstrčila spomienku hlboko do seba, kde odpočívala tisícka ďalších, takých podobných.

„Ja si dám kávu,“ povedal Dallas. „Čiernu, silnú. Dobre, proste mi doneste motorový olej.“ Niečo na jeho hlase nesedelo. Preč bol ten okúzľujúci muž. Na jeho mieste sedel neznesiteľný kretén. „Och, a asi tak tisíc tabliet na bolesť, ak ich máte v ponuke.“

„Len s vajíčkami. Vy?“ Jedno zo šedivých obočí sa vyklenulo, keď sa obrátila na Hectora.

„Pre mňa len kávu.“

A potom konečne, po dlhej chvíli, ten vystresovaný pohľad pristál na Noelle. Noelle sa ani nepozrela na menu, ktoré svietilo na bočnej stene, ale už podobné miesto navštívila, takže vedela, čo tu ponúkali. Až na jeden, drobný, no dôležitý detail. „Máte pravé mäso alebo používate iba umelé a klonované?“

„Preboha,“ Hector zahundral.

„To si zo mňa teraz robíš srandu?“ Dallas zavrčal.

Noelle ani raz neodvrátila pohľad od čašníčky. „No?“

„Umelé a klonované. Ak chcete pravé, budete musieť ísť niekam inam.“

Znova si povzdychla. Hej, to jej došlo, no aj tak bola sklamaná. Počas vojny, veci ako voda, zvieratá, a nuž, čokoľvek lahodné, bolo znečistené, zničené, alebo takmer úplne vyhubené. Teraz, aby ste získali skutočnú vec, museli ste za to zaplatiť – a zaplatiť celým majetkom. Iba niekoľko obchodov v tejto oblasti dodávalo pre ľudí ako Noelle, ktorí boli viac než ochotní zaplatiť za to celým majetkom.

„Och, no tak,“ ozvala sa čašníčka, aj tá troška trpezlivosti, ktorú mala, sa vyparila. „Buď niečo chcete alebo nie. Tak čo to bude?“

Tento prístup si zaslúžil trochu vyladiť, ale jeho hrdza a nedostatok lesku jej nezníži sprepitné. Vlastne, mohla by pokašľať Noellinu objednávku, napľuť jej do jedla, hocičo, ale tie cestoviny jej zaručia vysoké sprepitné.

„Dám si dve volské oká, stredne pečené, s vyprážanými zemiakovými plackami, a nešetrite na masle, alebo hociktorej variácii, ktorú používate. Chcem štyri plátky slaniny, dve fašírky, a štyri lievance. Nezaujíma ma, aký druh sirupu prinesiete, ale uistite sa, aby bol teplý. Ďalej, chcem dva toasty, ale na tie nedajte žiadne maslo. A chcem džem, akýkoľvek máte.“

Udivené: „To je všetko?“

„Nateraz.“ Zaznelo zahundranie, zatiaľ čo čašníčka zapisovala objednávku. Odišla preč a Noelle si všimla, že Hector aj Dallas na ňu zízali s rovnakou mierou zmätku.

„Čo? Som hladná. Nejedla som pred, počas, ani po svadbe.“

„Hej, ale práve si prišla z príšerného miesta vraždy,“ povedal Hector, Pán Zrejmý.

„A to znamená, že po zvyšok svojho života mám hladovať?“

„Znamená to, že by si nemala jesť niečo, čo vyzerá ako hruď mŕtveho muža,“ vybuchol Dallas. „A môžete prestať s tým flirtovaním? Je to nepríjemné.“

Ako vážne, čo to s ním bolo?

„Čo poviete na toto,“ povedala im obom. „Ja sa budem starať o svoj apetít a možné žalúdočné problémy a vy dvaja sklapnete. Znie to dobre? A čo sa týka toho flirtovania, tvoj radar je očividne pokazený, Dallas. Ak toto považuješ za flirtovanie, ľutujem tvoje priateľky.“

Žiadna odpoveď neprišla, len ďalšie zízanie. Aj keď sa zdalo, že Hector bojuje s úsmevom.

Usadila sa pohodlnejšie na svojom sedadle, vinyl praskol a natrhol sa, a zachytil sa do zvyšku, čo zostalo z jej zničených šiat. Už sa nemohla dočkať sprchy a čistého oblečenia. Osamote. Bez Hectora.

Vyhýbaj sa mu, vyhýbaj. Hocijaká iná téma bola bezpečnejšia než tento muž oproti nej.

Vrhla pohľadom cez zadymenú miestnosť. Bolo tu asi dvadsať boxov, takmer všetky plné agentov A.I.R., niektorí v uniformách, niektorí v civilnom oblečení. Rozhovory boli hlasné, a smiech, keď nejaký zaznel, bol hrubý. Na protiľahlých kútoch boli zavesené dva televízory, na oboch išiel rovnaký program - futbal. A v ňom stál Corban Blue v celej svojej Arkadiánskej kráse, vysoký, silný, bledý ako mesačné svetlo, urobiac úžasnú prihrávku, lopta presvišťala vzduchom tak rýchlo, a kamera to nestihla zachytiť. V poslednej dobe sa pred ním proste nevedela schovať.

„Na čo sa pozeráš s takým udiveným výrazom?“ opýtal sa jej Hector. Otočil sa, uvidel televízor, a zahundral ako skutočný praveký človek, ktorým bola. „Nevedel som, že ťa bavia športy.“

„Nebavia. Bavia ma športovci. Dresy sú také sexy.“

Hector si počas jazdy sem stiahol rukavice a odvtedy si ich nenavliekol naspäť. Teraz skrútil prsty okolo okraja stolu, z jeho kĺbov rýchlo mizla farba. Čo? Že by ho jej odpoveď naštvala? Prinútila ho žiarliť? No, to je dobre. Zaslúžil si podusiť sa. Boh vedel, že ona prežije ich styk dnes v noci znova a znova, a bolo by pekné vedieť, že aj on reagoval na ňu, aj keď len malým spôsobom.

Dallas do neho drgol a tí dvaja sa sústredili jeden na druhého. Nasledoval rozhovor o športe, za ním prišli na rad klebety zo svadby. Hector sa uvoľnil a jemné vrásky okolo očí mu zmizli. Keďže ani jeden z nich nehodlal hovoriť o prípade, vytiahla mobil a poslala Ave správu:

Už je z teba upír?

S malou dušičkou dúfala, že správa prerušila niečo dôležité. McKellova krv dokázala premeniť hocikoho a hocičo – ako napríklad psa menom Hellina, ktorého Noelle kedysi vlastnila – na upíra. A teraz sa ten krv-sajúci hajzel chystá urobiť takú pijavicu aj z Avy. Jej sladká Ava s tvárou dieťaťa. Príde o svoje opálenie? Zrejme. Narastú jej tesáky? Rozhodne. Helline narástli. Ale žiadne strachy. Noelle sa postará, aby Ava vyzerala vždy čo najlepšie. V duchu už pre svoju kamošku robila Vianoce.

Samoopaľovacie krémy, krvavo červený rúž, ktorý sa nerozmazáva, auto so sklom s UV filtrom a recept na výrobu Bloody Mary (druh alkoholického nápoja – pozn. prekl.) s McKellovou krvou. Pretože boli s McKellom druhovia, Ava nebude môcť piť z nikoho iného okrem McKella bez toho, aby jej z toho nebolo zle. Takže žiadny švédsky stôl z agentov ani z cieľov, ktoré jej pôjdu na nervy.

Noellin telefón zavibroval, signalizujúc, že odpoveď práve prišla. Ako poznala Avu, jej mobil odpočíval na nočnom stolíku vedľa jej postele. Pre prípad, že by ju Noelle potrebovala. Milé gesto, a jeden z mnohých dôvodov, prečo ju Noelle zbožňovala.

Meno Kozy McGee odpovedalo: Kdeže. Urobili sme dohodu. Musí vydržať v posteli tridsať minút, než mu dovolím premeniť ma. Trikrát ma urobiť, bez toho, aby sa urobil sám.

Noelle ju tak nazvala po jednej postave zo starého filmu, ktorý spolu s Avou rady pozerali, ale v tejto chvíli začala vážne uvažovať, že ju premenuje späť na Vibrátor. Táto prezývka mala vždy šmrnc.

Myslím, že je príliš dychtivý mať ťa navždy.

Ja viem! Má také šťastie!

Čašníčka priniesla tácku s kávami, vyšplechnúc z nich na stôl a potom rýchlo zdrhla preč. Noelle si veľkoryso nabrala z umelého cukru a umelej smotany, so želaním, aby si so sebou bola priniesla vlastné zásoby. Po pár dúškoch nechutného vývaru začala znova ťukať.

Myšlienka: Možno by som sa mala stať upírom aj ja.

Navrhla tento nápad len ako vtip, ale prevalila sa ňou úplná, rýdza túžba. Ava bude starnúť pomaly. Noelle nie. Ava bude žiť dlho, veľmi dlho. Noelle mala pred sebou okolo štyridsať, päťdesiat rokov. Možno. A to proste nestačilo. No a čo, že by nikdy nechodila po dennom svetle. Existovali simulátory a programy vo virtuálnej realite. No a čo, že by bola biela ako mlieko. Na to slúžila kozmetika. Kým by mala Avu, nič by jej nechýbalo. Však?

Kozy McGee: Robíš si srandu? Radím ti, aby si si nerobila srandu! Bodnem ťa do krku, ak si robíš srandu!

Jej pohľad sa zatúlal k Hectorovi, ktorý bol stále ponorený do rozhovoru s Dallasom. Stále ju ignoroval. Ak by sa z nej stal upír, on by starol rýchlo a ona by starla pomaly. Musela by ho sledovať umierať.

Okej, tak možno by jej chýbalo niečo iné. Aj keď bol Hector práve na vrchole jej zabijáckeho zoznamu, predstava, že je mŕtvy a na druhom svete, jej spôsobila bolesť v hrudi.

Odpísala: Dovoľ mi o tom porozmýšľať.

Urobím, čo bude v mojich silách, aby som pomohla urobiť správne rozhodnutie. Ľúbim ťa.

Aj ja teba.

O pár sekúnd neskôr jej znova zavibroval telefón, a musela silno zažmurkať, aby videla zreteľne na obrazovku.

Kozy McGee: Jedlo za myšlienku. Budeš vyzerať tak bombasticky s tesákmi ako ja.

Tu správa končila. Bez diakritiky, bez dokončenia. Potom sa z Noellinho mobilu ozval Avin hlas, hovoriac: „Toto radšej zodvihni, inak ti nakopem zadok!“

Zamračiac sa, Dallas sa poobzeral po večierke. „Ava je tu?“

„Nie.“ Hector si stisol koreň nosa. „To počuješ Noellino zvonenie.“

„Uh, áno, ahoj?“ povedala Noelle do slúchadla, pretože vedela, kto to je. Cestou sem, naprogramovala toto zvonenie pre každého, kto jej bude volať, okrem jej matky, ktorá sa jej pokúšala znova dovolať. „Noelle Tremainová, pani vesmíru k vašim službám. Ako vám môžem pomôcť?“

„Prestaň vypisovať mojej manželke,“ zavrčal McKell na druhej strane. Bingo. „Teraz potrebujem jej plnú pozornosť.“ Klik.

Noelle uniklo zachichotanie, keď odkladala svoj mobil. Pôvodná misia – splnená.

Hectorove zlaté oči ju prepichli, stali sa z nich reflektory na všetkých roztúžených miestach v nej. „Kto to bol?“

Aby zakryla skutočnosť, že sa práve teraz chvela vo vnútri – Bože, jeho intenzita bola vzrušujúca – mávnutím zápästia tú otázku odmietla. „Nemáš právo na túto odpoveď. Okrem toho, sme tu kvôli práci. Tak sa do toho pustime, dobre? Ak ste vy dvaja skončili s klebetením ako nejaké sliepky, samozrejme.“

Dallas vystrčil bradu. „Ja neklebetím. Ja hundrem ako chlap.“

„Tak to máme spoločné.“ Odpila si z kávy, zaškľabila sa nad tou hustotou a pridala ďalšiu smotanu a cukor. „Takže, prečo si tu, keď ja som druhý detektív na tomto prípade?“ Fakt, na ktorý nedovolí ani jednému z nich zabudnúť.

Hector jej odpovedal za neho: „Pomohol mi pred rokom so ženami, ktoré sme našli v sklade. Záhadný Arkadián sa z ničoho nič zjaví a zmizne, presne vtedy, keď sa objaví náš chlapík s tipmi. Je to podozrivé.“

Takže sa vrhol aj na toto.

„A ja som pripravený hodiť do väzenia toho, kto je zodpovedný,“ povedal Dallas.

Skutočnosť, že si obaja muži pamätali na prípad, napriek stovkám ďalším, na ktorých odvtedy pracovali, znamenalo, že to zanechalo hlboké stopy na ich dušiach.

„Mali ste šťastie s identifikovaním toho Arkadiána, ktorý uniesol tie ženy z nemocnice?“ opýtala sa. V spise nič nebolo, ale na druhej strane, nie všetky detaily boli vždy nahlásené.

Dallas pokrútil hlavou, tmavé vlasy mu padli cez čelo. Neodhrnul si ich nabok. Možno si ich nevšimol. Pri obhliadke miesta činu bol tichý a stuhnutý, ale po tom, čo videl telo, mlčal ako hrob a bol napätý ako šelma. „Prvým krokom v riešení prípadu je zistiť, s kým Marks spolupracoval a či sa nejaké obchody nepokazili.“

„Ráno prehľadám Marksov dom a kanceláriu,“ povedal Hector. „Pohovorím si s jeho zamestnancami a podobné veci.“

So mnou, však?snažila sa mu vsugerovať do hlavy. Partner.

Jeho výraz zostal prázdny.

Zodvihla šálku k perám, odfúkla paru, prehltla dúšok. Cukor sa rozpustil, osladil chuť, a smotana zahustila tekutinu. Aby sa uistila, že má jeho plnú pozornosť, súhlasne zavzdychala, hlasnejšie než bolo potrebné, ako keby mala sex so svojou šálkou.

Pošúchal si pažu, zaťal sánku. Už nemal prázdny výraz. „Nerob to.“

Nevinná ako diabol, zažmurkala na neho. „Nerob čo?“ Vzrušovať ťa? Nútiť ťa túžiť po mne ešte viac?

„Snažím sa povedať, že by sme mali skúsiť použiť svedka ako návnadu, aby sme vylákali Arkadiána alebo kohokoľvek, kto ho najal.“ Dallsove vyšteknuté slová ju zastavili, aby urobila niečo hlúpe, ako napríklad preskočiť stôl a pohltiť Hectora. Teda, chcela povedať nafackovať Hectorovi, aby sa spamätal. „Ak sú tie dva prípady spojené, Arkadián sa pokúsi zakryť svoje stopy a zviazať voľné konce. V tejto chvíli je svedok jediným voľným koncom, ktorý máme.“

„O ktorom vieme,“ odpovedala. „Ale on nikdy nebude súhlasiť. Už aj ak bol poriadne vystrašený.“

„Nuž, nemusíme ho použiť v teréne,“ povedal Hector. „Iba jeho meno a niekoho, kto vyzerá ako on. Ale touto cestou sa nechcem vydať. Ešte nie. Nie, kým nebudeme mať zopár ďalších odpovedí.“

Na dlhú chvíľu, po tom, čo dohovoril, ju sledoval, mlčky, jeho intenzívny výraz na tvári ju nejako preniesol späť do prijímacej haly, uväznenú v jeho náručí, jeho pery vtlačené na tie jej. Horúce, bolestivé vzrušenie ju zaplavilo medzi nohami.

Prestaň. Musíš s týmto prestať.

Odkašľala si, prerušiac kúzlo.

Odvrátil oči. „Mám nasadených agentov na Rohu Štetiek, hľadajúc ďalších možných svedkov. Hlavne niekoho, kto nie je závislý na drogách. Pošlú mi správy, ak niečo zistia – a zatiaľ nič.“

„Zrejme nenájdu nikoho iného,“ povedala. „Svedok spomínal prenasledovanie. Náš vrah by si našiel kohokoľvek iného a my by sme našli chodník s mŕtvolami.“

„Možno. Alebo, ak náš vrah našiel niekoho iného, možno ho vzal na druhoradé miesto, mysliac si, že všetko je pod kontrolou. Ale nikde neboli žiadne odtlačky nôh. Takže buď náš svedok klamal a žiadna naháňačka nebola, alebo boli zotreté.“

„Pre bohatého chlapa by nebolo zložité utrieť stopy. So správnym výstrojom dokážeš utrieť čokoľvek. Potrebuješ poslať agentov, aby prehľadali okolie po malom prístroji, ktorý vyzerá ako špendlík. Je malý, tenký a splynie s okolím, ale keď je vtlačený do zeme a zapne sa, naruší prirodzený ráz krajiny, ako keby ste triasli zeminu s pohári.“ Samozrejme, ak bol takýto prístroj použitý, telo mohlo byť vláčené bez toho, aby to zanechalo nejaké stopy.

„Nikdy som o ničom podobnom nepočul,“ povedal Dallas. „Neboli by sme pocítili nejaké trasenie alebo niečo také?“

„Kdeže. A nepočul si o ňom preto, lebo je to novinka na čiernom trhu. Určite o tom neviem preto, lebo sme s Avou zdemolovali senátorov drahocenný trávnik po tom, čo na ňu začal kričať, keď sa s ním nechcela vyspať. Rada sledujem novinky v technike.“

„Novinky, hej?“ ozval sa Hector. „Toto je akože tvoje alibi?“ Pokrčila plecom.

„Pošlem agentov, aby sa na to pozreli. Pokiaľ ide o nás, musíme oznámiť rodine pána Marksa jeho úmrtie ešte pred tým, než sa o ňom dozvedia médiá. Pokúšal sa som sa dovolať matke, Brende Marksovej, cestou sem, ale nedostal som žiadnu odpoveď.“ Jeho tón bol ostrý ako britva. Zjavne neznášal túto časť svojej práce. „Keď to zistí, verejnosť začne kričať po činoch a odpovediach a my budeme mať kamery v pätách, na každom kroku.“

„Zrejme. Brenda Marksová je chladná a bezcitná, ako len žena dokáže byť. Nemusíš sa obávať sĺz alebo obvinení, že si si mal robiť svoju prácu a zachrániť Bobbyho. Ale má rada pozornosť a zavolá do všetkých novín v meste hneď, ako od nej odídeš.“

Závan vône privanul k Noelle o zlomok sekundy predtým, než prišla čašníčka. Noelline ústa zvlhli. Jeden pariaci sa tanier za druhým bol pokladaný na stôl. Žalúdok sa jej skrútil dychtivo.

Jej obľúbený vývoj? Muži, ktorí hľadeli na jej jedlo s absolútne túžobným pohľadom. „Nepýtajte sa, pretože sa nepodelím.“ Samoľúbo, zodvihla kúsok extra chrumkavej slaniny, odhryzla si kúsok, a znova vydala ďalší z tých vzdychov, ako keby to klonované mäso bolo tou najlepšou vecou, ktorú kedy ochutnala. Možno bola. Chuť jej vybuchla na jej jazyku, zatiaľ čo prežúvala.

„To nie je pekné,“ zavrčal Hector, šúchajúc si pažu ešte silnejšie.

Dallas sa načiahol, aby skonfiškoval kus toastu, ale ona ho bodla do ruky vidličkou, tak bleskurýchlo, že sa nestihol uhnúť. „Au!“

„Skutočnosť, že sa nedelím, znamená, že sa nedelím.“ Zamávala na čašníčku a povedala: „Môj kamoš by si dal misku praclíkov, ak nejaké máte. Och, a náplasť na ruku.“

„Uvidím, čo nájdem.“ Čašníčka znova odišla, o pár minút neskôr sa vrátila s miskou praclíkov a čistou handrou.

Dallas ignoroval handru a pustil sa do prežúvania slaných praclíkov, po celý čas zazerajúc na Noelle.

Hector zamával prstami na jej fašírky. „Daj mi tie fašírky alebo pôjdeš domov pešo.“

O-kej. Normálne, keď chlap urobil takúto požiadavku po tom, čo ju v podstate odmietol – viac než jedenkrát – by ju naštvalo. Ale... ten chrapľavý hlas, spolu s tými lesknúcimi sa očami a tou tvrdohlavo vystrčenou bradou, bolo to proste totálne sexy. Ale nepostačí to na to, aby sa pôvabne vzdala.

S predstieraným výrazom k nemu posunula tanier s fašírkami a povedala: „Ale len preto, že som mala ruku omotanú okolo tvojho...“ Prižmúril oči a ona sa nevinne usmiala. „Okolo tvojho náradia.“

Dallas prechádzal pohľadom medzi nimi. Hectorove zreničky pri tej vete začali pulzovať, ale nepovedal nič iné, iba sa sústredil všetku svoju intenzitu na jedlo. „Mia bude zúriť.“ Dallas si dvoma prstami trel strnisko na sánke.

„Lebo som sa s tebou nepodelila o svoj toast?“ Noelle pokrútila hlavou, keď si odhryzla z vajíčok, prehltla. „Skús to znova.“

Trenie na chvíľu prestalo. „Nie, blbec, ak sa médiá dozvedia o Marksovej identite skôr, než to bude oznámené jeho rodine.“

Mal šťastie, že tu nebola Ava. Kvôli tej prezývke by jej kamoška mala pred očami červený opar a keď Ava zúrila, ľudia potrebovali lôžko v nemocnici. Alebo truhlu. „Vy dvaja stále chcete, aby sa jeho meno neobjavilo v novinách?“

„Áno.“ Hector si s chuťou zahryzol do fašírky.

„Lekárska správa bude na našich stoloch ráno a ty dovtedy môžeš počkať, než dáš vedieť Marksovej matke,“ povedal Dallas, premiestňujúc si misku s praclíkmi tam a späť medzi rukami. „Ale po tom sa už nebudú dať udržať detaily pod prikrývkou.“

Noelle si všimla, že kým ona nazývala obeť menom, Hector s Dallasom používali jeho priezvisko. Ich spôsob, ako si udržať vzdialenosť, pomyslela si. Pri akomkoľvek inom prípade by zrejme robila to isté. Ale na druhej strane, ona poznala Bobbyho aj pred vraždou.

„Stále riskujeme, že sa niekto prekecne ešte pred tým.“ Všetci reportéri sa zhŕknu nad smrťou bohatého muža. Presne ako supy, ktorými boli. Kým sa mohla uistiť, že táto informácia bude filtrovaná v médiách, ktoré vlastní jej rodina, nemohla urobiť nič s tými, ktoré nevlastnila. „Som si istá, že bude dokonca zvolaná tlačovka a tvoja tvár bude vystavená na všetkých televíznych obrazovkách v meste,“ povedala Hectorovi.

Zahrešil si popod nos. „Proste poviem, že bez komentára a nechám to tak.“

Očividne sa ešte nikdy nestretol s novinárom, odhodlaným urobiť dieru do novinárskeho sveta. „Jediný spôsob, ako ich odlákať od nejakého príbehu, je dať im iný. Niečo lepšie. Zaujímavejšie.“

Zhltla zvyšok svojho jedla. Alebo skôr toho, čo jej Hector a Dallas nechali. Ako jedla, ruky boli zaneprázdnené, a oni uchmatli, čo mohli, do úst, úspešne sa vyhýbajúc vidličke. Po celý čas diskutovali o falošných príbehoch, ktorými by mohli nakŕmiť médiá a ona počúvala, snažiac sa zo všetkých síl, aby nad nimi nepretáčala oči. Únosy a skúmania mimozemšťanmi už neboli práve novinkami – vzhľadom na to, že mimozemšťania žili na Zemi.

„Ja sa postarám o príbeh,“ povedala. „Nikto sa nebude zaujímať o Bobbyho.“ A to je škoda. Ale agent musí robiť, čo je potrebné, aby vyriešil svoj prípad. To jej bolo vtĺkané do hlavy od prvého dňa.

„Ako?“ dožadoval sa Hector.

„Ver mi. Viem, ako manipulovať s médiami.“

„Ako?“ naliehal Dallas.

Radšej by toto urobila v súkromí, ale to je jedno. Zodvihla svoj mobil a vytočila svoj kontakt u Čo sa deje, Nové Chicago. Po troch zvoneniach to zodvihol príliš tenký ženský hlas.

„Tu je Noelle Tremainová,“ povedala a Hector aj Dallas sa naklonili k nej, položiac lakte na stôl. Dallas stále vyzeral trochu šokovane a poblednuto, ale Hector bol úplne sústredený a bez emócií. Toto musí byť jeho predvolené nastavenie. „Veď vieš, tá dedička. Rebelka. YouTube senzácia. Videla si ma pred rokom, keď som nakopala toho A.I.R. agenta, však?“

Hej. Predvolené. Jeho výraz sa nezmenil. Kiežby by ho vedela lepšie prečítať.

„Och, môj bože! Elle! Ako sa máš, zlatko? Tak dávno som od teba nepočula. Myslela som, že si na mňa zabudla.“ Trucovanie. Samozrejme, falošné. Presne ako noviny, ktoré Marsha Tolleová vydávala. Noelle a Ava s Marshou chodili do školy a hoci si dievča myslelo, že jej sny o sláve z nej robia lepšieho človeka, než z hocikoho iného, okrem Noelle, nikdy nepovedala na Avu jediné škaredé slovo. To preto, keď jej minulý rok niekoľkokrát zavolala, a naznačovala žiadosť o pozvánku na určité exkluzívne večierky, Noelle jej ich dala. Teraz jej Marsha dlžila.

Nastal čas splatiť dlh.

„Ako keby som sa na teba mohla zabudnúť, cukrík.“ Použila ten afektovaný hlas, ktorý zvyčajne používala s mužmi v jej rodine, samý vzduch, žiadna hmota. „Počuj, práve som sa dozvedela tú najúžasnejšiu novinku, a chcela, aby o nej vedeli moji najbližší priatelia ako prví.“

Radostné zhíknutie. „Som poctená, že ma považuje za jedného z nich.“

„Samozrejme, že považujem.“ Noelle sa prinútila zachichotať sa, jej pohľad upriamený na Hectora. Jeho pery teraz sebou mykali a ona sa rozhodla, že možno nakoniec na neho nepotrebuje manuál, ako ho prečítať. Vychutnával si jej herecký výkon na jednotku s hviezdičkou. „Tak sa priprav. Ja sama tomu stále nedokážem uveriť, ale och, je to také vzrušujúce, až sa trasiem.“

„Čo? Čo sa stalo?“ Marsha nedokázala v hlase zakryť nenásytnosť.

„Som tehotná! A poznáš tú futbalovú hviezdu, Corbana Bluea? On je otcom!“

Olivia i Legie kolem sebe kroužily. Když se na ni malá démonka vrhla, Olivia uskočila u cesty, a Legie narazila do zdi. Olivia si prohlížela svého nepřítele. Viděla, jak ostatní podobné bytosti – přisluhovače, jinak také známé jako démonští sluhové – porazili. To všichni andělé, i ti, jejichž jediným cílem bylo přinášet na svět mír a radost. Ale samozřejmě, že nikdy s žádným sama nebojovala.

Ačkoliv se nezdálo, že by válečným andělům někdy dělalo problém je zničit. To vážně ne. Jen tak natáhli ruce a objevili se jejich ohnivé meče. A jakmile ty plameny – které nebyly stvořeny peklem, ale pramenily z úst jejich Božstva, jehož dech byl mnohem teplejší než oheň, který všichni démoni tak milovali – narazily do démona, rozpadl se. No, nic takového teď po ruce neměla.

Kaia i Cameo se stále svíjely na zemi, jejich kůže nabírala zelený odstín. Olivia by je jako anděl byla schopna uklidnit, vzít jejich bolest do sebe a zbavit se jí. Ale v tomhle slabém těle, ve kterém byla jako v pasti, nemohla dělat vůbec nic.

Nic než se dívat. A bojovat.

Jestli doufala v přežití, potřebovala to, co nikdy předtím nezažila, ani nepřijala: zuřivost. To bylo to, co přece lidi posilovalo. Nebo ne? Zdálo se, že se zvětšují, ničí a poráží, když tuto emoci prožívali.

Takže… co ji dokázalo naštvat? Její čas strávený v pekle, ten rozhodně.

I když by si raději vyškrábala oči, sáhla Olivia do vzpomínek na své chvilky v pekle a promítla je svou myslí. Plameny… smrad… ty pátrající, toulavé ruce… to, jak se jí zvedl žaludek strachem a znechucením… to vše v ní rozedmulo jiskru zuřivosti. A potom převzal instinkt, ke kterému se připojil její šok z toho, jak se démon choval k Kaie a Cameo, což v ní otupilo strach. Oh, konečně, ten trach.

„Dnesssss zzzemřřřešššš, anděly.“

Sevřela ruce v pěst. Jsem silná. „Nikdy nebudeš moc s Aeronem být tak, jak bys chtěla, démonko,“ řekla, s vědomím, že pravda v jejím hlase musí být pro bytost vychovanou mezi lháři odporná. „Neříkám ti to, abych byla krutá, ale-“

„Zzzzmlkni. Zzzzmlkni!“ Legie prudce natáhla ruku s vytaženými drápy.

Olivia uskočila mimo dosah. Bez svých křídel, která by ji vyvážila, však klopýtla a málem spadla.

„Aeron mě miluje. Řřřřřekl mi to.“

Jak z ní vztek vyprchal, neměla už co dělat. Soucit pro ni byl jediným východiskem, potřeba v ní se domáhala rozdávání štěstí a ne žalu. S Legií přeci toužily po tomtéž. „A to je pravda. Miluje tě, jen ne tak, jako muž miluje ženu. Miluje tě, jako otec miluje dceru.“

„Ne.“ Dupnutí nožkou. Zasyčení. „Jednoho dne sssi ho vezzzmu.“

„Kdyby tomu tam bylo, nevzdala bych se svého života, jen abych sem přišla a zachránila ho. Nechtěla bych být s ním.“ Mluvila tak něžně, jak jen mohla. Ublížit té démonce citově nebyl její cíl. Z nějakého důvodu měl tu… věc Aeron rád. Ale Olivia věděla, jak se démoni chovalo, i to, že jí bude Legie nadávat a snažit se ji zničit, pokud ji nepřiměje tomu porozumět. „Nespala bych v jeho posteli, přitulená k jeho boku.“

Legie ji neobvinila ze lži. Jak by taky mohla? Andělé k tomu nikdy neměli potřebu, a ten malý démon to věděl. Místo toho se zasekla a zírala na Olivii s trhaným, mělkým dechem. Z tesáků jí odkapával další jed.

„Chceš, co nemůžeš mít. Závidíš, toužíš. To je tvá přirozenost,“ řekla Olivie, „a já to chápu lépe, než kdykoliv předtím, což je také důvod, proč jsem tady. Závidím, toužím. Ale to, co si ty neuvědomuješ, je to, že svým odchodem z pekla si odsoudila Aerona k smrti. To ty jsi důvod, proč mě za ním poslali. To ty jsi důvod, proč jsem dostala rozkaz ho zabít. To ty jsi důvod, proč za ním budou posláni další vrazi.“ Zhluboka se nadechla. „To ty jsi ta, kvůli které zemře.“

„Ne. Ne! Zabiju další odporrrné anděly, stejně jako plánuju zzzabííít tebe!“

A to bylo Oliviino jediné varování. V jednom okamžiku byla Legie před ní, v dalším na ní a padaly… dolů, dolů. Olivia vzala hlavní nápor dopadu, v lebce jí prasklo, jak s ní narazila o římsu krbu. Z plic jí unikl veškerý kyslík jako z tepelně naváděné rakety. Skrz vidění jí problikávaly jasná světla, ale neoslepily ji dost na to, aby si nevšimla zubů, které se blížily k jejímu krku.

Lysander ji začal trénovat ve válečnici v den, kdy se jí objevilo v křídlech zlato, takže věděla, jak Legii vrazit dlaň do brady a odstrčit ji, čímž démonce bolestivě sklapla zuby.

Nikdy si nevychutnávala pomyšlení na boj s démony. Zvlášť, když jí Lysander řekl, že se válečníci od svého úkolu musí zcela distancovat, a zanechat v sobě jen odhodlání zničit svou kořist. Byla by toho schopna?

Vlna chladu se jí rozlila v prstech a šířila se rukama… do hrudi… a tento chlad otupil mnohem víc než jen její strach. Zničil i to málo, co zůstalo t jejího vzteku, společně se soucitem i znechucením.

Ano. Byla, uvědomila si. Šokující.

Udělej, co musíš, zašeptal jí hlas v hlavě. Jsi anděl. Ona je démon. Nech své instinkty, ať tě vedou. Ať tě prostoupí víra.

Na okamžik si myslela, že vedle ní stále stojí Lysander. Ale pak Legie zavrčela a vyškubla jí z pocitů úlevy. Ale na tom nezáleželo. Olivie byla připravena. Ale místo toho, aby použila emoce, se kterými neměla žádné zkušenosti, nechala se pohltit tím, co je pro ni přirozené. Vírou a láskou, jak jí ten hlas nařídil. V tom byla síla.

Mávnutím paže odhodila Legii přes celou místnost. Démonka narazila do zdi a sklouzla na podlahu. Po celou tu dobu na ni však upírala ty rudé oči.

Zvedni se. Hned.

Olivia vyskočila a přitiskla se ke krbu. Nová pozice jí omezovala rozsah pohybu, ale potřebovala něco, čeho by se chytila, kdyby –

Legie po ní skočila.

Olivia se sehnula a démonka znovu vrazila do zdi. Když odskočila spět, omítka proletěla vzduchem, naplnila Oliviin nos a přiměla ji kašlat. Přesto neváhala s kopem a srazila Legii na zem. Víra – s tím to mohla vyhrát. Láska – dobro proti zlu. Pata Oliviiny nohy se nějak musela dostat skrz ty šupiny, protože se na démončině hrudi objevila krev.

„Nedovolím ti mi ublížit, démonko.“

„Nedokážžžžeššššš mě zastavit.“

Legie znovu vyskočila. A znovu se vrhnula na Olivii, které se chytila jako větve stromu. Zuby cvakly a nehty drápaly. Olivia máchnula rukou doleva, doprava, kupředu, pokusila se mezi ně vměstnat koleno, aby udržela určitou vzdálenost, ale sotva dokázala stát ve vzpřímené poloze.

Legie se snažila uhýbat hlavou, ale ne vždy se jí to povedlo. Praskla jí lícní kost. Zlomil se jí nos.

Na druhé straně místnosti se roztříštilo sklo. A pak se tam objevila temná okřídlená postava, která s divokým pohledem prohledávala místo… než spatřila stále bojující ženy. Aeron. Jejich oči se setkaly a čas se najednou zastavil. Zuby měl vyceněné v zamračení, a jeho tetování byly tak černé, že byly na jeho kůži jako stíny.

Olivie pocítila vlnu vzrušení a ztratila soustředění. Rukou se srazila s ústy démonky, což byla oblast, které se vyhýbala; Legie toho plně využila a kousnula, ty tesáky ostré jako břitva zajely hluboko do kůže a jed jí skapal přímo do žil.

Olivie vykřikla. Ten jed pálil jako kyselina, sůl a oheň… Oh, Božstvo. Její ruka se rozhodně měnila v popel. Ale když shlédla dolů, viděla, že její maso bylo jen trochu rozervané, krvácelo a otékalo.

„Olivie,“ vykřikl Aeron a vrhnul se k ní.

Podlomila se jí kolena a sklouzla na zem, již nebyla schopna udržet svou vlastní váhu. Přitiskla si ruku k hrudi, dýchání náhle bylo příliš složité. Ta bolest byla jednoduše příliš intenzivní. Jako kdyby jí znovu rvali křídla.

Předtím jí skrz vizi problikávaly světlé hvězdičky. Teď však viděla černé skvrny, které byly tisíckrát horší. Zvětšovaly se a proplétaly, ničily jí zrak a zanechávaly ji v temném prázdnu samoty a bolesti.

„Cos jí provedla?“ Zavrčel Aeron, čímž prořízl iluzi samoty. A i když byl naštvaný, uvítala to rozptýlení.

„Ch-chránila se,“ podařilo se Olivii dostat skrz chvějící se rty.

Zaostrila a pokúšala sa nahliadnuť dnu. Ale bola tam len temnota. Neskutočná temnota, taká hustá, že odpudzovala svetlo z fakle. Liliana zaváhala. Nebola hlúpa. Čierny hrad bol bránou, cez ktorú prechádzali tí najhorší mŕtvi a prejsť ňou mohol len sám Strážca – jej ubytovanie tu bolo bokom, bolo nepravdepodobné, že by tieto kobky boli obývané bytosťami, ktoré by jej mohli ublížiť.

Držiac pred sebou fakľu ako štít, ustúpila.

Niečo veľké sa blížilo ku dverám. „Sessstra, to je nedorozumenie. Nič zlé som neurobila."

„V tom prípade," povedala, stále si udržujúc vzdialenosť, „by si nebola vtiahnutá k Priepasti." Vravelo sa, že Priepasť bola konštantou medzi ríšami, jej čary mocné, nemenné – ak bola vaša duša zhnitá a skazená, neboli ste schopní utiecť v momente, kedy vaše smrteľné telo povolilo svoje zovretie nad dušou.

„Si sssi issstá?"

„Áno," povedala, uvedomiac si, že bola opäť takmer pri dverách cely.

Nevedela si spomenúť, že by sa pohla.

A nemohla odtrhnúť oči od štvorcového okienka cely.

„Poď bližšššie, sessstra."

Prehltla, zaborila si prsty do dlaní a pokúšala si do mäsa nechtami vyrezať polmesiačiky, aby začala krvácať. Ale to by trvalo veľmi dlho a ona vedela, že ako náhle bude dosť blízko, ten hrozivý tvor sa po nej načiahne-

„Dosť."

To jediné, chladné slovo bolo vyslovené hlbokým hlasom, ozývajúcim sa z temnoty.

Spoza dverí sa ozvalo rozzúrené syčanie, načo Pán Čierneho hradu zdvihol ruku v rukavici a mreže na okienku pokrylo blyštiace sa čierne sklo. Len potom obrátil svoj pohľad k nej a jeho oči, jeho oči...

Pri tej temnote v nich sa zatackala, všetok náznak zelenej sa stratil. Díval sa na ňu so smrtiacou pozornosťou, pristupoval bližšie, až kým jej nezovrel čeľusť, držal ju na mieste tými prstami zakončenými hrotmi z chladnej ocele. „To tak dychtíš, aby si strávila ďalšiu noc v žalári?" To bola prvá láskavá otázka, ktorú sa jej v tejto ríši spýtal.

Pokúšala sa zatriasť hlavou, ale držal ju pevne, jeho zovretie bolo nezlomné. „Som len príliš zvedavá, pán môj," podarilo sa jej zo seba vysypať. „To je moja najväčšia slabosť."

Z nejakého dôvodu jeho zovretie zmäklo. „Čo si chcela vidieť?"

„Chcela som vedieť, či je tu viac väzňov."

Čierne úponky mu rozkvitli v dúhovkách a opäť sa stratili, tajomné – a znamenie mágie, ktorá ho držala v zajatí. Ak nenájde spôsob ako ju zvrátiť, čoskoro zostane úplne pohltený nepreniknuteľnou temnotou.

„Prečo," ozvala sa, keď jej neodpovedal, „je ten tvor tu a nie v Priepasti?"

„Otváranie brány je zložitá práca," povedal, palcom jej takmer neprítomne prechádzal po brade, ostrý hrot sa jej obtrel o pery v pohladení, ktoré by sa v momente mohlo zvrtnúť na smrtiace. „Je menej problematické, ak pozbieram viac odsúdencov a dám ich dokopy."

„Nebojíš sa, že sa dostanú k tvojmu služobníctvu?" Bolo ťažké s ním hovoriť, kým sa jej dotýkal, jeho telo veľké a tak blízko.

„Moje služobníctvo je dosť múdre na to, aby vedelo, že keď padne noc, nemajú sa potulovať po žalári."

Začervenala sa, zvedavá, prečo na ňu tak hľadí; vedela, že je škaredá, ale musel ju sledovať tak pozorne? Akoby bola hmyz? „Znova tú chybu neurobím."

Pustil ju a povedal: „Ale budeš znovu zvedavá?"

Možno by bolo lepšie klamať, ale Liliana zistila, že už z nej vychádzajú slová. „Áno, tento hrad je fascinujúci." Ako aj jeho pán. Aký by bol, ak by ho jej otec nezbavil nároku na trón Eldenu? Drahocenný a skutočný princ? Sofistikovaný, elegantný a vzdelaný?

Nevedela si ho tak predstaviť, tohto muža s ľadovo smrtiacim pohľadom, jeho hlas, jeho dotyk... „Skončil si lov?" Nebol preč dlho... alebo bola lapená tým tvorom dlhšie ako si uvedomovala.

„Áno, nateraz," povedal, jeho oči stále ako tajomný polnočný tieň. „Poď. Ukážem ti hrad."

Prekvapená jeho ponukou sa vydala za ním.

„Daj si pozor, sessstra," ozval sa šepot spoza čierneho skla. „S Pánom Čierneho hradu nie je žiadna deva v bezpečí."

Viac cítila ako videla hnev zmietajúci tvárou toho smrtiaceho muža po jej boku. Odfrkla si. „Očividne dobre nevidíš," povedala tvorovi za dverami. „Alebo nevieš, že nie som deva, ktorú by nejaký muž chcel očariť."

Otočila sa k Strážcovi Priepasti a opäť ho pristihla, ako na ňu hľadí. Opäť sa cítila ako nejaká háveď, hmyz. Ale vyrovnala plecia a povedala: „Tvoj hrad, pán môj?"

Dlhá pauza, ktorá nastala, jej poslala dolu po chrbtici ľadový potôčik potu, potom ju zaviedol k točitým schodom a temného srdca svojej domény. Zastavil v sieni čiernych zrkadiel a keď zaváhala, povedal: „Chceš to vidieť?"

Všade, kam sa pozrela, videla len ich odrazy. Jeho, takého vysokého, akoby slnkom pozláteného a úžasne krásneho – a jej, takej malej a nesprávne formovanej. „Čo?" spýtala sa, odvracajúc pohľad od svojho odrazu.

„Priepasť." Mávol rukou bez toho, aby čakal na odpoveď, a zrkadlá sa zaplnili obrazmi. Najskôr tam boli len záblesky čierneho a zeleného ohňa, akoby niečo horelo. Ale potom začala vidieť tváre. Tváre skrivené bolesťou. Driapajúce ruky dožadujúce sa pomoci, akoby si chceli vydriapať vlastné oči a tak uniknúť. Končatiny pohybujúce sa v temnote, mávajúce akoby chceli vzlietnuť.

A výkriky. Nemé. Nekonečné. Navždy.

Rukami si prekryla uši, zatriasla hlavou. „Prestaň!"

„Ty kvôli nemu cítiš ľútosť?" Prstom sa dotkol odrazu tváre akoby stiahnutej z kože, jeho oči len ako červené diery vytreštené od hrôzy, zatiaľ čo sa bazilišok hostil na jeho tele. „Predal svoje deti... čarodejníkovi. Ten... čarodejník ich mučil a povraždil, pretože len tak mohol získať ich silu. Ten muž to vedel."

Bez ohľad na to, že stála uprostred takých strašných múk, pochytili ju pochybnosti. „Krvavý čarodejník." Zdalo sa, akoby to nemohol vysloviť. Ale ak si pamätal jej otca, aj keď len v najskrytejších hlbinách duše, potom tu bola šanca, že si bude pamätať svoju rodinu; bude si pamätať, čo musí urobiť skôr, ako bude neskoro.

„Prosím,“ zašepkala, mala pocit akoby jej z tých nehlučných výkrikov krvácali uši, neoblomne sa jej odrážali v hlave.

„Tento," povedal, ukázal na inú tvár, ktorá horela a mäso sa tavilo, ale očami dokonale ostražitými, „uväznil bytosti, ktoré boli slabšie – škriatkov ako Jissa, múdre gazely plání, jaskynných trolov takých malých a plachých – a zmasakroval ich len pre svoje pobavenie. A táto otrávila celý les tak, že bytosti viazané k nemu sa skrúcali bolesťou, zomierali, len aby mohla vlastniť ich územie."

Nebola schopná dlhšie vydržať tlak tých výkrikov, vnútornosti sa jej skrútili hrôzou, vryli sa jej do už aj tak dosť týranej mysle. Liliana sa rozbehla a pritlačila mu tvár na chrbát, na tvrdom pancieri zovrela ruky do pästí. „Zastav to, lebo pre teba viac neuvarím."

Nastalo ticho.

Obrazy zmizli.

Pokoj.

„Budeš mi variť." Rozkázal – ale v jeho hlase bolo nejaké skryté vlákno, ako sklamanie.

Zažmurkala, napadlo jej, či jej len nechcel ukázať niečo, čo bolo pre neho dôležité, niečo čo si myslel, že by chcela vidieť. Určite nie, pretože bol Pánom Čierneho hradu, a predsa... bol osamelý. Netvor, ktorý stál ako posledná hradba proti tým ostatným netvorom. „Hovorí sa," zašepkala, "že kedysi Priepasť neexistovala, že svet bol nevinný ako aj jeho ľud, všetci boli neskazení."

Otočil sa k nej, jeho silné obočie sa nadvihlo nad teraz už nádherne zelenými očami. „Hovoríš len o rozprávkach na dobrú noc."

„Možno." Popravde, bez ohľadu na to či tomu chcela veriť, videla toho až priveľa na to, aby vedela, že nenávistné duše budú existovať vždy. „Poznám veľa rozprávok."

Zdvihol hlavu. „Koľko?"

„Veľa," povedala, v jeho zaujatom výraze zahliadla chlapca, ktorý stále v smrtiacom Strážcovi žil, ktorý v ňom ešte musel byť. Ak sa mýli, ak bol ten chlapec mŕtvy, rozdrvený pod váhou rokov a mrazivým pancierom otcových kúziel, potom sú všetci stratení. Jej otec vyhrá a Elden sa stane ďalšou Priepasťou.

***

Po vyhradenom čase na jedlo sa ocitla vo veľkej sieni, možno o pol hodinu neskôr, cítiac na sebe stovky očí – ako v ten deň, keď pristála slabá a dezorientovaná na mramorovej podlahe. Ale keď meravo a hrdo nadvihla hlavu, pripravená pozrieť sa na obecenstvo, videla len prázdnotu. „Kto sa to pozerá?"

Pán Čierneho hradu sa otočil práve vo chvíli, keď položil nohu na schod vedúci k trónu bez ozdôb, ktorý pripomínal muža stojaceho pred ňou.

„Obyvatelia," povedal, akoby to bola samozrejmosť.

„Obyvatelia?" pritlačila, bojovne naliehajúc s rukami ovinutými okolo vlastného tela. „Priepasti?" Legenda hovorí, že aj napriek bezcitnej úlohe, ktorá bola jeho nočnou povinnosťou, bol Strážca vždy čistého srdca. Tej starovekej legende verila, ale ak umožnil tým zhnitým dušiam určeným Priepasti dostať sa na povrch...

„Samozrejme že nie." Prísnym pohľadom si obzrel každý kúsoček jej tela. „Existujú i iné duše, ktoré sú priťahované k Čiernemu hradu."

„Ako?"

„Prídu a už neodídu." Odpoveď znela, akoby ho svojimi otázkami už otravovala. „A Čierny hrad ich víta."

Liliana pocítila záblesk pochopenia, napadlo jej, že možno bude mať viac spojencov ako dúfala.

„Teraz mi o tom budeš rozprávať," rozkázal, kým sa usadzoval na trón.

Chĺpky jej stále stáli v pozore, a predsa si založila ruky na boky a povedala: „Bolo by fajn, keby som nemusela kričať, môj pane!"

Sedel tam vzdialený a vysoký, ako nafúkaný vládca.

Gestom ju vyzval dopredu. „Môžeš sa mi usadiť k nohám."

Ruky jej klesli z bokov a zaťala ich do pästí, celé telo jej stuhlo. Sedieť mu pri nohách? Ako zviera? Nie. Ak ju nezlomil jej otec, potom to nedokáže ani Strážca Priepasti! Ale keď už otvárala ústa, že na neho vyštekne, pocítila na perách strašidelné prsty, akoby v ušiach počula niečí šepot.

Šok z toho vyrušenia zastavil jej prudkú reakciu, prinútilo ju to zamyslieť sa.

Vzhliadla do tváre temného pána, ktorý jej rozkazoval, videla netrpezlivosť, taktiež videla očakávanie. „Je to česť, pán môj?" spýtala sa, žilami akoby sa jej preháňal zlatý dážď. „Sedieť pod tvojím trónom?"

„Pokladáš zvláštne otázky, Liliana." Bolo to prvý raz, čo vyslovil jej meno a cítila sa pri tom, akoby ju obalil temnými úponkami, ktoré žiarili v jeho jasných zelených očiach. „Tento trón je len pre Strážcu. Ak by sa tu odvážil sedieť nejaký podvodník, zomrel by hroznou smrťou."

A tak bolo veľkou cťou, ak mu mohla byť tak blízko.

Uschovala si to v mysli, prehltla hrdosť a vydala sa k trónu – ale miesto toho, aby si mu sadla k nohám, to nedokázala urobiť, pre nikoho, posadila sa niekoľko stôp od neho, tak aby sa mohla otočiť a čeliť mu. „Kedysi dávno," začala, krv sa jej v žilách búrila, pretože to mohlo jediným chybným krokom všetko skončiť, „bola krajina, ktorá sa volala Elden."

Miestnosťou sa prevalil šepot, strašidelný bzukot valiaci sa okolo nej.

„Ticho!" vyštekol pán a rukou vystrelil do vzduchu.

Zavládlo ticho.

„Pokračuj."

Zvedavosť na strašidelných obyvateľov jej rýchlo tancovala v žilách, ale potlačila ju. Ako prvé musí zistiť, či Priepasť zachránila posledného dediča – alebo ho pochovala. „Táto zem, tento Elden, bol krajinou pôvabu a zázrakov. Jeho ľud starol tak pomaly, že ich niektorí volali nesmrteľnými, ale neboli skutočne nesmrteľní, mohli zomrieť, ale len po stovkách rokoch života, učenia sa. Kvôli ich veľkej láske k tomu poslednému, boli preslávení svojimi vedomosťami a umeleckým majstrovstvom, ich knižnice boli najlepšími zo všetkých kráľovstiev." Keď ju obecenstvo neprerušilo, pokračovala, duchovia znehybneli rovnako ako muž na čiernom tróne. „Elden bol taktiež zemou pretekajúcou mágiou, ich ľudské telá sa jej dotýkali." Tá energia dávala Eldenu silu – a to z nej urobilo cieľ. „Všetko eldenské čaro a prosperita pramenila z kráľa a kráľovnej. Kráľ Aelfric, hovorí sa-"

„Nie!" Pán Čierneho hradu vstal, ruky mal zaťaté do pästí, oči čierne, špirálovité úponky sa mu ťahali naprieč tvárou. „Nebudeš to meno vyslovovať."

„Je to len meno v príbehu," povedala, i keď pri bezcitnom chlade v jeho pohľade jej zovrelo žalúdok, jediným úderom ruky v rukavici mohol ukončiť jej život. „Nie je to skutočné." Je lepšie povedať malú lož, ak to pomôže prekĺznuť popod hustú pavučinu otcových kúziel. „Určite nie si dieťa, ktoré sa dá vystrašiť rozprávkami." Bola tu šanca, že ju za tú drzosť nezabije, ale stávka bola príliš vysoká, takže musela našľapovať opatrne.

„Ty sa odvažuješ vyzývať ma?" Tiché slová. Smrtiace slová. „Budeš-"

„Ak každého posielaš do žalára, pán môj," povedala, zmetajúc si neviditeľnú smietku z tuniky v snahe zakryť roztrasené ruky, „je zázrak, že máš vôbec nejakých priateľov."

Pri zažmurkaní jeho oči zozeleneli, úponky brnenia z jeho tváre zmizli. „Strážca Priepasti nemá žiadnych priateľov."

Chápala jeho osamelosť. Ach, áno, chápala ako mohla rezať a hrýzť a nútiť vás krvácať. „Nie som prekvapená," povedala skôr, ako mu ponúkne svoje priateľstvo. Za to by určite získala vhodenie do útrob hradu – bol mužom sily a hrdosti, arogancie zaslúženej za svoju temnú prácu. „Je to riskantný podnik," povedala, vystavujúc svoj život riziku už druhýkrát za niekoľko minút, „rozprávať sa s niekým, kto ho zamkne do žalára vždy, keď s ním nesúhlasí."

Hnev mu len vyrysoval kosti pod kožou, ale potom opäť zableskla zelená. "Rozprávaj, Liliana. Sľubujem, že či už to bude dobré alebo zlé, nebudeš musieť stráviť noc v žalári."

Liliana tomu záblesku neverila, srdce jej udieralo o rebrá a ruky jej zvlhli. „Čo máš so mnou v pláne?"

„Všetko je v poriadku.“

Hectorov hlas sa ozýval z izieb na poschodí Noellinho domu. Srdce jej horúčkovito búšilo, keď sa prechádzala v hale na roztrasených nohách. Pokúšala sa sústrediť sa na svoje okolie, namiesto toho božského bojovníka, ktorého túžila mať vo svojej posteli. Podlaha bola z rozkošného mramoru so zlatými žilkami, stoly pri stenách boli vyrezané z drahého mahagónu. Kryštálové vázy a misky oddychovali na nich a vrhali farebné svetielka na všetky smery. Stále roztrasená, vyliezla po točitom schodisku a prešla po plyšovom koberci na jednej z množstva chodieb, a vstúpila do súkromného krídla.

Našla ho stáť vo dverách spálne, nakukávajúc dovnútra, ako keby tam primrzol. Stál k nej chrbtom, ale napriek tomu ju vycítil a stuhol. Ako popri ňom prechádzala, nadýchla sa vône divokej oblohy a čerstvo vypraného oblečenia. Po tom, čo ukončila hovor s Marshou, ju odviezol domov. Nebola pripravená rozlúčiť sa s ním, takže vytiahla kartu typu „vonka je tma, bojím sa tam ísť sama“.

Či jej uveril alebo nie, skontroloval každý tieň, každý kút, kde by sa mohol skryť bubák. Zatiaľ čo na neho čakala, kým skončí, jej myseľ si prehrávala ich predchádzajúci bozk a jej krv sa rozpálila. Bol tu, v jej dome. Boli tu úplne sami. To jemné vzrušenie, ktoré cítila celý večer, vybuchlo, dožadovalo sa, čo mu náležalo. Dožadovalo sa uspokojenia, bez ohľadu na to, čo povedal o prílišnom nebezpečenstve, bez ohľadu na to, že pôvodne si chcela najprv veci premyslieť. A on sa nezdal byť pripravený odísť...

Oprel sa o rám a ruky si strčil do zadných vreciek. Nepozeral sa na ňu, obzeral si jej spálňu. Stavila by sa, že stačil pohľad a zapamätal si každý detail. Čo si myslel o jej obrovskej posteli s baldachýnom, s ľadovo modrým hodvábom, visiacim po bokoch? Príliš dievčenské? Čo si myslel o závesoch rovnakej farby, látka taká priesvitná, taká krehká, že slnečné lúče prenikali cez okno každé ráno, osvetľujúc každý kúsok krúžkami trblietavého ohňa? Príliš romantické?

Zrejme sa mu páčil krb s dvoma mäkko vystuženými kreslami pred ním, malým, okrúhlym stolíkom medzi nimi. A knihy... možno. Boli pravé, zo skutočného papiera, a farebnými obrázkami, nie tie elektronické plochy. Knihy boli staré, niektoré krehké, ale nedokázala sa ich zbaviť a ani to neurobí. Než prišla Ava, tie knihy boli jej obľúbenými, a často jedinými, spoločníkmi.

Noelle si predstavila Hectora, ako stojí na jej balkóne, jej záhrada ho obklopuje, zatiaľ čo fajčí cigaru. Nikdy predtým ho nevidela fajčiť cigaru, ale to nevadí. Predstavila si ho, ako sa kúpe v jej prírodnom jazierku, dokonca ako ju volá k sebe prstom, mlčky žiadajúc, aby sa k nemu pridala. Voda bola teplá po celý rok, vždy bublala, vždy sa vírila. Dokonca aj teraz z hladiny stúpala para, vznášajúc sa vo vzduchu ako brečtan, zvíjajúc sa na strope. Za jazierkom bola jej kúpeľňa, spolu s enzýmovou sprchou, a tiež sprcha so skutočnou vodou, stolík so zrkadlom a kreslo, a čierno-zlatý žulový pult.

Bol Hector prekvapený eleganciou? Predstavoval si niečo pôžitkárskejšie? Niečo luxusnejšie? Nebola to najvyberanejšia štvrť v meste, ale bola blízko Avy. A pre Noelle to bolo najdôležitejšie, a preto aj najlepšie.

„Nuž,“ ozvala sa, obrátiac sa k nemu tvárou a rozhodiac rukami. „Čo si o tom myslíš?“

„Myslím, že toto je miesto, kde by sa nasťahoval Boh, keby si to mohol dovoliť.“

Pretože bol Hector taký vysoký a poriadne svalnatý, obklopený takými jemnými, drahými vecami, mal vyzerať, ako keby sa sem nehodil. Okrem toho, jeho košeľa bola pokrčená a na nohaviciach mal zablatenú šmuhu. Na topánkach mal uschnutú zeminu. Ale že by sa sem nehodil? To nie. Bol divoký a hriešny, temný rytier ochotný urobiť čokoľvek, aby porazil drakov jeho dámy. A tie jeho tetovania... Ako si ich dokázala tak rýchlo po ich prvom stretnutí prestať všímať? Ako to, že nikdy nepovažovala takéto značky na tele za príťažlivé, dokým nespoznala jeho? Pretože sakra. Boli to drobné cestičky, po ktorých by cestoval jej jazyk, krúžiac a klesajúc, hore a dole, zvádzajúc, vábiac.

Po chrbte jej prešlo chvenia. „Som rada, že sa ti to páči.“

V jeho jantárových očiach sa mihol tieň pobavenia, než sa v nich rozpútala ľadová búrka. Tá zmena bola pripomienkou jeho posledného odmietnutia jej, a ona sa pripravila na ďalšie.

„Mal by som ísť,“ povedal, ale nepohol sa.

„Alebo by si mohol zostať.“ Zauvažovala, čo by riskovala, aby bola s ním. V tejto chvíli jej v mysli vyskočilo slovíčko „čokoľvek“.

Prudko sa nadýchol. „Čo odo mňa vlastne chceš, Noelle?“

Jeho tajomstvá, jeho telo a jeho bezvýhradnú oddanosť. Na začiatok. Veci, ktoré ešte nebol pripravený počuť. „Chcem, aby si zajtra večer išiel so mnou na večeru.“ Nevinné, jednoduché.

„Prečo? Povedal som ti, že som nebezpečný.“

„Ja viem, ale ja ťa stále chcem.“

Znova sa takto predávať, dievčatko. To nie je najmúdrejšie.

Ja viem. A ona by bola ustúpila, keby jej pred chvíľou neukázal tak letmý pohľad na jeho žiarlivosť. Keby sa na ňu nepozrel, ako keby radšej zjedol ju, než jedlo. Keby neprehľadal jej dom tak usilovne a nepozeral na sa jej posteľ tak lačne.

Aj keď sa tá námraza roztopila, búrka stále zotrvala, turbulentná a búrlivá. „To je veľmi zlý nápad.“

„Dobré ráno, stará mama. Všetky zábavné veci sú také.“

„Noelle-“

„Čo povieš na toto? Sľubujem, že ťa neošukám na stole a ty mi sľúbiš, že sa budeš dobre baviť.“ Výmena rolí. Zakaždým priamy úder. Nehovoriac o tom, že práve urazila jeho mužskú pýchu.

„Dobre,“ vyštekol. „Večera. Spolu. Zajtra večer.“

„Tvoje nadšenie je potešujúce. Vážne.“ Ale nezmenila smer. Večera nemala za cieľ zviesť ho, ani ho uvoľniť. Hoci aj na to príde rad. Snáď. Večera bola jednoducho jej spôsobom, ako sa o ňom dozvedieť viac. Prečo využíval prostitútky – a kedy naposledy nejakú pretiahol. Prečo odmietal chodiť na rande. Prečo si myslel, že bol príliš nebezpečný, aby Noelle pobozkal. Po čom, presne, túžil, aby jej to mohol robiť.

Hector si vošiel rukou do vlasov, čin, ktorý si všimla, že robil zo zvyku. Od nervov? Alebo od túžby?

Prosím, nech je to túžba.

Sledovala jeho tvár. Tvrdá línia jeho pier, štrbinky jeho očí. Túžba, áno, ale on s ňou stále bojoval. Noelle skrátila vzdialenosť medzi nimi. Odtiahol sa od rámu, stuhol, ale nepokúsil sa predĺžiť oddelenie. Doslova priadla, ako položila svoje ruky na tie široké, silné ramená.

Nozdry mu zaplápolali, ako sa nadýchol. Zhlboka, drsne. „Čo robíš, Noelle?“

Ďalší krok bližšie a jej prsia prišli do kontaktu s jeho hruďou. Okamžite jej bradavky stvrdli, obrusujúc sa do jeho košele, presne, ako to mala rada. „Práve s tebou vediem veľmi stimulujúci rozhovor.“

Jeho svaly pod jej dlaňami sebou trhali, vyžarovalo z neho teplo v pravidelnom prúde. „Hovor so mnou z opačnej strany izby.“

„Prečo? Znervózňujem ťa, keď som ti takto nablízku?“

„Trochu,“ pripustil.

„Prečo?“

Vyzeral, akoby sa pripravoval na... niečo. Možno odmietnutie. „Už som ti povedal, že... sa bavím len s prostitútkami. Nemala by si ma chcieť.“

„Ale chcem.“

Ozvalo sa v ňom hlboké zavrčanie. „Pobozkal som ťa a povedal ti, že spolu už nič také nemôžeme znova urobiť, že som pre teba príliš nebezpečný. Vážne by si ma nemala chcieť.“

„Ale ja chcem,“ zopakovala. „A ty chceš mňa. Stvrdol si pre mňa a to nemôžeš poprieť.“ Prehla sa dopredu, obtierajúc sa o to lahodné miesto medzi jeho nohami. „Aj teraz si pre mňa tvrdý.“

Nozdry sa mu rozšírili. „Ja... ja...“

„Neklam mi a neutekaj odo mňa. Zraňuješ moje city, keď to robíš.“

Zmäkol, ale iba trochu. „Nechcem ti ubližovať.“

„Tak mi povedz, prečo sa zabávaš len s prostitútkami a prečo si príliš nebezpečný, aby si so mnou mohol byť. A čo to vlastne znamená – zabávať sa s prostitútkami?“

Len tak tam stáli, dotýkali sa, ale nerobili to, po čom obaja túžili – obtierajúc sa o seba navzájom – niekoľko dlhých, tichých chvíľ. Jeho vôňa okolo nej zhustla, obklopila ju, stala sa jej súčasťou, teplo z neho zintenzívnelo.

„Nerád o tom hovorím,“ povedal napokon.

„Aj tak to urob.“

„Vlastne o tom nikdy nehovorím.“

A napriek tomu s ňou hovoril. Predtým v tábore, a potom znova dnes. „Aj tak to urob,“ zopakovala. „Takmer si to urobil pri kostole, takmer si to urobil v aute.“

Zaťal zuby. „Zakaždým som sa zarazil. Nedôverujem ti dostatočne.“

Au. Tomu sa nedalo protirečiť. Ale, mužská pýcha jej možno príde na pomoc. „Máš rád zvrátené a ponižujúce veci a preto nechceš byť s dievčaťom, ako som ja?“ Mala v úmysle znieť ľahkomyseľne, možno dokonca naznačujúco, ale bolesť z nej trochu vyprchala.

Dievča ako ja. Nikdy nebolo dosť dobré.

Čistá, absolútna túžba namaľovala na jeho tvár drsnosť. „Srdiečko, s tebou by mi stačil aj obyčajný misionár.“

Jej oči sa prekvapene rozšírili. Spôsob, akým povedal „misionár“, ako keby nikdy nechcel nič viac, a ona, nuž, takmer sa tu pred ním vyzliekla.

Najprv povolenie, a potom sa zbaví šiat.

„Tak nebuď padavka,“ povedala, aby ho povzbudila. „Urob so mnou niečo.“

Teraz on urobil krok k nej, v jeho očiach bolo ak veľa hrozby, že sa pristihla, že pred ním ustupuje, napriek intenzite jej túžby po ňom. Ale on sa približoval, dokým jej kolená nenarazili do postele, a ona padla na matrac. Jeho nohy jej uväznili kolená, zabrániac jej tak v akomkoľvek pokuse o útek.

„Niečo?“ zavrčal.

„Hocičo.“

„Napríklad? Pomôž... mi.“

S radosťou. Zdrapla ho za boky a potiahla. Padol dopredu, keď ona klesla na chrbát. Podarilo sa mu zachytiť sa, než sa ich telá spojili, obkročil jej pás, hľadiac na ňu. Bol tvrdší, než predtým, jeho erekcia sa napínala proti zipsu na jeho nohaviciach. Vlhkosť sa jej rozšírila medzi nohami, šalela po jeho dotyku, po jeho jazyku. Niečo, čokoľvek. Drobné bodnutia prúdili jej krvným systémom, páliac jej bunky, že aj ony volali po kontakte. Dvoma prstami prešla po gombíkoch, rozopla ich, a materiál sa roztvoril.

„Noelle,“ zachrapčal, napnúc ruky, ako keby sa chcel odtiahnuť sa. „Spomínam si na to, keď si mi povedala, že si si ako prvá vybrala Dallasa.“

Trápila ho tá predstava? Bože, dúfala v to. „Po prvé, možno som si ho vybrala, ale nikdy som ho vážne nechcela. Po druhé, chcem spať s tebou.“ Chcem to viac, než čokoľvek, čo som kedy chcela. „Ale musíš mi niečo dať, Hector. Prosím. Informáciu alebo ďalší bozk. Čo si praje džentlmen.“

Prešla prstami po hrboľoch po jej žalúdku, potom obkrúžila jeho bradavky. Prudko sa nadýchol – ale nepovedal jej, aby prestala.

Sklonil sa dole, zahryzol jej do spodnej pery. Bože, milovala, keď to robil. „Aby som ťa zachránil,“ povedal. „Prosím. To je odpoveď, kúsok informácie, ktorú si vyžadovala. Prestal som ťa bozkávať, aby som ťa zachránil.“

Iba drobné uhryznutie, ale okúsila jeho chuť. Sladká, mätová, opojná. Dovolila svojim prstom, aby klesli... a klesali... a potom uchopili jeho erekciu, masírujúc, hore-dole, a sladké, milosrdné nebo. Bol materiálom na fantázie. „Pred čím?“ Z hrdla sa mu začali drať vrčania. Jeho boky sa hýbali spolu s jej rukou, krátke výpady, ktoré prehlbovali kontakt. „Vybral si si informáciu. Nemôžeš teraz prestať,“ povedala. „Dôveruj mi. Nezradím ťa a dokonca sa s tebou podelím o svoje tajomstvo.“

Stuhol. Prešla chvíľa, než zadržiaval dych. „A ak nebudem?“

„Budem si myslieť, že si sa rozhodol dať mi namiesto toho bozk. Budem sa na teba vrhať. Dokonca našu hru okorením. A ak si si myslel, že predtým som bola nehanebná, priprav sa. Fotky? To už je staré. Narážky? Slabé. Objavím sa pred tvojimi dverami nahá a to bude iba predjedlo.“

Vyjednávanie?

Nuž, ona vedela, ako nakupovať a ako brať. S Avou vedela ako dávať. Čas, lásku, čokoľvek a všetko, pretože Ava jej dala všetko tak voľne. Ale táto vec s Hectorom bola nepreskúmaným teritóriom. To, čo chcela, sa nedalo kúpiť, ani vziať. A pristihla sa, že ho tak ani nechce. Chcela jeho dobrovoľnosť.

„Nemôžem ti to povedať. Nie tak, aby si tomu verila. Musím ti to ukázať,“ povedal, jeho farba hlasu hrdelná, ostrá.

Prebehlo ňou víťazné teplo. Rýchlo, ako keby sa bál, že si to on sám rozmyslí, si vyzliekol košeľu, potom nad ňou vystrel ruky. Stále bol bez rukavíc, a ona tak videla zvláštne svetlo, ktoré mu vyžarovalo od pliec až po brušká prstov. Stále jasnejšie a jasnejšie, až dokým jej spred očí úplne nezmizla všetka jeho pokožka. A tiež aj svaly a kosti. Iba častice, vznášajúce sa vo vzduchu, ako tisícky malých iskričiek, ktoré boli usporiadané do rovnakého tvaru ako jeho končatiny.

Morbídne krásny, strašidelne rozkošný obrázok. Vedela, že niekedy žiaril, ale neprišla na to prečo, ani ako, a nikdy by si na toto nepomyslela. Udivene sa načiahla, aby sa dotkla. Prudko zodvihol obe ruky vyššie vo vzduchu, zabrániac tak v kontakte. Žiara opadla... zmizla, jeho pokožka sa vrátila v svojmu prirodzenému, spálenému opáleniu, hoci niektoré z jeho tetovaní zmizli. Obe jeho ruky mu padli k bokom. Na čele mu vyrazil pot, a zmes emócií v jeho očiach ju prekvapila. Videla tam strach, hnev, nádej a ponuré očakávanie.

„Nikdy sa ma nedotýkaj, keď som takýto,“ povedal zachrípnuto. „Mohol by som ťa popáliť, urobiť ti jazvu. Mohol by som ti päsťou vraziť do tela a vytrhnúť ti srdce za menej než jednu sekundu.“

„Hector, ja-“ Nevedela, čo povedať. Nikdy predtým nič také nevidela. Nikdy nepočula o niečom takom. Nie medzi ľuďmi, a ani medzi mimozemskými rasami.

Ponuré očakávanie vyhralo boj o nadvládu, a teraz zdobilo každú jeho črtu. „Rozumieš, prečo si nemôžem dovoliť byť s tebou? Dokážem prinútiť svoje ruky, aby sa premenili na atómy, áno, ale niekedy, väčšinu času, sa premenia samé od seba.“

Prehltla, okúsila vlnu strachu. Nežiaduca premena. Ako vtedy, keď sa bozkávali, keď prepáli aj kov. Vtedy bola v obrovskom nebezpečenstve, presne ako povedal, ale ona nič ani len netušila. Ale on áno. On to vedel a bál sa, a preto ju nechal tam.

Čo by sa bolo stalo, ak by sa jej nechtiac dotkol, čo i len trošku? Nebola by cítila bolesť, možno by dokonca predĺžila kontakt, a bola by nakoniec zranená na niekoľkých miestach. „Kedy sa to stáva samé od seba?“ opýtala sa jemne. „Prečo?“

„Keď som vzrušený. Keď som frustrovaný, keď som naštvaný.“

„A predtým si už ublížil nejakým ľuďom?“ opýtala sa, nežne, tak nežne. „Nechtiac?“

Tvrdé prikývnutie, ako položil svoju váhu na ňu, a opatrne, och, veľmi opatrne, sa oprel rukami vedľa jej spánkov. Blízko, ale neodvážil sa obtrieť sa o ňu. „Nebudem ti klamať. Niekoľkokrát som to urobil schválne.“

Uvažovala, komu ublížil – zabil? – a prečo, ale nebude sa na to pýtať. Ešte nie. Nechcela, aby také smrteľné spomienky narušili túto chvíľu. Konečne sa jej otváral, zdieľal o sebe veci, dával jej šancu dokázať mu, že je hodná jeho dôvery. Takže aby tlačila, príliš veľmi, príliš skoro? Nie.

Jej myseľ si neustále opakovala tie isté slovíčka. Dokázať mu, že ona za to stojí. Ale tentoraz to urobí s radosťou. Toto bolo pre neho zložité, veľký krok. Dlžila mu to najlepšie, čo v sebe mala.

„Prečo sú tvoje ruky také?“ opýtala sa. „Vieš to?“

Niečo z jeho napätia v jeho ramenách opadlo. „Myslím, že som sa taký už narodil. Prvú spomienku, ktorú mám, že s nimi niekomu ubližujem, mám ako osemročný.“

Osemročný. Taký mladý. Tak sladký a nevinný. „Je mi to veľmi ľúto.“ Cena za tak smrteľnú schopnosť musí byť neznesiteľná, a napriek tomu sa dokázal vzoprieť. Akú len musí mať v sebe psychickú a emocionálnu silu...

Spomínala spätne. Nikdy ho nevidela dotknúť sa ho niekoho len tak. Niekedy sa potýkal s podozrivými, ale nikdy nie dlho. Väčšinu času sa držal pri sebe. Možno bol tak osamelý, ako bola aj ona, často.

Prikývol na znamenie, že ju počul. „Ja... sa o teba zaujímam, Noelle. Nepáči sa mi predstava, že máš bolesti.“

„Nuž, to je dobré, pretože ja žiadnu necítim. Teda, mám na mysli bolesť. Nemám žiadne fungujúce receptory,“ povedala. „To je moje tajomstvo. Že môj otec zaplatil, aby mi ich usmažili.“

V očiach mu vybuchol zmätok, potom hnev. „Bola si vylepšená?“ dožadoval sa. „Chirurgicky? Prečo?“

„Pre prípad, že by som bola znova unesená.“

Studená vlna hrôzy. „Znova?“

On dôveroval jej, teraz bude ona dôverovať jemu. Ako sľúbila. „Áno. Znova. Pre výkupné. Únoscovia povedali môjmu otcovi, že ma zabijú, ak s tým pôjde na políciu alebo to zistia médiá, ale to nebol dôvod, prečo udržal veci v tichosti. Ak o tom nikto nevedel, nikto by nehľadal tých, ktorí za to boli zodpovední.“

„Pokračuj,“ precedil.

„Môj otec zaplatil za moje prepustenie celý majetok, ale v tom čase som bola v zajatí už tri dni a dve noci.“

„Koľko si mala rokov?“

„Práve som dovŕšila dvanásty rok. Každopádne, aby potvrdili svoj úmysel, únoscovia mi ublížili, a natočili to, a poslali video môjmu otcovi. Každý deň jedno nové video. Urobili chybu, keď si mysleli, že je to iba obyčajný obchodník. Pravda bola taká, že väčšinu svojho života pracoval pre temnú stránku vlády, ako to dokáže iba bohatý človek. Mal konexie a zdroje a nakoniec dokázal cestovať po celom svete bez podozrenia a robiť hrozné veci bez toho, aby o tom niekto vedel.“

„Dobre.“

Po tom, čo získal Noelle späť, brutálne zabil mužov, ktorí ju držali v zajatí. Až potom, aby v snahe predísť, aby sa toto viac opakovalo, dovolil, aby sa jeho doktori pohrali s jej nervovými zakončeniami. To jej ublížilo oveľa viac ako mučenie jej únoscov. Takže nie, Hector nemohol urobiť nič, čo by jej spôsobilo bolesť čo i len na chvíľu.

„Tvoj otec ťa miloval,“ povedal.

Smútok sa jej rozhorel v hrudi. „Milova to, čo som predstavovala.“

„Nerozumiem.“

„Nevadí.“ Zakrúžila telom proti nemu, jej hlad po ňom sa vrátil v plnej sile. „Vráťme sa späť k dobrým veciam.“

Prižmúril oči. „Možno necítiš bolesť, srdiečko, ale ja aj tak môžem urobiť nejakú škodu.“ Porozumenie vzplanulo bleskovou ostrosťou. „A teraz si uvedomujem, že by si nevedela, či nejakú škodu spôsobujem, dokým by nebolo príliš neskoro. Mali by sme prestať,“ dodal. „Než to zájde príliš ďaleko.“

„Nie!“ ako pes, ktorý sa odmietal vzdať svojej novej hračky na hryzenie, zaborila svoje pazúry do jeho hrude. „Zostaň.“

„Chcem, vážne. Rád s tebou trávim čas – keď nebojujem s nekontrolovateľnou túžbou. Boh vie, že po tebe túžim celý čas. A zaujímam sa o teba, ako som povedal, ale neublížim ti. Nedovolím si to.“

On po nej viac než len túžil. Zaujímal sa o ňu. Rád s ňou trávil čas. To poznanie ju zasiahlo. Hlboko. Ako veľmi bol silný, aby odolal svojim vlastným potrebám. Ako veľmi bol sladký, keď ochraňoval druhých pred tým, čo dokázal urobiť. Ale ona k nemu cítila to isté – zaujímala sa o neho, páčil sa jej – a ona mu nedovolí, aby ju odsunul nabok a držal si od nej odstup. Aj keď teraz sa bála aj ona.

„Čo povieš na to, keby sme ťa spútali?“ opýtala sa. Čokoľvek. Vyskúša čokoľvek, aby s ním mohla byť. A malé spútanie? Milé.

Šok mu zahorel v očiach, nad tým, že to tak ľahko prijala, ale rýchlo sa rozpustil v ľútosti. „Prepálil by som lano.“

„Reťaze?“

„Roztopil ich.“

Au. „Čo robíš s prostitútkami?“

Zaplápolal hanbou. „To nemusíš vedieť.“

Myslel si, že jej túžba po ňom by stratila na sile? „Aj tak mi to povedz. Vieš, že budem tlačiť, kým to nepovieš.“ Jeho výraz v tvári zostal tvrdohlavý, takže opäť využila jeho mužskú pýchu. „Vytiahli ten štupeľ a povedz mi to, Hector. Ulovila som ťa, získala ťa, a teraz si to zaslúžim vedieť.“

Vyceril na ňu svoje zuby, pripomenúc jej časy, keď ju uhryzol. „Klesnú na kolená a vyfajčia ma,“ zavrčal. „Si šťastná? Naposledy sa to stalo pred rokom. A než sa opýtaš, nedovolím ti, aby si mi to urobila.“

Pred rokom. Také výrečné, či už to mal v úmysle povedať, alebo nie. Naplnila ju neha. Na chvíľu sa zamyslela. Potom povedala: „V poriadku. Takže mi nedovolíš vyfajčiť ťa. Čo iné mi dovolíš ti urobiť, Hector? Pretože ty túto izbu neopustíš, dokým obaja nebudeme uspokojení.“

O dva týždne neskôr, Londýn

Jasmine zobudil krik rozliehajúci sa domom. Chvíľu sa zmätene obzerala, kým si uvedomila, že je v Salvatorovom sídle. Trávila v ňom väčšinu času odkedy sa vrátili z Francúzska.

Jej tety sa ešte nevrátili z Lausanne, ale aspoň boli v kontakte. Jasmine im povedala o svojom pláne a ony sa rozhodli nevrátiť sa, kým nebude Casey v bezpečí. A tá stále oxidovala u Briana.

Krik sa ozval znovu. Nie, nie krik.

Hádka.

Mužské aj ženské hlasy.

Chcela zobudiť Willa, ale jeho polovica postele bola prázdna. To sa často nestávalo.

Vstala a zasyčala nad príjemnou bolesťou v určitých partiách. Usmiala sa ako pobláznená tínedžerka. Willa jej bosorácka nátura vzrušovala. Bol schopný ju počas hádky oprieť o stenu a vyčerpať ju na najbližších päť hodín. A bolo jedno, či v práci, doma, alebo počas tréningu v posilke.

Hodila na seba voľné šaty s ukrytým vreckom na paličku a bosá sa vybrala preskúmať ten hurhaj.

„... mohol niečo také zatajiť?! Som tvoj kráľ a mal som v teba plnú dôveru!“ rozčuľoval sa Salvator.

„A práve preto som ťa nechcel ohroziť. Toto nie je tvoj boj, Salvator,“ odpovedal miernejším tónom Conor.

Ajaj. Conor sa vrátil. A kniha je preč. Nemal na výber, len to konečne priznať.

„Po celý čas sme si mysleli, že ide po Jasmine a on chcel len tú sprostú knihu! Keby si nám to povedal, mohli sme ju ukryť, do pekla!“ kričal naňho Will.

„Netušil som, že mu to došlo,“ bránil sa Conor.

„Aj my sme si mysleli, že chce Jasmine a pre istotu sme mali v pláne odniesť knihu,“ zapojila sa Isobel.

Jasmine sa zjavila na schodoch a všetci na ňu pozreli. Conor s Isobel stáli pred extrémne naštvaným a nevyspatým Salvatorom, Willom, o niečo pokojnejšou Zoe a Javierom, ktorý mal ako vždy tajomne neutrálny výraz.

„No to sa vám podarilo, doručili ste mu ju na zlatom podnose!“ rozhodil rukami Will.

„Uzavreli sme ju do sejfu vo Verone,“ hádal sa Conor. „Bol ešte modernejší než naše. Ktokoľvek ju odtiaľ vybral, musel byť sakra dobrý a ovládať silnú mágiu.“

Jasmine preglgla. Mala alibi. Bola s Willom. Jej tety zase trčali v Lausanne. Dopadne to dobre. Len čo sa Casey vráti, všetko bude ako má byť. Napriek tomu jej stiahlo žalúdok. Pohybovala sa po tenkom ľade.

Will natiahol ruku a ona k nemu okamžite pribehla, aby stála po jeho boku. Pripadalo jej to prirodzené.

„Najvyšší dvor už zaisťuje stopy,“ povedal Conor. „Zistíme, ako to urobil.“

„Brian to nemohol byť,“ ozval sa konečne Javier temne. „V čase, keď bola kniha ukradnutá, sme ho stopovali po Francúzsku. Neprekročil hranice.“

„Chceš povedať, že to nebol on?“ zarazila sa Zoe.

„Áno. Buď si niekoho najal, alebo tu máme ďalšieho hráča.“

Ten upír jej liezol maximálne na nervy. Neustále do niečoho strkal nos a vždy na ňu pozeral ako na utečenca z väznice.

Salvator si prehrabol svetlú hrivu. Vyzeral, že má chuť si pár prameňov vytrhnúť. „Kedy si zistil, že kniha chýba?“

„Pred týždňom. Odvtedy vedie najvyšší dvor vyšetrovanie.“

„Pokročili nejak?“

Conor si vzdychol. „Vedia len toľko, že bola použitá mágia. Neobvyklá.“

To im nepomohlo. Salvator chcel niekoho zmlátiť. „Chcem vedieť o všetkom, čo zistia. Každý deň dostanem správu a všetci okamžite začnú pátrať po Brianovi.“

Will vážne prikývol. „Postarám sa o to. Knihu nájdeme a získame späť.“

Jasmine nervózne prestúpila z nohy na nohu. Nesmú nájsť Briana. A hlavne nie knihu. Dúfala, že Casey ho presvedčila, aby sa zdekoval čo najďalej.

„My dvaja si to ešte vyjasníme.“ Salvator ukázal prstom na Conora a ťažkopádne sa zvrtol. Dlho sa nenakŕmil a spánok potreboval ako soľ.

Javier nepriateľsky zazrel na Jasmine, potom vyrovnane na Willa. „Možno mám stopu. Nechajte ma to preveriť a až potom spusti pátranie.“

„Nechceš pomoc?“

Pokrútil hlavou. „Na toto stačím sám. Nezabúdaj, že v kráľovstve je Brianov špión. Buď opatrný.“ Prehodil cez seba čierny kabát a vykročil do noci. O chvíľu zaznel motor odchádzajúceho auta.

„Ten chlap ma desí,“ povedala Jasmine narovinu.

Will sa zasmial. „A preto pre mňa pracuje.“ Pobozkal ju do vlasov.

Jasmine bola nervózna. Ešte to neskončilo. Tuší Javier, že to ona ich zradila? Mohol sa nejakým zázrakom dozvedieť o Casey? Nevedela, ktorý strach je väčší – ten o dcéru, alebo ten, že stratí Willa. Pevne mu stisla dlaň. Potrebovala ho. Okamžite. Každý deň môže byť ich posledný.

Upír spoznal výraz v jej tvári a v duchu sa usmial ako pubertiak. „Tak dobrú noc, páni. Ráno máme bojovú poradu.“ A hnal Jasmine hore schodmi.

Nedostali sa ani do jeho bytu a už sa po sebe vrhli. Will oprel Jasmine o stenu a pobozkal ju. Tesákami jej dráždil pery. Zastonala a objala ho nohami.

Naslepo šmátral po kľučke. Posteľ bola priďaleko. Vošiel dnu, zabuchol dvere a oprel ju o ne. Bola horúca, vlhká a pripravená. A tie zježené vlasy ho nabudili ako nikdy.

„Will,“ stonala prosebne. Trela sa oňho v snahe uhasiť ten oheň. Hlupáčik malý. Akoby nevedela, že to dokáže len on.

Zahryzol jej do krku. Prehla sa ako luk. „Chcela by si niečo, Jasmine?“ doberal si ju s úsmevom.

Hrdelne zavrčala. Boli spolu. Po toľkých rokoch odmietania a strachu nemusela nič skrývať ani predstierať. A Will si vždy našiel spôsob, ako jej bosorku skrotiť. „Prosím.“ Zaklonila hlavu.

Will jej vyhrnul šaty na pás a cez látku pohladil stuhnuté bradavky. Zahrotili sa jej nechty. Cítil, ako ho škrabú na koži, ale ani jediný raz mu neublížili. A vraj nebezpečná.

„Mám rád, keď prosíš,“ mrmlal a prstami prenikol do jej vnútra. Koľkokrát ju chcel mať takto prístupnú keď sa hádali? Presne takto si predstavoval, že umlčí tú malú potvoru, keď mu v kancelárii odvrávala. A jeho malej bosorke sa to ešte aj páčilo.

Nadvihol ju, rozopol si nohavice a opatrne ju posúval dolu na svoju erekciu. Jasmine po každom centimetri syčala a stonala. Pohladilo to jeho mužské ego.

Len čo boli spojení tak tesne, ako to len šlo, Jasmine vydýchla a objala ho okolo krku. Spolu. Spolu do zvládnu. Pochopí ju. Už predsa zvládol fakt, že je bosorka a nevadil mu ani jej výzor. Ak jej niekto dá šancu všetko vysvetliť, bude to Will.

„Moja malá,“ zašepkal jej do ucha. „Moja bosorka.“

Usmiala sa. „Tvoja. Len tvoja.“ Začala sa pohupovať a on jej vyšiel v ústrety. Ich tempo sa prudko zvyšovalo, až svet zmizol a zostali len oni dvaja.

Jasminin výkrik rozkoše umlčal vlastnými perami. Dýchali námahou, ale ten nadržaný upír v nej bol stále tvrdý.

„Posteľ?“ navrhla spokojne.

„Áno.“ Bez námahy ju držal nabodnutú na jeho pýche a odniesol ju do spálne. „Predohra za nami, môžeme pokračovať.“

Zastonala. Do rána sa určite nevyspia.

Will počúval poradu len na pol ucha. On, Zoe, Jason, Oliver, Conor, Isobel, Annie, Damian, Kamal, Carolina, Nik a Jasmine sedeli v Salvatorovej pracovni a preberali možný postup.

Javier sa ešte nevrátil a všetci boli zvedaví, čo zistil. Salvator sa len rozčuľoval. Bol deň kŕmenia, čo znamenalo, že je hladný a pri pomyslení, že zase bude musieť Erin ublížiť, sa mu chce ujsť kamsi ďaleko.

Will ho úprimne ľutoval. Erin bola mrcha. Nikdy nestála Salvatorovi po boku a upírov nenávidela. Myšlienky mu zablúdili k Jasmine.

Ona sa ocitla v úplne novom svete. Upíri, vlkolaci, démoni, to všetko prijala s kamennou tvárou. Chcela vedieť viac. Chcela všetko spoznať. Neodmietla jeho svet. Nesúdila ho za to, že pije krv.

Nenápadne na ňu pozrel. Uvoľnene sa chúlila na kresle po jeho pravici a počúvala Salvatora. Z očí jej išiel záujem a starosť.

Zovrelo mu srdce. Štyri roky sa s ňou len hádal. Chcel ju pre seba, ale bál sa, že ako človek sa ho bude báť. Ale ona nie. Zapadla. A teraz im pomáhala riešiť problémy, ktoré sa jej vôbec netýkajú.

Kvôli nemu. Ľúbi ho?

To bola nebezpečná myšlienka. On a láska sa k sebe veľmi nehodili. Odvrhla ho predsa vlastná rodina. Ujal sa ho Ódin, ale len preto, že z neho mal úžitok. Salvator si ho cenil ako šéfa ochranky. Jasmine... Jasmine z ich aférky nemala žiadny prospech. Bola s ním, lebo chcela. Aspoň v to veril.

Bosorka vycítila jeho pohľad a usmiala sa naňho. Ten úsmev by ho dostal do kolien, keby nesedel. Urobí čokoľvek, aby s ním zostala. Musí. Inak by jeho život stratil zmysel.

Willove úvahy prerušil zvuk buchnutia vchodových dverí a tlmený ženský hlas. Upíri sa ako jeden zamračili.

„Prestaň s tým, ženská, z tohto sa nevyvlečieš,“ oboril sa na niekoho Javier.

Salvator sa plesol po čele. „Čo ten grázel zase vyviedol?“

Vybehli z jeho pracovne a náhlili sa dolu.

Vo vstupnej hale prechádzajúcej do obývačky stál Javier, bledý a s kruhmi pod očami, na oblečení zaschnutá krv. Vedľa seba pridržiaval spútanú ženu, ktorá sa mu márne snažila vykrútiť zo zovretia. Aj ona bola špinavá od krvi a telo jej pokrývali modriny.

Jasmine stuhla krv v žilách.

Spútaná žena zdvihla uslzený pohľad. Modré oči prezrádzali beznádej. Casey.

Takmer sa v tej chvíli na Javiera vrhla. Takmer. Potom pochopila, že je v menšine. Rýchlo zhodnotila Caseyin výzor. Mala parochňu – červené pramienky vlasov nebolo vidieť. Džínsy mala roztrhané a potriesnené krvou zo zranení a biele tričko špinavé, akoby sa hodiny plazila po tráve a špine. Ruky mala spútané za chrbtom a spodnú peru rozbitú.

„Brianova nová hračka,“ oznámil všetkým miesto pozdravu a trhol putami, keď sa znovu rozhodla bojovať. Vzlykla a vzdala to. „Bola v dome, keď sme získali dýku. Ovláda mágiu.“

Do pekla, do pekla, do pekla! Jasmine mala oči ako dve loptičky. „Kde si ju našiel?“ vyzvedal Salvator.

„Mal som jej stopu už dlhšie. Brian ju využíva ako svoju predĺženú ruku. Som si istý, že to ona ukradla knihu. Dostihol som ju v Belgicku, tam kde sa Brian objavil naposledy.“

„Surovec!“ sykla Casey. Musel ju spútať a priviezť autom až sem. Dal jej aspoň vodu?

Javier jej podkopol nohy, takže spadla na kolená.

Jasmine svrbeli prsty, paličku mala na dosah. Toho chlapa zabije. Nikto nebude ubližovať jej malému dieťatku!

„Je to pravda?“ oslovil ju Salvator. „Ukradla si magickú knihu z Verony?“

Odvážne mu pozrela do očí. „A to si myslíš, že sa ti budem spovedať, ty neandertálec?“

Salvator jej vylepil facku. Jasmine vykríkla a chcela sa k nim rozbehnúť, ale Will ju zastavil. Vedel, že Salvator by žene vážne neublížil, ale je hladný a mrzutý a ona ho práve urazila. Facka nebola až taká zlá možnosť.

„Dievča, si trochu v nevýhode. Takže bude lepšie ak nám všetko vyklopíš a my ti možno neublížime. Akú mágiu si použila? Najal ťa Brian? Kde je kniha teraz?“

Jasmine mala slzy na krajíčku, keď videla Caseyinu predstieranú tvrdohlavosť. Bála sa. Bola na smrť vydesená a neprehovorila len z jediného dôvodu – nesplnila svoju úlohu a vedela, že ich môže počúvať Brianov špión.

Casey prižmúrila oči. „Choď do pekla, upír!“

Javier ju potiahol za vlasy a zaklonil jej hlavu. Zvrieskla bolesťou. „Trochu úcty k nášmu kráľovi,“ karhal ju. „Tvoju mŕtvolu hľadať nikto nebude.“

Ale bude. A Jasmine sa postará, aby tú jeho nenašli. „Prestaňte jej ubližovať!“ vykríkla konečne. „Je to len vydesené dievčatko!“

Salvator na ňu ospravedlňujúco mrkol, ale nepoľavil. Toto vypočúvanie bolo príliš dôležité. „Páni, myslím, že je čas zoznámiť nášho nového hosťa s mojou mučiarňou, čo poviete?“

Casey aj Jasmine klesli sánky. To nemyslí vážne!

„Salvator, stredovek skončil! Nemôžeš ju vystaviť tomu, čo reprezentujú lovci!“ okríkla ho. Ona vie aké to je. A ten pocit svojej dcére dopriať nemieni.

„Ale môžem,“ odsekol a kývol Javierovi. „Vieš, čo máš robiť.“

„Will!“ prosila ho Jasmine, ale jej milovaný upír sa zmenil na ľadovú sochu.

„Musíme, Jasmine. Prepáč.“ Nemohol jej prezradiť, že Salvator sa radšej sám zabije, než aby mučil akúkoľvek inú bytosť. Mučiareň mali len z dvoch dôvodov – ich kráľ mal divné chúťky a stále slúžila na zastrašovanie väzňov. Stačila malá ukážka a povedali aj to, čo nevedeli.

A presne to chceli docieliť s tou ženou. Teda dievčaťom. Will cítil jej mladý vek. Všetci to cítili. Nech je jej spojenie s Brianom akékoľvek, je primladá aby niečo vedela o svete.

„Will, nikto si nezaslúži mučenie!“ kričala naňho uslzená Jasmine cestou do temníc. „Ste lepší než inkvizítori!“

Trhalo mu srdce, že jej nemôže povedať pravdu, ale zaťal zuby a šiel ďalej. „Nemusíš sa pozerať. Počkaj hore a ja za tebou prídem,“ navrhol v nádeji, že ju toho ušetrí.

Casey sa v Javierovom zovretí bránila a otvorene plakala. Ale neprosila. Na to bola aj ona príliš hrdá.

Došli až do pochmúrnej podzemnej miestnosti, vlhkej a chladnej, s pripravenými mučiacimi nástrojmi. Jasmine sa celá chvela. Toto nemôže dovoliť.

Predrala sa pomedzi tichých upírov dopredu, aby videla, ako si to s jej dieťatkom mieria priamo ku Garrotte. Pre normálneho človeka to bola len stolička s kovovou konštrukciou podobnou prilbe na hlavu.

Avšak obe bosorky vedeli, že otvorom zozadu sa do hlavy zasúva silný drôt alebo skrutka. A mučený, pripevnený o stoličku reťazami, sa nemal ako brániť.

Casey celá zbledla. „Nie!“ vykríkla. „Zabije ma to!“

„To je účel,“ odvetil Salvator nezúčastnene. Avšak postrehol, že dievča presne vie, o čo ide. Väčšina mladých ľudí by bez návodu tú vec nespoznala.

„Will, nesmiete,“ prosila Jasmine so slzami v očiach.

„Pokiaľ by sa nám slečna chcela zveriť, má možnosť,“ povedal Javier, zatiaľ čo jej strkal hlavu do tej ohavnosti.

Casey zovrela pery. Chránila svoju matku. Ak by povedala pravdu, plán by nevyšiel, Brian by zdupkal a Jasmine by bola vinná. Namiesto toho je schopná nechať si ublížiť.

Jasmine prišlo zle od žalúdka.

Salvator nastavil hrubú, ostrú skrutku a pootočil ňou. Casey zasyčala, ale zatiaľ cítila len tlak.

Will prešiel ku stoličke. „Dievča, je to celkom prosté. Ešte dva centimetre a budeme niekde pri tvojej lebke. Tretí a si mŕtva. Vážne by bolo lepšie začať rozprávať.“

Týčili sa nad ňou traja upíri. Mala smrteľný strach.

Nepovolila. „Zhorte v pekle!“

Salvatorovi na čelo vystúpil pot. Odmietal pohnúť skrutkou ďalej, hrozilo by, že poškodí jej lebku. Naozaj je odhodlaná pre Briana umrieť?

Jasmine to stačilo. Mala Willa za hrdinu. Teraz jej pripadal odporný.

Niečo v jej srdci umrelo a obalil ho ľad. Vytiahla paličku. Urobila niekoľko krokov vpred a namierila ju na troch upírov. „Will, odstúp od nej,“ povedala sebaisto.

Salvator, Will a Javier sa k nej otočili.

Casey vzlykla.

„Jasmine –“ začal Will.

„Čuš! Odstúpte od nej. Hneď!“

„Mami,“ zastonala Casey. „Prepáč.“

„Mami?“ zopakovali upíri jednohlasne. Will neveril posledným sekundám.

Jasmine prešla k dcére a jednou rukou ju oslobodila z reťazí. Druhou držala paličku. „Áno. Casey je moja dcéra.“ A bola na ňu neskonale hrdá.

Ako sa Casey vyslobodila z kovovej helmy, parochňa jej spadla a odhalila dva červené pramienky vlasov. Celá sa triasla úľavou. „Ďakujem,“ zašepkala.

Willovi sa varila krv. Keby pohľady vraždili, z Jasmine by nezostal ani mastný fľak. „Tvoja dcéra ukradla našu knihu?! A ešte si o tom aj vedela?!“

Jason si ju premeral. „Stavím sa, že to naplánovala. Ako bosorka musela hneď vedieť, že je nezničiteľná.“

Keď to nepoprela, akoby dostal ľadovú sprchu. Po celý čas mal skutočného zradcu pod nosom. V posteli. Zaliala ho nenávisť. „Prečo?“ opýtal sa bez citu.

Jasmine mala slzy na krajíčku. „Prosím, dovoľ mi vysvetliť ti to.“

Prekrížil si ruky na hrudi. „Počúvam.“

Jasmine o krok ustúpila. „Nie tu. Len tebe. Poviem to len tebe.“ Pochopí ju. Stále v to verila. Casey môže svoju úlohu dokončiť, ale nikto iný sa o nej nesmie dozvedieť.

Nenávistne prižmúril oči. V tej chvíli sa nenávidel. Ako to mohol prehliadnuť? „Sme jedno kráľovstvo. Ak máš niečo na srdci, povedz to všetkým.“

Jasmine zovrela pery. Nesmie. Špeh by mohol byť medzi nimi. „Will, prosím. Ver mi.“

Odfrkol si. „Naozaj? Po tom, čo si si ani nedala námahu oznámiť, že si matkou?“ Prudko sa nadýchol. Potom sa zarazil. „Ona nie je tvoja dcéra,“ vyhlásil.

Casey nadvihla obočie.

„Upíri vycítia DNA a príbuzenské vzťahy,“ vysvetlila jej Jasmine polohlasne.

„Aha.“ Jeho slová ju veľmi nevzrušili. „Čo urobíme?“

Jasmine nespúšťala prosebný pohľad z Willa. „Will, ja som ťa nezradila. Všetko môžem vysvetliť.“

„Áno? Tak začni. Kedy si začala pracovať pre Briana?“

Tá veta ju zabolela. „Ty si myslíš, že ja som ten špión?“ Myslela si, že jej aspoň trochu verí.

„Nie, moji zamestnanci bežne kradnú magické predmety aby ich dali nepriateľovi.“ Jeho pohľad mrazil. „Oklamala si nás pekne. Nikto ťa nepodozrieval.“ Znechutene sa odtiahol. „Mal som tušiť, že so mnou nevlezieš do postele len tak pre nič za nič.“

Smrkla. „Toto si o mne myslíš? Po štyroch rokoch? Will, aj ja som obeť! Prešla som si inkvizíciou.“

„Och, úbohá bosorka ktorú len mučili a týrali, myslíš že ti verím jediné slovo?!“ oboril sa na ňu.

Srdce sa jej rozpadlo na márne kúsky. Nebol v ňom ani kúsok dôvery. Nádeje. Odhodil ich vzťah len čo sa naskytla príležitosť. Nebojoval oň. Netúžil si ju ani len vypočuť.

Po líci sa jej skotúľala slza. „Nie si ten muž, za ktorého som ťa považovala, Will,“ povedala mu rovnako chladným tónom. Pretože jej Will sa s ňou hádal. Brával ju na večere a využil každú príležitosť, aby mohol byť s ňou. Aby si ukradli pár chvíľ osamote. Tento Will sa vzdal všetkého, čo mohlo byť. Radšej ju bral ako zradcu.

„Ani ty nie si žena, ktorú som chcel,“ vrátil jej to.

Tá bolesť sa nedala zniesť. Ruka s paličkou sa jej zatriasla. Tu už nemá čo robiť. „Casey.“

„Mami?“

„Vyjdi hore po schodoch. Omráč kohokoľvek, kto by ti bránil nájsť metly. Počkaj na mňa v obývačke.“

Jej dcéra na moment zaváhala. „A ty?“

„Dorazím o minútu.“

Casey odbehla po úzkych schodoch a Jasmine sa posúvala spolu s ňou, palička stále namierená na skupinu upírov. Boli dosť chytrí na to, aby proti bosorke nešli. Obzvlášť proti nahnevanej bosorke.

„Nájdem ťa,“ vyhrážal sa jej Will so zaťatými päsťami. „Nájdem ťa a odvlečiem do cely, kam patríš. Za svoje činy sa budeš zodpovedať.“

Ani to ňou nehlo. Pričasto bola na úteku. „Do toho,“ vyzvala ho. „Ale pamätaj, že proti tebe budem bojovať všetkým, čo mám. Stratil si moju dôveru, Will.“

„Akoby si si ty nejakú zaslúžila.“

Chlad sa jej rozlieval žilami. Chcela sa stočiť v rohu do klbka a vyplakať sa. „Ozval sa ten pravý.“ Pozrela na Salvatora. „Už ti tvoj drahý šéf ochranky oznámil, kto je jeho nadriadený? Pretože ti prezradím veľké tajomstvo – ty to nie si.“

Už aj tak vytočený Salvator pozrel na Willa. „O čom to hovorí?“

Will mal kúsok od vraždy. Chladnokrvnej. Uškrtil by ju. Pomaly. „Potvora.“

Mykla plecami. „Somno,“ povedala po latinsky a paličkou urobila vo vzduchu zložitý znak, aby kúzlo zasiahlo všetkých.

Upíri spadli na tvrdú podlahu. Spinkali ako bábätká.

Jasmine sa zvrtla a bez pohľadu späť vyšla hore. Tam ju už čakala Casey s dvoma metlami v rukách. Vzala si jednu a zamierila von z dverí. Tu už nemajú čo robiť.

„Hej, deje sa niečo?“ Po schodoch schádzala Erin a nemohla si nevšimnúť ticho v dome. Casey zrejme omráčila aj služobníctvo.

Jasmine vzdychla. „Omráčila som upírov. Na pár hodín si zdriemnu,“ oznámila jej. „My odchádzame.“

Lovkyňa zastala a pozrela na ne. „Čo sa stalo?“

Jasmine váhala, či aj ju omráčiť. Nakoniec to zavrhla. Erin trpí každým dňom a nie je hrozba. „Will ma obvinil zo zrady. Podľa neho som Brianov špeh.“

Erin sebou prekvapene trhla. „Ty? Myslela som si, že je chytrejší.“

Ona tiež. „Vieš, že to nie som ja?“

Erin žmurkla. „Mám svoje podozrenia, ale ty nie si ani v prvej stovke. Čo ich to napadlo?“

Jasmine pokrútila hlavou. „Vysvetlia ti to. Nechcem ti ublížiť, Erin, ale my musíme odísť.“

Erin sa zamyslela. Prikývla. „Choďte. Nech sa stalo čokoľvek, ja som vás nevidela.“

„Ďakujem. Cením si to.“

„Tak už choďte.“

Jasmine s Casey otvorili dvere, nasadli na metly a okamžite sa vzniesli. Čoskoro obe bosorky pohltili husté oblaky.

Připravit… pozor… STOP!

Probudila jsme se sama, zalitá potem a lapající po dechu, další sen o nehodě se vznášel v zadní části mé mysli. Viděla jsem svou matku, jak se po mně natahuje. Cítila jsem neobvyklé teplo jejího doteku. Slyšela jsem ji na mě křičet. Pak jsem sledovala, jak zombie zkonzumovali mého otce, vklouzli do auta a vytáhli matku ven, připraveni na dezert. Bojovala proti jejich sevření, její výraz byl plný paniky. Znovu zavolala mé jméno.

„Alice! Alice!“

Snažila jsem se k ní dostat, prosila ta stvoření, aby jí neubližovala.

Pak nic.

Teď jsem chtěla brečet.

Proč jsem tohle vídala? Nestalo se to. Ne doopravdy.

Nebo ano?

Vzbudila jsem se snad v autě a jen si to nepamatuju? Mohl tohle být způsob mé mysli, jak mi to připomenout?

Máma skončila venku, vedle mého táty, i přesto, že byla v autě, když jsem ztratila vědomí.

„Cole,“ řekla sem a osahala prostor vedle mě. Potřebovala jsem jeho paže okolo sebe, silné a jisté. Uklidnil by mě, ať už by odpovědi byly jakékoliv. Matrace byla k mému zklamání studená. Byl pryč.

Myslela jsem si… Jo, vzpomínám si, když na mě mluvil, než odešel.

„Mám ti jako věřit? Prostě jen tak?“ řekl a jeho tón byl naštvaný.

Ne, nemluvil na mě. Byla tam napjatá chvíle, než odsekl: „Přestaň mi volat, Justine. Řekl jsem ti už dávno, že jsem s tebou skončil. Není nic, co bys mohl říct nebo udělat, aby se to změnilo.“ Další šustění. „Ne, nechci slyšet ty informace, co pro mě máš.“

Věděla jsem jen o jednom Justinovi. Buď byl Cole na telefonu s klukem, u kterého přísahal, že s ním znovu nepromluví, nebo se mnou moje mysl hrála hru. Právě teď jsem své hlavě zrovna moc nevěřila.

Opatrně jsem si sedla a rozhlédla se po pokoji. Přes okno zářilo jasné sluneční světlo. Ledově modrá deka na obrovské posteli byla pomačkaná a jeden z polštářů na sobě měl černé fleky od Colova maskování. Ups. Musím to očistit, než půjdu.

Jeho zbraně už na zemi neležely, a ani jeho oblečení. Vlastně jediná jeho známka byl vzkaz na nočním stolku.

Jsem v tělocvičně. Zavolej mi a já tě vyzvednu. C

Najednou jsem hučela radostí, vyčistila jsem si zuby, osprchovala a oblékla si zimní cvičební šaty. Vytočila jsem jeho telefon a… přešla rovnou do hlasovky.

„Už jsem vzhůru,“ řekla jsem. „Můžeš přijít a kdykoliv si mě vzít.“ Neměla jsem auto. Ani papíry. Jen povolení. Pokud mi brzy nezavolá, půjdu pěšky. Tělocvična byla ve stodole několik mil odtud. „Doufám, že jsi připravený, až ti nakopu zadek.“

Když jsem zavěsila, všimla jsem si, že na mě čeká jedenáct zpráv. Všechny od mé nejlepší kamarádky Kat. Culila jsem se, když jsem je četla.

První: Frosty je na HOVNO!

Dvě: Zmínila jsem, že to Frosty totálně posral??

Tři: Co si myslíš o vraždě? Pro nebo proti? Dříve než odepíšeš, mám pro ni dobrý důvod!!!

Čtyři: Pokud jsi pro, znáš dobré místo, kde schováme tělo??

Zbytek popisoval hodně způsobů, jak by ho chtěla zabít. Můj oblíbený zahrnoval sáček od Skittlesek a hedvábnou šálu.

Mmm. Skittlesky.

Zakručelo mi v břiše a já položila mobil na noční stolek. Zavolám Kat po snídani, až bude pravděpodobněji vzhůru a mně bude mnohem víc jasné, co se stalo. Byla velká šance, že Frosty prostě jednoduše nezavolal po jejich včerejší hádce a ona má strach. Nevěděla jsem, jak ji v tomhle směru uklidnit. Řekla jasně, že zombie nejsou téma, kterým by se chtěla zabývat.

Nejdřív uklidím každý centimetr svého pokoj. Odmítla jsem, aby to dělala uklízečka pana Ankha. Nebyla jsem přísavka a nebudu si nic brát jen tak. Byla jsem rozhodnuta mu to nějak vrátit. Díky bohu, voda a mýdlo odstranily fleky z polštáře.

„Alice.“

Emmin hlas.

Otočila jsem se a proboha, byla tam. Moje osmiletá sestra. Její duši každopádně. Co mě naučila: Smrt nikdy není konec. „Jsi tady,“ řekla jsem, moje srdce stoupalo. Navštívila mě už dřív, ale vždycky mi to přišlo jako poprvé - šokujicí a nereálné.

Usmála se na mě a já ji strašně chtěla přitáhnout k sobě, obejmout a nikdy ji nepustit. „Mám jen chvíli.“

Měla na sobě oblečení, ve kterém zemřela: růžový trikot a sukýnku. Tmavé vlasy, které zdědila po naší matce, měla ve dvou copáncích splývajících na její křehká ramena. Zlaté oči, které na mě koukaly vždy zbožně, byly jasné.

Jednou mi řekla, že není duch, ale svědek. Duchové - ne že by existovali - byly duše mrtvých, které držely své vzpomínky a strašily. Mýtus, který byl pravděpodobně zrozen ze svědectví o zombiech. Svědci byly duše, které pomáhaly.

„Chtěla bych tě varovat, že mě budeš vídat méně,“ řekla a úsměv jí mizel. „Navštěvovat tě je stále těžší. Ale.Když mě zavoláš, najdu způsob, jak se k tobě dostat.“

„Těžší, jak?“ zeptala jsem se s obavami.

„Moje spojení s tímto světem bledne.“

Ah.

Věděla jsem, co to znamená. Jednoho dne ji ztratím úplně.

„Nebuď smutná,“ řekla. „Nenávidím, když jsi smutná.“

Donutila jsem se rozjasnit. „Nezáleží na tom, co bude, budu vědět, že tam venku jsi a dáváš na mě pozor. Není žádný důvod být smutná.“

„Přesně tak.“ Rozzářeně mi poslala polibek. „Miluju tě. A vážně, nezapomeň na mě zavolat, když mě budeš potřebovat.“ A byla pryč.

Moje tvář povadla a byla jsem si jistá, že zbledla. Mohla bych se stočit do klubíčka a brečet, ale odmítla jsem se obávat dalších zítřků bez ní. Vyrovnám se z její ztrátou, až přijde.

Svázala jsem si vlasy do copu a vydala se do kuchyně. Očekávala jsem, že tam potkám hospodyni. Místo toho tam za stolem seděla Reeve, Nana a Kat a srkali kávu.

„- něco se děje,“ říkala Reeve a točila si okolo prstu pramen tmavých vlasů. „Táta přidal další bezpečnostní kamery na vchod a zahradu - a to už jich máme tisíce! Nejhorší je, že přidal další lampy, moje závěsy už nejsou schopny dělat svou práci.“

Nana a Kat se nepohodlně zavrtěly.

„Řekl někomu z vás něco?“

„No…“ Nana začala. Přešla pohledem po pokoji a doufala, že se objeví nějaké rozptýlené.

Jedno se objevilo.

„Ali! Jsi venku z postele o týden dříve.“ Spadla za ní židle, když se postavila. Překonala vzdálenost mezi námi a vtáhla mě do objetí. „Nejsem si jistá, že to schvaluju.“

Kat si pilovala nehty a usmívala se, rozhodně nevypadala jako holka, co chce spáchat tak násilný čin, ačkoliv vypadala unaveně. Pod jejími očima byly temné kruhy a její tváře byly propadlé, jako by celé dny nejedla. „Byla bych na nohou už dva týdny, ale ne všichni můžeme mít zpátky tak úžasný zadek, že?“

Políbila jsem Nanu na tvář a vrátila Kat úsměv. Ta holka měla zdravé (a ospravedlnitelné) sebevědomí a nebála se ho ukázat. A já? Vždycky budu ta holka s hlavou schovanou a ptající se, jakou má cenu.

Čelila jsem smrti a vyhrála, připomněla jsem si - pravděpodobně bych se přes to měla přenést.

Ale… trochu jsem si myslela, že Kat užívá své ego jako štít, aby skryla svou fyzickou slabost. Trpěla degenerativním onemocněním ledvin.

„Co tady děláš?“ zeptala jsem se. „ Ne že bych nebyla nadšená z toho, že tě vidím. To teda jsem.“ Vlastně víc než jen nadšená. Od samého začátku se nikdy nezajímala o to, jak vypadám, nebo jak divně to bude vypadat před lidmi. Prostě mě přijala takovou, jaká jsem byla. „Myslela jsem, že preferuješ spát během víkendu do dvou.“

„Přišla jsem se na tebe podívat, ty zlobivá holko. Nikdy neodpovídáš na telefon nebo na moje skvělé zprávy. Můj plán byl dát ti lekci, dokud mi neslíbíš, že si necháš přioperovat mobil k ruce, ale pak jsem se rozhodla dát si nejdřív kávu.“

Když už mluvíme o kávě… „To beru.“ Vzala jsem její hrnek a sedla si vedle ní. Nedovolila jsem si jíst nebo pít cokoliv o Ankhu, což dělalo z kafe luxus. Ale nevadilo mi ho vzít své nejlepší kamarádce.

„Hej!“ O sekundu později ukradla Reevino.

„Hej,“ řekla Reeve a ukradla ho Naně.

Hudební kafe.

Nana zakroutila hlavou, ale mohla jsem vidět záblesk potěšení v jejích očích.

„Nepotřebuju lekci,“ řekla jsem Kat a natáhla ruku na stranu. „Na mně další operace už nebudou.“

Její rysy změkly. „Moje ubohá, sladká Ali.“

„Nerozumím tomu, jak jsi u nás spadla ze schodů a způsobila si takové rozsáhlé zranění,“ řekla Reeve. „Nejsi ten nešikovný typ a není tady nic tak ostrého.“

„Samozřejmě, že je nešikovná,“ prohlásila Kat, zachraňovala mě, když jsem nedokázala odpovědět. „Ali by se dokázala zamotat do drátu od bezdrátového telefonu.“

Přikývla jsem a snažila se vypadat zoufale - tvrzení byla lež, jen když mu nebudu věřit. Možná jsem byla nemotorná. Jednou jsem vkročila do Colovy pasti a visela hlavou dolů ze stromu. Podruhé mě učil, jak zacházet s mečem, a málem jsem mu usekla hlavu.

Takže… jo.

„Každopádně,“ řekla Kat a rychle měnila téma, „jsem si jistá, že každý bude potěšen, že jsme včera večer vyhráli fotbalový zápas.“

„Běžte, Tygři!“ řekli jsme najednou a vybuchli do rachotivého smíchu.

Z Reevina telefonu zazněl budík. „Sakra!“ vyskočila. „Omlouvám se, ale mám plány na Halloween, a vlastně začínají tohle ráno. Uvidíme se!“ A vyběhla z kuchyně.

Nana se postavila. „Taky už musím jít. Chci naučit otce té dívky o důležitosti být dobře informovaný. Ah, a Ali, před nějakou chvílí mi volal Cole a řekl mi, že potřebuješ kostým, ale že budeš zaneprázdněna tréninkem. Myslela jsem si, že žertuje, ale byl to nějaký druh halloweenského vtipu, kterému prostě nerozumím, když jen včera byl tak odhodlaný, že zůstáváš v posteli. Ale pokud si myslí, že jsi připravená, jsi připravená - a nebudu se ptát, jak došel k tomuhle závěru.“

Prosím, jen to ne!

A Cole doopravdy volal Naně? „To je od tebe hezké, ale nechci, abychom utráceli peníze za věci, které na sebe vezmu jednou. Něco si můžu udělat sama.“

Zasmála se a poplácala mě po hlavě. „Zlato, nejsme chudí. Máme pojistku.“

„Ale šetříme na náš vlastní dům.“ Měli jsme tady dobré podmínky k žití, ale s podmínkami přichází doba vyčerpání. Chtěla jsem, aby o Nanu bylo postaráno po zbytek jejího života bez nějakých překvapení. Vlastně bych si měla najít práci… což by mohlo být nemožné vzhledem k tomu, že budu potřebovat volno na školu a na zabíjení.

Ne. Musí tu být jiný způsob.

„Koupím ti kostým, mladá dámo, a to je moje konečné slovo. Těším se na to.“

Povzdechla jsem si. „Dobře, ale něco ze sekáče bude v pohodě.“

Dala mi pusu na čelo a šla stejným směrem, jako předtím Reeve. Bez souhlasu, jak mi došlo příliš pozdě.

Můj telefon zavibroval a já se podívala.

Cole McHottie[1](jak ho Kat nazvala): Nemůžu odejít z posilovny a vyzvednout tě, Ali-gatore, omlouvám se. Ale večer pořád platí. Chybíš mi.

Přemýšlela jsem, co se stalo, že ho to drží v tělocvičně.

Zklamaně jsem se podívala na Kat.

„Takže kam s Colem jdete?“ zeptala se.

„Hearts, určitě.“ Byl to jediný klub, kam zabijáci chodí. „Teď ohledně tvých telefonátů a zpráv. Neignorovala jsem tě, přísahám. Jen je divné, že teď víš to, co vím já, i tak se tě snažím držet od horších detailů.“

„Není to divné. Je to hrozné! Nenávidím, že to vím, ale rozhodla jsem se poholčit se a konečně probrat to… ty víš, odteď. A jen aby v tom bylo jasno, poholčit se je lepší než pochlapit se.“

„Dobře. A o tom - ty víš.“ Vědění byla síla a já chtěla, aby byla v bezpečí. Vždycky.

Hospodyně vtrhla do kuchyně, uviděla mě a zeptala se, jestli mi má udělat něco k jídlu. Odmítla jsem a ona nachystala celý tác croissantů a kapučíno pro pana Ankha. Spojila se vůně droždí a cukru a zaplnila pokoj, až se mi sbíhaly sliny.

Ve chvíli, kdy byla pryč, jsem vyskočila, abych sesbírala drobky, co zbyly na lince. Pak jsem si vzala sáček rohlíků, které jsem si koupila za kapesné, a nabídla jeden Kat.

Zavrtěla hlavou. „Takže… jsem si jistá, že jsi usoudila z mých tak rafinovaných zpráv, že mezi mnou a Frostym je konec. Nebo to je Frosty a já? Vždycky zapomenu. Každopádně, tentokrát to je doopravdy.“

„Co se stalo?“ Snědla jsem rohlík v rekordním čase a i přesto, že jsem chtěla další, odolala jsem. Čím víc jich vydrží, tím méně budu muset nakupovat a tím méně utratím.

„Včera v noci,“ řekla a vypadala mizerně, „jsem se necítila dobře - ne že by to Frosty věděl. Jsem se ho zeptala, jestli se mnou nezůstane, a odmítl.“

„Když jsou ty víš kdo venku, musí bojovat. Všichni musíme, pokud jsme v pořádku. Je to naše povinnost.“ Naše privilegium.

„Noc volna by ho nezabila,“ zavrčela.

„Ale mohla by zabít jeho přátele. Potřebují všechnu sílu, kterou můžou mít.“

Zamračila se na mě. „Musíš být rozumná a házet tak logické odpovědi?“

„Mrzí mě to. Pokusím se být lepší.“

„Děkuju.“

Dívala jsem se na ni. Byla tak krásná holka. Drobná, ale s křivkami. Křehká, přesto odolná. Její máma trpěla stejným onemocněním ledvin většinu svého příliš krátkého života.

Kat byla pevně rozhodnutá držet své zhoršující se zdraví od Frostyho a kluků, a doteď byla úspěšná.

Žila pro danou chvíli. Nikdy se nedržela zpátky - jak slovně, tak v činech. Neměla žádnou touhu odejít ze světa, ale chtěla mít na něj vliv, učinit rozdíl a odejít s grácií. V tom jsem jí mohla pomoct.

„Co bys řekla na to, naučit se, jak se bránit proti ty víš?“ zeptala jsem se. Táta mě vytrénoval v boji proti nim dřív, než jsem byla schopna je vidět, a ten trénink byl neocenitelný, když se okolnosti změnily. Možná Kat zombie jednoho dne také uvidí. Možná, že ne. Tak i tak, mohla jsem ji vybavit, aby měla rozumnější volby.

„Bude to… skvělé. Myslím.“

„To mi stačí. Cole má tělocvičnu a je plná nářadí, jaké potřebujeme. Můžu ti ukázat, jak střílet ze zbraně a použít luk a šípy.“

Zamávala rukou ve vzduchu, pravděpodobně se snažila být pohrdavá, ale já v tom gestu viděla záblesk strachu. „Téhle části tréninku není třeba.“

„Jsi zvyklá na obě tyhle zbraně?“

„Ne, ale nezamířená zbraň nikdy nemine. Radši zůstanu u téhle metody.“

Protočila jsem oči.

„Bude tam Frosty?“ Kousala si spodní ret, když čekala na mou odpověď.

„Možná.“

Nemohla jsem říct, jestli ji to potěšilo, nebo naštvalo; kousání nepřestalo. „No, dneska je největší svátek roku, takže si tě zamlouvám na odpoledne a zítra. Nebo možná někdy na příští týden to bude nejlepší. Ano. Rozhodně příští týden.“

„Ne. Zapisuješ si mě na teď a na zítra a na příští týden. Nenechám tě být. Změníme tě na zuřivce. Budeš tak tvrdá, že budeš schopná nakopat Frostyho tak lehce, jako dýchat.“

Děsivý výraz očekávání naplnil její rysy. „Dobře, jdu do toho. Ale jen proto, že vím, že vypadám dobře s bicepsy. Je to tak.“ Vypila to, co zbylo z její kávy, a položila hrnek na stůl. „Jdeme na to, než si to rozmyslím.“

Nechala jsem babičce vzkaz, aby mě nečekala zpátky před obědem a že ji miluju. Napadlo mě, že napíšu Colovi, ale rychle jsem to zamítla. Překvapím ho.

[1] Hottie angl. žhavý

Usmial sa. A pri tej usedavej kráse zadržala dych. Teraz pochopila, teraz videla dieťa, ktorým kedysi bol, to, ktoré si získalo srdcia celého kráľovstva. Ale jeho slová nepatrili dieťaťu, ale inteligentnému, nebezpečnému mužovi. „Mala by si si vedieť predstaviť, čo by s tebou mohol urobiť Strážca Priepasti."

Musela pozbierať každý kúsok vôle, aby znovu dokázala nájsť svoj hlas, keď všetko čo chcela bolo len na neho hľadieť, toho strateného princa, z ktorého sa stal temný neznámy človek. „Kráľ Aelfric-" videla ako rukami zovrel opierky trónu, ale zostal pokojný, „-bol múdry a silný. Vravelo sa, že jeho ľud by pre neho urobil čokoľvek, tak veľmi ho milovali." V archívoch strávila celé hodiny, bolo to miesto, kam jej otec nikdy nechodil, i keď si držal kronikára, aby zaznamenal jeho „veľkosť".

„Králi nebývajú milovaní," ozvalo sa hrubé prerušenie od Strážcu Priepasti. „Vládnu. Nemôžu sa zabávať útlocitnosťou."

Liliana si pritisla zovretú päsť k srdcu. „Niektorí králi vládnu a niektorí majú vplyv," zašepkala. „Niektorí sú milovaní a niektorí nie. Aelfrick bol milovaný, pretože bol spravodlivý a svojim ľudom vládol čestne."

„Čestnosť samotná nevyvoláva lásku."

V duchu hľadala odpoveď, kým jeho pohľad bol nevyspytateľný, uvažovala, či sa len pýtal, alebo jednoducho predniesol nemenný fakt. „V Eldene," povedala, „to tak bolo." Keď ju znova neprerušil, pokračovala: „Jeho ľud, hladný po poznaní, miloval cestovanie. Niektorí dokonca našli vchod do ríše bez mágie a vrátili sa s tými najfantastickejšími historkami."

Ozval sa nedôverčivý strašidelný šepot, ale bol to Pán Čierneho hradu, kto si odfrkol. „Ríša bez mágie? To je akoby si povedala ríša bez vzduchu."

„Je to môj príbeh," povedala Liliana s hlbokým nádychom, rukami si prešla po pokrčenej čiernej tunike. Bola beztvará ako vrece od zemiakov, ale lepšia ako tie škaredé hnedé šaty. „Ak sa ti to nepáči," pokračovala, vystrčiac nos do vzduchu, „nemusíš počúvať."

Nikto s ním takýmto tónom nehovoril, ale aj keď v ňom časť jej rozprávania pôvodne vzbudila zúrivosť, bol to zvláštny príbeh, ďaleko lepší ako čokoľvek, čo v posledných rokoch počul. V dedine bol jeden rozprávač, ale ten starec sa triasol a ešte viac, keď bol pozvaný na Čierny hrad; Strážca Priepasti sa obával, že sa úplne rozpadne. Po celý čas mu drkotali zuby, ako nejaký cvakajúci sprievod.

„Pokračuj," povedal tejto zvláštnej rozprávačke, tejto Liliane, ktorá sa tu zjavila odnikiaľ s náznakom mágie, o ktorej vedel, že by ju mal poznať; mágie, ktorá v ňom vzbudila vír hnevu... a skryté spomienky.

Nateraz tie myšlienky zo seba striasol – bol Strážca Priepasti a bolo to tak od chvíle, keď sa prebudil na Čiernom hrade. Nemal žiadne iné spomienky. „Liliana," zaznelo zavrčanie, keď okamžite nepočúvla.

Zdvihla hlavu. „O tejto ríši bez mágie-" prísne sa zamračil, keď duchovia, obyvatelia Čierneho hradu, zaštebotali nedočkavosťou, „-sa vravelo, že tam všetko robia s mechanickými bytosťami. Budujú svoje monolity s hrôzou naháňajúcimi kovovými beštiami a taktiež majú vtákov, ktorí vzduchom lietajú na oceľových krídlach."

Zima. Zima. Zima, šepkali si obyvatelia, ale pán uvažoval, ako by tie týčiace sa štruktúry mohli vyzerať. Ale keď sa jeho pohľad vzniesol dolu, videl hrad vysoký a mocný, s mnohými farebnými vlajkami vejúcimi nad okennými doskami, zatiaľ čo vtáci v refrénoch vítali blížiaci sa úsvit. Okná boli zhotovené zo skla takého tenkého, že sa zdali byť ako zo vzduchu, budova akoby vyrastala z modrej vody starodávneho jazera.

Celá tá scéna bola ponorená v zlatistej žiare.

Nemožné, pomyslel si. Žiadne svetlo ako toto sa nikdy Čierneho hradu nedotklo, ani okolitej neúrodnej močariny a bublajúcej lávy. Možno o tom zlatom zámku čítal rozprávku ešte ako dieťa.

Ale... on nikdy dieťa nebol.

„Pán môj."

Otočil sa, stretol sa s Lilianiným posmešným pohľadom. Jej oči mali zvláštny odtieň. Ani modré ani šedé. „Dosť," povedal, postavil sa na nohy. „Dnes v noci môžeš spať v kuchyni. Bard!"

Liliana už vstávala. „Tebe sa moje rozprávanie nepáči?" spýtala sa, keď Bard ťažkopádne vošiel do veľkej siene, zrejme stál vonku pred dverami.

Zahľadel sa na ňu, v tých neobvyklých očiach, ktoré akoby boli pretkané tvrdou žiarou čierneho brnenia, videla veci, ktoré nemali existovať, nemohli. „Keď vstaneš, pripravíš mi raňajky."

Potom sa otočil a vykročil k východu, ktorý viedol do jeho temného, nočného sveta.

Ako Liliana nasledovala Bardovu neohrabanú chôdzu do kuchyne, cítila, ako ju prízračné prsty ťahajú za vlasy. Potom ďalšie. „Prestaňte," zamrmlala s výdychom. Keď neprestávali zastala, päste zaťaté po bokoch, nohy pevne ukotvené na čiernej skale hradnej podlahy. „Nemám ani najmenšiu chuť pokračovať v rozprávaní, kým si to pán nebude priať." Civela do vzduchu. „Ak ma naštvete, odmietnem urobiť dokonca aj to."

Otočila sa späť a našla Barda ako ju pozoruje tými vodnatými a múdrymi očami. „Nepredstieraj, že ich nepočuješ," povedala a založila si ruky.

Bard nič nepovedal, jednoducho pokračoval do kuchyne.

Aspoň duchovia prestali šepkať, nechávajúc ju na pokoji.

„Ďakujem," povedala, keď zo zatlačením otvoril dvere, ktoré viedli do útulnej izby.

Počkal, kým nebude dnu, a zatvoril ich.

Počula ako zaklapol zámok. „Toľko k dôvere." Trochu prekvapená, že prežila Strážcu Priepasti, rozhliadla sa naokolo po niečom, z čoho by sa dal vytvoriť slamník. Možno vrecia múky alebo možno... „Jissa, ty si zlatíčko." Súprava poskladaných prikrývok, rovnako ako mäkký vankúš, upravene ležali pred pieckou, v ktorej bolo priložené, a tak jej to vydrží celú noc, zaistiac, že nepocíti žiadny chlad.

S úsmevom rozložila prikrývky, uvedomila si, že jedna je ťažšia, napchatá nejakým druhom bavlny. Potom sa zložila blízko piecky, čo bolo takmer také pohodlné, akoby spala v posteli – čo bolo niečo, čo nemala najmenej niekoľko mesiacov, bola vypudená do prázdnej kamennej izby ako trest od otca. Nezamkol ju tam, pretože sa tešil, ako ju potrápi, keď bude môcť sledovať svoju matku, Irininu, tvár napuchnutú a pomliaždenú od jeho pästí.

Ostrý náznak železa.

Chvíľu jej trvalo, kým dokázala povoliť zovreté päste, silou mysle sa odtrhla od nenávisti k mužovi, ktorého krv jej kolovala v žilách. V spánkoch jej pulzovala zúrivosť, siahla po ľadovej vode a navlhčila si ňou tvár skôr, ako sa vydala loviť niečo na jedenie. Bez ohľadu na to, ako sa jej pri tých spomienkach zvieral žalúdok, musí sa udržať pri sile, ak sa chce zapliesť s nebezpečným, zlatým princom, ktorý vládol tomuto miestu.

Vzala si hrubý krajec chleba, veľký kus údeného syra a preložila ho. Prvý hlt bol lahodný, usadil sa jej v žalúdku, druhý bol dokonca ešte lepší. Potom začula cupot malých nožičiek. Odlomila kúsok syra, vykročila k rohu, kde zazrela lesk malých temných očí a rysujúce sa kosti pod kožou. „Tak si prišiel, môj malý priateľko."

Potom, čo položila syr na podlahu, ustúpila. Až keď ho zjedol, pristúpila znova a zanechala tam druhý kúsok. Nebolo by dobré, keby ho nakŕmila veľmi rýchlo, keď hladoval tak veľmi dlho.

To isté sa dalo povedať o Pánovi Čierneho hradu.

Príliš skoro sa pokúšala hovoriť o Eldene a jeho otcovi, poháňaná vedomím, že čas plynie neúprosným tempom. Od jeho prudkej reakcie na meno Kráľa Aelfrica bolo jasné, že kúzlo Krvavého čarodejníka bolo zakorenené hlbšie, ako verila. Brnenie, ktoré ho držalo uzamknutého pred jeho minulosťou, nenarušila ani len slabá prasklinka.

Starosťou sa jej zovrel žalúdok, jedlo stratilo všetku chuť, ale prinútila sa ten obložený chlieb zjesť, potom aj malé jablko. Jej sila vzišla z jej vlastnej krvi a nemohla si dovoliť, aby tá krv bola riedka a slabá. Ak ju jej otec nájde...

Žlč, horká a kyslá, jej vystúpila do hrdla.

„Nie," zašepkala. „Nie."Nenájde ju. Polohu najmladšieho princa našla len vďaka svojej vízii. Dokonca aj potom potrebovala päť pokusov, aby sa dostala do ríše, o ktorej kolovali desivé legendy. Prvé dva razy čo zlyhala, to nebolo také zlé – bola schopná vrátiť sa domov skôr, ako si otec všimol, že zmizla. Tretí raz, po pristátí, skončila s roztriešteným predlaktím, a ten štvrtý... na ňu čakal Krvavý čarodejník.

Koža sa jej napäla pri spomienkach na šľahnutia bičom.

„Ale mňa nezlomíš." Zúrivá pripomienka. Tej noci, ako bol jej chrbát dotrhaný, tak veľa mäsa odkrytého vzduchu, zatiaľ čo ležala nahá a spútaná na masívnom kamennom stole orámovanom kanálikmi, ktorými stekala krv do kolekcie nádob, dokázala presvedčiť Krvavého čarodejníka, že jej útek bol poháňaný prianím nájsť talizman, ktorý by vyliečil jej matku.

Uveril jej, pokladal za značne zábavné, ako ju to zraňovalo, hlavne keď Irina len sotva zaznamenáva jej prítomnosť.

„Bez ohľadu na to, čo si urobila-" prsom sa zastavil na jednej krvácajúcej rane, „-ona patrí mne." Rozrehotal sa, ustúpil, aby ju mohol znovu šľahnúť bičom.

Krv jej presakovala zo spustošeného mäsa, stekala jej po rebrách a potom do kanálikov. „Je to moja matka." Matka, ktorú milovala.

Ďalší rehot, akoby nikdy v živote nepočul nič také smiešne. „Potom ti dávam povolenie, aby si tento zázračný talizman objavila. Ukážeš mi ho, ak ho nájdeš."Ďalšie pohladenie biča na pleciach. „Myslím, že moje domáce zvieratká sa tvojej spoločnosti potešia."

Pavúky – obrovské, zmutované, pre ďalšie využitie – na ňu padali zo stropu, ich ostré nohy sa jej zabárali do tela, ich tlamy sa hostili na surovom mäse jej chrbta. Pochytila ju panika, pokúšala sa použiť kúzlo, aby ušla, ale jej otec bol silnejší a prekazil jej to.

Celý ten čas, čo sa na nej tie obludy hostili, sedel pred ňou, s úsmevom na tvári.

***

Strážca Priepasti letel po oblohe, jeho krídla krájali nočný vzduch rovnako, ako u netopiera po jeho pravej strane, jeho krídla kožovité a temné. Nevedel kam sa jeho krídla stratia, keď je na zemi – jednoducho sa zjavili vždy, keď ich potreboval a zmizli, keď si to prial.

Dar Priepasti.

Pomyslel si na Lilianinu historku o ríši bez mágie a znovu si odfrkol. Akoby taká krajina vôbec mohla existovať. V ďalšej chvíli mu do mysle prenikla iná časť jej príbehu, o tom mieste, s názvom, na ktorý nedokáže dokonca ani myslieť bez ohromnej bolesti hlavy, akoby v nej mal nákovu, do ktorej niekto udieral. Letel vyššie, rýchlejšie, v snahe uniknúť tomu neúprosnému tlaku.

Šepot úlisného zla.

Lokalizoval svoju korisť, letel k nej so zúrivou svižnosťou. Tieň mužského tela sa mihal na zemi v márnej snahe uniknúť svojmu osudu, smerujúc k hranici ríše. Väčšina odsúdených sa po smrti prebudí vo vítajúcom chlade Priepasti, ale niektorí boli schopní zachytiť sa v močarinách na okraji.

Musia byť chytení a poslaní cez priechod, pretože nemienil riskovať, že sa vydajú opačným smerom a pokúsia sa uchvátiť niekoho z dediny. Ale niekedy im dovolil trochu utekať – pretože tu vyčkávalo mnoho tvorov, ktoré dokázali chytiť aj tiene, rozdrviť ich ostrými zubami predtým, ako ich kričiacich a roniacich čierne slzy znovu vypľujú.

To nebola lekcia, ktorú by si niekto z nich chcel zopakovať.

Krídla sa mihli v hrobovom tichu, jeho ruky sa okolo postavy pevne zovreli. Tá sebou mlátila v panike, že by jej niekto mohol zabrániť ujsť – pretože teraz to bolo len niečo viac ako dym –, ale pán tohto miesta bol vždy schopný zadržať tých, ktorí boli určení Priepasti.

Napokon, to bol dôvod jeho stvorenia.

Nárek, strach, malé dieťa na tmavom, temnom mieste.

Neznáme obrazy a emócie boli výsledkom útoku tvora v jeho zajatí, preto na držanie tieňa použil hrubé čierne laná nasiaknuté jeho krvou, zaisťujúc, že už sa neobjavia žiadne pokusy o útek. Potom preletel chladnou, bezmesačnou a bezhviezdnou nocou, nedočkavý zajať ostatných a vrátiť sa do Čierneho hradu.

Zbaviť sa svojej záťaže, nič viac.

Ale potom čo pristál, tiene zamkol v celách, z ktorých nič nemohlo uniknúť, a vykročil nie do svojej izby, ale do kuchyne. Zámka na dverách pre neho nebola prekážkou. Všetko v Čiernom hrade sa podriaďovalo svojmu pánovi, ľudia, vzduch alebo kov. Všetko s výnimkou ženy tvrdo spiacej na podlahe blízko horiacej piecky.

Prikročil bližšie a zahľadel sa na ňu. Nebola krásna, táto Liliana s mocnou mágiou v krvi, ktorú poznal a ktorú predsa nevedel pomenovať, táto rozprávačka, ktorá mu vravela čudné historky akoby verila, že sú pravdivé. Nos mala príliš veľký, oči príliš blízko seba, vlasy ako čierna slama.

Ale...

Pozoroval ju, až kým si nepovzdychla a neotočila k nemu, akoby ho vítala.

Sklonil sa, siahol po nej – a uvidel rukavicu siahajúcu až k predlaktiu, pavučiny plaziace na mu po ruke až k ostrým hrotom nad jeho nechtami, nezničiteľné brnenie, ktoré ho držalo v bezpečí pred zlom a uzatváralo ho pred svetom. Vstal, ruku zovrel do päste a opustil izbu, zatvárajúc za sebou dvere.

Hľadel na zámku tak dlho, predlho.

Ak by nechal dvere nezamknuté, mohla by sa rozhodnúť odísť.

Zámka šťukla.

Nemalo to nič spoločné s Lilianou. Len chce počuť zvyšok jej absurdného príbehu.

Myslel na ni víc, než zamýšlel. Měl se ukázat na štěněčí párty v lese – drby říkaly, že několik ne tak nevinných středoškolaček z roztleskávačského týmu bylo zvědavých, jak moc dobře dokážou vlkodlaci využít svůj jazyk… Takové pozvání v minulosti nikdy neodmítnul. Ale dnes večer cítil, no, že by bylo špatné, kdyby se povaloval někde v lese s děvčetem, které Candice pravděpodobně učila angličtinu – a ne před deseti nebo více lety.

Vlastně, kdyby chtěl být upřímný sám k sobě, tak mu jeho život začínal přerůstat přes hlavu. Nebo, přesněji, nudit ho. Nesnášel restauraci. Jeho starší bratři byli už hluboce zakořenění v manažerských křeslech – proto fakt, že by přiřazen k nakupování, jim vyhovoval. Ne že by od něj někdo očekával víc. Vždycky byl „ten Justin – tak nenapravitelný a krásný!“ Nikdy ho nebrali vážně. Ale, znovu, nikdy mu to nevadilo. Vždy byl pro to, aby se bavil… cítil se dobře.

Kdy se to začalo měnit?

Nebyl si jistý. Ale věděl, že neříkal Candice jen sladký řečičky, když jí řekl, že je chytrá a zábavná a sexy. Moc, moc sexy. A že nenašel tyhle kvality v dívkách, kterým bylo dvacet a víc. Vyzývala ho. Nutila ho myslet. A vzrušovala ho. Neměl ponětí, jak smrtelný mix to může být, dokud nestrávil večer ve společnosti slečny Coxové. Chtěl ji znovu vidět. Hrozně. Víc než to, chtěl, aby ho chtěla. Kdyby ho žena jako ona chtěla… co by muž nemohl dokázat, kdyby získal lásku takové ženy?

Takže dnes večer místo toho, aby si užíval sexuální orgie v lesích, tak se bude přehrabovat ve své skříni a hledat sešit literatury z prvního ročníku na Denverském Institutu Umění. Vtipné… nemyslel na svůj nepodařený pokus několik let. Ale ty její oči. Ty ho přiměly si vzpomenout. Byly mechově zelené – barva, která prahla po tom, aby ji někdo nakreslil.

Ty oči…

Justin popadl sešit literatury a otevřel notebook. Několik kliků ho přivedlo na stránky Mysteriiské střední školu – domova bojujících víl. Triumfálně se usmál. Naštěstí tam byl kompletní seznam čísel zaměstnanců.

Candice poskočila, když její telefon vydal drobné trojité zazvonění, které oznamovalo smsku. Otřela si oči, dala si brýle na hlavu a neochotně zvedla nos od knihy Silver Metal Lover od Tanith Lee.

„Proč trváš na čtení a znovu čtení téhle knihy? Víš, co se stane, a vždy tě to rozpláče. Ty,“ řekla si přísně před tím, než se vysmrkala, „jsi směšná romantička. Jsi dost stará na to, abys to věděla lépe.“ Vzdychla. Směšná nebo ne, skutečně milovala příběh robota, který najde svou duši skrz lásku k ženě. Ne že by se to skutečně stalo. I když bychom odsunuli na stranu fakt, že bylo nemožné vyrábět lidské roboty, bylo nemožným snem, že by se muž mohl stát… no… něčím víc jen kvůli lásce k výjimečné ženě. Ona byla výjimečná žena (nebo ne?) a měla ten nezpochybnitelný důkaz, že její bývalí manželé, od prvního po pátého, byli totální blbci – i přes její snahy.

Samozřejmě, malý hlásek jí v mysli šeptal, že je možná skutečně nemilovala… možná, že pravá láska měla schopnost vytvářet duše a plnit zázraky.

„Prosím tě,“ vysmála se sama sobě nahlas, „už, sakra, vyrosť.“

Pak, když si vzpomnělo, co ji vyrušilo, se natáhla po telefonu. Otevřela ho a podívala se na jedinou novou zprávu.

Těším se na naší zítřejší „schůzku“ v 19:00. J

P.S. Máš krásné oči

Cítila sladkost nadšení – těžký, opojný pocit, který necítila už roky. Nezáleželo, jak směšné to bylo, ona měla rande s mužem, kterému bylo dvacet šest a půl.

Trvalo to věčnost, než byl večer. Candice si vybrala, pak zase vyřadila a pak si zase vybírala, co si vezme na sebe. Pak si nadávala znovu a znovu. Proč, krucinál, nesouhlasila s normálním randem? Takovým, na které by přijela svým Mini a sešla se s ním v hezké restauraci někde mimo město. (Daleko od města.) Vzala by si na sebe své sexy černé minišaty, které zvýrazňují její přednosti a skrývají nedostatky. Její make-up by byl perfektní. A její vlasy by byly Skutečně Velké a Připravené na Flirtující Pohazování. Mohla by ho okouzlit svými zkušenostmi a dobrým vkusem ve vybírání nejlepšího vína, a pak si objednat sebevědomě a z jakéhokoli menu, což se získá jen vyspělostí a zkušenostmi. Ona, ve zkratce řečeno, by měla navrch.

Místo toho se snažila přijít na to, která její sportovní podprsenka byla nejméně roztrhaná a které z jejích bavlněných kalhotek vypadaly nejméně jako od babičky. Jako by existovaly nějaké nebabičkovské bavlněné kalhotky. Proč, sakra, proč si nekoupila novou sportovní podprsenku ve výprodeji ve Victoria Secret? Oh, ano, už si vzpomněla… Ve Victoria Secret neměli žádné sportovní podprsenky!

Oh, Bože. Může vidět její podprsenku a kalhotky? Jen myšlenka na to ji málem přiměla zvracet.

Ne! Samozřejmě neuvidí její kalhotky! Setkává se s ním jen kvůli rychlému zaběhání, ne zašukání.

Bez ohledu na to se ocitla v koupelně. Nahá. Zírala na sebe přes prsty do velkého zrcadla, jako by se dívala na nějaký horor.

Dívat se na sebe, totálně nahou a pod fluorescentním světlem, nemůže být zdravé. Ale i tak na sebe zírala a kritizovala.

Jistě, nebyla šeredná na pohled. Candice přinutila své prsty klesnout. Fajn. Nebyla zas tak špatná. Byla hubenější a pevnější, ale její pleť byla jemná a hebká, a měla rozhodně křivky. Možná byla dokonce bujná. Zavrtěla hlavou, jako by si chtěla tu bizardní myšlenku vytřepat z hlavy. „Bujná“ a „křivky“ neznamenaly „mladá“ a „pevný zadek“. Nebyla tu šance, že by byla nahá a měla sex s letým mužem. V. Žádným. Případě.

Možná, že tam nebude. Pravděpodobně tam nebude. Proč by tam chtěl být? Mohl být včera jen zdvořilý. Pravděpodobně byl jen milý. Ona si to špatně vyložila. On s ní určitě neflirtoval a nevyjížděl po ní. To bylo hloupé, vážně. On byl tak zatraceně mladý. Jistě, byla atraktivní, ale prosím vás. Byla skoro o patnáct let starší. Žádným způsobem se o ni nemohl zajímat. Ne takhle.

„Hej, ty tam, krásko.“

Řekla si, že je připravená ho vidět – připravená pro něj. Oboje bylo fajn. Vážně. Cokoli. Koho to zajímalo? Ale pak byl tady, oslovoval ji krásko a usmíval se svým sexy chlapecko-mužským úsměvem, a ona cítila to samé šimrání nadšení, jako když jí poslal předchozí večer zprávu. A, drahý sladký Bože, byl ještě krásnější, než si pamatovala. Byla zablokovaná? Měla dočasnou amnézii? Jak nemohla být celý den posedlá jeho výškou a šířkou jeho ramen, a ta úžasná brada…

„Ahoj,“ řekla bez dechu, ráda, že souhlasila, že se s ním setká u řeky, tak měla výmluvu, proč byla bez dechu.

„Jak se cítíš na to, že bys dnes zkusila něco nového?“

Jeho flirtující úsměv přinutil její žaludek klesnout. O bože, kdyby věděl.

To je jedno. Bylo dobře, že to raději nevěděl.

Buď normální! Mluv s ním!

„Co máš na mysli?“

Oči mu zajiskřily, otočil hlavu a ukázal bradou směrem od cesty k lesu. Pak sebevědomým, hlubokým hlasem zarecitoval: „Budu to vyprávět od nynějška za mnoho, mnoho let: Dvě cesty se rozdělily v lese a já – já jsem se vydal po té méně zcestované.“

Skutečně jí recitoval báseň. Znovu. Tváře jí hořely nejen kvůli tomu krátkému běhu přes hřbitov. „Trošku Roberta Frosta?“

„Bojím se, že vážně jen trošku. A nebuď moc oslněná. Bez mučení uznávám, že jsem si to zapamatoval dnes odpoledne.“

„Víš, nepamatuju si, že bys měl na střední škole takový zájem o poezii.“

„Pomohlo by, kdyby můj hlas přeskakoval a já zíral s otevřenou pusou na tvoje prsa?“

„Jen pokud jsou tvoje úmysly dostat mě z lesa.“

Jeho úsměv byl intimní. „To nejsou moje úmysly.“

Málem se zeptala, jaké byly jeho úmysly… ale nechtěla to vědět. Co kdyby se na ni podíval prázdným pohledem a řekl: „Myslel jsem, že budeme přátelé?“ Umřela by. Ale jestli by to bylo úlevou, nebo zklamáním, to si nebyla jistá. Jen si uvědomila, že tam stojí a zírá na něj, jak jeho úsměv pohasíná a jeho tón je víc vážný.

„Candice, jestli se mnou nechceš jít do lesa, tak stačí říct jen slovo. Pochopím to. Jen jsem si myslel, že bys ráda prošla stezku, kterou jsem objevil. Tak bychom byli schopni si zacvičit a stále si povídat. Nevím, jak ty, ale já jsem nikdy nezískal talent na běhání a mluvení najednou.“

Podívala se do jeho očí. Jeho pohled byl otevřený a upřímný - dokonce zranitelný. Mohl být stejně nervózní, jako byla ona? A pak přišlo zarážející odhalení – on musel být víc nervózní. Ona byla o víc jak patnáct let starší a ještě jeho ex-profesorka. Byla zkušenější a sebevědomější. Mohla ho odmítnout pečlivou frází a s povýšeným, opovržlivým pohledem. Ona měla definitivně navrch i přesto, že nebyla usazená v perfektním křesle v krásné restauraci. Bez ohledu na směšnou otázku, jestli to bylo skutečné rande, nebo ne, Justin se postavil do situace, kde mohl být z její strany ponížený a odmítnutý, přesto tu byl, se sladkým úsměvem na krásné tváři, prohledávající svět jako muž, který chtěl okouzlit ženu.

„Pamatuješ si zbytek toho verše?“ zeptala se a usmála se na něj.

„Frostova verše? Ne – zapamatoval jsem si jen tohle.“ Tváře se mu tím přiznáním trochu začervenaly.

„Frost to uzavřel: ´Vydal jsem se po té méně zcestované a to vše změnilo.´ Co kdybychom se vydali tvou cestou – tou méně zcestovanou?“

Osvěžující bylo, že se nesnažil skrýt svou úlevu za uhlazenou frází nebo vědoucím pohledem. Místo toho se usmál a řekl: „Slibuji, že to vše změní.“

Justin ji vzal za ruku a vedl ji do lesa.

Hector sa zahľadel na ženu uloženú pod sebou, na ženu, ktoré ho sledovala intenzitou a túžbou, ktorá ho zaplavila. Bola návyková v tak mnohých smeroch. Jej neustále sa meniaca vôňa – teraz jazmín a med. Jej vždy dekadentná príchuť – cukor a korenie. Ale toto... tu ležalo skutočné nebezpečenstvo. Spôsob, akým sa na neho dívala. Ako keby bol nádherný. Ako keby bol silný, odvážny, sexy... ako keby za to stál.

Keď sa porovnal s ňou, nič z toho nebol. Dopekla, keď sa porovnal s kúskom handry, nič z toho nebol. Skutočnosť, že on a Noelle boli takí sakramentsky rozdielni, sa nezmenila. Ona bola energiou, kaleidoskopom farieb. On bol obyčajný, čierno-biely.

A napriek tomu, počas ich eroticky nabitej konverzácie, sa zdalo, že si nevšimla, a možno ju to ani netrápilo, že patril do iného sveta. Túžba v nej bubnovala – ešte stále – vo vášnivých vlnách, čím rozochvela tú jeho. A teraz vedel, že majú niečo spoločné. Otrasné detstvo. Kedysi si Hector myslel, že Noelle nikdy nepoznala bolesť alebo utrpenie. Aké hlúpe od neho. Bola unesená, mučená, potom mučená znova, keď sa vrátila domov. Táto krásna, sexy bytosť bola vyrobená, aby kričala niečím iným než od rozkoše. Už nikdy viac, prisahal. Bude ju strážiť, aj z diaľky, ak to bude potrebné.

„Prečo ma chceš?“ opýtal sa, skutočne zmätený.

Bol ten zlý, nech by sa na to pozerala z akéhokoľvek uhlu. A on vedel, že ho nevodila za nos, ani nedúfala vo chvíľkové rozptýlenie. To si mohla nájsť kdekoľvek, s hocikým, s oveľa väčšou ľahkosťou a žiadnym nebezpečenstvom. Príklad: Dallas. Tá myšlienka sama ho takmer prinútila roztrhať hodvábne prikrývky pri jej spánkoch na kúsky.

„Fascinuješ ma,“ priznala sa.

Pomaly sa uvoľnil. Aspoň v tomto si boli rovní. Nikto ho nikdy nefascinoval viac, než tento – ako ju to raz nazval? – kus elegancie.

„Tvoja intenzita... stále premýšľam, aké by to bolo, mať každý kúsok z nej len pre seba.“

Takže aj zvedavosť. Aké sklamanie. Ale dostatočné, aby ho to prinútilo odísť? Nie. V tejto chvíli pochyboval, že by ho čokoľvek dokázalo prinútiť odísť. Bola pod ním mäkká, a hoci sa dotýkali len ich nohy, cítil z nej horúčavu. Cítila teplo aj ona z neho?

„Do dnešného dňa som si to nikdy nevšimla, ale tvoja tvár prezrádza každú emóciu, ktorú cítiš, v najmenších stupňoch,“ povedala. „Rozčarovanie, hnev, vzrušenie. Neviem prečo si cítil tie prvé dve pred chvíľou, ale chcem, aby si počúval, čo ti teraz poviem. V živote som mala len dva vážne vzťahy a iba dvoch sexuálnych partnerov. Z čoho sa jeden neráta.“

„Barry,“ odpovedal, stále pobúrený za ňu. Ako sa opovažuje k nej niekto správať tak, ako to urobil ten hajzel? „Hneď zajtra ráno sa postarám, aby skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti.“

Jej viečka sa privreli na tenké štrbiny, sivá farba v jej očiach zmäkla na dymovú strieborno-modrú. „Myslím, že si ešte lepší rozdávač darčekov než Ava a ona je v tom majsterka. Ale podstata je, že som vyberavá a neskáčem s každým do postele kvôli zábave. Počkať. Skáčem do postele kvôli zábave, ale len s tými, s ktorými aj chodím.“

Dvaja muži. Konečne mu došli tie slová a zakorenili sa. Len dvaja. A ona chcela, aby bol číslom tri. Bol vyvedený z konceptu, ponížený. A hej, vzrušený. Taký sakramentsky vzrušený. Dlhé, lesklé vlasy mala roztrúsené okolo hlavy, okolo jej zdanlivo jemných ramien. Jej líca mali nádych rozkošnej ružovej farby a jej pery boli plné a oddelené, dych mala krátky, plytký a prepletený potrebou. Bez ohľadu na to, aké silné a opodstatnené boli jeho obavy, nemohol a ani nepošpiní jej dar pre neho.

„Ja som nikdy, hm, nemal sex,“ priznal sa. „Nikdy som s nikým nebol.“

Tie nádherné oči sa rozšírili. „Ty si panic?“ Tvrdé prikývnutie, líca mu očerveneli. „Kvôli tvojim rukám?“ Ďalšie prikývnutie. „Och, Hector.“ Nadšené vzdychnutie. „Som taká rada. Páči sa mi to. Chcem byť tvoja prvá.“

Sklonil sa dole... dole... dokým jej bradavky neboli natlačené na jeho hruď, tie roztúžené maličké vrcholčeky, ktoré ho očarili. Mykala sebou, dokým jej stehná neboli po vonkajších stranách tých jeho, chvejúce sa, a potom ich obtočila okolo jeho bokov. Doparoma, bol tak skvelý pocit.

„Povedal som ti. Nechcem ti ublížiť,“ zachrapčal.

„Potom mi budeš musieť dať všetko, čo môžeš.“

To nebolo veľmi veľa, ale nech sa prepadne, ak neurobí všetko, čo je v jeho silách, aby zariadil, že každá sekunda, ktorú strávia v tejto posteli, nebude to najlepšie v jej živote. A potom tu bol hlas pokušenia, ktorý ho vábil do nebezpečenstva.

Nedokázal odolať. „Urobím ťa bez toho, aby som použil ruky.“ Nikdy to s nikým neskúsil, ale s ňou... „Chceš, aby som ťa urobil?“

Biele zuby sa zahryzli do jej spodnej pery, čím pera opuchla a bola ešte červenšia. To ho dostalo do kolien. „Áno, prosím.“

„Len mi povedz ako a potom... to urobím.“ Čokoľvek navrhne, on to vyskúša. Mal veľmi málo skúseností so ženským potešením, ale doparoma, skúsi to. Túžil po nej, sníval o nej príliš mnoho nocí, fantazíroval o nej tak veľakrát, že realita bola rozmazaná. Ak v akejkoľvek chvíli by sa mu na rukách objavilo pálenie a svrbenie, prestane. Prestanie ho zrejme zabije, ale urobí to.

„Začnime s niečím malým, ľahkým. Napríklad bozkom. Áno. Pobozkaj ma,“ prosila zadýchane. „To sme už robili aj predtým a nič sa nestalo. Však?“

Jeho pohľad padol na jej pery. Jej jazyk prešiel po jej perách, zanechajúc za sebou vlhký lesk. Jeho penis sebou šklbol, preťal ho oštep túžby. Zips mu každú chvíľu praskne, bol tak plný a tvrdý. Zodvihol sa z nej, z postele, a postavil sa k nohám postele. Ona zostala natiahnutá na matraci, jej vlasy roztrúsené okolo nej, jej šaty zrolované tesne pod jej pásom, zakrývajúc jej nohavičky. Kurevsky božská.

„Posaď sa pre mňa,“ zachrapčal. Týmto spôsobom je menej pravdepodobné, že sa veci vymknú spod kontroly.

Stále sa chvejúc, vytiahla sa do sedu, vlasy jej padli na svoje miesto. Čo by dal za to, aby mohol prejsť prstami cez ne? Kľakol si pred ňou, umiestnil sa trochu nižšie než bola úroveň ich očí.

„Ak ťa popálim, vystraším, alebo urobím čokoľvek, čo sa ti nebude páčiť, povedz mi to.“

„Poviem.“ Horúčkovitý povzdych.

Či tak naozaj urobí alebo nie, to nevedel. Ale nebude riskovať jej bezpečie, v nijakom prípade, takže zostane ostražitý. Bude rozdúchavať jej vášeň bez toho, aby sa stratil vo svojej vlastnej. Niečo, čo nikdy neurobil. Ale pre ňu... čokoľvek.

„Hector.“ Naklonila sa k nemu a vtlačila svoje pery na jeho. Jej jazyk prenikol do jeho úst, jej opojná chuť v ňom vybuchla. Taká sladká ako predtým, s nádychom niečoho temnejšieho, bohatšieho.

Nedotýkaj sa jej. Neopováž sa jej dotknúť. Alebo preskúmať jej krivky, alebo masírovať jej prsia, alebo do nej preniknúť prstami, hlboko a tvrdo. Zrejme by dosiahol vrchol, keby to urobil. Nikdy sa neodvážil vložil prsty do ženy, ale vedel, že táto by bola horúca a vlhká, zvierajúca ho.

„Chcem položiť ruky okolo teba,“ vydýchla. „Môžem?“

„Áno.“ Bože, áno. Položil si ruky na stehná, prsty zahákol do ohybov kolien. „Okolo môjho krku, ale nedotýkaj sa ma pod ramenami.“

Pritiahla sa bližšie, umiestniac svoj zadok na kraj matraca, zatiaľ čo okolo jeho hrude ovinula nohy. Prstami prebehla po strnisku jeho rastúcich vlasov a potom nimi skĺzla po hrebeňoch jeho chrbtice.

„Teraz. Pobozkaj ma teraz a nikdy s tým neprestaň,“ prikázala.

„Áno.“

Ich jazyky sa stretli, spojili, krútili sa okolo seba, vzdialili sa od seba, znova jeden druhého nachádzali, bojovali spolu. Ona vzdychala a on prehĺtal ten zvuk. Jej nechty sa zaborili do jeho ramien, možno až tak veľmi, že mu naručila pokožku. Páčila sa mu tá predstava. V zlomku sekundy sa spustilo pálenie a svrbenie, ale iba mierne. Trochu sa odtiahol, na dosť dlho, aby ich skontroloval. Z jeho pórov prenikala tlmená žiara, ale nič, kvôli čomu by mal mať obavy. Zatiaľ.

A po prvý raz sa nemusel obávať, že žena, s ktorou bol, uvidí, čo sa s ním deje. Už to videla. Poznala pravdu. Nesúdila ho. Nevrieskala od strachu, neodtláčala ho od seba, ani mu neprikazovala, aby opustil jej dom. Všetky tie veci, ktoré nervózne a nahnevane predpokladal. Jednoducho ho vypočula, zo všetkých síl sa snažila nás spôsob, aby mohli byť spolu.

„Hector, chcem viac. Prosím.“

Prosím. Ako keby ho musela prosiť. Ale uvedomil si, že prestal, aby sa na ňu zahľadel hore, vyžaroval z neho úžas. Táto silná, odvážna žena s príchuťou luxusu, sa ho nebála. Nebol z neho znechutená. Ak by sa veci ukázali príliš zradné, a on by si nemohol dovoliť urobiť sa, stále urobí čo bude v jeho silách, aby jej priniesol uvoľnenie.

Ale čo jej mohol urobiť, ak to nemohlo zahŕňať jeho ruky?

Zopár vecí mu napadlo...

Jeho horúci pohľad skĺzol po nej, upriamili sa na jej lahodne tvrdých bradavkách. Vlhkosť mu zaplavila ústa. „Vyzleč si tie šaty.“

Bez slova pretiahla látku cez hlavu. Jej prsia boli objímané krvavo červenou podprsenkou, ktorá sa leskla na svetle. Mala na sebe rovnaké nohavičky, ktoré objímali to najsladšie telo v histórii.

„Rozopni si ju.“ Jeho jazyk bol taký hrubý, že sotva dokázal vysloviť slová.

„Áno.“ Jej chvenie zosilnelo, kvôli čomu bola nemotorná.

Keď sa jej podprsenka napokon roztvorila, oslobodiac tie šťavnaté maškrty z ich väzenia, odhaliac jej bobuľové, ružové bradavky, naklonil sa dopredu, ako keby bol v tranze. Jazykom švihol po jednej, potom okolo nej našpúlil pery a vtiahol ju do nich. Jej ruky si znova našli cestu okolo neho, držiac ho blízko... bližšie.

Neexistovala žena, ktorá by bola dokonalejšia. Stelesnenie vášne, tým bola Noelle, jej vzdychy sa rýchlo premenili na výkriky. Začal deň zúfalý túžbou sa jej vyhýbať, a napriek tomu bol teraz zúfalý túžbou mať ju.

„Aj ja chcem vidieť teba,“ povedala. „Všetko.“

„Ešte nie.“ Obrátil svoju pozornosť na druhú bradavku, venujúc jej rovnakú poctu, uctievajúc ju svojim jazykom, svojimi zubami. Dvakrát sa pristihol, že sa načahuje, jeho dlane sa zakrivili, aby do nich presne zapadli kopčeky jej pŕs, ale zakaždým sa včas zastavil.

„Aj ja sa chcem dotýkať teba.“ Vyšlo z nej roztúžené zakňučanie.

„Ešte nie.“ Vzdych. Pálenie zosilnelo o ďalší stupeň, a čoskoro z jeho rúk stúpali čierne chumáče dymu, a zavanuli mu do nosa. Doriti. Kurva. Nie tu, nie teraz. Odtiahol sa od Noelle, postavil sa. Doriti, znova zahrešil, ako si vyťahoval rukavice z vrecka a natiahol si ich na ruky.

Noellino sklamané zastonanie sa ozývalo zo stien, a on sa musel zaprieť o posteľ, aby zostal vzpriamený. „Už sme... skončili?“

Žiadna žena nikdy nevyzerala zvodnejšie, keď trucovala, ako ona. „Nie.“ Prosím, nie. „Môžeš sa postaviť?“ opýtal sa, jeho hlas taký hrubý a drsný, že bol takmer zahanbený.

„Uvidíme.“ Postavila sa na nohy, zakývala sa, ako celým jej telom prešlo chvenie, ale nespadla. „Som v pohode.“

Chcel, aby bola viac, než len v pohode. „Vyzleč si nohavičky.“

Jej zreničky pohltili celé dúhovky, keď urobila, čo jej povedal. „Taký rázny. Páčiš sa mi takýto.“

„Aj zbrane.“ Na stehnách mala pripnuté nože. Taktiež mala pripnuté puzdro na zbraň na členku, a zbraň v ňom nevyzerala ako sériovo vyrábaná pyre-gun. Ale nevedel povedať, čo to bolo za zbraň. Behom sekúnd bola úplne nahá. A kurva. Dokázal by sa urobiť iba pozeraním sa na ňu. Tie prsia, ktoré by mu pretiekli cez dlane, ten pevný, plochý žalúdok, tie krásne opálené nohy.

„Chcem ťa vidieť teraz,“ zašepkala. „Celého. Sľúbil si to.“

„Myslel som že dokážem... dúfal som... ale nemôžem. Ak si vyzlečiem nohavice, budem v tebe.“

Jej pohľad sa upriamil na jeho zips, jej jazyk vykukol, ako si oblizla pery. „A to je zlé?“

V mnohých smeroch, áno, ale namiesto toho, aby zničil túto chvíľu a začal vysvetľovať, odpovedal: „Ľahni si, Noelle. Prosím. A umiestni svoj zadok na kraj matraca.“

„Tvoje hriešne chúťky sú tiež veľmi pekným prekvapením,“ povedala a poslúchla ho. Nohy mala pritiahnuté k sebe a teraz sa jej hojdali cez okraj postele, zakrývajúc jej ženské jadro pred jeho zrakom.

Znova padol na kolená. „Polož chodidlá na moje plecia, tak blízko k tvári, ako len dokážeš.“

Chvíľka ticha, nečinnosti. Potom: „Č-čo sa mi chystáš urobiť?“

„Chystám sa ťa ochutnať.“ Tak ako o tom sníval niekoľko mesiacov. Vlastne, niekoľko rán sa zobudil tesne predtým, než vyvrcholil, pretože vo svojich snoch ju pohltil do seba.

„Och, Bože,“ prudko vydýchla a on vedel, že jeho hrubosť vybičovala jej vzrušenie. Najprv jedna noha, potom druhá a potom boli jej chodidlá na svojich miestach, položené na jeho pleciach, jej kolená odtiahnuté od seba, jeho pohľad zaujatý novým stredom jeho sveta. Sladkosť jej ženskej vône zavanula k jeho nosu a on sa zhlboka nadýchol, vychutnávajúc si ju. Bola ružová a vlhká a taká krásna, že sa tam chcel nasťahovať a zostať tam navždy.

Zakrýval ju iba tenký pás chĺpkov, ako mapa k pokladu k jej stredu. A on si myslel, že jej trucovanie bolo sexy. Toto bola tá kurevsky najzmyselnejšia vec, ktorú kedy videl. Sklonil sa dole... bližšie... stále bližšie... Nikdy predtým toto nerobil, tak to nechcel pokaziť. Chcel to urobiť správne, aby jej to bolo príjemné.

Nie, pripomenul si. Lepšie než príjemné. Brutálnosť jeho inštinktov mu nedovolila dlho otáľať. Zúfalý túžbou je ochutnať, zlízal si cestičku ku spomínanému pokladu, ten najsladší med naplnil jeho ústa. Z hrdla sa jej vydral výkrik, zatiaľ čo boky sa jej zodvihli z matraca. Takže sa jej to páčilo. Nuž, on to miloval. A s potešeným vzdychnutím zaboril hlavu a urobil, čo sľúbil. Lízal a sal a okusoval. Pohlcoval. Ona sa zvíjala. Vzdychala jeho meno. Prosila. Žobrala. Preklínala ho. Prosila ho o milosť. On neprestával, nikdy nedokázal prestať. Toto bolo nebo, čisté a jednoduché.

Znova sa pristihol, ako sa načahuje po nej, jeho prsty chceli byť v nej tak veľmi, že boleli rovnakou zúrivou túžbou ako jeho penis. Znova sa zarazil len tak-tak. Moja, moja, moja. Celá moja. Ochránim ju, aj pred sebou.

„Hector!“ Nohy jej spadli z jeho ramien, a ona sa prudko zodvihla, ale jej ruky neprestávali zvierať jeho hlavu, pridržiavajúc si ho pri sebe, a on si ju neprestával vychutnávať.

Zlízal si cestičku k jej klitorisu a začal sať. Tvrdo. Tak tvrdo. Jeho meno na jej perách bolo také návykové, ako všetko ostatné na nej, a on bol odhodlaný ho z nej dostávať znova a znova.

„Hector, och, Bože, Hector, som tak blízko. Už skoro budem... ja... och, Bože! Presne tam!“

Vydral sa z nej ďalší výkrik, jej telo v kŕčoch, jej zovretie zosilnelo, zrejme z toho bude mať modriny. Modriny, ktoré na sebe bude nosiť s hrdosťou. Urobil to on. On jej dal potešenie, dal jej toto, prinútil ju stratiť kontrolu. Jej vnútorné svaly boli zovreté okolo jeho jazyka; jazyka, ktorý sa pohyboval dnu a von, berúc si ju týmto spôsobom, pretože inak nemohol. Všetok ten lahodný med mu stekal dole hrdlom, pálil ho zaživa a vytváral novú bytosť.

Jej otroka.

Dychčiac sa zvalila na matrac ako hromada bez kostí. Odtiahol sa, iba trochu, a olízal si ústa, túžiac po každej jej kvapke, ktorú z nej mohol mať.

Stiahol si okraje na oboch rukaviciach. Ruky sa mu triasli, stále žiarili, trochu viac než predtým, a ďalšia farba sa vytratila. Na látke bolo niekoľko vypálených dier, a z tých dier sa ešte stále dvíhal dym. Ale! Nič nepodpálil a neublížil ani Noelle. Takže to bude považovať za úspech.

Postavil sa, kolená sa mu doslova podlamovali. „Kde máš kúpeľňu?“ Drsný nádych, drsný výdych. Potreboval chvíľku – alebo desať – pre seba. Aby sa upokojil, aby sa schladil. Aby sa dokončil, aby už nebol hrozbou. Aspoň nateraz.

Tak rýchlo ako padla, tak rýchlo sa posadila. Jej pohľad našiel ten jeho, a napriek malátnej spokojnosti na jej tvári, stále vykazovala znaky vzrušenia. Oťažené viečka, neschopnosť ustáliť svoj dych. „Nie,“ povedala.

„Nie?“ Prekvapene na ňu zažmurkal. „Nie, nepovieš mi? Alebo nie, nemôžem ju použiť?“

„Nie, ty neodídeš a nepostaráš sa o to sám.“ Pri slovíčku „to“ ukázala na jeho napnutý penis.

Mučiac ho... „Je to tak bezpečnejšie.“

Nutkanie urobiť jej viac, mať z nej viac... nemôžeš, proste nemôžeš.

Jej riasy sa zaplietli do seba, ukryjúc tak nebezpečný lesk v jej očiach. Bez ďalšieho slova sa načiahla, rozopla gombík a stiahla zips, potom mi stiahla spodky. „Neodoprieš mi toto. A ani to nedáš niekomu inému, aj keď ten niekto si ty sám. Je to moja. Ja som si to zaslúžila.“

Jej. Doriti, nikdy v živote nepočul vzrušujúcejšiu reč. Jeho penis sa vyslobodil, zo špičky mu kvapkalo semeno. Mal by sa od nej odtiahnuť. Namiesto toho švihol svojimi rukami za chrbát. Nemusel sa jej pýtať, čo sa chystá urobiť. Vedel to, a túžil po tom. Hanbil sa za seba, ale áno, túžil po tom. Obtočila okolo jeho penisu svoje prsty, na tvári údiv, keď sa končeky prstov nedotkli.

„Predtým si mi povedal, že mi nedovolíš ťa vyfajčiť. Je tvoja odpoveď stále nie, aj keď umieram túžbou to urobiť?“

„Noelle,“ precedil. Mať ženu, ktorá ho dobrovoľne chcela ochutnať...

„Budem to brať ako áno. Prosím, urob to.“

Dobre, pretože presne tak to aj myslel. Oboch ich obrátila tak, aby on bol ten, ktorý je natlačený k matracu a ona padla na kolená. Potom položila pery na hlavičku jeho penisu, jej vlhké teplo ho dokonalo popálilo. Kĺzala po ňom dole, stále nižšie, jej zuby ho škrabali, dokým jeho dĺžka nenarazila do zadnej časti jej hrdla. Také dobré, tak sakramentsky dobré. Hanba zmizla a ani výčitky ho neprebodli. Iba sladká rozkoš.

Nikdy predtým to také nebolo. Pot mu vyrazil v kvapôčkach na pokožke, jeho žily sa rozšírili, aby pohltili divokosť jeho vzrušenia. Nutkanie držať ju, viesť ju, bolo to na neho príliš mocné. Tak presunul svoje ruky hore, preplietol so prsty za krkom, vytvoriac pazúry a nechajúc ich tam. Opatrne, musel byť opatrný. Jeho paže už aj tak boli dosť horúce, aby spôsobili pľuzgiere. Napriek tomu jej nepovedal, aby prestala.

Svoj boj už prehral.

Hore a dole, hore a dole, brala si ho do úst, prehltávala jeho predčasný ejakulát, ktorý z neho neustále tiekol, spokojne si pohmkávala, ako keby sa jej páčila tá chuť. Jedna jej ruka sa hrala s jeho semenníkmi, poťahovala nimi. Bol tak veľmi zvyknutý sa nútiť urobiť sa tak rýchlo, ako to len bolo možné, že teraz mu chýbala výdrž. A skutočnosť, že medzi jeho nohami bola Noelle, Noelle bola tá, ktorá sala jeho penis, Noelle ho poháňala k okraju, Noellina chuť bola stále v jeho ústach, dole v jeho hrdle, aj tak by nebol vydržal dlho.

Nikdy v živote nebol tak veľmi vzrušený.

„Ja sa... ak sa neodtiahneš... budeš...“ Nikdy nikto neprehltol jeho semeno. Vždy sa urobil do kondómu, alebo povedal žene, aby uhla, a on sa mohol urobiť na podlahu.

Noelle zrýchlila pohyby, divokosť jej satia, dokým nezabudol na svoje ruky, nezabudol na svoju schopnosť, na problémy, komplikácie, dôvody, prečo by sa mali držať od seba, a vybuchol, vystreknúc do jej úst. Zreval ako zviera, mimo kontroly, absolútne stratený, a nikdy nechcel byť znova nájdený. Tá rozkoš... príliš silná, dušu-meniaca, večná. Každý sval v jeho tele bol v kŕči, pulzoval. A on zažíval orgazmus, a ona neprestávala prehĺtať každú jeho kvapku.

Potom, ako tam ležal, bojujúc s dychom, zviezla sa vedľa neho, dávajúc si pozor, aby sa ho nedotkla, a stretla sa jeho pohľadom. Líca mala červené. Dychčala, olizovala si pery ako keby si ho vychutnávala s rovnakou intenzitou, ako on ju predtým.

„V pohode?“ opýtala sa ho.

Prikývol, neistý, či by dokázal nájsť hlas. Jeho ruky prestali žiariť, ale ešte sa neschladili spolu s jeho vyvrcholením, stále boli príliš horúce na to, aby sa jej dotkol.

Pomalý úsmev sa rozšíril na tých opuchnutých, posteľových perách. „A budeme to robiť znova?“

Ďalšie prikývnutie, trochu ostražité, dosť šokované. Chcela od neho viac? Po všetkej tej práci, ktorú musela robiť, nerozhodla sa, že on je iba jednorazová záležitosť?

Úsmev sa ešte viac rozšírili, oslňujúci, viac skazený než zvodný. V jej osobnosti bolo tak veľa aspektov, pomyslel si. Hravé dievčatko, zlá pomstychtivá žena. Zvodkyňa, neviniatko. Tá, ktorá dávala; tá, ktorá brala. Hráčka.

Chcel ich všetky.

„Dobre,“ povedala, zapriadla ako spokojné mačiatko. „Pretože teraz už viem, čo budeme zajtra večer jesť.“

Zoe nenávidela spánok. Prinášal nočné mory, ktorým nebola schopná čeliť. A bolesť. Živú, dávnu bolesť. Bola by radšej, keby ju Jasmine natiahla na škripec a nechala ju tam.

Zmietala sa na zemi, zatiaľ čo ako prvý vstal Will a pokúšal sa ju prebrať. Jemne ňou zatriasol.

„Nie, prosím! Tak veľmi to bolí!“ kričala a jej ruky v obrane zakryli jej ženské partie. Potom precitla a pozrela Willovi do šokovaných búrkových očí.

Upír sa zhrozil. „Zoe...“

„Nikto sa to nesmie dozvedieť,“ šepla prosebne. Posledné, čo potrebuje je, aby sa vŕtali v jej minulosti.

Prikývol. „Musíme prebrať ostatných.“

Trvalo im hodinu priviesť upírov k vedomiu. Najdlhšie to zabralo Salvatorovi, pretože bol najslabší.

Len čo otvoril oči a s námahou sa posadil, vyceril zuby. „Ty,“ pozrel na Willa. „Máš mi čo vysvetľovať.“

Jasmine sa nútila k letu, kým spolu s Casey nepreleteli cez more do Francúzska. Tam celá ubolená a skrehnutá pristála na vrchole výškovej budovy.

Casey sa so stonaním narovnala vedľa nej. „Takže takto sa cíti žena pochybných mravov po náročnej noci?“

Humor jej dcéry Jasmine nikdy neprestal udivovať. Ona bola minútu pred nervovým zrútením a aj tak sa musela pousmiať. „Tiež nechápem, prečo nemôžeme lietať napríklad na vysavačoch.“

Casey vyprskla do smiechu. Potom zvážnela. Obe boli na dne, slabé a vyčerpané. Slnko zapadlo a bola im zima. Hodila sa mame okolo krku. „Tak si mi chýbala.“

„Dievčatko moje, odpusť mi. Mala som zasiahnuť skôr.“

„Nie. Nemala. Urobila si, čo si musela. A ja tiež.“ Odtiahla sa a pohladila Jasmine po líci. „On po nás pôjde, čo?“

„Len po mne. O to sa dokážem postarať.“

„Ako?“

„To je jedno. Podstatné je, aby si bola v bezpečí. Choď za tetou Juniper do Valhally.“

Casey urobila krok dozadu. „Nemôžem, mami.“ Obzrela sa. „Neskončila som s Brianom.“

„Na tom nezáleží.“ Jasmine nedokázala prežiť, že ju stále vystavuje nebezpečenstvu. Už niet pre čo bojovať.

„Záleží,“ zaťala sa Casey, v očiach sa jej mihol temný tieň. „Brian je vrah a zločinec a ja ho dostanem do kolien.“

„Nie je to tvoja povinnosť,“ presviedčala ju.

„Je.“ Zamračila sa nad dávnou spomienkou. Brian ani len netuší, s kým má tú česť. „Je to osobné, mami. Vrátim sa k nemu.“

Jasmine sa srdce zlomilo znovu. Opäť sa s ňou musí rozlúčiť. Ale Casey už nie je dieťa a ak sa tak rozhodla, musí ju nechať ísť. „Si si istá?“

Mladšia bosorka prikývla. Brian je len neďaleko, v Belgicku. Ale pozajtra odíde, pretože má nejaké záležitosti v Grécku a nikdy by ho nenašla. „Zvládneš to sama?“

Či to zvládne? Nie. Ale stiahne ju so sebou? Opäť nie. Poštvala proti sebe mocného Vikinga a zrejme aj celú jeho bandu. Ak má byť v nebezpečenstve, neohrozí nikoho iného. „Už som prežila horšie,“ odpovedala vyhýbavo. „Varuj tety. Upíri vedia, že sú v Lausanne.“

Casey prikývla. „Spojím sa s nimi.“

„Mňa nehľadajte. Preruším všetky kontakty a budem zahladzovať stopy. Neviem ako dlho to potrvá... ale nakoniec si vás nájdem. Prisahám.“

Casey sa do očí tisli slzy. „Nepovieš mu pravdu?“

„Nezaslúži si ju. Keď sa mu páči predstava, že som ho zradila, nech si ju hýčka.“ Ale vnútri ju to bolelo. Veľmi. Nechcela ho sklamať a ten jeho pohľad ju zničil.

„Buď opatrná. Prosím.“ Casey sa jej hodila okolo krku a dlho ju objímala. „Nemôžem o teba prísť. Ešte je skoro.“

Jasmine pevne zovrela dcéru v náručí. „Neprídeš. Si moje zlatíčko. Kdekoľvek budeš, nájdem si ťa. Neprejde deň, aby som na teba nemyslela.“ Vzala jej tvár do dlaní a pobozkala ju na čelo. „Opatruj sa.“

Mladšia bosorka si zotrela slzy. „Aj ty, mami. Nedovoľ tomu grázlovi vyhrať.“

To sa nestane. Ublížil jej a ona veľmi rada využije príležitosť, aby ublížila jemu. „Tak už choď. Šťastný let.“

„Podobne.“

Obe bosorky vysadli na nepohodlné metly a odleteli dvoma smermi – Casey do Belgicka za Brianom, Jasmine smerom na Nemecko.

Casey sa cítila mizerne. Doslova. Takto jej naposledy bolo, keď jej pred očami zabili najlepšiu kamarátku len pred pár mesiacmi. A teraz akoby prišla o mamu.

Počas letu sa vyplakala. Potrebovala to. Opatrne obkrúžila les, kde sa v starom dome ukrýval Brian, a začala zostupovať. Stráže ju zbadali a namierili na ňu kuše, ale nevystrelili.

Klesla na trávu a zdvihla ruky nad hlavu. Triasli sa jej kolená. Túžila po sprche a teplej posteli.

Z domu vybehla známa postava v bielom. „Casey!“ vykríkol Brian prekvapene. „Skloňte zbrane. Čo sa ti stalo?“ Podoprel ju, pretože strácala rovnováhu.

„Javier,“ povedala slabo. „Odchytil si ma, keď som bola v meste.“ Porozprávala mu, čo sa jej prihodilo v Británii.

Upír ju pomaly odviedol do súkromného salóna a dal jej priniesť jedlo. Zabalil ju do deky a nenávidela sa za to, ako príjemne jej bolo.

„Si zranená? Potrebuješ ošetriť?“

Pokrútila hlavou. „Len ma bolí hlava z tej Garrotty.“

Brian jej rozhrnul vlasy a skontroloval lebku. Nebola poškodená, ale bude mať modrinu a pár dní ju to bude bolieť. „Maniaci.“ Vedel, že Salvator by ju v skutočnosti nemučil. Určite ju chceli len zastrašiť a vtedy zasiahla Jasmine. Mohol jej to povedať. Ale neurobil to. Dievča má dôkaz, že sú to násilníci a o to viac sa pripúta k nemu. Starostlivo jej z tváre zmyl špinu a krv. „Pokojne. Tu ti nikto neublíži.“

„Ďakujem, Brian,“ povedala zasnene. „Neviem, kam by som šla.“

Opatrne ju objal. V duchu sa uškŕňal. Malá bosorka už bola napoly na jeho strane.

Will sa rozhodol rýchlo. Je jeho povinnosťou Jasmine dostať a to nie kvôli kráľovstvu, ale kvôli tomu, ako ho prekabátila.

So zvesenou hlavou vysvetlil Salvatorovi svoj pôvod a zložité vzťahy viažuce ho k Ódinovi. Kráľ trpezlivo počúval. Vyjadril svoj nesúhlas nad tým, že mu šéf jeho ochranky zatajil takúto dôležitú informáciu. Pol hodiny ho karhal, než mu dal možnosť ospravedlniť sa.

Hneď na to Will požiadal o prepustenie zo služby. Neuviedol dôvod, ale ten bol jasný – nájsť a privliecť Jasmine. Salvator nemal dôvod odmietnuť a na jeho miesto dočasne menoval Olivera.

Upír sa ešte v ten deň zbalil a aktivoval sieť svojich dávnych bratov v boji. Trvalo im necelý týždeň zjednotiť sa na základni v Štokholme.

Vysvetlil im situáciu a vydal rozkazy. Rozdelili sa na niekoľko menších skupín a lov začal.

O šesť týždňov neskôr...

Casey, psychicky naveky poznačená tým, čo prežila posledné týždne a zničená zo zmiznutia svojej matky, stála na príjazdovej ceste k sídlu upírov a nepriateľsky naň zazerala. Oblečená v čiernom korzete a bojových legínach – áno, aj také slovné spojenie existuje – si precvičovala stuhnuté svaly. Z topánok jej trčali dýky a na chrbte mala plochý batoh.

„Nervózna?“ opýtala sa Juniper, ktorá sa vynorila z tieňov. Valkýra bola po zuby ozbrojená a natešená, že mohla vyprázdniť Valhallu. Aspoň sčasti.

Pred pár dňami k nej dorazila zdevastovaná Casey, tichá a nervózna, a všetko jej povedala. Poprosila ju o pomoc pri nájdení jej matky a to sa im nepodarí, pokiaľ si nepohovoria s tými, ktorí ju vyhnali a prinútili k úteku.

Juniper sa nikdy nepodarilo zistiť, čo to dievča urobilo, aby to dotiahlo až sem, a bála sa to zisťovať. Bosorka mala v tvári vpísanú vinu a strach.

„Nahnevaná,“ opravila ju Casey. „Vzali mi mamu. Ani neviem, či je ešte nažive.“

Valkýra ju pohladila po pleci. „Jasmine je silná bojovníčka. Som presvedčená, že teraz si užíva niekde na Havaji a popíja piňakoládu.“

„Vzdala sa svojho ochranného kúzla,“ povedala Casey. „Aby sme nič nevedeli.“

Z temnej oblohy sa k nim zniesli štyri postavy na metlách. Tety Agnes, Skye, Laura a Ella boli rovnako vytočené ako Casey. Všetky štyri bosorky už hodinu zaklínali palác, kým uspali všetkých jeho obyvateľov bez trvalej ujmy. Teraz tam stáli ako bohyne pomsty, s metlami v rukách a v bojovom oblečení.

„Všetko je zariadené,“ oznámila im Ella, drobná bosorka so svetlými vlnkami. Niekto by si ju mohol pomýliť so škriatkom, pričom by netušil, že dokáže zložiť armádu jedinou vetou. Bola to malá psychopatka.

„Už ich len zviazať,“ dodala nadšene Laura. Ako bola Ella drobná a roztomilá, čiernovlasá domina budila hrôzu. Bola z nich najvyššia, pravidelne posilovala a bola trénerkou troch bojových umení.

„Valkýry, zoradiť sa!“ zavelila Juniper.

Desiatky ozbrojených žien v ľahkých chráničoch nastúpilo na príjazdovú cestu do zástupov po štyroch.

„Po vstupe sa neoddeľte od svojich spolubojovníčok. Držte sa pohromade a v prípade núdze máte povolenie brániť sa, nie zabíjať. Nehody sa ale... stávajú.“

Skupinou žien sa niesol pobavený smiech.

„Vpred!“

Valkýry vyrazili. Juniper s bosorkami počkala päť minút, než sa v celom sídle rozsvietili svetlá. Potom vyrazili.

Zviazaných upírov dotiahli do Salvatorovej pracovne, kde ich dodatočne priviazali o stoličky.

„Bohovia, čo to žerú, slony?“ sťažovala sa jedna z valkýr, keď s troma ďalšími kamarátkami tiahla Conora do miestnosti. Tak ako všetci bol v bezvedomí.

„Dolu je obrovská posilňovňa,“ vysvetlila jej druhá, ktorá zväzovala Olivera. „Veľká ako ihrisko. Stavím sa, že si tam kompenzujú svoju mužnosť.“

Ďalšia žena bez zaváhania rozopla Javierovi nohavice. „Hm, tento nie. Slušná výbava.“

Všetečné valkýry sa zhŕkli nad nevedomým upírom a obzerali si jeho pýchu.

Juniper sa plesla po čele. „Asi by som im mala povoliť vychádzky častejšie.“

Bosorky potlačili smiech.

Po dvoch hodinách námahy, fučania a nadávania boli upíri krásne zoradení vedľa seba na stoličkách. Casey sem dala priviesť Salvatora, Conora, Olivera, Javiera, Zoe a Jasona. Willa nikde nenašli, čo ju neprekvapilo. Zatiaľ si bude musieť vystačiť s týmto.

Ella mávla paličkou a šesť upírov sa razom prebudilo. Okamžite sa začali metať a ustrnuli, keď zazreli bandu ozbrojených žien.

Casey vystúpila vpred. „Znovu sa stretávame, Vaše Veličenstvo,“ povedala pohŕdavo.

„Casey. Prišla si nám ukradnúť ešte niečo?“

Potlačila nutkanie vraziť mu, tak ako on vrazil jej. K tomu sa nezníži. „Áno, toho nového Rolls Roycea, čo máš v garáži. Naozaj sa mi páči.“

Salvator zavrčal. „Ruky preč od môjho auta!“

„Lebo čo? Tentoraz dostanem Judášovu stoličku?“ Sklonila sa k nemu. „Moja mama si prešla peklom, aby ma ochránila pred akýmkoľvek náznakom mučenia. Obetovala by aj vlastný život.“

Salvator sebou trhol, ako sa pokúšal oslobodiť. „Ona nie je tvoja matka!“

Casey sa narovnala. „Jasmine ma našla ako trojročnú v Dánsku. Mojich rodičov zabili inkvizítori. Mňa chceli rituálne obetovať. Aby odohnali zlé sily. Jasmine ma zachránila a vychovala ako vlastnú. Pre mňa je matkou vo všetkých ohľadoch.“

Upírom klesli sánky. „Myslíš, že týmto príbehom zmažeš jej vinu?“ prskol Javier. „Nenechaj sa vysmiať.“

Spražila ho pohľadom. „Nie, nemyslím.“ Zložila si batoh a hodila ho o stôl. Zadunelo to. Poriadne. „Ale toto je dôvod, prečo moja mama radšej obetovala svoje dobré meno, než aby sa zachránila sama.“

„Čo je to?“

Casey z batoha vybrala magickú knihu. Upíri zhíkli, len Zoe zbledla. „Mama chcela, aby som ukradla Conorovu knihu a dala ju Brianovi pod podmienkou, že mi vráti dýku. Preto ste ju získali tak ľahko. Naplánovala to. Tiež som ho prinútila prisahať, že nikdy viac nevstúpi na územie Británie s úmyslom útoku.“

Salvator si ju neveriacky premeral. „On súhlasil?“

„Je dosť posadnutý tými knihami. Každú ukrýva na inom mieste. Mamin plán bol, aby som mu odniesla Conorovu, nechala ho myslieť si, že som hlúpa a verím jeho hodnotám a ukradnúť mu inú knihu. Toto nie je Conorova, tú si priveľmi stráži, ale výsledkom je, že stále nemá minimálne jednu knihu a teraz už ani nemôže zaútočiť.“

„A prečo nám to sakra nepovedala?!“ rozčúlil sa Javier.

„Pretože tu máte Brianovho špeha, kretén!“ okríkla ho. „Vie všetko a mama vedela, že ak plán prezradí, špeh ho pretlmočí Brianovi a ja sa ku knihe viac nedostanem. Už ste pochopili? Po celý ten čas vás chránila. Dokonca aj po tom, čo ste z nej urobili zločinca, pijavice nevďačné!“

Conor neveril vlastným očiam ani ušiam. Kniha bola rozhodne pravá – cítil z nej mágiu. A bosorka pred ním im ju priniesla po úspešnom pobyte u Briana bez toho, aby niečo odhalil. To dievča si zaslúži medailu a Oscara.

„Počkaj, ujasnime si to,“ prehovorila šokovaná Zoe. Brian bude zúriť. Poriadne. „Ty si za ním šla, aby si mu dala knihu. A zostala si uňho?“

Casey prikývla. „Neveril mi, ale ja som to ani nechcela. Myslel si, že som len zvedavá. A keď sa od svojho drahého špeha dozvedel, ako ste mi tu ublížili a ja som zahrala dámu v ohrození, šlo to celkom ľahko.“

„A Jasmine to celé naplánovala?“

„Krátko po tom, ako dostala Willa z Valhally. Prišla na to, že magické knihy sú nezničiteľné a keďže o mne nikomu nepovedala, bola som jediná, kto mohol urobiť špinavú prácu. A teraz je preč, na úteku pred Willom a ja by som vážne ocenila, keby ste mu to vysvetlili.“

Upíri si vymenili skrúšené pohľady.

„Je nejaký problém?“ Casey nadvihla obočie.

Salvator si odkašľal. „No... Will tak trochu zmizol.“

Zatla päste? „Tak trochu zmizol? Ako môže niekto tak trochu zmiznúť?“

„Požiadal o uvoľnenie zo služby. Šiel si po Jasmine. Neexistuje zákon, ktorý by mu v tom bránil. Vôbec s nami nie je v kontakte,“ dodal Conor.

Casey škrípala zubami. „A nemôžete ho nejako vystopovať?“

„Snažíme sa,“ uistila ju Zoe. „Ale je chytrý. Príliš chytrý.“

„No celkom nie, keď nechal mamu odísť,“ zamrmlala. Otočila sa k Juniper. „Čo urobíme?“

Valkýra tvrdo pozrela na upírov. „Rozviaž ich. Svoje si urobila.“

Casey uvoľnila upírov z povrazov. „Uspali sme celý palác. Do rána to prejde,“ povedala neprítomne.

„Počkajte!“ zastavil ich Salvator, keď sa poberali na odchod.

Juniper s Casey sa k nemu otočili.

„Nechoďte preč. Než sa stalo, čo sa stalo, chcel som bosorky chrániť pred Brianom. Viem, že nemáte domov. Moje kráľovstvo je silné a svojich si nedáme. A viem, že päťsto rokov vo Valhalle tiež nebolo príjemných. Bol by som rád, keby ste sa k nám pridali.“

Juniper nadvihla obočie. „Ponúkaš nám spojenectvo, upír?“

Salvator si prehrabol vlasy. „V prvom rade vám ponúkam domov. V Británii žijú v mieri upíri s vlkmi aj anjelmi, v mojom paláci žije človek aj bývalá lovkyňa, mágovia a občas spolupracujeme s démonmi. Bol by som poctený, keby som mohol stretávať valkýry aj bosorky.“

Casey zaváhala. „A čo chceš od nás?“

„Dôveru. Keď nastane problém ako pred pár týždňami s Brianom, moji upíri varovali vlkolakov, aby sa stiahli ku mne. Niektorí nám na oplátku pomohli chrániť slabších. Nechcem od vás vojenskú pomoc. Nechcem ani, aby ste ma brali ako svojho kráľa. Ale neodvracajte sa od nás, keď príde k ťažkej situácii.“

Juniper sa zachmúrila ešte viac. Valkýry boli vždy sebestačné. Bojovali za seba a prebývali vo Valhalle. Dokázali by prežiť v bežnom svete? „Dajte nám čas na rozmyslenie.“

„Máte ho mať,“ prikývol Salvator.

Ženy odišli z jeho pracovne a Casey sa naklonila k svojej akože starej mame. „Nemáme veľmi na výber, čo?“

„Chceš řídit?“ zeptala se mě Kat, když jsem směřovala k místu spolujezdce u jejího Mustanga. „Máš povolení.“

Kyselina se mi propalovala krkem. „Ne, děkuju. Nejsi dost stará, abys mi dělala doprovod, nebo jak to je.“

„Ale potřebuješ procvičovat.“

„Někdy jindy,“ ujistila jsem ji.

„To je to, co jsem řekla ohledně tréninku, a tys mě odbyla.“

„Chceš dojet k tělocvičně za patnáct minut, nebo hodin?“ zeptala jsem se. Kdybych si mohla vybrat mezi řízením a koupáním se v hnoji, vyberu si hnůj. Pokaždé. „Víš, jak pomalu jezdím.“

„Pravda.“ Usadila se za volant.

„Vzal tě někdy Frosty do Colovy tělocvičny? Ne do té v jeho garáži, ale do té pár mil od jeho domu?“ Bezpečnostní pás se třel proti mé ráně a já se nepohodlně zavrtěla.

„Ne. Podle Frostyho, je to povýšenecké cvičební centrum pro hřebce - jeho slova, ne moje - zakázáno nezabijákům.“

Tak už ne. Dala jsem jí adresu bez zaváhání. Kluci přivedli Kat do tohohle zrádného světa tajemství a měli by se vypořádat s důsledky.

Když jsme jely dolů po silnici, zkontrolovala jsem nebe, jestli tam nenajdu mrak ve tvaru králíka, kterým mě Emma varovala, že přichází útok zombie. Dnes tam žádný nebyl a já si oddechla.

Kat zabočila, aby se vyhnula dalšímu autu, a já vyjekla.

„Znervózňuje tě moje řízení?“ zeptala se. „Myslím tím, že jsi supernapjatá. Což je hloupé vzhledem k tomu, že jsem byla jen ve třech havárkách, zatímco jsi byla v posteli, a když nad tím popřemýšlíš, ani jedna nebyla moje vina. No, jako jasně, byla jsem ve špatném pruhu, smskovala, ale ti ostatní řidiči měli spoustu času mi uhnout.“

Jak to, že byla pořád naživu? „Zuřivý pse, jsi ten nejlepší nejhorší řidič, kterého znám.“

Narovnala se. „To byl asi ten nejhezčí kompliment, jaký mi kdy kdo věnoval. Děkuju.“

Auto zatroubilo, když vybočila přes čtyři pruhy, aby vyjela z dálnice, a vypadala naprosto nevšímavě. „Takže ty a Cole jste na tom tak, že se cítí připraven zavolat tvojí babi, jo?“

„Já vím. Je to trochu divné, pravda a…“ Počkat. Znám Cola. Vždycky byl kluk s plánem. Důvodem. Nikdy nic nedělal bez dobrého důvodu. Ale jaký důvod ho mohl donutit udělat to-

Odpověď do mě udeřila a já se málem roztekla na sedačce. Ztratila jsem svou rodinu, a to byl můj první Halloween bez nich. Snažil se snížit počet vzpomínek, se kterými budu muset bojovat.

Nevěděl, že jsem nikdy dříve Halloween neslavila. Táta nám nedovolil opouštět dům v noci, takže nebyl důvod kupovat si kostým, a otevírat dveře neznámým a rozdávat sladkosti bylo jedno velké ne ne.

„Jasně,“ řekla jsem Kat, přála si, abych se mohla stočit do Colových paží a nikdy je neopustit. „Tam jsme.“

„Máš takové štěstí. Můj táta nikdy neměl rád Frostyho. Jsem si jistá, že byl jediný, kdo ohrožoval Frostyho kastrací.“

Musely to být ty oči sériového vraha. Někdy se Frosty na vás podíval, že jste očekávaly, že hrozivě zemřete. „I přesto váš tvůj táta nechává randit.“

„Jo, a vždycky nechá. Když mi poprvé diagnostikovali nefunkční ledviny, slíbil mi, že mě nechá dělat má vlastní rozhodnutí a žít můj život tak, jak chci.“

Dobrý chlap.

„Takže co ses rozhodla dělat dneska večer?“

„To stejné, co ty. A doteď jsem to nezmínila proto, že jsem nechtěla, abys žárlila na to, že zažívám to nejlepší, zatímco ty pořád umdléváš v posteli.“ Chytla volant tak pevně, že jí zbělaly klouby. „Snažím se nebýt nervózní. Myslím tím, že vím, že tam všichni zabijáci budou, ale noc bude plná všemožných šílenců, takže jak mám poznat, kdo je nebezpečný a kdo ne?“

„Nejsi schopna vidět zombie,“ připomněla jsem jí.

„To neznamená, že tam nebudou. Nejprve jsem řekla Frostymu ne, ale pak řekl: Ohrozil bych tě někdy, ženská? A já řekla: Jak to mám vědět? Žiješ dvojí život od té doby, co spolu chodíme. A on řekl: Ty chceš, abych se znovu omluvil, že jo? A já na to: Každý den po zbytek tvého života. A on měl tu drzost se rozesmát, jako bych vtipkovala.“

Zatajila sem sama smích. „Takže… jaký je tvůj kostým?“

„Hříšně sexy Karkulka.“

„Nech mě hádat. Frosty jde za velkého zlého vlka.“

„Co jiného? Mám pocit, že si myslí, že bude úžasné se do mě zakousnout a pak řekne: Celou tě sním, drahoušku.“

Představila jsem si to a zatřásla hlavou. „A ty mu na to řekneš, aby to dokázal. Že jo?“

„Líbí se mi, že mě tak dobře znáš.“

Odbočila na štěrkovou cestu usazenou mezi řadami stromů, které začínaly opadávat. Když stromy konečně ustoupily polím s obilím, Colova tréninková stanice pro hřebce se ukázala - velká červená stodola, která vypadala, že se převrhne. A přitom by dokázala přestát i vojenskou invazi.

„Tohle místo je uprostřed ničeho,“ poznamenala Kat, když jsme zastavily.

„Z mnoha důvodů.“ Zabijáci sem chodí ve dne i v noci. Je tady mnoho zbraní. Na příjezdové cestě bylo víc aut než obvykle. Zamračila jsem se, když jsem vstoupila do chladu dne. Vrčení a steny a dokonce i povzbuzování vycházely z pootevřených dveří. „Tak šup.“ Zrychlila jsem krok.

Zastavila jsem se přesně ve vchodu a jen zírala. Předpokládala jsem, že Cole a možná tak super odhodlaný Frosty a Bronx budou jediní, co se vzdají celostátního dne volna.

Kat do mě vrazila a ztuhla. „Ah, plácni mě,“ zašeptala a její tón zněl uctivě.

Byli tam, zabijáci v celé své kráse. Ve vzduchu bylo dost testosteronu, aby rozpumpoval ta nejmrtvější srdce. Hodně z kluků bylo bez trička, ukazovali tak opálená svalnatá těla vypracovaná nejen činkami - vypracovaná bojem s nepřítelem. Viděla jsem zlé jizvy, sexy tetování, piercingy a dokonce i pár náramků domácího vězení.

Blonďatý a děsivě krásný Frosty bušil do ubohého, bezbranného boxovacího pytle. Rváč Bronx ho držel na místě, jeho nohy byly pevně zaryté do země. Neexistovala žádná síla na světě, která by s ním pohnula, dokonce ani ne tak násilná, jako ta Frostyho. Collins běžel na pásu a Cruz zvedal činky. A Cole, no, ten byl v ringu s holkou, kterou jsem nepoznávala.

A na straně stál neznámý kluk a sledoval je. Další holky v místnosti byly Mackenzie - Colova velmi divoká ex - a Trina, holka, které Kat nemohla odpustit, že s Frostym v létě nic neměla.

Neptejte se.

Trina na mě zamávala a já jí nazpět, ale moje pozornost se rychle vrátila ke Colovi. Napřáhl se s lehkostí po neznámé holce, ta se sklonila před tím, než udělala výpad. Taky se sklonil, a když se znovu napřáhla, chytil její pěst, přitáhl si ji ke svému pevnému tělu a efektivně ji znehybnil.

Zazubila se na něj s jistotou a ženskou lstivostí - a stála pořád na místě, očividně ráda za to, že tam je. Kluk s přítelkyní by ji měl pustit a ustoupit. Ačkoliv Cole ztuhnul a jas jeho oči se změnil na žulu, zůstal na místě a vracel jí úsměv. Nebyla jsem si jistá tím, co to přesně znamenalo. Jen jsem věděla, že se mi to nelíbí.

Čas na vnitřní hovor. Trénuje další holky. Dokonce se i směje na jiné holky. Není to romantické. Není to sexuální.

Samozřejmě, Otrava Ali nebyla úplně přesvědčená (ano, je ve mně mnoho stránek). Nevyzvedl tě, protože nechtěl opustit tuhle holku.

Zatřásla jsem hlavou. Byl můj, moje hračka, a já se nedělím.

Ale co když chtěl, abych se o něj dělila?

Ne! Hloupá nejistota. Cole takový není.

„Kotě,“ zavolal Frosty a zněl víc než překvapeně. „Jak jsi mě našla?“

Kat zvedla bradu, pohled na ženský hněv. „Nelichoť si. Nejsem tady kvůli tobě. Ale jen abys věděl, použila jsem své fenomenální detektivní schopnosti spojené s podprůměrnými navigačními schopnostmi Ali. Bez urážky,“ řekla mi.

„Neurazila jsi mě.“ Podprůměrné bylo lepší, než jsem si zasloužila.

„Nebuď taková zlato,“ odpověděl a sundával si pásku z pěstí. „Víš, že bych tě svezl ve Frosty Expressu. Jen se musíš zeptat.“

Bronx protočil oči. A několik kluků zasténalo.

Colova pozornost se stočila na mě. Naše pohledy se střetly a vina zaplnila ty fialové oči.

Vina? Proč vina? Ať už je odpověď jakákoliv, nemohla být dobrá.

Nevkročím do toho ringu.

Neoddělím je.

Nezbiju je do kuličky.

Postavil ji vedle sebe. Znovu jsem si uvědomila, že čekám a doufám v další vizi. Byla jsem zpátky na nohou. Věci by se měly vrátit do normálu. Ale uběhla chvíle a pak další.

Normální zůstalo v zatáčce.

Náznak hrůzy se rozšířil o žárlivost, recept na katastrofu.

Pak nový kluk zahvízdal a moje pozornost se přetočila k němu. Naše pohledy se srazily. O sekundu později svět kolem zmizel tak, jak jsem chtěla, aby zmizel s Colem-

- byli jsme u mě v ložnici, stáli vedle postele. Ne, my jsme leželi na mé posteli. Prostě jsem ho tam žduchla. Sklonila jsem mu hlavu jednou rukou a druhou mu sundala oblečení. Pak jsem olizovala cestičku dolů po jeho krku. Vydávala jsem zvláštní vrčivé zvuky, jako bych si nikdy neužívala víc tu chuť a chtěla víc-

„Ali!“ vykřikl Cole.

Zamrkala jsem a vize zmizela.

Cole se objevil u mě, rysy ztuhlé. „Co se teď stalo?“

„Chlape,“ řekl Frosty tomu novému. „Právě ti trochu vynechal mozek. Tohle jsem neviděl od té doby, kdy Cole poprvé potkal Al - a hm, jo, nevadí.“

Ten nový kluk na mě zíral, vypadal podezřívavě a naštvaně.

Ustoupila jsem pár kroků. Nemohla jsem uvěřit, že jsem právě v hlavě podvedla Cola. Ve velkém.

„Cole se ptá na dobrou otázku,“ zavrčel ten nový. „Co se to právě stalo?“

Takže on měl tu vizi taky. Ne. Ne, ne, ne. Co to mělo znamenat? Tak silné spojení jsem nikdy neměla s nikým kromě Cola. Proč tady? Proč teď? Proč tenhle člověk?

„Mám lepší otázku,“ řekla ta nová holka se sladkým jižanským přízvukem. „Představí mě někdo laskavě nově příchozím?“

Musím se ujistit, že ta vize se nikdy nestane. Nemůže se to stát. Znamenalo by to, že mezi mnou a Colem je konec. Znamenalo by to, že nový život, po kterém jsem toužila, se zničí a shoří.

Sval se pohnul na Colově čelisti. „Veroniko, seznam se s Ali. Ali, Veronika. Je jednou ze zabijáků z Atlanty. Kamarádka Ali, Kat.“

„Moje holka,“ dodal Frosty a pyšně se praštil do hrudi.

„Ve tvých snech,“ odpověděla Kat.

Začali se hádat.

„Veronika je další z Colových ex,“ připojila se Mackenzie.

AH, dobrý bože, to ne!

„Ne jen tak ledajaká ex,“ dodala Veronika a nabídla mi úšklebek svým sladkým hlasem. „Jsem jeho nejoblíbenější.“

Ztuhla jsem a čekala, že Cole řekne Vlastně, Ali, je moje nejoblíbenější - a není moje ex. Neudělal to.

„Moc mě těší,“ zašeptala jsem a bojovala s panikou.

Jednou jsem si myslela, že není hezčí holky než Mackenzie. Teď už jsem věděla, jak moc jsem byla mimo. Veronika byla. Mnohem víc. Měla perfektně opálenou pleť, tmavé zářivé vlasy, které byly rovné a padaly jí na ramena, a jemně zelené oči.

Mackenziiny tmavé vlasy, ačkoliv byly kudrnaté, a tmavě zelené oči. Když nás tři postavíte do řady, nemusíte se ptát, kdo tam nepatří. Měla jsem vlnité vlasy tak světlé, že by se měly brát jako šedivé, a ano, oči tak modré, že hraničily s šílenstvím.

Jedno Veroničino perfektní obočí se zvedlo. „Tak to ty jsi ta nechvalně známá Ali Bell, jo? Ta holka se schopnosti, kterou nikdo nedokáže vysvětlit.“

Dokázala jsem vidět krevní linie, které jsme dali okolo našich domů, směs chemikálií, které zombie nedokážou překročit. Moje tělo se občas stalo živým plamenem, které změnilo na prach zombie v sekundě, zatímco další mohli rozzářit jen své ruce a potřebovali několik minut, aby dosáhli stejného výsledku. Někdy jsem dokázala vidět budoucnost.

Nebyla jsem si jistá, proč tohle dokážu nebo čím jsem jinačí. Moje zabijácké geny nebyly speciálnější než ostatních.

„Ano,“ řekla jsem. Cole se na mě nedíval. Proč se na mě nedíval? „To jsem já.“

Naklonila hlavu a zkoumala mě podrobněji. „Použila jsi nějakou svou schopnost na mého kamaráda?“

Hledala jsem odpověď, ale žádná nepřišla. „A co když jo?“ zavolala Kat, vždy moje záchrana. „Má tady šéfa omotaného okolo svého malého prstu. Může dělat, cokoliv chce a s kým chce.“

Jak moc jsem tu holku milovala?

Jedovatost se vpila do Veroničiny sladkosti. „Nikdo nemá Cola Hollanda omotaného okolo prstu.“

Cole ponechal obě poznámky bez komentáře, když vyskočil z ringu. „Později, Ronny. Trénuj beze mě.“

Ronny? Měl láskyplnou přezdívku i pro Mackenzie. A někdy jí říkal Kenze. Nenáviděla jsem obojí.

Přešel k běžícímu pásu, ukázal na mě a stiskl pár knoflíků. „Dřív než se dostaneš do ringu, musíš si zpátky vybudovat výdrž. Ne – opakuju - nepřežeň to.“

Došla jsem k němu. „Máš pravdu ohledně výdrže, a abys věděl, nemám v plánu se přetížit, ale nejprve si musíme promluvit.“

Pořád se na mě odmítal podívat. „Očividně jsi měla vizi s Gavinem.“

Gavin. To bylo jméno kluka, které ho jsem v mysli ojela. „A-ano. Ale to není to, o čem chci mluvit. Tahle Veronika-“

„Co jsi viděla?“ řekl.

„Já, no... hm…“ Nemohla jsem mu to říct a nechtěla jsem lhát. Takže kde mě to nechává? „Vážně na tom záleží? Nestane se to.“ Nedopustím to.

„Záleží na tom. Stane se to. A oba to víme.“ Cole odešel bez dalšího slova, aniž by se na mě podíval.

Pozorovala jsem ho, dokud nezmizel v šatně, srdce mi divoce bušilo. Veronika – Ronny - ho následovala. Zastavila se ve dveřích a podívala se zpátky na mě.

A samolibě se ušklíbla.

Liliana sa zobudila na zvuk tichých krokov v kuchyni. „Jissa?"

„Áno, to som ja. Robím sladkú, sladučkú čokoládu."

Liliana si okamžite sadla. „Odkiaľ si ju vzala?"

Jissa sa usmiala, vystaviac tým radu špicatých bielych zúbkov. „On ju raz priniesol. Odkiaľ, to už neviem."

Ohromená myšlienkou, že ten nádherný netvor s očami zimnej zelene sa tešil z čokolády, sa Liliana vytiahla na nohy, načahujúc sa dozadu, aby si na krku zvinula vlasy. „Musel ju mať veľmi rád, keď si dal námahu s jej hľadaním.“

„Pripravila som ju hneď ako ju prvýkrát priniesol, veru áno. Dal si jeden glg a vyhlásil, že nechutí správne. Nie správne." Jissa naliala tekutinu do dvoch malých pohárov. „Chutí správne!"

S tvárou umytou a utretou, Liliana prišla a dala si glg tej bohatej, sladkej tekutiny, od ktorej sa jej skrútili prsty na nohách. Jediný dôvod, prečo poznala a zbožňovala jej chuť, bol, že kuchár mal pre ňu slabosť a ten milý človek s ňou zdieľal svoje zásoby vždy, keď ju jej otec brutálne napadol. Násilie a čokoláda boli v jej mysli nezameniteľne spojené, ale odmietala dovoliť, aby to zmenšilo jej potešenie. „Máš pravdu. Je dokonalá." Oblizla si kvapôčku z pery a spomenula si, že kuchár ju ešte niečím posýpal. „Iba ak..."

Jissa si začala chystať prísady na bochník chleba, nevenovala jej pozornosť. „Urobíme dnes ráno ovocnú ovsenú kašu, Liliana?"

„Možno môžeme dať ovocie do chleba," zamrmlala Liliana, položila svoju čokoládu a začala prehľadávať skrinky. „V pečenom chlebe bude chutné."

„Čo hľadáš?"

„Škoricu."

Smutne zatriasla hlavou. „Nie, tú nenájdeš. Ani som ju tu nevidela."

„Som si istá, že tu musí byť." Ak najmladší syn Eldenu našiel čokoládu a priniesol si ju domov, potom určite zohnal aj toto korenie, ktoré bolo v jeho domovine veľmi bežné, ktoré bolo v každej miske so sladkosťami... a v čokoláde malého chlapca.

Keď otvorila dolnú skrinku, ozvalo sa zapišťanie.

„Myš? Myš!" Jissa sa zvrtla s valčekom na cesto nad sebou, tvár sa jej zvraštila zamračením. „Nechutné bytosti! Ukáž sa mi, ukáž sa Jisse."

Liliana zatvorila dvierka. „To len vŕzgajú pánty. Nezabudni na sladký sirup, lebo chlieb nebude chutný."

„Ach, Bože!" Zmätená Jissa odložila valček na stôl a bežala po sirup.

Hneď ako bola dostatočne ďaleko, Liliana trošku pootvorila dvierka, dala si prst na pery a zašepkala: „Nevidel si tu škoricu?"

Drobné čierne očká jej priateľa v tme zažiarili, na čo vystrelil pozdĺž hrany kredenca k pravému rohu kuchyne, kde vkĺzol medzi vysoké regály práve keď sa Jissa vrátila. „Ach, musíš mi pomôcť, Liliana," zanariekal škriatok. „Nebude sa mu páčiť, keď to urobím ja. Nechcem, aby ťa hodil späť do tej studenej temnice."

„Pomôžem, netráp sa. Len mi daj chvíľočku." Keď sa dostala k regálu, pod ktorým zmizla myška, zazrela tam niekoľko identicky rovnakých hnedých pohárov, ale štítok nevidela. „No," zamrmlala, potom zazrela záblesk hladkej sivej bežať pozdĺž police. V ďalšej chvíli bol jeden konkrétny pohár o milimeter poštuchnutý smerom k nej. Chytila ho, odkrútila vrchnák a našla niekoľko dlhých drievok škorice. Trochu starých, ale zachovali si svoju vôňu. „Ďakujem ti," naznačila ústami.

Myška na ňu zamykala ňufáčikom a zmizla za ďalším pohárom.

Otočila sa a s pohárom v ruke vykročila k hrnčeku s čokoládou. Potom pomohla Jisse s prípravou ovocného chleba, urobili niekoľko krehkých koláčikov s džemom a zamútili na čerstvé maslo.

„Ach, ale nie je tu žiadne mäso." Jissa rozhodila rukami. „Bude vrčať a hnevať sa, až sa mi budú kosti triasť, hrkotať jedna o druhú, veru tak."

Liliana počula vrčanie Strážcu Priepasti a ak to malo byť desivé, tak ju v snoch prenasledovalo niečo úplne iné – snívalo sa jej o ňom, ako ten istý neskrotný zvuk vydáva pri žene... proti jejkoži. A teraz, keď si už dovolila tú spomienku, nedokázala zastaviť hriešnu kaskádu bujných fantázií, čo iste znamenalo, že je šialená – aký druh žien asi uprednostňoval pán vo svoje posteli?

„Vrčať a zúriť," pokračovala Jissa v bedovaní. „Mäso, bude ho chcieť. Mäso!"

„Uvidíme," vytisla zo seba cez zrazu vyprahnuté hrdlo a začala mlieť škoricu, až pokiaľ nemala hromadu prášku, ktorý opäť nabrala do pohára. „Takže, kde je mlieko?"

***

Strážca Priepasti nespal. Nikdy nespal. Keď sa Čierny hrad ponoril do ticha noci, prechádzal sa po veľkej sieni v spoločnosti duchov. Niekedy sa vydal na lov, pretože to bol dôvod jeho existencie, a niekedy šiel prehľadávať dedinu a okolitú oblasť, pátrajúc po takých, ako sú Jissa a Bard.

Nevedel, prečo zachránil toho škriatka a toho veľkého obra. Nikto sa ho na to nikdy nespýtal, ale možno to urobí jeho zvláštna rozprávačka. Ak mu takú bezočivú otázku položí, povie jej, že to urobil, pretože potreboval služobníctvo. Čo bola lož. Premýšľal, či by to vedela, či by protestovala. Hmm...

Vkročiac do veľkej siene zaujatý tou myšlienkou, zastal.

Na stole bol upečený chlieb, pečivo a ovocie. Ale nie preto sa zastavil. Bolo to kvôli vôni vo vzduchu, sladkej a súčasne korenistej. Uvedomil si, že Liliana až podozrivo poddajne postáva pri stole, po čiernej skale hradu vykročil ku kreslu a zdvihol pohár pariacej sa tekutiny.

Bohatá a temná, spoznal v nej čokoládu. Ale tá vôňa...

Obrysy, v mysli videl akýsi záblesk, stáčal sa mu v hlave zo spomienok, ktoré nemohli byť jeho vlastné, ale nebol schopný ich potlačiť.

Ženský smiech. Jemné ruky na jeho čele. Spokojnosť.

„Napi sa,“ ozval sa zboku šepot. „Pi."

Vzhliadol na svoju väzenkyňu, ktorá bola určite čarodejnica, niekto, koho by za žiadnych okolností nemal počúvať, ale jednako zodvihol pohár k perám. Sladká a hriešna a divoká chuť mu pálila zmysly, vzala ho do miest, ktoré nepoznal, ukázala mu radu tvárí, ktoré v Priepasti nikdy nevidel.

Tá ženská tvár bola najpôsobivejšia. Oči také jasné a zelené, vlasy farby slnečného svetla a tvár taká krásna a pôvabná, že zraňovalo dívať sa do nej. Ale smiala sa, bola vyformovaná z tej najčistejšej mágie, skláňala sa a pritisla mu pery na čelo.

Tvrdohlavý, taký tvrdohlavý, môj chlapček.

„Čo sú to za čary?" spýtal sa, s buchotom položil prázdny pohár a prudko sa vztýčil nad ženou, ktorá ho pravdepodobne otrávila.

Liliana sa neprikrčila ako by mala. „Žiadne čary, pán môj. Je to iba korenie, škorica."

Škorica, nemohol si sa jej nasýtiť.

Zatriasol hlavou, aby potlačil ten hlas, pri ktorom akoby sa mu v hrudi niečo trhalo a praskalo, hľadel na Lilianu, prehovoril pokojným hlasom, ktorý nútil dedinčanov triasť sa. „Kde mám raňajky?" Ostrými hrotmi na rukaviciach jej prešiel po čeľusti. „Necítim mäso."

„Tvoje raňajky sú tu," povedala, tvár jej zbledla... ale neustúpila. „A je to celkom chutné. Ako by si nevedel, že by si sa nemal pokúšať zastrašiť ma." Natiahla sa a dotkla sa ho, rukou mu prešla po predlaktí pokrytom čiernym brnením. „Prosím, sadni si."

Bol taký prekvapený, že sa ho odvážila dotknúť, poslúchol ju bez toho, aby si uvedomoval, čo robí. Keď zavrčal, mlčky mu začala servírovať chlieb husto pokrytý ovocím a poliaty medom a cukrom a... škoricou.

Keď tentoraz nasal tú vôňu, bojoval s tým.

Liliana sa zasmiala, ten zvuk bol ako neviditeľné pohladenie pod nepreniknuteľným brnením. „Nikto mi nepovedal, že Pán Čierneho hradu bude taký tvrdohlavý." Jej otec, pomyslela si Liliana, v hĺbke duše v to dúfala, si neuvedomoval nepremožiteľnú vôľu v tomto dieťati, teraz už nebezpečnom mužovi. V princovi toho mohlo prežiť oveľa viac, než si ktokoľvek z nich uvedomoval – i keď musí byť opatrná ako veľmi na neho bude tlačiť. Možno jej dovolil ten inštinktívny dotyk, ale stále zostáva Pánom Čierneho hradu, silný a smrtiaci.

„Hovor so mnou s rešpektom," zavrčal na ňu, pery mal pokryté medom a cukrom, vlasy mu padali do čela. V tej chvíli vyzeral neznesiteľne mlado, lahodne prístupne, keby tak tie ústa pracovali na nej, sali ju.

Cítila, ako sa jej pri tej škandalóznej myšlienke rozpálili líca, prsia sa jej pod tenkým čiernym materiálom tuniky napli, odtiahla sa od stola.

Pevná ruka jej zovrela zápästie, jeho dlaň horúca a tvrdá, ostré hroty vykĺzli z rukavice v akejsi hrozbe. „Kde je Bard?" Bola to tichá otázka.

„Za dverami," povedala, uvedomiac si, že ju ťahá k sebe dolu.

Vzdorovala.

Prinútil ju.

Až kým jej pery neboli na rovnakej úrovni s tými jeho.

Srdce sa jej tak rozbúšilo, že jej udieralo do rebier, ale nedokázala odtrhnúť oči od tých pocukrovaných pier. „Pán môj?" Jej hlas vyznel ako zakrákanie.

Jeho ústa sa skrivili, akoby jej mohol čítať myšlienky, zadržala dych a čakala, čo urobí. Práve vtedy náhle pochopila odpornú skutočnosť, že by mu dovolila čokoľvek, bez ohľadu na akékoľvek zlo, len aby jej umožnil dotýkať sa tých pier, ochutnať jeho ústa.

„Páchneš, Liliana." Pustil jej zápästie. „Musíš sa okúpať."

Tvár pod tmavou pokožkou sa ešte viac rozpálila, sčervenala hnevom, odstúpila od stola. „V temnici a v kuchyni sú kúpacie zariadenia trošku obmedzené," vyštekla, chcela ho ovaliť po tej nádhernej hlave svietnikom na stole.

Keď sa zahryzol do pečiva, zazrel na ňu a mohla by prisahať, že v jeho očiach je pobavenie, ale samozrejme, Strážca Priepasti nevedel, ako sa smiať. „Pripomínaš mi jedného tvora z dediny," povedal, keď zhltol jej pečivo ako nenásytné, nevychované decko. „Pekár si ho drží ako domáce zvieratko, to mača vždy prská a driape každého, koho stretne."

Posmieva sa jej, uvedomila si. „To prskajúce mača je tvoja kuchárka," povedala, neschopná nečinne stáť a dovoliť mu pokračovať, hoci by sa žiadna normálna žena s Pánom Čierneho hradu neprela. Ale napokon, o čom svedčia jej hriešne fantázie, ona nebola normálna. „Prosím, nezabúdaj na to, lebo ja by som mohla zabudnúť, čo je soľ a čo čili paprika."

Ignorujúc jej hrozbu, mávol rukou dopredu. „Nalej mi viac čokolády-" objednal si ako nejaký vládca od konkubíny, „- potom môžeš ísť a okúpať sa."

Naozaj mu chcela tú čajovú kanvicou rozbiť o hlavu, ale naliala mu tú voňavú tekutinu do pohára, sledovala ako sa mu oči zaleskli, zatiaľ čo sa ho jeho myseľ pokúšala vtiahnuť späť do minulosti. Takže to je pravda, tak ako si myslela. Nešlo len o škoricu alebo čokoládu – ale niektoré zmyslové spomienky boli dostatočne silné, aby splnili svoj účel. „Teraz môžem ísť?"

„Pán môj," dodal, jazykom si oblizol pery, zrejme aby z pery zmyl kvapku čokolády.

Celé telo jej ožilo. „Čo?"

„Zabudla si dodať ‚pán môj‘."

Zaškrípala zubami a odložila čajovú kanvicu s extrémnou opatrnosťou. „Môžem ísť, pán môj?"

Dal si glg čokolády, na sekundu sa zamyslel. „Nie."

„Nie?" Pred očami sa jej začala mihať červená.

„Ešte som nedoraňajkoval."

Zrazu dokázala vidieť, aký bol malý princ rozmaznaný – rovnako ako chichotajúceho sa škriatka poskakujúceho mu na ramene. Nie, nie malý rozmaznaný princ. Skôr ako dospievajúci chlapec, ťahajúci dievčatá za vrkôčiky, aby ich zlostil.

Mohla to byť zábavná myšlienka, keby nestála tvárou v tvár čiernou obrnenému Strážcovi, s rukami zakončenými hrotmi, ale tento muž vyrástol v klietke čarodejníka, ktorý ho zmenil na pevný pancierový múr. Zatiaľ čo nikdy nemal možnosť byť dieťaťom, nikdy nemal šancu byť chlapcom, nikdy nemal príležitosť byť malým darebákom. Fakt, že sa tak začal správať teraz, pri nej – v nej vzbudzovalo slabosť, o ktorej vedela, že by s ňou mala bojovať, ale nemohla.

O niekoľko dlhých minút neskôr konečne skončil s jedlom a vstal. Vzal si ešte jeden kúsok ovocného chleba a uzatvoril medzi nimi vzdialenosť. „Ochutnaj. Je to výborné."

Mrzuto si ho vzala, pokúšajúc sa utajiť svoju zraniteľnosť. „Ja viem. Upiekla som ho." Zjedla ho i keď nebola hladná, vedela, ako bude chutiť, pretože ho upiekla, ale keď sa nad ňou stále týčil, prižmúrila oči. „Teraz čo?"

„Pán môj."

Ach, len chcela -

„Pán môj."

„To nemyslíš vážne."

Usmieval sa, takže to nebola len jej predstavivosť – doberal si ju –, dojedla chlieb a klesla do smiešne parodickej poklony. „Och, pán môj," uškrnula sa, prehnane trepotajúc riasami. „Čo by ste potrebovali od tejto úbohej, malej devy?"

Ozval sa škrípavý, drsný a divoký zvuk. Prekvapene pozrela hore – a uvedomila si, že sa Strážca Priepasti smeje. Bol ešte krajší, ako si vedela predstaviť.

„Prečo na mňa zízaš?" spýtal sa zrazu, prestal sa smiať.

„Nevedela som, že sa dokážeš smiať."

Na miestnosť spadlo ticho, akoby aj duchovia zadržiavali dych.

Medzi obočím sa mu vytvorili vrásky. „Nespomínam si na to, že by som sa niekedy smial."

„Páčilo sa ti to?"

Zamyslel sa. „Bolo to zvláštne." Nemienil jej dať riadnu odpoveď, tak dodal: „Poď, ukážem ti, kde sa okúpeš."

Nie môžeš alebo aspoň smieš.

Pri nutkaní zoslať kliatby na jeho zlatú hlavu zaškrípala zubami, nasledovala ho, kým on vykročil naprieč miestnosťou. Keď prešli cez dvere a temnou chodbou, ktorú akoby smerovala do ničoty tak hlboko, že sa zdalo nemožné, aby sem preniklo svetlo, vyviedol ju hore radom schodov, len sotva osvetlených malým okienkom.

„Prečo tu musí byť taká tma?" zamrmlala. „Deva by mohla spadnúť a zlomiť si krk."

„Toto je Čierny hrad."

„Uvedomujem si, že je to brána do Priepasti, pán môj, ale okrem teba nikto nemá v úmysle zbierať zatúlané duše na tomto schodisku."

Otočil sa a zadíval sa na ňu, potom na malé okno za jej chrbtom. „Ja vidím aj potme."

To bolo pre ňu prekvapenie. „To myslíš vážne?" Ale vedela, že to nebola lož. Ako inak by mohol loviť v tej čierno-čiernej tme?

Bez odpovede začal znovu stúpať do schodov, jeho brnenie sa lesklo dokonca aj pri tom tlmenom svetle. Hľadela naňho, keď jej niečo napadlo. „Ako sa kúpeš ty?"

„Vládkyňa Liliana, kladieš mi veľmi osobné otázky." Otočil sa a zavŕtal sa do nej temným, zvláštnym pohľadom. „Praješ si podeliť sa so mnou o kúpeľ?"

„Mala som na mysli to brnenie," povedala, líca sa jej rozpálili. „Dá sa dať dolu?" Ak áno, znamenalo by to, že jej otec urobil chybu. Prosím.

S rukou na zábradlí sa odmlčal. „Musí, lebo som čistý." Ale neznel príliš isto. „Nepamätám si kúpanie, ale viem, že to robím."

To je hádanka, pomyslela si, musí sa k nemu nejako dostať. Žiadny problém, nie? A nie preto, že by bol Strážca Priepasti tým najkrajším netvorom. Krásu videla aj na otcovom hrade – Krvavý čarodejník sám bol škaredý muž, ale obklopil sa tými najvyberanejšími mužmi a ženami. Vyžiadalo si to niekoľko posmešných poznámok, tu a tam úškrn, ona sa ale naučila, že vonkajšia krása nie je odrazom vnútra človeka.

Ale Strážca – so svojim zvláštnym kúzlom, s jeho divokosťou, ktorá bola taká nevinná... Skutočne sa zdalo, že nechápe dopad jeho vzhľadu, zatiaľ čo bol uväznený v Čiernom hrade a vyvolával strach ako u svojich obetí, tak i u ľudí tejto ríše, ale veľmi dobre vnímal vlastnú inteligenciu. A Liliana zistila, že smrtiaco-fascinujúca myseľ bola pokušením rovnako hriešnym, ako tie pery, ktoré chcela obliznúť.

„Iste si nepraješ, aby som tu odpadla skôr, ako sa dostaneme do kúpacej miestnosti," povedala v snahe odvrátiť myšlienky, pri ktorých jej chudé telo zaplavovalo teplo. Nemohla si dovoliť k nemu niečo cítiť, lebo on by sa na ňu nikdy nedíval inak, ako na rozptýlenie a chybu. Jej úlohou bolo vrátiť mu spomienky a navrátiť ho Eldenu, aby mohlo jeho kráľovstvo opäť dýchať, aby jeho ľud už nebol drvený pod oceľovou topánkou brutálnej vlády Krvavého čarodejníka.

„Taká slabá, vládkyňa Liliana?" Zastal na vrchole schodiska, vystrel k nej ruku, zelené oči mu žiarili. „Poď."

Jasmine si myslela, že byť na úteku v dvadsiatom prvom storočí bude väčšia sranda ako v osemnástom.

Nebola.

Napriek modernej dobe, technológie boli proti nej. Will dokázal vystopovať všetky jej kreditky. Jej doklady, keď sa niekde ubytovala. Dokonca aj kamery zvládal hacknúť, aby ju našiel podľa čŕt tváre.

Doteraz sa jej vždy podarilo nejako uniknúť. O vlások, ale predsa. Avšak podpísalo sa to na nej. Nemohla ísť do väčších miest s kamerami, bánk, obchodov. Hranice prechádzala na metle.

Neodvážila sa spojiť s Casey alebo tetami. Ani hľadať útočisko vo Valhalle. Bola odkázaná sama na seba a strácala silu.

Will a jeho banda Vikingov ju vytlačili až k hraniciam Moldavska s Ukrajinou. Neustále jej boli na stope.

Teraz, po šiestich týždňoch plných bolesti, strachu a neistoty, sa na seba pozrela vo výklade malého obchodíka v dedinke pri hraniciach.

Líca jej prepadli, oči akoby sa zväčšili. Schudla. Čiastočne preto, lebo stratila chuť do jedla a čiastočne preto, lebo bol veľký problém zaobstarať si jedlo, keď máte za zadkom nasratú armádu nesmrteľných Vikingov.

Pokožka jej pobledla, vlasy sa prestali lesknúť. Čelenka zakrývala dva farebné pramene, ale aj tá bola špinavá.

Jej oblečenie... vzdychla. Nemohla si kúpiť nové. Mala na sebe vyblednuté, otrhané džínsy, kedysi červené tričko a tenký svetrík, pôvodne biely, ale teraz bol skôr sivý.

Nič viac nemala. Peniaze jej došli už dávno. Nemohla pracovať. Nemohla si vybrať úspory z banky. Nemohla čarovať, aby ich získala. Will by našiel jej stopu. Sledoval všetky podozrivé transakcie v oblasti, kde ju našli.

Spomienka naňho bolela najviac. Jej zlomené srdce kričalo zradou. Každý večer plakala. Za ním. Za tým, čo mohli mať, čo tak rýchlo zahodil. Nemal v ňu ani toľko viery, aby ju vypočul.

Pretrela si uslzené oči. Toto z nej urobil. Niečo, čím bola pred toľkými storočiami. Spodinu spoločnosti.

Siahla do vrecka a vybrala pár mincí. Potrebuje jesť. V brušku jej škvŕkalo. Naposledy jedla v pondelok. Dnes je streda ráno. Bola slabá, veľmi slabá. Ospalá.

Prepočítala si peniaze. Netešilo ju, ako k nim prišla. Kedysi si prisahala, že nikdy viac z nej nebude žobráčka. Ako rýchlo sa menia priority...

Vošla do obchodu a predavač za pultom na ňu podozrievavo pozrel. Sledoval každý jej krok. Nečudovala sa mu.

Vzala si dva kusy najlacnejšieho pečiva, syr a balenú vodu. Zaplatila to všetkým, čo mala. Nezostal jej ani cent. Zase.

Vložila si svoj cenný poklad do malého batôžku na chrbte a zamierila von z dediny. Kráčala po cestičke, kým nevošla do lesa a pokračovala ešte hodinu. Nohy ju boleli, telo odmietalo spolupracovať.

Prekonala sa a došla až k svojmu úkrytu – malému skalnému previsu chránenému hustými kríkmi a mohutným stromom.

Takto skončila. Bez domova, jedla a hrdosti. Už sa nedokázala ľutovať. Bola rada, že žije. Preklínala Willa a jeho severskú mágiu, ktorá dokázala tú jej vycítiť.

Nevedela, ako dlho takto prežije. Kedy to ten upír vzdá? Pôjde po jej rodine?

Nie, on chce ju. Nezastaví sa.

Vzlykla. Will. Bola s ním tak šťastná. Rozumel jej. Nesúdil ju. A nakoniec jej neveril.

Schúlila sa do klbka na tenkej deke na zemi a prinútila sa jesť. Ako človek by na tom bola oveľa horšie. Jej nesmrteľnosť ju zachraňovala pred väčšinou chorôb a smrti hladom, ale aj to príde. Na rozdiel od upírov, ju krv nezachraňuje.

Dojedla nechutné pečivo a zapila ho vodou. Bola jej zima. Ľahla si na zem a objala sa. Myslela na Casey. Ako ju utešovala, keď utekali pred inkvizítormi. Ako ju objala, keď bola maličká a ony nemali nič, čím by sa zahriali. Vtedy sa okolo nej obkrútila a hriala ju vlastným telom.

A Casey ju s dôverou objala. Nevinila ju z toho, čo nemajú, uctievala ju za to, čo im zaobstarala. Svoje dievčatko chránila ako len mohla. Nikdy ju neposlala po peniaze alebo jedlo. Vždy ju nechala v úkryte a sama sa o všetko postarala. Aj keď to znamenalo poníženie.

Ale jej dcérka je už dospelá. Nepotrebuje ju. Teraz je to len a len na nej.

Vzdychla a smrkla. Už je tu tri dni. Viac si nemôže dovoliť. Večer pôjde ďalej. Zamieri na juh, do Rumunska. Možno to Willa zmätie.

Unavene privrela oči. Nemohla si dovoliť skutočný spánok. Vždy ju vydesil aj ten najmenší šuchot lístia.

Ale tá únava... telo jej slablo, potrebovalo energiu. Teplé jedlo. Spánok. Bezpečie.

Nič z toho mu nemohla dať.

Prinútila sa na chvíľu si zdriemnuť, ale z očí jej napriek tomu tiekli slzy pri spomienkach na šťastné chvíle s Willom...

Večer zbalila svoju deku, zvyšok vody, nasadila si kapucňu a vysadla na metlu. Noc bola chladná, hviezd nikde.

Striaslo ju. Pod pokožkou ju nechránila takmer žiadna tuková vrstva.

Sústredila sa a vzlietla. Nechala les za sebou a orientovala sa podľa svetiel na cestách.

Do Rumunska dorazila skrehnutá a uzimená. Zastala krátko za hranicami, lebo si už necítila prsty ani nohy.

Našla hustý les, kde pristála a chvíľu sa spamätávala, sediac na zemi. Už zase chcela spať. Nevydržala pri zmysloch ani desať hodín, aby nepotrebovala spánok.

Potlačila tú potrebu. Úkryt. Najprv úkryt.

Blúdila lesom až do rána, než sa zložila v maličkej jaskyni obklopenej stromami a ostrými skalami. Zdriemla si a ešte pred obedom vstala a šla nájsť civilizáciu.

Ani nie po polhodine chôdze natrafila na malé mestečko. Malo niekoľko obchodov, tri továrne a pár administratívnych budov. Plus tri banky s kamerami. Tým sa musí oblúkom vyhnúť.

Sakra.

Dostala sa na námestie. Nebolo na ňom veľa ľudí. Vyzeralo to tam pokojne. Možno by sa mohla zdržať pár dní. Ak získa nejaké peniaze. A jedlo.

Práve prechádzala hlavnou ulicou, keď ustrnula pri pohľade na auto stojace pred jediným hotelom. Najnovší Mercedes. Cudzokrajná značka.

Krv jej stuhla. Upíri.

Naučila sa rozoznávať malé detaily, ktoré upozorňovali na ich prítomnosť. Čierny Mercedes medzi ne rozhodne patril.

Ako ju naháňali, nepoužívali lietadlá. Šli po nej po skupinkách a v autách, aby pokryli viac terénu. A nikdy sa neznížili k Škode alebo nedajbože Fiatu. Vždy mali luxusné a rýchle autá. Už sa stretla s Lamborghini a dvakrát s Rolls Royceom. Mercedes je novinka, ale nádeje si robiť nebude.

Aká je šanca, že by sa v tomto zapadákove objavilo cudzokrajné luxusné auto? Domáci naň nemajú.

Poobzerala sa. Nikde nikto podozrivý.

Prikradla sa k Mercedesu. Ako inak, dymové sklá. Francúzska poznávacia značka. Tú mali všetky autá Vikingov.

Mala zlé tušenie. Zdvihla hlavu a pozrela do okien hotela. Ukrývajú sa za nimi vražedné pijavice?

Will celkom tejto stope neveril. Bola dosť nejasná. Práve šli za upírmi do Moldavska, kde Jasmine videli naposledy, než im unikla, keď mu zavolali, aby to skúsil v Rumunsku. Údajne videli siluetu na metle nad stromami a stratili ju na hraniciach.

Pri jeho šťastí videli orla.

Kde je Jasmine? Je v poriadku? kričal jeho mozog. Prečo si ju nechal odísť? vyčítalo mu srdce.

Nie. Nesmie tak premýšľať. Tá ženská ho zradila a skončí v cele. S ničím iným sa neuspokojí. On nie je ako Damian, ktorý sa zmieril s Annieným predošlým životom Izabelly. Jasmine ich zradila. A trest si odpyká v tomto živote!

V hrudi ho zabolelo. Takto si ich budúcnosť nepredstavoval. Ju v cele, jeho ako jej dozorcu. Každý deň ju bude mať na očiach, bude vedieť, čo im urobila, a spomínať na to, ako jej dôveroval.

Toto nechcel. Chcel ju mať pre seba, vo svojom vlastnom byte, posteli, živote. Predstavoval si, ako ju ráno budí do práce a ona vychrlí všetky nadávky, ktoré pozná. Ako ju večer ospalú odnesie do postele a prikryje. A potom sa k nej pridá. Možno budú spať, možno nie.

Ale bola by pri ňom. Kričala by naňho, hádala sa s ním a neskôr by sa zaoblila s ich dieťatkom pod srdcom. Už videl tú kombináciu bosorky a upíra, ktorá by mu zničila aj to posledné z nervov, čo mu zostalo.

A ona všetko zničila. Jeho dôveru, jeho vieru v lepší svet, v budúcnosť. Vybrala si Briana, zatajila mu dcéru... ako to vôbec je? Cítil, že pokrvne nie sú príbuzné. Jasmine nemohla rodiť. Ale Casey nevyzerala prekvapene, keď to podotkol.

Napriek tomu jej hovorila mama.

Nerozumel tomu. Ani nechcel. V jeho hlave sa Jasmine rovnala slovu zrada a tak to musí ostať.

Logol si z lacnej Vodky, ktorú im priniesli na izbu a dostal chuť na krv. Ale tú si ešte nezaobstarali.

Axel vyšiel zo sprchy, prezlečený do bojového. Dnes prehľadajú mesto. Zajtra by mali doraziť ich bratia z Moldavska, pretože pôvodne boli štyria v skupine.

„Hej, si v pohode?“ opýtal sa upírsky kráľ.

„Už dlho nie,“ odvetil temne. Hodil sa do kresla a ľutoval, že tou Vodkou sa neopije. Zúfalo to potreboval.

Axel ho v duchu poľutoval. Takéhoto ho ešte nevidel. Na dne. Zničeného. Nemohol uveriť, že niekto taký roztomilý ako Jasmine, ho mohol zradiť. Prečo by to robila? Videl, ako sa na seba pozerajú. Tí dvaja by prešli aj peklom, len aby mohli byť spolu.

Tak prečo sa toho vzdala? Čo získala tým, že sa pridala k Brianovi?

Otvoril okno a nenútene sa oprel o stenu. „Will, mal by si sa vrátiť do Británie. Potrebujú ťa.“

„Potrebujú, aby vinník nebol na slobode. A ja sa o to postarám. Je to moja práca.“

„Tvoja práca je chrániť Salvatora. Za to ťa platí. O ostatné nech sa starajú iní agenti.“

Will si odfrkol. „Ja som to posral, ja to napravím. Nemal som jej veriť.“

Axel krútil hlavou. „Knihu tým späť nezískaš, Will. Je preč, zmier sa s tým.“

Upír sebou trhol. „Nenechám Jasmine na slobode. Nezaslúži si to.“

„Si si istý?“

„Ako ešte nikdy.“

„V tom prípade by si sa mal pozrieť na toto. Zdá sa, že niekto nápadne podobný tvojej milej nám práve prepicháva pneumatiky.“

Jasmine nechcela riskovať. Poškodí im auto a vypadne. Vybrala z topánky ostrú dýku a začala ňou bodať. Bola taká slabá, že to nešlo hneď. Musela sa poriadne prekonať.

Prvá pneumatika pukla a zasyčala. Ešte aspoň dve.

K tomu nikdy nedošlo.

Posuvné dvere hotela len pár metrov od nej sa otvorili a ona uvidela tvár, na ktorú sa pokúšala zabudnúť. Will sa zúrivo mračil a Axel za ním si hrýzol peru.

Nedovolila strachu ochromiť ju. Vrátila dýku na miesto a rozbehla sa, odkiaľ prišla. Prepletala nohami a radšej sa neobzerala.

Počula, ako upíri klusajú za ňou. A boli rýchlejší. Pridala a utekala, čo jej nohy stačili. Bosorky mali pred upírmi nevýhodu v rýchlosti. Nefičali na krvi. A Jasmine prišla o väčšinu svojej fyzickej sily.

Preskočila zábradlie a vbehla na cestu. Takmer ju zrazilo auto, ale krátka kolóna jej dopriala náskok, pretože Will s Axelom sa museli zastaviť.

Vybehla zase na chodník a musela spomaliť. Pľúca jej horeli. Metlu nechala v lese. Pozrela na Vikingov. Will jej pohľad opätoval a nebolo v ňom nič teplé a hravé ako kedysi. Bol to pohľad plný ľadu a krutosti.

Aj on sa zmenil. Tvár mal zarastenú, telo napätejšie než si pamätala. Neutrálne oblečenie vymenil za bojové handry a ťažké topánky.

Ak k nej nejaký cit prechovával, definitívne sa stratil. Naveky.

Potlačila slzy. Vyplakať sa môže až keď bude v bezpečí. Znovu sa pustila do behu. Šla popri ceste, až sa dostala na most nad úzkou, tmavou riekou. Skôr väčším potokom.

Nikdy sa nedostane na druhý koniec včas. Will ju dobiehal. Bol ako šialený. Ani Axel s ním nestíhal držať krok.

Zastala. Nemá zmysel viac míňať sily. Pozrela napravo, naľavo. Niežeby mala veľa možností. Mozog jej pracoval na stodva percent.

Pod ňou je kalná voda. Zakryje jej pach. Prúd je dosť silný, aby stiahol človeka jej váhy. Stále má náskok. Ak by Will skočil, vylezie niekoľko sekúnd po nej a príde o pachovú stopu. A v takej vode mu bude aj jeho superzrak nanič. Špinavá voda a lom svetla ho budú miasť.

Rozopla si svetrík a priviazala si ho k pásu. Bude ho potrebovať.

Vyskočila na kamennú rímsu mosta.

„To nech ťa ani nenapadne!“ kričal Will z diaľky.

„Trhni si, pijavica!“ odkričala a odrazila sa.

Bol to odporný pocit. Pád ju šteklil v žalúdku a voda ju privítala ľadovým objatím. Chvíľu bojovala s prúdom, pokúšala sa dostať priamo pod most. Dostala sa na plytšie miesto a vzhliadla. Bola mimo Willovho zorného poľa.

Odviazala si svetrík. Na rukávoch urobila uzol a naplnila ich štrkom z dna. Potom ho hodila do prúdu. Vznášal sa tesne pod hladinou.

Ona sa predrala k brehu pri náprotivnom pilieri a tam sa skrčila v ľadovej vode. Svaly jej stuhli a triasla sa.

Will s Axelom na to skočili. Zbehli z mosta a náhlili sa pozdĺž potoka po prúde, sledovali sotva badateľný svetrík.

Zostala učupená vo vode, kým tí dvaja nezmizli z dohľadu, potom sa ťažkopádne vyšuchtala do vysokej trávy na brehu. Zuby jej drkotali.

Tentoraz to nezvládla a rozplakala sa. Bojujúc so studeným vetrom sa vrátila do lesa, kde nechala svoje veci.

Keď tam prišla, pery mala modré a pokožku neprirodzene bledú.

Ani tam jej však nebol súdený pokoj.

Odvšadiaľ zaznelo neprirodzené vytie a štekot. Otočila sa. Mierili si to k nej tri obrovské psy s odhalenými zubami.

Okamžite vedela, že nie sú normálne, ale tvorené mágiou. Mali svalnaté telo bez srsti, ohavné papule a dva páry zelených očí.

Zvrieskla. Čo to má byť?

Zozadu pribehlo pol tucta ďalších. Obkľúčili ju. Vrčali, slintali, ale nezaútočili.

Jasmine nemala únikovú cestu.

Odrazu z tieňov vystúpila vysoká postava v plášti. Ozval sa mužský smiech.

„Kto si? Čo chceš?“ prskla.

Muž na ňu namieril ruku. Spod rukáva mu vyliezol červený had dlhý ako týždeň pred výplatou a preplazil sa pomedzi svalnaté nohy psích beštií.

„Čo to je? Daj to preč!“

Had sa napriamil a jeho hlava prudko udrela do Jasmininej ľavej nohy. Zaštípalo ju, keď zahryzol.

Svet sa s ňou roztočil. Zahmlelo sa jej pred očami. „Č-čo... chce...š?“ podarilo sa jej povedať, než celá stŕpla a všetko sčernelo.

Utajená temnota - Kapitola 13

Pán propasti - Kapitola 2

Temná příchuť extáze - Kapitola 19

Utajená temnota - Kapitola 14

Velký zlý vlk - Kapitola 3

Pán propasti - Kapitola 3

Black and Blue - Kapitola 21

Temná příchuť extáze - Kapitola 20

Nejtemnější vášeň - Kapitola 8 1/2

Pán propasti - Kapitola 4

Temná příchuť extáze - Kapitola 21

Utajená temnota - Kapitola 15

Skrz sklo z nemrtvých - Kapitola 2 1/2

Pán propasti - Kapitola 5

Velký zlý vlk - Kapitola 4

Temná příchuť extáze - Kapitola 22

Utajená temnota - Kapitola 16

Skrz sklo nemrtvých - Kapitola 2 2/2

Pán propasti - Kapitola 6

Utajená temnota - Kapitola 17